ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 22. apríla 2016 (*)

„Štátna pomoc – Smernica 92/81/EHS – Spotrebné dane z minerálnych olejov – Minerálne oleje používané ako palivo na výrobu oxidu hlinitého – Oslobodenie od spotrebnej dane – Existujúca pomoc alebo nová pomoc – Článok 1 písm. b) body i), iii) a iv) nariadenia (ES) č. 659/1999 – Právna istota – Legitímna dôvera – Primeraná lehota – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zneužitie právomoci – Povinnosť odôvodnenia – Pojem štátna pomoc – Výhoda – Vplyv na obchod medzi členskými štátmi – Skreslenie hospodárskej súťaže“

V spojených veciach T‑50/06 RENV II a T‑69/06 RENV II,

Írsko, v zastúpení: E. Creedon, A. Joyce a E. McPhillips, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. McGarry, SC,

Aughinish Alumina Ltd, so sídlom v Askeatone (Írsko), v zastúpení: C. Waterson, C. Little a J. Handoll, solicitors,

žalobcovia,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci, N. Khan, G. Conte, D. Grespan a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2006/323/ES zo 7. decembra 2005 o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12), v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka oslobodenia od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v regióne Shannon (Írsko),

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa), E. Buttigieg, S. Gervasoni a L. Madise,

tajomník: S. Spyropoulos, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. mája 2015,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Sporné oslobodenie od dane

1        Oxid hlinitý je v zásade biely prášok, ktorý sa používa najmä v taviacich peciach na výrobu hliníka. Vyrába sa z bauxitovej rudy rafináciou, ktorej posledným krokom je kalcinácia. Viac ako 90 % kalcinovaného oxidu hlinitého sa používa na tavenie hliníkového kovu. Zvyšok sa ďalej spracúva a používa sa v chemických aplikáciách. Existujú dva samostatné trhy výrobkov, a síce trh s oxidom hlinitým určeným na tavenie [ďalej len „SGA“ (smelter‑grade alumina)] a trh s oxidom hlinitým na chemické aplikácie [ďalej len „CGA“ (chemical‑grade alumina)]. Na výrobu oxidu hlinitého sa ako palivo môžu použiť minerálne oleje.

2        V Írsku, Taliansku a vo Francúzsku je len jeden výrobca oxidu hlinitého. V Írsku je to Aughinish Alumina Ltd (ďalej len „AAL“) so sídlom v regióne Shannon. Výrobcovia oxidu hlinitého pôsobia aj v Nemecku, Španielsku, Grécku, Maďarsku a v Spojenom kráľovstve.

3        Od 12. mája 1983 sú v Írsku minerálne oleje používané na výrobu oxidu hlinitého oslobodené od spotrebnej dane (ďalej len „sporné oslobodenie od dane“). Sporné oslobodenie od dane bolo do írskeho práva zavedené prostredníctvom nariadenia, ktorým sa ukladajú dane (č. 265) (spotrebná daň z uhľovodíkových olejov) [Statutory instrument n° 126/1983, Imposition of Duties (n° 265) (Excise Duty on Hydrocarbon Oils) Order, 1983] z 12. mája 1983 (ďalej len „nariadenie z roku 1983“).

4        Uplatňovanie sporného oslobodenia od dane v regióne Shannon bolo povolené rozhodnutím Rady 92/510/EHS z 19. októbra 1992, ktorým sa členským štátom povoľuje pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 16). Rada Európskej únie toto povolenie opätovne preskúmala a rozhodnutím 97/425/ES z 30. júna 1997, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22), ho predĺžila do 31. decembra 1998. Rozhodnutím 1999/880/ES zo 17. decembra 1999, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 331, s. 73), Rada toto povolenie znovu predĺžila do 31. decembra 2000.

5        Rozhodnutie Rady 2001/224/ES z 12. marca 2001 o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodení od takých daní z určitých minerálnych olejov použitých na zvláštne účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342), ktoré je posledným rozhodnutím Rady týkajúcim sa sporného oslobodenia od dane, predĺžilo uvedené oslobodenie až do 31. decembra 2006. Toto rozhodnutie je podľa svojho odôvodnenia 5 „bez vplyvu na výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ a „nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory podľa článku 88 [ES]“.

 Správne konanie

6        Listom z 28. januára 1983 Írsko informovalo Komisiu Európskych spoločenstiev, že zamýšľa splniť prísľub, ktorý v apríli 1970 dalo spoločnosti Alcan Aluminium Ltd (ďalej len „Alcan“) v súvislosti s výstavbou závodu na výrobu oxidu hlinitého v regióne Shannon, ktorý neskôr nadobudla AAL, týkajúci sa oslobodenia minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v tomto závode, od spotrebnej dane. V liste z 22. marca 1983 Komisia uviedla, že toto oslobodenie predstavuje štátnu pomoc, ktorá sa musí oznámiť. Spresnila tiež, že ak sa táto pomoc má vykonať až v čase, ako píše, mohla by list z 28. januára 1983 považovať za oznámenie v zmysle článku 88 ods. 3 ES. Listom zo 6. mája 1983 Írsko požiadalo Komisiu, aby list považovala za takéto oznámenie. V nadväznosti na túto korešpondenciu Komisia neprijala nijaké rozhodnutie.

7        Listom zo 17. júla 2000 Komisia požiadala Írsko, aby jej oznámilo sporné oslobodenie od dane. Listom z 27. septembra 2000 túto žiadosť Írsku pripomenula a vyzvala ho na predloženie ďalších informácií. Írsko odpovedalo listom z 18. októbra 2000.

8        Rozhodnutím K(2001) 3296 z 30. októbra 2001 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo veci sporného oslobodenia od dane (ďalej len „konanie vo veci formálneho zisťovania“). Toto rozhodnutie bolo oznámené Írsku listom z 5. novembra 2001 a 2. februára 2002 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 30, s. 25).

9        Írsko po tom, čo faxom z 1. decembra 2001 požiadalo o predĺženie lehoty, ktoré mu bolo povolené 7. decembra 2001, predložilo svoje pripomienky listom z 8. januára 2002.

10      Listom z 18. februára 2002 Komisia požiadala Írsko o doplňujúce informácie.

11      Listami z 26. a 28. februára a 1. marca 2002 boli Komisii doručené pripomienky spoločností AAL, Eurallumina SpA, Alcan Inc. a Európskej hliníkovej asociácie. Tieto pripomienky boli oznámené Írsku listami z 26. marca 2002.

12      Listom z 26. apríla 2002 Írsko odpovedalo na žiadosť, ktorú mu Komisia adresovala listom z 18. februára 2002.

 Rozhodnutie oxid hlinitý I

13      Komisia 7. decembra 2005 prijala rozhodnutie 2006/323/ES o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12, ďalej len „rozhodnutie oxid hlinitý I“).

14      Rozhodnutie oxid hlinitý I sa týka obdobia pred 1. januárom 2004, teda dňom, keď nadobudla účinnosť smernica Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), ktorou sa zrušuje smernica Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o zosúladení štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12), ako aj smernica Rady 92/82/EHS z 19. októbra 1992 o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19), s účinnosťou od 31. decembra 2003 (odôvodnenie 57). Rozširuje však konanie vo veci formálneho zisťovania aj na obdobie po 31. decembri 2003 (odôvodnenie 92).

15      Výrok rozhodnutia oxid hlinitý I predovšetkým stanovuje:

„Článok 1

Oslobodenia od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého do 31. decembra 2003 [Oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom do 31. decembra 2003 – neoficiálny preklad] predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Článok 2

Ak pomoc poskytnutá od 17. júla 1990 do 2. februára 2002 nie je zlučiteľná so spoločným trhom, nebude vrátená, keďže by to bolo v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva.

Článok 3

Pomoc uvedená v článku 1, poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia platili sadzbu najmenej 13,01 eur na 1 000 kg [platili aspoň 13,01 eura za 1 000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 4

Pomoc… poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia neplatili sadzbu 13,01 eur na 1 000 kg [neplatili najmenej 13,01 eura za 1 000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 5

1.      Francúzsko, Írsko a Taliansko prijmú všetky potrebné opatrenia, aby príjemcovia vrátili nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 4.

…

5.      Do dvoch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia nariadi Francúzsko, Írsko a Taliansko, aby príjemcovia nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 4, splatili nezákonne poskytnutú pomoc spolu s úrokmi.“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

16      Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. a 23. februára 2006 Írsko a AAL podali žaloby, na základe ktorých sa začali tieto konania zapísané do registra pod číslom T‑50/06 a T‑69/06.

17      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. marca 2006 AAL podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia na základe článku 242 ES, ktorým sa domáhala odkladu výkonu rozhodnutia oxid hlinitý I v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka. Táto žiadosť bola zapísaná pod číslom T‑69/06 R. Uznesením z 2. augusta 2006 predseda Súdu prvého stupňa uvedenú žiadosť zamietol a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

18      Podľa článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 a na návrh druhej komory Súd prvého stupňa rozhodol po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 rokovacieho poriadku, že táto vec bude postúpená širšiemu rozhodovaciemu zloženiu.

19      Uznesením z 24. mája 2007 predseda druhej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania spojil veci T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06 (ďalej len „veci oxid hlinitý I“) na účely ústnej časti konania podľa článku 50 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

20      Rozsudkom z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06, EU:T:2007:383), Súd prvého stupňa spojil veci oxid hlinitý I na účely vyhlásenia rozsudku, zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I a vo veci T‑62/06 v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

21      Návrhom z 26. februára 2008 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Súdu prvého stupňa.

22      Súdny dvor rozsudkom z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, Zb., EU:C:2009:742) zrušil rozsudok Írsko a i./Komisia, už citovaný v bode 20 vyššie (EU:T:2007:383), v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I, vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

23      V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 22 vyššie (EU:C:2009:742), a v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 boli veci oxid hlinitý I pridelené druhej rozšírenej komore rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 18. decembra 2009.

24      Uznesením predsedu druhej rozšírenej komory z 1. marca 2010 boli veci oxid hlinitý I spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku. Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 20. septembra 2010 boli veci oxid hlinitý I pridelené štvrtej rozšírenej komore.

25      Rozsudkom z 21. marca 2012, Írsko/Komisia (T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV, Zb., EU:T:2012:134), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I v rozsahu, v akom konštatovalo alebo vychádzalo z konštatovania, že oslobodenia od spotrebných daní z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, ktoré poskytla Francúzska republika, Írsko a Talianska republika do 31. decembra 2003 (ďalej len „oslobodenia od spotrebnej dane“), predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v rozsahu, v akom ukladalo Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike povinnosť prijať všetky opatrenia, aby vymohli uvedené oslobodenia od jej príjemcov, pokiaľ príjemcovia neplatili spotrebnú daň najmenej 13,01 eura za 1 000 kg ťažkých vykurovacích olejov.

26      Návrhom z 1. júna 2012 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Všeobecného súdu.

27      Súdny dvor rozsudkom z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i. (C‑272/12 P, Zb., EU:C:2013:812), zrušil rozsudok Írsko/Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie (EU:T:2012:134), vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

28      V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej komore rozhodnutiami predsedu Všeobecného súdu z 21. januára a 10. marca 2014.

29      V súlade s článkom 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 účastníci konania podali svoje písomné pripomienkové vyjadrenia, a to 21. februára 2014 Írsko a 14. apríla 2014 Komisia vo veci T‑50/06 RENV II, ako aj 26. februára 2014 AAL a 15. apríla 2014 Komisia vo veci T‑69/06 RENV II. Vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach však žalobcovia potvrdili, že trvajú na všetkých žalobných dôvodoch uvádzaných na podporu svojich návrhov v týchto žalobách. Komisia to vo svojich písomných pripomienkach vzala na vedomie.

30      Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 30. septembra 2014 boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej rozšírenej komore v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

31      Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania prijatých podľa článku 64 ods. 3 písm. d) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 požiadal Írsko, aby vo veci T‑50/06 RENV II predložilo listy z 8. januára a 26. apríla 2002 (pozri body 9 a 12 vyššie). Írsko tejto žiadosti vyhovelo v stanovenej lehote.

32      Uznesením predsedu prvej rozšírenej komory z 23. marca 2015 boli tieto veci spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

33      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 6. mája 2015.

34      Írsko navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka sporného oslobodenia od dane,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

35      AAL navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

36      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

37      Na úvod je potrebné poznamenať, že obe predmetné žaloby je potrebné vykladať tak, že ich cieľom je v podstate zrušenie rozhodnutia oxid hlinitý I v rozsahu, v akom toto rozhodnutie konštatuje existenciu štátnej pomoci, ktorú Írsko poskytlo od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 na základe sporného oslobodenia od dane (ďalej len „sporná pomoc“), a ukladá Írsku povinnosť túto pomoc vymôcť (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozsahu majú tieto žaloby rovnaký predmet.

38      Na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko v podstate uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii spornej pomoci podľa článku 88 ES. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady právnej istoty, zásady estoppel a článku 8 ods. 5 smernice 92/81. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady rešpektovania legitímnej dôvery. Štvrtý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení zásady estoppel, ako aj na zneužití právomoci.

39      Na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II AAL uvádza šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii sporného oslobodenia od dane podľa článku 88 ES. Druhý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení zásady právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj na prekročení právomoci a zneužití právomoci. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Piaty žalobný dôvod je v podstate založený na porušení zásad dodržania primeranej lehoty, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, ktoré súvisí s neprimeranou dĺžkou konania vo veci formálneho zisťovania. Šiesty žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia a článku 87 ods. 1 ES.

40      Najskôr je potrebné preskúmať žalobné dôvody, ktorými žalobcovia v podstate spochybňujú uplatniteľnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci na sporné oslobodenie od dane, konkrétne jednak druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty, zásady estoppel a článku 8 ods. 5 smernice 92/81 a štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady estoppel, ako aj na zneužití právomoci, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a jednak druhý žalobný dôvod založený na porušení zásad právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj na prekročení právomoci a zneužití právomoci a tretí žalobný dôvod založený na porušení požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

41      Ďalej je potrebné preskúmať žalobný dôvod, v rámci ktorého AAL v podstate nesúhlasí s kvalifikáciou sporného oslobodenia od dane ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES na obdobie do 31. decembra 2003, konkrétne šiesty žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II založený na porušení povinnosti odôvodnenia a článku 87 ods. 1 ES.

42      Je potrebné pokračovať preskúmaním žalobných dôvodov, ktorými žalobcovia v podstate kritizujú kvalifikáciu sporného oslobodenia od dane ako novej pomoci, a nie ako existujúcej pomoci v zmysle článku 88 ES, konkrétne prvých žalobných dôvodov predložených na podporu predmetných žalôb založených na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii spornej pomoci vzhľadom na článok 88 ES.

43      Napokon je potrebné na záver preskúmať žalobné dôvody, ktorými žalobcovia v podstate spochybňujú vrátenie spornej pomoci, konkrétne jednak tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady rešpektovania legitímnej dôvery, predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a jednak štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, a piaty žalobný dôvod založený na porušení zásad dodržania primeranej lehoty, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, ktoré súvisí s neprimeranou dĺžkou konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

 Jednak o druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty, zásady estoppel a článku 8 ods. 5 smernice 92/81 a štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady estoppel, ako aj na zneužití právomoci, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a jednak o druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj na prekročení právomoci a zneužití právomoci, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

44      V rámci druhého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko vytýka Komisii, že porušila zásadu právnej istoty, ako ju vykladá judikatúra, keď vo vzťahu k spornému oslobodeniu od dane prijala rozhodnutie, ktoré vyvoláva opačné účinky ako účinky vyvolané rozhodnutím 2001/224, keďže aj keď mu Rada týmto rozhodnutím povolila pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane až do 31. decembra 2006, Komisia rozhodnutím oxid hlinitý I rozhodla, že sporná pomoc predstavuje pomoc, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES a ktorú je teda potrebné vymáhať. Okrem toho Írsko tvrdí, že Komisia porušila zásadu estoppel, keď prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré vyvolalo opačné účinky ako účinky vyvolané rozhodnutím 2001/224, bez toho, aby bol podaný návrh na zrušenie tohto rozhodnutia na základe článku 230 ES. Napokon Írsko tvrdí, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia porušila článok 8 ods. 5 smernice 92/81, pretože ak sa domnievala, že sporné oslobodenie od dane, ktoré bolo Írsko oprávnené uplatňovať do 31. decembra 2006 v zmysle rozhodnutia 2001/224, spôsobovalo skreslenie hospodárskej súťaže alebo bolo nezlučiteľné so spoločným trhom, mala postupovať v súlade s týmto článkom a predložiť Rade vhodné návrhy na odobratie alebo zmenu udeleného povolenia.

45      V rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko v podstate tvrdí, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia porušila zásadu estoppel a dopustila sa zneužitia právomoci. Domnieva sa, že zásada estoppel bránila tomu, aby Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, keďže napriek tomu, že vedela o spornom oslobodení od dane a jeho vykonávaní v súlade s rozhodnutím 2001/224, rozhodnutie oxid hlinitý I prijala oneskorene. Po prvé sa Írsko opiera o oznámenie sporného oslobodenia od dane Komisii začiatkom roka 1983, ktorá k nemu prijala pozitívne rozhodnutie. Po druhé vychádza z toho, že Komisii od roku 1995 zasielalo pravidelné informácie o odhadovanej výške spornej pomoci, ktoré Komisia prevzala na účely oznamovania pomoci Svetovej obchodnej organizácii (WTO). Po tretie odkazuje na rozhodnutia o povolení, ktoré prijala Rada v rokoch 1997, 1999 a 2001 a ktorými bolo jednomyseľne rozhodnuté o návrhu Komisie. Po štvrté uvádza neexistenciu návrhu Komisie vo vzťahu k Rade podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81, ktorá bola prijatá v súlade s lex specialis článku 93 ES. Po piate sa odvoláva na neexistenciu žaloby o neplatnosť Komisie na základe článku 230 ES voči rozhodnutiu 2001/224. Po šieste odkazuje na oneskorené prijatie rozhodnutia oxid hlinitý I Komisiou v rozpore s požiadavkou dodržania primeranej lehoty, keďže uvedené rozhodnutie bolo prijaté viac ako 43 mesiacov po tom, ako bola Komisii v apríli 2002 doručená jeho odpoveď na poslednú žiadosť o dodatočné informácie, ktorú mu adresovala táto inštitúcia. Po siedme sa dovoláva vyhlásení Komisie a rozhodnutí Rady o povolení v priebehu celej doby konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré umožňovali domnievať sa, že sporná pomoc bola povolená. Po ôsme vychádza zo správania Komisie, ktorá za každých okolností zaobchádzala so spornou pomocou ako s existujúcou pomocou. Po deviate sa odvoláva na to, že Komisia neprijala príkaz pozastaviť pomoc podľa článku 11 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktorý mohol zmierniť účinky pomoci na spoločný trh a účinky vymáhania tejto pomoci na AAL. Írsko okrem toho tvrdí, že Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, aby zabránila účinkom rozhodnutia 2001/224, ktoré ho oprávňovalo pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, pričom Rade navrhla, aby uvedené povolenie predĺžila len do 31. decembra 2002.

46      V rámci druhého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II AAL tvrdí, že Komisia porušila zásadu právnej istoty, ako sa vykladá v judikatúre, a zásadu potrebného účinku aktov inštitúcií a že prekročila hranice svojej vlastnej právomoci v tom, že napadnuté rozhodnutie má vo vzťahu k spornému oslobodeniu od dane opačné účinky ako účinky rozhodnutia 2001/224, keďže aj keď týmto rozhodnutím Rada predĺžila povolenie udelené Írsku pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, rozhodnutie oxid hlinitý I konštatuje, že pomoc udelená na základe sporného oslobodenia od dane je čiastočne nezlučiteľná so spoločným trhom, a preto ju bolo potrebné od jej príjemcu vymáhať, okrem obdobia od 17. júla 1990 do 2. februára 2002. V tejto súvislosti po prvé AAL vychádza zo smernice 92/81 prijatej v súlade s lex specialis, ktorý predstavuje článok 93 ES, ktorá umožnila Írsku odkloniť sa od lex generalis pravidiel v oblasti štátnej pomoci v súlade s článkom 87 ods. 1 ES, keďže rozhodnutia Rady o povolení vychádzali najmä zo zistenia, že sporné oslobodenie od dane neovplyvnilo hospodársku súťaž ani neviedlo k skresleniu fungovania spoločného trhu. Po druhé uvádza, že Komisia nevyužila postup stanovený v článku 8 ods. 5 smernice 92/81 na vyriešenie prípadných problémov skreslenia hospodárskej súťaže súvisiacich s takým sporným oslobodením od dane, aké povolila Rada, ako aj to, že nebola podaná žaloba o neplatnosť podľa článku 230 ES voči rozhodnutiu 2001/224. Po tretie sa opiera o návrh rozhodnutia Rady o povolení z 29. novembra 1999 a článok 3 návrhu rozhodnutia Rady o povolení z 15. novembra 2000, z ktorých vyplýva, že Komisia nezamýšľala prijať negatívne konečné rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci pred uplynutím platnosti rozhodnutí Rady o povolení a že spornú pomoc nespochybňovala. Po štvrté vychádza z rozhodnutí Rady o povolení, ktoré predchádzali rozhodnutiu 2001/224, v ktorých sa neuvádzala možnosť súbežného uplatňovania pravidiel v oblasti štátnej pomoci. Po piate uvádza neuplatniteľnosť odôvodnenia 5 rozhodnutia 2001/224 na sporné oslobodenie od dane, ktoré je existujúcou pomocou oznámenou v januári 1983. Po šieste odkazuje na zmenu politiky Komisie vyplývajúcu zo začatia konania vo veci formálneho zisťovania vo vzťahu k spornému oslobodeniu od dane rozhodnutím z 30. októbra 2001, a to približne štrnásť mesiacov pred uplynutím platnosti povolenia pokračovať s uplatňovaním uvedeného oslobodenia, ktoré sama navrhla Rade ponechať, teda 31. decembra 2002. Po siedme odkazuje na protiprávnosť správania Komisie pri prijatí sporného rozhodnutia, spočívajúceho v odvolaní povolenia uplatňovať sporné oslobodenie od dane do 31. decembra 2006, ktoré Rada vydala v rozhodnutí 2001/224, a následne v zbavení smernice 92/81 akéhokoľvek zmyslu a potrebného účinku.

47      V každom prípade AAL tvrdí, že aj v samotnom rámci uplatňovania pravidiel v oblasti štátnej pomoci sa Komisia dopustila v napadnutom rozhodnutí zneužitia právomoci, keď nesprávne kvalifikovala spornú pomoc ako protiprávnu pomoc, aj keď ju Rada povolila. Na tomto závere podľa nej nič nemení skutočnosť, že Rada priznala dlhšie povolenie ako povolenie navrhované Komisiou, keďže Rada konala legálne v rámci svojich právomocí v oblasti daňovej harmonizácie.

48      Komisia navrhuje, aby boli tieto žalobné dôvody zamietnuté ako nedôvodné.

49      Na úvod je potrebné poznamenať, že v rozsahu, v akom štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II odkazuje na implicitné rozhodnutie o povolení, ktoré bolo vydané v súlade s článkom 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 po oznámení sporného oslobodenia od dane Komisii na začiatku roka 1983 a ktoré umožnilo zmeniť oznámenú pomoc na existujúcu pomoc, tento žalobný dôvod sa prekrýva s prvou časťou prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu tej istej žaloby, na preskúmanie ktorej je teda potrebné odkázať (pozri body 135 až 163 nižšie).

50      Ďalej pokiaľ sa zdá, že Írsko v rámci tohto žalobného dôvodu Komisii vytýka, že porušila legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane, ktorú v spoločnosti AAL sama vzbudila z dôvodu oneskoreného prijatia rozhodnutia oxid hlinitý I, tento žalobný dôvod je možné v podstate chápať tak, že je založený na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery. V tomto rozsahu sa prekrýva s tretím žalobným dôvodom predloženým na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, na preskúmanie ktorého je potrebné odkázať (pozri body 205 až 263 nižšie).

51      Napokon v rozsahu, v akom Írsko v rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II vytýka Komisii, že napadnuté rozhodnutie prijala oneskorene, v podstate predkladá výhradu založenú na porušení zásady dodržania primeranej lehoty, podobne, ako to uvádza AAL v rámci piateho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, a ktorú je potrebné preskúmať spoločne s piatym žalobným dôvodom (pozri body 264 až 273 nižšie).

52      Vo zvyšku predmetné žalobné dôvody v podstate otvárajú otázku, či Komisia porušila zásady právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií v rozsahu, v akom má napadnuté rozhodnutie právne účinky, ktoré sú v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224, ktoré výslovne povolilo Írsku pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006 najmä z dôvodu, že uvedené oslobodenie od dane nespôsobovalo skreslenie hospodárskej súťaže.

53      Navyše druhý a štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II otvárajú otázku prípadného porušenia zásady estoppel v súvislosti s protichodnými právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224 a napadnutého rozhodnutia, ako aj prípadného porušenia článku 8 ods. 5 smernice 92/81 v súvislosti so skutočnosťou, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia nepostupovala podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81 s cieľom získať zmenu alebo zrušenie rozhodnutia 2001/224.

54      Okrem toho v rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko vytýka Komisii, že v prejednávanej veci neprijala príkaz pozastaviť spornú pomoc podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

55      Napokon štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a druhý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II implikujú kontrolu existencie prípadného zneužitia právomoci Komisiou pri prijímaní sporného rozhodnutia.

56      Pokiaľ ide po prvé o výhradu založenú na porušení zásady estoppel uvádzanej v rámci druhého a štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, je potrebné poznamenať, že zásada estoppel je anglosaský právny inštitút, ktorý ako taký neexistuje v práve Európskej únie, čo nebráni tomu, aby sa niektoré zásady ako zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a niektoré pravidlá ako pravidlo nemo potest venire contra factum proprium v ňom zakotvené nemohli považovať za zásady a pravidlá, ktoré s touto zásadou súvisia alebo sú jej príbuzné. Táto výhrada sa musí odmietnuť ako právne nedôvodná v rozsahu, v akom je založená na porušení zásady estoppel, čím nie je dotknutá možnosť preskúmať tvrdenia Írska, pokiaľ ich možno považovať za tvrdenia na podporu žalobného dôvodu v podstate založeného na zásadách právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery.

57      Pokiaľ ide po druhé o výhrady založené na porušení zásad právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, porušení článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo prekročení právomoci, ktoré boli uvedené v rámci druhých žalobných dôvodov predložených na podporu predmetných žalôb alebo štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, je najskôr potrebné pripomenúť, že podľa zásady prenesenia právomocí zakotvenej v článkoch 5 ES a 7 ES Európske spoločenstvo koná v medziach právomocí vymedzených Zmluvou o ES a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené, a každý orgán koná v medziach právomocí, ktoré mu zveruje táto Zmluva.

58      Okrem toho podľa judikatúry akty inštitúcií v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti a majú z tohto dôvodu právne účinky dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb., EU:C:1994:247, bod 48; z 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia, C‑245/92 P, Zb., EU:C:1999:363, bod 93, a z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑475/01, Zb., EU:C:2004:585, bod 18).

59      Napokon je potrebné pripomenúť, že zásada právnej istoty predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (pozri uznesenie z 8. novembra 2007, Fratelli Martini a Cargill, C‑421/06, EU:C:2007:662, bod 56 a citovanú judikatúru). Z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom tejto zásady je zabezpečiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov v pôsobnosti práva Únie (rozsudky z 10. apríla 2003, Schulin, C‑305/00, Zb., EU:C:2003:218, bod 58, a z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia, C‑199/03, Zb., EU:C:2005:548, bod 69). Na tento účel je nevyhnutné, aby inštitúcie rešpektovali nezmeniteľnosť aktov, ktoré prijali a ktoré ovplyvňujú právne a faktické postavenie právnych subjektov, takže tieto akty budú môcť zmeniť len pri dodržaní pravidiel právomoci a procesných pravidiel (pozri rozsudok z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb., EU:T:1997:155, bod 113 a citovanú judikatúru). Dodržanie zásady právnej istoty tiež vyžaduje, aby inštitúcie zásadne predchádzali nezrovnalostiam, ku ktorým môže dochádzať pri vykonávaní jednotlivých ustanovení práva Únie, a to osobitne v prípade, keď tieto ustanovenia sledujú rovnaký cieľ, ako je cieľ nenarušenej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb., EU:C:1993:239, body 41 a 42, a z 31. januára 2001, RJB Mining/Komisia, T‑156/98, Zb., EU:T:2001:29, bod 112 a citovanú judikatúru).

60      Článok 8 ods. 5 smernice 92/81 znie takto:

„Ak Komisia usúdi, že oslobodenia od dane alebo daňové úľavy stanovené v odseku 4 nemožno ponechať v platnosti najmä z dôvodu nekalej hospodárskej súťaže alebo narušenia fungovania vnútorného trhu, alebo z dôvodov politiky Spoločenstva v oblasti ochrany životného prostredia, predloží Rade príslušné návrhy. Rada o týchto návrhoch rozhoduje jednomyseľne.“ [neoficiálny preklad]

61      V prejednávanej veci, ako to správne uvádza Komisia, argumentáciu na podporu predmetných výhrad priamo vyvracia rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812).

62      V bodoch 45 až 48 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor stanovil jasný rozdiel medzi právomocami Rady a Komisie v oblasti harmonizácie právnych predpisov v oblasti spotrebných daní a v oblasti štátnej pomoci. Okrem iného rozhodol, že postup upravený v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 má odlišný účel a pôsobnosť než režim zavedený v článku 88 ES.

63      V bode 49 toho istého rozsudku z toho vyvodil, že vzhľadom na to rozhodnutie Rady, ktorým sa členskému štátu v súlade s článkom 8 ods. 4 smernice 92/81 povoľuje zaviesť oslobodenie od spotrebných daní, nemôže mať za následok to, že by sa Komisii bránilo vo výkone právomocí, ktoré jej zveruje Zmluva o ES, a v dôsledku toho ani začatiu postupu upravenému v článku 88 ES na účely posúdenia, či toto oslobodenie od dane predstavuje štátnu pomoc, a ak je to potrebné, ani prijatiu takého rozhodnutia, akým je rozhodnutie oxid hlinitý I, na konci tohto postupu.

64      Súdny dvor ďalej v bode 50 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812) spresnil, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení priznávali úplné oslobodenie od spotrebných daní stanovením presných geografických a časových podmienok a že tieto posledné uvedené podmienky členské štáty prísne dodržiavali, nemala vplyv na rozdelenie právomocí medzi Radu a Komisiu, a teda nemohla Komisiu pozbaviť výkonu jej právomocí.

65      V bode 51 tohto rozsudku poznamenal, že napokon práve v súlade s týmto rozdelením právomocí sa v odôvodnení 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré bolo účinné v období, za ktoré sporné rozhodnutie nariaďuje vrátenie spornej pomoci, uvádza, že uvedené rozhodnutie je bez vplyvu na výsledok prípadných postupov, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 ES a 88 ES, a nezbavuje členské štáty ich „povinnos[ti]… oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory [pomoci – neoficiálny preklad]“.

66      Napokon v bodoch 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor opätovne uviedol, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia vôbec nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu rozhodnutí o povolení, nemohla brániť tomu, aby oslobodenia od spotrebných daní boli kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli splnené podmienky existencie štátnej pomoci.

67      V súlade s článkom 61 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je vec vrátená späť Všeobecnému súdu, tento súd je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora. Vzhľadom na bod 54 odôvodnenia rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), je potrebné konštatovať, že dôvody uvedené v bodoch 62 až 66 vyššie sú nevyhnutnou podporou výroku uvedeného rozsudku, ktorým Súdny dvor zrušil rozsudok Írsko/Komisia, už citovaný v bode 25 vyššie (EU:T:2012:134), a vrátil veci oxid hlinitý I späť Všeobecnému súdu.

68      Z týchto dôvodov vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I na koniec tohto postupu, Komisia len vykonávala právomoci, ktoré jej zverila Zmluva o ES v oblasti štátnej pomoci, a že tým nemohla narušiť právomoci, ktoré Zmluva o ES zverila Rade v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní alebo aktov, ktoré Rada prijala pri výkone uvedených právomocí.

69      Z toho vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I na koniec tohto postupu, bez predchádzajúceho vykonania postupu stanoveného v článku 8 ods. 5 smernice 92/81, hoci článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224 výslovne povoľoval Írsku pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, Komisia nemohla porušiť zásady právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, a ani, ako tvrdilo Írsko, článok 8 ods. 5 smernice 92/81. Rozhodnutia Rady o povolení prijaté na návrh Komisie mohli mať totiž účinky len v oblasti, na ktorú sa vzťahujú pravidlá v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, bez vplyvu na účinky prípadného rozhodnutia, akým je rozhodnutie oxid hlinitý I, aké mohla Komisia prijať v rámci výkonu svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci.

70      Navyše z bodov 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), v ktorých Súdny dvor pripomenul, že pojem štátna pomoc zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií, vyplýva, že skutočnosť, že Komisia sa pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení domnievala, že oslobodenia od spotrebnej dane neviedli k skresleniu hospodárskej súťaže a neboli prekážkou riadneho fungovania spoločného trhu, nemôže brániť tomu, aby boli uvedené oslobodenia od dane kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli podmienky existencie štátnej pomoci splnené.

71      Z riešenia zastávaného Súdnym dvorom a fortiori vyplýva, že Komisia nebola na účely kvalifikácie oslobodení od spotrebnej dane ako štátnej pomoci viazaná posúdeniami Rady v rámci jej rozhodnutí v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, podľa ktorých uvedené oslobodenia od dane neviedli k skresleniu hospodárskej súťaže a neboli prekážkou pre riadne fungovanie spoločného trhu.

72      AAL preto nemôže tvrdiť, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia prekročila svoje právomoci. Žalobcovia teda nemôžu tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie má právne účinky, ktoré by boli v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224.

73      V rozsahu, v akom AAL Komisii v rámci druhého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II v podstate vytýka, že sporné oslobodenie od dane kvalifikovala ako protiprávnu pomoc, hoci táto pomoc bola povolená Radou, na účely odmietnutia tejto výhrady ako neopodstatnenej postačuje pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 49 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), rozhodnutie Rady o povolení vzhľadom na pravidlá harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní nemohlo mať za účinok to, že by sa Komisii bránilo vo výkone jej právomocí v oblasti štátnej pomoci a v tom, aby na konci postupu stanoveného v článku 88 ES prípadne prijala také rozhodnutie, akým je napadnuté rozhodnutie.

74      V dôsledku toho je potrebné odmietnuť ako nedôvodné výhrady založené na porušení zásad právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, na porušení článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo na prekročení právomoci.

75      Pokiaľ ide po tretie o výhrady založené na zneužití právomoci, ktorého sa dopustila Komisia, uvádzané v rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a druhého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pojem zneužitie právomoci má presný význam v práve Únie a že sa vzťahuje na situáciu, keď správny orgán používa svoje právomoci na iný účel, ako je účel, na ktorý mu boli zverené. Rozhodnutie predstavuje zneužitie právomoci len vtedy, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa ukazovateľov zdá, že bolo prijaté preto, aby sa dosiahli iné ciele ako uvádzané ciele (pozri rozsudok z 9. septembra 2008, Bayer CropScience a i./Komisia, T‑75/06, Zb., EU:T:2008:317, bod 254 a citovanú judikatúru).

76      V prejednávanej veci na účely preukázania existencie zneužitia právomoci žalobcovia nepredložili objektívne, relevantné a zhodujúce sa ukazovatele, ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na iné účely ako uvádzané účely, konkrétne vymáhanie štátnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES.

77      Je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodné výhrady založené na zneužití právomoci, ktorého sa dopustila Komisia.

78      Po štvrté v rozsahu, v akom v rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko vytýka Komisii, že v prejednávanej veci neprijala príkaz pozastaviť spornú pomoc podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, je potrebné pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia „Komisia môže, potom ako poskytla danému členskému štátu príležitosť predložiť jeho pripomienky, prijať rozhodnutie, ktoré vyžaduje od členského štátu dočasne vrátiť akúkoľvek protiprávnu pomoc, pokým Komisia neprijme rozhodnutie o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom“.

79      Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 neukladá Komisii povinnosť, aby pri splnení určitých podmienok prijala príkaz o pozastavení, ale len stanovuje, že takýto príkaz môže prijať, ak ho považuje za nevyhnutný. Z toho vyplýva, že Írsko nemôže vytýkať Komisii, ktorá nepovažovala za svoju povinnosť v prejednávanej veci prijať príkaz o pozastavení, že porušila článok 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

80      Preto je potrebné odmietnuť výhradu v podstate založenú na porušení článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

81      Bez toho, aby boli dotknuté výhrady, ktoré je potrebné preskúmať buď v rámci ostatných žalobných dôvodov (pozri body 49 a 50 vyššie), alebo samostatne (pozri bod 51 vyššie), a keďže ostatné výhrady uvádzané v rámci druhých žalobných dôvodov predložených na podporu predmetných žalôb a štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II boli v celom rozsahu odmietnuté, tieto žalobné dôvody je potrebné zamietnuť ako nedôvodné.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

82      AAL tvrdí, že Komisia porušila požiadavky vyplývajúce z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES, keď namiesto toho, aby pomáhala podnikom Spoločenstva stať sa konkurencieschopnými, v dôsledku napadnutého rozhodnutia sa Spoločenstvo stalo menej konkurencieschopné a bolo postavené do nevýhodnej situácie na svetovom trhu, na ktorý vyváža väčšinu svojej produkcie. Rozhodnutia Rady o povolení boli podľa nej založené na neexistencii skreslenia hospodárskej súťaže v dôsledku sporného oslobodenia od dane, čo Komisia pôvodne priznala a čo bolo aj uvedené vo štvrtom odôvodnení rozhodnutia 92/510.

83      Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

84      Tento žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia porušila požiadavky vyplývajúce z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES, v rozsahu, v akom bráni uplatňovaniu opatrenia, konkrétne sporného oslobodenia od dane, ktorého cieľom bolo posilniť konkurencieschopnosť spoločnosti AAL na svetovom trhu výroby oxidu hlinitého bez skreslenia hospodárskej súťaže, ako to vyplýva z rozhodnutia 2001/224.

85      Článok 3 ES predovšetkým stanovuje:

„Na účely stanovené v článku 2 činnosti Spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení tejto zmluvy a z časového plánu v nej stanovenom:

…

m)      posilnenie konkurencieschopnosti priemyslu Spoločenstva;“

86      Článok 157 ES predovšetkým stanovuje:

„1.      Spoločenstvo a členské štáty zabezpečia podmienky potrebné na existenciu konkurencieschopnosti priemyslu Spoločenstva.

V súlade so systémom otvorených a konkurenčných trhov sa preto ich činnosť zameria na:

–        urýchlenie adaptácie priemyslu na štrukturálne zmeny,

–        podporu prostredia, ktoré je priaznivé pre vytváranie a rozvoj podnikov v celom Spoločenstve, najmä malých a stredných podnikov,

–        podporu prostredia priaznivého pre spoluprácu medzi podnikmi,

–        pomoc pri lepšom využívaní priemyselného potenciálu, inovačného, výskumného a technického rozvoja.

…

3.      Spoločenstvo prispieva k dosahovaniu cieľov uvedených v odseku 1 prostredníctvom politík a činností, ktoré uskutočňuje podľa ostatných ustanovení tejto zmluvy. Rada môže v súlade s postupom uvedeným v článku 251 [ES] a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom rozhodnúť o špecifických opatreniach na podporu činností vykonávaných členskými štátmi na dosiahnutie cieľov uvedených v odseku 1.

Táto hlava neposkytuje Spoločenstvu dôvod na zavedenie akéhokoľvek opatrenia, ktoré by mohlo viesť k narušeniu hospodárskej súťaže…“

87      Ako Komisia správne tvrdí, článok 3 ES vo svojom odseku 1 písm. g) tiež stanovuje, že činnosti Spoločenstva zahŕňajú „systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž“. Navyše článok 157 ES podľa nej stanovuje, že neposkytuje Spoločenstvu dôvod na zavedenie akéhokoľvek opatrenia, ktoré by mohlo viesť k narušeniu hospodárskej súťaže.

88      Zatiaľ čo Súdny dvor v bode 52 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), konštatoval, že Komisia pri prijímaní rozhodnutí Rady podľa pravidiel v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov zastávala názor, že tieto rozhodnutia neskresľujú hospodársku súťaž a nemajú vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu, v bode 53 toho istého rozsudku tiež poznamenal, že to nebránilo tomu, aby toto oslobodenie od dane bolo kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli splnené podmienky existencie štátnej pomoci, pričom pojem štátna pomoc zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií.

89      V rozhodnutí oxid hlinitý I Komisia konštatovala, že sporné oslobodenie od dane musí byť kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES najmä preto, ako je uvedené v odôvodneniach 61 a 62 daného rozhodnutia, že možno predpokladať, že narúša alebo je spôsobilá narušiť hospodársku súťaž, aj keď významná časť výroby oxidu hlinitého bola spotrebovaná v závodoch vyrábajúcich hliník, v rozsahu, v akom bolo výslovným cieľom sporného oslobodenia od dane posilniť konkurencieschopnosť príjemcov voči ich konkurentom, predovšetkým v rámci Spoločenstva, usadeným v Grécku, Španielsku, Nemecku a Maďarsku (počnúc pristúpením tejto krajiny k Únii 1. mája 2004), a to znížením ich výrobných nákladov.

90      V rámci tohto žalobného dôvodu AAL len poznamenala, že posúdenie Komisie uvedené v bode 89 vyššie je v rozpore s posúdením, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o povolení prijaté Radou na návrh Komisie v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov, bez toho, aby bola konkrétne spochybnená dôvodnosť tohto posúdenia.

91      V rozsahu, v akom Komisia nebola z dôvodov uvedených v bode 88 vyššie v prejednávanej veci viazaná posúdeniami uvedenými v rozhodnutiach o povolení prijatých Radou na jej návrh v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov, je potrebné konštatovať, že prijatím napadnutého rozhodnutia neporušila článok 3 ods. 1 písm. m) ES, ani článok 157 ES.

92      Tretí žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.

93      Toto zamietnutie sa nedotýka preskúmania, ktoré bude vykonané v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu tejto istej žaloby, týkajúceho sa otázky, či Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináleží, a článok 87 ods. 1 ES, keď v odôvodneniach 61 a 62 rozhodnutia oxid hlinitý I konštatovala, že podmienka ovplyvnenia hospodárskej súťaže a obchodu medzi členskými štátmi bola v prejednávanej veci splnená (pozri body 94 až 131 nižšie).

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a článku 87 ods. 1 ES, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

94      Po prvé AAL tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináleží, keď neuviedla primerané odôvodnenie týkajúce sa dodržania niektorých podmienok na to, aby mohla kvalifikovať spornú pomoc ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, konkrétne podmienok ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže. V súlade s prianím vyjadreným niektorými členmi Komisie mala podľa nej Komisia v napadnutom rozhodnutí uviesť dôvody, prečo na konci úplnej a aktuálnej hospodárskej analýzy účinkov spornej pomoci na konkurenciu a na obchod medzi členskými štátmi dospela k záveru, že uvedené podmienky boli v prejednávanej veci splnené.

95      Po druhé AAL tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila článok 87 ods. 1 ES, keď bez uskutočnenia dôslednej hospodárskej analýzy nesprávne konštatovala, že sporná pomoc jej priznáva výhodu, že ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi alebo že narúša alebo je spôsobilá narušiť hospodársku súťaž. V tejto súvislosti sa po prvé opiera o skutočnosť, že Komisia nezohľadnila v rámci analýzy účinkov na obchod medzi členskými štátmi v odôvodnení 62 rozhodnutia oxid hlinitý I existenciu dvoch odlišných výrobkov, a to SGA a CGA, keďže ako výrobca SGA je v podstate v konkurencii s mimoeurópskymi výrobcami, a nie s inými európskymi výrobcami, najmä s tými, ktorí vyrábajú CGA. Po druhé vychádza z nesprávneho pohľadu na situáciu, ako ju uviedla Komisia v odôvodnení 61 rozhodnutia oxid hlinitý I, keď tvrdí, že cieľom spornej pomoci bolo posilniť jej konkurencieschopnosť voči jej konkurentom znížením jej nákladov, čo platilo len vo vzťahu k mimoeurópskym výrobcom oxidu hlinitého, nie však vo vzťahu k európskym výrobcom oxidu hlinitého, medzi ktorými bol stupeň konkurencie veľmi nízky, vzhľadom na to, že Spoločenstvo bolo čistým dovozcom oxidu hlinitého a že významná časť produkcie oxidu hlinitého Spoločenstva bola určená pre vlastnú spotrebu. Po tretie odkazuje na skutočnosť, že Komisia nezohľadnila jednak to, že európski výrobcovia oxidu hlinitého, najmä tí, ktorí sú usadení v Nemecku, čerpali výhody z oslobodení od energie, ktorú používali, ktorá už bola lacnejšia, a jednak to, že z dôvodu rôznych vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti licencií a ochrany životného prostredia sa nachádzala v nevýhodnom postavení, pokiaľ ide o náklady, v porovnaní s inými európskymi výrobcami oxidu hlinitého.

96      Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

97      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry predstavuje povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 253 ES podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá patrí do materiálnej zákonnosti sporného aktu (pozri rozsudky z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb., EU:C:2011:620, bod 146 a citovanú judikatúru, a zo 14. mája 2014, Donau Chemie/Komisia, T‑406/09, Zb., EU:T:2014:254, bod 28 a citovanú judikatúru).

98      Preto je potrebné sa v prvom rade zaoberať výhradou založenou na porušení povinnosti odôvodnenia zakotvenou v článku 253 ES a následne v druhom rade výhradou založenou na údajnom porušení článku 87 ods. 1 ES.

99      Pokiaľ ide v prvom rade o výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia zakotvenú v článku 253 ES, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry musí byť odôvodnenie požadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho (pozri rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb., EU:C:1998:154, bod 63 a citovanú judikatúru). Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka (pozri rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, EU:C:1998:154, bod 63 a citovanú judikatúru).

100    Uplatnenie povinnosti odôvodnenia na kvalifikáciu opatrenia štátnej pomoci vyžaduje, aby sa uviedli dôvody, pre ktoré Komisia usúdila, že dotknuté opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (pozri rozsudok z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, Zb., EU:T:2010:233, bod 144 a citovanú judikatúru), ktorý zakazuje pomoc, ktorá ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a narúša alebo je spôsobilá narušiť hospodársku súťaž (rozsudok zo 4. septembra 2009, Taliansko/Komisia, T‑211/05, Zb., EU:T:2009:304, bod 151).

101    Pokiaľ ide o dôvody, ktoré Komisia mala v tejto súvislosti predložiť, musia byť určené na základe odkazu na požiadavky stanovené judikatúrou na účely konštatovania, že boli dodržané podmienky ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže, ako ich pripomínajú body 112 až 115 nižšie.

102    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú jednak v bodoch 99 a 100 vyššie a jednak v bodoch 112 až 115 nižšie je teda potrebné v prejednávanej veci posúdiť, či Komisia dostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o dodržanie podmienok ovplyvnenia medzištátneho obchodu a skreslenia hospodárskej súťaže.

103    V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 60 až 62 napadnutého rozhodnutia poskytla nasledujúce odôvodnenie:

„(60) Oslobodenia od spotrebnej dane znižujú náklady jedného dôležitého vstupu, a tak poskytujú výhodu príjemcom, ktorí sa dostanú do priaznivejšej finančnej pozície ako iné podniky, ktoré používajú minerálne oleje v iných odvetviach alebo regiónoch.

(61)      Príjemcovia pomoci a Francúzsko vyjadrili vo svojich pripomienkach názor, že oslobodenia nespôsobili žiadne narušenie hospodárskej súťaže ani sa nedotkli fungovania jednotného trhu, najmä z dôvodu, že Spoločenstvo bolo čistým dovozcom oxidu hlinitého, že výrobcovia Spoločenstva museli súťažiť na globálnej úrovni a boli znevýhodnení vysokými cenami energie a že ukončenie oslobodení by nezlepšilo trhovú situáciu oxidu hlinitého na úrovni Spoločenstva a znížilo by bezpečnosť dodávok primárnych zdrojov na výrobu hliníka. Tvrdia, že neprítomnosť akéhokoľvek narušenia je potvrdená skutočnosťou, že žiadni konkurenti nepripomienkovali rozhodnutie Komisie začať konanie [vo veci formálneho zisťovania]. To všetko však neznižuje hodnotenie v odôvodnení 60. Naopak potvrdzuje, že úľavy na spotrebnej dani boli explicitne určené na posilnenie konkurencieschopnosti príjemcov voči ich konkurentom znížením ich nákladov. Komisia konštatuje, že oxid hlinitý sa vyrába aj v Grécku, Španielsku, Nemecku a Maďarsku (hoci Maďarsko je členským štátom len od 1. mája 2004).

(62)      S oxidom hlinitým, SGA aj CGA, sa obchoduje medzi členskými štátmi, tak ako sa obchoduje s hliníkom, ktorého trh je úzko spojený s trhom oxidu hlinitého. Preto možno predpokladať, že pomoc má vplyv na obchod vnútri Spoločenstva a narúša, alebo môže narúšať hospodársku súťaž, aj keď veľké časti výroby oxidu hlinitého sa spotrebúvajú v hlinikárňach nachádzajúcich sa v blízkosti.“

104    V rozsahu, v akom v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia Komisia odkazuje na „oxi[d] hlinit[ý], SGA aj CGA“, je potrebné spresniť, že v odôvodnení 16 toho istého rozhodnutia uviedla:

„… Komisia pri viacerých rozhodnutiach o fúziách… zistila, že existujú dva samostatné trhy výrobkov: oxid hlinitý určený na tavenie [ďalej len ‚SGA‘ (smelter‑grade alumina)] a oxid hlinitý na chemické aplikácie [ďalej len ‚CGA‘ (chemical‑grade alumina)]. CGA je produkt s oveľa vyššou pridanou hodnotou ako SGA. Hoci geografický trh SGA je celosvetový, trh CGA neprekračuje hranice Európy.“

105    V odôvodneniach 61 a 62 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že v súlade s analýzami uvedenými v rozhodnutí Komisie 2002/174/ES z 3. mája 2000, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.1693 – Alcoa/Reynolds) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 58, 2002, s. 25, ďalej len „rozhodnutie Alcoa/Reynolds“), uvedenom v poznámke pod čiarou v odôvodnení 16 napadnutého rozhodnutia, SGA a CGA predstavujú dva samostatné trhy európskeho rozsahu, keďže zahŕňali nielen výrobcov usadených v Írsku, Taliansku a vo Francúzsku, ale aj v Grécku, Španielsku, Nemecku a Maďarsku (od 1. mája 2004). Navyše konštatovala, že s oxidom hlinitým, SGA aj CGA sa obchodovalo medzi členskými štátmi, pričom tento obchod sa v podstate týkal obmedzenej časti produkcie oxidu hlinitého nespotrebovaného v blízkych závodoch na výrobu hliníka (ďalej len „nadbytočný oxid hlinitý“), ktorá bola ponúknutá tretím osobám na voľnom trhu, na rozdiel od „oxidu hlinitého určeného pre vlastnú spotrebu“, ktorý podľa analýzy vykonanej v odôvodnení 13 už citovaného rozhodnutia Alcoa/Reynolds používali interne integrovaní výrobcovia.

106    Navyše v odôvodneniach 60 a 61 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že oslobodenia od spotrebnej dane, ako sporné oslobodenie od dane, znižovali náklady na dôležitú surovinu používanú výrobcami oxidu hlinitého, na ktorých sa vzťahovalo oslobodenie, konkrétne výrobcami usadenými v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii, čo viedlo k záveru, aj keď to Komisia výslovne neuviedla v napadnutom rozhodnutí, že sporná pomoc je prevádzková pomoc poskytnutá uvedeným výrobcom, ktorých produktivita bola posilnená v porovnaní s ostatnými európskymi výrobcami oxidu hlinitého, na ktorých sa tieto oslobodenia nevzťahovali, usadenými v Grécku, Španielsku a Nemecku.

107    Napokon v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia Komisia vyvrátila výhrady vznesené príjemcami vrátane spoločnosti AAL a Francúzskou republikou počas správneho konania.

108    Vzhľadom na tieto zistenia sa Komisia v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia domnievala, že v prejednávanej veci bolo možné predpokladať, že sporná pomoc ovplyvňovala medzištátny obchod a narúšala alebo bola spôsobilá narušiť hospodársku súťaž.

109    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 99 a 100 vyššie a v bodoch 112 až 115 nižšie Komisia dostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o dodržanie podmienok ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže, keď stručne, ale jasne uviedla dôvody, prečo s prihliadnutím na existenciu obchodu medzi členskými štátmi a trhov európskeho rozsahu týkajúcich sa nadbytočného oxidu hlinitého, SGA aj CGA, ako aj skutočnosť, že sporná pomoc bola prevádzková pomoc, bolo možné predpokladať, že táto pomoc mohla ovplyvniť tento obchod a narušiť hospodársku súťaž na týchto trhoch posilnením konkurenčného postavenia výrobcov oxidu hlinitého usadených v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne, v Taliansku na Sardínii, v porovnaní s inými európskymi výrobcami oxidu hlinitého usadenými v Grécku, Španielsku a Nemecku.

110    Je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenú v článku 253 ES.

111    Pokiaľ ide v druhom rade o výhradu založenú na porušení článku 87 ods. 1 ES, AAL v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia v rámci kvalifikácie štátnej pomoci v zmysle článku 87 ES, keď sa domnievala, že sporná pomoc jej poskytovala výhodu, ovplyvňovala obchod medzi členskými štátmi a narúšala alebo bola spôsobilá narušiť hospodársku súťaž.

112    V tejto súvislosti je na úvod potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Komisia nemusí v rámci posudzovania podmienok ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či táto pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudky z 9. septembra 2009, Holland Malt/Komisia, T‑369/06, Zb., EU:T:2009:319, bod 37 a citovanú judikatúru, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, EU:T:2009:304, bod 152 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že Komisia nie je povinná uskutočniť hospodársku analýzu skutočnej situácie na dotknutých trhoch, trhových podielov podnikov príjemcov pomoci, situácie konkurenčných podnikov a obchodu medzi členskými štátmi (pozri rozsudok Mediaset/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, EU:T:2010:233, bod 145 a citovanú judikatúru).

113    Ďalej z judikatúry vyplýva, že podmienky týkajúce sa dopadu na obchod medzi členskými štátmi a podmienky týkajúce sa skreslenia hospodárskej súťaže sú vo všeobecnosti nerozlučne späté (rozsudky zo 4. apríla 2001, Regione Autonoma Friuli‑Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, Zb., EU:T:2001:115, bod 41, a z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb., EU:T:2000:151, bod 81). Z judikatúry konkrétne vyplýva, že každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na spoločnom trhu, môže spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudky z 11. júna 2009, ASM Brescia/Komisia, T‑189/03, Zb., EU:T:2009:193, bod 68 a citovanú judikatúru, a Taliansko/Komisia, T‑222/04, Zb., EU:T:2009:194, bod 43 a citovanú judikatúru).

114    Okrem toho pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa skreslenia hospodárskej súťaže, judikatúra stanovuje predpoklad, podľa ktorého prevádzková pomoc podniku, konkrétne pomoc, ktorej cieľom je oslobodiť tento podnik od nákladov, ktoré by musel bežne znášať v rámci svojej každodennej prevádzky alebo bežných činností, mu poskytuje umelú finančnú podporu, ktorá v podstate narúša podmienky hospodárskej súťaže v sektoroch, v ktorých sa poskytuje (rozsudky z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T‑459/93, Zb., EU:T:1995:100, body 48 a 77, a z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T‑55/99, Zb., EU:T:2000:223, bod 83; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, Zb., EU:C:2000:467, bod 30, a z 5. októbra 2000, Nemecko/Komisia, C‑288/96, Zb., EU:C:2000:537, body 77 a 78). Z toho vyplýva, že ak Komisia konštatuje existenciu prevádzkovej pomoci, nemá povinnosť uviesť dôvody, prečo táto pomoc narúša alebo je spôsobilá narušiť hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Nemecko/Komisia, už citovaný, EU:C:2000:537, bod 86).

115    Napokon pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, z judikatúry vyplýva, že ak pomoc, ktorú členský štát poskytne, posilňuje v rámci medzištátneho obchodu postavenie jedného podniku voči iným konkurenčným podnikom, treba na tieto konkurenčné podniky hľadieť ako na ovplyvnené pomocou (pozri rozsudky zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb., EU:C:1994:325, bod 40 a citovanú judikatúru, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, EU:T:2009:304, bod 153 a citovanú judikatúru). Neexistuje hranica, pod úrovňou ktorej možno tvrdiť, že obchod medzi členskými štátmi nie je ovplyvnený (pozri rozsudky ASM Brescia/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, EU:T:2009:193, bod 69 a citovanú judikatúru, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, EU:T:2009:194, bod 69 a citovanú judikatúru). Osobitne podmienka, podľa ktorej pomoc musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi, nezávisí od významu dotknutej oblasti činnosti (rozsudok z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb., EU:C:2003:415, bod 82).

116    Pokiaľ ide najprv o výhradu, ktorou AAL v podstate spochybňuje, že podmienka výhody poskytnutej príjemcovi štátnej pomoci bola splnená, je potrebné pripomenúť, že cieľom článku 87 ES je zabrániť tomu, aby bol obchod medzi členskými štátmi ovplyvnený výhodami poskytnutými verejnými orgánmi, ktoré rôznymi formami narúšajú alebo sú spôsobilé narušiť hospodársku súťaž tým, že zvýhodňujú niektoré podniky alebo výrobky (pozri rozsudok z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, Zb., EU:C:1994:100, bod 12 a citovanú judikatúru).

117    Podľa ustálenej judikatúry sa pojem pomoc vzťahuje nielen na kladné plnenia ako dotácie v pravom zmysle slova, ale tiež na zásahy, ktoré v rozličných formách zmierňujú náklady, ktoré zaťažujú rozpočet podniku a ktoré takto, aj keď nie sú dotáciou v presnom zmysle slova, majú rovnakú povahu a rovnaké účinky (rozsudok z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, T‑204/97 a T‑270/97, Zb., EU:T:2000:148, bod 65 a citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, že opatrenie, ktorým orgány verejnej moci priznajú určitým podnikom oslobodenie od dane, ktoré síce nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov, ale stavia príjemcov do finančnej situácie, ktorá je výhodnejšia ako situácia iných daňovníkov, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (rozsudok Banco Exterior de España, už citovaný v bode 116 vyššie, EU:C:1994:100, bod 14).

118    V prejednávanej veci z odôvodnenia 60 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že výhoda poskytnutá spoločnosti AAL sporným oslobodením od dane podľa Komisie vyplynula z toho, že „oslobodenia od spotrebnej dane znižujú náklady jedného dôležitého vstupu“ používaného ich príjemcami, „ktorí sa dostanú do priaznivejšej finančnej pozície ako iné podniky, ktoré používajú minerálne oleje v iných odvetviach alebo regiónoch“.

119    Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 117 vyššie bola teda Komisia oprávnená tvrdiť, že oslobodenia od spotrebnej dane zrušili náklad, konkrétne spotrebnú daň z minerálnych olejov, ktorá by za bežných okolností zaťažovala rozpočet podnikov, ktoré ako AAL používajú uvedené oleje ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii, a teda im poskytli výhodu voči ostatným podnikom, ktoré tiež používajú minerálne oleje v rámci svojich výrobných postupov v iných odvetviach alebo regiónoch.

120    Toto konštatovanie nie je spochybnené tvrdením spoločnosti AAL, ktoré je v podstate založené na kompenzačnej funkcii, ktorú malo plniť sporné oslobodenie od dane, s prihliadnutím na objektívnu konkurenčnú nevýhodu, ktorá jej vznikla na úrovni výrobných nákladov v porovnaní s ostatnými európskymi výrobcami oxidu hlinitého, najmä tými, ktorí sú usadení v Nemecku. V tejto súvislosti totiž postačuje pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry okolnosť, že členský štát sa snaží prostredníctvom jednostranných opatrení priblížiť existujúce podmienky hospodárskej súťaže v určitom hospodárskom odvetví podmienkam, ktoré prevládajú v iných členských štátoch, nemôže zbaviť tieto opatrenia charakteru pomoci (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, Zb., EU:C:2004:234, bod 67 a citovanú judikatúru).

121    Je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na nedodržaní podmienky výhody poskytnutej príjemcovi pomoci.

122    Pokiaľ ide ďalej o výhradu, ktorou AAL v podstate spochybňuje, že podmienka skreslenia hospodárskej súťaže bola splnená, je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 113 a 114 vyššie jednak každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na spoločnom trhu, môže spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže, a jednak pri prevádzkovej pomoci podniku, konkrétne pomoci, ktorej cieľom je oslobodiť tento podnik od nákladov, ktoré by musel bežne znášať v rámci svojej každodennej prevádzky alebo bežných činností, sa predpokladá, že narúša podmienky hospodárskej súťaže v sektoroch, v ktorých sa poskytuje.

123    V prejednávanej veci z odôvodnenia 60 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie „oslobodenia od spotrebnej dane znižujú náklady jedného dôležitého vstupu“ používaného výrobcami oxidu hlinitého usadenými v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii. Toto posúdenie je dôvodné, keďže podniky, ktoré ako AAL používajú minerálne oleje ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v uvedených regiónoch, by za bežných okolností museli platiť spotrebnú daň z minerálnych olejov, a teda svoj rozpočet by mali zaťažený nákladom, ktorý zodpovedá tejto dani. Ako už bolo uvedené v bode 106 vyššie, Komisia sa teda v odôvodnení 60 napadnutého rozhodnutia tiež správne implicitne, ale nevyhnutne domnievala, že oslobodenia od spotrebnej dane zodpovedajú prevádzkovej pomoci v zmysle judikatúry citovanej v bode 114 vyššie, ktorej príjemcami sú výrobcovia oxidu hlinitého usadení v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii. Napokon ako už bolo uvedené v bode 105 vyššie, Komisia v odôvodneniach 61 a 62 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že vo všeobecnosti existoval obchod medzi členskými štátmi a trhy európskeho rozsahu s nadbytočným oxidom hlinitým, SGA aj CGA. Tieto konštatovania sa predovšetkým opierajú o hospodársku analýzu, ktorú Komisia uskutočnila v rozhodnutí Alcoa/Reynolds (pozri bod 105 vyššie). V rámci tejto žaloby AAL nepredložila žiadnu hospodársku analýzu podloženú dôkazmi, ktoré by mohli spochybniť dôvodnosť všeobecnej hospodárskej analýzy uvedenej v rozhodnutí Alcoa/Reynolds, na ktorú odkazuje napadnuté rozhodnutie. Dôvodnosť tejto analýzy preto nemôže byť v prejednávanej veci spochybnená. Vzhľadom na všetky konštatovania, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach 60 až 62 napadnutého rozhodnutia, Komisia bola v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 113 a 114 vyššie oprávnená sa domnievať, že sporná pomoc narúšala alebo bola spôsobilá narušiť hospodársku súťaž na trhoch európskeho rozsahu s nadbytočným oxidom hlinitým, SGA aj CGA, a to na jednej strane medzi výrobcami oxidu hlinitého usadenými v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii a európskymi výrobcami oxidu hlinitého usadenými v Grécku, Španielsku a Nemecku na druhej strane.

124    Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti AAL v podstate založené na tom, že Komisia správne nepochopila presné podmienky hospodárskej súťaže prevládajúce na trhoch oxidu hlinitého, SGA aj CGA, toto tvrdenie nemôže spochybniť dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o dodržanie podmienky skreslenia hospodárskej súťaže. Je totiž potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 111 vyššie Komisia nemala povinnosť uskutočniť presnú hospodársku analýzu relevantných trhov a že v konkrétnom prípade prejednávanej veci, keď sporné oslobodenie od dane bolo prevádzkovou pomocou, bola okrem toho oprávnená domnievať sa, že toto oslobodenie narúšalo hospodársku súťaž, prinajmenšom pokiaľ ide o oxid hlinitý, SGA aj CGA, s ktorým sa obchodovalo medzi členskými štátmi na trhoch európskeho rozsahu (pozri bod 123 vyššie). V rozsahu, v akom AAL vytýka Komisii, že nezohľadnila skutočnosť, že významná časť produkcie Spoločenstva bola určená pre vlastnú spotrebu, jej výhrada nie je skutkovo podložená, keďže v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate poznamenala, že obchod medzi členskými štátmi sa týkal len nadbytočného oxidu hlinitého, SGA aj CGA.

125    Okrem toho v rozsahu, v akom AAL v podstate tvrdí, že nebola v konkurencii s ostatnými európskymi výrobcami oxidu hlinitého, ale len s mimoeurópskymi výrobcami oxidu hlinitého, jej tvrdenie nemôže spochybniť ani dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o dodržanie podmienky skreslenia hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že tvrdenia spoločnosti AAL nie sú podložené a navyše sú v protiklade s jej vlastnými tvrdeniami, podľa ktorých sporné oslobodenie od dane malo umožniť vyrovnanie nevýhodnej situácie v oblasti nákladov výrobcu oxidu hlinitého, ktorý bol tak ako ona usadený v Írsku, so situáciou výrobcov oxidu hlinitého usadených v iných členských štátoch, ako napríklad v Nemecku. Z vlastných tvrdení spoločnosti AAL teda vyplýva, že AAL bola v konkurenčnej situácii s ostatnými európskymi výrobcami oxidu hlinitého.

126    Je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na nedodržaní podmienky skreslenia hospodárskej súťaže.

127    Napokon pokiaľ ide o výhradu, ktorou AAL v podstate spochybňuje, že podmienka ovplyvnenia trhu medzi členskými štátmi bola splnená, postačuje pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 113 a 115 vyššie jednak každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na európskom trhu, môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a jednak, ak pomoc, ktorú členský štát poskytne, posilňuje v rámci medzištátneho obchodu postavenie jedného podniku voči iným konkurenčným podnikom, treba na tieto konkurenčné podniky hľadieť ako na ovplyvnené pomocou.

128    Ako už bolo v prejednávanej veci uvedené v bode 123 vyššie, Komisia bola oprávnená konštatovať, že vo všeobecnosti existoval obchod medzi členskými štátmi a trhy európskeho rozsahu s nadbytočným oxidom hlinitým, SGA aj CGA. Navyše v rozsahu, v akom sa oslobodenie od spotrebnej dane vzťahovalo len na výrobcov oxidu hlinitého, ktorí boli ako AAL usadení v Írsku v regióne Shannon, vo Francúzsku v regióne Gardanne a v Taliansku na Sardínii, a nie na európskych výrobcov oxidu hlinitého usadených v Grécku, Španielsku a Nemecku, s ktorými bola AAL v konkurenčnom vzťahu (pozri bod 124 vyššie), Komisia bola oprávnená z toho vyvodiť, že sporná pomoc mohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

129    Pokiaľ ide o tvrdenie predložené spoločnosťou AAL, ktoré je v podstate založené na tom, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že významná časť produkcie Spoločenstva oxidu hlinitého bola určená pre vlastnú spotrebu a že s oxidom hlinitým, SGA aj CGA sa neobchodovalo medzi členskými štátmi, ale medzi členskými štátmi a tretími štátmi, pričom Spoločenstvo bolo čistý dovozca týchto výrobkov, toto tvrdenie nemôže spochybniť dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o dodržanie podmienky ovplyvnenia medzištátneho obchodu. Na jednej strane výhrada nie je skutkovo podložená v rozsahu, v akom sa týka oxidu hlinitého určeného pre vlastnú spotrebu. Ako už bolo totiž uvedené v bode 124 vyššie, v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate poznamenala, že obchod medzi členskými štátmi sa týkal len nadbytočného oxidu hlinitého, SGA aj CGA. Na druhej strane v rozsahu, v akom sa týka obchodu s oxidom hlinitým, SGA aj CGA medzi členskými štátmi, výhrada je nepodložená a dokonca je aj v protiklade s vlastnými tvrdeniami spoločnosti AAL v jej písomnostiach, podľa ktorých „malá časť [jej produkcie] predaná vo forme trihydrátu oxidu hlinitého… bola použitá ako surovina výrobcom oxidu hlinitého na chemické aplikácie… usadeným v Nemecku“ a „všetok oxid hlinitý, ktorý vyr[obila]… [bol] vyvezený cez jej námorný terminál na trhy mimo Írska, predovšetkým do Spojeného kráľovstva, Škandinávie a do iných miest v Európe“. Z vlastných tvrdení spoločnosti AAL teda vyplýva, že prispela k medzištátnemu obchodu s nadbytočným oxidom hlinitým, SGA aj CGA.

130    Je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na nedodržaní podmienky ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.

131    Keďže všetky výhrady uvádzané v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II boli odmietnuté, je potrebné v celom rozsahu zamietnuť aj tento žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O prvých žalobných dôvodoch predložených na podporu predmetných žalôb, založených na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii spornej pomoci vzhľadom na článok 88 ES

132    V rámci prvých žalobných dôvodov predložených na podporu predmetných žalôb žalobcovia Komisii vytýkajú, že sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikovala spornú pomoc ako novú pomoc v zmysle článku 88 ods. 3 ES, a nie ako existujúcu pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 ES, a keď na uvedenú pomoc neuplatnila postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci.

133    Prvý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II sa delí na tri alternatívne časti. Prvá časť je v podstate založená na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode iii) nariadenia č. 659/1999, ako aj v podstate na porušení procesných pravidiel týkajúcich sa existujúcich schém pomoci ako ich zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999. Druhá časť je založená na porušení článku 88 ES v spojení s článkom 1 písm. b) bodom iv) a článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ako aj v podstate na porušení procesných pravidiel týkajúcich sa existujúcich schém pomoci, ako ich zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999. Tretia časť je v podstate založená na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999.

134    Prvý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II sa tiež delí na tri alternatívne časti. Prvá časť je v podstate založená na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999. Druhá časť je založená na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode iii) nariadenia č. 659/1999. Tretia časť je v podstate založená na porušení ustanovení článku 88 ES v spojení s článkom 1 písm. b) bodom iv) a článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999.

 O prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, ktoré sú založené na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode iii) nariadenia č. 659/1999, ako aj vo veci T‑50/06 RENV II na porušení procesných pravidiel týkajúcich sa existujúcich schém pomoci, ako sú zakotvené v článkoch 17 a 18 nariadenia č. 659/1999

135    Žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila článok 88 ES a pravidlo zakotvené v článku 1 písm. b) bode iii) nariadenia č. 659/1999, keď na účely kvalifikácie spornej pomoci ako novej pomoci v zmysle článku 88 ods. 3 ES nezohľadnila skutočnosť, že táto pomoc sa mala považovať za schválenú, keďže Komisia nezaujala stanovisko k spornému oslobodeniu od dane v primeranej lehote od jeho oznámenia. Vo veci T‑50/06 RENV II Írsko tiež namieta porušenie procesných pravidiel týkajúcich sa existujúcich schém pomoci, ako sú zakotvené v článkoch 17 a 18 nariadenia č. 659/1999.

136    V tejto súvislosti po prvé Írsko vychádza z listu zo 6. mája 1983, z ktorého vyplýva, že prijalo ponuku predloženú Komisiou v liste z 22. marca 1983, aby považovala jeho list z 28. januára 1983, ktorým ju informovalo o plánovanom spornom oslobodení od dane, za oznámenie v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Po druhé opätovne poukazuje na list zo 6. mája 1983, ktorým Komisii vopred oznámilo vykonanie sporného oslobodenia od dane v súlade s pravidlom zakotveným v článku 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999. Po tretie namieta skutočnosť, že Komisia nerozhodla v rámci dvoch mesiacov od oznámenia sporného oslobodenia od dane v súlade s lehotou zakotvenou v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, alebo v primeranej lehote po tom, ako jej bolo vopred oznámené vykonanie, ako aj nečinnosť a mlčanie Komisie do roku 1992, teda počas deviatich rokov po týchto oznámeniach. Po štvrté zdôrazňuje irelevantnosť skutočnosti, že sporné oslobodenie od dane vykonalo bez toho, aby počkalo na to, kým Komisia zaujme formálne stanovisko podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci, vzhľadom na skutočnosť, že k takémuto zaujatiu stanoviska nedošlo v primeranej lehote a že k vykonaniu sporného oslobodenia od dane došlo po viac ako dvoch mesiacoch po jeho oznámení Komisii z 28. januára 1983. Okrem toho Írsko poukazuje na to, že samotná Komisia sa správala tak, ako keby spornú pomoc považovala za existujúcu pomoc. V tejto súvislosti po prvé vychádza z jasného a presného znenia štvrtého odôvodnenia rozhodnutia 92/510, podľa ktorého „Komisia a všetky členské štáty uzn[ali], že všetky oslobodenia sú odôvodnené z dôvodov špecifických politík, že nespôsobujú skreslenie hospodárskej súťaže a nie sú prekážkou riadneho fungovania spoločného trhu“, čo možno považovať za pozitívne rozhodnutie o spornom oslobodení od dane oznámenom 28. januára 1983, alebo aspoň za zásadné vyhlásenie, podľa ktorého pochybnosti Komisie o zlučiteľnosti spornej pomoci so spoločným trhom už boli odstránené. Po druhé Írsko vychádza z terminológie použitej v piatom odôvodnení rozhodnutia 97/425 a v odôvodnení 4 rozhodnutia 1999/880, ktoré je podobné tomu, ktoré Komisia používa, keď posudzuje existujúce schémy pomoci na základe článku 17 nariadenia č. 659/1999. Po tretie sa odvoláva na návrhy rozhodnutí Rady o povolení z novembra 1999 a 2000, ako aj na odôvodnenie 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré neobsahovali žiadne upozornenie týkajúce sa protiprávnosti spornej pomoci. Po štvrté odkazuje na skutočnosť, že v každom prípade samotná Komisia navrhla Rade, aby ho oprávnila na uplatnenie sporného oslobodenia od dane po roku 1983. Okrem toho Írsko Komisii v podstate vytýka, že porušila postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci, ako ho zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, keď nariadila vrátenie spornej pomoci s retroaktívnym účinkom bez ohľadu na skutočnosť, že v rámci trvalého monitorovania existujúcich schém pomoci bola oprávnená nariadiť len zrušenie alebo zmenu tejto pomoci v lehote, ktorú stanoví.

137    Po prvé AAL sa opiera o list zo 6. mája 1983, z ktorého vyplýva, že Írsko prijalo ponuku predloženú Komisiou v liste z 22. marca 1983, aby považovala jeho list z 28. januára 1983, ktorým ju informovalo o plánovanom spornom oslobodení od dane, za oznámenie v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Po druhé odkazuje na vykonanie sporného oslobodenia od dane približne tri mesiace po tom, ako bol Komisii zaslaný list z 28. januára 1983. Po tretie poukazuje na list zo 6. mája 1983, ktorým Írsko Komisii vopred oznámilo vykonanie sporného oslobodenia od dane v súlade s pravidlom zakotveným v článku 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999. Po štvrté uvádza, že podľa nej je nepoužiteľné tvrdenie Komisie, podľa ktorého sporné oslobodenie od dane Írsko a AAL nevykonali za prísneho dodržania podmienok, ktoré vyplývajú z judikatúry (rozsudok z 11. decembra 1973, Lorenz, 120/73, Zb., EU:C:1973:152), neskôr zakotvených v nariadení č. 659/1999, keďže samotná Komisia sa odklonila od tohto právneho rámca tým, že Írsku ponúkla, že bude považovať jeho list z 28. januára 1983 za oznámenie, čím sa zbavila možnosti zaujať stanovisko v primeranej lehote dvoch mesiacov. Subsidiárne uvádza, že podľa nej je nepoužiteľné tvrdenie Komisie založené na údajnej neúplnosti oznámenia, keďže po tom, ako ju Írsko informovalo o bezprostrednosti vykonania pomoci, v liste z 22. marca 1983 upustila od požiadavky dodatočného oznámenia. Po piate uvádza nečinnosť a mlčanie Komisie do júla 2000, teda počas 17 rokov, ktoré nasledovali po oznámení sporného oslobodenia od dane a informácii o bezprostrednosti jeho vykonania, ktorá jej bola doručená. Po šieste vychádza zo skutočnosti, že Komisia nespomenula oznámenie z 28. januára 1983, keď 17. júla 2000 požiadala o oznámenie oslobodenia od dane a 30. októbra 2001 začala konanie vo veci formálneho zisťovania, v dôsledku čoho sa dopustila nesprávneho posúdenia pri kvalifikácii pomoci. Po siedme sa odvoláva na štvrté odôvodnenie rozhodnutia 92/510, ktoré je aktom uznania Komisie, že sporné oslobodenie od dane bola existujúca pomoc. Po ôsme vychádza zo situácie, ktorú Komisia vyvolala a akceptovala počas dlhého obdobia a ktorá si objektívne vyžaduje, aby bola sporná pomoc kvalifikovaná ako existujúca pomoc.

138    Komisia navrhuje, aby boli tieto časti prvých žalobných dôvodov zamietnuté ako nedôvodné.

139    V tejto súvislosti je na úvod potrebné pripomenúť, že Zmluva o ES zavádza rôzne konania podľa toho, či ide o existujúcu alebo novú pomoc. Zatiaľ čo nová pomoc musí byť podľa článku 88 ods. 3 ES Komisii vopred oznámená a nemôže byť vykonaná, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou, existujúca pomoc môže byť v súlade s článkom 88 ods. 1 ES legálne poskytovaná dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlučiteľnosti (pozri rozsudok z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, T‑443/08 a T‑455/08, Zb., EU:T:2011:117, bod 187 a citovanú judikatúru). Existujúca pomoc teda môže byť prípadne len predmetom rozhodnutia o nezlučiteľnosti s účinkami do budúcnosti (pozri rozsudok Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, už citovaný, EU:T:2011:117, bod 187 a citovanú judikatúru).

140    Okrem toho v rozsahu, v akom žalobcovia formálne uvádzajú porušenie článku 1 písm. b) bodu iii) nariadenia č. 659/1999, je potrebné poznamenať, že v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, hmotnoprávne pravidlo stanovené v tomto ustanovení už bolo od 16. apríla 1999 účinné. Aj keď podľa judikatúry (rozsudky zo 14. mája 1975, CNTA/Komisia, 74/74, Zb., EU:C:1975:59, body 33 až 43; z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb., EU:C:1990:259, body 16 a 17, a z 5. októbra 1993, Driessen a i., C‑13/92 až C‑16/92, Zb., EU:C:1993:828, body 30 až 35) zaručenie zásad právnej istoty a legitímnej dôvery stanovuje obmedzenia okamžitého uplatnenia hmotnoprávnych pravidiel, tieto obmedzenia sa nemôžu uplatniť v prípade protiprávnej pomoci alebo oznámenej pomoci až do momentu, keď ju Komisia povolí. V štruktúre a logike kontroly štátnej pomoci totiž táto situácia nie je okamžite a definitívne vytvorená oznámením alebo poskytnutím pomoci, ale ostáva otvorenou až do rozhodnutia orgánov Únie. V tomto kontexte prináleží Komisii uplatniť hmotnoprávne pravidlá účinné v čase, keď rozhoduje o predmetnej pomoci alebo o schéme pomoci, ako aj o ich zlučiteľnosti so spoločným trhom, jediné pravidlá, podľa ktorých sa posudzuje zákonnosť rozhodnutia, ktoré v tejto veci prijíma (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, Zb., EU:C:2008:709, bod 53). V čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, bol teda účinný článok 1 písm. b) bod iii) nariadenia č. 659/1999, takže toto ustanovenie sa v prejednávanej veci uplatňuje.

141    Naproti tomu procesné pravidlá stanovené v článku 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, na ktorý odkazuje článok 1 písm. b) bod iii) toho istého nariadenia, nemôžu upravovať procesné akty, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti týchto pravidiel 16. apríla 1999. Podľa judikatúry sa totiž procesné predpisy všeobecne vzťahujú na konania, ktoré prebiehajú v čase nadobudnutia ich účinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 až 217/80, Zb., EU:C:1981:270, bod 9, a z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C‑201/04, Zb., EU:C:2006:136, bod 31 a citovanú judikatúru). V čase, keď prebiehalo konanie o predbežnom preskúmaní sporného oslobodenia od dane, počas ktorého sa predpokladalo, že sporná pomoc bola Komisiou schválená, teda počas roku 1983, tieto pravidlá ešte nenadobudli účinnosť. Je však potrebné zohľadniť skutočnosť, ako to správne uznala Komisia v odôvodnení 67 rozhodnutia oxid hlinitý I, že cieľom článku 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 bolo predovšetkým kodifikovať niektoré procesné pravidlá, ktoré boli v súlade s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudku Lorenz, už citovaného v bode 137 vyššie (EU:C:1973:152, bod 6) (ďalej len „judikatúra Lorenz“) uplatniteľné v čase, keď došlo k uvádzaným procesným aktom. Podľa tejto judikatúry citovanej spoločnosťou AAL vo veci T‑69/06 RENV II článok 93 ods. 3 Zmluvy o ES (teraz článok 88 ods. 3 ES) stanovoval, že ak Komisia po tom, ako ju členský štát informoval o zámere v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, nezačala kontradiktórne konanie upravené v odseku 2 článku 93 Zmluvy o ES (teraz článok 88 ods. 2 ES) (alebo konanie vo veci formálneho zisťovania) vyzvaním dotknutého členského štátu na predloženie jeho pripomienok, tento členský štát mohol po uplynutí dostatočnej lehoty na vykonanie jeho úvodného preskúmania vykonať plánovanú pomoc pod podmienkou, že o tom Komisiu vopred informoval, pričom táto pomoc napokon podliehala existujúcej schéme pomoci (rozsudok z 9. augusta 1994, Namur‑Les assurances du crédit, C‑44/93, Zb., EU:C:1994:311, bod 12). Pokiaľ ide o dostatočnú alebo primeranú lehotu na vykonanie úvodného preskúmania Komisiou (alebo fázy predbežného preskúmania), Súdny dvor uviedol, že je potrebné riadiť sa lehotou dvoch mesiacov stanovenou v článkoch 173 Zmluvy o ES a 175 Zmluvy o ES (teraz články 230 ES a 232 ES) na podanie žaloby o neplatnosť a žaloby na nečinnosť (rozsudok Lorenz, už citovaný v bode 137 vyššie, EU:C:1973:152, bod 6).

142    Je preto potrebné chápať výhrady založené na porušení článku 1 písm. b) bodu iii) nariadenia č. 659/1999 ako výhrady, ktoré v podstate odkazujú na porušenie judikatúry Lorenz.

143    V prejednávanej veci žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho posúdenia, keď spornú pomoc kvalifikovala ako novú pomoc a nariadila jej vymáhanie s retroaktívnym účinkom, hoci išlo o existujúcu pomoc v zmysle judikatúry Lorenz, pretože Komisia nezaujala stanovisko k spornému oslobodeniu od dane v primeranej lehote od jeho oznámenia.

144    Po prvé je potrebné najprv preskúmať, či list z 28. januára 1983 nebolo možné formálne považovať za oznámenie sporného oslobodenia od dane v zmysle článku 88 ods. 3 ES, a subsidiárne, či toto oznámenie bolo neúplné, keďže Írsko v liste zo 6. mája 1983 neodpovedalo na otázku, ktorú mu Komisia položila v liste z 22. marca 1983, týkajúcu sa doby poskytovania pomoci spoločnosti AAL.

145    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v rámci preskúmania zákonnosti Všeobecný súd nemôže v nijakom prípade nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením (pozri analogicky rozsudok z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, Zb., EU:C:2013:32, bod 89 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nemôže pri zamietnutí žalobného dôvodu, vo veci ktorého koná, opierať o dôvody, ktoré nie sú súčasťou sporného rozhodnutia, inak prekročí hranice svojho preskúmania (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Frucona Košice/Komisia, už citovaný, EU:C:2013:32, bod 88).

146    V odôvodnení 67 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia poznamenala:

„… pomoc nemožno považovať za povolenú podľa článku 4 ods. 6 nariadenia (ES) č. 659/1999. Francúzsko a Taliansko nikdy neoznámili tieto opatrenia. Írsko potvrdilo v liste zo 6. mája 1983, že pomoc bola až potom implementovaná a že jeho list Komisii možno považovať za oznámenie na účely článku 93 ods. 3 [Zmluvy o ES]. Írsko však nikdy nezaslalo Komisii vopred formálne oznámenie o svojom úmysle imp[le]mentovať opatrenie pomoci v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 6 nariadenia (ES) č. 659/1999. Naopak, uviedlo opatrenie do účinnosti len týždeň po liste zo 6. mája 1983, ktorým vyzvalo Komisiu, aby považovala pomoc za oznámenú. Komisii sa preto zdá, že pomoc sa musí považovať za protiprávnu pomoc v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999. Francúzska a talianska pomoc boli tiež v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy uvedené do účinnosti bez čakania na súhlas Komisie. Členské štáty sa nemôžu odvolávať na pravidlá stanovené v článku 4 ods. 6 nariadenia (ES) č. 659/1999 v súvislosti s takouto pomocou. Hoci nariadenie (ES) č. 659/1999 nadobudlo účinnosť až v roku 1999, podobné pravidlá sa v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uplatňovali už pred týmto dátumom…“

147    Navyše v článku 5 ods. 5 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia predovšetkým nariadila Írsku, aby vymáhalo spornú pomoc poskytnutú od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 od jej príjemcu, konkrétne od spoločnosti AAL.

148    Z odôvodnenia 67 rozhodnutia oxid hlinitý I vyplýva, že aj keď v uvedenom rozhodnutí Komisia vytýkala Francúzskej republike a Talianskej republike, že jej neoznámili oslobodenia od spotrebnej dane, ktoré uplatnili, nikdy nevytýkala Írsku, že jej neoznámilo sporné oslobodenie od dane, ale len to, že ju vopred neupozornilo, ako to vyžaduje judikatúra Lorenz, na svoj zámer vykonať uvedené oslobodenie, čo Írsko urobilo len týždeň po odoslaní listu zo 6. mája 1983, ktorým vyzvalo Komisiu, aby považovala list z 28. januára 1983 za oznámenie. To je v súlade so skutočnosťou, že v liste zo 6. mája 1983 Írsko len privolilo k návrhu Komisie vyjadrenému v liste z 22. marca 1983 zaobchádzať s listom z 28. januára 1983, ktorým ju Írsko informovalo o svojom zámere vykonať sporné oslobodenie od dane, ako s oznámením v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy o ES.

149    V rozsahu, v akom dôvod neoznámenia alebo neúplného oznámenia sporného oslobodenia od dane Komisii zo strany Írska nie je súčasťou napadnutého rozhodnutia, Všeobecný súd sa nemôže bez prekročenia hraníc svojho preskúmania v rámci žaloby o neplatnosť opierať o takýto dôvod na účely zamietnutia prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II.

150    Preto je potrebné odmietnuť tvrdenia predložené Komisiou proti prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, založené v prvom rade na neexistencii oznámenia sporného oslobodenia od dane v zmysle článku 88 ods. 3 ES a subsidiárne na neúplnosti uvádzaného oznámenia.

151    Po druhé je potrebné preskúmať obranu predloženú Komisiou proti druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, ktorá je v podstate založená na tom, že len list zo 6. mája 1983 jej umožnil považovať list z 28. januára 1983 za oznámenie sporného oslobodenia od dane v zmysle článku 88 ods. 3 ES, takže lehota mala plynúť od doručenia listu zo 6. mája 1983.

152    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Írsko požiadalo Komisiu, aby považovala jeho list z 28. januára 1983 za oznámenie v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy o ES, až listom zo 6. mája 1983, ako to navrhla Komisia v liste z 22. marca 1983. Komisia teda oprávnene tvrdí, že predtým, ako jej bol doručený list zo 6. mája 1983, nebolo možné domnievať sa, že by došlo k akémukoľvek formálnemu oznámeniu spornej pomoci, takže dostatočná alebo primeraná lehota na to, aby vykonala úvodné preskúmanie tejto pomoci, mohla začať plynúť až od doručenia listu zo 6. mája 1983.

153    Po tretie je potrebné rozhodnúť o obrane predloženej Komisiou proti prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, založenej na tom, že list zo 6. mája 1983 nebolo možné považovať za vopred dané oznámenie o vykonaní plánovanej pomoci, aké vyžaduje judikatúra.

154    V tejto súvislosti z obsahu i účelu ustanovení článku 93 Zmluvy o ES (teraz článok 88 ES) vyplýva, že za existujúcu pomoc v zmysle odseku 1 tohto článku sa musí považovať pomoc, ktorú bolo možné legálne poskytnúť za podmienok stanovených v článku 93 ods. 3 Zmluvy o ES, vrátane tých podmienok, ktoré vyplývajú z výkladu tohto článku uskutočneného Súdnym dvorom v rozsudku Lorenz, už citovanom v bode 137 vyššie (EU:C:1973:152, body 4 až 6) (rozsudky Namur‑Les assurances du crédit, už citovaný v bode 141 vyššie, EU:C:1994:311, bod 13, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb., EU:C:1999:313, bod 48). S prihliadnutím na procesné pravidlá vyplývajúce z judikatúry Lorenz závisí zmena oznámenej pomoci na existujúcu pomoc od dvoch nevyhnutných a dostatočných podmienok; prvou podmienkou je, že členský štát vopred oznámi Komisii výkon plánovanej pomoci, a druhou podmienkou je, že Komisia nezačne kontradiktórne konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy o ES v lehote dvoch mesiacov od úplného oznámenia pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, C‑99/98, Zb., EU:C:2001:94, bod 84).

155    V prejednávanej veci je potrebné rozhodnúť len o prípadnom nedodržaní podmienky týkajúcej sa vopred daného oznámenia členského štátu Komisii vo veci výkonu plánovanej pomoci, čo je jedinou podmienkou, ktorú Komisia preskúmala v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 146 vyššie).

156    Aj keby k úplnému oznámeniu sporného oslobodenia od dane Komisii zo strany Írska došlo k dátumu, keď Írsko požiadalo Komisiu listom zo 6. mája 1983, aby považovala jeho list z 28. januára 1983 za oznámenie podľa článku 93 ods. 3 Zmluvy o ES, ako to navrhla Komisia v liste z 22. marca 1983, Komisia vzhľadom na procesné pravidlá vyplývajúce z judikatúry Lorenz disponovala lehotou dva mesiace na začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Z týchto procesných pravidiel vyplýva, že Írsko mohlo vykonať sporné oslobodenie od dane až po uplynutí tejto lehoty, a to v zásade 7. júla 1983 (pozri v tomto zmysle rozsudok Rakúsko/Komisia, už citovaný v bode 154 vyššie, EU:C:2001:94, bod 77), pod podmienkou, že ho vopred oznámilo Komisii, pričom pomoc poskytnutá na základe tohto oslobodenia by potom podliehala schéme existujúcej pomoci (rozsudok Namur‑Les assurances du crédit, už citovaný v bode 141 vyššie, EU:C:1994:311, bod 12).

157    Na jednej strane je potrebné konštatovať, že list zo 6. mája 1983, ktorý potvrdil oznámenie sporného oslobodenia od dane Komisii, nebolo možné považovať aj za vopred dané oznámenie vykonania uvedeného oslobodenia. Aj keby sa pripustilo, že vopred dané oznámenie mohlo byť doručené pred uplynutím lehoty dvoch mesiacov stanovenej na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, čiže v čase, keď Írsko nebolo v žiadnom prípade oprávnené vykonať sporné oslobodenie od dane, je potrebné konštatovať, že v uvedenom liste Írsko neinformovalo Komisiu o tom, že v prípade jej nečinnosti vykoná sporné oslobodenie od dane, ale sa len obmedzilo na uznanie, že sporné oslobodenie od dane musí byť oznámené, na potvrdenie, že toto oslobodenie oznamuje Komisii a na predloženie dodatočných informácií týkajúcich sa uvedeného oslobodenia Komisii. Na druhej strane je potrebné konštatovať, že na základe spisu nemožno preukázať, že po zaslaní listu zo 6. mája 1983 a pred vykonaním sporného oslobodenia od dane 12. mája 1983 by Írsko adresovalo Komisii akt, ktorý by mohol predstavovať vopred dané oznámenie o vykonaní uvedeného oslobodenia.

158    Komisia teda oprávnene tvrdí, že v prejednávanej veci neboli splnené všetky podmienky vyžadované judikatúrou na zmenu oznámenej pomoci na existujúcu pomoc.

159    Po štvrté zostáva preskúmať tvrdenia žalobcov založené na tom, že samotná Komisia sa správala tak, ako keby sporná pomoc bola existujúca pomoc, ktoré prakticky vychádzajú z obsahu rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie, ako aj z dlhého obdobia, počas ktorého Komisia nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania.

160    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že otázka, či je pomoc podľa judikatúry citovanej v bode 154 vyššie nová alebo existujúca a či si jej zavedenie v dôsledku toho vyžaduje začatie konania o predbežnom preskúmaní stanoveného v článku 93 ods. 3 Zmluvy o ES, nemôže závisieť od subjektívneho posúdenia Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Piaggio, už citovaný v bode 154 vyššie, EU:C:1999:313, body 47 a 48). Navyše samotná skutočnosť, že Komisia počas relatívne dlhej doby nezačala vyšetrovanie vo veci daného štátneho opatrenia, nemôže sama osebe prisúdiť tomuto opatreniu objektívny charakter existujúcej pomoci, pokiaľ ide o pomoc (rozsudok z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, Zb., EU:T:2002:111, bod 129).

161    Z judikatúry citovanej v bode 160 vyššie vyplýva, že tvrdenia žalobcov v podstate založené na tom, že správanie Komisie vyjadrovalo jej presvedčenie, že sporná pomoc bola existujúca pomoc, sú nedôvodné a musia byť odmietnuté.

162    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody je potrebné konštatovať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa odmietla domnievať, že sporná pomoc sa po oznámení zmenila na existujúcu pomoc. Tým, že nariadila vymáhanie tejto pomoci s retroaktívnym účinkom od 3. februára 2002, teda neporušila ani postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci, ako ho zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, keďže tento postup nebol uplatniteľný na uvedenú pomoc.

163    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú prvú časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a druhú časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

 O druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, založených na porušení ustanovení článku 88 ES v spojení s článkom 1 písm. b) bodom iv) a článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999

164    Žalobcovia tvrdia, že Komisia v odôvodnení 68 rozhodnutia oxid hlinitý I porušila ustanovenia článku 88 ES v spojení s článkom 1 písm. b) bodom iv) a článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, keď na účely kvalifikácie spornej pomoci ako novej pomoci v zmysle článku 88 ods. 3 ES od 17. júla 1990 nezohľadnila, že AAL prijímala túto pomoc od septembra 1983, že premlčacia lehota 10 rokov uplatniteľná na právomoc Komisie v oblasti vymáhania pomoci, stanovená v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, teda uplynula v čase, keď Komisia začala konať, 17. júla 2000 a že od tohto dňa sa sporná pomoc musela považovať za existujúcu pomoc.

165    Okrem toho vo veci T‑50/06 RENV II Írsko Komisii v podstate vytýka, že porušila procesné pravidlá týkajúce sa existujúcich schém pomoci, ako ich zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, keď v napadnutom rozhodnutí nariadila vrátenie spornej pomoci s retroaktívnym účinkom bez ohľadu na skutočnosť, že v rámci trvalého monitorovania existujúcich schém pomoci bola oprávnená nariadiť len zrušenie alebo zmenu tejto pomoci v lehote, ktorú stanoví.

166    V tejto súvislosti Írsko po prvé vychádza zo skutočnosti, že k premlčaniu dochádza na konci premlčacej lehoty, keď sa tak ako v prejednávanej veci charakteristiky pomoci počas tejto lehoty nezmenili, ako to potvrdzuje právna náuka. Po druhé uvádza povinnosť klasifikovať každú štátnu pomoc buď ako „existujúcu“, alebo ako „novú“ v zmysle článku 15 nariadenia č. 659/1999, keďže nariadenie č. 659/1999 neupravuje pojem „čiastočne existujúca a čiastočne nová“ pomoc. Po tretie odkazuje na judikatúru, z ktorej vyplýva, že cieľom premlčacej lehoty je najmä chrániť práva alebo záujmy niektorých dotknutých osôb, vrátane dotknutého členského štátu a príjemcu pomoci. Po štvrté uvádza neexistenciu odkladného účinku na premlčaciu lehotu listu zo 17. júla 2000, ktorý bol pripravený po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999. Po piate odkazuje na pojem „existujúca pomoc“ uvedený v nariadení č. 659/1999, ktorý sa netýka len finančných výhod, ktoré boli prijaté v konkrétnom čase, ale zahŕňa aj schémy pomoci. Okrem toho Írsko Komisii v podstate vytýka, že porušila procesné pravidlá týkajúce sa existujúcich schém pomoci, ako ich zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, keď v napadnutom rozhodnutí nariadila vrátenie spornej pomoci s retroaktívnym účinkom bez ohľadu na skutočnosť, že v rámci trvalého monitorovania existujúcich schém pomoci bola oprávnená nariadiť len zrušenie alebo zmenu tejto pomoci v lehote, ktorú stanoví.

167    Po prvé AAL sa odvoláva na rozpor zásady právnej istoty s výkladom článku 15 nariadenia č. 659/1999, ktorý Komisia prijala v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého len tá časť pomoci, ktorá bola poskytnutá na základe sporného oslobodenia od dane, vo vzťahu ku ktorej uplynula premlčacia lehota, sa považuje za existujúcu pomoc. Po druhé tvrdí, že Komisia nemohla prvýkrát vo vyjadrení k žalobe tvrdiť, že sporné oslobodenie od dane bolo skôr schémou pomoci ako individuálnou pomocou, ktorá jej bola poskytovaná postupne zakaždým, keď bola podľa sporného oslobodenia od dane oslobodená od spotrebnej dane v rámci colnej operácie. Po tretie vychádza z pojmu „považovať“ uvedeného v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, z ktorého možno v prejednávanej veci vyvodiť, že individuálna pomoc sa považuje za pomoc, ktorá sa stala existujúcou pomocou po uplynutí lehoty 10 rokov od prvého poskytnutia pomoci v roku 1983.

168    Komisia navrhuje, aby boli tieto časti prvých žalobných dôvodov zamietnuté ako nedôvodné.

169    V rozsahu, v akom žalobcovia namietajú porušenie článku 1 písm. b) bodu iv) nariadenia č. 659/1999 je potrebné poznamenať, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 140 vyššie v čase, keď Komisia rozhodla o spornej pomoci, toto ustanovenie bolo účinné, takže v prejednávanej veci je uplatniteľné.

170    Podľa znenia tohto ustanovenia treba za „existujúcu pomoc“ považovať „pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc podľa článku 15“.

171    Článok 15 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„1.      Právomoci Komisie vymáhať pomoc budú predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov [Právomoci Komisie v oblasti vymáhania pomoci podliehajú premlčacej lehote, ktorá je desať rokov – neoficiálny preklad].

2.      Vymedzené obdobie začína [Premlčacia lehota začína plynúť – neoficiálny preklad] dňom, kedy sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc[,] alebo ako pomoc podľa schémy pre pomoc. Akýkoľvek akt vykonaný Komisiou [Akékoľvek opatrenie prijaté Komisiou – neoficiálny preklad] alebo členským štátom… konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou preruší vymedzené obdobie [preruší plynutie premlčacej lehoty – neoficiálny preklad]. Po každom prerušení sa začne čas počítať od začiatku [Po každom prerušení začne plynúť nová premlčacia lehota – neoficiálny preklad]. Vymedzené obdobie sa pozastaví na také dlhé obdobie, na aké je [Premlčacia lehota nebude plynúť, kým je – neoficiálny preklad] rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev.

3.      Akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou vymedzené obdobie uplynulo [uplynula premlčacia lehota – neoficiálny preklad], sa bude považovať za existujúcu pomoc.“

172    Ako vyplýva z odôvodnenia 14 nariadenia č. 659/1999, cieľom premlčacej lehoty upravenej v článku 15 tohto nariadenia je najmä chrániť niektoré dotknuté osoby vrátane dotknutého členského štátu a príjemcu pomoci (rozsudok zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, C‑276/03 P, Zb., EU:C:2005:590, bod 30).

173    Na úvod je potrebné poznamenať, že článok 15 nariadenia č. 659/1999 je procesné pravidlo, ktoré sa má v súlade s judikatúrou citovanou v bode 141 vyššie uplatňovať od času, keď nadobudlo účinnosť, v tomto prípade konkrétne od 16. apríla 1999. Keďže však na rozdiel od článku 11 ods. 2 posledného pododseku nariadenia č. 659/1999 článok 15 tohto nariadenia neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie, pokiaľ ide o jeho časovú pôsobnosť, je potrebné rozhodnúť, že sa uplatňuje na všetky konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré prebiehali k 16. aprílu 1999 alebo ktoré počnúc týmto dátumom začali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2008, Hotel Cipriani a i./Komisia, T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, Zb., EU:T:2008:537, bod 357). Z toho vyplýva, že aj keby došlo k poskytnutiu pomoci skôr, ako nadobudol účinnosť článok 15 nariadenia č. 659/1999, účinkom tohto článku je aj tak začatie plynutia premlčacej lehoty 10 rokov stanovenej v tomto článku, ak bolo rozhodnutie o vymáhaní tejto pomoci prijaté ako v prejednávanej veci po tom, ako uvedený článok nadobudol účinnosť.

174    V prejednávanej veci žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že sporná pomoc bola nová pomoc, zatiaľ čo v odôvodnení 68 rozhodnutia oxid hlinitý I dospela k záveru, že pomoc poskytnutá na základe sporného oslobodenia od dane sa považuje za existujúcu pomoc v súlade s článkom 15 nariadenia č. 659/1999 v zmysle článku 1 písm. b) bodu iv) tohto nariadenia, pokiaľ ide o obdobie pred 17. júlom 1990, a zatiaľ čo premlčanie upravené v článku 15 nariadenia č. 659/1999 sa musí vzťahovať aj na spornú pomoc.

175    V odôvodnení 68 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia poznamenala:

„… v súlade s článkom 15 nariadenia (ES) č. 659/1999 možno pomoc len čiastočne považovať za existujúcu pomoc. Na základe tohto článku sa na právomoc Komisie vo veci vrátenia pomoci vzťahuje premlčacia lehota 10 rokov, ktorá začína dňom schválenia nezákonnej pomoci. … V prípade Írska bola táto doba prerušená listom Komisie zo 17. júla 2000. To znamená, že len írske oslobodenie, pokiaľ ide o obdobie pred 17. júlom 1990, možno považovať za existujúcu pomoc.“

176    Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia oxid hlinitý I vyplýva, že v tomto rozhodnutí sa Komisia domnievala, že pokiaľ ide o obdobie pred 17. júlom 1990, sporné oslobodenie od dane sa považovalo za existujúcu pomoc v súlade s článkom 15 nariadenia č. 659/1999, v zmysle článku 1 písm. b) bodu iv) tohto nariadenia.

177    Vo svojich písomnostiach Komisia tvrdí, že toto riešenie je odôvodnené skutočnosťou, že sporné oslobodenie od dane je „schéma pomoci“ v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999, a tým, že v súlade s článkom 15 tohto nariadenia začala premlčacia lehota plynúť až v deň, keď bola protiprávna pomoc skutočne poskytnutá spoločnosti AAL v rámci tejto schémy.

178    Podľa článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999 predstavuje „,schéma pomoci‘ akýkoľvek akt, na základe ktorého bez potreby ďalších vykonávacích opatrení možno udeliť individuálnu pomoc podnikateľom, definovaným v rámci aktu všeobecným a abstraktným spôsobom, a ak[ý]koľvek ak[t] na základe ktorého pomoc, ktorá nie je spojená so špecifickým projektom, sa môže poskytnúť jednému alebo viacerým podnikateľom na neurčité časové obdobie a/alebo v neurčitej sume“. Toto ustanovenie kodifikuje skoršiu judikatúru tým, že ju spresňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 1996, Kahn Scheepvaart/Komisia, T‑398/94, Zb., EU:T:1996:73, body 41 a 49).

179    V prejednávanej veci je nesporné, že sporné oslobodenie od dane bolo do írskeho práva zavedené nariadením z roku 1983, ktoré nadobudlo účinnosť 13. mája 1983. Toto nariadenie priznáva odpustenie spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, ktorého výška zodpovedá výške uvedenej spotrebnej dane, čo v praxi znamená zavedenie oslobodenia od tejto dane. Aj keby sa zohľadnili presné geografické a časové podmienky sporného oslobodenia od dane stanovené rozhodnutiami Rady o povolení (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 27 vyššie, EU:C:2013:812, bod 50), toto opatrenie predstavuje „schém[u] pomoci“ v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999, v rozpore s tým, čo tvrdí AAL, keďže príjemcovia pomoci sú všeobecným a abstraktným spôsobom definovaní tak, že v podstate ide o výrobcov oxidu hlinitého, a výška pomoci, ktorá sa im poskytuje, zostáva neurčená.

180    V rozsahu, v akom AAL vytýka Komisii, že považovala sporné oslobodenie od dane skôr za schému pomoci ako za individuálnu pomoc prvýkrát vo vyjadrení k žalobe, postačuje konštatovať, že uvedená výhrada vychádza z domnienky, že napadnuté rozhodnutie vylučuje klasifikáciu sporného oslobodenia od dane ako „schém[y] pomoci“ v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999. AAL nepredložila žiadny dôkaz na podporu takejto domnienky. V dôsledku toho treba túto výhradu odmietnuť.

181    Ako Komisia správne poznamenala, z článku 15 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 vyplýva, že v rámci schémy pomoci začína premlčacia lehota plynúť dňom, kedy sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi, čo v prejednávanej veci zodpovedá každému dovozu spoločnosťou AAL alebo dodaniu tejto spoločnosti z rafinérie alebo skladu minerálnych olejov určených na použitie ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v jej závode v regióne Shannon. V prospech spoločnosti AAL sa totiž v praxi uplatňovalo sporné oslobodenie od dane pri príležitosti každého z týchto aktov a na základe tohto oslobodenia jej bola individuálne poskytovaná pomoc (pozri rozsudok Hotel Cipriani a i./Komisia, už citovaný v bode 173 vyššie, EU:T:2008:537, bod 364 a citovanú judikatúru). Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, premlčacia lehota stanovená v článku 15 nariadenia č. 659/1999 teda plynula vo vzťahu ku každej pomoci takto poskytnutej v rámci schémy pomoci zodpovedajúcej spornému oslobodeniu od dane, a to odo dňa poskytnutia uvedenej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, Zb., EU:C:2011:811, bod 84).

182    Takýto výklad článku 15 nariadenia č. 659/1999 týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej lehoty (dies a quo), pokiaľ ide o pomoc poskytnutú v rámci schémy pomoci, nie je spochybnený rozsudkom Scott/Komisia, už citovaným v bode 172 vyššie (EU:C:2005:590), na ktorý sa Írsko odvoláva vo veci T‑50/06 RENV II, ktorý sa týkal len otázky, pokiaľ ide o individuálnu pomoc, či prerušenie premlčacej lehoty upravené v tomto článku podlieha povinnosti oznámiť akt prerušenia premlčania príjemcovi pomoci.

183    Okrem toho premlčacia lehota stanovená v článku 15 nariadenia č. 659/1999 bola prerušená vo vzťahu k spornému oslobodeniu od dane listom Komisie zo 17. júla 2000.

184    Komisia teda v tomto kontexte v odôvodnení 68 rozhodnutia oxid hlinitý I správne poznamenala, že premlčacia lehota stanovená v článku 15 nariadenia č. 659/1999 uplynula len vo vzťahu k oslobodeniu poskytnutému pred 17. júlom 1990, a teda že spornú pomoc poskytnutú po tomto dni nebolo možné považovať za existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu iv) nariadenia č. 659/1999 v spojení s článkom 15 ods. 3 tohto nariadenia. Tým, že nariadila vymáhanie tejto pomoci s retroaktívnym účinkom od 3. februára 2002, teda neporušila ani postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci, ako ho zakotvujú články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, keďže tento postup nebol uplatniteľný na uvedenú pomoc.

185    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú druhú časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a tretiu časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

 O tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, v podstate založených na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999

186    Žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila článok 88 ES a pravidlo zakotvené v článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999, keď na účely kvalifikácie spornej pomoci ako novej pomoci v zmysle článku 88 ods. 3 ES nezohľadnila, že pred pristúpením k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHS) 1. januára 1973 Írsko prijalo právne záväzný záväzok voči spoločnosti Alcan týkajúci sa uplatňovania sporného oslobodenia od dane v rámci prevádzkovania závodu na výrobu oxidu hlinitého, ktorý zriadila v regióne Shannon a ktorý bol neskôr prevedený na spoločnosť AAL, takže sporná pomoc bola poskytnutá predtým, ako na jeho území nadobudla účinnosť Zmluva o EHS.

187    V tejto súvislosti po prvé Írsko vychádza zo záväzku vo forme listov vymenených so spoločnosťou Alcan od roku 1970, podľa ktorého sa nebude platiť žiadna daň zo surovín používaných na výrobu oxidu hlinitého v závode, ktorý Alcan plánovala vybudovať v regióne Shannon. Po druhé sa odvoláva na právne záväzný charakter tohto záväzku podľa írskeho práva, ako to potvrdili právni poradcovia írskej vlády, ako aj Attorney General v roku 1981. Po tretie poukazuje na neexistenciu dôkladného vyšetrenia Komisiou týkajúceho sa povahy tohto záväzku podľa írskeho práva. Po štvrté odkazuje na obsah listu zo 6. mája 1983, v ktorom vôbec neuznalo, že by sporná pomoc nebola existujúca pomoc, ale len odpovedalo na ponuku Komisie, aby považovala list z januára 1983 za oznámenie o vykonaní sporného oslobodenia od dane. Po piate sa opiera o irelevantnosť toho, že nariadenie z roku 1983 bolo prijaté po tom, ako na jeho území nadobudla účinnosť Zmluva o EHS, keďže toto nariadenie bolo len formálnym vykonaním právne záväzného záväzku prevzatého voči spoločnosti Alcan pred uvedeným nadobudnutím účinnosti, a v čase prevzatia tohto záväzku bol už účinný zákon oprávňujúci ministra prijať uvedené nariadenie.

188    Po prvé AAL sa opiera o právne záväzný záväzok Írska voči spoločnosti Alcan z apríla 1970, podľa ktorého sa nebude platiť žiadna daň zo surovín používaných na výrobu oxidu hlinitého v závode, ktorého vybudovanie bolo naplánované v regióne Shannon, pričom ide o právny záväzok, ktorého existencia bola potvrdená spoločnosti Alcan listom Írska Komisii z 28. januára 1983. Po druhé sa odvoláva na postoj, na ktorom Írsko nepretržite zotrvávalo, a to aj v liste zo 6. mája 1983, podľa ktorého bolo sporné oslobodenie od dane pomocou, ktorá sa neoznamuje, pretože existovala už v čase jeho pristúpenia k EHS, pričom Komisii bolo oznámené len jej vykonávanie v roku 1983. Po tretie poukazuje na irelevantnosť špecificky uplatniteľného daňového režimu, keďže pomoc pozostávala zo všeobecného oslobodenia od vnútroštátnej dane zo surovín určených na spracovanie. Po štvrté poukazuje na povahu írskeho legislatívneho procesu, v ktorom minister rozhoduje regulačnými opatreniami a parlament následne potvrdzuje regulačné opatrenie legislatívnymi opatreniami.

189    Komisia navrhuje, aby bola tretia časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II zamietnutá ako neprípustná podľa pravidla nemo potest venire contra factum proprium, keďže Írsko zaujalo opačné stanovisko v rámci správneho konania. V každom prípade tretia časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II je podľa nej nedôvodná. Okrem toho Komisia navrhuje, aby bola prvá časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II zamietnutá ako nedôvodná.

190    Na úvod a v rozsahu, v akom žalobcovia formálne namietajú porušenie článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999, je potrebné poznamenať, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 140 vyššie v čase, keď Komisia rozhodla o spornej pomoci, článok 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 659/1999 bol účinný, takže v prejednávanej veci je uplatniteľný.

191    Podľa uvedeného ustanovenia „všetku pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím platnosti zmluvy v príslušných členských štátoch, to znamená programy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli zavedené pred nadobudnutím platnosti a sú uplatniteľné aj po nadobudnutí platnosti zmluvy“ možno považovať za „existujúc[u] pomoc“.

192    Po prvé, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou voči tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, je potrebné pripomenúť, že podľa pravidla nemo potest venire contra factum proprium nikto nemôže spochybňovať to, čo predtým uznal (pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie z 13. februára 2014, Marszałkowski/ÚHVT, C‑177/13 P, EU:C:2014:183, body 73 a 74 a citovanú judikatúru).

193    V prejednávanej veci a za predpokladu, že Komisia bola oprávnená opierať sa o pravidlo nemo potest venire contra factum proprium, pokiaľ ide o tvrdenia pôvodne predložené v rámci správneho konania, je potrebné overiť, či Írsko v priebehu uvedeného konania uznalo, že spornú pomoc neposkytlo pred jeho pristúpením k EHS 1. januára 1973.

194    V liste zo 6. mája 1983 Írsko vyhlásilo, že na základe tvrdení uvedených v liste Komisie z 22. marca 1983 týkajúcom sa záväzkov, ktoré prevzalo voči spoločnosti Alcan, pripúšťa, že vykonanie uvedených záväzkov musí byť oznámené v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy o ES, a v dôsledku toho požiadalo, aby bol jeho list z 28. januára 1983 považovaný za takéto oznámenie. V poslednej vete odôvodnenia 65 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia teda uviedla, že v liste zo 6. mája 1983 Írsko prijalo jej argumenty, že spornú pomoc treba oznamovať, čo znamenalo, že nejde o existujúcu pomoc, ale o novú pomoc v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, pričom iba nová pomoc podlieha povinnosti oznámenia stanovenej článkom 93 ods. 3 Zmluvy o ES (rozsudok Piaggio, už citovaný v bode 154 vyššie, EU:C:1999:313, bod 48).

195    Ako však vyplýva z odôvodnenia 53 napadnutého rozhodnutia, v rámci konania vo veci formálneho zisťovania Írsko pripomenulo históriu sporného oslobodenia od dane a trvalo na tom, že ho je potrebné kvalifikovať ako existujúcu pomoc.

196    Je pravda, že v liste spoločnosti AAL Komisii z 1. marca 2002 sa táto námietka obmedzovala na otázku, či sa sporné oslobodenie od dane, ktoré bolo pôvodne novou pomocou, nezmenilo po oznámení Komisii na existujúcu pomoc v súlade s judikatúrou Lorenz, ktorá bola následne kodifikovaná do článku 1 písm. b) bodu iii) nariadenia č. 659/1999 (pozri body 135 a 136 vyššie). V tomto liste totiž AAL poznamenala, že „oslobodenie od dane bolo oznámené ako štátna pomoc írskymi orgánmi v máji 1983 a stalo sa existujúcou pomocou v zmysle pravidiel v oblasti štátnej pomoci“.

197    V bode 3.1 listu z 8. januára 2002, citovaného v odôvodnení 13 napadnutého rozhodnutia a predloženého v kópii v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu, však Írsko tvrdilo, že považovalo „predmetnú pomoc za pomoc, ktorú orgány schválili v roku 1970 pred pristúpením Írska k EHS a ktorá bola zavedená od roku 1982“. Navyše v prílohe k listu z 26. apríla 2002, citovanému v odôvodnení 13 napadnutého rozhodnutia a predloženého v kópii v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu, Írsko na žiadosť Komisie predložilo súbor dokumentov, ktorých cieľom bolo preukázať, že sporná pomoc bola poskytnutá Írskom pred jeho pristúpením k EHS.

198    Z preskúmania dokumentov v spise teda vyplýva, že po oznámení oslobodenia od dane Komisii Írsko naďalej v priebehu správneho konania tvrdilo, že spornú pomoc poskytlo pred jeho pristúpením k EHS, čo viedlo Komisiu k tomu, aby túto otázku preskúmala.

199    V takom kontexte, aj keď Írsko zaslalo pozitívnu odpoveď na ponuku Komisie, aby považovala list z januára 1983 za oznámenie vykonávania sporného oslobodenia od dane, nemožno konštatovať, že v rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko spochybňovalo skutkové a právne okolnosti, ktoré predtým uznalo v rámci správneho konania.

200    V dôsledku toho je potrebné sa domnievať, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého Írsko v priebehu správneho konania uznalo, že spornú pomoc neposkytlo pred svojím pristúpením k EHS 1. januára 1973, je vecne nepodložené, a preto je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti predloženú Komisiou na základe pravidla nemo potest venire contra factum proprium.

201    Po druhé, pokiaľ ide o dôvodnosť tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, je potrebné pripomenúť, že na to, aby mohla byť kvalifikovaná ako „existujúca pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999, schéma pomoci musí byť pred pristúpením dotknutého členského štátu k EHS nielen poskytnutá v tom zmysle, že príslušný vnútroštátny orgán sa právne záväzným aktom zaviazal poskytnúť pomoc podľa uvedenej schémy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T‑109/01, Zb., EU:T:2004:4, body 73 a 74), ale musela byť ešte aj vykonaná v tom zmysle, že skutočne došlo k účinnému udeleniu určitej pomoci poskytnutej v rámci uvedenej schémy.

202    V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania nesporné, že sporné oslobodenie od dane, ktoré je podľa žalobcov výsledkom záväzku prevzatého Írskom voči spoločnosti Alcan pred jeho pristúpením k EHS 1. januára 1973, bolo v každom prípade vykonané až od roku 1983, teda oveľa neskôr, ako došlo k uvedenému pristúpeniu. Na základe výsluchu k tejto otázke na pojednávaní žalobcovia neboli schopní preukázať, že podmienka vzťahujúca sa na vykonanie predmetnej schémy pomoci pred pristúpením dotknutého členského štátu k EHS, ktorá sa vyžaduje na to, aby uvedenú schému bolo možné kvalifikovať ako „existujúc[u] pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999, bola v prejednávanej veci splnená.

203    Bez toho, aby bolo teda potrebné overiť, či, ako to tvrdia žalobcovia, Írsko pred svojím pristúpením k EHS prevzalo právne záväzný záväzok voči spoločnosti Alcan, pokiaľ ide o uplatnenie sporného oslobodenia od dane v rámci prevádzky závodu na výrobu oxidu hlinitého, ktorý Alcan zriadila v regióne Shannon a ktorý bol neskôr prevedený na AAL, je možné konštatovať, že jedna z podmienok požadovaných na to, aby bolo možné sporné oslobodenie od dane kvalifikovať ako „existujúc[u] pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999, nie je v prejednávanej veci splnená. Je teda potrebné zamietnuť tretiu časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a prvú časť prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

204    Keďže boli teda zamietnuté všetky časti vyjadrené v rámci prvých žalobných dôvodov predložených na podporu predmetnej žaloby, uvedené žalobné dôvody je potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a o štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

205    V rámci tretieho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu dodržiavania legitímnej dôvery, keď rozhodla, že legitímna dôvera spoločnosti AAL, že pomoc, ktorá jej bola údajne poskytnutá, bola zákonná, sa skončila 2. februára 2002, teda v deň uverejnenia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. V tejto súvislosti najskôr tvrdí, že AAL mohla mať legitímnu dôveru, že sporná pomoc bude kvalifikovaná ako existujúca pomoc. Na jednej strane vychádza z rozporuplnosti rozhodnutia oxid hlinitý I, ktoré vo svojich odôvodneniach 68 a 104 konštatuje, že sporná pomoc je čiastočne existujúca pomoc, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú pred 17. júlom 1990, zatiaľ čo uvádza, že táto pomoc predstavuje novú pomoc, ktorá je vo veľkej časti nezlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES. Na druhej strane Írsko uvádza nesprávne posúdenie Komisie, ktoré po prvé spočíva v tom, že nekvalifikovala spornú pomoc ako existujúcu pomoc, po druhé, že v prejednávanej veci neuplatnila postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci, ako sú zakotvené v nariadení č. 659/1999, a po tretie, že rozhodnutie, že sporná pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES, prijala oneskorene, keďže napadnuté rozhodnutie bolo prijaté viac ako 43 mesiacov po tom, ako bola Komisii v apríli 2002 doručená jeho odpoveď na poslednú žiadosť tejto inštitúcie o dodatočné informácie. Ďalej Írsko tvrdí, že Komisia si nemohla prisvojiť právo alebo právomoc v napadnutom rozhodnutí rozhodnúť, kedy založí a následne kedy ukončí legitímnu dôveru spoločnosti AAL, pokiaľ ide o zákonnosť údajnej poskytnutej pomoci. Napokon sa Írsko domnieva, že spolu so spoločnosťou AAL mohli vychádzať z rozhodnutia 2001/224, ktoré oprávňovalo Írsko naďalej uplatňovať sporné oslobodenie od dane až do 31. decembra 2006.

206    V replike Írsko tvrdí, že vzhľadom na článok 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, ktorý stanovuje, že Komisia vynaloží všetko úsilie na to, aby prijala rozhodnutie v lehote 18 mesiacov, podľa zásady spravodlivého zaobchádzania a vzhľadom na skutočnosť, že Komisia si prisvojila právomoc sama rozhodnúť o uplatnení zásady dodržiavania legitímnej dôvery v prípade spoločnosti AAL, vymáhanie pomoci sa malo obmedziť na dobu 18 mesiacov pred prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I. Navyše sa podľa neho musí zohľadniť, že Komisia vyslala rozporuplné signály vo vzťahu k spoločnosti AAL, a že AAL nemôže obmedziť svoje straty v prípade vrátenia pomoci, ktorá bola údajne poskytnutá od 3. februára 2002. Napokon je podľa Írska potrebné zohľadniť, že Komisia neprijala príkaz pozastaviť spornú pomoc podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, a teda sa nesnažila znížiť účinky tejto pomoci na spoločný trh.

207    V rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II AAL tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Tento žalobný dôvod je rozdelený na dve časti, pričom druhá časť je len pokračovaním prvej časti na základe dodatočných tvrdení.

208    V rámci prvej časti štvrtého žalobného dôvodu AAL tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí Komisia porušila zásady dodržiavania legitímnej dôvery a právnej istoty, predovšetkým keď nariadila vymáhanie spornej pomoci z dôvodov uvedených v odôvodneniach 98 a 99 rozhodnutia oxid hlinitý I, a to že jednak uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania ukončilo jej legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť spornej pomoci, a jednak že zásada právnej istoty sa prestala uplatňovať v čase, keď vyjasnila situáciu, ktorá predtým nebola jednoznačná. Domnieva sa, že v prejednávanej veci existujú výnimočné okolnosti, ktoré ju oprávňujú v súlade s judikatúrou dovolávať sa legitímnej dôvery, pokiaľ ide o skutočnosť, že sporná pomoc bola legálne poskytnutá podľa rozhodnutia 2001/224 a nebude vymáhaná, a pokiaľ ide o skutočnosť, že sporné oslobodenie od dane bolo možné legálne uplatňovať do 31. decembra 2006 v súlade s rozhodnutím 2001/224, a to aj po uverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Uvedené uverejnenie podľa nej neukončilo nejednoznačnú situáciu, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane. V tejto súvislosti AAL po prvé uvádza oznámenie sporného oslobodenia od dane Komisii v roku 1983 a nečinnosť alebo mlčanie Komisie počas 17 rokov. Po druhé odkazuje na rozhodnutia Rady o povolení, ktoré boli prijaté jednomyseľne na návrh Komisie, ktoré ju viedli k tomu, aby sa domnievala, že sporná pomoc bola zákonná v rozsahu, v akom konštatovali alebo vychádzali z predpokladu, že sporné oslobodenie od dane neviedlo k skresleniu hospodárskej súťaže, a oprávňovali Írsko, aby uplatňovalo sporné oslobodenie od dane, naposledy do roku 2006. Po tretie sa opiera o návrh rozhodnutia Rady o povolení z novembra 1999, z ktorého vyplýva zámer Komisie v konečnom dôsledku dosiahnuť zrušenie povolenia uplatňovať sporné oslobodenie od dane, nie však vymáhať pomoc, ktorá bola poskytnutá podľa uvedeného oslobodenia počas celého obdobia, v ktorom bola povolená Radou. Po štvrté vychádza zo svojej dôvery, pokiaľ ide o skutočnosť, že Írsko plnilo svoje povinnosti podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci. Po piate odkazuje na uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré len odrážalo pochybnosti Komisie, pokiaľ ide o zlučiteľnosť spornej pomoci so spoločným trhom, a nemohlo spochybniť jej legitímnu dôveru vzhľadom na rozhodnutie 2001/224, pokiaľ ide o skutočnosť, že pomoc poskytnutá do roku 2006 sa nebude v žiadnom prípade vymáhať. Po šieste sa dovoláva svojej dôvery, pokiaľ ide o skutočnosť, že výsledkom konania vo veci formálneho zisťovania nebude negatívne rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci. Po siedme sa odvoláva na to, že Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I oneskorene, pričom toto rozhodnutie bolo v rozpore so zásadami riadnej správy vecí verejných a právnej istoty prijaté viac ako 43 mesiacov po tom, ako bola Komisii v apríli 2002 doručená odpoveď Írska na poslednú žiadosť tejto inštitúcie o dodatočné informácie, čo posilnilo jej legitímnu dôveru, pokiaľ ide o skutočnosť, že sporná pomoc sa nebude vymáhať. Po ôsme odkazuje na správanie Komisie v čase, keď Rada prijala smernicu 2003/96, najmä jej tlačovú správu z 27. októbra 2003, ktorou privítala toto prijatie, ktoré posilnilo jej legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť spornej pomoci vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Po deviate uvádza neexistenciu príkazu Komisie, aby Írsko pozastavilo vyplácanie protiprávnej pomoci, ktorá bola údajne poskytnutá, a to až do času, keď rozhodne o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. Po desiate argumentuje významnými dlhodobými investíciami, do ktorých sa v dobrej viere pustila na jeseň roku 2003, ktoré jednak zodpovedajú výstavbe zariadenia na kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie s nákladmi približne 100 miliónov eur, a jednak 70 miliónom eur v investíciách na zvýšenie svojej výrobnej kapacity na základe legitímnej dôvery, ktorú mala, pokiaľ ide o skutočnosť, že sporné oslobodenie od dane sa bude uplatňovať až do 31. decembra 2006, alebo aspoň, že pomoc poskytnutá do tohto dňa sa nebude vymáhať.

209    Komisia navrhuje, aby boli tieto žalobné dôvody zamietnuté ako nedôvodné.

210    Na úvod je potrebné zdôrazniť, že v rozsahu, v akom v rámci prvej časti štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II AAL uviedla výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty, uvedená časť sa prekrýva s výhradou, ktorá je tiež založená na porušení zásady právnej istoty, uvedenou v rámci druhého žalobného dôvodu predloženého na podporu tej istej žaloby.

211    Z dôvodov uvedených v bodoch 59 a 61 až 74 vyššie sa musí uvedená výhrada odmietnuť ako nedôvodná.

212    Vo zvyšku sa tretí žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II v podstate týka otázky, či tým, že v napadnutom rozhodnutí sa vyžaduje vymáhanie spornej pomoci, Komisia konala v rozpore so zásadou legitímnej dôvery.

213    V tejto súvislosti je najskôr potrebné pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery ako základná zásada práva Únie (rozsudok zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, Zb., EU:C:1999:498, bod 52) umožňuje každému hospodárskemu subjektu, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania, aby sa ich dovolával [rozsudky z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb., EU:C:1987:121, bod 44; z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, Zb., EU:C:2011:175, bod 123, a z 27. septembra 2012, Producteurs de légumes de France/Komisia, T‑328/09, EU:T:2012:498, bod 18]. Ak však opatrný a obozretný hospodársky subjekt môže predvídať prijatie aktu, ktorý by sa mohol dotknúť jeho záujmov, inštitúciami, nemôže sa po prijatí tohto opatrenia odvolávať na túto zásadu (rozsudky z 1. februára 1978, Lührs, 78/77, Zb., EU:C:1978:20, bod 6, a z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, T‑332/06, EU:T:2009:79, bod 102). Právo odvolávať sa na legitímnu dôveru predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou poskytnuté presné, nepodmienečné a zhodné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia byť takej povahy, že z nich u osoby, ktorej sú určené, vznikne legitímna dôvera. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný, EU:T:2012:498, bod 19 a citovanú judikatúru).

214    Pokiaľ ide konkrétnejšie o uplatniteľnosť zásady ochrany legitímnej dôvery v oblasti štátnej pomoci, je potrebné pripomenúť, že členský štát, ktorého orgány poskytli pomoc v rozpore s pravidlami stanovenými v článku 88 ES, sa môže odvolávať na legitímnu dôveru podniku, ktorý je príjemcom, aby na súde Únie napadol platnosť rozhodnutia Komisie, ktoré mu nariaďuje vymáhať pomoc, nie však na to, aby sa vyhol povinnosti prijať opatrenia potrebné na účely jeho vykonania (pozri rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, Zb., EU:C:1997:10, body 48 a 49 a citovanú judikatúru). Z judikatúry navyše vyplýva, že vzhľadom na podstatnú úlohu, akú má oznamovacia povinnosť v súvislosti s umožnením účinného preskúmania štátnej pomoci Komisiou, ktorá má kogentnú povahu, príjemcovia pomoci môžu mať v zásade legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť uvedenej pomoci, len vtedy, keď bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 88 ES a starostlivý hospodársky subjekt musí byť za bežných okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný. Konkrétne ak sa pomoc vykonala bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, alebo bez toho, aby sa ako v prejednávanej veci vopred oznámilo vykonanie, ako to vyžaduje judikatúra Lorenz (pozri body 154 a 156 až 158 vyššie), teda keď je protiprávna podľa článku 88 ods. 3 ES, príjemca pomoci nemôže mať v danom čase legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, EU:T:2012:498, body 20 a 21 a citovanú judikatúru), iba ak by existovali výnimočné okolnosti (rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb., EU:C:1990:320, bod 16; pozri tiež rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, Zb., EU:C:2004:240, bod 86 a citovanú judikatúru, a z 30. novembra 2009, Francúzsko/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, Zb., EU:T:2009:474, bod 263 a citovanú judikatúru).

215    Ďalej je potrebné pripomenúť, že dodržanie primeranej lehoty pri vedení správneho konania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudok z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia, T‑190/00, Zb., EU:T:2003:316, bod 136). Navyše základná požiadavka právnej istoty, ktorá bráni tomu, aby Komisia mohla nekonečne odďaľovať výkon svojich právomocí, vedie súd k tomu, aby preskúmal, či priebeh správneho konania vykazuje existenciu obzvlášť oneskoreného konania zo strany tejto inštitúcie (rozsudky z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb., EU:C:2002:524, body 140 a 141, a Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, EU:T:2004:4, body 145 až 147).

216    Oneskorenie sa Komisie s rozhodnutím, že určitá pomoc je protiprávna a členský štát ju musí zrušiť a vymáhať, môže za určitých okolností vyvolať v príjemcoch uvedenej pomoci legitímnu dôveru, ktorá môže brániť Komisii uložiť uvedenému členskému štátu povinnosť, aby nariadil vrátenie tejto pomoci (rozsudok z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, 223/85, Zb., EU:C:1987:502, bod 17).

217    Samotná skutočnosť, že nariadenie č. 659/1999 okrem premlčacej lehoty 10 rokov (od poskytnutia pomoci), po uplynutí ktorej už nemožno nariadiť vrátenie pomoci, nestanovuje žiadnu lehotu, a to ani orientačnú, na to, aby Komisia preskúmala protiprávnu pomoc, pričom podľa článku 13 ods. 2 uvedené nariadenie stanovuje, že Komisia nie je viazaná lehotou stanovenou v článku 7 ods. 6 tohto nariadenia, nebráni tomu, aby súd Únie overil, či táto inštitúcia dodržala primeranú lehotu alebo nekonala mimoriadne neskoro (pozri v tomto zmysle analogicky, pokiaľ ide o orientačnú lehotu, rozsudky z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb., EU:T:2005:219, bod 57, a z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i., T‑230/01 až T‑232/01 a T‑267/01 až T‑269/01, EU:T:2009:316, body 338 a 339, a Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑30/01 až T‑32/01 a T‑86/02 až T‑88/02, Zb., EU:T:2009:314, body 259 a 260).

218    Napokon je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, že ak Komisia z dôvodu porušenia svojej povinnosti náležitej starostlivosti vytvorila nejasnú situáciu tým, že do uplatniteľnej právnej úpravy zaviedla prvky neistoty a nejasnosti v spojení s okolnosťou, že napriek svojej vedomosti o dotknutej pomoci dlhodobo nekonala, prináleží jej vyjasniť uvedenú situáciu skôr, než podnikne akékoľvek opatrenia s cieľom nariadiť vrátenie už poskytnutej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 1970, Komisia/Francúzsko, 26/69, Zb., EU:C:1970:67, body 28 až 32).

219    Tvrdenia účastníkov konania je potrebné posúdiť vzhľadom na pravidlá pripomenuté v bodoch 210 a 218 vyššie.

220    V prejednávanej veci je najskôr potrebné zdôrazniť, že aj keby sa pripustilo, že sporné oslobodenie od dane bolo oznámené Komisii listami z 28. januára a 6. mája 1983, toto oslobodenie bolo vykonané protiprávne, keďže jedno z procesných pravidiel vyplývajúcich z judikatúry Lorenz, konkrétne pravidlo, ktoré vyžaduje, aby členský štát vopred oznámil Komisii vykonanie plánovanej pomoci, nebolo dodržané (pozri body 154 a 156 až 158 vyššie). Sporná pomoc bola teda vykonaná protiprávne v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES.

221    Ďalej v rozpore s tým, čo tvrdia žalobcovia, uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku bolo spôsobilé ukončiť legitímnu dôveru, ktorú mohla mať AAL, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane, vzhľadom na nejasnú situáciu, ktorá bola skôr vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie, vrátane znenia rozhodnutia 2001/224 účinného počas doby, na ktorú sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie.

222    V bodoch 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), ktoré Všeobecný súd zaväzujú podľa článku 61 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, Súdny dvor rozhodol, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia vôbec nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu týchto rozhodnutí o povolení, sa mala zohľadniť, pokiaľ ide o povinnosť vymáhať nezlučiteľnú pomoc, podľa zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ako to urobila Komisia v rozhodnutí oxid hlinitý I, keď nenariadila vrátenie pomoci poskytnutej do 2. februára 2002, teda dňa uverejnenia rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku. Tento dôvod bol rozhodujúci pre konštatovanie Súdneho dvora v bode 54 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), že odôvodnenia uvedené v bodoch 39 až 44 tohto rozsudku nemôžu byť právnym podkladom záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého rozhodnutie oxid hlinitý I spochybňuje platnosť rozhodnutí Rady o povolení, a tým porušuje zásady právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov inštitúcií a záver, ktorý vychádza z tých istých odôvodnení, podľa ktorého Komisia vo veci T‑62/06 RENV porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

223    Vzhľadom na požiadavky vyplývajúce zo zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty bránila nejasná situácia vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie len vymáhaniu pomoci poskytnutej na základe sporného oslobodenia od dane do dňa uverejnenia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku. Od uvedeného uverejnenia však AAL musela vedieť, že ak sporná pomoc predstavovala štátnu pomoc, mala byť povolená Komisiou v súlade s článkom 88 ES.

224    Z toho vyplýva, že uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania skutočne ukončilo legitímnu dôveru, ktorú mohla predtým AAL mať, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na rozhodnutia Rady o povolení, ktoré boli skôr prijaté na návrh Komisie.

225    Komisia teda správne v odôvodnení 98 rozhodnutia oxid hlinitý I zohľadnila, že okolnosti prejednávanej veci boli výnimočné, keď vytvorila a ponechala určitú dvojzmyselnosť pri predložení návrhov Rade, a že vzhľadom na to, že nemohla určiť, či a prípadne kedy boli jednotliví príjemcovia skutočne informovaní členskými štátmi o jej rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania, nebolo možné vylúčiť, aby sa príjemcovia dovolávali zásady legitímnej dôvery do 2. februára 2002, keď boli jej rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vo vzťahu k oslobodeniam od spotrebnej dane uverejnené v úradnom vestníku, pričom platí, že najneskôr toto uverejnenie odstránilo akúkoľvek neistotu súvisiacu so znením rozhodnutí Rady o povolení, pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné opatrenia vyžadovali jej povolenie v súlade s článkom 88 ES, ak predstavovali štátnu pomoc.

226    Ostatné tvrdenia predložené žalobcami nespochybňujú dôvodnosť takéhoto riešenia.

227    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Írsko založilo na údajnej rozporuplnosti rozhodnutia oxid hlinitý I v tom, že sa v jeho odôvodneniach 68 a 104 konštatuje, že sporná pomoc je čiastočne existujúca pomoc a čiastočne nová pomoc, z dôvodov už uvedených v bodoch 174 až 184 vyššie je potrebné poznamenať, že v týchto odôvodneniach Komisia správne a vnútorne neprotirečivým spôsobom uplatnila pravidlo upravené článkom 15 nariadenia č. 659/1999, s prihliadnutím na povahu sporného oslobodenia od dane ako „schém[y] pomoci“ v zmysle článku 1 písm. d) tohto nariadenia. Toto tvrdenie musí byť teda odmietnuté ako nedôvodné.

228    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Írsko založilo na nesprávnom posúdení, ktorého sa údajne dopustila Komisia tým, že spornú pomoc nekvalifikovala ako existujúcu pomoc a že na sporné oslobodenie od dane neuplatnila postup týkajúci sa existujúcich schém pomoci, z dôvodov uvedených v bodoch 139 až 143, 155 až 162, 190 a 201 až 203 vyššie je potrebné konštatovať, že v týchto odôvodneniach sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia tým, že na spornú pomoc poskytnutú na základe sporného oslobodenia od dane uplatnila článok 1 písm. b) bod iii) nariadenia č. 659/1999 v spojení s judikatúrou Lorenz, ako aj článok 1 písm. b) bod i) toho istého nariadenia. Toto tvrdenie musí byť teda odmietnuté ako nedôvodné.

229    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré AAL založila na zjavnej nečinnosti Komisie počas 17 rokov po oznámení sporného oslobodenia od dane v roku 1983, je potrebné poznamenať, že keďže rozhodnutia Rady o povolení neoslobodili Írsko od povinnosti oznámiť zamýšľané poskytnutie štátnej pomoci, ako je to pripomenuté v odôvodnení 5 rozhodnutia 2001/224 (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 27 vyššie, EU:C:2013:812, bod 51), a keďže po oznámení Írsko vykonalo sporné oslobodenie od dane bez toho, aby vopred oznámilo vykonanie, ako to vyžaduje judikatúra Lorenz (pozri bod 220 vyššie), Komisii nemožno vytýkať, že v primeranej lehote od ktorejkoľvek z týchto udalostí neprijala rozhodnutie, ktorým by rozhodla o zlučiteľnosti sporného oslobodenia od dane so spoločným trhom vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodné.

230    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré AAL založila na dôvere, ktorú mala, pokiaľ ide o skutočnosť, že Írsko dodržalo svoje povinnosti v oblasti štátnej pomoci, je potrebné pripomenúť, že na to, aby mohlo byť sporné oslobodenie od dane vykonané zákonným spôsobom, Írsko malo dodržať svoju povinnosť oznámiť Komisii nielen uvedené oslobodenie od dane v súlade s článkom 88 ods. 3 ES, ale ešte aj vopred oznámiť jeho vykonanie, ako to vyžaduje judikatúra Lorenz. Navyše podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 88 ES môžu mať podniky, ktorým bola poskytnutá pomoc, legitímnu dôveru, že pomoc je zákonná, v zásade len vtedy, ak sa táto pomoc poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku. Starostlivý hospodársky subjekt musí byť totiž za bežných okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný (rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný v bode 214 vyššie, EU:C:1990:320, bod 14, a Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, EU:C:1997:10, bod 51). V prejednávanej veci teda prináležalo spoločnosti AAL overiť, prípadne pred Komisiou, či Írsko dodržalo všetky svoje povinnosti, najmä povinnosť vopred jej oznámiť vykonanie sporného oslobodenia od dane. Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť ako nedôvodné.

231    Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré žalobcovia založili na tom, že Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I oneskorene, je potrebné poznamenať, že nejde o výnimočnú okolnosť, ktorá by mohla na strane spoločnosti AAL založiť legitímnu dôveru, že sporná pomoc je zákonná, a to vzhľadom na všetky dôvody uvedené v bodoch 232 až 255 nižšie.

232    V prvom rade je potrebné preskúmať, či lehota konania vo veci formálneho zisťovania v prejednávanej veci presiahla primerané hranice.

233    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), Súdny dvor zastával názor, že lehota 26 mesiacov, ktorú Komisia potrebovala na prijatie svojho rozhodnutia, presiahla primerané hranice.

234    Navyše je potrebné pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 je referenčná lehota na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci 18 mesiacov. Táto lehota, aj keď sa neuplatňuje na protiprávnu pomoc v súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 (pozri bod 217 vyššie), poskytuje užitočný referenčný bod na posúdenie primeranosti doby trvania konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa protiprávneho vykonania opatrenia ako v prípade predmetných vecí (pozri bod 220 vyššie).

235    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že Komisia 17. júla 2000 požiadala Francúzsku republiku, Írsko a Taliansku republiku, aby jej oznámili oslobodenia od spotrebných daní podľa ustanovení v oblasti štátnej pomoci. Odpovede, ktoré nemali povahu oznámenia, jej boli doručené v septembri, októbri a decembri 2000. Následne začala konanie vo veci formálneho zisťovania rozhodnutím z 30. októbra 2001, oznámeným dotknutým členským štátom 5. novembra 2001 a uverejneným v úradnom vestníku 2. februára 2002. Potom jej boli doručené pripomienky spoločnosti AAL (listy z 26. februára a 1. marca 2002), spoločnosti Eurallumina (listy z 28. februára 2002), spoločnosti Alcan Inc. (list z 1. marca 2002) a Európskej hliníkovej asociácie (list z 26. februára 2002). Tieto pripomienky boli oznámené Írsku, Talianskej republike a Francúzskej republike 26. marca 2002. Írsko predložilo svoje poznámky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania 8. januára 2002. Komisia požiadala Írsko o dodatočné informácie 18. februára 2002, ktoré odpovedalo 26. apríla 2002 po tom, ako požiadalo o predĺženie lehoty stanovenej na odpoveď. Francúzska republika po tom, ako tiež požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď 21. novembra 2001, predložila poznámky k rozhodnutiu o začatí konania 12. februára 2002. Talianska republika predložila svoje poznámky 6. februára 2002.

236    Rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté 7. decembra 2005.

237    Medzi prijatím rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I teda uplynulo niečo viac ako 49 mesiacov.

238    A priori sa takáto lehota, ktorá bola takmer dvojnásobok lehoty zohľadnenej v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), a niečo viac ako dvojnásobok lehoty stanovenej v článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci, zdá byť neprimeraná. V súlade s judikatúrou je však potrebné preskúmať, či táto lehota nemohla byť odôvodnená vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

239    V tejto súvislosti však okolnosti uvádzané Komisiou nemôžu odôvodniť lehotu preskúmania v trvaní 49 mesiacov.

240    Je pravda, že táto lehota zohľadňuje jednak lehotu, ktorú majú členské štáty a príjemcovia na predloženie svojich pripomienok, a jednak skutočnosť, že francúzska, írska a talianska vláda požiadali Komisiu o predĺženie lehoty na predloženie svojich pripomienok a odpovedí v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. Vzhľadom na úzke súvislosti, ktoré v prejednávanej veci existujú medzi oslobodeniami od spotrebnej dane, pokiaľ ide o podobné opatrenia, ktoré boli povolené v rámci paralelne vedených konaní tým istým rozhodnutím Rady, je potrebné zohľadniť všetky procesné akty, ku ktorým došlo v rámci predmetných spisov a osobitne skutočnosť, že 26. apríla 2002 Írsko odpovedalo na poslednú žiadosť Komisie o dodatočné informácie.

241    Po 26. apríli 2002 však uplynulo ešte niečo viac ako 43 mesiacov, než Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I. Takáto lehota preskúmavania predmetných spisov nie je vzhľadom na všetky pripomienky predložené dotknutými štátmi a dotknutými osobami za okolností prejednávanej veci opodstatnená.

242    Po prvé, pokiaľ ide o údajnú zložitosť spisov, táto sa nepreukázala, a aj keby existovala, nemohla by odôvodniť takú dlhú lehotu preskúmavania, o akú ide v prejednávanej veci. Spis totiž neobsahuje žiadny náznak právnych problémov osobitného významu, ktorým by Komisia čelila, pričom rozhodnutie oxid hlinitý I má okrem iného primeranú dĺžku (112 odôvodnení) a z jeho ustanovení nevyplývajú žiadne zrejmé ťažkosti. Ďalej Komisia vedela o oslobodeniach od spotrebnej dane ešte pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania, keďže prvé žiadosti o oslobodenie od dane sa objavili v roku 1992 v prípade Írska, v roku 1993 v prípade Talianskej republiky a v roku 1997 v prípade Francúzskej republiky. Okrem toho to bola Komisia, ktorá predložila Rade následné návrhy rozhodnutí o povolení oslobodení od spotrebnej dane, a to po tom, ako jej boli doručené žiadosti v tomto zmysle zo strany Francúzskej republiky, Írska a Talianskej republiky. Napokon v rámci svojich správ týkajúcich sa štátnej pomoci Komisia informovala WTO o existencii írskeho oslobodenia od dane.

243    Navyše samotná Komisia uviedla, že od roku 1999 považovala oslobodenia od spotrebnej dane za situácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami v oblasti štátnej pomoci. Od tohto času sa teda mohla hlbšie zaoberať zákonnosťou uvedených oslobodení od dane vzhľadom na pravidlá v tejto oblasti.

244    Okrem toho skutočnosť, že Komisia už nepožiadala o žiadne dodatočné informácie Francúzsku republiku, Írsko, ani Taliansku republiku počas 43 mesiacov pred prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I, preukazuje, že v danom čase už mala k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie rozhodnutia týkajúceho sa oslobodení od spotrebnej dane.

245    Napokon, pokiaľ ide o údajné ťažkosti vyplývajúce z vývoja režimu zdaňovania minerálnych olejov Spoločenstva a najmä z prijatia smernice 2003/96, Komisia sa ich nemôže dovolávať. Rozhodnutie oxid hlinitý I sa totiž týka právnej situácie, ktorá nebola upravená novým režimom zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, ktorá nadobudla účinnosť až od 1. januára 2004, ale režimom zdaňovania minerálnych olejov, ktorý sa uplatňoval skôr. Preto vývoj právnych predpisov Spoločenstva uvádzaný Komisiou nemal v prejednávanej veci žiadny vplyv. Toto je potvrdené skutočnosťou, že v rozhodnutí oxid hlinitý I Komisia začala nové konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii v období od 1. januára 2004, ktorý je dátumom začatia uplatňovania nového režimu zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté takmer dva roky po prijatí smernice 2003/96. Samotná nevyhnutnosť zohľadniť v rozhodnutí oxid hlinitý I nový režim zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, uvádzaná Komisiou, nemohla postačovať na odôvodnenie tak dlhej lehoty, akou je lehota v prejednávanej veci.

246    Za týchto podmienok Komisia dobre poznala právny a skutkový kontext oslobodení od spotrebnej dane a nečelila žiadnym zjavným ťažkostiam týkajúcim sa ich preskúmania podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

247    Po druhé, pokiaľ ide o ťažkosti praktického a lingvistického charakteru uvádzané Komisiou, aj keby boli preukázané, nemôžu odôvodniť tak dlhú lehotu, o akú ide v prejednávanej veci. V každom prípade Komisia mala k dispozícii služby, ktoré jej umožňovali čeliť lingvistickým ťažkostiam, ktoré uvádza, ako aj paralelnému preskúmaniu oslobodení od spotrebnej dane v oveľa kratších lehotách, než o aké ide v prejednávanej veci, najmä vďaka dobrej koordinácii svojich služieb.

248    Lehota preskúmania spornej pomoci je teda v prejednávanej veci neprimeraná.

249    V druhom rade je potrebné preskúmať, či sa AAL mohla na základe oneskorenia sa Komisie s vydaním napadnutého rozhodnutia rozumne domnievať, že Komisia už nemala pochybnosti a že voči spornému oslobodeniu od dane nebudú žiadne námietky, a či toto oneskorenie sa mohlo brániť Komisii žiadať vymáhanie pomoci poskytnutej od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 na jeho základe, ako bolo rozhodnuté v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502, bod 16).

250    V rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), sa Súdny dvor skutočne domnieval, že lehota 26 mesiacov na prijatie rozhodnutia Komisiou mohla vyvolať v žalobcovi ako príjemcovi pomoci legitímnu dôveru, ktorá by mohla brániť inštitúcii uložiť dotknutým vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby nariadili vrátenie dotknutej pomoci.

251    Hoci je potrebné dbať na rešpektovanie požiadaviek právnej istoty chrániacich súkromné záujmy, rovnako je potrebné tieto požiadavky vyvážiť požiadavkami na ochranu verejných záujmov, medzi ktoré patrí v oblasti štátnej pomoci záujem vyhnúť sa tomu, aby fungovanie trhu bolo narušené štátnou pomocou, ktorá škodí hospodárskej súťaži, čo si podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby protiprávna pomoc bola vrátená s cieľom obnoviť predchádzajúci stav [pozri rozsudok z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T‑116/01 a T‑118/01, Zb., EU:T:2003:217, body 207 a 208 a citovanú judikatúru].

252    Judikatúra teda vyložila rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502) v tom zmysle, že konkrétne okolnosti veci, v ktorej bola vydaná, hrali rozhodujúcu úlohu v rozhodovaní Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, EU:C:2004:240, bod 90; Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, EU:C:2004:234, bod 119; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, EU:T:2009:314, bod 286, a Diputación Foral de Álava a i., už citovaný v bode 217 vyššie, EU:T:2009:316, bod 344). Konkrétne bola zohľadnená skutočnosť, že pomoc, o ktorú išlo v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), bola poskytnutá predtým, ako Komisia začala s ňou súvisiace konanie vo veci formálneho zisťovania. Navyše bola formálne oznámená Komisii, aj keď po jej poskytnutí. Okrem toho sa vzťahovala na dodatočné náklady súvisiace s pomocou schválenou Komisiou a týkala sa sektoru, do ktorého bola od roku 1977 poskytovaná pomoc schválená Komisiou. Napokon preskúmanie zlučiteľnosti pomoci si nevyžadovalo dôkladné preskúmanie.

253    Všetky výnimočné okolnosti existujúce vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), sa však v tejto veci nenachádzajú. Je pravda, že ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), v čase, keď Komisia zostala zjavne nečinná, dobre vedela o spornom oslobodení od dane, a teda mohla zaujať stanovisko k jeho zákonnosti vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci, takže už nemusela v tejto súvislosti vykonať dôkladné preskúmanie. Ostatné podstatné okolnosti uvedené v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), však v prejednávanej veci chýbajú. Konkrétne v tejto veci bola sporná pomoc poskytnutá po tom, ako Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa sporného oslobodenia od dane.

254    To podstatne odlišuje konkrétne okolnosti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie (EU:C:1987:502), od okolností tejto veci.

255    Okrem toho je potrebné zohľadniť, že v bode 52 rozsudku z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia (C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb., EU:C:2004:701), Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o výnimočné okolnosti, na základe ktorých mohla oprávnene vzniknúť legitímna dôvera príjemcu protiprávnej pomoci, táto pomoc je zákonná a že pokiaľ nebol Komisii oznámený režim pomoci, je irelevantné hovoriť o jej nečinnosti. Takéto riešenie platí aj v prípade, keď ako v predmetných veciach bola schéma pomoci vykonaná bez toho, aby bolo vopred oznámené vykonanie, ako to vyžaduje judikatúra Lorenz (pozri bod 220 vyššie), a teda bez toho, aby bol v celom rozsahu dodržaný postup stanovený článkom 88 ES (pozri judikatúru citovanú v bode 214 vyššie). V prejednávanej veci však zjavná nečinnosť Komisie počas 43 mesiacov po odpovedi Írska na poslednú žiadosť Komisie o poskytnutie dodatočných informácií (pozri bod 241 vyššie), aj keby odporovala zásade dodržania primeranej lehoty, nemá osobitný význam z hľadiska uplatňovania pravidiel v oblasti štátnej pomoci na spornú pomoc, ktorá bola vykonaná protiprávne. Nepostačuje teda na konštatovanie existencie výnimočných okolností, ktoré mohli vo vzťahu k spoločnosti AAL vzbudiť legitímnu dôveru, že sporná pomoc je zákonná vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci samotné porušenie zásady dodržania primeranej lehoty na prijatie rozhodnutia oxid hlinitý I nebránilo tomu, aby Komisia v tomto rozhodnutí nariadila vrátenie spornej pomoci.

256    Tvrdenia založené na nedodržaní primeranej lehoty musia byť teda odmietnuté.

257    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Írsko založilo na nedodržaní lehoty 18 mesiacov stanovenej v článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, je potrebné poznamenať, že toto ustanovenie stanovuje len to, že v prípade oznámenej pomoci „Komisia podľa možností vynaloží všetko úsilie na to, aby prijala rozhodnutie v období 18 mesiacov od začatia konania“. Z tohto článku nevyplýva, že samotné uplynutie lehoty uvedenej v tomto ustanovení by bránilo tomu, aby Komisia mohla vymáhať pomoc, s výhradou premlčacej lehoty 10 rokov stanovenej v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. Článok 7 ods. 7 nariadenia č. 659/1999 totiž stanovuje, že „ak už uplynula lehota, o ktorej pojednáva odsek 6, a ak o to požiada daný členský štát, Komisia do dvoch mesiacov rozhodne, na základe informácií, ktoré sú jej dostupné“. Toto tvrdenie musí byť teda odmietnuté ako nedôvodné.

258    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré AAL založila na skutočnosti, že Komisia verejne uvítala, že Rada prijala smernicu 2003/96, je neúčinné, keďže skutočnosť, že článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 v spojení s článkom 28 ods. 2 tej istej smernice povolil Írsku, aby pokračovalo s uplatňovaním sporného oslobodenia od dane od 1. januára 2003, je irelevantné na účely prípadnej legitímnej dôvery, ktorú mohla AAL mať, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. K dátumu, keď článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 nadobudol účinnosť, teda 1. januára 2003, musela byť totiž AAL informovaná o existencii prebiehajúceho konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa sporného oslobodenia od dane a o tom, že ak sporné oslobodenie od dane predstavuje štátnu pomoc, musela byť schválená Komisiou v súlade s článkom 88 ES. Túto situáciu nemohlo zmeniť prijatie a nadobudnutie účinnosti smernice 2003/96 27. a 31. októbra 2003, ktorej odôvodnenie 32 výslovne stanovuje, že táto smernica „sa nedotýka výsledku akéhokoľvek budúceho konania štátnej pomoci podľa článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 27 vyššie, EU:C:2013:812, bod 51). Článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 teda nemohol po uverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vzbudiť v spoločnosti AAL legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci.

259    Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré žalobcovia založili na tom, že Komisia v prejednávanej veci neprijala príkaz o pozastavení spornej pomoci podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, postačuje pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 79 vyššie, že toto ustanovenie neukladá Komisii povinnosť, aby v prípade splnenia určitých podmienok prijala príkaz o pozastavení, ale len stanovuje, že takýto príkaz môže prijať, ak to považuje za potrebné. Z toho vyplýva, že AAL nemohla v prejednávanej veci vyvodiť akýkoľvek záver z toho, že Komisia nepovažovala za potrebné prijať príkaz o pozastavení. V dôsledku toho je potrebné odmietnuť toto tvrdenie ako nedôvodné.

260    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré AAL založila na dlhodobých investíciách, ktoré vykonala do svojho závodu na výrobu oxidu hlinitého usadeného v regióne Shannon, je potrebné zdôrazniť, že Komisia bola v prejednávanej veci oprávnená toto tvrdenie nezohľadniť. AAL totiž nemôže tvrdiť, že tieto investície boli vykonané na základe legitímnej dôvery, ktorú mala, pokiaľ ide o skutočnosť, že tieto investície by mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. V tejto súvislosti z vlastných vyhlásení spoločnosti AAL v jej písomnostiach vyplýva, že predmetné investície boli „dohodnuté na jeseň 2003“, teda v čase, ktorý nasleduje po uverejnení rozhodnutia Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, teda 2. februára 2002. Ako však vyplýva z bodov 221 až 225 vyššie, po uvedenom uverejnení už AAL nemohla mať legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci a o skutočnosť, že ak predstavuje štátnu pomoc, Komisia môže nariadiť vrátenie sporného oslobodenia od dane. Ako už bolo poznamenané v bode 258 vyššie, prijatie smernice 2003/96, ktorej ustanovenia upravujú len harmonizáciu právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, nemohlo vzbudiť v spoločnosti AAL po uverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania legitímnu dôveru, pokiaľ ide o skutočnosť, že sporná pomoc bola zákonná vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci a že nebude vymáhaná podľa týchto pravidiel. V každom prípade AAL nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci skutočnosť, že tieto investície vykonala na základe legitímnej dôvery, ktorú mala, pokiaľ ide o skutočnosť, že tieto investície by mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Jedna z investícií bola okrem toho vykonaná v rámci výberového konania, konkrétne Irish Capacity 2005 Competition, ktoré vyhrala AAL v roku 2003. V dôsledku toho bola Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnená nezohľadniť legitímnu dôveru, ktorú v prejednávanej veci uvádza AAL, že investície do jej závodu na výrobu oxidu hlinitého usadeného v regióne Shannon by mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Toto tvrdenie musí byť teda odmietnuté ako nedôvodné.

261    Napokon pokiaľ ide o tvrdenie Írska, podľa ktorého AAL nemôže kryť svoje straty v prípade vrátenia pomoci poskytnutej podľa sporného oslobodenia od dane pred 31. decembrom 2003, nemožno ho prijať, pretože v replike vo veci T‑50/06 RENV II, v ktorej bolo uvedené, nebolo rozvedené a podložené.

262    Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že žalobcovia v prejednávanej veci nepreukázali existenciu výnimočných okolností, ktoré mohli spoločnosti AAL umožniť rozumne sa domnievať, že pochybnosti Komisie už neexistujú a že voči spornému oslobodeniu od dane neexistujú výhrady, čo by bránilo tomu, aby Komisia v napadnutom rozhodnutí nariadila vymáhanie spornej pomoci.

263    Preto musí byť tretí žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II zamietnutý ako nedôvodný.

 O výhrade založenej na porušení zásady dodržania primeranej lehoty uvedenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu, predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a o piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad dodržania primeranej lehoty, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania vo veci formálneho zisťovania, predloženom na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

264    V rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II Írsko v podstate vytýka Komisii, že porušila zásadu dodržania primeranej lehoty, keď napadnuté rozhodnutie prijala oneskorene (pozri body 45 a 51 vyššie).

265    V rámci piateho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II AAL tvrdí, že Komisia porušila zásady dodržania primeranej lehoty, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, keď sa oneskorila s prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I, ku ktorému došlo až po viac ako 43 mesiacoch po tom, ako bola Komisii v apríli 2002 doručená odpoveď Írska na poslednú žiadosť tejto inštitúcie o poskytnutie dodatočných informácií.

266    Komisia navrhuje, aby bola táto výhrada odmietnutá ako nedôvodná a aby bol aj tento žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

267    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že základná požiadavka právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla nekonečne odďaľovať výkon svojich právomocí (rozsudky zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb., EU:C:1972:73, body 20 a 21, a Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, EU:C:2002:524, bod 140).

268    Navyše dodržiavanie primeranej lehoty Komisiou pri prijímaní rozhodnutí na základe správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej súťaže predstavuje zásadu riadnej správy vecí verejných (pozri rozsudok z 20. októbra 2011, Eridania Sadam/Komisia, T‑579/08, EU:T:2011:608, bod 79 a citovanú judikatúru). V oblasti štátnej pomoci teda platí, že ak sa Komisia rozhodne začať konanie vo veci formálneho zisťovania, má k dispozícii primeranú lehotu na ukončenie tohto konania (uznesenie z 11. júla 1979, Fédération nationale des producteurs de vins de table et vins de pays/Komisia, 59/79, Zb., EU:C:1979:188, s. 2425, s. 2428).

269    Ako bolo uvedené v bode 248 vyššie, v prejednávanej veci je lehota preskúmania spornej pomoci skutočne neprimeraná.

270    Porušenie zásady primeranej lehoty však neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého na konci tejto lehoty, pokiaľ nebolo zároveň porušené právo dotknutých podnikov na obhajobu. Pokiaľ totiž nie je preukázané, že neprimerane dlhá lehota mala nepriaznivý vplyv na schopnosť dotknutých podnikov účinne sa brániť, nedodržanie zásady primeranej lehoty nemá vplyv na platnosť správneho konania, a možno ju teda považovať len za príčinu ujmy, ktorú možno namietať pred súdom Únie (pozri rozsudok Eridania Sadam/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, EU:T:2011:608, bod 80 a citovanú judikatúru).

271    V každom prípade je potrebné pripomenúť, že vo fáze preskúmania stanovenej v článku 88 ods. 2 ES sa dotknuté osoby, akou je v prejednávanej veci AAL, vôbec nemôžu odvolávať na právo na obhajobu priznané osobám, voči ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci (pozri rozsudok Eridania Sadam/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, EU:T:2011:608, bod 81 a citovanú judikatúru).

272    V prejednávanej veci žalobcovia netvrdia, že Komisia porušila právo spoločnosti AAL byť vypočutý a zúčastniť sa na konaní v primeranom rozsahu pri zohľadnení okolností prejednávanej veci v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

273    V dôsledku toho je potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na porušení zásady dodržania primeranej lehoty uvádzanú v rámci štvrtého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, ako aj piaty žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II.

274    Keďže všetky žalobné dôvody predložené na podporu týchto žalôb boli zamietnuté a všetky výhrady predložené na podporu týchto žalôb boli odmietnuté, musia byť v celom rozsahu zamietnuté aj uvedené žaloby.

 O trovách

275    V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore. Keďže v rozsudkoch Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 22 vyššie (EU:C:2009:742), a Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 27 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na neskôr, prináleží Všeobecnému súdu, aby v tomto rozsudku rozhodol aj o trovách týchto odvolacích konaní.

276    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže výnimočne rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka. Navyše podľa článku 135 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby. Všeobecný súd najmä môže uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu jeho nedostatočnosti, ktorá mohla viesť žalobcu k tomu, aby podal žalobu (pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2010, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑387/08, EU:T:2010:377, bod 177 a citovanú judikatúru).

277    Žalobcovia nemali vo veci úspech. V rámci preskúmavania predmetných žalôb bolo v bode 248 vyššie konštatované, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia porušila zásadu dodržania primeranej lehoty, čo mohlo viesť žalobcov k podaniu žalôb s cieľom, aby sa konštatovalo uvedené porušenie. Za týchto okolností Všeobecný súd zastáva názor, že pokiaľ ide o veci T‑50/06, T‑50/06 RENV I a T‑50/06 RENV II, je správne a spravodlivé, aby Írsko bolo povinné znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou, pričom Komisia je povinná znášať jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania, a pokiaľ ide o veci T‑69/06, T‑69/06 RENV I a T‑69/06 RENV II, aby AAL bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou, pričom Komisia je povinná znášať jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania. Vo veci T‑69/06 R je naopak potrebné uložiť spoločnosti AAL povinnosť nahradiť všetky trovy konania. Pokiaľ ide o veci C‑89/08 P a C‑272/12 P, keďže v každej z nich vystupovali proti Komisii piati účastníci konania, podľa kľúča na rozdelenie uvedeného vo veciach T‑50/06, T‑50/06 RENV I a T‑50/06 RENV II, ako aj vo veciach T‑69/06, T‑69/06 RENV I a T‑69/06 RENV II, je potrebné, aby Írsko a AAL boli povinné znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri dvadsatiny, teda jednu pätinu z troch štvrtín, trov konania vynaložených Komisiou a aby Komisia bola povinná znášať jednu pätinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Írsko je povinné znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Európskou komisiou vo veciach T‑50/06, T‑50/06 RENV I a T‑50/06 RENV II, ako aj tri dvadsatiny trov konania vynaložených Komisiou vo veciach C‑89/08 P a C‑272/12 P.

3.      Aughinish Alumina Ltd je povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou vo veciach T‑69/06, T‑69/06 RENV I a T‑69/06 RENV II, tri dvadsatiny trov konania vynaložených Komisiou vo veciach C‑89/08 P a C‑272/12 P, ako aj všetky trovy konania vo veci T‑69/06 R.

4.      Komisia je povinná znášať jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania v spojených veciach T‑50/06 a T‑69/06, v spojených veciach T‑50/06 RENV I a T‑69/06 RENV I a v spojených veciach T‑50/06 RENV II a T‑69/06 RENV II, ako aj jednu pätinu svojich vlastných trov konania vo veciach C‑89/08 P a C‑272/12 P.

Kanninen Pelikánová Buttigieg

Gervasoni       Madise

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. apríla 2016.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Sporné oslobodenie od dane

Správne konanie

Rozhodnutie oxid hlinitý I

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

Jednak o druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty, zásady estoppel a článku 8 ods. 5 smernice 92/81 a štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady estoppel, ako aj na zneužití právomoci, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a jednak o druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj na prekročení právomoci a zneužití právomoci, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 ods. 1 písm. m) ES a článku 157 ES, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a článku 87 ods. 1 ES, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

O prvých žalobných dôvodoch predložených na podporu predmetných žalôb, založených na nesprávnom právnom posúdení pri kvalifikácii spornej pomoci vzhľadom na článok 88 ES

O prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, ktoré sú založené na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode iii) nariadenia č. 659/1999, ako aj vo veci T‑50/06 RENV II na porušení procesných pravidiel týkajúcich sa existujúcich schém pomoci, ako sú zakotvené v článkoch 17 a 18 nariadenia č. 659/1999

O druhej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, založených na porušení ustanovení článku 88 ES v spojení s článkom 1 písm. b) bodom iv) a článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999

O tretej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II a o prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II, v podstate založených na porušení článku 88 ES a pravidla zakotveného v článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a o štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

O výhrade založenej na porušení zásady dodržania primeranej lehoty uvedenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu, predloženého na podporu žaloby vo veci T‑50/06 RENV II, a o piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad dodržania primeranej lehoty, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania vo veci formálneho zisťovania, predloženom na podporu žaloby vo veci T‑69/06 RENV II

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.