ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 25. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Hypotekárny úver – Podmienka stanovujúca zaplatenie výdavkov spotrebiteľa súvisiacich so zmluvou – Právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nekalá povaha tejto podmienky a zrušuje sa – Žaloba o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky – Začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie“
Vo veci C‑561/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Supremo Tribunal (Najvyšší súd, Španielsko) z 22. júla 2021 a doručený Súdnemu dvoru 10. septembra 2021, ktorý súvisí s konaním:
GP,
BG
proti
Banco Santander SA,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predsedníčka deviatej komory O. Spineanu‑Matei, sudcovia S. Rodin (spravodajca) a L. S. Rossi,
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Banco Santander SA, v zastúpení: M. Á. Cepero Aránguez a M. García‑Villarrubia Bernabé, abogados,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Rocchitta, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi dvoma spotrebiteľmi GP a BG na jednej strane a úverovou inštitúciou Banco Santander SA na druhej strane vo veci návrhu na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
4 Článok 7 ods. 1 tejto smernice znie:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Španielske právo
5 Código Civil (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“) v článku 1303 stanovuje:
„Ak je určitý záväzok vyhlásený za neplatný, zmluvné strany si s výhradou uplatnenia nasledujúcich článkov musia navzájom vrátiť plnenia, ktoré boli predmetom zmluvy s ich prírastkami, alebo cenu s úrokmi.“
6 Článok 1896 prvý odsek Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Ten, kto prijme neoprávnenú platbu, ak nekonal v dobrej viere, musí zaplatiť zákonný úrok v prípade istiny alebo prírastkov, ktoré prijal alebo mal prijať, ak ich prijatá vec prinesie.“
7 Podľa článku 1964 tohto zákonníka, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:
„Hypotekárne žaloby sa premlčujú po dvadsiatich rokoch a osobné žaloby, pre ktoré neexistuje osobitná premlčacia lehota, sa premlčujú po pätnástich rokoch.“
8 Článok 1969 Občianskeho zákonníka znie:
„Pokiaľ osobitné ustanovenie nestanovuje inak, premlčacia lehota pre všetky typy žalôb začína plynúť odo dňa, keď mohli byť podané.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 Dňa 29. júna 1999 žalobcovia vo veci samej uzavreli ako spotrebitelia so spoločnosťou Banco Santander zmluvu o hypotekárnom úvere, ktorá obsahovala podmienku, podľa ktorej mali zaplatiť všetky poplatky súvisiace so zmluvou (ďalej len „podmienka týkajúca sa poplatkov“).
10 Dňa 28. októbra 2017 žalobcovia vo veci samej podali žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia podmienky týkajúcej sa poplatkov a vrátenia súm zaplatených na základe tejto podmienky.
11 Prvostupňový súd vyhlásil podmienku týkajúcu sa poplatkov za neplatnú a uložil spoločnosti Banco Santander povinnosť zaplatiť žalobcom vo veci samej sumy, ktoré zaplatili ako notárske poplatky, registračné poplatky a poplatky za služby súvisiace so správou, ako aj zákonné úroky z týchto súm odo dňa ich zaplatenia.
12 Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) čiastočne vyhovel odvolaniu, ktoré podala Banco Santander proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom tento súd vyhlásil, že pohľadávka týkajúca sa súm zaplatených na základe podmienky týkajúcej sa poplatkov je premlčaná. Odvolací súd totiž dospel k záveru, že začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie týchto súm zodpovedá dátumu, keď žalobcovia vo veci samej vykonali neoprávnené platby, teda v čase uzavretia ich zmluvy o hypotekárnom úvere v roku 1999, a že od tohto okamihu uplynulo viac ako pätnásť rokov.
13 Žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozsudku Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona) kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojho kasačného opravného prostriedku tvrdia, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky nemožno stanoviť na deň uzavretia zmluvy, ktorá obsahovala túto podmienku.
14 Vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky v kontexte smernice 93/13.
15 Podľa tohto súdu, ak by začiatok plynutia tejto lehoty zodpovedal dátumu súdneho rozhodnutia, ktorým sa určí nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a vyhlasuje sa neplatnosť tejto podmienky, zdá sa byť nezlučiteľné so zásadou právnej istoty, pretože v praxi by toto riešenie priznalo žalobe o vrátenie nepremlčateľnú povahu. Keďže existuje predpoklad, že premlčacia lehota tejto žaloby nemôže začať plynúť, kým sa nevyhovie žalobe o neplatnosť takejto podmienky, a keďže táto žaloba sama osebe nepodlieha žiadnej premlčacej lehote podľa vnútroštátneho práva vzhľadom na to, že ide o absolútnu neplatnosť, premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie by nemohla nikdy začať plynúť. Okrem toho zásada právnej istoty by bola vážne ohrozená, ak by to viedlo k sťažnostiam týkajúcim sa zmlúv, ktorých účinky možno už desaťročia zanikli.
16 V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie by nemal byť stanovený na deň, keď tento súd vydal sériu jednotných rozsudkov, v ktorých konštatoval nekalú povahu podmienok, podľa ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť všetky poplatky súvisiace so zmluvou o úvere, a rozhodol o spôsobe, akým sa majú tieto poplatky rozdeliť po zrušení takejto podmienky. Bolo by tiež možné stanoviť tento začiatok na deň vyhlásenia rozhodnutí Súdneho dvora, ktoré podali výklad smernice 93/13 v tom zmysle, že táto smernica nebráni tomu, aby sa na takúto žalobu o vrátenie vzťahovala premlčacia lehota, pokiaľ je dodržaná zásada efektivity. Uvedený súd má však pochybnosti o tom, či je priemerný spotrebiteľ, ktorý je primerane pozorný a obozretný, informovaný o jeho judikatúre alebo o judikatúre Súdneho dvora v tejto oblasti.
17 Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je v súlade so zásadou právnej istoty výklad článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 [smernice 93/13] v tom zmysle, že premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky začína plynúť až od okamihu vyhlásenia neplatnosti uvedenej podmienky právoplatným rozsudkom?
2. Ak takýto výklad nie je v súlade so zásadou právnej istoty, bráni [článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1] smernice 93/13 takému výkladu, podľa ktorého premlčacia lehota [na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky] začína plynúť dňom vydania rozsudkov Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorými bola vytvorená judikatúra týkajúca sa reštitučných účinkov [vyplývajúcich zo zrušenia takejto podmienky] (rozsudky z 23. januára 2019)?
3. Ak [článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13] bránia takému výkladu, bránia tiež výkladu, podľa ktorého premlčacia lehota [na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky] začína plynúť odo dňa vyhlásenia rozsudkov [Súdneho dvora], v ktorých tento súd rozhodol, že na žalobu o vrátenie možno uplatniť premlčaciu lehotu (najmä [rozsudok z 9. júla 2020,] Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale (C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537) alebo [rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578)], ktorým bol potvrdený predchádzajúci rozsudok)?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Na úvod je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, takže nemôže mať účinok voči spotrebiteľovi. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím preto v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 61, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 57].
19 Z toho vyplýva, že povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa ukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto sumy [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 62, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 58].
20 Neexistencia tohto reštitučného účinku by totiž mohla spochybniť odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice rozšíril na určenie nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 63, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 58].
21 Je nesporné, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vyžaduje, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľov „podľa ich vnútroštátneho práva“ (rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 57, ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 64).
22 Vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, však nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a takisto spochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel týkajúcich sa nekalých podmienok, o čo sa snažil normotvorca Európskej únie, ako je uvedené aj v desiatom odôvodnení smernice 93/13 [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 65, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 60].
23 V dôsledku toho, hoci členským štátom prislúcha, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali metódy, v rámci ktorých je preukázané určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve, a či konkrétne právne účinky tohto určenia sú materiálnej povahy, nič to nemení na skutočnosti, že toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 66, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 61].
O prvej otázke
24 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia doba na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť dňom tohto rozhodnutia.
25 Je potrebné pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 52 a citovaná judikatúra).
26 Pokiaľ ide o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v tomto konaní, treba uviesť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je potrebné prípadne zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 28 a citovaná judikatúra).
27 Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa najmä, pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá okrem iného platí aj v prípade procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 29 a citovaná judikatúra).
28 Pokiaľ ide o analýzu charakteristík premlčacej lehoty, o ktorú ide vo veci samej, Súdny dvor spresnil, že táto analýza sa musí týkať dĺžky takejto lehoty, ako aj podmienok jej uplatnenia, vrátane podmienky, ktorá stanovuje začiatok plynutia tejto lehoty (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 30 a citovaná judikatúra).
29 Hoci Súdny dvor rozhodol, že návrh podaný spotrebiteľom, ktorým sa domáha určenia nekalej povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 38 a citovaná judikatúra), spresnil, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu takéhoto spotrebiteľa o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 39 a citovanú judikatúru).
30 Treba preto konštatovať, že námietka premlčania reštitučných nárokov podaných spotrebiteľmi s cieľom domáhať sa práv, ktoré im vyplývajú zo smernice 93/13, nie je samo osebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jej uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných touto smernicou (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 40 a citovaná judikatúra).
31 Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej lehoty, ktorej podlieha žaloba podaná spotrebiteľom s cieľom dosiahnuť vrátenie súm neoprávnene zaplatených na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13, treba uviesť, že Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, najmä v rozsudkoch z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale (C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537, body 62 a 64), zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, bod 87), a z 8. septembra 2022, D.B.P. a i. (Hypotekárny úver vyjadrený v cudzích menách) (C‑80/21 až C‑82/21, EU:C:2022:646, bod 92), o zlučiteľnosti troch premlčacích lehôt so zásadou efektivity, a to v trvaní päť a desať rokov, ktoré boli namietané proti žalobám o uplatnenie reštitučných účinkov konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, pričom takéto lehoty sú pod podmienkou, že sú stanovené a známe vopred, postačujúce na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnili pripraviť a podať účinný opravný prostriedok.
32 V dôsledku toho treba konštatovať, že sa nezdá, že by päťročná premlčacia lehota, o akú ide vo veci samej, pokiaľ je stanovená a známa vopred, namietaná proti žalobe podanej spotrebiteľom s cieľom dosiahnuť vrátenie neoprávnene vyplatených súm na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13, viedla k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných smernicou 93/13. Lehota v takejto dĺžke je totiž v zásade z vecného hľadiska dostatočná na to, aby spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy na účely uplatnenia práv, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice, a to najmä vo forme reštitučných nárokov založených na nekalej povahe zmluvnej podmienky [pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2022, D.B.P. a i. (Hypotekárny úver vyjadrený v cudzích menách), C‑80/21 až C‑82/21, EU:C:2022:646, bod 93].
33 Treba však zohľadniť horšie postavenie, v akom sa spotrebitelia v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Rovnako treba pripomenúť, že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej povahe podmienky uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 45 a citovanú judikatúru).
34 V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od uzavretia zmluvy, pokiaľ z nej vyplýva, že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvnej podmienky považovanej za nekalú v určitej lehote po podpise tejto zmluvy, bez ohľadu na to, či vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, však môže nadmerne sťažiť výkon práv tohto spotrebiteľa priznaných smernicou 93/13, a teda porušiť zásadu efektivity v spojení so zásadou právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, bod 91; pozri tiež analogicky rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 63).
35 Naproti tomu za okolností, o aké ide vo veci samej, v čase, keď rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu vyhlasuje jej neplatnosť, nadobudlo právoplatnosť, má spotrebiteľ určitú vedomosť o protiprávnosti tejto podmienky. Od tohto dátumu je teda tento spotrebiteľ v zásade schopný účinne uplatniť práva, ktoré mu priznáva smernica 93/13, a teda môže začať plynúť premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie, ktorej hlavným cieľom je obnovenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, ako to vyplýva z bodov 18 a 23 tohto rozsudku.
36 V tomto okamihu totiž vzhľadom na to, že ide o súdne rozhodnutie, ktoré má právnu silu rozhodnutej veci a ktoré je určené dotknutému spotrebiteľovi, sa tento spotrebiteľ môže dozvedieť o nekalej povahe uvedenej zmluvnej podmienky a sám posúdiť vhodnosť podania žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe tejto podmienky v lehote stanovenej vnútroštátnym právom alebo, ak to stanovuje vnútroštátne procesné právo, konečné súdne rozhodnutie o neplatnosti nekalej podmienky umožňuje súdu vyhovieť žalobe o vrátenie, ktorá je jej dôsledkom.
37 Premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa rozhodnutie konštatujúce nekalú povahu zmluvnej podmienky stáva konečným a ju z tohto dôvodu zrušuje, je teda zlučiteľná so zásadou efektivity, pretože spotrebiteľ má možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začne plynúť alebo neuplynie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 46 a citovanú judikatúru).
38 Treba však spresniť, že hoci, ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 34 tohto rozsudku, smernica 93/13 bráni tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie súm zaplatených spotrebiteľom na základe nekalej zmluvnej podmienky mohla začať plynúť nezávisle od otázky, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, táto smernica nebráni tomu, aby mal predajca alebo dodávateľ možnosť preukázať, že uvedený spotrebiteľ mal alebo mohol rozumne vedieť o tejto skutočnosti pred vydaním rozsudku konštatujúceho neplatnosť uvedenej podmienky.
39 Napokon v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta, či stanovenie začiatku plynutia tejto premlčacej lehoty na takýto okamih nemôže byť v rozpore so zásadou právnej istoty, keďže stavia predajcu alebo dodávateľa do situácie neistoty, pokiaľ ide o deň uplynutia uvedenej lehoty, treba pripomenúť, že cieľom premlčacích lehôt je skutočne zabezpečiť právnu istotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale, C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537, bod 81, ako aj citovanú judikatúru).
40 Ako však v podstate zdôraznila poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach, vložením nekalej podmienky do spotrebiteľskej zmluvy sám predajca alebo dodávateľ vytvára situáciu, ktorú smernica 93/13 zakazuje a ktorej sa snaží zabrániť využitím svojho nadradeného postavenia, aby jednostranne uložil spotrebiteľom zmluvné povinnosti, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami dobrej viery stanovenými touto smernicou, a tým vytvára značnú nerovnováhu v zmluvných právach a záväzkoch strán na úkor spotrebiteľov.
41 V každom prípade, ako vyplýva z bodu 38 tohto rozsudku, predajca alebo dodávateľ má možnosť preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe dotknutej podmienky pred vydaním rozsudku konštatujúceho jej neplatnosť, a to predložením osobitných dôkazov týkajúcich sa jeho vzťahov s týmto spotrebiteľom v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym režimom dokazovania.
42 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby premlčacia doba na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ na základe podmienky zmluvy, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť dňom, keď sa toto rozhodnutie stalo konečným, s výhradou možnosti predajcu alebo dodávateľa preukázať, že tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe dotknutej podmienky pred prijatím uvedeného rozhodnutia.
O druhej otázke
43 Svojou druhou otázkou s prihliadnutím na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť dňom predchádzajúcim dňu, ku ktorému vnútroštátny najvyšší súd vydal v rôznych veciach rozsudky vyhlasujúce za nekalé štandardné podmienky zodpovedajúce dotknutej podmienke tejto zmluvy.
44 Hoci vnútroštátny súd kladie túto otázku za predpokladu, že určenie začiatku plynutia tejto premlčacej lehoty na deň právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým sa konštatovala nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu ju zrušilo, nebolo v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13, treba na ňu odpovedať s prihliadnutím na odpoveď na prvú otázku. Keďže toto ustanovenie vyhradzuje predajcovi alebo dodávateľovi možnosť preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky pred prijatím tohto rozhodnutia, treba vnútroštátnemu súdu poskytnúť určité výkladové prvky v tejto súvislosti, ktoré sa zdajú byť užitočné na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva.
45 Vzhľadom na judikatúru citovanú na úvod a v rámci odpovede Súdneho dvora na prvú otázku stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie poplatkov zaplatených na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola určená neskôr, ku dňu, keď najvyšší vnútroštátny súd vyhlásil rozsudky vyhlasujúce za nekalé štandardné podmienky zodpovedajúce tejto zmluvnej podmienke, nemôže byť v zásade zlučiteľné so zásadou efektivity.
46 Ako totiž vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 18 a 23 tohto rozsudku, cieľom smernice 93/13 je umožniť obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie tejto nekalej zmluvnej podmienky, a to najmä na základe práva na vrátenie výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene získal na základe tejto podmienky v neprospech tohto spotrebiteľa.
47 Stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie poplatkov zaplatených spotrebiteľom na základe nekalej zmluvnej podmienky ku dňu, keď najvyšší vnútroštátny súd vyhlásil rozsudky, ktorými vyhlasuje za nekalé štandardné podmienky zodpovedajúcu podmienke prevzatej do spornej zmluvy, by pritom v mnohých prípadoch umožnilo predajcovi alebo dodávateľovi ponechať si neoprávnene nadobudnuté sumy v neprospech uvedeného spotrebiteľa na základe nekalej podmienky, čo by bolo nezlučiteľné s požiadavkou vyplývajúcou z judikatúry pripomenutej v bode 34 tohto rozsudku, podľa ktorej tento východiskový bod nemožno stanoviť nezávisle od otázky, či tento istý spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto poslednej uvedenej podmienky zakladajúcej právo na vrátenie a bez toho, aby predajcovi alebo dodávateľovi bola uložená povinnosť náležitej starostlivosti a informovania vo vzťahu k spotrebiteľovi, čím by sa zvýraznilo horšie postavenie spotrebiteľa, ktoré má smernica 93/13 napraviť.
48 Okrem toho v prípade neexistencie povinnosti predajcu alebo dodávateľa informovať nemožno v tejto súvislosti predpokladať, že spotrebiteľ mohol rozumne vedieť, že podmienka obsiahnutá v jeho zmluve má rovnaký rozsah ako štandardná podmienka, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná najvyšším vnútroštátnym súdom.
49 Hoci judikatúra najvyššieho súdu členského štátu môže za predpokladu dostatočnej reklamy umožniť priemernému spotrebiteľovi oboznámiť sa s nekalou povahou štandardnej podmienky uvedenej v jeho zmluve uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, nemožno od tohto spotrebiteľa očakávať, že smernica 93/13 má chrániť vzhľadom na jeho horšie postavenie v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, aby podnikol kroky, ktoré vyplývajú z právneho vyhľadávania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 60].
50 Okrem toho treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že takáto vnútroštátna judikatúra nevyhnutne neumožňuje ipso facto vyhlásiť za nekalé všetky podmienky tohto typu, ktoré sú súčasťou všetkých zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom tohto členského štátu. Ak najvyšší vnútroštátny súd vyhlásil štandardnú podmienku za nekalú, treba v zásade ešte v každom jednotlivom prípade určiť, v akom rozsahu sa podmienka obsiahnutá v konkrétnej zmluve rovná tejto štandardnej podmienke a musí byť z rovnakého dôvodu ako táto podmienka považovaná za nekalú.
51 V súlade s článkom 3 ods. 1 a článkom 4 ods. 1 smernice 93/13 sa totiž preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré zahŕňa určenie, či spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, musí vykonať najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy. Takéto preskúmanie v každom jednotlivom prípade je o to dôležitejšie, že nekalá povaha podmienky môže vyplývať z nedostatku transparentnosti tejto podmienky. Nekalú povahu konkrétnej zmluvnej podmienky teda v zásade nemožno predpokladať, pretože takáto kvalifikácia môže závisieť od osobitných okolností uzavretia každej zmluvy a najmä od konkrétnych informácií, ktoré každý predajca alebo dodávateľ poskytne každému spotrebiteľovi.
52 Z týchto úvah vyplýva, že od priemerného spotrebiteľa, ktorý je primerane pozorný a obozretný, nemožno vyžadovať nielen to, aby sa z vlastnej iniciatívy pravidelne informoval o rozhodnutiach najvyššieho vnútroštátneho súdu týkajúcich sa štandardných podmienok obsiahnutých v zmluvách rovnakého druhu, ako sú zmluvy, ktoré prípadne uzavrel s predajcami alebo dodávateľmi, ale ani to, aby na základe rozsudku najvyššieho vnútroštátneho súdu určil, či sú podmienky, ako sú podmienky vložené do špecifickej zmluvy, nekalé.
53 Okrem toho by bolo v rozpore so smernicou 93/13, ak by predajca alebo dodávateľ mal prospech z jeho pasivity, pokiaľ ide o túto nezákonnosť konštatovanú najvyšším vnútroštátnym súdom. Za okolností, o aké ide vo veci samej, totiž predajca alebo dodávateľ ako banková inštitúcia v zásade disponuje právnym oddelením špecializovaným na danú oblasť, ktoré vypracovalo zmluvu dotknutú v tejto veci a ktoré môže sledovať vývoj judikatúry tohto súdu a vyvodiť z toho závery týkajúce sa zmlúv, ktoré už táto inštitúcia uzavrela. Takáto banková inštitúcia má tiež v zásade k dispozícii zákaznícku službu, ktorá má všetky informácie potrebné na to, aby mohla ľahko kontaktovať dotknutých klientov.
54 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť dňom predchádzajúcim dňu, ku ktorému najvyšší vnútroštátny súd vydal v rôznych veciach rozsudky vyhlasujúce za nekalé štandardné podmienky zodpovedajúce dotknutej podmienke tejto zmluvy.
O tretej otázke
55 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť ku dňu vyhlásenia niektorých rozsudkov Súdneho dvora, ktoré v zásade potvrdili súlad premlčacích lehôt na podanie žalôb o vrátenie s právom Únie, pokiaľ sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
56 Rovnako ako v prípade druhej otázky treba na tretiu otázku odpovedať kladne, keďže začiatok plynutia, ktorý je v nej uvedený, je podobný tomu, ktorý je uvedený v druhej otázke.
57 Dôvody uvedené v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku, ktoré vedú k záveru, že vydanie rozsudkov najvyššieho vnútroštátneho súdu určujúcich nekalú povahu niektorých štandardných podmienok nemôže sám osebe znamenať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe podobnej podmienky zmluvy, ktorú uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, platia mutatis mutandis na rozhodnutia Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní o výklade práva Únie.
58 Okrem toho treba uviesť, že hoci sa rozhodnutia Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní týkajúce sa výkladu práva Únie uverejňujú, čo uľahčuje prístup k nim, a to aj pre spotrebiteľov, Súdny dvor v nich nerozhoduje o nekalej povahe osobitných podmienok a ponecháva ich konkrétne preskúmanie na posúdenie vnútroštátnemu súdu, pretože toto preskúmanie v zásade nepatrí do právomoci Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 57 a citovanú judikatúru).
59 Z toho vyplýva, že spotrebiteľ, aj keby bol priamo dotknutý konaním vo veci samej, nemôže z takéhoto rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť žiadnu istotu, pokiaľ ide o nekalú povahu zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorú uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, takže rozsudky Súdneho dvora citované vnútroštátnym súdom nemožno považovať za zdroj informácií pre priemerného spotrebiteľa o nekalej povahe osobitnej zmluvnej podmienky
60 V každom prípade v rozsudkoch z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale (C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537), a zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578), na ktoré vnútroštátny súd konkrétne poukazuje vo svojej tretej otázke, sa Súdny dvor obmedzil na konštatovanie, že smernica 93/13 v zásade nebráni tomu, aby podanie žaloby na uplatnenie reštitučných účinkov konštatovania neplatnosti nekalej zmluvnej podmienky podliehajú premlčacej lehote, pokiaľ táto lehota nie je menej výhodná ako lehota týkajúca sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie, najmä smernicou 93/13 (zásada efektivity). Okrem toho v prvom z týchto rozsudkov Súdny dvor rozhodol, že táto smernica bráni trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia zmluvy uzavretej predajcom alebo dodávateľom so spotrebiteľom, ak sa predpokladá, že bez toho, aby to bolo potrebné overiť, sa spotrebiteľ k tomuto dňu musel dozvedieť o nekalej povahe dotknutej podmienky, alebo ak v prípade podobných žalôb založených na určitých ustanoveniach vnútroštátneho práva táto lehota začína plynúť až od súdneho zistenia dôvodu týchto žalôb.
61 Vzhľadom na predchádzajúce treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť ku dňu vyhlásenia niektorých rozsudkov Súdneho dvora, ktoré v zásade potvrdili súlad premlčacích lehôt na podanie žalôb o vrátenie s právom Únie, pokiaľ sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
O trovách
62 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s prihliadnutím na zásadu efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy s predajcom alebo dodávateľom, na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začala plynúť v deň tejto platby bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky už od uvedeného zaplatenia.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť dňom predchádzajúcim dňu, ku ktorému najvyšší vnútroštátny súd vydal v rôznych veciach rozsudky vyhlasujúce za nekalé štandardné podmienky zodpovedajúce dotknutej podmienke tejto zmluvy.
3. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
že bránia tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť ku dňu vyhlásenia niektorých rozsudkov Súdneho dvora, ktoré v zásade potvrdili súlad premlčacích lehôt na podanie žalôb o vrátenie s právom Únie, pokiaľ sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
Podpisy