ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 18. septembra 2012 (*)

„Dumping – Dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Číne – Začatie konania proti jednej spoločnosti – Štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve – Trojmesačná lehota stanovená v článku 2 ods. 7 písm. c) druhom pododseku nariadenia (ES) č. 1225/2009 – Dôkazné bremeno – Určenie ujmy“

Vo veci T‑156/11,

Since Hardware (Guangzhou) Co., Ltd, so sídlom v Kantone (Čína), v zastúpení: V. Akritidis a Y. Melin, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: B. Driessen, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci B. O’Connor, solicitor, a S. Gubel, advokát,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Európska komisia, v zastúpení: S. Thomas a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia,

a

Vale Mill (Rochdale) Ltd, so sídlom v Rochdale (Spojené kráľovstvo),

Colombo New Scal SpA, so sídlom v Rovagnate (Taliansko),

v zastúpení: G. Berrisch, advokát, a N. Chesaites, barrister,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1243/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, ktoré boli vyrobené spoločnosťou Since Hardware (Guangzhou) Co., Ltd. (Ú. v. EÚ L 338, s. 22),

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa) a A. Popescu,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. mája 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Právo WTO

1        Článok VI ods. 1 Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 (GATT) stanovuje, že „zmluvné strany uznávajú, že dumping ktorý umožňuje zavedenie výrobkov jednej krajiny na trhu inej krajiny za cenu nižšiu, ako je bežná hodnota, je odsúdeniahodný, pokiaľ spôsobuje výrobnému odvetviu založenému jednou zmluvnou stranou ujmu alebo hrozí podstatnou ujmou alebo závažným spôsobom spomaľuje zavedenie takéhoto domáceho výrobného odvetvia“.

2        Dohoda o uplatňovaní článku VI GATT (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda“) sa nachádza v prílohe 1 A Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 82).

3        Článok 1 antidumpingovej dohody stanovuje:

„Antidumpingové opatrenie sa uplatní len v prípadoch, ktoré ustanovuje článok VI GATT…, a po prešetrení, ktoré sa začne a vykonáva sa v súlade s ustanoveniami tejto dohody…“

4        Podľa článku 3.1 antidumpingovej dohody „zistenie ujmy na účely článku VI GATT… bude založené na spoľahlivých dôkazoch a zahrnie objektívne preskúmavanie a) objemu dumpingových dovozov a vplyv[u] dumpingových dovozov na ceny obdobných výrobkov na domácom trhu a b) následného dosahu týchto dovozov na domácich výrobcov týchto výrobkov“.

5        Článok 3.4 antidumpingovej dohody stanovuje, že „preskúmanie účinku dumpingových dovozov na domáce výrobné odvetvie bude zahŕňať vyhodnotenie všetkých príslušných ekonomických faktorov a ukazovateľov, ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia vrátane skutočného a možného poklesu v predaji, ziskoch, výkonoch, podieloch na trhu, produktivite, návratnosti investícií alebo vo využití kapacity; faktory ovplyvňujúce domáce ceny; veľkosť dumpingového rozpätia; skutočné a možné záporné účinky na tok peňazí, zásoby, zamestnanosť, mzdy, rast, schopnosť získať kapitál alebo investície[; t]ento zoznam nie je vyčerpávajúci a jeden z týchto činiteľov alebo niekoľko z nich nemôžu poskytnúť rozhodujúce vodidlo [a jeden ani viaceré z týchto faktorov nemusia byť rozhodujúcim podkladom pre rozhodnutie – neoficiálny preklad]“.

6        Článok 5.2 antidumpingovej dohody znie:

„Žiadosť podľa odseku 1 bude obsahovať dôkaz o a) dumpingu, b) ujme v zmysle článku VI GATT…, ako sa rozumie v tejto dohode, a c) príčinnej súvislosti medzi dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou… Žiadosť bude obsahovať také informácie, ktoré sú žiadateľovi dostupné a týkajú sa:

…

ii)      úplného opisu údajne dumpingového výrobku, názvu príslušnej krajiny alebo krajín pôvodu alebo vývozu, totožnosti každého známeho vývozcu alebo zahraničného výrobcu a zoznamu známych osôb dovážajúcich príslušný výrobok;

…“

7        Článok 5.8 antidumpingovej dohody znie:

„Žiadosť v súlade s odsekom 1 sa zamietne a prešetrenie sa okamžite skončí, ihneď ako príslušné orgány budú mať uspokojivo doložené, že neexistujú dostatočné dôkazy buď o dumpingu, alebo o ujme, ktoré by oprávňovali pokračovať v tejto veci. Prešetrenie sa okamžite skončí vtedy, keď úrady zistia, že dumpingové rozpätie je na úrovni de minimis alebo že úroveň dumpingových dovozov, skutočných alebo možných, alebo ujma sú zanedbateľné…“

8        Článok 6.1.3 antidumpingovej dohody stanovuje:

„Ihneď po začatí prešetrenia úrady poskytnú úplný text písomnej žiadosti prijatej v súlade s článkom 5 ods. 1 známym vývozcom a úradom vyvážajúceho člena a na požiadanie ju poskytnú ďalším zúčastneným stranám. Náležitá pozornosť sa bude venovať požiadavke na ochranu dôverných informácií, ako je uvedené v odseku 5.“

9        Článok 6.7 antidumpingovej dohody stanovuje:

„Na účely overenia poskytnutých informácií alebo získania ďalších podrobností úrady môžu vykonať prešetrenie na území iných členov za predpokladu, že získajú súhlas príslušných firiem, a za predpokladu, že vyrozumejú zástupcov vlády príslušného člena a tento člen proti prešetreniu nemá námietky. Postup uvedený v prílohe I sa uplatní pri prešetrení, ktoré sa vykonáva na území iných členov. S výnimkou záväzkov na ochranu dôverných informácií [s výhradou povinnosti chrániť dôverné informácie – neoficiálny preklad] poskytnú úrady výsledky akéhokoľvek skúmania alebo ich zverejnia [ich oznámia – neoficiálny preklad] podľa odseku 9 firmám, ktorých sa týkajú, a tieto výsledky môžu poskytnúť žiadateľom.“

10      Podľa článku 6.10 antidumpingovej dohody „úrady budú spravidla určovať jednotlivé dumpingové rozpätie pre každého známeho príslušného vývozcu alebo výrobcu výrobku, ktorý je predmetom prešetrenia[; v] prípadoch, keď je počet vývozcov, výrobcov, dovozcov alebo typov výrobkov tak veľký, že by nebolo možné urobiť také určenie, úrady môžu obmedziť ich preskúmanie buď na primeraný počet zúčastnených strán alebo výrobkov pri použití vzoriek, ktoré sú štatisticky overené na základe informácií dostupných úradom v čase výberu, alebo ich obmedziť na najväčšie percento objemu vývozov z príslušnej krajiny, ktoré možno primerane preskúmať“.

11      Článok 9.2 antidumpingovej dohody stanovuje:

„Ak je na akýkoľvek výrobok vymerané antidumpingové clo, bude sa toto antidumpingové clo vyberať v primeraných výškach, v každom prípade na nediskriminačnom základe, z dovozov tohto výrobku zo všetkých zdrojov, o ktorých sa zistilo, že sú dumpingové a spôsobujú ujmu, s výnimkou dovozov od tých zdrojov, od ktorých sa prijali cenové záväzky podľa podmienok tejto dohody. Úrady oznámia dodávateľa alebo dodávateľov príslušného výrobku. Ak je však dotknutých niekoľko dodávateľov z tej istej krajiny a ak nemožno vymenovať všetkých týchto dodávateľov, úrady môžu oznámiť príslušnú dodávateľskú krajinu. Ak bolo dotknutých niekoľko dodávateľov z viac ako jednej krajiny, úrady môžu oznámiť buď všetkých dotknutých dodávateľov, alebo, ak je to nemožné, všetky zainteresované dodávateľské krajiny.“

 Právo Únie

12      Základnú antidumpingovú právnu úpravu tvorí nariadenie Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, s. 51) (ďalej len „základné nariadenie“), ktorým bolo nahradené nariadenie Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45) v znení zmien a doplnení.

13      Z článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia vyplýva, že „v antidumpingovom zisťovaní, ktoré sa týka dovozu tovarov z Čínskej ľudovej republiky, Vietnamu a Kazachstanu a akejkoľvek inej krajiny s iným ako trhovým hospodárstvom, ktorá je členom WTO k dátumu začatia zisťovania, sa normálna hodnota určí v súlade s odsekmi 1 až 6, ak sa na základe riadne preukázateľných tvrdení jedného alebo niekoľkých výrobcov, ktorí podliehajú zisťovaniu a v súlade s kritériami a postupmi ustanovenými v písmene c) preukáže, že u tohto výrobcu resp. výrobcov prevládajú pri výrobe a predaji výrobku, ktorý je podobný príslušnému výrobku, podmienky trhového hospodárstva[; v] opačnom prípade sa uplatňujú pravidlá, ktoré sú ustanovené v písmene a)“.

14      Podľa článku 2 ods. 7 písm. c) uvedeného nariadenia:

„Tvrdenie v zmysle písmena b) musí byť v písomnej forme a musí obsahovať dostatok dôkazov o tom, že výrobca pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva, t. j. ak:

–        rozhodnutia firiem, ktoré sa týkajú cien, nákladov a vstupov, vrátane napr. surovín, nákladov na technológiu a mzdových nákladov, výstupov, tržieb a investícií, sú prijaté ako odozvy na signály trhu, ktoré odrážajú ponuku a dopyt a bez podstatného vplyvu štátu v tomto ohľade a náklady na hlavné vstupy podstatným spôsobom odrážajú trhové hodnoty,

–        firmy majú jeden prehľadný súbor základných účtovných záznamov, ktoré sú nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami a ktoré sa používajú na všetky účely,

…

Určenie, či výrobca spĺňa vyššie uvedené kritériá, sa prijme do troch mesiacov od začatia zisťovania na základe osobitných konzultácií poradného výboru a potom, ako výrobné odvetvie Spoločenstva dostalo príležitosť vyjadriť svoje pripomienky. Toto určenie zostane v platnosti až do konca zisťovania.“

15      Článok 3 základného nariadenia stanovuje:

„1.      Pokiaľ nie je stanovené inak, na účely tohto nariadenia pojem ,ujma‘ znamená značnú ujmu spôsobenú výrobnému odvetviu Spoločenstva, značnú ujmu hroziacu výrobnému odvetviu Spoločenstva alebo značnú prekážku v založení tohto výrobného odvetvia a interpretuje sa v súlade s ustanoveniami tohto článku.

2.      Vymedzenie ujmy je založené na nesporných dôkazoch a zahŕňa objektívne preskúmanie jednak:

a)      objemu dumpingových dovozov a vplyvu dumpingových dovozov na ceny podobných výrobkov na trhu Spoločenstva; a

b)      následný dopad [následného dopadu – neoficiálny preklad] takýchto dovozov na príslušné výrobné odvetvie Spoločenstva.

3.      Pokiaľ ide o objem dumpingových dovozov, pozornosť sa venuje tomu, či došlo k významnému nárastu dumpingových dovozov v absolútnom vyjadrení alebo relatívnom vyjadrení vo vzťahu k výrobe alebo spotrebe v Spoločenstve. Pokiaľ ide o vplyv dumpingových dovozov na ceny, pozornosť sa venuje tomu, či došlo prostredníctvom dumpingových dovozov k významnému zníženiu cien v porovnaní s cenou podobného výrobku výrobného odvetvia Spoločenstva alebo či vplyv takýchto dovozov inak spôsobí zníženie cien vo významnej miere, alebo zabráni vo významnej miere rastu cien, ku ktorému by inak došlo. Ani jeden, ani viaceré z týchto faktorov nemôžu byť nevyhnutne rozhodujúcim vodidlom [Jeden ani viaceré z týchto faktorov nemusia byť rozhodujúcim podkladom pre rozhodnutie – neoficiálny preklad].

4.      V prípade, že dovoz výrobku z viac ako z jednej krajiny je súčasne predmetom antidumpingových zisťovaní, účinky takéhoto dovozu sa súhrnne vyhodnotia, len ak sa určí, že:

a)      dumpingové rozpätie stanovené vo vzťahu k dovozu z každej krajiny je väčšie ako de minimis, tak ako je uvedené v článku 9 ods. 3, a že objem dovozu z každej krajiny nie je zanedbateľný a

b)      súhrnné vyhodnotenie účinkov dovozu je primerané z hľadiska podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podobným výrobkom Spoločenstva.

5.      Vyhodnotenie dopadu dumpingových dovozov na príslušné výrobné odvetvie Spoločenstva zahŕňa vyhodnotenie všetkých relevantných hospodárskych faktorov a ukazovateľov, ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia vrátane skutočnosti, že výrobné odvetvie je ešte stále v procese zotavovania sa z účinkov minulého dumpingu alebo subvencovania, veľkosti skutočného dumpingového rozpätia, skutočného alebo potenciálneho poklesu odbytu, ziskov, výroby, podielu na trhu, produktivity, návratnosti investícií, využitia kapacít; faktorov ovplyvňujúcich ceny v Spoločenstve; skutočných a potenciálnych negatívnych vplyvov na peňažný tok, zásoby, zamestnanosť, mzdy, rast, schopnosť navýšenia kapitálu alebo investícií. Tento zoznam nie je vyčerpávajúci, ani nemôžu byť jeden alebo viaceré z týchto faktorov nevyhnutne rozhodujúcim vodidlom [Tento zoznam nie je vyčerpávajúci a jeden ani viaceré z týchto faktorov nemusia byť rozhodujúcim podkladom pre rozhodnutie – neoficiálny preklad].“

16      Článok 5 základného nariadenia týkajúci sa začatia konania znie:

„1.      Ak nie je v ustanoveniach odseku 6 stanovené inak, začne sa zisťovanie s cieľom určenia existencie, miery a vplyvu údajného dumpingu na základe písomného podnetu ktorejkoľvek fyzickej alebo právnickej osoby, alebo ľubovoľného združenia, ktoré nemá právnu subjektivitu, konajúceho v mene výrobného odvetvia Spoločenstva…

2.      Podnet podľa odseku 1 obsahuje dôkazy o existencii dumpingu, ujme a príčinnej súvislosti medzi údajnými dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou. Podnet obsahuje tieto informácie, pokiaľ sú dostupné navrhovateľovi:

…

b)      úplný opis údajne dumpingového výrobku, názov príslušnej krajiny alebo krajín pôvodu alebo vývozu, totožnosť každého známeho vývozcu alebo zahraničného výrobcu a zoznam známych osôb dovážajúcich príslušný výrobok;

c)      informácie o cenách, za ktoré sa príslušný výrobok predáva, ak je určený na spotrebu na domácich trhoch krajiny alebo krajín pôvodu alebo vývozu…;

…

7.      Dôkazy o dumpingu a ujme sa preskúmajú súčasne v rozhodnutí o tom, či sa má začať zisťovanie alebo nie. Podnet sa zamietne v prípade, ak neexistujú dostatočné dôkazy o dumpingu alebo ujme, ktoré by odôvodnili zisťovanie prípadu. Konanie sa nezačne proti krajinám, ktorých dovozy predstavujú podiel na trhu menší než 1 %, pokiaľ tieto krajiny nepredstavujú aspoň 3 % spotreby Spoločenstva.

…

9.      Ak sa po konzultáciách ukáže, že existujú dostatočné dôkazy pre začatie konania, Komisia tak urobí do 45 dní od podania podnetu a vydá príslušné oznámenie v Úradnom vestníku Európskej únie. Ak neexistujú dostatočné dôkazy, navrhovateľ je o tom informovaný po konzultácii do 45 dní odo dňa podania podnetu Komisii.“

17      Článok 9 ods. 3 až 6 základného nariadenia stanovuje:

„3.      V prípade konania začatého podľa článku 5 ods. 9 sa ujma spravidla považuje za zanedbateľnú tam, kde príslušné dovozy predstavujú menšie objemy, než sú stanovené v článku 5 ods. 7. V prípade toho istého konania dôjde k okamžitému ukončeniu tam, kde sa stanoví, že dumpingové rozpätie je menšie než 2 %, vyjadrené ako percento dovoznej ceny za predpokladu, že sa ukončí len zisťovanie v prípadoch, kde je rozpätie menej ako 2 % pre individuálnych dovozcov a títo sú naďalej predmetom konania a možno ich opätovne prešetriť v rámci ľubovoľného nasledujúceho preskúmania, ktoré sa uskutoční pre príslušnú krajinu podľa článku 11.

4.      Ak skutočnosti tak, ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenú ujmu a záujmy Spoločenstva si vyžadujú intervenciu v súlade s článkom 21, Rada uloží konečné antidumpingové clo, uznášajúc sa na základe návrhu predloženého Komisiou po konzultácii s poradným výborom. Návrh sa považuje za prijatý, ak ho Rada nezamietne jednoduchou väčšinou do jedného mesiaca po jeho predložení Komisiou. Ak je v platnosti dočasné clo, návrh na konečné opatrenie sa predloží najneskôr jeden mesiac pred uplynutím takýchto ciel. Výška antidumpingového cla nepresiahne stanovené dumpingové rozpätie, mala by však byť nižšia ako dumpingové rozpätie, ak by takéto nižšie clo bolo dostatočné na odstránenie ujmy výrobnému odvetviu Spoločenstva.

5.      Antidumpingové clo sa vzťahuje v primeranej výške vo všetkých prípadoch na nediskriminačnom základe na dovoz výrobkov zo všetkých zdrojov, u ktorých sa zistilo, že sú dumpingové alebo spôsobujú ujmu, s výnimkou dovozu z tých zdrojov, v ktorých boli podniky akceptované [zdrojov, od ktorých boli prijaté záväzky – neoficiálny preklad] na základe tohto nariadenia. Nariadenie ukladajúce clo upresní clo pre každého dodávateľa alebo, ak to nie je praktické [ak to nie je prakticky možné – neoficiálny preklad] a vo všeobecnosti vtedy, keď sa uplatňuje článok 2 ods. 7 písm. a), príslušnú dodávateľskú krajinu.

Avšak tam, kde sa uplatňuje článok 2 ods. 7 písm. a), upresní sa individuálne clo pre tých vývozcov, ktorí môžu na základe náležite odôvodnených tvrdení preukázať, že:

a)      v prípade úplného alebo čiastočného zahraničného vlastníctva podniku alebo spoločného podniku môžu voľne repatriovať kapitál a zisky;

b)      vývozné ceny, množstvá, podmienky a náležitosti predaja sú voľne určené;

c)      väčšinový podiel patrí súkromným osobám. Štátni úradníci, ktorí sú členmi správnej rady alebo ktorí zastávajú kľúčové riadiace funkcie, sú buď v menšine alebo sa musí preukázať, že spoločnosť je napriek tomu dostatočne nezávislá od štátu;

d)      prepočty výmenných kurzov sa uskutočňujú podľa trhovej sadzby;

e)      v prípade poskytnutia rozdielnych colných sadzieb jednotlivým vývozcom nie je zasahovanie štátu také, aby umožňovalo obchádzanie príslušných opatrení.

6.      Keď Komisia obmedzila svoje preskúmanie v súlade s článkom 17, nepresiahne žiadne antidumpingové clo uplatňované na dovoz od vývozcov alebo výrobcov, ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 17, ale neboli zahrnutí do zisťovania, vážené priemerné dumpingové rozpätie stanovené na strany [stanovené pre subjekty – neoficiálny preklad] v rámci vzorky. Na účely tohto odseku Komisia neberie do úvahy žiadne nulové rozpätia, rozpätia de minimis a rozpätia stanovené za okolností uvedených v článku 18. Individuálne clo sa uplatní na dovoz od ktoréhokoľvek vývozcu alebo výrobcu, ktorému bolo poskytnuté individuálne zaobchádzanie ustanovené v článku 17.“

18      Článok 17 uvedeného nariadenia týkajúci sa výberu vzorky znie:

„1.      V prípadoch, kde je počet osôb, ktoré podali podnet, vývozcov alebo dovozcov, druhov výrobkov alebo transakcií veľký, zisťovanie sa môže obmedziť na výber primeraného počtu strán, výrobkov alebo transakcií použitím vzoriek, ktoré sú štatisticky správne na základe informácií dostupných v čase výberu alebo na najväčší reprezentatívny objem výroby, odbytu alebo celkového vývozu, ktorý možno v rámci dostupného času primerane preskúmať.

…

3.      V prípadoch, v ktorých sa zisťovanie obmedzilo v súlade s týmto článkom, vypočíta sa individuálne dumpingové rozpätie napriek tomu pre každého vývozcu alebo výrobcu, ktorý nebol pôvodne vybraný a ktorý predloží potrebné informácie v lehote stanovenej v tomto nariadení, okrem prípadu, keď je počet vývozcov alebo výrobcov tak veľký, že individuálne zisťovanie by bolo nadmieru obtiažne a prekážalo by včasnému ukončeniu zisťovania.

4.      Ak sa rozhodne o uskutočnení výberu a určité alebo všetky vybrané strany dostatočne nespolupracujú, čo môže značne ovplyvniť výsledok zisťovania, možno vybrať novú vzorku. Ak však odmietanie spolupráce pretrváva, alebo nie je dosť času na výber novej vzorky, postupuje sa v zmysle ustanovení článku 18.“

19      Nariadenie Rady (ES) č. 1515/2001 z 23. júla 2001 o opatreniach, ktoré môže prijať spoločenstvo na základe správy prijatej orgánom na urovnávanie sporov WTO, ktorá sa týka antidumpingových a antidotačných opatrení (Ú. v. ES L 201, s. 10; Mim. vyd. 11/038, s. 50) v článku 1 ods. 1 stanovuje, že „ak [orgán na urovnávanie sporov] prijíma správu týkajúcu sa opatrení spoločenstva prijatých na základe nariadenia… č. 384/96 [teraz základné nariadenie], nariadenia (ES) č. 2026/97 alebo tohto nariadenia…, Rada môže prijať… jedno alebo viac týchto opatrení, keď sa domnieva, že je potrebné: a) zrušiť alebo zmeniť a doplniť opatrenie [doplniť sporné opatrenie – neoficiálny preklad] alebo b) prijať iné osobitné opatrenia, ktoré sa považujú za potrebné za určitých okolností [za daných okolností – neoficiálny preklad]“.

20      Podľa článku 2 ods. 1 toho istého nariadenia „Rada môže takisto prijať opatrenia uvedené v článku [1] ods. 1, aby sa vzal do úvahy právny výklad vypracovaný v správe prijatej [orgánom na urovnávanie sporov] s ohľadom na opatrenie, ktoré nie je potrebné na urovnanie sporu [ktoré nie je sporné – neoficiálny preklad], ak sa domnieva, že je to vhodné“. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje, že „vtedy, ak je vhodné uskutočniť prieskum pred alebo súčasne s prijatím opatrení podľa odseku 1, Komisia začne takéto preskúmanie po porade s Poradným výborom“.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

21      Žalobkyňa, Since Hardware (Guangzhou) Co., Ltd., je spoločnosť usadená v Kantone (Čína), ktorá vyrába a vyváža žehliace dosky.

22      Dňa 23. apríla 2007 prijala Rada Európskej únie nariadenie (ES) č. 452/2007, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou vyberanie dočasného cla uloženého na dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 109, s. 12). Prostredníctvom uvedeného nariadenia uložila Rada konečné antidumpingové opatrenia všetkým výrobcom žehliacich dosiek pochádzajúcich predovšetkým z Číny, s výnimkou žalobkyne, pre ktorú platilo nulové clo (odôvodnenia 1 a 2 napadnutého nariadenia).

23      Dňa 20. augusta 2009 traja výrobcovia Únie, a to spoločnosti Colombo New Scal SpA, Pirola SpA a Vale Mill (Rochdale) Ltd, ktorí predstavujú významnú časť celkovej výroby žehliacich dosiek Únie, podali antidumpingovú sťažnosť proti žalobkyni (odôvodnenie 4 napadnutého nariadenia).

24      Dňa 2. októbra 2009 Komisia Európskych spoločenstiev v súlade s článkom 5 nariadenia č. 384/96 (teraz článok 5 základného nariadenia) uverejnila oznámenie o začatí antidumpingového konania, ktoré sa týkalo dovozu žehliacich dosiek s pôvodom v Číne, obmedzeného na jedného čínskeho vyvážajúceho výrobcu, žalobkyňu, a v súlade s článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 1515/2001 začala preskúmanie antidumpingových opatrení na dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Číne zavedených nariadením č. 452/2007 (Ú. v. EÚ C 237, s. 5) (odôvodnenie 3 napadnutého nariadenia).

25      V oznámení o začatí konania Komisia uviedla, že po porade s poradným výborom dospela k záveru, že podnet bol predložený výrobným odvetvím Spoločenstva alebo v jeho mene a že existujú dostatočné dôkazy na odôvodnenie začatia konania v súlade s článkom 5 nariadenia č. 384/96 (bod 5 oznámenia o začatí konania).

26      Komisia ďalej, poukazujúc na skutočnosť, že nariadením č. 452/2007 bolo uložené konečné antidumpingové clo na dovozy žehliacich dosiek, ktorých sa uvedené nariadenie týka, a že clo vzťahujúce sa na žalobkyňu bolo stanovené na 0 % (bod 10 oznámenia o začatí konania), zdôraznila, že vzhľadom na správu odvolacieho orgánu WTO z 29. novembra 2005 s názvom „Mexiko – konečné antidumpingové opatrenia na hovädzie mäso a ryžu“ (AB‑2005‑6) (WT/DS295/AB/R) (ďalej len „správa odvolacieho orgánu WTO“) nebolo potrebné naďalej ukladať opatrenia vzťahujúce sa na žalobkyňu na základe nariadenia č. 452/2007.

27      Komisia teda začala preskúmanie nariadenia č. 452/2007 v súlade s článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 1515/2001, aby bolo možné uskutočniť všetky potrebné zmeny a doplnenia uvedeného nariadenia s ohľadom na správu odvolacieho orgánu WTO (bod 10 oznámenia o začatí konania).

28      Žalobkyňa 26. októbra 2009 podala žiadosť podľa článku 2 ods. 7 písm. b) nariadenia č. 384/96 [teraz článok 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia], ktorou sa domáhala priznania štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve (ďalej len „ŠTH“) (odôvodnenie 26 napadnutého nariadenia).

29      Dňa 19. novembra 2009 žalobkyňa oznámila Komisii svoje odpovede na antidumpingový dotazník. Dňa 23. novembra 2009 žalobkyňa predložila pripomienky týkajúce sa zákonnosti konania.

30      Dňa 25. novembra 2009 Komisia zaslala žalobkyni list s pripomienkami týkajúcimi sa jej žiadosti o ŠTH, aby jej mohla poskytnúť doplňujúce informácie. Žalobkyňa odpovedala na tento list 7. decembra 2009.

31      Dňa 18. decembra 2009 výrobcovia Únie uvedení v bode 23 vyššie zaslali Komisii svoje odpovede na antidumpingový dotazník. Dňa 3. februára 2010 si Komisia vyžiadala od uvedených výrobcov doplňujúce informácie, ktoré jej títo výrobcovia oznámili listami z 19. a 24. februára 2010.

32      Od 4. do 10. februára 2010 Komisia vykonala u žalobkyne overovanie na mieste týkajúce sa informácií poskytnutých žalobkyňou v rámci jej žiadosti o ŠTH a v jej odpovedi na antidumpingový dotazník.

33      Listom z 2. marca 2010 žalobkyňa oznámila Komisii štatistické údaje týkajúce sa ceny súboru výrobkov z ocele v Číne a uviedla, že tieto ceny sú podobné svetovým cenám. Tiež uviedla dôvody, pre ktoré uvedené ceny údajne nie sú relevantné na určenie, či jej má byť priznaný ŠTH.

34      Listom z 26. marca 2010 Komisia informovala žalobkyňu, že sa domnieva, že žalobkyňa nespĺňa kritérium uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) prvom pododseku prvej a druhej zarážke základného nariadenia, takže mala v úmysle navrhnúť zamietnutie jej žiadosti o ŠTH.

35      V tejto súvislosti žalobkyňa listom z 13. apríla 2010 predložila svoje pripomienky. V tomto liste žalobkyňa najprv tvrdila, že Komisia prekročila svoje právomoci tým, že začala konanie proti jednej spoločnosti, a následne namietala porušenie článku 2 ods. 7 písm. c) posledného pododseku základného nariadenia, ako aj nedodržanie prvého a druhého kritéria podľa článku 2 ods. 7 písm. c) uvedeného nariadenia.

36      Vypočutie pred úradníkom pre vypočutie sa konalo 29. apríla 2010.

37      Listom z 30. apríla 2010 Komisia odpovedala na hlavné tvrdenia žalobkyne uvedené v jej liste z 13. apríla 2010 a potvrdila svoje závery týkajúce sa žiadosti žalobkyne o ŠTH uvedené v jej liste z 26. marca 2010.

38      Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli predmetom diskusií na vypočutí z 29. apríla 2010, žalobkyňa listom z 31. mája 2010 predložila doplňujúce pripomienky týkajúce sa začatia konania, najmä vzhľadom na správu odvolacieho orgánu WTO a na posúdenie jej žiadosti o ŠTH Komisiou. Komisia odpovedala na tieto pripomienky listom z 22. júna 2010. V tejto súvislosti žalobkyňa 30. augusta 2010 predložila Komisii doplňujúce pripomienky.

39      Listom z 21. septembra 2010 Komisia zaslala žalobkyni konečný všeobecný informačný dokument, ku ktorému boli pripojené dokumenty, ktoré podrobne opisovali spôsob výpočtu dumpingového rozpätia a spôsob výpočtu rozpätia ujmy, ako aj osobitný informačný dokument, ktorým Komisia reagovala na tvrdenia žalobkyne týkajúce sa začatia prešetrovania. Žalobkyňa odpovedala na uvedený dokument listom zo 6. októbra 2010.

40      Dňa 11. októbra 2010 sa pred úradníkom pre vypočutie konalo nové vypočutie, v nadväznosti na ktoré bola žalobkyni 27. októbra 2010 zaslaná zápisnica.

41      Dňa 20. decembra 2010 Rada prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1241/2010, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 452/2007 (Ú. v. EÚ L 338, s. 8). V tomto nariadení Rada rozhodla o vylúčení žalobkyne z konečného antidumpingového opatrenia uloženého nariadením č. 452/2007.

42      Dňa 20. decembra 2010 Rada tiež prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1243/2010, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, ktoré boli vyrobené spoločnosťou Since Hardware (Guangzhou) Co., Ltd. (Ú. v. EÚ L 338, s. 22) (ďalej len „napadnuté nariadenie“).

 Napadnuté nariadenie

43      V napadnutom nariadení Rada v prvom rade pripomenula opatrenia zavedené nariadením č. 452/2007, ako aj okolnosti začatia konania v prejednávanej veci.

44      Rada zdôraznila, že vzhľadom na správu odvolacieho orgánu WTO bolo voči žalobkyni začaté nové antidumpingové prešetrovanie na základe článku 5 základného nariadenia, a nie predbežné preskúmanie podľa článku 11 ods. 3 základného nariadenia, keďže z tejto správy (body 305 a 306) vyplývalo, že vyvážajúci výrobca, v prípade ktorého nebol v rámci pôvodného prešetrovania stanovený dumping, musí byť vyňatý z rozsahu pôsobnosti konečného opatrenia uloženého v dôsledku tohto prešetrovania a nemôže byť predmetom administratívneho preskúmania alebo preskúmania z dôvodu zmeny okolností (odôvodnenie 5 napadnutého nariadenia).

45      Rada uznala, že antidumpingové konania sa zvyčajne začínajú voči dovozom z určitej krajiny a nie voči dovozom jednotlivých spoločností. Tento prípad je však údajne výnimkou z uvedeného pravidla po prvé vzhľadom na závery uvedené v bodoch 216 až 218 a 305 správy odvolacieho orgánu WTO, po druhé vzhľadom na skutočnosť, že v žiadnom ustanovení základného nariadenia sa nevylučuje začatie nového antidumpingového prešetrovania na základe článku 5 základného nariadenia voči jednej spoločnosti, a po tretie vzhľadom na skutočnosť, že pokiaľ je to možné, je potrebné právne predpisy Únie vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s medzinárodným právom, najmä v prípade, ak je cieľom príslušných ustanovení zabezpečenie účinnosti medzinárodnej dohody uzatvorenej Úniou (odôvodnenia 7, 8 a 87 napadnutého nariadenia).

46      V druhom rade, pokiaľ ide o konštatovanie dumpingu a osobitne určenie ŠTH, Rada poukázala na to, že pri prešetrovaní sa zistilo, že žalobkyni, ktorá podala žiadosť o ŠTH, nebolo možné priznať taký štatút, keďže nesplnila kritériá stanovené článkom 2 ods. 7 písm. c) prvou a druhou zarážkou základného nariadenia (odôvodnenia 26 a 27 napadnutého nariadenia). Pokiaľ ide o prvé kritérium, teda že obchodné rozhodnutia sú prijímané ako reakcia na signály trhu bez závažných zásahov štátu a že náklady odrážajú trhové hodnoty, Rada poukázala na to, že žalobkyňa tvrdila, že začala nakupovať svoje hlavné suroviny na domácom čínskom trhu. Štát mal však údajne naďalej dôležitý vplyv na domáci trh s oceľou a ceny ocele v Číne pre tieto konkrétne suroviny preto údajne nenasledujú vývoj na svetových trhoch slobodne (odôvodnenia 28 až 33 napadnutého nariadenia). Pokiaľ ide o druhé kritérium, Rada uviedla, že spoločnosť nebola schopná preukázať, že má jeden jednoznačný súbor účtovných záznamov, ktoré sú predmetom nezávislého auditu v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi (IAS) a uplatňujú sa na všetky účely, keďže v účtoch a najmä v overovacej správe týkajúcej sa kapitálu nebola uvedená dôležitá transakcia uskutočnená počas obdobia prešetrovania (odôvodnenie 34 napadnutého nariadenia).

47      V treťom rade, pokiaľ ide o stanovenie ujmy, Rada najprv zdôraznila osobitné okolnosti tohto prešetrovania, najmä skutočnosť, že počas obdobia prešetrovania sa antidumpingové clo vzťahovalo na všetky dovozy z Číny a Ukrajiny (s výnimkou dovozu žalobkyne). Keďže výrobné odvetvie Únie bolo chránené pred škodlivými účinkami týchto dovozov počas obdobia prešetrovania, údajne nebolo možné vykonať zvyčajnú analýzu ujmy v plnej miere. Preto bol podľa Rady vypracovaný osobitný prístup, ktorý bol prispôsobený osobitným okolnostiam tohto prešetrovania, v rámci ktorého sa inštitúcie zamerali na osobitné ukazovatele ujmy. Komisia tak skúmala: po prvé vývoj dumpingového dovozu žehliacich dosiek vyrobených žalobkyňou; po druhé, či sa tento dovoz uskutočňoval s cenovým podhodnocovaním predajných cien výrobného odvetvia Únie a aká bola ziskovosť cien výrobného odvetvia Únie; po tretie všetky informácie predložené výrobným odvetvím Únie, ktoré naznačovali, že mu vývoz žalobkyne do Únie spôsobil ujmu, napríklad pokiaľ ide o stratu zákazníkov a objednávok výrobného odvetvia Únie v prospech tejto spoločnosti a ziskovosť jeho predaja v Únii počas obdobia prešetrovania (odôvodnenia 58 až 61 napadnutého nariadenia).

48      Pokiaľ ide konkrétne o dovoz žehliacich dosiek vyrábaných žalobkyňou, Rada konštatovala, že po prvé tento dovoz bol na trhu Únie dumpingový (odôvodnenie 66 napadnutého nariadenia), po druhé v priebehu posudzovaného obdobia sa výrazne zvýšil vývoz žalobkyne do Únie, a to o 64 % (odôvodnenie 67 napadnutého nariadenia), po tretie trhový podiel dovozu žehliacich dosiek vyrábaných žalobkyňou sa výrazne zvýšil (odôvodnenia 68 a 69 napadnutého nariadenia), po štvrté výrobné odvetvie Únie prišlo pre žalobkyňu v minulých rokoch o mnohé objednávky zákazníkov (odôvodnenia 70 až 72), po piate rozpätie cenového podhodnotenia zistené v prípade žalobkyne, vyjadrené ako percento cien výrobného odvetvia Únie, predstavuje 16,1 % (odôvodnenia 73 a 74 napadnutého nariadenia) a po šieste ceny výrobného odvetvia Únie boli počas obdobia prešetrovania prevažne stratové (odôvodnenie 75 napadnutého nariadenia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

49      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. marca 2011 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

50      Samostatným podaním podaným v ten istý deň žalobkyňa navrhla, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci rozhodol v skrátenom konaní podľa článku 76a svojho rokovacieho poriadku. Na tento účel tiež podala skrátenú verziu žaloby. Faxom zo 4. apríla 2011 Rada nesúhlasila s týmto návrhom. Rozhodnutím z 19. apríla 2011 Všeobecný súd (ôsma komora) zamietol uvedený návrh.

51      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2011 Komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Rady. Účastníci konania nenamietali proti tomuto návrhu.

52      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. mája 2011 Vale Mill (Rochdale) a Colombo New Scal tiež podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Rady. Účastníci konania nenamietali proti tomuto návrhu.

53      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. júna 2011 žalobkyňa požiadala o dôverné zaobchádzanie vo vzťahu k spoločnostiam Vale Mill (Rochdale) a Colombo New Scal, pokiaľ ide o niektoré listiny pripojené k žalobe. Uvedené spoločnosti nepredložili námietky k tomuto návrhu.

54      Uzneseniami z 30. augusta 2011 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhom na vstup vedľajších účastníkov do konania.

55      Dňa 5. októbra 2011 Vale Mill (Rochdale) a Colombo New Scal predložili svoje vyjadrenie vedľajších účastníkov konania. Dňa 11. októbra 2011 Komisia predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

56      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté nariadenie,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

57      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

58      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

59      Vale Mill (Rochdale) a Colombo New Scal navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania, ktoré vznikli týmto spoločnostiam.

60      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 2. mája 2012.

 Právny stav

61      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 5 ods. 9, článku 9 ods. 3 až 6 a článku 17 základného nariadenia, keďže začatie konania sa údajne nemôže týkať konkrétnej spoločnosti, ale musí sa týkať jednej alebo viacerých krajín a všetkých výrobcov, ktorí sú v nich usadení. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 3 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia, keďže antidumpingové clá boli údajne uložené žalobkyni bez toho, aby bolo preukázané, že výrobnému odvetviu Únie vznikla v priebehu obdobia prešetrovania ujma. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia, keďže jednak rozhodnutie o nepriznaní ŠTH žalobkyni údajne bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, a jednak Komisia v tejto súvislosti údajne uložila žalobkyni neprimerané dôkazné bremeno. V tomto žalobnom dôvode žalobkyňa tiež namieta porušenie zásady riadnej správy vecí verejných.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 5 ods. 9, článku 9 ods. 3 až 6 a článku 17 základného nariadenia, keďže začatie konania sa údajne nemôže týkať konkrétnej spoločnosti, ale musí sa týkať jednej alebo viacerých krajín a všetkých výrobcov, ktorí sú v nich usadení

62      Tento žalobný dôvod sa skladá z troch častí. Prvá časť je založená na porušení článku 5 ods. 9 základného nariadenia, vykladaného v spojení s článkom 17 základného nariadenia a v súlade s právom WTO. Druhá časť je založená na porušení článku 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia, vykladaného v súlade s právom WTO. Tretia časť je založená na porušení článku 9 ods. 3 základného nariadenia.

 O prvej časti založenej na porušení článku 5 ods. 9 základného nariadenia, vykladaného v spojení s článkom 17 základného nariadenia a v súlade s právom WTO

63      V rámci tejto časti žalobkyňa po prvé tvrdí, že analýza Komisie uvedená v odôvodneniach 7, 8 a 87 napadnutého nariadenia (pozri bod 45 vyššie) je založená na nesprávnom predpoklade, že nijaké ustanovenie základného nariadenia alebo antidumpingovej dohody nezakazuje začatie antidumpingového konania proti jednej spoločnosti. Podľa žalobkyne zo systematiky základného nariadenia a antidumpingovej dohody jednoznačne vyplýva, že antidumpingové konanie sa týka jednej alebo viacerých krajín, ako aj všetkých výrobcov z dotknutej krajiny alebo krajín. Žalobkyňa po druhé tvrdí, že na dosiahnutie súladu so správou odvolacieho orgánu WTO, ktorá zakazuje členom WTO preskúmavať spoločnosti, ktorých dumpingové rozpätie bolo v rámci pôvodného prešetrovania na úrovni de minimis, stačilo, aby ju inštitúcie vylúčili z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 452/2007 a nepodrobili ju preskúmaniu.

64      Rada v odôvodnení 7 napadnutého nariadenia a vo svojich podaniach uznala, že prejednávaná vec predstavuje výnimku z prešetrovaní zvyčajne vedených inštitúciami Únie. Základné nariadenie však údajne neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by za takých okolností, ako sú okolnosti prejednávaného prípadu, bránilo inštitúciám začať prešetrovanie voči jednému výrobcovi.

65      Na úvod je potrebné pripomenúť, že antidumpingové konania sa v zásade týkajú dovozu všetkých dovozov určitej kategórie výrobkov z tretej krajiny a nie výrobkov konkrétnych podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. decembra 1993, Rima Eletrometalurgia/Rada, C‑216/91, Zb. s. I‑6303, bod 17).

66      V prvom rade je však potrebné určiť, či ako tvrdí žalobkyňa, článok 5 ods. 9 základného nariadenia, ako aj článok 5 ods. 1, článok 5 ods. 2 písm. b) a c) a článok 5 ods. 7 tohto nariadenia, ktoré žalobkyňa tiež cituje, vykladané v spojení s článkom 17 tohto nariadenia a v súlade s celkovou systematikou uvedeného nariadenia, článkom VI ods. 1 GATT a článkom 1, článkom 5.2 bodom ii) a článkami 6.1.3, 6.7, 6.10 a 9.2 antidumpingovej dohody, nikdy nepripúšťajú začatie antidumpingového konania voči jednému výrobcovi osobitne určeného s vylúčením všetkých ostatných výrobcov, a preto článok 5 ods. 9 základného nariadenia v prejednávanom prípade nemohol slúžiť ako právny základ na rozhodnutie o začatí konania v prejednávanej veci.

67      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri výklade ustanovenia práva Únie je nutné vziať do úvahy nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudky Súdneho dvora zo 17. októbra 1995, Leifer a i., C‑83/94, Zb. s. I‑3231, bod 22, a z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, Zb. s. I‑3953, bod 11; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. septembra 2008, Reliance Industries/Rada a Komisia, T‑45/06, Zb. s. II‑2399, bod 101, a z 19. júna 2009, Španielsko/Komisia, T‑369/05, neuverejnený v Zbierke, bod 50).

68      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, znenie ustanovení základného nariadenia, na ktoré sa odvoláva, nemôže odôvodniť tvrdenie, že antidumpingové konanie nemožno nikdy začať voči jednému výrobcovi.

69      Z článku 5 ods. 1 základného nariadenia vyplýva, že zisťovanie s cieľom určiť existenciu, mieru a vplyv údajného dumpingu sa v zásade začne na základe písomného podnetu ktorejkoľvek fyzickej alebo právnickej osoby, alebo ľubovoľného združenia, ktoré nemá právnu subjektivitu, konajúceho v mene výrobného odvetvia Spoločenstva. Takýto podnet musí podľa odseku 2 tohto ustanovenia obsahovať dôkazy o existencii dumpingu, ujme a príčinnej súvislosti medzi údajnými dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou. Podľa odseku 9 tohto ustanovenia o začatí konania sa rozhodne po konzultáciách len v prípade existencie dostatočných dôkazov.

70      Zo znenia relevantných odsekov článku 5 teda vyplýva, že tieto odseky stanovujú požiadavky týkajúce sa podania podnetu v mene výrobného odvetvia Únie a dôkazov, ktoré musí tento podnet obsahovať, pokiaľ ide o existenciu dumpingu, ujmu a príčinnú súvislosť medzi údajnými dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou. Tieto odseky preto neumožňujú konštatovať, že ako tvrdí žalobkyňa, antidumpingové konanie nemožno nikdy začať voči jednému výrobcovi, najmä za takých okolností, ako sú okolnosti prejednávaného prípadu, keď sa tvrdí, že taký výrobca, v prípade ktorého sa konštatovalo, že nevykonával dumping v rámci predchádzajúceho konania, v priebehu ktorého boli uložené antidumpingové clá, ktoré sú stále v platnosti, vykonáva dumping, ktorý spôsobuje ujmu výrobnému odvetviu Únie. Osobitne článok 5 ods. 2 písm. b) a c) základného nariadenia, na ktorý sa žalobkyňa výslovne odvoláva, je irelevantný, keďže sú v ňom uvedené údaje, ktoré musí obsahovať podnet predložený výrobným odvetvím Únie, okrem iného názov krajiny pôvodu alebo vývozu. Zo spisu pritom vyplýva, že podnet, na základe ktorého bolo začaté konanie v prejednávanom prípade, obsahoval názov uvedenej krajiny.

71      V tejto súvislosti treba navyše zdôrazniť, že hoci žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu článku 5 základného nariadenia, a najmä jeho odseku 9, vo svojich podaniach neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by preukazovalo, že podmienky začatia konania výslovne stanovené týmto ustanovením neboli dodržané. Žalobkyňa najmä nespochybňuje skutočnosť, že inštitúciám bol riadne predložený podnet výrobcov Únie, ktorý obsahoval dôkazy o existencii dumpingu, ujme a príčinnej súvislosti medzi jej dovozmi a údajnou ujmou.

72      Tvrdenie žalobkyne založené na článku 5 ods. 7 základného nariadenia, ktorý údajne ukladá Komisii povinnosť overiť, aké sú dovozy z krajiny, ktoré sú predmetom podnetu, a dospieť k záveru, že predstavujú viac ako 1 % spotreby Únie, tiež nemožno uznať. Toto ustanovenie totiž stanovuje, že „konanie sa nezačne proti krajinám, ktorých dovozy predstavujú podiel na trhu menší než 1 %, pokiaľ tieto krajiny nepredstavujú aspoň 3 % spotreby Spoločenstva“. Po prvé toto ustanovenie neobsahuje nijaké obmedzenie týkajúce sa počtu výrobcov, ktorých sa môže týkať konanie začaté Komisiou. Po druhé treba v každom prípade konštatovať, že žalobkyňa netvrdí, že dovozy dotknutého výrobku uvedeného v odôvodnení 20 napadnutého nariadenia nepredstavujú viac ako 1 % spotreby Únie.

73      Tvrdenie žalobkyne založené na tom, že článok 17 základného nariadenia v spojení s článkom 6.10 antidumpingovej dohody údajne umožňuje využiť výber vzorky len v prípadoch, keď je počet výrobcov veľký, a že vo všetkých ostatných prípadoch sa údajne musí všetkým výrobcom z dotknutej krajiny poskytnúť možnosť spolupracovať s Komisiou a získať individuálne dumpingové rozpätie, tiež nemôže obstáť, keďže ani toto ustanovenie neobsahuje nijakú zmienku o začatí konania Komisiou voči jednému výrobcovi. Komisia navyše nebola povinná vykonať v prejednávanom prípade akýkoľvek výber vzorky vyvážajúcich výrobcov, keďže konanie bolo začaté len voči dovozu žalobkyne.

74      Okrem toho nemožno konštatovať, že z článku VI ods. 1 GATT alebo článku 1 antidumpingovej dohody vyplýva, že konanie nemožno nikdy začať voči jednému výrobcovi. Článok VI ods. 1 GATT sa netýka začatia konaní ani počtu výrobcov, ktorých sa tieto konania môžu týkať. Ani článok 5.2 bod ii) a články 6.1.3, 6.7, 6.10 a 9.2 antidumpingovej dohody neobsahujú obmedzenie týkajúce sa počtu výrobcov, ktorých sa môže týkať začatie konania.

75      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, zo znenia ustanovení základného nariadenia a antidumpingovej dohody, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, alebo z článku IV ods. 1 GATT nevyplýva, že konanie nemožno nikdy začať voči jednému výrobcovi.

76      Pokiaľ ide o kontext, ktorého je článok 5 ods. 9 základného nariadenia súčasťou, a jeho cieľ, treba poukázať na to, že toto ustanovenie je súčasťou základnej právnej úpravy týkajúcej sa ochrany pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Únie, a najmä jeho článku 5, ktorý stanovuje podmienky, za ktorých možno začať konania zamerané na ochranu Únie pred takými dovozmi, ktoré jej spôsobujú ujmu. Cieľom tohto ustanovenia je najmä zaviazať Komisiu, aby v prípade, ak po konzultáciách existujú dostatočné dôkazy na začatie konania, začala toto konanie do 45 dní od podania podnetu a aby oznámila jeho začatie v Úradnom vestníku Európskej únie.

77      Z toho vyplýva, že článok 5 ods. 9 základného nariadenia nemožno vykladať tak, že zakazuje inštitúciám Únie, aby v prípade, ak im bol riadne predložený podnet obsahujúci dôkazy o existencii dumpingu, ujme a príčinnej súvislosti medzi údajnými dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou, začali konanie voči jednému výrobcovi, keď sa za takých okolností, ako sú okolnosti prejednávaného prípadu, pri predchádzajúcom prešetrovaní zistilo, že uvedený výrobca mal nulové dumpingové rozpätie alebo dumpingové rozpätie de minimis, a keď sú platné antidumpingové opatrenia voči všetkým ostatným výrobcom toho istého dotknutého výrobku.

78      V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že správa odvolacieho orgánu WTO zakazuje členským štátom WTO podrobiť preskúmaniu spoločnosti, ktorých dumpingové rozpätie bolo v rámci pôvodného prešetrovania na úrovni de minimis, čo údajne platí v jej prípade. Podľa žalobkyne sa preto inštitúcie Únie mali obmedziť na jej vylúčenie z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 452/2007 a nemali ju podrobiť preskúmaniu. Žalobkyňa dodáva, že spoločnosť, ktorá pred uložením antidumpingových opatrení nevykonávala dumping, nemôže vykonávať dumping, ak sa stane jedinou spoločnosťou oslobodenou od ciel.

79      V tejto súvislosti je potrebné na úvod konštatovať, že žalobkyňa nebola formálne podrobená preskúmaniu.

80      Ako Rada pripomenula v odôvodnení 7 napadnutého nariadenia, v bodoch 216 až 218 správy odvolacieho orgánu WTO sa uvádza, že v článku 5.8 antidumpingovej dohody sa vyžaduje, aby vyšetrujúci orgán ukončil prešetrovanie týkajúce sa vývozcu, v prípade ktorého nebolo počas pôvodného prešetrovania zistené rozpätie presahujúce úroveň de minimis, a v bode 305 správy odvolacieho orgánu WTO sa uvádza, že vývozca musí byť v dôsledku toho vylúčený z konečných antidumpingových opatrení a nemôže byť predmetom administratívneho preskúmania a preskúmania z dôvodu zmeny okolností.

81      V bode 305 správy odvolacieho orgánu WTO tento orgán v tejto súvislosti uviedol, že „vyšetrujúci orgán zjavne neukladá clá – vrátane ciel vo výške nula percent – vývozcom vylúčeným z rozsahu pôsobnosti konečného antidumpingového opatrenia“ a že „sa teda stotožňuje s názorom osobitnej skupiny, že ,logickým dôsledkom‘ tohto prístupu je, že títo vývozcovia nemôžu byť predmetom administratívneho preskúmania a preskúmania z dôvodu zmeny okolností, lebo takéto preskúmania sa týkajú ,zaplateného cla‘ a ,potreby zachovať clo‘ [; a]k by vyšetrujúci orgán mal vykonať preskúmanie týkajúce sa vývozcov, ktorí boli vylúčení z rozsahu pôsobnosti antidumpingového opatrenia z dôvodu, že ich rozpätie bolo na úrovni de minimis, títo vývozcovia by v skutočnosti podliehali antidumpingovému opatreniu v rozpore s článkom 5.8“.

82      Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že dotknutí výrobcovia sú vylúčení z rozsahu pôsobnosti antidumpingového opatrenia a že ich vývoz je oslobodený od ciel, títo výrobcovia nemôžu byť predmetom preskúmaní, keďže tieto preskúmania sa týkajú zaplatených ciel alebo potreby zachovať clá, a teda sa nemôžu vzťahovať na výrobcov, ktorých rozpätie je na úrovni de minimis.

83      Vyššie uvedené úvahy, v ktorých sú uvedené len dôvody, pre ktoré odvolací orgán WTO vylučuje možnosť preskúmania, nemôžu mať za následok, že závery správy uvedeného orgánu by bránili inštitúciám Únie v začatí nového konania voči spoločnosti v prípade, ak by im bol riadne predložený podnet obsahujúci dôkazy o existencii dumpingu, ujme a príčinnej súvislosti medzi údajnými dumpingovými dovozmi a údajnou ujmou.

84      Na tomto závere nič nemení argumentácia žalobkyne, podľa ktorej správa odvolacieho orgánu WTO údajne ukladá inštitúciám povinnosť obmedziť sa na jej vylúčenie z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 452/2007. Takýto prístup by totiž znamenal, že inštitúcie by boli povinné zdržať sa vyšetrovania týkajúceho sa tvrdení o dumpingu, ktorý spôsobuje ujmu výrobnému odvetviu Únie, len preto, lebo sa konštatovalo, že dotknutý vyvážajúci výrobca v rámci predchádzajúceho prešetrovania nemal dumpingové rozpätie presahujúce úroveň de minimis, hoci inštitúciám Únie bol riadne predložený podnet týkajúci sa uvedeného výrobcu. Ako však Rada správne uviedla v odôvodnení 8 napadnutého nariadenia (pozri tiež bod 45 vyššie), keďže antidumpingová dohoda na jednej strane umožňuje členom WTO uložiť clo s cieľom zabrániť poškodzujúcemu dumpingu, ale na strane druhej ju odvolací orgán WTO v uvedenej správe vykladá tak, že neumožňuje preskúmanie spoločností, v prípade ktorých nebol v rámci pôvodného prešetrovania zistený dumping, musí byť základné nariadenie interpretované tak, aby umožnilo Únii začať vyšetrovanie na základe článku 5 základného nariadenia v prípade, ako je tento.

85      Za týchto okolností tvrdenie žalobkyne, že spoločnosť, ktorá pred uložením antidumpingových opatrení nevykonávala dumping, nemôže vykonávať dumping, ak sa stane jedinou spoločnosťou oslobodenou od ciel, tiež nemožno prijať, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, že spoločnosť, pre ktorú platilo clo na úrovni de minimis, nemôže nikdy vykonávať dumping po stanovení nulového cla vo vzťahu k nej.

86      Takémuto tvrdeniu navyše protirečí skutočnosť, že hoci inštitúcie v prejednávanom prípade v rámci prešetrovania, ktoré viedlo k prijatiu nariadenia č. 452/2007 (ďalej len „prvé prešetrovanie“), nekonštatovali dumping zo strany žalobkyne, v rámci prešetrovania posudzovaného v prejednávanej veci sa ukázalo, že vývoz žalobkyne bol dumpingový bez toho, aby žalobkyňa v rámci prejednávanej žaloby spochybnila samotnú existenciu tohto dumpingu.

87      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvá časť prvého žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.

 O druhej časti založenej na porušení článku 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia, vykladaného v súlade s právom WTO

88      Žalobkyňa tvrdí, že článok 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia, vykladaný v súlade s právom WTO, neumožňuje uloženie antidumpingových ciel na dovozy od jednej spoločnosti, ale vyžaduje uloženie ciel na dovozy všetkých spoločností, ktoré sa nachádzajú na území jednej alebo viacerých krajín.

89      Žalobkyňa na pojednávaní v reakcii na otázku týkajúcu sa rozsahu tejto časti prvého žalobného dôvodu v súvislosti s údajným porušením článku 9 ods. 5 základného nariadenia uviedla, že namieta len porušenie druhej vety prvého pododseku tohto ustanovenia.

90      Na úvod je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa sa vo svojich podaniach obmedzila na tvrdenie, že vzhľadom na to, že napadnuté nariadenie ukladá antidumpingové clo na dovoz žehliacich dosiek, ktoré vyrába, a nie individuálne clo pre každého z čínskych výrobcov žehliacich dosiek alebo zostatkové clo pre niektorých z nich, toto nariadenie je v rozpore s článkom 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia.

91      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, treba vzhľadom na judikatúru spomenutú v bode 67 vyššie konštatovať, že z ustanovení, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, nevyplýva, že Rada nemôže uložiť antidumpingové clá na dovoz výrobkov jednej spoločnosti.

92      V prvom rade článok 9 ods. 4 základného nariadenia tým, že stanovuje, že antidumpingové clo sa uloží, ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenú ujmu a záujmy Spoločenstva si vyžadujú intervenciu, neukladá nijakú požiadavku týkajúcu sa počtu spoločností, vo vzťahu ku ktorým sa musí vykonať také konštatovanie a môže sa uložiť antidumpingové clo.

93      Pokiaľ ide ďalej o povinnosť uloženú článkom 9 ods. 5 prvým pododsekom druhou vetou základného nariadenia, aby nariadenie ukladajúce clo určilo clo pre každého dodávateľa, alebo ak to nie je prakticky možné, príslušnú dodávateľskú krajinu, je potrebné konštatovať, že spojenie „každý dodávateľ“ treba vykladať tak, že označuje každého dodávateľa, ktorého sa týka konanie. Toto ustanovenie teda nevyžaduje, ako to tvrdí žalobkyňa, aby clá boli uložené všetkým dodávateľom z dotknutej tretej krajiny. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na to, že takýto výklad má oporu aj v znení článku 9.2 antidumpingovej dohody, ktorý výslovne odkazuje na skutočnosť, že „úrady oznámia dodávateľa alebo dodávateľov príslušného výrobku“.

94      Napokon článok 9 ods. 6 základného nariadenia stanovuje, že keď Komisia obmedzila svoje preskúmanie v súlade s článkom 17, nepresiahne žiadne antidumpingové clo uplatňované na dovoz od vývozcov alebo výrobcov, ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 17, ale neboli zahrnutí do zisťovania, vážené priemerné dumpingové rozpätie stanovené pre subjekty v rámci vzorky. Treba však uviesť, že toto ustanovenie nebolo uplatnené v prejednávanom prípade, a preto je irelevantné, keďže konanie začaté Komisiou sa týkalo len vývozu žalobkyne a nebolo uložené nijaké zostatkové clo. V každom prípade uvedené ustanovenie nezaväzuje inštitúcie Únie, aby uložili antidumpingové clá len na dovoz výrobkov vyrábaných všetkými výrobcami určitej krajiny.

95      Z toho vyplýva, že nemožno konštatovať nijaké porušenie článku 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia a že druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O tretej časti založenej na porušení článku 9 ods. 3 základného nariadenia

–       Úvodné pripomienky

96      V rámci tejto časti žalobkyňa pripomína ustálenú judikatúru súdov Únie, podľa ktorej dohody WTO vzhľadom na svoju povahu a štruktúru v zásade nepatria medzi normy, na ktoré súd Únie prihliada pri skúmaní zákonnosti aktov inštitúcií Únie. Len v prípade, ak Únia chcela vykonať konkrétny záväzok prevzatý v rámci WTO, alebo v prípade, že akt Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia dohôd WTO, prináleží súdu Únie, aby preskúmal zákonnosť dotknutého aktu s ohľadom na pravidlá WTO (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Biret International/Rada, C‑93/02 P, Zb. s. I‑10497, body 52 a 53; z 1. marca 2005, Van Parys, C‑377/02, Zb. s. I‑1465, body 39 a 40, a z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, Zb. s. I‑7723, body 29 a 30).

97      V rámci svojho hlavného tvrdenia žalobkyňa uvádza, že účelom článku 9 ods. 3 základného nariadenia nie je prebrať ustanovenie antidumpingovej dohody do práva Únie. Preto správa odvolacieho orgánu WTO údajne nemá priamy účinok a nemôže odôvodniť vylúčenie uplatnenia článku 9 ods. 3 základného nariadenia zo strany Komisie z dôvodu, že je nezlučiteľný s touto správou, a jej odmietnutie preskúmať nulové clo v súlade s týmto ustanovením v prípade, ak výrobné odvetvie Únie podá prípustný podnet.

98      Inštitúcie Únie tým údajne porušili judikatúru Súdneho dvora, z ktorej podľa všetkého údajne vyplýva, že „priamy účinok medzinárodných zmlúv, ktorých je Únia zmluvnou stranou, neumožňuje vylúčiť akt sekundárneho práva Únie, ak ho nemožno vykladať v súlade s ustanoveniami zmluvy“.

99      Žalobkyňa v rámci subsidiárneho tvrdenia tiež uvádza, že poslednou vetou článku 9 ods. 3 základného nariadenia sa nevykonáva konkrétny záväzok prevzatý v rámci WTO a že uvedená veta ani neodkazuje na konkrétne ustanovenie dohôd OMC, a teda nemá priamy účinok v práve Únie.

100    V reakcii na otázku týkajúcu sa relevantnosti judikatúry spomenutej v bode 96 vyššie v prejednávanom prípade žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že pripomenula uvedenú judikatúru na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej súd Únie musí overiť, či inštitúcie vykladajú základné nariadenie v súlade so záväzkami Únie podľa práva WTO.

101    Žalobkyňa teda uviedla, že v rámci tejto časti sa opiera o judikatúru súdov Únie, podľa ktorej prednosť medzinárodných zmlúv uzavretých Spoločenstvom pred aktmi sekundárneho práva Únie prikazuje vykladať tieto akty, pokiaľ je to možné, v súlade s uvedenými zmluvami.

102    V každom prípade treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa inštitúcie neopierali o akýkoľvek priamy účinok pravidiel WTO ani správy odvolacieho orgánu WTO pri rozhodovaní o tom, že v prejednávanom prípade nepodrobia žalobkyňu preskúmaniu v súlade s článkom 9 ods. 3 základného nariadenia. Z bodu 10 oznámenia o začatí konania, z odkazov nariadenia č. 1241/2010 a z odôvodnení 3 a 7 napadnutého nariadenia tak vyplýva, že inštitúcie vykonali nevyhnutné zmeny a doplnenia nariadenia č. 452/2007 vzhľadom na správu odvolacieho orgánu WTO na základe nariadenia č. 1515/2001.

103    Na tvrdenia žalobkyne uvedené v tejto časti tohto žalobného dôvodu je potrebné odpovedať so zreteľom na úvahy uvedené v bodoch 96 až 102 vyššie.

–       O hlavnom tvrdení založenom na tom, že článok 9 ods. 3 základného nariadenia údajne ukladá inštitúciám povinnosť preskúmať nulové clá výrobcov, ktorých dumpingové rozpätie je na úrovni de minimis, na základe článku 11 ods. 3 uvedeného nariadenia

104    Žalobkyňa tvrdí, že článok 9 ods. 3 základného nariadenia „ukladá“ inštitúciám povinnosť preskúmať nulové clá výrobcov, ktorých dumpingové rozpätie je na úrovni de minimis, na základe článku 11 ods. 3 uvedeného nariadenia.

105    V prvom rade treba poukázať na to, že ako výslovne vyplýva z oznámenia o začatí konania, Komisia začala konanie v prejednávanej veci v súlade s článkom 5 základného nariadenia po tom, ako po porade s poradným výborom stanovila, že podnet, ktorý podali 20. augusta 2009 traja výrobcovia Únie, bol predložený výrobným odvetvím Spoločenstva alebo v jeho mene a že existujú dostatočné dôkazy na odôvodnenie začatia konania (body 1 a 5 oznámenia o začatí konania).

106    Okrem toho Komisia rozhodla o začatí preskúmania nariadenia č. 452/2007 vzhľadom na správu odvolacieho orgánu WTO (bod 10 oznámenia o začatí konania) a Rada prijala nariadenie č. 1241/2010, ktorým bola žalobkyňa vylúčená z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 452/2007, v súlade s článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 1515/2001.

107    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 1515/2001, ak orgán na urovnávanie sporov prijme správu týkajúcu sa nesporného opatrenia, Rada môže prípadne zrušiť alebo zmeniť a doplniť sporné opatrenie alebo prijať iné osobitné opatrenia, ktoré sa považujú za potrebné, aby sa vzal do úvahy právny výklad uvedený v tejto správe. Podľa odôvodnenia 5 uvedeného nariadenia tak inštitúcie Únie môžu považovať za primerané zrušiť alebo zmeniť a doplniť opatrenia prijaté v rámci základného nariadenia, vrátane opatrení, ktoré neboli predmetom zmierovacieho konania v rámci Dohody o pravidlách a postupoch urovnávania sporov, alebo prijať iné osobitné opatrenia, aby sa zohľadnil právny výklad vypracovaný orgánom na urovnávanie sporov.

108    V druhom rade, ako žalobkyňa správne uvádza, pokiaľ je to možné, predpisy Únie treba vykladať z hľadiska medzinárodného práva, najmä v prípade, ak je ich cieľom práve vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Spoločenstvom, ako je to v prípade základného nariadenia, ktoré bolo prijaté na splnenie medzinárodných záväzkov vyplývajúcich z antidumpingovej dohody (pozri odôvodnenie 3 základného nariadenia).

109    Prednosť medzinárodných zmlúv uzavretých Spoločenstvom pred aktmi sekundárneho práva Únie prikazuje vykladať tieto akty, pokiaľ je to možné, v súlade s uvedenými zmluvami (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52; zo 14. júla 1998, Bettati, C‑341/95, Zb. s. I‑4355, bod 20; z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada, C‑149/96, Zb. s. I‑8395, bod 49; z 9. januára 2003, Petrotub a Republica, C‑76/00 P, Zb. s. I‑79, body 56 a 57, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. októbra 2004, Shanghai Teraoka Electronic/Rada, T‑35/01, Zb. s. II‑3663, bod 138).

110    V prejednávanom prípade treba konštatovať, že výklad článku 9 ods. 3 základného nariadenia zo strany inštitúcií v prejednávanej veci bol v súlade so závermi správy odvolacieho orgánu WTO. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 9 ods. 3 základného nariadenia stanovuje len možnosť, a nie povinnosť inštitúcií vykonať preskúmanie v prípade, ak bolo zistené, že vývozca má rozpätie na úrovni de minimis.

111    Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že konania sa okamžite ukončia voči individuálnym vývozcom, v prípade ktorých sa počas prešetrovania zistilo, že ich dumpingové rozpätie je na úrovni de minimis, „za predpokladu, že sa ukončí len zisťovanie… a títo sú naďalej predmetom konania a možno ich opätovne prešetriť v rámci ľubovoľného nasledujúceho preskúmania“.

112    V tejto súvislosti z použitia slovesa „môcť“ vyplýva, že inštitúcie majú pri preskúmaní možnosť, a nie povinnosť podrobiť novému prešetrovaniu výrobcu, ktorého dumpingové rozpätie bolo na úrovni de minimis. Treba preto konštatovať, že toto ustanovenie priznáva inštitúciám určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o vykonaní nového prešetrovania voči individuálnym vývozcom, ktorých dumpingové rozpätie by bolo v rámci preskúmania nižšie ako 2 %. Žalobkyňa teda nemôže tvrdiť, že inštitúcie „zámerne ignorovali“ článok 9 ods. 3 poslednú vetu základného nariadenia, keďže toto ustanovenie nezaväzuje inštitúcie, aby vykonali preskúmanie v prípade, ak bolo vývozcovi priznané rozpätie de minimis.

113    Vzhľadom na vyššie uvedené a na záver odvolacieho orgánu uvedený v bode 305 správy odvolacieho orgánu WTO, že vývozcovia, ktorí nemajú dumpingové rozpätie presahujúce úroveň de minimis, nemôžu byť predmetom administratívneho preskúmania alebo preskúmania z dôvodu zmeny okolností, treba konštatovať, že inštitúcie v prejednávanom prípade bez toho, aby porušili základné nariadenie, využili možnosť, ktorú im priznáva článok 9 ods. 3 posledná veta tohto nariadenia, nepodrobiť žalobkyňu prieskumnému konaniu upravenému článkom 11 tohto nariadenia a podrobili ju novému prešetrovaniu v súlade s článkom 5 uvedeného nariadenia.

114    Treba teda konštatovať, že inštitúcie mali podľa článku 9 ods. 3 základného nariadenia možnosť nepodriadiť žalobkyňu prieskumnému konaniu.

115    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že využitie nového konania namiesto preskúmania má pre ňu významné dôsledky, stačí uviesť, že aj za predpokladu, že by sa také dôsledky potvrdili, žalobkyňa vôbec nepreukázala, že akty inštitúcií sú nezákonné, takže toto tvrdenie nemôže obstáť.

116    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že hlavné tvrdenie žalobkyne sa musí zamietnuť.

–       O subsidiárnom tvrdení založenom na tom, že Komisia údajne de facto vykonala preskúmanie nulového cla žalobkyne v rozpore s článkom 9 ods. 3 základného nariadenia, vykladaného v súlade so správou odvolacieho orgánu WTO

117    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia de facto vykonala preskúmanie jej nulového cla v rozpore s článkom 9 ods. 3 základného nariadenia, vykladaného v súlade so správou odvolacieho orgánu WTO. Inštitúcie Únie sa tak v skutočnosti údajne usilovali poprieť účinky uvedenej správy.

118    S cieľom preukázať, že Komisia de facto vykonala také preskúmanie, žalobkyňa v prvom rade, odkazujúc na svoj druhý žalobný dôvod, tvrdí, že hoci Komisia v bode 5.1 oznámenia o začatí konania uviedla, že na základe prešetrovania sa stanoví, či je príslušný výrobok s pôvodom v Číne vyrábaný žalobkyňou predmetom dumpingu a či tento dumping prispieva k ujme, Komisia údajne nevykonala takú analýzu. Hoci totiž obdobie prešetrovania trvalo od 1. júla 2008 do 30. júna 2009, Komisia údajne neanalyzovala ujmu, ktorá vznikla výrobnému odvetviu Únie v priebehu tohto obdobia, ale len prebrala závery prvého prešetrovania, v rámci ktorého bola zistená ujma za rok 2007, a skúmala, či dovoz predmetného výrobku vyrábaného žalobkyňou mohol prispieť k tejto ujme.

119    Je potrebné pripomenúť, že predpokladom stanovenia ujmy po začatí konania je podľa článku 3 ods. 1 základného nariadenia preukázať „značnú ujmu spôsobenú výrobnému odvetviu Spoločenstva, značnú ujmu hroziacu výrobnému odvetviu Spoločenstva alebo značnú prekážku v založení tohto výrobného odvetvia“, zatiaľ čo článok 11 ods. 3 základného nariadenia týkajúci sa predbežného preskúmania stanovuje, že pri takom preskúmaní „môže Komisia okrem iného zvážiť, či sa okolnosti, ktoré sa týkajú dumpingu a ujmy, významne zmenili, alebo či existujúcimi opatreniami sa dosahujú zamýšľané výsledky, pokiaľ ide o odstránenie ujmy predtým vymedzenej“.

120    V prejednávanom prípade Rada v odôvodneniach 58 až 61 napadnutého nariadenia zdôraznila osobitné okolnosti tohto prešetrovania, pre ktoré v prejednávanom prípade nebolo možné vykonať zvyčajnú analýzu ujmy v plnej miere. Po prvé Rada uviedla, že úplná analýza ujmy bola vykonaná v rámci prvého prešetrovania. Po druhé Rada poukázala na to, že v tomto prešetrovaní Komisia stanovila, že dumpingový dovoz žehliacich dosiek s pôvodom okrem iného v Číne, s jedinou výnimkou dovozu žehliacich dosiek vyrábaných žalobkyňou, spôsobil výrobnému odvetviu Únie značnú ujmu. Po tretie Rada zdôraznila, že počas obdobia prešetrovania sa na tento dovoz (s výnimkou dovozu žalobkyne) vzťahovalo antidumpingové clo a že výrobné odvetvie bolo preto chránené pred škodlivými účinkami tohto dovozu. Rada teda uviedla, že bol vypracovaný osobitný prístup, ktorý bol prispôsobený osobitným okolnostiam prešetrovania, v rámci ktorého sa inštitúcie zamerali na osobitné ukazovatele ujmy.

121    Medzi tieto ukazovatele ujmy patril status dovozu žalobkyne, objem dumpingového dovozu, trhový podiel dumpingového dovozu, cenové podhodnotenie, skutočnosť, že ceny výrobného odvetvia Únie boli v priebehu obdobia prešetrovania vo všeobecnosti stratové, ako aj všetky informácie predložené výrobným odvetvím Únie, ktoré naznačovali, že mu vývoz žalobkyne do Únie spôsobil ujmu (odôvodnenia 71 až 76 napadnutého nariadenia).

122    Bez toho, aby bolo potrebné v rámci tejto časti rozhodnúť o relevantnosti ukazovateľov ujmy, z ktorých vychádzali inštitúcie, treba vzhľadom na úvahy pripomenuté v bodoch 120 a 121 vyššie konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia sa v tomto prešetrovaní neobmedzila na preskúmanie, či sa okolnosti, ktoré sa týkajú dumpingu a ujmy, významne zmenili, alebo či sa existujúcimi opatreniami dosiahli zamýšľané výsledky, pokiaľ ide o odstránenie predtým vymedzenej ujmy. Z odôvodnenia 76 napadnutého nariadenia naopak vyplýva, že Rada v skutočnosti dospela k záveru, že výrobné odvetvie Únie utrpelo ujmu spôsobenú dumpingovými výrobkami predávanými žalobkyňou na trhu Únie.

123    Rada teda v odôvodnení 90 napadnutého nariadenia správne uviedla, že analýza ujmy, ktorá bola vykonaná, nebola obmedzená na potvrdenie toho, že počas prvého prešetrovania sa zistila ujma. Táto analýza ujmy sa naopak zameriavala na poškodzujúci vplyv dovozu žalobkyne za dumpingové ceny na výrobné odvetvie Únie po uvedenom prešetrovaní, pričom sa zohľadnila skutočnosť, že v tomto prípade nebola možná bežná analýza ujmy.

124    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že clo uložené napadnutým nariadením vyprší v rovnakom čase ako clá uložené nariadením č. 452/2007 voči ostatným čínskym výrobcom, hoci päťročné obdobie stanovené v článku 11 ods. 2 základného nariadenia je podľa všetkého kogentné. Toto tvrdenie sa však tiež musí zamietnuť.

125    Treba totiž poukázať na to, že podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia antidumpingové opatrenie zostane v platnosti len tak dlho a v takom rozsahu, v akom je to potrebné na prijatie odvetných opatrení proti dumpingu, ktorý spôsobuje ujmu. Podľa článku 11 ods. 2 základného nariadenia „konečné antidumpingové opatrenie vyprší päť rokov od jeho uloženia“. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Rada má diskrečnú právomoc, ktorá jej umožňuje stanoviť obdobie uplatňovania konečných antidumpingových ciel na menej ako päť rokov, ak z dôvodu existencie mimoriadnych okolností také obmedzenie predstavuje najlepší spôsob zohľadnenia rozdielnych záujmov účastníkov konania a zachovania rovnováhy medzi týmito záujmami, ktorej dosiahnutie je cieľom základného nariadenia (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 1998, Cecom/Rada, T‑232/95, Zb. s. II‑2679, bod 46).

126    Inštitúcie boli teda v odôvodnení 90 napadnutého nariadenia oprávnené konštatovať, že hoci žalobkyňa nemala mať žiadne výhody z toho, že po prvom prešetrovaní začala realizovať dumping, táto spoločnosť tiež nemala byť vystavená žiadnemu neodôvodnenému negatívnemu vplyvu. Rada sa teda domnievala, že ak by sa na základe nariadenia č. 452/2007 nevyžadovalo preskúmanie uplynutia platnosti, zachovanie cla v prípade žalobkyne po uplynutí platnosti tohto nariadenia by sa považovalo za diskriminačné.

127    Vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci súvisiace najmä so skutočnosťou, že výrobné odvetvie Únie bolo už čiastočne chránené uložením antidumpingových ciel na základe nariadenia č. 452/2007 a že bolo potrebné obmedziť trvanie opatrení uložených napadnutým nariadením po uplynutí platnosti antidumpingových opatrení uložených nariadením č. 452/2007 s cieľom zabrániť akejkoľvek prípadnej diskriminácii medzi žalobkyňou a výrobcami, na ktorých sa vzťahovalo uvedené nariadenie, a prípadne umožniť súbežné preskúmanie opatrení uložených nariadením č. 452/2007 a napadnutým nariadením, je potrebné konštatovať, že tvrdenie založené na trvaní antidumpingových opatrení uložených napadnutým nariadením neumožňuje preukázať, že v prejednávanom prípade bolo de facto vykonané preskúmanie nulového antidumpingového cla žalobkyne.

128    V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že bola obeťou „zanietenia“ inštitúcií, ktorých cieľom bolo zjavne zrušiť nulové clo, ktoré jej bolo priznané na základe informácií poskytnutých v rámci prvého prešetrovania, ktoré nikdy neboli spochybnené.

129    Je potrebné konštatovať, že cieľom tvrdenia žalobkyne je preukázať zneužitie právomoci zo strany inštitúcií.

130    Toto tvrdenie však treba zamietnuť. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie alebo akt Únie má vady spôsobené zneužitím právomoci len vtedy, ak z objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov vyplýva, že bol prijatý s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1990, Sermes, C‑323/88, Zb. s. I‑3027, bod 33; rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, Nölle/Rada a Komisia, T‑167/94, Zb. s. II‑2589, bod 66, a z 15. októbra 1998, Industrie des poudres sphériques/Rada, T‑2/95, Zb. s. II‑3939, bod 376). Žalobkyňa však nepredložila také dôkazy.

131    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa musí táto časť, ako aj žalobný dôvod ako celok zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia, keďže antidumpingové clá boli údajne uložené žalobkyni bez toho, aby bolo preukázané, že výrobnému odvetviu Únie vznikla v priebehu obdobia prešetrovania ujma

132    V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že antidumpingové clá boli v prejednávanej veci uložené bez toho, aby bolo preukázané, že výrobnému odvetviu Únie vznikla v priebehu obdobia prešetrovania ujma, čo je v rozpore s článkom 3 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia.

133    Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že článok 3 základného nariadenia, vykladaný v súlade s článkami 3.1 a 3.4 antidumpingovej dohody, ktorý v tomto zmysle vyložil odvolací orgán orgánu na urovnávanie sporov WTO a Súdny dvor, stanovuje povinnosť vykonať v každom prešetrovaní posúdenie všetkých relevantných hospodárskych faktorov a ukazovateľov. Toto ustanovenie údajne ukladá inštitúciám povinnosť, aby vykonali prinajmenšom analýzu vplyvu šestnástich faktorov a ukazovateľov vymenovaných v článku 3.4 antidumpingovej dohody WTO, ku ktorým navyše patrí osobitný faktor uvedený v článku 3 ods. 5 základného nariadenia. V prejednávanom prípade však analýza ujmy údajne bola obmedzená na niektoré ukazovatele týkajúce sa výlučne vývoja výrobkov žalobkyne z hľadiska trhových podielov a cien, pričom nebola vykonaná nijaká analýza faktorov a ukazovateľov týkajúcich sa stavu výrobného odvetvia Únie, v prípade ktorých Rada údajne v celom rozsahu odkázala na závery prvého prešetrovania.

134    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia, 191/82, Zb. s. 2913, bod 26; Ikea Wholesale, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 40, a z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, Zb. s. I‑7051, bod 85).

135    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry určenie ujmy predpokladá posúdenie zložitých hospodárskych otázok. Pri tomto posudzovaní disponujú inštitúcie Únie širokou mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, Zb. s. I‑2069, bod 86; rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. septembra 1995, Ferchimex/Rada, T‑164/94, Zb. s. II‑2681, bod 131, a zo 14. marca 2007, Aluminium Silicon Mill Products/Rada, T‑107/04, Zb. s. II‑669, bod 43).

136    Súd Únie musí preto svoje preskúmanie obmedziť na overenie, či boli dodržané procesné pravidlá, či sú skutkové zistenia, ktoré sa zohľadnili pri spornej voľbe, vecne presné a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutkových zistení alebo k zneužitiu právomoci (rozsudky Súdu prvého stupňa Ferchimex/Rada, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 67; z 28. októbra 1999, EFMA/Rada, T‑210/95, Zb. s. II‑3291, bod 57, a Aluminium Silicon Mill Products/Rada, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 43).

137    Okrem toho prináleží žalobcovi, aby označil dôkazy umožňujúce Všeobecnému súdu zistiť, že Rada sa dopustila zjavného nesprávneho posúdenia pri určovaní ujmy (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa Shanghai Teraoka Electronic/Rada, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 119, a zo 4. októbra 2006, Moser Baer India/Rada, T‑300/03, Zb. s. II‑3911, bod 140 a citovanú judikatúru).

138    Ako pripomenul Súdny dvor vo svojom rozsudku Ikea Wholesale, už citovanom v bode 96 vyššie (body 61 a 62), článok 3 ods. 5 základného nariadenia priznáva orgánom Únie diskrečnú právomoc pri preskúmaní a vyhodnotení rôznych údajov uvedených v tomto ustanovení. Okrem toho toto ustanovenie iba vyžaduje, aby sa preskúmali „relevantné“ činitele a hospodárske údaje, „ktoré majú vplyv na stav [výrobného odvetvia Únie]“.

139    Inštitúcie teda majú v rámci svojej diskrečnej právomoci analyzovať vyššie uvedené faktory a vybrať spomedzi kritérií posudzovania vymenovaných na tento účel v citovanom ustanovení tie, ktoré považujú v každom konkrétnom prípade za relevantné (rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1992, Sharp Corporation/Rada, C‑179/87, Zb. s. I‑1635, bod 46).

140    Vzhľadom na to, že je nesporné, že inštitúcie v napadnutom nariadení neskúmali všetky faktory uvedené v článku 3 ods. 5 základného nariadenia, je potrebné určiť, či sa inštitúcie – ako tvrdí žalobkyňa – v prejednávanom prípade dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď skúmali len hospodárske faktory a ukazovatele, ktoré považovali v prejednávanom prípade za relevantné a ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia Únie.

141    Na úvod treba poukázať na to, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa nespochybňuje relevantnosť hospodárskych faktorov a ukazovateľov, z ktorých vychádzali inštitúcie pri posudzovaní ujmy, ktorá vznikla výrobnému odvetviu Únie, ani ich analýzu, ktorú vykonala Komisia, vyplývajúcu z odôvodnení 58 až 75 napadnutého nariadenia. Nespochybňuje ani záver inštitúcií uvedený v odôvodnení 76 napadnutého nariadenia, že výrobné odvetvie Únie utrpelo ujmu z dôvodu dumpingového množstva predávaného žalobkyňou na trhu Únie, na ktorý by inak mohlo dodávať výrobné odvetvie Únie.

142    Žalobkyňa sa totiž obmedzuje na tvrdenie, že jednak inštitúcie Únie nevykonali analýzu všetkých faktorov a ukazovateľov spomenutých v článku 3.4 antidumpingovej dohody a v článku 3 ods. 5 základného nariadenia a jednak Rada pri svojom skúmaní faktorov a ukazovateľov týkajúcich sa stavu výrobného odvetvia Únie v celom rozsahu odkázala na závery prvého prešetrovania, hoci v rámci uvedeného prešetrovania sa konštatovalo, že žalobkyňa nevykonávala dumping.

143    Hoci je nesporné, že v rámci tohto prešetrovania Komisia nevykonala analýzu všetkých faktorov a ukazovateľov týkajúcich sa stavu výrobného odvetvia Únie, ako to urobila v rámci prvého prešetrovania [odôvodnenia 94 až 107 nariadenia Komisie (ES) č. 1620/2006 z 30. októbra 2006, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz žehliacich dosiek s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 300, s. 13), a odôvodnenia 44 až 47 nariadenia č. 452/2007], nemožno z toho vyvodiť, že v prejednávanej veci inštitúcie nepreskúmali jediné relevantné okolnosti v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 138 a 139 vyššie.

144    Ako bolo zdôraznené v odôvodnení 61 napadnutého nariadenia, Komisia v prejednávanom prípade skúmala po prvé vývoj dumpingového dovozu žehliacich dosiek vyrobených žalobkyňou, po druhé, či sa tento dovoz uskutočňoval s cenovým podhodnocovaním predajných cien výrobného odvetvia Únie a aká bola ziskovosť cien výrobného odvetvia Únie, a po tretie všetky informácie predložené výrobným odvetvím Únie, ktoré naznačovali, že mu vývoz žalobkyne do Únie spôsobil ujmu, napríklad pokiaľ ide o stratu zákazníkov a objednávok výrobného odvetvia Únie v prospech tejto spoločnosti a ziskovosť jeho predaja v Únii počas obdobia prešetrovania.

145    Pokiaľ ide o osobitne o analýzu stavu výrobného odvetvia Únie zo strany Komisie, Rada v odôvodneniach 70 až 72 napadnutého nariadenia konštatovala, že jednak výrobné odvetvie Únie prišlo pre žalobkyňu o mnohé objednávky zákazníkov a jednak v porovnaní s obdobím, ktorého sa týkalo prvé prešetrovanie, predaj viacerých výrobcov Únie zákazníkom Únie výrazne klesol, zatiaľ čo predaj žalobkyne týmto zákazníkom v priebehu súčasného obdobia prešetrovania výrazne stúpol. Žalobkyňa pritom nespochybňuje relevantnosť uvedených faktorov a ukazovateľov ujmy.

146    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, inštitúcie neopomenuli skutočnosť, že v rámci prvého prešetrovania v jej prípade nezistili dumping. Naopak, náležite zohľadnili závery, ako aj účinky nariadenia č. 452/2007 s cieľom preskúmať len ukazovatele ujmy relevantné v rámci prejednávanej veci.

147    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako už bolo uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu (pozri bod 120 vyššie), z odôvodnení 58 až 61 napadnutého nariadenia vyplýva, že Rada odkázala na závery prvého prešetrovania s cieľom vysvetliť, že vzhľadom na to, že výrobné odvetvie Únie už bolo počas obdobia prešetrovania chránené pred škodlivými účinkami všetkých dovozov žehliacich dosiek s pôvodom v Číne a na Ukrajine s výnimkou dovozu žalobkyne, v prejednávanom prípade nebolo možné vykonať zvyčajnú analýzu ujmy v plnej miere, takže bol vypracovaný osobitný prístup, ktorý bol prispôsobený osobitným okolnostiam tohto prešetrovania, v rámci ktorého sa inštitúcie zamerali na osobitné ukazovatele ujmy. Okrem toho Rada na základe niektorých údajov zozbieraných v rámci prvého prešetrovania preukázala, že niektorí dôležití zákazníci výrobného odvetvia Únie zmenili dodávateľov a v porovnaní s minulosťou odoberali viac výrobkov od žalobkyne a menej od výrobného odvetvia Únie (odôvodnenia 70 až 72 napadnutého nariadenia).

148    Rada teda bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, v odôvodnení 96 napadnutého nariadenia uviedla, že opätovné preskúmanie všetkých faktorov ujmy by nemalo zmysel, pretože aj za predpokladu, že všetky tieto faktory by teraz boli pozitívne, išlo by (aspoň čiastočne) o dôsledok skutočnosti, že výrobné odvetvie Únie je teraz chránené proti všetkému dumpingovému dovozu z Číny a Ukrajiny (okrem dovozu žalobkyne).

149    Vzhľadom na to, že z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Rada správne preskúmala jediné relevantné okolnosti v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 138 a 139 vyššie, tvrdenie žalobkyne, že konštatovanie uvedené v odôvodnení 96 napadnutého nariadenia (pozri bod 148 vyššie) je „priznaním skutočnosti, že ak by Komisia vykonala analýzu všetkých faktorov a ukazovateľov, všetky tieto faktory by boli pozitívne, keďže výrobné odvetvie Únie už bolo chránené platnými clami“, sa musí zamietnuť ako neúčinné.

150    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia, keďže rozhodnutie o nepriznaní ŠTH žalobkyni údajne bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, na porušení zásad upravujúcich dôkazné bremeno a zásady riadnej správy vecí verejných

151    V rámci svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie nepriznať jej ŠTH je v rozpore s právom Únie. V prvej časti žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie o zamietnutí jej žiadosti o ŠTH bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie. V druhej časti žalobkyňa tvrdí, že dôkazné bremeno, ktoré jej bolo uložené, je neprimerané a porušuje všeobecné zásady práva Únie.

 O prvej časti založenej na tom, že rozhodnutie o nepriznaní ŠTH žalobkyni údajne bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, v rozpore s článkom 2 ods. 7 písm. c) druhým pododsekom základného nariadenia

152    Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie Komisie nepriznať jej ŠTH bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, v rozpore s článkom 2 ods. 7 písm. c) druhým pododsekom základného nariadenia tak, ako ho vyložil Súd prvého stupňa vo svojich rozsudkoch zo 14. novembra 2006, Nanjing Metalink/Rada (T‑138/02, Zb. s. II‑4347, body 43 a 44), a z 18. marca 2009, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada (T‑299/05, Zb. s. II‑565, body 128 a 138). Žalobkyňa tiež tvrdí, že inštitúcie porušili „všeobecne jej právo na obhajobu“.

153    Na úvod, pokiaľ ide o údajné porušenie práva žalobkyne na obhajobu, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu musí návrh na začatie konania obsahovať stručné zhrnutie dôvodov, na ktorých je založený. Táto informácia musí byť dostatočne jasná a presná, aby žalovanému umožnila pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez iných dodatočných informácií. Návrh preto musí vysvetliť, v čom spočíva dôvod, na ktorom je žaloba založená, takže jeho samotné abstraktné uvedenie nezodpovedá požiadavkám rokovacieho poriadku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb. s. II‑17, bod 68; zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 333, a rozsudok Všeobecného súdu z 12. októbra 2011, Association belge des consommateurs test‑achats/Komisia, T‑224/10, Zb. s. II‑7177, bod 71). Vzhľadom na to, že žalobkyňa vôbec nekonkretizovala svoj žalobný dôvod založený na porušení jej práva na obhajobu, tento žalobný dôvod sa musí vyhlásiť za neprípustný.

154    Pokiaľ ide o porušenie článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia, žalobkyňa tvrdí, že z rozsudkov Nanjing Metalink/Rada a Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovaných v bode 152 vyššie, vyplýva, že lehota stanovená týmto ustanovením je porušená vždy, keď Komisia prijme svoje rozhodnutie o nepriznaní ŠTH v čase, keď už má k dispozícii podklady, ktoré jej umožňujú vypočítať dumpingové rozpätie dotknutého výrobcu v prípade, ak sa mu ŠTH prizná, a v prípade, ak sa mu neprizná.

155    Žalobkyňa na pojednávaní v reakcii na otázku týkajúcu sa rozsahu svojej argumentácie uviedla, že článok 2 ods. 7 písm. c) druhý pododsek základného nariadenia tak, ako ho vyložil súd prvého stupňa v rozsudkoch uvedených v bode 152 vyššie, ako aj Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 8. novembra 2011, Zhejiang Harmonic Hardware Products/Rada (T‑274/07, neuverejnený v Zbierke, bod 37), poskytuje ochranu pred svojvôľou Komisie, ktorá nemôže prijať rozhodnutie o žiadosti spoločnosti o ŠTH v závislosti od toho, že vie o vplyve takého rozhodnutia na dumpingové rozpätie tejto spoločnosti.

156    Tieto podmienky sú v praxi údajne splnené, ak si Komisia vyžiadala a dostala od dotknutého výrobcu odpovede na časti antidumpingového dotazníka týkajúce sa jeho domáceho predaja a jeho nákladov a tiež dostala tieto informácie od jednej alebo viacerých spoločností v analogickej krajine, alebo ak sa Komisia akýmkoľvek iným spôsobom dozvedela, že normálna hodnota na analogickom trhu bola vyššia ako v Číne.

157    V prejednávanom prípade však Komisia údajne mohla vypočítať dumpingové rozpätie žalobkyne 18. decembra 2009, keď Komisia dostala odpovede na antidumpingový dotazník výrobcov Únie, takže napadnuté nariadenie sa musí zrušiť, keďže rozhodnutie o tom, či sa žalobkyni mohol priznať ŠTH, by mohlo byť iné, ak by Komisia nemala k dispozícii uvedené údaje.

158    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia v antidumpingovom zisťovaní, ktoré sa týka dovozu z Číny, sa normálna hodnota určí v súlade s odsekmi 1 až 6, ak sa na základe riadne preukázateľných tvrdení jedného alebo niekoľkých výrobcov, ktorí podliehajú zisťovaniu, a v súlade s kritériami a postupmi ustanovenými v písmene c) preukáže, že u tohto výrobcu resp. výrobcov prevládajú pri výrobe a predaji výrobku, ktorý je podobný príslušnému výrobku, podmienky trhového hospodárstva.

159    Podľa článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia „určenie, či výrobca spĺňa vyššie uvedené kritériá, sa prijme do troch mesiacov od začatia zisťovania na základe osobitných konzultácií poradného výboru a potom, ako výrobné odvetvie Spoločenstva dostalo príležitosť vyjadriť svoje pripomienky[; t]oto určenie zostane v platnosti až do konca zisťovania“.

160    Vzhľadom na rozsudky uvedené v bodoch 152 a 155 vyššie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, po prvé nemožno konštatovať, že každé prekročenie lehoty stanovenej článkom 2 ods. 7 písm. c) druhým pododsekom základného nariadenia by malo automaticky viesť k zrušeniu nariadenia Rady, ktorým sa ukladajú konečné antidumpingové clá, ktorého proces prijímania zahŕňa predmetnú lehotu. Ako totiž Súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozsudku Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovanom v bode 152 vyššie (body 138 a 139), prekročenie lehoty stanovenej v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia môže mať za následok také zrušenie iba v prípade, ak žalobkyňa preukáže, že ak by k takému prekročeniu nedošlo, Rada by mohla prijať iné nariadenie, ktoré by bolo k jej záujmom ústretovejšie ako napadnuté nariadenie.

161    Po druhé žalobkyňa nemôže na základe ratio legis článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia tak, ako ho sformuloval Všeobecný súd v rozsudkoch uvedených v bodoch 152 a 155 vyššie, tvrdiť, že lehota stanovená týmto ustanovením je porušená vždy, keď Komisia prijme svoje rozhodnutie o nepriznaní ŠTH v čase, keď už má k dispozícii podklady, ktoré jej umožňujú vypočítať dumpingové rozpätie dotknutého výrobcu, a v dôsledku toho vylúčiť uplatnenie samotného znenia tohto ustanovenia, ktoré stanovuje, že Komisia má trojmesačnú lehotu na rozhodnutie o žiadostiach o ŠTH, ktoré jej boli doručené.

162    V tejto súvislosti treba v prvom rade poukázať na to, že Súd prvého stupňa vo svojej odpovedi na konkrétne tvrdenie žalobcu v predmetnej veci, že posledná veta článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia bez výnimky stanovuje, že určenie týkajúce sa ŠTH zostane v platnosti až do konca prešetrovania, v rozsudku Nanjing Metalink/Rada, už citovanom v bode 152 vyššie (bod 44), zdôraznil, že článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia bráni tomu, aby inštitúcie prehodnocovali informácie, ktorými disponovali už pri pôvodnom určovaní ŠTH, a že cieľom tohto ustanovenia je najmä zabezpečiť, aby sa o otázke, či predmetný výrobca vykonáva svoju činnosť v podmienkach trhového hospodárstva, nerozhodovalo v závislosti od jej vplyvu na výpočet dumpingového rozpätia. Tvrdenie žalobcu však bolo zamietnuté, pričom rozhodujúcim prvkom v argumentácii Súdu prvého stupňa bolo, že rozhodnutie o priznaní ŠTH, ktoré už neodráža situáciu predmetného výrobcu, nemožno ponechať v platnosti (rozsudok Nanjing Metalink/Rada, už citovaný v bode 152 vyššie, body 45 až 47).

163    Súd prvého stupňa ďalej v rozsudku Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovanom v bode 152 vyššie (bod 128), odkázal na ratio legis citovaného ustanovenia len s cieľom určiť, že potrebný účinok uvedenej lehoty nebude spochybnený, ak počas obdobia medzi uplynutím lehoty troch mesiacov a rozhodnutím o ŠTH a s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci bolo potrebné konštatovať, že podniky, ktoré žiadali o uznanie ŠTH, spôsobili, že Komisia nemohla vedieť, aký účinok na výpočet dumpingového rozpätia môže mať jej rozhodnutie o ŠTH.

164    Napokon v rozsudku Zhejiang Harmonic Hardware Products/Rada, už citovanom v bode 155 vyššie (bod 37), Všeobecný súd poukázal na ratio legis článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia, pričom pripomenul, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby priznanie ŠTH nebolo zachované, ak v dôsledku zmeny skutkového stavu, na základe ktorého bol tento štatút priznaný, už nemožno konštatovať, že predmetný výrobca vykonáva svoju činnosť v podmienkach trhového hospodárstva, ani ak by Komisia musela navrhnúť Rade konečné opatrenia, ktoré by na škodu dotknutého podniku ponechali v platnosti chybu spôsobenú pri pôvodnom posúdení hmotnoprávnych kritérií uvedených v článku 2 ods. 7 písm. c) prvom pododseku uvedeného nariadenia.

165    Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, v rozsudkoch Nanjing Metalink/Rada, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovaných v bode 152 vyššie, a Zhejiang Harmonic Hardware Products/Rada, už citovanom v bode 155 vyššie, Všeobecný súd nerozhodol, že ratio legis článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia odôvodňuje, aby nariadenie, ktorým sa ukladajú konečné antidumpingové clá, bolo vo vzťahu k podniku zrušené vždy, keď Komisia mohla vedieť o účinku rozhodnutia o ŠTH na výpočet dumpingového rozpätia tohto podniku, a len z dôvodu, že v čase prijímania rozhodnutia o ŠTH vedela o takom účinku. Treba poukázať na to, že rovnako ako uvádza Rada, neexistuje bezprostredná súvislosť medzi trojmesačnou lehotou uvedenou v článku 2 ods. 7 písm. c) druhom pododseku základného nariadenia a prípadnou vedomosťou Komisie o účinku rozhodnutia o ŠTH na dumpingové rozpätie podniku. Okrem toho základné nariadenie nestanovuje, že rozhodnutie o ŠTH sa musí prijať v čase, keď Komisia nevedela o okolnostiach, ktoré jej umožňujú zistiť účinok rozhodnutia o ŠTH na dumpingové rozpätie podniku. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť, že aj v prípade, ak táto lehota pri prijímaní rozhodnutia o ŠTH vôbec nebola prekročená, Komisia také rozhodnutie prijme, aj keď už mala k dispozícii informácie, ktoré jej umožňujú vypočítať účinok tohto rozhodnutia na dumpingové rozpätie dotknutého podniku.

166    V každom prípade z rozsudku Súdneho dvora z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada (C‑141/08 P, Zb. s. I‑9147), vyplýva, že Súdny dvor chce, odvolávajúc sa na zásady zákonnosti a riadnej správy vecí verejných a za predpokladu dodržania procesných záruk stanovených základným nariadením, uprednostniť správne uplatnenie hmotnoprávnych kritérií stanovených článkom 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia pred požiadavkou nemenného rozhodnutia o ŠTH alebo nevedomosťou o účinku rozhodnutia o ŠTH na dumpingové rozpätie podniku pri prijímaní takého rozhodnutia. Ako Všeobecný súd pripomenul vo svojom rozsudku Zhejiang Harmonic Hardware Products/Rada, už citovanom v bode 155 vyššie (bod 39), Súdny dvor totiž v uvedenom rozsudku konštatoval, že so zreteľom na zásady zákonnosti a riadnej správy vecí verejných článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia nemôže byť vykladaný spôsobom, ktorý by Komisiu nútil navrhnúť Rade konečné opatrenia, ktoré by na škodu dotknutého podniku ponechali v platnosti chybu spôsobenú pri pôvodnom posúdení hmotnoprávnych kritérií stanovených týmto ustanovením. V prípade, ak Komisia v priebehu prešetrovania zistí, že v rozpore s jej pôvodným posúdením podnik spĺňa kritériá stanovené v článku 2 ods. 7 písm. c) prvom pododseku základného nariadenia, je jej úlohou vyvodiť z toho primerané dôsledky, a to pri dodržaní procesných záruk upravených základným nariadením (rozsudok Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, už citovaný, body 111 a 112).

167    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že hoci je pravda, že v súlade so znením článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia by sa každé rozhodnutie o ŠTH v zásade malo prijať do troch mesiacov od začatia prešetrovania a že toto určenie by malo zostať v platnosti až do konca tohto prešetrovania, nič to nemení na tom, že pri súčasnom stave práva Únie podľa výkladu tohto ustanovenia súdmi Únie pripomenutého v bodoch 152 a 155 vyššie jednak prijatie rozhodnutia mimo tejto lehoty nemá len z tohto dôvodu za následok zrušenie nariadenia, ktorým sa ukladá antidumpingové clo, a jednak také rozhodnutie možno v priebehu konania zmeniť, ak sa zistí, že je nesprávne.

168    V prejednávanom prípade je nesporné, že konečné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne o ŠTH nebolo prijaté v trojmesačnej lehote stanovenej v článku 2 ods. 7 písm. c) druhom pododseku základného nariadenia. Oznámenie o začatí prešetrovacieho konania totiž bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 2. októbra 2009. Konečné rozhodnutie o nepriznaní ŠTH bolo pritom navrhnuté 26. marca 2010 a potvrdené 30. apríla 2010.

169    Treba navyše poukázať na to, že Komisia dostala odpovede na antidumpingový dotazník žalobkyne 19. novembra 2009, vrátane častí uvedeného dotazníka týkajúcich sa domáceho predaja a nákladov žalobkyne (pozri bod 29 vyššie). Podľa žalobkyne tieto informácie umožnili Komisii vypočítať jej dumpingové rozpätie v prípade priznania ŠTH. Okrem toho 18. decembra 2009 Komisia dostala odpovede na antidumpingové dotazníky výrobcov Únie uvedených v bode 23 vyššie, a ako uvádza žalobkyňa, od tohto dňa mohla vypočítať účinok rozhodnutia o nepriznaní ŠTH žalobkyni na jej dumpingové rozpätie.

170    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je však potrebné konštatovať, že aj za predpokladu, že skutočnosť, že Komisia z dôvodu nedodržania trojmesačnej lehoty uvedenej v článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia mohla mať vedomosť o účinku rozhodnutia o ŠTH žalobkyne na jej dumpingové rozpätie, by mohla byť relevantná, pokiaľ by sa konštatovalo, že Komisia mohla byť pri prijímaní takého rozhodnutia ovplyvnená uvedenou vedomosťou, muselo by sa konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že napadnuté nariadenie by mohlo mať iný obsah, ak by nedošlo k údajnému pochybeniu ovplyvňujúcemu proces prijímania rozhodnutia o ŠTH.

171    V prvom rade tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie Komisie o zamietnutí jej žiadosti o ŠTH bolo prijaté „v závislosti od toho, že vedela o vplyve tohto rozhodnutia na [jej] dumpingové rozpätie a že toto rozhodnutie by mohlo byť iné, ak by Komisia nemala k dispozícii túto informáciu“, nemožno prijať. Samotná vedomosť o účinku rozhodnutia o ŠTH na dumpingové rozpätie podniku totiž nevyhnutne neznamená, že také rozhodnutie – a v dôsledku toho aj napadnuté nariadenie – by mohlo mať iný obsah, ak by toto rozhodnutie bolo prijaté v trojmesačnej lehote uvedenej v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. Po prvé, ako uvádza samotná žalobkyňa, Komisia mohla už 18. decembra 2009, čiže pred uplynutím uvedenej lehoty, vedieť o účinku rozhodnutia o nepriznaní ŠTH na jej dumpingové rozpätie. Po druhé je potrebné konštatovať, že aj v prípade, ak Komisia má k dispozícii informácie, ktoré jej umožňujú vypočítať dumpingové rozpätie výrobcu, v čase prijímania rozhodnutia o ŠTH tohto výrobcu, stále existuje možnosť, že uvedené rozhodnutie – a nariadenie, ktorým sa ukladajú konečné antidumpingové clá – by nemohlo byť iné. O taký prípad by mohlo ísť vtedy, ak by bolo zrejmé, že takému výrobcovi by nebolo možné priznať ŠTH na základe toho, že Komisia správne konštatovala, že predmetný výrobca nespĺňa kritériá na priznanie ŠTH uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia a že sú splnené nevyhnutné podmienky na uloženie antidumpingových ciel.

172    Tvrdenie žalobkyne navyše nie je vôbec podložené. Po prvé totiž žalobkyňa len tvrdí, pričom neuvádza nijaký dôkaz na podporu tohto tvrdenia, že „cieľom Komisie bolo zrušiť nulové clo, ktoré pre [ňu] platilo,…, a že na dosiahnutie tohto cieľa boli dobré všetky prostriedky“. Za týchto okolností aj za predpokladu, že žalobkyňa chcela svojím tvrdením preukázať existenciu zneužitia právomoci Komisie, toto tvrdenie sa musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bode 130 vyššie.

173    Po druhé žalobkyňa neuvádza nijaké informácie o prvkoch rozhodnutia o ŠTH, ktoré by mohli byť posúdené inak, ak by rozhodnutie Komisie v tejto súvislosti bolo prijaté v trojmesačnej lehote alebo bez akejkoľvek údajnej vedomosti o vplyve tohto rozhodnutia na jej dumpingové rozpätie.

174    Je pravda, že žalobkyňa mimochodom uvádza určité pripomienky týkajúce sa ceny zaplatenej za jej hlavné vstupy na domácom trhu. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nekonštatovala nijaký vplyv čínskeho štátu na jej rozhodnutia, pokiaľ ide o nákup surovín. V tejto súvislosti jediný údajný vplyv bol makroekonomický a týkal sa údajného zasahovania čínskych orgánov s cieľom regulovať celkovú cenu na trhu. Také zásahy však údajne nemôžu predstavovať významné zásahy štátu vo vzťahu k rozhodnutiam podnikov týkajúcim sa cien a nákladov na vstupy, ktoré by mohli brániť tomu, aby tieto rozhodnutia zohľadňovali signály trhu odrážajúce ponuku a dopyt.

175    Tieto pripomienky smerujú však skôr k spochybneniu uplatnenia kritéria uvedeného v článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážke základného nariadenia ako k preukázaniu, že rozhodnutie o nepriznaní ŠTH bolo prijaté v závislosti od vedomosti Komisie o účinku tohto rozhodnutia na dumpingové rozpätie žalobkyne, čo však predstavuje výhradu, na ktorej je založený tento žalobný dôvod.

176    V každom prípade aj za predpokladu, že žalobkyňa chcela spochybnením uplatnenia uvedeného kritéria Komisiou preukázať, že rozhodnutie o ŠTH bolo bez ohľadu na akékoľvek nedodržanie trojmesačnej lehoty uvedenej v článku 2 ods. 7 písm. c) druhom pododseku základného nariadenia nesprávne, je potrebné konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnení 27 až 34 napadnutého nariadenia, prešetrovaním sa zistilo, že žalobkyňa nesplnila ani kritérium uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážke základného nariadenia týkajúce sa ceny surovín, ani kritérium uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážke základného nariadenia týkajúce sa vedenia svojich účtovných záznamov.

177    Vzhľadom na to, že dotknutý výrobca musí splniť všetky podmienky uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, aby mohol získať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, a vzhľadom na to, že pokiaľ nesplní jednu z týchto podmienok, jeho žiadosť sa musí zamietnuť (rozsudok Shanghai Teraoka Electronic/Rada, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 54), tvrdenie žalobkyne nemôže spochybniť posúdenie jej žiadosti o ŠTH Komisiou, keďže žalobkyňa nespochybňuje, že nesplnila podmienku uvedenú v článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážke základného nariadenia.

178    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že napadnuté nariadenie by mohlo mať iný obsah, ak by rozhodnutie Komisie o jej žiadosti o ŠTH bolo prijaté v trojmesačnej lehote uvedenej v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia alebo ak by Komisii vôbec neboli známe informácie umožňujúce vypočítať dumpingové rozpätie žalobkyne.

179    Preto je potrebné zamietnuť túto časť tretieho žalobného dôvodu.

 O druhej časti založenej na tom, že dôkazné bremeno uložené Komisiou žalobkyni na účely preukázania, že pôsobí v trhovom hospodárstve, je neprimerané a porušuje všeobecné zásady práva Únie

180    V rámci tejto časti žalobkyňa tvrdí, že dôkazné bremeno, ktoré jej uložila Komisia na účely preukázania, že pôsobí v trhovom hospodárstve, je neprimerané a porušuje všeobecné zásady práva Únie a najmä zásadu riadnej správy vecí verejných. Podľa judikatúry Všeobecného súdu inštitúcie údajne nemôžu vyžadovať od čínskeho vývozcu, aby predložil dôkaz o skutočnosti, ktorú nie je schopný preukázať, na účely získania práva stanoveného v základnom nariadení.

181    V prejednávanom prípade Komisia údajne vyžadovala od žalobkyne, aby preukázala, že na trhu s oceľou v Číne nedochádzalo k nijakým výrazným zásahom čínskych orgánov, čo žalobkyňa údajne nie je schopná preukázať. Komisia údajne musí jednoznačne uviesť informácie, ktoré chce získať od čínskych výrobcov, a zabezpečiť, aby požadované informácie neboli neprimerané vzhľadom na účel žiadosti a na schopnosti dotknutých vývozcov.

182    Ako bolo pripomenuté v bode 134 vyššie, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Čo sa týka súdneho preskúmania takéhoto posúdenia, musí sa obmedziť na overenie, či boli dodržané procesné pravidlá, či sú skutkové zistenia, ktoré sa zohľadnili pri spornej voľbe, vecne presné a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutkových zistení alebo k zneužitiu právomoci (rozsudky Súdneho dvora Ikea Wholesale, už citovaný v bode 96 vyššie, body 40 a 41, a zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, bod 63).

183    To isté sa vzťahuje na skutkové situácie právnej a politickej povahy v dotknutej krajine, ktoré musia inštitúcie Únie posúdiť, aby určili, či vývozca pôsobí za trhových podmienok bez výrazného zasahovania zo strany štátu, a preto mu môže byť priznaný štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1996, Climax Paper/Rada, T‑155/94, Zb. s. II‑873, bod 98; Shanghai Teraoka Electronic/Rada, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 49, a Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovaný v bode 152 vyššie, bod 81).

184    Aj keď v oblasti opatrení na ochranu obchodu a predovšetkým antidumpingových opatrení súd Únie nemôže zasiahnuť do posúdenia vyhradeného pre orgány Únie, prináleží mu uistiť sa, že inštitúcie vzali do úvahy všetky relevantné skutočnosti a vyhodnotili spisové dokumenty so všetkou potrebnou dôslednosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 2006, Shandong Reipu Biochemicals/Rada, T‑413/03, Zb. s. II‑2243, bod 64 a citovanú judikatúru).

185    Okrem toho z článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia vyplýva, že dôkazné bremeno spočíva na výrobcovi, ktorý žiada o priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Podľa článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia totiž návrh podaný na základe písmena b) uvedeného ustanovenia musí byť v písomnej forme a obsahovať dostatok dôkazov o tom, že výrobca pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva. Inštitúcie Únie preto nie sú povinné dokazovať, že výrobca nespĺňa podmienky stanovené na priznanie takého štatútu. Úlohou týchto inštitúcií je naopak posúdiť, či sú dôkazy predložené výrobcom dostatočné na preukázanie toho, že podmienky stanovené článkom 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia sú splnené, kým úlohou súdov Únie je preskúmať, či toto posúdenie nebolo zjavne nesprávne [rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 2012, Brosmann Footwear (HK) a i./Rada, C‑249/10 P, bod 32; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Shanghai Teraoka Electronic/Rada, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 53, a Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, už citovaný v bode 152 vyššie, bod 83].

186    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, inštitúcie v prejednávanej veci neporušili dôkazné bremeno.

187    Na úvod je potrebné zdôrazniť, že v žalobe a na pojednávaní žalobkyňa odkázala na judikatúru uvedenú v bode 184 vyššie, avšak nespochybnila dôvodnosť záverov inštitúcií týkajúcich sa žiadosti o ŠTH uvedených v odôvodneniach 28 až 33 napadnutého nariadenia. Žalobkyňa nespochybnila ani posúdenie Komisie uvedené v odôvodneniach 37 až 44 napadnutého nariadenia týkajúce sa skutočností, ktoré žalobkyňa uviedla okrem iného vo svojich listoch z 2. marca 2010 a 13. apríla 2010 s cieľom preukázať, že spĺňala podmienky stanovené článkom 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, ani netvrdila, že Komisia sa v tejto súvislosti dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

188    V prvom rade žalobkyňa, s odvolaním sa na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 2009, Zhejiang Xinan Chemical Industrial Group/Rada (T‑498/04, Zb. s. II‑1969, body 99 a 100), tvrdí, že dôkazné bremeno, ktoré nesie vyvážajúci výrobca žiadajúci o ŠTH, je splnené, ak tento výrobca poskytol Komisii viaceré dôkazy, ktorými sa usiloval preukázať, že spĺňa podmienku uvedenú v článku 2 ods. 7 písm. c), ktoré si vyžiadala Komisia vo svojom dotazníku určenom výrobcom žiadajúcim o ŠTH a ktoré boli overené Komisiou bez toho, aby bola spochybnená ich hodnovernosť.

189    Ako však bolo uvedené v bode 187 vyššie, žalobkyňa netvrdí, že dôkazy, ktoré predložila na podporu svojej žiadosti o ŠTH v priebehu správneho konania, preukazujú, že bola splnená podmienka stanovená v článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážke základného nariadenia, a nespochybňuje dôvodnosť posúdenia inštitúcií v tejto súvislosti. Jej tvrdenie preto nemôže obstáť.

190    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia od nej vyžadovala, „aby preukázala, že na trhu s oceľou v Číne nedochádzalo k nijakým výrazným zásahom čínskych orgánov“, čo žalobkyňa údajne nie je schopná preukázať. Žalobkyňa však nepredložila nijaký dôkaz o existencii takej požiadavky inštitúcií, ktorú navyše Rada vo svojom vyjadrení k žalobe spochybnila.

191    Ako Rada správne zdôrazňuje, v tejto súvislosti prináležalo žalobkyni, aby prostredníctvom dostatočných dôkazov preukázala, že pôsobila v podmienkach trhového hospodárstva a najmä že cena jej vstupov zodpovedala trhovým hodnotám.

192    Keďže Komisia zistila, že žalobkyňa nakupovala suroviny počas obdobia prešetrovania na čínskom trhu, a tak profitovala z umelo nízkych a narušených cien ocele počas uvedeného obdobia (odôvodnenia 32 a 33 napadnutého nariadenia) a že cena vstupov neodrážala trhové hodnoty, prináležalo žalobkyni, aby Komisii predložila dôkazy spôsobilé vyvrátiť tieto závery. Výhradu žalobkyne preto nemožno prijať.

193    Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný dôvod založený na údajnom porušení zásady riadnej správy vecí verejných vychádza len z údajného nedodržania zásad týkajúcich sa dôkazného bremena, musí sa tiež zamietnuť.

194    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod, ako aj žaloba ako celok sa musia zamietnuť.

 O trovách

195    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V súlade s článkom 87 ods. 4 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

196    Keďže žalobkyňa nemala vo svojich návrhoch úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade a spoločnostiam Vale Mill (Rochdale) a Colombo New Scal.

197    Komisia znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Since Hardware (Guangzhou) Co., Ltd znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie a spoločnostiam Vale Mill (Rochdale) Ltd a Colombo New Scal SpA.

3.      Európska komisia znáša vlastné trovy konania.

Truchot Martins Ribeiro Popescu

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 2012.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

Právo WTO

Právo Únie

Okolnosti predchádzajúce sporu

Napadnuté nariadenie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 5 ods. 9, článku 9 ods. 3 až 6 a článku 17 základného nariadenia, keďže začatie konania sa údajne nemôže týkať konkrétnej spoločnosti, ale musí sa týkať jednej alebo viacerých krajín a všetkých výrobcov, ktorí sú v nich usadení

O prvej časti založenej na porušení článku 5 ods. 9 základného nariadenia, vykladaného v spojení s článkom 17 základného nariadenia a v súlade s právom WTO

O druhej časti založenej na porušení článku 9 ods. 4 až 6 základného nariadenia, vykladaného v súlade s právom WTO

O tretej časti založenej na porušení článku 9 ods. 3 základného nariadenia

– Úvodné pripomienky

– O hlavnom tvrdení založenom na tom, že článok 9 ods. 3 základného nariadenia údajne ukladá inštitúciám povinnosť preskúmať nulové clá výrobcov, ktorých dumpingové rozpätie je na úrovni de minimis, na základe článku 11 ods. 3 uvedeného nariadenia

– O subsidiárnom tvrdení založenom na tom, že Komisia údajne de facto vykonala preskúmanie nulového cla žalobkyne v rozpore s článkom 9 ods. 3 základného nariadenia, vykladaného v súlade so správou odvolacieho orgánu WTO

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia, keďže antidumpingové clá boli údajne uložené žalobkyni bez toho, aby bolo preukázané, že výrobnému odvetviu Únie vznikla v priebehu obdobia prešetrovania ujma

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) druhého pododseku základného nariadenia, keďže rozhodnutie o nepriznaní ŠTH žalobkyni údajne bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, na porušení zásad upravujúcich dôkazné bremeno a zásady riadnej správy vecí verejných

O prvej časti založenej na tom, že rozhodnutie o nepriznaní ŠTH žalobkyni údajne bolo prijaté v závislosti od toho, že Komisia vedela o účinku takého zamietnutia na jej dumpingové rozpätie, v rozpore s článkom 2 ods. 7 písm. c) druhým pododsekom základného nariadenia

O druhej časti založenej na tom, že dôkazné bremeno uložené Komisiou žalobkyni na účely preukázania, že pôsobí v trhovom hospodárstve, je neprimerané a porušuje všeobecné zásady práva Únie

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.