Language of document : ECLI:EU:T:2021:669

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)

zo 6. októbra 2021 (*)

„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Osobitné úlohy v oblasti dohľadu zverené ECB – Rozhodnutie o odňatí povolenia úverovej inštitúcie – Porušenie právnych predpisov v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu – Prípustnosť – Právomoci príslušných vnútroštátnych orgánov (PVO) zúčastnených členských štátov a ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu (JMD) – Rovnosť zaobchádzania – Proporcionalita – Ochrana legitímnej dôvery – Právna istota – Zneužitie právomoci – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veciach T‑351/18 a T‑584/18,

Ukrselhosprom PCF LLC, so sídlom v Solone (Ukrajina),

Versobank AS, so sídlom v Tallinne (Estónsko),

v zastúpení: O. Behrends, advokát,

žalobkyne,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: C. Hernández Saseta a G. Marafioti, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci B. Schneider, advokát,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: A. Steiblytė, D. Triantafyllou a A. Nijenhuis, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorých predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie po prvé rozhodnutia Európskej centrálnej banky ECB_SSM_2018_EE_1 WHD_2017‑0012 z 26. marca 2018, po druhé rozhodnutia ECB_SSM_2018_EE_2 WHD_2017‑0012 zo 17. júla 2018, nahrádzajúceho rozhodnutie ECB_SSM_2018_EE_1 WHD_2017‑0012, ktorými ECB odňala banke Versobank povolenie na výkon činností úverovej inštitúcie, a po tretie rozhodnutia ECB/SSM/2018‑EE‑3 zo 14. augusta 2018 o trovách konania súvisiacich s preskúmaním,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory M. J. Costeira (spravodajkyňa), sudcovia D. Gratsias, M. Kănčeva, B. Berke a T. Perišin,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. septembra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Versobank AS, druhá žalobkyňa, je úverová inštitúcia so sídlom v Estónsku. Jej hlavným akcionárom je Ukrselhosprom PCF LLC, prvá žalobkyňa, ktorá vlastní 85,2622 % jej základného imania.

2        Druhá žalobkyňa bola klasifikovaná ako menej významná inštitúcia v zmysle článku 6 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63) (ďalej len „základné nariadenie o JMD“).

3        Druhá žalobkyňa ako menej významná úverová inštitúcia podliehala prudenciálnemu dohľadu Finantsinspektsioon (FSA, Estónsko), konajúcej ako príslušný vnútroštátny orgán (PVO) v zmysle článku 2 ods. 2 základného nariadenia o JMD. Tento orgán mal okrem toho tiež právomoc vo vzťahu k dohľadu nad dodržiavaním pravidiel v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu (ďalej len „AML/CFT“).

4        FSA od roku 2015 opakovane konštatovala porušenia, ktorých sa dopustila druhá žalobkyňa a ktoré súviseli jednak s neúčinnosťou jej režimu v oblasti AML/CFT pri riadení rizík vyplývajúcich z jej podnikateľského modelu a jednak s neprimeranosťou jej mechanizmov riadenia zavedených v tejto oblasti.

5        FSA vykonala viacero kontrol na mieste. Prvá z nich sa uskutočnila od 13. apríla do 12. júna 2015.

6        Vzhľadom na opakovanie zistených porušení FSA po tom, čo zaslala druhej žalobkyni viaceré žiadosti o splnenie regulačných požiadaviek, vydala 8. augusta 2016 rozkaz.

7        Predmetný rozkaz, ktorým bola uložená povinnosť bezodkladného vykonania nápravy nedostatkov zistených pri kontrole na mieste vykonanej v roku 2015, vyžadoval, aby druhá žalobkyňa prijala určité opatrenia: po prvé vykonávanie existujúcich, avšak nesprávne uplatňovaných interných politík a postupov v oblasti AML/CFT, po druhé uplatňovanie opatrení povinnej starostlivosti stanovených v § 13 ods. 1 bodoch 3 až 5 Rahapesu ja terrorismi rahastamise tõkestamise seadus (estónsky zákon o AML/CFT) z 19. decembra 2007, ktorým sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73), v znení platnom v čase skutkových okolností prejednávanej veci, po tretie overenie správneho uplatňovania opatrení povinnej starostlivosti stanovených v § 13 ods. 1 bodoch 3 až 5 estónskeho zákona o AML/CFT, po štvrté odmietanie realizácie transakcií v prípade, ak jej § 27 ods. 2 tohto zákona v znení platnom v čase skutkových okolností prejednávanej veci ukladá povinnosť uplatniť toto právo, a po piate okamžité nastolenie dodržiavania oznamovacej povinnosti podľa § 32 uvedeného zákona v znení platnom v čase skutkových okolností prejednávanej veci, ktorý stanovuje povinnosť oznámenia v prípade podozrenia z prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ak sú splnené príslušné podmienky. Tento rozkaz okrem toho vyžadoval, aby uvedená žalobkyňa najneskôr do 9. decembra 2016 písomne predložila informácie o spôsobe, akým si plní tieto povinnosti.

8        FSA vykonala druhú kontrolu na mieste od 13. septembra do 11. novembra 2016.

9        Okrem toho FSA vykonala od 5. septembra do 14. novembra 2016 tretiu kontrolu na mieste. Predmetom tejto kontroly boli zistené nedostatky týkajúce sa prevádzkovania údajne nelegálnej pobočky alebo dcérskej spoločnosti v Lotyšsku druhou žalobkyňou.

10      Listom z 9. decembra 2016 druhá žalobkyňa zaslala FSA svoje písomné námietky k predmetnému rozkazu.

11      Listom z 28. februára 2017 FSA oznámila druhej žalobkyni, že stále nesplnila všetky povinnosti uložené v predmetnom rozkaze. Dňa 10. apríla 2017 FSA prijala vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní uvedenej žalobkyne (ďalej len „rozhodnutie o FOLTF“).

12      Na základe informácií získaných od druhej žalobkyne FSA považovala za potrebné vykonať podrobné vyšetrovanie. V období od 4. do 22. septembra 2017 vykonala štvrtú kontrolu na mieste. Počas tejto kontroly zistila závažné a podstatné porušenia právnych predpisov v oblasti AML/CFT podobné tým, ktoré boli zistené počas dvoch predchádzajúcich kontrol, a rozhodla, že systém internej kontroly uvedenej žalobkyne je slabý a nedostatočný.

13      Dňa 8. februára 2018 bol ECB doručený návrh FSA na odňatie povolenia druhej žalobkyne v súlade s článkom 80 nariadenia ECB (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (nariadenie o rámci JMD) (Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1).

14      V rámci povinnosti spolupráce stanovenej v článku 80 ods. 2 nariadenia o rámci JMD konala FSA na základe § 3 Finantskriisi ennetamise ja lahendamise seadus (estónsky zákon o predchádzaní a riešení finančných kríz) z 18. februára 2015 aj ako vnútroštátny orgán príslušný pre riešenie krízových situácií úverových inštitúcií prostredníctvom svojho oddelenia pre riešenie krízových situácií. Dňa 7. februára 2018 jej správna rada schválila posúdenie uvedeného oddelenia pre riešenie krízových situácií, podľa ktorého neexistoval verejný záujem na vykonávaní právomocí riešiť krízové situácie podľa § 39 ods. 1, 3 a 4 uvedeného zákona, ktorým sa preberá článok 32 ods. 1 písm. c) a článok 32 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190).

15      Dňa 6. marca 2018 Rada pre dohľad ECB schválila návrh rozhodnutia o odňatí povolenia druhej žalobkyni a poskytla jej lehotu na predloženie námietok k uvedenému návrhu v súlade s článkom 31 nariadenia o rámci JMD. Po odňatí povolenia bolo voči uvedenej žalobkyni začaté likvidačné konanie a boli vymenovaní likvidátori.

16      Dňa 14. marca 2018 druhá žalobkyňa predložila námietky, ktoré boli zohľadnené v rámci konečného rozhodnutia. ECB po preskúmaní uvedených námietok dospela k záveru, že je nevyhnutné odňať žalobkyni jej povolenie.

17      Na základe článku 4 ods. 1 písm. a) a článku 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD, článku 83 nariadenia o rámci JMD a § 17 Krediidiasutuste seadus (estónsky zákon o úverových inštitúciách) z 9. februára 1999, ktorým sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), ECB prijala a oznámila druhej žalobkyni svoje rozhodnutie z 26. marca 2018, ktorým jej bolo odňaté povolenie (ďalej len „rozhodnutie z 26. marca 2018“).

18      Dňa 27. marca 2018 príslušný estónsky súd prijal rozhodnutie o začatí likvidácie druhej žalobkyne.

19      Dňa 26. apríla 2018 bola administratívnemu revíznemu výboru ECB (ďalej len „ARV“) doručená žiadosť prvej žalobkyne o preskúmanie rozhodnutia z 26. marca 2018. Výbor považoval túto žiadosť za prípustnú, keďže sa domnieval, že uvedená žalobkyňa je uvedeným rozhodnutím priamo a osobne dotknutá.

20      Dňa 22. júna 2018 ARV prijal a oznámil Rade pre dohľad ECB stanovisko AB/2018/03, ktorým jej navrhol, aby konštatovala, že uvádzané podstatné a procesné porušenia sú nedôvodné, a aby prijala rozhodnutie s rovnakým obsahom, aký malo rozhodnutie z 26. marca 2018.

21      Rada guvernérov ECB sa riadila týmto stanoviskom a prijala rozhodnutie zo 17. júla 2018 (ďalej len „rozhodnutie zo 17. júla 2018“), ktoré bolo oznámené likvidátorom druhej žalobkyne, ktorá medzičasom vstúpila do likvidácie.

22      ECB rozhodnutím z 26. marca 2018 odňala druhej žalobkyni povolenie úverovej inštitúcie. Rozhodnutím zo 17. júla 2018 zrušila a nahradila svoje rozhodnutie z 26. marca 2018. Rozhodnutím o trovách konania okrem toho uložila prvej žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s preskúmaním.

23      ECB v bode 3.2 rozhodnutia zo 17. júla 2018 pripomína po prvé, že návrh na odňatie povolenia druhej žalobkyne na výkon činností úverovej inštitúcie bol prijatý po dlhom a nepretržitom období nedostatkov a porušení príslušných predpisov zo strany tejto žalobkyne, po druhé, že PVO vykonal od roku 2015 štyri kontroly na mieste a v roku 2016 vydal rozkaz, po tretie, že vzhľadom na to, že uvedená žalobkyňa nevyhovela neformálnym žiadostiam ani predmetnému rozkazu, PVO nemohol vydať pozitívne posúdenie, pokiaľ ide o budúce dodržiavanie požiadaviek, ktoré tejto žalobkyni vyplývajú z právnych predpisov.

24      ECB sa ďalej v bode 3.2 rozhodnutia zo 17. júla 2018 domnievala, že na základe zhromaždených dôkazov a výsledkov kontrol na mieste, ktoré vykonala FSA, sa podmienky pre odňatie povolenia stanovené v článku 18 písm. f) smernice 2013/36, ako je prebratý do estónskeho práva, musia v prípade druhej žalobkyne považovať za splnené. Dôvody tohto odňatia povolenia boli takéto:

–        žalobkyňa nezaviedla mechanizmy riadenia požadované zo strany FSA podľa vnútroštátnych predpisov, ktorými sa preberá článok 74 smernice 2013/36,

–        žalobkyňa nedisponovala účinným režimom v oblasti AML/CFT na riadenie rizík vyplývajúcich z jej podnikateľského modelu, a to napriek trom kontrolám na mieste zameraným na túto oblasť, viacerým stretnutiam a upozorneniam, predmetnému rozkazu a listu vo veci nesplnenia uvedeného rozkazu,

–        žalobkyňa nevykonala tento rozkaz v stanovenej lehote a v stanovenom rozsahu,

–        žalobkyňa predložila FSA zavádzajúce a nesprávne dokumenty a informácie a porušila podmienky stanovené právnou úpravou členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru (konkrétne Lotyšskej republiky).

25      Konkrétne, pokiaľ ide o prvý dôvod zakladajúci odňatie povolenia, a to skutočnosť, že žalobkyňa nezaviedla mechanizmy riadenia požadované zo strany FSA podľa vnútroštátnych predpisov, ktorými sa preberá článok 74 smernice 2013/36, ECB v bode 3.3.1 písm. a) rozhodnutia zo 17. júla 2018 spresnila, že systém kontrol je nedostatočný a neprimeraný vzhľadom na typ, ciele a zložitosť podnikateľského modelu uvedenej žalobkyne.

26      Pokiaľ ide o druhý dôvod odňatia povolenia, ECB v bode 3.3.1 písm. b) rozhodnutia zo 17. júla 2018 spresnila, že podnikateľský model druhej žalobkyne je zameraný na poskytovanie služieb profesionálnym klientom nerezidentom s vysokou čistou hodnotou a že počas prvých troch kontrol na mieste, ktoré FSA vykonala v rokoch 2015 až 2017, bol zistený vysoký počet neobvyklých transakcií.

27      Okrem toho podľa ECB sa činnosť správnej rady a dozornej rady druhej žalobkyne v oblasti AML/CFT a riadenia rizík považovala za nedostatočnú, keďže uvedená správna rada nestanovila úroveň tolerancie rizík uvedenej žalobkyne, ani nezaviedla osobitný systém posudzovania rizík v tejto oblasti, ani nevypracovala analýzu operačných rizík zahŕňajúcu hĺbkovú analýzu rizík v uvedenej oblasti, čo je v rozpore s § 55 ods. 2 bodmi 2 a 3 estónskeho zákona o úverových inštitúciách.

28      Podľa ECB tak druhá žalobkyňa nedisponovala mechanizmami riadenia požadovanými článkom 67 ods. 1 písm. o) smernice 2013/36, a teda splnila podmienku na odňatie povolenia stanovenú v článku 18 písm. f) tejto smernice. Navyše vzhľadom na predchádzajúcu činnosť uvedenej žalobkyne sa ECB stotožnila s názorom FSA, že je vysoko nepravdepodobné, že nová správna rada tejto žalobkyne, štvrtá od roku 2015, zavedie striktným spôsobom avizované zmeny týkajúce sa jej systému riadenia rizík v oblasti AML/CFT.

29      Pokiaľ ide o tretí dôvod odňatia povolenia, ECB v bode 3.3.1 písm. c) rozhodnutia zo 17. júla 2018 poznamenala, že druhá žalobkyňa nesplnila predmetný rozkaz v lehote stanovenej do 9. decembra 2016. Podľa ECB týmto rozkazom FSA uložila uvedenej žalobkyni povinnosť po prvé uplatňovať procesné pravidlá, po druhé v budúcnosti správne uplatňovať § 13 ods. 1 body 3 až 5 estónskeho zákona o AML/CFT v znení platnom v čase vydania tohto rozkazu a vyhýbať sa nadväzovaniu obchodných vzťahov, keď sa to ukáže byť potrebné, po tretie overiť, či boli v existujúcich obchodných vzťahoch uvedené ustanovenia uplatnené správne, a v prípade potreby znova uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom, po štvrté v prípade potreby zabrániť vykonávaniu transakcií podľa § 27 ods. 2 uvedeného zákona v znení platnom v čase vydania predmetného rozkazu, po piate obrátiť sa na finančnú spravodajskú jednotku, keď určitá činnosť alebo iné okolnosti môžu byť náznakom prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu alebo pokusu o takéto činy, alebo v prípade, keď má táto žalobkyňa dôvod domnievať sa alebo keď vie, že ide o pranie špinavých peňazí alebo financovanie terorizmu, a po šieste predložiť FSA správu o opatreniach prijatých na účely vykonania uvedených povinností. Počas tretej kontroly na mieste však FSA uviedla, že uvedené povinnosti neboli v celom rozsahu splnené a vytýkané nedostatky pretrvávajú. ECB preto dospela k záveru, že nevykonanie predmetného rozkazu je ďalším dôvodom na odňatie povolenia podľa článku 18 písm. f) smernice 2013/36.

30      Pokiaľ ide o štvrtý dôvod odňatia povolenia, ECB v bode 3.3 písm. d) rozhodnutia zo 17. júla 2018 uviedla, že žalobkyňa predložila FSA zavádzajúce a nesprávne informácie a dokumenty o svojej činnosti v Lotyšsku, pričom jednak tvrdila, že v Lotyšsku nemá dcérsku spoločnosť, a jednak vo svojom oznámení z 9. februára 2016 uvedenému PVO tvrdila, že zavrela svoju prevádzkareň v Lotyšsku, hoci táto stále fungovala. Podľa ECB výsledky kontroly na mieste, ktorú tento PVO vykonal v období od 5. septembra do 14. novembra 2016, v skutočnosti preukázali, že uvedená žalobkyňa poskytovala finančné služby v Lotyšskou nepretržite od októbra 2013. Poznamenala, že podľa informácií, ktoré lotyšský vnútroštátny orgán dohľadu oznámil FSA, táto žalobkyňa zriadila svoju „dcérsku spoločnosť“ v Lotyšsku v rozpore s lotyšskými právnymi predpismi, ktorými sa preberajú články 35 až 38 smernice 2013/36 upravujúce postup udeľovania povolení na výkon činnosti v zahraničí, tzv. postup „udeľovania pasu“. Podľa ECB takéto konanie predstavovalo porušenie § 17 ods. 1 bodov 2 a 15 estónskeho zákona o úverových inštitúciách. ECB tak dospela k záveru, že uvedené konanie predstavuje ďalší dôvod na odňatie povolenia v zmysle článku 18 písm. e) uvedenej smernice.

31      Pokiaľ ide o preskúmanie proporcionality odňatia povolenia a v prvom rade vhodnosti takéhoto odňatia, ECB zdôraznila, že cieľom odňatia povolenia udeleného úverovej inštitúcii je ukončiť porušovanie príslušných právnych predpisov zo strany tejto inštitúcie a že potreba zavedenia vhodného systému riadenia takouto inštitúciou vyplýva z toho, že nedostatky v takomto systéme môžu viesť ku konkurzu tejto inštitúcie a k systémovým problémom v členských štátoch a na celosvetovej úrovni. Domnievala sa, že FSA musela zasiahnuť vzhľadom na dlhodobé porušovanie právnych predpisov v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí vytýkané žalobkyni, pričom v prejednávanej veci najprv vydala rozkaz a až po jeho porušení navrhla odňať povolenie, čo za daných okolností treba považovať za primerané a proporcionálne opatrenie. Domnievala sa, že uvedené opatrenie je tiež primerané vo vzťahu k porušeniu oznamovacieho postupu nazývaného postup „udeľovania pasu“, ktorý musí byť dodržaný na účely založenia pobočky v inom členskom štáte.

32      V druhom rade, pokiaľ ide o preskúmanie nevyhnutnosti odňatia povolenia, ECB zohľadnila nielen závažnosť zistených porušení, ale tiež všetky menej zaťažujúce opatrenia, ktoré už boli prijaté na účely nápravy nedostatkov pripísateľných druhej žalobkyni. Vzhľadom na opakovanie protiprávneho konania uvedenej žalobkyne, na nesprávne informácie, ktoré žalobkyňa predložila v súvislosti so svojou činnosťou v Lotyšsku, ako aj na neúčinnosť rozsiahlych činností dohľadu a kontroly, ktoré už FSA vykonala, ECB po zanalyzovaní nielen opatrení prijatých zo strany FSA, ale aj všetkých ostatných dostupných opatrení podľa príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy, teda podľa estónskeho zákona o úverových inštitúciách, dospela k záveru, že neexistujú nijaké ďalšie menej zaťažujúce opatrenia, ktoré by mohli byť účinné na účely obnovenia zákonného stavu.

33      ECB sa konkrétne domnievala, že možnosť núteného predaja (likvidácie) druhej žalobkyne nie je z právneho hľadiska možná. Ďalej vymenovala rôzne analyzované opatrenia, pričom zdôraznila dôvody, prečo ich nepovažuje za účinné na účely obnovenia zákonného stavu. Po prvé ďalšiu zmenu zloženia správnej rady uvedenej žalobkyne nepovažovala za účinné opatrenie, keďže po prvé táto žalobkyňa už uskutočnila viacero zmien správnej rady bez toho, aby to malo vplyv na dodržiavanie predmetných zákonných povinností, po druhé táto žalobkyňa od roku 2015 viackrát oznámila zmenu obchodnej stratégie bez toho, aby po týchto oznámeniach nasledovali konkrétne činy, po tretie hoci podľa estónskeho práva má správna rada právomoc ovplyvňovať obchodnú stratégiu úverovej inštitúcie, nemá právomoc ju sama autonómne definovať, keďže jej zodpovednosť sa obmedzuje na riadenie bežnej činnosti uvedenej inštitúcie, po štvrté šanca, že zmena zloženia správnej rady bude viesť k zmene stratégie, bola v prejednávanej veci veľmi malá, keďže dve kľúčové pozície v tejto správnej rade zastávajú dvaja hlavní akcionári úverovej inštitúcie, ktorí môžu neformálnym spôsobom ovplyvňovať stratégiu a zachovávať tak súčasný stav.

34      Po druhé, pokiaľ ide o zánik alebo pozastavenie hlasovacích práv niektorých akcionárov na základe ustanovenia estónskeho práva, ktorým sa preberá článok 26 ods. 2 smernice 2013/36, ECB zdôraznila, že toto opatrenie by malo vzhľadom na veľmi nízky počet akcionárov druhej žalobkyne za následok prenechanie riadenia banky v rukách akcionárov s menšinovými podielmi, ktorí sa do fungovania úverovej inštitúcie zapájajú na nižšej úrovni a ktorí sú navyše na základe rodinných vzťahov alebo spoločných finančných záujmov veľmi prepojení s väčšinovými akcionármi, čo by mohlo viesť k nepriamemu vplyvu týchto väčšinových akcionárov na strategické riadenie uvedenej žalobkyne aj napriek prijatému opatreniu.

35      Po tretie, pokiaľ ide o vydanie ďalšieho rozkazu, ktorým by sa druhej žalobkyni uložil zákaz poskytovať finančné služby prinajmenšom klientom nerezidentom s vysokým stupňom rizika, ECB považovala toto opatrenie za neprimerané, keďže jednak nesplnenie predchádzajúceho rozkazu vyvolávalo otázky týkajúce sa schopnosti a vôle uvedenej žalobkyne vykonať prípadný druhý rozkaz a jednak obmedzenie bankových činností by jej spôsobilo veľmi vysoké mesačné prevádzkové straty, ktoré by ohrozili jej likviditu a tým aj úspory klientov.

36      Po štvrté, pokiaľ ide o samolikvidáciu, ECB pripustila, že druhá žalobkyňa navrhla takéto riešenie v rámci svojich námietok k návrhu rozhodnutia z 26. marca 2018, že estónske právo zakotvuje takúto možnosť a že by v každom prípade viedla k odňatiu povolenia, avšak rozhodla sa nevybrať touto cestou, lebo po prvé samolikvidácia by zakryla podstatné dôvody, pre ktoré FSA navrhla odňať povolenie, po druhé odňatie povolenia by bolo založené na § 16 ods. 3 estónskeho zákona o úverových inštitúciách a nie na § 17 tohto zákona, po tretie samolikvidácia by vytvorila nesprávny obraz o závažnosti porušení príslušných právnych predpisov zo strany druhej žalobkyne, ktoré podľa ECB odôvodňujú nútené odňatie povolenia, a po štvrté podľa článku 20 ods. 5 smernice 2013/36 sa v oznámení o odňatí povolenia musí uvádzať nielen samotné odňatie povolenia, ale aj dôvody, na ktorých je toto odňatie založené.

37      Po piate, pokiaľ ide o nadobudnutie inou estónskou spoločnosťou, ECB neprijala toto riešenie, lebo jednak táto spoločnosť neposkytla nijaký listinný dôkaz o existencii konkrétneho záväzku zo strany niektorého z investorov a jednak návrh podnikateľského plánu predložený druhou žalobkyňou neposkytoval dostatočné informácie na určenie, či by transakcia viedla k zmene obchodnej stratégie. Okrem toho uvedená žalobkyňa nepredložila potrebné informácie aj napriek dodatočnej lehote, ktorá jej bola poskytnutá na predloženie dokumentácie.

38      V treťom rade, pokiaľ ide o preskúmanie primeranosti odňatia povolenia, ECB konštatovala, že vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušovania, na skutočnosť, že druhá žalobkyňa opakovala svoje protiprávne konanie napriek rôznym prijatým upozorneniam, ako aj na ujmu na dôvere verejnosti v estónsky a európsky finančný systém, ktorú spôsobila svojím konaním, verejný záujem na obnovení zákonného stavu má prednosť pred súkromnými záujmami uvedenej žalobkyne na tom, aby jej nebolo odňaté povolenie.

39      Pokiaľ ide o zlučiteľnosť odňatia povolenia so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ECB sa domnievala, že druhá žalobkyňa sa nemôže odvolávať na túto zásadu, keďže po prvé dostala množstvo upozornení pri rôznych príležitostiach (štyri kontroly na mieste, jeden rozkaz a rôzne upozornenia) bez toho, aby prijala vhodné opatrenia na ukončenie svojho protiprávneho konania, po druhé FSA jej nikdy neoznámila, že jej povolenie nebude odňaté, a po tretie nikto sa nemôže odvolávať na legitímnu dôveru, aby konal protiprávne alebo pokračoval v protiprávnom konaní.

40      ECB dospela vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti k záveru, že sú dané dôvody na odňatie povolenia druhej žalobkyni podľa článku 18 smernice 2013/36 a že takéto opatrenie sa má považovať za proporcionálne (vhodné, nevyhnutné a primerané) vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a na zásadu ochrany legitímnej dôvery.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

A.      Začiatok konania a návrhy účastníkov konania vo veci T351/18

41      Žalobkyne podali žalobu návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. júna 2018.

42      ECB predložila svoje vyjadrenie k žalobe 21. septembra 2018.

43      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 9. októbra 2018 Európska komisia požiadala o vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov ECB.

44      Rozhodnutím z 26. novembra 2018 predseda druhej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

45      Žalobkyne predložili repliku 12. decembra 2018. ECB predložila dupliku 18. februára 2019.

46      Komisia predložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 20. decembra 2018. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k uvedenému vyjadreniu 25. februára 2019.

47      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. apríla 2019 žalobkyne požiadali o nariadenie pojednávania, výsluch svedkov, ako aj o nariadenie vykonania určitých dôkazov.

48      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. apríla 2019 ECB a Komisia predložili svoje pripomienky k návrhu žalobkýň na výsluch svedkov a na nariadenie vykonania dokazovania.

49      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie z 26. marca 2018,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

50      ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o druhú žalobkyňu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

51      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        v každom prípade zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

B.      Začiatok konania a návrhy účastníkov konania vo veci T584/18

52      Žalobkyne podali žalobu návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. septembra 2018.

53      ECB predložila svoje vyjadrenie k žalobe 20. decembra 2018.

54      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. januára 2019 Komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov ECB.

55      Rozhodnutím z 25. februára 2019 predseda druhej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

56      Žalobkyne predložili repliku 28. marca 2019. ECB predložila dupliku 3. júna 2019.

57      Komisia predložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 5. apríla 2019. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k uvedenému vyjadreniu 27. mája 2019.

58      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie zo 17. júla 2018,

–        zrušil rozhodnutie o trovách konania,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

59      ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        zamietol dvadsiaty piaty žalobný dôvod ako neprípustný v rozsahu, v akom ho uplatnila druhá žalobkyňa,

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o druhú žalobkyňu, vrátane dvadsiateho piateho žalobného dôvodu, ak ho Všeobecný súd nevyhlási za neprípustný,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

60      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu,

–        v každom prípade zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

61      Žalobkyne podali v rámci svojich písomných podaní návrhy na nariadenie vykonania dokazovania a najmä návrh na predloženie viacerých dokumentov a návrh na vykonanie výsluchov svedkov.

C.      Pokračovanie konania v oboch veciach

62      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu v súlade s článkom 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do deviatej komory, ktorej boli v dôsledku toho tieto veci pridelené.

63      Dňa 5. februára 2020 Všeobecný súd na návrh deviatej komory rozhodol v súlade s článkom 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

64      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré Komisia, ECB a žalobkyne odpovedali podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 13. marca, resp. 16. a 17. apríla 2020.

65      Rozhodnutím predsedníčky deviatej komory z 27. apríla 2020 boli tieto dve veci spojené na účely ústnej časti konania.

66      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 25. septembra 2020. Účastníci konania boli vypočutí aj k prípadnému spojeniu týchto vecí na účely vyhlásenia konečného rozhodnutia.

67      Po tom, čo sudca Berke 1. augusta 2021 zomrel, traja sudcovia podpísaní pod týmto rozsudkom pokračovali v poradách v súlade s článkom 22 a článkom 24 ods. 1 rokovacieho poriadku.

68      Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 13. augusta 2021 bola táto vec pridelená novej sudkyni spravodajkyni zasadajúcej v prvej komore.

III. Právny stav

69      Veci T‑351/18 sa T‑584/18 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

A.      O pretrvávaní predmetu sporu a záujmu žalobkýň na konaní vo veci T351/18

70      Podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba vtedy, ak má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu, ktorý je podstatnou a prvou podmienkou akejkoľvek žaloby, je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 55 a 58 a citovanú judikatúru).

71      Záujem žalobcu na konaní musí vzhľadom na predmet žaloby existovať v štádiu jej podania, inak je žaloba neprípustná. Tento predmet sporu musí pretrvávať, rovnako ako záujem na konaní, až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal (pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42 a citovanú judikatúru).

72      Súdy Európskej únie môžu vzniesť otázku zastavenia konania z dôvodu absencie pretrvávania záujmu na konaní ex offo (rozsudok zo 6. septembra 2018, Bank Mellat/Rada, C‑430/16 P, EU:C:2018:668, bod 49).

73      V tejto súvislosti Všeobecný súd prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 3. marca 2020 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k zachovaniu záujmu žalobkýň na konaní v nadväznosti na prijatie rozhodnutia ECB zo 17. júla 2018, ktorým ECB zrušila so spätnou účinnosťou rozhodnutie z 26. marca 2018.

74      Žalobkyne sa domnievajú, že aj po prijatí rozhodnutia zo 17. júla 2018 si zachovávajú záujem na konaní proti rozhodnutiu z 26. marca 2018. Podľa nich po prvé zrušenie opatrenia nemožno systematicky považovať za zrušenie zo strany súdu Únie, keďže zo svojej podstaty nepredstavuje uznanie nezákonnosti rozhodnutia. Po druhé ECB nemožno dovoliť, aby zabránila konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutia súdom tým, že prijme nové rozhodnutie a zruší skoršie rozhodnutie. Možnosť takéhoto konania by sa mohla zneužívať spôsobom, ktorý je v rozpore s právnym štátom. Po tretie údajné a predpokladané nahradenie pôvodného rozhodnutia neskorším rozhodnutím k akémukoľvek dátumu v minulosti je fikciou nezlučiteľnou s právom. Po štvrté žalobkyne uvádzajú, že sa domáhali zrušenia rozhodnutia z 26. marca 2018 najmä s cieľom chrániť svoje záujmy z hľadiska dobrej povesti a z dôvodu svojho záujmu na získaní finančnej náhrady. Legitimita týchto záujmov bola uznaná v uznesení z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623, body 17 až 23), pričom proti tejto pasáži uznesenia Všeobecného súdu nebolo podané odvolanie, takže je z právneho hľadiska platná. Súdny dvor potvrdil túto časť uznesenia Všeobecného súdu. Skutočnosť, že Súdny dvor neskúmal výslovne tento aspekt, je irelevantná. Nebolo potrebné ho skúmať, lebo táto časť uznesenia nebola predmetom odvolania zo strany ECB alebo Komisie. Po piate rozhodnutie, ktorým sa mení právne postavenie adresáta s účinkom ex tunc, je povolené len za veľmi obmedzených okolností, najmä ak má pozitívny účinok na adresáta. Odňatie povolenia s údajným účinkom predchádzajúcim dňu rozhodnutia nie je preto nikdy možné.

75      ECB uvádza, že neexistuje nijaký záujem žalobkýň, ktorý nemožno uspokojiť v rámci súdneho preskúmania rozhodnutia zo 17. júla 2018. Žalobkyne preto stratili záujem na konaní proti rozhodnutiu z 26. marca 2018.

76      Ako vyplýva z článku 24 ods. 1 základného nariadenia o JMD, ECB zriadi ARV na účely interného administratívneho preskúmania rozhodnutí, ktoré prijme ECB pri vykonávaní právomocí, ktorými bola poverená týmto nariadením. Podľa odseku 2 tohto článku sa ARV skladá z piatich osôb, ktoré sú uznávanými osobnosťami z členských štátov s preukázanými relevantnými znalosťami a odbornými skúsenosťami s výnimkou súčasného personálu ECB, ako aj súčasného personálu príslušných orgánov či iných inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr členských štátov alebo Únie. ECB zriadila ARV rozhodnutím 2014/360/EÚ zo 14. apríla 2014 o zriadení Administratívneho revízneho výboru a jeho pravidlách činnosti (Ú. v. EÚ L 175, 2014, s. 47), prijatým na základe článku 24 základného nariadenia o JMD.

77      Okrem toho z článku 24 ods. 7 základného nariadenia o JMD vyplýva, že interné administratívne preskúmanie rozhodnutí ECB v oblasti prudenciálneho dohľadu zahŕňa tri fázy. Po prvé ARV vydá stanovisko určené Rade pre dohľad na účely vypracovania nového návrhu rozhodnutia. Po druhé Rada pre dohľad zohľadní stanovisko ARV a predloží Rade guvernérov nový návrh rozhodnutia v lehotách stanovených v článku 17 ods. 2 rozhodnutia 2014/360. Novým návrhom rozhodnutia sa pôvodné rozhodnutie zruší, nahradí rozhodnutím s rovnakým obsahom, alebo nahradí zmeneným rozhodnutím. Nový návrh rozhodnutia sa považuje za prijatý, ak Rada guvernérov voči nemu nevznesie námietky v maximálnej lehote desiatich pracovných dní.

78      Napokon podľa článku 24 ods. 1 základného nariadenia o JMD je predmetom interného administratívneho preskúmania procesný a vecný súlad rozhodnutí, ktoré ECB prijala pri vykonávaní právomocí zverených jej týmto nariadením. Je pravda, že podľa článku 10 ods. 2 rozhodnutia 2014/360 sa ARV obmedzuje na preskúmanie dôvodov, na ktoré sa odvoláva žiadateľ, tak ako sú uvedené v žiadosti o preskúmanie. Podľa článku 17 ods. 1 toho istého rozhodnutia sa však posúdenie Rady pre dohľad neobmedzuje na preskúmanie dôvodov, na ktoré sa odvoláva žiadateľ, tak ako sú uvedené v žiadosti o preskúmanie, ale môže tiež zohľadniť iné skutočnosti pri vypracovaní nového návrhu rozhodnutia.

79      Zo spoločného výkladu ustanovení spomenutých v bodoch 76 až 78 vyššie vyplýva, že interné administratívne preskúmanie rozhodnutí, ktoré ECB prijala pri vykonávaní právomocí, ktoré jej zveruje základné nariadenie o JMD, ako celok spočíva v novom komplexnom posúdení veci, ktoré sa neobmedzuje na dôvody uvedené na podporu žiadosti o preskúmanie. Táto osobitná črta administratívneho preskúmania sa odráža v skutočnosti, že podľa článku 17 ods. 1 rozhodnutia 2014/360 má samotná Rada pre dohľad po zohľadnení stanoviska ARV, ktorý bol zriadený na účely preskúmania rozhodnutí ECB na vysokej úrovni nezávislosti a odbornosti (pozri bod 76 vyššie), širšie právomoci.

80      V tomto kontexte článok 24 ods. 7 základného nariadenia o JMD stanovuje, že preskúmanie môže viesť k trom výsledkom. Prvý spočíva v jednoduchom zrušení pôvodného rozhodnutia. Druhý spočíva v nahradení pôvodného rozhodnutia rovnakým rozhodnutím. Tretí spočíva v nahradení pôvodného rozhodnutia zmeneným rozhodnutím.

81      Z dôvodov, ktoré uvediem v bodoch 82 až 85 nižšie, článok 24 ods. 7 základného nariadenia o JMD stanovuje povinnosť ECB prijať po skončení preskúmania rozhodnutie so spätnou účinnosťou od okamihu nadobudnutia účinnosti pôvodného rozhodnutia, a to bez ohľadu na výsledok uvedeného preskúmania.

82      Konkrétne, ak sa Rada pre dohľad a Rada guvernérov domnievajú, že pôvodné rozhodnutie, na základe ktorého došlo k odňatiu povolenia úverovej inštitúcie, je platné, Rada guvernérov jednoducho len nezamietne žiadosť o vecné preskúmanie, ale v súlade s článkom 24 ods. 7 základného nariadenia o JMD prijme rozhodnutie zhodné s rozhodnutím, ktoré je predmetom uvedeného preskúmania. V takom prípade však nie je možné druhýkrát odňať to isté povolenie. Rozhodnutie, ktoré má rovnaký obsah ako preskúmané rozhodnutie, ho teda môže nahradiť len so spätnou účinnosťou od okamihu nadobudnutia účinnosti rozhodnutia, ktoré bolo predmetom preskúmania.

83      Tento výklad, ktorý vyplýva z povahy predmetných opatrení, platí aj vtedy, ak sa Rada pre dohľad a Rada guvernérov domnievajú, že odňatie povolenia nie je odôvodnené alebo že zistené nedostatky možno napraviť prostredníctvom menej obmedzujúcich opatrení. V takom prípade totiž akt, ktorým sa ruší odňatie povolenia alebo ktorým sa ukladajú tieto opatrenia, musí mať povinne spätnú účinnosť tak, aby ex tunc zrušil odňatie povolenia úverovej inštitúcie a prípadne ho nahradil opatrením, ktoré sa považuje za najprimeranejšie. Ak by takýto retroaktívny účinok neexistoval, vydané rozhodnutie o preskúmaní by mohlo mať účinky len pod podmienkou, že by sa udelilo nové povolenie v súlade s postupom stanoveným v článku 14 základného nariadenia o JMD.

84      Toto posúdenie nepriamo, avšak nevyhnutne potvrdzuje článok 24 ods. 8 základného nariadenia o JMD, ako aj článok 9 ods. 1 rozhodnutia 2014/360, podľa ktorých žiadosť o preskúmanie nemá odkladný účinok vo vzťahu k uplatňovaniu napadnutého rozhodnutia. Z toho vyplýva, že nahradenie preskúmaného rozhodnutia zmeneným rozhodnutím sa musí uskutočniť so spätnou účinnosťou k momentu nadobudnutia účinnosti preskúmaného rozhodnutia, v opačnom prípade by konečné rozhodnutie nemohlo mať potrebný účinok.

85      Z prechádzajúcej analýzy tiež vyplýva, že nahradenie pôvodného rozhodnutia rovnakým alebo zmeneným rozhodnutím po skončení preskúmania vedie k definitívnemu zániku pôvodného rozhodnutia v právnom poriadku.

86      V prejednávanej veci po prvé podľa úvodnej časti rozhodnutia z 26. marca 2018, teda aktu napadnutého vo veci T‑351/18, toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť o 23.00 hod. dňa jeho oznámenia druhej žalobkyni v súlade s článkom 297 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ. Po druhé podľa úvodnej časti rozhodnutia zo 17. júla 2018, teda aktu napadnutého vo veci T‑584/18, „rozhodnutie [z 26. marca 2018] sa týmto rozhodnutím zrušuje a nahrádza s účinnosťou od 23.00 hod. dňa oznámenia rozhodnutia [z 26. marca 2018]“.

87      Rozhodnutie zo 17. júla 2018 bolo prijaté po skončení administratívneho preskúmania rozhodnutia z 26. marca 2018 a má rovnaký obsah ako toto rozhodnutie v zmysle článku 24 ods. 7 základného nariadenia o JMD.

88      Z toho vyplýva, že na základe rozhodnutia zo 17. júla 2018 ECB v súlade s právnym rámcom upravujúcim postup administratívneho preskúmania (pozri body 76 až 81 vyššie) nahradila rozhodnutie z 26. marca 2018 so spätnou účinnosťou od okamihu nadobudnutia účinnosti tohto posledného rozhodnutia a nie ho jednoducho len zrušila do budúcnosti, ako zrejme tvrdia žalobkyne.

89      Zánik predmetu sporu môže pritom vyplývať najmä zo zrušenia alebo nahradenia napadnutého aktu v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1961, Meroni a i./Vysoký úrad, 5/60, 7/60 a 8/60, EU:C:1961:10, s. 211 až 213; uznesenia zo 17. septembra 1997, Antillean Rice Mills/Komisia, T‑26/97, EU:T:1997:131, body 14 a 15, a z 12. januára 2011, Terezakis/Komisia, T‑411/09, EU:T:2011:4, bod 15).

90      Akt, ktorý je zrušený a nahradený, totiž úplne a ex tunc zaniká v právnom poriadku Únie, takže rozsudok, ktorým sa zrušený akt zrušuje, nevyvoláva žiadny dodatočný právny následok vo vzťahu k dôsledkom vykonaného zrušenia (pozri v tomto zmysle uznesenia z 28. mája 1997, Proderec/Komisia, T‑145/95, EU:T:1997:74, bod 26; zo 6. decembra 1999, Elder/Komisia, T‑178/99, EU:T:1999:307, bod 20, a z 9. septembra 2010, Phoenix‑Reisen a DRV/Komisia, T‑120/09, neuverejnené, EU:T:2010:381, bod 23).

91      Z toho vyplýva, že v prípade zrušenia napadnutého aktu žalobca nemá nijaký záujem na jeho zrušení a žaloba proti tomuto aktu sa stáva bezpredmetnou, takže konanie sa zastaví (rozsudok z 1. júna 1961, Meroni a i./Vysoký úrad, 5/60, 7/60 a 8/60, EU:C:1961:10, s. 211 až 213; uznesenia zo 6. decembra 1999, Elder/Komisia, T‑178/99, EU:T:1999:307, body 21 a 22; z 9. septembra 2010, Phoenix‑Reisen a DRV/Komisia, T‑120/09, neuverejnené, EU:T:2010:381, body 24 až 26, a z 24. marca 2011, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑36/10, EU:T:2011:124, body 46, 50 a 51).

92      Tento záver je ešte zjavnejší v prípade, keď tak ako v prejednávanej veci bol napadnutý akt so spätnou účinnosťou nahradený rovnakým aktom, ktorý nie je dotknutý prípadným zrušením prvého aktu.

93      Okrem toho žalobkyne sa nemôžu platne odvolávať na uznesenie z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623). Toto uznesenie bolo totiž zrušené rozsudkom z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. (C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923), bez toho, aby bol zánik záujmu žalobcov na konaní z dôvodu nahradenia napadnutého aktu so spätnou účinnosťou novým rozhodnutím s rovnakým obsahom, ktoré bolo prijaté po skončení administratívneho preskúmania, predmetom odvolaní.

94      Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, v právnom kontexte, ktorý upravuje administratívne preskúmanie vedúce k prijímaniu aktov, ktoré majú so spätnou účinnosťou nahradiť akty, ktoré boli predmetom uvedeného preskúmania, sú záujmy dotknutých strán plne chránené vďaka možnosti domáhať sa zrušenia aktu prijatého po skončení predmetného preskúmania, ako aj náhrady akejkoľvek škody spôsobenej prijatím tohto aktu.

95      Z toho vyplýva, že predmet žaloby vo veci T‑351/18 zanikol po podaní žaloby a v dôsledku toho žalobkyne stratili záujem na zrušení rozhodnutia napadnutého v tejto veci. Konanie o žalobe sa teda zastavuje.

B.      O prípustnosti vo veci T584/18

96      ECB bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti, spochybňuje jednak prípustnosť žalôb len v rozsahu, v akom ich podala prvá žalobkyňa, a jednak v rámci veci T‑584/18 aktívnu legitimáciu druhej žalobkyne, pokiaľ ide o dvadsiaty piaty žalobný dôvod smerujúci k zrušeniu rozhodnutia o trovách súvisiacich s preskúmaním. Komisia sa pripája k tomuto stanovisku.

97      V prvom rade žalobkyne usudzujú, že prvá žalobkyňa má aktívnu legitimáciu na napadnutie rozhodnutí z 26. marca a zo 17. júla 2018 ako hlavný akcionár druhej žalobkyne, ktorý má 85 % hlasovacích práv, pričom sa opierajú o uznesenie z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623).

98      Žalobkyne sa okrem toho domnievajú, že v rozsahu, v akom ECB uznala aktívnu legitimáciu prvej žalobkyne, pokiaľ ide o návrh na zrušenie rozhodnutia o trovách konania, keďže toto rozhodnutie je založené na nezákonnosti rozhodnutí z 26. marca a zo 17. júla 2018, nemožno vylúčiť aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti rozhodnutiu o trovách konania. Ďalej vymenúvajú rôzne ďalšie záujmy prvej žalobkyne, ako najmä záujem vyhnúť sa nútenej likvidácii, záujem spojený s možnosťou predať banku inému investorovi, záujem na jej vlastnom dobrom mene odlišnom od dobrého mena banky, odhliadnuc od toho, že finančný vplyv odňatia povolenia má na ňu odlišný vplyv ako na banku.

1.      O prípustnosti návrhu na zrušenie rozhodnutia zo 17. júla 2018

99      V prvom rade treba konštatovať, že druhá žalobkyňa má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie rozhodnutia zo 17. júla 2018. Uvedená žalobkyňa je totiž držiteľkou povolenia, ktoré bolo odňaté, a je adresátom tohto rozhodnutia. Okrem toho bývalý generálny riaditeľ druhej žalobkyne udelil zástupcom mandát ad litem, pričom jej likvidátori nespochybnili platnosť tohto mandátu. Okrem toho ECB nespochybňuje prípustnosť návrhu na zrušenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom ho podala táto žalobkyňa.

100    V druhom rade, pokiaľ ide o prvú žalobkyňu, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že akcionári úverovej inštitúcie nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti rozhodnutiu ECB o odňatí povolenia, keďže nie sú takýmto rozhodnutím priamo dotknutí. Súdny dvor jednak konštatoval, že v nadväznosti na odobratie povolenia úverová inštitúcia už nie je schopná pokračovať vo svojej činnosti a v dôsledku toho možno o jej schopnosti vyplácať dividendy svojim akcionárom pochybovať, avšak negatívny účinok tohto odňatia má ekonomickú povahu, keďže právo akcionárov prijímať dividendy, rovnako ako ich právo zúčastňovať sa na riadení spoločnosti, nie sú rozhodnutím o odňatí nijako dotknuté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923, bod 111). Rozhodol tiež, že hoci likvidácia priamo ovplyvňuje právo akcionárov zúčastňovať sa na riadení spoločnosti, nepredstavuje úplne automatické a zo samotnej právnej úpravy Únie vyplývajúce vykonanie rozhodnutia zo 17. júla 2018 v zmysle príslušnej judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923, body 113 a 114).

101    Návrh na zrušenie rozhodnutia zo 17. júla 2018 je preto, pokiaľ ide o druhú žalobkyňu, prípustný.

2.      O prípustnosti návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania

102    Pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania, treba vyhlásiť, že prvá žalobkyňa má aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu na zrušenie, keďže je jediným adresátom tohto rozhodnutia, ktoré jej ukladá povinnosť nahradiť trovy preskúmania, ktoré iniciovala a na ktorom sa zúčastnila len ona. Okrem toho ECB nespochybňuje prípustnosť uvedeného návrhu na zrušenie v rozsahu, v akom ho podala táto žalobkyňa.

103    Naopak, druhá žalobkyňa, ktorá sa rozhodla nepodať žiadosť o preskúmanie na ARV, hoci na to mala právo, nemá nijaký záujem na konaní smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia o trovách konania, keďže toto rozhodnutie nemá vo vzťahu k nej účinky. Uvedená žalobkyňa nie je navyše ani adresátom tohto rozhodnutia a nemožno ju považovať za priamo a osobne dotknutú.

104    Návrh na zrušenie rozhodnutia o trovách konania je preto prípustný len v rozsahu, v akom ide o prvú žalobkyňu.

C.      O veci samej

105    Na podporu žaloby podanej vo veci T‑584/18 žalobkyne uvádzajú 25 žalobných dôvodov: prvý až dvadsiaty štvrtý žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia zo 17. júla 2018 a dvadsiaty piaty žalobný dôvod, založený na nezákonnosti rozhodnutia zo 17. júla 2018, na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania. Vzhľadom na ich obsah a povahu ich treba pospájať do týchto skupín:

–        prvý, druhý, štrnásty, pätnásty a devätnásty žalobný dôvod, ktoré sú založené na nedostatku právomoci ECB prijať rozhodnutie o odňatí povolenia a o likvidácii, posúdiť otázky týkajúce sa prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, odmietnuť možnosť samolikvidácie a odmietnuť možnosť predaja druhej žalobkyne iným potenciálnym investorom; do tejto skupiny žalobných dôvodov možno zahrnúť aj devätnásty žalobný dôvod, založený na zneužití právomoci, keďže tvrdenia uvedené na podporu tohto žalobného dôvodu sa prelínajú s tvrdeniami uvedenými v rámci ostatných uvedených žalobných dôvodov týkajúcich sa nedostatku právomoci ECB,

–        tretí žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení povinností náležitej starostlivosti a nestrannosti pri preskúmaní zo strany ECB,

–        štvrtý a piaty žalobný dôvod, ktoré sú založené na nesprávnych posúdeniach alebo na nezohľadnení určitých relevantných okolností veci,

–        šiesty, dvanásty a osemnásty žalobný dôvod, ktoré sú založené na nesprávnom posúdení v rozsahu, v akom ECB nesprávne vychádzala z porušenia rozkazu FSA a z porušenia zásady právnej istoty,

–        siedmy až jedenásty, trinásty až pätnásty a sedemnásty žalobný dôvod, ktoré sú založené na porušení zásady proporcionality,

–        šestnásty a osemnásty žalobný dôvod, ktoré sú založené na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty,

–        dvadsiaty až dvadsiaty druhý žalobný dôvod, ktoré sú založené na porušení podstatných formálnych náležitostí a na porušení práva byť vypočutý, práva na obhajobu, resp. povinnosti odôvodnenia,

–        dvadsiaty tretí a dvadsiaty štvrtý žalobný dôvod, ktoré sú založené najmä na porušení práva druhej žalobkyne na prístup k spisu a na porušení práv akcionárov v rámci preskúmania,

–        dvadsiaty piaty žalobný dôvod, uvedený na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania, ktorý je založený na nezákonnosti rozhodnutia zo 17. júla 2018.

1.      O prvom, druhom, štrnástom, pätnástom a devätnástom žalobnom dôvode

106    V prvom rade žalobkyne v rámci prvého, štrnásteho a pätnásteho žalobného dôvodu tvrdia, že ECB prekročila svoje právomoci, keď im neposkytla možnosť vykonať samolikvidáciu druhej žalobkyne, ako to vyplýva z bodu 3.3.2 písm. b) zarážky i) rozhodnutia zo 17. júla 2018, hoci podľa základného rozdelenia právomocí medzi PVO a ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu (JMD) a jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií (ďalej len „SRM“) ECB nemá v tomto zmysle nijakú právomoc. To isté platí aj pre odmietavé stanovisko ECB k predaju uvedenej žalobkyne inému investorovi, tak ako vyplýva z bodu 3.3.2 písm. b) zarážky ii) tohto rozhodnutia.

107    V druhom rade ECB nebola oprávnená rozhodnúť o odňatí povolenia, keďže FSA už 7. februára 2018 prijala rozhodnutie o FOLTF, ktorým sa určuje, či úverová inštitúcia „zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá“, čím si zvolila medzi opatrením na riešenie krízových situácií a odňatím povolenia, pričom výlučnú právomoc tejto voľby mala FSA. Žalobkyne spochybňujú aj tvrdenie ECB, podľa ktorého je uvedené rozhodnutie irelevantné a dôverné, a teda jej nemuselo byť oznámené.

108    Žalobkyne okrem toho odmietajú tvrdenie ECB, podľa ktorého nebola podaná oficiálna žiadosť o samolikvidáciu druhej žalobkyne. ECB podľa nich v rozhodnutí zo 17. júla 2018 bez ohľadu na takúto žiadosť odmietla povoliť uvedenú samolikvidáciu, hoci ich mohla vyzvať na predloženie takejto žiadosti alebo mohla vyzvať FSA na prijatie rozhodnutia o tejto otázke. Jedinou prekážkou tejto samolikvidácie bol totiž negatívny postoj, ktorý vyjadrila ECB. Nový režim „JMD‑SRM“ zaviedol systém včasnej intervencie, ku ktorej dochádza ešte pred skutočným zlyhaním banky, podľa ktorého majú PVO pre riešenie krízových situácií možnosť najprv preskúmať, či úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, a overiť, či sú dostupné iné riešenia dohľadu, a následne preskúmať, či opatrenia na riešenie krízových situácií zodpovedajú verejnému záujmu. Žalobkyne sa domnievajú, že keby uvedené PVO konštatovali, že to tak nie je, lebo platobná neschopnosť banky nepredstavuje systémový problém, analýza by sa ukončila, pokiaľ ide o režim riešenia krízových situácií. Ďalej tieto PVO musia určiť, či subjekt, ktorý by mohol zlyhať, skutočne zlyhá. Ak je to tak, zlyhanie, teda platobnú neschopnosť, možno primeraným spôsobom napraviť prostredníctvom vnútroštátneho konkurzného konania. Z toho vyplýva, že k povinnej likvidácii nemôže nikdy dôjsť. Týmto systémom nie je naopak dotknutá možnosť samolikvidácie, ktorú priznáva každé vnútroštátne právo, pokiaľ je dotknutá spoločnosť solventná.

109    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že ECB nemala právomoc prijať rozhodnutie zo 17. júla 2018, keďže toto rozhodnutie bolo založené len na údajných porušeniach v oblasti AML/CFT, čo je oblasť, v ktorej nemá nijakú právomoc. Odňatie povolenia v prejednávanej veci nie je odôvodnené prudenciálnymi dôvodmi, ale slúžilo výlučne na uspokojenie záujmu FSA a ECB ľahko sa zviditeľniť.

110    Vo štvrtom rade žalobkyne v rámci druhého a implicitne v rámci tretieho žalobného dôvodu vytýkajú ECB, že nepreskúmala otázky, ktoré sú základom rozhodnutia zo 17. júla 2018 v oblasti AML/CFT, ani neoverila posúdenia FSA. ECB nemôže byť zodpovedná za stabilitu úverových inštitúcií a umelo vylúčiť zo svojho posúdenia všetky oblasti, ktoré sú zdrojom rizika. Navyše akýkoľvek nedostatok uvedeného rozhodnutia vyplývajúci z návrhu, ktorý vypracovala FSA, musí byť možné namietať v rámci žaloby o neplatnosť podanej proti tomuto rozhodnutiu.

111    Okrem toho cieľ obnovenia zákonného stavu, ktorý ECB sleduje v rozhodnutí zo 17. júla 2018, nie je legitímnym cieľom odňatia povolenia, keďže jeho legitímnym cieľom sú len prudenciálne ciele. Keďže je však teoreticky možné, že otázky týkajúce sa AML/CFT môžu byť relevantné pre odňatie povolenia, keďže tieto otázky vyvolávajú prudenciálne riziká, rozdelenie zodpovednosti medzi PVO a ECB na jednej strane a zásada proporcionality na druhej strane predpokladajú, že bol najprv vyčerpaný celý arzenál opatrení v uvedenej oblasti (pokuty, zákaz výkonu určitých druhov činností, trestné stíhanie).

112    ECB podporovaná Komisiou namieta proti tvrdeniam žalobkýň.

113    Treba uviesť, že v rámci tejto skupiny žalobných dôvodov žalobkyne v podstate uplatňujú dva žalobné dôvody, prvý založený na nedostatku právomoci ECB prijať rozhodnutie zo 17. júla 2018 a druhý založený na zneužití právomoci. Pred ich preskúmaním považuje Všeobecný súd za vhodné pripomenúť rozdelenie právomocí medzi ECB a PVO.

a)      O rozdelení právomocí medzi ECB a PVO zúčastnených členských štátov v rámci JMD týkajúcich sa odňatia povolenia z dôvodu porušenia pravidiel v oblasti AML/CFT

114    Po prvé z odôvodnení 15 a 28 základného nariadenia o JMD vyplýva, že právomoci, ktorými nie je poverená ECB, si ponechávajú PVO.

115    Konkrétne odôvodnenie 28 základného nariadenia o JMD uvádza ako „úlohy dohľadu, ktorými nie je poverená ECB“ a ktoré by mali aj naďalej vykonávať vnútroštátne orgány, okrem iného „predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu a ochranu spotrebiteľa“.

116    Článok 4 ods. 1 základného nariadenia o JMD však spresňuje, že „v rámci článku 6 má ECB… výhradnú právomoc vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu v súvislosti so všetkými úverovými inštitúciami usadenými v zúčastnených členských štátoch tieto úlohy“. Nasleduje zoznam deviatich úloh, medzi ktoré patrí udeľovanie povolení a odoberanie povolení úverovým inštitúciám. Podľa článku 4 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia je teda právomoc v oblasti odňatia povolenia vyhradená výlučne ECB.

117    Podľa článku 4 ods. 3 základného nariadenia o JMD „ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú“.

118    Článok 6 ods. 2 základného nariadenia o JMD spresňuje, že „na ECB aj na [PVO] sa vzťahuje povinnosť spolupracovať v dobrej viere a povinnosť vymieňať si informácie“.

119    Z článku 6 ods. 4 základného nariadenia o JMD vyplýva, že pokiaľ ide o úlohy vymedzené v článku 4 s výnimkou odseku 1 písm. a) a c) uvedeného nariadenia, ECB má právomoci stanovené v odseku 5 tohto článku a PVO majú právomoci stanovené v odseku 6 tohto článku. Podľa odseku 6 tohto článku PVO vykonávajú priamy dohľad nad menej významnými úverovými inštitúciami v súlade s kritériami stanovenými v tomto odseku a v súlade s rámcom stanoveným v odseku 7 tohto článku informujú ECB o opatreniach prijatých podľa odseku 6 a tieto opatrenia s ECB úzko koordinujú.

120    Z článku 6 ods. 5 písm. b) až d) základného nariadenia o JMD však vyplýva po prvé, že „ak je to nevyhnutné na zabezpečenie jednotného uplatňovania vysokej úrovne dohľadu, ECB môže kedykoľvek z vlastnej iniciatívy po konzultácii s PVO alebo na žiadosť PVO rozhodnúť o tom, že sama priamo uplatní všetky príslušné právomoci vo vzťahu k jednej alebo viacerým úverovým inštitúciám uvedeným v odseku 4“, po druhé, že ECB vykonáva dohľad nad fungovaním systému na základe zodpovednosti a postupov stanovených v tomto článku, a po tretie, že ECB môže kedykoľvek využiť právomoci uvedené v článkoch 10 až 13 uvedeného nariadenia, ktoré sa týkajú vyšetrovacích právomocí, ktoré môže ECB priamo vykonávať.

121    Článok 6 ods. 7 základného nariadenia o JMD stanovuje, že ECB prijíma a zverejňuje rámec pre organizáciu praktických spôsobov vykonávania tohto článku, a predstavuje právny základ pre prijatie nariadenia o rámci JMD.

122    Článok 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD stanovuje:

„ECB môže, s výhradou odseku 6, v prípadoch stanovených v príslušnom práve Únie odňať povolenie zo svojej vlastnej iniciatívy po konzultácii s [PVO] zúčastneného členského štátu, v ktorom je úverová inštitúcia usadená, alebo na návrh takého [PVO]. Týmito konzultáciami sa predovšetkým zabezpečuje, aby ECB pred prijatím rozhodnutia o odňatí povolenia poskytla vnútroštátnym orgánom dostatok času na to, aby rozhodli o nevyhnutných nápravných opatreniach vrátane prípadných opatrení na riešenie krízových situácií, a tieto opatrenia zohľadní.

Ak sa [PVO], ktorý navrhol udeliť povolenie v súlade s odsekom 1, domnieva, že sa povolenie musí odňať v súlade s príslušným vnútroštátnym právom, predloží na tieto účely návrh ECB. ECB v takom prípade prijme rozhodnutie o navrhovanom odňatí, pričom v plnej miere zohľadní odôvodnenie odňatia predložené [PVO].“

123    Článok 14 ods. 6 základného nariadenia o JMD stanovuje, že „pokiaľ vnútroštátne orgány budú naďalej príslušné na riešenie krízových situácií úverových inštitúcií v prípadoch, keď dospejú k záveru, že odňatie povolenia by nepriaznivo ovplyvnilo primerané riešenie krízových situácií alebo vykonávanie opatrení nevyhnutných na riešenie krízových situácií alebo na zachovanie finančnej stability, náležitým spôsobom oznámia ECB svoje námietky, pričom podrobne vysvetlia, aký nepriaznivý vplyv by odňatie mohlo spôsobiť“, že „v týchto prípadoch sa ECB zdrží krokov vedúcich k odňatiu na obdobie, ktoré sa dohodne spoločne s vnútroštátnymi orgánmi“, a že „ECB môže predĺžiť uvedené obdobie, ak sa domnieva, že sa dosiahol dostatočný pokrok. Ak však ECB v odôvodnenom rozhodnutí dospeje k záveru, že vnútroštátne orgány nevykonali primerané opatrenia nevyhnutné na zachovanie finančnej stability, bezodkladne sa uplatní odňatie povolenia“.

124    Článok 80 nariadenia o rámci JMD, nazvaný „Návrh PVO na odňatie povolenia“, znie:

„1.      Ak sa dotknutý PVO domnieva, že povolenie úverovej inštitúcie by sa malo odňať vcelku alebo čiastočne v súlade s príslušným právom Únie alebo vnútroštátnym právom vrátane odňatia na žiadosť úverovej inštitúcie, predloží ECB návrh rozhodnutia, v ktorom navrhne odňatie povolenia (ďalej len ‚návrh rozhodnutia o odňatí‘), spolu s akoukoľvek relevantnou podpornou dokumentáciou.

2.      PVO koordinuje svoju činnosť s vnútroštátnym orgánom príslušným pre riešenie krízových situácií úverových inštitúcií (ďalej len ‚vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií‘) v súvislosti s ktorýmkoľvek návrhom rozhodnutia o odňatí, ktoré je relevantné pre vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií.“

125    Podľa článku 81 nariadenia o rámci JMD:

„1.      ECB bezodkladne posúdi návrh rozhodnutia o odňatí. Prihliadne najmä na dôvody naliehavosti uvedené PVO.

2.      Právo byť vypočutý, ako je ustanovené v článku 31, sa uplatňuje.“

126    Článok 83 nariadenia o rámci JMD stanovuje:

„1.      ECB bezodkladne vydá rozhodnutie o odňatí povolenia. Môže pritom prijať alebo zamietnuť príslušný návrh rozhodnutia o odňatí.

2.      Pri prijímaní rozhodnutia prihliadne ECB na všetky nasledujúce skutočnosti: a) vlastné posúdenie okolností odôvodňujúcich odňatie, b) návrh rozhodnutia PVO o odňatí, ak je to možné, c) konzultáciu s dotknutým PVO a ak PVO nie je vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií aj konzultáciu s vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií (ďalej spoločne s PVO len ‚vnútroštátne orgány‘), d) akékoľvek námietky uplatnené úverovou inštitúciou podľa článkov 81 ods. 2 a 82 ods. 3.

3.      ECB tiež vydá rozhodnutie v prípadoch uvedených v článku 84, ak príslušný vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií nemá výhrady voči odňatiu povolenia, alebo ak ECB stanoví, že vnútroštátne orgány nevykonali primerané opatrenia nevyhnutné na zachovanie finančnej stability.“

127    Článok 84 nariadenia o rámci JMD znie:

„1.      Ak vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií oznámi svoje námietky k zámeru ECB odňať povolenie, ECB sa s vnútroštátnym orgánom na riešenie krízových situácií dohodnú na lehote, počas ktorej ECB upustí od konania o odňatí povolenia. ECB informuje PVO ihneď po nadviazaní kontaktu s vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií s cieľom dosiahnuť túto dohodu.

2.      Po uplynutí dohodnutej lehoty ECB posúdi, či mieni pokračovať v konaní o odňatí povolenia alebo predĺžiť dohodnutú lehotu v súlade s článkom 14 ods. 6 nariadenia o JMD s prihliadnutím na akýkoľvek dovtedy dosiahnutý pokrok. ECB sa poradí tak s dotknutým PVO, ako aj s vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií, ak je tento orgán odlišný od PVO. PVO informuje ECB o opatreniach prijatých týmito orgánmi a vlastnom posúdení dôsledkov odňatia povolenia.

3.      Ak vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií nemá výhrady voči odňatiu povolenia alebo ak ECB stanoví, že vnútroštátne orgány nevykonali primerané opatrenia nevyhnutné na zachovanie finančnej stability, uplatňuje sa článok 83.“

128    Článok 18 smernice 2013/36, ktorý stanovuje prípady, v ktorých [PVO] môžu vo vzťahu k menej významným inštitúciám navrhnúť odňatie povolenia, znie takto:

„Príslušné orgány odnímu povolenie udelené úverovej inštitúcii len v prípadoch, ak takáto úverová inštitúcia:

e)      nastal jeden z iných prípadov, v ktorých sa odňatie povolenia stanovuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch; alebo

f)      poruší jedno z ustanovení uvedených v článku 67 ods. 1“

129    Článok 67 ods. 1 smernice 2013/36 stanovuje:

„Tento článok sa uplatňuje aspoň za jednej z týchto okolností:

d)      inštitúcia nezavedie mechanizmy v oblasti riadenia požadované príslušnými orgánmi podľa vnútroštátnych predpisov, ktorými sa transponuje článok 74;

e)      inštitúcia neposkytuje príslušným orgánom informácie o dodržiavaní povinnosti spĺňať požiadavky na vlastné zdroje ustanovené v článku 92 nariadenia [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 575/2013 [z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1)] v rozpore s článkom 99 ods. 1 prvým pododsekom uvedeného nariadenia, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

o)      inštitúcia je zodpovedná za závažné porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2005/60/ES [z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu (Ú. v. EÚ L 309, 2005, s. 15)];

…“

130    Článok 74 ods. 1 smernice 2013/36 stanovuje, že „inštitúcie majú dôkladné mechanizmy v oblasti riadenia, ktoré zahŕňajú jasnú organizačnú štruktúru s náležite definovanými, transparentnými a konzistentnými líniami zodpovednosti, účinné postupy na identifikáciu, riadenie, monitorovanie a vykazovanie rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené, primerané mechanizmy vnútornej kontroly vrátane riadnych administratívnych a účtovných postupov, ako aj politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík a podporujú ho“.

131    Z ustanovení pripomenutých v bodoch 115 až 118 vyššie vyplýva, že JMD centralizuje prudenciálne funkcie na úrovni ECB, pričom stanovuje decentralizované vykonávanie zo strany PVO zúčastnených členských štátov pod dohľadom ECB, s ktorou spolupracujú a pomáhajú jej. V rámci JMD tak na jednej strane ECB vykonáva určité výlučné právomoci: „priamy“ prudenciálny dohľad nad významnými úverovými inštitúciami a právomoci, ktoré jej vyhradzuje článok 4 základného nariadenia o JMD vo vzťahu ku všetkým inštitúciám bez ohľadu na ich významnosť. Na druhej strane prudenciálny dohľad nad menej významnými inštitúciami patrí do decentralizovaného výkonu zo strany týchto PVO a v konečnom dôsledku ho riadi a dohliada nad ním ECB, ktorej úlohou je zabezpečiť riadne fungovanie a účinnosť systému prudenciálneho dohľadu, ako aj konzistentné a jednotné uplatňovanie prudenciálnych pravidiel vo všetkých zúčastnených členských štátoch. ECB vykonáva vo vzťahu k menej významným inštitúciám „nepriamy“ dohľad, v rámci ktorého tieto PVO poskytujú ECB spoluprácu a pomoc. Tieto PVO si okrem toho zachovávajú právomoci v oblastiach neupravených základným nariadením o JMD: ochrana spotrebiteľov, trhy s finančnými nástrojmi, AML/CFT, boj proti korupcii.

132    Konkrétne v rámci tohto JMD zo štruktúry článku 6 ods. 4 až 6 základného nariadenia o JMD vyplýva, že sa rozlišuje medzi prudenciálnym dohľadom nad „významnými“ subjektmi a prudenciálnym dohľadom nad subjektmi, ktoré sa považujú za „menej významné“, pokiaľ ide o deväť úloh, ktorých zoznam je uvedený v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.

133    Z toho v prvom rade vyplýva, že prudenciálny dohľad nad „významnými“ subjektmi vykonáva výlučne ECB. To isté platí aj v prípade prudenciálneho dohľadu nad „menej významnými“ subjektmi, pokiaľ ide o úlohu uvedenú v článku 4 ods. 1 písm. a) základného nariadenia o JMD, týkajúcu sa udeľovania a odnímania povolení úverovým inštitúciám.

134    V druhom rade, pokiaľ ide o „menej významné“ subjekty a pokiaľ ide o ďalšie úlohy uvedené v článku 4 ods. 1 základného nariadenia o JMD, z článku 6 ods. 5 a 6 uvedeného nariadenia vyplýva, že za vykonávanie týchto úloh sú pod dohľadom ECB zodpovedné PVO zúčastnených členských štátov, ktoré tak vykonávajú priamy prudenciálny dohľad nad uvedenými subjektmi.

135    Všeobecný súd totiž rozhodol, že z preskúmania vzájomného pôsobenia medzi ustanoveniami článku 4 ods. 1 a ustanoveniami článku 6 základného nariadenia o JMD, tak ako boli uvedené v bodoch 116 až 121 vyššie, vyplýva, že logika vzťahu medzi týmito ustanoveniami spočíva v možnosti, aby výlučné právomoci delegované na ECB mohli byť vykonané skôr v decentralizovanom rámci, než aby došlo k rozdeleniu právomocí medzi ECB a vnútroštátne orgány pri plnení úloh uvedených v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Toto konštatovanie je potvrdené výkladom odôvodnení uvedeného nariadenia. Po prvé z odôvodnení 15 a 28 tohto nariadenia vyplýva, že jedine úlohy, ktorými bola výslovne poverená ECB, sú vylúčené z právomoci členských štátov, a že prudenciálny dohľad nad finančnými inštitúciami z iných dôvodov, než sú dôvody uvedené v článku 4 ods. 1 predmetného nariadenia, naďalej patrí do právomoci členských štátov. Z toho nevyhnutne vyplýva, že práve vo fáze vymedzenia úloh zverených ECB na základe článku 4 ods. 1 predmetného nariadenia došlo k rozdeleniu právomocí medzi ECB a vnútroštátne orgány. Po druhé treba uviesť, že hoci odôvodnenie 28 základného nariadenia o JMD uvádza zoznam úloh dohľadu, ktoré by mali aj naďalej vykonávať vnútroštátne orgány, neobsahuje nijakú z úloh uvedených v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Zároveň uvedené odôvodnenie nepredstavuje priamy dohľad nad menej významnými subjektmi ako výkon právomoci patriacej vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, body 54 až 57).

136    V treťom rade v rámci JMD pozostávajúceho z ECB a PVO zúčastnených členských štátov po prvé zo štruktúry článku 6 ods. 2 a 3 základného nariadenia o JMD vyplýva, že tak ECB, ako aj uvedené PVO majú povinnosť spolupracovať a povinnosť vymieňať si informácie. Konkrétne podľa článku 6 ods. 2 druhého pododseku uvedeného nariadenia „[PVO] ECB predovšetkým poskytujú všetky informácie nevyhnutné na účely vykonávania úloh, ktorými sa ECB poveruje“. Okrem toho podľa odseku 3 tohto článku uvedené PVO sú zodpovedné za poskytovanie pomoci ECB pri vypracúvaní a vykonávaní všetkých aktov týkajúcich sa úloh uvedených v článku 4 tohto nariadenia v súvislosti so všetkými úverovými inštitúciami vrátane pomoci pri overovacích činnostiach.

137    Bolo totiž rozhodnuté, že dohľad nad inštitúciami posúdenými ako „menej významné“ je uvedený v odôvodneniach 38 až 40 základného nariadenia o JMD, teda hneď po odôvodnení 37 toho istého nariadenia, ktoré zdôrazňuje, že „[PVO] [by mali byť] zodpovedné za poskytovanie pomoci ECB pri vypracúvaní a vykonávaní všetkých aktov týkajúcich sa vykonávania úloh dohľadu“ a že „to by malo zahŕňať najmä priebežné každodenné posudzovanie situácie úverovej inštitúcie a súvisiace kontroly na mieste“. Toto usporiadanie odôvodnení uvedeného nariadenia smeruje k tomu, že Rada Európskej únie zamýšľala priamy prudenciálny dohľad vykonávaný vnútroštátnymi orgánmi v rámci JMD skôr ako spôsob pomoci pre ECB než ako výkon samostatnej právomoci (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 58).

138    Po druhé výkon priameho prudenciálneho dohľadu zo strany PVO riadi ECB, ktorá podľa článku 6 ods. 5 písm. a) a b) základného nariadenia o JMD disponuje jednak právomocou vydávať „nariadenia, usmernenia alebo všeobecné pokyny určené [uvedeným PVO], na základe ktorých sa vykonávajú úlohy vymedzené v článku 4“ uvedeného nariadenia, a jednak právomocou rozhodnúť, že „sama priamo uplatní všetky príslušné právomoci vo vzťahu k jednej alebo viacerým úverovým inštitúciám“. Navyše do riadiaceho rámca ECB, pokiaľ ide o priamy dohľad vykonávaný PVO, patria jednak právomoci dohľadu stanovené v článku 6 ods. 5 písm. c) tohto nariadenia, ktoré odkazuje na odsek 7 písm. c) uvedeného článku, a jednak právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovacie právomoci stanovené v článkoch 10 až 13 predmetného nariadenia, ktoré sa ECB môže rozhodnúť vykonávať priamo vo vzťahu k menej významným úverovým inštitúciám podľa článku 4 ods. 6 písm. d) tohto nariadenia.

139    Treba tak uviesť, že ECB zostáva držiteľom významných oprávnení aj za okolností, keď PVO plnia úlohy dohľadu upravené v článku 4 ods. 1 písm. b) a d) až i) základného nariadenia o JMD, a že existencia takýchto oprávnení preukazuje podriadený charakter zásahov zo strany vnútroštátnych orgánov v rámci plnenia uvedených úloh (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 59).

140    Vo štvrtom rade, pokiaľ ide osobitne o odňatie povolenia úverovej inštitúcii upravené v článku 4 ods. 1 písm. a) základného nariadenia o JMD, spolupráca medzi ECB a PVO je v súlade s článkom 14 ods. 5 uvedeného nariadenia vyjadrená jednak povinnosťou konzultácie s týmito PVO v prípade, keď ECB odníma povolenie z vlastnej iniciatívy, a jednak možnosťou týchto PVO predložiť ECB návrh na uvedené odňatie.

141    Ak PVO na základe článku 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD navrhne odňať povolenie, ECB v súlade s druhým pododsekom tohto ustanovenia a v súlade s článkom 83 ods. 2 nariadenia o rámci JMD musí v plnej miere zohľadniť odôvodnenie odňatia predložené týmto PVO, konzultácie s týmto PVO a prípadne s vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií, ako aj námietky dotknutej úverovej inštitúcie. Musí tiež vykonať svoje vlastné preskúmanie existencie okolností odôvodňujúcich odňatie a rozhodnúť tak o prijatí alebo odmietnutí návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia, ktorý predložil PVO.

142    V piatom rade treba zdôrazniť, že z odôvodnení 28 a 29 základného nariadenia o JMD vyplýva, že úlohu predchádzať využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu naďalej vykonávajú vnútroštátne orgány a že ECB má v tejto súvislosti povinnosť spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi.

143    V šiestom rade, pokiaľ ide o vzťah medzi AML/CFT a prudenciálnym dohľadom, treba konštatovať, že medzi okolnosťami odôvodňujúcimi odňatie bankového povolenia po prvé článok 18 písm. f) smernice 2013/36 uvádza porušenia uvedené v článku 67 ods. 1 tejto smernice, medzi ktorými sú vymenované závažné porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice 2005/60 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu. Po druhé článok 18 písm. e) uvedenej smernice uvádza ďalšie prípady odňatia povolenia upravené vnútroštátnym právom.

144    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci článok 18 smernice 2013/36 odkazuje na právomoc PVO odňať povolenie, vzhľadom na rozdelenie úloh medzi uvedenými PVO a ECB, upravené v článku 4 základného nariadenia o JMD, a najmä vzhľadom na skutočnosť, že právomoc na odňatie povolenia sa stala výlučnou právomocou ECB, ktorú môže na základe článku 14 ods. 5 uvedeného nariadenia vykonávať na návrh PVO, je potrebné chápať článok 18 tejto smernice tak, že odkazuje na právomoc navrhnúť odňatie povolenia, ktorú naďalej vykonávajú PVO.

145    V siedmom rade, pokiaľ ide o vzájomné pôsobenie medzi JMD a SRM, z odôvodnenia 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 255, 2014, s. 1, ďalej len „nariadenie o SRM“), vyplýva, že dohľad a riešenie krízových situácií sú dva doplnkové aspekty v rámci Európskej bankovej únie, a teda zo zásady nie sú alternatívne.

146    Treba totiž uviesť, že účely JMD a SRM sú rozdielne. Ako pripomína odôvodnenie 7 nariadenia o SRM, cieľom JMD je zabezpečiť politiku mikroprudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami na európskej úrovni a jej jednotné a účinné vykonávanie vo všetkých členských štátoch eurozóny a vo všetkých členských štátoch, ktoré nepatria do eurozóny, ale chcú sa zúčastňovať na JMD. Týka sa tiež makroprudenciálneho dohľadu a v konečnom dôsledku finančnej stability Únie. Naproti tomu hlavnou úlohou SRM je riadenie už preukázaných krízových situácií, zriadenie účinnejších mechanizmov riešenia krízových situácií na zabránenie šírenia škodlivých dôsledkov zlyhaní bánk, ako to vyplýva z odôvodnení 6 a 8 a článku 1 uvedeného nariadenia. Hoci teda oba systémy spolupracujú na dosiahnutí konečného cieľa zdravého a stabilného finančného systému Únie, JMD koná v oblasti prevencie krízových situácií, zatiaľ čo SRM koná v oblasti riešenia krízových situácií.

147    V ôsmom rade vyhlásenia o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, ktoré môže vydávať v prípade významných úverových inštitúcií ECB alebo Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) alebo v prípade menej významných úverových inštitúcií PVO alebo vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií, ako to vyplýva z článku 7 ods. 3 nariadenia o SRB, sú prípravnými aktmi, ktoré predchádzajú, avšak nevyhnutne nevedú k prijatiu programu riešenia krízových situácií. Prijatie tohto programu patrí do výlučnej právomoci SRB alebo vnútroštátnych orgánov pre riešenie krízových situácií, v závislosti od významnosti úverovej inštitúcie.

148    Navyše posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania nie sú vôbec formálnymi rozhodnutiami o nesplnení regulačných povinností úverovej inštitúcie, ale sú prípravnými aktmi, ktoré nemenia právne postavenie dotknutej úverovej inštitúcie. Tieto akty totiž predstavujú posúdenie skutkových okolností zo strany ECB (alebo zo strany PVO), pokiaľ ide o otázku zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania uvedenej inštitúcie, ktoré nie je vôbec záväzné, ale ktoré predstavuje pre SRB (alebo pre vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií) základ pre prijatie programov riešenia krízových situácií alebo rozhodnutí, ktorými sa ustanovuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. mája 2019, ABLV Bank/ECB, T‑281/18, EU:T:2019:296, body 36, 48 a 49).

149    Z článku 18 ods. 1 nariadenia o SRM totiž vyplýva, že takýto program sa prijme len vtedy, ak sú splnené určité podmienky. Predovšetkým nielen že úverová inštitúcia musí zlyhávať alebo musí existovať pravdepodobnosť jej zlyhania, ale nemôžu ani existovať reálne vyhliadky, že akékoľvek alternatívne opatrenia súkromného sektora alebo prudenciálne opatrenia by v primeranej lehote zabránili jej zlyhaniu. Navyše opatrenie na riešenie krízovej situácie musí byť nevyhnutné vo verejnom záujme.

150    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že podľa odôvodnenia 26 nariadenia o SRM, aj keď ECB (a analogicky PVO) a SRB (a analogicky vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií) by mali byť schopné posúdiť, či úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, prináleží výlučne SRB (a analogicky vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií) posúdiť podmienky vyžadované na riešenie krízových situácií a prijať program riešenia krízových situácií, ak sa domnieva, že sú splnené všetky podmienky, ako to explicitne vyplýva aj z článku 18 ods. 1 nariadenia o SRM. Je pravda, že ECB (a analogicky PVO) má právomoc informovať o posúdení týkajúcom sa prvej podmienky, teda zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, ide však len o posúdenie, ktoré vôbec nezaväzuje SRB (a analogicky vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií) (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. mája 2019, ABLV Bank/ECB, T‑281/18, EU:T:2019:296, bod 34).

151    V deviatom rade z odôvodnenia 57 nariadenia o SRM vyplýva po prvé, že skutočnosť, že subjekt nespĺňa požiadavky na udelenie povolenia, by sama osebe nemala odôvodňovať začatie riešenia krízovej situácie, najmä ak subjekt zostáva životaschopný alebo ak je pravdepodobné, že zostane životaschopný. Po druhé subjekt by sa mal považovať za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, ak porušuje alebo v blízkej budúcnosti pravdepodobne poruší požiadavky na zachovanie povolenia.

152    Medzi posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania a odňatím povolenia neexistuje funkčná rovnocennosť. Aj keď je pravda, že takéto posúdenie sa môže zakladať na posúdení skutočnosti, že podmienky na zachovanie povolenia nie sú podľa článku 18 ods. 4 písm. a) nariadenia o SRM splnené, tieto dva akty nie sú vôbec rovnocenné. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že podmienky na odňatie povolenia vymenované v článku 18 smernice 2013/36 sa zjavne odlišujú od úvah, na ktorých sa zakladá posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania, ako sú uvedené v článku 18 ods. 4 uvedeného nariadenia (uznesenie zo 6. mája 2019, ABLV Bank/ECB, T‑281/18, EU:T:2019:296, bod 46).

153    Túto skupinu žalobných dôvodov je potrebné preskúmať so zreteľom na tieto úvahy.

b)      O prvej časti, ktorá sa týka nedostatku právomoci ECB odňať povolenie úverovej inštitúcie, keďže PVO už prijal vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní

154    V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 sa týka odňatia povolenia na výkon činností úverovej inštitúcie druhej žalobkyni z dôvodu porušenia ustanovení estónskeho vnútroštátneho práva, ktoré týmto opatrením sankcionuje nezavedenie mechanizmu riadenia a účinného systému v oblasti AML/CFT, nesplnenie pokynu PVO a predloženie zavádzajúcich informácií alebo dokumentov.

155    V druhom rade treba poznamenať, že ECB prijala rozhodnutie z 26. marca 2018 a potom rozhodnutie zo 17. júla 2018 na návrh FSA, estónskeho PVO, podľa článku 4 ods. 1 písm. a) a článku 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD, ako aj podľa článku 83 ods. 1 nariadenia o rámci JMD.

156    V treťom rade ECB bola v rámci takéhoto rozhodnutia a decentralizovaného výkonu svojej výlučnej právomoci v oblasti odňatia povolenia, keďže druhá žalobkyňa je menej významnou úverovou inštitúciou, podľa článku 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD a článku 83 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia o rámci JMD povinná v plnej miere zohľadniť odôvodnenie odňatia predložené zo strany PVO, ako aj spolupracovať s PVO formou konzultácií o prípadných opatreniach na riešenie krízových situácií, ktoré vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií považoval za nevyhnutné.

157    Vo štvrtom rade z bodu 3.2 písm. d) rozhodnutia zo 17. júla 2018 vyplýva, že FSA, ktorá v Estónsku pôsobí ako PVO v rámci JMD a súčasne ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií v rámci SRM (článok 3 estónskeho zákona o predchádzaní a riešení finančných kríz), prijala 10. apríla 2017 rozhodnutie o FOLTF z dôvodu, že druhá žalobkyňa sa dopustila viacerých porušení podmienok vyžadovaných na udelenie povolenia, takže toto povolenie jej mohlo byť odňaté v súlade s ustanovením odôvodnenia 57 nariadenia o SRM.

158    Podľa odôvodnenia 57 nariadenia o SRM by sa totiž subjekt mal považovať za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, ak porušuje alebo v blízkej budúcnosti pravdepodobne poruší požiadavky na zachovanie povolenia.

159    Ďalej z bodu 3.1 písm. b) rozhodnutia zo 17. júla 2018 vyplýva, že FSA konajúca v postavení vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií prijala 7. februára 2018 rozhodnutie o tom, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme. Práve na toto rozhodnutie žalobkyne odkazujú vo svojich písomných podaniach ako na „druhé rozhodnutie o FOLTF“.

160    Hoci FSA prijala rozhodnutie o FOLTF, na prijatie ktorého mala právomoc, a teda prvá podmienka stanovená v článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia o SRM na prijatie programu riešenia krízových situácií bola splnená, dospelo sa k záveru, že neexistuje verejný záujem na vykonaní opatrení na riešenie krízových situácií, takže nebola splnená tretia podmienka stanovená v článku 18 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia. V prejednávanej veci teda uvedené rozhodnutie neviedlo vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií (FSA) k prijatiu programu riešenia krízových situácií, keďže stanovené podmienky neboli kumulatívne splnené.

161    Z bodu 3.1 písm. c) rozhodnutia zo 17. júla 2018 naproti tomu vyplýva, že FSA prijala 6. marca 2018 návrh rozhodnutia o odňatí povolenia a že ECB po prijatí tohto návrhu poskytla druhej žalobkyni možnosť predložiť svoje námietky k tomuto návrhu, aby následne prijala rozhodnutie z 26. marca 2018 a potom rozhodnutie zo 17. júla 2018, ktoré sa zakladá na odôvodnení a na posúdení skutkového stavu a výsledkoch kontrol, ktoré vykonala FSA.

162    Po prvé ECB pritom v bode 2.1 rozhodnutia zo 17. júla 2018 oprávnene konštatovala, že má výlučnú právomoc prijať rozhodnutie vo veci odňatia povolenia. Takýto záver je v súlade jednak s článkom 4 ods. 1 písm. a) a článkom 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD, ako aj s článkom 83 nariadenia o rámci JMD a jednak s judikatúrou pripomenutou v bode 135 vyššie.

163    Po druhé práve v súlade s rozdelením právomocí medzi PVO zúčastnených členských štátov a ECB v rámci JMD, s uplatniteľnými ustanoveniami a s judikatúrou, spomenutými v bodoch 136, 137, 140 a 141 vyššie, FSA predložila ECB návrh rozhodnutia o odňatí povolenia a ECB sa na účely odôvodnenia svojho rozhodnutia opierala o odôvodnenie tohto návrhu.

164    Vzhľadom na to, že druhá žalobkyňa je menej významnou úverovou inštitúciou, bolo totiž na jednej strane úlohou FSA, teda estónskeho PVO, vykonať potrebné overenia skutkového stavu, ako aj pripraviť a pomáhať ECB pri vypracovaní a vykonávaní akéhokoľvek aktu súvisiaceho s úlohami uvedenými v článku 4 základného nariadenia o JMD, medzi ktoré patrí aj rozhodnutie o odňatí povolenia.

165    Na druhej strane podľa ustanovení a judikatúry pripomenutých v bodoch 138 a 139 vyššie mala ECB právomoc riadiť činnosť priameho dohľadu vykonávanú FSA, ktorú ECB v prejednávanej veci využila tým, že viackrát konzultovala s FSA, a to najmä od apríla 2017 a po skončení poslednej kontroly, ako to ECB potvrdila na pojednávaní.

166    Po tretie ECB mala určite právomoc prijať rozhodnutie zo 17. júla 2018 aj napriek a bez ohľadu na rozhodnutia, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne.

167    V tejto súvislosti tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých ECB nemala právomoc prijať rozhodnutie zo 17. júla 2018, keďže PVO prijal rozhodnutie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní druhej žalobkyne, vyplývajú z nesprávneho výkladu vzájomného pôsobenia medzi JMD na jednej strane a SRM na druhej strane, ako aj z určitých skutkových omylov.

168    Žalobkyne sa totiž v podstate domnievajú, že JMD a SRM sú alternatívnymi systémami, že na rozdiel od toho, čo vnútroštátne právo stanovovalo predtým, neprijatie opatrenia na riešenie krízových situácií nemá za následok likvidáciu úverovej inštitúcie podľa vnútroštátneho práva a že ECB nemá v nadväznosti na rozhodnutie o FOLTF právomoc rozhodnúť o odňatí povolenia.

169    V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, však FSA neprijala dve rozhodnutia, ale jednak prijala 10. apríla 2017 rozhodnutie o FOLTF, teda vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, a jednak ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií prijala 7. februára 2018 rozhodnutie o tom, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme, ako to jasne vyplýva z rozhodnutia zo 17. júla 2018, ktorého pasáže sú pripomenuté v bodoch 157 a 159 vyššie.

170    Predmetné akty sú rozdielne, keďže vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní je jednou z predbežných podmienok na prijatie konečného rozhodnutia týkajúceho sa riešenia krízových situácií, a to mechanizmu riešenia krízových situácií podľa článku 18 ods. 6 nariadenia o SRM. Ako vyplýva z bodu 149 vyššie, táto podmienka je podmienkou nevyhnutnou, nie však postačujúcou na prijatie opatrenia na riešenie krízových situácií,

171    Tento výklad bol potvrdený judikatúrou uvedenou v bode 148 vyššie, podľa ktorej vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní predstavuje posúdenie skutkových okolností zo strany PVO, pokiaľ ide o otázku zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania uvedenej inštitúcie, ktoré nie je vôbec záväzné, ale ktoré predstavuje pre vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií základ pre prijatie programov riešenia krízových situácií alebo rozhodnutí, ktorými sa ustanovuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme.

172    Práve tento druhý typ rozhodnutia prijala v prejednávanej veci FSA konajúca v postavení vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií.

173    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, pritom takéto rozhodnutie nijako nezakazuje ECB prijať neskôr rozhodnutie o odňatí povolenia.

174    Naopak, treba uviesť, že vzhľadom na to, že vyhlásenie o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, ktoré môže byť prijaté najmä v prípade, keď sú splnené podmienky na odňatie povolenia, ako to vyplýva z odôvodnenia 57 nariadenia o SRM a ako uznáva aj druhá žalobkyňa, a ktoré môže byť použité ako základ na prijatie opatrenia na riešenie krízových situácií, nevedie podľa vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií, ktorý je príslušný na jeho prijatie na základe článku 7 ods. 3 písm. e) uvedeného nariadenia (pokiaľ ide o menej významnú úverovú inštitúciu), k prijatiu takéhoto opatrenia, ECB môže rozhodnúť, že odoberie povolenie úverovej inštitúcii, ktorá už nespĺňa podmienky na zachovanie takéhoto povolenia.

175    Hoci má totiž SRM rovnakú úlohu ako JMD, spočívajúcu v ochrane stability a bezpečnosti finančného systému Únie, a teda je vo vzťahu k JMD doplnkový, ako to vyplýva z odôvodnenia 11 nariadenia o SRM, má sa uplatniť v prípade, keď sa subjekt nachádza v stave platobnej neschopnosti alebo existuje riziko, že sa stane platobne neschopným, a jeho cieľom je riadenie finančných kríz po tom, ako došlo ich vzniku, ako to vyplýva z odôvodnenia 7 uvedeného nariadenia.

176    Tento záver navyše potvrdzuje aj odôvodnenie 57 nariadenia o SRM, podľa ktorého „skutočnosť, že subjekt nespĺňa požiadavky na udelenie povolenia, by sama osebe nemala odôvodňovať začatie riešenia krízovej situácie, najmä ak subjekt zostáva životaschopný alebo ak je pravdepodobné, že zostane životaschopný“, ako aj judikatúra pripomenutá v bode 152 vyššie.

177    Opatrenia prijaté podľa JMD a SRM by sa mohli navzájom vylučovať, ako to tvrdili žalobkyne, len v prípade, že by subjekt nielenže už nespĺňal podmienky na zachovanie povolenia, ale zároveň by už nebol ani solventný.

178    Iba v tomto prípade by ECB musela uprednostniť opatrenie na riešenie krízových situácií prijaté zo strany SRB alebo vnútroštátneho orgánu pre riešenie krízových situácií (podľa významnosti úverovej inštitúcie) na základe mechanizmu koordinácie a spolupráce s týmito ostatnými orgánmi, opísaného v článku 14 ods. 5 a 6 základného nariadenia o JMD, ako aj v článku 83 ods. 3 a článku 84 nariadenia o rámci JMD. Okrem toho ECB je podľa článku 83 ods. 2 nariadenia o rámci JMD povinná pred prijatím svojho rozhodnutia o odňatí povolenia náležite zohľadniť konzultácie s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií.

179    Koexistenciu JMD a SRM nemožno chápať tak, že vylučuje možnosť orgánu príslušného v oblasti prudenciálneho dohľadu, teda ECB, odňať povolenie, ak nie sú splnené podmienky na prijatie opatrenia na riešenie krízových situácií, teda ak dotknutej úverovej inštitúcii nehrozí, že prestane byť životaschopná.

180    To by totiž viedlo k oslobodeniu úverových inštitúcií, ktoré sú z finančného hľadiska stabilné, od povinnosti dodržiavať ostatné prudenciálne pravidlá, ktoré musia spĺňať na účely zachovania ich povolenia.

181    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že „rozhodnutia o FOLTF“ im mali byť oznámené, stačí zdôrazniť, že konečné rozhodnutie, ktorým vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií stanovil, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme, a vyhlásenie FSA o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní sú súčasťou iného konania, než je konanie, ktoré viedlo k rozhodnutiu zo 17. júla 2018, takže neoznámenie rozhodnutia o FOLTF druhej žalobkyni nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia zo 17. júla 2018. Okrem toho v rozsahu, v akom sa dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o FOLTF, zhodujú s dôvodmi, na ktorých sa zakladá návrh rozhodnutia o odňatí povolenia predložený FSA, tak ako bol prevzatý v rozhodnutí zo 17. júla 2018, treba sa domnievať, že uvedená žalobkyňa ako subjekt, ktorému boli tieto rozhodnutia určené, tieto dôvody poznala.

182    Okrem toho vzhľadom na spresnenia týkajúce sa vzájomného pôsobenia medzi systémami JMD a SRM, ktoré sú uvedené v bodoch 173 až 180 vyššie, je potrebné sa domnievať, že tvrdenia žalobkýň týkajúce sa odkazu v rozhodnutí zo 17. júla 2018 na ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo údajne zrušené nadobudnutím účinnosti týchto dvoch systémov, a najmä na § 118 estónskeho zákona o úverových inštitúciách, sú neúčinné.

183    Zo všetkých predchádzajúcich skutočností vyplýva, že túto časť žalobných dôvodov nemožno prijať.

c)      O druhej časti, ktorá sa týka nedostatku právomoci ECB posúdiť otázky v oblasti AML/CFT

184    Žalobkyne v podstate spochybňujú právomoc ECB prijať rozhodnutie o odňatí povolenia z dôvodu porušenia ustanovení v oblasti AML/CFT, čo je oblasť, v ktorej nemá právomoc. Odňatie povolenia je naopak odôvodnené výlučne prudenciálnymi dôvodmi.

185    V prvom rade, ako vyplýva z článku 67 smernice 2013/36, odňatie povolenia je stanovené aj v prípade, keď úverová inštitúcia nedodržiava povinnosti v oblasti AML/CFT. Dodržiavanie povinností v tejto oblasti je v rámci prudenciálneho dohľadu zjavne relevantné, keďže, ako sa zdôrazňuje v odôvodneniach 1 a 2 smernice 2005/60, využívanie finančného systému na účely prania špinavých peňazí môže ohroziť stabilitu, integritu a dobrú povesť tohto systému, ako aj jednotného trhu.

186    Skutočnosť, že znenie článku 18 smernice 2013/36 ďalej uvádza právomoc vnútroštátnych orgánov dohľadu odňať povolenie, nemôže spochybniť vôľu normotvorcu Únie, tak ako vyplýva z aktuálne účinných ustanovení základného nariadenia o JMD.

187    Hoci si totiž členské štáty zachovávajú právomoc na vykonávanie ustanovení v oblasti AML/CFT, ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 28 základného nariadenia o JMD, ECB má výlučnú právomoc odňať povolenie v prípade všetkých úverových inštitúcií bez ohľadu na ich významnosť, a to vtedy, keď sa toto odňatie zakladá, tak ako v prejednávanej veci, na dôvodoch stanovených v článku 67 ods. 1 písm. d), e) a o) smernice 2013/36, na ktorý odkazuje článok 18 tejto smernice, keďže článok 14 ods. 5 uvedeného nariadenia stanovuje ako podmienku na odňatie povolenia existenciu jedného alebo viacerých dôvodov odôvodňujúcich odňatie podľa článku 18 uvedenej smernice. Žalobkyne teda nemôžu z tohto dôvodu oprávnene spochybňovať právomoc ECB prijať rozhodnutie zo 17. júla 2018.

188    V druhom rade, pokiaľ ide o dôvody odňatia povolenia v prejednávanej veci, žalobkyne nemôžu platne spochybniť, že tieto dôvody skutočne zodpovedajú niektorým dôvodom odôvodňujúcim odňatie povolenia, a najmä dôvodom uvedeným v článku 18 písm. e) a f) smernice 2013/36, ako to vyžaduje článok 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD. Konkrétne článok 18 písm. f) uvedenej smernice sa týka prípadov porušení zo strany úverovej inštitúcie, ktoré sú uvedené v článku 67 ods. 1 tejto smernice.

189    V prejednávanej veci boli porušenia uvedené v článku 67 ods. 1 písm. d), e) a o) smernice 2013/36 vytýkané druhej žalobkyni v rámci rozhodnutia zo 17. júla 2018. Tieto porušenia sa týkajú nezavedenia mechanizmu riadenia vyžadovaného zo strany PVO v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami preberajúcimi článok 74 uvedenej smernice, neposkytnutia informácií alebo poskytnutia nesprávnych či neúplných informácií PVO o dodržaní povinnosti splniť požiadavky na vlastné zdroje a závažného porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa smernice 2005/60 v oblasti AML/CFT.

190    Preto a vzhľadom na úvahy rozvinuté v bodoch 185 a 187 vyššie treba tvrdenia žalobkýň, ktoré sa týkajú nedostatku právomoci ECB použiť nástroj na odňatie povolenia z dôvodu porušení v oblasti AML/CFT, zamietnuť.

191    Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého rozdelenie právomocí medzi PVO zúčastnených členských štátov a ECB v rámci JMD a zásada proporcionality vyžadujú, aby sa pred odňatím povolenia z dôvodu porušení právnych predpisov v oblasti AML/CFT najprv vyčerpal celý arzenál ostatných dostupných opatrení (pokuty, zákaz výkonu určitých druhov činností, trestné stíhanie), toto tvrdenie treba zamietnuť.

192    Zo spisu totiž vyplýva, že FSA poskytla druhej žalobkyni viacero príležitostí na to, aby splnila regulačné požiadavky v oblasti AML/CFT, ako to vyplýva z bodov 25, 26 a 29 vyššie, vrátane vydania rozkazu, ktorý uvedená žalobkyňa tiež nerešpektovala. Za týchto okolností žalobkyne nemôžu ECB platne vytýkať, že rozhodnutie o odňatí povolenia prijala predčasne alebo v rozpore so zásadou proporcionality.

193    V treťom rade, keďže vykonávanie a kontrola dodržiavania ustanovení v oblasti AML/CFT úverovou inštitúciou nepochybne patria do právomocí vnútroštátnych orgánov a keďže v prejednávanej veci práve FSA tieto ustanovenia vykonávala, žalobkyne sa nemôžu platne dovolávať porušenia vlastných právomocí FSA zo strany ECB.

194    Po prvé je totiž v súlade s rozdelením právomocí medzi PVO zúčastnených členských štátov a ECB v rámci JMD, ktoré bolo zdôraznené v bodoch 131, 136, 137 a 140 vyššie, a osobitne s decentralizovaným výkonom výlučných právomocí v oblasti odnímania povolení, ktorý bol uznaný judikatúrou pripomenutou v bode 135 vyššie, že FSA si splnila svoju povinnosť spolupráce a pomoci ECB, ako je stanovená v článku 6 ods. 2 druhom pododseku a v článku 6 ods. 3 základného nariadenia o JMD, po prvé tým, že vykonala nevyhnutné kontroly a vecné overenia, po druhé tým, že nadviazala komunikáciu s dotknutou úverovou inštitúciou s cieľom vyriešiť problémy v ranom štádiu, a to vrátane konzultácie s vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií zriadeným v rámci FSA, a po tretie pripravením návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia podľa článku 14 ods. 5 uvedeného nariadenia.

195    Po druhé žalobkyne nemôžu platne vytýkať ECB, že založila rozhodnutie zo 17. júla 2018 na tomto návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia, ktorý pripravila FSA, keďže v prípade, keď PVO navrhuje ECB odňať povolenie, z článku 14 ods. 5 druhého pododseku základného nariadenia o JMD, ako aj z článku 83 ods. 2 nariadenia o rámci JMD vyplýva, že ECB je povinná v plnej miere zohľadniť odôvodnenie uvedeného odňatia predložené týmto PVO.

196    Okrem toho treba uviesť, že ECB si tiež vyžiadala námietky druhej žalobkyne k návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia, ktorý predložila FSA, a v súlade s článkom 83 ods. 2 písm. d) nariadenia o rámci JMD ich zohľadnila.

197    Rozdelenie právomocí medzi PVO zúčastnených členských štátov a ECB v rámci JMD teda nebolo porušené, keď v prejednávanej veci FSA stanovila skutkové okolnosti zakladajúce porušenia právnych predpisov v oblasti AML/CFT, zatiaľ čo právne posúdenie toho, či tieto skutkové okolnosti odôvodňujú odňatie povolenia, ako aj posúdenie proporcionality si naopak vyhradila ECB.

198    Okrem toho vzhľadom na uvedené skutočnosti sú tvrdenia uplatnené žalobkyňami v rámci tejto skupiny žalobných dôvodov, ktoré sa týkajú nedostatku inštitucionálnej odbornosti a spôsobilosti ECB v oblasti AML/CFT, neúčinné.

199    Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa táto časť žalobných dôvodov musí zamietnuť.

d)      O tretej časti, ktorá sa týka nedostatku právomoci ECB odmietnuť samolikvidáciu druhej žalobkyne a predaj banky inému investorovi

200    Žalobkyne v podstate vytýkajú ECB, že prijala rozhodnutie, ktorým odmietla samolikvidáciu druhej žalobkyne alebo predaj úverovej inštitúcie iným investorom.

201    Pokiaľ ide o samolikvidáciu druhej žalobkyne, na úvod treba spresniť, že podľa § 117 estónskeho zákona o úverových inštitúciách na to, aby mohla úverová inštitúcia pristúpiť k samolikvidácii, musí podať návrh na dobrovoľné zrušenie na FSA, ktorá je teda orgánom príslušným vyhovieť takémuto návrhu alebo ho zamietnuť.

202    Zo spisu vyplýva, že druhá žalobkyňa jednak netvrdí, že podala takýto návrh na samolikvidáciu, a jednak vytýka ECB, že jej neposkytla príležitosť podať takýto návrh. Uvedená žalobkyňa pritom takýto návrh nepodala. Okrem toho ECB určite nie je povinná podnecovať úverovú inštitúciu k podaniu návrhu na samolikvidáciu vnútroštátnemu orgánu, ani oprávnená prijať formálne rozhodnutie o povolení alebo zamietnutí návrhu na samolikvidáciu, čo účastníci konania uznávajú.

203    Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobkýň sú relevantné len v tom rozsahu, v akom sa v skutočnosti týkajú posúdenia ECB v otázke proporcionality rozhodnutia o odňatí povolenia, ktoré je vykonané v bode 3.3.2 rozhodnutia zo 17. júla 2018, a budú preskúmané v rámci analýzy venovanej proporcionalite uvedeného odňatia (pozri body 306 až 344 nižšie). To isté platí aj pre tvrdenia žalobkýň týkajúce sa nedostatku právomoci ECB brániť predaju úverovej inštitúcie iným investorom, ktoré sú uvedené v rámci štrnásteho žalobného dôvodu.

204    Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa táto časť žalobných dôvodov musí zamietnuť.

e)      O štvrtej časti, ktorá sa týka zneužitia právomoci

205    Žalobkyne na podporu tejto časti žalobných dôvodov v podstate tvrdia, že ECB nesúhlasila so samolikvidáciou druhej žalobkyne (ani s jej predajom iným investorom alebo s inými menej radikálnymi opatreniami) a odňala jej povolenie z dôvodov nesúvisiacich s prudenciálnym dohľadom, a to najmä s vidinou zabezpečenia priaznivej publicity pre seba a pre FSA, čím porušila odôvodnenie 75 a článok 19 základného nariadenia o JMD, ktoré ukladajú ECB povinnosť vykonávať svoje úlohy nezávisle bez akéhokoľvek politického vplyvu.

206    ECB podporovaná Komisiou namieta, že tento žalobný dôvod je zjavne nedôvodný.

207    Na úvod treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 75 základného nariadenia o JMD „ECB by v záujme účinného vykonávania svojich úloh dohľadu mala vykonávať úlohy dohľadu, ktorými bola poverená, úplne nezávisle, a to najmä nezávisle od nenáležitého politického vplyvu a zásahov odvetvia, ktoré by mohli ovplyvniť jej prevádzkovú nezávislosť“.

208    Okrem toho z odôvodnenia 15 základného nariadenia o JMD vyplýva, že ECB je poverená osobitnými úlohami dohľadu, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu z hľadiska zaistenia súdržného a účinného vykonávania politiky Únie týkajúcej sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, vrátane prijímania opatrení v záujme makroprudenciálnej stability s výhradou osobitných dojednaní zohľadňujúcich úlohu vnútroštátnych orgánov. Článok 19 ods. 1 uvedeného nariadenia znie takto:

„Pri vykonávaní úloh, ktorými bola ECB poverená podľa tohto nariadenia, ECB a [PVO] konajúce v rámci SSM konajú nezávisle. Členovia rady pre dohľad a riadiaceho výboru konajú nezávisle a objektívne výlučne v záujme Únie ako celku a nevyhľadávajú ani neprijímajú pokyny od inštitúcií či orgánov Únie, od žiadnej vlády členského štátu ani od iného verejného či súkromného subjektu.“

209    Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že pojem zneužitie právomoci sa vzťahuje na situáciu, keď správny orgán využil svoje právomoci na iný účel ako na ten, na ktorý mu boli zverené. Rozhodnutie má vadu spočívajúcu v zneužití právomoci len vtedy, ak je na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov zjavné, že bolo prijaté na takýto účel. V prípade viacerých sledovaných cieľov ak sa neopodstatnený dôvod pripája k prijateľným dôvodom, aj napriek tomu nedôjde prijatím rozhodnutia k zneužitiu právomoci, pokiaľ nie je narušený jeho hlavný cieľ (pozri rozsudok z 13. decembra 2017, Crédit mutuel Arkéa/ECB, T‑52/16, EU:T:2017:902, bod 210 a citovanú judikatúru).

210    V prejednávanej veci stačí konštatovať, že žalobkyniam sa nepodarilo preukázať, že ECB prijatím rozhodnutia zo 17. júla 2018 sledovala iný cieľ ako vykonávanie svojej úlohy prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami. Navyše nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať prípadnú neexistenciu nezávislosti ECB v rozpore s článkom 19 základného nariadenia o JMD.

211    V každom prípade rozhodnutie zo 17. júla 2018 sa zakladá na všetkých dôvodoch odňatia povolenia stanovených článkom 18 smernice 2013/36, ktoré sa vzťahujú na závažné porušenia právnych predpisov v oblasti AML/CFT. Z toho vyplýva, že odôvodnenie uvedeného rozhodnutia je v súlade s cieľmi sledovanými úlohami dohľadu, ktorými je ECB poverená.

212    Táto časť žalobných dôvodov sa teda musí tiež zamietnuť.

213    Táto skupina žalobných dôvod sa teda musí v celom rozsahu zamietnuť.

2.      O treťom žalobnom dôvode, ktorý je založený na porušení povinnosti náležitej starostlivosti a nestrannosti pri preskúmaní ECB

214    Podľa žalobkýň ECB starostlivo a nestranne neposúdila všetky relevantné aspekty veci. Obmedzujú sa však len na výhradu nasmerovanú voči ECB, že iba prijala závery FSA, ktoré vychádzali z klamlivých informácií poskytnutých týmto PVO, bez toho, aby vykonala svoje vlastné preskúmanie dôvodov, na ktorých bol založený návrh na odňatie povolenia.

215    ECB nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

216    Podľa ustálenej judikatúry povinnosť náležitej starostlivosti znamená povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a zo 16. septembra 2013, ATC a i./Komisia, T‑333/10, EU:T:2013:451, bod 84).

217    V prejednávanej veci treba po prvé konštatovať, ako to urobila ECB, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 obsahuje úplné a jasné odôvodnenie odňatia povolenia, ktoré je jednak založené na posúdeniach FSA ako PVO pre prudenciálny dohľad nad druhou žalobkyňou (menej významnou úverovou inštitúciou) a jednak sa týka autonómneho posúdenia ECB, pokiaľ ide o dodržanie ostatných podmienok na prijatie rozhodnutia o odňatí povolenia vrátane posúdenia proporcionality opatrenia na odňatie povolenia.

218    Po druhé všeobecne formulovaná kritika týkajúca sa údajného nedostatku náležitej starostlivosti a nestrannosti ECB nemôže obstáť, ak sa podrobne nespochybnia prípadné nedostatky, ktorých sa mala ECB dopustiť v rámci prijatia rozhodnutia zo 17. júla 2018.

219    Po tretie treba uviesť, ako to urobila ECB, že so zisteniami FSA o porušeniach, ktoré druhá žalobkyňa účinne nespochybnila, musela ECB zaobchádzať ako s preukázanými skutočnosťami, ktoré si v dôsledku toho nevyžadovali preskúmanie zo strany ECB. ECB sa tak správne obmedzila na overenie toho, či tieto porušenia skutočne predstavujú dôvody na odňatie povolenia. Toto preskúmanie bolo vykonané v bodoch 3.3.1 a 3.3.2 rozhodnutia zo 17. júla 2018.

220    Po štvrté jednoduché tvrdenia žalobkýň týkajúce sa toho, že ECB sa len opierala o závery PVO, treba tiež zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 194 až 198 vyššie.

221    Okrem toho treba konštatovať, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého rozhodnutie zo 17. júla 2018 je založené na klamlivých informáciách poskytnutých FSA, predstavuje len jednoduché tvrdenie nepodložené akýmkoľvek dôkazom, a preto ho treba zamietnuť.

222    Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tretí žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

223    V rozsahu, v akom sa tretí žalobný dôvod týka existencie nesprávnych posúdení v návrhu rozhodnutia FSA, treba pripomenúť nedávne rozhodnutie Súdneho dvora, podľa ktorého v prípade, keď právo Únie neupravuje rozdelenie medzi dve právomoci, a to vnútroštátnu právomoc a právomoc Únie, ktoré majú odlišný predmet, ale naopak zakotvuje výlučnú rozhodovaciu právomoc inštitúcie Únie, prináleží súdu Únie v rámci jeho výlučnej právomoci preskúmavať zákonnosť aktov Únie na základe článku 263 ZFEÚ, aby rozhodoval o zákonnosti predmetného konečného rozhodnutia prijatého inštitúciou Únie a s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu dotknutých osôb preskúmať prípadné vady prípravných aktov alebo návrhov vnútroštátnych orgánov, ktoré môžu svojou povahou ovplyvniť platnosť tohto konečného rozhodnutia (pozri rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest, C‑219/17, EU:C:2018:1023, bod 44 a citovanú judikatúru).

224    Za týchto okolností musí súd Únie overiť prípadné vady postihujúce zákonnosť návrhu rozhodnutia FSA, ako bol prebratý do rozhodnutia zo 17. júla 2018, keďže žalobkyne namietajú tieto vady v rámci iných svojich žalobných dôvodov.

225    Preto je potrebné preskúmať, či sa druhej žalobkyni podarilo spochybniť posúdenia vykonané v rozhodnutí zo 17. júla 2018.

3.      O štvrtom a piatom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nesprávnych posúdeniach alebo na nezohľadnení určitých relevantných okolností veci

a)      O piatom žalobnom dôvode, ktorý je založený na nezohľadnení pozitívnej úlohy nového vedenia druhej žalobkyne

226    Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 nezohľadňuje pozitívnu úlohu, ktorú zohrávalo nové vedenie druhej žalobkyne, a že vzhľadom na spôsobilosť a dobrú povesť tohto vedenia, ktoré bolo vo funkcii od novembra 2017, jej ECB nemala v marci 2018 odňať povolenie.

227    ECB nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

228    V prvom rade v rozsahu, v akom žalobkyne poukazujú na nezohľadnenie relevantnej okolnosti zo strany ECB, treba konštatovať, že zmena vedenia druhej žalobkyne bola riadne zohľadnená v bode 3.3.1. písm. b) zarážke ii) rozhodnutia zo 17. júla 2018 a dôvody, prečo sa táto zmena nepovažovala za dostatočnú na nápravu zistených problémov v systéme riadenia rizík v oblasti AML/CFT, boli v uvedenom rozhodnutí podrobne analyzované.

229    Po prvé ECB sa totiž v rozhodnutí zo 17. júla 2018 domnievala, že hoci nové vedenie druhej žalobkyne, ktoré bolo vo funkcii od 1. novembra 2017, súhlasilo s námietkami FSA týkajúcimi sa neschopnosti tejto žalobkyne predložiť jednoznačnú stratégiu týkajúcu sa jej ukrajinských klientov, podrobne zadefinované riziká týkajúce sa týchto klientov a finančné posúdenie operačných rizík, a hoci sa uvedené vedenie zaviazalo zmeniť obchodnú stratégiu tejto žalobkyne počas obdobia rokov 2018 ‑ 2021, potvrdilo tiež svoj záujem naďalej sa v rámci svojej hlavnej činnosti zameriavať na ruský a ukrajinský trh.

230    Po druhé v rozhodnutí zo 17. júla 2018 bolo uvedené, že podľa príslušného vnútroštátneho práva (§ 52 ods. 4 a § 55 ods. 1 estónskeho zákona o úverových inštitúciách) obchodnú stratégiu úverovej inštitúcie určuje dozorná rada a nie správna rada.

231    Po tretie v rozhodnutí zo 17. júla 2018 sa tiež uvádzalo, že napriek zmenám členov dozornej rady druhej žalobkyne, ku ktorým tiež došlo v rokoch 2012 až 2018, dvaja väčšinoví akcionári tejto žalobkyne boli naďalej členmi tejto dozornej rady a že FSA neidentifikovala nijakú zmenu stratégie vo vzťahu k zásadám riadenia rizík, z čoho bolo možné odôvodnene dospieť k záveru, že vplyv na tieto zásady mali skôr uvedení dvaja akcionári. Existenciu tohto vplyvu mohla potvrdzovať aj skutočnosť, že táto žalobkyňa napriek trom zmenám vedenia v rokoch 2012 až 2017 nikdy nezmenila svoj podnikateľský model a svoj postoj k nedodržiavaniu regulačných požiadaviek v oblasti AML/CFT.

232    Zo všetkých týchto dôvodov FSA vo svojom návrhu rozhodnutia a ECB vo svojom rozhodnutí zo 17. júla 2018 dospeli k záveru, že zlepšenia zaznamenané po zmene vedenia druhej žalobkyne neboli dostatočné na zabezpečenie dodržiavania právnych predpisov v oblasti AML/CFT zo strany druhej žalobkyne.

233    Tieto dôvody, ktoré navyše žalobkyne v rámci žaloby podanej vo veci T‑584/18 podrobne nespochybnili, pritom jednak preukazujú, že ECB skutočne zohľadnila nové vedenie uvedenej žalobkyne ako relevantnú okolnosť veci, a jednak nie sú poznačené nesprávnym posúdením.

234    V druhom rade v rozsahu, v akom žalobkyne poukazujú na nesprávne posúdenie ECB týkajúce sa rozhodnutia zo 17. júla 2018, treba zdôrazniť, že odňatie povolenia druhej žalobkyne nebolo založené na nedostatkoch týkajúcich sa správnej rady podľa článku 18 písm. c) smernice 2013/36 v spojení s článkom 13 ods. 1 uvedenej smernice, ale na tom, že uvedená žalobkyňa neprijala nevyhnutné opatrenia na splnenie regulačných požiadaviek v oblasti AML/CFT, čo žalobkyne, ako bolo poznamenané v bode 231 vyššie, ani napriek novému vedeniu druhej žalobkyne platne nespochybnili.

235    V treťom rade v rozsahu, v akom sa tvrdenia žalobkýň týkajú nesprávneho posúdenia ECB pri posudzovaní proporcionality rozhodnutia zo 17. júla 2018 v porovnaní s inými, menej radikálnymi opatreniami, než je odňatie povolenia, treba odkázať na preskúmanie posúdenia proporcionality (pozri body 306 až 344 nižšie).

236    Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa piaty žalobný dôvod musí zamietnuť.

b)      O štvrtom žalobnom dôvode, ktorý je založený na nesprávnosti informácií o činnostiach druhej žalobkyne v Lotyšsku

237    Žalobkyne tvrdia, že ECB nemohla založiť rozhodnutie zo 17. júla 2018 na oznámení nesprávnych informácií FSA týkajúcich sa cezhraničných činností druhej žalobkyne v Lotyšsku. Podľa nich po prvé údajne nesprávne skutkové vyhlásenia nie sú spresnené ani podložené dôkazmi, hoci nikdy neskrývali činnosti, ktoré druhá žalobkyňa vykonáva v Lotyšsku, ktoré sú otvorene prezentované na jej internetovej stránke. Po druhé tieto vyhlásenia sa týkajú len otázky terminologického rozdielu medzi „zastupiteľskou kanceláriou“ a „cezhraničným úradom/kanceláriou“ alebo medzi „podpornou kanceláriou“ a „pobočkou“. Po tretie postup udeľovania pasu na výkon cezhraničných finančných činností v inej krajine, ktorý uvedená žalobkyňa nedodržala, je čisto formálnym postupom a uvedená žalobkyňa ho dodržala v súvislosti so svojimi činnosťami v Nemecku, vo Švédsku a v Spojenom kráľovstve. Po štvrté táto otázka je v súčasnosti irelevantná, keďže bola predmetom urovnania pred lotyšským správnym súdom a FSA ani PVO v tejto súvislosti neuložili tejto žalobkyni sankcie. Po piate na to, aby takéto vyhlásenia viedli k odňatiu povolenia, musia byť obzvlášť závažné.

238    Žalobkyne sa okrem toho domnievajú, že FSA mala od prijatia rozhodnutia o FOLTF ambivalentný postoj a neozrejmila druhej žalobkyni, že stále považuje túto otázku za otvorenú. V tejto súvislosti sa opierajú o tlačovú správu uvedenej žalobkyne z 28. júla 2017, v ktorej je zhrnuté urovnanie pred lotyšským PVO a z ktorej vyplýva, že vec týkajúca sa činností druhej žalobkyne v Lotyšsku bola ukončená. Dodávajú, že by bolo absurdné považovať jednoduchú nepresnosť za dôvod na odňatie povolenia úverovej inštitúcii. Navrhujú, aby Všeobecný súd uložil FSA a ECB povinnosť identifikovať údajne klamlivé vyhlásenia a predložiť dokumenty, v ktorých FSA a ECB údajne poukázali na túto otázku ako na stále neuzavretú aj napriek urovnaniu dosiahnutému pred lotyšským správnym súdom. Navrhujú tiež, aby nariadil výsluch zástupcov FSA a ECB v tejto súvislosti.

239    ECB nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

240    Na úvod treba pripomenúť, že odôvodnenie 19 smernice 2013/36 stanovuje, že „úverovým inštitúciám, ktorým bolo udelené povolenie v ich domovskom členskom štáte, by malo byť umožnené kdekoľvek v Únii vykonávať akúkoľvek z činností alebo všetky činnosti podliehajúce vzájomnému uznávaniu zriadením pobočiek alebo poskytovaním služieb.“

241    Podľa odôvodnenia 20 smernice 2013/36 „vzájomné uznávanie je vhodné rozšíriť na tieto činnosti, ak ich vykonávajú finančné inštitúcie, ktoré sú dcérskymi spoločnosťami úverových inštitúcií za predpokladu, že tieto dcérske spoločnosti podliehajú konsolidovanému dohľadu, ktorý sa vzťahuje na ich materské spoločnosti, a že spĺňajú určité prísne podmienky“.

242    V rámci kapitoly 2 hlavy V smernice 2013/36, ktorá sa týka práva úverových inštitúcií usadiť sa, články 35 a 36 stanovujú oznamovaciu povinnosť a upravujú vzťahy medzi príslušnými orgánmi.

243    Článok 35 smernice 2013/36 stanovuje, že úverová inštitúcia, ktorá chce založiť pobočku na území iného členského štátu, oznámi svoj zámer príslušným orgánom svojho domovského členského štátu (odsek 1). V rámci tohto oznámenia musí poskytnúť informácie týkajúce sa najmä členského štátu, na území ktorého zamýšľa založiť pobočku, plánu činností, v ktorom uvedie druh zamýšľaných podnikateľských činností a organizačnú štruktúru pobočky, adresy v hostiteľskom členskom štáte, na ktorej je možné získať dokumenty, a mien osôb zodpovedných za riadenie pobočky (odsek 2).

244    Článok 35 ods. 4 smernice 2013/36 stanovuje, že „ak príslušné orgány domovského členského štátu odmietnu oznámiť príslušným orgánom hostiteľského členského štátu informácie uvedené v odseku 2, svoje odmietnutie zdôvodnia dotknutej úverovej inštitúcii do troch mesiacov po doručení všetkých informácií“.

245    Článok 36 ods. 1 až 4 smernice 2013/36 stanovuje:

„1.      Skôr ako pobočka úverovej inštitúcie začne vykonávať svoju činnosť, príslušné orgány hostiteľského členského štátu sa do dvoch mesiacov od prijatia informácií uvedených v článku 35 pripravia na výkon dohľadu nad úverovou inštitúciou v súlade s kapitolou 4 a v prípade potreby uvedú podmienky, za ktorých sa tieto činnosti budú vo všeobecnom záujme vykonávať na území hostiteľského členského štátu.

2.      Pobočka môže byť založená a môže začať vykonávať svoju činnosť po prijatí oznámenia od príslušných orgánov hostiteľského členského štátu, alebo ak takéto oznámenie nedostane, po uplynutí lehoty stanovenej v odseku 1.

3.      V prípade zmeny akýchkoľvek informácií oznámených podľa článku 35 ods. 2 písm. b), c) alebo d) úverová inštitúcia túto zmenu písomne oznámi príslušným orgánom domovského a hostiteľského členského štátu aspoň jeden mesiac pred uskutočnením takejto zmeny, aby umožnila príslušným orgánom domovského členského štátu prijať rozhodnutie po oznámení podľa článku 35 a príslušným orgánom hostiteľského členského štátu prijať rozhodnutie, v ktorom sa ustanovujú podmienky zmeny v zmysle odseku 1 tohto článku.

4.      Pobočky, ktoré svoju činnosť začali vykonávať v súlade s ustanoveniami platnými v ich hostiteľských členských štátoch pred 1. januárom 1993, sa považujú za pobočky, na ktoré sa uplatnil postup ustanovený v článku 35 a v odsekoch 1 a 2 tohto článku. Od 1. januára 1993 sa riadia ustanoveniami odseku 3 tohto článku a ustanoveniami článkov 33 a 52 a kapitoly 4.“

246    Článok 39 smernice 2013/36, nazvaný „Postup oznamovania“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Každá úverová inštitúcia, ktorá chce uplatniť svoju slobodu poskytovať služby vykonávaním svojej činnosti na území iného členského štátu po prvý raz, oznámi príslušným orgánom domovského členského štátu činnosti uvedené na zozname v prílohe I, ktoré má v úmysle vykonávať.

2.      Príslušné orgány domovského členského štátu do jedného mesiaca od prijatia oznámenia stanoveného v odseku 1 pošlú toto oznámenie príslušným orgánom hostiteľského členského štátu.“

247    Článok 67 ods. 1 smernice 2013/36 stanovuje:

„Tento článok sa uplatňuje aspoň za jednej z týchto okolností:

a)      inštitúcia získa povolenie na základe nepravdivých údajov alebo iným neregulárnym spôsobom;

e)      inštitúcia neposkytuje príslušným orgánom informácie o dodržiavaní povinnosti spĺňať požiadavky na vlastné zdroje ustanovené v článku 92 nariadenia (EÚ) č. 575/2013 v rozpore s článkom 99 ods. 1 prvým pododsekom uvedeného nariadenia, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

f)      inštitúcia príslušným orgánom neoznámi informácie týkajúce sa údajov uvedených v článku 101 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

g)      inštitúcia neoznámi príslušným orgánom informácie o veľkej majetkovej angažovanosti v rozpore s článkom 394 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

h)      inštitúcia nepodáva príslušným orgánom informácie o likvidite v rozpore s článkom 415 ods. 1 a ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

i)      inštitúcia neoznámi príslušným orgánom informácie o ukazovateli finančnej páky v rozpore s článkom 430 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, alebo im poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

m)      inštitúcia neposkytne informácie v rozpore s článkom 431 ods. 1, 2 a 3 alebo článkom 451 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, alebo poskytne neúplné alebo nesprávne informácie;

…“

248    ECB sa v bode 3.3.1 písm. d) rozhodnutia zo 17. júla 2018 na základe návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia, ktorý predložila FSA, domnievala, že druhá žalobkyňa porušila lotyšské právne predpisy, ktorými sa preberajú články 35 až 38 smernice 2013/36, keď v Lotyšsku zriadila pobočku bez dodržania stanovených postupov, a teda protiprávne, ako aj tým, že poskytla FSA nepravdivé informácie týkajúce sa svojej prevádzkarne v Lotyšsku. Po prvé FSA vychádzala z dvoch listov od uvedenej žalobkyne: v prvom žalobkyňa poprela prevádzkovanie pobočky v Lotyšsku, hoci bol preukázaný opak, a v druhom tvrdila, že svoju pobočku v Lotyšsku zavrela, hoci táto stále fungovala. Po druhé FSA zohľadnila dôkazy zhromaždené počas kontroly na mieste vykonanej od 5. septembra do 14. novembra 2016, z ktorých vyplývalo, že táto žalobkyňa poskytovala finančné služby prostredníctvom pobočky zriadenej v Lotyšsku od októbra 2013.

249    Žalobkyne v podstate spochybňujú záväzný charakter postupu oznamovania (tzv. postupu „udeľovania pasu“) upraveného v článkoch 35 a 36 smernice 2013/36.

250    V tejto súvislosti treba poznamenať, že cieľom smernice 2013/36 je harmonizovať podmienky udelenia povolenia na výkon finančných činností úverových inštitúcií v celej Únii s cieľom umožniť, aby inštitúcia, ktorej bolo udelené povolenie v jej členskom štáte, mohla získať povolenie kdekoľvek v Únii vykonávať akúkoľvek z činností alebo všetky činnosti podliehajúce vzájomnému uznávaniu zriadením pobočiek alebo poskytovaním služieb, ako to vyplýva aj z odôvodnenia 19 uvedenej smernice.

251    Okrem toho z článkov 35 až 38 smernice 2013/36 vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle vytvoriť pre úverové inštitúcie, ktoré chcú zriadiť pobočku v inom členskom štáte, systém oznamovania príslušnému orgánu domovského členského štátu. Tento príslušný orgán je teda orgánom príslušným na posúdenie existencie podmienok na prístup tejto pobočky k finančným činnostiam v inom členskom štáte.

252    Rozhodovacia právomoc príslušného orgánu domovského členského štátu sa vzťahuje najmä na dostatočnosť a úplnosť informácií uvedených v odseku 2 článku 35 smernice 2013/36, ktoré sa musia oznámiť príslušnému vnútroštátnemu orgánu hostiteľského členského štátu, a kontroly primeranosti administratívnej štruktúry alebo finančnej situácie úverovej inštitúcie, ktorá chce zriadiť pobočku v inom členskom štáte. V prípade pochybností sa tieto informácie neoznámia a dotknutá úverová inštitúcia je informovaná o dôvodoch odmietnutia.

253    Z právomoci odmietnuť oznámenie a z rozsahu voľnej úvahy, ktorou disponuje príslušný orgán domovského členského štátu na posúdenie informácií, ktoré má poskytnúť úverová inštitúcia, ktorá chce zriadiť pobočku v inom členskom štáte, vyplýva, že postup oznamovania, tzv. postup „udeľovania pasu“, nemá čisto formálny charakter.

254    Okrem toho z článku 36 ods. 1 smernice 2013/36 vyplýva, že príslušný vnútroštátny orgán hostiteľského členského štátu pripravuje dohľad nad pobočkou až po prijatí informácií uvedených v článku 35 tejto smernice. Z toho vyplýva, že oznámenie týchto informácií predstavuje podstatnú formálnu náležitosť na to, aby uvedený orgán mohol vykonávať svoju činnosť dohľadu nad pobočkou úverovej inštitúcie iného členského štátu.

255    Tento záver potvrdzuje teleologický a systematický výklad smernice 2013/36 a najmä kapitol 2 a 3 hlavy V tejto smernice. Dôvodom existencie týchto ustanovení je totiž zosúladiť možnosť úverovej inštitúcie, ktorej bolo udelené povolenie v jednom členskom štáte, vykonať svoju slobodu poskytovať služby a svoje právo usadiť sa v iných členských štátoch s požiadavkou na prudenciálny dohľad nad prípadnými pobočkami uvedenej inštitúcie v iných členských štátoch. S cieľom uľahčiť výkon tohto práva, ako aj vzájomné uznávanie povolení v rámci Únie sa normotvorca v čase, keď právomoc udeľovať tieto povolenia mali vnútroštátne orgány, v smernici 2013/36 rozhodol sústrediť zodpovednosť za overenie splnenia podmienok na výkon finančných činností pobočky úverovej inštitúcie do rúk príslušného orgánu domovského členského štátu. Tento orgán totiž najlepšie pozná organizačnú štruktúru a obchodnú politiku tejto inštitúcie a poskytnutím týchto informácií vie byť najviac nápomocný príslušnému orgánu hostiteľského členského štátu pri plnení jeho úlohy dohľadu nad pobočkou zriadenou na jeho území.

256    Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa treba domnievať, že postup oznamovania nazývaný postup „udeľovania pasu“ má záväzný charakter.

257    Žalobkyne pritom nespochybňujú skutočnosť, že druhá žalobkyňa nezačala oznamovací postup, ale obmedzujú sa len na spochybnenie závažnosti jej konania, ktoré považujú len za porušenie čisto formálnych požiadaviek. Z úvah uvedených v bodoch 248 až 256 vyššie však vyplýva, že oznamovací postup, ktorý uvedená žalobkyňa porušila, nie je len formalitou, ale je zákonnou povinnosťou. Žalobkyňa preto zriadila pobočku v Lotyšsku a vykonávala finančné činnosti protiprávne.

258    Navyše v rozsahu, v akom FSA poskytla ECB podrobné vysvetlenie výsledkov svojho vyšetrovania týkajúceho sa tejto otázky, z ktorého okrem iného vyplýva, že druhá žalobkyňa poskytovala v Lotyšsku finančné služby lotyšským klientom, ako aj tretím krajinám a že títo klienti získaní v Lotyšsku vytvorili v období od novembra 2013 do augusta 2016 až 66 % celkových príjmov z finančných služieb dosiahnutých druhou žalobkyňou, a v rozsahu, v akom jednoduché nepodložené tvrdenia druhej žalobkyne nijakým spôsobom podrobne nespochybnili tieto výsledky, tieto skutočnosti treba považovať za preukázané.

259    Poskytovanie finančných služieb lotyšským klientom a ich značný podiel na príjmoch druhej žalobkyne pritom preukazujú, že pobočka v Lotyšsku nemohla byť len zastupiteľskou alebo podpornou kanceláriou.

260    Za týchto okolností sa nemožno domnievať, že posúdenia FSA týkajúce sa nepravdivosti informácií, ktoré jej boli poskytnuté v listoch z 26. septembra 2013 a 9. februára 2016, sú nesprávne. Hoci totiž žalobkyne tvrdia, že činnosti uvedenej pobočky neboli určené pre lotyšskú klientelu, ale pre klientov z tretích krajín, z podrobných údajov, ktoré získala FSA počas svojej kontroly na mieste, vyplýva, že 66 % príjmov uvedenej žalobkyne pochádzalo z činností tejto pobočky a že 3 % účtov vedených v tejto pobočke vlastnili lotyšskí rezidenti. Treba konštatovať, že žalobkyne sa ani len nepokúsili spochybniť čísla, ktoré FSA poskytla ECB.

261    Napokon treba zamietnuť tvrdenia, ktorými žalobkyne vytýkajú ECB, že neanalyzovala závažnosť konania druhej žalobkyne.

262    V tejto súvislosti treba na jednej strane zdôrazniť, že oznámenie nepravdivých informácií vnútroštátnemu orgánu dohľadu sa zo svojej podstaty vyznačuje závažnosťou, keďže môže spochybniť spoľahlivosť informácií poskytnutých úverovými inštitúciami podliehajúcimi dohľadu, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie efektivity a účinnosti ich poslania, ako aj systému vzájomnej dôvery medzi PVO, ktorá má byť v rámci JMD zaručená zavedením oznamovacieho postupu nazývaného postup „udeľovania pasu“.

263    Dôležitosť, ktorú pre PVO predstavuje disponovanie potrebnými informáciami a možnosť spoľahnúť sa na správne informácie pri výkone svojich funkcií prudenciálneho dohľadu, a teda závažnosť konania úverovej inštitúcie, ktorá porušuje svoje povinnosti informovania, potvrdzuje aj znenie článku 67 ods. 1 písm. a), písm. e) až i) a písm. m) smernice 2013/36, ktorý stanovuje odňatie povolenia [na základe odkazu na tento článok uvedeného v článku 18 písm. f) tejto smernice] v prípade neoznámia informácií v prípadoch uvedených v písmenách e) až i) a v písmene m) tohto článku a v prípade oznámenia nesprávnych informácií na účely získania povolenia v prípade uvedenom v písmene a) tohto článku.

264    Na druhej strane je pravda, že ECB mala v rámci svojho posúdenia proporcionality opatrenia na odňatie povolenia zohľadniť existenciu „urovnania v správnom súdnom konaní“ medzi úverovou inštitúciou a príslušným orgánom hostiteľského členského štátu, ktorým sa uvedená inštitúcia zaviazala ukončiť predmetné porušovanie, pričom na tento účel nepostačuje tvrdiť, že podľa estónskeho vnútroštátneho práva uvedené porušenia predstavujú dôvody na takéto odňatie (§ 17 ods. 1 body 2 a 15 estónskeho zákona o úverových inštitúciách).

265    Treba však konštatovať, že v rámci predmetného „urovnania v správnom súdnom konaní“ sa druhá žalobkyňa zaviazala, že bude v plnom rozsahu rešpektovať rozhodnutie lotyšského PVO, ktoré jej uložilo zákaz poskytovať finančné služby v Lotyšsku a získavať nových klientov v Lotyšsku a uložilo jej povinnosť ukončiť zmluvné vzťahy s existujúcimi klientmi v Lotyšsku a obchodné vzťahy s klientmi získanými v rámci zásady slobodného poskytovania služieb v Lotyšsku.

266    Okrem toho po prvé „urovnanie v správnom súdnom konaní“ nemôže legalizovať protiprávne konanie druhej žalobkyne v minulosti, môže len zabrániť prípadným ďalším opatreniam vrátane sankcií v budúcnosti.

267    Po druhé z tlačovej správy lotyšského PVO vyplýva, že na to, aby druhá žalobkyňa mohla naďalej poskytovať svoje služby v Lotyšsku, mala najprv získať povolenie v súlade s postupmi stanovenými v právnych predpisoch. To preukazuje, že situácia nebola úplne vyriešená, keďže žalobkyňa ešte nezačala konanie smerujúce k získaniu povolenia.

268    Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tento žalobný dôvod nemožno prijať. Táto skupina žalobných dôvodov sa preto musí zamietnuť.

4.      O šiestom, dvanástom a osemnástom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nesprávnom posúdení v rozsahu, v akom ECB nesprávne vychádzala z porušenia rozkazu FSA a z porušenia zásady právnej istoty

269    Osemnástym žalobným dôvodom sa žalobkyne dovolávajú porušenia zásady právnej istoty v rozsahu, v akom FSA vo svojom rozkaze presne nedefinovala svoje očakávania, pokiaľ ide o regulačné požiadavky v oblasti AML/CFT, ktoré majú byť splnené. Uvedený rozkaz vo svojom výroku stanovil pokutu vo výške 32 000 eur v prípade nesplnenia týchto požiadaviek, čo mohlo viesť k vzniku legitímneho očakávania druhej žalobkyne, že uvedený PVO prijme pred odňatím povolenia menej radikálne prudenciálne opatrenia. V rámci šiesteho žalobného dôvodu žalobkyne poznamenávajú, že tento PVO vo svojom návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia a ECB vo svojom rozhodnutí zo 17. júla 2018 nedefinovali regulačné požiadavky a štandardizované kritériá, ktoré uvedená žalobkyňa nesplnila a vo vzťahu ku ktorým sa vykonalo posúdenie nesúladu.

270    V rámci dvanásteho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že porušenie rozkazu PVO nepredstavuje platný dôvod na odňatie povolenia, a to tým viac, keď je rozkaz, tak ako v prejednávanej veci, formulovaný vágne a bez spresnenia, aké konkrétne nápravné opatrenia sa majú prijať. Znenie rozkazu FSA, ktoré je pripojené k vyjadreniu ECB k žalobe, odkazuje na obsah správy z kontroly na mieste vykonanej v období od 13. apríla do 12. júna 2015, ktorá sa však v spise nenachádza. Dôkazné bremeno týkajúce sa konkrétnej povahy obsahu pokynu znáša ECB. Rozhodnutie zo 17. júla 2018 neurčito naznačuje, že uvedený rozkaz nebol v celom rozsahu splnený alebo že nebol splnený v stanovenej lehote. Takýto dôvod nie je dôvodom na prijatie najradikálnejšieho opatrenia dohľadu, teda odňatia povolenia. Napokon žalobkyne tvrdia, že druhá žalobkyňa požiadala o objasnenia, pokiaľ ide o konkrétny obsah regulačných požiadaviek v oblasti AML/CFT, tieto jej však neboli poskytnuté.

271    ECB vyvracia tvrdenia žalobkýň.

272    Treba pripomenúť, že článok 74 ods. 1 a 2 smernice 2013/36 stanovuje:

„1. Inštitúcie musia mať dôkladné mechanizmy v oblasti riadenia, ktoré zahŕňajú jasnú organizačnú štruktúru s riadne definovanými, transparentnými a konzistentnými líniami zodpovednosti, účinné postupy na identifikáciu, riadenie, monitorovanie a vykazovanie rizík, ktorým sú alebo by mohli byť vystavené, primerané mechanizmy vnútornej kontroly vrátane riadnych administratívnych a účtovných postupov, ako aj politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík a podporujú ho.

2. Opatrenia, postupy a mechanizmy uvedené v odseku 1 sú úplné a primerané povahe, rozsahu a zložitosti rizík vlastných pre podnikateľský model a činností inštitúcie. Zohľadnia sa technické kritériá stanovené v článkoch 76 až 95.“

273    Podľa judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa pri uplatňovaní sporného aktu odkazovalo na platný právny stav (rozsudok zo 14. júla 1971, Henck, 12/71, EU:C:1971:86, bod 5), a vyžaduje, aby bol každý akt inštitúcií, ktorý má právne účinky, jasný, presný a oznámený dotknutej osobe takým spôsobom, aby táto osoba vedela s istotou rozpoznať okamih, od ktorého uvedený akt existuje a vyvoláva právne účinky (pozri rozsudok z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada, T‑115/94, EU:T:1997:3, bod 124 a citovanú judikatúru).

274    V prejednávanej veci ECB v bode 3.3.1 písm. c) rozhodnutia zo 17. júla 2018 na základe návrhu rozhodnutia FSA uviedla, že druhá žalobkyňa nesplnila predmetný rozkaz vydaný 8. augusta 2016, ktorým jej bola uložená povinnosť po prvé uplatňovať procesné pravidlá, po druhé správne uplatňovať § 13 ods. 1 body 3 až 5 estónskeho zákona o AML/CFT v znení platnom v čase vydania rozkazu a v prípade potreby sa vyhýbať nadväzovaniu obchodných vzťahov, po tretie overiť, že uvedené ustanovenia boli v existujúcich obchodných vzťahoch uplatnené správne, a v prípade potreby znova uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom, po štvrté v prípade potreby zabrániť vykonávaniu transakcií podľa § 27 ods. 2 uvedeného zákona v znení platnom v čase vydania predmetného rozkazu, po piate obrátiť sa na finančnú spravodajskú jednotku, keď určitá činnosť alebo iné okolnosti môžu byť náznakom prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu alebo pokusu o takéto činy, alebo v prípade, keď má uvedená žalobkyňa dôvod domnievať sa alebo keď vie, že ide o pranie špinavých peňazí alebo financovanie terorizmu, a po šieste v lehote do 9. decembra 2016 predložiť FSA správu o tom, ako žalobkyňa splnila tento rozkaz. ECB dospela k záveru, že druhá žalobkyňa tým, že v stanovenej lehote v plnom rozsahu nesplnila predmetný rozkaz, porušila § 17 ods. 1 bod 14 estónskeho zákona o úverových inštitúciách, a že toto porušenie vnútroštátneho práva predstavuje ďalší dôvod na odňatie povolenia podľa článku 18 písm. f) smernice 2013/36.

275    Žalobkyne sa v podstate domnievajú, že predmetný rozkaz nebolo možné splniť, keďže sa obmedzoval len na pripomenutie ustanovení, ktoré mala druhá žalobkyňa dodržiavať, a že cieľ obnovenia zákonného stavu nie je legitímnym cieľom na odňatie povolenia úverovej inštitúcii.

276    V prvom rade v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, cieľom opatrenia na odňatie povolenia je ukončiť opakované porušovanie regulačných požiadaviek, ktoré sú všetky úverové inštitúcie povinné dodržiavať. V tomto rámci vydanie rozkazu zo strany PVO len potvrdzuje, že jeho adresát mal viacero príležitostí splniť tieto požiadavky a najradikálnejšie opatrenie, teda odňatie povolenia, bolo prijaté až ako posledná možnosť.

277    V druhom rade nie je pravdepodobné, že úverová inštitúcia ani po viacerých upozorneniach zo strany PVO a rozsiahlej komunikácii s ním na túto tému, vrátane možnosti predložiť námietky k správam z kontrol, ktoré jej boli zaslané, a formálne alebo neformálne požiadať o informácie v priebehu konania, nerozumie, ako má vykonávať ustanovenia právnych predpisov, akými sú platné ustanovenia v oblasti AML/CFT. Okrem toho treba odmietnuť tvrdenie žalobkýň, že FSA a ECB im odmietli poskytnúť informácie, o ktoré žiadali, keďže toto tvrdenie je úplne nepodložené.

278    V tejto súvislosti treba spresniť, že FSA vykonala štyri kontroly na mieste. Predmetný rozkaz bol vydaný 8. augusta 2016 v nadväznosti na prvú kontrolu na mieste, ktorá sa uskutočnila v roku 2015. V priebehu druhej kontroly na mieste na jeseň 2016 FSA konštatovala, že zistené nedostatky pretrvávajú a druhá žalobkyňa stále nesplnila uvedený rozkaz. Po tejto druhej kontrole na mieste mala žalobkyňa príležitosť predložiť námietky a počas jesene 2016 sa zúčastnila viacerých stretnutí s FSA. V septembri 2017 FSA vykonala tretiu kontrolu na mieste a správa z nej bola 4. októbra 2017 oznámená uvedenej žalobkyni, ktorá mala možnosť predložiť svoje námietky. Treba konštatovať, že popri stále otvorenej možnosti tejto žalobkyne požiadať FSA o vysvetlenia, ak považovala za nedostatočné opakovane poskytnuté informácie o štrukturálnych útvaroch, ktoré bolo potrebné vytvoriť, o potrebných personálnych útvaroch, o požadovaných procesných pravidlách, o pravidlách oddelenia konkrétnych útvarov, ktoré bolo potrebné zachovať, a o toku informácií, ktorý mala zaviesť, mala uvedená žalobkyňa na pochopenie regulačných požiadaviek a na ich splnenie štrnásť mesiacov, ktoré uplynuli medzi vydaním tohto rozkazu a oznámením uvedenej správy, a ďalších šesť mesiacov do odňatia povolenia.

279    V treťom rade, hoci ECB poznamenáva, že predmetný rozkaz je potrebné vykladať v spojení so správou z druhej kontroly na mieste, ktorá bola druhej žalobkyni oznámená, treba konštatovať, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 je dostatočne jasné a presné, pokiaľ ide o regulačné požiadavky, ktoré mala žalobkyňa splniť.

280    Pokiaľ ide o vytýkanú nedostatočnosť mechanizmov riadenia, rozhodnutie zo 17. júla 2018 spresňuje, že napriek existencii organizačných útvarov a príslušných procesných pravidiel u druhej žalobkyne tieto útvary nemali dostatočné personálne obsadenie a vykonávali príliš veľa činností, ako aj že interné procesné pravidlá sa neuplatňovali správne. Tieto nedostatky boli zistené v súvislosti s tromi obrannými líniami, ktoré sa týkali kontrol individuálnych transakcií realizovaných manažérmi vzťahov s klientmi, ďalej odhaľovania, riadenia a monitorovania rizík, kde neexistencia účinného oddelenia prvej obrannej línie od druhej (prevzatia rizík od riadenia rizík) viedla k závažným konfliktom záujmov, a napokon činností interného auditu. Hoci v rokoch 2013 a 2014 zamestnanci zodpovední za odhaľovanie, riadenie a monitorovanie rizík identifikovali a nahlásili správnej rade, že sa nedodržiavajú interné predpisy, správna rada nereagovala adekvátnym spôsobom, čím porušila § 55 ods. 2 bod 31 estónskeho zákona o úverových inštitúciách, ktorým sa preberá článok 88 smernice 2013/36. Navyše správna rada neposkytla dostatok personálu zamestnancom zodpovedným za zabezpečenie súladu, ktorí predstavujú druhú obrannú líniu, čím porušila § 31 ods. 2 estónskeho zákona o AML/CFT, ktorým sa preberá smernica 2015/849, v znení účinnom v čase prijatia predmetného rozkazu.

281    Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky v oblasti AML/CFT, v rozhodnutí zo 17. júla 2018 sa spresňuje, že bol zaznamenaný vysoký počet neobvyklých transakcií. Priemer vyplatených prostriedkov druhej žalobkyne v roku 2015 bol štyrikrát vyšší a priemer prijatých prostriedkov bol sedemkrát vyšší ako priemer estónskeho bankového systému. Tieto platby vykonávali hlavne klienti s vysokým rizikom z hľadiska tejto oblasti a predstavovali 97 % všetkých prevodov zrealizovaných v Estónsku v roku 2015. Napriek opakovaným upozorneniam FSA na nevyhnutnosť, aby uvedená žalobkyňa vytvorila novú obchodnú stratégiu, ktorá bude reagovať na vyjadrené obavy, a napriek oznámeniam troch rôznych správnych rád tejto žalobkyne týkajúcim sa zámeru zmeniť podnikateľský model výsledky tretej kontroly na mieste preukázali, že obchodná stratégia tejto žalobkyne sa podstatným spôsobom nezmenila, a teda že žalobkyňa stále pôsobí v segmente trhu, ktorý sa vyznačuje vyššími rizikami v tejto oblasti.

282    Ďalej bolo spresnené, že bola zistená neexistencia účinných pravidiel v oblasti AML/CFT na riadenie rizík spojených s podnikateľským modelom druhej žalobkyne, a to jednak pokiaľ ide o opatrenia povinnej starostlivosti o klientov v čase vzniku nového zmluvného vzťahu a neexistenciu neustálej kontroly existujúcich obchodných vzťahov, a jednak pokiaľ ide o kontrolu realizovaných transakcií a rizikový profil dotknutých klientov. Zistené nedostatky sa považovali za nedostatky štrukturálneho charakteru a netýkali sa len ojedinelých prípadov.

283    Navyše napriek určitým zmenám politiky kontroly rizika v oblasti AML/CFT a zníženiu počtu vysokorizikových klientov druhou žalobkyňou sa tieto opatrenia považovali za neúčinné, keďže nezabezpečovali neustálu kontrolu existujúcich obchodných vzťahov vrátane kontroly pôvodu prostriedkov použitých v realizovaných transakciách a neidentifikovali ani neoverovali zložité súvisiace transakcie v neobvykle vysokých čiastkach alebo transakcie s nejasným hospodárskym cieľom.

284    Okrem toho činnosť správnej rady a dozornej rady druhej žalobkyne v oblasti AML/CFT a riadenia rizík sa považovala za nedostatočnú, keďže správna rada nestanovila úroveň tolerancie rizík druhej žalobkyne, ani nezaviedla osobitný systém posudzovania rizík v tejto oblasti, ani nevypracovala analýzu operačných rizík zahŕňajúcu hĺbkovú analýzu rizík v tejto oblasti, čo je v rozpore s § 55 ods. 2 bodmi 2 a 3 estónskeho zákona o úverových inštitúciách.

285    ECB riadne zohľadnila zmenu správnej rady druhej žalobkyne, ku ktorej došlo v novembri 2017, ako aj jej vyhlásenia, ktorými sa nová správna rada dištancovala od predchádzajúcej obchodnej politiky, uznala pretrvávajúcu neexistenciu jednoznačnej stratégie týkajúcej sa jej klientov a oznámila svoj zámer vypracovať novú obchodnú stratégiu na roky 2018 až 2021. ECB však po prvé poznamenala, že nová správna rada potvrdila zámer uvedenej žalobkyne pokračovať v predchádzajúcej obchodnej stratégii, čo vyvolávalo pochybnosti o konkrétnej možnosti tejto žalobkyne skutočne zrealizovať avizované zmeny.

286    ECB po druhé pripomenula, že hoci zmena správnej rady môže mať vplyv na stratégiu úverovej inštitúcie, podľa § 52 ods. 4 estónskeho zákona o úverových inštitúciách patrí schvaľovanie strategických rozhodnutí úverovej inštitúcie skôr do právomoci dozornej rady. V prejednávanej veci sa však zmena zloženia dozornej rady nedotkla dvoch členov, konkrétne dvoch väčšinových akcionárov druhej žalobkyne, ktorí pravdepodobne mali vplyv na stratégiu a zásady riadenia rizík uvedenej žalobkyne, takže do budúcna nebolo možné dosiahnuť ani odôvodnene očakávať nijakú radikálnu a podstatnú zmenu. V tejto súvislosti sa zlepšenia systému, na ktoré táto žalobkyňa poukazovala pred FSA, považovali za nedostatočné z hľadiska dosiahnutia úplného súladu s príslušnými právnymi predpismi v oblasti AML/CFT.

287    Je teda zrejmé, že porušené regulačné požiadavky sú opísané veľmi podrobne vo vzťahu ku konkrétnym situáciám, ktoré súvisia po prvé s neexistenciou mechanizmov riadenia prispôsobených podnikateľskému modelu druhej žalobkyne, ktorý je zameraný na poskytovanie finančných služieb profesionálnym klientom nerezidentom s vysokou čistou hodnotou a vysokorizikovým profilom, ako to vyžadujú vnútroštátne ustanovenia preberajúce § 74 smernice 2013/36, po druhé s nedostatočnosťou organizačných útvarov zodpovedných za implementáciu procesných pravidiel obrany a riadenia rizík v oblasti AML/CFT, najmä pokiaľ ide o odhaľovanie, riadenie a monitorovanie rizík, identifikáciu klientov pred vznikom zmluvných vzťahov a počas trvania zmluvných vzťahov, kontrolu jednotlivých transakcií realizovaných manažérmi vzťahov s klientmi, neoddelenie činností kontroly preberania rizík na jednej strane a riadenia rizík na druhej strane, ktoré môže viesť k vzniku konfliktu záujmov, po tretie s nedostatkami týkajúcimi sa činností interného auditu, po štvrté s neexistenciou interných postupov alebo s nedodržiavaním existujúcich interných postupov, po piate s existenciou vysokého počtu neobvyklých transakcií súvisiacich s vysokorizikovými klientmi, ktoré predstavovali približne 97 % všetkých prevodov realizovaných v Estónsku (v roku 2015), po šieste s neexistenciou povinnej starostlivosti o klientov v čase vzniku nového zmluvného vzťahu, ako aj s neexistenciou neustálej kontroly existujúcich zmluvných vzťahov vrátane kontroly pôvodu prostriedkov a identifikácie zložitých transakcií v neobvykle vysokých čiastkach alebo s nejasným hospodárskym cieľom a po siedme s nedostatočnou činnosťou správnej rady a dozornej rady, pokiaľ ide o riadenie rizík v oblasti AML/CFT, ktoré nestanovili úroveň tolerancie rizík druhej žalobkyne, ani nezaviedli osobitný systém posudzovania rizík v oblasti AML/CFT, ani nevypracovali analýzu operačných rizík.

288    Za týchto okolností sa teda druhá žalobkyňa nemôže platne dovolávať nijakého porušenia zásady právnej istoty v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 273 vyššie.

289    Vo štvrtom rade treba konštatovať, že druhá žalobkyňa nikdy nespochybnila, že v stanovenej lehote nesplnila celý predmetný rozkaz, alebo že podľa estónskeho vnútroštátneho práva je nesplnenie rozkazu FSA dôvodom na odňatie povolenia.

290    V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že všetky tieto nedostatky v oblasti AML/CFT, pripomenuté v bode 287 vyššie, sa vzhľadom na ich rozsah a pretrvávanie počas viacerých rokov považovali za štrukturálne nedostatky a neboli riadne napravené prostredníctvom opatrení na zlepšenie, ktoré druhá žalobkyňa prijala. Konkrétne jednoduché „zníženie“ počtu vysokorizikových klientov nemohlo vyriešiť všetky vyššie uvedené otázky. Okrem toho ďalšia a ďalšia zmena správnej rady nemala želané účinky, keďže obchodná stratégia druhej žalobkyne sa podstatne nezmenila a nezdalo sa pravdepodobné, že sa v primeranej lehote zmení, a to z dôvodov uvedených v bodoch 229 až 232 vyššie.

291    Druhá žalobkyňa s výnimkou odkazov na dohodnuté zlepšenia týkajúce sa zníženia počtu vysokorizikových klientov a zmeny správnej rady podrobne nespochybňuje všetky nedostatky uvedené v bode 287 vyššie.

292    Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že nesplnenie predmetného rozkazu skutočne predstavuje dôvod na odňatie povolenia podľa vnútroštátneho práva, a teda podľa článku 18 písm. f) smernice 2013/36, a vzhľadom na to, že druhá žalobkyňa nesplnila celý predmetný rozkaz v stanovenej lehote, treba dospieť k záveru, že ECB sa nedopustila nijakého nesprávneho posúdenia, keď na účely odôvodnenia odňatia povolenia vychádzala aj z tohto dôvodu.

293    V piatom rade v rozsahu, v akom žalobkyne vytýkajú ECB, že nedefinovala regulačné požiadavky, vo vzťahu ku ktorým druhá žalobkyňa podľa jej posúdenia nesplnila predmetný rozkaz, treba uviesť, že tieto požiadavky sú stanovené v právnych ustanoveniach estónskeho vnútroštátneho práva, ktorými sa preberajú smernice v oblasti AML/CFT. Tieto ustanovenia sa majú vykonávať podľa osobitostí každej úverovej inštitúcie. Spôsob dosiahnutia súladu s týmito ustanoveniami musí byť teda prispôsobený týmto inštitúciám a patrí do právomoci samotnej úverovej inštitúcie. Ak príslušný orgán dohľadu, v prejednávanej veci FSA, usúdi, že podmienky prijaté dotknutou úverovou inštitúciou nie sú primerané, oznámi to tejto úverovej inštitúcii a navrhne jej nápravné opatrenia. V prejednávanej veci, ako bolo zdôraznené v bode 287 vyššie, mala uvedená žalobkyňa v rámci svojej rozsiahlej komunikácie s FSA možnosť pochopiť, aké vhodné nápravné opatrenia mohla a mala prijať na to, aby splnila uvedené požiadavky.

294    V šiestom rade v rozsahu, v akom žalobkyne tvrdia, že z predmetného rozkazu nemohli pochopiť, že v prípade nesplnenia regulačných požiadaviek v oblasti AML/CFT prichádza do úvahy možnosť odňatia povolenia druhej žalobkyni, a v podstate sa domnievali, že uvedenej žalobkyni hrozia len pokuty, treba poznamenať, ako to urobila ECB, že v bode 4.8 uvedeného rozkazu sa výslovne uvádza, že „FSA môže za zistené porušenia uložiť sankciu, ktorá spočíva v odňatí povolenia podľa § 17 ods. 1 estónskeho zákona o úverových inštitúciách, pričom však podľa odseku 2 tohto ustanovenia FSA môže predtým, ako rozhodne o odňatí povolenia, vydať rozkaz určený úverovej inštitúcii a stanoviť lehotu na vykonanie nápravy nedostatkov, ktoré sú základom pre odňatie povolenia“.

295    Z toho treba vyvodiť záver, že v nadväznosti na predmetný rozkaz druhá žalobkyňa vedela o zistených nedostatkoch, vedela, čo treba urobiť na ich nápravu, a bola si vedomá rizika, že v prípade nesplnenia rozkazu bude jej povolenie ohrozené.

296    V dôsledku toho sa táto skupina žalobných dôvodov musí zamietnuť.

5.      O siedmom až jedenástom, trinástom až pätnástom a sedemnástom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení zásady proporcionality

297    V rámci sedemnásteho žalobného dôvodu sa žalobkyne dovolávajú porušenia zásady proporcionality, pričom tvrdia, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 uplatňuje opatrenie krajnej povahy, konkrétne odňatie povolenia, ktoré je vo vzťahu k nesplneniu regulačných požiadaviek neprimerané. Po prvé popierajú, že cieľ „obnovenia zákonného stavu“ sledovaný takýmto opatrením je legitímnym cieľom, keďže je príliš abstraktný. Toto opatrenie by naopak malo byť odôvodnené konkrétnym legitímnym regulačným cieľom. Po druhé žalobkyne nesúhlasia s analýzou proporcionality dotknutého opatrenia, pričom po prvé tvrdia, že vzhľadom na to, že FSA má postavenie PVO v oblasti AML/CFT, súlad s predpismi v tejto oblasti by sa mal presadzovať hlavne prostredníctvom opatrení prijatých na základe právnych predpisov v tejto oblasti a nie prostredníctvom opatrení bankového dohľadu. Po druhé dotknuté opatrenie nie je primeraným prostriedkom na sankcionovanie nesplnenia povinnosti, ku ktorému došlo v minulosti, keďže regulačné opatrenia sa musia vzťahovať len na súčasnú situáciu alebo majú predchádzať situáciám nesúladu v budúcnosti. Keďže otázka činnosti druhej žalobkyne v Lotyšsku bola uzavretá súdnym urovnaním, takéto opatrenie je vo vzťahu k tomuto údajnému minulému porušeniu zjavne neprimerané. Po tretie podľa žalobkýň ECB nesprávne vykladala kritérium nevyhnutnosti dotknutého opatrenia. Po štvrté sa domnievajú, že preskúmanie proporcionality tohto opatrenia, ktoré vykonala ECB, je tiež abstraktné a nepoužiteľné, lebo ECB sa obmedzila na abstraktné porovnanie verejného záujmu na zachovaní zákonnosti so súkromnými záujmami banky, hoci mala porovnať konkrétny regulačný cieľ, akým je predchádzanie konkrétnemu riziku, s uvedenými súkromnými záujmami. Okrem toho sa domnievajú, že ECB mala podložiť závažnosť obvinení týkajúcich sa nesúladu ich porovnaním s inými prípadmi nesúladu v bankovom sektore. Nakoniec tvrdia, že ECB nezohľadnila iné, menej radikálne alternatívne opatrenia, ako je uloženie konkrétnych opatrení týkajúcich sa konkrétnych otázok v konkrétnych lehotách, alebo uloženie sankcií alebo pokút, alebo tiež uloženie opatrení proti členom štatutárnych orgánov úverovej inštitúcie, alebo vymenovanie osoby príslušnej riadiť úsilie uvedenej žalobkyne o dosiahnutie súladu s regulačnými požiadavkami, ktoré boli porušené.

298    Siedmym až deviatym žalobným dôvodom žalobkyne v podstate spochybňujú posúdenie ECB v rozsahu, v akom dostatočne nezohľadnila skutočnosť, že podstatná časť činností druhej žalobkyne nevedie k vzniku významného rizika v oblasti AML/CFT, ani výrazné zníženie počtu klientov v rizikovejších kategóriách, a nesprávne dospela k záveru, že napriek pokroku dosiahnutému uvedenou žalobkyňou nemožno odôvodnene očakávať, že v primeranej lehote napraví zistené problémy.

299    Konkrétne v rámci siedmeho žalobného dôvodu žalobkyne spresňujú, že vzhľadom na to, že porušenie sa obmedzovalo len na časť ich činností, ECB mala namiesto odňatia jej povolenia nariadiť len zastavenie výkonu najviac rizikových činností.

300    V rámci ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že ECB neprikladala dostatočný význam podstatnému zníženiu počtu klientov druhej žalobkyne spadajúcich do vysokorizikových kategórií a že hoci je pravda, že akýkoľvek nesúlad sa musí napraviť, je zjavne nesprávne tvrdiť, že každý nesúlad odôvodňuje odňatie povolenia.

301    V rámci deviateho žalobného dôvodu sa žalobkyne domnievajú, že bolo stále možné dosiahnuť súlad s regulačnými požiadavkami, a teda ECB nemohla dospieť k záveru, že akýkoľvek iný prostriedok nápravy, než je odňatie povolenia, by bol nereálny.

302    V rámci desiateho a jedenásteho žalobného dôvodu žalobkyne kritizujú, že ECB v rámci svojho preskúmania proporcionality opatrenia na odňatie povolenia v bode 3.3.2 písm. b) zarážke ii) rozhodnutia zo 17. júla 2018 zohľadnila ako alternatívne opatrenia k odňatiu povolenia budúcu zmenu správnej rady druhej žalobkyne, hoci by bolo stačilo nechať pracovať správnu radu ustanovenú do funkcie v novembri 2017, a pozastavenie hlasovacích práv akcionárov, hoci títo sa už stiahli z akéhokoľvek priameho zapojenia do riadenia uvedenej žalobkyne.

303    V rámci trinásteho žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú posúdenie ECB uvedené v bode 3.3.2 písm. b) zarážke iv) rozhodnutia zo 17. júla 2018, pokiaľ ide o alternatívne opatrenie spočívajúce vo vydaní druhého rozkazu FSA, ktorým by sa uložil zákaz poskytovania finančných služieb, a tvrdia, že takýto všeobecný zákaz by sa de facto rovnal odňatiu povolenia a že FSA by nemala právomoc ho vydať. Naproti tomu opakujú, že FSA mohla vydať druhý rozkaz, ktorým by uložila zákaz výkonu časti jej činností, konkrétne poskytovania finančných služieb klientom nerezidentom, ktorý by bol menej radikálny ako odňatie povolenia. Nesúhlasia s tým, že druhá žalobkyňa by v dôsledku takéhoto zákazu prestala byť finančne životaschopná.

304    Napokon svojimi tvrdeniami uvedenými v rámci štrnásteho a pätnásteho žalobného dôvodu, ktoré sú založené na nedostatku právomoci ECB odmietnuť samolikvidáciu druhej žalobkyne a jej predaj inému investorovi, žalobkyne spochybňujú posúdenie ECB týkajúce sa neprimeranosti týchto opatrení vykonané v rámci preskúmania proporcionality odňatia povolenia. Okrem toho ECB konala podľa žalobkýň svojvoľne, keď jej nenechala čas potrebný na uskutočnenie predaja. Domnievajú sa tiež, že ECB vylúčila možnosť uvedenej samolikvidácie iba z toho dôvodu, že sa snažila získať priaznivú publicitu.

305    ECB nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

306    Na úvod treba pripomenúť, že článok 5 ods. 4 ZEÚ stanovuje, že podľa zásady proporcionality obsah a forma činnosti Únie neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov Zmlúv. Inštitúcie Únie uplatňujú zásadu proporcionality v súlade s Protokolom o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality, priloženým k Zmluve o FEÚ.

307    Podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 67 a citovanú judikatúru).

308    Okrem toho judikatúra Súdneho dvora stanovuje, že posúdenie proporcionality opatrenia musí byť v súlade s požiadavkou dodržiavania miery voľnej úvahy, ktorá sa prípadne priznáva inštitúciám Únie pri príležitosti jeho prijatia (pozri rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 53 a citovanú judikatúru).

309    V prejednávanej veci ECB po tom, čo preukázala existenciu viacerých odôvodňujúcich dôvodov na základe príslušných ustanovení, v bode 3.3.2 rozhodnutia zo 17. júla 2018 analyzovala proporcionalitu opatrenia na odňatie povolenia.

310    V prvom rade ECB analyzovala, či je opatrenie na odňatie povolenia vhodné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v ukončení závažného a dlhotrvajúceho porušovania zo strany druhej žalobkyne, pričom dospela k záveru, že vzhľadom na porušenia týkajúce sa nezavedenia dôkladného mechanizmu riadenia podniku, porušenia ustanovení v oblasti AML/CFT, nerešpektovania záväzného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu dohľadu, poskytnutia klamlivých informácií tomuto orgánu a nelegálneho prevádzkovania pobočky v inom členskom štáte je odňatie povolenia vhodné na dosiahnutie tohto cieľa.

311    V druhom rade ECB preskúmala nevyhnutnosť opatrenia na odňatie povolenia, a najmä otázku, či existujú iné alternatívne opatrenia menej radikálnej povahy, ktorými by bolo možné dosiahnuť cieľ obnovenia zákonného stavu. ECB vzala do úvahy tieto možnosti: po prvé odvolanie správnej rady druhej žalobkyne, pričom dospela k záveru, že toto opatrenie by nebolo vhodné, lebo predchádzajúce zmeny obchodnej stratégie prijaté za pôsobnosti troch rôznych správnych rád nezabezpečili dodržiavanie príslušných právnych predpisov, po druhé zánik alebo pozastavenie hlasovacích práv niektorých akcionárov uvedenej žalobkyne, pričom dospela k záveru, že toto opatrenie by nebolo účinné vzhľadom na postavenie väčšinových akcionárov ako členov dozornej rady, ktorí mohli naďalej vyvíjať rozhodujúci vplyv na stratégiu tejto žalobkyne aj bez hlasovacieho práva, po tretie vydanie nového rozkazu FSA, ktoré odmietla z dôvodu, že táto žalobkyňa nesplnila prvý rozkaz, a teda nebolo odôvodnené očakávať, že by splnila druhý rozkaz, ako aj z dôvodu, že rozkaz, ktorým by sa nariadilo ukončenie výkonu činností s vysokým stupňom rizika, by nebol pre dotknutú žalobkyňu uskutočniteľný, keďže jej obchodná stratégia bola zameraná práve na klientov s vysokým rizikom, po štvrté samolikvidáciu dotknutej žalobkyne, pričom však dospela k záveru, že toto opatrenie by nemohlo viesť k dosiahnutiu cieľa obnovenia zákonného stavu a ochrany práv vkladateľov a v takom prípade by ponechalo rozhodnutie o odchode z trhu na akcionároch, a po piate predaj tejto žalobkyne inému investorovi, ktorý ECB odmietla z dôvodu, že neexistoval nijaký konkrétny záväzok v tomto zmysle a podnikateľský plán, ktorý predložil potenciálny nadobúdateľ, neuvádzal dostatočné údaje na posúdenie, či by táto operácia viedla k podstatnej zmene podnikateľského modelu tejto žalobkyne.

312    V treťom rade ECB analyzovala primeranosť opatrenia na odňatie povolenia a zvážila verejný záujem na obnovení zákonného stavu so súkromným záujmom druhej žalobkyne na tom, aby sa vyhla odňatiu povolenia a pokračovala vo svojej činnosti.

313    Treba pritom uviesť, že preskúmanie ECB týkajúce sa proporcionality opatrenia na odňatie povolenia bolo štruktúrované a komplexné. Toto preskúmanie nie je poznačené nezákonnosťou a neobsahuje nesprávne posúdenia. Toto odôvodnenie v každom prípade nie je spochybnené výhradami sformulovanými žalobkyňami.

314    Žalobkyne neúspešne spochybňujú všetky etapy analýzy ECB týkajúcej sa proporcionality opatrenia na odňatie povolenia.

315    V prvom rade žalobkyne spochybňujú, že cieľ obnovenia zákonného stavu bol legitímnym cieľom na prijatie opatrenia na odňatie povolenia. Na podporu svojej argumentácie však len opakujú tvrdenie, že jednoduchá nezákonnosť nemôže viesť k prijatiu najradikálnejšieho opatrenia. V tejto súvislosti treba konštatovať, že porušenia a nedostatky uvedené na stranách 5, 6 a 10 až 20 rozhodnutia zo 17. júla 2018 a pripomenuté v bode 279 vyššie, ktoré, ako vyplýva z bodu 289 vyššie, žalobkyne navyše ani podrobne nespochybnili, nemožno považovať za „jednoduchú nezákonnosť“ alebo drobnú nezákonnosť, a to aj vzhľadom na ich početnosť, závažnosť, dĺžku trvania a množstvo príležitostí vykonať ich nápravu, ktoré druhá žalobkyňa nevyužila.

316    V druhom rade žalobkyne spochybňujú preskúmanie proporcionality opatrenia na odňatie povolenia, ktoré vykonala ECB. V tejto súvislosti na jednej strane, pokiaľ ide o ich tvrdenie, že uvedené opatrenie nie je vhodné na nápravu porušení v oblasti AML/CFT, toto musí byť zamietnuté z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 185 až 195 vyššie. Na druhej strane je pravda, že toto opatrenie by sa nemalo použiť na sankcionovanie minulých porušení, ako to bolo uvedené v bode 267 vyššie. Keby teda ECB založila svoje posúdenie proporcionality predmetného opatrenia len na porušení týkajúcom sa zriadenia „dcérskej spoločnosti“ v Lotyšsku bez dodržania postupu „udeľovania pasu“, toto posúdenie by bolo spochybniteľné. V prejednávanej veci však takéto pochybenie nemôže mať za následok nezákonnosť celého odôvodnenia ECB týkajúceho sa proporcionality dotknutého opatrenia, keďže ECB považovala toto opatrenie za proporcionálne vzhľadom na všetky porušenia vytýkané druhej žalobkyni.

317    Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorú má ECB pri prijímaní opatrenia na odňatie povolenia, totiž posúdenie primeranosti uvedeného opatrenia nemožno v prejednávanej veci považovať za zjavne nesprávne vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 308 vyššie, ako aj na početnosť, závažnosť a dĺžku trvania porušení, ktorých sa dopustila druhá žalobkyňa, ako aj na nízku pravdepodobnosť, že táto žalobkyňa by v celom rozsahu splnila regulačné požiadavky v prijateľnom časovom horizonte, čo sú dôvody na uplatnenie najradikálnejšieho opatrenia a neumožňujú dospieť k záveru, že prípadné nesprávne posúdenie proporcionality vzhľadom na porušenia postupu „udeľovania pasu“ by mohlo mať rozhodujúci vplyv na výsledok celkového posúdenia zo strany ECB.

318    V treťom rade žalobkyne spochybňujú závery ECB o primeranosti opatrenia na odňatie povolenia. V tejto súvislosti po prvé tvrdenie, že ECB vykonala príliš vágne preskúmanie všeobecného záujmu na zákonnosti a jej vlastných súkromných záujmov, nie je vecne podložené, keďže v bode 315 vyššie bolo preukázané, že ECB analyzovala závažnosť porušení, ich dlhé trvanie, viaceré príležitosti na ich nápravu, ktoré druhá žalobkyňa nevyužila, ako aj stratu dôvery verejnosti v estónsky a európsky finančný trh, a dospela k záveru, že verejný záujem na obnovení zákonného stavu prevažuje nad súkromným záujmom tejto žalobkyne na nevykonaní tohto opatrenia. Po druhé tvrdenie, že ECB nepodložila závažnosť obvinení z nesplnenia požiadaviek porovnávacou analýzou situácie iných úverových inštitúcií z hľadiska ich súladu s predpismi v oblasti AML/CFT, treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bode 315 vyššie, ako aj z dôvodov uvedených v rámci analýzy žalobného dôvodu založeného na porušení zásady rovnosti zaobchádzania (pozri bod 353 nižšie).

319    Vo štvrtom rade žalobkyne spochybňujú analýzu nevyhnutnosti opatrenia na odňatie povolenia. Po prvé spochybňujú výklad ECB týkajúci sa kritéria nevyhnutnosti.

320    V tejto súvislosti je pravda, že podľa judikatúry citovanej v bode 307 vyššie platí, že ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu. Aby sa však alternatívne opatrenia mohli považovať za primerané, musia byť rovnako účinné (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2010, Komisia/Francúzsko, C‑89/09, EU:C:2010:772, bod 80, a zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 236).

321    Keďže však ECB zohľadnila iba alternatívne opatrenia, ktoré môžu byť rovnako účinné ako opatrenie na odňatie povolenia, treba na rozdiel od tvrdenia žalobkýň rozhodnúť, že kritérium nevyhnutnosti vykladala správne.

322    Po druhé žalobkyne spochybňujú analýzu rôznych alternatívnych opatrení k opatreniu na odňatie povolenia a tvrdia, že ECB nezohľadnila iné, menej radikálne alternatívne opatrenia, ako je uloženie konkrétnych opatrení týkajúcich sa konkrétnych otázok v konkrétnych lehotách, alebo uloženie sankcií alebo pokút, alebo tiež uloženie opatrení proti členom štatutárnych orgánov úverovej inštitúcie, alebo vymenovanie osoby príslušnej riadiť úsilie uvedenej žalobkyne o dosiahnutie súladu s regulačnými požiadavkami, ktoré boli porušené.

323    Po prvé, pokiaľ ide o uloženie konkrétnych opatrení v striktných lehotách, toto tvrdenie sa v podstate zhoduje s tvrdením týkajúcim sa vydania druhého rozkazu, ktoré bude preskúmané v bodoch 331 až 333 nižšie. Po druhé, pokiaľ ide o sankcie alebo pokuty, treba podobne ako ECB konštatovať, že administratívne peňažné sankcie nie sú súčasťou prudenciálnych opatrení, ktoré ECB mohla analyzovať ako alternatívy k odňatiu povolenia. Po pretie, pokiaľ ide o iné opatrenia navrhované žalobkyňami najmä vo vzťahu k členom štatutárnych orgánov úverovej inštitúcie, treba konštatovať, že tieto opatrenia majú rovnaké nevýhody ako iné opatrenia, ktoré ECB vylúčila, a to, že by neumožnili dosiahnuť cieľ obnovenia dôvery v estónsky a európsky finančný trh v čo najkratšej lehote vzhľadom na dlhé trvanie predchádzajúcich porušení, ako bolo uvedené v bode 3.3.2 písm. b) rozhodnutia zo 17. júla 2018.

324    V tejto súvislosti treba zohľadniť závažnosť, štrukturálnu a nenapraviteľnú povahu a dlhodobé trvanie porušení, ako aj stratu dôvery v schopnosť a skutočnú vôľu druhej žalobkyne napraviť vytýkané nedostatky, o ktorých svedčí nečinnosť žalobkyne v otázke splnenia regulačných požiadaviek a dopúšťanie sa neskorších porušení aj po viacerých zásahoch FSA v rokoch 2015 až 2018. Konanie uvedenej žalobkyne bolo zohľadnené aj pri posúdení reálneho predpokladu každého z alternatívnych opatrení ukončiť existujúce porušenia. Nesplnenie rozkazu FSA, neexistencia zmeny obchodnej stratégie napriek rôznym zmenám správnej rady, vplyv (hoci nepriamy) väčšinových akcionárov, ktorí boli členmi dozornej rady tejto žalobkyne, ktorý ani v prípade pozastavenia alebo zániku ich hlasovacích práv nemohol viesť k tomu, aby sa činnosť tejto žalobkyne prestala zameriavať hlavne a trvale na vysokorizikových klientov nerezidentov, spojený s nezavedením mechanizmov riadenia a procesných pravidiel riadenia rizík primeraných tomuto podnikateľskému modelu, to všetko boli skutočnosti spôsobilé spochybniť účinnosť analyzovaných alternatívnych opatrení. Bolo to tak prinajmenšom v prípade všetkých opatrení, ktoré nemohli viesť k úplnému ukončeniu predmetných činností žalobkyne (teda odvolanie správnej rady, pozastavenie alebo zánik hlasovacích práv niektorých akcionárov a vydanie nového rozkazu FSA).

325    Za týchto okolností opatrenie na odňatie povolenia neprekračovalo to, čo bolo primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov smerujúcich k ukončeniu porušovania zo strany druhej žalobkyne.

326    Je pravda, že aj samolikvidácia druhej žalobkyne alebo jej predaj inému investorovi boli opatreniami, ktoré mohli zaručiť takýto účinok. Tieto možnosti neboli zakázané a žalobkyne ich mohli zrealizovať ešte pred prijatím rozhodnutia z 26. marca 2018.

327    Treba však po prvé konštatovať, že ECB v rámci posúdenia proporcionality a spôsobilosti týchto opatrení vyriešiť konštatované porušenia zohľadnila faktor „času“, pričom jasne považovala tieto návrhy žalobkýň za oneskorené a sformulované výlučne v rámci ich námietok k návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia predloženému zo strany FSA, ktoré im ECB oznámila, pričom ich nepovažovala za vykonateľné v bezprostrednej budúcnosti. Okrem toho žalobkyne prostredníctvom rôznych žalobných dôvodov uvedených pred Všeobecným súdom nespochybnili existenciu týchto porušení.

328    Po druhé ECB prijatím opatrenia na odňatie povolenie sledovala v prejednávanej veci aj cieľ odstrašenia, „všeobecnej prevencie“ opakovania konania, akým je porušovanie právnych predpisov v oblasti AML/CFT, na trhu finančných služieb. Z bodu 3.3.2 písm. b) zarážky i) rozhodnutia zo 17. júla 2018, nazvaného „samolikvidácia“, totiž vyplýva, že ECB sa domnievala, že samolikvidácia druhej žalobkyne by zakryla podstatné dôvody, pre ktoré jej bolo odňaté povolenie, a že takáto samolikvidácia by musela byť založená skôr na § 16 ods. 3 estónskeho zákona o úverových inštitúciách než na § 17 tohto zákona, čím by sa zakryla skutočnosť, že uvedená žalobkyňa sa dopustila závažných porušení, na základe čoho bolo odôvodnené ukončiť jej činnosť núteným a nie dobrovoľným spôsobom. Podľa ECB oznámenie právneho základu jej konania predstavuje legitímny cieľ pri uplatňovaní práva, ako to stanovuje článok 20 ods. 5 smernice 2013/36.

329    V prejednávanej veci tak možnosti samolikvidácie a predaja inému investorovi nepredstavovali alternatívne opatrenia k odňatiu povolenia na dosiahnutie cieľov legitímne sledovaných ECB v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 320 vyššie.

330    Pokiaľ ide o siedmy a trinásty žalobný dôvod, vzhľadom na ich úzku spojitosť ich treba preskúmať spoločne. Siedmym žalobným dôvodom totiž žalobkyne vytýkajú ECB, že nezohľadnila okolnosť, že druhá žalobkyňa vykonávala aj nerizikové činnosti. Domnievajú sa, že ECB teda mohla prijať menej radikálne opatrenie spočívajúce v ukončení len rizikovej časti jej činností. Hoci je uvedený žalobný dôvod formulovaný tak, že poukazuje na nezohľadnenie relevantnej okolnosti veci, v skutočnosti má za cieľ spochybniť proporcionalitu opatrenia na odňatie povolenia vzhľadom na iné, menej radikálne opatrenia, vrátane ukončenia len rizikovej časti jej činností. V rámci trinásteho žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú vylúčenie takej možnosti zo strany ECB, konkrétne vydania druhého rozkazu FSA, ktorá by ukladala povinnosť ukončiť len ich činnosti týkajúce sa klientov nerezidentov s vysokým stupňom rizika.

331    Ako správne poznamenáva ECB, z bodu 3.2.2 písm. b) zarážky iv) rozhodnutia zo 17. júla 2018 vyplýva, že ECB zohľadnila možnosť FSA vydať druhý rozkaz (ktorý predstavuje záväzné správne opatrenie), ktorým by druhej žalobkyni zakázala poskytovať finančné služby alebo obmedzila tento zákaz na poskytovanie služieb vysokorizikovým klientom nerezidentom, čo by zodpovedalo ukončeniu nezákonných činností.

332    ECB totiž odmietla toto opatrenie ako neprimerané jednak z dôvodu, že voči druhej žalobkyni už bol vydaný predmetný rozkaz a ona ho nesplnila, čím vyvolala pochybnosti o svojej schopnosti alebo skutočnej vôli splniť tento rozkaz, a jednak z dôvodu, že činnosti s vysokým stupňom rizika predstavovali najväčšiu časť príjmov tejto žalobkyne, a teda ich ukončenie by jej spôsobilo značné mesačné prevádzkové straty a viedlo by k ohrozeniu jej životaschopnosti, a teda aj k ohrozeniu jej vkladateľov.

333    Po prvé žalobkyne preto nemôžu ECB platne vytýkať, že dostatočne nezohľadnila okolnosť, že druhá žalobkyňa vykonávala aj nerizikové činnosti, a tvrdiť, že ECB teda mohla prijať menej radikálne opatrenie spočívajúce v ukončení iba časti jej činností, keďže toto opatrenie sa už predtým nepovažovalo za účinné. Po druhé treba konštatovať, že žalobkyniam sa ich všeobecným a ničím nepodloženým tvrdením, ktorým sa usilujú poprieť riziko ohrozenia životaschopnosti v dôsledku tohto opatrenia, na ktoré poukázala ECB, nedarí spochybniť toto posúdenie, ktoré je úplne odôvodnené.

334    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, ktorými sa snažia spochybniť chýbajúcu vôľu druhej žalobkyne splniť predmetný rozkaz, opierajúce sa o jednoduché tvrdenie, že uvedený rozkaz bol vágny a nebolo možné ho splniť, tieto tvrdenia treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 276 až 288 vyššie. Okrem toho treba poznamenať, že žalobkyne nespochybňujú existenciu nesplnenia tohto rozkazu, ako bolo konštatované v rozhodnutí zo 17. júla 2018, ani neuvádzajú tvrdenia, ktoré by mohli preukázať, akým konkrétnym spôsobom by uvedená žalobkyňa mohla splniť druhý rozkaz FSA, ktorým by sa jej uložil zákaz výkonu činností s vysokým stupňom rizika.

335    V dôsledku toho sa siedmy a trinásty žalobný dôvod musí zamietnuť.

336    V rámci ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyne v podstate vytýkajú ECB, že neprikladala dostatočný význam výraznému zníženiu počtu klientov druhej žalobkyne vo vysokorizikových kategóriách.

337    V prejednávanej veci stačí konštatovať, že ECB v bode 3.3.1 písm. b) zarážke i) rozhodnutia zo 17. júla 2018 skutočne zohľadnila zníženie počtu klientov druhej žalobkyne vo vysokorizikových kategóriách a zrušenie ich bankových účtov, najmä pokiaľ ide o účty známych a spoločníkov akcionárov uvedenej žalobkyne, spolu s ďalšími opatreniami, ktoré táto žalobkyňa prijala s cieľom splniť regulačné požiadavky, ktoré porušila. Treba však konštatovať, že ECB na základe zistení FSA zdôraznila, že problém sa neobmedzuje len na túto skupinu klientov, ale ide o problém štrukturálnej povahy. Okrem toho naďalej dochádzalo k ďalším porušeniam viacerých regulačných požiadaviek, súvisiacich s nezavedením dostatočných mechanizmov riadenia prispôsobených podnikateľskému modelu, teda jej modelu, ktorý sa podstatne nezmenil, a to dokonca ani v nadväznosti na zníženie počtu vysokorizikových klientov alebo na zmeny správnej rady, čo žalobkyne nespochybňujú.

338    Žalobkyne sa totiž obmedzujú len na spochybnenie toho, že ECB musela vyžadovať úplné splnenie požiadaviek, pričom sa domnievajú, že ECB sa mala uspokojiť s ich čiastočným splnením a s úsilím, ktoré druhá žalobkyňa vynaložila, a to dokonca aj po všetkých upozorneniach, ktoré FSA už zaslala uvedenej žalobkyni, a príležitostiach splniť tieto požiadavky ešte pred prijatím návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia. Okrem toho treba konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú záver ECB, podľa ktorého naďalej dochádzalo k ďalším porušeniam. Navyše tvrdenie, že regulačné požiadavky nebolo možné splniť v celom rozsahu, je v rozpore s výhradou, podľa ktorej ECB neposkytla druhej žalobkyni dostatok času na to, aby ich v celom rozsahu splnila.

339    Za týchto okolností sa musí zamietnuť aj ôsmy žalobný dôvod.

340    Pokiaľ ide o deviaty žalobný dôvod, treba konštatovať, že tento je sformulovaný všeobecne a neobsahuje dostatočne jasné a presné vysvetlenie, takže nespĺňa minimálne formálne požiadavky stanovené článkom 76 rokovacieho poriadku. V každom prípade, keby bol tento žalobný dôvod prípustný, v rozsahu, v akom sa týka nezohľadnenia akýchkoľvek iných opatrení, pričom tieto opatrenia konkrétne neidentifikuje, stačí rovnako ako ECB pripomenúť, že ECB nie je povinná analyzovať všetky teoreticky možné opatrenia, ale len tie opatrenia, ktoré sú relevantné a u ktorých existuje odôvodnený predpoklad dosiahnutia rovnakých cieľov. Z bodu 311 vyššie [ako aj z bodu 3.3.2 písm. b) rozhodnutia zo 17. júla 2018] pritom vyplýva, že ECB podrobne vykonala takéto preskúmanie. Ak má druhá žalobkyňa naopak v úmysle kritizovať závery ECB, ktorými odmieta iné zohľadnené a analyzované alternatívne opatrenia, treba odkázať na úvahy rozvinuté v rámci analýzy ostatných žalobných dôvodov, ktorými druhá žalobkyňa cielenejšie kritizuje posúdenie každého z týchto iných alternatívnych opatrení.

341    Deviaty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný.

342    Desiatym a jedenástym žalobným dôvodom žalobkyne spochybňujú skutočnosť, že ECB zohľadnila alternatívne opatrenia k opatreniu na odňatie povolenia, ktoré sa týkali odvolania správnej rady druhej žalobkyne a zániku hlasovacích práv niektorých akcionárov tejto žalobkyne.

343    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ECB zohľadnila a následne odmietla predmetné alternatívne opatrenia. Preto nemôžu druhej žalobkyni spôsobovať ujmu. Z toho vyplýva, že desiaty a jedenásty žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako neúčinný.

344    Pokiaľ ide napokon o štrnásty a pätnásty žalobný dôvod, ktoré sa ani tak netýkajú problému nedostatku právomoci ECB (pozri bod 203 vyššie), ako skôr smerujú k spochybneniu posúdenia ECB, pokiaľ ide o proporcionalitu opatrenia na odňatie povolenia vzhľadom na alternatívne opatrenia spočívajúce v samolikvidácii druhej žalobkyne a v jej predaji inému investorovi, tieto žalobné dôvody sa musia zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 326 až 329 vyššie.

345    Vzhľadom na všetky predchádzajúce skutočnosti treba dospieť k záveru, že analýza proporcionality opatrenia na odňatie povolenia nie je poznačená nesprávnymi posúdeniami.

346    Táto skupina žalobných dôvodov sa preto musí zamietnuť.

6.      O šestnástom a osemnástom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

347    V rámci šestnásteho žalobného dôvodu sa žalobkyne domnievajú, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie v rozsahu, v akom neobsahuje porovnávaciu analýzu situácie druhej žalobkyne a situácie iných porovnateľných bánk v oblasti AML/CFT, či už v Estónsku alebo inde. Tvrdia, že uvedené rozhodnutie neobsahuje v tejto súvislosti nijaké relevantné informácie od FSA a že FSA si žalobkyňu vybrala, aby ju použila ako exemplárny prípad, a to nie pre závažnosť jej nedostatkov, ale skôr vzhľadom na jej menšiu veľkosť, na jej finančnú silu, ktorá uľahčila jej likvidáciu, ako aj na skutočnosť, že má zahraničných vlastníkov, pre ktorých by bolo náročnejšie brániť sa voči takémuto postupu.

348    ECB nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

349    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené [pozri rozsudok z 9. marca 2017, Milkova, C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 55 a citovanú judikatúru, a stanovisko 1/17 (Dohoda CETA medzi EÚ a Kanadou) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 176 a citovanú judikatúru].

350    Okrem toho dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávnosť, z ktorej má prospech iná osoba (pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 84 a citovanú judikatúru).

351    Okrem toho bolo rozhodnuté, najmä vo veciach sankcií za porušenia v oblasti hospodárskej súťaže, že skoršia rozhodovacia prax inštitúcie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia v iných veciach majú výlučne orientačný charakter, pokiaľ ide o existenciu diskriminácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 134 a citovanú judikatúru).

352    V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že žalobkyne namietajú porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pričom sa odvolávajú len na neexistenciu porovnávacej analýzy porušení vytýkaných druhej žalobkyni a porušení, ktorých sa dopustili iné úverové inštitúcie.

353    V prvom rade treba pritom konštatovať, že porovnávacia analýza osoby zodpovednej za protiprávne konanie a iných osôb, ktoré sa dopustili iných podobných protiprávnych konaní, nie je na účely napadnutia akéhokoľvek protiprávneho konania fyzickej alebo právnickej osoby nevyhnutná. Jedinou analýzou, ktorú je potrebné vykonať, je analýza týkajúca sa posúdenia existencie skutkov, ktoré predstavujú porušenia, na základe právneho ustanovenia stanovujúceho určitý model konania. Závažnosť konania sa nesmie posudzovať vo vzťahu k závažnosti konania iných osôb, ale len vo vzťahu k zákonným štandardom vyžadovaným uplatniteľnými právnymi predpismi, pričom táto závažnosť je relevantná len na určenie primeraného sankčného opatrenia. Okrem toho z judikatúry pripomenutej v bode 351 vyššie vyplýva, že aj keby existovali iné rozhodnutia o odňatí povolenia iným úverovým inštitúciám pre porušenia regulačných požiadaviek v oblasti AML/CFT, ECB by týmito rozhodnutiami nebola viazaná.

354    V druhom rade v rozsahu, v akom žalobkyne opakujú, že ECB nemohla použiť predpisy v oblasti AML/CFT na prudenciálne účely, keďže v tejto oblasti nemá právomoc, toto tvrdenie treba zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 185 až 190 vyššie a pripomenúť, že porušenie predpisov v oblasti AML/CFT je dôvodom na odňatie povolenia stanoveným v článku 18 písm. f) smernice 2013/36 v spojení s článkom 67 ods. 1 uvedenej smernice.

355    Napokon treba zamietnuť aj ničím nepodložené tvrdenia žalobkýň týkajúce sa údajných dôvodov, pre ktoré si ECB mala vybrať druhú žalobkyňu ako prvú úverovú inštitúciu v Estónsku, ktorú sankcionuje za porušenie predpisov v oblasti AML/CFT.

356    Z toho vyplýva, že ani tento žalobný dôvod nemožno prijať.

357    V rámci osemnásteho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 porušuje aj zásady legitímnej dôvery a právnej istoty, a to v rozsahu, v akom FSA vôbec konkrétne nepreskúmala údajné obavy a uviedla nové vedenie druhej žalobkyne do omylu, keď mu nesprístupnila údajne vykonané posúdenia, ktorých cieľom bolo určiť, či úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá. Navyše uvedená žalobkyňa nemohla očakávať, že po rozkaze FSA jej bude odňaté povolenie.

358    ECB podporovaná Komisiou nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

359    Podľa ustálenej judikatúry právo uplatňovať zásadu ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej vzbudila inštitúcie Únie odôvodnené nádeje. Právo domáhať sa uplatnenia tejto zásady však predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a navzájom súhlasné záruky, pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia svojou povahou vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 75 a citovanú judikatúru).

360    Okrem toho treba pripomenúť, že hoci možnosť dovolávať sa ochrany legitímnej dôvery ako základnej zásady práva Únie má každý hospodársky subjekt, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania, nič to nemení na tom, že keď opatrný a obozretný hospodársky subjekt je schopný predvídať prijatie opatrenia Únie, ktoré môže ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa domáhať prospechu z tejto zásady, keď dôjde k prijatiu tohto opatrenia. Navyše hospodárske subjekty nemôžu mať legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môže byť zmenená v rámci voľnej úvahy inštitúcií Únie, a to osobitne v takej oblasti, ako je menová politika, ktorej predmetom je neustále prispôsobovanie v závislosti od zmien hospodárskej situácie (pozri rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 76 a citovanú judikatúru).

361    Napokon zásady ochrany legitímnej dôvery sa nemôže dovolávať osoba, ktorá porušila platné právo (pozri rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 68 a citovanú judikatúru).

362    V prejednávanej veci treba na úvod konštatovať, že žalobkyne namietajú porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery len na základe tých istých tvrdení, ktoré uviedli na podporu svojho tvrdenia o porušení zásady právnej istoty, pričom vôbec neuvádzajú, aké presné a bezpodmienečné záruky mohli druhej žalobkyni poskytnúť FSA alebo ECB v súvislosti so zachovaním jej povolenia. Navyše vytýkaným konaním je konanie PVO a nie konanie ECB.

363    Okrem toho treba v prvom rade konštatovať, že nielen že druhej žalobkyni neboli poskytnuté nijaké presné záruky v zmysle judikatúry uvedenej v bode 359 vyššie, ktoré by ju ubezpečili, že nedôjde k odňatiu jej povolenia, ale zo strany FSA tiež dostala dostatok upozornení v presne opačnom zmysle.

364    Z bodu 3.2 písm. d) rozhodnutia zo 17. júla 2018 totiž po prvé vyplýva, že FSA mala dve stretnutia s dozornou radou a správnou radou druhej žalobkyne, konkrétne 2. septembra a 30. októbra 2015, a jedno stretnutie s vlastníkom a správnou radou 30. novembra 2015, na ktorých FSA upozornila na to, že druhá žalobkyňa musí zmeniť svoje mechanizmy riadenia a postupy povinnej starostlivosti o klientov a že ak bude naďalej porušovať predpisy v oblasti AML/CFT, do úvahy budú prichádzať všetky prudenciálne opatrenia. Po druhé FSA mala po vydaní rozkazu, konkrétne 9. augusta 2016, ďalšie stretnutie s členom dozornej rady tejto žalobkyne, na ktorom diskutovala o zriadení nelegálnej pobočky v Lotyšsku a jasne uviedla, že zistené porušenia považuje za závažné a že zváži odňatie povolenia tejto žalobkyni, ak táto nevyrieši namietané problémy. Po tretie v novembri 2016 a v januári 2017 mala ešte ďalšie dve stretnutia so správnou radou druhej žalobkyne, počas ktorých zdôraznila potrebu zmeniť mechanizmy riadenia tejto žalobkyne a znovu uviedla, že ak neprestane s porušovaním, môžu byť prijaté akékoľvek prudenciálne opatrenia. Po štvrté 28. februára 2017 FSA oznámila dotknutej žalobkyni, že považuje predmetný rozkaz za čiastočne porušený, a 5. apríla 2017 jej zaslala žiadosť o informácie týkajúce sa jej prípadného zapojenia do plánu prania špinavých peňazí, v médiách označovaného ako „Russian Laundromat“ (ruská práčovňa). Po piate 10. apríla 2017 vydala vyhlásenie o tom, že žalobkyňa zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá. Dňa 7. februára 2018 prijala rozhodnutie o FOLTF, podľa ktorého neexistoval verejný záujem na prijatí opatrení na riešenie krízových situácií. Po šieste 7. augusta 2017 odmietla oznámiť 23 krajinám zámer žalobkyne pokračovať v poskytovaní cezhraničných finančných služieb. Po siedme v rámci poslednej kontroly na mieste, ktorú vykonala v dňoch 4. až 22. septembra 2017, odhalila nové porušenia v oblasti AML/CFT. Napokon až 8. februára 2018 FSA navrhla ECB odňať dotknutej žalobkyni povolenie.

365    V druhom rade aj za predpokladu, že by druhej žalobkyni boli poskytnuté takéto záruky, nemohla by sa ich dovolávať, keďže jednak za okolností opísaných v bode 362 vyššie bola schopná predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jej záujmy v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 360 vyššie a jednak porušovala právo v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 361 vyššie.

366    Z uvedených skutočností vyplýva, že táto skupina žalobných dôvodov sa musí zamietnuť.

7.      O dvadsiatom až dvadsiatom druhom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení podstatných formálnych náležitostí

367    Dvadsiatym a dvadsiatym prvým žalobným dôvodom, ktoré sú založené na porušení práva na obhajobu a práva byť vypočutý, žalobkyne uvádzajú po prvé, že lehota piatich dní, ktorá bola druhej žalobkyni poskytnutá na predloženie námietok k návrhu na odňatie povolenia, bola nedostatočná, po druhé, že počas konania im neboli oznámené vyhlásenia o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní a že tieto vyhlásenia boli na rozdiel od tvrdenia ECB relevantné. Po tretie tvrdia, že ECB nevysvetlila, v čom spočíva naliehavosť veci. Napokon tvrdia, že ustanovenia nariadenia o rámci JMD, ktoré stanovujú lehotu troch dní na predloženie námietok k návrhu na odňatie povolenia, predstavujú neprimerané a svojvoľné obmedzenie práva úverových inštitúcií na účinný prostriedok nápravy, a preto sú nezákonné.

368    V rámci dvadsiateho druhého žalobného dôvodu sa žalobkyne dovolávajú porušenia povinnosti odôvodnenia v rozsahu, v akom dôvody, na ktorých je založené rozhodnutie zo 17. júla 2018, sú povrchné a vágne a jasne z nich nevyplýva, ktoré osobitne závažné nedostatky odôvodňujú odňatie povolenia druhej žalobkyni na základe noriem dodržiavania predpisov pre celý bankový sektor.

369    ECB podporovaná Komisiou odmieta tvrdenia žalobkýň.

a)      O porušení práva byť vypočutý

370    Na úvod treba pripomenúť znenie článku 31 nariadenia o rámci JMD, nazvaného „Právo byť vypočutý“:

„1.      Pred prijatím rozhodnutia ECB týkajúceho sa dohľadu určeného účastníkovi, ktoré má nepriaznivý dopad na práva takéhoto účastníka, musí byť účastníkovi poskytnutá možnosť písomne namietať ECB skutočnosti, výhrady a právne dôvody, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu. …

3.      Účastníkovi je v princípe poskytnutá možnosť vyjadriť svoje námietky písomne v lehote dvoch týždňov od prijatia dokumentu, v ktorom sú uvedené skutočnosti, výhrady a právne dôvody, na ktorých ECB mieni založiť rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu.

ECB môže na žiadosť účastníka primerane lehotu predĺžiť.

ECB môže skrátiť lehotu na tri pracovné dni, ak sa vyskytnú osobitné okolnosti. Lehota sa skráti na tri pracovné dni tiež v situáciách upravených v článkoch 14 a 15 [základného] nariadenia o JMD.

4.      Bez ohľadu na odsek 3 a s výhradou odseku 5 môže ECB prijať rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu určené účastníkovi, ktoré má nepriaznivý dopad na práva takéhoto účastníka bez toho, aby poskytla účastníkovi možnosť vyjadriť námietky k skutočnostiam, výhradám a právnym dôvodom relevantným pre rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu pred jeho prijatím, ak je prijatie naliehavého rozhodnutia potrebné v záujme predísť závažnému poškodeniu finančného systému.

5.      Ak sa v súlade s odsekom 4 prijme naliehavé rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu, účastníkovi sa poskytne možnosť vyjadriť námietky k skutočnostiam, výhradám a právnym dôvodom relevantným pre rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu písomne bezodkladne po jeho prijatí. Účastníkovi sa v princípe poskytne možnosť vyjadriť svoje námietky písomne v lehote dvoch týždňov od prijatia rozhodnutia ECB týkajúceho sa dohľadu. ECB môže na žiadosť účastníka lehotu predĺžiť; lehota však nemôže presiahnuť šesť mesiacov. ECB preskúma rozhodnutie ECB týkajúce sa dohľadu s prihliadnutím na námietky účastníka a môže svoje rozhodnutie potvrdiť, zmeniť a doplniť alebo zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím ECB týkajúcim sa dohľadu.

…“

371    Podľa ustálenej judikatúry právo byť vypočutý, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu, zaručuje každému možnosť účinne a efektívne vyjadriť svoj názor v priebehu správneho konania, a to predtým, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy. Podľa judikatúry Súdneho dvora je účelom pravidla, podľa ktorého sa príjemcovi rozhodnutia, ktoré nepriaznivo zasahuje do jeho postavenia, musí umožniť, aby pred prijatím rozhodnutia predložil pripomienky, to, aby príslušný orgán rovnako účelne prihliadol na všetky relevantné skutočnosti (pozri rozsudok zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C‑189/18, EU:C:2019:861, bod 41 a citovanú judikatúru).

372    V prejednávanej veci z bodu 3.1 písm. a) rozhodnutia zo 17. júla 2018 vyplýva, že vzhľadom na to, že bolo prijaté na základe článku 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD, lehota na predloženie námietok bola tri dni a ECB sa rozhodla uplatniť svoju diskrečnú právomoc a predĺžila túto lehotu na päť pracovných dní.

373    Pritom treba po prvé uviesť, že ECB správne uplatnila relevantné ustanovenia nariadenia o rámci JMD týkajúce sa práva úverových inštitúcií, ktoré sú adresátmi rozhodnutia ECB, byť vypočuté, teda článok 31 ods. 3 uvedeného nariadenia.

374    Po druhé po vzore ECB je potrebné sa domnievať, že normotvorca Únie podrobil primeranosť lehoty stanovenej týmito ustanoveniami posúdeniu, v rámci ktorého zvážil protichodné záujmy, teda súkromné záujmy úverových inštitúcií na čo najdlhšej lehote na predloženie ich námietok na jednej strane a verejný záujem na čo najrýchlejšom obnovení zákonného stavu na druhej strane. Žalobkyne teda nemôžu spochybniť primeranosť lehôt stanovených v nariadení o rámci JMD, pokiaľ nevznášajú formálnu námietku nezákonnosti voči dotknutým ustanoveniam.

375    Ak žalobkyne vznášajú námietku nezákonnosti vo vzťahu k ustanoveniam nariadenia o rámci JMD, pokiaľ ide o neprimeranosť stanovenej lehoty na predloženie námietok k návrhu na odňatie povolenia, túto námietku treba zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom bola vznesené oneskorene. Žalobkyne ju totiž predložili až v štádiu repliky. Z judikatúry pritom vyplýva, že rámec sporu je vymedzený návrhom na začatie konania a námietka nezákonnosti je v štádiu repliky neprípustná. Okrem toho v prejednávanej veci sa námietka nezákonnosti nezakladá na žiadnej právnej alebo skutkovej okolnosti, ktorá by bola uplatnená v priebehu konania v zmysle článku 84 ods. 2 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. septembra 2005, Common Market Fertilizers/Komisia, T‑134/03 a T‑135/03, EU:T:2005:339, bod 51 a citovanú judikatúru).

376    Po tretie tvrdenie žalobkýň o neexistencii naliehavosti je neúčinné v rozsahu, v akom ECB v prejednávanej veci neuplatnila príslušné ustanovenia nariadenia o rámci JMD, teda článok 31 ods. 4 a 5 uvedeného nariadenia. ECB v skutočnosti správne uplatnila článok 31 ods. 3 tretí pododsek nariadenia o rámci JMD, keďže prijala svoje rozhodnutie na základe článku 14 základného nariadenia o JMD, čo je situácia, v ktorej sa lehota na vypočutie poskytnutá účastníkom konania skracuje na tri pracovné dni.

b)      O porušení práva na obhajobu

377    Pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu, žalobkyne len dodávajú, že jej neboli oznámené vyhlásenia o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní.

378    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 147 až 152 vyššie, vyhlásenia o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní sú len nezáväznými prípravnými aktmi, ktoré predchádzajú prípadnému prijatiu programov riešenia krízových situácií a ktorých prijatie nevyhnutne neznamená, že bude prijatý takýto program na základe nariadenia o JMD, a že medzi posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania a odňatím povolenia neexistuje funkčná rovnocennosť, aj keď skutočnosti, na ktorých sa oba akty zakladajú, sa môžu prelínať, keďže podmienky na odňatie povolenia sa zjavne líšia od úvah, na ktorých je založené posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania.

379    Ako správne uvádza ECB, v prejednávanej veci sa vyhlásenia o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní zakladali na dôvodoch odlišných od dôvodov rozhodnutia o odňatí povolenia. V rozsahu, v akom sa tieto dôvody prelínali, však boli tieto dôvody uvedené v návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia predloženom zo strany FSA, jedinému relevantnému v prejednávanej veci, ku ktorému mala druhá žalobkyňa možnosť vyjadriť sa. Výhradu založenú na neoznámení uvedených vyhlásení treba preto zamietnuť ako neúčinnú.

380    Okrem toho žalobkyne nemôžu ECB vytýkať, že neviedla dialóg s vedením a akcionármi subjektu, nad ktorým vykonáva dohľad, s cieľom dosiahnuť úplný súlad. Z bodov 23, 39 a 178 vyššie totiž vyplýva, že druhá žalobkyňa bola viackrát upozornená a mala viacero príležitostí viesť dialóg s FSA a že FSA počas celého konania v dostatočnej miere spolupracovala, aby vysvetlila, v akom rozsahu zistené nedostatky stále pretrvávajú.

c)      O porušení povinnosti odôvodnenia

381    Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa článku 22 ods. 2 druhého pododseku základného nariadenia o JMD sa v rozhodnutiach ECB uvedú dôvody, na ktorých sú založené.

382    Podľa článku 33 ods. 1 a 2 nariadenia o rámci JMD je súčasťou rozhodnutia ECB týkajúceho sa prudenciálneho dohľadu odôvodnenie tohto rozhodnutia. Odôvodnenie obsahuje podstatné skutočnosti a právne dôvody, na ktorých ECB založila svoje rozhodnutie týkajúce sa dohľadu.

383    Článok 39 ods. 1 nariadenia o rámci JMD spresňuje, že „dohliadaný subjekt sa považuje za významný dohliadaný subjekt, ak tak určí ECB v rozhodnutí ECB, ktoré je určené príslušnému dohliadanému subjektu…, pričom vysvetlí základné dôvody prijatia takéhoto rozhodnutia“.

384    Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenia spomenuté v bodoch 381 až 383 vyššie v rámci základného nariadenia JMD a nariadenia o rámci JMD iba pripomínajú povinnosť odôvodnenia, ktorú majú inštitúcie a orgány Únie na základe článku 296 druhého odseku ZFEÚ (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 121).

385    Povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú je potrebné odlišovať od dôvodnosti odôvodnenia, lebo táto otázka vyplýva z vecnej zákonnosti sporného aktu (pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 122 a citovanú judikatúru).

386    Z tohto hľadiska musí byť na jednej strane odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia aktu a príslušnému súdu preskúmať ho. Pokiaľ ide konkrétne o odôvodnenie individuálnych rozhodnutí, povinnosť odôvodniť takéto rozhodnutia má za cieľ, okrem snahy umožniť preskúmanie súdom, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť (pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 123 a citovanú judikatúru).

387    Na druhej strane požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu dotknutého aktu, od povahy uvádzaných dôvodov a od záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext a súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 124 a citovanú judikatúru).

388    V prejednávanej veci stačí konštatovať, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 má veľmi jasnú štruktúru (procesná časť, časť obsahujúca pripomenutie skutkových okolností veci, časť obsahujúca zhrnutie zistených nedostatkov založená na návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia, ktorý predložila FSA, a časť obsahujúca analýzu proporcionality opatrenia na odňatie povolenia založená na vlastnej analýze ECB) a vyčerpávajúcim spôsobom uvádza skutkové a právne okolnosti, na ktorých sú uvedené časti rozhodnutia založené. Okrem toho treba zdôrazniť, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté v kontexte viacročného dialógu medzi druhou žalobkyňou a FSA, ako je opísaný v bode 364 vyššie, ktorý umožňuje dospieť k záveru, že druhá žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností poznala skutkový a procesný kontext tohto rozhodnutia v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 387 vyššie. Okrem toho treba uviesť, že odôvodnenie tohto rozhodnutia umožnilo druhej žalobkyni pochopiť dôvody odôvodňujúce jeho prijatie a formulovať jej námietky a súdu Únie vykonať jeho preskúmanie, čo je v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 386 vyššie.

389    Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že táto skupina žalobných dôvodov sa musí zamietnuť.

8.      O dvadsiatom treťom a dvadsiatom štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené najmä na porušení práva druhej žalobkyne na prístup k spisu a práv akcionárov v rámci preskúmania

390    V rámci dvadsiateho tretieho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že bolo porušené právo druhej žalobkyne na prístup k spisu. Podľa ich názoru ECB protiprávne odmietla prístup vyžiadaný pred podaním žiadosti o preskúmanie, hoci dokumenty vyžiadané prvou žalobkyňou potrebovala na vypracovanie uvedenej žiadosti, a naopak povolila tento prístup po tom, čo ARV vyhlásil žiadosť o preskúmanie za prípustnú, pričom tým, že poskytla len 23 z 230 dokumentov v spise a všetky ostatné dokumenty považovala za dôverné, tento prístup v podstate odoprela.

391    Dvadsiatym štvrtým žalobným dôvodom žalobkyne uvádzajú viaceré porušenia práv prvej žalobkyne v rámci preskúmania, ktoré narúšajú zákonnosť rozhodnutia zo 17. júla 2018 do takej miery, že odôvodňujú jeho zrušenie.

392    V prvom rade ECB sa údajne dopustila pochybenia v rozhodnutí z 26. marca 2018, a to v rozsahu, v akom toto rozhodnutie obsahuje nesprávnu informáciu, že žiadosť o preskúmanie mohla podať len úverová inštitúcia, hoci rozhodnutie ARV konštatovalo, že takúto žiadosť je oprávnený podať aj akcionár. Okrem toho neoznámila toto rozhodnutie prvej žalobkyni, hoci tá mala právo požiadať o jeho preskúmanie.

393    V druhom rade žalobkyne vytýkajú ECB, že neposkytla prvej žalobkyni prístup k spisu pred pojednávaním na ARV a tým jej zabránila správne sformulovať a dostatočne podložiť jej žiadosť o preskúmanie, pričom sa opierala o údajné dôvody zachovania dôvernosti.

394    V treťom rade právo prvej žalobkyne byť vypočutá bolo obmedzené z dôvodu neprimerane krátkej lehoty, ktorá jej bola poskytnutá na predloženie dodatočných námietok po sprístupnení spisu.

395    Vo štvrtom rade žalobkyne tvrdia, že ECB neposkytla ARV prístup k úplnému zneniu rozhodnutia z 26. marca 2018, ktoré predložila len prvá žalobkyňa v cenzurovanom znení, ktoré mala vďaka tomu, že ho našla na internetovej stránke FSA. Možnosť dosiahnuť nestranné a objektívne preskúmanie bola následne narušená tým, že preskúmanie ARV sa obmedzilo len na právne dôvody a výhrady uvedené v žiadosti o preskúmanie, čo je obmedzenie stanovené v článku 10 ods. 2 rozhodnutia 2014/360, ktoré nemá nijaký základ v článku 24 základného nariadenia o JMD.

396    V piatom rade žalobkyne vytýkajú ECB, že do preskúmania nezapojila zástupcov druhej žalobkyne, napríklad likvidátorov alebo bývalých riaditeľov, čo je zjavne v rozpore so zásadami spravodlivého procesu a porušuje právo uvedenej žalobkyne byť vypočutá, ktoré je predmetom uvedeného rozhodnutia.

397    V šiestom rade žalobkyne poukazujú na nedostatok odôvodnenia rozhodnutia zo 17. júla 2018 v rozsahu, v akom v ňom nie sú uvedené dôvody zamietnutia žiadosti o preskúmanie. Možnosť zohľadniť aj odôvodnenie stanoviska tohto výboru nemôže napraviť nedostatok odôvodnenia v uvedenom rozhodnutí, keďže požiadavku stanovenú v článku 24 ods. 9 základného nariadenia o JMD nemožno splniť odôvodnením per relationem.

398    ECB podporovaná Komisiou odmieta tvrdenia žalobkýň.

399    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 22 ods. 2 základného nariadenia o JMD, článku 32 nariadenia o rámci JMD a článku 20 rozhodnutia 2014/360 sa v konaniach plne rešpektuje právo dotknutých osôb na obhajobu. Dotknuté osoby majú právo na prístup k dokumentácii ECB s výhradou oprávnených záujmov iných osôb pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo prístupu k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie.

400    Okrem toho podľa článku 24 ods. 5 základného nariadenia o JMD môže o preskúmanie rozhodnutia ECB požiadať akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorej je toto rozhodnutie určené alebo ktorej sa toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

401    V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, že druhá žalobkyňa nepodala návrh na preskúmanie podľa článku 24 základného nariadenia o JMD, hoci mala na to právo. V druhom rade, pokiaľ ide o prvú žiadosť o prístup podanú prvou žalobkyňou, táto podala žiadosť o prístup 15. apríla 2018, teda po ukončení pôvodného postupu dohľadu, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia z 26. marca 2018.

402    Rozhodnutie z 26. marca 2018 nebolo určené prvej žalobkyni a podľa judikatúry Súdneho dvora ju nemožno považovať za osobu priamo a osobne dotknutú týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923, body 108 až 114 a bod 119).

403    Za týchto okolností sa ECB nedopustila nijakého pochybenia, keď neposkytla prístup k spisu prvej žalobkyni, ktorá nebola dotknutou osobou v zmysle článku 22 ods. 2 základného nariadenia o JMD a článkov 26 a 32 nariadenia o rámci JMD, v čase podania jej prvej žiadosti.

404    Pokiaľ ide o druhú žiadosť o prístup, ktorá bola podaná 26. apríla 2018 spolu so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia z 26. marca 2018, ako aj o ostatné výhrady týkajúce sa priebehu konania, treba zdôrazniť, že ARV prijal žiadosť prvej žalobkyne o preskúmanie na základe článku 24 ods. 5 základného nariadenia o JMD ako prípustnú. Kritériá prípustnosti stanovené v tomto ustanovení, ktoré sa zhodujú s kritériami stanovenými v článku 263 ZFEÚ pre súdne prostriedky nápravy, sa v prípade uvedenej žalobkyne považovali za splnené na základe uznesenia z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623). ARV preto tiež v súlade s článkom 20 rozhodnutia 2014/360 vyhovel žiadosti žalobkyne o prístup k spisu na základe jej postavenia žiadateľky o preskúmanie.

405    V tejto súvislosti však treba poznamenať, že keby nebolo prijaté uznesenie z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623), prvá žalobkyňa by sa nepovažovala za aktívne legitimovanú na podanie žiadosti o preskúmanie, a že Súdny dvor už medzitým zrušil toto uznesenie rozsudkom z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. (C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923). V dôsledku toho boli uvedenej žalobkyni v skutočnosti poskytnuté také možnosti, ako je preskúmanie, ktoré je vo vzťahu k súdnemu preskúmaniu ďalším prostriedkom nápravy, a prístup k spisu, na ktoré nemala byť oprávnená.

406    Za týchto osobitných okolností, ktoré sa už nemôžu opakovať, keďže Súdny dvor zrušil uznesenie z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623), o ktoré sa ARV opieral, a vzhľadom na to, že prvá žalobkyňa nebola oprávnená podať túto žalobu v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia zo 17. júla 2018, ako vyplýva z obsahu bodu 100 vyššie, ako aj na to, že druhá žalobkyňa nie je oprávnená uplatniť takéto žalobné dôvody, keďže nebola účastníkom preskúmania vzhľadom na to, že sa rozhodla nepodať žiadosť o preskúmanie, hoci na to mala právo, žalobné dôvody založené na porušení práva na obhajobu v rámci preskúmania treba zamietnuť ako neprípustné.

407    V každom prípade aj za predpokladu, že by sa tieto žalobné dôvody mali považovať za prípustné, nemôžu viesť k zrušeniu rozhodnutia zo 17. júla 2018, keďže ani v prípade neexistencie týchto prípadných procesných vád by rozhodnutie nemohlo dospieť k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, EU:C:1990:67, bod 31), čo potvrdzuje analýza uvedená v bodoch 105 až 389 vyššie.

9.      O dvadsiatom piatom žalobnom dôvode, ktorý je uvedený na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania a založený na nezákonnosti rozhodnutia zo 17. júla 2018

408    Dvadsiaty piaty žalobný dôvod, ktorý je uvedený na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia o trovách konania, je založený na nezákonnosti rozhodnutia zo 17. júla 2018.

409    ECB podporovaná Komisiou namieta proti tvrdeniam žalobkýň.

410    V prejednávanej veci žiaden zo žalobných dôvodov uvedených vo veci T‑584/18 neumožňuje dospieť k záveru, že rozhodnutie zo 17. júla 2018 je nezákonné.

411    Tento žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

10.    O návrhu na nariadenie vykonania dokazovania

412    Žalobkyne vo svojich písomných podaniach opakovane navrhujú, aby Všeobecný súd nariadil vykonanie rôznych dôkazných prostriedkov: po prvé, aby nariadil ECB a FSA predložiť dokumenty vrátane rozhodnutí o FOLTF, po druhé, aby nariadil predložiť akty, ktoré preukazujú že ECB prijala rozhodnutie vo veci samolikvidácie, a vykonať výsluch dotknutých úradníkov ECB, po tretie, aby nariadil ECB a Estónskej republike sprístupniť zistenia o porušeniach právnych predpisov v oblasti AML/CFT a vykonať výsluch prezidenta FSA a dotknutých úradníkov ECB, a po štvrté, aby nariadil ECB označiť konkrétne klamlivé vyhlásenia údajne predložené žalobkyňami a sprístupniť dokumenty preukazujúce, že ECB a FSA si vymenili korešpondenciu vo veci pobočky v Lotyšsku, ktorá zostala nevyriešeným problémom aj po urovnaní v správnom konaní v Lotyšsku, ako aj predvolať prezidenta FSA a dotknutých úradníkov ECB na výsluch.

413    ECB nesúhlasí s návrhom žalobkýň na nariadenie vykonania dokazovania, keďže navrhované dôkazné prostriedky nespĺňajú podmienky vyžadované judikatúrou, ako aj článkom 88 rokovacieho poriadku, týkajúce sa najmä relevantnosti a nevyhnutnosti požadovaných informácií na účely zistenia určitých skutkových okolností a rozhodnutia vo veci.

414    Na úvod treba uviesť, že návrh žalobkýň predstavuje návrh na vykonanie dôkazných prostriedkov v zmysle článku 91 písm. b) až d) rokovacieho poriadku, navrhnutý podľa článku 88 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku.

415    Z odseku 2 článku 88 tohto rokovacieho poriadku vyplýva, že návrh uvedený v odseku 1 musí presne uvádzať predmet navrhovaných opatrení a dôkazných prostriedkov a ich dôvody. Uvedené ustanovenie okrem toho spresňuje, že ak je tento návrh podaný po prvej výmene vyjadrení, účastník konania, ktorý návrh podáva, musí uviesť dôvody, pre ktoré ho nemohol podať skôr.

416    V prejednávanej veci po prvé väčšina návrhov na vykonanie dokazovania s výnimkou návrhu na predloženie „rozhodnutí o FOLTF“ bola po prvýkrát podaná v štádiu repliky. Žalobkyne vo svojom návrhu vôbec nevysvetľujú dôvody tohto omeškania. Tieto návrhy sa preto musia zamietnuť ako neprípustné.

417    V každom prípade treba konštatovať, že návrhy na vykonanie dokazovania nie sú dostatočne presné, pokiaľ ide o predmet a relevantnosť svedeckých výpovedí a dokumentov, ktoré sa majú predložiť.

418    Treba totiž uviesť, ako to urobila ECB a Komisia, že jednak otázky, ku ktorým žalobkyne navrhujú vypočuť svedkov, nemajú za cieľ zistiť skutkový stav, ale potvrdiť súbor jednoduchých nepodložených tvrdení žalobkýň. Tieto tvrdenia by pritom ani v prípade ich potvrdenia neboli relevantné pre rozhodnutie vo veci. Okrem toho treba konštatovať, že návrh na výsluch svedkov je tiež čiastočne nepresný vzhľadom na identifikáciu osôb, ktoré majú byť vypočuté.

419    Na druhej strane, pokiaľ ide o návrhy na predloženie dokumentov, po prvé, pokiaľ ide o „rozhodnutia o FOLTF“ (jediný návrh na vykonanie dokazovania podaný v štádiu žaloby, a teda nie oneskorene), tento návrh sa musí zamietnuť na základe úvah uvedených v bode 181 vyššie. Po druhé, ako bolo konštatované v bode 279 vyššie, zistenia o porušeniach právnych predpisov v oblasti AML/CFT dostatočne vyplývajú z rozhodnutia zo 17. júla 2018. Po tretie z bodu 267 vyššie vyplýva, že na účely rozhodnutia vo veci nie je nevyhnutné určiť, či FSA a ECB považovali otázku týkajúcu sa pobočky v Lotyšsku za stále otvorenú alebo nie.

420    Z uvedených skutočností vyplýva, že návrhy na vykonanie dokazovania sa musia zamietnuť ako oneskorené a čiastočne nedôvodné, alebo subsidiárne ako nedôvodné v celom rozsahu.

421    S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti sa žaloba vo veci T‑584/18 musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

422    Podľa článku 137 rokovacieho poriadku v prípade, že sa nevydá rozhodnutie vo veci samej, rozhodne o trovách konania Všeobecný súd podľa voľného uváženia.

423    Vzhľadom na úvahy, ktoré viedli Všeobecný súd ku konštatovaniu, že konanie vo veci T‑351/18 sa má zastaviť, spravodlivým posúdením okolností prejednávanej veci bude rozhodnutie, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

424    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže v prejednávanom prípade žalobkyne nemali úspech vo veci T‑584/18, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené ECB v súlade s jej návrhmi.

425    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania vo veci T‑584/18.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Veci T351/18 sa T584/18 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

2.      Konanie vo veci T351/18 sa zastavuje.

3.      Žaloba vo veci T584/18 sa zamieta.

4.      Vo veci T351/18 Ukrselhosprom PCF LLC, Versobank AS, Európska centrálna banka (ECB) a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

5.      Vo veci T584/18 Ukrselhosprom PCF a Versobank sú povinné znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené ECB.

6.      Vo veci T‑584/18 Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Costeira

Gratsias

Kănčeva

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. októbra 2021.

Podpisy


Obsah



*      Jazyk konania: angličtina.