Vec T‑103/23
Victor‑Constantin Stan
proti
Európskej prokuratúre
Uznesenie Všeobecného súdu (desiata komora) z 15. decembra 2023
„Žaloba o neplatnosť – Článok 42 ods. 1 a 2 nariadenia (EÚ) 2017/1939 – Rozhodnutie stálej komory Európskej prokuratúry podať obžalobu – Procesný akt Európskej prokuratúry – Nedostatok právomoci“
1. Právo Únie – Výklad – Metódy – Zákaz výkladu práva Únie contra legem
(pozri bod 30)
2. Žaloba o neplatnosť – Právomoc Súdneho dvora Európskej únie – Rozsah pôsobnosti – Právomoc Všeobecného súdu preskúmať procesné akty Európskej prokuratúry – Vylúčenie
(Článok 263 TFUE; nariadenie Rady 2017/1939, článok 42 ods. 1 a 2)
(pozri body 31, 36)
Zhrnutie
V nadväznosti na oznámenia dvoch osôb, ktoré boli doručené Direcția Națională Anticorupție – Serviciul Teritorial Timişoara (Národné protikorupčné riaditeľstvo, územný obvod Temešvár, Rumunsko), začal európsky delegovaný prokurátor v Rumunsku (ďalej len „prokurátor“) v januári 2022 vyšetrovanie z dôvodu, že od roku 2018 sa niekoľko osôb dopustilo trestných činov, ktoré im umožnili nezákonne získať finančné prostriedky z rozpočtu Európskej únie a rumunského štátneho rozpočtu.
V rámci tohto vyšetrovania a v nadväznosti na uznesenie prokurátora bol pán Victor‑Constantin Stan obvinený za skutky, ktorých sa dopustil ako spolupáchateľ, týkajúce sa nezákonného získania rumunských finančných prostriedkov, ktoré je trestné podľa rumunského Trestného zákonníka. Podľa prokurátora pán Stan počas niekoľkých rokov predkladal rumunským orgánom nepravdivé, nepresné a neúplné dokumenty týkajúce sa projektov predložených šiestimi spoločnosťami s cieľom získať finančné prostriedky z rumunského štátneho rozpočtu.
V decembri 2022 Európska prokuratúra rozhodla o podaní obžaloby týkajúcej sa najmä pána Stana a odložila časť týkajúcu sa skutkov korupcie a falšovania, ktoré sa ho netýkali (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)(1).
Pán Stan podal na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa okrem iného domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby Všeobecný súd vyhlásil, že má právomoc rozhodovať. Na tento účel najmä tvrdil, že nariadenie 2017/1939 o zriadení Európskej prokuratúry(2), ktoré a priori stanovuje výlučnú právomoc vnútroštátnych súdov preskúmavať platnosť procesných aktov Európskej prokuratúry, nespĺňa požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako sú stanovené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
Európska prokuratúra na svoju obranu vzniesla námietky neprípustnosti najmä z dôvodu, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže článok 263 ZFEÚ týkajúci sa priamych žalôb sa v prejednávanej veci neuplatňuje na procesné akty Európskej prokuratúry.
Všeobecný súd, na ktorý bola podaná táto žaloba a táto námietka neprípustnosti, rozhodol o novej otázke rozdelenia právomocí medzi súd Únie a vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o súdne preskúmanie procesných aktov Európskej prokuratúry, a zamietol žalobu z dôvodu, že nemá právomoc o nej rozhodovať.
Posúdenie Všeobecným súdom
Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že súdne preskúmanie procesných aktov Európskej prokuratúry je stanovené v článku 42 nariadenia 2017/1939. Na jednej strane sa v ňom stanovuje, že procesné akty Európskej prokuratúry, ktoré vyvolávajú právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve.(3) Na druhej strane spresňuje, že podľa článku 267 ZFEÚ má Súdny dvor po prvé právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach(4) týkajúcich sa platnosti procesných aktov Európskej prokuratúry, pokiaľ je takáto otázka platnosti vznesená pred súdom členského štátu priamo na základe práva Únie; po druhé o výklade alebo platnosti ustanovení práva Únie vrátane nariadenia o zriadení Európskej prokuratúry a po tretie o výklade článkov 22 a 25 uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o akýkoľvek konflikt právomocí medzi Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.
Okrem toho uvedený článok 42 výslovne obmedzuje právomoc súdu Únie preskúmať zákonnosť podľa článku 263 ZFEÚ na určité druhy rozhodnutí prokuratúry,(5) ako sú rozhodnutia o odložení veci za predpokladu, že sú napadnuté priamo na základe práva Únie, rozhodnutia, ktoré sa týkajú ochrany údajov dotknutých osôb, ako aj rozhodnutia, ktoré nie sú procesnými aktmi, ako sú rozhodnutia týkajúce sa práva verejnosti na prístup k dokumentom alebo rozhodnutie o odvolaní európskeho delegovaného prokurátora, alebo akékoľvek iné správne rozhodnutie.
Pokiaľ ide ďalej o možnosť založiť právomoc Všeobecného súdu na extenzívnom alebo konformnom výklade článku 42 nariadenia 2017/1939, Všeobecný súd pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej je použitie extenzívneho výkladu možné len v rozsahu, v akom je v súlade so znením dotknutého ustanovenia, a ani zásada výkladu v súlade s vyššou kogentnou normou nemôže slúžiť ako základ výkladu contra legem.
V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie procesných aktov prijatých Európskou prokuratúrou, znenie článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2017/1939 nie je vôbec nejednoznačné, keďže tieto ustanovenia priznávajú vnútroštátnym súdom výlučnú právomoc rozhodovať o procesných aktoch Európskej prokuratúry, ktoré majú vyvolávať právne účinky voči tretím stranám, okrem výnimiek stanovených v odsekoch 3 a 8 toho istého článku. V dôsledku toho môže Súdny dvor len v rámci prejudiciálneho konania určiť platnosť týchto aktov vzhľadom na ustanovenia práva Únie a výklad alebo platnosť ustanovení dotknutého nariadenia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Všeobecný súd dospel k záveru, že žalobca tým, že navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie, a v dôsledku toho vyhlásil, že má právomoc na základe výkladu nariadenia o zriadení Európskej prokuratúry z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy, navrhuje výklad contra legem, ktorý nemožno pripustiť.
Napokon aj za predpokladu, že sa žalobca neobmedzí na snahu o extenzívny výklad nariadenia 2017/1939 s cieľom tvrdiť, že Všeobecný súd má v prejednávanej veci právomoc, a že má v úmysle spochybniť napadnuté rozhodnutie tým, že prostredníctvom námietky nezákonnosti spochybní platnosť sporného nariadenia z hľadiska článku 19 ZEÚ, nemožno takejto námietke vyhovieť z dôvodu, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o žalobe vo veci samej.
V tejto súvislosti Všeobecný súd poznamenal, že v rámci súdneho preskúmania stanoveného nariadením 2017/1939 má Súdny dvor podľa článku 267 ZFEÚ najmä právomoc rozhodovať o otázkach výkladu a platnosti procesných aktov Európskej prokuratúry a ustanovení práva Únie vrátane tohto nariadenia.(6)
V prejednávanej veci žalobca v zásade môže napadnúť procesné akty Európskej prokuratúry uvedené v článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 na príslušných vnútroštátnych súdoch a v tomto kontexte namietať jeho nezákonnosť. V takom prípade bude úlohou Súdneho dvora, ak sa naň vnútroštátny súd obráti, vyjadriť sa k platnosti článku 42 tohto nariadenia, ako aj prípadne k platnosti rokovacieho poriadku vzhľadom na nariadenie 2017/1939 a ostatné ustanovenia práva Únie, na ktoré sa žalobca odvoláva vo svojej žalobe.