ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 20. júna 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Pojem – Samotné zabezpečenie fyzických zariadení – Poskytnutie televízorov vybavených izbovou anténou, ktorá umožňuje zachytávanie signálov a šírenie vysielaní, v apartmánoch – Zisková povaha – Zásada technologickej neutrality“
Vo veci C‑135/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Amtsgericht Potsdam (Okresný súd Postupim, Nemecko) z 1. februára 2023 a doručený Súdnemu dvoru 7. marca 2023, ktorý súvisí s konaním:
Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA)
proti
GL,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz, P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele (spravodajkyňa),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA), v zastúpení: F. Seifert, Rechtsanwalt,
– francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a E. Timmermans, splnomocnení zástupcovia,
– rakúska vláda, v zastúpení: Dr G. Kunnert, A. Posch a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Samnadda a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 22. februára 2024,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA), spoločnosťou pre kolektívnu správu autorských práv, a spoločnosťou GL, prevádzkovateľom apartmánového domu, vo veci údajných porušení autorského práva týmto prevádzkovateľom z dôvodu, že v apartmánoch, ktoré prevádzkuje, sa poskytujú televízne prijímače vybavené izbovou anténou umožňujúcou zachytávanie signálov a šírenie vysielaní, najmä hudby.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve (Švajčiarsko) Zmluvu WIPO o autorskom práve (ďalej len „WCT“), ktorá bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208) a ktorá nadobudla platnosť vo vzťahu k Európskej únii 14. marca 2010 (Ú. v. EÚ L 32, 2010, s. 1).
4 Článok 8 WCT s názvom „Právo na verejné vysielanie“ stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 11 ods. 1 bodu ii), článku 11bis ods. l bodov i) a ii), článku 11ter ods. l bodu ii), článku 14 ods. l bodu ii) a článku 14bis ods. l [Dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, podpísaného v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979] majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeľovať súhlas na akékoľvek vysielanie svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane takého sprístupnenia svojich diel verejnosti, keď jednotlivci môžu mať prístup k týmto dielam z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia.“
5 Spoločné vyhlásenia týkajúce sa WCT boli prijaté na diplomatickej konferencii WIPO 20. decembra 1996.
6 Spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 8 WCT znie:
„Rozumie sa, že len zabezpečenie fyzických zariadení, ktoré umožňujú alebo dovoľujú vysielanie samo osebe, nemožno pokladať za vysielanie v zmysle tejto zmluvy alebo [Dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, v znení zmien z 28. septembra 1979]. …“
Právo Únie
7 Odôvodnenia 4, 9, 10, 23 a 27 smernice 2001/29 stanovujú:
„(4) Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie… a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu…
…
(9) Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
(10) Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie‘, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.
…
(23) Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.
…
(27) Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.“
8 Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
Nemecké právo
9 Paragraf 15 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:
„…
2. Autor má okrem toho výhradné právo sprístupniť svoje dielo verejnosti v nehmotnej podobe (právo na verejný prenos). Právo na verejný prenos zahŕňa predovšetkým:
(1) právo na prezentáciu, predvádzanie a prenos (§ 19),
(2) právo na sprístupňovanie verejnosti (§ 19a),
(3) právo na vysielanie (§ 20),
(4) právo na prenos prostredníctvom vizuálnych alebo zvukových nosičov (§ 21),
(5) právo na prenos prostredníctvom rozhlasového vysielania a jeho sprístupňovanie verejnosti (§ 22).
3. O verejný prenos ide vtedy, ak je určený širokej verejnosti. Súčasťou verejnosti je akákoľvek osoba, ktorú nespájajú osobné vzťahy s osobou, ktorá dielo zhodnocuje, alebo s inými osobami, ktoré dielo prijímajú alebo k nemu majú prístup v nehmotnej forme.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
10 GEMA, organizácia pre kolektívnu správu autorských práv v oblasti hudby, podala na Amtsgericht Potsdam (Okresný súd Postupim, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu o náhradu škody z titulu autorského práva proti GL, prevádzkovateľovi domu, v ktorom sa nachádza 18 apartmánov, a to z dôvodu, že GL v týchto apartmánoch dával k dispozícii televízne prijímače vybavené izbovými anténami, ktoré umožňujú prijímať signály a šíriť v týchto apartmánoch vysielanie, najmä hudbu, v rozpore s § 15 zákona o autorskom práve a súvisiacich právach, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej.
11 Tento súd má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či takéto poskytovanie zariadení predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a to najmä vzhľadom na okolnosť, že predmetná budova nie je vybavená „centrálnou anténou“ umožňujúcou šíriť signály v týchto apartmánoch.
12 V tejto súvislosti uvádza, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764), rozhodol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, šírenie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu takýto prenos. Vo svojom uznesení z 18. marca 2010, Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon (C‑136/09, EU:C:2010:151), Súdny dvor dospel k záveru, že hotelové zariadenie uskutočňuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, keď nainštaluje televízory do izieb svojho zariadenia a napojí ich na „centrálnu anténu“ tohto zariadenia, čím daným prijímačom umožní príjem vysielania. Naproti tomu z rozsudku z 2. apríla 2020, Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:268), vyplýva, že poskytovanie rádioprijímačov v prenajatých motorových vozidlách nepredstavuje takýto verejný prenos.
13 Vnútroštátny súd sa domnieva, že táto judikatúra neumožňuje s istotou odpovedať na otázku, či poskytnutie televíznych prijímačov vybavených izbovou anténou umožňujúcou zachytenie signálov a šírenie vysielaní v týchto apartmánoch bez „centrálnej antény“ prevádzkovateľom apartmánového domu, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
14 Za týchto podmienok Amtsgericht Potsdam (Okresný súd Postupim) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Ide o verejný prenos v zmysle článku 3 [smernice 2001/29/ES], ak prevádzkovateľ apartmánového domu v tomto apartmánovom dome dáva k dispozícii televízory, pričom každý z nich prijíma vysielanie pomocou izbovej antény bez centrálneho príjmu na prenos signálov?“
O prejudiciálnej otázke
15 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na poskytnutie televíznych prijímačov s izbovými anténami prevádzkovateľom apartmánového domu určeného na prenájom, ktoré bez ďalších zásahov prijímajú signály a umožňujú šírenie vysielaní.
16 Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či už po drôte, alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
17 Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, podľa tohto ustanovenia autori disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje zasiahnuť voči prípadným používateľom ich diela a verejnému prenosu, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel prenos zakázať (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 30, a z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).
18 Keďže článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nespresňuje pojem „verejný prenos“, je potrebné vymedziť zmysel a dosah tohto pojmu z hľadiska cieľov sledovaných touto smernicou a kontextu, do ktorého je vykladané ustanovenie vložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).
19 Pokiaľ ide o tieto ciele, Súdny dvor opakovane pripomenul, že pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má, ako zdôrazňuje odôvodnenie 23 tejto smernice, chápať v širokom zmysle tak, že zahŕňa každý prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a teda zahŕňa všetky transmisie alebo retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Z odôvodnení 4, 9 a 10 uvedenej smernice totiž vyplýva, že jej hlavným cieľom je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom (rozsudok z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).
20 Pokiaľ ide o kontext predmetného ustanovenia, z odôvodnenia 27 smernice 2001/29, ktoré v podstate preberá spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 8 WCT, vyplýva, že „samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2020, Stim a SAMI, C‑753/18, EU:C:2020:268, bod 33).
21 Podľa ustálenej judikatúry pojem „verejný prenos“ v zmysle tohto článku 3 ods. 1 zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a verejný prenos tohto diela, a vyžaduje si individuálne posúdenie (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 37, a z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 47, ako aj citovaná judikatúra).
22 Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Tieto kritériá sa majú uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 35, a z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 et C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 48 ako aj citovaná judikatúra).
23 Súdny dvor spomedzi týchto kritérií zdôraznil nezastupiteľnú úlohu poskytovateľa a vedomú povahu jeho konania. Prevádzkovateľ totiž uskutočňuje „prenos“, ak s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto konania títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k vysielanému dielu (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 46, a z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 49, ako aj citovaná judikatúra).
24 Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že zisková povaha verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je irelevantná, hoci táto povaha nie je nevyhnutnou podmienkou, ktorá by rozhodovala o samotnej existencii takéhoto prenosu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 50, ako aj citovanú judikatúru).
25 V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že „vnímavosť“ verejnosti môže byť rozhodujúca v tom zmysle, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z neho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom uskutočňuje toto šírenie, zatiaľ čo takýto ziskový charakter chýba, ak cieľová verejnosť neprikladá takémuto šíreniu nijakú dôležitosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, body 50 až 52).
26 Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že nezastupiteľná úloha používateľa poskytnúť zákazníkom prístup k chráneným dielam a vedomá povaha jeho konania, najmä ak ide o konanie zamerané na dosiahnutie zisku, slúžia na rozlíšenie toho, či na účely uplatnenia článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 ide o „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, alebo ide o „samotné zabezpečenie fyzických zariadení“ v zmysle odôvodnenia 27 tejto smernice.
27 Vzhľadom na tieto zásady, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry, Súdny dvor rozhodol, že ani poskytnutie rádioprijímača zabudovaného do prenajatého motorového vozidla, ktorý umožňuje bez akéhokoľvek dodatočného zásahu zo strany prenajímajúcej spoločnosti prijímať terestriálne vysielanie dostupné v oblasti, v ktorej sa vozidlo nachádza, a ani poskytnutie zvukového zariadenia, prípadne softvéru umožňujúceho šírenie hudobnej kulisy, nepredstavujú „prenos“. Takéto úkony totiž podľa judikatúry Súdneho dvora predstavujú „zabezpečenie fyzických zariadení“ v zmysle odôvodnenia 27 smernice 2001/29 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 2020, Stim a SAMI, C‑753/18, EU:C:2020:268, bod 34, ako aj z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 69).
28 V tejto súvislosti Súdny dvor najmä uviedol, že ak by samotná okolnosť, že použitie zariadenia je nevyhnutné na to, aby verejnosť mohla skutočne využiť dielo, automaticky viedla ku kvalifikácii konania osoby, ktorá zariadenia poskytla, ako „verejného prenosu“, potom by každé „zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos“ predstavovalo takýto úkon, čo je však výslovne vylúčené v odôvodnení 27 smernice 2001/29, ktoré v podstate preberá spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 8 WCT (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, bod 68, ako aj citovanú judikatúru).
29 Súdny dvor naopak rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľov pohostinstva, hotela, kúpeľného zariadenia a rehabilitačného centra, títo prevádzkovatelia uskutočňujú prenos, keď svojim zákazníkom vedome sprostredkovávajú chránené diela prostredníctvom vedomého šírenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov inštalovaných vo svojom zariadení (pozri najmä rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 46; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 196; z 27. februára 2014, OSA, C‑351/12, EU:C:2014:110, bod 26, ako aj z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, body 55 a 56).
30 V tejto judikatúre sa totiž Súdny dvor v podstate domnieval, že ak prevádzkovateľ zariadenia svojim zákazníkom vedome sprístupňuje televízne alebo rozhlasové signály a prijímače, ktoré umožňujú vysielanie programov zakódovaných do týchto signálov a ktoré sú inštalované na viacerých miestach tohto zariadenia, ide o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, pričom nie je dôležité, aká je použitá technika prenosu signálu.
31 V prejednávanej veci z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prevádzkovateľ apartmánového domu, o ktorý ide vo veci samej, dáva nájomcom týchto apartmánov k dispozícii televízory vybavené izbovými anténami, u ktorých je preukázané, že zachytávajú signály a umožňujú šírenie vysielania, najmä hudby, v týchto apartmánoch.
32 Hoci je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vzhľadom na úvahy pripomenuté v bodoch 19 až 30 tohto rozsudku určil, či prevádzkovateľ budovy, o akú ide vo veci samej, uskutočňuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 39], Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť mu na tento účel užitočné usmernenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť prejednávaný spor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BV, C‑570/20, EU:C:2022:348, bod 44).
33 V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, ako to uviedol generálny advokát v bodoch 40 a 50 svojich návrhov, a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že prevádzkovateľ apartmánového domu tým, že tieto apartmány vybavil televíznymi prijímačmi a izbovými anténami, ktoré bez ďalšieho zásahu prijímajú signály a umožňujú šírenie vysielania, najmä hudby v uvedených apartmánoch, koná vedome s cieľom umožniť svojim klientom prístup k týmto vysielaniam v prenajatých apartmánoch počas obdobia prenájmu bez toho, aby bolo rozhodujúce, či títo zákazníci využijú, alebo nevyužijú túto možnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C‑610/15, EU:C:2017:456, bod 31 a citovanú judikatúru).
34 Okrem toho konanie tohto prevádzkovateľa, ktorý svojim hosťom umožňuje prístup k vysielaným dielam, sa má považovať za poskytnutie dodatočnej služby na účel dosiahnutia určitého zisku.
35 Ponuka tejto služby má totiž vplyv na štandard predmetných apartmánov, a teda na cenu nájomného za apartmány, o ktoré ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 90 a citovanú judikatúru), alebo, ako bolo uvedené v bode 25 tohto rozsudku, na ich atraktívnosť, a tým aj na ich návštevnosť. Treba sa teda domnievať, že ponuka takejto služby umožňuje preukázať ziskovú povahu prenosu v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku.
36 Na účely preskúmania, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, je irelevantná okolnosť zdôraznená týmto súdom, že televízne prijímače sporné vo veci samej sú pripojené na „izbovú“ anténu, a nie na „centrálnu“ anténu, o akú išlo vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 18. marca 2010, Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon (C‑136/09, EU:C:2010:151).
37 Takéto rozlišovanie medzi centrálnymi a izbovými anténami by totiž nebolo v súlade so zásadou technologickej neutrality, podľa ktorej musí zákon všeobecným spôsobom stanoviť práva a povinnosti osôb, aby sa neuprednostnilo využívanie jednej technológie na úkor inej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2022, Austro‑Mechana, C‑433/20, EU:C:2022:217, bod 27 a citovanú judikatúru).
38 V druhom rade na to, aby sa na chránené diela vzťahoval pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je potrebné, aby tieto chránené diela boli skutočne predmetom prenosu pre verejnosť. Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb (rozsudok z 20. apríla 2023, Blue Air Aviation, C‑775/21 a C‑826/21, EU:C:2023:307, body 51 a 52, ako aj citovaná judikatúra).
39 Pojem „verejný“ teda obsahuje určitú prahovú hodnotu de minimis, čo z tohto pojmu vylučuje veľmi malý, či dokonca zanedbateľný počet dotknutých osôb. Na určenie tohto počtu je potrebné zohľadniť najmä počet osôb, ktoré môžu mať paralelne prístup k tomu istému dielu, ale aj počet osôb, ktoré môžu mať postupne prístup k takémuto dielu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, body 43 a 44, ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 68, ako aj citovanú judikatúru).
40 V prejednávanej veci vnútroštátny súd neposkytol informáciu o počte osôb, ktoré môžu mať prístup k dielam, či už paralelne alebo postupne, s výnimkou toho, že v predmetnej budove je 18 apartmánov. Tento súd predovšetkým neuvádza, či sú tieto apartmány predmetom krátkodobého prenájmu, slúžiace najmä ako ubytovania cestovného ruchu, čo môže mať vplyv na počet osôb, ktoré môžu mať postupne prístup k predmetným dielam.
41 V súlade s judikatúrou citovanou v bode 31 tohto rozsudku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či chránené diela sú skutočne predmetom „verejného“ prenosu v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku, a Súdnemu dvoru prináleží, aby mu v tejto súvislosti poskytol užitočné usmernenia.
42 Ako uviedol generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, ak by vnútroštátny súd musel konštatovať, že apartmány nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, o ktorú ide vo veci samej, slúžia na krátkodobý prenájom, najmä z dôvodu, že ide ubytovacie zariadenie cestovného ruchu, ich nájomcovia sa musia považovať za „verejnosť“, keďže ako celok, podobne ako klienti hotelového zariadenia, predstavujú neurčitý počet potenciálnych adresátov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, body 41 a 42].
43 V treťom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby bolo možné prenos chráneného diela kvalifikovať ako „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, sa tento prenos musí uskutočniť špecifickou technológiou, odlišnou od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo v prípade, že taká technológia neexistuje, musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, t. j. verejnosti, ktorú nositeľ práva pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos diela ešte nezohľadnil (rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 70 a citovaná judikatúra).
44 Ako zdôraznil generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, nájomcovia apartmánov v nehnuteľnosti určenej na krátkodobý prenájom, slúžiacej najmä ako zariadenie cestovného ruchu, môžu predstavovať takúto „novú“ verejnosť, keďže tieto osoby by napriek tomu, že sa nachádzajú v oblasti pokrytia uvedeným televíznym vysielaním, nemohli sledovať toto vysielanie bez zásahu prevádzkovateľa tejto nehnuteľnosti, ktorý im v týchto apartmánoch nainštaloval televízne prijímače s izbovými anténami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, body 46 a 47).
45 Naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, ak by vnútroštátny súd konštatoval, že predmetné apartmány sú prenajaté nájomcom, ktorí v nich majú bydlisko, nemožno ich považovať za „novú verejnosť“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 43 tohto rozsudku.
46 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na vedomé poskytnutie televíznych prijímačov vybavených izbovými anténami, ktoré bez ďalšieho zásahu prijímajú signály a umožňujú šírenie vysielania, prevádzkovateľom apartmánového domu slúžiaceho na prenájom, pokiaľ nájomcov týchto apartmánov možno považovať za „novú verejnosť“.
O trovách
47 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že
pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na vedomé poskytnutie televíznych prijímačov vybavených izbovými anténami, ktoré bez ďalšieho zásahu prijímajú signály a umožňujú šírenie vysielania, prevádzkovateľom apartmánového domu slúžiaceho na prenájom, pokiaľ nájomcov týchto apartmánov možno považovať za „novú verejnosť“.
Podpisy