ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 21. februára 2024 (*)

„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na rok 2016 – Povinnosť odôvodnenia – Zásada zákazu retroaktivity – Článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 – Vylúčenie určitých záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante – Podporné úvery – Pomocná podporná činnosť – Námietka nezákonnosti“

Vo veci T‑466/16 RENV,

NRW.Bank, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: J. Seitz a C. Marx, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB), v zastúpení: H. Ehlers, J. Kerlin a C. De Falco, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Meyring, S. Schelo, T. Klupsch a S. Ianc, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, v zastúpení: A. Sikora‑Kalėda a J. Bauerschmidt, splnomocnení zástupcovia,

a

Európska komisia, v zastúpení: D. Triantafyllou, A. Steiblytė a A. Nijenhuis, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere, D. Petrlík (spravodajca), K. Kecsmár a S. Kingston,

tajomník: S. Jund, referentka,

so zreteľom na rozsudok zo 14. októbra 2021, NRW.Bank/SRB (C‑662/19 P, EU:C:2021:846),

po pojednávaní z 9. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, NRW.Bank, domáha zrušenia rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/ES/2022/23 z 27. apríla 2022, ktorým sa zrušuje rozhodnutie SRB SRB/ES/SRF/2016/06 z 15. apríla 2016 o príspevkoch ex ante na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií v rozsahu, v akom sa týka banky NRW.Bank a rozhodnutie SRB SRB/ES/SRF/2016/13 z 20. mája 2016 o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií, ktorým sa dopĺňa rozhodnutie SRB/ES/SRF/2016/06 v rozsahu, v akom sa týka banky NRW.Bank, a ktorým sa vypočítavajú príspevky ex ante banky NRW.Bank na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní tejto žaloby

2        Žalobkyňa je podporná banka Land Nordrhein‑Westfalen (Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko, ďalej len „spolková krajina“). Podľa zákona Gesetz über die NRW.BANK (zákon o NRW.Bank) zo 16. marca 2004 (GV. NRW. 2004, s. 126, ďalej len „zákon o NRW.Bank“), vykonáva úlohu vo verejnom záujme spočívajúcu v pomoci spolkovej krajine a jej miestnym orgánom v oblasti štrukturálnej, hospodárskej, sociálnej a územnej politiky prostredníctvom realizácie a správy podporných opatrení na tento účel, najmä poskytovaním úverov. Žalobkyňa na tieto účely vykonáva bankové operácie a je držiteľkou bankovej licencie.

3        Činnosť žalobkyne sa v podstate delí na dve kategórie. V prvom rade vykonáva tzv. podpornú činnosť, v rámci ktorej poskytuje najmä bonifikované úvery v oblastiach uvedených v § 3 ods. 2 zákona o NRW.Bank (ďalej len „podporná činnosť“).

4        V druhom rade vykonáva činnosť, ktorú označuje ako „pomocná podporná činnosť“, ktorá je predmetom prejednávanej veci a je stanovená v § 3 ods. 5 zákona o NRW.Bank. Podľa tohto ustanovenia môže žalobkyňa na účely plnenia svojich úloh „uskutočňovať operácie a poskytovať služby, ktoré priamo súvisia s plnením jej úloh [za predpokladu, že z tohto dôvodu] môže najmä vykonávať operácie riadenia hotovosti a rizika, získavať podriadený záručný kapitál, obchodovať s právami účasti na zisku, verejnými dlhopismi a inými dlhopismi, ako aj nadobúdať a postupovať pohľadávky“ (ďalej len „pomocná podporná činnosť“). V rámci tejto činnosti žalobkyňa získava najmä finančné prostriedky na kapitálovom trhu a dlhodobo ich investuje do dlhopisov, ktoré majú prevažne formu cenných papierov verejného sektora.

5        Rozhodnutím SRB/ES/SRF/2016/06 z 15. apríla 2016 o príspevkoch ex ante na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1), stanovila príspevky ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) (ďalej len „príspevky ex ante“) na rok 2016 (ďalej len „príspevkové obdobie 2016“) inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje článok 2 v spojení s článkom 67 ods. 4 tohto nariadenia (ďalej len „inštitúcie“), medzi ktoré patrí žalobkyňa.

6        SRB rozhodnutím SRB/ES/SRF/2016/13 z 20. mája 2016 o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do SRF, ktorým sa dopĺňa rozhodnutie SRB/ES/SRF/2016/06, zvýšila príspevok žalobkyne ex ante po oprave výpočtu príspevkov ex ante všetkých inštitúcií na príspevkové obdobie 2016.

7        Platobným výmerom z 22. apríla 2016 a 10. júna 2016 Bundesanstalt für Finanzmarktstabilisierung (FMSA, Spolkový úrad pre stabilizáciu finančných trhov, Nemecko) ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 3 nariadenia č. 806/2014 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť jej príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016 tak, ako ho stanovila SRB.

8        Dňa 27. apríla 2022 SRB prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým zrušila a nahradila rozhodnutia uvedené v bodoch 5 a 6 vyššie (ďalej len „pôvodné rozhodnutia“). Podľa odôvodnení 19 a 20 napadnutého rozhodnutia malo toto rozhodnutie napraviť nedostatok odôvodnenia pôvodných rozhodnutí, ktorý SRB konštatovala v nadväznosti na rozsudky z 28. novembra 2019, Hypo Vorarlberg Bank/SRB (T‑377/16, T‑645/16 a T‑809/16, EU:T:2019:823) a z 28. novembra 2019, Portigon/SRB (T‑365/16, EU:T:2019:824).

II.    Napadnuté rozhodnutie

9        Napadnuté rozhodnutie obsahuje hlavnú časť a tri prílohy.

10      Samotný text napadnutého rozhodnutia opisuje v oddieloch 3 až 9 a 11 postup stanovenia príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2016, ktorý sa uplatňuje na všetky inštitúcie.

11      Konkrétne v oddiele 6 napadnutého rozhodnutia SRB stanovila ročnú cieľovú úroveň uvedenú v článku 4 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014, pokiaľ ide o príspevky ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1) na príspevkové obdobie 2016 (ďalej len „ročná cieľová úroveň“).

12      SRB vysvetlila, že túto ročnú cieľovú úroveň stanovila na jednu osminu z 1,05 % zo sumy krytých vkladov vypočítanej na konci roka všetkých inštitúcií v roku 2015, ktorá bola získaná na základe údajov poskytnutých inštitúciami v súlade s článkom 14 ods. 2 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44).

13      V oddiele 7 napadnutého rozhodnutia SRB opísala metodiku výpočtu príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2016. V tejto súvislosti v odôvodnení 91 uvedeného rozhodnutia spresnila, že na toto obdobie bolo 60 % príspevkov ex ante vypočítaných na „vnútroštátnom základe“, teda na základe údajov poskytnutých inštitúciami povolenými na území dotknutého zúčastneného členského štátu (ďalej len „vnútroštátny základ“), v súlade s článkom 103 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190) a v súlade s článkom 4 delegovaného nariadenia 2015/63. Zvyšná časť príspevkov ex ante (40 %) bola vypočítaná „na základe bankovej únie“, t. j. na základe údajov poskytnutých všetkými inštitúciami povolenými na území všetkých členských štátov zúčastnených na jednotnom mechanizme riešenia krízových situácií (SRM) (ďalej len „základ únie“ a „zúčastnené členské štáty“) v súlade s článkami 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 a článkom 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

14      SRB ďalej vypočítala príspevky ex ante inštitúcií, akou je žalobkyňa, v súlade s týmito hlavnými fázami.

15      V prvej fáze SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 806/2014 vypočítala základný ročný príspevok jednotlivých inštitúcií, ktorý je v pomernej výške na základe záväzkov dotknutej inštitúcie okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vzhľadom na celkové čisté záväzky, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov. V súlade s článkom 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 SRB odpočítala určité druhy záväzkov od celkových záväzkov inštitúcie, ktoré je potrebné zohľadniť pri určovaní tohto príspevku.

16      V druhej fáze výpočtu príspevkov ex ante pristúpila SRB k úprave základného ročného príspevku podľa rizikového profilu dotknutej inštitúcie v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. b) nariadenia č. 806/2014. Tento rizikový profil vyhodnotila na základe štyroch pilierov rizika uvedených v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré pozostávajú z ukazovateľov rizika. Na účely klasifikácie inštitúcií podľa ich úrovne rizika SRB stanovila – pre každý ukazovateľ rizika uplatnený na príspevkové obdobie 2016 – intervaly (koše), v ktorých boli inštitúcie zoskupené v súlade s oddielom „Krok 3“ prílohy I k tomuto delegovanému nariadeniu. Inštitúciám patriacim do toho istého intervalu bola priradená spoločná hodnota pre daný ukazovateľ rizika, tzv. „diskretizovaná hodnota“. Kombináciou diskretizovaných hodnôt pre každý ukazovateľ rizika SRB vypočítala „koeficient úpravy zohľadňujúcej riziko“ dotknutej inštitúcie (ďalej len „koeficient úpravy“). Tým, že SRB vynásobila základný ročný príspevok tejto inštitúcie jej koeficientom úpravy, získala „základný ročný príspevok upravený podľa rizikového profilu“ uvedenej inštitúcie.

17      SRB následne spočítala všetky základné ročné príspevky upravené podľa rizikových profilov, aby získala „spoločného menovateľa“, ktorý bol použitý na výpočet časti ročnej cieľovej úrovne, ktorú mala zaplatiť každá inštitúcia.

18      Napokon SRB vypočítala príspevok ex ante každej inštitúcie tak, že ročnú cieľovú úroveň rozdelila medzi všetky inštitúcie na základe pomeru medzi základným ročným príspevkom upraveným podľa rizikového profilu na jednej strane a spoločným menovateľom na strane druhej.

19      Príloha I k napadnutému rozhodnutiu obsahuje individuálny výkaz žalobkyne, zahŕňajúci výsledky výpočtu jej príspevku ex ante (ďalej len „individuálny výkaz“). V tomto výkaze je uvedená výška základného ročného príspevku žalobkyne, ako aj hodnota jej koeficientu úpravy, a to tak na základe únie, ako aj na vnútroštátnom základe, pričom v prípade každého ukazovateľa rizika uvádza číslo intervalu, do ktorého bola uvedená inštitúcia zaradená. Okrem toho sú v individuálnom výkaze uvedené údaje, ktoré sa používajú na výpočet príspevkov ex ante všetkých dotknutých inštitúcií a ktoré SRB stanovila sčítaním alebo kombináciou individuálnych údajov všetkých týchto inštitúcií. Napokon tento výkaz obsahuje údaje, ktoré žalobkyňa uviedla vo formulári na vykazovanie údajov a ktoré boli použité na výpočet jej príspevku ex ante.

20      Príloha II k napadnutému rozhodnutiu obsahuje štatistické údaje týkajúce sa výpočtu príspevkov ex ante pre každý zúčastnený členský štát v súhrnnej a agregovanej podobe. V tejto prílohe sa uvádza najmä celková výška príspevkov ex ante, ktoré majú dotknuté inštitúcie zaplatiť za každý z týchto členských štátov. V uvedenej prílohe je ďalej pre každý ukazovateľ rizika vymenovaný počet intervalov, počet inštitúcií patriacich do každého intervalu, ako aj minimálne a maximálne hodnoty týchto intervalov. V prípade intervalov týkajúcich sa vnútroštátneho základu sa tieto hodnoty z dôvodu dôvernosti znížia alebo zvýšia o náhodnú sumu, pričom sa zachová pôvodné rozdelenie inštitúcií.

21      Príloha III k napadnutému rozhodnutiu s názvom „Posúdenie pripomienok [žalobkyne] predložených v rámci konzultácie týkajúcej sa príspevkov ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií na rok 2016“, skúma pripomienky predložené žalobkyňou počas konzultačného postupu, ktorý uskutočnila SRB pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

22      Konkrétne v bodoch 21 a 27 až 31 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu SRB uviedla dôvody, pre ktoré záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou neboli podľa článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 vylúčené z výpočtu príspevku ex ante žalobkyne.

III. Návrhy účastníkov konania

23      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie vrátane jeho príloh v rozsahu, v akom sa jej týkajú,

–        uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania.

24      SRB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania,

–        subsidiárne, v prípade, že by sa Všeobecný súd domnieval, že napadnuté rozhodnutie nemalo byť prijaté so spätnou účinnosťou, zrušil toto rozhodnutie len v tomto rozsahu alebo zrušil len jeho článok 4 a v zostávajúcej časti rozhodnutie potvrdil,

–        ďalej subsidiárne v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu zachoval účinky uvedeného rozhodnutia až do jeho nahradenia alebo aspoň počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.

25      Rada Európskej únie a Európska komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

IV.    Právny stav

26      Žalobkyňa vo svojej žalobe v podstate uviedla dva žalobné dôvody. Prvým žalobným dôvodom vzniesla námietku nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 a vykonávacieho nariadenia 2015/81. V tejto súvislosti tvrdila, že za predpokladu, že by tieto ustanovenia neumožňovali vylúčiť záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu jej príspevku ex ante, porušili by článok 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59 a článok 70 ods. 2 a 7 nariadenia č. 806/2014. V rámci druhého žalobného dôvodu sa žalobkyňa domnievala, že SRB nesprávne vyložila článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 tým, že z výpočtu uvedeného príspevku nevylúčila záväzky súvisiace s uvedenou činnosťou.

27      V návrhu na úpravu žaloby podanom do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2022 na základe článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyňa uvádza, že v celom rozsahu trvá na svojej argumentácii uvedenej v žalobe, pričom spresňuje, že v reakcii na nahradenie pôvodných rozhodnutí napadnutým rozhodnutím uvádza nové žalobné dôvody.

28      Žalobkyňa tak uvádza spolu jedenásť žalobných dôvodov založených:

–        prvý a siedmy žalobný dôvod na porušení článku 41 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), v rozsahu, v akom ju SRB riadne nevypočula v súvislosti s nahradením pôvodných rozhodnutí napadnutým rozhodnutím so spätnou účinnosťou, ako aj v súvislosti s prijatím tohto samotného rozhodnutia,

–        druhý žalobný dôvod na porušení noriem vyššej právnej sily, keďže neexistuje právny základ na retroaktívne nahradenie pôvodných rozhodnutí napadnutým rozhodnutím,

–        tretí na porušení článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie neuvádza nijaký právny základ, ktorý by odôvodňoval nahradenie pôvodných rozhodnutí so spätným účinkom,

–        štvrtý na porušení článku 296 druhého odseku ZFEÚ, v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o výpočet jej príspevku ex ante,

–        piaty na porušení práva na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 47 ods. 1 Charty, v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené,

–        šiesty na porušení všeobecných procesných požiadaviek vyplývajúcich z článku 41 Charty, článku 298 ZFEÚ, všeobecných právnych zásad, ako aj rokovacieho poriadku SRB napadnutým rozhodnutím,

–        ôsmy na porušení článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, článku 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59, článku 70 ods. 2 a 7 nariadenia č. 806/2014, zásady rovnosti zaobchádzania, vôle normotvorcu Únie plne uprednostniť podporné banky a cieľa spočívajúceho v znížení zaťaženia verejných rozpočtov v rozsahu, v akom SRB nevylúčila záväzky súvisiace s jej pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu jej príspevku ex ante,

–        deviaty, subsidiárne, na nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 a vykonávacieho nariadenia 2015/81, v rozsahu, v akom sú v rozpore s normami vyššej právnej sily,

–        desiaty na nezákonnosti článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 v rozsahu, v akom sú tieto ustanovenia v rozpore s normami vyššej právnej sily,

–        jedenásty žalobný dôvod na porušení všeobecných právnych zásad, v rozsahu, v akom SRB nesprávne nevychádzala z právnej úpravy platnej v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

29      Najprv treba preskúmať žalobné dôvody, ktorými žalobkyňa namieta nezákonnosť článku 5 ods. 1 písm. f), článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b), ako aj prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63, a následne žalobné dôvody, ktoré sa priamo týkajú zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

A.      O námietkach nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f), článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b), ako aj prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63

1.      O deviatom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

a)      Úvodné poznámky

30      V prvom rade treba uviesť, že hoci žalobkyňa v žalobe spochybňuje platnosť tak článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, ako aj vykonávacieho nariadenia 2015/81 v celom rozsahu, jej tvrdenia sa v podstate týkajú len prvého uvedeného ustanovenia. Potvrdzuje to aj odpoveď žalobkyne z 13. júna 2022 na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 20. mája 2022, v ktorej uviedla, že nezákonnosť článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 spôsobuje aj nezákonnosť článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81, keďže toto posledné uvedené ustanovenie odkazuje na metodiku výpočtu uvedenú v delegovanom nariadení 2015/63.

31      Za týchto okolností treba najprv posúdiť platnosť článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63.

32      V druhom rade treba preskúmať tvrdenie SRB, podľa ktorého je deviaty žalobný dôvod prípustný len v rozsahu, v akom bol uvedený v žalobe, pričom podľa SRB žaloba obsahuje len stručné a hypotetické vysvetlenie tvrdení na podporu tohto žalobného dôvodu. SRB sa tak v podstate domnieva, že Všeobecný súd nemôže zohľadniť dodatočné úvahy, ktoré boli uvedené na podporu tohto žalobného dôvodu v návrhu na úpravu žaloby, pretože tieto úvahy sú podstatné a nie sú v zmysle článku 86 rokovacieho poriadku „odôvodnené“ prijatím napadnutého rozhodnutia.

33      Podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť.

34      V prejednávanej veci treba na jednej strane poznamenať, že úvahy uvedené v návrhu na úpravu žaloby na podporu deviateho žalobného dôvodu sa zakladajú na dôvodoch nezákonnosti a tvrdeniach, ktoré boli uvedené v žalobe a ktoré sa týkajú tak rozsahu článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, ako aj všetkých častí deviateho žalobného dôvodu, tak ako sú preskúmané nižšie.

35      Na druhej strane, pokiaľ ide o rozsah článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, napadnuté rozhodnutie obsahuje nové odôvodnenie, pre ktoré sa SRB domnievala, že toto ustanovenie neumožňuje vylúčiť záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou žalobkyne z výpočtu jej príspevku ex ante, zatiaľ čo pôvodné rozhodnutia neobsahovali v tejto súvislosti žiadne výslovné odôvodnenie.

36      Za týchto okolností treba námietku SRB zamietnuť.

37      V treťom rade treba uviesť, že po pojednávaní z 9. marca 2023 žalobkyňa požiadala Všeobecný súd, aby prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania s cieľom umožniť účastníkom konania zaujať písomné stanovisko k oddeliteľnosti podpornej činnosti a pomocnej podpornej činnosti. V tejto súvislosti tvrdila, že na pojednávaní SRB po prvýkrát tvrdila, že jasné rozlíšenie medzi týmito dvoma druhmi činností žalobkyne nie je možné. Rozhodnutím zo 16. mája 2023 predseda ôsmej rozšírenej komory Všeobecného súdu tento návrh zamietol z dôvodu, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam SRB predloženým na pojednávaní v jej záverečnej replike.

38      Po štvrté žalobkyňa vzniesla námietku nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 len subsidiárne, v prípade, že by sa Všeobecný súd domnieval, že toto ustanovenie neumožňuje vylúčiť záväzky súvisiace s jej pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu príspevku ex ante.

39      Treba teda v prvom rade preskúmať, či článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 umožňuje vylúčiť záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu príspevku ex ante žalobkyne a ak to tak nie je, treba v druhom rade posúdiť, či je toto ustanovenie v súlade s článkom 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 2 a 7 nariadenia č. 806/2014.

b)      O rozsahu článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

40      Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 sú z výpočtu príspevkov ex ante vylúčené „v prípade inštitúcií poskytujúcich podporné úvery, záväzky sprostredkovateľskej inštitúcie voči pôvodcovskej alebo inej podpornej banke alebo inej sprostredkovateľskej inštitúcii a záväzky podpornej banky voči jej financujúcim stranám, ak výška týchto záväzkov zodpovedá podporným úverom tejto inštitúcie“.

41      Podľa článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63 „podporný úver“ je „úver poskytovaný podpornou bankou alebo prostredníctvom sprostredkovateľskej banky na nesúťažnom a neziskovom základe s cieľom podporiť ciele verejnej politiky ústrednej alebo regionálnej štátnej správy daného členského štátu“.

42      Žalobkyňa tvrdí, že tieto ustanovenia sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú z výpočtu príspevku ex ante vylúčiť záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou, ako je tá, ktoré je opísaná v bode 4 vyššie.

43      SRB podporovaná Komisiou a Radou túto argumentáciu spochybňuje.

44      Z judikatúry vyplýva, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nepriznáva SRB diskrečnú právomoc na vylúčenie určitých záväzkov na základe úpravy podľa rizika z príspevkov ex ante, ale naopak, presne uvádza podmienky, za ktorých sú záväzky predmetom takého vylúčenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 93). Podľa rovnakej judikatúry zohľadnenie zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a proporcionality, nemôže odôvodniť iný výsledok, keďže delegované nariadenie č. 2015/63 rozlišovalo medzi situáciami, ktoré vykazujú značné osobitosti priamo spojené s rizikami, ktoré predstavujú predmetné záväzky (rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 95).

45      V tomto kontexte treba uviesť, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje tri podmienky na vylúčenie dotknutých záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante, pričom tieto podmienky sú kumulatívne, takže nesplnenie jednej z nich bráni vylúčeniu dotknutých záväzkov z uvedeného výpočtu.

46      Po prvé, aby záväzky mohli byť vylúčené z výpočtu príspevkov ex ante, musia byť v držbe inštitúcie, ktorá poskytuje podporné úvery.

47      Po druhé tieto záväzky musia predstavovať „záväzky sprostredkovateľskej inštitúcie voči pôvodcovskej alebo inej podpornej banke alebo inej sprostredkovateľskej inštitúcii“ alebo „záväzky podpornej banky voči jej financujúcim stranám“.

48      Po tretie predmetné záväzky možno vylúčiť z výpočtu záväzkov, ktorý sa používa na určenie príspevku ex ante len „v rozsahu, v akom výška podporných úverov poskytnutých touto inštitúciou alebo bankou pokrýva výšku týchto záväzkov“.

49      V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné, či záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou, ako sú záväzky, ktoré sú uvedené v bode 4 vyššie, spĺňajú tretiu podmienku uvedenú v bode 48 vyššie, a to, či suma týchto záväzkov zodpovedá sume podporných úverov dotknutej podpornej banky.

50      V tejto súvislosti v prvom rade zo znenia článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, uvedeného v bode 48 vyššie, najmä z použitia výrazu „v rozsahu, v akom“ vyplýva, že predmetné záväzky možno vylúčiť z výpočtu príspevku ex ante dotknutej inštitúcie len do výšky podporných úverov tejto inštitúcie, ako sú definované v článku 3 bode 28 delegovaného nariadenia 2015/63.

51      Na rozdiel od toho, čo podľa všetkého naznačuje žalobkyňa, toto ustanovenie neumožňuje vylúčiť z výpočtu príspevky ex ante všetky záväzky podpornej banky, ktoré sú určitým spôsobom spojené s plnením jej úlohy podpory, ale len záväzky, ktorých výška presne zodpovedá sume podporných úverov takej banky.

52      Ďalej, pokiaľ ide o otázku, či pomocná podporná činnosť, ako je činnosť opísaná v bode 4 vyššie, môže spadať pod pojem „podporný úver“ v zmysle článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63, zo spresnení poskytnutých žalobkyňou v jej návrhu na úpravu žaloby a na pojednávaní vyplýva, že činnosti, ktoré sú relevantné na účely tejto námietky nezákonnosti, spočívajú najmä v nadobúdaní dlhových cenných papierov na kapitálovom trhu.

53      V tejto súvislosti bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či takéto operácie možno kvalifikovať ako „úver“, zo znenia článku 3 bodu 28 tohto delegovaného nariadenia, ako bolo pripomenuté v bode 41 vyššie, vyplýva, že na to, aby predstavovali podporný úver, musia tieto operácie v každom prípade spĺňať podmienku, podľa ktorej musia byť vykonávané „na nesúťažnom a neziskovom základe“.

54      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, totiž táto podmienka musí byť splnená nielen v prípade úveru poskytnutého sprostredkovateľskou inštitúciou, ale aj v prípade úveru poskytnutého podpornou bankou. Tento záver nie je vyvrátený anglickým a francúzskym znením článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa. V tejto súvislosti zo znenia týchto dvoch jazykových verzií – ako aj z iných jazykových verzií, najmä španielskej, talianskej alebo poľskej – vyplýva, že podmienka vyplývajúca z použitia výrazu „na nesúťažnom a neziskovom základe“ je spojená so slovesom „poskytnutý“, takže sa vzťahuje tak na výraz „podporná banka“, ako aj na výraz „sprostredkovateľská inštitúcia“. V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že uvedená podmienka bezprostredne nasleduje po uvedených výrazoch, neznamená, že sa týka len podporných úverov poskytnutých sprostredkovateľskými inštitúciami.

55      Tento výklad potvrdzuje aj nemecké znenie článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63. V tomto znení totiž podmienka vyplývajúca z použitia výrazu „na nesúťažnom a neziskovom základe“ predchádza pojmu „úver“, a preto je rovnako uplatniteľná na oba dotknuté prípady, t. j. na poskytovanie podporných úverov sprostredkovateľskou inštitúciou aj na poskytovanie podporných úverov podpornou bankou.

56      Záver uvedený v bode 54 vyššie potvrdzuje aj prvá veta odôvodnenia 13 delegovaného nariadenia 2015/63, v ktorej sa výslovne uvádza podmienka vyplývajúca z použitia výrazu „na nesúťažnom a neziskovom základe“ v súvislosti s úvermi poskytovanými priamo podpornou bankou.

57      Uvedená podmienka je tiež neoddeliteľnou súčasťou článku 3 bodu 27 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý definuje pojem „podporná banka“ ako akýkoľvek podnik alebo subjekt zriadený ústrednou alebo regionálnou štátnou správou členského štátu, ktorý poskytuje podporné úvery „na nesúťažnom a neziskovom základe“.

58      Z toho vyplýva, že na to, aby sa transakcia mohla považovať za podporný úver na účely článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, musí byť podmienka vyplývajúca z použitia výrazu „na nesúťažnom a neziskovom základe“ splnená nielen v prípade sprostredkovateľskej inštitúcie, ale aj v prípade podpornej banky.

59      Pokiaľ však ide o pomocnú podpornú činnosť, ktorá spočíva v nadobúdaní dlhových cenných papierov na kapitálovom trhu, ako je činnosť uvedená v bode 52 vyššie, nič nenasvedčuje tomu, že tieto transakcie spĺňajú podmienku uvedenú v bode 58 vyššie.

60      Na jednej strane je totiž nesporné, že takéto operácie sa uskutočňujú na otvorenom kapitálovom trhu, na ktorom pôsobia iné subjekty, ktoré vykonávajú rovnaké druhy transakcií a môžu nadobúdať rovnaké dlhové cenné papiere ako podporné banky, a to za rovnakých trhových podmienok ako tieto banky. Na takomto trhu však podporné banky zo svojej podstaty priamo konkurujú týmto iným aktérom na trhu, takže dotknutú činnosť nemožno považovať za činnosť vykonávanú na nesúťažnom základe.

61      Na druhej strane samotná žalobkyňa pripúšťa, že cieľom činnosti spočívajúcej v takomto nadobúdaní dlhových cenných papierov je generovať príjmy, pričom ich skutočne generuje, v rozsahu v akom spočíva vo vytváraní úrokových marží na účely financovania samotnej bankovej činnosti podporných bánk, akou je žalobkyňa. Preto túto činnosť nemožno považovať za vykonávanú neziskovom základe.

62      Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, že „konečným cieľom“ uvedenej činnosti nie je dosiahnutie zisku, pretože má zákaz vyplácať dividendy. Nezisková povaha činnosti na účely uplatnenia článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63 sa totiž posudzuje s ohľadom na povahu každej dotknutej činnosti bez toho, aby bolo relevantné, či sa zisky vytvorené touto činnosťou neskôr použijú na financovanie podpornej činnosti, ktorá sa vykonáva na neziskovom základe. Akýkoľvek iný výklad by viedol k záveru, že dotknutá činnosť má neziskovú povahu len z dôvodu, že ju vykonáva podporná banka, v dôsledku čoho by bola podmienka vyplývajúca z použitia výrazu „na nesúťažnom a neziskovom základe“ stanovená v článku 3 bode 28 delegovaného nariadenia 2015/63, bezpredmetná.

63      Vzhľadom na vyššie uvedené treba článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, v spojení s článkom 3 bodmi 27 a 28 tohto delegovaného nariadenia, vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou podporných bánk, akou je žalobkyňa, z výpočtu príspevku ex ante.

c)      O zákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

64      Za predpokladu, že by sa článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 mal vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť záväzky súvisiace s jej pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu príspevku ex ante, žalobkyňa vznáša námietku nezákonnosti tohto ustanovenia, pričom tvrdí, že je nezlučiteľné s článkom 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 2 a 7 nariadenia č. 860/2014.

65      Na úvod treba na jednej strane spresniť, že žalobkyňa rozvíja svoju argumentáciu najmä s ohľadom na článok 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59 a že namieta porušenie článku 70 ods. 2 a 7 nariadenia č. 860/2014 len z dôvodu odkazu vykonávacieho nariadenia 2015/81 na metodiku výpočtu uvedenú v delegovanom nariadení 2015/63.

66      Na druhej strane zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa dovoláva nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 tak, že v skutočnosti uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na nezohľadnení prípravných prác smernice 2014/59, druhý na porušení cieľa znížiť zaťaženie verejných rozpočtov a tretí na porušení zásady zosúladenia príspevkov ex ante s rizikovým profilom a zásadou rovnosti zaobchádzania.

1)      O prvej časti založenej na nezohľadnení prípravných prác na smernici 2014/59

67      Žalobkyňa tvrdí, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 tým, že nevylučuje všetky záväzky spojené s činnosťami dotknutých podporných bánk, na ktoré sa vzťahuje verejná záruka, z výpočtu ich príspevku ex ante, teda aj záväzky spojené s ich pomocnou podpornou činnosťou, nie je v súlade s prípravnými prácami na smernici 2014/59. Parlament totiž podľa žalobkyne počas legislatívneho procesu navrhol, aby sa pri určovaní príspevkov ex ante zohľadnil osobitný význam týchto bánk, ako aj ich poslanie verejnej služby, a to tak, že sa takéto záväzky do výpočtu týchto príspevkov nezahrnú. Skutočnosť, že pozmeňujúci návrh Parlamentu týkajúci sa takéhoto vylúčenia nebol prevzatý do konečného znenia tejto smernice, nie je spôsobená vecným nesúhlasom, ale nedorozumením. Uvedené vylúčenie teda už bolo zamýšľané pri prijatí uvedenej smernice a malo byť zohľadnené pri prijímaní delegovaného nariadenia 2015/63.

68      SRB, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

69      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že príspevky ex ante sa ukladajú a vypočítavajú na základe článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014.

70      Z tohto ustanovenia vyplýva, že do SRF musia v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 13 tohto nariadenia prispievať „inštitúcie“.

71      Z článku 3 ods. 1 bodu 13 nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 3 ods. 2 rovnakého nariadenia a článkom 2 ods. 1 bodom 2 smernice 2014/59 vyplýva, že medzi tieto inštitúcie patria najmä úverové inštitúcie v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), ktoré nie sú uvedené medzi subjektmi uvedenými v článku 2 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338).

72      S ohľadom na tieto ustanovenia regionálne podporné banky Spolkovej republiky Nemecko, ktoré sú úverovými inštitúciami v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 1 nariadenia č. 575/2013 (ďalej len „regionálne podporné banky“), ako je žalobkyňa, neboli vyňaté zo všeobecného režimu platenia príspevkov ex ante, keďže neboli uvedené medzi subjektmi vylúčenými z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014 podľa článku 2 ods. 5 smernice 2013/36 v znení uplatniteľnom na príspevkové obdobie 2016.

73      Na jednej strane totiž na rozdiel od Kreditanstalt für Wiederaufbau (KfW), ktorá je národnou podpornou bankou Spolkovej republiky Nemecko, regionálne podporné banky, akou je žalobkyňa, neboli uvedené v článku 2 ods. 5 bode 6 smernice 2013/36 v znení uplatniteľnom pred jej zmenou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2019/878 z 20. mája 2019 (Ú. v. EÚ L 150, 2019, s. 253).

74      Na druhej strane z prípravných prác na smernici 2014/59 vyplýva, že hoci Parlament počas legislatívneho procesu v podstate navrhol úplné vylúčenie záväzkov podporných bánk z výpočtu príspevkov ex ante, konečné znenie uvedenej smernice takýto návrh neprijal.

75      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však skutočnosť, že tento návrh nebol prijatý, nemožno považovať za „nedorozumenie“, ku ktorému došlo počas legislatívneho procesu. Okrem toho, že toto tvrdenie nie je podložené, nemožno ho prijať z dôvodu, že zamietnutie návrhu pozmeňujúcich návrhov predstavuje nepriamy dôkaz výkladu predmetného ustanovenia a contrario, keďže normotvorca sa výslovne a úmyselne rozhodol predmetný pozmeňujúci návrh zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1996, RTI a i., C‑320/94, C‑328/94, C‑329/94 a C‑337/94 až C‑339/94, EU:C:1996:486, bod 44).

76      Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani nariadenie č. 806/2014, ani smernica 2014/59 vo všeobecnosti neoslobodzujú regionálne podporné banky od povinnosti platiť príspevky ex ante – napriek skutočnosti, že sa na ne vzťahuje verejná záruka – a že toto nariadenie a táto smernica tak nevylučujú všetky záväzky spojené s činnosťou týchto bánk z výpočtu príspevku ex ante.

77      Rovnako žiadny z týchto aktov nestanovil možnosť Komisie vylúčiť niektoré inštitúcie, ako sú regionálne podporné banky, z osobnej pôsobnosti povinnosti platiť príspevky ex ante.

78      Prvú časť deviateho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

2)      O druhej časti založenej na porušení cieľa znížiť zaťaženie verejných rozpočtov

79      Žalobkyňa sa domnieva, že odmietnutím vylúčiť z výpočtu príspevku ex ante regionálnych podporných bánk záväzky súvisiace s ich pomocnou podpornou činnosťou, ako to vyplýva z delegovaného nariadenia 2015/63, je v rozpore s vôľou zákonodarcu Únie a cieľom znížiť zaťaženie verejných rozpočtov stanoveným v smernici 2014/59. Vznikol teda dvojitý tlak na verejné rozpočty, keďže suma, ktorá sa má zaplatiť vo forme príspevkov ex ante, sa nevyberá len od regionálnych podporných bánk, ako je žalobkyňa, ale nepriamo aj od orgánov verejnej moci, ktoré tieto banky vlastnia, a teda od verejných rozpočtov.

80      SRB a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkyne.

81      Na úvod je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 69 až 77 vyššie, ani nariadenie č. 806/2014, ani smernica 2014/59 neoslobodzujú regionálne podporné banky od povinnosti platiť príspevky ex ante za príspevkové obdobie 2016, a to napriek skutočnosti, že sa na ne vzťahuje verejná záruka.

82      Tento záver nie je spochybnený cieľom znížiť zaťaženie verejných rozpočtov uvedeným v smernici 2014/59, o ktorý sa žalobkyňa opiera v rámci tejto časti.

83      Je pravda, že ako vyplýva z odôvodnenia 109 smernice 2014/59, jej cieľom je dosiahnuť, aby podstatná časť financovania riešenia krízových situácií dotknutých inštitúcií pochádzala od akcionárov a veriteľov inštitúcií, ktorých krízová situácia sa rieši, a následne od subjektov v tomto sektore, a nie z verejných rozpočtov.

84      Pokiaľ je však orgán verejnej moci akcionárom, veriteľom alebo ručiteľom takejto inštitúcie, nie je nezlučiteľné s cieľom uvedeným v bode 83 vyššie, aby sa v tomto postavení podieľal na financovaní SRF, a tým prispieval k zabezpečeniu spoľahlivosti systému financovania riešenia krízových situácií v Únii.

85      V dôsledku toho uvedený cieľ preto nemôže spochybniť konštatovanie uvedené v bode 76 vyššie.

86      Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť deviateho žalobného dôvodu zamietnuť.

3)      O tretej časti založenej na porušení zásady zosúladenia príspevkov ex ante s rizikovým profilom a zásady rovnosti zaobchádzania

87      V prvom rade sa žalobkyňa domnieva, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 tým, že z výpočtu príspevku ex ante regionálnych podporných bánk nevylučuje záväzky súvisiace s ich pomocnou podpornou činnosťou, porušuje článok 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59, ktorý vyžaduje, aby výška príspevku ex ante bola zosúladená s rizikovým profilom inštitúcií.

88      Žalobkyňa sa domnieva, že vzhľadom na vnútornú logiku systému financovania riešenia krízových situácií zakotvenú v odôvodnení 103 smernice 2014/59 by pravdepodobnosť, že sa začne riešiť krízová situácia inštitúcie, mohla mať v konkrétnom prípade rozhodujúci význam v porovnaní s inými parametrami, ktoré umožňujú zosúladiť príspevky ex ante s rizikovým profilom, ako sú uvedené v článku 103 ods. 7 tejto smernice. Delegované nariadenie 2015/63, ktoré je v rozsahu, v akom stanovuje metodiku úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií, založené na článku 103 ods. 7, je teda zákonné len vtedy, ak by v spôsoboch výpočtu príspevkov ex ante dostatočne zohľadnilo pravdepodobnosť, že sa začne riešiť krízová situácia dotknutých inštitúcií.

89      Z hľadiska takejto pravdepodobnosti však neexistuje rozdiel medzi záväzkami spojenými s podpornou činnosťou a záväzkami súvisiacimi s pomocnou podpornou činnosťou. Na jednej strane spolková krajina ako ručiteľ žalobkyne zabezpečuje úplné pokrytie týchto dvoch kategórií záväzkov. Na druhej strane z dôvodu záruky spolkovej krajiny je zlyhanie žalobkyne prakticky vylúčené, čo znamená, že vôbec nebude musieť využiť nástroje riešenia krízovej situácie.

90      Na úvod treba zdôrazniť, že v rámci delegovanej právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ disponuje Komisia v rámci výkonu právomocí, ktoré sú jej zverené, širokou mierou voľnej úvahy najmä vtedy, pokiaľ má vykonať komplexné posúdenie a hodnotenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia, C‑44/16 P, EU:C:2017:357, bod 53 a citovanú judikatúru).

91      Tak je to v prípade stanovenia kritérií na úpravu príspevkov ex ante podľa rizikového profilu podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.

92      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že osobitná povaha týchto príspevkov, ktorá spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a z odôvodnenia 41 nariadenia č. 806/2014, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohla SRM plniť svoje úlohy a pritom aby príspevky dotknuté inštitúcie motivovali na fungovanie na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/ Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

93      V tejto súvislosti, ako vyplýva z odôvodnenia 114 smernice 2014/59, normotvorca Únie poveril Komisiu, aby delegovaným aktom spresnila spôsob úpravy príspevkov inštitúcií do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií v pomere k ich rizikovému profilu.

94      V rovnakom duchu sa v odôvodnení 107 tejto smernice uvádza, že s cieľom zabezpečiť spravodlivý výpočet príspevkov ex ante a s cieľom poskytnúť motiváciu na fungovanie na základe menej rizikového modelu by sa v rámci príspevkov do vnútroštátnych mechanizmov financovania mal zohľadniť stupeň úverového rizika, rizika v oblasti likvidity a trhového rizika inštitúcií.

95      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mala vypracovať pravidlá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií tak, že by sledovala dva súvisiace ciele, a to na jednej strane zabezpečiť zohľadnenie rôznych rizík, ktoré predstavujú činnosti inštitúcií, bánk alebo všeobecnejšie finančných inštitúcií, a na druhej strane motivovať tieto inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

96      Ako však vyplýva z dokumentov súvisiacich s prijatím delegovaného nariadenia 2015/63, najmä z dokumentov „JRC technical work supporting Commission second level legislation on risk based contributions to the (single) resolution fund“ [Technická štúdia JRC na podporu právnych predpisov Komisie druhej úrovne o príspevkoch založených na riziku do (jednotného) fondu na riešenie krízových situácií] a „Commission Staff Working Document: estimates of the application of the proposed methodology for the calculation of contributions to resolution financing arrangements“ (Pracovný dokument útvarov Komisie: Odhady uplatňovania navrhovanej metodiky výpočtu príspevkov do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií), si vypracovanie takýchto pravidiel vyžadovalo komplexné posúdenia a hodnotenia zo strany Komisie, keďže musela preskúmať rôzne aspekty, na základe ktorých boli v bankovom a finančnom sektore vyhodnocované rôzne druhy rizík.

97      Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia disponovala širokou mierou voľnej úvahy na účely prijatia pravidiel podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktoré spresňujú pojem úprava príspevkov ex ante podľa rizikového profilu.

98      Za týchto okolností, pokiaľ ide o metodiku úpravy základných ročných príspevkov podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na to, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavnému porušeniu alebo zneužitiu právomoci alebo či Komisia zjavne neprekročila hranice tejto voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Etimine, C‑15/10, EU:C:2011:504, bod 60).

99      V dôsledku toho prináleží žalobkyni, aby preukázala, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 je postihnutý takýmito vadami, keďže nevylučuje záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou regionálnych podporných bánk z výpočtu príspevku ex ante.

100    V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že pokiaľ ide o príspevkové obdobie 2016, neboli regionálne podporné banky vo všeobecnosti vylúčené z povinnosti platiť príspevky ex ante ani v nariadení č. 806/2014, ani v smernici 2014/59, a to napriek skutočnosti, že sa na ne vzťahuje verejná záruka, a bez ohľadu na pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia (pozri body 69 až 77 vyššie).

101    Rovnako ani smernica 2014/59, ani nariadenie č. 806/2014 neukladajú Komisii povinnosť vylúčiť určité záväzky takýchto inštitúcií z výpočtu príspevkov ex ante.

102    V súlade s článkom 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 a článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 sa všetky záväzky uvedených inštitúcií okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov majú v zásade zohľadniť na účely výpočtu týchto príspevkov, s výhradou úpravy uvedených príspevkov podľa rizika inštitúcií.

103    Takýto prístup zodpovedá logike poistenia systému príspevkov ex ante, v rámci ktorej musí finančný sektor poskytnúť SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113). V súlade s touto logikou totiž všetky inštitúcie, vrátane tých, u ktorých je nižšia pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia, majú prospech zo svojich príspevkov ex ante prostredníctvom stability finančného systému, ktorú SRF zabezpečuje.

104    Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisia bola povinná vylúčiť z výpočtu príspevku ex ante určité záväzky regionálnych podporných bánk, ako sú záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou, len z dôvodu, že v prípade týchto bánk je nižšia pravdepodobnosť riešenia krízovej situácie.

105    Platí to o to viac, že žalobkyňa nespochybnila, že z právneho hľadiska nebolo vylúčené, že regionálna podporná banka môže byť napriek tomu, že sa na ňu vzťahujú verejné záruky, predmetom riešenia krízovej situácie, a teda môže využiť SRF.

106    Ďalej v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa príspevok ex ante nevypočítava len na základe záväzkov dotknutých inštitúcií, ale tento príspevok sa následne upraví podľa ich rizikového profilu. Podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 je teda Komisia oprávnená prostredníctvom delegovaného aktu bližšie určiť podmienky tejto úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu uvedených inštitúcií.

107    V tejto súvislosti článok 103 ods. 7 smernice 2014/59 stanovuje osem faktorov, ktoré musí Komisia zohľadniť na účely takejto úpravy. Hoci „pravdepodobnosť, že sa začne riešiť krízová situácia inštitúcie“ a „riziko, ktorému je inštitúcia vystavená“ patria medzi takéto faktory, takže Komisia je povinná ich zohľadniť pri prijímaní delegovaného aktu, akým je delegované nariadenie 2015/63, tieto faktory predstavujú len dva z ďalších ôsmich, ktoré musí Komisia zohľadniť pri vypracovaní takéhoto aktu.

108    Okrem toho nič v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 nenaznačuje, že Komisia je povinná priznať rozhodujúci význam jednému alebo viacerým z uvedených faktorov, ako je pravdepodobnosť, že sa začne riešiť krízová situácia inštitúcie.

109    Tento záver potvrdzuje kontext článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.

110    Na jednej strane z odôvodnenia 105 tejto smernice vyplýva, že príspevky ex ante pochádzajú od subjektov príslušného sektora, a to nezávisle od akéhokoľvek riešenia krízovej situácie, ktorému by mali predchádzať. Na druhej strane sa nástroje riešenia krízových situácií môžu vzťahovať len na subjekty, ktoré zlyhávajú alebo pravdepodobne zlyhajú, a len vtedy, ak je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľa finančnej stability vo verejnom záujme. Právna úprava tak nevytvára žiadnu automatickú súvislosť medzi zaplatením príspevku ex ante a riešením krízovej situácie dotknutej inštitúcie, keďže rozhodujúcim faktorom na použitie SRF je výlučne ochrana verejného záujmu, a nie individuálny záujem uvedenej inštitúcie (rozsudok z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 70). Z toho vyplýva, že pravdepodobnosť riešenia krízovej situácie inštitúcie nie je jediným faktorom, ktorý sa musí zohľadniť pri výpočte jej príspevku ex ante.

111    Platí to o to viac, že vylúčenie záväzkov súvisiacich s podpornou činnosťou z výpočtu príspevkov ex ante, stanovené v článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, nie je odôvodnené skutočnosťou, že v prípade podporných bánk, ktoré majú tieto záväzky, je menšia pravdepodobnosť riešenia krízovej situácie. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 13 tohto delegovaného nariadenia, vylúčenie uvedených záväzkov sa zakladá na skutočnosti, že podporné úvery sledujú ciele verejnej politiky, sú poskytované na nesúťažnom a neziskovom základe a sú čiastočne priamo alebo nepriamo zaručené ústrednou či regionálnou štátnou správou alebo miestnym orgánom členského štátu. Toto vylúčenie sa teda zakladá na vlastnostiach charakteristických pre určitú kategóriu činností, a nie na celkovom rizikovom profile podporných bánk, ktoré vykonávajú tieto činnosti, pričom takéto banky nemusia mať nevyhnutne rovnaký rizikový profil len z toho dôvodu, že okrem iných činností vykonávajú podporné činnosti.

112    Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 obsahuje zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci alebo že Komisia zjavne prekročila hranice voľnej úvahy tým, že nevylúčila záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou regionálnych podporných bánk z výpočtu príspevku ex ante.

113    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, zatiaľ čo článok 103 smernice 2014/59 vyžaduje rovnosť zaobchádzania s bankami s rovnakým rizikovým profilom.

114    Po prvé článok 5 ods. 1 písm. f) tohto delegovaného nariadenia zavádza neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie medzi záväzkami súvisiacimi s pomocou podpornou činnosťou a záväzkami súvisiacimi s podpornou činnosťou. V tejto súvislosti z odôvodnenia 13 delegovaného nariadenia vyplýva, že prednostný režim záväzkov podporných bánk pri refinancovaní určitých úverov je odôvodnený skutočnosťou, že tieto úvery sú priamo alebo nepriamo zaručené ústrednou či regionálnou štátnou správou alebo miestnym orgánom. Záruka zachovania činnosti, ktorú má žalobkyňa ‑ a teda „extrémne nízka“ pravdepodobnosť riešenia jej krízovej situácie ‑ však nijako nezávisí od toho, či záväzky žalobkyne zodpovedajú pohľadávkam súvisiacim s jej podpornou činnosťou alebo s jej pomocnou podpornou činnosťou. Rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené ani z hľadiska povahy týchto činností, pretože podporné činnosti sú ekonomicky neoddeliteľné od pomocnej podpornej činnosti.

115    Po druhé článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. b) tohto delegovaného nariadenia by viedol k neodôvodnenému rozdielu v zaobchádzaní so záväzkami súvisiacimi s pomocnou podpornou činnosťou a záväzkami vyplývajúcimi zo záväzkov voči protistranám, s ktorými inštitúcia vytvorila schému inštitucionálneho zabezpečenia (ďalej len „SPI“), pričom tieto záväzky sú podľa článku 5 ods. 1 písm. b) uvedeného delegovaného nariadenia vylúčené z výpočtu príspevkov ex ante. Pokiaľ ide o finančné prostriedky použité na pomocnú podpornú činnosť, žalobkyňa využila mechanizmus zabezpečenia nezávislý od SRF, a to záruku spolkovej krajiny, ktorá je porovnateľná so zárukou poskytnutou SPI.

116    Po tretie sa s regionálnymi podpornými bankami zaobchádza odlišne ako s národnými podpornými bankami, ktoré sa nepovažujú za úverové inštitúcie v zmysle nariadenia č. 575/2013, a sú teda oslobodené od povinnosti platiť príspevky ex ante, hoci regionálne podporné banky plnia, rovnako ako národné podporné banky, osobitné úlohy financovania vo všeobecnom záujme a majú záruku zachovania činnosti.

117    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 95).

118    Keďže žalobkyňa namietala porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, prináleží jej, aby presne identifikovala porovnateľné situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne alebo rôzne situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rovnako [rozsudok z 12. apríla 2013, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, T‑31/07, neuverejnený, EU:T:2013:167, bod 311].

119    Podľa ustálenej judikatúry sa porovnateľná povaha rozdielnych situácií posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí tento akt (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19 EU:C:2021:89, bod 99 a citovanú judikatúru).

120    Pokiaľ ide o predmet a cieľ smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63, treba pripomenúť, že tieto akty patria do oblasti SRM, ktorého zriadenie má v súlade s odôvodnením 12 nariadenia č. 806/2014 zabezpečiť neutrálny prístup pri riešení krízových situácií zlyhávajúcich inštitúcií, posilniť stabilitu inštitúcií v zúčastnených členských štátoch a predísť presahovaniu účinkov kríz do členských štátov, ktoré sa nezúčastňujú na tomto mechanizme, s cieľom uľahčiť fungovanie vnútorného trhu ako celku.

121    S cieľom zabezpečiť financovanie činností SRM boli v smernici 2014/59, nariadení č. 806/2014 a delegovanom nariadení 2015/63 zavedené príspevky ex ante, ktorých osobitná povaha spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 tohto nariadenia, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy a motivovať inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

122    V tomto kontexte je vylúčenie stanovené v článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 odôvodnené skutočnosťou, ako vyplýva z odôvodnenia 13 tohto delegovaného nariadenia, že podporné úvery sledujú ciele verejnej politiky, poskytujú sa na nesúťažnom a neziskovom základe a sú čiastočne priamo alebo nepriamo zaručené ústrednou či regionálnou štátnou správou alebo miestnym orgánom členského štátu.

123    Pokiaľ ide o prvú výhradu, treba ju chápať v tom zmysle, že žalobkyňa v podstate tvrdí, že pomocná podporná činnosť je porovnateľná s podpornou činnosťou, takže záväzky regionálnej podpornej banky, ktorá vykonáva obe kategórie činností, mali byť vylúčené z výpočtu príspevku ex ante nielen do výšky zodpovedajúcej podporným činnostiam, ale do výšky zodpovedajúcej obom kategóriám činností.

124    V tejto súvislosti predovšetkým z bodu 60 vyššie vyplýva, že pomocná podporná činnosť sa vykonáva na otvorenom kapitálovom trhu a s cieľom dosiahnuť zisk, že ju môžu vykonávať iné inštitúcie ako regionálne podporné banky a že sa vykonávajú v konkurencii s ostatnými inštitúciami. Naopak, podporné činnosti sa vykonávajú na základe zákonnej povinnosti pomáhať ústrednej alebo regionálnej štátnej správe členského štátu pri plnení jej úloh vo verejnom záujme.

125    Okrem toho vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 62 a 124 vyššie a na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že tieto dve kategórie činností sa dopĺňajú z ekonomického hľadiska, neznamená, že sú porovnateľné.

126    Napokon okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že záruka spolkovej krajiny, ktorá sa na ňu vzťahuje, v jej individuálnom prípade zahŕňa všetky jej činnosti, či už ide o podpornú činnosť alebo pomocnú podpornú činnosť, je irelevantná pri posudzovaní porovnateľnej povahy týchto dvoch kategórií činností z hľadiska cieľa sledovaného článkom 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63. Na jednej strane, ako vyplýva z bodu 122 vyššie, cieľom sledovaným týmto ustanovením nebolo vylúčiť z výpočtu príspevkov ex ante všetky záväzky všetkých regionálnych podporných bánk, na ktoré sa vzťahujú rovnaké záruky ako na žalobkyňu. Na druhej strane nie je preukázané, že verejné záruky, ktoré sa vo všeobecnosti vzťahujú na podpornú činnosť regionálnych podporných bánk, zahŕňajú v prípade všetkých týchto bánk aj pomocnú podpornú činnosť týchto bánk. V tejto súvislosti žalobkyňa najmä nespochybnila tvrdenie Komisie, podľa ktorého existujú situácie, v ktorých sa na pomocnú podpornú činnosť niektorých regionálnych podporných bánk nevzťahuje žiadna štátna záruka ani rovnocenná záruka.

127    Za týchto podmienok pomocnú podpornú činnosť nemožno považovať za porovnateľnú s podpornou činnosťou. V dôsledku toho nebolo preukázané, že by sa s nimi malo na účely výpočtu príspevkov ex ante zaobchádzať rovnako, pokiaľ ide o vylúčenie záväzkov súvisiacich s touto činnosťou.

128    Pokiaľ ide o druhú výhradu, žalobkyňa nesprávne tvrdí, že vzhľadom na osobitný cieľ sledovaný článkom 5 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia 2015/63 sú záväzky súvisiace s pomocnou podpornou činnosťou porovnateľné so záväzkami súvisiacimi so záväzkami voči protistranám, s ktorými dotknutá inštitúcia vytvorila SPI. V súlade s odôvodnením 8 tohto delegovaného nariadenia totiž vylúčenie záväzkov súvisiacich so SPI vyplýva z vôle zabrániť dvojitému započítaniu určitých záväzkov pri určovaní príspevku ex ante inštitúcií, ktoré sú členmi SPI alebo sú trvalo pridružené k ústrednému orgánu. Žalobkyňa však netvrdila, že zahrnutie záväzkov súvisiacich s pomocnou podpornou činnosťou do výpočtu jej príspevku ex ante predstavuje dvojité započítanie takýchto záväzkov.

129    Pokiaľ ide o tretiu výhradu založenú na tom, že s regionálnymi podpornými bankami sa zaobchádza inak ako s národnými podpornými bankami, pokiaľ ide o povinnosť platiť príspevky ex ante, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.

130    V prvom rade toto rozdielne zaobchádzanie vyplýva z ustanovení legislatívnych aktov uvedených v bodoch 70 až 73 vyššie. Ako totiž bolo vysvetlené v týchto bodoch, práve článok 2 ods. 5 bod 6 smernice 2013/36 v znení uplatniteľnom pred jej zmenou smernicou 2019/878 výslovne vylučoval KfW z pôsobnosti smernice 2013/36 a v dôsledku toho zo všeobecného režimu platenia príspevkov ex ante. Žalobkyňa však nespochybnila platnosť tohto ustanovenia, ani iných ustanovení uvedených v bodoch 70 až 73 vyššie.

131    Na druhej strane článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63, ktorého nezákonnosť sa v tomto žalobnom dôvode namieta, sa uplatňuje na všetky podporné banky v zmysle článku 3 bodu 27 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré patria do osobnej pôsobnosti všeobecného režimu platieb príspevkov ex ante. Toto ustanovenie teda nestanovuje žiadny rozdiel v zaobchádzaní medzi týmito bankami podľa toho, či sú zriadené ústrednou alebo regionálnou štátnou správou členského štátu.

132    Ďalej, ako bolo konštatované v bode 77 vyššie, ani článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice alebo nariadenia č. 806/2014 neoprávňuje Komisiu, aby v delegovanom akte úplne oslobodila niektoré inštitúcie, ako sú regionálne alebo národné podporné banky, od povinnosti platiť príspevky ex ante.

133    Za týchto podmienok zákonnosť článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 nemôže byť dotknutá len z dôvodu, že normotvorca Únie sa rozhodol individuálne vyňať KfW, menovite uvedenú v článku 2 ods. 5 bode 6 smernice 2013/36, v znení uplatniteľnom pred jej zmenou smernicou 2019/878, zo všeobecného režimu platenia príspevkov ex ante.

134    V treťom rade sa žalobkyňa domnieva, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie 2015/81, že metodika výpočtu stanovená týmto nariadením a uplatnená v napadnutom rozhodnutí porušuje zásadu proporcionality a narúša spravodlivú hospodársku súťaž medzi štruktúrami bankového sektora členských štátov, keďže táto metodika vedie ku krížovým dotáciám komerčných bánk zo strany sektora podporných bánk. Táto metodika tak vytvára narušenia spravodlivej hospodárskej súťaže medzi štruktúrami bankového sektora členských štátov v rozpore s článkom 70 ods. 2 prvým pododsekom písm. b) nariadenia č. 806/2014.

135    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby boli akty inštitúcií Únie vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudky zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i., C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 165 a z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 142, pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2010, Vodafone a i., C‑58/08, EU:C:2010:321, bod 51).

136    Žalobkyňa však nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že zahrnutie záväzkov súvisiacich s pomocnou podpornou činnosťou do výpočtu príspevku ex ante by bolo neprimerané vo vzťahu k cieľom, ktoré normotvorca Únie a Komisia zamýšľajú sledovať, ako sú uvedené v bodoch 120 až 122 vyššie.

137    Rovnako žalobkyňa neuviedla nijaký dôvod, ktorým by preukázala, že zahrnutie týchto záväzkov do výpočtu príspevkov ex ante ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedených v bodoch 120 až 122 vyššie, alebo spôsobuje neprimerané nevýhody vo vzťahu k uvedeným cieľom.

138    Pokiaľ ide o jediné konkrétne tvrdenie uvedené žalobkyňou v rámci tejto výhrady, a to skutočnosť, že zahrnutie uvedených záväzkov do výpočtu príspevkov ex ante vedie podľa nej ku „krížovým dotáciám“ komerčných bánk zo strany sektora podporných bánk, žalobkyňa z právneho hľadiska dostatočne nevysvetlila dôvody, pre ktoré takéto zahrnutie nespĺňa kritériá uvedené v bode 135 vyššie. Okrem toho a v každom prípade, ako už bolo uvedené v bode 124 vyššie, pomocná podporná činnosť sa vykonáva na otvorenom kapitálovom trhu s cieľom dosiahnuť zisk, takže prípadné vylúčenie záväzkov súvisiacich s touto činnosťou z výpočtu príspevkov ex ante by mohlo viesť k opačnému výsledku, než je výsledok zamýšľaný žalobkyňou, a to vytvorenie narušení medzi rôznymi inštitúciami aktívnymi na takomto trhu.

139    Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že tretiu časť deviateho žalobného dôvodu treba zamietnuť a s ňou aj tento žalobný dôvod ako celok.

2.      O desiatom žalobnom dôvode založenom na námietkach nezákonnosti článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63

140    V desiatom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že „metodika výpočtu stanovená v delegovanom nariadení [...] 2015/63“ porušuje nariadenie č. 806/2014, smernicu 2014/59 a zásadu rovnosti zaobchádzania.

141    V tejto súvislosti treba spresniť, že hoci žalobkyňa všeobecne tvrdí, že samotná metodika výpočtu stanovená delegovaným nariadením 2015/63 porušuje normy vyššej právnej sily, na ktoré sa odvoláva, a spresňuje, že jej argumentácia týkajúca sa článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k tomuto delegovanému nariadeniu je rozvinutá len ako príklad, jej písomné vyjadrenia neobsahujú úvahy o iných aspektoch metodiky výpočtu ako sú tie, ktoré sú stanovené v týchto ustanoveniach.

142    Za týchto podmienok je potrebné obmedziť preskúmanie tohto žalobného dôvodu na údajnú nezákonnosť článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k uvedenému delegovanému nariadeniu.

143    V prvom rade žalobkyňa tvrdí, že skutočnosť, že verejná záruka, ktorá sa na ňu vzťahuje, nie je zohľadnená v rámci piliera rizika nazvaného „dodatočné ukazovatele rizika, ktoré určí orgán pre riešenie krízových situácií“, stanovený v článku 6 ods. 5 delegovaného nariadenia 2015/63, porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania ako aj nariadenie č. 806/2014 a smernicu 2014/59, pretože tieto akty ukladajú povinnosť zosúladiť výpočet príspevkov ex ante s rizikovým profilom inštitúcií. Ide najmä o čiastkový ukazovateľ rizika „členstvo v [SPI]“ stanovený v článku 6 ods. 5 prvom pododseku písm. b) delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý mal zohľadniť také verejné záruky, ako je záruka, ktorá sa vzťahuje na žalobkyňu, ktoré by boli potenciálne relevantnejšie pre posúdenie rizikového profilu inštitúcií ako členstvo v SPI.

144    V druhom rade podľa žalobkyne mechanizmus zaraďovania inštitúcií do intervalov stanovený v prílohe I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 porušuje smernicu 2014/59, zásadu zosúladenia príspevkov ex ante s rizikovým profilom a zásadou rovnosti zaobchádzania. Na jednej strane sa toto zaraďovanie vykonáva na základe porovnania rizikového profilu všetkých inštitúcií zúčastnených členských štátov, čo by mohlo viesť k zjavne nespravodlivým výsledkom. Na druhej strane, keďže metodika stanovená v prílohe I s názvom „Krok 2“ k uvedenému delegovanému nariadeniu spočíva v zaradení, pokiaľ je to možné, rovnakého počtu inštitúcií do každého intervalu, môže viesť k tomu, že s inštitúciami s podobnými hrubými ukazovateľmi rizika sa bude zaobchádzať rozdielne a s inštitúciami s rozdielnymi ukazovateľmi rovnako.

145    Napríklad z prílohy II k napadnutému rozhodnutiu vyplýva, že v rámci čiastkového ukazovateľa rizika „aktíva vážené v závislosti od trhového rizika, vydelené celkovými aktívami“, pokiaľ ide o nemecké inštitúcie, sa v intervaloch 1 až 15 nachádzalo 646 inštitúcií s hodnotou 0 % a inštitúcia s najvyšším rizikovým profilom tohto ukazovateľa s hodnotou približne 1121,1 % bola zaradená do intervalu 18, t. j. iba jeden interval nad intervalom žalobkyne, ktorá bola s hodnotou 0,05 % zaradená do intervalu 17. V dôsledku toho boli inštitúcie s úplne odlišným rizikovým profilom zaradené do toho istého intervalu.

146    SRB tvrdí, že desiaty žalobný dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu ako neprípustný z dôvodu, že mal byť uplatnený už po podaní žaloby v roku 2016. V každom prípade je nedôvodný.

147    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov počas konania prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod alebo argument, ktorý je rozšírením dôvodu už skôr uvedeného priamo alebo nepriamo v pôvodnej žalobe a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť považovaný za prípustný (rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 46).

148    Okrem toho v súlade s článkom 86 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť.

149    Okrem toho články 84 a 86 rokovacieho poriadku sa musia vykladať striktne, keďže tieto procesné pravidlá sú záväznej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2009, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, C‑113/07 P, EU:C:2009:191, bod 48 a z 20. septembra 2018, Španielsko/Komisia, C‑114/17 P, EU:C:2018:753, bod 54).

150    V prejednávanej veci žalobkyňa vzniesla námietku nezákonnosti článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 až v návrhu na úpravu žaloby.

151    Žaloba neobsahuje žiadne tvrdenia, ktoré by mohli byť posudzované ako súvisiace, hoci aj implicitne, so zákonnosťou ustanovení uvedených v bode 150 vyššie. Žaloba síce obsahuje žalobný dôvod týkajúci sa členstva inštitúcií v SPI, ale tento dôvod sa týka vylúčenia určitých záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante v súlade s článkom 5 delegovaného nariadenia 2015/63, a nie úpravy týchto príspevkov podľa rizikového profilu inštitúcií v súlade s článkami 6 až 9 toho istého delegovaného nariadenia. Preto nie je dôvod domnievať sa, že táto námietka nezákonnosti predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu už uvedeného v žalobe v zmysle judikatúry uvedenej v bode 147 vyššie.

152    Okrem toho napadnuté rozhodnutie vychádza z právnych ustanovení platných v čase prijatia pôvodných rozhodnutí, čo sa týka najmä článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63. V tejto súvislosti nič nenasvedčuje tomu, že by žalobkyňa nemala už vo fáze žaloby k dispozícii všetky podklady, na ktoré sa odvolávala vo svojom návrhu na úpravu žaloby na účely spochybnenia platnosti týchto ustanovení.

153    V tejto súvislosti treba spresniť, že okolnosť, ktorú žalobkyňa spochybňuje, že zaraďovanie inštitúcií do intervalov sa vykonáva na základe hodnôt hrubého ukazovateľa rizika všetkých inštitúcií, pre ktoré sa ukazovateľ vypočítava, vyplýva priamo z prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63.

154    To isté platí pre výpočet počtu intervalov v rámci daného ukazovateľa rizika a počtu inštitúcií zaradených do každého intervalu, pričom podľa bodu 3 prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 SRB v zásade zaraďuje rovnaký počet inštitúcií do každého intervalu, pričom sa začína zaradením inštitúcií, pre ktoré sú hodnoty hrubého ukazovateľa najnižšie, do prvého intervalu.

155    Žalobkyňa pritom spochybňuje prílohu I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 práve v rozsahu, v akom stanovuje zaradenie rovnakého počtu inštitúcií do každého intervalu.

156    Vzhľadom na vyššie uvedené sa táto námietka nezákonnosti nezakladá na žiadnej právnej alebo skutkovej okolnosti, ktorá by vyšla najavo v priebehu konania v zmysle článku 84 rokovacieho poriadku. Rovnako sa nezakladá na skutočnosti, ktorú žalobkyňa mohla platne zohľadniť po prvýkrát v rámci návrhu na úpravu svojej žaloby podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku.

157    Túto námietku nezákonnosti preto treba zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu oneskoreného podania.

B.      O žalobných dôvodoch týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

1.      O druhom a treťom žalobnom dôvode založených na porušení článku 41 Charty a povinnosti odôvodnenia napadnutým rozhodnutím z dôvodu neexistencie právneho základu na nahradenie pôvodných rozhodnutí so spätnou účinnosťou

158    Žalobkyňa v rámci svojho druhého žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté rozhodnutie tým, že so spätnou účinnosťou nahrádza pôvodné rozhodnutia, porušuje článok 41 Charty v spojení s článkom 4 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, zásadu právneho štátu a zásadu riadnej správy vecí verejných z dôvodu, že na prijatie napadnutého rozhodnutia so spätnou účinnosťou neexistoval právny základ. V tejto súvislosti údajne takýto právny základ nepredstavuje ani článok 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, ani článok 17 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63.

159    V každom prípade by neexistoval žiadny objektívny dôvod na nahradenie pôvodných rozhodnutí so spätnou účinnosťou. Predovšetkým neexistuje preukázané riziko, že neexistencia takejto účinnosti by ohrozila cieľ dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň. V tejto súvislosti by prípadný nedostatok finančných prostriedkov v SRB mohol byť kompenzovaný vyššími príspevkami ex ante v priebehu nasledujúcich rokov alebo predĺžením úvodného obdobia podľa článku 69 ods. 4 nariadenia č. 806/2014. Okrem toho neexistencia retroaktívneho účinku napadnutého rozhodnutia neposkytovala žalobkyni nekalú konkurenčnú výhodu v porovnaní s ostatnými inštitúciami, keďže žalobkyňa ako podporná banka týmto iným inštitúciám nekonkurovala. Nezískala ani nekalú výhodu spočívajúcu v tom, že jej príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016 bol splatný neskôr ako príspevok ostatných inštitúcií, pretože v každom prípade už tento príspevok zaplatila v roku 2016.

160    Okrem toho žalobkyňa vo svojom treťom žalobnom dôvode uvádza, že napadnuté rozhodnutie porušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty, keďže neuvádza právny základ, z ktorého SRB vychádzala pri prijatí napadnutého rozhodnutia so spätnou účinnosťou.

161    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

162    Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 27. apríla 2022 a v súlade s tým, čo stanovuje článok 4 jeho výroku, nadobudlo účinnosť 15. apríla 2016, t. j. v čase, keď nadobudlo účinnosť prvé z pôvodných rozhodnutí.

163    V odôvodneniach 177 až 184 napadnutého rozhodnutia SRB uviedla dôvody, pre ktoré stanovila časové účinky tohto rozhodnutia spôsobom opísaným v bode 162 vyššie. Predovšetkým spresnila, že takto postupovala s cieľom zachovať právny titul, na základe ktorého bol v roku 2016 vybraný príspevok ex ante žalobkyne za rok 2016, a zachovať platnosť platby tohto príspevku žalobkyňou.

164    Podľa judikatúry zásada právnej istoty bráni tomu, aby dosah aktu Únie siahal až k dátumu, ktorý by predchádzal dátumu jeho prijatia, s výnimkou prípadov, keď si to výnimočne vyžaduje cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, a keď je riadne dodržaná legitímna dôvera dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, EU:C:1990:391, bod 45 a z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 102 a citovanú judikatúru).

165    Z tejto judikatúry vyplýva, že ak sú splnené podmienky, ktoré sú v nej uvedené, právomoc inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie prijať akt so spätnou účinnosťou vyplýva zo všeobecných zásad práva Únie bez toho, aby bola podmienená existenciou výslovného právneho základu v dotknutej právnej úprave.

166    Za týchto podmienok na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa vo svojom treťom žalobnom dôvode, skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie neodkazuje na výslovné ustanovenie dotknutej právnej úpravy, ktoré SRB priznáva takúto právomoc, nemôže predstavovať porušenie povinnosti odôvodnenia.

167    Okrem toho, bez potreby preskúmania, či má napadnuté rozhodnutie skutočný retroaktívny účinok, ako tvrdí žalobkyňa vo svojom druhom žalobnom dôvode, treba uviesť, že podmienky uvedené v bode 164 vyššie sú v každom prípade v prejednávanej veci splnené.

168    Na jednej strane totiž žalobkyňa netvrdí, že retroaktívna povaha napadnutého rozhodnutia porušuje zásadu ochrany legitímnej dôvery. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že za okolností prejednávanej veci nebola náležite rešpektovaná legitímna dôvera žalobkyne alebo tretích osôb.

169    Na druhej strane, pokiaľ ide o otázku, či ciele, ktoré mali byť dosiahnuté napadnutým rozhodnutím, vyžadovali, aby toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť v deň predchádzajúci dňu jeho prijatia, treba zohľadniť kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté.

170    Ako vyplýva z odôvodnení 19, 20 a 183 napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie bolo prijaté s cieľom napraviť nedostatok odôvodnenia pôvodných rozhodnutí, ktorý SRB konštatovala v nadväznosti na rozsudky z 28. novembra 2019, Hypo Vorarlberg Bank/SRB (T‑377/16, T‑645/16 a T‑809/16, EU:T:2019:823) a z 28. novembra 2019, Portigon/SRB (T‑365/16, EU:T:2019:824), bez toho, aby toto rozhodnutie alebo tieto rozsudky zmenili rozsah povinnosti žalobkyne platiť príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016, ako bol stanovený pôvodnými rozhodnutiami a ako existoval na toto príspevkové obdobie.

171    Výpočet príspevku ex ante žalobkyne na uvedené príspevkové obdobie, ako aj výška tohto príspevku boli totiž rovnaké tak v druhom z pôvodných rozhodnutí, ako aj v napadnutom rozhodnutí. V tejto súvislosti SRB v odôvodnení 22 napadnutého rozhodnutia najmä uviedla, že toto rozhodnutie bolo „založené na zozbieraných údajoch, vyjadrených predpokladoch, vykonaných prípravných krokoch a metodike uplatnenej v rámci postupu z roku 2016, ktorý viedol k prijatiu [pôvodných rozhodnutí]“. Jediným novým prvkom zavedeným napadnutým rozhodnutím bolo teda rozsiahlejšie odôvodnenie výpočtu príspevku ex ante žalobkyne za rok 2016.

172    Za týchto osobitných podmienok, ak by SRB neprijala napadnuté rozhodnutie tak, že by mu priznala účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti prvého z pôvodných rozhodnutí, napadnuté rozhodnutie by nemohlo byť účinné v období od 15. apríla 2016 do 27. apríla 2022, počas ktorého by bola žalobkyňa oslobodená od povinnosti platiť príspevok ex ante za príspevkové obdobie 2016, hoci sa na ňu táto povinnosť vzťahovala podľa článku 2, článku 67 ods. 4 a článkov 69 a 70 nariadenia č. 806/2014. Rovnako by počas tohto obdobia SRF prišiel v rozpore s tými istými ustanoveniami o finančné prostriedky pochádzajúce z príspevkov žalobkyne ex ante, čo by ohrozilo vykonanie smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63 (pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/ Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 176 a 177).

173    Cieľom prijatia napadnutého rozhodnutia s účinnosťou od 15. apríla 2016 bolo teda zabezpečiť, aby sa uplatniteľnosť napadnutého rozhodnutia zhodovala s okamihom vzniku povinnosti žalobkyne zaplatiť príspevok ex ante za rok 2016, a zabrániť tak výsledku, ktorý by bol v rozpore s uplatniteľnou právnou úpravou. Na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné, aby rozhodnutie nadobudlo účinnosť v deň predchádzajúci dňu jeho prijatia.

174    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhý a tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

2.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výpočet príspevku ex ante žalobkyne

175    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o výpočet jej príspevku ex ante, a teda porušuje článok 296 druhý odsek ZFEÚ.

176    Štvrtý žalobný dôvod sa v podstate delí na tri časti, z ktorých prvá je založená na neexistencii individuálneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, druhá na neoznámení jednotlivých údajov o ostatných inštitúciách a tretia na nedostatočnom odôvodnení vytvorenia intervalov.

a)      Úvodné poznámky

177    Článok 296 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že v právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia. Rovnako právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty stanovuje povinnosť inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie odôvodniť svoje rozhodnutia.

178    Odôvodnenie rozhodnutia inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie má osobitný význam v rozsahu, v akom umožňuje dotknutej osobe rozhodnúť s plnou znalosťou veci, či chce podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ako aj príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie, a teda predstavuje jednu z podmienok účinného súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 103, ako aj citovanú judikatúru).

179    Takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne na záujem, ktorý môžu mať osoby dotknuté aktom na získaní takýchto vysvetlení. Preto akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 104 a citovanú judikatúru).

180    Na účely preskúmania, či je toto odôvodnenie dostatočné, pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, treba po prvé pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že by odôvodnenie každého rozhodnutia inštitúcie, orgánu alebo agentúry Únie, ktoré ukladá súkromnému subjektu povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, muselo nevyhnutne obsahovať všetky skutočnosti, ktoré jeho adresátovi umožnia overiť správnosť výpočtu výšky tejto peňažnej sumy (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 105 a citovanú judikatúru).

181    Po druhé inštitúcie, orgány alebo agentúry Únie sú však sú pri uplatnení zásady ochrany obchodného tajomstva, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je konkretizovaná najmä v článku 339 ZFEÚ, v zásade povinné nesprístupniť konkurentom súkromného subjektu dôverné informácie, ktoré im súkromný subjekt poskytol (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 109 a citovanú judikatúru).

182    Po tretie domnievať sa, že odôvodnenie rozhodnutia SRB, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí inštitúciám nevyhnutne umožniť overiť správnosť výpočtu ich príspevku ex ante, by nevyhnutne vyžadovalo zakázať normotvorcovi Únie zaviesť spôsob výpočtu tohto príspevku zahŕňajúci údaje, ktorých dôverná povaha je chránená právom Únie, a preto neprimerane obmedziť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou musí na tento účel disponovať normotvorca Únie tým, že by sa mu najmä zabránilo zvoliť si metodiku, ktorá môže zabezpečiť dynamické prispôsobenie financovania SRF vývoju finančného sektora, a to komparatívnym posúdením najmä finančnej situácie každej inštitúcie povolenej na území zúčastneného členského štátu (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SFR, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 118).

183    Po štvrté, hoci z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosť odôvodnenia, ktorú má SRB, musí byť vyvážená, z dôvodu logiky systému financovania SRF a metódy výpočtu stanovenej normotvorcom Únie, s povinnosťou SRB dodržiavať obchodné tajomstvo dotknutých inštitúcií, nič to nemení na tom, že túto neskôr uvedenú povinnosť nemožno v tomto ohľade vykladať tak široko, aby zbavila povinnosť odôvodnenia svojej podstaty (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 120).

184    V rámci hľadania rovnováhy medzi povinnosťou odôvodnenia a všeobecnou zásadou ochrany obchodného tajomstva sa však nemožno domnievať, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa súkromnému subjektu ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu bez toho, aby sa mu poskytli všetky informácie umožňujúce presne overiť výpočet výšky tejto peňažnej sumy, vo všetkých prípadoch porušuje podstatu povinnosti odôvodnenia (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 121).

185    Pokiaľ ide o rozhodnutie SRB, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí byť povinnosť odôvodnenia považovaná za splnenú vtedy, keď osoby dotknuté týmto rozhodnutím, hoci im neboli poskytnuté údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo, majú prístup k metodike výpočtu použitej SRB a informáciám, ktoré sú dostatočné na pochopenie toho, akým spôsobom bola v zásade ich konkrétna situácia zohľadnená na účely výpočtu ich príspevku ex ante vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

186    V takom prípade sú totiž tieto osoby schopné overiť, či bol ich príspevok ex ante určený svojvoľne bez zohľadnenia reality ich ekonomickej situácie, alebo s použitím údajov týkajúcich sa zvyšku finančného sektora, ktoré nie sú dôveryhodné. Uvedené osoby teda môžu porozumieť dôvodom rozhodnutia, ktorým sa stanovuje ich príspevok ex ante, a posúdiť, či je vhodné podať žalobu proti tomuto rozhodnutiu, takže by bolo neprimerané vyžadovať od SRB, aby oznámila každý číselný údaj, o ktorý sa opiera výpočet príspevku každej dotknutej inštitúcie (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 123).

187    Z vyššie uvedeného vyplýva, že SRB najmä nie je povinná poskytnúť inštitúcii údaje, ktoré by jej umožnili úplne overiť presnosť hodnoty koeficientu úpravy zohľadňujúceho riziko, ktorý jej bol priznaný na účely výpočtu jej príspevku do SRF, pretože toto overenie predpokladá, že bude mať k dispozícii údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo a ktoré sa týkajú ekonomickej situácie každej z ostatných dotknutých úverových inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 135).

188    Na druhej strane je SRB povinná zverejniť alebo zaslať dotknutým inštitúciám v agregovanej a anonymizovanej forme informácie týkajúce sa týchto inštitúcií použité na výpočet tohto príspevku, keďže tieto informácie môžu byť sprístupnené bez narušenia obchodného tajomstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 166).

189    Medzi informáciami, ktoré majú byť takto poskytnuté inštitúciám sa nachádzajú najmä hraničné hodnoty každého intervalu a hodnoty príslušných ukazovateľov rizika, na základe ktorých bol príspevok ex ante inštitúcií upravený podľa ich rizikového profilu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 167).

190    Práve s ohľadom na tieto úvahy treba preskúmať tvrdenia žalobkyne uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

b)      O prvej časti týkajúcej sa neexistencie individuálneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

191    Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie porušuje článok 296 druhý odsek ZFEÚ, pretože neobsahuje dostatočné individuálne odôvodnenie. Najmä odôvodnenia 24 až 164 tohto rozhodnutia vôbec nespomínajú žalobkyňu a prílohy k uvedenému rozhodnutiu neobsahujú dostatočne konkrétne preskúmanie jej individuálnych osobitostí.

192    Konkrétnejšie napadnuté rozhodnutie, najmä jeho odôvodnenia 53 až 57, údajne neobsahuje preskúmanie osobitnej situácie žalobkyne, pokiaľ ide o kvalifikáciu jej pomocnej podpornej činnosti s ohľadom na článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63. Okrem toho vysvetlenie týkajúce sa tejto otázky, uvedené v prílohe III k napadnutému rozhodnutiu, spočíva na nesprávnom pochopení pojmu „pomocnej podpornej činnosti“. Navyše toto vysvetlenie sa obmedzuje len na popretie výsady pomocnej podpornej činnosti pre žalobkyňu a zahŕňa tvrdenia, ktoré s uvedenou činnosťou nijako nesúvisia.

193    Napokon napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje dôvody, pre ktoré sa SRB odchýlila od predchádzajúcej praxe nemeckého orgánu pre riešenie krízových situácií, ktorý na príspevkový rok 2015 uplatňoval na pomocnú podpornú činnosť žalobkyne článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63.

194    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

195    V prvom rade treba pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bodoch 9 až 21 vyššie, napadnuté rozhodnutie sa skladá zo štyroch rôznych častí. V odôvodneniach 24 až 164 a 167 až 175 hlavného textu tohto rozhodnutia, ako aj v prílohe II sú uvedené úvahy a prvky výpočtu, ktoré sa vzťahujú na všetky inštitúcie. Príloha I k napadnutému rozhodnutiu s názvom „Podrobnosti výpočtu (upraveného podľa rizika)“ a jeho príloha III, ktorá obsahuje posúdenie pripomienok žalobkyne v rámci konzultácie, ktorú uskutočnila SRB pred prijatím napadnutého rozhodnutia, však obsahujú prvky výpočtu a dôvody, ktoré sú špecifické pre individuálny príspevok, ktorý má žalobkyňa zaplatiť do SRF.

196    Za týchto podmienok je napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyni dostatočne individualizované.

197    V druhom rade, pokiaľ ide o konkrétny obsah napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa identifikovala, okrem zaradenia inštitúcií do intervalov, ktoré bude preskúmané v druhej časti tohto žalobného dôvodu, len jedna skutočnosť, ktorá údajne nie je dostatočne odôvodnená, a to neuplatnenie článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na jej pomocnú podpornú činnosť.

198    V odôvodnení 55 napadnutého rozhodnutia však SRB uviedla, že neuplatnila článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na záväzky, ktoré nespĺňali všetky podmienky vylúčenia z výpočtu príspevkov ex ante, ak by bol výklad umožňujúci takéto vylúčenie nezlučiteľný so znením tohto ustanovenia. SRB v tom istom odôvodnení tiež spresnila, že vzhľadom na odchylnú povahu uvedeného ustanovenia sa má vykladať striktne a nemalo by sa uplatňovať extenzívne alebo analogicky, a to ani pokiaľ ide o jeho „subjektívnu“ pôsobnosť, t. j. pokiaľ ide o inštitúcie, na ktoré sa vzťahuje, ani pokiaľ ide o jeho „objektívnu“ pôsobnosť, t. j. pokiaľ ide o druhy záväzkov, na ktoré by sa mohlo vzťahovať vylúčenie z výpočtu príspevkov ex ante.

199    Okrem toho SRB v bodoch 21 až 23 a 27 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že pomocná podporná činnosť žalobkyne nespadá do pôsobnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63. Konkrétne v odôvodnení 22 tejto prílohy uviedla, že pomocná podporná činnosť žalobkyne a jej podporná činnosť sú nezávislé a vzájomne sa odlišujú. V tom istom odôvodnení uviedla, že podporná činnosť nie je založená na trhovom hospodárstve ani na hospodárskej súťaži a vykonáva sa na základe poverenia udeleného verejnými orgánmi, zatiaľ čo pomocná podporná činnosť sa vykonáva v trhových podmienkach a na dobrovoľnom, súťažnom a ziskovom základe. SRB tak v bode 27 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu dospela k záveru, že pomocnú podpornú činnosť žalobkyne nemožno vzhľadom na jej povahu považovať za poskytovanú na nesúťažnom a neziskovom základe, a to bez ohľadu na spôsob použitia zisku z jej činnosti.

200    Takéto skutočnosti umožnili žalobkyni identifikovať dôvody, pre ktoré sa SRB domnievala, že záväzky súvisiace s jej pomocnou podpornou činnosťou nie sú vylúčené z výpočtu jej príspevku ex ante podľa článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63.

201    Za týchto podmienok nič nenasvedčuje tomu, že SRB sa obmedzila len na jednoduché odmietnutie uplatnenia článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na žalobkyňu alebo že použila tvrdenia, ktoré vôbec nesúviseli s pomocnou podpornou činnosťou žalobkyne.

202    V treťom rade tvrdenie žalobkyne týkajúce sa údajného nesprávneho pochopenia koncepcie „pomocnej podpornej činnosti“ zo strany SRB nie je založené na porušení povinnosti odôvodnenia, ale na spochybnení dôvodnosti dôvodov, pre ktoré SRB neuplatnila článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na túto činnosť žalobkyne. To isté platí pre tvrdenie smerujúce k spochybneniu stanoviska SRB, podľa ktorého sú takéto činnosti vo svojej podstate konkurenčné a ziskové. Podľa judikatúry je povinnosť odôvodnenia otázkou odlišnou od otázky dôvodnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2006, Ter Lembeek/Komisia, T‑217/02, EU:T:2006:361, bod 234).

203    Okrem toho, ak by sa táto argumentácia mala chápať tak, že žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť týchto dôvodov, v skutočnosti by sa prelínalo s ôsmym žalobným dôvodom, ktorý bude preskúmaný v bodoch 258 až 262 nižšie.

204    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa SRB odchýlila od predchádzajúcej praxe nemeckého orgánu pre riešenie krízových situácií, ktorá spočívala v uplatnení článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na pomocnú podpornú činnosť žalobkyne, treba spresniť, že žalobkyňa spochybňuje len nedostatok odôvodnenia týkajúci sa odchýlenia sa od predchádzajúcej praxe bez toho, aby namietala porušenie inej právnej normy.

205    V tomto ohľade je na jednej strane z bodov 198 až 200 vyššie zrejmé, že SRB dostatočne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že na pomocnú podpornú činnosť žalobkyne sa nevzťahuje výnimka stanovená v článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63. Na druhej strane v bode 23 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu SRB vysvetlila, že posúdenie vykonané pre daný príspevkový cyklus nemôže byť pre orgán pre riešenie krízových situácií záväzné, keď vykonáva posúdenie pre iný cyklus, najmä ak každý z týchto príspevkových cyklov patrí do pôsobnosti iného orgánu pre riešenie krízových situácií. Dodala, že jej neprináleží vyjadrovať sa k posúdeniu, ktoré vykonal iný orgán pre riešenie krízových situácií.

206    Takéto skutočnosti umožňujú žalobkyni pochopiť dôvody, ktoré viedli SRB k tomu, že neuplatnila článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na jej pomocnú podpornú činnosť za príspevkový rok 2016, hoci sa domnieva, že ide o odlišnú predchádzajúcu prax. Tieto skutočnosti preto spĺňajú požiadavky povinnosti odôvodnenia, ako vyplývajú z judikatúry citovanej v bode 179 vyššie.

207    Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvú časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

c)      O druhej časti týkajúcej sa neoznámenia individuálnych údajov ostatných inštitúcií

208    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neumožňuje overiť, či je výpočet príspevkov ex ante v súlade s platnou právnou úpravou. Okrem toho podrobnosti výpočtov uvedených v prílohách I a II k tomuto rozhodnutiu neumožňujú overiť zaradenie žalobkyne do intervalu a stanovenie jej príspevku ex ante. Konkrétne malo uvedené rozhodnutie obsahovať individuálne údaje ostatných inštitúcií, prinajmenšom v anonymizovanej forme, bez ktorých žalobkyňa nemôže overiť svoje zaradenie do intervalov.

209    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

210    V odôvodnení 118 napadnutého rozhodnutia SRB uviedla, že „obchodné tajomstvo inštitúcií, t. j. všetky informácie týkajúce sa obchodnej činnosti inštitúcií, ktoré by v prípade ich zverejnenia konkurentovi a/alebo širšej verejnosti mohli vážne poškodiť záujmy inštitúcií, [sa] považujú za dôvernú informáciu“. Dodala, že „[v] rámci výpočtu príspevkov ex ante … sa individuálne informácie poskytnuté inštitúciami prostredníctvom formulárov na [vykazovanie údajov]…, z ktorých [SRB] vychádza pri výpočte ich príspevkov ex ante, považujú za obchodné tajomstvo“.

211    Okrem toho SRB v bodoch 120, 122 a 123 napadnutého rozhodnutia uviedla, že nesmie „sprístupniť údaje o každej inštitúcii, ktoré tvoria základ výpočtov v [uvedenom rozhodnutí]“, hoci je oprávnená „sprístupniť súhrnné a spoločné údaje v rozsahu, v akom [boli] tieto údaje kumulované“. Podľa uvedeného rozhodnutia však mali inštitúcie k dispozícii „úplne transparentný výpočet ich [základného ročného príspevku] a ich koeficientu úpravy“ vo vzťahu k jednotlivým krokom výpočtu tohto príspevku, ako sú definované v prílohe I k delegovanému nariadeniu 2015/63, ktoré sa týkali „výpočtu hrubých ukazovateľov“ (krok 1), „prepočítania ukazovateľov“ (krok 3) a „výpočtu zloženého ukazovateľa“ (krok 5). Inštitúcie by tiež mohli získať „spoločné údaje, ktoré SRB používa bez rozdielu pre všetky inštitúcie, ktoré boli upravené podľa ich rizikového profilu“ vo fázach výpočtu týkajúcich sa „diskretizácie ukazovateľov“ (krok 2), „zahrnutia priradeného znamienka“ (krok 4) a „výpočtu ročných príspevkov“ (krok 6).

212    V tejto súvislosti treba predovšetkým pripomenúť, že samotný princíp metodiky výpočtu príspevkov, ako vyplýva zo smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014, vyžaduje zo strany SRB použitie údajov, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo, ktoré nemožno prevziať do odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 114).

213    Ďalej z judikatúry pripomenutej v bodoch 177 až 189 vyššie vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, SRB nebola povinná umožniť jej úplne overiť stanovenie počtu intervalov ani zaradenie inštitúcií do týchto intervalov tak, že by jej poskytla individuálne údaje ostatných inštitúcií, pretože takýto prístup by znamenal poskytnutie údajov, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo.

214    Keďže žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by smeroval k spochybneniu stanoviska SRB, podľa ktorého sa na hodnoty hrubých ukazovateľov vzťahuje obchodné tajomstvo, nemôže SRB vytýkať, že ich nesprístupnila inštitúciám.

215    Napokon, ak by sa poznámka žalobkyne týkajúca sa anonymizácie hodnôt hrubých ukazovateľov mala chápať v tom zmysle, že sa týka situácie, v ktorej by bol názov inštitúcie nahradený pseudonymom, takýto postup nemôže zaručiť, že na základe takto zverejnených údajov nebude možné inštitúcie identifikovať. V skutočnosti nemožno vylúčiť, že niektoré inštitúcie, a to aj v pseudonymizovanej podobe, môžu byť napriek tomu identifikované na základe individuálnych údajov, ktoré už boli zverejnené, najmä v prípade veľkých inštitúcií a členských štátov, v ktorých pôsobí len niekoľko inštitúcií.

216    Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

d)      O tretej časti týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia, pokiaľ ide o vytvorenie intervalov

217    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, z akého dôvodu sa počet inštitúcií v každom intervale, ako aj celkový počet intervalov líši v závislosti od jednotlivých ukazovateľov rizika.

218    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

219    Pokiaľ ide o počet intervalov v rámci každého ukazovateľa rizika, SRB tento počet vypočítava podľa pravidiel stanovených v prílohe I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63, na ktoré SRB odkázala v odôvodneniach 85, 117 a 138 napadnutého rozhodnutia, a konkrétne podľa vzorca stanoveného v bode 2 prílohy I s názvom „Krok 2“ k tomuto delegovanému nariadeniu. Podľa tohto vzorca sa „počet intervalov“ () pre každý hrubý ukazovateľ – s výnimkou ukazovateľa „rozsah predchádzajúcej mimoriadnej verejnej finančnej podpory“ – vypočíta najmä na základe „počtu inštitúcií prispievajúcich do mechanizmu financovania riešenia krízových situácií, pre ktoré sa ukazovateľ vypočítava“ (N) a hodnôt príslušných hrubých ukazovateľov (). Počet intervalov sa tak môže líšiť v závislosti od vstupných údajov zadaných do tohto vzorca.

220    Za týchto podmienok žalobkyňa nesprávne tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo vysvetlenia týkajúce sa rozdielu v celkovom počte intervalov jednotlivých ukazovateľov rizika.

221    Rovnako, pokiaľ ide o nerovnomerný počet dotknutých inštitúcií zaradených v každom intervale, dôvody takého rozdelenia SRB dostatočne vysvetlila v bode 140 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď uviedla, že cieľom tohto rozdelenia bolo zabrániť tomu, aby inštitúcie, ktoré vykazujú rovnakú hodnotu hrubého ukazovateľa rizika, boli pridelené do rôznych intervalov, takže inštitúcie s rovnakou hodnotou tohto ukazovateľa boli pridelené do rovnakého intervalu, čo mohlo viesť k tomu, že bol do každého intervalu zaradený iný počet inštitúcií.

222    Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú a s ňou aj štvrtý žalobný dôvod ako celok.

3.      O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení „všeobecných procesných požiadaviek“ vyplývajúcich z článku 41 Charty, článku 298 ZFEÚ, všeobecných právnych zásad a rokovacieho poriadku SRB

223    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje „všeobecné procesné požiadavky“ vyplývajúce z článku 41 Charty, článku 298 ZFEÚ, všeobecných právnych zásad a rokovacieho poriadku SRB. Predovšetkým nebolo preukázané, že toto rozhodnutie je v súlade s „minimálnou dĺžkou písomných konaní“ a žalobkyňa nemôže túto skutočnosť overiť. Nemohla overiť ani to, či boli dodržané iné procesné pravidlá. Všeobecný súd by mal preto vykonať preskúmanie ex offo.

224    SRB tvrdí, že tento žalobný dôvod je nepodložený a mal by sa zamietnuť ako čisto špekulatívny.

225    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku má každá žaloba obsahovať predmet konania ako aj stručné zhrnutie žalobných dôvodov a toto označenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie, a to prípadne bez ďalších podporných informácií (rozsudok zo 7. marca 2017, United Parcel Service/Komisia, T‑194/13, EU:T:2017:144, bod 191).

226    S cieľom zabezpečiť právnu istotu a riadny výkon spravodlivosti sa pre prípustnosť žaloby vyžaduje, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa táto žaloba zakladá, prinajmenšom stručne, no koherentne a zrozumiteľne vyplývali z textu samotnej žaloby (pozri rozsudok z 25. januára 2018, BSCA/Komisia, T‑818/14, EU:T:2018:33, bod 95 a citovanú judikatúru). Rovnaké požiadavky musia byť splnené, pokiaľ je uvedená výhrada na podporu žalobného dôvodu (pozri rozsudok z 25. marca 2015, Belgicko/Komisia, T‑538/11, EU:T:2015:188, bod 131 a citovanú judikatúru).

227    Konkrétne samotné odvolávanie sa na zásadu práva Únie, ktorej porušenie sa uvádza, bez uvedenia skutkových a právnych okolností, na ktorých sa toto tvrdenie zakladá, nespĺňa požiadavky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku (pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, ADDE/Parlament, T‑48/17, EU:T:2019:780, bod 22 a citovanú judikatúru).

228    V prejednávanej veci treba na jednej strane uviesť, že žalobkyňa sa obmedzuje na tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie porušilo „všeobecné procesné požiadavky, ako vyplývajú z článku 41 Charty, článku 298 [ZFEÚ], všeobecných právnych zásad a rokovacieho poriadku SRB“ z dôvodu, že nebolo preukázané, že toto rozhodnutie bolo v súlade s „minimálnou dĺžkou písomných konaní“ a inými procesnými pravidlami, pričom však nerozvinula v tejto súvislosti relevantnú argumentáciu.

229    Na druhej strane, pokiaľ ide o návrh žalobkyne, aby Všeobecný súd preskúmal porušenie týchto zásad ex offo, z jej odpovede z 31. januára 2023 na otázky Všeobecného súdu vyplýva, že svojím šiestym žalobným dôvodom navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil „predloženie dokumentov umožňujúcich overiť zákonnosť postupu“, ktorý viedol k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Ako však vyplýva z bodu 228 vyššie, žalobkyňa presne neuvádza presné dôvody, ktoré by mohli odôvodniť takéto predloženie, takže tento návrh v žiadnom prípade nespĺňa požiadavky článku 88 ods. 2 rokovacieho poriadku.

230    Za týchto podmienok treba šiesty žalobný dôvod zamietnuť ako neprípustný.

4.      O prvom a siedmom žalobnom dôvode založených na porušení článku 41 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Charty z dôvodu nedodržania práva byť vypočutý

231    V rámci prvého a siedmeho žalobného dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, žalobkyňa tvrdí, že konzultačný postup uskutočnený SRB na účely prijatia napadnutého rozhodnutia s cieľom nahradiť pôvodné rozhodnutia nebol v súlade s požiadavkami práva byť vypočutý zakotveného v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. a) Charty.

232    Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na nedostatočnej lehote na predloženie pripomienok v rámci tohto konzultačného postupu a druhá na tom, že napadnuté rozhodnutie bolo s konečnou platnosťou prijaté pred týmto postupom.

a)      O prvej časti týkajúcej sa nedostatočnej lehoty na predloženie pripomienok v rámci konzultačného postupu

233    Žalobkyňa tvrdí, že s ohľadom na „zložitosť konania“ a množstvo dokumentov, ktoré SRB poskytla, lehota desiatich pracovných dní, ktorú jej SRB poskytla na predloženie pripomienok pred prijatím napadnutého rozhodnutia, nebola dostatočne dlhá na to, aby mohla vykonať úplné preskúmanie predložených dokumentov. SRB totiž zaslala žalobkyni nielen návrh napadnutého rozhodnutia obsahujúci 39 strán, ale aj „rôzne prílohy“, ktoré obsahovali podrobnosti výpočtu a nezrozumiteľné čísla.

234    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

235    Právo byť vypočutý zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri rozsudok z 22. novembra 2012, M., C‑277/11, EU:C:2012:744, bod 87 a citovanú judikatúru).

236    V prejednávanej veci Bundesanstalt für Finanzdienstleistungsaufsicht (BaFin, Spolkový úrad pre dohľad nad finančnými službami, Nemecko) pred prijatím napadnutého rozhodnutia zaslal žalobkyni oznámenie SRB z 2. marca 2022, v ktorom SRB oznámila svoj zámer zrušiť a nahradiť pôvodné rozhodnutia. Toto oznámenie obsahovalo návrh nového rozhodnutia SRB a jeho prílohy I a II na príspevkové obdobie 2016. V uvedenom oznámení SRB vyzvala žalobkyňu, aby predložila pripomienky k takto oznámeným dokumentom najneskôr do 23. marca 2022.

237    Žalobkyňa predložila svoje pripomienky listom z 23. marca 2022 adresovaným úradu BaFin.

238    Je nesporné, že žalobkyni bola na predloženie jej pripomienok poskytnutá lehota desiatich pracovných dní.

239    Pokiaľ ide o dostatočnosť tejto lehoty, treba po prvé pripomenúť kontext napadnutého rozhodnutia. Ako bolo uvedené v bodoch 170 a 171 vyššie, napadnuté rozhodnutie nahradilo pôvodné rozhodnutia s cieľom napraviť nedostatok odôvodnenia zistený SRB, pričom sa rozumie, že výpočet príspevku ex ante žalobkyne na príspevkové obdobie 2016 a výška tohto príspevku boli v druhom z pôvodných rozhodnutí a v napadnutom rozhodnutí rovnaké. Viaceré skutočnosti, na ktorých sa zakladá napadnuté rozhodnutie, ako napríklad nevylúčenie záväzkov súvisiacich s pomocnou podpornou činnosťou žalobkyne z výpočtu záväzkov použitých na určenie jej príspevku ex ante, boli žalobkyni známe už od prijatia pôvodných rozhodnutí, čo navyše potvrdzujú žalobné dôvody uvedené žalobkyňou v štádiu žaloby.

240    Po druhé, hoci žalobkyňa tvrdí, že konzultačný postup uskutočnený SRB bol zložitý, nevysvetľuje, v čom táto zložitosť spočívala. Najmä neodkazuje na konkrétne nejasnosti, pokiaľ ide o obsah dokumentov predložených v rámci tohto postupu, ani na praktické ťažkosti, ktoré by jej bránili predložiť pripomienky v stanovenej lehote.

241    Po tretie žalobkyni nemožno vyhovieť, keď sa na účely preukázania nedostatočnej dĺžky lehoty konzultácie opiera o „množstvo dokumentov, ktoré SRB predložila“. Ako totiž uviedla na pojednávaní, jej odkaz na „rôzne prílohy“ predložené v rámci konzultačného postupu treba chápať ako odkaz na prílohy I a II k návrhu napadnutého rozhodnutia. Táto príloha I však mala tri strany, z ktorých jedna obsahovala len zoznam údajov oznámených žalobkyňou. Okrem toho, hoci príloha II mala 105 strán, obsahovala štatistické údaje týkajúce sa výpočtu príspevkov ex ante pre každý zúčastnený členský štát v súhrnnej a agregovanej podobe. Pre žalobkyňu bola teda priamo relevantná len obmedzená časť tejto prílohy. Za týchto podmienok nič nenasvedčuje tomu, že by množstvo dokumentov predložených SRB zabránilo žalobkyni, aby v stanovenej lehote účinne a efektívne oznámila svoje stanovisko k návrhu napadnutého rozhodnutia.

242    Po štvrté treba dodať, že argumentácia žalobkyne uvedená v bodoch 18 až 22 jej návrhu na úpravu žaloby, ktorej cieľom je individuálne spochybniť každé z tvrdení, ktoré SRB uviedla na odôvodnenie dostatočnej dĺžky lehoty, ktorú poskytla inštitúciám, nepredkladá nijaký dôkaz, ktorý by mohol podporiť jej tvrdenie, podľa ktorého zložitosť konzultačného postupu a množstvo predložených dokumentov boli také, že desaťdňová lehota, ktorá jej bola poskytnutá, bola nedostatočná.

243    Vzhľadom na vyššie uvedené nič neumožňuje dospieť k záveru, že táto lehota neumožnila žalobkyni účinne a efektívne vyjadriť svoje stanovisko k návrhu napadnutého rozhodnutia.

244    Preto treba túto časť zamietnuť ako nedôvodnú.

b)      O druhej časti týkajúcej sa skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo s konečnou platnosťou prijaté pred konzultačným postupom

245    Žalobkyňa tvrdí, že SRB považovala konzultačný postup len za formalitu, pretože pred týmto postupom pôvodne oznámila svoj zámer prijať napadnuté rozhodnutie v prvom štvrťroku 2022, teda len šesť pracovných dní po uplynutí lehoty, ktorá jej bola poskytnutá na predloženie pripomienok. Žalobkyňa tak nemohla očakávať, že SRB jej pripomienky seriózne preskúma. V tejto súvislosti je podľa nej irelevantné, že sa SRB následne rozhodla, že po uplynutí tejto lehoty stanoví viac ako šesť pracovných dní, kým toto rozhodnutie prijme.

246    Ďalej z konštatovania SRB uvedeného v bode 9 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu, že neočakáva, že posúdenie argumentácie bude zdĺhavým procesom, vyplýva, že SRB nebola ochotná preskúmať návrh napadnutého rozhodnutia. Okrem toho príloha III k napadnutému rozhodnutiu vyvoláva dojem, že pripomienky žalobkyne boli posúdené len čiastočne a zamietnuté na základe „čiastočne nevhodných úvah“.

247    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

248    V tejto súvislosti okolnosti uvedené žalobkyňou, akými sú harmonogram, ktorý SRB sledovala pri prijatí napadnutého rozhodnutia a jeho neskoršia zmena, nemôžu preukázať, že SRB nemala v úmysle náležite zohľadniť pripomienky, ktoré potenciálne žalobkyňa predložila. Tvrdenia, ktoré žalobkyňa vyvodzuje z uvedených okolností, sú totiž čisto špekulatívne.

249    Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého boli jej pripomienky posúdené len čiastočne a boli zamietnuté na základe „čiastočne nevhodných“ úvah, žalobkyňa neidentifikovala žiadnu konkrétnu pripomienku, na ktorú SRB neodpovedala.

250    Okrem toho, pokiaľ žalobkyňa nesúhlasí s posúdením SRB v napadnutom rozhodnutí, takýto nesúhlas nemôže predstavovať porušenie práva žalobkyne byť vypočutý, ale patrí do rozsahu preskúmania dôvodnosti takéhoto posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2015, Slovenská pošta/Komisia, T‑556/08, neuverejnený, EU:T:2015:189, bod 89).

251    Napokon sa žalobkyňa nemôže opierať o bod 31 rozsudku z 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov (C‑315/99 P, EU:C:2001:391), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že inštitúcia Únie je prirodzene ochotnejšia prijať pripomienky pred prijatím svojho konečného stanoviska až po jeho uverejnení, keďže akceptácia dôvodnosti kritiky po uverejnení by ju nútila zmeniť svoje stanovisko prijatím korigenda. V prejednávanej veci totiž žalobkyňa nebola vyzvaná na predloženie pripomienok k prijatému konečnému stanovisku SRB, ktorého zmena by si vyžadovala korigendum, ale k návrhu rozhodnutia pred prijatím konečného rozhodnutia.

252    Preto treba túto časť v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a s ňou aj prvý a siedmy žalobný dôvod.

5.      O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na účinnú súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím

253    Žalobkyňa tvrdí, že nedostatky odôvodnenia uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu jej výrazne sťažujú výkon jej práva na účinnú súdnu ochranu. Podľa žalobkyne je totiž prakticky nemožné, aby pochopila odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a následne vypracovala žalobné dôvody. Toto rozhodnutie teda porušuje článok 47 Charty a zásadu kontradiktórnosti.

254    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

255    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že nie je potrebné samostatne preskúmať výhradu založenú na porušení práva na účinnú súdnu ochranu, ak táto výhrada nie je podložená konkrétnymi tvrdeniami, ale zakladá sa iba na tvrdeniach uvedených v kontexte iných výhrad (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 2015, First Islamic Investment Bank/Rada, T‑161/13, EU:T:2015:667, bod 68 a z 27. júla 2022, RT France/Rada, T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 101).

256    V prejednávanej veci sa žalobkyňa odvoláva na porušenie práva na účinnú súdnu ochranu, avšak bez toho, aby ho podložila konkrétnymi tvrdeniami, okrem tých, ktoré uvádza v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu.

257    Piaty žalobný dôvod treba preto zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 175 až 222 vyššie v rámci posúdenia štvrtého žalobného dôvodu.

6.      O ôsmom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na článok 3 bod 28 a článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

258    Žalobkyňa tvrdí, že SRB tým, že nevylúčila záväzky súvisiace s jej pomocnou podpornou činnosťou z výpočtu jej príspevku ex ante, nesprávne vyložila delegované nariadenie 2015/63, najmä jeho článok 3 bod 28 a článok 5 ods. 1 písm. f).

259    SRB podporovaná Radou a Komisiou túto argumentáciu spochybňuje. Okrem toho sa domnieva, že ôsmy žalobný dôvod je prípustný len v rozsahu, v akom bol uvedený v žalobe, a to z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody zhrnuté v bode 32 vyššie.

260    V bode 27 prílohy III k napadnutému rozhodnutiu SRB konštatovala, že pomocnú podpornú činnosť žalobkyne „vzhľadom na jej povahu nemožno považovať za poskytovanú na nesúťažnom a neziskovom základe bez ohľadu na spôsob investovania príjmov, ktoré generuje, a v každom prípade, [že] výška [uvedenej činnosti] nepokrýva výšku podporných úverov [žalobkyne]“.

261    V tejto súvislosti, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti úvah, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom návrhu na úpravu žaloby, z bodov 44 až 63 vyššie vyplýva, že SRB správne posúdila v rámci výpočtu príspevku ex ante žalobkyne na príspevkové obdobie 2016, že pomocná podporná činnosť žalobkyne nespadá pod pojem „podporný úver“, ako je vymedzený v článku 3 bode 28 delegovaného nariadenia 2015/63, a že jej záväzky súvisiace s touto činnosťou by preto nemali byť vylúčené z výpočtu jej príspevku ex ante podľa článku 5 ods. 1 písm. f) tohto delegovaného nariadenia.

262    V dôsledku toho treba ôsmy žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

7.      O jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení všeobecných právnych zásad, keďže napadnuté rozhodnutie nie je založené na právnej úprave platnej v čase jeho prijatia

263    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje požiadavku vyplývajúcu zo všeobecných právnych zásad a z judikatúry, podľa ktorej akt prijatý inštitúciou Únie musí byť založený na právnej úprave platnej v čase jeho prijatia. SRB tak mala pri prijímaní napadnutého rozhodnutia v roku 2022 zohľadniť skutočnosť, že od prijatia smernice 2019/878 už žalobkyňa nebude inštitúciou, na ktorú sa vzťahuje nariadenie č. 806/2014, takže už nebude povinná platiť príspevky ex ante. Nahradenie pôvodných rozhodnutí týkajúcich sa príspevkového obdobia 2016 novým rozhodnutím totiž v skutočnosti predstavuje jednoduché prijatie nového rozhodnutia v roku 2022.

264    SRB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

265    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že dodržanie zásad upravujúcich uplatňovanie právnych predpisov v čase, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vyžadujú uplatnenie hmotnoprávnej úpravy platnej v čase, keď vznikli predmetné skutočnosti, hoci táto právna úprava už neplatí v čase prijatia aktu inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:434, bod 40 a citovanú judikatúru).

266    Ustanovenia upravujúce vyplácanie príspevkov ex ante sú založené na rovnakých zásadách.

267    V prejednávanej veci napadnuté rozhodnutie stanovuje príspevky ex ante na príspevkové obdobie 2016 na základe ročnej cieľovej úrovne stanovenej na toto obdobie.

268    Je pritom nesporné, že počas príspevkového obdobia 2016 bola žalobkyňa inštitúciou v zmysle článku 2 a článku 3 ods. 1 bodu 13 nariadenia č. 806/2014, takže predstavovala inštitúciu, ktorá mala povinnosť platiť príspevok ex ante za toto obdobie v súlade s článkom 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 v spojení s článkom 2, článkom 67 ods. 4 a článkom 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014.

269    Za týchto podmienok povinnosť žalobkyne zaplatiť príspevok ex ante za rok 2016 nemôže byť ovplyvnená neskorším prijatím smernice 2019/878, ktorá bola uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie 7. júna 2019 a nadobudla účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení s lehotou na prebratie, ktorá v zásade uplynula najneskôr 28. decembra 2020. Žiadne ustanovenie tejto smernice totiž nestanovuje vylúčenie žalobkyne ex tunc z osobnej pôsobnosti povinnosti platiť príspevky ex ante. V dôsledku toho SRB nemusela zohľadniť túto okolnosť v napadnutom rozhodnutí na účely stanovenia týchto príspevkov.

270    Vzhľadom na vyššie uvedené treba jedenásty žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

8.      O odôvodnení určenia ročnej cieľovej úrovne

271    Treba pripomenúť, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a. i. C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34 a citovanú judikatúru).

272    V prejednávanej veci bola účastníkom konania prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a na pojednávaní položená otázka týkajúca sa prípadného nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne.

273    Z odpovedí účastníkov konania vyplýva, že sa nezhodujú v otázke, či je napadnuté rozhodnutie v tejto súvislosti dostatočne odôvodnené, keďže žalobkyňa sa domnieva, že nie je, zatiaľ čo SRB má opačný názor.

274    Za týchto okolností a napriek tomu, že žalobkyňa vo svojej žalobe a vo svojom návrhu na úpravu žaloby nekritizuje odôvodnenie určenia ročnej cieľovej úrovne, sa Všeobecný súd domnieva, že mu prináleží preskúmať ex offo, či SRB z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila v napadnutom rozhodnutí určenie ročnej cieľovej úrovne.

275    Na úvod je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 musia na konci úvodného obdobia finančné prostriedky dostupné v SRF dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň, ktorá predstavuje minimálne 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

276    Podľa článku 69 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa počas úvodného obdobia príspevky ex ante časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne konečná cieľová úroveň uvedená v bode 275 vyššie, ale s náležitým ohľadom na fázu hospodárskeho cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú pozíciu inštitúcií.

277    Článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 spresňuje, že každoročne príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahnu 12,5 % konečnej cieľovej úrovne.

278    Pokiaľ ide o spôsob výpočtu príspevkov ex ante sa v článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že SRB určí ich výšku na základe ročnej cieľovej úrovne, pričom zohľadní konečnú cieľovú úroveň, a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku vypočítavanej každý štvrťrok všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

279    Podobne podľa článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 SRB vypočíta príspevok ex ante pre každú inštitúciu na základe ročnej cieľovej úrovne, ktorá sa stanoví podľa konečnej cieľovej úrovne a v súlade s metodikou stanovenou v delegovanom nariadení 2015/63.

280    Na účely preskúmania, či SRB splnila svoju povinnosť odôvodnenia pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne, treba najprv pripomenúť, že hoci autor rozhodnutia nie je povinný pri jeho odôvodnení uviesť všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, nemení to nič na tom, že toto odôvodnenie musí opísať aspoň skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú zásadný význam v rámci štruktúry rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169 a citovanú judikatúru).

281    Okrem toho keď SRB prijme rozhodnutie, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí dotknutým inštitúciám oznámiť metodiku výpočtu týchto príspevkov (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

282    To isté musí platiť aj pre metodiku určenia ročnej cieľovej úrovne, pretože táto suma má v štruktúre takéhoto rozhodnutia zásadný význam. Ako totiž vyplýva z článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81, spôsob výpočtu príspevkov ex ante spočíva v rozdelení uvedenej sumy medzi všetky dotknuté inštitúcie, takže zvýšenie alebo zníženie tejto sumy vedie k zodpovedajúcemu zvýšeniu alebo zníženiu príspevku ex ante každej z týchto inštitúcií.

283    Z vyššie uvedeného vyplýva, že inštitúcie, ktoré sú povinné platiť príspevky ex ante, musia byť schopné z napadnutého rozhodnutia pochopiť aspoň hlavné kroky metodiky výpočtu výšky ročnej cieľovej úrovne na dotknuté príspevkové obdobie.

284    V prejednávanej veci, ako vyplýva z odôvodnenia 80 napadnutého rozhodnutia, SRB stanovila výšku ročnej cieľovej úrovne na 7 007 654 704 eur.

285    V odôvodnení 60 napadnutého rozhodnutia SRB pripomenula, že určila túto cieľovú úroveň najmä s ohľadom na predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne, ktorá mala byť dosiahnutá na konci úvodného obdobia, ako aj finančné prostriedky, ktoré už boli k dispozícii v SRF.

286    V odôvodneniach 62 až 79 SRB uviedla postup určenia ročnej cieľovej úrovne v napadnutom rozhodnutí.

287    V odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia SRB vysvetlila, že stanovenie ročnej cieľovej úrovne na jednu osminu z 1 % sumy krytých vkladov v predchádzajúcom roku nie je dostatočné na dosiahnutie konečnej cieľovej úrovne v prípade, že by sa v budúcnosti očakával rast krytých vkladov.

288    V odôvodneniach 63 až 66 napadnutého rozhodnutia SRB spresnila, že s cieľom zohľadniť predpokladaný vývoj krytých vkladov počas úvodného obdobia analyzovala – vzhľadom na nedostatok spoľahlivých údajov o vývoji krytých vkladov inštitúcií – mieru rastu vkladov domácností a vkladov nefinančných obchodných spoločností, pričom vychádzala z údajov uverejnených Európskou centrálnou bankou (ECB). Poznamenala, že na základe tejto analýzy bola najrealistickejším scenárom ročná miera rastu krytých vkladov vo výške približne 3 %.

289    Okrem toho SRB v odôvodneniach 67 až 77 napadnutého rozhodnutia posúdila fázu hospodárskeho cyklu a potenciálneho procyklického vplyvu, ktorý by mohli mať príspevky ex ante na finančnú situáciu inštitúcií. V tejto súvislosti najmä uviedla, že zohľadnila skutočnosť, že príspevky ex ante na rok 2016 budú podstatne vyššie ako príspevky, ktoré vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií vybrali na rok 2015 na základe smernice 2014/59.

290    Na základe tohto posúdenia SRB v odôvodnení 78 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že vzhľadom na nepriaznivý vývoj v bankovom sektore a mieru neistoty, ktorou sa vyznačuje svetové hospodárstvo v roku 2016, bolo vhodné, s cieľom nezhoršiť procyklické účinky príspevkov ex ante na platobnú schopnosť bankového sektora, stanoviť nižšiu mieru rastu, než aká bola predpokladaná na základe miery rastu vkladov domácností a vkladov nefinančných obchodných spoločností, t. j. mieru rastu nižšiu ako 3 %.

291    Vzhľadom na tieto úvahy SRB v odôvodnení 80 napadnutého rozhodnutia stanovila koeficient, ktorý uplatnila na určenie ročnej cieľovej úrovne (ďalej len „koeficient“), a určila jeho hodnotu na 1,05 %. Následne vypočítala výšku ročnej cieľovej úrovne tak, že sumu krytých vkladov všetkých inštitúcií v roku 2015 vynásobila týmto koeficientom a výsledok tohto výpočtu vydelila ôsmimi podľa nasledujúceho matematického vzorca:

„Cieľ0 [výška ročnej cieľovej úrovne] = 5 339 158 631 522 [Celková výška krytých vkladov2015] * 0,0105 * ⅛ = 7 007 654 704 eur“.

292    Pokiaľ ide o dostatočnosť tohto odôvodnenia, po prvé treba pripomenúť, že príspevkové obdobie 2016 zodpovedá prvému roku úvodného obdobia v trvaní osem rokov. Hoci teda z odôvodnenia 60 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že ročná cieľová úroveň by mala byť stanovená s prihliadnutím na finančné zdroje, ktoré už sú dostupné v SRF, inštitúcie mohli vedieť, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výpočet ročnej cieľovej úrovne na príspevkové obdobie 2016.

293    Okrem toho z odôvodnení 60 a 80 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že SRB určila ročnú cieľovú úroveň na základe dvoch hlavných krokov. V prvom rade určila predpokladanú výšku konečnej cieľovej úrovne a v druhom rade vydelila túto výšku ôsmimi, aby zohľadnila skutočnosť, že úvodné obdobie trvalo osem príspevkových rokov (pozri body 285 až 291 vyššie).

294    Na druhej strane nič nenasvedčuje tomu, že výpočet ročnej cieľovej úrovne na príspevkové obdobie 2016 bol vykonaný podľa odlišného matematického vzorca ako je vzorec uvedený v odôvodnení 80 napadnutého rozhodnutia alebo že obsahoval ďalšie kroky, ktoré neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí.

295    Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že SRB v napadnutom rozhodnutí opomenula uviesť hlavné kroky metodiky výpočtu výšky ročnej cieľovej úrovne na toto príspevkové obdobie.

296    Pokiaľ ide po druhé o predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne, treba uviesť, že túto sumu možno vyvodiť z matematického vzorca uvedeného v odôvodnení 80 napadnutého rozhodnutia, ako pripúšťa samotná žalobkyňa a ako SRB potvrdila na pojednávaní. Konkrétnejšie, vynásobením prvých dvoch prvkov tohto vzorca, t. j. sumy krytých vkladov inštitúcií v roku 2015 (t. j. 5 339 158 631 522 eur) a koeficientu (t. j. 0,0105), je možné získať predpokladanú výšku konečnej cieľovej úrovne, t. j. približne 56 miliárd eur.

297    Pokiaľ ide po tretie o spôsob, akým SRB určila predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne, z odôvodnenia 59 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že SRB založila svoju analýzu na skutočnosti, že podľa článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 musí táto suma zodpovedať aspoň 1 % sumy krytých vkladov na konci úvodného obdobia všetkých inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch.

298    V tejto súvislosti z odôvodnení 62 a 63 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že SRB zohľadnila predpokladaný vývoj krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch, a to počnúc výškou týchto vkladov v roku 2015 až do konca úvodného obdobia, t. j. do konca roku 2023.

299    Okrem toho najmä z odôvodnení 66 a 78 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že SRB najprv identifikovala ročnú mieru rastu uvedených krytých vkladov vo výške 3 % od roku 2015 do roku 2023, ale potom tento percentuálny podiel znížila, aby zohľadnila analýzu fázy hospodárskeho cyklu a potenciálneho procyklického vplyvu, ktorý by mohli mať príspevky ex ante na finančnú situáciu inštitúcií (pozri body 289 až 290 vyššie).

300    Z napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že SRB na účely určenia konečnej cieľovej úrovne stanovila v rokoch 2015 až 2023 ročnú mieru rastu krytých vkladov nižšiu ako 3 %.

301    Napokon treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení 64 a 79 napadnutého rozhodnutia, SRB v čase stanovenia ročnej cieľovej úrovne za príspevkové obdobie 2016 nemala k dispozícii spoľahlivé údaje o pravdepodobnom vývoji krytých vkladov inštitúcií v rokoch 2015 až 2023 z dôvodu, že nová definícia krytých vkladov bola zavedená len rok predtým smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149). Vzhľadom na neexistenciu takýchto údajov musela SRB posúdiť predpokladaný vývoj uvedených vkladov na základe miery rastu vkladov domácností a vkladov nefinančných obchodných spoločností, ako to vyplýva z odôvodnenia 64 napadnutého rozhodnutia.

302    Za týchto osobitných okolností a navyše s prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie sa týkalo prvého príspevkového obdobia po prijatí nariadenia č. 806/2014, mohli inštitúcie ako obozretné subjekty rozumne očakávať, že pri určení ročnej cieľovej úrovne na toto obdobie SRB zohľadní aj predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne, ktorá bola uvedená v odôvodnení návrhu Komisie COM(2013) 520 final z 10. júla 2013, ktorý viedol k prijatiu tohto nariadenia, podľa ktorého sa Komisia domnievala, že konečná cieľová úroveň bude zodpovedať 55 miliardám eur.

303    Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti boli inštitúcie schopné pochopiť hlavné spôsoby, akými SRB určí konečnú cieľovú úroveň, s cieľom určiť ročnú cieľovú úroveň na príspevkové obdobie 2016.

304    Tvrdenia žalobkyne tento záver nespochybňujú.

305    V prvom rade žalobkyňa kritizuje skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani výšku krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov, ktoré boli predpovedané ku koncu úvodného obdobia, ani predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne.

306    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 296 vyššie, že predpokladanú sumu konečnej cieľovej úrovne možno vyvodiť z matematického vzorca uvedeného v odôvodnení 80 napadnutého rozhodnutia.

307    Okrem toho, pokiaľ ide o predpokladanú výšku krytých vkladov ku koncu úvodného obdobia, táto suma nepredstavuje v štruktúre napadnutého rozhodnutia podstatnú informáciu, bez ktorej by žalobkyňa nemohla pochopiť hlavné kroky metodiky, ktorú SRB uplatnila, opísanej v bode 293 vyššie.

308    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neuvádza číselné údaje, ktoré by umožňovali pochopiť dôvody, pre ktoré SRB stanovila koeficient práve na 1,05 %. Okrem toho si číselné údaje obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí navzájom odporujú. Skutočnosť, že SRB uplatnila koeficient 1,05 %, totiž znamená, že určenie ročnej cieľovej úrovne sa zakladá na kumulatívnom raste krytých vkladov o 5 % počas ôsmich rokov úvodného obdobia, zatiaľ čo v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že toto určenie je založené na „ročnej“ miere rastu krytých vkladov vo výške približne 3 %. Táto miera podľa žalobkyne viedla na konci úvodného obdobia ku kumulovanému rastu krytých vkladov viac ako 5 %. Okrem toho nie je spresnené, či odkaz na „konzervatívny prístup“ v odôvodnení 79 napadnutého rozhodnutia znamená, že ročná cieľová úroveň musela byť z bezpečnostných dôvodov stanovená na vysokej úrovni, alebo či znamená skôr to, že SRB vychádzala z nízkeho rastu krytých vkladov.

309    Táto argumentácia spočíva na jednej strane na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého SRB na účely určenia konečnej cieľovej úrovne použila ročnú mieru rastu krytých vkladov vo výške „približne 3 %. Ako už bolo uvedené v bode 300 vyššie, z napadnutého rozhodnutia, najmä z jeho odôvodnenia 78, vyplýva, že SRB považovala za vhodné „stanoviť ročnú cieľovú úroveň na rok 2016 na základe predpokladanej miery rastu krytých vkladov, ktorá je nižšia než je miera určená na základe zaznamenanej miery rastu vkladov domácností a vkladov nefinančných obchodných spoločností“, t. j. miery nižšej ako 3 %. Z tohto odôvodnenia tak možno vyvodiť, že SRB si ponechala sadzbu v rozmedzí od 0 % do 3 %. Okrem toho SRB zdôraznila, že uplatnila „konzervatívny prístup“, pričom v podstate uviedla, že sa domnievala, že z dôvodov, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí, bolo vhodné prijať ročnú mieru rastu nachádzajúcu na dolnej hranici tohto rozpätia.

310    V tejto súvislosti SRB na pojednávaní spresnila bez toho, aby jej v tomto bode žalobkyňa odporovala, že suma konečnej cieľovej úrovne vo výške 56 miliárd eur, stanovená v napadnutom rozhodnutí, zodpovedala ročnej miere rastu krytých vkladov vo výške približne 0,6 %. Takáto ročná miera rastu uplatnená na sumu 5 339 158 631 522 eur však po ôsmich rokoch zodpovedá kumulatívnej miere 4,92 %, a preto nie je, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, v rozpore s mierou rastu, ktorá je kumulovaná na konci tohto osemročného obdobia vo výške približne 5 %, ako to vyjadruje koeficient 1,05 %.

311    V tomto bode teda napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne rozpory.

312    Na druhej strane, pokiaľ ide o kritiku žalobkyne, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie neobsahuje číselné údaje umožňujúce pochopiť dôvody, pre ktoré SRB stanovila koeficient práve na 1,05 %, treba po prvé uviesť, že zo skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí a zo skutočností uvedených v bodoch 309 a 310 vyššie možno vyvodiť, že tento koeficient zodpovedá kumulatívnej miere rastu očakávaných krytých vkladov na konci úvodného osemročného obdobia vo výške približne 5 %, v dôsledku čoho je v prejednávanej veci ročná miera rastu približne 0,6 %. Táto posledná uvedená miera sa teda nachádza v spodnej časti rozpätia od 0 % do 3 % uplatneného SRB, čo je v súlade s jej konzervatívnym prístupom, ktorý je odôvodnený posúdením hospodárskeho cyklu a potenciálneho procyklického vplyvu, ktorý by príspevky ex ante mohli mať na finančnú situáciu inštitúcií. Obozretný hospodársky subjekt, akým je žalobkyňa, teda mohol pochopiť vzťah medzi týmito prvkami. Po druhé koeficient 1,05 % umožnil SRB, aby za konkrétnych okolností prejednávanej veci pripomenutých v bode 302 vyššie priblížiť konečnú cieľovú úroveň predpokladanej sumy k tejto úrovni, ako to vyplývalo z prípravných prác na nariadení č. 806/2014. Po tretie, pokiaľ ide o stanovenie koeficientu, ktorý má v podstate odrážať ekonomickú prognózu založenú na viacerých vyvíjajúcich sa, neistých alebo premenlivých faktoroch, bolo by neprimerané vyžadovať osobitné odôvodnenie pre každú technickú voľbu alebo každý číselný údaj, o ktorý sa odôvodnenie opiera, keďže z napadnutého rozhodnutia jasne vyplývajú úvahy, na základe ktorých bolo možné neskôr napadnúť jeho dôvodnosť na príslušnom súde (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 108 a citovanú judikatúru).

313    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, napadnuté rozhodnutie nie je nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne na príspevkové obdobie 2016.

C.      Záver

314    Keďže žiadny zo žalobných dôvodov uvedených žalobkyňou nie je dôvodný, žalobu treba v celom rozsahu zamietnuť.

V.      O trovách

315    Podľa článku 133 rokovacieho poriadku sa o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí. Podľa článku 219 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na toto konanie po vrátení veci Všeobecnému súdu na ďalšie konanie Všeobecný súd rozhodne o trovách konania na Všeobecnom súde a o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.

316    Okrem toho podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

317    V prejednávanej veci Súdny dvor v rozsudku o odvolaní zrušil pôvodný rozsudok a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. V tomto rozsudku teda treba rozhodnúť o trovách konania, ktoré vznikli v súvislosti s pôvodným konaním pred Všeobecným súdom, odvolacím konaním pred Súdnym dvorom a týmto konaním po vrátení veci na ďalšie konanie.

318    Keďže SRB nemala v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyne v súvislosti s týmto konaním.

319    Keďže žalobkyňa nemala úspech vo veci samej v konaní o veci vrátenej na ďalšie konanie pred Všeobecným súdom, na základe tvrdení, ktoré uviedla v rámci konania na Všeobecnom súde, ktoré predchádzalo odvolaniu, treba rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila SRB v súvislosti s týmito dvoma konaniami.

320    Napokon podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku Rada a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli banke NRW.Bank v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom vo veci C‑662/19 P.

3.      NRW.Bank znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli SRB v súvislosti s konaním o veci vrátenej Všeobecnému súdu vo veci T‑466/16 RENV ako aj v súvislosti s pôvodným konaním pred Všeobecným súdom vo veci T‑466/16.

4.      Rada Európskej únie a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kornezov De Baere Petrlík

Kecsmár Kingston

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. februára 2024.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní tejto žaloby

II. Napadnuté rozhodnutie

III. Návrhy účastníkov konania

IV. Právny stav

A. O námietkach nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f), článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b), ako aj prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63

1. O deviatom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

a) Úvodné poznámky

b) O rozsahu článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

c) O zákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

1) O prvej časti založenej na nezohľadnení prípravných prác na smernici 2014/59

2) O druhej časti založenej na porušení cieľa znížiť zaťaženie verejných rozpočtov

3) O tretej časti založenej na porušení zásady zosúladenia príspevkov ex ante s rizikovým profilom a zásady rovnosti zaobchádzania

2. O desiatom žalobnom dôvode založenom na námietkach nezákonnosti článku 6 ods. 5 prvého pododseku písm. b) a prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63

B. O žalobných dôvodoch týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

1. O druhom a treťom žalobnom dôvode založených na porušení článku 41 Charty a povinnosti odôvodnenia napadnutým rozhodnutím z dôvodu neexistencie právneho základu na nahradenie pôvodných rozhodnutí so spätnou účinnosťou

2. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výpočet príspevku ex ante žalobkyne

a) Úvodné poznámky

b) O prvej časti týkajúcej sa neexistencie individuálneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

c) O druhej časti týkajúcej sa neoznámenia individuálnych údajov ostatných inštitúcií

d) O tretej časti týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia, pokiaľ ide o vytvorenie intervalov

3. O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení „všeobecných procesných požiadaviek“ vyplývajúcich z článku 41 Charty, článku 298 ZFEÚ, všeobecných právnych zásad a rokovacieho poriadku SRB

4. O prvom a siedmom žalobnom dôvode založených na porušení článku 41 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Charty z dôvodu nedodržania práva byť vypočutý

a) O prvej časti týkajúcej sa nedostatočnej lehoty na predloženie pripomienok v rámci konzultačného postupu

b) O druhej časti týkajúcej sa skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo s konečnou platnosťou prijaté pred konzultačným postupom

5. O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na účinnú súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím

6. O ôsmom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na článok 3 bod 28 a článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

7. O jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení všeobecných právnych zásad, keďže napadnuté rozhodnutie nie je založené na právnej úprave platnej v čase jeho prijatia

8. O odôvodnení určenia ročnej cieľovej úrovne

C. Záver

V. O trovách

*      Jazyk konania: nemčina.