NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 18. novembra 2021(1)
Vec C‑140/20
G.D.
proti
The Commissioner of the Garda Síochána,
Minister for Communications, Energy and Natural Resources,
Attorney General
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Telekomunikácie – Spracovávanie osobných údajov – Dôvernosť správy – Poskytovatelia elektronických komunikačných služieb – Smernica 2002/58/ES – Článok 15 ods. 1 – Článok 4 ods. 2 ZEÚ – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 8 a 11 a článok 52 ods. 1 – Všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe – Prístup k uchovávaným údajom – Použitie uchovávaných údajov ako dôkazu v trestnom konaní“
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania – ku ktorému patria ešte návrhy na začatie prejudiciálneho konania v spojených veciach C‑793/19, SpaceNet, a C‑794/19, Telekom Deutschland, v ktorých tiež prednášam návrhy(2) v tento istý deň –, opäť svedčí o obavách, ktoré v niektorých členských štátoch vyvoláva judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa uchovávania osobných údajov vytvorených v sektore elektronických komunikácií a prístupu k nim.
2. V návrhoch vo veciach C‑511/18 a C‑512/18, La Quadrature du Net a i.(3), a C‑520/18, Ordre des barreaux francophones et germanophone a i.(4), som uviedol, že hlavnými míľnikmi uvedenej judikatúry dovtedy boli:
– rozsudok z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i.(5), ktorým Súdny dvor vyhlásil smernicu 2006/24/ES(6) za neplatnú, keďže zahŕňala neprimeraný zásah do práv uznaných v článkoch 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),
– rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i.(7), v ktorom sa rozhodlo, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES(8) bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe na účely boja proti závažnej trestnej činnosti,
– rozsudok z 2. októbra 2018, Ministerio Fiscal(9), ktorým bol potvrdený výklad článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, pričom bol spresnený význam, ktorý má v tejto súvislosti zásada proporcionality.
3. V roku 2018 niektoré súdy určitých členských štátov predložili Súdnemu dvoru viaceré návrhy na začatie prejudiciálneho konania, v ktorých vyjadrili svoje pochybnosti o tom, či by uvedené rozsudky (z rokov 2014, 2016 a 2018) mohli odňať štátnym orgánom nástroj, ktorý je nevyhnutný pre ochranu národnej bezpečnosti a pre boj proti trestnej činnosti a terorizmu.
4. Na základe štyroch z uvedených návrhov na začatie prejudiciálneho konania boli vydané rozsudky Privacy International(10) a La Quadrature du Net a i.(11), oba zo 6. októbra 2020, ktorými bola v podstate potvrdená judikatúra vyplývajúca z rozsudku Tele2 Sverige, aj keď nimi boli zavedené určité doplňujúce spresnenia.
5. Vzhľadom na to, kto ich vydal (veľká komora Súdneho dvora), na ich obsah a na úsilie podrobne vysvetliť v dialógu s vnútroštátnymi súdmi dôvody, ktoré napriek všetkému odôvodňujú konštatovania, ktoré sú v nich uvedené, by sa dalo očakávať, že uvedenými dvoma „súhrnnými“ rozsudkami zo 6. októbra 2020 bola diskusia ukončená. O každom ďalšom návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúcom sa tej istej problematiky by sa teda malo rozhodnúť odôvodneným uznesením upraveným v článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
6. Pred 6. októbrom 2020 však boli do kancelárie Súdneho dvora doručené tri ďalšie návrhy na začatie prejudiciálneho konania (návrh podaný v prejednávanej veci a návrhy podané v spojených veciach C‑793/19 a C‑794/19), ktorých obsahom bola opäť spochybnená judikatúra vytvorená v súvislosti s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58.
7. Súdny dvor informoval vnútroštátne súdy o rozsudkoch zo 6. októbra 2020 pre prípad, že by chceli vziať späť svoje návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Keďže uvedený súd na tomto návrhu trval, ako vysvetlím nižšie(12), rozhodlo sa, že sa neuplatní článok 99 rokovacieho poriadku a že o tomto návrhu rozhodne veľká komora Súdneho dvora.
I. Právny rámec
A. Právo Únie. Smernica 2002/58
8. Podľa odseku 1 článku 5 s názvom „Dôvernosť správy“:
„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát [príslušných údajov o prenose dát – neoficiálny preklad] prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami [príslušnými údajmi o prenose dát – neoficiálny preklad] zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1 Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.“
9. Článok 6 s názvom „Prevádzkové údaje [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad]“ stanovuje:
„1. Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad] týkajúce sa účastníkov a užívateľov, spracovávané a uložené poskytovateľom verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby, sa musia vymazať alebo zanonymniť [anonymizovať – neoficiálny preklad], ak už naďalej nie sú potrebné na účely prenosu správy, bez vplyvu na odseky 2, 3 a 5 tohto článku a článku 15 ods. 1.
2. Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad] potrebné na účely fakturácie účastníka a platby za spojenie sa môžu spracovávať. Také spracovanie je povolené len do konca obdobia, počas ktorého môže byť faktúra právne napadnutá alebo sa môže uplatniť nárok na platbu.
…“
10. Článok 15, nazývaný „Uplatňovanie niektorých ustanovení smernice 95/46/ES“(13), v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie [neoprávneného používania – neoficiálny preklad] elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie [uchovávanie – neoficiálny preklad] údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“
B. Vnútroštátne právo. Communications (Retention of Data) Act 2011 [zákon o komunikáciách (uchovávaní údajov) z roku 2011, ďalej len „zákon z roku 2011“]
11. Supreme Court (Najvyšší súd) v bode 3 návrhu na začatie prejudiciálneho konania opisuje vnútroštátne právo takto:
– „Zákon z roku 2011 bol prijatý s výslovným cieľom prebrať smernicu 2006/24.
– Článok 3 zákona z roku 2011 ukladá všetkým poskytovateľom služieb povinnosť uchovávať počas dvoch rokov ‚údaje o pevnej a mobilnej telefónnej sieti‘.
– Ide o údaje, ktoré umožňujú identifikovať zdroj, adresáta, dátum a čas začiatku a konca komunikácie, druh dotknutej komunikácie, ako aj druh a geografickú polohu použitého komunikačného zariadenia. Obsah komunikácie nepatrí do tejto kategórie údajov.
– Tieto údaje sa môžu sprístupniť a poskytnúť na základe žiadosti o poskytnutie údajov. Článok 6 zákona z roku 2011 stanovuje podmienky, za ktorých možno podať žiadosť o poskytnutie údajov, a podľa odseku 1 tohto článku príslušník An Garda Síochána (štátna polícia, Írsko), ktorý nemá nižšiu hodnosť ako ‚chief superintendent‘ (divízny komisár), môže podať žiadosť o poskytnutie údajov, ak sa domnieva, že sú potrebné najmä na predchádzanie, odhaľovanie, vyšetrovanie alebo stíhanie závažného trestného činu, pričom pod takým trestným činom sa rozumie trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na päť rokov alebo viac, ako aj ostatné trestné činy uvedené v prílohe 1 zákona z roku 2011.
– Medzi mechanizmy dohľadu stanovené zákonom z roku 2011 patrí postup predkladania sťažností stanovený v článku 10 tohto zákona a konanie pred ‚designated judge‘ (poverený sudca) podľa článku 12, ktorý je poverený preskúmať uplatňovanie ustanovení uvedeného zákona.
– … Commissioner of the Garda Síochána (riaditeľ štátnej polície) z dôvodov vnútornej politiky rozhodol, že žiadosti o poskytnutie telefónnych údajov podané podľa zákona z roku 2011 musí centralizovaným spôsobom spracovať jediný divízny komisár. Vedúcim policajným dôstojníkom zodpovedným za poskytovanie údajov bol vedúci spravodajského a bezpečnostného oddelenia An Garda Síochána (štátna polícia), ktorý rozhoduje v poslednom stupni o predložení žiadosti o poskytnutie údajov poskytovateľom komunikačných služieb podľa ustanovení zákona z roku 2011. Bola vytvorená malá nezávislá jednotka známa pod názvom Telecommunications Liaison Unit (ďalej len ‚TLU‘), ktorá mala podporiť prácu vedúceho policajného dôstojníka a pôsobiť ako jediné kontaktné miesto pre poskytovateľov služieb.
– V období rozhodujúcom pre toto konanie musel všetky žiadosti o poskytnutie údajov schváliť najprv ‚superintendent‘ (policajný dôstojník) alebo ‚inspector‘ (inšpektor) konajúci v postavení policajného dôstojníka a následne boli tieto žiadosti zaslané na účely spracovania na TLU. Vyšetrovatelia mali v žiadosti uviesť dostatočne presné informácie na to, aby bolo možné prijať informované rozhodnutie, a mať na pamäti, že divízny komisár môže mať povinnosť odôvodniť uvedené rozhodnutie neskôr v súdnom konaní alebo pred povereným sudcom High Court (Vyšší súd, Írsko). Tak TLU, ako aj vyšetrujúci divízny komisár majú povinnosť overiť zákonnosť, primeranosť a nevyhnutnosť žiadostí o poskytnutie údajov, ktoré podávajú príslušníci An Garda Síochána (štátna polícia). Žiadosti, o ktorých sa rozhodlo, že nie sú v súlade s požiadavkami stanovenými v zákone alebo v interných protokoloch írskej polície, boli vrátené na účely objasnenia alebo poskytnutia doplňujúcich informácií. Podľa memoranda o porozumení prijatého v máji 2011 sa poskytovatelia služieb zaviazali, že nebudú spracovávať žiadosti o poskytnutie údajov týkajúcich sa hovorov, ktoré neprešli týmto procesom. TLU navyše podlieha kontrole Data Protection Commissioner (komisár pre ochranu údajov, Írsko).“
12. V prílohe I rozhodnutia vnútroštátneho súdu na nachádza niekoľko doplňujúcich spresnení týkajúcich sa obsahu zákona z roku 2011. Podľa uvedených spresnení:
– V článku 1 zákona z roku 2011 je pojem „údaje“ vymedzený ako „údaje o prenose dát alebo polohe a súvisiace údaje potrebné na identifikáciu účastníka alebo užívateľa“.
– Článok 6 ods. 1 zákona z roku 2011 oprávňuje príslušníka polície za vyššie uvedených podmienok získať prístup k uvedeným údajom, ak sa domnieva, že tieto údaje sú potrebné na: „a) predchádzanie, odhaľovanie, vyšetrovanie alebo stíhanie závažného trestného činu, b) zachovanie bezpečnosti štátu a c) záchranu ľudského života“.
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13. G.D. bol v roku 2015 odsúdený za trestný čin vraždy na trest odňatia slobody na doživotie. Počas odvolacieho konania na Irish Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko) bezúspešne napadol prípustnosť niektorých dôkazov obžaloby založených na telefónnych údajoch uchovávaných v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
14. Súbežne s odvolaním v trestnom konaní podal G.D. návrh na začatie civilného(14) konania na High Court (Vyšší súd, Írsko) s cieľom napadnúť platnosť niektorých ustanovení zákona z roku 2011, na základe ktorých boli spomenuté telefónne údaje uchovávané a sprístupnené.
15. High Court (Vyšší súd) rozhodnutím zo 6. decembra 2018 vyhovel návrhu G.D. na určenie, že článok 6 ods. 1 písm. a) zákona z roku 2011 nie je v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES v spojení s článkami 7 a 8, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty.
16. Írska vláda napadla uvedené rozhodnutie na Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), ktorý kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je všeobecný/univerzálny systém uchovávania údajov – aj keď podlieha prísnym obmedzeniam v oblasti uchovávania a prístupu – sám osebe v rozpore s ustanoveniami článku 15 smernice 2002/58, vykladanými vzhľadom na Chartu?
2. Môže vnútroštátny súd v rámci preskúmania prípadnej nezlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia uplatňovaného na základe smernice 2006/24, ktoré stanovuje všeobecný systém uchovávania údajov (ktorý podlieha potrebnej prísnej kontrole uchovávania alebo prístupu), s právom Únie a najmä v rámci preskúmania primeranosti takéhoto systému zohľadniť skutočnosť, že poskytovatelia služieb môžu legálne uchovávať údaje na svoje vlastné obchodné účely a môže sa od nich vyžadovať, aby uchovávali údaje z dôvodov národnej bezpečnosti, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti smernice 2002/58?
3. Aké kritériá má vnútroštátny súd uplatniť v rámci posudzovania zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia týkajúceho sa prístupu k uchovávaným údajom s právom Únie, a najmä s Chartou…, pri skúmaní, či takýto systém prístupu stanovuje požadované predchádzajúce nezávislé preskúmanie, ktoré Súdny dvor vyžaduje vo svojej judikatúre? Môže v tejto súvislosti vnútroštátny súd v rámci takéhoto posúdenia vziať do úvahy existenciu následného súdneho alebo nezávislého preskúmania?
4. Je vnútroštátny súd v každom prípade povinný vyhlásiť vnútroštátne opatrenie za nezlučiteľné s ustanoveniami článku 15 smernice 2002/58, ak toto vnútroštátne opatrenie upravuje všeobecný systém uchovávania údajov na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a ak vnútroštátny súd na základe všetkých dostupných dôkazov dospel k záveru, že takéto uchovávanie je podstatné a zároveň striktne nevyhnutné na dosiahnutie cieľa boja proti závažnej trestnej činnosti?
5. Ak je vnútroštátny súd povinný rozhodnúť, že vnútroštátne opatrenie je nezlučiteľné s ustanoveniami článku 15 smernice 2002/58 vykladanými vzhľadom na Chartu…, je oprávnený obmedziť časové účinky takého rozhodnutia, pokiaľ dospeje k záveru, že ak by to neurobil, došlo by k ‚chaosu a závažnému poškodeniu všeobecného záujmu‘ [v súlade s prístupom, ktorý bol použitý napríklad vo veci R (National Council for Civil Liberties) v. Secretary of State for Home Department a Secretary of State for Foreign Affairs [2018] EWHC 975, bod 46]?
6. Môže byť vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na určenie, že vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s článkom 15 smernice 2002/58, alebo na neuplatnenie tejto právnej úpravy alebo na určenie, že uplatnením takejto právnej úpravy došlo k porušeniu práv jednotlivca, či už v rámci konania začatého s cieľom podporiť tvrdenie o prípustnosti dôkazov v rámci trestného konania alebo za iných okolností, oprávnený zamietnuť takýto návrh v súvislosti s údajmi uchovávanými podľa vnútroštátneho ustanovenia prijatého na základe povinnosti verne prebrať do vnútroštátneho práva ustanovenia smernice podľa článku 288 ZFEÚ alebo obmedziť účinky takéhoto rozhodnutia na obdobie po vyhlásení neplatnosti smernice 2006/24, o ktorom Súdny dvor Európskej únie rozhodol 8. apríla 2014?“
17. Supreme Court (Najvyšší súd) uvádza, že také dôkazy, aké boli predložené v trestnom konaní vedenom proti G.D., sú rozhodujúce pri odhaľovaní a vyšetrovaní určitých kategórií závažných trestných činov. Zdôrazňuje, že ak by sa nepovolilo všeobecné uchovávanie metaúdajov – aj s podmienkami prístupu, ktoré by sa mohli stanoviť –, páchateľov mnohých z uvedených trestných činov by nebolo možné odhaliť ani úspešne stíhať.
18. V tomto zmysle uvádza nasledujúce úvahy:
– iné formy uchovávania údajov, či už geografickým zameraním alebo iným spôsobom, by boli neúčinné na dosiahnutie cieľov predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania aspoň určitých druhov závažných trestných činov a tiež by mohli viesť k porušeniu iných práv jednotlivca,
– cieľ uchovávania údajov akýmkoľvek reštriktívnejším spôsobom, ako je všeobecný systém uchovávania údajov, na ktorý sa vzťahujú nevyhnutné záruky, je nerealizovateľný,
– ciele predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov by boli v prípade neexistencie všeobecného systému uchovávania údajov vážne ohrozené.
III. Konanie na Súdnom dvore
19. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 25. marca 2020.
20. Písomné pripomienky predložili G.D., Commissioner of the Garda Síochána (riaditeľ štátnej polície), belgická, česká, cyperská, dánska, španielska, estónska, fínska, francúzska, holandská, poľská, portugalská a švédska vláda, ako aj Európska komisia.
21. Vnútroštátny súd v reakcii na výzvu, aby sa vyjadril, či po vydaní rozsudku La Quadrature du Net nechce vziať svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania späť, listom doručeným 27. októbra 2020 oznámil, že na tomto návrhu trvá.(15)
22. Pojednávanie, ktoré sa konalo spoločne s pojednávaním v spojených veciach C‑793/19, SpaceNet, a C‑794/19, Telekom Deutschland, sa uskutočnilo 13. septembra 2021. Zúčastnili sa na ňom účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky (s výnimkou belgickej, českej a portugalskej vlády), a Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov.
IV. Analýza
A. Úvodná úvaha
23. Väčšina účastníkov tohto prejudiciálneho konania sa zhoduje na tom, že šesť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, ktoré položil Supreme Court (Najvyšší súd), možno rozdeliť do troch skupín týkajúcich sa:
– zákonnosti systému všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov ako takého a v súvislosti s bojom proti závažnej trestnej činnosti (prvá, druhá a štvrtá otázka),
– znakov, ktoré musí prípadne spĺňať prístup k uchovávaným údajom (tretia otázka),
– možnosti obmedziť časové účinky prípadného vyhlásenia nezlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa tejto problematiky s právom Únie (piata a šiesta otázka).
24. Podľa môjho názoru boli všetky uvedené otázky v plnom rozsahu zodpovedané v rozsudku La Quadrature du Net a v rozsudku z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií)(16).
25. Pokiaľ ide o rozsudok La Quadrature du Net, vnútroštátny súd po oboznámení sa s ním odpovedal Súdnemu dvoru mimoriadne stručne.
26. Po tom, čo uznal, že uvedený rozsudok prispieva k objasneniu práva Únie, len uviedol, že „typ prípadu, z ktorého vychádza konanie, v ktorom Supreme Court (Najvyšší súd) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa podstatne odlišuje od typu situácií, z ktorých vychádzajú konania, v ktorých bol vydaný uvedený rozsudok“(17).
27. Uvedené tvrdenia vnútroštátneho súdu, ktoré tento súd uviedol po tom, čo podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, nespochybňujú judikatúru stanovenú v rozsudku La Quadrature du Net (tak, ako ju spochybnili niektoré vlády členských štátov, ktoré vstúpili do tohto konania) ani nepožadujú, aby sa objasnil obsah tohto rozsudku.
28. Hoci „situácie, z ktorých vychádzajú“(18) konania, v ktorých bol vydaný rozsudok La Quadrature du Net, sa odlišujú od situácií, z ktorých vychádza prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, dôležité je, že judikatúra, ktorú Súdny dvor všeobecne stanovil v uvedenom rozsudku, má účinky erga omnes a je záväzná pre všetky súdy členských štátov, pokiaľ ide o výklad smernice 2002/58.
29. Čo sa týka prístupu k uchovávaným údajom, tiež sa domnievam, že rozsudok Prokuratuur, ktorý bol vydaný po tom, čo vnútroštátny súd rozhodol, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozptyľuje pochybnosti, ktoré má uvedený súd.
30. Za uvedených podmienok – na rozdiel od prístupu, ktorým sa riadim v návrhoch SpaceNet a Deutsche Telekom(19) – v týchto návrhoch len vyvodím dôsledky, ktoré vyplývajú z rozsudkov La Quadrature du Net a Prokuratuur pre prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako bol pôvodne podaný.
B. Všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe (prvá, druhá a štvrtá prejudiciálna otázka)
31. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či
– článok 15 ods. 1 smernice 2002/58, vykladaný vzhľadom na Chartu, bráni všeobecnému systému uchovávania údajov,
– či je pri skúmaní vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa zavádza systém všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe, ktorý podlieha prísnym kontrolám, podstatné, že poskytovatelia služieb môžu legálne uchovávať uvedené údaje na svoje vlastné obchodné účely a že sa môže od nich vyžadovať, aby ich uchovávali z dôvodov národnej bezpečnosti,
– či sú vnútroštátne právne predpisy nezlučiteľné s článkom 15 smernice 2002/58 aj napriek tomu, že vyžadujú všeobecné uchovávanie uvedených údajov na účely boja proti závažnej trestnej činnosti.
32. Ako tiež uvádzam v návrhoch SpaceNet a Telekom Deutschland(20), odpoveď na tieto otázky sa nemôže odlišovať od odpovede, ktorú poskytol Súdny dvor v rozsudku La Quadrature du Net, v ktorom bola zhrnutá judikatúra týkajúca sa tejto problematiky.
33. V prvom rade teda musím pripomenúť judikatúru, ktorú Súdny dvor stanovil v uvedenom rozsudku, v ktorého bode 168 je táto judikatúra zhrnutá takto:
„článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely uvedené v tomto článku 15 ods. 1 stanovujú preventívne všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. Naopak, uvedený článok 15 ods. 1 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty nebráni legislatívnym opatreniam, ktoré:
– umožňujú na účely ochrany národnej bezpečnosti nariadiť poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby vykonali všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe v situáciách, keď dotknutý členský štát čelí vážnej hrozbe pre národnú bezpečnosť, ktorá sa javí ako skutočná a aktuálna alebo predvídateľná, ak rozhodnutie, ktorým sa vydáva takýto príkaz, môže byť účinne preskúmané zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu, ktorého rozhodnutie má záväzný účinok, pričom cieľom tohto preskúmania je overiť existenciu jednej z týchto situácií a dodržanie podmienok a záruk, ktoré musia byť stanovené, a ak uvedený príkaz možno vydať len na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné, s možnosťou jeho predĺženia v prípade pretrvávania takejto hrozby,
– stanovujú na účely ochrany národnej bezpečnosti, boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť cielené uchovávanie údajov o prenose dát a polohe, ktoré je vymedzené na základe objektívnych a nediskriminačných faktorov, podľa kategórií dotknutých osôb alebo prostredníctvom geografického kritéria, na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné, s možnosťou jeho predĺženia,
– stanovujú na účely ochrany národnej bezpečnosti, boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť všeobecné a nediferencované uchovávanie IP adries pridelených zdroju spojenia na časovo obmedzené obdobie, ktoré je striktne nevyhnutné,
– stanovujú na účely ochrany národnej bezpečnosti, boja proti trestnej činnosti a ochrany verejnej bezpečnosti všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov týkajúcich sa občianskej totožnosti užívateľov elektronických komunikačných prostriedkov, a
– umožňujú na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a a fortiori ochrany národnej bezpečnosti nariadiť prostredníctvom rozhodnutia príslušného orgánu, ktoré podlieha účinnému súdnemu preskúmaniu, poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby urýchlene uchovali na potrebný čas údaje o prenose dát a polohe, ktoré majú k dispozícii,
pokiaľ tieto opatrenia prostredníctvom jasných a presných pravidiel zabezpečujú, že uchovávanie dotknutých údajov podlieha dodržiavaniu príslušných hmotnoprávnych a procesných podmienok a že dotknuté osoby majú účinné záruky proti rizikám zneužitia.“
34. Ústrednou myšlienkou judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 2002/58 je, že používatelia elektronických komunikačných prostriedkov majú v zásade právo očakávať, že ich komunikácia a s ňou súvisiace údaje zostanú v prípade chýbajúceho súhlasu z ich strany anonymizované a nebudú môcť byť predmetom zaznamenania.(21)
35. Článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 pripúšťa výnimky z povinnosti zaručiť dôvernosť a z príslušných povinností. V rozsudku La Quadrature du Net sa podrobne skúma súlad uvedených výnimiek so základnými právami, ktorých výkon môže byť dotknutý.(22)
36. Všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát by podľa Súdneho dvora mohlo byť odôvodnené len cieľom ochrany národnej bezpečnosti, ktorého význam „presahuje význam ostatných cieľov uvedených v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58“(23).
37. V uvedenom prípade (národná bezpečnosť) Súdny dvor rozhodol, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty „v zásade nebráni legislatívnemu opatreniu, ktoré príslušným orgánom dovoľuje nariadiť poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby počas obmedzeného obdobia uchovávali údaje o prenose dát a polohe všetkých užívateľov elektronických komunikačných prostriedkov, ak existujú dostatočne konkrétne okolnosti na to, aby bolo možné domnievať sa, že dotknutý členský štát čelí… vážnej hrozbe pre národnú bezpečnosť…, [ktorá] sa javí ako skutočná a aktuálna alebo predvídateľná“(24).
38. Je nepochybné, že uvedené požiadavky zavádzajú prísnejšie a striktnejšie pravidlá než tie, ktoré vyplývajú z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúcej sa článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP). Skutočnosť, že „zmysel a rozsah“ práv zakotvených v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, musí byť rovnaký ako zmysel a rozsah, ktoré im priznáva EDĽP, podľa článku 52 ods. 3 na konci Charty nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany.
39. Okrem toho judikatúra, ktorú ESĽP stanovil vo svojich rozsudkoch z 25. mája 2021, Big Brother Watch a i. v. Spojené kráľovstvo(25), a Centrum för Rätvisa v. Švédsko(26), ako aj v rozsudku zo 4. decembra 2015, Zacharov v. Rusko(27), sa týka prípadov, ktoré – v súlade s prevládajúcim stanoviskom vyjadreným na pojednávaní – nie sú porovnateľné s prípadmi, o ktoré ide v tomto prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. O týchto návrhoch treba rozhodnúť na základe uplatnenia vnútroštátnych predpisov, v prípade ktorých sa predpokladá, že sú v súlade s vyčerpávajúcou úpravou smernice 2002/58, ako ju vykladá Súdny dvor.
40. Bez ohľadu na názor na uplatnenie národnej bezpečnosti ako dôvodu na zrušenie zákazu všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe za určitých podmienok v rozsudku La Quadrature du Net (podľa môjho názoru sú hranice vymedzené Súdnym dvorom príliš široké) sa musia dodržať požiadavky vymenované v bodoch 137 až 139 uvedeného rozsudku.
41. Pokiaľ nejde o uvedený prípad, bude potrebné preskúmať, či je vnútroštátna právna úprava založená na kritériách, ktoré sú dostatočne cielené na to, aby boli splnené podmienky, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora môžu odôvodniť mimoriadne závažný zásah do dotknutých základných práv, ako je uchovávanie údajov.
42. Zmysel rozsudku La Quadrature du Net by však nebol dodržaný, ak by sa konštatovania týkajúce sa národnej bezpečnosti, ktoré sú v ňom uvedené, mohli uplatniť aj na – dokonca závažné – trestné činy, ktoré nesmerujú proti nej, ale proti verejnej bezpečnosti alebo iným právom chránených záujmov.
43. Preto Súdny dvor dôsledne odlíšil vnútroštátne legislatívne opatrenia, ktoré stanovujú preventívne, všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe na účely ochrany národnej bezpečnosti (body 134 až 139 rozsudku La Quadrature du Net), od vnútroštátnych legislatívnych opatrení, ktoré sa týkajú boja proti trestnej činnosti a ochrany verejnej bezpečnosti (body 140 až 151 uvedeného rozsudku). Tieto dve kategórie opatrení nemôžu mať rovnaký dosah, keďže v opačnom prípade by uvedené odlíšenie nemalo nijaký zmysel.
44. Pripomínam, že nástroje na uchovávanie údajov o prenose dát a polohe na účely boja proti závažnej trestnej činnosti sú opísané v bodoch 140 až 151 rozsudku La Quadrature du Net. K týmto nástrojom treba – na rovnaké účely – pridať tie, ktoré dovoľujú preventívne uchovávanie IP adries a údajov týkajúcich sa občianskej totožnosti osoby (body 152 až 159 uvedeného rozsudku), ako aj „urýchlené uchovanie“ údajov o prenose dát a polohe (body 160 až 166 spomenutého rozsudku).
45. Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, aký vplyv má „skutočnosť, že poskytovatelia služieb môžu legálne uchovávať údaje na svoje vlastné obchodné účely a môže sa od nich vyžadovať, aby uchovávali údaje z dôvodov národnej bezpečnosti, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti smernice 2002/58“.
46. Pokiaľ ide pritom o údaje, ktoré uvedení poskytovatelia uchovávajú na obchodné účely, podľa rozsudku La Quadrature du Net sú spojené s účelom, na ktorý boli vyzbierané, a je povolené len ich prípadné „urýchlené uchovanie“ za podmienok stanovených vo vyššie uvedených bodoch 160 až 166 spomenutého rozsudku.
47. Požiadavky národnej bezpečnosti umožňujú – spôsobom a so zárukami a obmedzeniami stanovenými v rozsudku La Quadrature du Net – všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. To však neplatí pre cieľ spočívajúci v stíhaní – dokonca závažných – trestných činov, ktoré sú spomenuté v článku 6 ods. 1 písm. a) zákona z roku 2011, ktorého sa týka návrh na začatie prejudiciálneho konania.
48. Pokiaľ ide o problémy, ktoré vyvoláva cielené uchovávanie údajov o prenose dát a polohe(28), navyše odkazujem na body 43 až 50 svojich návrhov SpaceNet a Telekom Deutschland.
49. Ak nemožno žiadať Súdny dvor, aby na seba vzal regulačné úlohy a podrobne spresnil, ktoré kategórie údajov možno uchovávať a na akú dobu ich možno uchovávať(29), tým skôr si Súdny dvor pri výklade článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 nemôže prisvojiť právomoc normotvorcu a vložiť do uvedeného ustanovenia kategórie nachádzajúce sa na rozhraní národnej bezpečnosti a verejnej bezpečnosti s cieľom uplatniť na verejnú bezpečnosť požiadavky, ktoré sú spojené s národnou bezpečnosťou.
50. Ako konštatoval Súdny dvor, „výpočet cieľov uvedených v článku 15 ods. 1 prvej vete tejto smernice je taxatívny, v dôsledku čoho musí legislatívne opatrenie prijaté na základe tohto ustanovenia skutočne a striktne zodpovedať jednému z týchto cieľov“(30).
51. Návrh, ktorý na pojednávaní predložila Komisia(31) (zaviesť tertium genus trestných činov), by znamenal nejednoznačné rozšírenie jediného dôvodu, na ktorom môže byť založené všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe – teda národnej bezpečnosti –, pričom hrozba vyplývajúca zo závažnej trestnej činnosti by sa považovala za podobnú hrozbe pre národnú bezpečnosť.
52. Ťažkosti, ktoré sa ukázali pri uvedenej diskusii na pojednávaní v súvislosti s vymedzením trestných činov, ktoré by mohli tvoriť uvedené tertium genus, potvrdzujú, že to nie je úloha, ktorá prislúcha súdu.
53. Navyše treba poznamenať, že pri opise „aktivít, ktoré môžu vážne destabilizovať… štruktúry“ krajiny a v tej istej miere narúšajú „základné funkcie štátu a základné záujmy spoločnosti“, Súdny dvor poukázal na „základné politické, ústavné, hospodárske alebo sociálne štruktúry“ uvedenej krajiny.(32)
54. Vychádzajúc z týchto predpokladov, írska právna úprava, ktorú opísal vnútroštátny súd, sa podstatne neodlišuje od právnych úprav posudzovaných v konaniach, v ktorých bol vydaný rozsudok La Quadrature du Net. Bez ohľadu na systém prístupu k údajom stanovený v zákone z roku 2011 (ktorého sa týka tretia prejudiciálna otázka) pravidlá uchovávania stanovené v uvedenom zákone sú podobné tým, ktoré boli preskúmané v uvedenom rozsudku, a preto v rovnakej miere porušujú článok 15 ods. 1 smernice 2002/58.
55. Írska právna úprava totiž – z dôvodov, ktoré prekračujú rámec dôvodov súvisiacich s ochranou národnej bezpečnosti – dovoľuje preventívne, všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe všetkých účastníkov počas obdobia dvoch rokov.
56. Aby som to zhrnul, navrhujem odpovedať na prvú, druhú a štvrtú prejudiciálnu otázku, ktoré položil Supreme Court (Najvyšší súd), tak, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku La Quadrature du Net.
C. Prístup k uchovávaným údajom (tretia prejudiciálna otázka)
57. Vnútroštátny súd chce vedieť, aké kritériá by mal vziať do úvahy pri určovaní, či vnútroštátne predpisy týkajúce sa prístupu k uchovávaným údajom stanovujú predchádzajúce preskúmanie, ktoré Súdny dvor vyžaduje vo svojej judikatúre, alebo či postačuje následné súdne alebo nezávislé preskúmanie.
58. V rozsudku Prokuratuur sa odpovedalo aj na túto otázku. S cieľom zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek, ktoré musí spĺňať právna úprava upravujúca prístup k uchovávaným údajom(33), „je nevyhnutné, aby prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom podliehal predchádzajúcemu preskúmaniu zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu a aby rozhodnutie tohto súdu alebo orgánu nasledovalo po odôvodnenej žiadosti týchto orgánov podanej v rámci konania týkajúceho sa predchádzania trestným činom, ich odhaľovania a stíhania“(34).
59. Podľa Súdneho dvora uvedené „predchádzajúce preskúmanie okrem iného vyžaduje…, aby súd alebo orgán poverený vykonávaním uvedeného predchádzajúceho preskúmania disponoval všetkými právomocami a poskytoval záruky potrebné na zosúladenie rôznych dotknutých záujmov a práv. Pokiaľ ide konkrétne o trestné vyšetrovanie, takéto preskúmanie vyžaduje, aby bol tento súd alebo tento orgán schopný zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami súvisiacimi s potrebami vyšetrovania v rámci boja proti trestnej činnosti na jednej strane a základnými právami na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov osôb, ktorých údaje sú predmetom prístupu, na druhej strane“(35).
60. Ak sa predchádzajúcim preskúmaním poverí nezávislý orgán, tento orgán „musí mať postavenie, ktoré mu umožní konať pri výkone svojich úloh objektívne a nestranne a musí byť na tento účel chránený pred akýmkoľvek vonkajším vplyvom“(36).
61. Práve „požiadavka nezávislosti, ktorú musí splniť orgán poverený vykonávaním predchádzajúceho preskúmania…, vyžaduje, aby mal tento orgán postavenie tretej osoby vo vzťahu k orgánu, ktorý žiada o prístup k údajom tak, aby bol tento prvý orgán schopný vykonávať toto preskúmanie objektívne a nestranne bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Konkrétne v trestnoprávnej oblasti požiadavka nezávislosti znamená…, že orgán poverený týmto predchádzajúci[m] preskúmaním jednak nie je zapojený do vedenia dotknutého trestného vyšetrovania a jednak je vo vzťahu účastníkom trestného konania neutrálny“(37).
62. Podľa opisu írskych predpisov, ktorý poskytol vnútroštátny súd, prístup k uchovávaným údajom zrejme nepodlieha predchádzajúcemu preskúmaniu zo strany súdu alebo nezávislého orgánu, ale závisí od voľnej úvahy príslušníka polície s určitou hodnosťou, ktorý rozhodne, či predloží žiadosť poskytovateľom služieb.
63. Prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či príslušník polície, ktorý je podľa vnútroštátnych právnych predpisov poverený predchádzajúcim preskúmaním prístupu k uchovávaným údajom o prenose dát a polohe, má postavenie „nezávislého orgánu“ a „tretej osoby“, ktoré sa vyžaduje podľa judikatúry Súdneho dvora.
64. Pri overovaní uvedených okolností musí príslušný súd vziať do úvahy, že v rozsudku Prokuratuur sa konštatovalo, že prokuratúra členského štátu nemá uvedené postavenie nezávislého orgánu a „tretej osoby“, ak zároveň plní úlohy týkajúce sa vyšetrovania v trestnom konaní.
65. Pokiaľ ide o možnosť, aby sa preskúmanie, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, uskutočnilo následne, z rozsudku Prokuratuur rovnako vyplýva (záporná) odpoveď:
– „chýbajúce preskúmanie vykonávané nezávislým orgánom [nemôže] byť nahradené následným preskúmaním zákonnosti prístupu vnútroštátneho orgánu k údajom o prenose dát a polohe zo strany súdu“,
– „nezávislé preskúmanie musí byť vykonané… pred akýmkoľvek prístupom, s výnimkou riadne odôvodneného naliehavého prípadu, v ktorom sa musí preskúmanie uskutočniť v krátkom čase“(38).
D. Možnosť obmedziť časové účinky vyhlásenia nezlučiteľnosti vnútroštátneho predpisu s právom Únie (piata a šiesta otázka)
66. Supreme Court (Najvyšší súd) sa napokon pýta, či
– môže obmedziť časové účinky vyhlásenia nezlučiteľnosti vnútroštátneho predpisu s článkom 15 smernice 2002/58, pokiaľ by v prípade, ak by to neurobil, došlo k „chaosu a závažnému poškodeniu všeobecného záujmu“,
– môže v prípade, ak má rozhodnúť o návrhu na neuplatnenie vnútroštátneho predpisu, ktorý bol prijatý s cieľom prebrať ustanovenia smernice, zamietnuť tento návrh alebo obmedziť účinky svojho rozhodnutia na obdobie po vyhlásení neplatnosti smernice 2006/24, o ktorom Súdny dvor rozhodol rozsudkom z 8. apríla 2014.(39)
67. Odpoveď na túto otázku sa opäť nachádza v rozsudku La Quadrature du Net, v ktorom bola uplatnená tradičná judikatúra týkajúca sa tejto problematiky.
68. Cour Constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko) vo veci C‑520/18 položil Súdnemu dvoru otázku podobnú tej, ktorú Supreme Court (Najvyšší súd) kladie v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(40)
69. Súdny dvor pri zodpovedaní uvedenej otázky v rozsudku La Quadrature du Net po tom, čo pripomenul požiadavky vyplývajúce zo zásady prednosti práva Únie (body 214 a 215), citoval svoju judikatúru týkajúcu sa obmedzenia účinkov jeho rozsudkov: „Iba Súdny dvor môže výnimočne a z naliehavých dôvodov právnej istoty priznať dočasné pozastavenie účinku vylúčenia vyplývajúceho z právneho predpisu Únie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, ktoré je v rozpore s týmto predpisom. Takéto obmedzenie časových účinkov výkladu tohto práva [Únie] poskytnutého Súdnym dvorom možno pripustiť len v samotnom rozsudku, ktorým sa rozhoduje o požadovanom výklade“(41).
70. Bezprostredne potom uviedol, že „na rozdiel od opomenutia procesnej povinnosti, akou je predchádzajúce posúdenie vplyvov projektu v konkrétnej oblasti ochrany životného prostredia, porušenie článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty nemožno napraviť postupom, ktorý je porovnateľný s postupom uvedeným v predchádzajúcom bode. Zachovanie účinkov vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, by totiž znamenalo, že táto právna úprava by naďalej ukladala poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosti, ktoré sú v rozpore s právom Únie a ktoré závažným spôsobom zasahujú do základných práv osôb, ktorých údaje boli uchovávané“(42).
71. Z uvedených predpokladov Súdny dvor vyvodil, že „vnútroštátny súd… nemôže uplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré ho oprávňuje obmedziť časové účinky vyhlásenia protiprávnosti, ktoré mu prislúcha urobiť podľa tohto práva, pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu dotknutej vo veci samej“(43).
72. Uvedené úvahy možno v plnom rozsahu uplatniť na piatu a šiestu prejudiciálnu otázku, ktoré položil Supreme Court (Najvyšší súd).
73. V prvom rade je nepodstatné, že sporná vnútroštátna právna úprava bola prijatá s cieľom prebrať smernicu 2006/24 do vnútroštátneho práva. V tejto súvislosti je rozhodujúce, aby bol vnútroštátny predpis, pokiaľ ide o jeho obsah, v súlade s právom Únie ako celkom, čo v tomto prípade neplatí.
74. Neplatnosť smernice, o ktorej rozhodol Súdny dvor z dôvodu jej nezlučiteľnosti s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zmlúv, spôsobuje, že táto nezlučiteľnosť s primárnym právom Únie sa dotýka vnútroštátnych predpisov, ktorými sa len preberá uvedená smernica.
75. Vnútroštátny súd tvrdí, že zákon z roku 2011 bol prijatý s cieľom dodržať článok 288 ZFEÚ, pričom ním bola do írskeho práva prebratá smernica 2006/24. Nikto nepopiera, že je to tak, ale – ako som uviedol vyššie – podstatné je, že uvedená smernica bola od začiatku neplatná (Súdny dvor takto rozhodol v rozsudku Digital Rights), keďže spôsobovala neprimeraný zásah do práv uznaných v článkoch 7 a 8 Charty, a že uchovávanie údajov o prenose dát a polohe sa musí spravovať smernicou 2002/58, ako ju vykladá Súdny dvor.
76. V druhom rade je všeobecne známe, že prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora týkajúce sa výkladu sú účinné od okamihu nadobudnutia účinnosti vykladaného pravidla práva Únie.(44)
77. Ak obmedzenie časových účinkov výkladu práva Únie, ktorý podal Súdny dvor, možno pripustiť len v samotnom rozsudku, ktorým sa rozhodne o návrhu na výklad, pripomínam, že v rozsudku Digital Rights, na ktorý poukazuje vnútroštátny súd, k tomu nedošlo.
78. Nedošlo k tomu ani:
– v rozsudku Tele2 Sverige z 21. decembra 2016, ktorým bola vyložená smernica 2002/58, pričom sa rozhodlo, že táto smernica bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe, pokiaľ ide o boj proti závažnej trestnej činnosti,
– v rozsudku La Quadrature du Net zo 6. októbra 2020, ktorým bol opäť potvrdený výklad smernice 2002/58 tak, ako to už bolo vysvetlené.
79. V treťom rade v tomto prejudiciálnom konaní sa nerozhoduje o problémoch spojených s vylúčením dôkazov v trestnom konaní vedenom proti osobe, ktorá bola odsúdená za vraždu. V tomto prípade naopak ide o civilné konanie [ako ho označil Supreme Court (Najvyšší súd)], v ktorom sa má rozhodnúť na základe objektívneho porovnania vnútroštátnych právnych predpisov s právom Únie.
80. Poukazuje na to aj vnútroštátny súd: „jedinou otázkou, ktorá vzniká v konaní, ktoré sa v súčasnosti vedie na tomto súde [Supreme Court (Najvyšší súd)], je, či High Court (Vyšší súd) postupoval správne, ak rozhodol, že článok 6 ods. 1 písm. a) zákona [z roku 2011] je nezlučiteľný s právom Únie“(45).
81. Odpoveď na uvedenú „jedinú otázku“ je, že článok 6 ods. 1 písm. a) zákona z roku 2011 nie je v súlade s právom Únie a že nie je opodstatnené odložiť účinky rozsudku, ktorým sa má o tom rozhodnúť.
V. Návrh
82. Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), takto:
1. Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, v spojení s článkami 7, 8 a 11 a s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ako aj s článkom 4 ods. 2 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
– poskytovateľom verejne dostupných elektronických komunikačných služieb ukladá povinnosť preventívne, všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát a polohe konečných užívateľov týchto služieb na iné účely, než je ochrana národnej bezpečnosti v prípade vážnej hrozby, ktorá sa javí ako skutočná a aktuálna alebo predvídateľná,
– nepodmieňuje prístup príslušných orgánov k uchovávaným údajom o prenose dát a polohe predchádzajúcim preskúmaním zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu.
2. Vnútroštátny súd nemôže obmedziť časové účinky vyhlásenia protiprávnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá najmä na účely ochrany národnej bezpečnosti a boja proti trestnej činnosti ukladá poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe, ktorá je nezlučiteľná s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv.