UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata komora)
z 15. decembra 2023 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Článok 42 ods. 1 a 2 nariadenia (EÚ) 2017/1939 – Rozhodnutie stálej komory Európskej prokuratúry podať obžalobu – Procesný akt Európskej prokuratúry – Nedostatok právomoci“
Vo veci T‑103/23,
Victor‑Constantin Stan, bydliskom v Bukurešti (Rumunsko), v zastúpení: A. Şandru a V. Costa Ramos, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej prokuratúre, v zastúpení: L. De Matteis, F.‑R. Radu a E. Farhat, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora),
v zložení: predsedníčka komory O. Porchia (spravodajkyňa), sudcovia M. Jaeger a P. Nihoul,
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:
– žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 23. februára 2023,
– námietku neprípustnosti vznesenú Európskou prokuratúrou samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. mája 2023,
– pripomienky žalobcu k námietke neprípustnosti podané do kancelárie Všeobecného súdu 17. júla 2023,
– návrhy Rady Európskej únie, Európskej komisie a Európskeho parlamentu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podané do kancelárie Všeobecného súdu 3., 14. a 22. júna 2023,
vydal toto
Uznesenie
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ žalobca, pán Victor‑Constantin Stan, navrhuje zrušenie rozhodnutia stálej komory Európskej prokuratúry č. 4 z 9. decembra 2022, ktorým táto komora rozhodla o podaní obžaloby týkajúcej sa osoby žalobcu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 22. decembra 2021 Direcția Națională Anticorupție – Serviciul Teritorial Timişoara (Národné protikorupčné riaditeľstvo, územný obvod Temešvár, Rumunsko) prijalo oznámenia dvoch osôb týkajúce sa možného spáchania trestných činov.
3 Rozhodnutím z 20. januára 2021 európsky delegovaný prokurátor konajúci vo veci v Rumunsku požiadal o odňatie veci zapísanej do registra Národného protikorupčného riaditeľstva, územný obvod Temešvár.
4 Dňa 27. januára 2022 začal európsky delegovaný prokurátor konajúci vo veci v Rumunsku vyšetrovanie. Podľa jeho názoru sa od roku 2018 niekoľko osôb dopustilo trestných činov, ktoré im umožnili nezákonne získať finančné prostriedky z rozpočtu Únie a rumunského štátneho rozpočtu.
5 Dňa 28. júna 2022 bol žalobca, na základe uznesenia európskeho delegovaného prokurátora konajúceho vo veci v Rumunsku z 27. júna 2022, obvinený za skutky, ktorých sa dopustil ako spolupáchateľ, týkajúce sa nezákonného získania rumunských finančných prostriedkov, ktoré je trestné podľa článku 306 rumunského Trestného zákonníka. Podľa európskeho delegovaného prokurátora konajúceho vo veci v Rumunsku žalobca v období od 27. decembra 2018 do 31. augusta 2021 predložil Agenția pentru Întreprinderi Mici și Mijlocii, Atragere de Investiti si Promovarea Exportului Timişoara (Agentúra pre malé a stredné podniky, prilákanie investícií a podporu exportu Temešvár, Rumunsko) nepravdivé, nepresné a neúplné dokumenty týkajúce sa projektov, ktoré predložilo šesť spoločností s cieľom získať finančné prostriedky z rumunského štátneho rozpočtu.
6 Dňa 9. decembra 2022 stála komora Európskej prokuratúry č. 4 prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodla o podaní obžaloby vo veci týkajúcej sa najmä žalobcu a odložila vec v časti týkajúcej sa skutkov korupcie a falšovania, ktoré sa netýkali žalobcu.
7 Dňa 19. decembra 2022 európsky delegovaný prokurátor konajúci vo veci v Rumunsku podal obžalobu a žalobca bol súdený pred Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) v súvislosti so spáchaním trestného činu nezákonného získania finančných prostriedkov.
Návrhy účastníkov konania
8 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj následné akty,
– prípadne vyhlásil za neuplatniteľné ustanovenia Rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry, ktoré sú v rozpore s nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1).
9 Európska prokuratúra svojou námietkou neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
10 V odpovedi na námietku neprípustnosti žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Európskou prokuratúrou,
– subsidiárne, vyhradil si rozhodnutie až do rozhodnutia vo veci samej.
Právny stav
11 Podľa článku 130 ods. 1 a 7 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ak o to žalovaný žiada, Všeobecný súd rozhodne o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Európska prokuratúra požiadala, aby sa rozhodlo o neprípustnosti žaloby, Všeobecný súd, ktorý sa domnieva, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu, rozhodne o tomto návrhu bez ďalšieho konania.
12 Európska prokuratúra uvádza tri dôvody neprípustnosti. Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o návrhoch smerujúcich na zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že článok 263 ZFEÚ sa v tomto prípade neuplatňuje na jej procesné úkony. Po druhé tvrdí, že žalobca nie je oprávnený podať žalobu. Po tretie sa domnieva, že v rozsahu, v akom je žaloba vo veci samej neprípustná, musí byť žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ zamietnutý ako neprípustný.
13 Pokiaľ ide o prvý dôvod neprípustnosti, Európska prokuratúra tvrdí, že táto žaloba podaná podľa článku 263 ZFEÚ je neprípustná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie podlieha súdnemu preskúmaniu len za podmienok stanovených v článku 42 nariadenia 2017/1939, ktoré v prejednávanej veci nie sú splnené.
14 Európska prokuratúra v tejto súvislosti tvrdí, že článok 263 ZFEÚ sa na procesné úkony Európskej prokuratúry neuplatňuje. Podľa článku 86 ods. 3 ZFEÚ článok 42 nariadenia 2017/1939 predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 263 ZFEÚ. Rámec súdneho preskúmania procesných úkonov Európskej prokuratúry stanovený v článku 42 nariadenia 2017/1939 sa zakladá na niekoľkých pilieroch, ktoré spolu tvoria systém zaručujúci úplný súlad s procesnými zárukami zakotvenými v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
15 Prvý pilier pozostáva z článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939, podľa ktorého súdne preskúmanie procesných aktov Európskej prokuratúry, ktoré majú mať právne účinky voči tretím stranám, patrí do právomoci príslušného vnútroštátneho súdu v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve. Podľa Európskej prokuratúry je priznanie tejto právomoci vnútroštátnym súdom priamym a prirodzeným dôsledkom skutočnosti, že veci preskúmavané Európskou prokuratúrou sa predkladajú príslušnému vnútroštátnemu súdu. Okrem toho podľa existujúceho právneho rámca majú právomoc súčasne uplatňovať vnútroštátne právo a právo Európskej únie len vnútroštátne súdy. Na druhej strane Európska prokuratúra v rámci svojej činnosti v oblasti vyšetrovania a trestného stíhania uplatňuje tak právo Únie, ako aj vnútroštátne právo. Zverenie súdneho preskúmania procesných úkonov Európskej prokuratúry vnútroštátnemu súdu, ktorý je príslušný na uplatňovanie vnútroštátneho práva, ako aj práva Únie, zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy osobám, ktoré sú vyšetrované Európskou prokuratúrou. Nariadenie 2017/1939 teda umožňuje čiastočnú výnimku zo zásad práva Únie týkajúcich sa výlučnej právomoci Súdneho dvora Európskej únie preskúmavať akty prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, zakotvených okrem iného v rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), keďže umožňuje vnútroštátnym súdom preskúmať akty Európskej prokuratúry a zrušiť ich platnosť, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom.
16 Európska prokuratúra dodáva, že ak sa procesný úkon Európskej prokuratúry, ktorý vnútroštátny súd preskúmava, považuje za odporujúci ustanoveniu práva Únie, článok 42 ods. 2 písm. a) nariadenia 2017/1939 vyžaduje, aby vnútroštátne súdy v súlade s článkom 267 ZFEÚ podali návrh na začatie prejudiciálneho konania o platnosti tohto úkonu. Okrem toho článok 42 ods. 3 nariadenia 2017/1939 stanovuje výnimku z pravidla zakotveného v prvom odseku tohto článku s cieľom pokryť prípadnú zostávajúcu situáciu, keď proti rozhodnutiu Európskej prokuratúry o odložení veci nemožno podať opravný prostriedok na vnútroštátnej úrovni, a uplatní sa len vtedy, ak sa žiada o súdne preskúmanie na základe práva Únie.
17 Okrem toho Európska prokuratúra uvádza, že v prípade uvedenom v článku 42 ods. 8 nariadenia 2017/1939 týkajúcom sa právnych aktov Európskej prokuratúry, ktoré nie sú považované za procesné úkony, ktoré majú mať právne účinky voči tretím osobám, musia byť na prípustnosť žaloby splnené všetky podmienky na jej podanie v súlade s článkom 263 ZFEÚ.
18 Napokon Európska prokuratúra zdôrazňuje dôsledky, ktoré má pre jej fungovanie, ako aj pre fungovanie Súdneho dvora Európskej únie, prípustnosť žalôb o neplatnosť smerujúcich proti procesným úkonom Európskej prokuratúry, okrem tých, ktoré sú stanovené ako výnimka v článku 42 ods. 3 nariadenia 2017/1939. Na jednej strane by došlo k oneskoreniu vyšetrovania zo strany Európskej prokuratúry a na druhej strane by sa Súdny dvor Európskej únie zmenil na odvolací súd pre veľký počet trestných vecí. Na druhej strane vyhlásenie týchto žalôb o neplatnosť za prípustné by bolo v rozpore s ustanoveniami článku 86 ZFEÚ a nariadenia 2017/1939.
19 Žalobca tvrdí, že jeho žaloba je prípustná. Podľa jeho názoru je prístup, ktorý obhajuje Európska prokuratúra, v rozpore s právom Únie. Článok 42 nariadenia 2017/1939 nespĺňa požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces stanovené v článku 47 Charty a porušuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie upravenú v článku 19 ZEÚ, zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv Únie a rešpektovanie autonómie právneho systému Únie.
20 Po prvé žalobca pripomína, že súdne preskúmanie je mechanizmom, ktorý zaručuje dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Zásada efektivity, ktorá úzko súvisí s dodržiavaním práva na účinný prostriedok nápravy, vyžaduje, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mali prístup k primeraným a účinným prostriedkom nápravy na ochranu svojich práv a slobôd podľa práva Únie. To je možné dosiahnuť len výkladom článku 42 nariadenia 2017/1939 v tom zmysle, že umožňuje fyzickým osobám podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam Európskej prokuratúry na Súdny dvor Európskej únie. Podobne vnútroštátne súdy nemajú „právomoc alebo schopnosť konštatovať, že rozhodnutie stálej komory“ Európskej prokuratúry je v rozpore s právom Únie, a tak dodržiavanie práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinný prostriedok nápravy závisí od ochoty týchto súdov využiť mechanizmus prejudiciálneho konania. Právomoc vnútroštátnych súdov sa obmedzuje na posúdenie, či tvrdenia žalobcu vyvolávajú dostatočné pochybnosti o platnosti sporného opatrenia na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil žalobca. V dôsledku toho účastníci konania nemôžu voľne využiť prejudiciálne konanie. Odmietnutie vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu obžalovaného na začatie prejudiciálneho konania vedie k vysokému riziku, že právo Únie nebude uplatnené, alebo bude uplatnené nesprávne.
21 Okrem toho existujú rozdiely, pokiaľ ide o „rozsah, v akom vnútroštátne súdy rôznych členských štátov skutočne využívajú možnosť predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky“, čo vedie k diskriminačným situáciám medzi štátnymi príslušníkmi rôznych členských štátov. Podľa žalobcu možno konštatovať, že neexistuje skutočné súdne preskúmanie aktov prijatých Európskou prokuratúrou v rámci trestného konania vedeného európskymi delegovanými prokurátormi v Rumunsku.
22 Žalobca tvrdí, že článok 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 „neprimerane rozdeľuje právomoc“ Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor pripomenul, že „súdne preskúmanie v členských štátoch sa musí vykonávať v súlade s právom Únie a že jeho právomoc… nemožno obísť alebo zrušiť pravidlami sekundárneho práva“. Okrem toho podľa žalobcu môže výlučné odvolávanie sa na vnútroštátne súdy s cieľom získať súdnu ochranu práva Únie viesť k nejednotnému výkladu a narušiť harmonizované zásady právneho rámca Únie. Podľa jeho názoru vyňatie aktov Európskej prokuratúry z právomoci súdov Únie znamená, že bol zbavený opravného prostriedku, na ktorý mal nárok podľa článku 47 Charty.
23 Po druhé žalobca tvrdí, že odkaz v článku 86 ods. 2 ZFEÚ na začatie trestného konania pred vnútroštátnymi súdmi je výnimkou, ktorú využíva Európska prokuratúra a ktorá sa týka len štádia obžaloby, ale ktorú nemožno vykladať extenzívne a nemožno ju považovať za takú, ktorá by vylučovala osobitnú právomoc priznanú súdom Únie. Žalobca dodáva, že z doslovného a teleologického výkladu článku 86 ods. 3 ZFEÚ vyplýva, že toto ustanovenie výslovne nestanovuje možnosť odchýliť sa od právomoci Súdneho dvora Európskej únie v oblasti súdneho preskúmania aktov vydaných Európskou prokuratúrou a implicitne túto právomoc obmedziť. Článok 42 nariadenia 2017/1939 sa má vykladať v spojení a kombinácii s ostatnými pravidlami a zásadami Únie v súdnych veciach, ktoré zohľadňujú právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces.
24 Po tretie žalobca tvrdí, že podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sú v prejednávanej veci splnené. Po prvé napadnuté rozhodnutie malo svojou povahou priamy vplyv na právne postavenie žalobcu, po druhé toto rozhodnutie sa priamo týkalo žalobcu a podstatne ovplyvnilo jeho právne postavenie, po tretie žalobca mal legitímny záujem na zrušení tohto rozhodnutia a po štvrté dvojmesačná lehota na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu bola zachovaná.
25 Na úvod je potrebné pripomenúť, že mechanizmus stanovený normotvorcom na zabezpečenie preskúmania procesných aktov Európskej prokuratúry je mechanizmom sui generis (pozri analogicky uznesenia z 13. júna 2022, Mendes de Almeida/Rada, T‑334/21, EU:T:2022:375, bod 40, a z 25. októbra 2022, WO/Európsky prokurátor, T‑603/21, neuverejnené, EU:T:2022:683, bod 36). Podľa odôvodnenia 88 nariadenia 2017/1939 je účelom tohto mechanizmu zaručiť účinné opravné prostriedky v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.
26 Pokiaľ ide o procesné akty Európskej prokuratúry, ich súdne preskúmanie je upravené v článku 42 nariadenia 2017/1939. Konkrétne odsek 1 tohto článku okrem iného stanovuje, že procesné úkony Európskej prokuratúry, ktoré majú mať právne účinky voči tretím osobám, podliehajú kontrole príslušných vnútroštátnych súdov v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vnútroštátnym právom. Odsek 2 toho istého článku spresňuje, že Súdny dvor má v súlade s článkom 267 ZFEÚ právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa platnosti procesných aktov Európskej prokuratúry, ak je takáto otázka platnosti vznesená pred súdom členského štátu priamo na základe práva Únie, o výklade alebo platnosti ustanovení práva Únie vrátane nariadenia 2017/1939 a o výklade článkov 22 a 25 tohto nariadenia v súvislosti s prípadným konfliktom právomoci medzi Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.
27 V článku 42 nariadenia 2017/1939 sa výslovne stanovuje právomoc súdu Únie podľa článku 263 ZFEÚ len vo vzťahu k rozhodnutiam Európskej prokuratúry o odložení veci, ak sú napadnuté priamo na základe práva Únie, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiam Európskej prokuratúry, ktoré majú vplyv na práva dotknutých osôb podľa kapitoly VIII nariadenia 2017/1939, a vo vzťahu k rozhodnutiam Európskej prokuratúry, ktoré nie sú procesnými úkonmi, ako sú rozhodnutia Európskej prokuratúry týkajúce sa práva verejnosti na prístup k dokumentom alebo rozhodnutie o odvolaní európskeho delegovaného prokurátora prijaté v súlade s článkom 17 ods. 3 nariadenia, alebo akékoľvek iné správne rozhodnutie.
28 V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o žalobcu, predstavuje procesný úkon Európskej prokuratúry, ktorý nespadá do pôsobnosti rozhodnutí uvedených v článku 42 ods. 3 a 8 nariadenia 2017/1939. Na druhej strane sa časť napadnutého rozhodnutia týkajúca sa skutkov podplácania a falšovania, ktorou sa vec odkladá, netýka žalobcu.
29 Žalobca sa však domnieva, že Všeobecný súd by mal na základe výkladu článku 42 nariadenia 2017/1939 vyhlásiť, že má právomoc vyhovieť najmä požiadavkám práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, a nedotknúť sa právomoci Súdneho dvora Európskej únie zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv a rešpektovanie autonómie právneho systému Únie.
30 Pokiaľ ide o výklad článku 42 nariadenia 2017/1939, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je širší výklad možný len vtedy, ak je v súlade so znením dotknutého ustanovenia, a že ani zásada výkladu v súlade s vyššou kogentnou normou nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (pozri analogicky rozsudky z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, EU:C:2019:765, bod 61, a z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19, EU:T:2020:465, bod 111).
31 Pokiaľ ide o článok 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2017/1939, nemožno spochybniť, že zmysel týchto ustanovení je jednoznačný v tom, že priznávajú vnútroštátnym súdom výlučnú právomoc rozhodovať o procesných úkonoch Európskej prokuratúry, ktoré majú mať právne účinky voči tretím osobám, okrem výnimiek stanovených v odseku 3 tohto článku a úpravy vyhradenej niektorým rozhodnutiam Európskej prokuratúry uvedeným v odseku 8 tohto článku, a že Súdny dvor rozhoduje o platnosti týchto procesných aktov s ohľadom na ustanovenia práva Únie a výklad alebo platnosť ustanovení nariadenia 2017/1939 len v rámci prejudiciálneho konania.
32 Tým, že žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie, a teda aby na základe výkladu článku 42 nariadenia 2017/1939 rozhodol, že má právomoc rozhodnúť o práve na účinný prostriedok nápravy, navrhuje výklad contra legem, ktorý preto nemožno prijať.
33 V tejto súvislosti je dôležité spresniť, že aj za predpokladu, že sa žalobca neobmedzí na snahu o extenzívny výklad článku 42 nariadenia 2017/1939 s cieľom tvrdiť, že Všeobecný súd má v prejednávanej veci právomoc, a že má v úmysle spochybniť napadnuté rozhodnutie tým, že prostredníctvom námietky nezákonnosti spochybní platnosť tohto článku z hľadiska článku 19 ZEÚ, treba konštatovať, že takáto námietka nemôže byť prijatá preto, lebo Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o žalobe vo veci samej.
34 Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o požiadavky účinnej súdnej ochrany, treba zdôrazniť, že v rámci súdneho preskúmania stanoveného nariadením 2017/1939 má Súdny dvor podľa článku 267 ZFEÚ právomoc rozhodovať najmä o otázkach výkladu a platnosti procesných aktov Európskej prokuratúry a ustanovení práva Únie vrátane tohto nariadenia, ako to potvrdzuje článok 42 ods. 2 tohto nariadenia.
35 V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobca môže v zásade napadnúť na príslušných vnútroštátnych súdoch procesné úkony Európskej prokuratúry uvedené v článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 a v tejto súvislosti namietať nezákonnosť tohto nariadenia. Súdnemu dvoru bude prislúchať, aby v prípade, že mu vnútroštátny súd predloží vec na rozhodnutie, rozhodol o platnosti tohto článku 42 a prípadne rokovacieho poriadku vzhľadom na nariadenie 2017/1939 a ostatné ustanovenia práva Únie, na ktoré sa žalobca odvoláva vo svojej žalobe.
36 Vzhľadom na už uvedené skutočnosti je potrebné vyhovieť prvému dôvodu neprípustnosti vznesenému Európskou prokuratúrou a v dôsledku toho vyhovieť námietke neprípustnosti vznesenej Európskou prokuratúrou, a teda zamietnuť túto žalobu z dôvodu, že Všeobecný súd nemá právomoc ju prejednať a rozhodnúť o nej bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o návrhoch týkajúcich sa ustanovení Rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry, ktoré sa týkajú merita sporu.
37 V súlade s článkom 144 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak žalovaný vzniesol námietku neprípustnosti alebo nedostatku právomoci uvedenú v článku 130 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa rozhodne až po zamietnutí tejto námietky alebo po jej spojení s konaním vo veci samej. Okrem toho podľa článku 142 ods. 2 toho istého nariadenia vstup vedľajšieho účastníka do konania stráca svoj účel, najmä ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú. Keďže v prejednávanej veci bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá z dôvodu nedostatku právomoci Všeobecného súdu, nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na vstup Rady Európskej únie, Európskej komisie a Európskeho parlamentu do konania.
O trovách
38 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, treba mu uložiť povinnosť nahradiť okrem vlastných trov konania aj trovy konania vynaložené Európskou prokuratúrou v súlade s jej návrhmi s výnimkou trov konania týkajúcich sa návrhov na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
39 Pokiaľ sa na základe článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom. V dôsledku toho žalobca, Európska prokuratúra, Rada, Komisia a Parlament znášajú každý svoje vlastné trovy konania súvisiace s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament.
3. Pán Victor‑Constantin Stan znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Európskej prokuratúry s výnimkou trov konania súvisiacich s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
4. Pán Stan, Európska prokuratúra, Rada, Komisia a Parlament znášajú svoje vlastné trovy konania súvisiace s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
V Luxemburgu 15. decembra 2023