ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
z 10. marca 2011
Vec F‑27/10
Christian Begue a i.
proti
Európskej komisii
„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Príspevok pre pracovníkov za pravidelnú pracovnú pohotovosť – Články 55 a 56b služobného poriadku – Nariadenie (EHS, Euratom, ESUO) č. 495/77“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou Ch. Begue a 17 ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe rozsudku, navrhujú zrušiť rozhodnutie orgánu Komisie oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy z 2. februára 2010 zamietajúce ich sťažnosti proti rozhodnutiu z 3. septembra 2009, ktorým sa zamietlo vyhovieť ich žiadosti o zaplatenie príspevku za pracovnú pohotovosť so spätnou účinnosťou upraveného v článku 56b Služobného poriadku úradníkov Európskej únie
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobcovia znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.
Abstrakt
1. Úradníci – Pracovné podmienky – Príspevok za pracovnú pohotovosť
(Služobný poriadok úradníkov, článok 56b prvý odsek; nariadenie Rady č. 495/77, článok 1 ods. 1 prvý pododsek)
2. Úradníci – Pracovné podmienky – Príspevok za pracovnú pohotovosť
(Služobný poriadok úradníkov, články 55 a 56b; Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88)
1. Úradník sa môže domáhať príspevku za pracovnú pohotovosť stanoveného v článku 56b služobného poriadku iba vtedy, keď sú splnené dve podmienky, ktoré sa majú vykladať reštriktívne. Po prvé podľa uvedeného článku 56b prvého odseku má úradník zostať k dispozícii inštitúcii v pracovnej pohotovosti na pracovisku alebo doma mimo bežného pracovného času. Po druhé má úradník pracovať na úseku služby, ktorý vykazuje charakteristiky vymenované v článku 1 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 495/77, ktorým sa stanovujú kategórie úradníkov, ktorí majú nárok na príspevky za pravidelnú pracovnú pohotovosť, ako aj podmienky ich poskytovania a ich sadzby, pričom tieto príspevky sa môžu úradníkom priznať za pravidelnú pracovnú pohotovosť, ako napr. vykonávanie úloh súvisiacich s bezpečnosťou a prevenciou alebo poskytovanie podpory koordinácie v naliehavých alebo krízových prípadoch.
(pozri body 44 a 76)
2. Iba útvar alebo časť útvaru, ktorý má niekoľko úradníkov alebo zamestnancov, môže byť ako kolektív v pracovnej pohotovosti, aby boli skutočne k dispozícii 24 hodín denne počas celého roka, a v dôsledku toho odôvodniť priznanie príspevku za pracovnú pohotovosť stanoveného v článku 56b služobného poriadku pre jeho úradníkov a zamestnancov.
Pohotovostná služba 24 hodín denne totiž vyžaduje organizáciu pracovných podmienok, ktorá je v súlade s minimálnymi požiadavkami v oblasti ochrany zdravia a bezpečnosti úradníkov. V tejto súvislosti článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie stanovuje, že každý pracovník má právo na stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času, na denný a týždenný odpočinok, ako aj na každoročnú platenú dovolenku. Navyše pracovný režim, ktorý pracovníkom nepriznáva nárok na denný odpočinok, aj keď ide o zmluvu s maximálnou dĺžkou 80 dní ročne, nielenže odníma subjektívne právo výslovne priznané smernicou 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ale je aj v rozpore s jej cieľom.
Z uvedeného vyplýva, že príspevok za pracovnú pohotovosť stanovený v článku 56b služobného poriadku nekompenzuje jednoducho skutočnosť, že pracovníka môže inštitúcia kedykoľvek kontaktovať, ako zakotvuje článok 55 prvý odsek služobného poriadku, ale skutočnosť, že pracovník má osobitnú povinnosť, a to povinnosť zabezpečiť pohotovosť, aby sa umožnilo útvaru, do ktorého patrí, byť neustále operatívny. Pojem pravidelná pracovná pohotovosť v zmysle článku 56b služobného poriadku ide nad rámec disponibility v zmysle článku 55 služobného poriadku.
(pozri body 49, 55 a 57 – 59)
Odkaz:
Súdny dvor: 9. septembra 2003, Jaeger, C‑151/02, bod 94; 14. októbra 2010, Union syndicale Solidaires Isère, C‑428/09, body 50, 59 a 60