ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 27. septembra 2012 (*)
„Štátna pomoc – Odvetvie ovocia a zeleniny – ‚Plány kampane‘ určené na podporu trhu s ovocím a so zeleninou vo Francúzsku – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Pojem štátna pomoc – Štátne prostriedky – Spolufinancovanie verejnoprávnym zariadením a dobrovoľnými príspevkami organizácií výrobcov – Tvrdenia, ktoré neboli predložené počas správneho konania – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑139/09,
Francúzska republika, v zastúpení: pôvodne E. Belliard, G. de Bergues a A.‑L. During, neskôr E. Belliard, G. de Bergues a J. Gstalter, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 203 v konečnom znení z 28. januára 2009 o „plánoch kampane“ v odvetví ovocia a zeleniny, ktoré zaviedla Francúzska republika,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia N. Wahl a S. Soldevila Fragoso (spravodajca),
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. apríla 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
Právo Únie
1 Podľa článku 87 ods. 1 ES:
„Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“
Uplatniteľná vnútroštátna úprava
Office national interprofessionnel des fruits, des légumes et de l’horticulture (Medziprofesijný štátny úrad pre ovocie, zeleninu a záhradníctvo)
2 Článok L.621‑1 code rural (Poľnohospodársky zákonník) v znení platnom k 1. januáru 2002 (ďalej len „Poľnohospodársky zákonník“) stanovuje, že „na účely dosiahnutia cieľov určených Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a prispenia k záruke a zlepšeniu príjmov, k zníženiu nerovností, k optimálnemu využívaniu výrobných faktorov a k úprave trhov v záujme výrobcov, spracovateľov, dodávateľov, obchodníkov a spotrebiteľov je v poľnohospodárskom a potravinárskom odvetví možné dekrétom Conseil d’État (štátna rada) vytvoriť intervenčné úrady pre výrobky alebo skupiny výrobkov“.
3 Článok L.621‑2 Poľnohospodárskeho zákonníka spresňuje:
„Tieto úrady sú verejnoprávne zariadenia priemyselnej a obchodnej povahy pod správou štátu, vykonávajúce svoju pôsobnosť v celom poľnohospodárskom a potravinárskom odvetví zodpovedajúcom výrobkom, za ktoré sú zodpovedné. Možno im zveriť úlohy administratívnej povahy spojené s vykonávaním ich právomocí. Na zamestnancov týchto úradov sa vzťahuje spoločný služobný poriadok verejnoprávnej povahy stanovený dekrétom.“
Poľnohospodárske hospodárske výbory
– Úlohy a schválenie
4 Článok L.551‑1 Poľnohospodárskeho zákonníka stanovuje, že „správny orgán môže v stanovenom regióne uznať ako organizácie výrobcov poľnohospodárske družstvá a ich únie, spoločnosti spoločného poľnohospodárskeho záujmu, poľnohospodárske odborové združenia iné ako odborové združenia so všeobecným poslaním upravené ustanoveniami knihy IV Zákonníka práce, združenia poľnohospodárskych výrobcov upravené ustanoveniami zákona z 1. júla 1901, pokiaľ je ich účelom dlhodobo ovládať zhodnocovanie svojej výroby, posilňovať obchodnú organizáciu výrobcov, organizovať a ustaľovať výrobu na určenom území“.
5 Podľa článku L.552‑1 Poľnohospodárskeho zákonníka:
„S cieľom zosúladiť oblasti výroby, predaja a cien a uplatňovať spoločné pravidlá uvádzania na trh sa uznané organizácie vymenované v predchádzajúcom článku a poľnohospodárske odborové združenia so všeobecným alebo špecializovaným poslaním môžu zoskupovať, aby v stanovenom regióne a pre rovnaké odvetvie výrobkov, ako je definované v článku L.551‑1 bode 2, založili poľnohospodársky hospodársky výbor.
Poľnohospodárske hospodárske výbory musia byť buď poľnohospodárske odborové združenia upravené knihou IV Zákonníka práce, alebo združenia upravené zákonom z 1. júla 1901…
Poľnohospodárske hospodárske výbory vydávajú pre svojich členov spoločné pravidlá.
Poľnohospodárske hospodárske výbory prispievajú k vykonávaniu vnútroštátnych hospodárskych stratégií a hospodárskych stratégií Spoločenstva a možno sa na ne obracať v súvislosti s orientáciou politiky postupov, ktorá sa ich týka.“
6 Článok L.552‑2 toho istého zákonníka stanovuje:
„Poľnohospodárskym hospodárskym výborom, ktorým udelil správny orgán schválenie, možno priznať práva prednosti a osobitné výhody, ktoré požívajú uznané zoskupenia výrobcov.
Schválenie udeľuje, pozastavuje alebo odoberá správny orgán v nadväznosti na stanovisko vyššej rady pre orientáciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky upravenej v článku 14 I zmeneného a doplneného zákona z 8. augusta 1962 dopĺňajúceho zákon o poľnohospodárskej orientácii.“
7 Článok L.554‑1 prvý pododsek Poľnohospodárskeho zákonníka uvádza, že „poľnohospodárske hospodárske výbory, ktoré preukážu dostatočnú skúsenosť v určitých oblastiach, môžu požiadať príslušný správny orgán, aby sa pravidlá odsúhlasené ich členmi a upravené v článku 15b ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1035/72 z 18. mája 1972 o spoločnej organizácii trhu s ovocím a zeleninou stali záväznými pre výrobcov usadených v rámci ich regiónu v jednej alebo viacerých hospodárskych oblastiach“.
8 Článok R*552‑1 Poľnohospodárskeho zákonníka spresňuje, že „žiadosť o schválenie, ktorú pre región alebo odvetvie určených výrobkov podáva poľnohospodársky hospodársky výbor, sa adresuje ministrovi poľnohospodárstva prostredníctvom prefekta departementu sídla výboru“, a článok R*552‑2 stanovuje, že k tejto žiadosti musia byť priložené určité prílohy, medzi ktoré patria „stanovy výboru“, ktoré musia obsahovať podmienky stanovujúce, že „pravidlá stanovené výborom sa uplatňujú až po schválení ministrom poľnohospodárstva“, „vyhlásenie spresňujúce povahu a formy pomoci, ktorú prípadne môže výbor poskytnúť členom“, a texty pravidiel vytvorených výborom v súlade s ustanoveniami článku L.552‑1“. Článok R.552‑4 Poľnohospodárskeho zákonníka spresňuje, že „v nadväznosti na stanovisko vyššej rady pre orientáciu a koordináciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky sa minister poľnohospodárstva na základe článku L.552‑2 vyjadrí k žiadosti o schválenie“.
– Fungovanie
9 Podľa článku R.552‑10 prvého pododseku Poľnohospodárskeho zákonníka „schválený poľnohospodársky hospodársky výbor môže vydávať nové pravidlá alebo meniť už schválené pravidlá len s výslovným súhlasom ministra poľnohospodárstva v nadväznosti na stanovisko vyššej rady pre orientáciu a koordináciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky“.
10 Článok R.552‑11 Poľnohospodárskeho zákonníka ďalej stanovuje, že „minister poľnohospodárstva vymenuje zástupcu pri každom schválenom poľnohospodárskom hospodárskom výbore“ a že tento „zástupca, ktorý má pri výbore úlohu technického poradcu, sa zúčastňuje alebo za podmienok stanovených ministrom poľnohospodárstva sa môže dať zastúpiť na stretnutiach správnej rady a valného zhromaždenia“, že „sa môže na mieste oboznámiť so všetkými podkladmi a dokumentmi týkajúcimi sa činnosti výboru alebo organizácií, ktoré sú jeho súčasťou, alebo si ich môže nechať zaslať“ a že „je pravidelne informovaný o všetkých rozhodnutiach prijatých správnou radou a valným zhromaždením“.
11 Napokon podľa článku R.552‑14 Poľnohospodárskeho zákonníka:
„Minister poľnohospodárstva môže kedykoľvek po zhromaždení pripomienok výboru a oboznámení sa so stanoviskom vyššej rady pre orientáciu a koordináciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky odňať svoj súhlas s platnými predtým schválenými pravidlami. Stanoví dátum účinnosti odňatia súhlasu. Pokiaľ chce výbor napriek tomu uplatňovať tieto pravidlá, stráca status schváleného výboru…“
– Zápisné a členské príspevky
12 Podľa článku L.553‑1 Poľnohospodárskeho zákonníka „organizáciám uznaným alebo schváleným podľa podmienok upravených v článkoch L.551‑1 a L.552‑2 možno dekrétom v nadväznosti na stanovisko štátnej rady povoliť vyberanie zápisného a členských príspevkov určovaných buď podľa hodnoty výrobkov, alebo podľa rozlôh, alebo podľa kombinácie týchto dvoch prvkov“.
13 Článok R*553‑2 Poľnohospodárskeho zákonníka týkajúci sa uznaných zoskupení výrobcov tak stanovuje, že tieto zoskupenia „sú oprávnené vyberať od každého svojho člena zápisné, ktorého výška je stanovená jednotne pre každého výrobcu, a členské príspevky podľa hodnoty produkcie uvádzanej na trh, na základe ktorej boli uznaní“, a že „výška zápisného a sadzba členských príspevkov nemôže presiahnuť maximálne hodnoty stanovené rozhodnutím ministra poľnohospodárstva v nadväznosti na stanovisko vyššej rady pre orientáciu a koordináciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky“.
14 Článok R*553‑5 Poľnohospodárskeho zákonníka týkajúci sa zápisného a členských príspevkov uznaných zoskupení výrobcov stanovuje, že „výšku zápisného, sadzbu členských príspevkov a spôsoby ich platby stanovuje riadne valné zhromaždenie“.
15 Článok R*553‑6 Poľnohospodárskeho zákonníka takisto stanovuje, že „schválené hospodárske výbory majú právo vyberať od každého svojho člena zápisné a ako členský príspevok od svojich členov, ktorí majú postavenie uznaných poľnohospodárskych zoskupení, časť príspevkov vyberaných týmito zoskupeniami“ a že „minister poľnohospodárstva môže v nadväznosti na stanovisko vyššej rady pre orientáciu a koordináciu poľnohospodárskej a potravinárskej ekonomiky stanoviť maximálnu výšku členských príspevkov vyberaných výborom“.
16 Článok R*553‑7 prvý odsek Poľnohospodárskeho zákonníka uvádza, že „pokiaľ bolo poľnohospodárskemu hospodárskemu výboru schválenému podľa článku L.552‑2 priznané rozšírenie jedného alebo viacerých pravidiel, stanovených pre výrobcov a zoskupenia spadajúcich podeň, na všetkých výrobcov z jeho hospodárskej oblasti, výrobcovia, pre ktorých sa toto pravidlo stalo záväzným na základe tohto rozšírenia, sú povinní uhradiť výboru za podmienok stanovených vyhláškou ministra pôdohospodárstva všetky členské príspevky stanovené na základe článku R.553‑2 alebo ich časť“.
– Kontrola správnym orgánom
17 Článok R*553‑10 Poľnohospodárskeho zákonníka stanovuje:
„Kontrola ministra poľnohospodárstva nad schválenými hospodárskymi výbormi a nad uznanými zoskupeniami výrobcov sa týka najmä:
– účtovníctva a správnosti činností týchto organizácií,
– používania prijatej pomoci, najmä tej, ktorá mohla byť poskytnutá štátom, územnými celkami, verejnoprávnymi zariadeniami a spoločnosťami so zmiešaným hospodárstvom,
– uplatňovania pravidiel stanovených na základe článkov L.551‑1 a L.552‑1 zoskupeniami výrobcov, poľnohospodárskymi hospodárskymi výbormi a organizáciami a výrobcami spadajúcimi pod ne, ako aj uplatňovania platných zákonov a nariadení, najmä zákonov a nariadení prijatých v oblasti postihovania podvodov a normalizácie.“
18 Na tento účel článok R*553‑13 Poľnohospodárskeho zákonníka stanovuje, že „úradníci ministerstva poľnohospodárstva poverení na tento účel ministrom poľnohospodárstva majú prístup do priestorov uznaných zoskupení výrobcov a schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov“ a že „sa tam môžu oboznámiť so všetkými účtovnými alebo administratívnymi podkladmi, listami alebo dokumentmi“. Podľa článku R*553‑14 tiež „úradníci a ostatní zamestnanci ministerstva poľnohospodárstva, najmä z oddelenia pre postihovanie podvodov a kontrolu kvality, sa spoločne so zamestnancami dotknutých organizácií zúčastňujú na kontrole toho, ako tieto organizácie a poľnohospodárski výrobcovia uplatňujú platné pravidlá stanovené zoskupeniami a poľnohospodárskymi hospodárskymi výbormi“.
19 Napokon článok R*553‑16 Poľnohospodárskeho zákonníka spresňuje, že „kontrola, ktorá sa má zabezpečiť s cieľom uplatnenia [článku] R.553‑7 týkajúceho sa zápisného a členských príspevkov, sa vykonáva za podmienok upravených v článku R.553‑14“.
Skutkové okolnosti
20 Úlohou Office national interprofessionnel des fruits, des légumes et de l’horticulture (Národný medziodvetvový úrad pre ovocie, zeleninu a záhradníctvo, ďalej len „Oniflhor“), verejnoprávneho zariadenia priemyselnej a obchodnej povahy pod správou Francúzskej republiky, je najmä posilniť ekonomickú účinnosť odvetvia ovocia a zeleniny.
21 Poľnohospodárske hospodárske výbory zoskupujú na regionálnej úrovni organizácie poľnohospodárskych výrobcov – do roku 1999 nazývané „zoskupenia poľnohospodárskych výrobcov“ – z daného odvetvia a vytvárajú spoločné pravidlá pre svojich členov s cieľom zosúladiť oblasti výroby, predaja, cien a uvádzania výrobkov na trh.
22 Komisia Európskych spoločenstiev v nadväznosti na sťažnosť zaslala 31. júla 2002 Francúzskej republike žiadosť o informácie týkajúcu sa neoznámenej pomoci v odvetví ovocia a zeleniny, poskytnutej v rámci plánov kampane organizáciám poľnohospodárskych výrobcov z prevádzkového fondu, ktorý spravujú schválené poľnohospodárske hospodárske výbory a ktorý bol napĺňaný Oniflhor‑om a príspevkami organizácií výrobcov (ďalej len „odvetvové podiely“). Cieľom týchto plánov kampane bolo zmierniť účinky dočasnej prevyšujúcej ponuky ovocia a zeleniny, regulovať priebeh trhov spoločným koordinovaným prístupom a financovať štrukturálne postupy, ktoré mali umožniť adaptáciu odvetvia vo vzťahu k trhu.
23 Dňa 21. októbra 2002 sa uskutočnilo stretnutie medzi Komisiou a francúzskymi orgánmi, v nadväznosti na ktoré francúzske orgány 26. decembra 2002 poskytli informácie potvrdzujúce, že takáto pomoc bola poskytovaná v rokoch 1992 až 2002. Dňa 16. apríla 2003 Komisia požiadala o úplný súpis tejto pomoci. Francúzske orgány na túto žiadosť odpovedali 22. júla 2003.
24 Listom z 20. júla 2005 Komisia informovala Francúzsku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“).
25 Rozhodnutie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 22. septembra 2005 (Ú. v. EÚ C 233, s. 21). Komisia vyzvala dotknuté osoby, aby predložili pripomienky k predmetným opatreniam uskutočneným v rámci plánov kampane (ďalej len „sporné opatrenia“).
26 Komisii boli doručené pripomienky francúzskych orgánov listom zo 4. októbra 2005.
27 Okrem toho jej bol 20. októbra 2005 doručený list tretej dotknutej osoby Fédération de l’organisation économique fruits et légumes (Zväz hospodárskej organizácie ovocia a zeleniny, ďalej len „Fedecom“), opisujúci najmä zloženie, spôsob financovania a úlohy schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov pri poskytovaní predmetnej pomoci, ktorý bol zaslaný francúzskym orgánom 1. decembra 2005. Tie vo svojom liste z 28. decembra 2005 tieto informácie nepopreli a okrem toho v ňom povolili zaslanie ich listov z 26. decembra 2002 a 22. júla 2003 Fedecom‑u a poskytli opravu týkajúcu sa výšky pomoci vyplatenej v roku 2002.
28 Na konci tohto konania vo veci formálneho zisťovania Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 2003 v konečnom znení z 28. januára 2009 o „plánoch kampane“ v odvetví ovocia a zeleniny, ktoré zaviedlo Francúzsko (Ú. v. EÚ L 127, s. 11, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
29 V napadnutom rozhodnutí Komisia usúdila, že pomoc poskytnutá v rámci plánov kampane a vyplatená organizáciám poľnohospodárskych výrobcov predstavuje štátnu pomoc a že je protiprávna a nezlučiteľná so spoločným trhom. Nariadila preto, aby ju Francúzska republika spätne vymohla od jej príjemcov aj s úrokmi.
Konanie a návrhy účastníkov konania
30 Francúzska republika podala 8. apríla 2009 do kancelárie Súdu prvého stupňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
31 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
32 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 23. apríla 2012.
33 Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka časti sporných opatrení financovanej odvetvovými podielmi,
– subsidiárne, aby zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
34 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol návrh Francúzskej republiky,
– zaviazal Francúzsku republiku na náhradu trov konania.
Právny stav
35 Francúzska republika na podporu svojej žaloby uvádza dva dôvody na zrušenie, založené na jednej strane na porušení povinnosti odôvodnenia a na druhej strane na nesprávnom právnom posúdení, keďže Komisia posúdila opatrenia financované dobrovoľnými príspevkami dotknutého odvetvia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
36 Francúzska republika tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, keďže sa týka sporných opatrení financovaných odvetvovými podielmi, a preto mala Komisia povinnosť výslovne rozvinúť svoju úvahu, pokiaľ – tak ako v tomto prípade – nejde o ustálenú rozhodovaciu prax. Komisia podľa nej najmä neodôvodnila rozšírenie posúdenia ako štátnej pomoci na opatrenia financované dobrovoľnými príspevkami.
37 Podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy príslušného aktu a od kontextu, v akom bol prijatý. Odôvodnenie musí jasne a nepochybne vyjadrovať úvahu inštitúcie, ktorá akt vydala, takým spôsobom, aby na jednej strane umožnilo súdu Únie vykonať preskúmanie jeho zákonnosti a na druhej strane umožnilo dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63, a rozsudok Všeobecného súdu z 30. novembra 2011, Sniace/Komisia, T‑238/09, Zb. s. II‑125*, bod 37).
38 Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uviedli dotknuté osoby. Stačí, aby uviedla skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadnú dôležitosť (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, Zb. s. I‑4777, bod 96, a rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2010, Freistaat Sachsen a i./Komisia, T‑102/07 a T‑120/07, Zb. s. II‑585, bod 180).
39 Napokon z judikatúry vyplýva, že hoci sa rozhodnutie Komisie vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe môže odôvodniť v súhrnnej podobe, napríklad prostredníctvom odkazu na takúto prax, Komisia musí výslovne rozvinúť svoju úvahu, ak zašla podstatne ďalej ako v predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 31; z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C‑295/07 P, Zb. s. I‑9363, bod 44, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 155).
40 Žalobný dôvod týkajúci sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia treba skúmať z hľadiska týchto zásad.
41 V tejto veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa po prvýkrát dostala k skúmaniu otázky, či opatrenia financované príspevkami štátu a zároveň dobrovoľnými príspevkami subjektov z odvetvia môžu predstavovať štátnu pomoc v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES. Komisii preto prináležalo podrobne odpovedať na tvrdenia Francúzskej republiky v správnom konaní týkajúce sa posúdení odvetvových podielov ako štátnych prostriedkov.
42 V odôvodneniach 24 až 28 napadnutého rozhodnutia Komisia najprv detailne skúmala mechanizmus financovania sporných opatrení. Konštatovala, že tieto opatrenia boli sčasti financované z fondu spravovaného schválenými poľnohospodárskymi hospodárskymi výbormi, ktorý bol napĺňaný na základe tých istých zásad, ako sú zásady uplatniteľné na pomoc Spoločenstva stanovené v článku 15 nariadenia Rady (ES) č. 2200/96 z 28. októbra 1996 o spoločnej organizácii trhu s ovocím a zeleninou [Ú. v. ES L 297, s. 1; Mim. vyd. 03/020, s. 55], čiže prostredníctvom pomoci z verejných zdrojov a zároveň z finančných príspevkov výrobcov určených podľa množstva alebo hodnoty ovocia a zeleniny uvedených na trh, pričom uvedené príspevky predstavovali od 30 % do 50 % celkovej sumy týchto fondov. Členské príspevky organizácií výrobcov však boli uhrádzané na dobrovoľnom základe a správny orgán neuložil povinnosť platiť ich. Dôsledkom nezaplatenia týchto členských príspevkov bolo to, že organizácie dotknutých výrobcov nedostali pomoc z verejných zdrojov.
43 Z odôvodnenia 40 napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že Francúzska republika v liste zo 4. októbra 2005, ktorým predložila svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, uviedla, že príspevky uhrádzané subjektmi z odvetvia a určené na financovanie plánov kampane nemožno považovať za štátne prostriedky, keďže boli uhrádzané na dobrovoľnom základe, orgány verejnej moci ich povinne nerozšírili na všetky organizácie dotknutých výrobcov a schválené poľnohospodárske hospodárske výbory s nimi mohli voľne nakladať.
44 Komisia v odôvodneniach 43 až 62 napadnutého rozhodnutia skúmala, či môžu byť sporné opatrenia posúdené ako štátna pomoc v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES. V odôvodneniach 52 až 56 napadnutého rozhodnutia uviedla, že judikatúra Súdneho dvora (rozsudky Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, a z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, 259/85, Zb. s. 4393, bod 23) ju zaväzuje, aby sa pri určovaní, či je schéma štátnej pomoci štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, riadila pravidlami a vplyvom tejto schémy pomoci, a že povinná alebo dobrovoľná povaha predmetných príspevkov nezohráva pri uplatňovaní tejto zásady nijakú úlohu. Okrem toho v odôvodneniach 57 až 61 napadnutého rozhodnutia skúmala judikatúru týkajúcu sa pojmu štátne prostriedky (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Pearle a i., C‑345/02, Zb. s. I‑7139, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T‑136/05, Zb. s. II‑4063) a usúdila, že táto judikatúra uvedenú zásadu nespochybnila. Napokon v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že hoci v tomto prípade boli príspevky dobrovoľné, existovali silné verejné stimuly pristúpiť k nim. V odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia tak Komisia dospela k záveru, že sporné opatrenia predstavovali štátnu pomoc v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES.
45 Samotná okolnosť, že judikatúra, na ktorú Komisia odkázala v napadnutom rozhodnutí, sa týka len povinných príspevkov, nemôže stačiť na preukázanie, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bolo nedostatočné. Treba pripomenúť, že sudca Únie nikdy neskúmal otázku, či opatrenia financované príspevkami štátu a zároveň dobrovoľnými príspevkami subjektov z odvetvia môžu predstavovať štátnu pomoc v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES. Komisia navyše v napadnutom rozhodnutí spresnila, že usudzuje, že judikatúra týkajúca sa povinných príspevkov sa vzťahuje na predmetné sporné opatrenia, keďže dobrovoľná povaha príspevkov bola v tomto prípade podstatne formálneho charakteru vzhľadom na to, že výrobcovia boli silno stimulovaní zúčastňovať sa na tomto mechanizme. Skutočnosť, že toto spresnenie Komisia uviedla v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia a nie v nadväznosti na odôvodnenie 55, nemôže mať negatívny vplyv na výslovnú povahu úvahy Komisie, hoci Francúzska republika tvrdí opak.
46 Napadnuté rozhodnutie preto dostatočne jasne, výslovne a nepochybne vyjadruje úvahu Komisie pri určení, či opatrenia financované príspevkami štátu a zároveň dobrovoľnými príspevkami subjektov z odvetvia mohli podľa nej predstavovať štátnu pomoc v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES, takže umožňuje Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie jeho zákonnosti a dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné.
47 Z predchádzajúceho vyplýva, že prvý žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia je potrebné zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení, keďže Komisia posúdila opatrenia financované dobrovoľnými príspevkami dotknutého odvetvia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES
48 Francúzska republika usudzuje, že Komisia sa tým, že posúdila opatrenia financované dobrovoľnými príspevkami dotknutého odvetvia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, dopustila nesprávneho právneho posúdenia.
Prípustnosť tvrdení týkajúcich sa skutkových okolností, ktoré neboli popreté v správnej časti
49 Komisia na úvod tvrdí, že Francúzska republika nemôže pred Všeobecným súdom popierať poznámky Fedecom‑u uvedené v jeho pripomienkach z 20. októbra 2005 týkajúce sa úloh subjektov z odvetvia a Oniflhor‑u pri definovaní výšky odvetvového podielu a sporných opatrení a pri vykonávaní týchto opatrení.
50 V prvom rade usudzuje, že Francúzska republika mala tento dôvod vzhľadom na to, že sa týka nesprávneho posúdenia skutkového stavu, či dokonca zjavne nesprávneho posúdenia, uviesť samostatne vo vzťahu k dôvodu založenému na nesprávnom právnom posúdení. Z písomností Francúzskej republiky však vyplýva, že tieto podklady plánovala použiť ako tvrdenia na podporu svojho žalobného dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mala dopustiť Komisia pri posúdení opatrení financovaných dobrovoľnými príspevkami dotknutého odvetvia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
51 Komisia v druhom rade usudzuje, že tieto tvrdenia sú neprípustné, pretože Francúzska republika vo vzťahu k poznámkam, ktoré uviedol Fedecom vo svojich pripomienkach z 20. októbra 2005 v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, neuviedla žiadnu námietku.
52 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát, ktorý poskytol alebo chce poskytnúť pomoc na základe výnimky z pravidiel Zmluvy, má voči Komisii povinnosť spolupráce v konaní, na ktorom sa zúčastňuje, a v rámci tejto povinnosti musí najmä poskytnúť všetky podklady, ktoré tejto inštitúcii umožnia overiť, že sú splnené podmienky požadovanej výnimky (rozsudok Súdneho dvora z 28. apríla 1993, Taliansko/Komisia, C‑364/90, Zb. s. I‑2097, bod 20; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Freistaat Sachsen a i./Komisia, T‑132/96 a T‑143/96, Zb. s. II‑3663, bod 140, a z 11. februára 2009, Iride a Iride Energia/Komisia, T‑25/07, Zb. s. II‑245, bod 100). Zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci tak treba posudzovať v závislosti od informácií, ktoré mohla mať Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia, C‑197/99 P, Zb. s. I‑8461, bod 86; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 16). Vyplýva z toho najmä, že pokiaľ pojem štátna pomoc zodpovedá objektívnej situácii, ktorá sa posudzuje v čase, keď Komisia prijíma rozhodnutie, treba pri vykonávaní tohto súdneho preskúmania vziať do úvahy posúdenia vykonané práve k tomuto dátumu (rozsudok Chronopost a La Poste/UFEX a i., už citovaný, bod 144). V prípade absencie odlišných informácií od dotknutých osôb je teda Komisia oprávnená vychádzať zo skutkových okolností, hoci nesprávnych, ktoré má k dispozícii v čase prijatia konečného rozhodnutia, za predpokladu, že dotknuté skutkové okolnosti boli predmetom príkazu na poskytnutie potrebných informácií adresovaného Komisiou členskému štátu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. októbra 2005, Freistaat Thüringen/Komisia, T‑318/00, Zb. s. II‑4179, bod 88).
53 Rovnako z ustanovení článku 13 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) vyplýva, že na konci konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa protiprávnej pomoci prijme Komisia rozhodnutie na základe dostupných informácií, najmä tých, ktoré členský štát poskytol v odpovedi na žiadosti Komisie o informácie.
54 V predmetnom prípade z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Fedecom podal 20. októbra 2005 svoje pripomienky ako tretia dotknutá osoba, pričom opísal najmä zloženie, spôsob financovania a úlohy schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov pri poskytovaní predmetnej pomoci, a že tieto pripomienky boli zaslané 1. decembra 2005 francúzskym orgánom spolu s informáciou, že na predloženie svojich pripomienok majú lehotu jedného mesiaca. Tieto orgány vo svojom liste z 28. decembra 2005 tieto informácie nepopreli a okrem toho v ňom povolili zaslanie ich listov z 26. decembra 2002 a 22. júla 2003 Fedecom-u a poskytli opravu týkajúcu sa výšky pomoci vyplatenej v roku 2002.
55 Zo zásad citovaných v bodoch 52 a 53 vyššie vyplýva, že Francúzska republika nemôže obsah skutkových pripomienok predložených dotknutou treťou osobou počas správneho konania, pokiaľ jej boli doručené, spochybniť po prvýkrát až v štádiu súdneho konania. Samotná okolnosť, že na tieto skutkové okolnosti nereagovala, pretože súhlasila so závermi Fedecom‑u, nepostačuje na obídenie zásady potrebného účinku správneho konania.
56 Tvrdenia, ktorými Francúzska republika spochybňuje poznámky Fedecom‑u uvedené v jeho pripomienkach z 20. októbra 2005 týkajúce sa úloh subjektov z odvetvia a Oniflhor‑u pri definovaní výšky odvetvového podielu a sporných opatrení a pri vykonávaní týchto opatrení, treba preto zamietnuť ako neprípustné.
Všeobecné zásady týkajúce sa pojmu štátne prostriedky
57 Je vhodné pripomenúť, že článok 87 ods. 1 ES vyhlasuje pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, za nezlučiteľnú so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
58 Na to, aby sa zvýhodnenie mohlo kvalifikovať ako pomoc v zmysle tohto článku, musí byť toto zvýhodnenie jednak poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a jednak pripísateľné štátu (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑303/88, Zb. s. I‑1433, bod 11; zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 24, a z 20. novembra 2003, GEMO, C‑126/01, Zb. s. I‑13769, bod 24).
59 Ďalej zo znenia článku 87 ods. 1 ES vyplýva, že za pomoc sa považujú iba výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov. Rozlišovanie medzi „pomocou poskytovanou členským štátom“ a pomocou poskytovanou „zo štátnych prostriedkov“, vytvorené v tomto ustanovení, totiž neznamená, že všetky výhody priznané štátom predstavujú štátnu pomoc bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú financované zo štátnych prostriedkov, ale jeho cieľom je len začleniť do tohto pojmu tak výhody priamo poskytované štátom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát poveril alebo zriadil (rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 58).
60 Okrem toho treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 87 ods. 1 ES zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu hospodárskych subjektov, pričom nie je podstatné, či sú tieto prostriedky trvalou súčasťou majetku uvedených orgánov verejnej moci. Preto aj keď sumy zodpovedajúce spornému opatreniu nie sú trvale v držbe orgánov verejnej moci, skutočnosť, že sú neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby boli kvalifikované ako štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, Zb. s. I‑3271, bod 50, a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 37). Ani pôvodne súkromná povaha prostriedkov nebráni tomu, aby boli považované za štátne prostriedky v zmysle ustanovení článku 87 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, T‑358/94, Zb. s. II‑2109, body 63 až 65).
61 Podľa judikatúry samotná okolnosť, že schéma dotácií, z ktorej majú výhody určité hospodárske subjekty daného odvetvia, je financovaná v celom rozsahu alebo sčasti príspevkami nariadenými orgánom verejnej moci a vyberanými od dotknutých hospodárskych subjektov, nestačí sa to, aby bola tejto schéme odňatá povaha pomoci poskytovanej členským štátom v zmysle článku 87 ods. 1 ES (rozsudky Súdneho dvora Steinike & Weinlig, už citovaný, bod 22, a z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 23; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, body 27 a 35).
62 Na druhej strane zasa Súdny dvor odmietol posúdiť ako štátne prostriedky zdroje zozbierané verejnoprávnou inštitúciou prostredníctvom príspevkov vyberaných výlučne od hospodárskych subjektov, ktoré boli adresátmi predmetného opatrenia, pričom tieto zdroje neboli nikdy dané k dispozícii vnútroštátnym orgánom a slúžili na financovanie postupov, o ktorých rozhodovali len dotknuté subjekty (pozri v tomto zmysle rozsudok Pearle a i., už citovaný, body 36 až 39).
63 Relevantným kritériom na posúdenie existencie verejných prostriedkov bez ohľadu na ich originálny pôvod je preto stupeň zásahu orgánu verejnej moci do definovania predmetných opatrení a spôsobov ich financovania.
64 Samotná okolnosť, že príspevky dotknutých hospodárskych subjektov určené na čiastočné financovanie predmetných opatrení mali len dobrovoľnú a nie povinnú povahu, nestačí na spochybnenie tejto zásady. Stupeň zásahu orgánu verejnej moci do týchto príspevkov totiž môže byť vysoký, hoci tieto príspevky nemajú povinnú povahu.
65 Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že na určenie, či sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že posúdila sporné opatrenia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, treba skúmať úlohu orgánu verejnej moci pri definovaní týchto opatrení a spôsobov ich financovania.
66 Pokiaľ ide o posúdenie úlohy orgánu verejnej moci pri definovaní sporných opatrení, Všeobecný súd k tomu musí pristúpiť globálne, bez možnosti rozlišovať v závislosti od spôsobu ich financovania, keďže verejné a súkromné príspevky boli spoločne vložené do prevádzkového fondu ako rovnaké druhovo určené veci.
Skúmanie podmienok schémy plánov kampane
67 Je potrebné skúmať podmienky schémy sporných opatrení, najmä určovanie výšky verejných a súkromných príspevkov určených na ich financovanie a definíciu podmienok ich používania.
68 Pokiaľ ide v prvom rade o určenie výšky verejných a súkromných príspevkov určených na financovanie sporných opatrení, zo spisu a najmä z listu Fedecom‑u z 20. októbra 2005 vyplýva, že Oniflhor, verejnoprávne zariadenie priemyselnej a obchodnej povahy pod správou štátu, rozhodoval jednostranne o sumách pridelených do plánov kampane, ako aj o výške príspevkov, ktoré mali do plánov kampane vkladať schválené poľnohospodárske hospodárske výbory. Tieto príspevky stanovoval Oniflhor, ktorý určoval percento množstva alebo hodnoty ovocia a zeleniny, skutočne uvádzaných na trh výrobcami, ktorí boli príjemcami opatrení, a vyberali ich schválené poľnohospodárske hospodárske výbory od vnútroštátnych sekcií každého výrobku, pričom ich následne odvádzali Oniflhor‑u. Oniflhor k týmto sumám pridával pomoc z verejných prostriedkov predstavujúcu 50 až 70 % celkovej pomoci. V prípade nezaplatenia odvetvových podielov výrobcami sa pomoc pridelená Oniflhor‑om neodvádzala výrobcom a zostávala blokovaná na úrovni schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov, ktoré boli povinné vrátiť ju Oniflhor‑u.
69 Na rozdiel od iných príspevkov vyberaných schválenými poľnohospodárskymi hospodárskymi výbormi tieto príspevky neboli povinné, ako potvrdzuje skutočnosť, že určité organizácie výrobcov ich odmietli uhradiť. Na tieto príspevky sa preto nemohli vzťahovať ustanovenia Poľnohospodárskeho zákonníka týkajúce sa povinných príspevkov.
70 Z ustanovení článkov R*553‑2 a R*553‑6 Poľnohospodárskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa vzťahujú len na zápisné a členské príspevky na fungovanie, ktoré povinne odvádzajú výrobcovia uznaným zoskupeniam poľnohospodárskych výrobcov a schváleným poľnohospodárskym hospodárskym výborom. Francúzska republika sa preto nemôže odvolávať na pravidlá týkajúce sa prijatia tohto zápisného a týchto členských príspevkov uznanými zoskupeniami poľnohospodárskych výrobcov, tak ako sú definované v článku R*553‑5 Poľnohospodárskeho zákonníka.
71 Rovnako článok R*553‑7 Poľnohospodárskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že pokiaľ bolo schválenému poľnohospodárskemu hospodárskemu výboru priznané rozšírenie pravidla stanoveného pre výrobcov a zoskupenia v jeho pôsobnosti na všetkých výrobcov z jeho hospodárskej oblasti, uvedení výrobcovia, pre ktorých sa toto pravidlo stalo záväzným, sú na základe ministerskej vyhlášky povinní uhradiť všetky členské príspevky určené podľa hodnoty produkcie uvádzanej na trh alebo ich časť, sa nevzťahoval na príspevky určené na financovanie plánov kampane. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že judikatúra považuje za protiprávnu každú povinnosť zúčastňovať sa na financovaní fondov založených organizáciou výrobcov uloženú výrobcom, ktorí nie sú jej členmi, pokiaľ táto povinnosť slúži na financovanie aktivít, ktoré sú samy osebe posúdené ako odporujúce právu Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 25. novembra 1986, Cerafel, 218/85, Zb. s. 3513, bod 22).
72 Francúzska republika sa ďalej nemôže dovolávať ustanovení článku 15 nariadenia č. 2200/96 o spoločnej organizácii trhu s ovocím a so zeleninou. Prevádzkové programy vykonané v rámci tohto ustanovenia mali síce s plánmi kampane spoločnú samotnú skutočnosť, že boli spolufinancované orgánom verejnej moci a príspevkami združených výrobcov určenými podľa množstva alebo hodnoty ovocia a zeleniny uvádzaných na trh, je však nesporné, že tieto ustanovenia sa nevzťahovali na sporné opatrenia, ale len na opatrenia prijaté v rámci spoločnej organizácie trhu s ovocím a so zeleninou.
73 Francúzska republika v každom prípade neposkytla žiadny iný dôkazný prostriedok, ktorý by umožnil usúdiť, že výšku príspevku odvádzaného výrobcami určovali títo výrobcovia.
74 Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že o výške členských príspevkov odvádzaných schválenými poľnohospodárskymi hospodárskymi výbormi, ako aj o celkových sumách pridelených do plánov kampane rozhodoval jednostranne Oniflhor.
75 Pokiaľ ide v druhom rade o definíciu obsahu sporných opatrení a podmienok ich vykonávania, zo spisu a najmä z informácií zaslaných Fedecom‑om 20. októbra 2005 vyplýva, že sporné opatrenia určoval Oniflhor prostredníctvom rozhodnutí opatrených pečiatkou jeho riaditeľa a štátneho kontrolóra a že schválené poľnohospodárske hospodárske výbory sa na ich definovaní nezúčastňovali a nemali žiadnu mieru voľnej úvahy pri ich vykonávaní.
76 Francúzska republika sa však domnieva, že účelom rozhodnutia Oniflhor‑u bolo len zaznamenať podiely, ktoré sa zaviazali hradiť subjekty z odvetvia a orgány verejnej moci.
77 Tvrdí, že sporné opatrenia definovali a vykonávali len subjekty z odvetvia a že zásah Oniflhor‑u spočíval len v uplatňovaní rozhodnutí týchto subjektov a v účasti na ich financovaní. Svoju argumentáciu opiera o dva dokumenty, predložené po prvýkrát v štádiu repliky, ktorými chce preukázať úlohu iniciatívy, ktorú mali poľnohospodárske hospodárske výbory v plánoch kampane. Z bodu 55 vyššie však vyplýva, že Francúzska republika nemôže pravdivosť pripomienok tretej dotknutej osoby počas správneho konania, pokiaľ jej boli doručené a nepoprela ich obsah, spochybniť po prvýkrát až v štádiu súdneho konania.
78 V každom prípade treba zdôrazniť, že tieto listy, ktoré Oniflhor‑u v roku 2001 zaslali vnútroštátne sekcie dvoch schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov pre výrobky, umožňujú len dospieť k záveru, že v období, počas ktorého došlo k protiprávnemu konaniu, schválené poľnohospodárske hospodárske výbory dvakrát predložili Oniflhor‑u návrhy na prijatie opatrení v rámci plánov kampane. Nestačia však na spochybnenie informácií zaslaných Fedecom‑om 20. októbra 2005, podľa ktorých schválené poľnohospodárske hospodárske výbory nemali právomoc na definovanie opatrení prijatých v rámci plánov kampane a táto úloha prináležala výlučne Oniflhor‑u.
79 Ďalej je vhodné zdôrazniť, že Francúzska republika vo svojich písomnostiach uznala, že schválené poľnohospodárske hospodárske výbory mali povinnosť uplatňovať opatrenia upravené v rámci plánov kampane, tak ako boli definované rozhodnutím riaditeľa Oniflhor‑u. Skutočnosť, že túto okolnosť odôvodňuje účasť Oniflhor‑u na financovaní uvedených opatrení, nemá vplyv na posúdenie stupňa kontroly orgánu verejnej moci nad vykonávaním týchto opatrení.
80 Francúzska republika napokon uvádza, že na rozdiel od situácie prevažujúcej vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Air France/Komisia (bod 65), Oniflhor nemohol voľne disponovať s fondmi odvádzanými subjektmi z odvetvia, keďže uvedené fondy spravovali schválené poľnohospodárske hospodárske výbory. Z judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bode 60 vyššie však vyplýva, že aj keď sumy nie sú trvale v držbe orgánov verejnej moci, skutočnosť, že sú neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby boli kvalifikované ako štátne prostriedky.
81 V tejto veci mal štát vykonávaním svojho dominantného vplyvu na definovanie a vykonávanie sporných opatrení bez problémov možnosť orientovať používanie prostriedkov pridelených schváleným poľnohospodárskym hospodárskym výborom na prípadné financovanie osobitných výhod v prospech určitých výrobcov.
82 Bolo totiž preukázané, že schválené poľnohospodárske hospodárske výbory nemali žiadnu mieru voľnej úvahy pri vykonávaní opatrení definovaných Oniflhor‑om.
83 Ďalej z viacerých ustanovení Poľnohospodárskeho zákonníka vyplýva, že správny orgán mal právomoc dôkladnej a stálej kontroly nad predmetnými sumami. Podľa článku R*553‑10 Poľnohospodárskeho zákonníka sa totiž kontrola ministra poľnohospodárstva nad schválenými hospodárskymi výbormi týka najmä účtovníctva a správnosti činností týchto organizácií, ako aj používania prijatej pomoci. Na tento účel článok R*553‑13 stanovuje, že poverení úradníci ministerstva poľnohospodárstva majú prístup do všetkých priestorov schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov a že sa tam môžu oboznámiť so všetkými účtovnými alebo administratívnymi podkladmi, listami alebo dokumentmi.
84 Napokon je vhodné zdôrazniť prevažujúcu úlohu zohrávanú štátom v schválených poľnohospodárskych hospodárskych výboroch, v rámci ktorých je štát zastúpený prefektom regiónu. Z ustanovení Poľnohospodárskeho zákonníka totiž vyplýva, že k žiadosti o schválenie ktoréhokoľvek poľnohospodárskeho hospodárskeho výboru adresovanej na základe článku R*552‑1 uvedeného zákonníka ministrovi poľnohospodárstva s cieľom stať sa príjemcom verejnej pomoci musia byť na základe článku R*552‑2 toho istého zákonníka priložené určité prílohy, medzi ktoré patria „stanovy výboru“, ktoré musia obsahovať podmienky stanovujúce, že „pravidlá stanovené výborom sa uplatňujú až po schválení ministrom poľnohospodárstva“, „vyhlásenie spresňujúce povahu a formy pomoci, ktorú môže výbor prípadne poskytnúť svojim členom“, a texty pravidiel vytvorených výborom v súlade s ustanoveniami článku L.552‑1“. Podľa článku R.552‑10 Poľnohospodárskeho zákonníka môže schválený poľnohospodársky hospodársky výbor vydávať nové pravidlá alebo meniť už schválené pravidlá len s výslovným súhlasom ministra poľnohospodárstva. Navyše článok R.552‑11 Poľnohospodárskeho zákonníka stanovuje, že minister poľnohospodárstva vymenúva pri každom schválenom poľnohospodárskom hospodárskom výbore zástupcu, ktorý má pri výbore úlohu technického poradcu, ktorý sa zúčastňuje alebo sa za podmienok stanovených ministrom poľnohospodárstva môže dať zastúpiť na stretnutiach správnej rady a valného zhromaždenia, môže sa na mieste oboznámiť so všetkými podkladmi a dokumentmi týkajúcimi sa činnosti výboru alebo organizácií, ktoré sú jeho súčasťou, alebo si ich nechať zaslať, a je pravidelne informovaný o všetkých rozhodnutiach prijatých správnou radou a valným zhromaždením. Rovnako článok 1 arrêté du ministre de l’Agriculture du 30 octobre 2000 relatif aux modalités de la représentation de l’État auprès des comités économiques agricoles dans le secteur des fruits et légumes (vyhláška ministra poľnohospodárstva z 30. októbra 2000 o podmienkach zastupovania štátu pri poľnohospodárskych hospodárskych výboroch v odvetví ovocia a zeleniny, JORF z 15. novembra 2000, s. 18079) stanovuje, že prefekt regiónu alebo jeho zástupca sa zo zákona zúčastňuje na všetkých zasadnutiach, na ktorých sa prijímajú rozhodnutia riadiacich orgánov schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov, a že je adresátom všetkých rozhodnutí a zápisníc vypracovaných v tomto rámci. Článok 2 toho istého textu zveruje zástupcovi štátu, ktorému na tento účel v prípade potreby poskytuje súčinnosť Oniflhor, povinnosť zabezpečiť, aby tieto výbory vykonávali úlohy, ktoré sú im zverené, v súlade s orientáciami stanovenými zákonmi a inými právnymi predpismi, a uvádza, že tento zástupca na uvedený účel povinne ešte pred vykonaním potvrdzuje rozhodnutia riadiacich orgánov výborov, v tomto prípade valného zhromaždenia alebo správnej rady, ako aj uzatvorené dohody, pokiaľ smerujú k stanoveniu povinností členov výboru alebo pokiaľ stanovujú podmienky využívania štátnych verejných financií v oblasti fungovania alebo investícií v odvetví výroby alebo financií Spoločenstva. Dotknuté rozhodnutia sú vykonateľné len s takýmto potvrdením.
85 Francúzska republika pripustila túto dôležitú úlohu štátu vo fungovaní schválených poľnohospodárskych hospodárskych výborov. Skutočnosť, že túto úlohu vysvetľuje možnosť uvedených výborov urobiť svoje pravidlá povinné pre všetkých výrobcov dotknutého regiónu, nemá vplyv na posúdenie prítomnosti štátu v týchto výboroch.
86 Francúzska republika ďalej tvrdí, že hoci sa zástupca prefekta regiónu zúčastňuje na zasadnutiach riadiacich orgánov poľnohospodárskeho hospodárskeho výboru, nepodieľa sa na rozhodnutiach prijatých uvedenými orgánmi. Z už citovaných ustanovení článku 2 arrêté du ministre de l’Agriculture du 30 octobre 2000 však vyplýva, že rozhodnutia riadiacich orgánov výborov a dohody týkajúce sa podmienok využívania verejných financií sú vykonateľné len vtedy, ak majú potvrdenie prefekta regiónu alebo jeho zástupcu.
87 Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že o opatreniach financovaných plánmi kampane a o podmienkach ich vykonávania rozhodoval jednostranne Oniflhor a že schválené poľnohospodárske hospodárske výbory boli síce poverené spravovaním prevádzkových fondov určených na financovanie týchto opatrení, no pri ich vykonávaní nemali žiadnu mieru voľnej úvahy.
88 Na záver treba konštatovať, že definovanie sporných opatrení a podmienok ich vykonávania prináležalo Oniflhor‑u, verejnoprávnemu zariadeniu priemyselnej a obchodnej povahy pod správou štátu. Naproti tomu adresáti opatrení mali len právomoc zúčastniť sa alebo sa nezúčastniť na systéme, ktorý takto definoval Oniflhor, a to tak, že súhlasili s odvedením odvetvových podielov stanovených Oniflhor‑om alebo to odmietli. Preto treba usúdiť, že sporné opatrenia predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
89 Preto je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod, založený na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa pojmu štátne prostriedky, a teda aj žalobu ako celok.
O trovách
90 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
91 Keďže Francúzska republika vo veci nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Francúzska republika je povinná nahradiť trovy konania.
Kanninen | Wahl | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2012.
Podpisy