ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 24. apríla 2017 (*)

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy – Článok 3b PZOZ – Opakované zamestnávanie v postavení zamestnanca – Zmluvy na dobu určitú – Rozhodnutie o neobnovení – Zneužitie právomoci – Žiadosť o pomoc – Právo byť vypočutý – Mimozmluvná zodpovednosť“

Vo veci T‑584/16,

HF, bydliskom v Bousvale (Belgicko), v zastúpení: A. Tymen, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: L. Deneys a S. Alves, splnomocnené zástupkyne,

žalovanému,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na jednak zrušenie rozhodnutia Parlamentu o neobnovení pracovnej zmluvy žalobkyne ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy a jednak na získanie náhrady škody, ktorú žalobkyňa údajne utrpela hlavne v dôsledku tohto rozhodnutia,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia P. Nihoul a J. Svenningsen (spravodajca),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, pani HF, bola zamestnaná orgánom Európskeho parlamentu oprávneným uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) prostredníctvom opätovne uzatváraných pracovných zmlúv od 6. januára do 14. februára 2003, od 15. februára do 31. marca 2003, od 1. apríla do 30. júna 2003 a od 1. do 31. júla 2003, a to ako pomocná zamestnankyňa, pričom túto kategóriu zamestnania upravovali Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) v znení uplatniteľnom do 1. mája 2004. Žalobkyňa bola pridelená na „audiovizuálny“ odbor, ktorý sa neskôr stal oddelením (ďalej len „audiovizuálne oddelenie“) riaditeľstva pre médiá (ďalej len „riaditeľstvo pre médiá“) generálneho riaditeľstva (GR) pre informácie a styk s verejnosťou, ktoré sa neskôr stalo generálnym riaditeľstvom (GR) pre komunikáciu. V rámci neho vykonávala funkciu asistentky kategórie B skupiny V triedy 3.

2        Od 1. augusta 2003 do 31. júla 2004 bola žalobkyňa zamestnaná spoločnosťou so sídlom vo Francúzsku, ktorá poskytovala služby pre Parlament, ako administrátorka produkcie na účely zvládnutia nárastu činnosti súvisiacej s administratívou produkcie audiovizuálneho oddelenia. Na základe vzájomnej dohody medzi žalobkyňou a spoločnosťou poskytujúcou služby bola táto zmluva obnovená na obdobie od 1. augusta 2004 do 31. januára 2005 a potom bola žalobkyňa na základe zmluvy z 31. januára 2005 zamestnaná v tejto spoločnosti na dobu neurčitú.

3        Dňa 1. apríla 2005 však žalobkyňa ukončila svoju činnosť v Parlamente vykonávanú pre uvedenú spoločnosť, keďže ju OOUPZ znova priamo zamestnal ako zmluvnú zamestnankyňu, čo je kategória zamestnania zriadená v PZOZ v znení platnom od 1. mája 2004. Bola zaradená do platovej triedy 9 funkčnej skupiny III na účely plnenia „výkonných úloh, plánovacích, účtovníckych a iných rovnocenných technických úloh, vykonávaných pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov“ v rámci časti audiovizuálneho oddelenia nazvanej „Newsdesk Hotline“ (ďalej len „Newsdesk Hotline“) pôvodne na dobu deviatich mesiacov, teda do 31. decembra 2005. Tento pracovný pomer bol v rovnakej platovej triede a funkčnej skupine zmluvne predĺžený od 1. januára do 31. marca 2006.

4        Podľa pracovnej zmluvy, ktorú OOUPZ a žalobkyňa podpísali 24. a 25. januára 2006, sa tieto zmluvné strany dohodli, že žalobkyňa bude od 1. februára 2006 do 31. decembra 2007 zamestnaná podľa článku 2 písm. b) PZOZ ako dočasná zamestnankyňa, na ktorú sa vzťahuje skúšobná doba šesť mesiacov. Tento pracovný pomer bol dvomi následnými dodatkami predĺžený od 1. januára do 31. decembra 2008 a od 1. januára 2009 do 31. januára 2010, teda celkovo na tri roky. Podľa zmluvy, ktorú OOUPZ a žalobkyňa podpísali 26. a 27. januára 2010, sa tieto zmluvné strany dohodli, že zmluva žalobkyne bude obnovená na dva roky do 31. januára 2012. Táto zmluva stanovovala, že „v súlade s článkom 8 [ods. 2] PZOZ nie je nijaké ďalšie obnovenie zmluvy… povolené“.

5        Oznámením oddelenia konkurzov a výberových konaní (ďalej len „oddelenie konkurzov“) generálneho riaditeľstva (GR) pre personál z 26. septembra 2011 bola žalobkyňa informovaná, že nezískala dostatočnú známku, aby mohla byť pripustená do ďalšej etapy interného výberového konania v Parlamente na pracovné miesta asistentov platovej triedy AST 5.

6        Zmluvou z 31. januára 2012 sa OOUPZ a žalobkyňa dohodli, že žalobkyňa bude od 1. februára do 31. júla 2012 zamestnaná ako zmluvná zamestnankyňa pre pomocné úlohy podľa článku 3b PZOZ so zaradením do platového stupňa 1 platovej triedy 11 funkčnej skupiny III na účely plnenia „výkonných úloh, plánovacích, účtovníckych a iných rovnocenných technických úloh,… pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov“. Toto zamestnanie bolo žalobkyni ponúknuté po neúspešnom uverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste č. 136691, ktoré sa týkalo pracovného miesta funkčnej skupiny asistentov (AST) s názvom „audiovizuálny producent“, ktoré malo byť prednostne obsadené preložením úradníka.

7        Následnými dodatkami bol tento pracovný pomer ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy predĺžený od 1. augusta do 31. decembra 2012, od 1. januára do 31. marca 2013, od 1. apríla do 31. decembra 2013, od 1. januára 2014 do 31. marca 2014, od 1. apríla do 30. júna 2014, ako aj od 1. júla do 31. decembra 2014. Tieto predĺženia zmluvy boli totožne odôvodnené potrebou „posilnenia potrebného na účinné fungovanie Newsdesk Hotline audiovizuálneho oddelenia“.

8        Od 26. septembra 2014 bola žalobkyňa práceneschopná a od tej doby sa do zamestnania v Parlamente nevrátila.

9        E‑mailom z 20. novembra 2014 sa žalobkyňa pýtala jedného zo svojich kolegov z audiovizuálneho oddelenia, či má nejaké nové informácie o predĺžení jej zmluvy, pričom tento kolega jej 27. novembra 2014 odpovedal, že bol práve informovaný o predĺžení jej zmluvy do 31. decembra 2015.

10      Vedúci audiovizuálneho oddelenia (ďalej len „vedúci oddelenia“) bol medzitým e‑mailom z 26. novembra 2014 informovaný zamestnancom GR pre personál, že toto GR potvrdilo, že zmluvy troch zamestnancov jeho oddelenia, vrátane zmluvy žalobkyne, budú predĺžené do 31. decembra 2015, pričom vedúci oddelenia postúpil túto informáciu dotknutým trom zamestnancom e‑mailom z nasledujúceho dňa. V tomto e‑maile vysvetlil, že „trom žiadostiam zmluvných zamestnancov o predĺženie zmluvy na rok 2015 bolo napokon vyhovené, [generálny riaditeľ GR pre personál] však na druhej strane upozornil, že pokiaľ ide o rok 2016, situácia bude podstatne komplikovanejšia a treba očakávať drastické zníženie počtu zmluvných zamestnancov“.

11      Vedúci oddelenia v tomto e‑maile z 27. novembra 2014 uviedol, že považuje za „veľmi rozumné obnoviť zmluvy [zmluvných zamestnancov] na celý rok [2015] a nie postupne na [tri] alebo [šesť] mesiacov, čo situáciu z profesionálneho a najmä ľudského hľadiska ešte viac sťažuje“. V tom istom e‑maile tiež oznámil, že na oddelenie čoskoro nastúpi úradník funkčnej skupiny administrátorov (AD) vybraný vo výberovom konaní v audiovizuálnej oblasti, ktorého hlavnou úlohou bude koordinácia časti produkcie a zodpovednosť za riadenie stratégie „Propagácie“, vrátane koordinácie Newsdesk Hotline a „Akreditácií“. Dotknutí traja zamestnanci, vrátane žalobkyne, boli ďalej informovaní o tom, že ich povinnosti budú upravené tak, aby zodpovedali tejto novej organizácii oddelenia, ktorej cieľom je lepšie reagovať na priority riaditeľstva pre médiá a GR pre komunikáciu, ako aj na zmeny pracovných metód požadované generálnym tajomníkom Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“).

12      Dodatkom, ktorý OOUPZ podpísal 9. decembra 2014, mala byť pracovná zmluva žalobkyne ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy predĺžená s účinnosťou od 1. januára 2015 do 31. marca 2015. Žalobkyňa bola v tejto súvislosti e‑mailom z 10. decembra 2014 informovaná o tom, že „v nadväznosti na predĺženie [jej] zmluvy do 31. [marca] 2015, ktoré [jej] bolo práve oznámené,… žiadosť, ktorá [bola] adresovaná GR pre [personál], sa v skutočnosti týka predĺženia [jej zmluvy] na jeden rok do 31. [decembra] 2015“, že „GR [pre personál] však ešte pred vyhovením žiadosti o obnovenie zmluvy vykonalo analýzu spisu [žalobkyne]“ a že „tak sa zistilo, že [nie je] úspešnou uchádzačkou [výberového konania] CAST [a] keďže táto podmienka nie je splnená, zmluvu možno uzavrieť len pod podmienkou, že by komisia pre výber zmluvných zamestnancov vydala kladné stanovisko“. V tomto e‑maile sa vysvetľovalo, že GR pre personál poskytol predĺženie zmluvy žalobkyne na tri mesiace, aby sa vyriešila situácia s ohľadom na túto podmienku, pričom dotknutá osoba bola v uvedenom e‑maile vyzvaná na vyplnenie prihlášky a predloženie všetkých dokumentov v dostatočnom čase, aby mohla komisia pre výber zmluvných zamestnancov (ďalej len „KVZZ“) preskúmať jej spis ešte na stretnutí v januári 2015, a jej zmluva môže byť v prípade kladného stanoviska tejto komisie predĺžená do 31. decembra 2015.

13      Dňa 11. decembra 2014 žalobkyňa podpísala dodatok z 9. decembra 2014, ktorý upravoval predĺženie jej pracovného pomeru do 31. marca 2015. Listom z toho istého 11. decembra 2014 zaslaným generálnemu tajomníkovi, ktorého kópia bola zaslaná predsedovi poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku (ďalej len „poradný výbor“), ako aj predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi GR pre personál, žalobkyňa podala na základe článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“), pričom uvedené články sú analogicky uplatniteľné na zmluvných zamestnancov na základe článkov 92 a 117 PZOZ. Na podporu tejto žiadosti uviedla, že sa stala obeťou psychického obťažovania zo strany vedúceho audiovizuálneho oddelenia, pričom toto obťažovanie sa prejavovalo jeho správaním a slovnými a písomnými prejavmi, najmä na schôdzach služby. Žiadala najmä, aby sa prijali naliehavé opatrenia na jej okamžitú ochranu pred údajným obťažovateľom a aby OOUPZ začal administratívne vyšetrovanie na účely zistenia objektívnych skutočností.

14      Listom z 13. januára 2015 vedúci oddelenia ľudských zdrojov (ďalej len „oddelenie ľudských zdrojov“) riaditeľstva pre zdroje GR pre personál, ktorý je okrem toho predsedom poradného výboru, potvrdil prijatie žiadosti o pomoc a informoval žalobkyňu o tom, že táto žiadosť bola postúpená generálnemu riaditeľovi GR pre personál, ktorý o nej rozhodne ako OOUPZ v lehote štyroch mesiacov, pričom v prípade uplynutia tejto lehoty sa možno domnievať, že bolo prijaté implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti o pomoc, ktoré môže byť následne predmetom sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

15      Listom z 23. januára 2015 právny zástupca žalobkyne oznámil generálnemu riaditeľovi GR pre personál, že vedúci oddelenia ľudských zdrojov bol informovaný o podaní žiadosti o pomoc a o začatí administratívneho vyšetrovania zo strany OOUPZ. Táto informácia bola totiž zaznamenaná do zápisnice zo schôdze audiovizuálneho oddelenia, čo prispelo k rozšíreniu určitých informácií nielen medzi kolegami žalobkyne, ale aj medzi určitými osobami mimo tejto inštitúcie. Na tejto schôdzi vedúci oddelenia údajne tiež oznámil, že žalobkyňa sa na audiovizuálne oddelenie nevráti a že v dôsledku toho treba uvažovať o reštrukturalizácii Newsdesk Hotline.

16      E‑mailom z 26. januára 2015 zamestnanec oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov a akreditovaných parlamentných asistentov (ďalej len „oddelenie pre výber zmluvných zamestnancov“) riaditeľstva pre rozvoj ľudských zdrojov (ďalej len „riaditeľstvo pre ľudské zdroje“) GR pre personál generálneho sekretariátu Parlamentu zaslal žalobkyni „oznámenie potvrdzujúce zmenu [jej] oddelenia od 21. [januára] 2015“. V tomto oznámení, ktoré bolo rovnako z 26. januára 2015, sa uvádzalo, že žalobkyňa bude so spätnou účinnosťou od 21. januára 2015 pridelená na oddelenie pre návštevnícky program Európskej únie (EUVP) (ďalej len „oddelenie pre návštevnícky program“) riaditeľstva pre vzťahy s občanmi GR pre komunikáciu a že s výnimkou tejto zmeny pridelenia sa jej pracovná zmluva ďalej nijako nemení (ďalej len „rozhodnutie o preradení“).

17      Listom zo 4. februára 2015 generálny riaditeľ GR pre personál odpovedal na list právneho zástupcu žalobkyne z 23. januára 2015, pričom uviedol, že bolo prijaté opatrenie na preloženie žalobkyne a jej vzdialenie sa od vedúceho audiovizuálneho oddelenia spočívajúce v jej preradení na oddelenie pre návštevnícky program. Okrem toho generálny riaditeľ GR pre personál informoval žalobkyňu o tom, že sa po dôkladnom preskúmaní jej spisu a v nadväznosti na jej žiadosť o začatie administratívneho vyšetrovania rozhodol postúpiť tento spis poradnému výboru, ktorého predseda ju bude informovať o každom ďalšom vývoji. Generálny riaditeľ GR pre personál sa domnieval, že tým odpovedal na žiadosť o pomoc a v oblasti jeho právomoci to vedie k „uzavretiu spisu“ žalobkyne (ďalej len „rozhodnutie zo 4. februára 2015“).

18      Listom z 12. februára 2015 právny zástupca žalobkyne požiadal generálneho riaditeľa GR pre personál, aby bližšie vysvetlil rozsah opatrenia, ktoré oznámil vo svojom rozhodnutí zo 4. februára 2015, a najmä aby uviedol, či bolo opatrenie preloženia žalobkyne prijaté dočasne.

19      Vo formulári s názvom „Žiadosť zmluvného zamestnanca – [Obnovenie zmluvy]“, ktorý vyplnil a podpísal generálny riaditeľ GR pre komunikáciu 2. marca 2015 na účely jeho postúpenia GR pre personál najmenej tri týždne pred skončením platnosti zmluvy žalobkyne, sa uvádzalo, že generálny riaditeľ GR pre komunikáciu žiada o predĺženie zmluvy žalobkyne na dobu dvoch mesiacov, teda od 1. apríla do 31. mája 2015, a že toto predĺženie je odôvodnené potrebou posilnenia oddelenia pre návštevnícky program „s cieľom zvládnuť väčší objem práce súvisiaci s oslavami 40. výročia existencie [návštevníckeho] programu, pri príležitosti ktorého sa bude odteraz až do konca mája [2015] organizovať celý rad podujatí“. V tomto kontexte sa tiež uvádzalo, že tento návrh je podaný „v nadväznosti na schválenie zo strany KVZZ [na jeho stretnutí] 25. [februára] 2015[, ktorý rozhodoval] na žiadosť oddelenia pre výber [zmluvných zamestnancov a akreditovaných parlamentných asistentov riaditeľstva pre rozvoj ľudských zdrojov] GR pre personál [po] preskúmaní spisu [žalobkyne] ako [zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy], ktorej zmluva [zmluvného zamestnanca] [bola uzatvorená] po zmluve [dočasného zamestnanca], ale [žalobkyňa] nie je úspešnou uchádzačkou zapísanou na zoznam CAST, ani úspešnou uchádzačkou z pôvodného konania KVZZ“.

20      Oznámením vedúceho oddelenia konkurzov a výberových konaní riaditeľstva pre ľudské zdroje z toho istého 2. marca 2015 bola žalobkyňa informovaná, že jej meno bolo zapísané do rezervného zoznamu úspešných uchádzačov o miesto zmluvného zamestnanca funkčnej skupiny III, ktorý je platný do 29. februára 2016.

21      Listom zo 4. marca 2015 generálny riaditeľ GR pre personál zopakoval svoje stanovisko, podľa ktorého svojím rozhodnutím postúpiť žiadosť o pomoc poradnému výboru „tento spis uzavrel, pokiaľ ide o oblasť jeho právomocí“. Tento generálny riaditeľ okrem toho uviedol, že opatrenie preloženia žalobkyne z audiovizuálneho oddelenia na oddelenie pre návštevnícky program sa uskutočnilo tak na žiadosť dotknutej osoby, uvedenú v žiadosti o pomoc, ako aj „v záujme služby na účely zvládnutia narastajúcich potrieb v rámci [oddelenia pre návštevnícky program]“, a že toto preradenie malo trvať až do skončenia platnosti jej zmluvy.

22      E‑mailom z 9. marca 2015 poradný výbor predvolal žalobkyňu na vypočutie týmto výborom 25. marca 2015.

23      Dodatkom, ktorý OOUPZ a žalobkyňa podpísali 27. marca 2015, sa zmluvné strany dohodli, že „zmluva zamestnanca pre pomocné úlohy, ktorá nadobudla účinnosť 1[. februára] 2012“, bude s účinnosťou od 1. apríla 2015 predĺžená do 31. mája 2015.

24      Listom z 24. apríla 2015 žalobkyňa podala na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť, a to po prvé proti rozhodnutiu o preradení v rozsahu, v akom ju OOUPZ týmto rozhodnutím preradil na oddelenie pre návštevnícky program natrvalo a nie dočasne, po druhé proti rozhodnutiu zo 4. februára 2015, ktorým generálny riaditeľ GR pre personál rozhodol o žiadosti o pomoc, keď sa domnieval, že vec je „v oblasti jeho právomocí“ uzavretá, a po tretie proti rozhodnutiu, ktoré bolo údajne prijaté 11. apríla 2015 a ktorým OOUPZ implicitne zamietol žiadosť o pomoc.

25      Dňa 29. apríla 2015 bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste s referenciou AST/157554, ktoré sa týkalo voľného miesta asistenta pre oblasť „Styk s verejnosťou – Audiovizuálna oblasť“ na audiovizuálnom oddelení, ktorého opis práce v podstate zodpovedal povinnostiam, ktoré na tomto oddelení plnila žalobkyňa ako zmluvná zamestnankyňa pre pomocné úlohy. Toto pracovné miesto malo byť obsadené v súlade s článkom 29 ods. 1 písm. a) služobného poriadku, teda preložením alebo povýšením úradníka vo funkcii. Dňa 12. mája 2015 bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste č. 11051, ktoré sa týkalo iného voľného pracovného miesta, a to miesta asistenta vo funkcii tlačového zástupcu na audiovizuálnom oddelení.

26      Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 17. novembra 2015 a zapísaným do registra pod číslom F‑142/15 žalobkyňa na základe článku 270 ZFEÚ navrhovala zrušiť implicitné rozhodnutie OOUPZ, ktoré bolo podľa nej prijaté 11. apríla 2015 a ktorým OOUPZ zamietol jej žiadosť o pomoc z 11. decembra 2014, ako aj zaviazať Parlament na náhradu majetkovej ujmy vo výške 50 000 eur, ktorú údajne utrpela. V tejto veci bol vyhlásený rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament (T‑570/16).

27      E‑mailom z 22. mája 2015, v kópii zaslaným generálnemu tajomníkovi, žalobkyňa požiadala na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku o obnovenie svojej pracovnej zmluvy (ďalej len „žiadosť o obnovenie zmluvy“).

28      V žiadosti o obnovenie zmluvy v tejto súvislosti pripomenula, že hoci ju vedúci oddelenia e‑mailom z 26. novembra 2014 informoval o obnovení jej pracovnej zmluvy do 31. decembra 2015, OOUPZ rozhodol o predĺžení jej zmluvy len na dobu troch mesiacov a potom dvoch mesiacov, t. j. od 1. januára do 31. mája 2015. Ďalej vysvetlila, že OOUPZ môže ešte podľa článku 88 písm. b) PZOZ obnoviť jej pracovnú zmluvu do 31. januára 2018, teda na celkovú dobu dvoch rokov a ôsmich mesiacov. Žalobkyňa napokon zdôraznila, pričom spomenula svoju práceneschopnosť, že jednak potreby oddelenia pre návštevnícky program narastajú, čo „plne odôvodňuje obnovenie jej zmluvy“, a jednak že aj audiovizuálne oddelenie potrebuje posilniť, keďže v službách Newdesk Hotline pracujú len dve osoby. Žalobkyňa sa vo všeobecnosti domnievala, že aj riaditeľstvo pre médiá GR pre komunikáciu potrebuje nové ľudské zdroje.

29      E‑mailom z 28. mája 2015, ktorý zaslal zamestnanec oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu v mene vedúceho tohto oddelenia, bolo žalobkyni oznámené, že GR pre komunikáciu neplánuje obnoviť jej pracovný pomer ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy (ďalej len „rozhodnutie z 28. mája 2015“). Tento e‑mail pokračoval ďalej týmito slovami:

„Ako som Vám už vysvetlil na našom stretnutí 4. februára 2015, toto oddelenie potrebovalo posily na prípravu veľkého podujatia, 40. výročia EUVP, ktoré bolo naplánované na 26. mája 2015. Keďže po konaní tohto podujatia už nie je potreba posíl na oddelení [pre návštevnícky program] odôvodnená, príslušnému orgánu (OOUPZ) nebola zaslaná žiadosť o predĺženie Vašej zmluvy.“

30      Dňa 31. mája 2015 o 18.44 hod. žalobkyňa odoslala e‑mail službe Parlamentu pre administratívne záležitosti, v ktorom s poukázaním na to, že bola informovaná o neobnovení svojej zmluvy zmluvného zamestnanca a skončení platnosti tejto zmluvy k tomuto dátumu 31. mája 2015, žiadala túto službu o informácie, ako má postupovať, aby získala príspevok v nezamestnanosti upravený v PZOZ. V ten istý deň bol prístup žalobkyne k jej pracovnej e‑mailovej schránke podľa jej slov deaktivovaný. Predložila však e‑mail z 1. júna 2015, ktorý o 10.26 hod. odoslal Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) na jej pracovnú e‑mailovú adresu v Parlamente.

31      V liste, ktorý 14. júla 2015 doporučene zaslal žalobkyni vedúci oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov riaditeľstva pre ľudské zdroje GR pre personál, bolo žalobkyni pripomenuté, že v nadväznosti na jej elektronickú poštu z 22. mája 2015, v ktorej požiadala o obnovenie svojej zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy, jej vedúci oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu zaslal „jasnú a odôvodnenú odpoveď“, a to konkrétne e‑mailom z 28. mája 2015. V tomto liste zo 14. júla 2015 sa vysvetľovalo, že oddelenie pre návštevnícky program, na ktoré bola žalobkyňa pridelená od 21. januára 2015, „potrebovalo posily na prípravu veľkého podujatia, a to 40. výročia tohto oddelenia, ktoré bolo naplánované na 26. mája 2015[, a že toto] bol dôvod obnovenia [jej] zmluvy v rámci tohto oddelenia len na dva mesiace od 1. apríla do 31. mája 2015“.

32      V liste zo 14. júla 2015 sa tiež uvádzalo, že po skončení tohto obdobia už GR pre komunikáciu nepotrebovalo zabezpečiť posilnenie oddelenia pre návštevnícky program, takže toto generálne riaditeľstvo nemohlo odôvodniť nové predĺženie zmluvy žalobkyne, a preto nepredložilo takúto žiadosť GR pre personál. Vedúci oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov poverený vyjadriť sa v mene OOUPZ v tejto súvislosti žalobkyni oznámil, že môže iba potvrdiť dôvody, ktoré mu predložil vedúci oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu, lebo nemá „nijaký objektívny dôvod spochybniť potreby identifikované alebo neidentifikované prevádzkovými oddeleniami“ a „nepredloženie žiadosti o obnovenie zmluvy jeho oddeleniu je bežným spôsobom, akým mu generálne riaditeľstvá oznamujú požiadavku ukončenia zmluvného vzťahu so zamestnancom po uplynutí platnosti jeho zmluvy“. Napokon upozornil žalobkyňu na možnosť, ktorú má na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, podať sťažnosť „proti neobnoveniu jej zmluvy k 31. [máju] 2015 do troch mesiacov od dátumu skončenia zmluvy“.

33      Listom z 22. júla 2015 žalobkyňa podala na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu z 28. mája 2015, ako bolo potvrdené listom zo 14. júla 2015. Na podporu svojej sťažnosti tvrdila, že došlo k zneužitiu právomoci, porušeniu článku 88 písm. b) PZOZ, porušeniu článku 12a ods. 2 služobného poriadku, ako aj k porušeniu práva byť vypočutý, ako ho upravuje článok 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, porušeniu povinnosti starostlivosti, porušeniu článku 30 Charty základných práv, nesprávnemu odôvodneniu a zjavne nesprávnemu posúdeniu.

34      Žalobkyňa v tejto súvislosti predovšetkým zdôraznila, že potreby audiovizuálneho oddelenia, na ktoré bola pridelená pred prijatím opatrenia na preloženie, sú reálne a odôvodňujú obnovenie jej pracovnej zmluvy. Ako dôkaz uviedla skutočnosť, že 29. apríla 2015 bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste funkčnej skupiny AST. Opis pracovných povinností vzťahujúcich sa na toto pracovné miesto pritom podľa nej zodpovedal náplni práce, ktorú na uvedenom oddelení vykonávala dvanásť rokov, čo potvrdzuje existenciu potreby tohto oddelenia naďalej využívať jej služby.

35      Okrem toho žalobkyňa spochybnila dôvod, ktorý uviedol zamestnanec riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu na podporu rozhodnutia z 28. mája 2015, t. j. skutočnosť, že potreby oddelenia pre návštevnícky program, na ktoré bola dočasne pridelená v rámci opatrenia preloženia od jej údajného obťažovateľa, boli len dočasné a po oslavách 40. výročia už uvedené oddelenie nepotrebuje jej služby. Žalobkyňa sa v tejto súvislosti domnievala, že OOUPZ sa nikdy nesnažil odôvodniť jej preradenie na oddelenie pre návštevnícky program potrebou posilnenia tohto oddelenia na účely alebo výlučne na účely tohto podujatia. OOUPZ mal naopak v rozhodnutí zo 4. februára 2015 označiť potreby tohto oddelenia za narastajúce. OOUPZ tak zrazu v liste zo 14. júla 2015 zmenil dôvod preradenia žalobkyne na uvedené oddelenie, a teda dôvod svojho rozhodnutia neobnoviť jej zmluvu. Podľa žalobkyne v každom prípade v rozpore s článkom 12a ods. 2 služobného poriadku pocítila dôsledky podania svojej žiadosti o pomoc, keďže v prípade, keby nebola preradená na oddelenie, ktorého potreby boli len dočasné, ale zostala by na audiovizuálnom oddelení, OOUPZ by rozhodol o obnovení jej zmluvy v rozsahu stanovenom v článku 88 písm. b) PZOZ, t. j. v tomto prípade do 31. januára 2018.

36      Listom z 20. augusta 2015 generálny tajomník ako OOUPZ rozhodol, že sa sťažnosti podanej žalobkyňou 24. apríla 2015 čiastočne vyhovuje. Pokiaľ ide o preradenie žalobkyne na oddelenie pre návštevnícky program, generálny tajomník pripomenul, že toto preradenie má nevyhnutne dočasnú povahu a má trvať po celú dobu administratívneho vyšetrovania, ktoré ešte stále prebieha, a argumenty predložené žalobkyňou proti dôvodnosti alebo podmienkam opatrenia preloženia v prevažnej časti zamietol (ďalej len „rozhodnutie z 20. augusta 2015“).

37      Generálny tajomník v tomto rozhodnutí z 20. augusta 2015 naopak rozhodol o zmene rozhodnutia zo 4. februára 2015 v rozsahu, v akom generálny riaditeľ GR pre personál v tomto rozhodnutí nesprávne usúdil, že OOUPZ ukončil konanie týkajúce sa žiadosti o pomoc. V tejto súvislosti spresnil, že o tejto žiadosti o pomoc neskôr definitívne rozhodne generálny riaditeľ GR pre personál, a preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nebolo 11. apríla 2015 prijaté nijaké implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, takže jej sťažnosť je v tomto ohľade neprípustná.

38      Listom z 10. septembra 2015 žalobkyňa doplnila svoju sťažnosť s ohľadom na obsah listu z 20. augusta 2015, ktorý považovala za novú skutočnosť. Proti rozhodnutiu o neobnovení jej zmluvy sa tak odvolala na zjavne nesprávne posúdenie OOUPZ týkajúce sa určenia oddelenia, ktoré sa malo považovať za oddelenie, na ktoré bola pridelená, a teda na zjavne nesprávne posúdenie OOUPZ týkajúce sa potrieb, ktoré mali byť analyzované pri posudzovaní vhodnosti obnovenia alebo neobnovenia jej pracovnej zmluvy so zreteľom na záujmy oddelenia. Podľa žalobkyne totiž vzhľadom na dočasnú povahu jej preradenia na oddelenie pre návštevnícky program v rámci opatrenia preloženia OOUPZ nemohol na účely prijatia rozhodnutia o neobnovení jej pracovnej zmluvy zohľadniť potreby tohto oddelenia. OOUPZ mal zohľadniť iba potreby oddelenia, na ktoré bola pôvodne pridelená, t. j. audiovizuálneho oddelenia, alebo všeobecnejšie riaditeľstva pre médiá.

39      Rozhodnutím zo 7. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie o sťažnosti“) generálny tajomník ako OOUPZ rozhodol o sťažnosti žalobkyne z 22. júla 2015, doplnenej 10. septembra 2015, pričom sa predovšetkým domnieval, že aktom spôsobujúcim ujmu v prejednávanej veci je implicitné rozhodnutie OOUPZ o neobnovení zmluvy žalobkyne.

40      Hoci generálny tajomník v rozhodnutí o sťažnosti potvrdil dôvodnosť rozhodnutia o neobnovení zmluvy žalobkyne, uznal, že žalobkyňa bola svojím nadriadeným informovaná, že jej pracovná zmluva bude predĺžená do 31. decembra 2015. Za týchto podmienok rozhodol aj s ohľadom na služobný postup dotknutej osoby v inštitúcii, že jej prizná sumu 22 000 eur, zodpovedajúcu mzde, ktorá by jej bola vyplatená v prípade zotrvania vo funkcii do tohto dátumu.

41      Generálny tajomník však informoval žalobkyňu, že OOUPZ jej nemôže po 31. decembri 2015 ponúknuť iné zamestnanie. V tejto súvislosti uviedol, že možnosť zamestnať žalobkyňu na audiovizuálnom oddelení už neprichádza do úvahy, keďže medzitým bolo prijaté rozhodnutie zveriť výkon úloh, na ktoré bola pôvodne prijatá, úradníkovi, a vzhľadom na špecifický profil žalobkyne a povinnosti, ktoré plnila, jej už GR pre komunikáciu nemôže po 31. decembri 2015 ponúknuť iné zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii.

42      Listom z 8. decembra 2015 generálny riaditeľ GR pre personál informoval žalobkyňu o svojom úmysle považovať jej žiadosť o pomoc za nedôvodnú, a to najmä po skončení vypočutia vedúceho a štrnástich ďalších úradníkov a zamestnancov audiovizuálneho oddelenia, ktoré vykonal poradný výbor.

43      V liste z 18. februára 2016 právny zástupca žalobkyne požiadal generálneho tajomníka o spresnenie ponuky „náhrady škody vo výške 22 000 eur, zodpovedajúcej mzde, ktorá by bola [žalobkyni] vyplatená od 1. júna 2015 do 31. decembra 2015“, najmä čo sa týka otázky, či má táto suma vplyv na nárok žalobkyne poberať v celom rozsahu príspevok v nezamestnanosti upravený v PZOZ.

44      Dňa 16. apríla 2016 OOUPZ previedol sumu 22 000 eur na bankový účet žalobkyne.

45      Rozhodnutím z 3. júna 2016 OOUPZ zamietol žiadosť o pomoc, pričom žalobkyňa v replike uviedla, že má v úmysle podať proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

46      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 14. marca 2016 podala žalobkyňa prejednávanú žalobu, ktorá bola pôvodne zapísaná do registra pod číslom F‑14/16.

47      Podľa článku 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd (Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137) sa táto vec preniesla na Všeobecný súd v stave, v akom sa nachádzala 31. augusta 2016, a odvtedy sa musí prejednávať v súlade s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu. Táto vec tak bola zapísaná do registra pod číslom T‑584/16 a pridelená prvej komore.

48      V nadväznosti na druhú výmenu vyjadrení, ktorú povolil Súd pre verejnú službu na základe článku 55 svojho rokovacieho poriadku, bola písomná časť konania skončená na základe Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

49      Vzhľadom na to, že účastníci konania nepodali návrh na pojednávanie na základe článku 106 ods. 1 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd, ktorý na základe písomností v spise považuje vec za dostatočne objasnenú, rozhodol, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.

50      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie z 28. mája 2015,

–        v prípade potreby zrušil implicitné rozhodnutie z 31. mája 2015, ktorým OOUPZ zamietol obnovenie jej zmluvy, a v prípade potreby zrušil rozhodnutie o sťažnosti,

–        uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť náhradu škody, ktorá má byť stanovená ex aequo et bono vo výške 115 000 eur ako náhrada za údajne utrpenú nemajetkovú ujmu,

–        zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

51      Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O predmete žaloby a riadnom priebehu konania pred podaním žaloby

52      Predmetom prvých troch žalobných návrhov žalobkyne sú rozhodnutie z 28. mája 2015, implicitné rozhodnutie OOUPZ, ktoré bolo podľa žalobkyne prijaté k dátumu skončenia jej zmluvy, t. j. 31. mája 2015, a ktorým mal OOUPZ rozhodnúť o neobnovení uvedenej zmluvy, ako aj rozhodnutie o sťažnosti.

 O určení napadnutého pôvodného rozhodnutia

53      Na úvod treba pripomenúť, že v situácii, keď zmluva dočasného zamestnanca môže byť predmetom obnovenia, rozhodnutie o neobnovení uvedenej zmluvy prijaté po skončení konania osobitne stanoveného na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2005, Smit/Europol, T‑143/03, EU:T:2005:71, body 28 až 31) alebo v reakcii na žiadosť dotknutej osoby podanú na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku ako osoby, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez, C‑417/05 P, EU:C:2006:582, bod 38), predstavuje akt spôsobujúci ujmu odlišný od predmetnej zmluvy, ktorý môže byť predmetom sťažnosti, prípadne aj žaloby podľa článku 270 ZFEÚ v lehotách stanovených služobným poriadkom (rozsudok z 15. októbra 2008, Potamianos/Komisia, T‑160/04, EU:T:2008:438, bod 21, potvrdený v odvolacom konaní uznesením z 23. októbra 2009, Komisia/Potamianos a Potamianos/Komisia, C‑561/08 P a C‑4/09 P, EU:C:2009:656, bod 46).

54      V prejednávanej veci sa má žiadosť o obnovenie zmluvy považovať za žiadosť adresovanú OOUPZ na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ako spresnila žalobkyňa v uvedenej žiadosti. Žalobkyňa v tejto žiadosti uviedla dôvody, prečo sa domnieva, že obnovenie jej zmluvy po dátume jej skončenia, t. j. po 31.máji 2015, je v jej záujme aj v záujme oddelenia.

55      V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci bola žiadosť o obnovenie zmluvy zaslaná v kópii generálnemu tajomníkovi, viedla k odpovedi, konkrétne k rozhodnutiu z 28. mája 2015, ktorú z formálneho hľadiska neposkytla osoba oprávnená konať v tejto oblasti právomoci v mene OOUPZ. Táto odpoveď bola totiž poskytnutá v mene vedúceho oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu.

56      Vzhľadom na obsah listu zo 14. júla 2015, ktorého autorom bol vedúci oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov a akreditovaných parlamentných asistentov riaditeľstva pre ľudské zdroje GR pre personál, konajúci „na základe poverenia“ ako OOUPZ, sa však zdá, že keď vedúci oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu formuloval svoju odpoveď v e‑maile z 28. mája 2015, konal po dohode s OOUPZ a žalobkyňa sa vzhľadom na postavenie tohto úradníka mohla v každom prípade odôvodnene domnievať, že táto odpoveď z 28. mája 2015 na žiadosť o obnovenie zmluvy pochádza od OOUPZ, a teda predstavuje rozhodnutie tohto orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1984, Erdini/Rada, 65/83, EU:C:1984:24, bod 7; z 30. júna 1993, Devillez a i./Parlament, T‑46/90, EU:T:1993:54, bod 13, a z 28. júna 2006, Le Maire/Komisia, F‑27/05, EU:F:2006:56, bod 40).

57      Rozhodnutie z 28. mája 2015 preto predstavovalo rozhodnutie OOUPZ o neobnovení zmluvy žalobkyne, akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému mohla podať sťažnosť a sformulovať svoj prvý žalobný návrh na zrušenie.

58      Druhý žalobný návrh na zrušenie sa však týka implicitného rozhodnutia rovnakého dosahu, ktoré bolo údajne prijaté k dátumu skončenia zmluvy žalobkyne, teda 31. mája 2015. Práve na toto rozhodnutie odkázal generálny tajomník v rozhodnutí o sťažnosti, keď sa domnieval, že má v rámci konania pred podaním žaloby rozhodnúť o zákonnosti takéhoto implicitného rozhodnutia.

59      V tejto súvislosti, keďže OOUPZ nemá na základe služobného poriadku povinnosť využiť prípadnú možnosť predĺžiť pracovnú zmluvu zamestnanca, upravenú v PZOZ, ani informovať dotknutú osobu v stanovenej lehote o svojom úmysle v tejto súvislosti, OOUPZ nemožno k dátumu skončenia platnosti zmluvy pripísať jeho implicitné rozhodnutie nevyužiť túto možnosť. To je navyše dôvod, prečo sa súd Európskej únie domnieval, že list, ktorý sa obmedzuje len na pripomenutie ustanovení zmluvy týkajúcich sa dátumu skončenia zmluvy zamestnancovi a neobsahuje nijaké nové informácie vo vzťahu k uvedeným ustanoveniam, nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 1987, Castagnoli/Komisia, 329/85, EU:C:1987:352, body 10 a 11; zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez, C‑417/05 P, EU:C:2006:582, body 45 až 47, a uznesenie z 2. februára 2001, Vakalopoulou/Komisia, T‑97/00, EU:T:2001:38, bod 14).

60      Na to, aby sa rozhodnutie OOUPZ týkajúce sa obnovenia zmluvy mohlo považovať za prijaté, je preto potrebné, aby bolo výsledkom opakovaného preskúmania záujmu oddelenia a záujmu dotknutej osoby zo strany OOUPZ a aby OOUPZ vykonal nové posúdenie vo vzťahu k pôvodným zmluvným podmienkam stanovujúcim dátum skončenia zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2013, Solberg/EMCDDA, F‑124/12, EU:F:2013:157, body 18, 20 a 34).

61      Takéto rozhodnutie však bolo explicitne prijaté 28. mája 2015 v odpovedi na žiadosť o obnovenie. V rozpore s vyjadrením generálneho tajomníka v rozhodnutí o sťažnosti, ktoré vysvetľuje podanie návrhov na zrušenie takéhoto aktu žalobkyňou, tak po rozhodnutí z 28. mája 2015 nebolo prijaté nijaké implicitné rozhodnutie OOUPZ týkajúce sa obnovenia jej zmluvy po jej skončení.

62      Druhý žalobný návrh na zrušenie je tak bezpredmetný, a treba ho teda zamietnuť ako neprípustný.

63      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pôvodným aktom OOUPZ, ktorého zrušenie žalobkyňa navrhuje, je v prejednávanej veci rozhodnutie z 28. mája 2015, obsiahnuté v e‑maile z 28. mája 2015 a potvrdené rozhodnutím zo 14. júla 2015 (ďalej len spoločne „napadnuté pôvodné rozhodnutie“).

 O riadnom priebehu konania pred podaním žaloby

64      Podľa ustálenej judikatúry je prípustnosť žaloby podanej na Súde pre verejnú službu na základe článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku podriadená riadnemu priebehu konania pred podaním žaloby a dodržaniu ním stanovených lehôt (rozsudky zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, EU:T:2004:207, bod 125; z 9. januára 2007, Van Neyghem/Výbor regiónov, T‑288/04, EU:T:2007:1, bod 53, a uznesenie zo 14. januára 2014, Lebedef/Komisia, F‑60/13, EU:F:2014:6, bod 37).

65      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že lehoty na podanie sťažnosti a žaloby, uvedené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sú kogentné a nemožno ich ponechať na účastníkoch konania ani na súde, ktorému prináleží overiť, a to aj bez návrhu, či sú dodržané. Tieto lehoty zodpovedajú požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudok zo 7. júla 1971, Müllers/HSV, 79/70, EU:C:1971:79, bod 18, a uznesenie z 22. apríla 2015, ED/ENISA, F‑105/14, EU:F:2015:33, bod 28).

66      Okolnosť, že vo svojom rozhodnutí o administratívnej sťažnosti sa inštitúcia alebo agentúra tak, ako v prejednávanej veci, vyjadrila k tvrdeniam uvedeným vo veci samej bez toho, aby sa zaoberala možnosťou, že tieto tvrdenia boli uvedené v oneskorenej, a teda neprípustnej sťažnosti, a ani skutočnosť, že inštitúcia alebo agentúra výslovne uviedla dotknutej osobe, že môže napadnúť rozhodnutie na súde, tak nemajú vplyv na posúdenie prípustnosti žaloby následne podanej proti tomuto rozhodnutiu Súdom pre verejnú službu. Takéto okolnosti totiž nemôžu mať za následok odchýlenie sa od systému záväzných lehôt stanovených článkami 90 a 91 služobného poriadku a už vôbec nie oslobodenie Súdu pre verejnú službu od jeho povinnosti overiť dodržanie lehôt stanovených služobným poriadkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 1997, Rasmussen/Komisia, T‑35/96, EU:T:1997:36, bod 30; uznesenia z 15. januára 2009, Braun‑Neumann/Parlament, T‑306/08 P, EU:T:2009:6, bod 37, a z 20. marca 2014, Michel/Komisia, F‑44/13, EU:F:2014:40, bod 68).

67      V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že žalobkyňa podala 22. júla 2015 svoju sťažnosť proti napadnutému pôvodnému rozhodnutiu v lehote troch mesiacov stanovenej v služobnom poriadku. Mala však v úmysle doplniť túto sťažnosť, keď v liste z 10. septembra 2015, kvalifikovanom ako doplňujúca sťažnosť, predložila nové tvrdenia uvedené so zreteľom na list z 20. augusta 2015, ktorým generálny tajomník medzičasom jednak rozhodol o inej sťažnosti, ktorú podala 24. apríla 2015 proti rozhodnutiu o preradení, a jednak zmenil rozhodnutie zo 4. februára 2015 v rozsahu, v akom generálny riaditeľ v tomto rozhodnutí nesprávne považoval konanie týkajúce sa žiadosti o pomoc za ukončené.

68      V tejto súvislosti nemal list zo 14. júla 2015, ktorým OOUPZ potvrdil rozhodnutie z 28. mája 2015, určite za následok opätovné začatie plynutia trojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu z 28. mája 2015, hoci tento list mohol byť pre OOUPZ príležitosťou poskytnúť doplnenie odôvodnenia uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 22. apríla 2015, ED/ENISA, F‑105/14, EU:F:2015:33, body 38 až 42). Treba však zohľadniť skutočnosť, že list z 20. augusta 2015 predstavoval novú skutočnosť, ako tvrdila žalobkyňa, a že OOUPZ v každom prípade v rozhodnutí o sťažnosti prijatom po uplynutí štvormesačnej lehoty na odpoveď stanovenej služobným poriadkom, avšak v lehote na podanie žaloby stanovenej v článku 270 ZFEÚ, v prípade uvedenom v článku 91 ods. 3 druhej zarážke služobného poriadku zohľadnil doplňujúce tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla v liste z 10. septembra 2015.

69      Treba sa preto domnievať, že konanie pred podaním žaloby malo riadny priebeh.

 O návrhoch na zrušenie rozhodnutia o sťažnosti

70      Pokiaľ ide o návrhy na zrušenie rozhodnutia o sťažnosti, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry uplatniteľnej v oblasti práva verejnej služby Únie administratívna sťažnosť, ako ju upravuje článok 90 ods. 2 služobného poriadku, a jej explicitné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a sú iba jedným z predpokladov, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smerujúca proti zamietnutiu sťažnosti, za následok začatie konania súdu o akte spôsobujúcom ujmu, proti ktorému sa sťažnosť podala (rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 7 a 8), okrem prípadu, keď je dosah zamietnutia sťažnosti odlišný od dosahu aktu napadnutého touto sťažnosťou (rozsudok z 25. októbra 2006, Staboli/Komisia, T‑281/04, EU:T:2006:334, bod 26).

71      Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti totiž nemusí byť s ohľadom na jeho obsah potvrdením aktu napadnutého žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie žalobcu podľa nových právnych a skutkových okolností, alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 32 a citovanú judikatúru).

72      Vzhľadom na to, že zo systematiky služobného poriadku a PZOZ plynie, že dotknutá osoba musí podať sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré napáda, a žalobu proti rozhodnutiu, ktorým sa sťažnosť zamietla, Súdny dvor rozhodol, že ak bola sťažnosť aj žaloba podaná v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, je žaloba prípustná bez ohľadu na to, či smeruje iba proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou, alebo proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, alebo proti obom týmto rozhodnutiam súčasne (rozsudok z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, bod 7). V súlade so zásadou hospodárnosti konania však môže súd rozhodnúť, že o návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti netreba osobitne rozhodnúť, pokiaľ dospeje k názoru, že návrhy nemajú samostatný obsah a v skutočnosti sa prelínajú s návrhmi smerujúcimi proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 8 a 9).

73      V prejednávanej veci zo znenia rozhodnutia o sťažnosti vyplýva, že generálny tajomník okrem toho, že potvrdil dôvodnosť napadnutého pôvodného rozhodnutia, rozhodol ex gratia priznať žalobkyni sumu 22 000 eur, keď uznal, že žalobkyňa nadobudla legitímnu dôveru na základe uistení jej nadriadeného z decembra 2014 o nadchádzajúcom obnovení jej zmluvy do 31. decembra 2015. Okrem toho rozhodnutie o sťažnosti svojím obsahom zodpovedajúcim samostatnému rozhodnutiu vo vzťahu k napadnutému pôvodnému rozhodnutiu spresňuje dôvody, prečo OOUPZ navyše nemohol k 7. decembru 2015 ponúknuť žalobkyni pracovné miesto po 31. decembri 2015.

74      Za týchto podmienok treba rozhodnúť spoločne jednak o návrhoch na zrušenie napadnutého pôvodného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka zamietnutia obnovenia zmluvy žalobkyne po 31. máji 2015, a to s ohľadom na odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o sťažnosti, a jednak o návrhoch na zrušenie tohto rozhodnutia o sťažnosti v rozsahu, v akom v ňom OOUPZ rozhodol o nepredĺžení zmluvy žalobkyne na obdobie po 31. decembri 2015.

 O námietke neprípustnosti, ktorú vzniesol Parlament

75      Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe tvrdí, že žalobkyňa neodôvodňuje záujem na konaní proti napadnutému pôvodnému rozhodnutiu z dôvodu, že jednak žalobkyňa bola uspokojená, pokiaľ ide o jej žiadosť o obnovenie zmluvy v rámci konania pred podaním žaloby, keďže popri príspevku v nezamestnanosti stanovenému v PZOZ dostala od OOUPZ sumu 22 000 eur zodpovedajúcu mzde, ktorá by jej bola vyplatená v prípade predĺženia jej zmluvy od 1. apríla do 31. decembra 2015. Podľa Parlamentu by tiež prípadné zrušenie napadnutého pôvodného rozhodnutia Všeobecným súdom samo osebe nemohlo mať za následok opätovné dosadenie žalobkyne na jej pracovné miesto v Parlamente.

76      V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť prípustná len v rozsahu, v akom má žalobca záujem na zrušení napadnutého aktu. Takýto záujem predpokladá, že samotné zrušenie tohto aktu môže mať právne následky pre dotknutú osobu, alebo inak povedané, že výsledok žaloby môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (pozri uznesenie z 22. apríla 2015, ED/ENISA, F‑105/14, EU:F:2015:33, bod 20 a citovanú judikatúru).

77      Ako pritom žalobkyňa správne uviedla, v žiadosti o obnovenie žiadala o predĺženie svojej zmluvy, ktoré mohlo presiahnuť 31. máj 2015, pričom sa neodvolávala iba na predĺženie do 31. decembra 2015. Podľa nej v tejto súvislosti dokonca konkrétne uviedla, že jej pracovná zmluva môže byť obnovená až do 31. januára 2018.

78      Nezávisle od okolnosti, že dostala sumu 22 000 eur predovšetkým, nie však výlučne z titulu náhrady mzdy, ktorá by jej bola vyplatená, keby ostala v službe do 31. decembra 2015, si tak žalobkyňa zachováva záujem na konaní už len z toho dôvodu, že OOUPZ v rozhodnutí o sťažnosti uviedol, že jej nemôže ponúknuť pracovnú zmluvu po 31. decembri 2015.

79      Pokiaľ ide o tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého by žalobkyňa nebola ani v prípade zrušenia napadnutého pôvodného rozhodnutia opätovne dosadená na svoje pracovné miesto, toto tvrdenie nemôže stačiť na preukázanie nedostatku záujmu žalobkyne na konaní proti napadnutému pôvodnému rozhodnutiu a rozhodnutiu o sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry totiž na to, aby inštitúcia, ktorá prijala akt zrušený súdom Únie, vyhovela povinnosti, ktorú jej ukladá článok 266 ZFEÚ, prináleží jej určiť, aké opatrenia sa vyžadujú na vykonanie zrušujúceho rozsudku na základe voľnej úvahy, ktorou disponuje na tento účel, pri dodržaní tak výroku a odôvodnenia rozsudku, ktorý je povinná vykonať, ako aj príslušných ustanovení práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. augusta 1994, Parlament/Meskens, C‑412/92 P, EU:C:1994:308, body 28 a 30; z 8. októbra 1992, Meskens/Parlament, T‑84/91, EU:T:1992:103, bod 80, a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 82).

80      Žalobkyňa pritom v rozpore s tým, čo zrejme predpokladá Parlament, vo svojich návrhoch formálne nepožiadala o opätovné dosadenie na svoje predchádzajúce pracovné miesto. OOUPZ by tiež určite nebol v prípade zrušenia napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti nevyhnutne nútený opätovne dosadiť žalobkyňu v rámci vykonávacieho opatrenia rozhodnutia Všeobecného súdu.

81      V takom prípade by totiž podľa článku 266 ZFEÚ prináležalo výlučne inštitúcii určiť nevyhnutné opatrenia, ktoré by mohli spočívať najmä tak v opätovnom dosadení žalobkyne do služby v Parlamente, ako aj v potvrdení rozhodnutia o neobnovení jej zmluvy po 31. decembri 2015 z iných dôvodov, alebo tiež v poskytnutí spravodlivej finančnej náhrady žalobkyni v rámci prípadného zmieru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2016, GV/ESVČ, F‑137/14, EU:F:2016:14, body 91 až 93 a citovanú judikatúru).

82      Námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom treba preto zamietnuť.

 O návrhoch na zrušenie napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti

83      Žalobkyňa na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti uvádza v podstate štyri žalobné dôvody, založené:

–        po prvé na zneužití právomoci, ako aj na porušení článku 88 písm. b) PZOZ, článku 12a ods. 2 služobného poriadku a článku 41 ods. 1 Charty základných práv,

–        po druhé na porušení článku 30 Charty základných práv,

–        po tretie na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti starostlivosti,

–        po štvrté na porušení článku 41 ods. 2 Charty základných práv, povinnosti odôvodnenia, práva na obranu a práva byť vypočutý.

 O prvom žalobnom dôvode

84      Žalobkyňa na podporu svojho prvého žalobného dôvodu tvrdí, že vzhľadom na rozporuplné odôvodnenie, ktoré OOUPZ uviedol v napadnutom pôvodnom rozhodnutí a v rozhodnutí o sťažnosti na podporu svojho rozhodnutia neobnoviť jej pracovnú zmluvu, sa OOUPZ dopustil zneužitia právomoci. Skutočným dôvodom tohto rozhodnutia o ďalšom nevyužití jej služieb po viac ako trinástich rokoch priamej či nepriamej spolupráce v rámci Newdesk Hotline audiovizuálneho oddelenia je totiž okolnosť, že žalobkyňa podala žiadosť o pomoc. Napadnuté pôvodné rozhodnutie je tak podľa nej odvetným opatrením prijatým proti nej.

85      Ako dôkaz uvádza skutočnosť, že hoci OOUPZ od roku 2005 neustále obnovoval jej pracovné zmluvy a v decembri 2014 jej bolo oznámené, že jej zmluva bude obnovená do 31. decembra 2015, OOUPZ rozhodol v rámci opatrenia na preloženie o jej preradení na oddelenie pre návštevnícky program na kratšiu dobu troch mesiacov a potom na dobu dvoch mesiacov. Napriek tomu, že jej bolo 4. marca 2015 povedané, že potreby tohto oddelenia narastajú, OOUPZ v konečnom dôsledku odôvodnil svoje konečné rozhodnutie o neobnovení jej zmluvy zámienkou, že uvedené oddelenie malo len dočasné potreby posilnenia na účely organizovania svojho 40. výročia a potom už takéto potreby nemalo. Žalobkyňa však tvrdí, že nevedela, že toto jednorazové podujatie bolo dôvodom posledného obnovenia jej zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy len na dobu dvoch mesiacov.

86      Okrem toho na účely rozhodnutia o preradení vedúci dotknutého oddelenia neprekonzultoval s riaditeľom riaditeľstva pre médiá stav potrieb tohto oddelenia s ohľadom na odbornú spôsobilosť žalobkyne.

87      Žalobkyňa spochybňuje aj rozhodnutie GR pre komunikáciu zveriť jej úlohy úradníkovi, rozhodnutie, ktoré možno vysvetliť úmyselnou snahou OOUPZ „zbaviť sa [jej]“.

88      Napadnuté pôvodné rozhodnutie a rozhodnutie o sťažnosti neboli v konečnom dôsledku prijaté v záujme služby a záujem žalobkyne nebol pri ich prijatí zohľadnený, resp. nebol zohľadnený dostatočne. Podľa jej názoru tým bolo porušené jej právo na spravodlivé a nestranné vybavenie jej záležitosti podľa článku 41 ods. 1 Charty základných práv. Žalobkyňa navyše tvrdí, že v rozsahu, v akom boli tieto rozhodnutia podľa nej odvetnými opatreniami OOUPZ za podanie žiadosti o pomoc, bol prijatím týchto rozhodnutí porušený článok 12a ods. 2 služobného poriadku. Okrem toho v rozsahu, v akom mal OOUPZ na základe článku 88 písm. b) PZOZ možnosť predĺžiť zmluvu žalobkyne do 31. januára 2018, toto ustanovenie bolo porušené aj tým, že OOUPZ v jej prípade nevyužil túto možnosť.

89      Parlament navrhuje zamietnuť prvý žalobný dôvod ako nedôvodný, pričom uvádza, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého malo rozhodnutie o neobnovení jej zmluvy za cieľ poškodiť ju alebo že bolo odôvodnené snahou o odvetu za podanie žiadosti o pomoc, nemožno ničím podložiť. Výhrada týkajúca sa porušenia článku 88 PZOZ, ktorý podľa žalobkyne umožňoval predĺžiť jej zmluvu do 31. januára 2018, je so zreteľom na judikatúru vyplývajúcu najmä z rozsudku z 21. mája 2014, Komisia/Macchia (T‑368/12 P, EU:T:2014:266, bod 51), neúčinná.

90      Parlament zdôrazňuje, že hoci návrh na obnovenie zmluvy na obdobie troch mesiacov od 1. januára do 31. marca 2015 vyšiel z podnetu vedúceho audiovizuálneho oddelenia, ktorého obviňuje z psychického obťažovania, samotný návrh na predĺženie zmluvy na dva mesiace do 31. mája 2015 pochádzal od vedúceho oddelenia pre návštevnícky program, rovnako ako rozhodnutie tohto vedúceho nepožiadať GR pre personál o následné obnovenie zmluvy žalobkyne vzhľadom na potreby svojho oddelenia. Parlament v každom prípade spochybňuje skutočnosť, že by OOUPZ poskytol žalobkyni rozporuplné odôvodnenie na podporu rozhodnutia o neobnovení jej zmluvy a domnieva sa, že OOUPZ dodržal zásadu starostlivosti, najmä preto, že obnovil zmluvu žalobkyne aj po podaní žiadosti o pomoc, a navyše v rozhodnutí o sťažnosti rozhodol o priznaní náhrady škody žalobkyni ex gratia, keď uznal, že mohla nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že jej pracovný pomer bude predĺžený do 31. decembra 2015.

91      Podľa ustálenej judikatúry zneužitie právomoci existuje a ovplyvňuje prezumpciu zákonnosti aktu orgánu oprávneného na uzatváranie pracovných zmlúv len vtedy, ak sa preukáže, že tento orgán pri prijatí sporného aktu sledoval cieľ odlišný od cieľa stanoveného predmetnou právnou úpravou, alebo ak sa na základe objektívnych, relevantných a súhlasných nepriamych dôkazov zdá, že dotknutý akt bol prijatý na účely dosiahnutia iných ako uvádzaných cieľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2006, Nijs/Dvor audítorov, T‑171/05, EU:T:2006:288, bod 64; uznesenie z 22. októbra 2015, Macchia/Komisia, T‑80/15 P, EU:T:2015:845, bod 67, a rozsudok z 26. marca 2015, CW/Parlament, F‑41/14, EU:F:2015:24, bod 86 a citovanú judikatúru).

92      V tejto súvislosti tvrdenie žalobkyne o existencii psychického obťažovania zo strany jej priameho nadriadeného na pracovisku nestačí na preukázanie toho, že by bol každý akt, ktorý OOUPZ prijal najmä počas obdobia administratívneho vyšetrovania, nezákonný. Dotknutá osoba musí totiž ešte preukázať vplyv konania predstavujúceho psychické obťažovanie na znenie napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. februára 2010, Menghi/ENISA, F‑2/09, EU:F:2010:12, bod 69; z 26. marca 2015, CW/Parlament, F‑41/14, EU:F:2015:24, bod 89, a z 12. mája 2016, FS/EHSV, F‑50/15, EU:F:2016:119, bod 109), keďže by to v takom prípade znamenalo, že OOUPZ prostredníctvom svojich úradníkov a hierarchicky nadradených zamestnancov využil svoju právomoc na dosiahnutie nezákonného cieľa v zmysle článku 12a služobného poriadku, ktorý stanovuje, že „úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania“.

93      V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že dôvod, pre ktorý bola zmluva žalobkyne predĺžená iba na dobu troch mesiacov, teda od 1. januára do 31. marca 2015, a nie na dobu jedného roka, ako žalobkyni oznámil najmä vedúci oddelenia, nemožno dať odôvodnene ani objektívne do súvislosti s náhlym rozhodnutím, ktoré tento vedúci oddelenia alebo všeobecnejšie OOUPZ prijal po tom, čo žalobkyňa podala žiadosť o pomoc.

94      Hoci totiž vedúci oddelenia vo svojom e‑maile z 26. novembra 2014 oznámil žalobkyni, ktorá bola v tom čase práceneschopná, ako aj ďalším dvom zmluvným zamestnancom, že ich zmluvy majú byť obnovené na celý jeden rok a že sa v rámci svojich právomocí snaží, pokiaľ je to len možné, dosiahnuť predĺženie ich pracovných pomerov na jeho oddelení na dobu dlhšiu než predtým, zdôraznil existujúce ťažkosti, predovšetkým rozpočtové, týkajúce sa udržateľnosti ich pracovných pomerov, ako aj ich pracovných miest v budúcnosti.

95      Následne prišiel e‑mail z 10. decembra 2014, o ktorom možno predpokladať, že si ho žalobkyňa, v tom čase práceneschopná, prečítala, najmä preto, že počas tejto absencie používala svoju pracovnú e‑mailovú schránku (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. januára 2014, Lebedef/Komisia, F‑60/13, EU:F:2014:6, body 45 a 46). V tomto e‑maile, odoslanom deň predtým, ako žalobkyňa predložila svoju žiadosť o pomoc, bol pritom dotknutej osobe jasne vysvetlený objektívny dôvod, prečo bude jej pracovná zmluva obnovená nie na dobu jedného roka, ako jej mohol oznámiť vedúci oddelenia alebo jeden z jej kolegov, ale iba na dobu troch mesiacov. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že nie je úspešnou uchádzačkou výberového konania CAST, a teda KVZZ musí v priebehu januára 2015 preskúmať jej spis, aby bolo možné uvažovať o predĺžení jej pracovnej zmluvy nad rámec uvedených troch mesiacov. Žalobkyňa tak nemôže odôvodnene tvrdiť, že rozhodnutie OOUPZ o predĺžení jej zmluvy iba na dobu troch mesiacov možno dať do súvislosti s podaním žiadosti o pomoc, ktorá bola v tomto prípade predložená nasledujúci deň potom, ako žalobkyňa dostala od OOUPZ informáciu o skrátenom obnovení jej zmluvy a o dôvodoch tohto rozhodnutia.

96      Po tom, čo bola žalobkyňa v rámci opatrenia na preloženie preradená na oddelenie pre návštevnícky program, z formulára z 2. marca 2015 vyplneného riaditeľom GR pre komunikáciu vyplýva, že návrh na predĺženie zmluvy žalobkyne na dobu ďalších dvoch mesiacov, t. j. od 1. apríla do 31. mája 2015, bol podaný v nadväznosti na kladné stanovisko KVZZ prijaté na jeho stretnutí 25. februára 2015, v deň, kedy už malo byť meno žalobkyne zapísané do zoznamu uvedeného vo formulári z 2. marca 2015, spomenutého v bode 19 tohto rozsudku.

97      Vo formulári z 2. marca 2015 sa v tejto súvislosti uvádza, že požadované predĺženie bolo odôvodnené potrebou posilnenia oddelenia pre návštevnícky program „s cieľom zvládnuť väčší objem práce súvisiaci s oslavami 40. výročia existencie… programu, pri príležitosti ktorého sa bude odteraz až do konca mája [2015] organizovať celý rad podujatí“. Žalobkyňa však spochybňuje, že bola informovaná o tomto dôvode vedúcom k poslednému predĺženiu jej zmluvy.

98      Žalobkyňa však nespochybňuje skutočnosť, že 4. februára 2015 sa uskutočnilo stretnutie. Vedúci oddelenia pre personál riaditeľstva pre zdroje GR pre komunikáciu pritom vo svojom e‑maile z 28. mája 2015 tvrdil, pričom žalobkyňa to počas konania pred podaním žaloby ani počas súdneho konania nespochybnila, že jej na tomto stretnutí 4. februára 2015 vysvetlil, že OOUPZ zvolil pre potreby jej preradenia ako opatrenia na preloženie v rámci GR pre komunikáciu oddelenie pre návštevnícky program z dôvodu potreby posilnenia tohto oddelenia na účely osláv tohto 40. výročia, ktoré boli naplánované na 26. mája 2015.

99      Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobkyňa nemôže tvrdiť ani to, že OOUPZ sledoval svojím rozhodnutím o predĺžení jej zmluvy len na ďalšie dva mesiace, a to od 1. apríla do 31. mája 2015, iba cieľ jej potrestania za to, že predložila žiadosť o pomoc.

100    V každom prípade ak žalobkyňa smeruje svojím prvým žalobným dôvodom k spochybneniu zákonnosti rozhodnutia OOUPZ o predĺžení jej zmluvy len na obdobie od 1. apríla do 31. mája 2015 alebo o jej predĺžení výlučne na základe potrieb oddelenia pre návštevnícky program a nie na základe potrieb audiovizuálneho oddelenia, na ktoré bola pôvodne zaradená, treba konštatovať, že nezávisle od skutočnosti, že žalobkyňa 27. marca 2015 podpísala predmetný dodatok, nenapadla toto rozhodnutie prostredníctvom sťažnosti podanej podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V rámci tejto žaloby preto nemôže spochybniť zákonnosť tohto rozhodnutia, ktoré medzitým nadobudlo právoplatnosť.

101    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Všeobecný súd domnieva, že skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v súvislosti s tým, že oddelenie pre návštevnícky program nepredložilo návrh na obnovenie jej zmluvy GR pre personál, nemožno považovať za objektívne, relevantné a súhlasné dôkazy svedčiace o tom, že rozhodnutie OOUPZ neobnoviť jej zmluvu po 31. máji 2015 bolo prijaté na účely dosiahnutia iných ako ním uvádzaných cieľov, keď zo spisu vyplýva, že toto rozhodnutie bolo prijaté z dôvodu, že riaditeľstvo pre zdroje GR pre komunikáciu nepredložilo žiadosť o predĺženie uvedenej zmluvy na základe žiadosti jedného z oddelení spadajúcich pod toto generálne riaditeľstvo.

102    Pokiaľ ide o okolnosť, že OOUPZ sa po preradení žalobkyne na oddelenie pre návštevnícky program rozhodol poveriť úradníkov výkonom pracovných úloh, ktoré predtým žalobkyňa vykonávala na audiovizuálnom oddelení, v dôsledku čoho sa akákoľvek žiadosť o neskoršie obnovenie jej pracovnej zmluvy pre toto oddelenie stala bezdôvodná, hoci žalobkyňa pracovala na tomto oddelení od roku 2003, treba jednak pripomenúť, že trvalé pracovné miesta v inštitúciách sa majú v zásade obsadzovať úradníkmi, a teda takéto miesta môžu byť obsadené zamestnancami len výnimočne (rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 78). Administratíva tiež disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii a usporiadaní svojich služieb a môže rozhodnúť, že úlohy, ktoré neboli jasne vymedzené alebo ktoré sa postupom času vyvíjali a predtým nimi boli poverení zamestnanci pre pomocné úlohy, prípadne namiesto úradníkov alebo dočasných zamestnancov, môžu odteraz spadať do rámca trvalých pracovných miest.

103    Inštitúcie a agentúry Únie majú totiž voľnosť usporiadať si svoje administratívne jednotky a zohľadniť pritom všetky faktory, akými sú povaha a rozsah úloh, ktoré sú im zverené, a rozpočtové možnosti (rozsudky zo 17. decembra 1981, Bellardi‑Ricci a i./Komisia, 178/80, EU:C:1981:310, bod 19; z 25. septembra 1991, Sebastiani/Parlament, T‑163/89, EU:T:1991:49, bod 33, a z 9. februára 1994, Lacruz Bassols/Súdny dvor, T‑109/92, EU:T:1994:16, bod 88). Táto voľnosť znamená aj možnosť zrušiť pracovné miesta a zmeniť pridelenie úloh v záujme väčšej efektivity organizácie práce alebo s cieľom splniť rozpočtové požiadavky na zrušenie pracovných miest stanovené politickými inštitúciami Únie, rovnako ako právomoc prerozdeľovať úlohy, ktoré predtým vykonával zamestnanec na zrušenom pracovnom mieste, pričom takéto zrušenie pracovného miesta nemusí nevyhnutne podliehať podmienke, že všetky stanovené úlohy budú vykonávané nižším počtom zamestnancov ako pred reorganizáciou. Okrem toho zrušenie pracovného miesta nevyhnutne neznamená zrušenie úloh, ktoré zahŕňalo (pozri rozsudky z 11. júla 1997, Cesaratto/Parlament, T‑108/96, EU:T:1997:115, body 49 až 51, a z 10. septembra 2014, Tzikas/ERA, F‑120/13, EU:F:2014:197, bod 82 a citovanú judikatúru).

104    V prejednávanej veci sa tak OOUPZ mohol voľne rozhodnúť poveriť od daného momentu úradníkov výkonom úloh, ktoré predtým vykonávala žalobkyňa ako zmluvná zamestnankyňa pre pomocné úlohy a jeden z jej kolegov, tiež zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy. V rozsahu, v akom vedúci oddelenia už vo svojom e‑maile z 26. novembra 2014, teda pred podaním žiadosti o pomoc, oznámil žalobkyni a jej ďalším dvom kolegom, zmluvným zamestnancom, bezprostredne pripravovanú reorganizáciu Newsdesk Hotline súvisiacu s príchodom úradníka funkčnej skupiny administrátorov (AD), žalobkyňa nemôže odôvodnene tvrdiť, že rozhodnutie OOUPZ prijať úradníka na výkon pracovných úloh, ktoré predtým vykonávala na audiovizuálnom oddelení, je dôkazom alebo dokonca len objektívnym a relevantným nepriamym dôkazom snahy potrestať ju za to, že podala žiadosť o pomoc. Zdá sa totiž, že toto rozhodnutie objektívne zodpovedalo záujmu racionality organizácie jej služieb a implementácii rozhodnutia OOUPZ posilniť význam Newsdesk Hotline pridelením úradníkov do tohto sektora.

105    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila objektívne, relevantné a súhlasné nepriame dôkazy na podporu svojho tvrdenia o zneužití právomoci.

106    Z tých istých dôvodov nemôže tiež tvrdiť, že jednak OOUPZ napadnutým pôvodným rozhodnutím a rozhodnutím o sťažnosti porušil článok 12a ods. 2 služobného poriadku, podľa ktorého úradník, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ani že OOUPZ nevybavil jej záležitosť nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote s ohľadom na článok 41 ods. 1 Charty základných práv.

107    Pokiaľ ide o porušenie článku 88 písm. b) PZOZ uvádzané žalobkyňou, treba zdôrazniť, že PZOZ vo svojom znení uplatniteľnom od 1. mája 2004 stanovovali v prípade „zmluvných zamestnancov [pre pomocné úlohy] uvedených v článku 3b“, že „skutočný čas trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie, vrátane každého obdobia predĺženia, nemôže presiahnuť tri roky“ a v znení vyplývajúcom z nadobudnutia účinnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok a PZOZ (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), bola táto doba zmenená na šesť rokov. Hoci toto ustanovenie stanovuje maximálnu dobu trvania pracovného pomeru v tejto kategórii zamestnania, nijakým spôsobom nestanovuje OOUPZ minimálnu dobu trvania pracovného pomeru zamestnanca patriaceho do tejto kategórie zamestnania.

108    Skutočnosť, že OOUPZ napadnutým pôvodným rozhodnutím a rozhodnutím o sťažnosti nevyčerpal maximálnu dobu pracovného pomeru žalobkyne ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy, preto zjavne nie je v rozpore s článkom 88 písm. b) PZOZ.

109    Žalobkyňa napokon nemôže použiť ako nepriamy dôkaz zneužitia právomoci skutočnosť, že OOUPZ podľa nej po podaní žiadosti o pomoc „náhle“ zmenil postoj voči nej, lebo vždy od „6. januára 2003 mal systematicky nachádzať riešenia umožňujúce jej zachovanie na pracovnom mieste“. Okolnosť, že OOUPZ mohol ponechať žalobkyňu, ktorej sa nepodarilo byť úspešnou uchádzačkou zo všeobecných výberových konaní organizovaných EPSO ani z interného výberového konania v Parlamente, v zamestnaní prostredníctvom rôznych opakovane po sebe uzatváraných pracovných zmlúv vzťahujúcich sa na rôzne kategórie zamestnania, aby vykonávala v podstate tie isté pracovné úlohy, nijako nezaväzovala OOUPZ zachovať pracovný pomer s dotknutou osobou, keďže základnou charakteristikou pracovných zmlúv zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy je ich dočasnosť, zodpovedajúca samotnému účelu týchto zmlúv, ktorým je plnenie úloh dočasných z dôvodu ich povahy alebo z dôvodu absencie osoby, ktorá ich vykonáva, dočasným personálom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 86), a zamestnanci verejnej služby Únie zamestnaní na základe zmluvy na dobu určitú si nemôžu nebyť vedomí dočasnej povahy svojho pracovného pomeru a skutočnosti, že im tento pomer neposkytuje záruku zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, bod 84).

110    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode

111    Žalobkyňa sa domnieva, že keďže bola prepustená na základe zneužitia právomoci zo strany OOUPZ, ide teda o bezdôvodné prepustenie, o ktorom bolo rozhodnuté v rozpore s článkom 30 Charty základných práv, podľa ktorého „každý pracovník má právo na ochranu pred bezdôvodným prepustením v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“. Navyše kritizuje skutočnosť, že OOUPZ sa v rozhodnutí o sťažnosti nevyjadril k tomuto tvrdeniu, takže „napadnuté rozhodnutia treba zrušiť“.

112    Parlament sa domnieva, že druhý žalobný dôvod je neúčinný, keďže zmluva žalobkyne sa skončila dňom stanoveným v zmluve, a teda nebola vypovedaná zo strany OOUPZ.

113    V tejto súvislosti treba konštatovať, že druhý žalobný dôvod uplatnený žalobkyňou vychádza zo zjavne nesprávneho predpokladu, že OOUPZ prijal v prejednávanej veci rozhodnutie o prepustení podľa článku 47 písm. b) bodu ii) PZOZ alebo článku 49 týchto podmienok, zatiaľ čo pracovná zmluva žalobkyne zanikla podľa článku 47 písm. b) bodu i) PZOZ uplatniteľného na zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy na základe článku 119 PZOZ, t. j. „dňom uvedeným v zmluve“.

114    V dôsledku toho treba druhý žalobný dôvod v každom prípade zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode

115    Žalobkyňa na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté pôvodné rozhodnutie a rozhodnutie o sťažnosti sú poznačené zjavne nesprávnym posúdením. To možno konštatovať na základe samotnej skutočnosti, že OOUPZ poskytol rozporuplné odôvodnenie na podporu svojho rozhodnutia o neobnovení jej zmluvy, čo preukazuje, že dôvody uvedené OOUPZ sú nehodnoverné. Tvrdí tiež, že OOUPZ porušil svoju povinnosť starostlivosti.

116    Parlament navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod, pričom vysvetľuje, že OOUPZ sa rozhodol reštrukturalizovať audiovizuálne oddelenie od roku 2009, keďže na tomto oddelení, z ktorého sa stalo významné operatívne oddelenie s veľmi veľkým rozpočtom, pracoval vysoký počet zmluvných zamestnancov. Uskutočnili sa tak viaceré konkurzy a výberové konania, ktoré umožnili väčšine zamestnancov pracujúcich na tomto oddelení získať postavenie úradníka. Žalobkyňa však v týchto výberových konaniach neuspela, takže nemohla byť prijatá na pracovné miesto úradníka na tomto oddelení.

117    Pokiaľ ide o žiadosť o obnovenie zmluvy, OOUPZ ju preskúmal so všetkou starostlivosťou, nemal však žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by umožňovalo predĺžiť zmluvu žalobkyne ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy. Dôkazom toho je podľa Parlamentu skutočnosť, že po 31. máji 2015, kedy sa skončila zmluva žalobkyne, bol na riaditeľstvo pre médiá prijatý jediný zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy, a to od 3. augusta 2015 do 2. februára 2016, na účely zabezpečenia zastupovania zamestnanca oddelenia „Europarl TV“ riaditeľstva pre médiá. Keď však bola 15. apríla 2015 formulovaná žiadosť o prijatie tohto zamestnanca, žalobkyňa, hoci jej meno bolo rovnako ako meno tohto zamestnanca uvedené v zozname úspešných uchádzačov z výberového konania CAST, nebola k dispozícii, keďže bola stále práceneschopná, a to od konca septembra 2014. Parlament spresňuje, že na audiovizuálnom oddelení zostáva po preradení jedného zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy patriaceho do funkčnej skupiny IV z tohto oddelenia na oddelenie „Europarl TV“, ku ktorému došlo počas trvania zmluvy, už len jeden zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy, patriaci do tej istej funkčnej skupiny. Parlament okrem toho pripomína, že koordináciu skupiny Newsdesk Hotline audiovizuálneho oddelenia teraz zabezpečuje úradník, každodenné úlohy, ktorými bola v čase svojho zamestnania poverená žalobkyňa, boli zverené ďalšiemu úradníkovi a na doplnenie tejto skupiny bol prijatý tretí úradník. Pokiaľ ide o oddelenie pre návštevnícky program, na toto oddelenie nebol po 31. máji 2015 prijatý ani jeden zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy. Tieto vysvetlenia preukazujú, že v rámci uvedených oddelení ani všeobecnejšie v rámci riaditeľstva pre médiá nebolo možné predĺžiť zmluvu žalobkyne.

118    V tejto súvislosti treba predovšetkým pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je obnovenie zmluvy dočasného zamestnanca len možnosťou ponechanou na úvahu príslušného orgánu, v tomto prípade OOUPZ.

119    Inštitúcie totiž disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii, na tieto úlohy, aj keď sa toto prideľovanie musí uskutočňovať v záujme služby. Keď príslušný orgán rozhoduje o situácii zamestnanca, je povinný zohľadniť všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, teda nielen záujem služby, ale okrem iného aj záujem dotknutého zamestnanca. Uvedené totiž vyplýva z toho, že administratíva je povinná dodržiavať zásadu starostlivosti, ktorá je výsledkom rovnováhy vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok a analogicky PZOZ vytvorili vo vzťahoch medzi verejným orgánom a jeho zamestnancami (pozri rozsudok z 24. novembra 2015, Komisia/D’Agostino, T‑670/13 P, EU:T:2015:877, bod 32 a citovanú judikatúru).

120    PZOZ však neukladajú administratíve predchádzajúcu povinnosť preskúmať možnosť presunúť dočasného zamestnanca do inej služby, než do ktorej bol pridelený, ani v prípade vypovedania zmluvy na dobu neurčitú (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, bod 98, a zo 4. decembra 2013, ETF/Michel, T‑108/11 P, EU:T:2013:625, bod 99), ani v prípade nepredĺženia zmluvy na dobu určitú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2014, Komisia/Macchia, T‑368/12 P, EU:T:2014:266, bod 57). Takáto povinnosť rovnako neexistuje ani vo vzťahu k zmluvným zamestnancom, ako je žalobkyňa, ktorí nie sú pridelení na pracovné miesto uvedené v zozname pracovných miest pripojenom ku kapitole rozpočtu týkajúcej sa jednotlivých inštitúcií. Aj v prípade tejto kategórie zamestnancov, hoci nepracujú na pracovnom mieste uvedenom v tomto zozname, je však administratíva povinná zohľadniť pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie zmluvy predloženej zamestnancom všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jej rozhodnutie, teda nielen záujem služby, ale okrem iného aj záujem dotknutého zamestnanca (rozsudok z 24. novembra 2015, Komisia/D’Agostino, T‑670/13 P, EU:T:2015:877, bod 34).

121    Za konkrétnych okolností prejednávanej veci, keď OOUPZ v záujme dodržania svojej povinnosti poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku rozhodol o preradení žalobkyne na iné oddelenie, než na ktoré bola prijatá, prináležalo mu, aby v rámci preskúmania žiadosti o obnovenie zmluvy a na základe povinnosti starostlivosti posúdil pri zohľadnení záujmu, ktorý žalobkyňa prejavila o predĺženie svojho pracovného pomeru, a bez ohľadu na skutočnosť, že bola od októbra 2014 práceneschopná, či si záujem služby tak v rámci oddelenia, na ktoré bola pôvodne pridelená, ako aj oddelenia, na ktoré bola preradená, vyžaduje prijatie zamestnanca s takým profilom, aký má žalobkyňa.

122    V tejto súvislosti vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám je preskúmanie zo strany súdu obmedzené na overenie, že nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo k zneužitiu právomoci (pozri rozsudok z 24. novembra 2015, Komisia/D’Agostino, T‑670/13 P, EU:T:2015:877, bod 32 a citovanú judikatúru).

123    V prejednávanej veci zo spisu jasne vyplýva, že v štádiu prijatia napadnutého pôvodného rozhodnutia OOUPZ zohľadnil tak záujem služby v súvislosti s oddelením pre návštevnícky program, ako aj záujem žalobkyne, ako ho prejavila v žiadosti o obnovenie zmluvy. Dospel však k záveru, že nemôže ponúknuť žalobkyni predĺženie jej pracovného pomeru ako zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy, a to nezávisle od skutočnosti, že jej meno bolo uvedené v zozname úspešných uchádzačov z výberového konania na zmluvných zamestnancov.

124    Okrem toho pokiaľ ide o konštatovanie OOUPZ, podľa ktorého po konaní osláv spojených so 40. výročím oddelenia pre návštevnícky program už toto oddelenie nepotrebuje administratívne posily, toto konštatovanie nie je so zreteľom na tvrdenia a dokumenty predložené Parlamentom poznačené nijakým zjavne nesprávnym posúdením. V tejto súvislosti okolnosť, že generálny riaditeľ GR pre personál vo svojom e‑maile zo 4. marca 2015 odkázal na narastajúce potreby tohto oddelenia, nemôže toto konštatovanie nijako vyvrátiť. Tento odkaz na narastajúce potreby mohol byť totiž uvedený v súvislosti s potrebami spojenými so 40. výročím. V každom prípade je tiež nesporné, že po dátume skončenia zmluvy žalobkyne už OOUPZ neprijal nijakého zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy na výkon činností na oddelení pre návštevnícky program, čím sa potvrdzuje skutočnosť, že hoci došlo k nárastu potrieb, išlo len o nárast dočasný, ktorý v nijakom prípade neodôvodňoval prijatie zamestnanca po 31. máji 2015.

125    OOUPZ sa tak mohol s ohľadom najmä na článok 11 ods. 2 rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 3. mája 2004 o interných pravidlách pre prijímanie úradníkov a ostatných zamestnancov do služobného pomeru (ďalej len „interné pravidlá pre prijímanie do služobného pomeru“), v zmysle ktorého sa zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy prijímajú v súlade s článkom 3b PZOZ na účely zabezpečenia plynulosti prevádzkovania služby, domnievať, že po tomto 40. výročí už nepotrebuje prijímať na oddelenie pre návštevnícky program tento typ zamestnancov ani konkrétne využívať služby zamestnanca s takým pracovným profilom, aký má žalobkyňa.

126    Pokiaľ ide o zohľadnenie záujmu služby v súvislosti s audiovizuálnym oddelením, zo spisu nepochybne vyplýva, že OOUPZ, ako tvrdí žalobkyňa, nepreskúmal potreby tohto oddelenia na účely zaujatia stanoviska uvedeného v napadnutom pôvodnom rozhodnutí, keďže v dňoch 28. mája a 14. júla 2015 existovala pochybnosť, ktorú sa žalobkyňa snažila odstrániť vo svojej sťažnosti z 24. apríla 2015, týkajúca sa toho, ktoré oddelenie sa má považovať za oddelenie, na ktoré bola žalobkyňa vlastne prijatá. Práve toto oddelenie malo dať pritom podnet na prípadnú žiadosť o obnovenie zmluvy žalobkyne, zaslanú riaditeľstvu pre zdroje GR pre komunikáciu, ktoré mohlo následne požiadať o takéto obnovenie GR pre personál konajúce ako OOUPZ.

127    Generálny tajomník však v odpovedi z 20. augusta 2015 poskytnutej na sťažnosť žalobkyne z 24. apríla 2015 odstránil túto nejasnosť, keď potvrdil dočasnú povahu preradenia žalobkyne na oddelenie pre návštevnícky program. Žalobkyňa teda vo svojej doplňujúcej sťažnosti z 10. septembra 2015 spochybnila neexistenciu záujmu služby na obnovení jej pracovnej zmluvy vzhľadom na potreby audiovizuálneho oddelenia, ktoré sa malo považovať za oddelenie, na ktoré ostala pridelená počas administratívneho vyšetrovania, ktoré OOUPZ začal v reakcii na žiadosť o pomoc.

128    OOUPZ pritom v reakcii na tvrdenia predložené v doplňujúcej sťažnosti z 10. septembra 2015 preskúmal na účely prijatia rozhodnutia o sťažnosti záujem služby s ohľadom na potreby audiovizuálneho oddelenia. Dospel však k záveru, že bez ohľadu na záujem žalobkyne o predĺženie svojej zmluvy toto oddelenie nevykazuje potrebu, ktorá by odôvodňovala takéto predĺženie tohto pracovného pomeru na uvedenom oddelení, ani všeobecnejšie v rámci GR pre komunikáciu. Výhradu žalobkyne týkajúcu sa nezohľadnenia záujmu služby treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

129    V tejto súvislosti treba ešte spresniť, že pokiaľ ide o rozhodnutie o neobnovení zmluvy, OOUPZ môže na rozdiel od tvrdenia žalobkyne zmeniť alebo nahradiť dôvody takéhoto rozhodnutia v štádiu sťažnosti, ako to urobil v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, body 33 až 46, a z 10. septembra 2014, Tzikas/ERA, F‑120/13, EU:F:2014:197, bod 79). Konečné stanovisko inštitúcie sa totiž stanovuje v čase prijatia odpovede na sťažnosť, a teda treba posúdiť, či OOUPZ práve v tomto štádiu dodržal povinnosť starostlivosti s ohľadom na odôvodnenie tak pôvodného rozhodnutia, ako aj odpovede na sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2017, LP/Europol, T‑719/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:7, bod 54).

130    Žalobkyňa tiež v replike tvrdí, že v prejednávanej veci mal Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe „vymenovať rôzne oddelenia – oddelenie [„]Europarl TV[“], audiovizuálne oddelenie, skupinu Hotline Newsdesk – [vo vzťahu ku ktorým sa OOUPZ] pýtal na možnosť obnovenia zmluvy žalobkyne“, s cieľom poskytnúť in tempore suspecto nové odôvodnenie napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti. Takéto odôvodnenie je však podľa nej neprípustné.

131    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci v rámci žalôb podaných na základe článku 270 ZFEÚ nemožno úplnú absenciu odôvodnenia napraviť vysvetleniami poskytnutými po podaní žaloby, keďže takéto vysvetlenia už v tomto štádiu neplnia svoju funkciu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, EU:C:1981:284, bod 22; z 9. decembra 1993, Parlament/Volger, C‑115/92 P, EU:C:1993:922, bod 23, a z 23. februára 1994, Coussios/Komisia, T‑18/92 a T‑68/92, EU:T:1994:19, body 74 až 76), neplatí to v prípade nedostatočného odôvodnenia napadnutého aktu, ktorý prijal OOUPZ alebo menovací orgán žalovanej inštitúcie.

132    V tomto prípade môže totiž žalovaná inštitúcia v priebehu konania poskytnúť doplňujúce spresnenia, v dôsledku ktorých sa žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia stáva bezpredmetným (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. mája 1984, Picciolo/Parlament, 111/83, EU:C:1984:200, bod 22; z 8. marca 1988, Sergio a i./Komisia, 64/86, 71/86 až 73/86 a 78/86, EU:C:1988:119, bod 52, a z 30. novembra 1993, Perakis/Parlament, T‑78/92, EU:T:1993:107, bod 52). V takomto prípade však nie je žalovaná inštitúcia oprávnená nahradiť pôvodné nesprávne odôvodnenie napadnutého aktu úplne novým odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, EU:C:1990:49, bod 15, a zo 6. novembra 1997, Berlingieri Vinzek/Komisia, T‑71/96, EU:T:1997:170, bod 79).

133    Všeobecný súd v prejednávanej veci uvádza, že OOUPZ v rozhodnutí o sťažnosti výslovne uviedol, že jednak „možnosť opätovne zamestnať [žalobkyňu] na audiovizuálnom oddelení už neprichádza do úvahy z dôvodu, že medzitým bolo prijaté rozhodnutie zveriť výkon úloh, na ktoré bola pôvodne prijatá, úradníkovi“ a jednak „vzhľadom na špecifický profil [žalobkyne] a povinnosti, ktoré plnila, jej už GR pre komunikáciu nemôže po 31. decembri 2015 ponúknuť iné zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii“.

134    Informácie, ktoré Parlament poskytol vo fáze súdneho konania v súvislosti s rôznymi oddeleniami riaditeľstva pre médiá a riaditeľstva pre vzťahy s občanmi, spadajúcimi pod GR pre komunikáciu, vo vzťahu ku ktorým OOUPZ skúmal možnosť obnovenia zmluvy žalobkyne, sú len doplňujúcimi spresneniami v zmysle judikatúry citovanej v bode 132 tohto rozsudku, pričom tieto informácie v rozsahu, v akom sa týkajú skutočností, ktoré nastali skôr alebo súčasne s rozhodnutím o sťažnosti, tak dodržiavajú zásadu zákonnosti (rozsudok z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 27). Je totiž nesporné, že tak v rozhodnutí o sťažnosti, ako aj v štádiu súdneho konania vychádzal dôvod zamietnutia obnovenia zmluvy žalobkyne po 31. decembri 2015, ktorý uviedol OOUPZ a na ktorý poukázal Parlament, z neexistencie voľného pracovného miesta v rámci GR pre komunikáciu, ktoré by umožňovalo takéto obnovenie s ohľadom na profil žalobkyne.

135    V tejto súvislosti treba ďalej uviesť, že vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 119 a 120 tohto rozsudku OOUPZ nebol na základe svojej povinnosti starostlivosti povinný preskúmať možnosť predĺženia zmluvy žalobkyne na účely jej zaradenia na oddelenia iné než audiovizuálne a pre návštevnícky program, keďže takýto postup by žalobkyni zaručil prednostné právo, ktoré existuje len v prospech úradníkov a ktoré by poškodilo záujmy zamestnancov týchto iných oddelení, ktorí majú záujem o obnovenie svojich pracovných zmlúv na týchto oddeleniach, alebo uchádzačov v začatých výberových konaniach na voľné pracovné miesta na uvedených oddeleniach (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, bod 87). V prejednávanej veci však OOUPZ nad rámec toho, čo mu ukladá povinnosť starostlivosti, preskúmal v rozhodnutí o sťažnosti voľné pracovné miesta na celom GR pre komunikáciu, ale dospel k záveru, že neexistuje nijaké vhodné pracovné miesto umožňujúce takéto obnovenie zmluvy po 31. decembri 2015.

136    Toto konštatovanie nie je v nijakom prípade poznačené zjavne nesprávnym posúdením.

137    Žalobkyňa bola totiž ku dňu prijatia rozhodnutia o neobnovení jej zmluvy zamestnaná ako zmluvná zamestnankyňa pre pomocné úlohy. Ako v tejto súvislosti oznámil vedúci oddelenia vo svojom e‑maile z 26. novembra 2014, audiovizuálne oddelenie prechádzalo reorganizáciou, ako preukazujú informácie a údaje poskytnuté Parlamentom, s cieľom umožniť OOUPZ zveriť úlohy predtým vykonávané žalobkyňou úradníkom, čo patrilo do rámca jeho širokej miery voľnej úvahy pri organizácii jeho služieb, ako bolo uvedené vyššie. Mohol preto prednostne obsadiť pracovné miesto, ktoré bolo predmetom oznámenia o voľnom pracovnom mieste s referenciou AST/157554, preložením úradníka funkčnej skupiny asistentov, pričom žalobkyňa toto postavenie nemala. Okrem toho dokumenty poskytnuté Parlamentom preukazujú, že po odchode žalobkyne bol v roku 2016 prijatý na riaditeľstvo pre médiá jediný zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy. V danom prípade išlo o zamestnanca prijatého na účely nahradenia osoby na materskej dovolenke od 3. augusta 2015 do 2. februára 2016. Tento zamestnanec bol však prijatý na účely výkonu úloh na oddelení „Europarl TV“, odlišnom od audiovizuálneho oddelenia a oddelenia pre návštevnícky program, a v deň jeho prijatia jednak žalobkyňa nebola dostupná pre potreby takejto náhrady, keďže bola sama práceneschopná, a jednak nič nepoukazuje na to, že by bol jej profil vhodný pre potreby takéhoto nahradenia.

138    Žalobkyňa tiež vyjadruje poľutovanie nad tým, že napriek ňou podaným žiadostiam sa interné výberové konania organizované v Parlamente týkali len „veľmi špecifických technických [profilov]… archivárov, editorov, grafikov alebo producentov…“. Treba však pripomenúť, že podľa článku 27 služobného poriadku „cieľom prijímania [úradníkov] do služobného pomeru je zabezpečiť pre inštitúciu služby úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti, prijatých na čo najširšom možnom geografickom základe spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov Únie“. Nijaký zamestnanec teda nemôže vyžadovať zorganizovanie výberového konania zodpovedajúceho jeho profilu, keďže bez ohľadu na článok 4 ods. 3 interných pravidiel pre prijímanie do služobného pomeru inštitúcia nemôže uľahčiť svojim zamestnancom prístup k postaveniu úradníka takým spôsobom, ktorý by porušoval zásadu rovnosti zaobchádzania.

139    Žalobkyňa napokon poukazuje na skutočnosť, že v konečnom dôsledku počas takmer trinástich rokov vykonávala rovnaké pracovné povinnosti v rôznych postaveniach, a teda OOUPZ mal na základe povinnosti starostlivosti predĺžiť jej poslednú zmluvu.

140    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci žalobkyňa pracovala pre spoločnosť poskytujúcu služby pre Parlament, OOUPZ jej navrhol, že ju zamestná priamo ako zmluvnú zamestnankyňu od 1. apríla 2005 a od 1. februára 2006 získala pracovné miesto dočasného zamestnanca. Podľa článku 8 druhého odseku PZOZ platnosť tejto pracovnej zmluvy ako dočasnej zamestnankyne povinne skončila uplynutím šesťročnej maximálnej doby zamestnania v tomto postavení a treba sa domnievať, že cieľom tohto zamestnania, uskutočneného ako výnimka zo zásady, podľa ktorej sa majú trvalé pracovné miesta obsadzovať vymenúvaním úradníkov, nemohlo byť nič iné než vyhovieť potrebám audiovizuálneho oddelenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 79).

141    OOUPZ sa však po skončení pracovného pomeru žalobkyne ako dočasnej zamestnankyne v maximálnej dĺžke šesť rokov postaral o to, aby ju mohol naďalej zamestnávať, v danom prípade ako zmluvnú zamestnankyňu pre pomocné úlohy, hoci žalobkyňa sa teraz v tejto súvislosti dovoláva skutočnosti, že tak v postavení dočasnej zamestnankyne, ako aj v postavení zmluvnej zamestnankyne pre pomocné úlohy bola vždy poverená tými istými pracovnými povinnosťami, čo v konečnom dôsledku vrhá tieň pochybnosti na dôvodnosť použitia jednej alebo druhej tejto kategórie zamestnania.

142    OOUPZ navyše súhlasil s tým, že žalobkyni poskytne ex gratia sumu 22 000 eur.

143    Všetky tieto skutočnosti však svedčia o starostlivosti OOUPZ voči dotknutej osobe.

144    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa OOUPZ bez toho, aby sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a porušenia svojej povinnosti starostlivosti, mohol v prejednávanej veci domnievať, že nemôže obnoviť zmluvu žalobkyne, a to prinajmenšom po 31. decembri 2015.

145    Tretí žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode

146    Na podporu štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že OOUPZ ju pred prijatím napadnutého pôvodného rozhodnutia nevypočul, čím porušil článok 41 ods. 2 Charty základných práv. Keby však bola vypočutá, mohla by uviesť, že potreby oddelenia pre návštevnícky program narastajú a vyžadujú predĺženie jej pracovnej zmluvy. OOUPZ by sa tak mohol opýtať tohto oddelenia na jeho skutočné potreby a objasniť zjavný rozpor medzi jeho reálnymi potrebami a napadnutým pôvodným rozhodnutím, v ktorom bola existencia uvedených potrieb popretá. Taktiež by mohla upozorniť OOUPZ na skutočnosť, že 24. apríla 2015 podala sťažnosť proti rozhodnutiu o preradení s cieľom namietať trvalú povahu uvedeného preradenia, rovnako ako by mohla uviesť, že iné oddelenia GR pre komunikáciu potrebujú ľudské zdroje, predovšetkým riaditeľstvo pre médiá a v rámci neho audiovizuálne oddelenie. Aj uverejnenie štyroch oznámení o voľnom pracovnom mieste v období od 27. marca do 29. mája 2015 by bolo tiež skutočnosťou, ktorej by sa mohla pred OOUPZ dovolávať na účely preukázania existencie uvedených potrieb. Na podporu žiadosti o obnovenie by napokon mohla získať svedectvo riaditeľa riaditeľstva pre médiá o stave potrieb tohto riaditeľstva.

147    Žalobkyňa popri skutočnosti, že napadnuté pôvodné rozhodnutie mohlo byť odlišné, keby ju OOUPZ predtým vypočul k otázke obnovenia jej zmluvy, tvrdí, že nahradenie odôvodnenia pôvodného rozhodnutia zo strany OOUPZ v štádiu rozhodnutia o sťažnosti úplne novým a protichodným odôvodnením v porovnaní s prvým odôvodnením predstavuje porušenie povinnosti odôvodnenia. To isté platí o okolnosti, že OOUPZ neodpovedal v rozhodnutí o sťažnosti na určité jej výhrady.

148    Parlament navrhuje zamietnuť štvrtý žalobný dôvod, pričom uvádza, že v prejednávanej veci žalobkyňa mohla v žiadosti o obnovenie uviesť dôvody, ktoré podľa nej odôvodňujú obnovenie jej zmluvy. OOUPZ však riadne zohľadnil tvrdenia uvedené žalobkyňou v tejto súvislosti, najmä keď v rozhodnutí o sťažnosti rozhodol, že vyhovie jej nároku na predĺženie jej zmluvy do 31. decembra 2015 na základe legitímnej dôvery. V každom prípade aj za predpokladu, že by OOUPZ v prejednávanej veci porušil právo žalobkyne na vypočutie, Parlament sa domnieva, že by prijal rovnaké rozhodnutie o neobnovení jej zmluvy aj v prípade, keby ju riadne vypočul. Domnieva sa totiž, že tvrdenia uvedené v návrhu, ktoré žalobkyňa mohla uplatniť pred prijatím napadnutého pôvodného rozhodnutia, sú totožné s tvrdeniami, ktoré uviedla v žiadosti o obnovenie a vo svojej sťažnosti z 22. júla 2015, na ktoré bola poskytnutá odpoveď tak v napadnutom pôvodnom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí o sťažnosti.

149    Na úvod treba pripomenúť, že právo na obranu, ako je teraz zakotvené v článku 41 Charty základných práv, ktorý je podľa súdu Únie všeobecne uplatniteľný (rozsudok z 11. septembra 2013, L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, bod 81), zahŕňa v rámci svojho väčšieho rozsahu procesné právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, stanovené v odseku 2 písm. a) uvedeného článku (rozsudok z 5. februára 2016, GV/ESVČ, F‑137/14, EU:F:2016:14, bod 71).

150    Právo byť vypočutý, ktoré musí byť zaručené aj pri neexistencii uplatniteľnej právnej úpravy, vyžaduje, aby bolo dotknutej osobe umožnené účinne vyjadriť jej názor na dôvody, ktoré by mohli byť uplatnené proti nej v akte, ktorý má byť prijatý (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júna 2015, BP/FRA, T‑658/13 P, EU:T:2015:356, bod 52 a citovanú judikatúru, a z 12. mája 2016, FS/EHSV, F‑50/15, EU:F:2016:119, bod 115).

151    V tejto súvislosti treba poznamenať, že rozhodnutie administratívy nevyužiť možnosť obnovenia pracovnej zmluvy zamestnanca na dobu určitú, keď má takúto možnosť na základe PZOZ, nie je z formálneho hľadiska rozhodnutím prijatým po skončení konania začatého proti dotknutej osobe.

152    Keď však zamestnanec ako osoba upravená služobným poriadkom podá pred skončením platnosti svojej pracovnej zmluvy žiadosť o jej obnovenie na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez, C‑417/05 P, EU:C:2006:582, bod 38), alebo keď inštitúcia stanoví vo svojej internej právnej úprave začatie osobitného konania o obnovení zmluvy zamestnanca v dostatočnom čase pred skončením platnosti tejto zmluvy, treba sa domnievať, že po skončení takéhoto konania alebo v reakcii na takúto žiadosť podanú na základe služobného poriadku OOUPZ prijme rozhodnutie o obnovení zmluvy dotknutej osoby a v rozsahu, v akom takéto rozhodnutie spôsobuje dotknutej osobe ujmu, OOUPZ musí túto osobu vypočuť ešte pred prijatím uvedeného rozhodnutia, ktoré navyše musí byť odôvodnené v súlade s požiadavkou článku 25 služobného poriadku, ktorý sa na základe článku 92 PZOZ analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy.

153    V takejto situácii, keď sa OOUPZ rozhodne nevyužiť možnosť obnovenia pracovnej zmluvy zamestnanca, ktorou disponuje na základe PZOZ, pokiaľ PZOZ stanovuje takúto možnosť, takéto rozhodnutie o neobnovení môže byť prijaté len po tom, ako bolo dotknutej osobe umožnené účinne vyjadriť jej názor, prípadne len jednoduchým oznámením OOUPZ o jeho úmysle a dôvodoch nevyužitia uvedenej možnosti, a to v rámci hoci aj krátkej písomnej alebo ústnej komunikácie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, body 49 až 52; z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 33, a z 10. septembra 2014, Tzikas/ERA, F‑120/13, EU:F:2014:197, bod 59). Túto komunikáciu musí začať OOUPZ, ktorý znáša dôkazné bremeno (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. decembra 2007, Marcuccio/Komisia, C‑59/06 P, EU:C:2007:756, bod 47; z 3. júna 2015, BP/FRA, T‑658/13 P, EU:T:2015:356, bod 54, a z 12. mája 2016, FS/EHSV, F‑50/15, EU:F:2016:119, bod 116).

154    V tejto súvislosti bolo tiež rozhodnuté, že zásada dodržiavania práva na obranu je ešte naliehavejšia, keď bolo rozhodnutie o neobnovení pracovnej zmluvy, ako v prejednávanej veci, prijaté v rámci kontextu poznačeného existenciou vzťahových problémov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júna 2015, BP/FRA, T‑658/13 P, EU:T:2015:356, bod 51, a z 12. mája 2016, FS/EHSV, F‑50/15, EU:F:2016:119, bod 114), pričom však treba pripomenúť, že existencia porušenia práva na obranu sa musí posudzovať najmä podľa právnej úpravy upravujúcej dotknutú oblasť (rozsudok z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 34).

155    V prejednávanej veci po tom, ako bola šesť pracovných dní pred skončením platnosti zmluvy k 31. máju 2015 podaná žiadosť o obnovenie, a nezávisle od skutočnosti, že administratíva mala v tejto súvislosti na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku na odpoveď lehotu štyroch mesiacov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2017, LP/Europol, T‑719/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:7, bod 64) a žalobkyňa bola v tom čase práceneschopná, OOUPZ dokázal poskytnúť odpoveď na žiadosť o obnovenie zmluvy za menej ako týždeň. Predtým však dotknutú osobu formálne nevypočul, hoci vykonanie požiadaviek vyplývajúcich z článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv nepredstavuje pre starostlivú inštitúciu nijaké zvláštne ťažkosti a vypočutie dotknutej osoby je minimálnou zárukou, keď administratíva koná ako v prejednávanej veci v oblasti, v ktorej disponuje širokou mierou voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2016, GV/ESVČ, F‑137/14, EU:F:2016:14, bod 77). OOUPZ rovnako tak nevypočul žalobkyňu predtým, než prijal potvrdzujúce rozhodnutie zo 14. júla 2015.

156    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci OOUPZ porušil právo žalobkyne byť vypočutý, a teda článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv.

157    Podľa judikatúry však aj v prípade porušenia práva na obranu je na účely vyhovenia žalobnému dôvodu ešte potrebné, aby neexistencia tohto porušenia mohla viesť k odlišnému výsledku (uznesenie zo 14. apríla 2016, Dalli/Komisia, C‑394/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:262, bod 41, a rozsudok zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, EU:T:2007:34, bod 149; pozri tiež rozsudok z 18. septembra 2015, Wahlström/Frontex, T‑653/13 P, EU:T:2015:652, bod 21 a citovanú judikatúru).

158    Všeobecný súd v tejto súvislosti uvádza, že skutočnosti predložené žalobkyňou v štádiu súdneho konania v podstate zodpovedajú skutočnostiam uvedeným v žiadosti o obnovenie. OOUPZ pritom zohľadnil takéto skutočnosti, keďže napadnuté pôvodné rozhodnutie, t. j. rozhodnutie z 28. mája 2015, ako bolo potvrdené rozhodnutím zo 14. júla 2015, prijal práve v odpovedi na túto žiadosť.

159    Okrem toho tieto isté skutočnosti boli zopakované a rozvinuté v sťažnosti a doplňujúcej sťažnosti. OOUPZ však odpovedal na uvedené tvrdenia v rozhodnutí o sťažnosti, pričom potvrdil svoje rozhodnutie neobnoviť zmluvu žalobkyne. Navyše pokiaľ ide o ďalšie štyri oznámenia o voľnom pracovnom mieste, na ktoré by žalobkyňa mohla poukázať, keby bola vypočutá, stačí konštatovať, že išlo o pracovné miesta funkčnej skupiny administrátorov, ktoré sa musia prioritne obsadzovať preložením alebo vymenovaním úradníkov.

160    Preto aj keby žalobkyňa bola formálne vypočutá pred prijatím napadnutého pôvodného rozhodnutia, s ohľadom na skutočnosti ňou uvedené v štádiu súdneho konania sa treba domnievať, že splnenie tejto formality by neumožnilo dospieť k odlišnému výsledku, pokiaľ ide o obnovenie jej zmluvy.

161    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtý žalobný dôvod, a teda návrhy na zrušenie zamietnuť v celom rozsahu.

 O návrhoch na náhradu škody

162    Žalobkyňa na podporu svojich návrhov na náhradu škody tvrdí, že utrpela nemajetkovú ujmu z dôvodu nezákonnosti napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti, najmä preto, lebo tieto rozhodnutia predstavovali zneužitie právomoci OOUPZ a rovnali sa prepusteniu, o ktorom sa rozhodlo v dôsledku podania žiadosti o pomoc. Žalobkyňa vysvetľuje, že v dôsledku utrpenej psychickej ujmy musela absolvovať terapiu, a domnieva sa, že rozhodovacou činnosťou OOUPZ bola poškodená jej dôstojnosť. Za týchto podmienok tvrdí, že jej bola spôsobená nemajetková ujma, ktorú je potrebné nahradiť poskytnutím sumy vo výške 100 000 eur.

163    Okrem toho žalobkyňa poukazuje na ďalšie aspekty týkajúce sa spôsobov komunikácie OOUPZ s jeho zamestnancami po skončení zmluvy, najmä zablokovanie jej e‑mailovej schránky k 31. máju 2015, ako aj automatické zasielanie informatívnych e‑mailov o administratívnom postupe spojenom so skončením platnosti zmluvy, ktorý majú dotknuté osoby ignorovať v prípade bezprostredného obnovenia ich zmluvy, a domnieva sa, že tieto spôsoby zakladajú odlišný nesprávny postup administratívy, ktorý jej spôsobil nemajetkovú ujmu, ktorú je potrebné nahradiť poskytnutím sumy vo výške 15 000 eur.

164    Parlament navrhuje zamietnuť návrhy na náhradu škody ako nedôvodné, pričom zdôrazňuje, že jeho služby sa nedopustili nijakého nesprávneho postupu v rámci prijatia rozhodnutia o neobnovení zmluvy žalobkyne ani všeobecnejšie v rámci spôsobu, akým vybavili jej záležitosť.

165    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že návrhy na náhradu majetkovej alebo nemajetkovej ujmy je potrebné zamietnuť, ak rovnako ako v prejednávanej veci úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré boli zamietnuté ako neprípustné alebo nedôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 129; zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez, C‑417/05 P, EU:C:2006:582, bod 51, a z 30. apríla 2014, López Cejudo/Komisia, F‑28/13, EU:F:2014:55, bod 105).

166    Návrhy na náhradu škody musia byť preto zamietnuté, keďže smerujú k náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnosťou napadnutého pôvodného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti.

167    Okrem toho v rozsahu, v akom tieto návrhy smerujú k náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá súvisí s odlišným nesprávnym postupom administratívy, skutočnosti uvedené žalobkyňou nijako neumožňujú preukázať tento údajný nesprávny postup. Keďže totiž elektronická pošta je striktne vyhradená na používanie priamo súvisiace s úlohami vykonávanými zamestnancom, nebolo neobvyklé, že OOUPZ deaktivoval e‑mailovú schránku žalobkyne po skončení jej pracovného pomeru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 74). Okrem toho OOUPZ mohol v záujme fungovania služby rozhodnúť, že e‑maily budú automaticky odosielané podľa určeného harmonogramu zamestnancom, ktorých zmluva sa chýli ku koncu.

168    Z toho vyplýva, že návrhy na náhradu škody v súvislosti s údajným odlišným nesprávnym služobným postupom OOUPZ treba taktiež zamietnuť.

169    Vzhľadom na to, že návrhy na zrušenie a návrhy na náhradu škody boli zamietnuté, je potrebné zamietnuť žalobu v celom rozsahu.

 O trovách

170    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

171    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Parlamentu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      HF je povinná nahradiť trovy konania.

Pelikánová Nihoul Svenningsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. apríla 2017.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.