ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
zo 6. júla 2011 (*)
„Ochranná známka Spoločenstva – Prihláška slovnej ochrannej známky Spoločenstva TDI – Absolútny dôvod zamietnutia – Opisný charakter – Absencia rozlišovacej spôsobilosti nadobudnutej používaním – Článok 7 ods. 1 písm. c) a článok 7 ods. 3 nariadenia (ES) č. 207/2009 – Článok 75 a článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009“
Vo veci T‑318/09,
Audi AG, so sídlom v Ingolstadte (Nemecko),
Volkswagen AG, so sídlom vo Wolfsburgu (Nemecko),
v zastúpení: P. Kather, advokát,
žalobcovia,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: G. Schneider, splnomocnený zástupca,
žalovanému,
ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu prvého odvolacieho senátu ÚHVT zo 14. mája 2009 (vec R 226/2007‑1), týkajúcemu sa prihlášky slovnej ochrannej známky TDI ako ochrannej známky Spoločenstva,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a K. O’Higgins,
tajomník: C. Heeren, referentka,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Súdu prvého stupňa 14. augusta 2009,
so zreteľom na vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. novembra 2009,
so zreteľom na repliku podanú do kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2010,
po pojednávaní z 8. decembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobcovia Audi AG a Volkswagen AG podali 22. mája 2003 na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) prihlášku ochrannej známky Spoločenstva podľa nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) v znení zmien a doplnení [nahradeného nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1)].
2 Prihláška ochrannej známky bola podaná na zápis slovného označenia TDI.
3 Výrobky uvedené v prihláške patria do triedy 12 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu: „Vozidlá a ich konštrukčné prvky.“
4 Rozhodnutím z 1. februára 2007 prieskumový pracovník zamietol prihlášku pre predmetné tovary podľa článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 207/2009]. Zastával tiež názor, že článok 7 ods. 3 nariadenia č. 40/94 [teraz článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009] nebol uplatniteľný z dôvodu, že udomácnenie sa prihlasovaného označenia u verejnosti ako ochrannej známky nebolo dostatočne preukázané.
5 Žalobcovia podali proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka 5. februára 2007 odvolanie.
6 Rozhodnutím zo 14. mája 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvý odvolací senát ÚHVT zamietol toto odvolanie z dôvodu, že označenie TDI malo pre všetky uvádzané výrobky v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 opisný charakter, ako to Súd prvého stupňa konštatoval vo svojom rozsudku z 3. decembra 2003, Audi/ÚHVT (TDI) (T‑16/02, Zb. s. II‑5167). Okrem toho, pokiaľ ide o uplatnenie článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, odvolací senát zastával názor, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním malo byť preukázané v celej Európskej únii. Konštatoval, že žalobcovia nepredložili tento dôkaz, pokiaľ ide o ochrannú známku TDI. Čo sa týka Dánska, Holandska a Írska, považoval dokumenty, ktoré boli doložené do spisu, za nedostatočné. O ostatných členských štátoch uviedol, že predložené dôkazy nedokazovali udomácnenie prihlasovanej ochrannej známky, keďže nepreukazovali, že uvedená ochranná známka umožňovala spotrebiteľom z týchto krajín identifikovať obchodný pôvod predmetných výrobkov.
Návrhy účastníkov konania
7 Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal ÚHVT na náhradu trov konania.
8 ÚHVT navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
Právny stav
9 Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009. Druhý žalobný dôvod je založený na článku 7 ods. 1 písm. b) a c) uvedeného nariadenia. Tretí a štvrtý žalobný dôvod sú v uvedenom poradí založené na porušení článku 76 ods. 1 a článku 75 nariadenia č. 207/2009.
10 Všeobecný súd považuje za vhodné skúmať najprv druhý žalobný dôvod, potom prvý žalobný dôvod a nakoniec tretí a štvrtý žalobný dôvod.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 207/2009
Tvrdenia účastníkov konania
11 Žalobcovia po prvé tvrdia, že označenie TDI bolo predmetom viacerých národných a jedného medzinárodného zápisu. To preukazuje, že uvedené označenie nie je opisné a nie je zbavené akejkoľvek rozlišovacej spôsobilosti.
12 Po druhé žalobcovia poznamenávajú, že ÚHVT posudzoval ich prihlášku označenia TDI odlišne od prihlášok týkajúcich sa podobných označení, a to označení CDI a HDI, ktoré boli podané dvoma inými automobilovými výrobcami, keďže pre ich zápis nepožadoval preukázanie nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním. S odkazom na uznesenie Súdneho dvora z 12. februára 2009, Bild digital (predtým Bild.T‑Online.de) (C‑39/08 a C‑43/08, neuverejnené v Zbierke, bod 17), tvrdia, že ÚHVT je povinný zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je, alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, hoci v nijakom prípade nemôže byť týmito rozhodnutiami viazaný. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že odvolací senát zohľadnil rozhodnutia o zápise označení CDI a HDI ako ochranných známok Spoločenstva.
13 ÚHVT spochybňuje tvrdenia žalobcov.
Posúdenie Všeobecným súdom
14 Na úvod treba pripomenúť, že odvolací senát založil svoje napadnuté rozhodnutie výlučne na článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009. Preto sú tvrdenia žalobcov založené na porušení článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 irelevantné.
15 Podľa znenia článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 do registra sa nezapíšu „ochranné známky, ktoré tvoria výlučne označenia alebo znaky, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie druhu, kvality, množstva, zamýšľaného účelu, hodnoty, zemepisného pôvodu alebo času výroby tovarov alebo poskytovania služieb, prípadne iných vlastností tovarov alebo služieb“. Podľa odseku 2 toho istého článku „odsek 1 sa bude uplatňovať napriek skutočnosti, že dôvody na zamietnutie existujú iba v časti Spoločenstva“.
16 Označenia alebo údaje uvedené v článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 sú tie, ktoré môžu pri bežnom používaní z hľadiska príslušnej skupiny verejnosti slúžiť na označenie výrobku alebo služby, pre ktoré sa žiada zápis, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zmienky o niektorej z ich základných vlastností [rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. júna 2005, Metso Paper Automation/ÚHVT (PAPERLAB), T‑19/04, Zb. s. II‑2383, bod 24 a rozsudok Všeobecného súdu z 9. júna 2010, Hoelzer/ÚHVT (SAFELOAD), T‑315/09, Zb. s. II‑106*, bod 15].
17 Z toho vyplýva, že na to, aby označenie spadalo do rámca zákazu uvedeného v tomto ustanovení, musí vykazovať dostatočne priamu a konkrétnu súvislosť s predmetnými výrobkami alebo službami, ktorá by dotknutej verejnosti umožňovala okamžite a bez ďalšieho rozmýšľania vnímať opis predmetných výrobkov a služieb alebo jednej z ich vlastností (rozsudky PAPERLAB, už citovaný v bode 16 vyššie, bod 25, a SAFELOAD, už citovaný v bode 16 vyššie, bod 16).
18 Pokiaľ ide o slovné označenie TDI, Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku TDI, už citovanom v bode 6 vyššie (bod 31), rozhodol, že toto označenie predstavuje skratku „turbo diesel injection“ alebo „turbo direct injection“. Rozhodol tiež, že pokiaľ ide o vozidlá, toto slovné označenie opisuje ich vlastnosť, keďže skutočnosť, že sú vybavené motorom „turbo diesel injection“ alebo „turbo direct injection“, predstavuje základnú charakteristiku vozidla. Čo sa týka konštrukčných prvkov vozidiel, Súd prvého stupňa uviedol, že slovné označenie TDI označuje ich typ (rozsudok TDI, už citovaný v bode 6 vyššie, bod 34).
19 Okrem toho Súd prvého stupňa v tom istom rozsudku takisto rozhodol, že označenie TDI je opisné pre predmetné tovary v celej Únii. Keďže vozidlá sa v zásade predávajú pod rovnakými označeniami na celom vnútornom trhu, neexistuje rozdiel medzi rôznymi časťami Únie, pokiaľ ide o pochopenie významu uvedeného označenia a vzťahu existujúceho medzi týmto označením a tovarmi uvedenými v prihláške ochrannej známky zo strany príslušnej skupiny verejnosti (rozsudok TDI, už citovaný v bode 6 vyššie, bod 38).
20 V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov založené na národných zápisoch a medzinárodnom zápise označenia TDI, musí byť zamietnuté ako irelevantné. Postačuje totiž pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na jednej strane systém ochranných známok Spoločenstva je samostatným systémom a na druhej strane zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov sa posudzuje iba na základe nariadenia č. 207/2009 [rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. júla 2003, Best Buy Concepts/ÚHVT (BEST BUY), T‑122/01, Zb. s. II‑2235, bod 41; z 15. septembra 2005, Citicorp/ÚHVT (LIVE RICHLY), T‑320/03, Zb. s. II‑3411, bod 95, a z 12. marca 2008, Suez/ÚHVT (Delivering the essentials of life), T‑128/07, neuverejnený v Zbierke, bod 32].
21 V druhom rade treba preskúmať žalobný dôvod žalobcov založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
22 V tejto súvislosti je potrebné po prvé pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozhodnutia týkajúce sa zápisu označenia ako ochrannej známky Spoločenstva, ktoré majú prijať odvolacie senáty podľa nariadenia č. 207/2009, patria do výkonu presne vymedzenej právomoci, a nie právomoci voľnej úvahy. Preto sa zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov musí posúdiť iba na základe tohto nariadenia tak, ako ho vykladá súd Spoločenstva, a nie na základe rozhodovacej praxe odvolacích senátov [rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 2005, BioID/ÚHVT, C‑37/03 P, Zb. s. I‑7975, bod 47; rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. októbra 2002, Glaverbel/ÚHVT (Povrch sklenenej dosky), T‑36/01, Zb. s. II‑3887, bod 35, a zo 14. júna 2007, Europig/ÚHVT (EUROPIG), T‑207/06, Zb. s. II‑1961, bod 40].
23 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov založené na uznesení Bild digital (predtým Bild.T‑Online.de), už citovanom v bode 12 vyššie, treba poznamenať, že Súdny dvor v bode 17 uvedeného uznesenia, pokiaľ ide o výklad článku 3 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92), uviedol, že vnútroštátny orgán príslušný pre zápis musí v rámci preskúmania prihlášky a v rozsahu, v akom na to disponuje informáciami, zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je, alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako. Aj keby sa však vychádzalo z predpokladu, že na preskúmanie vykonávané zložkami ÚHVT v rámci nariadenia č. 207/2009 sa uplatňuje rovnaká úvaha, Súdny dvor tiež spresnil, že predmetné orgány nemôžu byť v nijakom prípade viazané rozhodnutiami prijatými v súvislosti s podobnými prihláškami. Okrem toho Súdny dvor v bode 18 tohto uznesenia pripomenul, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť uvedená do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti, takže podnik sa nemôže pred príslušným orgánom odvolávať na rozhodovaciu prax tohto orgánu, ktorá by bola v rozpore s uplatniteľnou právnou úpravou alebo ktorá by uvedený orgán viedla k prijatiu nezákonného rozhodnutia.
24 V dôsledku toho sa žalobcovia nemôžu platne opierať o zápis iných označení ako ochranných známok Spoločenstva s cieľom preukázať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
25 Navyše treba dodať, že žalobcovia nepreukázali, že existuje dostatočne priama a konkrétna súvislosť, ktorá by príslušnej skupine verejnosti umožňovala okamžite a bez ďalšieho rozmýšľania vnímať skratky HDI a CDI ako opis motorových vozidiel alebo ich prvkov, alebo ich vlastností. Naopak, ako bolo uvedené v bode 18 vyššie, Súd prvého stupňa rozhodol, že príslušná skupina verejnosti vníma skratku TDI ako skratku pojmov „turbo diesel injection“ alebo „turbo direct injection“, čiže táto skratka označuje vlastnosť alebo typ prihlasovaných tovarov. Žalobcovia teda nepreukázali, že ich situácia je porovnateľná so situáciou prihlasovateľov ochranných známok HDI a CDI. K porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania pritom dochádza iba vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako (rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 96).
26 Preto treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009
Tvrdenia účastníkov konania
27 Po prvé žalobcovia uvádzajú, že udomácnenie sa ochrannej známky nemusí byť preukázané vo všetkých členských štátoch. Domnievajú sa tiež, že zásady uplatniteľné na dobré meno ochrannej známky v zmysle článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 musia byť prebraté na posúdenie nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky jej používaním. Postačujúce teda bude preukázanie udomácnenia sa predmetnej ochrannej známky v podstatnej časti Únie. V tejto súvislosti sa žalobcovia dovolávajú aj rozsudku Súdu prvého stupňa z 15. decembra 2005, BIC/ÚHVT (Tvar kamienkového zapaľovača) (T‑262/04, Zb. s. II‑5959, bod 69), a rozsudku Súdneho dvora zo 6. októbra 2009, PAGO International (C‑301/07, Zb. s. I‑9429).
28 Okrem toho žalobcovia uvádzajú, že v rámci výkladu článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 treba tiež zobrať do úvahy skutočnosť, že posúdenie založené na skúmaní v každej jednotlivej krajine nie je v súlade s duchom spoločného trhu a hospodárskej únie. Uvádzajú, že je skôr vhodnejšie určiť, či ochranná známka umožňuje významnej časti populácie Únie identifikovať predmetné tovary alebo služby ako pochádzajúce z určitého podniku.
29 Žalobcovia spochybňujú argumentáciu ÚHVT, podľa ktorej sú zemepisné hranice relevantné, pretože ide o jazykové hranice. Podľa žalobcov označenie TDI, ktoré sa skladá z troch písmen, bude vnímané rovnako vo všetkých jazykoch.
30 Pokiaľ ide o tvrdenie ÚHVT, podľa ktorého vo vzťahu k Dánsku, Holandsku a Írsku žalobcovia nepredložili iné dôkazy než dôkazy týkajúce sa podielov na trhu, žalobcovia odkazujú na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 2009, Lange Uhren/ÚHVT (Geometrické polia na ciferníku hodiniek) (T‑152/07, neuverejnený v Zbierke, bod 126). Podľa názoru žalobcov Súd prvého stupňa v tomto rozsudku konštatoval, že časť trhu ovládaná ochrannou známkou je údajom, ktorý môže byť relevantný na účely posúdenia, či táto ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť používaním. Žalobcovia zastávajú toto stanovisko a domnievajú sa, že z podielu tovarov, na ktorých bolo uvedené označenie TDI, na trhu možno vyvodiť mieru všeobecnej známosti uvedeného označenia, ktorého zápis sa žiadal, keďže toto označenie je systematicky umiestňované na zadnej časti karosérie vozidla. Uvedený podiel na trhu teda umožňuje priamo vyvodiť „rozšírenosť“ označenia TDI.
31 Žalobcovia tiež poznamenávajú, že zápis ochrannej známky TDI v niektorých členských štátoch predstavuje dôkaz o udomácnení sa uvedenej ochrannej známky v týchto krajinách. Nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti touto ochrannou známkou jej používaním je teda potrebné iba vtedy, ak ochranná známka nebola zapísaná v súlade s vnútroštátnym právom harmonizovaným s režimom Spoločenstva. V prejednávanej veci populácia krajín, v ktorých bola ochranná známka TDI zapísaná, predstavovala k dátumu podania prihlášky označenia TDI ako ochrannej známky Spoločenstva takmer dve tretiny populácie Únie.
32 Po druhé žalobcovia súhlasia so záverom odvolacieho senátu, podľa ktorého je miera pozornosti priemerného spotrebiteľa pri kúpe auta vysoká. Spochybňujú však konštatovanie uvádzané v bode 28 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého je miera pozornosti príslušnej skupiny verejnosti, keď ide o technické údaje, rôzna. Podľa žalobcov, pokiaľ ide o veľmi drahé a vysoko technologické výrobky, spotrebiteľ študuje všetky informácie vrátane značky vozidla s mimoriadnou pozornosťou.
33 Po tretie žalobcovia uvádzajú, že počas konania pred prieskumovým pracovníkom predložili na jednej strane údaje preukazujúce, že ich vozidlá, na ktorých je umiestnené označenie TDI, predstavovali v čase podania prihlášky na trhu Únie s automobilmi významnú časť trhu, a na druhej strane obrat dosiahnutý predajom týchto áut. Okrem toho tvrdia, že skutočnosť, že každé vozidlo jazdí s označením TDI na zadnej časti karosérie, predstavuje mobilný reklamný nosič, čo robí oznámené údaje ešte významnejšími. Zastávajú tiež názor, že stupeň známosti prihlasovanej ochrannej známky je primeraný obratu a predstavuje dôležitý ukazovateľ na posúdenie udomácnenia sa uvedenej ochrannej známky. Nakoniec odkazujú na reklamný materiál a na vyhlásenia automobilových klubov, ktoré predložili v rámci konania pred prieskumovým pracovníkom.
34 Žalobcovia odkazujú aj na vyhlásenia konkurentov, podľa ktorých konkurenti nepoužívajú označenie TDI a toto označenie sa spája so žalobcami. Pokiaľ ide o niektorých automobilových výrobcov, žalobcovia poukazujú na to, že uvedení automobiloví výrobcovia od nich nakupujú motory, že týmto výrobcom udelili súhlas na používanie ochrannej známky TDI na účel reklamy na uvedené motory a že jeden z nich pred rokom 2009 nepredával žiadne dieselové vozidlá.
35 Okrem toho používanie odlišných skratiek konkurentmi na označenie ich dieselových vozidiel podľa názoru žalobcov posilňuje u spotrebiteľa záver, že skratka TDI je označením používaným žalobcami pre ich dieselové vozidlá.
36 Po štvrté žalobcovia odvolaciemu senátu vytýkajú, že konštatoval, že v obchodnom styku nepoužívali označenie TDI ako ochrannú známku, ale používali ho ako „opisný akronym“. Namietajú, že podľa judikatúry používanie vo forme ochrannej známky si nevyžaduje, aby predmetné označenie bolo používané samostatne. Používanie uvedeného označenia v spojení s inými označeniami je rovnako relevantné. V prejednávanej veci pritom žalobcovia tvrdia, že predložili dôkaz o používaní označenia TDI v spojení s inými ochrannými známkami.
37 Žalobcovia popierajú zistenie odvolacieho senátu, podľa ktorého treba preukázať, že dotknutá verejnosť vníma predmetné označenie ako ochrannú známku. Tvrdia, že postačuje preukázať, že zainteresované kruhy skutočne vnímajú výrobok alebo službu, ktoré sú označené ochrannou známkou, ktorej zápis sa žiada, ako pochádzajúce od určitého podniku. Žalobcovia odvolaciemu senátu vytýkajú, že postupoval spôsobom argumentácie v kruhu, keď tvrdil, že označenie TDI je opisné, a v dôsledku toho si zainteresované kruhy uvedené označenie nespoja s určitým podnikom. Takéto odôvodnenie predpokladá, že označenie, ktoré je vo svojej podstate opisné, by nikdy nemohlo získať rozlišovaciu spôsobilosť používaním, pretože také označenie by nemohlo byť relevantnou verejnosťou vnímané ako údaj o obchodnom pôvode výrobkov alebo služieb, na ktorých je umiestnené. Taký prístup by zbavil článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 jeho zmyslu. V tejto súvislosti žalobcovia odkazujú na rozsudok Súdneho dvora z 18. júna 2002, Philips (C‑299/99, Zb. s. I‑5475, bod 40). Navyše pojem udomácnenia sa ochrannej známky je určený práve na kompenzáciu „nedostatku údajne vytýkaného opisnému označeniu“.
38 ÚHVT spochybňuje tvrdenia žalobcov.
Posúdenie Všeobecným súdom
39 Treba pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 absolútne dôvody zamietnutia zápisu uvedené v článku 7 ods. 1 písm. b) až d) toho istého nariadenia nebránia tomu, aby bola ochranná známka zapísaná, ak získala rozlišovaciu spôsobilosť, pokiaľ ide o výrobky alebo služby, o ktorých zápis sa žiada, v dôsledku ich používania.
40 Článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 nestanovuje autonómne právo na zápis ochrannej známky. Obsahuje výnimku z dôvodov zamietnutia uvedených v článku 7 ods. 1 písm. b) až d) tohto nariadenia. Jeho dosah sa preto musí vykladať v závislosti od týchto dôvodov zamietnutia (rozsudok Geometrické polia na ciferníku hodiniek, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 121; pozri analogicky tiež rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 2006, Bovemij Verzekeringen, C‑108/05, Zb. s. I‑7605, bod 21).
41 Z judikatúry vyplýva, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti na základe používania ochrannej známky vyžaduje, aby prinajmenšom významná časť príslušnej skupiny verejnosti vďaka tejto ochrannej známke rozpoznala, že dotknuté výrobky alebo služby pochádzajú z určitého podniku [rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Eurocermex/ÚHVT (Tvar pivovej fľaše), T‑399/02, Zb. s. II‑1391, bod 42, a Geometrické polia na ciferníku hodiniek, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 122].
42 Okrem toho Súdny dvor v rozsudku zo 4. mája 1999, Windsurfing Chiemsee (C‑108/97 a C‑109/97, Zb. s. I‑2779, bod 49), rozhodol, že na určenie toho, či ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku jej používania, musí príslušný orgán celkovo posúdiť prvky, ktoré môžu preukázať, že ochranná známka získala schopnosť identifikovať predmetný výrobok ako pochádzajúci od určitého podniku, a teda odlišovať tento výrobok od tých, ktoré sú od iných podnikov.
43 V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť najmä podiel ochrannej známky na trhu, intenzitu, zemepisný rozsah a dobu používania tejto ochrannej známky, výšku investícií vynaložených podnikom na jej reklamu, pomer záujmových skupín, ktoré vďaka ochrannej známke identifikujú výrobok ako pochádzajúci od určitého podniku, vyhlásenia obchodných a priemyselných komôr alebo iných profesijných organizácií, ako aj prieskumy verejnej mienky (pozri rozsudok Tvar pivovej fľaše, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 44 a citovanú judikatúru).
44 V prejednávanej veci odvolací senát na základe rozsudku TDI, už citovaného v bode 6 vyššie, rozhodol, že keďže označenie TDI sa skladá z počiatočných písmen slov uvedených vo výraze „turbo direct injection“ alebo vo výraze „turbo diesel injection“, absolútny dôvod zamietnutia uvedený v článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 existuje v celej Únii, a že teda ochranná známka TDI musela ku dňu podania prihlášky, čiže k 22. máju 2003, získať rozlišovaciu spôsobilosť používaním v každom z pätnástich členských štátov Únie (body 32 a 33 napadnutého rozhodnutia). Podľa odvolacieho senátu však žalobcovia nepreukázali udomácnenie sa ochrannej známky používaním v Dánsku, Holandsku a v Írsku (bod 40 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho odvolací senát zastával názor, že v ostatných členských štátoch nebolo označenie TDI používané ako ochranná známka, ale iba ako opisné označenie, takže nemohlo získať rozlišovaciu spôsobilosť (body 41 a 44 napadnutého rozhodnutia).
45 V prvom rade žalobcovia odmietajú tvrdenie odvolacieho senátu, podľa ktorého musí byť dôkaz o udomácnení sa ochrannej známky TDI predložený pre každý z členských štátov Únie. Zastávajú názor, že preukázanie uvedeného udomácnenia týkajúceho sa významnej časti územia Únie je postačujúce.
46 Podľa judikatúry ochrannú známku možno zapísať podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 iba vtedy, ak sa predloží dôkaz, že používaním, ktorého bola predmetom, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v časti Únie, v ktorej takúto rozlišovaciu spôsobilosť pôvodne nemala. Túto časť Únie uvedenú v odseku 2 predmetného článku môže prípadne tvoriť jediný členský štát (rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT, C‑25/05 P, Zb. s. I‑5719, bod 83).
47 Prihlasovaná ochranná známka, ktorá nemá rozlišovaciu spôsobilosť ab initio vo všetkých členských štátoch Únie, musí na to, aby mohla byť zapísaná podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, získať rozlišovaciu spôsobilosť používaním vo všetkých týchto štátoch [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Glaverbel/ÚHVT (Štruktúra aplikovaná na sklenený povrch), T‑141/06, neuverejnený v Zbierke, bod 38]. Okrem toho dôkazy predložené vo vzťahu k niektorým členským štátom nemôžu podať dôkaz o tom, že označenie získalo rozlišovaciu spôsobilosť v ostatných členských štátoch Únie (pozri v tomto zmysle už citovaný rozsudok Štruktúra aplikovaná na sklenený povrch, bod 39).
48 Z toho vyplýva, že keďže označenie TDI je v prejednávanej veci vnútorne opisné v celej Únii, získanie rozlišovacej spôsobilosti používaním musí byť preukázané pre každý z členských štátov Únie.
49 Tvrdenia žalobcov nemôžu spochybniť tento záver.
50 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenia založené na rozsudku Tvar kamienkového zapaľovača, už citovanom v bode 27 vyššie, z bodu 68 a nasl. uvedeného rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa nemal v úmysle vyjadriť sa k zásadám, ktoré sa majú uplatniť pri definovaní územia relevantného na účely posúdenia nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním, ale obmedzil sa na konštatovanie, že v uvedenej veci „[dôkaz o používaní]… musí byť predložený pre podstatnú časť Spoločenstva“. Okrem toho Súd prvého stupňa v tejto veci rozhodol, že dôkazy predložené na preukázanie udomácnenia sa prihlasovanej trojrozmernej ochrannej známky boli nedostačujúce, takže pre rozhodnutie vo veci nebolo nutné určiť, či absencia dôkazu o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v niektorých krajinách bráni, alebo nebráni zápisu podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009.
51 Žalobcovia sa teda nemôžu dovolávať rozsudku Tvar kamienkového zapaľovača, už citovaného v bode 27 vyššie, aby tak spochybnili riešenie prijaté odvolacím senátom, ktoré je zlučiteľné s judikatúrou citovanou v bode 45 vyššie.
52 Po druhé žalobcovia poukazujú na skutočnosť, že odvolací senát má použiť rovnaké kritérium, ako je to, ktoré sa použije na určenie existencie dobrého mena ochrannej známky v zmysle článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, a prijať záver, že preukázanie nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti týkajúcej sa podstatnej časti Únie je postačujúce.
53 Treba pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 je majiteľ ochrannej známky Spoločenstva oprávnený zabrániť všetkým tretím osobám, ktoré nemajú jeho súhlas, používať v obchodnom styku akékoľvek označenie, ktoré je zhodné s touto ochrannou známkou alebo je jej podobné, pokiaľ ide o tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné tým tovarom alebo službám, pre ktoré je zapísaná ochranná známka Spoločenstva, pokiaľ ide o ochrannú známku, ktorá má v rámci Spoločenstva dobré meno, a pokiaľ by používanie tohto označenia bez náležitého dôvodu neprávom ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti či z dobrého mena ochrannej známky Spoločenstva alebo by ich poškodzovalo.
54 V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobcovia nemôžu platne spochybniť riešenie prijaté odvolacím senátom, ktoré je v súlade s osobitnou judikatúrou týkajúcou sa nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, tým, že budú vychádzať z judikatúry týkajúcej sa iného ustanovenia uvedeného nariadenia.
55 Konkrétne vzhľadom na rozdiel v logike charakteristickej pre uplatňovanie článku 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, týkajúceho sa dobrého mena, na jednej strane a článku 7 ods. 3 uvedeného nariadenia, týkajúceho sa získania rozlišovacej spôsobilosti používaním, na druhej strane a vzhľadom na miesto, ktoré zaujímajú v systematike tohto nariadenia, nemožno v rámci uplatnenia týchto dvoch ustanovení použiť rovnaký test, pokiaľ ide o relevantné územie.
56 Článok 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 totiž chráni legitímne záujmy majiteľov ochranných známok, ktorých ochranná známka získala vďaka ich obchodnému a propagačnému úsiliu dobré meno. Používanie ochrannej známky iným hospodárskym subjektom tak môže bez riadneho dôvodu neprávom ťažiť z dobrého mena ochrannej známky alebo poškodzovať jej dobré meno aj vtedy, ak je ochranná známka prípadne známa iba podstatnej časti príslušnej skupiny verejnosti v jedinom členskom štáte.
57 Naopak, v rámci uplatňovania článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 treba prihliadať na to, že toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zákazu zápisu najmä opisného označenia ako ochrannej známky Spoločenstva a že podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa uvedený zákaz uplatní, aj keď dôvod na zamietnutie existuje iba v časti Únie. V prípade, že by bol výklad navrhovaný žalobcami prijatý, znamenalo by to, že opisná ochranná známka by mohla byť zapísaná na základe nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním v podstatnej časti Únie, hoci by ochranná známka naďalej zostávala v ostatných častiach Únie opisnou. Výklad navrhovaný žalobcami je teda v rozpore so samotným znením nariadenia č. 207/2009.
58 Tvrdenie, ktorým žalobcovia odvolaciemu senátu vytýkajú, že nepodal rovnaký výklad relevantného územia na účely preukázania nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním, ako podal Súdny dvor v rozsudkoch týkajúcich sa preukázania existencie dobrého mena v zmysle článku 9 ods. 1 písm. c), nariadenia č. 207/2009, preto treba odmietnuť.
59 Po tretie žalobcovia nemôžu platne tvrdiť, že vzhľadom na vytvorenie jednotného hospodárskeho priestoru Únie zemepisné hranice stratili svoj význam.
60 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa v rozsudku Štruktúra aplikovaná na sklenený povrch, už citovanom v bode 47 vyššie (bod 40), konštatoval toto:
„[Tvrdenie], že prístup spočívajúci v spočítaní krajín, z ktorých pochádzajú dôkazy, je v rozpore s potrebou považovať [Úniu] za jednotný trh, nemožno prijať. Podľa článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia [č. 207/2009], v spojení s odsekom 2 toho istého článku, zápis ochrannej známky sa musí zamietnuť, ak ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť v časti [Únie] a časť [Únie] uvedenú v odseku 2 tohto článku môže tvoriť prípadne jediný členský štát. Odvolací senát teda správne preskúmal dôkazy týkajúce sa rozlišovacej spôsobilosti získanej používaním oddelene pre každý členský štát.“
61 Vzhľadom na vyššie uvedené treba prijať záver, že odvolací senát správne určil, že keďže označenie je opisné v celej Únii, žalobcovia mali podať dôkaz o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v každom z pätnástich členských štátov Únie ku dňu podania prihlášky.
62 V druhom rade žalobcovia uvádzajú, že v rozpore so záverom odvolacieho senátu predložili dôkaz o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v každom členskom štáte vrátane Írska, Dánska a Holandska.
63 V tejto súvislosti treba konštatovať, že jediným relevantným dôkazom predloženým žalobcami vo vzťahu k týmto trom členským štátom je podiel na trhu, ktorý zaberajú.
64 Okolnosti, za akých podmienka spojená s nadobudnutím rozlišovacej spôsobilosti používaním môže byť vnímaná ako splnená, nemôžu byť stanovené výlučne na základe všeobecných a abstraktných údajov, akými sú určené percentuálne podiely [pozri rozsudky Štruktúra aplikovaná na sklenený povrch, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 32 a citovanú judikatúru, a z 15. októbra 2008, Powerserv Personalservice/ÚHVT – Manpower (MANPOWER), T‑405/05, Zb. s. II‑2883, bod 131].
65 Konkrétne údaje týkajúce sa podielu na trhu nepreukazujú, že verejnosť, ktorej sa týkajú predmetné výrobky, vníma opisné označenie ako označenie obchodného pôvodu (pozri analogicky s predložením údajov týkajúcich sa objemov predaja a reklamných materiálov rozsudok Štruktúra aplikovaná na sklenený povrch, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 41). Okrem toho žalobcovia nepredložili vo vzťahu k vyššie uvedeným členským štátom úplné informácie týkajúce sa v jednotlivých prípadoch najmä intenzity, zemepisného rozsahu a trvania používania alebo výšky ich investícií na propagáciu ochrannej známky TDI.
66 V dôsledku toho treba prijať záver, že odvolací senát správne rozhodol o absencii postačujúceho dôkazu o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v Írsku, Dánsku a Holandsku.
67 Vzhľadom na to, že žalobcovia mali predložiť dôkaz o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v každom z pätnástich členských štátov Únie (pozri záver v bode 61 vyššie), absencia postačujúceho dôkazu, pokiaľ ide o tieto tri členské štáty, sama osebe postačuje na potvrdenie rozhodnutia odvolacieho senátu zamietnuť prihlášku.
68 Nie je teda potrebné skúmať opodstatnenosť tvrdení žalobcov predložených v súvislosti s dôvodmi napadnutého rozhodnutia týkajúcimi sa neexistencie používania označenia TDI ako ochrannej známky.
69 Navyše treba uviesť, že odvolací senát v bode 53 napadnutého rozhodnutia správne konštatoval, že nemohol prijať záver, že označenie TDI bolo používané ako ochranná známka, keďže uvedené označenie bolo používané buď ako priamo opisné, alebo bolo v reklamných materiáloch používané spoločne s inými ochrannými známkami žalobcov, ktoré majú rozlišovaciu spôsobilosť.
70 Podľa judikatúry, pokiaľ ide o nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním, musí identifikovanie tovaru alebo služby zainteresovanými kruhmi ako tovaru alebo služby pochádzajúcich od určitého podniku vyplývať z používania ochrannej známky ako ochrannej známky. Výraz „používanie ochrannej známky ako ochrannej známky“ treba chápať tak, že sa vzťahuje iba na používanie ochrannej známky na účely identifikovania tovaru alebo služby zainteresovanými kruhmi ako tovaru alebo služby pochádzajúcich od určitého podniku (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 2005, Nestlé, C‑353/03, Zb. s. I‑6135, body 26 a 29).
71 V rozpore s tvrdeniami žalobcov odvolací senát neprijal záver o neexistencii používania ako ochrannej známky na základe argumentácie v kruhu, vychádzajúc z predpokladu, že keďže ide o opisné označenie, nemôže byť používané ako ochranná známka.
72 V odôvodneniach 45 až 52 napadnutého rozhodnutia totiž odvolací senát skúmal niekoľko reklamných materiálov predložených žalobcami. Okrem toho, ako to odvolací senát správne konštatoval, tieto reklamné materiály jasne vyvolávajú u príslušnej skupiny verejnosti dojem, že označenie TDI nebolo používané na označenie obchodného pôvodu predmetných výrobkov, ale ako opis vlastnosti tam uvedených automobilov, teda že sú vybavené dieselovým motorom s priamym vstrekovaním.
73 Navyše v reklamných materiáloch, ktoré predložili žalobcovia a ktoré sa nachádzajú v správnom spise, je označenie TDI vždy sprevádzané inou ochrannou známkou, ktorej majiteľmi sú žalobcovia, ako napríklad ochrannou známkou Audi, ochrannou známkou VW alebo ochrannou známkou Volkswagen. Všeobecný súd pritom opakovane rozhodol, že reklamné materiály, v ktorých je označenie bez vnútornej rozlišovacej spôsobilosti vždy sprevádzané inými ochrannými známkami, ktoré naopak takúto spôsobilosť majú, nepredstavujú dôkaz o tom, že verejnosť vníma prihlasované označenie ako ochrannú známku, ktorá označuje obchodný pôvod výrobkov (rozsudky Tvar pivovej fľaše, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 51, a Tvar kamienkového zapaľovača, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 77). V každom prípade odvolací senát tým, že odkázal na internetové stránky uvádzajúce, že španielska verejnosť vníma označenie TDI ako skratku odkazujúcu na druh dieselového motora s priamym vstrekovaním nezávisle od automobilového výrobcu, preukázal, že napriek propagačnému úsiliu žalobcov v Španielsku príslušná skupina verejnosti nevníma uvedené označenie ako údaj o obchodnom pôvodu dotknutých výrobkov, ale ako opisný a druhový výraz.
74 Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009
Tvrdenia účastníkov konania
75 Žalobcovia uvádzajú, že prieskumový pracovník nevyhovel ich žiadostiam o usporiadanie stretnutia na prerokovanie potreby a rozsahu prieskumu verejnej mienky, ktorý by preukázal, že vo vzťahu k dotknutým výrobkom získala ochranná známka TDI rozlišovaciu spôsobilosť používaním. Uvádzajú, že ich vôľa bola vedená tým, že s prieskumom verejnej mienky sú spojené značné výdavky, a tým, že v prípade nezhody v parametroch prieskumu by vykonali zbytočnú prácu, čo by neuľahčovalo ich úlohu ani úlohu ÚHVT. Okrem toho ÚHVT sa mal za dodržania zásady skúmania skutočností ex offo s nimi kontaktovať, pokiaľ ide o parametre takého prieskumu. Vzhľadom na to, že k takej dohode nedošlo, ÚHVT porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009.
76 Okrem toho žalobcovia kritizujú závery odvolacieho senátu uvedené v bode 55 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého skutočnosť, že prieskumový pracovník nevyhovel ich žiadosti o dohodu o podmienkach prieskumu verejnej mienky, je poľutovaniahodná, ale nezbavuje prihlasovateľov nebezpečenstva, že dôkazy zostanú v prípade absencie predloženia takéhoto prieskumu verejnej mienky nepostačujúce. Podľa zásady skúmania skutočností ex offo bol ÚHVT povinný odpovedať na „žiadosť o usmernenia“, aby tak prihlasovateľovi poskytol možnosť od začiatku vypracovať prieskum verejnej mienky s takými rysmi, ktoré ho spravia pre ÚHVT prijateľným. Nakoniec žalobcovia zastávajú názor, že pokiaľ odvolací senát zistí chybu v posúdení vykonanom prieskumovým pracovníkom, k čomu došlo v prejednávanej veci, použitím výrazu „poľutovaniahodná“, môže vykonávať právomoci prieskumového pracovníka a túto chybu napraviť.
77 ÚHVT spochybňuje tvrdenia žalobcov.
Posúdenie Všeobecným súdom
78 Podľa článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 „v konaniach… [ÚHVT] preskúma skutočnosti ex offo“.
79 Žalobcovia vytýkajú ÚHVT, že prieskumový pracovník nevyhovel ich žiadostiam týkajúcim sa stretnutia na prerokovanie potreby a rozsahu prieskumu verejnej mienky, ktorý by preukázal, že vo vzťahu k dotknutým výrobkom získala ochranná známka TDI rozlišovaciu spôsobilosť používaním. Neexistencia prieskumu verejnej mienky bola pritom zohľadnená aj odvolacím senátom, ktorý zamietol odvolanie žalobcov, takže absencia odpovede prieskumového pracovníka má podľa nich vplyv na platnosť napadnutého rozhodnutia.
80 Treba konštatovať, že tento žalobný dôvod je nepodložený.
81 Prieskumový pracovník totiž listom z 20. októbra 2004 v zmysle pravidla 11 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), informoval žalobcov, že označenie TDI nebolo spôsobilé na zápis. V tomto liste prieskumový pracovník uviedol, že „prieskumy verejnej mienky [sú] v prieskumových konaniach týkajúcich sa udomácnenia sa [ochrannej známky] takmer vždy potrebné“.
82 V odpovedi na oznámenie dôvodov zamietnutia listom z 20. januára 2005 žalobcovia navrhli, že ich zástupca „využije najbližšiu služobnú cestu do Španielska na to, aby si s prieskumovými pracovníkmi dohodol stretnutie, kde by mohol byť prediskutovaný ďalší postup v konaní priamo; prax dokazuje, že priama výmena názorov týkajúca sa ďalšieho postupu je účinnejšia a hospodárnejšia než zdĺhavá korešpondencia“.
83 List z 20. januára 2005 však neobsahuje žiadny náznak ponuky vykonať prieskum verejnej mienky, ktorého obsah by mohol byť prerokovaný s prieskumovým pracovníkom počas „pracovného stretnutia“, a v tomto liste žalobcovia spomenuli „očakávanú malú užitočnosť“ prieskumu verejnej mienky na európskej úrovni a uviedli, že podľa praxe ÚHVT a súdov Únie možno od prieskumov verejnej mienky upustiť.
84 Treba teda konštatovať, že prieskumový pracovník jasne uviedol, že prieskumy verejnej mienky boli na preukázanie udomácnenia sa ochrannej známky „takmer vždy potrebné“. Naopak, z listu žalobcov z 20. januára 2005 nevyplýva, že ponúkali predloženie prieskumov verejnej mienky alebo že chceli spresniť ich rozsah pred ich vykonaním, a to o to viac, že vyjadrili názor, že podľa praxe ÚHVT a judikatúry možno od prieskumov verejnej mienky upustiť.
85 Za týchto okolností nemôžu žalobcovia platne namietať, že neuskutočnenie pracovného stretnutia so zástupcom žalobcov na účely spresnenia obsahu prieskumov verejnej mienky, ktoré mali byť predložené, predstavuje akúkoľvek nezákonnosť, ktorá mohla ovplyvniť platnosť napadnutého rozhodnutia.
86 V dôsledku toho treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 75 nariadenia č. 207/2009
Tvrdenia účastníkov konania
87 Podľa žalobcov sa napadnuté rozhodnutie zakladá predovšetkým na závere odvolacieho senátu, podľa ktorého ochranná známka nemohla získať rozlišovaciu spôsobilosť používaním, keďže mala opisný charakter. Odvolací senát v tejto súvislosti zastával názor, že prieskum verejnej mienky bol potrebný (bod 54 napadnutého rozhodnutia).
88 Žalobcovia tiež uvádzajú, že odvolací senát ich neinformoval o tom, že v tomto bode sa pripája k názoru prieskumového pracovníka. Vzhľadom na ich návrh predloženia dôkazu ich odvolací senát mal informovať, že aj z jeho pohľadu nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním možno preukázať iba prieskumom verejnej mienky. Odvolací senát však podľa tvrdenia žalobcov prijal napadnuté rozhodnutie bez toho, aby predtým spomenul čo i len náznak potreby predloženia prieskumov verejnej mienky.
89 ÚHVT spochybňuje tvrdenia žalobcov.
Posúdenie Všeobecným súdom
90 Podľa článku 75 nariadenia č. 207/2009 rozhodnutia ÚHVT sú odôvodnené a vychádzajú z dôvodov, ku ktorým mali účastníci konania možnosť predložiť svoje pripomienky.
91 V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že argumentácia žalobcov vychádza z mylného predpokladu, a to zo skutočnosti, že existoval návrh na vykonanie dôkazu týkajúci sa predloženia prieskumov verejnej mienky. Ako však bolo konštatované v bode 84 vyššie, z listu žalobcov z 20. januára 2005 nevyplýva, že ponúkali predloženie prieskumov verejnej mienky alebo že chceli spresniť ich rozsah pred ich vykonaním.
92 Navyše treba poznamenať, že žalobcovia neuvádzajú žiadne právne pravidlo, ktoré by odvolací senát zaväzovalo k tomu, aby im pred prijatím napadnutého rozhodnutia oznámil svoj úmysel zohľadniť absenciu dôkazu – a to prieskumov verejnej mienky –, ktorých dôležitosť už zdôraznil prieskumový pracovník.
93 Štvrtý žalobný dôvod, a teda aj žalobu v celom jej rozsahu, treba v dôsledku toho zamietnuť.
O trovách
94 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom ÚHVT.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Audi AG a Volkswagen AG sú povinní nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. júla 2011.
Podpisy