NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 31. januára 2013 (1)
Vec C‑418/11
TEXDATA Software GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberlandesgericht Innsbruck (Rakúsko)]
„Právo obchodných spoločností – Sloboda usadiť sa – Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ – Smernica 2009/101/ES, štvrtá smernica 78/660/EHS, jedenásta smernica 89/666/EHS – Zverejňovanie účtovných dokladov kapitálových spoločností a ich pobočiek – Sankcie stanovené v prípade nezverejnenia – Primeranosť sankcie – Zásada účinnej súdnej ochrany – Zásada dodržiavania práva na obranu – Zásada ne bis in idem“
1. Bráni právo Únie vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej po prekročení lehoty stanovenej na zverejnenie účtovných dokladov obchodných spoločností bezodkladne nasleduje uloženie peňažnej pokuty jednak danej spoločnosti a jednak jej orgánom, a to bez upozornenia a predchádzajúcej možnosti vyjadriť sa k uvedeným skutočnostiam, pričom v prípade ich pretrvávajúceho nezverejnenia táto vnútroštátna právna úprava stanovuje bezodkladné uplatnenie ďalších sankcií? Toto je v podstate prejudiciálna otázka, ktorú predmetným návrhom na začatie prejudiciálneho konania predložil rakúsky Oberlandesgericht Innsbruck.
2. Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor predovšetkým o to, aby preskúmal zlučiteľnosť uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bola nedávno zavedená v Rakúsku, so slobodou usadiť sa podľa článkov 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ a s ustanoveniami týkajúcimi sa sankcií za nezverejnenie účtovných dokladov na základe smerníc Únie v oblasti obchodných spoločností, rovnako ako so zásadami účinnej súdnej ochrany, dodržiavania práva na obranu a ne bis in idem, ktoré vychádzajú z rôznych ustanovení Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“).
3. Napriek tomu, že predmetná prejudiciálna otázka má v konaní vo veci samej relatívne menší význam, Súdny dvor má v tejto veci vyjadriť stanovisko k otázkam týkajúcim sa práva Únie, ktoré nie sú vôbec zanedbateľné.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
4. V článku 6 prvej smernice v oblasti obchodných spoločností, t. j. smernice 68/151/EHS(2), ktorý sa po zrušení tejto smernice stal článkom 7 smernice 2009/101/ES(3), sa stanovuje:
„Členské štáty ustanovia primerané sankcie v prípade:
a) nezverejnenia účtovných dokladov, ako to vyžaduje článok 2 písm. f)…“
5. V článku 60a štvrtej smernice v oblasti obchodných spoločností, t. j. smernice 78/660/EHS(4), sa stanovuje, že „členské štáty stanovia pravidlá o sankciách za porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa uplatňovali. Predpísané sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce“.
6. Jedenásta smernica v oblasti obchodných spoločností, t. j. smernica 89/666/EHS(5), v článku 1 ods. 1 stanovuje:
„Listiny a údaje týkajúce sa pobočiek vytvorených v členskom štáte spoločnosťami, ktoré sa spravujú právnymi predpismi iného členského štátu a na ktoré sa vzťahuje smernica 68/151/EHS, sú zverejňované v súlade s článkom 3 uvedenej smernice podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom sa nachádza pobočka.“
7. Podľa článku 12 tejto smernice „členské štáty [s]tanovia primerané sankcie pre prípad, že nedôjde k zverejneniu stanovenému v článk[u] 1…“.
B – Vnútroštátne právo
8. Na základe § 277 ods. 1 rakúskeho Unternehmensgesetzbuch (rakúsky Zákonník o obchodných spoločnostiach, ďalej len „UGB“) sú zákonní zástupcovia kapitálových spoločností povinní po prerokovaní na valnom zhromaždení a v lehote deväť mesiacov odo dňa vypracovania súvahy predložiť registrovému súdu príslušnému podľa sídla spoločnosti účtovnú závierku, výročnú správu a niektoré iné doklady týkajúce sa spoločnosti.
9. V § 280a UGB s názvom „Povinnosť zverejnenia pobočiek zahraničných kapitálových spoločností“ sa stanovuje, že v prípade pobočiek zahraničných kapitálových spoločností musia zástupcovia týchto pobočiek v súlade s § 277 UGB zverejniť v nemeckom jazyku účtovné dokumenty vypracované, overené a uverejnené podľa práva členského štátu, ktorým sa hlavná prevádzkareň spoločnosti spravuje.(6)
10. V § 283 UGB s názvom „Peňažné pokuty“ sa stanovujú dôsledky nesplnenia si uvedených povinností zverejňovania. Tento paragraf bol v roku 2011 predmetom zmien a doplnení (ďalej len „reforma z roku 2011“).(7)
11. Podľa prvého odseku tohto ustanovenia v znení neskorších predpisov sa na členov predstavenstva alebo likvidátorov vzťahuje § 277 UGB a v prípade pobočky zahraničnej kapitálovej spoločnosti sa na osoby poverené jej zastupovaním vzťahuje § 280a UGB pod hrozbou sankcie spočívajúcej v peňažnej pokute uloženej súdom vo výške od 700 do 3 600 eur. Táto pokuta sa ukladá po uplynutí lehoty na zverejnenie, pričom sa ukladá opakovane každé dva mesiace, pokým si príslušné orgány nesplnia povinnosť.
12. V § 283 ods. 2 a 3 UGB sa stanovuje postup ukladania peňažnej pokuty, ktorý sa skladá z dvoch fáz. V prvej fáze, ktorú upravuje ods. 2 predmetného paragrafu, sa orgánom spoločnosti, ktoré si do posledného dňa predpísanej lehoty nesplnili povinnosť zverejnenia, uloží prostredníctvom uznesenia súdu peňažná pokuta vo výške 700 eur, a to bez akéhokoľvek prechádzajúceho procesného úkonu. Táto absencia procesných úkonov, ktoré by predchádzali udeleniu prvej sankcie, je novým prvkom reformy z roku 2011, zameranej na zmenu praxe rakúskych súdov uplatňovanej počas prechádzajúcej právnej úpravy a spočívajúcej v tom, že spoločnostiam, ktoré si neplnili dané povinnosti, sa pred udelením sankcie zasielali výzvy.(8)
13. Podľa toho istého § 283 ods. 2 UGB je možné upustiť od uloženia peňažnej pokuty iba v prípade, ak povinný orgán dané doklady zjavne nemohol zverejniť včas z dôvodu nepredvídateľnej alebo neodvrátiteľnej udalosti. Prijatie uznesenia súdu je za týchto okolností možné pozastaviť najviac na štyri týždne. Dotknutý orgán spoločnosti má 14 dní na podanie opravného prostriedku voči uzneseniu o uložení peňažnej pokuty, pričom uvedie dôvody nesplnenia si povinnosti. Ak príslušný orgán uznesenie súdu nenapadne, toto uznesenie sa stáva právoplatným. Ak je opravný prostriedok podaný neskoro alebo je neodôvodnený, súd ho uznesením zamietne. Súd však môže odpustiť zmeškanie lehoty na odvolanie.
14. V § 283 ods. 3 UGB sa stanovuje prípadná druhá fáza konania o uložení peňažnej pokuty. Podľa tohto odseku má podanie odôvodneného odvolania proti uzneseniu o udelení peňažnej pokuty podľa ods. 2 v lehote za následok stratu vykonateľnosti tohto uznesenia, na základe čoho sa začína riadne konanie. Toto konanie sa môže skončiť odložením veci alebo uložením peňažnej pokuty vo výške 700 až 3 600 eur. Dotknutý orgán spoločnosti má možnosť sa proti uloženiu peňažnej pokuty v riadnom konaní odvolať.
15. V prípade, že príslušné dokumenty neboli zverejnené ani v dvoch mesiacoch nasledujúcich po uplynutí lehoty na zverejnenie podľa § 277 UGB uvedenej v bode 8 vyššie, v § 283 ods. 4 UGB sa stanovuje, že sa uloží ďalšia pokuta vo výške 700 eur, a to na základe uznesenia, ktoré sa v prípade pretrvávajúceho nezverejnenia opakovane vydáva každé ďalšie dva mesiace. V § 283 ods. 5 UGB sa stanovuje, že v prípade podnikov, ktoré je možné na základe kritérií uvedených v samotnom UGB kvalifikovať ako stredne veľké alebo veľké, sa peňažné pokuty podľa ods. 3 aj ďalšie pokuty udeľované opakovane pri pretrvávajúcom neplnení si povinnosti zverejnenia zvyšujú trojnásobne, resp. šesťnásobne.
16. Podľa § 283 ods. 7 UGB sa povinnosti zákonných zástupcov v súlade s § 277 a § 280a vzťahujú aj na spoločnosti. Ak si spoločnosť neplní tieto povinnosti prostredníctvom svojich orgánov, na základe uznesenia súdu je súčasne povinná zaplatiť peňažnú pokutu aj samotná právnická osoba.
II – Skutkové okolnosti, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
17. Texdata Software GmbH (ďalej len „Texdata“) je spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Karlsruhe (Nemecko), ktorá sa zaoberá vývojom a predajom softvéru. V Rakúsku vykonáva činnosť prostredníctvom pobočky, ktorá bola do rakúskeho obchodného registra zapísaná 4. marca 2008 ako zahraničná spoločnosť.
18. Uznesením z 5. mája 2011 uložil Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck) podľa § 283 ods. 2 UGB v znení neskorších predpisov z roku 2011 spoločnosti Texdata dve peňažné pokuty, každú vo výške 700 eur, za neoznámenie ročných účtovných závierok k 31. decembru 2008 a k 31. decembru 2009 do uplynutia stanovenej lehoty, ktorej posledný deň vnútroštátny súd určil na 28. február 2011.
19. Dňa 23. mája 2011 boli na Landesgericht v stanovenej lehote podané dve námietky, v ktorých sa uvádza, že uloženie peňažnej pokuty bez predošlej výzvy alebo upomienky nie je prípustné a že v každom prípade je možné oznámiť len tie ročné účtovné závierky, ktoré už boli zverejnené na Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) a do ktorých je možné na uvedenom súde nahliadnuť prostredníctvom elektronickej justície.
20. V ten istý deň Texdata doručila na Landesgericht aj obe ročné účtovné závierky.
21. Dvomi uzneseniami z 25. mája 2011 Landesgericht rozhodol, že obe uznesenia o uložení peňažnej pokuty stratili vykonateľnosť v dôsledku včas podaných námietok, a v riadnom konaní podľa § 283 ods. 3 a 7 UGB znovu uložil spoločnosti dve peňažné pokuty, každú vo výške 700 eur, pretože príslušné ročné účtovné závierky nepredložila v stanovenej lehote.
22. Na základe odvolania spoločnosti Texdata proti týmto dvom uzneseniam si vnútroštátny súd položil otázku zlučiteľnosti predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy v znení predpisov z roku 2011 s právom Únie a z tohto dôvodu prerušil konanie, pričom sa obrátil na Súdny dvor s touto prejudiciálnou otázkou:
„Bráni právo Únie vo svojom platnom znení, predovšetkým:
1. sloboda usadiť sa podľa článkov 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ;
2. všeobecná právna zásada (článok 6 ods. 3 ZEÚ) účinnej právnej ochrany (zásada efektivity);
3. právo byť vypočutý podľa článku 47 ods. 2 [Charty] (článok 6 ods. 1 ZEÚ) a článku 6 ods. 2 [EDĽP] (článok 6 ods. 1 ZEÚ);
4. zásada ne bis in idem podľa článku 50 [Charty] alebo
5. ustanovenia o sankciách pri postupoch zverejňovania podľa článku 6 smernice 68/151/EHS, článku 60a smernice 78/660/EHS a článku 38 ods. 6 smernice 83/349/EHS(9);
takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je prekročenie zákonnej deväťmesačnej lehoty na zostavenie a zverejnenie účtovnej uzávierky voči príslušnému súdu, ktorý vedie databázu spoločností (= obchodný register),
– bez predchádzajúcej možnosti vyjadriť sa k existencii povinnosti zverejnenia a k eventuálnym prekážkam, a najmä bez predchádzajúceho skúmania, či uvedená účtovná závierka vôbec bola predložená registrovému súdu sídla hlavnej prevádzkarne, a
– bez predchádzajúcej individuálnej výzvy adresovanej spoločnosti alebo orgánom, ktoré sú oprávnené spoločnosť zastupovať, aby si splnili povinnosť zverejniť účtovnú závierku,
dôvodom na to, aby tento súd bezodkladne uložil spoločnosti a každému orgánu, ktorý je oprávnený spoločnosť zastupovať, peňažnú pokutu vo výške najmenej 700 eur z dôvodu absencie dôkazu o tom, že táto povinnosť bola splnená, a to na základe fikcie, že spoločnosť a jej orgány si vlastným zavinením nesplnili povinnosť zverejniť účtovnú závierku, a v prípade ďalšieho omeškania za každé dva mesiace bezodkladne uložil spoločnosti a orgánom oprávneným spoločnosť zastupovať ďalšie peňažné pokuty vo výške najmenej 700 eur, opäť z dôvodu absencie dôkazu o opaku a na základe fikcie, že spoločnosť a jej orgány si nesplnili povinnosť zverejniť účtovnú závierku vlastným zavinením?“
III – Konanie pred Súdnym dvorom
23. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 10. augusta 2011. Písomné vyjadrenia predložili Texdata, rakúska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia.
24. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. novembra 2012, sa zúčastnili Texdata, rakúska vláda a Komisia.
IV – Právna analýza
A – O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
25. Najprv treba preskúmať tvrdenia, ktoré namietajú neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
26. Rakúska vláda upozorňuje na sériu chýb pri odkazovaní na vnútroštátne právo v rámci uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zastáva názor, že vnútroštátny súd tieto právne predpisy nepredstavil spôsobom, ktorý by Súdnemu dvoru umožnil rozhodnúť riadne a nie iba hypoteticky.
27. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné pripomenúť, že na základe ustálenej judikatúry konanie o prejudiciálnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ nie je zamerané na výklad zákonných alebo podzákonných vnútroštátnych predpisov, a preto dôsledkom prípadných nepresností týkajúcich sa opisu dotknutých vnútroštátnych ustanovení v rámci návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania nemôže byť to, že Súdny dvor nebude schopný rozhodnúť o prejudiciálnej otázke predloženej vnútroštátnym súdom.(10) Pokiaľ ide o prejednávanú vec, zastávam názor, že na základe obsahu uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania má Súdny dvor k dispozícii skutkové a právne informácie potrebné na to, aby o otázkach, ktoré mu boli predložené, riadne rozhodol.
28. Hoci vláda Spojeného kráľovstva formálne nevzniesla námietku neprípustnosti, uvádza, že jej nie je jasné, z akého dôvodu sa nový postup podľa § 283 UGB zavedený reformou z roku 2011 uplatňuje retroaktívne na povinnosť predložiť účtovné závierky týkajúce sa rokov 2008 a 2009.
29. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že úlohou Súdneho dvora nie je rozhodnúť o výklade a uplatniteľnosti vnútroštátnych ustanovení alebo zistiť skutkové okolnosti relevantné na riešenie sporu vo veci samej. Súdny dvor totiž musí v rámci rozdelenia právomocí medzi vnútroštátnymi súdnymi orgánmi a súdnymi orgánmi Únie zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého sa začleňuje prejudiciálna otázka, tak ako ju vymedzuje vnútroštátne rozhodnutie.(11) Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že určenie vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej ratione temporis je otázkou výkladu vnútroštátneho práva, ktorá nepatrí do právomoci Súdneho dvora rozhodujúceho v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(12)
30. Z predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru vyplýva, že prejudiciálna otázka sa má považovať za prípustnú.
B – O prejudiciálnej otázke
1. Sloboda usadiť sa a smernice v oblasti obchodných spoločností
a) Všeobecné poznámky
31. Prvou a piatou časťou prejudiciálnej otázky, ktorými sa treba podľa mňa zaoberať spoločne, žiada vnútroštátny súd v podstate rozhodnutie o tom, či sa sloboda usadiť sa podľa článkov 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ, ako aj ustanovenia článku 6 prvej smernice 68/151/EHS, článku 60a štvrtej smernice 78/660/EHS a článku 38 ods. 6 siedmej smernice 83/349/EHS majú vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá, ktorú stanovuje UGB v znení neskorších predpisov z roku 2011, ktorú opisujú body 10 až 16 vyššie, týkajúcej sa sankčného režimu za nesplnenie si povinnosti zverejňovania účtovných dokladov kapitálových spoločností.
32. Vnútroštátny súd sa zaoberá predovšetkým otázkou, či cieľ zverejniť ročné účtovné závierky nie je možné dosiahnuť rovnako účinným spôsobom, ale prostredníctvom menej „drastického“ postupu, ako je ten, ktorý zaviedla reforma z roku 2011, t. j. napríklad postupu platného pred touto reformou.(13) Nový režim spôsobuje zahraničným spoločnostiam zbytočné výdavky a záťaž, keďže pri ochrane svojich práv vyplývajúcich zo slobody usadiť sa sú prinútené obrátiť sa na advokáta v situácii, keď by sa na zistenie, či už tieto spoločnosti zverejnili príslušné účtovné doklady, čiže súvahy zverejnené na súde príslušnom podľa miesta hlavnej prevádzkarne, bolo možné obrátiť na tento zahraničný súd alebo hlavnú prevádzkareň samotnej spoločnosti.
33. Predbežne treba uviesť, že povinnosť zverejniť ročné účtovné závierky, ako aj príslušný sankčný režim v súlade s vnútroštátnymi predpismi, ktoré sú predmetom prejednávania vo veci samej, sa uplatňujú na spoločnosť Texdata, keďže táto nemecká kapitálová spoločnosť vykonáva v Rakúsku činnosť prostredníctvom pobočky registrovanej v tejto krajine ako zahraničná pobočka kapitálovej spoločnosti. V tejto súvislosti zastávam v súlade s vyjadrením Spojeného kráľovstva názor, že na analýzu prejednávanej veci nie je uplatniteľná siedma smernica 83/349/EHS o konsolidovaných účtovných závierkach uvedená vnútroštátnym súdom, ktorá sa vzťahuje na skupiny podnikov zriadených materskými spoločnosťami a filiálkami so samostatnou právnou subjektivitou(14), ale skôr jedenásta smernica 89/666/EHS o požiadavkách na sprístupnenie údajov týkajúcich sa pobočiek kapitálových spoločností. Navyše, ako už bolo uvedené v bode 4, prvú smernicu 68/151/EHS, na ktorú sa odvoláva vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zrušila a nahradila smernica 2009/101/ES.
34. Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že skutočnosť, že vnútroštátny súd z formálnej stránky predložil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, a to bez ohľadu na to, či na ne v texte svojich otázok vnútroštátny súd odkázal. V tejto súvislosti Súdnemu dvoru prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahovať prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu.(15)
35. S ohľadom na skutkové okolnosti týkajúce sa veci samej a príslušné rakúske právne predpisy bude potrebné, aby Súdny dvor okrem článkov 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ urobil výklad smernice 2009/101/ES, štvrtej smernice 78/660/EHS a jedenástej smernice 89/666/EHS.
b) O smerniciach 2009/101/ES, 78/660/EHS a 89/666/EHS
36. Všetky uvedené smernice patria medzi doplňujúce opatrenia prijaté zákonodarcom Únie na uľahčenie výkonu slobody usadiť sa. Všetky predstavujú vykonávacie ustanovenia článku 50 ods. 2 písm. g) ZFEÚ(16), ako aj Všeobecného programu na zrušenie obmedzení slobody usadiť sa prijatého Radou 18. decembra 1961(17), v rámci ktorých sa stanovuje koordinácia ochranných opatrení požadovaných od spoločností v členských štátoch na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb. Tieto ochranné opatrenia zahŕňajú povinné zverejňovanie niektorých významných informácií týkajúcich sa samotných spoločností. Práve z tohto hľadiska obsahujú uvedené smernice ustanovenia s cieľom koordinovať vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa zverejňovania významných informácií o obchodných spoločnostiach.(18)
37. Z rôznych odôvodnení týchto smerníc vyplýva, že hlavným cieľom koordinácie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zverejňovania je konkrétne ochrana záujmov tretích osôb. Stanovenie povinnosti zverejňovania pre obchodné spoločnosti má za cieľ umožniť tretím osobám, ktoré obchodujú alebo majú v úmysle obchodovať s určitou spoločnosťou, oboznámiť sa s podstatnými dokladmi, ktoré so spoločnosťou súvisia, ako aj s istými významnými údajmi týkajúcimi sa danej spoločnosti, najmä s údajmi o osobách, ktoré majú právomoc záväzne konať v mene spoločnosti.(19)
38. Pokiaľ ide konkrétne o zverejňovanie ročných účtovných závierok kapitálových spoločností, Súdny dvor už mal príležitosť konštatovať, že toto zverejňovanie zohráva podstatnú úlohu na účel ochrany tretích osôb(20) a že je zamerané predovšetkým na poskytovanie informácií tým, ktorí nie sú alebo nemôžu byť dostatočne oboznámení s účtovnou a finančnou situáciou spoločnosti.(21) Konkrétnym cieľom je umožniť týmto osobám, aby prehodnotili, či sa im s danou spoločnosťou oplatí založiť alebo udržiavať akýkoľvek právny vzťah.(22)
39. Keďže uplatňovanie právneho predpisu sa priamo viaže na existenciu donucovacieho systému, ktorý pôsobí na zabezpečenie dodržiavania tohto predpisu, zákonodarca Únie sa neobmedzil na stanovenie povinnosti členským štátom, aby prijali potrebné opatrenia s cieľom podriadiť obchodné spoločnosti povinnému zverejňovaniu údajov, najmä s ohľadom na účtovné doklady, ale prikázal im stanoviť „primerané sankcie“ v prípade neplnenia si týchto povinností.(23)
40. Je preto potrebné konštatovať, že stanovenie povinného zverejňovania údajov pre obchodné spoločnosti a pobočky zahraničných kapitálových spoločností týkajúceho sa účtovných dokladov a iných dokladov uvedených v § 277 ods. 1 a v § 280a UGB na základe vnútroštátneho právneho predpisu, ako je ten, ktorý je predmetom konania vo veci samej, ako aj stanovenie sankcií za nezverejnenie týchto dokladov je v súlade s uvedenými smernicami.
41. Vyvstáva však otázka, ktorú nastolil vnútroštátny súd, týkajúca sa primeranosti a proporcionality tohto sankčného systému.
42. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že na objasnenie rozsahu požiadavky týkajúcej sa primeranosti sankcií za neplnenie si povinnosti zverejňovania môže byť užitočné zohľadniť ustálenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zásady lojálnej spolupráce, zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, z ktorej vyplýva rovnaká požiadavka. Podľa tejto judikatúry musia členské štáty, hoci voľba sankcií zostáva v rámci miery ich voľného uváženia, najmä zabezpečiť, aby boli porušenia práva Únie sankcionované za podmienok – tak procesnoprávnych, ako aj hmotnoprávnych –, ktoré sú analogické podmienkam uplatniteľným na porušenia vnútroštátneho práva obdobnej povahy a dôležitosti a ktoré v každom prípade spôsobujú, že pokuta je účinná, primeraná a odstrašujúca.(24)
43. Tiež treba uviesť, že hoci smernice predpokladajú prijatie primeraných sankcií členskými štátmi, neobsahujú presné pravidlá určenia týchto vnútroštátnych sankcií a predovšetkým nestanovujú nijaké výslovné kritérium na posúdenie ich proporcionality.
44. Podľa ustálenej judikatúry pritom pri neexistencii zosúladenia právnej úpravy Únie v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených systémom zavedeným touto právnou úpravou majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie. Členské štáty však musia pri výkone svojich právomocí dodržiavať právo Únie a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality.(25)
45. Z tohto dôvodu v prejednávanom prípade sankcie stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, nemôžu prekračovať hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov, ktoré legitímne sleduje sporná právna úprava, pričom ak je možný výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu z nich a spôsobené znevýhodnenia nesmú byť neproporcionálne v pomere k sledovaným cieľom.(26)
46. Je jasné, že v rámci konania o prejudiciálnej otázke je úlohou vnútroštátneho súdu preskúmať, či sú vnútroštátne opatrenia zlučiteľné s právom Únie a najmä so zásadou proporcionality, pričom Súdny dvor má len právomoc poskytnúť všetky informácie potrebné na výklad práva Únie, ktoré môžu vnútroštátnemu súdu umožniť posúdiť túto zlučiteľnosť.(27) Je teda úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý je jediný príslušný na výklad vnútroštátneho práva, aby rozhodol, či sankčný systém stanovený vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá je predmetom konania vo veci samej, spĺňa požiadavky týkajúce sa účinnosti, primeranosti a odstrašujúceho účinku, a najmä či tento systém v prípade nedodržiavania povinného zverejňovania neznevýhodňuje spoločnosti, ktoré sú z formálneho hľadiska zahraničné v porovnaní s rakúskymi spoločnosťami.(28) Je však potrebné, aby vnútroštátny súd pri posudzovaní tejto zlučiteľnosti zohľadnil výklad, ktorý mu poskytol Súdny dvor.
47. V tomto ohľade treba po prvé vziať do úvahy uvedený základný cieľ, ktorým je ochrana tretích osôb pri ich kontakte s obchodnou spoločnosťou, t. j. cieľ, ktorý okrem toho, že je vlastný pravidlám Únie, musia sledovať aj vnútroštátne právne predpisy v oblasti zverejňovania údajov. Z tohto hľadiska predovšetkým musím uviesť, že z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa zaviedla reforma z roku 2011, vyplýva, že počas platnosti predchádzajúceho systému si túto povinnosť plnila včas menej než polovica podnikov, ktoré v Rakúsku podliehali povinnému zverejňovaniu.(29) Toto konštatovanie sa mi samo osebe javí ako dostačujúce na preukázanie skutočnosti, že predchádzajúci systém(30), na ktorý sa odvoláva vnútroštátny súd s cieľom odôvodniť niektoré svoje pochybnosti týkajúce sa proporcionality nového sankčného režimu, nebol vhodný na zabezpečenie toho, aby si obchodné spoločnosti plnili povinnosti týkajúce sa zverejňovania účtovných dokladov, a z tohto dôvodu nebol v súlade s požiadavkami účinnosti a odstrašujúceho účinku ani s uvedeným základným cieľom smerníc, ktorým je ochrana tretích osôb. Z uvedenej dôvodovej správy k návrhu vládneho zákona, ako aj z výslovného vyjadrenia rakúskej vlády na pojednávaní napokon vyplýva, že reforma z roku 2011, a najmä ustanovenie, ktoré zaviedlo automatické uloženie peňažnej pokuty v minimálnej výške 700 eur, bola prijatá práve s cieľom zabezpečiť účinnejší a rýchlejší výkon povinného zverejňovania údajov podnikmi, na ktoré sa táto povinnosť vzťahuje, teda s cieľom, ktorý, ako tiež vysvetlila rakúska vláda počas pojednávania, bol vzhľadom na značný nárast miery včasného plnenia si povinnosti zverejňovania údajov obchodnými spoločnosťami po prijatí reformy z roku 2011 dosiahnutý.
48. Po druhé treba konštatovať, že z vyjadrenia Komisie vyplýva, že peňažná pokuta v minimálnej výške 700 eur za nesplnenie si povinnosti zverejňovania údajov prislúchajúcej kapitálovým spoločnostiam predstavuje približne priemernú výšku peňažných pokút, ktoré členské štáty stanovujú za protiprávne konanie tohto druhu, a že v niektorých členských štátoch môžu tieto minimálne peňažné pokuty dosiahnuť výšku 1 500 eur. Stanovenie sankcie v tejto minimálnej výške sa podľa môjho názoru nejaví ako prekračujúce hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie základného cieľa predmetného právneho predpisu, ktorý je uvedený v bodoch 37 a 38 vyššie.
49. Navyše bez toho, aby boli dotknuté úvahy, ktorým sa budem venovať neskôr v súvislosti so zásadou ne bis in idem, konštatujem, že ani ustanovenie o opakovanom udeľovaní peňažnej pokuty každé dva mesiace v prípade pretrvávajúceho neplnenia si povinnosti nie je vzhľadom na dosahované ciele neprimerané. Ide o opatrenie, ktoré má nabádať na splnenie si povinnosti spoločnosti, pre ktoré nie je udelenie finančnej pokuty dostatočne odstrašujúcim prostriedkom na účel promptného splnenia si povinnosti zverejňovania údajov, ktorá sa na ne vzťahuje.
50. Po tretie treba uviesť, že sporná právna úprava stanovuje lehotu na zverejnenie údajov v dĺžke deväť mesiacov odo dňa vypracovania súvahy. Táto lehota je s výnimkou výnimočných situácií dostatočne dlhým obdobím na to, aby sa obchodným spoločnostiam umožnilo splniť si povinnosť vypracovať a zverejniť svoje ročné účtovné závierky. Ak by sa umožnilo zverejňovať závierky za predchádzajúce obdobie v ešte dlhšej lehote, vlastný cieľ povinného zverejňovania, t. j. ochrana tretích osôb, by bol ohrozený, keďže tieto osoby by mali prístup k informáciám o postavení spoločnosti s rizikom, že nie sú dostatočne aktuálne na to, aby boli presné, a nezhodujú sa s reálnym stavom danej obchodnej spoločnosti.
51. Po štvrté treba tiež konštatovať, že obchodná spoločnosť a jej orgány majú v každom prípade k dispozícii možnosť odvolať sa proti uzneseniu o udelení peňažnej pokuty s uvedením dôvodov nesplnenia si povinnosti zverejniť dané údaje.
52. Po piate vo vzťahu k požiadavkám podľa judikatúry uvedenej v bode 42 vyššie treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava stanovuje jednak z hmotnoprávneho, jednak z procesnoprávneho hľadiska presne rovnaký sankčný režim pre rakúske spoločnosti a pre pobočky zahraničných spoločností.
53. Všetky predchádzajúce úvahy ma vedú k záveru, že vnútroštátna právna úprava, akou je úprava uplatniteľná v konaní vo veci samej, neprekračuje hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov, ktoré legitímne sleduje sporná právna úprava stanovujúca povinné zverejňovanie údajov vzťahujúce sa na obchodné spoločnosti.
c) O článkoch 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ
54. Pokiaľ ide o otázku, či je právna úprava tohto druhu v súlade s článkami 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ, treba preskúmať, či sú sporné predpisy opatrením, ktoré predstavuje prekážku slobody usadiť sa v Rakúsku, a to z pohľadu obchodnej spoločnosti zriadenej v súlade s právom iného členského štátu prostredníctvom vytvorenia pobočky.(31)
55. V tomto ohľade predovšetkým z predchádzajúcich úvah vyplýva, že sankcie ako tie, ktoré sú stanovené právnymi predpismi uplatniteľnými vo veci samej v prípade nesplnenia si povinnosti zverejňovania údajov, sú primerané a v súlade s právom Únie. Treba tiež konštatovať, že prípadné uplatnenie týchto sankcií závisí výlučne od toho, či obchodná spoločnosť porušila uvedené právne povinnosti zverejňovania údajov stanovené právom Únie. Z tohto dôvodu, tak ako správne poznamenala Komisia, právne dôsledky stanovené spornými právnymi predpismi môžu nastať iba v prípade nezákonného konania obchodnej spoločnosti.
56. Ako som už uviedol, právna úprava stanovujúca sankcie za nesplnenie si povinnosti zverejňovania údajov sa vzťahuje bez rozdielu na rakúske spoločnosti a na spoločnosti pochádzajúce z iných členských štátov, ktoré pôsobia v Rakúsku prostredníctvom vytvorenia pobočky. Napokon tieto zahraničné spoločnosti majú na základe § 280a v súlade s ustanoveniami jedenástej smernice 89/666/EHS povinnosť zverejňovať iba „účtovné doklady vypracované, overené a uverejnené podľa práva členského štátu, ktorým sa hlavná prevádzkareň spoločnosti spravuje“.(32)
57. Práve prostredníctvom odkazu na tieto úvahy je možné odpovedať na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom, ktoré boli uvedené v bode 32 vyššie, v súvislosti so skutočnosťou, že nový sankčný režim údajne zbytočne zaťažuje zahraničné spoločnosti z dôvodu výdavkov na právne služby, ktoré sú na základe tohto tvrdenia prinútené znášať na ochranu vykonávania svojich práv vyplývajúcich zo slobody usadiť sa. Táto záťaž nie je skutočne potrebná, ale závisí výlučne od nesplnenia si zákonnej povinnosti dotknutou obchodnou spoločnosťou. Navyše sa táto záťaž netýka iba zahraničných, ale aj rakúskych spoločností.
58. Pokiaľ ide o prípadnú možnosť zisťovať potrebné skutočnosti na súde príslušnom podľa sídla hlavnej prevádzkarne, ktorú uviedol vnútroštátny súd, konštatujem, že podľa jedenástej smernice 89/666/EHS na to, aby si pobočka splnila povinnosť zverejňovania, nestačí, že si materská spoločnosť túto povinnosť splnila v členskom štáte, z ktorého pochádza. Navyše vnútroštátny súd nemôže mať povinnosť vykonávať tento druh prieskumu, ktorý je prinajmenšom z časového hľadiska potenciálne veľmi náročný, na súdoch iných členských štátov v prípade existencie právnej povinnosti zverejňovania dokumentov týkajúcich sa obchodnej spoločnosti v členskom štáte, v ktorom pobočka pôsobí, a to s cieľom chrániť tretie osoby, ktoré s ňou prichádzajú do kontaktu. V rovnakom zmysle vyznieva skutočnosť, že ak sú tieto účtovné doklady prístupné na internete v jazyku členského štátu, v ktorom má sídlo materská spoločnosť a ktorý sa môže líšiť od jazyka štátu, kde pôsobí pobočka, uvedená situácia neodôvodňuje nezverejnenie dokladov v členskom štáte, v ktorom bola pobočka zriadená.
59. S ohľadom na tieto úvahy zastávam názor, že právna úprava, ktorá za okolností, ako sú uvedené v prejednávanej veci, stanovuje v súlade s platným sekundárnym právom Únie primerané sankcie za nesplnenie si povinnosti zverejňovania ročných účtovných závierok a iných významných dokumentov týkajúcich sa spoločnosti, neznevýhodňuje obchodné spoločnosti z iných členských štátov v porovnaní so spoločnosťami pochádzajúcimi z dotknutého členského štátu, a to ani v skutkovej, ani v právnej rovine(33), a nepredstavuje obmedzenie slobody usadiť sa v rozsahu, v akom výkon tejto slobody nezakazuje, nesťažuje ani ho nerobí menej atraktívnym.
2. O zásadách účinnej súdnej ochrany, dodržiavania práva na obranu a ne bis in idem
a) Úvodné pripomienky
60. Druhou, treťou a štvrtou časťou svojej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd rozhodnutie o tom, či sa všeobecné zásady účinnej súdnej ochrany, dodržiavania práva na obranu a ne bis in idem, tak ako ich stanovujú Charta a EDĽP, majú v podstate vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa sankčného režimu za nesplnenie si povinnosti zverejňovania účtovných dokladov kapitálových spoločností, akou je úprava, ktorú stanovuje UGB v znení neskorších predpisov z roku 2011, opísaná v bodoch 10 až 16 vyššie.
61. Všetky tri zásady, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, uznáva Súdny dvor za všeobecné zásady práva Únie. V súčasnosti sú zakotvené vo viacerých ustanoveniach Charty (okrem ustanovení EDĽP) a patria do kategórie základných práv Únie.
62. Konkrétnejšie, zásada účinnej súdnej ochrany je podľa ustálenej judikatúry všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyplýva zo spoločných ústavných tradícií členských štátov.(34) Táto zásada je stanovená v článkoch 6 a 13 EDĽP a potvrdzuje ju článok 47 Charty.
63. Zásadu dodržiavania práva na obranu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, vymedzil Súdny dvor ako základnú zásadu práva Únie pri viacerých príležitostiach.(35) Je stanovená v článku 6 ods. 3 EDĽP a kodifikovaná v článku 41 ods. 2 písm. a) a článku 48 ods. 2 Charty.
64. Zákaz trestať alebo stíhať dvakrát rovnaký skutok (zásada ne bis in idem) Súdny dvor tiež uznáva ako všeobecnú právnu zásadu.(36) Výslovne je stanovená v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP a v článku 50 Charty.
65. Zo skutočnosti, že vnútroštátny súd sa odvolal na tieto zásady a na príslušné ustanovenia Charty, vyvstávajú dve otázky predbežnej povahy, ktoré boli počas pojednávania predmetom širokej diskusie. Po prvé je to otázka, ktorú položila rakúska vláda vo svojich písomných vyjadreniach aj na pojednávaní, ktorá sa týka uplatniteľnosti ustanovení Charty na skutkovú podstatu, ktorá je predmetom konania vo veci samej. Po druhé ide o otázku, ktorou sa výslovne zoberal vnútroštátny súd, týkajúcu sa trestnoprávnej povahy sankčného režimu stanoveného spornou vnútroštátnou právnou úpravou. Prípadné konštatovanie trestnoprávneho charakteru tohto sankčného režimu by malo vplyv na uplatňovanie uvedených zásad.
b) O uplatniteľnosti Charty
66. Na základe svojho článku 51 ods. 1 sa Charta uplatňuje na „členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“.
67. Rakúska vláda konštatuje, že hoci uvedené smernice zaväzujú členské štáty stanoviť primerané sankcie za porušenie povinnosti zverejňovania, právo Únie detailne neupravuje ani postup udeľovania sankcií, ani opravný prostriedok voči nim. Keďže procesnoprávne hľadisko patrí do pôsobnosti členských štátov, Charta v zásade nie je uplatniteľná v prípade, ako je ten, ktorý je predmetom konania vo veci samej.
68. V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad pojmu „vykonávanie práva Únie“ členskými štátmi a následne rozsah pôsobnosti Charty sú otázky, ktoré boli nedávno predmetom širokej diskusie v právnej vede, ako aj medzi generálnymi advokátmi.(37)
69. Bez toho, aby som sa pozastavoval nad možnými viac či menej reštriktívnymi výkladmi článku 51 ods. Charty, a teda nad možnými rôznymi rozsahmi pôsobnosti, ktoré jej možno prisúdiť, konštatujem, že v prejednávanej veci vyplýva priamo z práva Únie nielen povinnosť zverejňovania údajov, ktorá je základom sankčného režimu skúmaného v rámci prejudiciálnej otázky, ale že vo vnútroštátnych právnych predpisoch sa stanovujú aj samotné sankcie na základe priameho vykonávania práva Únie, najmä ustanovení prvej, štvrtej a jedenástej smernice 89/666/EHS, ktoré sa týkajú povinnosti členských štátov stanoviť primerané sankcie s cieľom zabezpečiť dodržiavanie uvedenej povinnosti zverejňovania.(38) Vnútroštátna právna úprava teda obsahuje osobitné ustanovenia, ktoré upravujú proces uplatňovania – vrátane opravného prostriedku – sankcií výslovne stanovených právom Únie.
70. Skutočnosť zdôraznená rakúskou vládou, že právo Únie ponechalo vnútroštátnemu právu každého členského štátu možnosť určiť procesné podmienky ukladania týchto sankcií, podľa môjho názoru nemení v tejto súvislosti nič na tom, že pri prijímaní vnútroštátnych predpisov, ako sú tie, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, vykonával dotknutý členský štát právo Únie. Keď členské štáty prijímajú osobitné ustanovenia zamerané na implementáciu sankčného režimu výslovne stanoveného právom Únie do vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu vychádzajú vnútroštátne predpisy priamo z práva Únia, tak ako v prejednávanej veci, procesná autonómia priznaná členským štátom v žiadnom prípade neznamená, že členské štáty nevykonávajú právo Únie.(39)
71. S ohľadom na uvedené úvahy som dospel k názoru, že na predmetnú vec sa ustanovenia Charty vzťahujú.
c) O trestnoprávnej povahe sankčného režimu stanoveného vnútroštátnou právnou úpravou
72. Podľa vnútroštátneho súdu z väčšej časti judikatúry a právnej vedy v Rakúsku vyplýva, že sankčný režim stanovený v § 283 UGB má donucovací a zároveň represívny charakter, a preto obsahuje prvky trestnoprávneho charakteru.(40) Toto tvrdenie však spochybnila Komisia aj vláda Spojeného kráľovstva.
73. Kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní trestnoprávneho charakteru sankčného režimu, vyplývajú z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) týkajúcej sa výkladu pojmov „obvinenie z trestného činu“, „trest“ a „trestné konanie“ podľa článkov 6 a 7 EDĽP a článku 4 ods. 1 príslušného protokolu č. 7.(41) Súdny dvor uvedenú judikatúru výslovne prebral.(42)
74. V súlade s týmto prístupom sú relevantné tri kritériá, nazývané „Engelove kritériá“ podľa rozsudku, v ktorom boli po prvýkrát spomenuté.(43) Prvé kritérium spočíva v právnej kvalifikácii trestného činu vo vnútroštátnom práve, ktorá sa však považuje vyslovene len za „východiskový bod“.(44) Druhým kritériom je charakter trestného činu, kým tretie kritérium sa týka povahy a stupňa závažnosti stanovenej sankcie.(45) Druhé a tretie kritérium, ktoré majú väčší význam ako prvé, sú alternatívne a nie nevyhnutne kumulatívne, čo však nevylučuje kumulatívny prístup, ak samostatná analýza jednotlivých kritérií neumožňuje dospieť k jasnému záveru.(46)
75. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. právnu kvalifikácia trestného činu v rakúskom práve, zdá sa, že prejednávaná vec nemá výslovne trestnoprávny charakter. Ako však bolo uvedené, táto skutočnosť nie je rozhodujúca.(47)
76. Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda charakter trestného činu, ESĽP skúma rad prvkov, medzi ktorými je okruh adresátov, ktorým je ustanovenie určené, právom chránený záujem a účel sankcie. V tomto ohľade treba predovšetkým konštatovať, že sankcie stanovené v § 283 UGB za nesplnenie si povinnosti zverejnenia údajov nie sú určené všetkým, ale sú zamerané na zabezpečenie dodržiavania predmetnej povinnosti kapitálovými spoločnosťami a ich zástupcami.(48) Táto povinnosť a príslušné sankcie za jej nesplnenie majú za cieľ, ako som uviedol v bodoch 37 a 38 vyššie, ochranu tretích osôb v obchodných vzťahoch so spoločnosťami. Právom chránený záujem, t. j. právo tretích osôb vedieť, v akom stave sa daná obchodná spoločnosť nachádza, je možné chrániť tak správnym, ako aj trestným právom.(49) Pokiaľ ide o účel sankcií, zdá sa mi nesporné, že ich cieľom nie je odplata za protiprávne konanie, a to z dôvodu, že nie sú zamerané na prinavrátenie stavu pred porušením zákona.(50) Domnievam sa, že cieľ sankcií je predovšetkým preventívny, keďže sú stanovené na účel zabezpečenia dodržiavania povinnosti zverejňovania a predchádzania opakovaným porušeniam tejto povinnosti.(51) V tejto súvislosti je tiež relevantné poznamenať, že rakúsky Oberster Gerichtshof na základe ustálenej judikatúry poprel represívnu povahu sporného sankčného režimu, a to aj po reforme z roku 2011.(52) Navyše na rozdiel od sankcií, ktoré boli predmetom už citovanej veci Bonda, v ktorej Súdny dvor uplatnil „Engelove kritériá“, sankcie v prejednávanej veci nepredstavujú obmedzenie pomoci poskytnutej na žiadosť dotknutej osoby(53), ale majú priamy vplyv na majetok sankcionovaného subjektu.
77. Tretie „Engelovo kritérium“ sa týka stupňa závažnosti sankcie stanovenej príslušnou právnou úpravou. Na základe judikatúry ESĽP treba na určenie tohto stupňa závažnosti zohľadniť najprísnejšiu sankciu, ktorú príslušné ustanovenia predpisujú.(54) Pokiaľ ide o výšku sankcie udeľovanej automaticky na základe prvého uznesenia podľa § 283 ods. 2 UGB, ktorej sa návrh vnútroštátneho súdu konkrétne týka, tá má stálu výšku 700 eur. Z tohto dôvodu treba konštatovať, že stupeň závažnosti tejto sankcie je skôr nízky.(55) Toto tvrdenie však nevyhnutne neplatí pre ďalšie sankcie, udeľované podľa § 283 ods. 4 UGB.(56) V každom prípade sporné sankcie podľa môjho názoru nespôsobujú zvlášť závažné účinky(57).
78. S ohľadom na uvedené úvahy som dospel k záveru, že aj keď by mal sporný sankčný režim na účely EDĽP patriť do oblasti trestného práva, určite nie je súčasťou „tvrdého jadra trestného práva“ s tým dôsledkom, že – ako spresňuje ESĽP – „trestnoprávne záruky podľa článku 6 EDĽP sa nebudú uplatňovať v celom rozsahu“(58).
d) O zásadách účinnej súdnej ochrany a dodržiavania práva na obranu
i) Všeobecné poznámky
79. Vnútroštátny súd nastoľuje predovšetkým otázku, či ustanovenia UGB v znení neskorších predpisov z roku 2011 týkajúce sa postupu pri ukladaní sankcie za nesplnenie si povinnosti zverejnenia účtovných dokladov kapitálových spoločností nadmerne sťažujú týmto spoločnostiam výkon práv vyplývajúcich zo slobody usadiť sa a či z tohto dôvodu nie sú v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany. Vnútroštátny súd uvádza niekoľko „štrukturálnych deficitov“ – tie budú predmetom podrobnej analýzy v bode 87 a nasl. –, ktoré by mohli mať za následok nezlučiteľnosť danej vnútroštátnej právnej úpravy so zásadou efektivity. Vo vzťahu k týmto údajným „štrukturálnym deficitom“ si vnútroštátny súd kladie tiež otázku, či nie je sporná vnútroštátna právna úprava nezlučiteľná so zásadou dodržiavania práva na obranu. Vnútroštátny súd preto žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či je povinný neaplikovať nové pravidlá zavedené reformou z roku 2011.
80. V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že účinná súdna ochrana zodpovedajúca príslušnej všeobecnej zásade, ktorú potvrdili ustanovenia uvedené v bode 62, spočíva v tom, že jednotlivci majú zabezpečenú možnosť uplatniť svoje práva podľa právnych predpisov Únie.(59)
81. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na základe zásady lojálnej spolupráce vyjadrenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ je zabezpečenie súdnej ochrany týchto práv úlohou vnútroštátnych súdov(60) a že pri neexistencii právnej úpravy Únie v určitej oblasti sa podľa vnútroštátneho práva každého členského štátu určia príslušné súdy, ktoré stanovia podrobné procesné podmienky súdnych konaní zameraných na zabezpečenie ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, avšak s tým, že členské štáty sú v každom prípade povinné zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv(61). V tomto ohľade treba konštatovať, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ potvrdzuje povinnosť členských štátov stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany.
82. V tomto ohľade z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že podrobné procesné podmienky súdnych konaní zameraných na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, nemôžu byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných konaní na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré im priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).(62)
83. Vnútroštátny súd neuvádza nijakú skutočnosť týkajúcu sa prípadného nedodržania zásady ekvivalencie. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú výlučne zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy so zásadou efektivity.
84. Pokiaľ ide konkrétne o uplatnenie zásady efektivity, Súdny dvor už v minulosti konštatoval, že každý prípad, v ktorom sa nastoľuje otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych vnútroštátnych súdoch. Na tento účel treba v prípade potreby vziať do úvahy základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a zásada riadneho priebehu konania.(63)
85. Pokiaľ ide konkrétne o zásadu dodržiavania práva na obranu podľa ustanovení uvedených v bode 63, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto právo je základným právom, ktoré vyžaduje jednak, aby sa dotknutej osobe oznámili skutočnosti, ktoré sa jej pripisujú a sú základom aktu, ktorý je tejto osobe na ujmu, a jednak, že táto osoba musí byť v situácii, v ktorej riadne predstaví svoj pohľad na dané skutočnosti. Dodržiavanie práva na obranu musí byť zabezpečené v každom konaní, ktoré môže vyústiť do aktu nepriaznivo zasahujúceho do práv dotknutej osoby.(64)
86. Analýzu údajných „štrukturálnych deficitov“ sporného sankčného režimu, ktoré označil vnútroštátny súd, treba vykonať s ohľadom na zásady uvedené v predchádzajúcich bodoch.
ii) O údajných „štrukturálnych deficitoch“ označených vnútroštátnym súdom
87. Prvý údajný „štrukturálny deficit“ označený vnútroštátnym súdom sa týka údajných neprimeraných požiadaviek týkajúcich sa formy a príslušnosti, ktoré sú komplexné a nenapraviteľné a mohli by mať za následok nezlučiteľnosť sporných právnych predpisov so zásadou efektivity. Vnútroštátny súd sa odvoláva najmä na ustanovenie § 283 ods. 2 UGB o zamietnutí neskoro podaných a neodôvodnených odvolaní vo vzťahu k zákazu navrhovať nové odvolacie dôvody.
88. Pokiaľ ide o zamietnutie neskoro podaných odvolaní, konštatujem, že podľa ustálenej judikatúry určenie primeraných prekluzívnych lehôt na podanie odvolania v zásade spĺňa požiadavku efektivity, keďže týmto spôsobom sa uplatňuje základná zásada právnej istoty. Tieto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právo Únie. Pri dodržaní tejto podmienky majú členské štáty voľnosť pri stanovení dĺžky lehôt. Pokiaľ ide o prekluzívne lehoty, Súdny dvor tiež rozhodol, že vo vnútroštátnych právnych úpravách, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie, sú to práve členské štáty, ktoré majú určiť lehoty, najmä vzhľadom na význam rozhodnutí, ktoré sa majú prijať, pre zúčastnené osoby, komplexnosť postupov a právnych predpisov, ktoré sa majú uplatniť, počet osôb, ktoré môžu byť dotknuté, a ďalšie verejné a súkromné záujmy, na ktoré treba prihliadnuť.(65)
89. Sporná právna úprava stanovuje prekluzívnu lehotu 14 dní, počas ktorej je možné napadnúť uloženú sankcie vo výške 700 eur za nesplnenie si povinnosti zverejnenia účtovných dokladov obchodnej spoločnosti, vyplývajúcej z práva Únie. Treba však uviesť, že spoločnosť a jej zástupcovia majú na zverejnenie týchto dokladov deväť mesiacov odo dňa vypracovania súvahy. V tejto súvislosti podľa môjho názoru neexistuje nijaká skutočnosť, na základe ktorej by sa mohlo určenie uvedenej prekluzívnej lehoty, akokoľvek krátkej, považovať za neprimerané a takej povahy, že by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo výkon práv vyplývajúcich z práva Únie.(66) V tomto ohľade je potrebné okrem iného pripomenúť, že sporná právna úprava výslovne stanovuje možnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie odvolania.(67)
90. Podobná úvaha platí pre ustanovenie o okamžitom zamietnutí úplne neodôvodnených odvolaní, ktoré boli, ako vo svojich vyjadreniach uvádza rakúska vláda, pomerne časté počas platnosti právnej úpravy pred reformou z roku 2011. Ustanovenie o povinnom, hoci aj stručnom odôvodnení pri podaní odvolania, ktoré umožní súdu pochopiť dôvody, o ktoré sa opiera návrh opravného prostriedku, sa nemôže považovať za požiadavku, ktorá je v rozpore so zásadou efektivity. Zákaz nových odvolacích dôvodov, ktorý podľa tvrdenia vnútroštátneho súdu bráni dotknutej spoločnosti, ktorej odvolanie voči udeleniu sankcie bolo zamietnuté ako podané neskoro alebo nedôvodné, aby aj následne uplatnila svoje odvolacie dôvody, je spoločným zákazom právnych systémov viacerých členských štátov a podľa môjho názoru ani tento zákaz neohrozuje efektivitu konania. Tento zákaz sa navyše nevzťahuje na prípad ospravedlniteľnej chyby, čo je široký pojem, ktorý môžu súdy vykladať s ohľadom na zásadu účinnej súdnej ochrany.(68)
91. Druhý a tretí z údajných „štrukturálnych deficitov“ označených vnútroštátnym súdom sa týkajú neexistencie ustanovenia o pojednávaní a neexistencie možnosti vyjadriť sa pred uložením sankcie, čo môže mať za následok porušenie práva byť vypočutý.
92. V tomto ohľade treba predovšetkým konštatovať, ako pripomenul samotný vnútroštátny súd, že podľa ustálenej judikatúry ESĽP sa povinnosť uskutočniť ústne a verejné pojednávanie nepovažuje za absolútnu, hoci uskutočnenie tohto pojednávania je základnou zásadou potvrdenou v článku 6 EDĽP, ktorá získava osobitný význam v konaniach trestnoprávnej povahy.(69) Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že základné práva nie sú absolútnymi výsadami, ale môžu podliehať obmedzeniam za predpokladu, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, na ktorých dosahovanie sú dané opatrenia určené, a vzhľadom na sledovaný účel nie sú zjavným a neúmerným porušením takto zabezpečených práv.(70)
93. Vzhľadom na dotknutú právnu úpravu z ustanovenia § 283 UGB vyplýva, že prijatie odôvodneného odvolania, ktorým sa napadlo uznesenie o uložení sankcie vo výške 700 eur, má za následok okamžitú stratu vykonateľnosti tohto uznesenia a základe neho sa začína riadne konanie, v rámci ktorého sa môže uskutočniť pojednávanie, pričom počas neho môže dotknutá spoločnosť plne predstaviť svoj uhol pohľadu pri dodržaní práva byť vypočutý.
94. V tejto súvislosti, aj keď pri uplatnení úvah uvedených v bode 74 a nasl. vyššie by sa mal pripustiť trestnoprávny charakter sporného sankčného režimu, má skutočnosť, že tento systém sankcií nepatrí do „tvrdého jadra“ trestného práva, za následok, že záruky vyplývajúce z trestnoprávneho charakteru sa nebudú uplatňovať v celom rozsahu. Z tohto hľadiska preto zastávam názor, že právna úprava, ktorá za okolností, ako sú v prejednávanej veci, stanovuje uloženie nízkej peňažnej sankcie, ktorá nemá zvlášť závažné účinky, môže byť zlučiteľná so zásadami účinnej súdnej ochrany a dodržiavania práva na obranu, a to aj v rámci sankčného režimu označeného ako trestnoprávny s konaním, ktoré pri neexistencii pojednávania a práva byť vypočutý samo osebe nespĺňa požiadavky podľa článku 6 EDĽP. Sankčný režim tohto druhu však môže byť zlučiteľný s uvedenými zásadami iba za predpokladu, že rozhodnutie o uložení sankcie podlieha kontrole riadneho súdu, ktorý z procesného hľadiska zodpovedá uvedeným požiadavkám. Inak povedané, musí byť jasné, že dostupné opravné prostriedky umožnia odstrániť akékoľvek nedostatky, ku ktorým došlo v prvostupňovom konaní.(71)
95. Z tohto dôvodu, s ohľadom na ciele všeobecného záujmu sledované spornou právnou úpravou, ktoré sú uvedené v bodoch 37 a 38 vyššie, ustanovenie o automatickom uložení peňažnej pokuty vo výške 700 eur za nesplnenie si povinnosti zverejnenia dokladov týkajúcich sa obchodnej spoločnosti pri existencii opravného prostriedku, ktorého podrobné podmienky sú uvedené vyššie, a vzhľadom na sledovaný účel nie je zjavným a neúmerným porušením práva na obranu a podľa môjho názoru nie je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany.
96. Štvrtý údajný „štrukturálny deficit“ môže podľa opisu vnútroštátneho súdu spočívať v rozdelení dôkazného bremena, ktoré je nepriaznivé pre obchodnú spoločnosť, voči ktorej sa podľa tohto tvrdenia uplatňuje zákonná prezumpcia viny. V tejto súvislosti treba konštatovať, že pokiaľ by sa aj pripustilo, že uloženie peňažnej pokuty prostredníctvom automaticky vyhláseného uznesenia bez vypočutia dotknutej spoločnosti je založené na prezumpcii viny, v každom prípade je vyvrátiteľnou domnienkou, a to v rámci riadneho konania, ktoré sa začína na základe napadnutia uznesenia o uložení sankcie. V tomto konaní má spoločnosť možnosť prostredníctvom predloženia primeraných dôkazných prostriedkov preukázať existenciu zákonných dôvodov na odôvodnenie nesplnenia si povinnosti zverejnenia. Za týchto okolností treba uviesť, že právo na obranu a efektivita konania sú dostatočne zabezpečené.(72)
97. Piaty uvedený „štrukturálny deficit“ sa týka stanovenia neprimeraných kogentných lehôt a najmä stanovenia možnosti uložiť ďalšie peňažné pokuty pred nadobudnutím právoplatnosti predchádzajúcich uznesení. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o lehote deviatich mesiacov, ktorá podľa neho začína plynúť bez upovedomenia obchodnej spoločnosti, aj o lehote dvoch mesiacov týkajúcej sa opakovaného uloženia peňažnej pokuty v prípade pretrvávajúceho neplnenia si povinnosti.
98. Po prvé, pokiaľ ide o deväťmesačnú lehotu, v bode 50 som už uviedol, že predmetné smernice predpisujú ročné zverejňovanie účtovných dokladov s cieľom zaručiť tretím osobám, t. j. subjektom, ktoré sú predmetom ochrany týchto ustanovení, prístup k aktuálnym informáciám o účtovnom stave obchodných spoločností. Spoločnosti a ich príslušné orgány musia vedieť, že v rámci lehoty stanovenej zákonom, ktorá začína plynúť dňom vypracovania súvahy, musia tieto doklady sprístupniť verejnosti. Je preto ich povinnosťou informovať sa o dĺžke týchto lehôt v rôznych členských štátoch, v ktorých majú v úmysle vykonávať svoju činnosť prostredníctvom pobočky, bez toho, aby ich bolo potrebné o dĺžke lehoty upovedomiť. Okrem toho z porovnávacej štúdie Komisie vyplýva, deväťmesačná lehota platná v Rakúsku je jedna z najdlhších, ktoré rôzne členské štáty Únie poskytujú. Za týchto okolností nijaká skutočnosť neumožňuje konštatovať, že by túto lehotu bolo možné považovať za neprimeranú.
99. Po druhé, pokiaľ ide o stanovenie dvojmesačnej lehoty na uloženie ďalších peňažných pokút v prípade pretrvávajúceho neplnenia si povinnosti zverejňovania, a to bez nadobudnutia právoplatnosti predchádzajúcich uznesení, treba uviesť, že cieľom daného ustanovenia je presvedčiť podniky, aby dodržiavali povinnosti zverejňovania v prípade opakovaného porušovania tejto povinnosti. Nijaká skutočnosť neumožňuje konštatovať, že by táto dvojmesačná lehota zabraňovala obchodným spoločnostiam podať proti rozhodnutiam o uložení sankcie opravný prostriedok, čím by im prakticky znemožňovala alebo nadmerne sťažovala výkon práv vyplývajúcich z práva Únie.
100. Zo všetkých predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru vyplýva, že druh sankčného režimu, ktorý je predmetom konania vo veci samej, nie je v rozpore so zásadou efektivity ani so zásadou dodržiavania práva na obranu.
e) O zásade ne bis in idem
101. Vnútroštátny súd vyjadruje na záver dvojnásobnú pochybnosť týkajúcu sa zlučiteľnosti spornej právnej úpravy so zásadou ne bis in idem. Táto zásada vo svojom znení kodifikovanom článkom 50 Charty základných práv stanovuje, že nikto nesmie byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní za čin, v súvislosti s ktorým už bol v Únii oslobodený alebo odsúdený konečným trestným rozsudkom podľa zákona.
102. Vnútroštátny súd po prvé nastoľuje otázku, či § 283 ods. 7 UGB v znení neskorších predpisov nemá za následok porušenie zásady ne bis in idem, keďže podľa uvedeného ustanovenia sa tie isté skutky v podstate vytýkajú obchodnej spoločnosti, ako aj jej orgánom a obidvom týmto subjektom sa z tohto dôvodu udeľuje peňažná pokuta. Vnútroštátny súd po druhé vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti zásady ne bis in idem a opakovaného ukladania sankcie každé dva mesiace v prípade pretrvávajúceho neplnenia si povinnosti zverejňovania.
103. Predbežne si treba všimnúť, že vo veci samej, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bola za nezverejnenie účtovných dokladov uložená sankcia iba obchodnej spoločnosti, a nie aj jej orgánom. Navyše, ako bolo uvedené v bode 20 vyššie, Texdata predložila ročné účtovné závierky, a preto ďalšia peňažná pokuta nenasledovala. V tejto súvislosti, keďže podľa ustálenej judikatúry uvedenej v bode 29 vyššie je Súdny dvor povinný zobrať do úvahy skutkové okolnosti, vzhľadom na ktoré sa prejudiciálna otázka predkladá, tak ako sú vymedzené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a keďže je jasné, že ani súčasné uloženie peňažnej pokuty orgánom spoločnosti a spoločnosti samotnej, ani uloženie ďalších periodických sankcií sa konania vo veci samej netýkajú, Súdny dvor by mohol vyhlásiť túto časť prejudiciálnej otázky za neprípustnú(73).
104. Napriek tomu aj v prípade, že by Súdny dvor mal uznať prípustnosť tejto časti prejudiciálnej otázky a trestnoprávny charakter sankčného režimu stanoveného spornou právnou úpravou, pričom tento charakter je podmienkou uplatnenia zásady ne bis in idem, nijaká z pochybností vyjadrených vnútroštátnym súdom podľa môjho názoru nie je dôvodná. Nezávisle od viac či menej širokého poňatia, ktoré sa môže zásade ne bis in idem prisúdiť(74) v prejednávanej veci, sa domnievam, že nie sú splnené podmienky na jej uplatnenie.
105. Pokiaľ ide o prvú pochybnosť vnútroštátneho súdu, treba uviesť, že § 283 UGB v ods. 1 stanovuje uloženie peňažnej pokuty členom orgánov spoločnosti a v prípade pobočiek osobám oprávneným na ich zastupovanie, kým v ods. 7 sa predpokladá uloženie peňažnej pokuty obchodným spoločnostiam. Je preto potrebné konštatovať, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje uloženie dvojnásobného trestu tej istej osobe za tie isté skutky, ale predpokladá uloženie sankcií rôznym osobám. Kapitálová spoločnosť, ktorá disponuje vlastnou právnou spôsobilosťou, sa nezhoduje s osobami, ktoré sú členmi relevantných orgánov samotnej spoločnosti.(75) Keďže kritérium toho istého vinníka nie je splnené, vnútroštátna právna úprava podľa môjho názoru nemôže byť z tohto hľadiska považovaná za nezlučiteľnú so zásadou ne bis in idem.(76)
106. Pokiaľ ide o druhú pochybnosť vnútroštátneho súdu, treba konštatovať, že § 283 ods. 4 UGB stanovuje, že v prípade pretrvávajúceho neplnenia si povinnosti zverejňovania sa prostredníctvom rozhodnutia, ktoré sa bude prijímať opakovane každé dva mesiace, uloží ďalšia peňažná pokuta vo výške 700 eur. Zastávam názor, že ani toto ustanovenie nemôže byť v rozpore so zásadou ne bis in idem, keďže nie je splnené kritérium tých istých skutkov v rozsahu, v akom sa trestajú dve odlišné konania. Prvá sankcia sa ukladá za nezverejnenie účtov spoločnosti v lehote deväť mesiacov odo dňa vypracovania súvahy, kým v nasledujúcich prípadoch sa sankcionuje nezverejnenie tých istých dokladov v ďalšej opakovanej zákonnej lehote dvoch mesiacov.(77) Ďalšie sankcie teda jednak postihujú iné porušenia, ktoré sa odohrali v inom čase, jednak majú odlišný odstrašujúci účel.(78)
107. Z tohto dôvodu podľa môjho názoru z predchádzajúcich úvah vyplýva, že druh sankčného režimu, ktorý je predmetom konania vo veci samej, nie je v rozpore so zásadou ne bis in idem.
V – Návrh
108. Z uvedených dôvodov Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú predložil Oberlandesgericht Innsbruck, odpovedal takto:
Sloboda usadiť sa podľa článkov 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ, zásada účinnej súdnej ochrany, zásada dodržiavania práva na obranu a zásada ne bis in idem podľa článku 47, článku 48 ods. 2 a článku 50 Charty základných práv Európskej únie, ako aj ustanovenia smernice 2009/101/ES, štvrtej smernice 78/660/EHS a jedenástej smernice 89/666/EHS nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade uplynutia deväťmesačnej lehoty na zverejnenie účtovných dokladov pre príslušný súd bez predchádzajúcej možnosti vyjadriť sa k existencii povinnosti zverejnenia a bez predchádzajúcej individuálnej výzvy adresovanej spoločnosti alebo orgánom, ktoré sú oprávnené spoločnosť zastupovať, aby si splnili povinnosť zverejniť účtovné doklady, stanovuje, aby tento súd spoločnosti a každému orgánu, ktorý je oprávnený spoločnosť zastupovať, bezodkladne uložil peňažnú pokutu vo výške najmenej 700 eur a v prípade ďalšieho omeškania za každé dva mesiace tým istým subjektom bezodkladne ukladal ďalšie peňažné pokuty vo výške najmenej 700 eur.