ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)
z 11. februára 2009 (*)
„Štátna pomoc – Odvetvie energetiky – Náhrada uviaznutých nákladov – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom – Povinnosť podniku príjemcu najprv vrátiť skoršiu pomoc, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu – Štátne prostriedky – Výhoda – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑25/07,
Iride SpA, so sídlom v Turíne (Taliansko),
Iride Energia SpA, so sídlom v Turíne,
v zastúpení: L. Radicati di Brozolo, M. Merola a C. Bazoli, advokáti,
žalobcovia,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Righini a G. Conte, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2006/941/ES z 8. novembra 2006 o štátnej pomoci č. C 11/06 (ex N 127/05), ktorú má Taliansko v úmysle poskytnúť v prospech AEM Torino (Ú. v. EÚ L 366, s. 62) vo forme subvencií na náhradu uviaznutých nákladov v energetickom sektore, v rozsahu, v akom toto rozhodnutie konštatuje, že ide o štátnu pomoc, a podmieňuje jej zlučiteľnosť so spoločným trhom tým, že AEM Torino vráti predchádzajúcu protiprávnu pomoc poskytnutú v rámci schémy pomoci v prospech „podnikov miestnej samosprávy“,
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. júla 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyne, Iride SpA a Iride Energia SpA, sú spoločnosti pôsobiace v sektore elektrickej a tepelnej energie, pričom prvá z nich je holdingovou spoločnosťou skupiny Iride a druhá je jej dcérskou spoločnosťou. Táto skupina je výsledkom fúzie medzi AEM Torino SpA a AMGA SpA, ku ktorej došlo 31. októbra 2005. Žalobkyne sa stali beneficientmi opatrení, ktoré sú predmetom tohto sporu, v dôsledku vkladov, ktoré do fúzie priniesla AEM Torino, majiteľka zariadení, na ktoré sa dané opatrenia vzťahovali.
Predchádzajúca pomoc
2 V nadväznosti na sťažnosť podanú v roku 1997 Komisia 5. júna 2002 prijala rozhodnutie 2003/193/ES týkajúce sa štátnej pomoci poskytnutej Talianskom vo forme daňových úľav a zvýhodnených úverov pre podniky verejných služieb s prevažne verejným kapitálom [neoficiálny preklad] (Ú. v. L 77, s. 21, ďalej len „rozhodnutie o daňových úľavách“). V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že daňové úľavy a úvery poskytnuté Talianskou republikou tzv. podnikom miestnej samosprávy sú protiprávne a nezlučiteľné so spoločným trhom, a nariadila vymáhanie tejto pomoci od podnikov, ktoré boli jej príjemcami. Rozsudkom z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko (C‑207/05, neuverejnený v Zbierke) Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že nevykonala rozhodnutie o daňových úľavách, nesplnila svoje povinnosti.
3 Dňa 18. júla 2000 talianske orgány v súlade s článkom 88 ods. 2 ES oznámili Komisii štátnu pomoc týkajúcu sa nenávratných nákladov (tzv. uviaznutých nákladov) v nadväznosti na prebratie smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. 1997, L 27, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3), v prospech skupiny ENEL a iných spoločností, na ktoré boli prevedené bývalé zariadenia ENEL-u. AEM Torino vlastnila 8 % podiel na základnom imaní jednej z týchto spoločností, a síce Edipower SpA. Komisia vyhlásila túto pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES rozhodnutím z 1. decembra 2004 (ďalej len „rozhodnutie ENEL“), na základe uplatnenia svojho oznámenia o metodológii pre analýzu štátnej pomoci súvisiacej s uviaznutými nákladmi.
Sporné opatrenie
4 Dňa 21. marca 2005 talianske orgány v súlade s článkom 88 ods. 2 ES oznámili Komisii novú štátnu pomoc súvisiacu s náhradou uviaznutých nákladov v prospech AEM Torino (ďalej len „napadnuté opatrenie“).
5 Sporné opatrenie bolo vymedzené v sérii vnútroštátnych predpisov. Vyhláška ministerstva priemyslu, obchodu a remesiel z 26. januára 2000 (GURI č. 27 z 3. februára 2000) týkajúca sa všeobecných nákladov súvisiacich s elektrickou rozvodnou sieťou tak v článku 2 ods. 1 písm. a) stanovuje, že súčasťou všeobecných nákladov je „náhrada uviaznutých nákladov podnikom vyrábajúcim a distribuujúcim elektrickú energiu“.
6 Pokiaľ ide o financovanie náhrady uviaznutých nákladov, Autorità per l’energia elettrica e il gas (Úrad pre elektrickú energiu a plyn, ďalej len „AEEG“) rozhodnutím č. 238/00 z 28. decembra 2000 (riadna príloha GURI č. 4 z 5. januára 2001) otvorila osobitný účet vo vyrovnávacom fonde pre sektor elektrickej energie (ďalej len „CCSE“), ktorý sa vytváral z výťažku presne určenej položky („A 6“) sadzby za elektrinu účtovanej všetkým konečným zákazníkom.
7 Vyhláškou ministerstva hospodárstva a financií z 10. marca 2005 bola výška uviaznutých nákladov, pokiaľ ide o AEM Torino, stanovená na 16 338 000 eur.
Konanie pred podaním žaloby
8 V nasledujúcich mesiacoch po oznámení sporného opatrenia Komisia talianskym orgánom zaslala viacero žiadostí o poskytnutie informácií s cieľom overiť, či AEM Torino bola príjemcom protiprávnej štátnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, a ak áno, či AEM Torino splnila povinnosť túto pomoc vrátiť. Tieto žiadosti osobitne odkazovali na pomoc, ktorá bola predmetom rozhodnutia o daňových úľavách.
9 Keďže sa Komisia domnievala, že nedostala žiadnu uspokojivú odpoveď, rozhodnutím zo 4. apríla 2006 začala v súvislosti so sporným opatrením konanie podľa článku 88 ods. 2 ES (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). V tomto rozhodnutí Komisia po prvé konkretizovala, že podľa jej názoru sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, po druhé, že táto pomoc je v súlade s kritériami uvedenými v oznámení o uviaznutých nákladoch, ale, po tretie, že v súčasnom stave táto pomoc nemôže byť vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom, keďže AEM Torino bola pravdepodobne príjemcom protiprávnej štátnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, ktorá zatiaľ nebola vrátená.
10 Rozhodnutie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie zo 17. mája 2006 (Ú. v. C 116, s. 2). V tomto rozhodnutí Komisia vyzvala všetky dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca od jeho uverejnenia. Komisii však neboli predložené žiadne pripomienky, či už zo strany talianskych orgánov, AEM Torino alebo tretích osôb.
11 Rozhodnutím 2006/941/ES z 8. novembra 2006 o štátnej pomoci č. C 11/06 (ex N 127/05), ktorú má Taliansko v úmysle poskytnúť v prospech AEM Torino (Ú. v. EÚ L 366, s. 62, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Komisia skončila konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. V tomto rozhodnutí v podstate dospela k záveru, že sporné opatrenie predstavuje pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom, nemôže však byť schválené skôr, ako Talianska republika poskytne Komisii dôkaz o tom, že AEM Torino nebola príjemcom pomoci, ktorej sa týka rozhodnutie o daňových úľavách, alebo prípadne o tom, že AEM Torino túto pomoc vrátila spolu s úrokmi z omeškania.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. januára 2007 podali túto žalobu.
13 Žalobkyne žiadajú, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sporné opatrenie kvalifikuje ako štátnu pomoc a „pozastavuje vyplácanie pomoci“ dovtedy, kým Talianska republika neposkytne dôkaz, že AEM Torino vrátila pomoc, ktorá bola predmetom rozhodnutia o daňových úľavách,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
14 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
Právny stav
15 Žalobkyne uvádzajú dva žalobné dôvody, jeden založený na porušení článku 87 ods. 1 ES a druhý na protiprávnosti „pozastavenia vyplácania pomoci“.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 1 ES
16 Prvá žalobný dôvod sa delí na dve časti. Žalobkyne namietajú proti kvalifikovaniu sporného opatrenia ako štátnej pomoci, keďže podmienka financovania zo štátnych zdrojov a podmienka poskytnutia výhody príjemcom pomoci nie sú podľa ich názoru splnené.
17 Okrem toho žalobkyne v rámci prvého žalobného dôvodu uvádzajú ďalšie dve výhrady, a síce nevykonanie dokazovania a nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tieto výhrady však v skutočnosti nesúvisia s porušením článku 87 ods. 1 ES, a preto budú posúdené osobitne ako tretí a štvrtý žalobný dôvod.
O prvej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa podmienky financovania zo štátnych prostriedkov
– Tvrdenia účastníkov konania
18 Žalobkyne v podstate tvrdia, že sporné opatrenie sa týka štátnych zdrojov, ale predpokladá len prevod zdrojov medzi dvoma hospodárskymi subjektmi v rámci súkromného sektora, a síce medzi konečnými spotrebiteľmi elektrickej energie a distribútormi elektrickej energie.
19 Taliansky systém krytia uviaznutých nákladov sa totiž dá z právneho hľadiska vnímať tak, že stanovuje povinnosť, ktorú štát ukladá určitej kategórii súkromných osôb, a síce konečným spotrebiteľom elektrickej energie, aby previedli určité sumy inej kategórii súkromných osôb, a síce podnikom, ktorým sa poskytuje náhrada za uviaznuté náklady. Žalobkyne upozorňujú, že z tohto pohľadu sa sporný systém nelíši od povinnosti nákupu za vopred stanovenú minimálnu cenu, na ktorú sa článok 87 ES nevzťahuje, a to ani napriek tomu, že v predmetnom prípade sa prevod finančných prostriedkov medzi súkromnými osobami povinne uskutočňuje prostredníctvom účtu otvoreného v CCSE, a nie priamo.
20 Podľa žalobkýň CCSE vykonáva iba úlohu obyčajného účtovného prostredníka medzi súkromnými osobami, na pleciach ktorých spočíva peňažná povinnosť, a osobami, ktoré sú príjemcami zodpovedajúcich súm, čo jej ani len počas krátkeho obdobia neumožňuje nakladať s vloženými sumami.
21 Komisia tvrdí, že prevádzané sumy predstavujú štátne prostriedky, pretože CCSE, ktorá ich vyberá a zabezpečuje ich prerozdelenie, je verejnoprávna inštitúcia, a štát preto môže nakladať s takto vloženými sumami.
– Posúdenie Súdom prvého stupňa
22 Článok 87 ods. 1 ES vyhlasuje, že pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
23 Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES sa považujú iba výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych prostriedkov. Rozdiel stanovený v tomto ustanovení medzi „pomocou poskytnutou štátom“ a pomocou poskytnutou „prostredníctvom štátnych prostriedkov“ totiž neznamená, že všetky výhody schválené štátom, či už financované prostredníctvom štátnych prostriedkov alebo nie, predstavujú pomoc, a jeho cieľom je len zahrnúť do tohto pojmu výhody, ktoré sú poskytované priamo štátom, ako aj výhody, ktoré sú poskytované prostredníctvom verejnej alebo súkromnej inštitúcie určenej alebo založenej štátom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 58, a tam citovanú judikatúru).
24 V predmetnej veci je nesporné, že dané sumy v rámci sporného opatrenia boli najprv vybraté od súkromných osôb, a síce od všetkých spotrebiteľov energie, že následne boli vložené na účet otvorený v CCSE, aby boli napokon prevedené v prospech AEM Torino, čo je súkromná spoločnosť. Takisto nikto nespochybňuje, že CCSE je verejnoprávna inštitúcia, ktorú taliansky štát určil, aby zabezpečila, že náhrada za uviaznuté náklady sa dostane k podnikom príjemcom.
25 Po druhé, pokiaľ ide o pojem štátne prostriedky, je potrebné pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 87 ods. 1 ES zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu verejné orgány skutočne použiť na podporu podnikov, pričom nie je podstatné, či tieto prostriedky sú trvalou súčasťou majetku štátu alebo nie. Preto aj keď prostriedky zodpovedajúce spornému opatreniu nie sú trvale v držbe verejných orgánov, skutočnosť, že sú neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby boli kvalifikované ako štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, Zb. s. I‑3271, bod 50, a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 37).
26 V predmetnom prípade žalobkyne tvrdia, že sporné opatrenie sa podobá opatreniu z už citovaného rozsudku PreussenElektra, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie kupovať za stanovené minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie. (bod 59).
27 Je však potrebné zdôrazniť, že vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok PreussenElektra, štát mimo zavedenia zákonnej povinnosti kupovať za určitú minimálnu cenu nezohral pri výbere a prerozdelení sporných prostriedkov žiadnu úlohu: sumy zodpovedajúce kúpnej cene boli prevedené priamo medzi hospodárskymi subjektmi súkromného sektora, t. j. medzi podnikmi dodávajúcimi elektrickú energiu a výrobcami elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. V predmetnom prípade sa naopak výťažok z uplatnenia položky A 6 sadzby za elektrinu vyberá a spravuje prostredníctvom osobitného účtu CCSE, ktorá je verejnoprávnou inštitúciou, a následne sa prerozdeľuje príjemcovi, teda AEM Torino.
28 Vzhľadom na judikatúru uvedenú vyššie v bode 25 preto musia byť sporné sumy kvalifikované ako štátne prostriedky, keďže sú nielen pod neustálou verejnou kontrolou, ale navyše aj vo vlastníctve štátu.
29 Pokiaľ ide totiž, po prvé, o verejnú kontrolu, Komisia zdôrazňuje, pričom žalobkyne jej v tom neodporujú, že CCSE mohla sumy disponibilné na svojom účte A6 použiť na dočasné krytie pasívneho zostatku na iných účtoch. Navyše Komisia uviedla jeden prípad, keď talianske orgány na základe ministerskej vyhlášky vyčlenili časť prostriedkov disponibilných na tomto účte na iné účely, než na aké boli vložené. Argument žalobkýň, že CCSE vykonávala iba funkciu obyčajného účtovného prostredníka a že uloženie sporných súm na tento účet jej ani len dočasne neumožňovalo disponovať nimi, treba zamietnuť. Iste, žalobkyne tvrdili, že Taliansko v danom prípade nekonalo z vlastnej iniciatívy, ale len s cieľom zosúladiť sa s predpismi Spoločenstva, a že zmena určenia týchto súm v porovnaní s ich pôvodným určením bola len dôsledkom nemožnosti vrátiť tieto sumy subjektom, ktoré ich bezdôvodne zaplatili. To však nespochybňuje záver Komisie, že taliansky štát má možnosť nakladať so sumami, ktoré sú k dispozícii na účte A 6 CCSE, najmä zmeniť ich určenie.
30 Po druhé, pokiaľ ide o vlastníctvo súm uložených na účte A 6 CCSE, žalobkyne popierajú, žeby patrili samotnej CCSE, vo svojich písomnostiach však nevysvetlili, komu patria, a obmedzili sa na tvrdenie, že sporné sumy naďalej patria „elektroenergetickému systému“. Na pojednávaní v nadväznosti na otázku položenú Súdom prvého stupňa žalobkyne upresnili, že majiteľmi uvedených súm sú aj naďalej koneční spotrebitelia elektrickej energie.
31 Corte suprema di cassazione (taliansky kasačný súd) však v rozsudku (spoločne zasadajúce občianskoprávne senáty) č. 11632/03 z 3. apríla 2003 rozhodol, že CCSE nemá samostatnú právnu subjektivitu vo vzťahu k talianskemu štátu a že taliansky štát musí byť považovaný za vlastníka súm uložených v CCSE. V bodoch 4.3 až 4.7 uvedeného rozsudku Corte suprema di cassazione vykonal hĺbkovú analýzu právnej subjektivity CCSE na základe preskúmania relevantnej právnej úpravy, ako aj judikatúry týkajúcej sa podobných prípadov v talianskom práve. Dospel k záveru, že CCSE je štátny orgán a že sumy, ktoré jej boli poukázané, hoci pochádzajú od súkromných osôb a sú určené súkromným podnikom, sú vlastníctvom štátu.
32 Tvrdenia, ktoré žalobkyne uvádzajú v replike, aby spochybnili dôvodnosť uvedeného rozsudku a jeho význam pre toto konanie, nie sú presvedčivé.
33 Žalobkyne po prvé tvrdia, že Corte suprema di cassazione vo veci, v ktorej vydal uvedený rozsudok, rozhodol o iných právnych otázkach, než aké sa skúmajú v tejto veci. Podľa nich Corte suprema di cassazione rozhodol o povahe porušenia práva, ktorým členovia talianskeho Medirezortného výboru pre ceny (CIP) pri výkone svojej funkcie ohrozili verejné príjmy v držbe CCSE. V danom kontexte bol Corte suprema di cassazione motivovaný snahou za každú cenu potrestať dané osoby. Zásady, ktoré stanovil, sa preto nemôžu všeobecne aplikovať na iné prípady bez ohľadu na kontext, v ktorom boli stanovené.
34 Avšak nezávisle od opodstatnenosť predpokladov žalobkýň, pokiaľ ide o odôvodnenie daného rozsudku, v ňom uvedené zistenia týkajúce sa štátnej povahy sporných prostriedkov nemožno považovať za neoddeliteľné od skutočnosti, že Corte suprema di cassazione rozhodoval vo veci spadajúcej pod trestné právo, a nie v občianskoprávnom alebo v správnom spore. Keďže trestné právo a najmä ustanovenia týkajúce sa účtovného podvodu, o ktorý išlo v uvedenej veci, majú za cieľ chrániť práva fyzických alebo právnických osôb, ktoré im vyplývajú z občianskeho práva alebo zo správneho práva, majiteľov sporných účtov treba v každom prípade určiť na základe občianskeho práva alebo správneho práva. Zistenia obsiahnuté v rozsudku Corte suprema di cassazione, ktoré sa týkajú neexistencie právnej subjektivity CCSE a vlastníctva prostriedkov uložených na ňou spravovaných účtoch, môžu byť aplikované všeobecne, aj mimo trestnoprávnej oblasti.
35 Po druhé žalobkyne tvrdia, že právny rámec rozhodný vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Corte suprema di cassazione, bol medzičasom úplne zmenený. V tejto súvislosti uvádzajú najmä vytvorenie AEEG zákonom z roku 1995, na ktorú boli prevedené právomoci predtým prislúchajúce CIP, ako aj rokovanie AEEG č. 70/97, na ktorej AEEG prvýkrát jasne rozlišovala medzi sadzbou za elektrinu, vrátane jej príplatkov, a príjmami štátu. Podľa žalobkýň pred liberalizáciou sektora, ktorá so sebou priniesla uvedené zmeny, jednotlivé položky sadzby za elektrinu umožňovali napĺňať rozpočet ENEL-u ako verejnoprávnej inštitúcie, čo viedlo k tomu, že boli vnímané ako verejné prostriedky, hoci v zmysle zákonných ustanovení z roku 1992 sa ENEL medzičasom transformoval na akciovú spoločnosť.
36 Súd prvého stupňa sa domnieva, že tvrdenia Komisie tieto argumenty vyvracajú. Pokiaľ ide o to, že AEEG prevzala úlohy CIP, zdá sa byť nesporné, že ak sa vykonávané právomoci nezmenili, na tom, či stanovovanie, správa a určovanie príplatkov sadzby za elektrinu prislúcha nezávislému správnemu orgánu, ako je AEEG, alebo medzirezortnému výboru, ako bol CIP, vôbec nezáleží. Pokiaľ ide o to, že ENEL ako adresát príplatkov sadzby za elektrinu, ktoré boli predmetom rozsudku Corte suprema di cassazione, už nie je verejnoprávnou inštitúciou, treba konštatovať – ako správne uviedla Komisia –, že taliansky najvyšší súd zdôraznil, že skutočnosť, že sporné sumy sú určené na odškodnenie podnikov, nemá žiadny vplyv na to, že patria štátu. Z uvedeného rozsudku takisto vyplýva, že skutočnosť, že AEEG rozlišovala medzi príplatkami určenými pre všeobecný štátny rozpočet a príplatkami, ktoré sa prevádzajú na blokovaný účet v CCSE a sú určené na odškodnenie podnikov, nevylučuje, že sa druhé uvedené príplatky po ich poukázaní na CCSE stávajú vlastníctvom štátu.
37 Napokon žalobkyne namietajú, že zo skutočnosti, že CCSE podlieha účtovnému režimu štátu, nemožno vyvodiť, že prostriedky disponibilné na účte A 6 CCSE sú verejnými prostriedkami, ako to urobil Corte suprema di cassazione. Právna povaha prostriedkov totiž nezávisí od toho, či inštitúcia, v ktorej sú uložené, má verejný alebo súkromný charakter V každom prípade AEEG, ktorá sa mohla slobodne vybrať, ktorej bankovej inštitúcii zverí správu osobitného účtu, si vybrala CCSE jednoducho z praktických dôvodov.
38 V tejto súvislosti stačí poznamenať, že Súd prvého stupňa nie je oprávnený spochybniť výklad talianskeho vnútroštátneho práva, ktorý urobil Corte suprema di cassazione.
39 Z toho vyplýva, že sumy uložené na účte A 6 CCSE patria talianskemu štátu, ktorý s nimi môže nakladať. A preto v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry uvedenej vyššie v bode 25 musia byť kvalifikované ako štátne prostriedky.
40 Prvú časť prvého žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na podmienke poskytnutia výhody
– Tvrdenia účastníkov konania
41 Žalobkyne tvrdia, že sporné opatrenie nespĺňa podmienku týkajúcu sa poskytnutia výhody pre podnik - príjemcu a že Komisia v napadnutom rozhodnutí v tomto smere neuviedla žiadne vysvetlenie.
42 Podľa nich sporné opatrenie umožňuje podnikom - príjemcom nahradiť náklady, a to náklady týkajúce sa investícií, ktoré vykonali v súlade s povinnosťami uloženými štátom pred liberalizáciou trhu a ktoré nie sú schopné pokryť len na základe vlastných príjmov z predaja elektrickej energie na liberalizovanom trhu. Nejde preto o hospodársku výhodu, ale o opatrenie, ktorého cieľom je vyhnúť sa tomu, aby boli podniky penalizované len preto, lebo sa pred liberalizáciou trhu správali v súlade so strategickými usmerneniami orgánov; takáto situácia by sa totiž rovnala priznaniu výhody konkurenčným podnikom, ktoré nemuseli uskutočniť takéto nevýnosné investície.
43 Podľa žalobkýň uviaznuté náklady nepredstavujú náklady, ktoré bežne zaťažujú rozpočet podnikov v zmysle judikatúry Spoločenstva týkajúcej sa štátnej pomoci, pretože za bežných podmienok trhu s voľnou hospodárskou súťažou by žiaden podnik neuskutočnil investície, ktoré viedli k vzniku uviaznutých nákladov. Preto tu nemôže byť reč o výhode vyplývajúcej zo sporného opatrenia, ale skôr o odstránení konkurenčnej nevýhody vyplývajúcej z uplatnenia prechádzajúceho režimu.
44 Žalobkyne preto tvrdia, že Komisia mala preukázať, že sporné opatrenie ide nad rámec pokrytia uviaznutých nákladov a predstavuje pre príjemcov dodatočnú výhodu. To je však v predmetnom prípade vylúčené, pretože sumy, ktoré majú príjemcovia získať, boli vypočítané na základe rozdielu medzi pevnými nákladmi na zariadenia a príjmami, ktoré by mohli plynúť z predaja elektrickej energie.
45 Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že sporné opatrenie spočíva v prevode sumy 16 338 000 eur v prospech AEM Torino a táto suma nie je protihodnotou za plnenia poskytnuté štátu alebo samospráve, ale je určená na pokrytie nákladov, ktoré by za normálnych okolností mal znášať uvedený podnik, ide o výhodu v zmysle práva Spoločenstva upravujúceho štátnu pomoc.
– Posúdenie Súdom prvého stupňa
46 Aby sa dalo určiť, či určité štátne opatrenie predstavuje štátnu pomoc, je podľa ustálenej judikatúry potrebné určiť, či prijímajúci podnik získava hospodársku výhodu, ktorú by za normálnych trhových podmienok nezískal (rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 60, a z 29. júna 1999, DM Transport, C‑256/97, Zb. s. I‑3913, bod 22; rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, T‑204/97 a T‑270/97, Zb. s. II‑2267, bod 66).
47 V predmetnom prípade platí, že sporné opatrenie počíta s prevodom sumy 16 338 000 eur v prospech AEM Torino. Otázka preto znie, či tento prevod predstavuje hospodársku výhodu, ktorú by tento podnik za normálnych trhových podmienok nezískal, ako to tvrdí Komisia, alebo či ide iba o obnovenie normálnych trhových podmienok pre AEM Torino vo vzťahu ku konkurenčným podnikom, ktoré nemuseli znášať uviaznuté náklady, ako to tvrdia žalobkyne.
48 Odpoveď na túto otázku závisí od výkladu pojmu „normálne trhové podmienky“ v kontexte liberalizácie trhu s výrobou elektrickej energie. Podľa Komisie zmeny uskutočnené v tomto kontexte sú súčasťou vývoja, s ktorým mohli hospodárske subjekty za normálnych trhových podmienok počítať, alebo že prinajmenšom uvedené subjekty nemohli prechovávať legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zachovanie existujúceho regulačného rámca. Žalobkyne naopak v podstate tvrdia, že normálne trhové podmienky predpokladajú stabilitu regulačného rámca alebo prinajmenšom ochranu dôvery, ktorú vložili do takejto stability, najmä keď boli podniky zo strany štátu navedené, ak nie priam donútené, uskutočniť určité investície, ako sa stalo v predmetnom prípade.
49 Súd prvého stupňa považuje názor Komisie za presvedčivejší.
50 V demokratickom štáte, rovnako ako v trhovej ekonomike, totiž môže byť regulačný rámec zmenený v ktoromkoľvek okamihu. Vzhľadom na všeobecnú orientáciu hospodárskej politiky Európskeho spoločenstva na otváranie vnútroštátnych trhov a uprednostňovanie obchodu medzi členskými štátmi to platí tým väčšmi v takom prípade, ako je tento, keď predchádzajúci regulačný rámec počítal s uzavretím trhu na národnej a/alebo regionálnej úrovni, takže vytváral monopolné situácie. Z toho vyplýva, že otvorenie predtým uzavretého trhu, tak ako sa uskutočnilo na základe smernice 96/92, nemôže byť kvalifikované ako anomália vo vzťahu k normálnym trhovým podmienkam.
51 Je preto potrebné konštatovať, že zmena regulačného rámca v sektore elektrickej energie, ktorá nastala v nadväznosti na smernicu 96/92, spadá do normálnych trhových podmienok a že keď’ AEM Torino uskutočnila investície, ktoré vyvolali sporné uviaznuté nálady, vzala na seba bežné riziko, ktoré patrí k prípadným zmenám legislatívy, ako to uviedla Komisia.
52 Samozrejme je pravda, že v každom systéme právneho štátu majú podniky, tak ako každý jednotlivec, právo na ochranu legitímnej dôvery. V predmetnom prípade však nie je potrebné skúmať, či sa žalobkyne mohli legitímne dovolávať ochrany dôvery, ktorú vložili do stability regulačného rámca týkajúceho sa sektoru elektrickej energie.
53 Po prvé, ako správne uvádza Komisia, žalobkyne nepredložili žiaden dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že im talianske orgány uložili povinnosť vykonať investície vedúce k vzniku uviaznutých nákladov, ktoré sú predmetom sporného opatrenia.
54 Po druhé, ochrana dôvery, ktorú žalobkyne vložili do stability regulačného rámca v odvetví elektrickej energie, bola v skutočnosti v predmetnom prípade zabezpečená, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc, ktorá je v zásade zlučiteľná so spoločným trhom, s jedinou výhradou týkajúcou sa vrátenia predchádzajúcej pomoci, ktorej sa týkalo rozhodnutie o daňových úľavách. Toto pripustenie zlučiteľnosti sporného opatrenia zapadá do prístupu, ktorý Komisia vyhlásila vo svojom oznámení týkajúcom sa metodológie analýzy štátnej pomoci súvisiacej s uviaznutými nákladmi, v ktorom uviedla, že by mohla mať „pozitívny postoj k pomoci, ak je narušenie hospodárskej súťaže vyvážené prínosom pre realizáciu určitého cieľa Spoločenstva, ktorý by sa pôsobením trhových síl nedal dosiahnuť“, a že „na pomoc, ktorej cieľom je náhrada uviaznutých nákladov, sa v zásade môže uplatniť výnimka stanovená v článku 87 ods. 3 písm. c), [ES]“ [neoficiálny preklad].
55 Keďže žalobkyne požívali účinnú ochranu dôvery, ktorú vložili do stability regulačného rámca v odvetví elektrickej energie, nie je prípustné, aby si nárokovali určitú formu realizácie tejto ochrany pred inou, t. j. vyňatie sporného opatrenia z pojmu štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES namiesto vyhlásenia zlučiteľnosti tohto opatrenia v súlade s článkom 87 ods. 3 písm. c) ES.
56 Z toho vyplýva, že aj druhú časť prvého žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.
O treťom dôvode založenom na nevykonaní dokazovania
Tvrdenia účastníkov konania
57 Žalobkyne uplatňujú žalobný dôvod založený na nevykonaní dokazovania, pokiaľ ide o kvalifikovanie sporného opatrenia ako štátnej pomoci.
58 Komisia namieta neprípustnosť tretieho žalobného dôvodu.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
59 Podľa článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa žaloba, ktorou sa začína konanie, musí obsahovať stručné zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Táto informácia musí byť dostatočne jasná a presná, aby žalovanému umožnila pripraviť si obranu a Súdu prvého stupňa rozhodnúť o žalobe, prípadne aj bez iných dodatočných informácií. Žaloba preto musí vysvetliť, v čom spočíva dôvod, na ktorom je založená, takže len jeho obyčajné všeobecné uvedenie nezodpovedá požiadavkám rokovacieho poriadku (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, bod 36, a tam citovanú judikatúru).
60 V predmetnom prípade žalobkyne nerozviedli tento žalobný dôvod ani vo svojich písomnostiach, ani na pojednávaní, takže jediný údaj týkajúci sa tretieho žalobného dôvodu, ktorý poskytli, spočíva vo všeobecnom označení v názve ich prvého žalobného dôvodu. Aj keď na pojednávaní na otázku Súdu prvého stupňa uviedli, že podrobné vysvetlenie tohto žalobného dôvodu je možné nájsť v rámci vysvetlenia iných žalobných dôvodov, treba pripomenúť, že Súdu prvého stupňa neprináleží, aby zisťoval, či spomedzi všetkých skutočností, ktoré sú uvedené na podporu jedného dôvodu, môžu byť niektoré použité na podporu iného žalobného dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 209).
61 Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia
Tvrdenia účastníkov konania
62 Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie protiprávne, pretože ani ono, ani rozhodnutie o začatí konania neobsahujú vysvetlenie dôvodov, ktoré Komisiu priviedli k záveru, že sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Údajné nedostatky odôvodnenia, ktorými je poznačené napadnuté rozhodnutie, nemôžu byť zhojené odkazom na rozhodnutie ENEL, ktorý je v ňom obsiahnutý. Uvedené rozhodnutie sa totiž netýkalo opatrení prijatých v prospech tzv. podnikov miestnej samosprávy, o ktoré ide v tejto veci.
63 Žalobkyne sa domnievajú, že aj keby bolo rozhodnutie ENEL zohľadnené na účely odôvodnenia, má odôvodnenie závažné vady. Predovšetkým je v ňom nepresne analyzovaný taliansky systém krytia uviaznutých nákladov a závery, ktoré Komisia vyvodila z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa parafiškálnych daní, sú nesprávne.
64 Komisia po prvé pripomína, že talianska vláda, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie určené, oznámila sporné opatrenie na základe článku 88 ods. 3 ES a kvalifikovala ho ako štátnu pomoc, tak ako to urobila aj v prípade pomoci, ktorá viedla k vydaniu rozhodnutia ENEL. V napadnutom rozhodnutí sa preto Komisia obmedzila na potvrdenie právnej kvalifikácie, ktorú urobila talianska vláda. Po druhé, v napadnutom rozhodnutí Komisia celkovo potvrdila predbežné závery uvedené v rozhodnutí o začatí konania, ku ktorému ani Talianska republika, ani EM Torino nepredložili pripomienky. Po tretie, právny rámec sporného opatrenia je zhodný s právnym rámcom rozhodnutia ENEL, čo Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedla.
65 Za týchto okolností sa Komisia domnieva, že kontext, v ktorom treba posudzovať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a ktorý je známy tak talianskej vláde, ako aj AEM Torino, zahŕňa nielen rozhodnutie o začatí konania, ale aj rozhodnutie ENEL, ktorého odôvodnenie umožňuje jasne pochopiť uvažovanie, ktoré ju viedlo záveru, že sporné rozhodnutie je financované zo štátnych prostriedkov. Navyše, vzhľadom na to, že ani talianske orgány, ani AEM Torino nepredložili pripomienky k predbežným záverom obsiahnutým v rozhodnutí o začatí konania, Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie mohlo byť odôvodnené súhrnne.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
66 Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie aktu musí byť primerané jeho povahe a musia z neho jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá ho prijala, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať jej dôvody a príslušnému súdu vykonať preskúmanie; pritom však nie je potrebné, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka súladu odôvodnenia aktu s článkom 253 ES sa posudzuje tak s prihliadnutím na znenie aktu, ako aj na jeho právny a skutkový kontext (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 73, a tam citovanú judikatúru).
67 V predmetnom prípade, pokiaľ ide o samotné napadnuté rozhodnutie, je pravda, že Komisia sa v ňom vo vzťahu ku kvalifikovaniu sporného opatrenia ako štátnej pomoci obmedzila na jedinú vetu, a to že „konštatovala, že skúmané rozhodnutie treba považovať za štátnu pomoc“.
68 Je však potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v kontexte, ktorý je dobre známy tak talianskej vláde, ako aj žalobkyniam, a že zapadá do ustálenej rozhodovacej praxe.
69 V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že samotná talianska vláda vo svojom oznámení z 21. marca 2005 (pozri vyššie bod 4) kvalifikovala sporné opatrenie ako štátnu pomoc.
70 Po druhé treba konštatovať, že v predmetnej veci právny a skutkový kontext napadnutého rozhodnutia zahŕňa okrem rozhodnutia o začatí konania aj rozhodnutie ENEL, na ktoré sa výslovne odkazuje v bode 5 rozhodnutia o začatí konania a v odôvodnení č. 5 napadnutého rozhodnutia. Komisia v odôvodnení č. 5 napadnutého rozhodnutia najmä uviedla, že sporné opatrenie „sa zakladá na obdobnom opatrení schválenom Komisiou“, pričom upresnila, že ide o opatrenie, ktoré bolo predmetom rozhodnutia ENEL.
71 Rozhodnutie ENEL pritom v bode 3.1 obsahuje detailný opis dôvodov, pre ktoré Komisia dospela k názoru, že opatrenia, ktorých sa týka, sú štátnou pomocou. Vysvetlila v ňom, prečo sa pri každej z podmienok uvedených v článku 87 ods. 1 ES domnieva, že je vo vzťahu k spornému opatreniu splnená. Tieto vysvetlenie sú skôr stručné, pokiaľ ide o kritériá selektívnosti, ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a výhody priznanej príjemcom, idú však viac do hĺbky, pokiaľ ide o kritérium financovania z prostriedkov štátu, čo odzrkadľuje rozdiely v stupni náročnosti posúdenia týchto jednotlivých kritérií pri uvedenom opatrení. Súd prvého stupňa sa domnieva, že tieto vysvetlenia samy osebe predstavujú dostatočné odôvodnenie vzhľadom na judikatúru citovanú vyššie v bode 66.
72 Keďže však nejde o odôvodnenie týkajúce sa sporného opatrenia, ale o odôvodnenie iného opatrenia, ktoré je samozrejme podobnej povahy, treba tiež overiť, či je toto odôvodnenie relevantné aj pre posúdenie sporného opatrenia, ak sa vezmú do úvahy rozdiely medzi týmito dvoma opatreniami. Žalobkyne totiž namietajú, že rozhodnutie ENEL nemožno zohľadniť ako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože sa netýka opatrení v prospech tzv. podnikov miestnej samosprávy, o ktoré ide v tejto veci, ale výlučne opatrení v prospech iných podnikov, a síce podnikov patriacich do skupiny ENEL a ďalších spoločností, ktoré prevzali bývalé zariadenia ENEL-u (pozri bod 3 vyššie).
73 V tejto súvislosti treba konštatovať, že opatrenia, o ktoré išlo vo veci ENEL, a opatrenia vo veci, v ktorej bolo vydané sporné rozhodnutie, spočívajú na rovnakých právnych základoch talianskeho práva, ako to vyplýva z bodu 2.1 rozhodnutia ENEL a z bodu 4 rozhodnutia o začatí konania. Tiež je potrebné zdôrazniť, že podniky príjemcovia patria do rovnakého sektora hospodárstva, a síce do sektora výroby a/alebo distribúcie elektrickej energie, že uvedené opatrenia sú v oboch prípadoch určené na pokrytie uviaznutých nákladov súvisiacich s liberalizáciou trhu s elektrickou energiou v nadväznosti na prebratie smernice 96/92, a že spôsob vyberania a prerozdeľovania sporných súm je zhodný, pretože v obidvoch prípadoch sa uvedené sumy vyberajú od všetkých konečných spotrebiteľov elektrickej energie na základe uplatnenia tej istej položky A 6 sadzby za elektrinu, neskôr sú spravované CCSE na osobitnom účte a následne prevedené v prospech podnikov príjemcov.
74 Navyše, spojitosť medzi týmito dvoma opatreniami potvrdzuje aj skutočnosť, že Komisia v bode 2.1 rozhodnutia ENEL zdôraznila, že uviaznuté náklady tzv. podnikov miestnej samosprávy, medzi ktorými výslovne uvádza AEM Torino, budú upravené osobitným vnútroštátnym právnym predpisom, ktorý bude predmetom oznámenia a následného rozhodnutia. Takisto v bode 5 rozhodnutia o začatí konania Komisia výslovne odkazuje na skutočnosť, že uviaznuté náklady týkajúce sa tzv. podnikov miestnej samosprávy neboli v danom čase predmetom rozhodnutia ENEL.
75 Z uvedených skutočností vyplýva, že tieto dve opatrenia vykazujú taký stupeň prepojenia a podobnosti, že odôvodnenie dané pre kvalifikovanie jedného z nich ako štátnej pomoci dostatočne objasňuje, ako Komisia uvažovala o druhom z nich, takže žalobkyne môžu poznať jeho dôvody a Súdny dvor preskúmať jeho opodstatnenosť na základe judikatúry uvedenej vyššie v bode 66. Navyše sa zdá, že žalobkyne si mohli zabezpečiť obranu na základe dokumentov a informácií, ktoré mali k dispozícii, pretože v žalobe zoširoka napádajú odôvodnenie rozhodnutia ENEL.
76 Napokon, pokiaľ žalobkyne tvrdia, že aj keby sa rozhodnutie ENEL zohľadnilo na účely odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, taliansky systém krytia uviaznutých nákladov v ňom bol analyzovaný nepresne a boli v ňom vyvodené nesprávne závery, je potrebné pripomenúť, že absencia odôvodnenia alebo nedostatočné odôvodnenie predstavujú žalobný dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí, ktorý je ako taký odlišný od žalobného dôvodu vychádzajúceho z nepresnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorého kontrola spadá do preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia. (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 1997, Cipeke/Komisia, T‑84/96, Zb. s. II‑2081, bod 47). Tento argument žalobkýň sa pritom vzťahuje len na vecnú presnosť odôvodnenia. Nemôže preto spochybniť skutočnosť, že Komisia si splnila svoju povinnosť odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí.
77 Štvrtý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode založenom na protiprávnosti „pozastavenia vyplácania pomoci“
78 Druhý žalobný dôvod, ktorý žalobkyne uvádzajú, sa člení na dve časti, z toho prvá je založená na irelevantnosti rozsudkov Súdneho dvora z 15. mája 1997, TWD/Komisia (C‑355/95 P, Zb. s. I‑2549), a Súdu prvého stupňa z 13. septembra 1995, TWD/Komisia (T‑244/93 a T‑486/93, Zb. s. II‑2265, ďalej len „judikatúra Deggendorf“) pre skúmanie predmetného prípadu a druhá na nevyhodnotení narušenia hospodárskej súťaže v dôsledku kumulácie predchádzajúcej pomoci so sporným opatrením.
O prvej časti druhého dôvodu týkajúcej sa relevantnosti judikatúry Deggendorf
– Tvrdenia účastníkov konania
79 Žalobkyne v podstate tvrdia, že „pozastavenie vyplácania“ štátnej pomoci na základe už citovanej judikatúry Deggendorf predpokladá splnenie troch podmienok, a síce: po prvé, získaná pomoc bola vyhlásená za protiprávnu, po druhé, bolo prikázané jej vrátenie a po tretie, spoločnosť prijímajúca pomoc tento príkaz nevykonala. V predmetnom prípade však Komisia v rozhodnutí o daňových úľavách iba odsúdila schému pomoci, neidentifikovala však podniky príjemcov a nestanovila presné sumy, ktoré majú tieto podniky vrátiť. Neexistuje preto príkaz vrátiť pomoc, ktorý by žalobkyne neboli splnili.
80 Žalobkyne dopĺňajú, že nemôžu byť zodpovedné za prípadné bezdôvodné omeškanie Talianskej republiky pri nariadení vrátenia pomoci, ktorá je predmetom rozhodnutia o daňových úľavách. ak by sa pripustilo, že takéto omeškanie môže byť dôvodom na „pozastavenie vyplácania“ novej zlučiteľnej pomoci v súlade s judikatúrou Deggendorf, podľa žalobkýň by to znamenalo priznať tomuto opatreniu zjavne represívny obsah, ktorý si súdy rozhodne neželali, a to bez akejkoľvek opory v práve Spoločenstva.
81 Komisia po prvé tvrdí, že vo vzťahu k príkazu na vrátenie pomoci nemusí skúmať správanie podniku príjemcu, ale správanie dotknutého členského štátu, a po druhé, že usúdila, že v predmetnej veci bola AEM Torino príjemcom protiprávnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, ktorú bola Talianska republika povinná vymáhať. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že Talianska republika bola Súdnym dvorom odsúdená za to, že v stanovenej lehote nevymohla pomoc spadajúcu do režimu daňových úľav (rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný).
– Posúdenie Súdom prvého stupňa
82 Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 88 ods. 2 prvý pododsek ES zveruje Komisii zodpovednosť zaviesť pod dohľadom súdu Spoločenstva osobitné konanie na zabezpečenie neustáleho skúmania a kontroly pomoci, ktorú majú členské štáty v úmysle poskytnúť (rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, a zo 4. februára 1992, British Aerospace a Rover/Komisia, C‑294/90, Zb. s. I‑493, bod 10). Konkrétne v oblasti posudzovania zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 ES disponuje Komisia širokou mierou voľnej úvahy, ktorej uplatnenie v sebe zahŕňa posúdenia ekonomického a sociálneho charakteru, ktoré musia byť vykonané v kontexte Spoločenstva (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 49). Keď Komisia skúma zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, musí zohľadniť všetky relevantné okolnosti, prípadne aj vrátane kontextu, ktorý bol posúdený v niektorom skoršom rozhodnutí, ako aj záväzkov, ktoré toto skoršie rozhodnutie mohlo uložiť členskému štátu (rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 1991, Taliansko/Komisia, C‑261/89, Zb. s. I‑4437, bod 20).
83 V judikatúre Deggendorf z toho Súdny dvor vyvodil, že Komisia neprekročila hranice voľnej úvahy, ktorou disponuje, keď pri rozhodovaní o pomoci, ktorú má členský štát v úmysle poskytnúť určitému podniku, prijme rozhodnutie, ktorým túto pomoc vyhlási za zlučiteľnú so spoločným trhom s výhradou, že daný podnik najprv vráti skoršiu protiprávnu pomoc, a to z dôvodu kumulatívnych účinkov daných dvoch opatrení pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 1997, TWD/Komisia, už citovaný, body 25 až 27).
84 Žalobkyne uvažujú spôsobom, ktorý vychádza z nesprávneho výkladu už citovaného rozsudku z 15. mája 1997, TWD/Komisia, a z nepoznania charakteristických čŕt konania na kontrolu štátnej pomoci, pretože toto konanie vnímajú z pohľadu vzťahu medzi podnikom príjemcom a Komisiou, a nie z hľadiska vzťahu medzi členským štátom a Komisiou, o ktorý v ňom skutočnosti ide. Tento mylný prístup vedie žalobkyne k presvedčeniu, že v zmysle tejto judikatúry predmetom rozhodnutia, ktorým sa predchádzajúca pomoc vyhlasuje za protiprávnu a nariaďuje sa jej vymáhanie, je pomoc, ktorú prijímajúce podniky skutočne získali a nevrátili.
85 Je namieste pripomenúť, že rozhodnutia prijaté Komisiou v oblasti štátnej pomoci sú určené výhradne dotknutým členským štátom [pozri článok 25 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES (Ú. v. L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ako aj rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s Francúzsko, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 45]. Preto pri posudzovaní všetkých relevantných okolností, aj vrátane kontextu už predtým posúdeného v skoršom rozhodnutí a záväzkov, ktoré prípadne uložila členskému štátu v tomto skoršom rozhodnutí, v zmysle vyššie spomínanej judikatúry (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 20), Komisia skúma výhradne záväzky dotknutého členského štátu obsiahnuté v takom rozhodnutí, a nie záväzky, ktoré môžu z rozhodnutia prípadne vyplývať pre spoločnosť príjemcu. Komisia tiež správne zdôrazňuje, v oblasti štátnej pomoci nikdy neadresuje príkaz na vrátenie pomoci podnikom, ale vždy štátom, ktoré zase musia podnikom príjemcom uložiť povinnosť vrátiť prijaté sumy.
86 V tomto ohľade sa teda skutkové okolnosti prejednávanej veci nelíšia od skutkových okolností vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok z 15. mája 1997, TWD/Komisia. V obidvoch veciach Komisia konkrétne konštatovala, že dotknutý členský štát priznal pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom bez jej predchádzajúceho súhlasu a nariadila vymáhanie tejto pomoci od podnikov príjemcov, pričom dotknuté členské štáty na tento príkaz nereagovali.
87 Jediný rozdiel medzi týmito dvoma vecami spočíva v tom, že vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok z 15. mája 1997, TWD/Komisia, bola skoršia protiprávna pomoc individuálnou pomocou, ktorá bola predmetom rozhodnutia určeného dotknutému členskému štátu a nariaďujúceho vymáhanie presne vypočítanej sumy pomoci od jediného príjemcu, zatiaľ čo v prejednávanej veci skoršia protiprávna pomoc spadala do režimu daňových úľav, ktorého presný prínos pre podniky príjemcov nemohol byť z dôvodu absencie spolupráce zo strany talianskych orgánov určený a vyčíslený v rozhodnutí o daňových úľavách.
88 Tento rozdiel však nemôže byť dôvodom na to, aby sa v predmetnej veci nepoužilo riešenie obsiahnuté v judikatúre Deggendorf. Predovšetkým, ako uvádza Komisia, táto judikatúra zodpovedá potrebe vyhnúť sa kumulovanému účinku nevrátenej pomoci a plánovanej pomoci, ktorý by danému podniku poskytol protiprávnu konkurenčnú výhodu narušujúcu hospodársku súťaž v miere odporujúcej záujmom Spoločenstva (rozsudok z 13. septembra 1995, TWD/Komisia, už citovaný, bod 83). Táto potreba je rovnaká v prípade, keď ide o individuálnu pomoc, ako keď ide o pomoc poskytnutú v rámci schémy pomoci.
89 V tejto súvislosti je ešte potrebné zdôrazniť, že ak Komisia neuvedie presné údaje o podnikoch, ktoré sú v rámci schémy pomoci príjemcami, a presné sumy, ktoré získali, nemá to vplyv na platnosť príkazu na vymáhanie a nie je to prekážkou jeho výkonu jednak preto, že členský štát je v lepšej pozícii na to, aby tieto údaje získal, a jednak preto, že Komisia má v prípade, keď s ňou dotknutý členský štát nespolupracuje, právo rozhodnúť na základe informácii, ktoré má k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T‑109/01, Zb. s. II‑127, body 48 až 51, a tam citovanú judikatúru).
90 V predmetnom prípade Komisia tvrdí, pričom žalobkyne jej v tom neodporujú, že vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie o daňových úľavách, napriek jej opakovaným žiadostiam ani Talianska republika, ani AEM Torino nevyužili možnosť uviesť okolnosti súvisiace s osobitnou situáciou tohto podniku, pokiaľ ide o vrátenie spornej pomoci. Najmä nikdy neuviedli okolnosti, ktoré by poukazovali na to, že AEM Torino vzhľadom na dôvody týkajúce sa jej konkrétneho prípadu nie je povinná vrátiť pomoc. Komisia preto z údajov, ktoré mala k dispozícii, vyvodila, že AEM Torino bola príjemcom protiprávnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom a že konanie o vrátení pomoci bolo začaté, avšak nie ukončené.
91 Okrem toho, pokiaľ žalobkyne tvrdia, že na to, aby mohlo byť nariadené vrátenie skoršej pomoci, bolo najprv potrebné vykonať analýzu ich individuálnej situácie, je nutné konštatovať, že táto úloha prislúchala Talianskej republike v rámci konania o vrátenie pomoci na vnútroštátnej úrovni. Súdny dvor už totiž rozhodol, že v oblasti vymáhania pomoci udelenej v rámci schémy pomoci povinnosť členského štátu vypočítať presnú sumu pomoci, ktorá má byť vrátená, najmä ak výpočet závisí od informácií, ktoré neposkytol Komisii, je súčasťou širšieho rámca povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá vzájomne zaväzuje Komisiu a členské štáty pri vykonávaní pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. A takisto, ak má členský štát pochybnosti o tom, ktorým subjektom je určený príkaz na vrátenie pomoci, môže tieto problémy predložiť na posúdenie Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, Zb. s. I‑5163, body 91 a 92). Kritika žalobkýň, pokiaľ ide o absenciu analýzy ich individuálnej situácie, mala byť teda adresovaná Talianskej republike, a nie Komisii.
92 Avšak protiprávne nesplnenie povinností v tomto ohľade zo strany Talianskej republiky, ktoré bolo v predmetnom prípade potvrdené Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Komisia/Taliansko, nemôže Komisii brániť v tom, aby z informácií, ktoré má k dispozícii, vyvodila všetky potrebné dôsledky vo vzťahu k zlučiteľnosti novej pomoci, ktorú chce Talianska republika poskytnúť tomu istému podniku. Akékoľvek iné riešenie by totiž znamenalo odmeniť členské štáty, ktoré si po poskytnutí protiprávnej pomoci navyše neplnia povinnosť lojálnej spolupráce, čím by bol systém kontroly štátnej pomoci zbavený akejkoľvek účinnosti.
93 Z toho vyplýva, že prvá časť druhého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
O druhej časti druhého žalobného dôvodu týkajúcej sa nevyhodnotenia účinku narušenia hospodárskej súťaže, ktoré vyplýva z kumulácie skoršej pomoci a sporného opatrenia
– Tvrdenia účastníkov konania
94 Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia si nesplnila povinnosť preukázať prípadné negatívne účinky kumulácie skoršej protiprávnej pomoci a novej pomoci na hospodársku súťaž, ani povinnosť určiť, na akom trhu by sa tieto účinky prejavili.
95 Podľa nich bolo povinnosťou Komisie vysvetliť, z akých dôvodov nová pomoc, inak sama osebe zlučiteľná s vnútorným trhom, nemohla byť vyplatená, pretože by mohla narušiť hospodársku súťaž, ak by bola kumulovaná so skoršou nevrátenou pomocou. Žalobkyne odmietajú akýkoľvek pokus Komisie preniesť na ne dôkazné bremeno o kumulovanom účinku opatrení pomoci, čím by sa možnosť uplatniť výnimku podľa článku 87 ods. 3 ES viazala na dodatočnú podmienku. Zmysel judikatúry Deggendorf totiž nespočíva v tom, aby schválenie pomoci podliehalo novej formálnej podmienke, ktorá nie stanovená ani v Zmluve ES, ani v sekundárnom práve, a ktorá by preto bola protiprávna.
96 Podľa žalobkýň je neprijateľné, aby Komisia odmietla vykonať takúto analýzu pod zámienkou, že nemá k dispozícii všetky potrebné údaje. Skutočnosť, že Komisia nebola schopná stanoviť výšku údajnej skoršej protiprávnej pomoci, je dôsledkom toho, že sa rozhodla neskúmať individuálnu situáciu podnikov dotknutých rozhodnutím o daňových úľavách a prijať všeobecné rozhodnutie o schéme pomoci. Prípadné nedostatky pri výkone takéhoto rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni Komisiu neoprávňujú, aby ich v rámci skúmania inej pomoci vytýkala príjemcom opierajúc sa o judikatúru Deggendorf.
97 Komisia sa domnieva, že v predmetnej veci správne uplatnila riešenie obsiahnuté v judikatúre Deggendorf. Konkrétne pripomenula pochybnosti, ktoré už skôr vyjadrila v rozhodnutí o začatí konania s odkazom na túto judikatúru a ktoré sa týkali rizika narušenia hospodárskej súťaže v dôsledku kumulovaného účinku skoršej pomoci a sporného opatrenia, a konštatovala, že tieto pochybnosti nerozptýlila ani Talianska republika, ani AEM Torino. Keďže ani Talianska republika ani AEM Torino neposkytli informácie svedčiace o opaku, Komisia si myslí, že mala právo vychádzať z informácií, ktorými mala pri prijímaní napadnutého rozhodnutia k dispozícii, aby dospela k záveru, že pochybnosti týkajúce sa rizika, ktoré sa spája s kumulatívnym účinkom sporných opatrení pomoci, naďalej pretrvávajú.
98 Podľa Komisie z už citovaného rozsudku z 15. mája 1997, TWD/Komisia (bod 26), vyplýva, že absencia kumulovaného účinku novej pomoci a skoršej nevrátenej protiprávnej pomoci je súčasťou všeobecných podmienok umožňujúcich uplatnenie niektorej z výnimiek stanovených v Zmluve, pokiaľ ide o zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom. Preto je potrebné uplatniť ustálenú judikatúru, podľa ktorej je úlohou dotknutého členského štátu, aby poskytol dôkazy, ktoré Komisii umožnia overiť splnenie podmienok požadovanej výnimky.
99 Komisia ďalej upozorňuje, že ak by možnosť použiť riešenie obsiahnuté v judikatúre Deggendorf závisela od toho, či členské štáty skončili vyšetrovanie a oznámili Komisii informácie o sumách pomoci, ktoré získali jednotlivé podniky - príjemcovia, bol by systém kontroly štátnej pomoci zbavený akejkoľvek účinnosti, lebo by „odmeňoval“ členské štáty, ktoré si neplnia svoju informačnú povinnosť a povinnosť lojálnej spolupráce.
– Posúdenie Súdom prvého stupňa
100 Hneď na úvod treba pripomenúť, ak členský štát, žiada, aby mohol poskytnúť pomoc na základe výnimky z pravidiel Zmluvy, má v zmysle ustálenej judikatúry povinnosť spolupracovať s Komisiou a v rámci tejto povinnosti musí najmä poskytnúť všetky informácie, ktoré tejto inštitúcii umožnia overiť, že boli splnené podmienky na uplatnenie výnimky (rozsudok Súdneho dvora z 28. apríla 1993, Taliansko/Komisia, C‑364/90, Zb. s. I‑2097, bod 20; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Freistaat Sachsen a i./Komisia, T‑132/96 a T‑143/96, Zb. s. II‑3663, bod 140, a Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný, bod 129).
101 Táto povinnosť bola rozšírená aj na potenciálneho príjemcu plánovanej pomoci. Bolo rozhodnuté, že ak rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES obsahuje dostatočnú predbežnú analýzu Komisie, v ktorej sú vysvetlené dôvody, pre ktoré má Komisia pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom, je úlohou členského štátu a potenciálneho príjemcu, aby predložili dôkazy umožňujúce preukázať zlučiteľnosť tejto pomoci so spoločným trhom a prípadne uviedli špecifické okolnosti súvisiace s vrátením už vyplatenej pomoci, ak ho Komisia vyžaduje (rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný, bod 45; v tomto zmysle pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. novembra 2004, Ferriere Nord/Komisia, T‑176/01, Zb. s. II‑3931, body 93 a 94, a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 170).
102 Žalobkyne tvrdia, že povinnosť členského štátu a podniku príjemcu poskytnúť Komisii dôkazy preukazujúce zlučiteľnosť plánovanej pomoci nemožno rozšíriť na kumulovaný účinok skoršej a novej pomoci, pretože toto kritérium nie je súčasťou podmienok uplatnenia výnimiek podľa článku 87 ods. 3 ES.
103 S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Predovšetkým sa na základe znenia. už citovaných rozsudkov z 15. mája 1997, TWD/Komisia, a z 13. septembra 1995, TWD/Komisia, nemožno domnievať, že Súdny dvor a Súd prvého stupňa mali v úmysle zaviesť novú podmienku zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, odlišnú od podmienok vyplývajúcich z článku 87 ods. 3 ES. Naopak, je v nich jasne vyjadrený názor, že kritérium absencie kumulovaného účinku novej, skúmanej pomoci a skoršej nevrátenej protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci spadá do rámca všeobecného skúmania zlučiteľnosti pomoci, ktoré musí Komisia vykonať, a predstavuje preto iba jeden z prvkov, ktorý táto musí zohľadniť pri aplikácii uvedeného ustanovenia. Súd prvého stupňa totiž v bode 56 už citovaného rozsudku z 13. septembra 1995, TWD/Komisia, konštatoval, že keď Komisia skúma zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, musí zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, prípadne aj vrátane kontextu, ktorý už skôr posúdila v skoršom rozhodnutí, a povinností, ktoré mohla členskému štátu v tomto rozhodnutí uložiť. Z toho vyvodil, že Komisia má právomoc zohľadniť jednak prípadný kumulovaný účinok skoršej a novej pomoci, jednak skutočnosť, že skoršia pomoc, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu, nebola vrátená. Súdny dvor k tomu v bode 26 už citovaného rozsudku z 15. mája 1995, TWD/Komisia, doplnil, že v rámci článku 87 ods. 3 ES, uplatniteľného na sporné rozhodnutia, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorej výkon zahŕňa posúdenia ekonomického a sociálneho charakteru, ktoré musia byť uskutočnené v kontexte Spoločenstva.
104 Z toho vyplýva, že povinnosť členského štátu a podniku, ktorý je potenciálnym príjemcom novej pomoci, poskytnúť Komisii dôkazy, ktoré preukazujú, že táto pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom (pozri judikatúru citovanú vyššie v bode 100), sa vzťahuje aj na potrebu preukázať absenciu kumulovaného účinku novej pomoci a skoršej protiprávnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, ktorá nebola vrátená.
105 Zostáva už len zistiť, či podmienka stanovená uvedenou judikatúrou je v predmetnom prípade splnená, a to tak, že sa preskúma, či rozhodnutie o začatí konania obsahuje dostatočnú predbežnú analýzu dôvodov, pre ktoré mala Komisia pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom.
106 V tomto ohľade treba konštatovať, že Komisia v bodoch 31 a nasl. rozhodnutia o začatí konania detailne vysvetlila dôvody, pre ktoré má na základe riešenia obsiahnutého v judikatúre Deggendorf v úmysle podmieniť zlučiteľnosť spornej pomoci predchádzajúcim vrátením protiprávnej pomoci spadajúcej do režimu daňových úľav.
107 V bodoch 35 a 37 uvedeného rozhodnutia najmä uviedla, že talianske orgány neboli schopné uviesť výšku súm, ktoré má, AEM Torino vrátiť, ani podmienky a zročnosť platby, a že za takých podmienok sa domnievala, že nemôže posúdiť kumulovaný účinok skoršej a novej pomoci a prípadné z neho vyplývajúce narušenie hospodárskej súťaže.
108 Bolo teda na Talianskej republike a, na AEM Torino, aby Komisii v rámci postupu formálneho zisťovania predložili dôkazy preukazujúce absenciu kumulovaného účinku skoršej pomoci a sporného opatrenia a absenciu z neho vyplývajúceho narušenia spoločného trhu. Žalobkyne preto nemôžu s úspechom vytýkať Komisii, že v napadnutom rozhodnutí nepreukázala potenciálne negatívne účinky kumulácie skoršej protiprávnej pomoci a sporného opatrenia na hospodársku súťaž, pretože nebolo úlohou Komisie, aby pri absencii akejkoľvek spolupráce zo strany Talianskej republiky a žalobkýň hľadala dôkazy o týchto účinkoch.
109 Pokiaľ ide o absenciu analýzy trhu, ktorú žalobkyne vytýkajú Komisii, treba pripomenúť, že stačí, ak Komisia preukáže, že sporná pomoc môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušuje hospodársku súťaž alebo ju môže narušiť, a na rozdiel od tvrdenia žalobkýň nie je potrebné vymedziť relevantný trh (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, body 9 až 12, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb. s. II‑2319, bod 95).
110 Ako bolo konštatované vyššie, v predmetnej veci Komisia vzhľadom na absenciu spolupráce zo strany talianskych orgánov a AEM Torino, ako podniku potenciálne profitujúceho zo sporného opatrenia, nemohla posúdiť kumulovaný účinok skoršej protiprávnej pomoci a novej pomoci, ako ani prípadné narušenie hospodárskej súťaže, ktoré by z neho mohlo vyplynúť. Podľa logiky, z ktorej vychádza riešenie obsiahnuté v bodoch 100 a 101 vyššie uvedeného rozsudku, žalobkyne nemôžu využiť skutočnosť, že Talianska republika nesplnila svoju povinnosť poskytnúť Komisii všetky informácie, ktoré by jej umožnili vykonať toto posúdenie, a ani to, že samy v tejto oblasti nespolupracovali, aby Komisii vytýkali absenciu vymedzenia alebo analýzy relevantného trhu, ktoré by v prípade takéhoto posúdenia neboli potrebné.
111 Z toho vyplýva, že druhá časť druhého dôvodu musí byť zamietnutá.
112 Keďže všetky žalobné dôvody, ktoré žalobkyne uplatnili, boli zamietnuté, je potrebné zamietnuť žalobu ako celok.
O trovách
113 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Iride SpA a Iride Energia SpA sú povinné nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. februára 2009.
Podpisy