UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 13. decembra 2011

Vec T‑311/09 P

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Náhrada liečebných nákladov – Rozhodnutie Komisie zamietajúce náhradu niektorých liečebných nákladov žalobcu vo výške 100 % – Skreslenie – Povinnosť odôvodnenia – Dokazovanie – Akt spôsobujúci ujmu – Právna sila rozhodnutej veci – Prekážka začatého konania – Potvrdzujúci akt“

Predmet:      Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 20. mája 2009, Marcuccio/Komisia (F‑73/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑145, II‑A‑1‑819), smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. Luigi Marcuccio znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v rámci tohto konania.

Abstrakt

1.      Konanie – Odôvodnenie rozsudkov – Rozsah

(Štatút Súdneho dvora, článok 36, a príloha I, článok 7 ods. 1)

2.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek a článok 90 ods. 2)

3.      Odvolanie – Dôvody – Nedostatok odôvodnenia

(Služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek)

4.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Potvrdzujúci akt – Vylúčenie

(Článok 233 ES; článok 266 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

1.      Aj keď povinnosť súdu Európskej únie odôvodniť svoje rozhodnutia neznamená, že zahŕňa aj jeho povinnosť detailne odpovedať na každé tvrdenie, ktoré uviedli účastníci konania, najmä pokiaľ nie je dostatočne jasné a presné a nezakladá sa na podrobných dôkazoch, má povinnosť prinajmenšom preskúmať všetky údajné porušenia práva, ktoré boli pred ním uvedené.

(pozri bod 34)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 8. júna 2009, Krčová/Súdny dvor, T‑498/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑35, II‑B‑1‑197, body 34 a 35 a tam citovaná judikatúra

2.       Účelom povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúcha administratíve na základe ustanovení článku 25 druhého odseku v spojení s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, je na jednej strane poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje na posúdenie dôvodnosti zamietnutia jej žiadosti a vhodnosti podať žalobu na súd Únie a na druhej strane umožniť tomu súdu, aby vykonal preskúmanie.

Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu, a že nezrovnalosť vyplývajúca z neexistencie odôvodnenia tohto rozhodnutia môže byť napravená iba pred podaním žaloby namierenej proti nemu. Okrem toho odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá sťažnosť, sa považuje za zhodujúce sa s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí, proti ktorému táto sťažnosť smerovala. Táto zásada sa uplatní aj na rozhodnutia prijaté v rámci spoločných pravidiel pre zdravotné poistenie úradníkov Únie, ktoré zaviedli spoločný systém zdravotného poistenia v inštitúciách Únie a ktorých článok 35 odkazuje na konanie pred podaním žaloby zavedený článkom 90 ods. 2 služobného poriadku.

(pozri body 42 a 43)

Odkaz: Súdny dvor, 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; Súdny dvor, 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 50; Súd prvého stupňa, 11. júla 2007, Konidaris/Komisia, T‑93/03, Zb. VS s. I‑A‑2‑149, II‑A‑2‑1045, body 49 a 52 a tam citovaná judikatúra; Všeobecný súd, 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑133, II‑B‑1‑807, bod 55

3.      Otázka rozsahu povinnosti odôvodnenia predstavuje právnu otázku, na ktorú sa vzťahuje preskúmanie Všeobecným súdom v rámci odvolania. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vykonávané v tomto rámci Všeobecným súdom musí nevyhnutne vziať do úvahy skutočnosti, o ktoré sa oprel Súd pre verejnú službu, aby dospel k záveru, či je odôvodnenie dostačujúce, alebo nedostačujúce.

(pozri bod 51)

Odkaz: Všeobecný súd, Komisia/Birkhoff, už citovaný, bod 55

4.      Existencia aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku je podmienkou prípustnosti všetkých žalôb podávaných úradníkmi proti inštitúcii, do ktorej patria.

Také akty sú iba opatrenia prijaté príslušným orgánom a obsahujúce konečné stanovisko administratívy, ktoré vyvoláva právne záväzné účinky spôsobilé priamo a bezprostredne ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie.

Na kvalifikovanie napadnutého aktu ako aktu nespôsobujúceho ujmu žalobcovi v zmysle článkov 90 a 91 služobného poriadku, ktoré sa zakladá na posúdení, podľa ktorého tento akt nezmenil právne postavenie uvedeného žalobcu predtým určené iným aktom administratívy, ktorý predstavoval akt spôsobujúci ujmu, nemôže mať vplyv na skutočnosť, že akt spôsobujúci ujmu bol po prijatí napadnutého aktu zrušený. V takom prípade možno napadnutý akt považovať len za jednoduchý následok aktu spôsobujúceho ujmu. Z toho vyplýva, že pokiaľ akt spôsobujúci ujmu nie je zrušený, vzťahuje sa naň prezumpcia zákonnosti a napadnutý akt môže byť zachovaný, zatiaľ čo v prípade, že akt spôsobujúci ujmu je zrušený, zachovanie napadnutého aktu alebo jeho späťvzatie závisí od opatrení, ktoré sú inštitúcia alebo inštitúcie, ktoré vydali akt spôsobujúci ujmu, povinné prijať na vykonanie rozhodnutia o zrušení na základe povinnosti, ktorá im vyplýva z článku 233 ES (teraz článok 266 ZFEÚ).

(pozri body 73, 74 a 92)

Odkaz: Súdny dvor, 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9; Súd prvého stupňa, 30. júna 1993, Devillez a i./Parlament, T‑46/90, Zb. s. 699, body 13 a 14; Súd prvého stupňa, 13. júla 1993, Moat/Komisia, T‑20/92, Zb. s. II‑799, bod 39; Súd prvého stupňa, 3. júna 1997, H/Komisia, T‑196/95, Zb. VS s. I‑A‑133, II‑403, bod 44; Súd prvého stupňa, 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 60 a tam citovaná judikatúra; Súd prvého stupňa, 13. decembra 1995, Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, T‑481/93 a T‑484/93, Zb. s. II‑2941, bod 47; 3. júna 1997, H/Komisia, T‑196/95, Zb. VS s. I‑A‑133, II‑403, bod 44; 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS s. I‑A‑449, II‑1305, bod 83; 17. decembra 2003, McAuley/Rada, T‑324/02, Zb. VS s. I‑A‑337, II‑1657, bod 28