ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 30. apríla 2019 (*)

„Štátna pomoc – Schéma oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb uplatnená Francúzskom v prospech svojich prístavov – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Existujúca pomoc – Pojem hospodárska činnosť – Povinnosť odôvodnenia – Narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Zásada riadnej správy vecí verejných“

Vo veci T‑747/17,

Union des ports de France – UPF, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení C. Vannini a E. Moraïtou, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je žaloba podľa článku 263 ZFEÚ o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/2116 z 27. júla 2017 o schéme pomoci SA.38398 (2016/C, ex 2015/E) uplatnenej Francúzskom – Zdaňovanie prístavov vo Francúzsku (Ú. v. EÚ L 332, 2017, s. 24),

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia S. Papasavvas a O. Spineanu ‑ Matei,

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 28. novembra 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        V priebehu roka 2013 zaslali útvary Európskej komisie všetkým členským štátom dotazník o fungovaní a zdaňovaní ich prístavov s cieľom získať celkový prehľad o tejto oblasti a objasniť postavenie prístavov z hľadiska predpisov Európskej únie o štátnej pomoci. V nadväznosti na to si útvary Komisie a francúzske orgány zaslali niekoľko listov týkajúcich sa tejto otázky.

2        Listom z 9. júla 2014 Komisia na základe článku 17 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) informovala francúzske orgány o jej predbežnom posúdení predpisov o zdaňovaní prístavov zameranom na to, či ich možno kvalifikovať ako štátnu pomoc, a na ich zlučiteľnosť s vnútorným trhom. Na záver tohto listu Komisia vyjadrila svoj predbežný názor, že oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb (ďalej len „oslobodenie od dane z príjmov PO“) v prospech francúzskych prístavov predstavovalo existujúcu štátnu pomoc, ktorá je v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nezlučiteľná, a vyzvala francúzske orgány, aby k tomuto predbežnému posúdeniu predložili svoje pripomienky.

3        Francúzske orgány svoje pripomienky predložili listom zo 7. novembra 2014. Dňa 12. decembra 2014 sa konalo stretnutie útvarov Komisie a francúzskych orgánov. Dňa 15. januára 2015 zaslali francúzske orgány Komisii dodatočné pripomienky. Listom z 1. júna 2015 útvary Komisie na tento list odpovedali so spresnením, že v danom štádiu trvajú na ich predbežnom stanovisku vyjadrenom v liste z 9. júla 2014.

4        Komisia svoje stanovisko potvrdila listom z 21. januára 2016 a francúzskym orgánom na základe článku 108 ods. 1 ZFEÚ a článku 22 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) navrhla ako vhodné opatrenie zrušiť oslobodenie od dane z príjmov PO, ktorého príjemcami boli od začiatku daňového roka 2017 prístavy do výšky príjmov z ich hospodárskych činností. Francúzske orgány boli vyzvané, aby sa k návrhu Komisie do dvoch mesiacov bezpodmienečne a jednoznačne vyjadrili podľa článku 23 ods. 1 nariadenia 2015/1589.

5        Listom z 11. apríla 2016 francúzske orgány zaslali Komisii svoje pripomienky. Medzi francúzskymi orgánmi a útvarmi Komisie sa 27. júna 2016 uskutočnilo stretnutie.

6        Keďže francúzske orgány bezpodmienečne a jednoznačne zamietli vhodné opatrenia navrhnuté Komisiou, tá na základe článku 23 ods. 2 nariadenia 2015/1589 rozhodla o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 302, 2016, s. 23, ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). Komisia vyzvala Francúzsku republiku, aby predložila svoje pripomienky k obsahu rozhodnutia. Takisto vyzvala zainteresované strany, aby k predmetnému opatreniu predložili svoje pripomienky.

7        Francúzske orgány predložili svoje pripomienky listom z 19. septembra 2016. Komisii boli doručené pripomienky viacerých zainteresovaných strán vrátane žalobkyne, Union des ports de France – UPF. Komisia tieto pripomienky zaslala Francúzskej republike a poskytla jej možnosť sa k nim vyjadriť. Jej vyjadrenie bolo Komisii doručené listom z 3. novembra 2016. Dňa 16. novembra 2016 sa konalo stretnutie francúzskych orgánov a útvarov Komisie.

8        Dňa 27. júla 2017 prijala Komisia rozhodnutie (EÚ) 2017/2116 o schéme pomoci SA.38398 (2016/C, ex 2015/E) uplatnenej Francúzskom – Zdaňovanie prístavov vo Francúzsku (Ú. v. EÚ L 332, 2017, s. 24; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

9        Napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 14. decembra 2017. Toto rozhodnutie bolo listom zo 6. septembra 2017 oznámené aj žalobkyni ako zainteresovanej strane, ktorá počas formálneho vyšetrovacieho konania predložila pripomienky.

10      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„Oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb pre autonómne prístavy (z ktorých sa v niektorých prípadoch stali veľké námorné prístavy), námorné obchodné komory, obchodné a priemyselné komory, ktoré spravujú prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi verejných zariadení vo vlastníctve štátu v námorných prístavoch, ako aj podniky, ktorými tieto obce boli schopné nahradiť prevádzku týchto verejných zariadení) [podniky, na ktoré tieto obce prípadne preniesli prevádzku tohto zariadenia – neoficiálny preklad], predstavuje existujúcu schému štátnej pomoci nezlučiteľnú s vnútorným trhom.“

11      Článok 2 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„1. Francúzsko je povinné zrušiť oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb uvedené v článku 1 a podriadiť dani z príjmov právnických osôb tie subjekty, na ktoré sa toto oslobodenie vzťahuje.

2. Opatrenie, ktorým Francúzsko plní svoje povinnosti podľa odseku 1, musí byť prijaté do konca bežného kalendárneho roka [plynúceho] v deň oznámenia tohto rozhodnutia. Toto opatrenie sa musí uplatňovať najneskôr na príjmy z hospodárskych činností vytvorené od začiatku účtovného roka po jeho prijatí.“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

12      Žalobkyňa podala návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. novembra 2017 žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

13      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

14      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O prípustnosti

15      Komisia voči prípustnosti prejednávanej žaloby namieta. Svoju pozíciu v nadväznosti na rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), Komisia objasnila na pojednávaní, kde uviedla, že aj keď napadnuté rozhodnutie predstavovalo regulačný akt, vo vzťahu k členom žalobkyne si vyžadovalo vykonávacie opatrenia, takže tí museli preukázať, že sú týmto rozhodnutím priamo a osobne dotknutí.

16      Pokiaľ ide ďalej o osobnú dotknutosť členov žalobkyne, Komisia tvrdí, že títo členovia patria do otvoreného okruhu subjektov, ktoré môžu využívať oslobodenia od dane z príjmov PO, a sú len potenciálnymi príjemcami predmetnej schémy. Okrem toho sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie nemení práva nadobudnuté týmito členmi, pretože v zásade neexistuje nadobudnuté právo na zachovanie daňového systému do budúcna. Títo členovia preto nemôžu byť napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí.

17      Komisia nakoniec tvrdí, že žalobkyňa sa nemôže pred orgánmi Únie odvolávať na svoje obranné úlohy a na zastupovanie záujmov svojich členov stanovené v jej stanovách, aby preukázala dotknutosť jej vlastných záujmov, pretože tento akt nepredstavuje právne ustanovenie práva Únie, ktoré by jej výslovne priznávalo určité procesné práva. Komisia sa taktiež domnieva, že samotná účasť žalobkyne na formálnom vyšetrovacom konaní týkajúcom sa dotknutej schémy pomoci nie je takej povahy, aby jej priznávala aktívnu legitimáciu.

18      Žalobkyňa proti týmto argumentom namieta a tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa priamo a osobne týka jej členov, takže ona sama má aktívnu legitimáciu.

19      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ upravuje dva prípady, keď sa fyzickej alebo právnickej osobe priznáva aktívna legitimácia na podanie žaloby proti aktu, ktorý jej nie je určený. V prvom prípade možno takúto žalobu podať za predpokladu, že sa jej tento akt priamo a osobne týka. V druhom prípade môže takáto osoba podať žalobu proti regulačnému aktu nevyžadujúcemu vykonávacie opatrenia, pokiaľ sa jej tento regulačný akt priamo týka (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 44 a citovanú judikatúru).

20      Ďalej je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry sú žaloby podané združeniami, medzi aké patrí žalobkyňa, prípustné v troch situáciách, a to vtedy, keď tieto združenia zastupujú záujmy svojich členov, ktorí by boli aktívne legitimovaní; vtedy, keď sú individuálne odlíšené tým, že sú ako v pozícii združenia dotknuté ich vlastné záujmy, najmä preto, že ich pozícia ako vyjednávača bola dotknutá aktom, ktorého zrušenie sa navrhuje; alebo ešte vtedy, keď im právny predpis výslovne priznáva viacero oprávnení procesnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2010, Forum 187/Komisia, T‑189/08, EU:T:2010:99, bod 58 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 26. apríla 2016, EGBA a RGA/Komisia, T‑238/14, neuverejnené, EU:T:2016:259, bod 50 a citovanú judikatúru).

21      V prejednávanej veci treba podobne ako Komisia konštatovať, že žiadne zákonné ustanovenie práva Únie žalobkyni výslovne nepriznáva oprávnenia procesnej povahy. Samotná skutočnosť, že ju jej stanovy poverujú úlohou brániť všeobecné záujmy jej členov a zastupovať ich na súdoch Únie, nemôže v tomto ohľade postačovať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia, T‑447/93 až T‑449/93, EU:T:1995:130, bod 54 a citovanú judikatúru).

22      Okrem toho aktívnu legitimáciu žalobkyne nemožno vyvodiť len z jej účasti ako zainteresovanej stany na formálnom vyšetrovacom konaní, hoci takáto skutočnosť môže predstavovať relevantný prvok v rámci posudzovania aktívnej legitimácie podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, EU:C:2007:700, bod 56, a z 5. novembra 2014, Vtesse Networks/Komisia, T‑362/10, EU:T:2014:928, bod 53).

23      Žalobkyňa navyše netvrdí, že jej postavenie ako vyjednávača bolo napadnutým rozhodnutím dotknuté, tak ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia (67/85, 68/85 a 70/85, EU:C:1988:38).

24      Treba preto preskúmať, či je žalobkyňa aktívne legitimovaná podľa judikatúry uvedenej v bode 20 vyššie tým, že zastupuje záujmy svojich členov, ktorí by sami boli aktívne legitimovaní.

25      V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že podľa judikatúry je v takomto prípade aktívna legitimácia združenia založená na úvahe, že podanie žaloby združením prináša procesné výhody, pretože umožňuje vyhnúť sa podaniu veľkého počtu rôznych žalôb proti tým istým aktom tým, že združenie koná ako zástupca jedného alebo viacerých jeho členov, ktorých záujmy zastupuje, pričom títo členovia mohli sami podať prípustnú žalobu (rozsudky zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia, T‑447/93 až T‑449/93, EU:T:1995:130, bod 60, a z 15. septembra 2016, Molinos Río de la Plata a i./Rada, T‑112/14 až T‑116/14 a T‑119/14, neuverejnený, EU:T:2016:509, bod 35).

26      Združenie sa preto nemôže odvolávať na skutočnosť, že zastupuje záujmy svojich členov, ktorí podali svoje vlastné žaloby, keďže tí zastupujú svoje vlastné záujmy (pozri rozsudok z 15. septembra 2016, Molinos Río de la Plata a i./Rada, T‑112/14 až T‑116/14 a T‑119/14, neuverejnený, EU:T:2016:509, bod 36 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že prejednávanú žalobu nemožno vyhlásiť za prípustnú, vychádzajúc z toho, že žalobkyňa zastupuje Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑ouest (port de Brest) (Metropolitná obchodná a priemyselná komora Bretónsko – západ (prístav Brest)), pretože tá podala proti napadnutému rozhodnutiu svoju vlastnú žalobu vo veci T‑754/17, Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑ouest (port de Brest)/Komisia, pričom o prípustnosti ňou podanej žaloby nie je potrebné rozhodnúť (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. marca 2012, Asociación Española de Banca/Komisia, T‑236/10, EU:T:2012:176, bod 30).

27      Naopak, žalobkyňa môže platne zastupovať záujmy tých jej členov, ktorí sami nepodali svoje vlastné žaloby, pod tou podmienkou, že títo členovia sú sami aktívne legitimovaní, čo je potrebné preskúmať.

28      V prvom rade treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nie je určené členom žalobkyne, keďže bolo adresované Francúzskej republike.

29      Po druhé, tým, že sa napadnuté rozhodnutie uplatňuje na objektívne určené situácie a má právne účinky vo vzťahu k určitej kategórii osôb, ktoré sú vymedzené všeobecným a abstraktným spôsobom, napadnuté rozhodnutie predstavuje regulačný akt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, T‑220/13, neuverejnený, EU:T:2016:484, body 49 a 52).

30      Je však potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie môže vyvolať právne účinky vo vzťahu k subjektom činným v sektore prístavov, o aké ide v prípade členov žalobkyne, až po prijatí vykonávacích opatrení francúzskymi orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2014, Royal Scandinavian Casino Århus/Komisia, T‑615/11, neuverejnený, EU:T:2014:838, bod 51 a citovanú judikatúru). Článok 2 napadnutého rozhodnutia totiž stanovuje, že „Francúzsko je povinné zrušiť oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb uvedené v článku 1 a podriadiť dani z príjmov právnických osôb tie subjekty, na ktoré sa toto oslobodenie vzťahuje“. V prípade neprijatia takýchto vykonávacích opatrení by platná daňová schéma, ktorá stanovuje oslobodenie od dane z príjmov PO osobitne v prospech autonómnych prístavov a obchodných a priemyselných komôr (OPK) poverených využívaním prístavných infraštruktúr, zostala naďalej uplatniteľná.

31      Navyše, ako uviedla Komisia na pojednávaní, zrušenie oslobodenia od dane z príjmov PO, ktorým sa napadnuté rozhodnutie vykoná, v zásade povedie k prijatiu daňového výmeru pre členov žalobkyne, ktorý bude tieto zmeny odrážať. Takéto výmery predstavujú vykonávacie opatrenia vo vzťahu k členom žalobkyne, proti ktorým by podľa Komisie mohli byť podané žaloby na vnútroštátne súdy, ktoré by sa mohli podľa okolností obrátiť na Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ, ak by mali pochybnosti o platnosti napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, T‑220/13, neuverejnený, EU:T:2016:484, body 55 a 61).

32      Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie si vyžaduje vykonávacie opatrenia voči členom žalobkyne, takže tí musia preukázať, že sa ich napadnuté rozhodnutie priamo a osobne týka.

33      Pokiaľ ide na jednej strane o priamu dotknutosť členov žalobkyne, proti ktorej sa v prejednávanej veci nenamieta, je potrebné poukázať na to, že aj keď je napadnuté rozhodnutie adresované francúzskym orgánom, neponecháva im žiadnu mieru voľnej úvahy a ukladá im povinnosť zrušiť oslobodenie od dane z príjmov PO priznané subjektom, akými sú členovia žalobkyne (článok 2 ods. 1 napadnutého rozhodnutia), pokiaľ ide o príjmy z ich hospodárskych činností, a to najneskôr počnúc účtovným rokom nasledujúcim po prijatí napadnutého rozhodnutia (článok 2 ods. 2 napadnutého rozhodnutia). Členovia žalobkyne sú tak napadnutým rozhodnutím priamo dotknutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 1999, Regione Autonoma Friuli‑Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, EU:T:1999:125, bod 32 a citovanú judikatúru).

34      Na druhej strane, čo sa týka osobnej dotknutosti členov žalobkyne, je potrebné najprv konštatovať, že tí nie sú napadnutým rozhodnutím menovaní alebo individuálne určení. Článok 1 napadnutého rozhodnutia sa totiž vzťahuje všeobecne na autonómne prístavy (z ktorých sa v niektorých prípadoch stali veľké námorné prístavy), námorné obchodné komory, OPK prevádzkujúce prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi štátom vlastnených verejných zariadení v námorných prístavoch, ako aj podniky, na ktoré tieto obce prípadne prevádzku týchto zariadení preniesli.

35      Podľa judikatúry pritom tretie osoby môžu byť rozhodnutím určeným inej osobe osobne dotknuté len vtedy, ak sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu ich určitých osobitných vlastností alebo z dôvodu určitej faktickej situácie, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ich individuálne odlišuje podobne ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 57 a citovanú judikatúru).

36      Ako pripomenula Komisia na pojednávaní, v tomto ohľade samotná možnosť s väčšou alebo menšou presnosťou určiť počet, prípadne aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa určité opatrenie uplatňuje, vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, pokiaľ k tomuto uplatňovaniu dochádza na základe objektívnej právnej alebo faktickej situácie definovanej dotknutým aktom (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 58 a citovanú judikatúru).

37      Pokiaľ sa však určité rozhodnutie týka skupiny osôb, ktoré boli identifikované alebo boli v čase prijatia tohto aktu identifikovateľné na základe kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť týmto aktom osobne dotknuté, pokiaľ tvoria súčasť uzavretého okruhu hospodárskych subjektov, pričom o taký prípad môže ísť najmä vtedy, ak toto rozhodnutie mení práva, ktoré jednotlivec nadobudol pred jeho prijatím (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 59 a citovanú judikatúru).

38      V tejto súvislosti treba po prvé poznamenať, že všetci členovia žalobkyne sú buď francúzske prístavy, alebo veľké námorné prístavy, alebo OPK spravujúce takéto prístavy, ktoré boli v súlade so zákonom príjemcami schémy oslobodenia od dane z príjmov PO, až kým ju Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia nenapadla.

39      Po druhé, ako žalobkyňa na pojednávaní pripomenula, príjemcami predmetnej schémy pomoci v prejednávanej veci sú verejnoprávne právnické osoby zriadené dekrétom, ktoré nevznikli zo súkromnej iniciatívy.

40      Preto je potrebné konštatovať, že členovia žalobkyne patria do uzavretého okruhu subjektov, ktoré boli v čase prijatia napadnutého rozhodnutia identifikovateľné.

41      V tejto súvislosti sa tento okruh na rozdiel od toho, čo tvrdila na pojednávaní Komisia, nemôže následne rozšíriť, pretože aj za predpokladu, že by v budúcnosti mohol byť dekrétom zriadený iný prístav alebo iná OPK, na rozdiel od členov žalobkyne by nešlo o subjekty s možnosťou byť účinnými príjemcami schémy pomoci existujúcej pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

42      Po tretie, postavenie členov žalobkyne musí byť takisto odlíšené od postavenia členov žalobcov vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 26. apríla 2016, EGBA a RGA/Komisia (T‑238/14, neuverejnené, EU:T:2016:259), ktoré Komisia citovala. Na rozdiel od prejednávanej veci, ktorá sa týka existujúcej schémy pomoci, totiž v rozhodnutí napadnutom v uvedenej veci išlo o novú schému pomoci, ktorá sa týkala návrhu parafiškálnej dane z elektronicky podávaných dostihových stávok, určenej na financovanie služby vo verejnom záujme, ktorou boli dostihové spoločnosti poverené. Členovia žalobcov, ktorí boli všetci hospodárskymi subjektmi v odvetví hazardných hier, sa tak mohli odvolávať len na ich postavenie ako konkurentov budúcich príjemcov tejto schémy, pretože tá nebola v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ešte zavedená. Preto ako uviedol Všeobecný súd v tejto veci, toto rozhodnutie sa dotýkalo záujmov všetkých aktérov pôsobiacich v odvetví elektronicky podávaných dostihových stávok vo Francúzsku: tých, ktorí na tomto trhu pôsobili pred prijatím napadnutého rozhodnutia, tých, ktorí na tento trh vstúpili po prijatí tohto rozhodnutia, a tých, ktorí by prípadne na tento trh vstúpili v budúcnosti. Členovia žalobcov tak boli súčasťou neurčitého počtu hospodárskych subjektov, ktorých okruh sa mohol po prijatí rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté, rozšíriť. Neboli súčasťou uzavretého kruhu, t. j. skupiny, ktorá by sa viac po prijatí napadnutého aktu nemohla rozšíriť. Členov žalobcov sa tak napadnuté rozhodnutie týkalo na základe ich objektívneho postavenia ako platiteľov parafiškálnej dane rovnako ako každého iného konkurenta v dotknutom odvetví (pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. apríla 2016, EGBA a RGA/Komisia, T‑238/14, neuverejnené, EU:T:2016:259, body 66 a 67).

43      Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné vyvodiť záver, že členovia žalobkyne sú napadnutým rozhodnutím v tomto prípade osobne dotknutí, keďže patria do uzavretého okruhu subjektov, ktoré boli v čase prijatia napadnutého rozhodnutia identifikovateľné.

44      Keďže členovia žalobkyne sú v prejednávanej veci aktívne legitimovaní na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, žalobkyňa je v dôsledku toho takisto aktívne legitimovaná v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom zastupuje záujmy svojich členov, ktorí sami proti tomuto rozhodnutiu vlastnú žalobu nepodali.

 O veci samej

45      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza päť žalobných dôvodov založených, po prvé, na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikovaní daného daňového opatrenia v celom jeho rozsahu ako štátnej pomoci; po druhé, na nesprávnom právnom posúdení hospodárskej povahy činností vykonávaných francúzskymi prístavmi; po tretie, na nesprávnom posúdení podmienok týkajúcich sa narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o francúzske prístavy vo všeobecnosti a konkrétne o ostrovné prístavy a o zámorské prístavy, a na nedostatočnom odôvodnení v rámci tohto preskúmania; po štvrté, na právnom pochybení pri vedení konania o preskúmaní existujúcej pomoci a na porušení článku 108 ods. 1 a 2 ZFEÚ, pokiaľ ide o „príslušné opatrenia“, v spojení so zásadou proporcionality; a po piate, na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia údajne nesprávne kvalifikovala schému oslobodenia od dane z príjmov PO, ktorej príjemcami boli francúzske prístavy, v jej plnom rozsahu ako štátnu pomoc

46      Žalobkyňa pripomína, že subjekt, ktorý vykonáva činnosti spojené s výkonom verejných právomocí a zároveň hospodárske činnosti, musí dodržiavať pravidlá o štátnej pomoci, len pokiaľ ide o jeho hospodárske činnosti. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že nespresnila, že zistenie naplnenia kvalifikácie štátnej pomoci sa vzťahovalo len na hospodárske činnosti francúzskych prístavov. Žiada preto, aby Všeobecný súd vyhlásil napadnuté rozhodnutie v tomto bode za neplatné alebo aby aspoň zmenil výrok tohto rozhodnutia tak, aby sa výslovne vylúčila povinnosť uplatniť daň z príjmov PO na nehospodárske činnosti vykonávané francúzskymi prístavmi.

47      Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.

48      Po prvé, treba konštatovať, že zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia (pozri body 10 a 11 vyššie) vyplýva, že opatrenie štátnej pomoci sa týka oslobodenia od dane z príjmov PO pre subjekty, ktoré sú jeho príjemcami, v súvislosti s príjmami pochádzajúcimi výlučne z ich hospodárskych činností. Prvý žalobný dôvod žalobkyne sa teda zakladá na nesprávnom výklade výroku napadnutého rozhodnutia.

49      Navyše, keďže sa predmetné daňové opatrenie bez rozdielu uplatňuje na príjmy subjektov, ktoré sú jeho príjemcami, nezávisle od povahy ich činností, Komisia mohla logicky požadovať zrušenie tejto schémy ako takej, aby sa uistila, že sa odstráni oslobodenie od dane z príjmov PO uplatňované týmito subjektmi v súvislosti s príjmami plynúcimi z ich hospodárskych činností, ktoré bolo vyhlásené za nezlučiteľné s vnútorným trhom.

50      Po druhé, je potrebné pripomenúť, že výrok aktu je neoddeliteľne spojený s jeho odôvodnením, takže v prípade potreby sa má vykladať s ohľadom na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (rozsudky z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, EU:C:1997:241, bod 21, a z 2. marca 2012, Holandsko/Komisia, T‑29/10 a T‑33/10, EU:T:2012:98, bod 146).

51      V odôvodneniach 42 až 61 napadnutého rozhodnutia sa pritom Komisia usilovala preukázať mieru, do akej prístavy aspoň čiastočne vykonávali hospodársku činnosť, a preto predstavovali podniky v zmysle ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa pravidiel hospodárskej súťaže.

52      V odôvodnení 44 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že nepopiera, že na prístavy môže byť delegované vykonávanie určitých úloh orgánu verejnej moci či úloh nehospodárskej povahy, ako je kontrola a bezpečnosť námornej dopravy alebo dohľad nad znečisťovaním, a tiež, že nepopiera, že pri vykonávaní týchto úloh prístavy nie sú podnikmi v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tejto súvislosti poukázala na to, že oslobodenie od dane z príjmov PO, ktoré je predmetom tohto konania, tak mohlo predstavovať štátnu pomoc iba vtedy, ak sa vzťahovalo na príjmy plynúce z hospodárskych činností. Podľa Komisie naopak skutočnosť, že subjekt vykonáva jednu alebo viac činností verejnej alebo nehospodárskej povahy, nestačí na to, aby sa už viac všeobecne nekvalifikoval ako „podnik“. Prístav sa preto bude považovať za „podnik“, ak skutočne vykonáva jednu alebo viac hospodárskych činností, a to v rozsahu, v akom ich skutočne vykonáva.

53      V odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia Komisia následne uviedla viacero druhov hospodárskych činností zodpovedajúcich poskytovaniu rôznych služieb na rôznych trhoch, ktoré môžu byť francúzskymi prístavmi vykonávané. Po prvé, prístavy poskytujú plavidlám všeobecné služby tým, že im za odmenu poskytujú prístup k prístavnej infraštruktúre. Po druhé, niektoré prístavy poskytujú plavidlám, takisto za odmenu, špecifickejšie služby, ako je riadenie lode lodivodom, zdvíhanie, manipulácia a uväzovanie. V týchto prvých dvoch prípadoch sa odmena, ktorú prístav poberá, vo všeobecnosti nazýva „prístavný poplatok“. Po tretie, prístavy za odmenu poskytujú niektoré infraštruktúry alebo pozemky k dispozícii podnikom, ktoré tieto priestory využívajú na svoje vlastné účely alebo aby lodiam poskytli niektoré z prístavných služieb uvedených vyššie.

54      Komisia tak v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „autonómne prístavy…, námorné obchodné komory, obchodné a priemyselné komory spravujúce prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi verejných zariadení vo vlastníctve štátu v námorných prístavoch, ako aj podniky, ktorými tieto obce boli schopné nahradiť prevádzku týchto verejných zariadení [podniky, na ktoré tieto obce prípadne preniesli prevádzku tohto zariadenia – neoficiálny preklad], ktoré priamo využívajú infraštruktúru alebo poskytujú služby v prístave, sú, pokiaľ ide o ich hospodárske činnosti…, ‚podnikmi‘ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“.

55      Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preto dostatočne jasne vyplýva, že prijímajúce subjekty boli považované za podniky, na ktoré sa uplatňujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa štátnej pomoci, len pokiaľ išlo o ich hospodárske činnosti.

56      Po tretie, v rozsahu, v akom žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zmenil výrok napadnutého rozhodnutia tak, aby výslovne vylúčil povinnosť uloženia dane z príjmov PO v prípade nehospodárskych činností vykonávaných francúzskymi prístavmi, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry súdu Únie neprináleží udeľovať príkaz inštitúciám Únie alebo konať namiesto nich v rámci ním vykonávaného preskúmavania zákonnosti (pozri rozsudok z 12. mája 2016, Hamr – Sport/Komisia, T‑693/14, neuverejnený, EU:T:2016:292, bod 91 a citovanú judikatúru).

57      V každom prípade by takáto zmena výroku napadnutého rozhodnutia bola neopodstatnená, pretože vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, ktoré vyžaduje iba to, aby subjekty, ktoré sú príjemcami predmetného oslobodenia od dane, boli zdanené daňou z príjmov PO v prípade ziskov, ktoré im plynú z ich hospodárskych činností.

58      Prvý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení hospodárskej povahy činností vykonávaných francúzskymi prístavmi

59      Týmto žalobným dôvodom žalobkyňa Komisii v podstate vytýka na jednej strane to, že nevykonala podrobnú analýzu činnosti prístavov, aby určila, ktoré druhy činností predstavujú hospodárske činnosti a ktoré nie, a na druhej strane to, že nesprávne kvalifikovala niektoré činnosti ako hospodárske, aj keď tento charakter nemajú.

60      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že v prípade rozhodnutia týkajúceho sa schémy pomoci, o aké ide v prejednávanej veci, sa Komisia môže rozhodnúť len všeobecne a abstraktne preskúmať vlastnosti predmetnej schémy, keď v odôvodnení rozhodnutia posudzuje, či vzhľadom na podmienky, ktoré tento režim stanovuje, je ten pre jeho príjemcov v zásade štátnou pomocou. Komisia tak nie je povinná vykonať analýzu pomoci, ktorá bola na základe takejto schémy v každom jednom prípade poskytnutá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63, a z 26. novembra 2015, Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia, T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 66).

61      Ďalej treba pripomenúť, ako uviedla Komisia v odôvodnení 42 napadnutého rozhodnutia, že podľa judikatúry pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na právne postavenie tohto subjektu a na spôsob jeho financovania. V tomto ohľade je hospodárskou činnosťou akákoľvek činnosť pozostávajúca z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu (rozsudok z 12. septembra 2000, Pavlov a i., C‑180/98 až C‑184/98, EU:C:2000:428, body 74 a 75; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky zo 16. júna 1987, Komisia/Taliansko, 118/85, EU:C:1987:283, bod 7, a z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, EU:C:1991:161, bod 21).

62      V prejednávanej veci Komisia vo všeobecnosti uznala, že prístavy môžu vykonávať hospodárske a nehospodárske činnosti súčasne. Konštatovala teda, že francúzske prístavy môžu vykonávať viacero druhov hospodárskych činností, ktoré konkrétne vymenovala v odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia (pozri body 51 až 54 vyššie).

63      Na jednej strane pritom treba konštatovať, že žalobkyňa tento opis vôbec nespochybňuje, ale tvrdí len to, že niektoré činnosti prístavov sú nehospodárskej povahy, alebo to, že analýza Komisie nebola v tomto ohľade dostatočne podrobná.

64      Na druhej strane, ako konkrétne uviedla Komisia v odôvodnení 44 napadnutého rozhodnutia, nepopiera sa, že na prístavy sa môže delegovať vykonávanie určitých úloh orgánu verejnej moci či úloh nehospodárskej povahy, ako je kontrola a bezpečnosť námornej dopravy alebo dohľad nad znečisťovaním, ani to, že pri vykonávaní týchto úloh prístavy nie sú podnikmi v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Naopak, skutočnosť, že subjekt vykonáva jednu alebo viac činností verejnej alebo nehospodárskej povahy, nestačí na to, aby sa už viac všeobecne nekvalifikoval ako „podnik“. Na účely určenia, či sú predmetné činnosti činnosťami podniku v zmysle Zmluvy o FEÚ, treba totiž skúmať, aká je povaha týchto činností. Prístav sa preto bude považovať za „podnik“, ak skutočne vykonáva jednu alebo viac hospodárskych činností, a to v rozsahu, v akom ich skutočne vykonáva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, body 74 a 75, a z 12. júla 2012, Compass‑Datenbank, C‑138/11, EU:C:2012:449, bod 37).

65      V judikatúre bolo okrem iného uznané, že komerčné využívanie a výstavba prístavnej alebo letiskovej infraštruktúry na účely takéhoto komerčného využívania predstavujú hospodárske činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, bod 78; z 19. decembra 2012, Mitteldeutsche Flughafen a Flughafen Leipzig‑Halle/Komisia, C‑288/11 P, EU:C:2012:821, body 40 až 43, a z 15. marca 2018, Naviera Armas/Komisia, T‑108/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:145, bod 78).

66      Je teda správne, že Komisia v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „autonómne prístavy… , námorné obchodné komory, obchodné a priemyselné komory spravujúce prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi verejných zariadení vo vlastníctve štátu v námorných prístavoch, ako aj podniky, ktorými tieto obce boli schopné nahradiť prevádzku týchto verejných zariadení [podniky, na ktoré tieto obce prípadne preniesli prevádzku tohto zariadenia – neoficiálny preklad], ktoré priamo využívajú infraštruktúru alebo poskytujú služby v prístave, sú, pokiaľ ide o ich hospodárske činnosti… ‚podnikmi‘ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“.

67      Žiadne z tvrdení žalobkyne nedokáže tento záver spochybniť.

68      Po prvé, žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o prístavnú infraštruktúru vo všeobecnosti, Komisia nesprávne vychádzala z rozlíšenia medzi infraštruktúrami námorného prístupu podľa toho, či boli umiestnené v prístavoch, alebo mimo nich, aby vyvodila záver o uplatnení pravidiel v oblasti štátnej pomoci. V tejto súvislosti rozhodujúcim kritériom podľa žalobkyne nie je kritérium geografického umiestnenia infraštruktúr, ale to, či sú tieto infraštruktúry na prospech celého námorného spoločenstva, alebo naopak, len na prospech hospodárskeho využívania prístavu.  Žalobkyňa Komisii na jednej strane vytýka to, že sa bez odôvodnenia odchýlila od rozhodnutia o začatí konania, v ktorom verejné investície do námorných prístupových ciest, do zariadení pozemnej dopravy v prístave a do iných námorných infraštruktúr, z ktorých prospech plynie celému námornému spoločenstvu, kvalifikovala ako nehospodárske činnosti.

69      Je potrebné konštatovať, že takéto tvrdenie je neúčinné, keďže sa ním nespochybňuje záver Komisie v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia, ktorý vychádza z toho, že prístavy a ostatné prijímajúce subjekty aspoň čiastočne vykonávajú hospodárske činnosti, tak ako sú identifikované v odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia, bez ohľadu na miesto týchto činností.

70      V každom prípade treba poukázať na to, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí, neodchýlila od svojho „tradičného“ postoja, že výstavba, údržba, nahradenie alebo modernizácia prístupovej infraštruktúry k prístavom sa obvykle považujú za všeobecné opatrenia, ktoré nemajú hospodársku povahu, pokiaľ sú dané k dispozícii všetkým používateľom nediskriminačným spôsobom a bez protiplnenia. Ako totiž Komisia uviedla v odôvodnení 53 napadnutého rozhodnutia, táto hypotéza sa vzťahuje na situáciu, keď je prístup k infraštruktúre poskytnutý bezplatne, bez finančnej protihodnoty, čo nie je prípad prejednávanej veci. Analýza Komisie uvedená v tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej prospech z prístupových infraštruktúr nachádzajúcich sa mimo prístavov plynie, pokiaľ si niektoré osobitosti veci nevyžadujú opak, námornému spoločenstvu ako celku, zatiaľ čo verejné financovanie prístupových infraštruktúr nachádzajúcich sa vo vnútri prístavu má v zásade prospievať špecificky prevádzke samotného prístavu, tomuto postoju preto neodporuje, a teda nie je poznačená žiadnym nesprávnym právnym posúdením.

71      Po druhé, žalobkyňa Komisii vytýka, že sa odchýlila od dôvodov uvedených v rozhodnutí o začatí konania a od predchádzajúcich vecí, v ktorých konštatovala, že výstavba, údržba, nahradenie alebo modernizácia infraštruktúr, ktoré boli používateľom dané k dispozícii bezplatne a nediskriminačným spôsobom, nepredstavovali hospodárske činnosti. Domnieva sa preto, že Komisia mala z hospodárskych činností prístavov vylúčiť určité špecifické rozvojové činnosti.

72      V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa rozhodovacia prax Komisie týkajúca sa iných vecí nemôže dotknúť platnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré možno posudzovať len z hľadiska objektívnych pravidiel Zmluvy o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2014, Nemecko/Komisia, T‑295/12, neuverejnený, EU:T:2014:675, bod 181, a z 9. júna 2016, Magic Mountain Kletterhallen a i./Komisia, T‑162/13, neuverejnený, EU:T:2016:341, bod 59).

73      Ďalej je potrebné uviesť, že v odseku 21 rozhodnutia o začatí konania Komisia so zreteľom na okolnosti prípadu konštatovala, že niektoré činnosti vykonávané prístavmi (verejné investície do námorných prístupových ciest ‑ vlnolamy, plavebné komory, plavebné kanály, prehĺbenia ‑, ďalej do zariadení pozemnej dopravy v prístave a do iných námorných infraštruktúr v prospech celého námorného spoločenstva) nie sú hospodárskymi činnosťami, pričom sa v tejto súvislosti odvolala na bod 35 svojho rozhodnutia z 20. októbra 2004 o štátnej pomoci N 520/2003 – Belgicko – Finančná podpora pre infraštruktúru vo flámskych prístavoch (Ú. v. EÚ C 176, 2005, s. 11).

74      V odôvodnení 53 napadnutého rozhodnutia však Komisia v odpovedi na pripomienky veľkého námorného prístavu Le Havre (Francúzsko), ktorý sa odvolal na rozhodnutie citované v bode 72 vyššie, vysvetlila, že od roku 2004 sa jej prax zmenila súbežne s judikatúrou Súdneho dvora. Komisia takisto odkázala na svoje rozhodnutie z 30. apríla 2015 o štátnej pomoci SA.39608 – Rozšírenie prístavu Wismar (Ú. v. EÚ C 203, 2015, s. 1) a na dva body jej hodnotiacej schémy prístavných infraštruktúr uvedenej na internetovej stránke generálneho riaditeľstva (GR) „Hospodárska súťaž“.

75      Treba však pripomenúť, že cieľom začatia formálneho vyšetrovacieho konania je práve to, aby Komisia mohla získať všetky stanoviská potrebné na to, aby mohla prijať konečné rozhodnutie o kvalifikácii určitého opatrenia ako štátnej pomoci (pozri rozsudok z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Guipúzcoa a i./Komisia, T‑269/99, T‑271/99 a T‑272/99, EU:T:2002:258, bod 47 a citovanú judikatúru). Posúdenia vyjadrené Komisiou v rámci takéhoto rozhodnutia sú preto nevyhnutne predbežného charakteru so zameraním na určenie, či toto opatrenie má povahu pomoci, a na uvedenie dôvodov, ktoré vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2015, Diputación Foral de Bizkaia/Komisia, T‑397/12, neuverejnený, EU:T:2015:291, bod 58). Z toho vyplýva, že konečné rozhodnutie môže v porovnaní s rozhodnutím o začatí preskúmania vykazovať určité odlišnosti, pričom tie sa platnosti konečného rozsudku nijako nedotknú (rozsudky zo 4. marca 2009, Taliansko/Komisia, T‑424/05, neuverejnený, EU:T:2009:49, bod 69, a z 19. mája 2015, Diputación Foral de Bizkaia/Komisia, T‑397/12, neuverejnený, EU:T:2015:291, bod 59).

76      Len v prípade, ak by Komisia po prijatí rozhodnutia o začatí formálneho vyšetrovacieho konania zistila, že konečné rozhodnutie vychádza buď z neúplných skutkových okolností, alebo z nesprávneho právneho posúdenia týchto skutkových okolností, mala by mať možnosť alebo dokonca povinnosť upraviť svoje stanovisko tak, že prijme rozhodnutie o zmene alebo nové rozhodnutie o začatí konania, aby sa dotknutému členskému štátu a ostatným zainteresovaným stranám umožnilo účinne predložiť svoje pripomienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a i./Komisia, T‑394/08, T‑408/08, T‑453/08 a T‑454/08, EU:T:2011:493, body 71 a 72).

77      Komisia je totiž iba v prípade, že po rozhodnutí o začatí vyšetrovania zmení svoje zváženie skutkových okolností alebo právnu kvalifikáciu týchto skutkových okolností, ktoré sa v rámci jej posúdenia existencie určitej pomoci alebo zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom ukazujú byť rozhodujúce, povinná opraviť toto rozhodnutie o začatí konania alebo jeho rozsah, aby sa dotknutému členskému štátu a iným zainteresovaným stranám umožnilo účinne predložiť svoje pripomienky.

78      V prejednávanej veci však pri posúdeniach vyjadrených Komisiou v odôvodnení 53 napadnutého rozhodnutia o takýto prípad nejde. Hoci totiž tieto úvahy svedčia o určitom vývoji jej praxe, pokiaľ ide o spôsob jej všeobecného nazerania na to, či prístup k prístavnej infraštruktúre je, alebo nie je hospodárskej povahy, nie je to rozhodujúcim bodom v posúdení Komisie, pokiaľ ide o existenciu pomoci, ani pokiaľ ide o kvalifikáciu prijímajúcich prístavov v prejednávanej veci ako „podnikov“, keďže nebolo spochybnené, že vykonávajú hospodárske činnosti, ktoré sú konkrétne vymenované v odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia.

79      Okrem toho sa tieto posúdenia v podstate neodlišujú od prístupu, podľa ktorého Komisia postupovala konkrétne v bode 21 rozhodnutia o začatí konania. Ako to totiž vysvetlila Komisia vo svojich písomných vyjadreniach, pri rozlišovacom kritériu, ktoré použila na rozlíšenie hospodárskych a nehospodárskych činností, tak ako vyplýva z odôvodnení 53 a 56 napadnutého rozhodnutia, ide o to, či sú infraštruktúry využiteľné všetkými používateľmi bez diskriminácie a bezplatne ako všeobecné opatrenie, ktoré uskutočnil štát v rámci jeho zodpovedností v oblasti rozvoja námornej dopravy. Išlo len o zjednodušenie, keď spresnila, že kritérium umiestnenia, podľa ktorého sa infraštruktúra nachádzala buď vo vnútri prístavu, alebo mimo neho, umožňovalo v zásade až na osobitné prípady určiť, či táto infraštruktúra bola, alebo nebola hospodárskej povahy.

80      Po tretie, žalobkyňa tvrdí, že keďže Komisia dostatočne podrobne neanalyzovala povahu každej z činností vykonávaných francúzskymi prístavmi, nemohla určiť, či ich hospodárske činnosti boli vedľajšej, alebo hlavnej povahy, čo je podmienka, ktorou je podmienená uplatniteľnosť pravidiel o štátnej pomoci v prípade infraštruktúr, ktoré sú predmetom zmiešaného využívania, tak ako to je v prejednávanej veci.

81      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že okolnosť, že určitý subjekt má na účely výkonu časti jeho činností verejné právomoci, sama osebe nebráni tomu, aby bol tento subjekt kvalifikovaný ako podnik pre zvyšnú časť jeho hospodárskych činností v zmysle ustanovení Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže (rozsudok z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, bod 74, a z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 25).

82      Podľa judikatúry je síce pravda, že pokiaľ verejný subjekt vykonáva hospodársku činnosť, ktorú možno oddeliť od výkonu jeho verejných právomocí, koná tento subjekt pri tejto činnosti ako podnik, zatiaľ čo v prípade, keď je uvedená hospodárska činnosť od výkonu jeho verejných právomocí neoddeliteľná, zostávajú všetky činnosti vykonávané týmto subjektom činnosťami spojenými s výkonom týchto právomocí (rozsudky z 12. júla 2012, Compass‑Datenbank, C‑138/11, EU:C:2012:449, bod 38, a z 12. septembra 2013, Nemecko/Komisia, T‑347/09, neuverejnený, EU:T:2013:418, bod 29; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2009, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, C‑113/07 P, EU:C:2009:191, body 71 až 80).

83      Neexistuje však žiaden limit, po ktorý by bolo treba konštatovať, že všetky činnosti subjektu sú nehospodárskymi činnosťami, keďže hospodárske činnosti sú v menšine. Z judikatúry totiž vyplýva, že ak hospodársku činnosť dotknutého subjektu možno oddeliť od výkonu jeho verejných právomocí, uvedený subjekt musí byť pre túto časť jeho činností kvalifikovaný ako podnik (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, body 44 až 63).

84      V prejednávanej veci pritom žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz s cieľom preukázať, že hospodárske činnosti vykonávané prístavmi, tak ako ich identifikovala Komisia v odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia, a to konkrétne poskytovanie prístupu k prístavnej infraštruktúre za odmenu, sú neoddeliteľné od verejných právomocí prístavov, akými sú kontrola a bezpečnosť námornej dopravy alebo dohľad nad znečisťovaním. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, samotná skutočnosť, že medzi týmito činnosťami môže existovať hospodárska spojitosť tým, že hospodárske činnosti prístavov prípadne umožňujú úplne alebo čiastočne financovať ich nehospodárske činnosti, nestačí na to, aby sa v zmysle judikatúry vyvodil záver o neoddeliteľnosti týchto činností.

85      V rozsahu, v akom sa žalobkyňa odvoláva na oznámenie Komisie – Rámec pre štátnu pomoc na výskum, vývoj a inovácie (Ú. v. EÚ C 198, 2014, s. 1), v ktorom sa pre činnosť výskumných infraštruktúr stanovuje limit vo výške 80 %, po ktorého prekročení sa tieto činnosti považujú v celom rozsahu za nehospodárske činnosti, stačí podobne ako Komisia konštatovať, že v prejednávanej veci vôbec nejde o pomoc na výskum, vývoj alebo inovácie, takže toto oznámenie nie je uplatniteľné.

86      Ďalej, pokiaľ ide o odsek 207 oznámenia Komisie o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 262, 2016, s. 1), ten stanovuje, že „ak sa v prípade zmiešaného použitia infraštruktúra využíva takmer výlučne na nehospodársku činnosť, Komisia sa domnieva, že jej financovanie ako celok môže patriť mimo rozsah pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, a to za predpokladu, že hospodárske využitie je čisto sprievodnou činnosťou, teda činnosťou, ktorá je priamo spojená s prevádzkou infraštruktúry a je pre ňu nevyhnutná alebo je neoddeliteľne spojená s jej hlavným nehospodárskym využitím“. Ako uvádza Komisia, tento odsek sa tak vzťahuje na financovanie infraštruktúr, ktoré sa využívajú takmer výlučne na nehospodárske účely. V prejednávanej veci ide naopak pri predmetnom opatrení pomoci o oslobodenie od dane bez priamej spojitosti s financovaním infraštruktúr a bez ohľadu na činnosti – hospodárske alebo nehospodárske –, na ktoré sa tieto zariadenia využívajú.

87      V každom prípade sa nezdá, že hospodárske činnosti francúzskych prístavov sú čisto sprievodné k ich nehospodárskym činnostiam. Naopak, z poznámky pod čiarou 39 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prístavné poplatky a poplatky za užívanie verejného majetku, teda hlavná časť príjmov pochádzajúcich z hospodárskej činnosti prístavov, predstavovala v prípade veľkého námorného prístavu v Bordeaux 55 % prevádzkových nákladov. Komisia navyše na pojednávaní potvrdila, že tieto číselné údaje boli reprezentatívne pre celé odvetvie.

88      Druhý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom v podstate na nesprávnom posúdení a na nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o podmienky narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi

89      Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je poznačené viacerými „právnymi“ pochybeniami, pokiaľ ide o posúdenie podmienok narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. Pre prípad, že Všeobecný súd dospeje k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, žalobkyňa subsidiárne tvrdí, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.

90      Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.

91      Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa na účely kvalifikovania vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci nemusí pri podmienkach narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu preukázať skutočný dosah dotknutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale musí sa len preskúmať, či táto pomoc môže ovplyvniť obchod a narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 65 a citovanú judikatúru).

92      Presnejšie, ak pomoc, ktorú členský štát poskytne, posilní v rámci obchodu medzi členskými štátmi postavenie určitých podnikov voči ostatným konkurujúcim podnikom, treba na tieto ostatné konkurujúce podniky hľadieť ako na podniky ovplyvnené pomocou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 66 a citovanú judikatúru).

93      V tejto súvislosti nie je nevyhnutné, aby sa podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, samy zúčastňovali na obchode medzi členskými štátmi. Ak totiž členský štát poskytne podnikom pomoc, činnosť v rámci štátu sa tým môže udržať alebo zvýšiť s takým následkom, že šance podnikov so sídlom v iných členských štátoch vstúpiť na trh tohto členského štátu sa znížia (pozri rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 67 a citovanú judikatúru).

94      Okrem toho podľa judikatúry neexistuje limitovanie alebo percento, po ktoré možno tvrdiť, že obchod medzi členskými štátmi nie je ovplyvnený. Relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku, ktorý je príjemcom pomoci, totiž a priori nevylučujú možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bude ovplyvnený (pozri rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 68 a citovanú judikatúru).

95      Pokiaľ ide presnejšie o podmienku ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, z judikatúry vyplýva, že na pomoc poskytnutú vo forme daňovej úľavy zo strany členského štátu určitým zdaniteľným osobám sa musí hľadieť ako na spôsobilú ovplyvniť tento obchod, a teda ako na spĺňajúcu túto podmienku v prípade, že uvedené zdaniteľné osoby vykonávajú hospodársku činnosť, ktorá je predmetom tohto obchodu, alebo ak nemožno vylúčiť, že konkurujú hospodárskym subjektom usadeným v iných členských štátoch (pozri rozsudok z 30. apríla 2009, Komisia/Taliansko a Wam, C‑494/06 P, EU:C:2009:272, bod 51 a citovanú judikatúru).

96      Pokiaľ ide o podmienku narušenia hospodárskej súťaže, treba pripomenúť, že pomoci, ktorých cieľom je odbremeniť podnik od nákladov, ktoré by obvykle musel znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo obvyklých činností, v zásade narúšajú podmienky hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 30. apríla 2009, Komisia/Taliansko a Wam, C‑494/06 P, EU:C:2009:272, bod 54 a citovanú judikatúru).

97      V prejednávanej veci Komisia túto prvú podmienku preskúmala v odôvodneniach 79 až 93 napadnutého rozhodnutia. Odôvodnenia 82 a 83 napadnutého rozhodnutia znejú takto:

„Daňová výhoda dotknuté prístavy oslobodzuje od prevádzkových nákladov, ktoré by za normálnych okolností museli platiť. Touto výhodou sa tieto prístavy uprednostňujú pred tými francúzskymi prístavmi a zahraničnými prístavmi Európskej únie, ktoré ju nevyužívajú. Môže sa ňou narušiť obchod v rámci Únie, ako aj hospodárska súťaž.

V sektore prístavov existuje hospodárska súťaž a je narúšaná [a tá je zintenzívnená – neoficiálny preklad] povahou a charakteristikami dopravy, najmä námornej a vnútrozemskej dopravy. Hoci prístavy možno považovať za zákonný monopol na poskytovanie prístavných služieb v rámci prístavu, ktorý prevádzkujú, dopravné služby, ktoré ponúkajú, aspoň do určitej miery konkurujú tým, ktoré sa ponúkajú v ďalších prístavoch alebo ďalšími prístavmi, ako aj inými dopravcami vo Francúzsku, ako aj v iných členských štátoch.“

98      Pokiaľ ide konkrétne o situáciu ostrovných prístavov a zámorských prístavov, Komisia v odôvodnení 84 napadnutého rozhodnutia konštatovala len toľko, že „keďže existujú alebo by mohli existovať iné riešenia na prepravu tovaru do zámorských regiónov, opatrenie môže aj v týchto prístavoch nachádzajúcich sa ďaleko od kontinentálneho Francúzska a od ostatných európskych prístavov viesť k narušeniu hospodárskej súťaže a ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi“. Komisia však v odôvodnení 92 napadnutého rozhodnutia upozornila na to, že nevylučuje, že „v konkrétnom prípade niektorých prístavov, najmä tých, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v jej rozhodovacej praxi, možno predmetné opatrenie považovať za opatrenie, ktoré nemá vplyv na obchodovanie“. Keďže však ide o schému pomoci týkajúcu sa všeobecného oslobodenia od dane z príjmov PO pre všetkých príjemcov uvedených v ministerských rozhodnutiach 1942 a 1943, Komisia v odôvodnení 93 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že toto opatrenie malo ako také schopnosť narušiť hospodársku súťaž v rámci Únie a ovplyvniť obchodovanie medzi členskými štátmi.

99      V prvom rade treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo žalobkyňa subsidiárne tvrdí, je takéto odôvodnenie dostatočné na to, aby jej umožňovalo pochopiť uvažovanie uplatnené Komisiou, a na to, aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.

100    V druhom rade je potrebné preskúmať tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých je napadnuté rozhodnutie poznačené vadami nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.

101    V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, po prvé, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiaden konkrétny dôkaz umožňujúci podložiť jeho argumentáciu o účinkoch predmetného daňového opatrenia na obchodovanie medzi členskými štátmi a na hospodársku súťaž. Podľa judikatúry však vplyv opatrenia alebo schémy pomoci na hospodársku súťaž a na obchodovanie medzi členskými štátmi nemôže byť len hypotetický alebo predpokladaný.

102    Ako však tvrdí Komisia v odôvodnení 87 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o schému pomoci, ktorá sa uplatňuje na prístavy, ktoré sú z hľadiska ich veľkosti, geografickej polohy, typu (vnútrozemský prístav, námorný prístav) alebo činností veľmi rozdielne, nie je pri zisťovaní, či skúmané opatrenie predstavuje štátnu pomoc, nevyhnutné individuálne preukázať, že toto opatrenie vedie pri každom prístave k narušeniu hospodárskej súťaže a k ovplyvneniu obchodu. V prípade schémy pomoci stačí, ak Komisia preskúma len charakteristiku predmetnej schémy, keď v odôvodnení rozhodnutia posudzuje, či vzhľadom na podmienky stanovené touto schémou sa ňou príjemcom zabezpečuje zjavná výhoda oproti ich konkurentom a či je takej povahy, že bude prospešná hlavne pre podniky podieľajúce sa na obchodovaní medzi členskými štátmi. Preto v rozhodnutí, ktoré sa takejto schémy týka, Komisia nie je povinná vykonať analýzu pomoci, ktorá bola na základe takejto schémy v každom jednom prípade poskytnutá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63, a z 26. novembra 2015, Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia, T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 66).

103    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že aj keď so zreteľom na judikatúru citovanú v bode 91 vyššie Komisia nebola na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, povinná preukázať, že predmetné opatrenie pomoci mohlo mať skutočný alebo predvídateľný účinok na hospodársku súťaž a na obchodovanie medzi členskými štátmi, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ ide o väčšinu uvedených prístavov, najmä o veľké francúzske prístavy, ako sú Le Havre, Rouen alebo Marseille, je nesporné, že tie konkurujú iným prístavom Európskej únie, takže toto opatrenie má skutočný účinok na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi (pozri odôvodnenie 88 napadnutého rozhodnutia). Komisia mohla, aj pokiaľ ide o malé prístavy, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v blízkosti pohraničnej oblasti, konštatovať, že tie takisto čelili účinnej cezhraničnej hospodárskej súťaži (pozri odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia), a nedopustila by sa tým nesprávneho posúdenia. Treba pritom konštatovať, že takéto všeobecné posúdenie existencie narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi pri určitých kategóriách prístavov je vzhľadom na povinnosti, ktoré pre Komisiu pri skúmaní schémy pomoci vyplývajú (bod 102 vyššie), dostatočné.

104    Po druhé, žalobkyňa nesprávne tvrdí, že Komisia bola povinná preukázať, že predmetné daňové opatrenie, ktorého príjemcami boli developeri alebo vlastníci prístavných infraštruktúr, prinieslo hospodársku výhodu aj prevádzkovateľom a konečným užívateľom týchto infraštruktúr.

105    Napadnuté rozhodnutie totiž jasne identifikuje príjemcov predmetnej pomoci ako „autonómne prístavy (z ktorých sa v niektorých prípadoch stali veľké námorné prístavy), námorné obchodné komory, obchodné a priemyselné komory, ktoré spravujú prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi verejných zariadení vo vlastníctve štátu v námorných prístavoch, ako aj podniky, ktorými tieto obce boli schopné nahradiť prevádzku týchto verejných zariadení [podniky, na ktoré tieto obce prípadne preniesli prevádzku tohto zariadenia – neoficiálny preklad]“ (článok 1 napadnutého rozhodnutia). Komisia tak správne preskúmala, či boli podmienky týkajúce sa existencie pomoci, konkrétne tie, ktoré sa týkajú narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, splnené v prípade týchto príjemcov a nie v prípade iných kategórií subjektov, ako sú prevádzkovatelia alebo koncoví užívatelia prístavných infraštruktúr. V každom prípade, keďže žalobkyňa zastupuje francúzske prístavy a OPK zodpovedné za ich prevádzku, je ťažko pochopiteľné, ako by mohol prípadný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o prípadnú nepriamu pomoc pre iné kategórie subjektov, ovplyvniť platnosť uvedeného rozhodnutia, pokiaľ ide o jej členov.

106    Po tretie, žalobkyňa sa domnieva, že aj za predpokladu, že predmetné daňové opatrenie mohlo ovplyvniť úroveň cien stanovených francúzskymi prístavmi, nebolo takej povahy, že by ovplyvnilo obchodovanie medzi členskými štátmi a narušilo hospodársku súťaž, pretože cena nie je rozhodujúcim prvkom príťažlivosti prístavov, keďže závisí od mnohých ďalších faktorov, ako je rozsah a kvalita ich spojov s vnútrozemím, ich geografická poloha alebo výhody, ktoré tieto prístavy môžu pre celkový logistický systém priniesť.

107    V tejto súvislosti stačí podobne, ako to urobila Komisia v odôvodnení 85 napadnutého rozhodnutia, konštatovať, že je nesporné, že úroveň stanovených cien tvorí jeden spomedzi viacerých prvkov konkurencieschopnosti prístavov. Skutočnosť, že ostatné prvky mohli mať na príťažlivosť prístavu väčší alebo menší vplyv, preto nemôže záver Komisie v tomto ohľade spochybniť. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry neexistuje limitovanie alebo percento, po ktoré možno tvrdiť, že obchodovanie medzi členskými štátmi nie je ovplyvnené (bod 94 vyššie). Štatistické údaje poskytnuté žalobkyňou, ktoré sa týkajú podielov francúzskych prístavov na trhu v porovnaní s ostatnými prístavmi Únie, preto nemôžu závery Komisie v tomto ohľade spochybniť.

108    Po štvrté, žalobkyňa v každom prípade tvrdí, že podmienky týkajúce sa ovplyvnenia obchodovania medzi členskými štátmi a narušenia hospodárskej súťaže nie sú splnené, pokiaľ ide o ostrovné prístavy a tiež o zámorské prístavy. Pokiaľ ide o ostrovné prístavy, tvrdí, že Komisia bola povinná v zmysle jej oznámenia o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 ZFEÚ zohľadniť osobitnú situáciu týchto prístavov vzhľadom na ich hlavný účel súvisiaci najmä so zachovaním kontinuity medzi metropolou a ostrovom. Pokiaľ ide o zámorské prístavy, žalobkyňa sa na jednej strane odvoláva na geografickú vzdialenosť zámorských území od územia Únie a na druhej strane na to, že tieto prístavy nezohrávajú v systéme dopravy Únie dôležitú úlohu, čo sa odráža v možnosti stanovenej v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/352 z 15. februára 2017, ktorým sa stanovuje rámec pre poskytovanie prístavných služieb a spoločné pravidlá o finančnej transparentnosti prístavov (Ú. v. ES L 57, 2017, s. 1), vylúčiť tieto prístavy z jeho pôsobnosti. Okrem toho sa domnieva, že Komisia v odôvodnení 84 napadnutého rozhodnutia nesprávne konštatovala, že uvedené daňové opatrenie určité podniky motivovalo k tomu, aby pri preprave tovaru do zámorských regiónov uprednostnili vodnú dopravu pred leteckou, a tak v prípade zámorských prístavov spôsobilo narušenie hospodárskej súťaže a ovplyvnenie obchodovania medzi členskými štátmi.

109    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie Komisie sa netýka individuálnych pomocí, ktoré by sa vzťahovali na konkrétnu situáciu ostrovných alebo zámorských prístavov, ale schémy pomoci, ktorej príjemcovia sú všeobecne identifikovaní ministerskými rozhodnutiami 1942 a 1943 ako „autonómne prístavy (z ktorých sa v niektorých prípadoch stali veľké námorné prístavy), námorné obchodné komory, obchodné a priemyselné komory, ktoré spravujú prístavné zariadenia, obce, ktoré sú koncesionármi verejných zariadení vo vlastníctve štátu v námorných prístavoch, ako aj podniky, ktorými tieto obce boli schopné nahradiť prevádzku týchto verejných zariadení [podniky, na ktoré tieto obce prípadne preniesli prevádzku tohto zariadenia – neoficiálny preklad]“ (pozri článok 1 napadnutého rozhodnutia).

110    V tomto ohľade sú však vzhľadom na požiadavky stanovené judikatúrou (pozri body 91 až 96 a 102 vyššie) dôvody obsiahnuté v odôvodneniach 82 až 93 napadnutého rozhodnutia postačujúce na preukázanie, že podmienky narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu sú splnené.

111    Aj za predpokladu totiž, že by z preskúmania individuálnej situácie určitých ostrovných alebo zámorských prístavov mohlo vyplynúť, že tieto podmienky u nich nie sú v prípade existujúcej schémy pomoci, o akú ide v prejednávanej veci, splnené, toto preskúmanie musí byť vykonané členským štátom v štádiu vymáhania pomoci alebo v neskoršej fáze, a to v súlade so zásadou lojálnej spolupráce medzi Komisiou a dotknutým členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 63 a 125).

112    Argumenty žalobkyne týkajúce sa individuálnej situácie ostrovných prístavov a zámorských prístavov preto musia byť zamietnuté ako neúčinné, pričom nie je potrebné vyjadriť sa k dôvodnosti analýzy uvedenej v poslednej vete odôvodnenia 84 napadnutého rozhodnutia, keďže takáto analýza je nadbytočná.

113    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné vysloviť záver, že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené a nie je poznačené žiadnym nesprávnym posúdením, pokiaľ ide o podmienky narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.

114    Tretí žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na právnom pochybení pri vedení konania o preskúmaní existujúcej pomoci a na porušení článku 108 ods. 2 ZFEÚ v spojení so zásadou proporcionality

115    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila ustanovenia článku 108 ods. 1 a 3 ZFEÚ v spojení so zásadou proporcionality.

116    V tejto súvislosti žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Komisia sa pri vedení konania o preskúmaní predmetnej schémy pomoci dopustila právneho pochybenia. Konkrétnejšie, podľa žalobkyne Komisia konštatovaním, že bolo povinnosťou francúzskych orgánov preukázať zlučiteľnosť predmetného daňového opatrenia s vnútorným trhom, konala tak, ako keby rozhodovala o žiadosti o schválenie novej štátnej pomoci, pričom však išlo o existujúcu štátnu pomoc, pri ktorej ona niesla dôkazné bremeno preukázania nezlučiteľnosti podľa článku 108 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

117    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že Komisia nemôže v rámci vhodných opatrení podľa článku 22 nariadenia 2015/1589 vyžadovať zrušenie existujúcej schémy pomoci, ak na nápravu zistenej nezlučiteľnosti stačí zmeniť len niektoré z jej znakov.  Preto podľa žalobkyne by sa v súlade so zásadou proporcionality malo so zrušením schémy pomoci počítať len vtedy, keď je úplne vylúčené, že by zmenami, ktoré by sa mohli v tejto schéme vykonať, mohlo dôjsť k jej zosúladeniu s pravidlami Zmluvy. Podľa žalobkyne tak bola Komisia povinná preskúmať, či by po určitých zmenách predmetnej schémy mohlo oslobodenie od dane spĺňať podmienky financovania služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) a v dôsledku toho sa považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom v súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ.

118    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že Komisia skreslila zmysel článku 93 ZFEÚ, keď konštatovala, že pomoc schválená na jeho základe musí byť spojená s určitými nákladmi a musí byť stanovený jej horný limit, a keď obmedzila rozsah vecnej pôsobnosti tohto ustanovenia na investičnú pomoc, pričom vylúčila prevádzkovú pomoc. Na podporu tohto tvrdenia uvádza rozhodnutie Komisie SA.37402 z 18. decembra 2014 o pomoci poskytnutej prístavu v Budapešti (Maďarsko) (Ú. v. EÚ C 141, 2014, s. 1), ako aj oznámenie Komisie C(2004) 43 – Usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci námornej doprave (Ú. v. EÚ C 13, 2004, s. 3).

119    Z tých istých dôvodov sa žalobkyňa domnieva, že Komisia sa nesprávne rozhodla neuplatniť článok 107 ods. 3 písm. a) a b) ZFEÚ a článok 349 ZFEÚ len z toho dôvodu, že daňové opatrenie nebolo zamerané na realizáciu projektu európskeho záujmu ani na zámorské prístavy.

120    Žalobkyňa napokon tvrdí, že porušenie článku 108 ods. 1 a 2 ZFEÚ v spojení so zásadou proporcionality je zrejmé o to viac, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po nadobudnutí účinnosti dvoch nariadení týkajúcich sa prístavov, konkrétne nariadenia 2017/352 a nariadenia Komisie 2017/1084 zo 14. júna 2017, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 651/2014, pokiaľ ide o pomoc na prístavnú a letiskovú infraštruktúru, stropy vymedzujúce notifikačnú povinnosť pri pomoci na kultúru a zachovanie kultúrneho dedičstva a pri pomoci na športovú a multifunkčnú rekreačnú infraštruktúru, ako aj schémy regionálnej prevádzkovej pomoci pre najvzdialenejšie regióny, a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 702/2014 z hľadiska výpočtu oprávnených nákladov (Ú. v. EÚ L 156, 2017, s. 1), pretože toto druhé nariadenie stanovuje rozšírenie skupinových výnimiek podľa všeobecného nariadenia na infraštruktúry prístavov, ako aj možnosť poskytnúť prevádzkovú pomoc v najvzdialenejších regiónoch.

121    Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.

122    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že v článku 108 ods. 1 ZFEÚ je stanovené, že „Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch“ a „navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie vnútorného trhu“. Článok 108 ods. 2 ZFEÚ ďalej stanovuje, že „ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku 107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví“.

123    Nariadenie 2015/1589 vo svojej kapitole VI podrobne uvádza postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci. Článok 21 nariadenia 2015/1589 v prvom rade spresňuje mechanizmus spolupráce medzi Komisiou a dotknutým členským štátom tak, ako je stanovený v článku 108 ods. 1 ZFEÚ. Článok 22 nariadenia 2015/1589 ďalej stanovuje druh vhodných opatrení, ktoré Komisia môže členskému štátu navrhnúť, ak sa domnieva, že schéma existujúcej pomoci nie je alebo už ďalej nie je zlučiteľná s vnútorným trhom. Tieto opatrenia môžu okrem iného spočívať v podstatnej zmene predmetnej schémy pomoci alebo v zrušení predmetnej schémy pomoci. Článok 23 nariadenia 2015/1589 nakoniec objasňuje právne dôsledky návrhu vhodných opatrení. Stanovuje, že ak členský štát neprijme navrhované vhodné opatrenia a Komisia po zvážení argumentov, ktoré tento členský štát predložil, naďalej považuje tieto opatrenia za potrebné, začne formálne vyšetrovacie konanie. Ďalej sa uvádza, že články o formálnom vyšetrovacom konaní a o druhoch rozhodnutí, ktoré môžu byť Komisiou na základe tohto postupu prijaté, sa uplatnia mutatis mutandis.

124    Vzhľadom na znenie týchto ustanovení preto treba konštatovať, že Komisia dôkazné bremeno ani neobrátila, ani neporušila postup, podľa ktorého sa má v rámci existujúcej schémy pomoci postupovať.

125    V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že Komisia najprv preskúmala schému pomoci v spolupráci s francúzskymi orgánmi a po tom, ako navrhla príslušné opatrenia, ktoré boli týmito orgánmi zamietnuté, rozhodla sa začať formálne vyšetrovacie konanie podľa článku 23 ods. 2 nariadenia 2015/1589 a článku 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri body 2 až 7 vyššie).

126    Ustanovenia citované v bode 122 vyššie síce zriaďujú mechanizmus spolupráce medzi členským štátom a Komisiou pre štádium fázy poskytnutia informácií a navrhnutia vhodných opatrení, výslovne však stanovujú, že keď sa Komisia rozhodne začať formálne vyšetrovacie konanie, ustanovenia o priebehu tohto konania, ktoré sa riadne vzťahujú na novú pomoc, sa takisto uplatnia mutatis mutandis v rámci konania o existujúcej pomoci.

127    Preto ako uvádza Komisia, neexistuje žiaden dôvod na to, aby sa v štádiu formálneho vyšetrovacieho konania rozlišovalo medzi konaním uplatniteľným na novú pomoc a na existujúcu pomoc.

128    A fortiori neexistuje ani žiaden dôvod domnievať sa, že by sa dôkazné bremeno obrátilo, pokiaľ ide o preskúmanie zlučiteľnosti existujúcej schémy pomoci s vnútorným trhom. Ako tvrdí Komisia, dotknutý členský štát a zainteresované strany môžu proti predbežnému odôvodneniu Komisie v tomto ohľade počas formálneho vyšetrovacieho konania namietať. Členský štát a v menšej miere zainteresované strany sú vo všeobecnosti v lepšej pozícii preukázať existenciu cieľa verejného záujmu sledovaného prijatím predmetného opatrenia, ktorý by umožňoval vyhlásiť toto opatrenie za úplne alebo čiastočne zlučiteľné.

129    V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí analyzovala rôzne dôvody zlučiteľnosti uvedené počas formálneho vyšetrovacieho konania a vysvetlila dôvody, prečo žiaden z nich neumožňoval ani len čiastočne vyhlásiť predmetné opatrenie za zlučiteľné s vnútorným trhom.

130    Po prvé, pokiaľ ide o článok 93 ZFEÚ, ten stanovuje, že „pomoc je so zmluvami zlučiteľná, ak slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou“.

131    Komisia v tomto ohľade v odôvodnení 97 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že hoci prístavy zohrávajú pri rozvoji multimodálnej dopravy dôležitú úlohu, nie všetky investície prístavov patria do rozsahu pôsobnosti článku 93 ZFEÚ, ktorý sa obmedzuje na pomoc slúžiacu na koordináciu dopravy. Podľa Komisie oslobodenie od dane z príjmov PO navyše nepredstavuje investičnú pomoc, ale prevádzkovú pomoc, ktorá nie je zameraná na investície. Toto opatrenie nie je zamerané ani na náhradu za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou, ako bolo uvedené vyššie. Okrem toho samotná výhoda plynúca z tohto oslobodenia od dane nie je obmedzená na sumu nevyhnutnú na zabezpečenie koordinácie dopravy ani na náhradu za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou, a teda nezaručuje dodržanie zásady proporcionality. Táto výhoda nemá ani jasne vymedzený stimulačný účinok, najmä preto, že toto oslobodenie od dane je prínosnejšie pre prístavy, ktoré sú najviac ziskové, a teda majú najviac prostriedkov a najmenšiu potrebu stimulov. Podľa Komisie preto článok 93 ZFEÚ nie je uplatniteľný.

132    Toto odôvodnenie nie je na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, poznačené žiadnym zjavne nesprávnym posúdením. Žalobkyňa totiž nevysvetlila, v čom konkrétne má oslobodenie od dane z príjmov PO v prospech prístavov úzko súvisieť s koordináciou dopravy a ako má byť pre ňu potrebné.

133    Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry Komisia môže pomoc vyhlásiť za zlučiteľnú len vtedy, ak môže skonštatovať, že táto pomoc prispieva k realizácii jedného z cieľov citovaného ako právny základ pre jej zlučiteľnosť, pričom ide o ciele, ktoré by prijímajúci podnik nemohol za bežných trhových podmienok dosiahnuť pomocou vlastných zdrojov. Inými slovami, aby sa na pomoc mohla uplatniť jedna z výnimiek uvedených v Zmluve, daná pomoc musí nielen zodpovedať jednému z cieľov, ktoré sa v nej uvádzajú, ale musí byť na dosiahnutie týchto cieľov aj nevyhnutná (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2017, Grécko/Komisia, T‑314/15, neuverejnený, EU:T:2017:903, bod 180 a citovanú judikatúru).

134    Ďalej, hoci je pravda, že ani článok 93 ZFEÚ, ani článok 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ nerozlišujú medzi prevádzkovou pomocou a investičnou pomocou, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry nemôže byť prevádzková pomoc, ktorou sa má zachovať súčasný stav alebo sa má odbremeniť podnik od nákladov, ktoré by musel obvykle znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo obvyklých činností, v zásade považovaná za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

135    Pomoc, ktorá sa obmedzuje iba na zníženie bežných a zvyčajných prevádzkových výdavkov, ktoré by podniky v každom prípade museli v rámci svojej obvyklej činnosti znášať, totiž nemožno považovať za pomoc, ktorá sleduje cieľ verejného záujmu v zmysle článku 93 ZFEÚ ani článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Keďže takouto pomocou by boli tieto podniky uprednostnené oproti ich konkurentom bez toho, aby to bolo odôvodnené realizáciou cieľa verejného záujmu, nemôže byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom (rozsudok z 12. júla 2018, Rakúsko/Komisia, T‑356/15, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:439, bod 581; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T‑459/93, EU:T:1995:100, bod 76).

136    Okrem toho sa žalobkyňa odvolaním sa na rozhodnutie Komisie vo veci SA.37402 z 18. decembra 2014 o pomoci poskytnutej prístavu v Budapešti neúčinne snaží preukázať zlučiteľnosť schémy pomoci s vnútorným trhom. Ako totiž na jednej strane tvrdí Komisia, jej rozhodovacia prax sa platnosti napadnutého rozhodnutia nemôže dotknúť (pozri bod 72 vyššie). V každom prípade stačí konštatovať, že predmetná pomoc v uvedenej veci bola investičnou pomocou pre prístavné infraštruktúry, ktorá na rozdiel od opatrenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, sledovala jasne stanovený cieľ.

137    Pokiaľ ide o oznámenie Komisie o pomoci pre námornú dopravu, to sa vzťahuje, ako jeho názov naznačuje, iba na pomoc pre námornú dopravu, a nie na pomoc pre prístavy alebo prístavné infraštruktúry. Navyše daňové opatrenia uvedené v tomto oznámení sa netýkajú všeobecného oslobodenia od dane z príjmov PO, o aké ide v prejednávanej veci, ale nahradenia určitého druhu dane iným druhom vychádzajúcim z tonáže, ktorým sa sleduje cieľ zabránenia premiestneniu. Žalobkyňa preto nemôže z tohto oznámenia vyvodiť všeobecnú zásadu, že pomoc vo forme zníženia dane je zlučiteľná s vnútorným trhom. Z tohto oznámenia je zrejmé nanajvýš to, že niektoré prevádzkové pomoci vo forme daňových úľav môžu byť v niektorých výnimočných prípadoch vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom, čo Komisia nespochybňuje (pozri rozsudok z 12. júla 2018, Rakúsko/Komisia, T‑356/15, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:439, bod 583 a citovanú judikatúru).

138    Po druhé, pokiaľ ide o článok 107 ods. 3 písm. a) a b) ZFEÚ a článok 349 ZFEÚ, Komisia uplatniteľnosť týchto ustanovení zvážila v odôvodneniach 98 až 100 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa pritom nevysvetlila, v čom bolo toto zváženie poznačené vadou zjavne nesprávneho posúdenia, ale tvrdila len to, že článok 349 ZFEÚ nesporne predstavuje dostatočný právny základ pre konštatovanie, že schéma oslobodenia od dane v prípade zámorských prístavov je v súlade so Zmluvou.

139    V tejto súvislosti je však potrebné na jednej strane poznamenať, že predmetné opatrenie pomoci nie je zamerané na zámorské prístavy, ale na všetky prístavy a prijímajúce subjekty, ako sú identifikované v článku 1 napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane článok 349 ZFEÚ stanovuje, že normotvorca Únie môže prijať osobitné opatrenia, ktorých cieľom je najmä stanoviť podmienky uplatňovania Zmluvy v regiónoch, ktoré sú v ňom uvedené, s prihliadnutím na to, že ich štrukturálna hospodárska a sociálna situácia je sťažená v dôsledku určitých faktorov, ktorých pretrvávanie a kombinácia vážnym spôsobom obmedzujú ich rozvoj (rozsudok z 10. septembra 2009, Banco Comercial dos Açores/Komisia, T‑75/03, neuverejnený, EU:T:2009:322, bod 3). Článok 349 tretí odsek ZFEÚ však stanovuje, že Rada prijme uvedené opatrenia s prihliadnutím na osobitné charakteristiky a obmedzenia týchto veľmi vzdialených regiónov bez toho, aby narušila integritu a súdržnosť právneho poriadku Únie, a to vrátane vnútorného trhu a spoločných politík. Pritom je nutné konštatovať, že žalobkyňa neuvádza žiadne ustanovenie sekundárneho práva, z ktorého by vyplývalo, že Rada rozhodla o povolení pomoci vo forme oslobodenia od dane z príjmov PO pre prístavy, ktoré sa nachádzajú v zámorských územiach.

140    V rozsahu, v akom sa žalobkyňa odvoláva na nariadenie 2017/352, stačí konštatovať, ako to urobila Komisia v odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia, že cieľom ani účinkom tohto nariadenia nie je ovplyvňovať úkony Komisie založené na článkoch 107 a 108 ZFEÚ. Naopak, toto nariadenie, ktorým sa má vytvoriť rámec pre poskytovanie prístavných služieb a spoločné pravidlá týkajúce sa finančnej transparentnosti prístavov, stanovuje, že musí umožniť „spravodlivú a účinnú kontrolu poskytovania štátnej pomoci“ (odôvodnenie 6), že „by nemalo brániť príslušným orgánom, aby poskytli za opatrenia prijaté v súvislosti s plnením povinností poskytovať služby vo verejnom záujme náhradu, ak je takáto náhrada v súlade s platnými pravidlami štátnej pomoci“ (odôvodnenie 32) a že „v každom prípade by sa mal zabezpečiť súlad s pravidlami štátnej pomoci“ (odôvodnenie 43).

141    Pokiaľ ide o nariadenie 2017/1084, na ktoré sa žalobkyňa takisto odvoláva, to mení nariadenie Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 zmluvy (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1) tým, že do neho okrem iného vkladá články 56b a 56c, ktoré stanovujú možnosť udeliť výnimku pre určité pomoci pre námorné prístavy a vnútrozemské prístavy. Účelom nariadenia 651/2014, ktoré bolo prijaté na základe článku 108 ods. 4 ZFEÚ a nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov 92 a 93 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci (Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1), je pritom umožniť, aby boli členské štáty za stanovených podmienok oslobodené od ich povinnosti notifikovať určité kategórie pomoci. Ako však uvádza Komisia, toto nariadenie nestanovuje iné prípady zlučiteľnosti než tie, ktoré sú stanovené Zmluvou. Keďže Komisia v odôvodneniach 95 až 104 napadnutého rozhodnutia preukázala, že predmetné opatrenie nemohlo byť vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom, pričom sa v tomto ohľade nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia (pozri vyššie), nemohla ho teda a fortiori vyhlásiť za zlučiteľné na základe nariadenia 651/2014. Navyše články 56b a 56c nariadenia 651/2014 stanovujú určité podmienky, najmä pokiaľ ide o oprávnené náklady, intenzitu pomoci a nevyhnutnosť pomoci, pričom žalobkyňa sa ani nepokúsila preukázať, že by tieto podmienky boli v prejednávanej veci splnené.

142    Preto je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne, ktorá sa zakladá na porušení náležitostí konania o existujúcej pomoci, na prenesení dôkazného bremena a na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o analýzu zlučiteľnosti predmetnej schémy s vnútorným trhom.

143    Po druhé, žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že požadovala bezpodmienečné zrušenie schémy, o ktorú v napadnutom rozhodnutí ide, namiesto toho, aby požadovala jej úpravu alebo ju podmienečne vyhlásila za zlučiteľnú.

144    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry si zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu (pozri rozsudok zo 17. júla 2014, Westfälisch‑Lippischer Sparkassen ‑ und Giroverband/Komisia, T‑457/09, EU:T:2014:683, bod 346 a citovanú judikatúru).

145    V prejednávanej veci Komisia tvrdí, že keďže skúmané opatrenie bolo s vnútorným trhom zjavne nezlučiteľné, nebolo vhodné ani na úpravu, ani na stanovenie podmienok, ktorými by sa mohla dosiahnuť jeho zlučiteľnosť s vnútorným trhom. Tvrdí tiež, že akákoľvek zmena predmetnej schémy pomoci na účely jej zosúladenia s vnútorným trhom by bola mimoriadne zložitá, pretože samotná povaha výhody, t. j. oslobodenia od dane z príjmov PO v súvislosti so vzniknutým ziskom, je ťažko zosúladiteľná s kritériami zlučiteľnosti, najmä s kritériom primeranosti a transparentnosti opatrenia z hľadiska stanoveného cieľa.

146    V tejto súvislosti je na jednej strane potrebné uviesť, že článok 22 nariadenia 2015/1589 stanovuje, že Komisia môže ako vhodné opatrenia navrhnúť buď podstatnú zmenu schémy predmetnej pomoci, alebo zavedenie určitých procesných požiadaviek, alebo aj zrušenie predmetnej schémy pomoci. Možnosť zrušiť predmetnú schému pomoci je teda výslovne stanovená pri navrhnutí vhodných opatrení, ktoré predchádza fáze formálneho vyšetrovania.

147    Na druhej strane právomoc Komisie požadovať bezpodmienečné zrušenie existujúcej schémy pomoci v prípade, že po skončení formálneho vyšetrovacieho konania dospeje k záveru, že táto schéma nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, nepodlieha žiadnej ďalšej požiadavke obdobne ako pri preskúmaní novej schémy pomoci, vzhľadom na analogickosť postupov, ktorá medzi týmito dvomi konaniami po začatí formálneho vyšetrovacieho konania existuje (pozri bod 127 vyššie).

148    Takáto právomoc sa však musí, ako tvrdí žalobkyňa, vykonávať v súlade so zásadou proporcionality, čo znamená, že ak sú zmena alebo určité úpravy predmetnej schémy možné a dá sa nimi dosiahnuť jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom, Komisia musí v každom prípade v štádiu navrhovania vhodných opatrení o tejto možnosti spoločne s dotknutým členským štátom prinajmenšom pouvažovať.

149    Podobne ako Komisia je však potrebné uviesť, že takáto zmena dotknutej schémy pomoci, ktorú podľa všetkého Francúzska republika ani neplánovala, sa v prejednávanej veci ukazovala ako zložitá, či dokonca nemožná. Pokiaľ totiž ide o opatrenie stanovujúce bezpodmienečné oslobodenie od dane z príjmov PO pre určité všeobecné kategórie príjemcov bez akéhokoľvek súvisu s jasne vymedzeným cieľom všeobecného záujmu, zo zmeny tejto schémy by vyplývalo, že Francúzska republika by mala notifikovať inú schém, zásadne sa odlišujúcu od existujúcej schémy pomoci skúmanej Komisiou. Bolo by tak nevyhnutné najmä obmedziť a podmieniť danú výhodu a jej výšku na nepokryté náklady na určité investície alebo na kompenzáciu nákladov prípadných SVHZ, ktorých charakter a rozsah by museli byť definované podľa kategórií prístavov alebo podľa jednotlivých prístavov na ročnom základe, pričom by sa zohľadnili jednak finančné osobitosti približne 500 francúzskych prístavov a jednak potenciálne rozdielne pravidlá, ktoré sa na každý z nich v oblasti zlučiteľnosti uplatňujú, predovšetkým v prípade zámorských prístavov.

150    Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, treba konštatovať, že Komisia neporušila zásadu proporcionality, keď nepreskúmala, či by predmetné opatrenie pomoci mohlo po určitých jeho zmenách spĺňať podmienky týkajúce sa financovania služieb všeobecného hospodárskeho záujmu a či by sa mohlo považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom.

151    Je pravda, ako tvrdí žalobkyňa, že v rozhodnutí Komisie z 15. decembra 2009 o štátnej pomoci SA.14175 (ex E 2/2005 a N 642/2009) – Holandsko – Existing and special projet aid to housing corporations (Ú. v. EÚ C 31, 2010, s. 4) a v rozhodnutí Komisie z 30. augusta 2010 o štátnej pomoci E/2005 – Holandsko – Existing aid to housing corporations : decision amending paragraphs 22‑24 of the Commission Decision of 15 December 2009 (Ú. v. EÚ C 250, 2010, s. 1), Komisia holandským orgánom navrhla existujúcu schému pomoci nie zrušiť, ale zmeniť ju tak, aby sa zosúladila s pravidlami Únie upravujúcimi štátnu pomoc.

152    V rozhodnutiach uvedených v bode 150 vyššie, ktoré sa týkali holandských sociálnych bytov, však Holandské kráľovstvo navrhlo prijať kroky zamerané na vyhovenie vhodným opatreniam navrhnutým Komisiou, aby sa dosiahla zlučiteľnosť schémy s vnútorným trhom. Konečné rozhodnutie Komisie tak bolo prijaté na základe článku 19 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ktorý stanovoval právne dôsledky akceptovania vhodných opatrení Komisie členským štátom.

153    Naopak, keďže v prejednávanej veci členský štát neakceptoval vhodné opatrenia navrhnuté Komisiou ani nenavrhol, ako to potvrdila Komisia na pojednávaní, prijať kroky, ktorými by mohol vyhovieť jej výhradám, napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na záver formálneho vyšetrovacieho konania v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Z rozhodnutí uvedených v bode 150 vyššie preto nemožno vyvodiť žiadnu analógiu.

154    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

155    V tomto žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s povinnosťou objektívnej nestrannosti, ktorou je Komisia viazaná podľa zásady riadnej správy vecí verejných zaručenej článkom 41 Charty základných práv Európskej únie. Presnejšie povedané, Komisii vytýka jej nečinnosť pri schémach pomoci, ktorých príjemcami sú určité prístavy v Únii na základe daňových právnych predpisov platných v iných členských štátoch, v dôsledku čoho dochádza k novým narušeniam hospodárskej súťaže v priamom rozpore s jej úlohou zabezpečovania riadneho fungovania vnútorného trhu.

156    Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.

157    Na úvod je potrebné preskúmať, či prípadné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, pokiaľ sa preukáže, predstavuje samostatnú vadu zákonnosti, ktorá môže ako taká viesť k vyhláseniu neplatnosti napadnutého rozhodnutia, ako to tvrdí žalobkyňa. Komisia totiž v prvom rade poznamenáva, že porušenie tejto zásady môže viesť k vyhláseniu neplatnosti napadnutého rozhodnutia len v kombinácii s porušením iného pravidla práva Únie. V tejto súvislosti Komisia uvádza bod 43 rozsudku zo 6. decembra 2001, Area Cova a i./Rada a Komisia (T‑196/99, EU:T:2001:281), z ktorého vyplýva, že zásada riadnej správy vecí verejných nie je súčasťou právnych noriem majúcich za cieľ priznanie práv jednotlivcom, ktorých porušenie by bolo možné uviesť na preukázanie mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

158    Treba však poukázať na to, že judikatúra, ktorú Komisia uvádza, sa týka otázky, či právo na riadnu správu vecí verejných predstavuje právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, čo je otázka, ktorá je relevantná v rámci žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť podľa článku 268 ZFEÚ, a nie v rámci žaloby o vyhlásenie neplatnosti, ktorá je založená na článku 263 ZFEÚ, o akú ide v prejednávanej veci.

159    V rámci svojho žalobného dôvodu založeného na porušení práva na riadnu správu vecí verejných žalobkyňa v podstate uvádza porušenie povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti nestrannosti.

160    Podľa judikatúry je povinnosť náležitej starostlivosti súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných. Uplatňuje sa všeobecne na konanie správneho orgánu Únie v jeho vzťahoch s verejnosťou a vyplýva z nej, že správny orgán Únie musí konať starostlivo a obozretne a že musí starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti daného prípadu [pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, body 92 a 93, a z 15. januára 2015, Ziegler a Ziegler Relocation/Komisia, T‑539/12 a T‑150/13, neuverejnený, EU:T:2015:15, bod 97].

161    Okrem toho má podľa znenia článku 41 Charty základných práv každý právo na to, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne. Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať predsudky alebo osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155 a citovanú judikatúru).

162    Povinnosť nestrannosti, ktorou je Komisia viazaná, jej však nemôže klásť za úlohu, aby v prípade, že preskúmava schémy pomoci existujúce vo viacerých členských štátoch súčasne, tieto vyšetrovania viedla súčasne alebo aby prijala záväzné rozhodnutia pre všetky členské štáty v rovnakom čase. V prejednávanej veci, hoci je pravda, že z tlačovej správy Komisie z 9. júla 2014 o oslobodení holandských verejných podnikov od daní vyplýva, že „v niektorých členských štátoch prístavy nepodliehajú dani z príjmu právnických osôb, ale inej daňovej schéme, ktorá môže byť výhodnejšia“, zatiaľ čo „v iných členských štátoch prístavy neplatia žiadnu daň z príjmu právnických osôb, pretože sú stratové“, žalobkyňa z týchto všeobecných úvah nemôže vyvodiť záver, že Komisia porušila požiadavku nestrannosti tým, že sa najprv zaoberala belgickou, holandskou a francúzskou daňovou schémou a prijala vo vzťahu k týmto schémam nepriaznivé konečné rozhodnutia, pričom pred tým súhrnne nepreskúmala daňové schémy ostatných členských štátov, ktoré eventuálne štátnu pomoc takisto obsahovali.

163    Ďalej treba poznamenať, že podobné argumenty boli preskúmané a zamietnuté vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 31. mája 2018, Groningen Seaports a i./Komisia (T‑160/16, neuverejnený, EU:T:2018:317), v súvislosti so žalobou podanou určitými holandskými prístavmi proti rozhodnutiu Komisie (EÚ) 2016/634 z 21. januára 2016 o štátnej pomoci SA.25338 (2014/C) (ex E 3/2008 a ex CP 115/2004), ktorú poskytlo Holandsko – Oslobodenie verejných podnikov od dane z príjmov právnických osôb (Ú. v. EÚ L 113, 2016, s. 148).

164    Všeobecný súd totiž v uvedenej veci rozhodol, že prípadné porušenie členským štátom povinnosti, ktorou je podľa Zmluvy viazaný, a to najmä zákazu podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nemožno odôvodniť skutočnosťou, že iné členské štáty túto povinnosť takisto porušujú, pričom tiež rozhodol, že účinok viacerých narušení hospodárskej súťaže na obchodovanie medzi členskými štátmi sa navzájom neneutralizuje, práve naopak, je kumulatívny, čím sa škodlivé dôsledky pre vnútorný trh znásobujú (pozri rozsudok z 31. mája 2018, Groningen Seaports a i./Komisia, T‑160/16, neuverejnený, EU:T:2018:317, bod 97 a citovanú judikatúru).

165    Teda za predpokladu, že iné členské štáty poskytujú štátnu pomoc svojim námorným prístavom, nič to nemení na tom, že Komisia sa tým, že v napadnutom rozhodnutí vyhlásila predmetnú schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariadila jej zrušenie, usiluje o znovunastolenie rovnakých podmienok hospodárskej súťaže v odvetví prístavov, a teda o naplnenie účelu pravidiel v oblasti štátnej pomoci (pozri analogicky rozsudok z 31. mája 2018, Groningen Seaports a i./Komisia, T‑160/16, neuverejnený, EU:T:2018:317, bod 98).

166    Všeobecný súd taktiež pripomenul, že dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti spáchanej v prospech inej osoby (pozri analogicky rozsudok z 31. mája 2018, Groningen Seaports a i./Komisia, T‑160/16, neuverejnený, EU:T:2018:317, bod 116 a citovanú judikatúru).

167    Preto treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že začala konania o štátnej pomoci len voči trom členským štátom, a to Francúzsku, Belgicku a Holandsku, hoci z odpovedí na jej dotazník vyplývalo, že polovica členských štátov priznala, že pre svoje prístavy vyhradila daňové schémy, ktoré boli výnimkami z pravidiel všeobecného práva.

168    Takýto argument je v každom prípade neúčinný, keďže ním nemožno spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako takého, ale vzťahuje sa skôr na odhalenie prípadnej nečinnosti Komisie voči podobným schémam pomoci, ktoré boli údajne v ostatných členských štátoch takisto v platnosti. Ako však tvrdí Komisia, žalobkyňa môže v takomto prípade predložiť Komisii sťažnosť na schémy pomoci, ktoré údajne v iných členských štátoch existujú, a v prípade neodôvodnenej a dlhotrvajúcej nečinnosti Komisie môže podať žalobu na nečinnosť v zmysle článku 265 ZFEÚ.

169    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je preto potrebné piaty žalobný dôvod, ako aj žalobu v jej celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

170    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Union des ports de France – UPF je povinná nahradiť trovy konania.

Berardis Papasavvas Spineanu‑Matei

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. apríla 2019.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti

O veci samej

O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia údajne nesprávne kvalifikovala schému oslobodenia od dane z príjmov PO, ktorej príjemcami boli francúzske prístavy, v jej plnom rozsahu ako štátnu pomoc

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení hospodárskej povahy činností vykonávaných francúzskymi prístavmi

O treťom žalobnom dôvode založenom v podstate na nesprávnom posúdení a na nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o podmienky narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na právnom pochybení pri vedení konania o preskúmaní existujúcej pomoci a na porušení článku 108 ods. 2 ZFEÚ v spojení so zásadou proporcionality

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.