Language of document : ECLI:EU:C:2021:104

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 10. februára 2021(1)

Vec C719/19

FS

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ZFEÚ – Právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov – Smernica 2004/38/ES – Článok 15 – Rozhodnutie obmedzujúce voľný pohyb z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie – Neoprávnené zdržiavanie sa občana Únie v hostiteľskom členskom štáte – Rozhodnutie o vyhostení – Fyzický odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu – Časové účinky rozhodnutia o vyhostení – Články 5, 6 a 7 – Možnosť občana Únie mať nové právo vstupu alebo pobytu po jeho návrate do hostiteľského členského štátu“






I.      Úvod

1.        Môže sa občan Únie, ktorý stratil právo pobytu na území členského štátu, ktorého nie je štátnym príslušníkom a voči ktorému bolo z tohto dôvodu vydané rozhodnutie o vyhostení podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38/ES(2) (ďalej len „smernica o pobyte“), v prípade okamžitého návratu do tohto členského štátu po tom, ako opustil jeho územie v rámci vykonania tohto rozhodnutia o vyhostení, domáhať nového práva pobytu na základe tejto smernice? V prípade zápornej odpovede, počas akého obdobia sa tento občan musí zdržiavať mimo územia daného členského štátu predtým, ako môže získať nové právo pobytu v tomto členskom štáte?

2.        To sú otázky, ktoré nastoľuje prejednávaná vec a ktoré umožnia Súdnemu dvoru určiť, kedy rozhodnutie o vyhostení, ktoré bolo vydané „z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie“ v zmysle článku 15 ods. 1 smernice o pobyte, vyčerpá svoje právne účinky, ako aj za akých podmienok môže občan Únie znovu získať právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte.

3.        Tieto otázky umožnia Súdnemu dvoru rozhodnúť po prvý raz tak o časových účinkoch tohto rozhodnutia o vyhostení, ako aj všeobecnejšie o prepojení článku 15 s článkom 5 (právo vstupu), s článkom 6 (právo pobytu do troch mesiacov), a napokon s článkom 7 tejto smernice (právo pobytu na viac ako tri mesiace).(3)

4.        Odpovede na tieto otázky nie sú zrejmé. Na jednej strane uvedené otázky zdôrazňujú krehkú rovnováhu, ktorú treba nájsť medzi dvoma právami, ktoré nie je ľahké zosúladiť: právo občanov Únie voľne sa zdržiavať na území Únie a právo členských štátov vyhostiť zo svojho územia osoby, ktoré nemajú právo sa na ňom zdržiavať. Na druhej strane tie isté otázky patria do osobitného regulačného kontextu absencie kontrol na vnútorných hraniciach Únie,(4) čo je zložité zosúladiť so samotným pojmom „vyhostenia“ občana Únie z jedného členského štátu do druhého.

5.        V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, ktoré podporujú moje stanoviská a ktoré možno zhrnúť takto:

–        právne účinky rozhodnutia o vyhostení prijatého na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte sa nemôžu vyčerpať len z dôvodu, že občan Únie fyzicky opustí územie hostiteľského členského štátu, pretože by to narušilo potrebný účinok tejto smernice,

–        návrh, aby účinky rozhodnutia o vyhostení trvali systematicky počas určitého obdobia po fyzickom odchode dotknutej osoby, najmä počas obdobia minimálne troch mesiacov, by viedol k neoprávnenému obmedzeniu práva na pobyt, tak ako je zakotvené v článku 21 ZFEÚ a konkretizované touto smernicou, a

–        prislúcha orgánom hostiteľského členského štátu, aby posúdili časové účinky rozhodnutí o vyhostení prijatých podľa článku 15 smernice o pobyte, a a fortiori možnosť domáhať sa nového práva pobytu, na základe dôkladného preskúmania situácie dotknutej osoby, vezmúc do úvahy všetky relevantné okolnosti, a najmä existenciu skutočného a účinného skončenia jej pobytu v tomto členskom štáte a rizika, že táto osoba predstavuje neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci daného členského štátu.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

6.        Odôvodnenie 16 smernice o pobyte stanovuje, že „pokiaľ sa užívatelia práva pobytu nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, nemali by byť vyhostení. Preto opatrenie vyhostenia by nemalo byť automatickým dôsledkom využívania systému sociálnej pomoci. … V žiadnom prípade by sa opatrenie vyhostenia nemalo prijať voči pracovníkom, samostatne zárobkovo činným osobám alebo uchádzačom o prácu, ako sú definovaní Súdnym dvorom, okrem dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti“.

7.        Článok 5 ods. 1 tejto smernice najmä priznáva občanovi Únie s platným preukazom totožnosti alebo pasom právo vstupu na územie členských štátov.

8.        Článok 6 ods. 1 tejto smernice priznáva občanovi Únie právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov „bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je“ požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.

9.        Článok 7 ods. 1 tejto smernice priznáva občanom Únie právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak: a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v tomto členskom štáte; alebo c) sú študentmi a spĺňajú v podstate rovnaké podmienky, ako sú stanovené v bode b).

10.      Článok 14 smernice o pobyte uvádza vo svojich odsekoch 1 a 2, že občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článku 6 tejto smernice, pokiaľ sa nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, a právo pobytu určené v článkoch 7, 12 a 13 tejto smernice, pokiaľ spĺňajú podmienky v nich stanovené. Ako výnimku z týchto ustanovení článok 14 ods. 4 tejto smernice stanovuje, že opatrenie vyhostenia sa nesmie v žiadnom prípade prijať proti občanom Únie, ak sú a) pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo b) ak vstúpili na územie tohto členského štátu, aby hľadali zamestnanie.

11.      Článok 15 smernice o pobyte s názvom „Procedurálna ochrana“ stanovuje vo svojom odseku 1, že „postupy stanovené článkami 30 a 31 sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie“. Podľa odseku 2 tohto článku „vypršanie platnosti preukazu totožnosti alebo pasu, na základe ktorého daná osoba vstúpila do hostiteľského členského štátu… nepredstavuje dôvod na vyhostenie z hostiteľského členského štátu“. Napokon odsek 3 tohto článku stanovuje, že „hostiteľský členský štát nesmie zaviesť zákaz vstupu v súvislosti s rozhodnutím o vyhostení, na ktoré sa uplatňuje odsek 1“.

12.      Článok 30 tejto smernice stanovuje vo svojom odseku 3, že „oznámenie [o akýchkoľvek rozhodnutiach prijatých podľa článku 27 ods. 1 smernice o pobyte] uvádza… prípadne čas, do kedy musí daná osoba opustiť územie členského štátu. Okrem riadne zdôvodnených súrnych prípadov, čas na opustenie územia nie je kratší ako jeden mesiac od dátumu oznámenia“.

B.      Holandské právo

13.      Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) stanovuje vo svojich § 61 a 62, že cudzinec, ktorý sa v Holandsku nezdržiava oprávnene alebo sa tam zdržiava už neoprávnene, musí v lehote štyroch týždňov od ukončenia zákonného pobytu z vlastnej vôle opustiť Holandsko. § 63 ods. 1 tohto zákona stanovuje, že cudzinec, ktorý sa v Holandsku nezdržiava oprávnene a ktorý z vlastnej vôle neopustil Holandsko v tejto lehote, môže byť vyhostený.

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

14.      FS, odvolateľ v konaní vo veci samej, je poľským štátnym príslušníkom, ktorý sa 9. novembra 2017 zapísal v Holandsku do registra nerezidentov(5).

15.      Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, ďalej len „štátny tajomník“) rozhodnutím z 1. júna 2018 konštatoval, že pobyt FS bol nezákonný, pretože už nespĺňal podmienky stanovené v článku 7 smernice o pobyte týkajúcom sa práva pobytu na viac ako tri mesiace,(6) a nariadil mu opustiť holandské územie. V tejto súvislosti sa prihliadlo na skutočnosť, že polícia v podstate pravidelne zatýkala FS pre podozrenia zo spáchania krádeží v obchodoch a vreckových krádeží.

16.      Rozhodnutím z 25. septembra 2018 štátny tajomník vyhlásil sťažnosť, ktorú podal FS proti rozhodnutiu z 1. júna 2018, za nedôvodnú. Štátny tajomník na jednej strane uznal, že správanie FS nepredstavovalo nebezpečenstvo pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť v zmysle článku 27 smernice o pobyte, ale na druhej strane stanovil lehotu štyroch týždňov na dobrovoľný odchod, po uplynutí ktorej mohol byť FS vyhostený z dôvodu nezákonného pobytu. Vnútroštátny súd spresňuje, že toto rozhodnutie o vyhostení predstavuje „rozhodnutie obmedzujúce voľný pohyb občana Únie“ v zmysle článku 15 ods. 1 tejto smernice. Keďže FS nepodal opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, toto rozhodnutie sa stalo právoplatným (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“).

17.      FS bol 23. októbra 2018 zatknutý nemeckou políciou pre podozrenie zo spáchania krádeže v obchode. Medzi účastníkmi konania vo veci samej je nesporné, že FS preukázal, že opustil Holandsko v lehote štyroch týždňov, ktorá mu bola určená, teda pred 24. októbrom 2018. FS v tejto súvislosti tiež vyhlásil, že od svojho odchodu, ktorého presný dátum nevyplýva zo spisu veci, býval u priateľov v Kaldenkirchene (Nemecko), hneď za štátnou hranicou medzi Holandskom a Nemeckom. FS tiež uviedol, že z dôvodu svojej závislosti od marihuany cestoval každý deň do Holandska s cieľom zakúpiť si ju. Napokon vyhlásil, že na územie Holandska vstúpil 21. novembra 2018, pretože dostal predvolanie dostaviť sa 23. novembra 2018 na súd.

18.      Dňa 22. novembra 2018 zamestnanci supermarketu v Holandsku zadržali FS pre podozrenie z krádeže. Polícia privolaná na miesto činu ho zatkla, pretože nebol schopný predložiť preukaz totožnosti. Po tomto zatknutí polícia zadržala FS na účely výsluchu, ktorý v takýchto prípadoch stanovuje vnútroštátne právo.

19.      Štátny tajomník rozhodnutím z 23. novembra 2018 rozhodol o správnom zaistení FS na účely jeho vyhostenia do jeho krajiny pôvodu, Poľska (ďalej len „rozhodnutie o správnom zaistení“). Toto rozhodnutie bolo odôvodnené rizikom, že FS sa bude vyhýbať kontrole cudzincov a že sa vyhne alebo bude brániť príprave odchodu alebo konaniu o vyhostení. Toto riziko vyplývalo po prvé zo skutočnosti, že FS sa počas istého obdobia vyhýbal kontrole cudzincov, po druhé bolo voči nemu vydané rozhodnutie o vyhostení, na základe ktorého mal povinnosť opustiť holandské územie, a nevykonal tak v lehote stanovenej v tomto rozhodnutí(7), po tretie nemal trvalý pobyt ani bydlisko, po štvrté nemal dostatok finančných zdrojov a po piate bol podozrivý zo spáchania trestného činu alebo bol z tohto titulu odsúdený.

20.      Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, zasadajúci v Groningene, Holandsko, ďalej len „rechtbank“) vo svojom rozsudku zo 7. decembra 2018 vyhlásil žalobu, ktorú podal FS proti rozhodnutiu o správnom zaistení, za nedôvodnú a zamietol jeho návrh na náhradu škody. FS napadol tento rozsudok na Raad van State (Štátna rada, Holandsko).

21.      Dňa 18. decembra 2018 podal FS opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vyhostení do Poľska, pričom vyhostenie bolo stanovené na 21. decembra 2018. Zároveň podal na voorzieningenrechter van de rechtbank Den Haag (sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia na súde v Haagu, Holandsko, ďalej len „voorzieningenrechter“) návrh na prijatie predbežného opatrenia smerujúceho k zákazu tohto vyhostenia.

22.      Rozhodnutím z 20. decembra 2018 voorzieningenrechter na jednej strane vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, domnievajúc sa, že nebolo preukázané, že FS sa v tom čase neoprávnene zdržiaval v Holandsku, a na druhej strane zakázal štátnemu tajomníkovi vyhostiť FS pred uplynutím lehoty štyroch týždňov od vydania rozhodnutia štátneho tajomníka o opravnom prostriedku FS.

23.      Štátny tajomník rozhodnutím z toho istého dňa a na základe tohto rozhodnutia voorzieningenrechter zrušil správne zaistenie FS.

24.      Podľa vnútroštátneho súdu si FS napriek zrušeniu správneho zaistenia zachoval záujem na podaní odvolania na Raad van State (Štátna rada) z dôvodu, že by mal právo na náhradu škody, pokiaľ by toto zaistenie malo byť vyhlásené za protiprávne. Stalo by sa tak v prípade, ak by mal FS 23. novembra 2018 (deň jeho umiestnenia do správneho zaistenia) právo pobytu v Holandsku na základe práva Únie.

25.      Účastníci konania vo veci samej v tejto súvislosti v rámci odvolania pred Raad van State (Štátna rada) zastávali dve protichodné stanoviská.

26.      Na jednej strane FS vytýka rechtbank, že nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok zo 7. decembra 2018, keďže FS skutočne opustil Holandsko v lehote stanovenej v rozhodnutí o vyhostení, a že vzhľadom na to mal v deň jeho umiestnenia do správneho zaistenia znovu právo na pobyt v Holandsku podľa článku 6 smernice o pobyte.

27.      Na druhej strane štátny tajomník uznáva, že FS preukázal, že opustil Holandsko v lehote stanovenej rozhodnutím o vyhostení, ale tvrdí, že právne účinky tohto rozhodnutia neboli vyčerpané, a že FS z tohto dôvodu nemohol mať znovu právo na pobyt v Holandsku. Tieto právne účinky by totiž boli vyčerpané, iba ak by sa FS v súlade s judikatúrou Súdneho dvora(8) usadil v inom členskom štáte na základe a pri dodržiavaní podmienok uvedených v článku 7 ods. 1 smernice o pobyte a mohol by preukázať „skutočný pobyt“ v tomto inom členskom štáte trvajúci viac ako tri mesiace. Vzhľadom na vyhlásenia FS v súvislosti s jeho pobytom v Nemecku to však nie je tento prípad. Podľa štátneho tajomníka by iba tento výklad umožnil zabrániť zneužitiu práva; v opačnom prípade by stačilo, aby sa FS zdržiaval len jeden deň v Nemecku na účely zrušenia právnych účinkov rozhodnutia o vyhostení a aby sa týmto spôsobom mohol vrátiť a znovu sa zákonne zdržiavať v Holandsku.

28.      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že v rozsahu, v akom je už nesporné, že FS opustil územie Holandska v lehote stanovenej v rozhodnutí o vyhostení, otázka, či bol oprávnene umiestnený do správneho zaistenia, závisí od skutočnosti, či mal k tomuto dátumu znovu právo pobytu v Holandsku, najmä podľa článku 6 smernice o pobyte. Táto skutočnosť bude zase závisieť od právnych účinkov, ktoré vyvoláva rozhodnutie o vyhostení, v zmysle článku 15 tejto smernice. Vnútroštátny súd však uvádza, že ani zo znenia článku 15 tejto smernice, ani z jej štruktúry nevyplýva, či rozhodnutie o vyhostení vyvoláva právne účinky počas určitej doby po odchode dotknutej osoby z hostiteľského členského štátu alebo či toto rozhodnutie má byť považované za plne vykonané v čase tohto odchodu.

29.      Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 15 ods. 1 [smernice o pobyte] vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o vyhostení občana Únie z územia hostiteľského členského štátu vydané podľa tohto predpisu bolo vykonané a už nevyvoláva nijaké právne účinky hneď po tom, ako tento občan Únie preukázateľne opustil územie tohto hostiteľského štátu v lehote stanovenej týmto rozhodnutím na dobrovoľný odchod z územia?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, patrí tomuto občanovi Únie v prípade okamžitého návratu do hostiteľského členského štátu právo na pobyt do troch mesiacov stanovené v článku 6 ods. 1 [smernice o pobyte] alebo môže hostiteľský členský štát vydať nové rozhodnutie o vyhostení, aby zabránil tomu, že dotknutá osoba bude opakovane krátkodobo vstupovať na jeho územie?

3.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, musí sa potom tento občan Únie počas určitého konkrétneho obdobia zdržiavať mimo územia hostiteľského členského štátu a aká je dĺžka tohto obdobia?“

30.      Písomné pripomienky predložili FS, holandská, česká a dánska vláda, ako aj Európska komisia. S výnimkou českej vlády títo účastníci konania okrem toho predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 16. novembra 2020. Belgická vláda, ktorá nepredložila písomné pripomienky, mala tiež možnosť uviesť svoje tvrdenia na tomto pojednávaní.

IV.    Analýza

A.      Úvodné poznámky

31.      Pozadím tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je spor týkajúci sa poľského štátneho príslušníka FS, proti ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení podľa článku 15 ods. 1 tejto smernice z dôvodu, že stratil svoje právo na pobyt v Holandsku podľa článku 7 smernice o pobyte. Po tom, ako dobrovoľne opustil tento členský štát v lehote stanovenej týmto rozhodnutím o vyhostení, tento občan podľa svojho tvrdenia býval u priateľov v Nemecku blízko hranice s Holandskom, kam každodenne odchádzal kúpiť si marihuanu. Mesiac po jeho odchode bol zatknutý holandskou políciou, keďže nemohol predložiť preukaz totožnosti, a bol umiestnený do správneho zaistenia na účely jeho vyhostenia do krajiny jeho pôvodu, z dôvodu, že existovalo riziko, že sa nepodriadi kontrole cudzincov a vyhne alebo zabráni príprave na jeho vyhostenie. Toto riziko vyplývalo najmä zo skutočnosti, že tento občan v podstate nevykonal v plnom rozsahu dané rozhodnutie o vyhostení, pretože nepreukázal, že sa skutočne zdržiaval v inom členskom štáte.

32.      Vnútroštátny súd sa v tomto kontexte v podstate pýta, či je rozhodnutie o vyhostení prijaté na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte vykonané len na základe skutočnosti, že občan Únie fyzicky opustí územie hostiteľského členského štátu, pričom v tom prípade by mal tento občan pri návrate nové právo na pobyt do troch mesiacov podľa článku 6 tejto smernice, alebo či toto rozhodnutie o vyhostení vyvoláva účinky ešte počas určitého obdobia po fyzickom odchode daného občana. V tomto druhom prípade chce vedieť, ako dlho trvajú tieto právne účinky.

33.      Vnútroštátny súd vysvetľuje, že odpoveď na tieto otázky je nevyhnutná pre rozhodnutie v spore vo veci samej, ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutia o správnom zaistení. Pokiaľ by rozhodnutie o vyhostení prestalo vyvolávať právne účinky len na základe skutočnosti, že FS odišiel do Nemecka, hoci len na jeden deň, potom po jeho návrate do Holandska by mal nové právo pobytu podľa článku 6 smernice o pobyte. V prípade absencie nového rozhodnutia o vyhostení by rozhodnutie o správnom zaistení bolo nezákonné a FS by mal teda nárok na náhradu škody.

34.      Význam tejto otázky však ide nad rámec trochu nezvyčajného skutkového rámca prejednávanej veci. Prejudiciálne otázky sa totiž radia do širšej problematiky, ktorá sa týka spôsobu, akým členský štát môže skutočne vyhostiť zo svojho územia (z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie) občana Únie, ktorý sa tam po uplynutí obdobia oprávneného pobytu ďalej zdržiava, avšak bez toho, aby spĺňal podmienky stanovené smernicou o pobyte, s rizikom, že sa stane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu. Táto problematika je o to relevantnejšia v rozsahu, v akom možno v schengenskom priestore(9) prekročiť vnútorné hranice bez toho, aby došlo ku kontrolám osôb. Prostriedky členského štátu overiť, či skutočne došlo k vyhosteniu občana Únie, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, sú preto výrazne obmedzené.

35.      Vzhľadom na tieto konštatovania analýza časových účinkov rozhodnutia o vyhostení prijatého na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte zdá sa neoddeliteľne súvisí s prepojením tohto ustanovenia na ostatné ustanovenia kapitoly III tejto smernice, ktoré sa týkajú práva pobytu. Predtým, než začnem moju analýzu, považujem preto za užitočné uviesť prehľad uplatniteľného právneho rámca (1.), ktorý tiež umožní objasniť dosah prejudiciálnych otázok, ktoré položil vnútroštátny súd (2.).

1.      Relevantný právny rámec

36.      Na úvod treba pripomenúť, že občianstvo Únie – tak ako bolo zavedené Maastrichtskou zmluvou(10) – priznáva každému občanovi Únie základné a individuálne právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov s výhradou obmedzení a podmienok uvedených v zmluvách a opatrení prijatých na ich uplatňovanie. Toto právo je občanom Únie v súčasnosti priznané článkom 21 ods. 1 ZFEÚ a je potvrdené v článku 45 Charty základných práv Európskej únie. Smernica o pobyte, ktorá upravuje najmä podmienky uplatňovania práva voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov občanmi Únie a ich rodinnými príslušníkmi, smeruje k zjednodušeniu a posilneniu výkonu tohto práva.(11)

37.      Smernica o pobyte stanovuje dva režimy pobytu pre občanov Únie: „právo pobytu“ upravené ustanoveniami kapitoly III a obsahujúce práva pobytu „do troch mesiacov“ a „na viac ako tri mesiace“ (ďalej len spolu „prechodný pobyt“) a „právo trvalého pobytu“, upravené ustanoveniami kapitoly IV, a ktorého podmienky oprávnenosti sú uvedené v článkoch 16 až 18 tejto smernice. Ďalej sa budem zaoberať len prechodným pobytom, o ktorý ide v prejednávanej veci, čo umožní určiť dôvody opodstatňujúce rozhodnutie o vyhostení v zmysle článku 15 tejto smernice.

a)      Právo na prechodný pobyt stanovené smernicou o pobyte

1)      Právo pobytu do troch mesiacov

38.      Podľa článku 6 ods. 1 smernice o pobyte majú občania Únie právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas. Hoci článok 6 tejto smernice nestanovuje žiadnu podmienku súvisiacu s finančnými zdrojmi občana Únie, článok 14 ods. 1 tejto smernice zachováva toto právo pobytu počas týchto troch mesiacov, pokiaľ sa tento občan nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu.(12) Toto pravidlo je koherentné s článkom 24 ods. 2 tejto smernice, ktorý umožňuje hostiteľskému členskému štátu najmä neudeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu.

39.      Pokiaľ ide o overenie týchto podmienok pobytu, hoci tento členský štát nemôže požadovať od občanov Únie, aby sa zaregistrovali na príslušných úradoch,(13) môže však od týchto občanov vyžadovať, aby preukázali svoju totožnosť a štátnu príslušnosť, za podmienky, že túto povinnosť preukázať sa preukazom totožnosti ukladá svojim vlastným štátnym príslušníkom.(14) Daný členský štát však nemôže spochybniť právo pobytu len z dôvodu, že občan nepredložil niektorý z vyššie uvedených dokumentov, najmä pokiaľ môže napriek tomu jednoznačne preukázať svoju štátnu príslušnosť iným spôsobom.(15)

2)      Právo pobytu na viac ako tri mesiace

40.      Občan Únie má tiež právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak spĺňa podmienky, ktoré sú taxatívnym spôsobom uvedené v článku 7 ods. 1 písm. a), b) alebo c) smernice o pobyte, a to v podstate: a) je pracovníkom alebo samostatne zárobkovo činnou osobou v tomto členskom štáte, alebo b) má dostatočné zdroje pre samého seba a svojich rodinných príslušníkov a komplexné krytie zdravotného poistenia v tomto členskom štáte, alebo c) je študentom a má dostatočné zdroje a komplexné krytie zdravotného poistenia.

41.      Členské štáty môžu požadovať, aby sa občania Únie zaregistrovali na príslušných úradoch, ale lehota stanovená na túto registráciu nesmie byť kratšia ako tri mesiace od dátumu príchodu.(16) Okrem toho v súlade s článkom 14 ods. 2 druhým pododsekom smernice o pobyte, ak existuje opodstatnená pochybnosť, či občan Únie alebo jeho rodinní príslušníci spĺňajú podmienky stanovené v článku 7 tejto smernice, môžu členské štáty overiť, či sú tieto podmienky splnené. Toto overenie sa však nevykonáva systematicky. Členský štát napokon môže požadovať, aby dotknutá osoba ohlásila svoju prítomnosť v rámci jeho územia do primeraného a nediskriminačného časového obdobia od dátumu jej vstupu na územie tohto členského štátu.(17)

3)      Odvodené právo na pobyt rodinných príslušníkov

42.      Rodinní príslušníci občana Únie sa môžu zdržiavať na území členských štátov, ak spĺňajú podmienky stanovené v článku 6 ods. 2 (pri pobyte do troch mesiacov) alebo v článku 7 ods. 1 písm. d) a odseku 2 smernice o pobyte (pri pobyte na viac ako tri mesiace), teda ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý má právo pobytu.(18)

b)      Dôvody opodstatňujúce prijatie rozhodnutia o vyhostení na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte

43.      Smernica o pobyte neobsahuje len pravidlá upravujúce podmienky získania rôznych druhov práva pobytu, ktoré stanovuje, ale obsahuje tiež súbor ustanovení, ktorých cieľom je upraviť situáciu vyplývajúcu zo straty jedného z týchto práv.

44.      Smernica o pobyte v tejto súvislosti uvádza dva prípady, kedy členské štáty môžu prijať rozhodnutia o vyhostení: pokiaľ je toto rozhodnutie prijaté „z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“ (článok 27 tejto smernice), alebo ak je toto rozhodnutie prijaté „z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie“ (článok 15 ods. 1 tejto smernice).(19)

45.      Pokiaľ ide o druhý prípad, do ktorého spadá prejednávaná vec, treba predovšetkým konštatovať, že článok 15 nachádzajúci sa v kapitole III tejto smernice sa týka iba osôb s právom na prechodný pobyt, a nie tých, ktorí majú právo trvalého pobytu.(20) Na rozdiel od rozhodnutí prijatých podľa článku 27 smernice o pobyte(21) však situácie, v ktorých hostiteľské členské štáty môžu prijať rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb, najmä rozhodnutia o vyhostení, nevyplývajú výslovne zo znenia článku 15 tejto smernice. Toto ustanovenie totiž nespresňuje, ktoré sú „iné dôvody [než tie, ktoré sú stanovené v článku 27 tejto smernice]“.

46.      Napriek medzere v tejto právnej úprave Súdny dvor vyložil článok 15 smernice o pobyte v tom zmysle, že stanovuje režim, ktorý sa uplatní v prípade, že právo na prechodný pobyt na základe tejto smernice zanikne, a to najmä vtedy, ak občan Únie alebo jeho rodinný príslušník, ktorý v minulosti využíval právo na prechodný pobyt, už nespĺňa predmetné podmienky práva na pobyt a hostiteľský členský štát ho teda v zásade môže vyhostiť.(22)

47.      Z vyššie uvedených úvah preto možno vyvodiť, že dôvody opodstatňujúce prijatie rozhodnutia o vyhostení na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte môžu byť preukázané len na základe spoločného výkladu s ostatnými ustanoveniami kapitoly III tejto smernice týkajúcimi sa podmienok práva na prechodný pobyt.

48.      V tejto súvislosti predovšetkým zo znenia článku 15 ods. 1 smernice o pobyte vyplýva, že rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb sa týkajú tak občanov Únie, ako aj ich rodinných príslušníkov.(23) Pokiaľ ide o občanov Únie, rozhodnutie o vyhostení by teda mohlo byť prijaté z dôvodu nedodržania podmienok stanovených v článku 6 ods. 1 (pobyt do troch mesiacov) alebo v článku 7 ods. 1 písm. a) až c) (pobyt na viac ako tri mesiace) tejto smernice, tak ako sú vysvetlené v bodoch 38 a 40 vyššie. Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov, toto rozhodnutie by mohlo byť prijaté aj z dôvodu nesplnenia podmienok na odvodené právo na pobyt alebo na jeho zachovanie, tak ako sú uvedené v bode 42 vyššie.

49.      Uvedená smernica však obsahuje dve výnimky z pravidla, podľa ktorého je rozhodnutie o vyhostení odôvodnené, ak podmienky prechodného pobytu už nie sú splnené.

50.      Na jednej strane smernica o pobyte v jej odôvodnení 16 spresňuje, že tak občania Únie, ako aj ich rodinní príslušníci, „pokiaľ sa… nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, nemali by byť vyhostení“(24). Táto požiadavka je totiž v súlade po prvé s článkom 15 ods. 2 tejto smernice, ktorý v podstate uvádza, že vypršanie platnosti preukazu totožnosti alebo pasu, ktorý umožnil vstup na územie hostiteľského členského štátu, nepredstavuje dostatočný dôvod na prijatie opatrenia vyhostenia, po druhé s článkom 14 ods. 3 tejto smernice, ktorý stanovuje, že opatrenie vyhostenia nie je automatickým dôsledkom využívania systému sociálnej pomoci občanom Únie, a po tretie s ustanoveniami článku 14 ods. 1 a článku 24 ods. 2 uvedenej smernice týkajúcimi sa využívania systému sociálnej pomoci (pozri bod 38 vyššie).

51.      Z tohto dôvodu by v rámci pobytu podľa článku 6 alebo článku 7 smernice o pobyte mohlo byť rozhodnutie o vyhostení na základe článku 15 ods. 1 tejto smernice proti občanovi Únie alebo jeho rodinnému príslušníkovi odôvodnené len vtedy, ak sa nesplnená podmienka udelenia pobytu týkala kritéria neprimeranej záťaže pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, keďže podmienky týkajúce sa držby platného preukazu totožnosti alebo pasu samy osebe jasne nestačia na odôvodnenie tohto opatrenia vyhostenia.(25)

52.      Na druhej strane článok 14 ods. 4 a posledná veta odôvodnenia 16 tej istej smernice v podstate stanovujú, že opatrenie vyhostenia sa nesmie v žiadnom prípade prijať proti pracovníkom alebo samostatne zárobkovo činným osobám, alebo osobám hľadajúcim zamestnanie, pokiaľ to nie je z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora totiž občania Únie a ich rodinní príslušníci nemôžu byť vyhostení, pokiaľ sú títo občania Únie schopní predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa.(26)

53.      V rámci pobytu podľa článku 7 smernice o pobyte preto rozhodnutie o vyhostení nemožno prijať proti občanovi Únie alebo jeho rodinnému príslušníkovi, ktorý nespĺňa podmienky pobytu stanovené v článku 7 ods. 1 písm. a) tejto smernice, ktorý sa týka pracujúcich osôb (pracovníkov alebo samostatne zárobkovo činných osôb), a to nezávisle od skutočnosti, že tento občan alebo jeho rodinný príslušník môže predstavovať záťaž, dokonca neprimeranú, pre sociálny systém hostiteľského členského štátu.

2.      O dosahu prejudiciálnych otázok

54.      Vzhľadom na už vyššie uvedené považujem za užitočné uviesť nasledujúce spresnenia týkajúce sa dosahu prejudiciálnych otázok.

55.      Po prvé sa mi zdá užitočné pripomenúť, že vnútroštátny súd vysvetľuje, že napriek protiprávnemu správaniu FS štátny tajomník nezaložil rozhodnutie o vyhostení na článku 27, ale výlučne na článku 15 smernice o pobyte. Súdny dvor preto nemusí odpovedať na otázku, či toto protiprávne správanie mohlo predstavovať hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť v zmysle uvedeného článku 27, a odôvodniť opatrenie vyhostenia z tohto titulu.(27)

56.      Po druhé treba uviesť, že hoci bolo rozhodnutie o vyhostení vo veci samej prijaté z dôvodu nedodržania podmienok stanovených v článku 7 smernice o pobyte, prejudiciálne otázky, tak ako boli formulované vnútroštátnym súdom, sa týkajú všeobecnejšie všetkých rozhodnutí o vyhostení, ktoré môžu byť prijaté na základe článku 15 ods. 1 tejto smernice. Ako však už bolo pripomenuté vyššie, článok 15 tejto smernice sa uplatňuje, ak právo na prechodný pobyt na základe samotnej tejto smernice skončí z dôvodu, že dotknutá osoba by sa mohla stať neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. Z tohto dôvodu sa odpoveď žiadaná vnútroštátnym súdom nemôže podľa môjho názoru obmedziť na situácie, v ktorých bol občan Únie vyhostený len z dôvodov podľa článku 7 smernice o pobyte, aj keď v skutočnosti tieto dôvody predstavujú väčšinu dôvodov vyhostenia.

57.      Po tretie, ako vyplýva z bodov 45 a 53 vyššie, analýza vychádza z predpokladu, podľa ktorého je vylúčené, aby dotknutými občanmi Únie boli občania, ktorí majú právo trvalého pobytu alebo pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby alebo uchádzači o zamestnanie, na ktorých sa vzťahujú výnimky stanovené v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice o pobyte.

58.      Napokon po štvrté treba spresniť, že pri absencii kontrol na vnútorných hraniciach Únie budú časové účinky rozhodnutí o vyhostení posudzované len vtedy, pokiaľ sa vyhostený občan znovu dovoláva práva pobytu u orgánov členského štátu. Nemožno teda vylúčiť, že toto posúdenie sa bude meniť v závislosti od členského štátu, ktorý sa zaoberá touto novou žiadosťou o právo pobytu. Ak sa totiž po opustení hostiteľského členského štátu tento občan domáha nového práva pobytu v inom členskom štáte (alebo dokonca v treťom štáte), tento štát v zásade nemá žiaden dôvod nedomnievať sa, že právne účinky rozhodnutia o vyhostení hostiteľského členského štátu medzitým skončili. Nasledujúce preskúmanie sa preto týka iba situácie v prejednávanej veci, v ktorej predmetný občan opustil hostiteľský členský štát a domáha sa nového práva na pobyt v tom istom členskom štáte, bez toho, aby mu bolo medzitým formálne priznané právo pobytu v inom členskom štáte.(28)

B.      Preskúmanie prejudiciálnych otázok

1.      Fyzický odchod občana Únie ako okolnosť, ktorá je dostatočná na účely úplného výkonu rozhodnutia o vyhostení prijatého na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte

59.      Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či skutočnosť, že občan Únie fyzicky opustí územie hostiteľského členského štátu, stačí sama osebe na to, aby bolo rozhodnutie o vyhostení prijaté na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte považované za vykonané v plnom rozsahu tak, že prestane vyvolávať časové právne účinky.

60.      Dotknuté osoby, ktoré predložili písomné a ústne pripomienky, uviedli rozdielne stanoviská. Na jednej strane FS navrhuje odpovedať na túto otázku kladne, tak, že toto rozhodnutie o vyhostení bude v podstate vykonané v celom rozsahu len na základe skutočnosti, že dotknutá osoba opustila územie hostiteľského štátu pred uplynutím stanovenej lehoty, a hoci len na obmedzené obdobie, a že je vykonané v okamihu jej odchodu. Táto osoba by teda mala byť oprávnená domáhať sa nového práva na pobyt do troch mesiacov podľa článku 6 smernice o pobyte. Na druhej strane všetky vlády, ktoré predložili písomné a ústne pripomienky, ako aj Komisia podporujú stanovisko štátneho tajomníka, podľa ktorého v podstate samotný fyzický odchod občana Únie nemôže stačiť na vyčerpanie právnych účinkov tohto rozhodnutia, uvádzajúc, že takýto výklad by bol v rozpore s potrebným účinkom tejto smernice.(29)

61.      Z nasledujúcich dôvodov sa pripájam k tomuto druhému stanovisku.

62.      Na úvod pripomínam, že autonómny a jednotný výklad článku 15 smernice o pobyte vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a sledované ciele. Okrem toho toto ustanovenie nemožno vykladať reštriktívne a v žiadnom prípade ho nemožno zbaviť jeho potrebného účinku.(30)

63.      Po prvé, pokiaľ ide o pojmy článku 15 smernice o pobyte, konštatujem, že znenie tohto článku neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala posúdiť časové účinky rozhodnutí o vyhostení prijatých na základe tohto článku. Odsek 1 tohto ustanovenia sa totiž obmedzuje na uvedenie, že „postupy stanovené článkami 30 a 31 sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb… z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie“, odsek 2, že „vypršanie platnosti preukazu totožnosti alebo pasu… nepredstavuje dôvod na vyhostenie“, a odsek 3, že „hostiteľský členský štát nesmie zaviesť zákaz vstupu v súvislosti s rozhodnutím o vyhostení…“.

64.      Okrem toho, hoci články 30 a 31 smernice o pobyte, na ktoré odkazuje článok 15 ods. 1 tejto smernice a ktoré sa uplatňujú analogicky,(31) obsahujú ustanovenia, ktoré by mohli mať vplyv na výkon rozhodnutí o vyhostení, nerobia tak vo vzťahu k časovým účinkom.(32) V tejto súvislosti uvádzam, že článok 30 ods. 1 a 3 tejto smernice predovšetkým stanovuje, že členské štáty musia písomne oznámiť rozhodnutia o vyhostení s uvedením lehoty stanovenej na opustenie ich územia, a spresňuje, že „okrem riadne zdôvodnených súrnych prípadov, čas na opustenie územia nie je kratší ako jeden mesiac od dátumu oznámenia“.

65.      Tieto ustanovenia majú teda za následok v podstate predĺženie pobytu vyhostenej osoby o maximálne jeden mesiac od oznámenia rozhodnutia o vyhostení. Možno preto tvrdiť, že toto predĺženie by nemalo žiaden význam, pokiaľ by na účely výkonu rozhodnutia o vyhostení stačilo, aby dotknutá osoba fyzicky odišla do susedného členského štátu. Článok 30 ods. 3 smernice o pobyte vykladaný vo všeobecnejšom kontexte však nesmeruje k úprave časových účinkov rozhodnutí o vyhostení, ale skôr na jednej strane k zabezpečeniu, aby dotknutá osoba mohla skutočne využiť opravné prostriedky zavedené členskými štátmi,(33) a na druhej strane k tomu, aby bola tejto osobe poskytnutá primeraná lehota, ktorá jej umožní zorganizovať svoj odchod.

66.      Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani článok 15, ani články 30 a 31 smernice o pobyte neumožňujú dať definitívnu odpoveď, pokiaľ ide o spôsob, akým rozhodnutie o vyhostení vyčerpá svoje právne účinky.

67.      Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého spadá článok 15 smernice o pobyte, treba pripomenúť, že táto smernica umožňuje obmedzenie slobody pohybu občana Únie „na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“ a z „z dôvodov iných, ako [uvedené dôvody] (pozri bod 44 vyššie). Hoci uvedená smernica nestanovuje opatrenia, ktorými môžu členské štáty obmedziť slobodu pohybu, obsahuje však ustanovenie, ktoré upravuje dobu platnosti jedného z týchto opatrení, a to rozhodnutia o zákaze pobytu.

68.      Článok 32 smernice o pobyte totiž umožňuje podať žiadosť o zrušenie tohto zákazu po „primeranom období v závislosti od okolností, a v každom prípade po troch rokoch od výkonu právoplatného rozhodnutia o zákaze pobytu…, a predložiť dôkazy potvrdzujúce, že došlo k podstatnej zmene v okolnostiach, ktorými bolo rozhodnutie o zákaze pobytu odôvodnené“.

69.      Domnievam sa však, že skutočnosť, že táto smernica upravuje časové účinky rozhodnutí o zákaze pobytu, a neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zodpovedalo jej článku 32, stanovujúce časové účinky ostatných rozhodnutí obmedzujúcich voľný pohyb občana Únie, najmä rozhodnutí o vyhostení prijatých na základe článku 15 ods. 1 tejto smernice, nemôže preukázať ani prostredníctvom výkladu per analogiam, že účinky týchto rozhodnutí o vyhostení trvajú počas primeraného obdobia, ani prostredníctvom výkladu a contrario, že normotvorca Únie chcel dosiahnuť, aby právne účinky rozhodnutia o vyhostení vypršali len z dôvodu skutočnosti, že občan Únie fyzicky opustil hostiteľský členský štát.(34)

70.      Vyplýva z toho, že z kontextuálneho výkladu smernice o pobyte nemožno vyvodiť žiadne spresnenie o spôsobe, akým rozhodnutie o vyhostení vyčerpá svoje časové účinky.

71.      Vzhľadom na to, že doslovný ani kontextuálny výklad nie sú presvedčivé, odpoveď na túto prvú otázku možno prípadne nájsť iba na základe teleologického výkladu smernice o pobyte a jej potrebného účinku.

72.      Po tretie, pokiaľ teda ide o cieľ článku 15 smernice o pobyte, na úvod uvádzam, že toto ustanovenie sleduje dvojaký cieľ. Na jednej strane smeruje k zavedeniu, pokiaľ ide o rozhodnutia prijaté na základe tohto článku, režimu procedurálnej ochrany, podobného, ako je režim uplatniteľný na rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb prijaté na základe článku 27 tejto smernice.(35) Na druhej strane v rozsahu, v akom umožňuje prijatie rozhodnutí obmedzujúcich voľný pobyt, pokiaľ občan Únie alebo jeho rodinný príslušník prestanú spĺňať niektoré podmienky prechodného pobytu, tento článok 15 sleduje menej zrejmý, ale tiež dôležitý cieľ. Tento článok totiž predstavuje jediné ustanovenie smernice o pobyte, na ktoré sa môžu členské štáty odvolať s cieľom dosiahnuť, aby osoby, ktoré už nespĺňajú podmienky prechodného pobytu a ktoré predstavujú neprimeranú záťaž pre ich systém sociálnej pomoci, mohli byť vyhostené z ich územia. Toto ustanovenie sleduje teda zaručenie potrebného účinku ustanovení týkajúcich sa práva pobytu a súčasne chráni verejné finančné zdroje členského štátu.(36)

73.      Práve v súvislosti s týmto druhým cieľom článku 15 smernice o pobyte treba podľa môjho názoru posúdiť, či fyzický odchod občana Únie stačí sám osebe na to, aby bolo rozhodnutie o vyhostení vykonané v celom rozsahu.

74.      V tejto súvislosti sa domnievam, že výklad článku 15 uvedenej smernice, podľa ktorého rozhodnutie o vyhostení prestane takmer automaticky vyvolávať právne účinky hneď, ako občan Únie fyzicky opustí územie hostiteľského členského štátu, by v podstate zbavil potrebného účinku nielen tento článok, ale v dôsledku toho aj všetky ustanovenia, ktoré stanovujú podmienky práva na prechodný pobyt.

75.      Ako už bolo totiž uvedené v bodoch 43 až 53 vyššie, dôvody opodstatňujúce prijatie rozhodnutia o vyhostení na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte sa môžu líšiť v závislosti od druhu pobytu, ktorý užíval občan Únie alebo jeho rodinný príslušník pred svojím vyhostením. Majú však jeden spoločný bod – voči tejto osobe by nemalo byť prijaté opatrenie vyhostenia, pokiaľ sa nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

76.      Zdá sa mi však zrejmé, že občan Únie alebo jeho rodinný príslušník nemôže prechodom hraníc hostiteľského členského štátu z jedného dňa na druhý zmeniť svoje postavenie, a teda už nepredstavovať takúto neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu. Ak by to tak bolo, rozhodnutia prijaté na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte by v skutočnosti nemali žiadnu záväznú povahu. Pojem „vyhostenie“ by bol totiž zbavený celého potrebného účinku, ak by napríklad občan Únie mohol tvrdiť, že vykonal rozhodnutie o vyhostení len na základe jeho dočasnej fyzickej prítomnosti v susednom členskom štáte.

77.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 15 ods. 1 smernice o pobyte sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o vyhostení prijaté na základe tohto ustanovenia nemôže byť vykonané v celom rozsahu takým spôsobom, že už nebude vyvolávať právne účinky, len na základe skutočnosti, že občan Únie fyzicky opustil územie hostiteľského členského štátu.

78.      Preto, hoci nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku, ostáva však určiť trvanie právnych účinkov týchto rozhodnutí.

2.      O časových účinkoch rozhodnutia o vyhostení prijatého na základe článku 15 ods. 1 smernice o pobyte

79.      Hoci bol návrh, podľa ktorého právne účinky rozhodnutia o vyhostení skončia na základe skutočnosti, že dotknutá osoba prekročila hranice hostiteľského členského štátu, zamietnutý s ohľadom na potrebný účinok článku 15 smernice o pobyte, v záujme koherentnosti sa domnievam, že sú to tie isté požiadavky súvisiace so zachovaním potrebného účinku článku 15 tejto smernice, ktoré nás musia viesť pri analýze týkajúcej sa časových účinkov rozhodnutí o vyhostení.

a)      Kritérium „podstatná zmena v okolnostiach“ odôvodňujúce rozhodnutie o vyhostení

80.      Predovšetkým treba zdôrazniť, že opatrenie vyhostenia podľa článku 15 ods. 1 smernice o pobyte stráca nevyhnutne svoje opodstatnenie a stáva sa tak zastaraným, pokiaľ vyhostená osoba môže preukázať, že po jej vyhostení, hneď na ďalší deň po tom, ako opustila územie hostiteľského členského štátu, jej „podstatná zmena v okolnostiach“(37) už umožňuje spĺňať podmienky pobytu, ktoré neboli splnené a ktoré odôvodnili toto rozhodnutie o vyhostení.

81.      V takom prípade totiž občan Únie bude musieť pred správnymi orgánmi tohto členského štátu preukázať, že rozhodnutie o vyhostení sa stalo zastaraným, na účely domáhania sa nového práva na pobyt najmä podľa článku 6 smernice o pobyte. Je samozrejmé, že takáto podstatná zmena v okolnostiach nastane vtedy, keď občan Únie môže byť znovu považovaný za pracujúcu osobu (pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnú osobu) alebo uchádzača o zamestnanie v pôvodnom hostiteľskom členskom štáte, v rozsahu, v akom toto postavenie vylučuje stratu práva pobytu podľa článku 15 uvedenej smernice, a bolo by teda nezlučiteľné so súbežnou existenciou rozhodnutia o vyhostení.(38)

82.      Hoci sú takéto situácie možné, v skutočnosti je zriedkavé, aby táto podstatná zmena v okolnostiach nastala krátko po vyhostení dotknutej osoby. K tejto zmene naopak dochádza najčastejšie až po pobyte v inej krajine. Kladie sa teda otázka, či jediný spôsob, akým by sa táto osoba mohla znovu zdržiavať v hostiteľskom členskom štáte, je preukázať takúto podstatnú zmenu v okolnostiach.

83.      Domnievam sa, že na túto otázku treba dať jasne zápornú odpoveď. Bolo by totiž v rozpore so samotným zmyslom smernice o pobyte, ktorá smeruje k uľahčeniu a posilneniu výkonu práva voľne sa zdržiavať na území členských štátov, domnievať sa, že rozhodnutie o vyhostení vyvoláva svoje účinky dovtedy, kým nedôjde k podstatnej zmene v postavení dotknutej osoby. Takýto prístup by mohol mať za následok zachovanie časových účinkov tohto rozhodnutia prípadne neobmedzeným spôsobom, čo by viedlo k neprimeranému zásahu do slobody pobytu.

84.      S cieľom vyhnúť sa tejto situácii možno zvážiť dve riešenia: prvým by bolo určiť trvanie právnych účinkov rozhodnutia o vyhostení pri zohľadnení presnej doby pobytu mimo hostiteľského členského štátu po vyhostení, pričom tento východiskový bod by sa uplatňoval systematicky, zatiaľ čo druhým riešením by bolo určiť dobu trvania účinkov rozhodnutia o vyhostení nie výlučne na základe doby pobytu mimo tohto členského štátu, ale na základe súboru iných skutočností.

85.      Z dôvodov načrtnutých nižšie navrhujem zamietnuť prvé z týchto dvoch riešení a prijať druhé riešenie.

b)      Kritérium „prechodného pobytu“ mimo územia hostiteľského členského štátu

86.      Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou pýta, či sa občan Únie, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení podľa článku 15 ods. 1 smernice o pobyte, musí počas určitého obdobia zdržiavať mimo územia hostiteľského členského štátu na účely toho, aby toto rozhodnutie bolo považované za vykonané. V prípade kladnej odpovede žiada Súdny dvor o určenie dĺžky tohto obdobia.

87.      Hoci sa všetky vlády, ktoré predložili Súdnemu dvoru svoje pripomienky, aj Komisia zhodujú na tom, že samotný fyzický odchod z územia hostiteľského členského štátu nestačí na vyčerpanie účinkov rozhodnutia o vyhostení, iba holandská vláda sa domnieva, že k tomuto vyčerpaniu došlo, ak občan opustil tento členský štát skutočným a účinným spôsobom na určité obdobie, a to minimálne na tri mesiace. Pokiaľ ide o uplatnenie tohto kritéria, táto vláda najmä na pojednávaní spresnila, že počas týchto troch mesiacov sa osoba vyhostená z hostiteľského členského štátu nebude môcť domáhať nového práva na pobyt (okrem prípadu „podstatnej zmeny v okolnostiach“), ale bude môcť naďalej vstúpiť na územie tohto členského štátu podľa článku 5 smernice o pobyte. Toto právo vstupu bude však priznané, len ak je preukázané, že existuje špecifický a konkrétny dôvod opodstatňujúci jej prítomnosť na tomto území (napríklad lekárska prehliadka alebo konkrétny nákup atď.). V prípade absencie tohto odôvodnenia sa bude dotknutá osoba považovať za osobu, ktorá sa nachádza na tomto území v rámci jej predchádzajúceho práva na pobyt, a teda ktorá porušila rozhodnutie o vyhostení.

88.      Návrh holandskej vlády nepopierateľne preukazuje výhody z hľadiska skutočného výkonu rozhodnutí o vyhostení. Vyžadovať vo všetkých prípadoch rovnaké minimálne obdobie pobytu mimo hostiteľského členského štátu v rámci Únie by totiž zabezpečilo určitú predvídateľnosť, a teda právnu istotu, keďže by umožnilo tak občanom Únie, ako aj členským štátom vopred vedieť, počas akého obdobia možno rozhodnutie o vyhostení považovať za vyvolávajúce právne účinky. Táto predvídateľnosť by bola zabezpečená o to viac, že podľa článku 30 ods. 3 smernice o pobyte by toto obdobie mohlo začať plynúť v konkrétny dátum, a to mesiac po oznámení rozhodnutia o vyhostení, bez požiadavky predloženia dôkazu o skutočnom vyhostení, ktorý by pri neexistencii vnútorných hraníc bolo zložité predložiť.

89.      Stanoviť, že právne účinky rozhodnutia o vyhostení musia vždy trvať počas obdobia minimálne troch mesiacov, by však v skutočnosti nútilo občana Únie preukázať trojmesačný pobyt mimo hostiteľského členského štátu predtým, ako sa bude môcť domáhať nového práva na pobyt podľa článku 6 smernice o pobyte. Podľa mňa by tento prístup odporoval nielen zneniu, ale aj zmyslu tejto smernice.

90.      Na jednej strane by totiž tento prístup stanovil trojmesačný pobyt mimo hostiteľského členského štátu ako podmienku sine qua non základného práva každého občana Únie voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov. Toto právo však vzhľadom na svoj základný charakter(39) nielen nemôže byť vykladané reštriktívne,(40) ale v súlade s článkom 21 ods. 1 ZFEÚ môže byť obmedzené, len ak je toto obmedzenie stanovené Zmluvou o FEÚ alebo sekundárnym právom.(41)

91.      V tejto súvislosti treba konštatovať, že žiadne pravidlo sekundárneho práva, najmä spomedzi tých v smernici o pobyte, nepodriaďuje výkon práva pobytu občanov Únie, predovšetkým tých, ktorých sa týka rozhodnutie o vyhostení, dôkazu o pobyte určitého rozsahu mimo hostiteľského členského štátu, či už v rozsahu troch mesiacov, alebo na kratšie obdobie. Schválenie návrhu holandskej vlády by teda predstavovalo sudcovskú tvorbu práva, keďže Súdny dvor by nahradil normotvorcu Únie pri stanovení osobitného pravidla, pokiaľ ide o trvanie právnych účinkov rozhodnutí o vyhostení. Takéto schválenie by zasiahlo nielen do znenia článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ale tiež do zásad inštitucionálnej rovnováhy a zverenia právomocí, tak ako sú zakotvené v článku 13 ods. 2 ZEÚ. Navyše nič nebráni normotvorcovi Únie stanoviť v smernici o pobyte presné trvanie časových účinkov rozhodnutí o vyhostení prijatých podľa článku 15 ods. 1 tejto smernice, tak ako to urobil vo vzťahu k časovým účinkom rozhodnutí o zákaze pobytu.(42)

92.      Na druhej strane tento návrh holandskej vlády by bol tiež v rozpore s výkonom práva voľného pohybu, tak ako je zakotvené v článku 5 smernice o pobyte, keďže by stanovoval ex offo dodatočnú podmienku výkonu práva vstupu – „špecifické a konkrétne“ odôvodnenie návštevy občana v hostiteľskom členskom štáte. Výkon práva vstupu, ktoré predstavuje výraz voľného pohybu v rámci Únie, je však ťažko zlučiteľný s takouto povinnosťou odôvodnenia, najmä preto, že vzhľadom na svoj subjektívny a potenciálne svojvoľný charakter by mohla odradiť dotknuté osoby od skutočného výkonu tohto práva. Je síce pravda, že v rámci schengenského priestoru pri absencii kontrol na vnútorných hraniciach by takéto odôvodnenie bolo požadované iba vo výnimočných prípadoch, najmä pri policajných kontrolách. Takýto kontrolný postup vo veľkom rozsahu by však dotknuté osoby nepochybne vnímali ako nepriame zavedenie zákazu vstupu na územie hostiteľského členského štátu, v miere, v akej by uvedené dôvody mohli byť systematicky vnímané ako nedostatočné na účely odôvodnenia ich prítomnosti na území hostiteľského členského štátu. Takýto postup by bol v rozpore so samotným zmyslom článku 15 ods. 3 smernice o pobyte, ktorý zakazuje tomuto členskému štátu zaviesť zákaz vstupu v súvislosti s rozhodnutím o vyhostení.

93.      Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem dospieť k záveru, že treba zamietnuť návrh holandskej vlády, podľa ktorého právne účinky rozhodnutia o vyhostení musia trvať systematicky(43) počas obdobia minimálne troch mesiacov.

94.      Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdeniami, ktoré táto vláda vyvodzuje na základe výkladu a contrario z ustanovení týkajúcich sa „zneužitia“ usmernení Komisie(44) a z rozsudku z 12. marca 2014, O. a B.(45) na účely preukázania, že nové právo pobytu podľa článku 6 smernice o pobyte môže vzniknúť až od okamihu, kedy došlo ku „skutočnému a účinnému pobytu“ mimo hostiteľského členského štátu.

95.      Predovšetkým správanie osôb, ktoré sa po tom, ako boli vyhostené z územia hostiteľského členského štátu, chcú do tohto štátu vrátiť a zdržiavať sa v ňom, nemožno opísať ako „zneužívajúce“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora a usmernení Komisie, v rozsahu, v akom nejde o umelé správanie prijaté s jediným cieľom získať právo voľného pohybu a pobytu podľa práva Únie, a ktoré napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie nedosahuje ňou sledovaný cieľ.(46) V prejednávanej veci ide naopak len o určenie, či táto osoba môže získať nové právo pobytu pri formálnom dodržaní podmienok stanovených touto právnou úpravou.

96.      Pokiaľ ide ďalej o vec samu, súvislosť medzi rozsudkom O. a B. a týmto prípadom osoby, ktorá sa chce znovu zdržiavať v hostiteľskom členskom štáte, je slabá, keďže ide o neporovnateľné veci. Súdny dvor mal totiž v tomto rozsudku O. a B. rozhodnúť o otázke, či právo Únie bráni tomu, aby členský štát zamietol právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom uvedeného členského štátu, pri návrate tohto občana do daného členského štátu v prípade, keď sa uvedený občan pred svojím návratom zdržiaval v inom členskom štáte s dotknutým rodinným príslušníkom iba na základe svojho postavenia občana Únie. Išlo teda o podmienky priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu a práve v tomto osobitnom kontexte bolo kritérium „skutočného pobytu“ občana Únie a jeho rodinného príslušníka v hostiteľskom členskom štáte považované za zakladajúce nárok na odvodené právo na pobyt, po návrate tohto občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom.(47) V situácii, o akú ide v spore vo veci samej, sa však dotknutá osoba nesnaží uplatniť si odvodené právo na pobyt, ktoré by získala usadením sa v členskom štáte inom než hostiteľský členský štát, na účely jeho využitia pri svojom návrate.

97.      Napokon na rozdiel od uvedeného rozsudku O. a B., v nadväznosti na rozhodnutie o vyhostení nie je žiaden dôvod požadovať „trvalý pobyt“ alebo „skutočný pobyt“ v inom členskom štáte, ako je ten, ktorý prijal toto rozhodnutie. Dôležité je, že dotknutá osoba skončila svoj pobyt na území členského štátu, ktorý prijal rozhodnutie o vyhostení. Povinnosť opustiť územie v nadväznosti na rozhodnutie o vyhostení totiž nemôže viesť k povinnosti usadiť sa v inom členskom štáte a nadobudnúť nový „skutočný pobyt“, keďže táto povinnosť je v rozpore so základnou slobodou občana Únie usadiť sa kdekoľvek na území Únie.

c)      Iné relevantné skutočnosti

98.      Z mojej analýzy na jednej strane vyplýva, že právne účinky rozhodnutí o vyhostení podľa článku 15 smernice o pobyte sa nevyčerpajú z dôvodu, že dotknutý občan fyzicky opustí územie hostiteľského členského štátu, a na druhej strane, že tieto účinky nemôžu trvať dovtedy, kým tento občan znovu nespĺňa podmienky pobytu alebo určitú dobu pobytu mimo tohto členského štátu. Možno z toho teda vyvodiť, že orgány a vnútroštátne súdy hostiteľského členského štátu budú musieť posúdiť od prípadu k prípadu časové účinky rozhodnutí o vyhostení.

99.      Hoci je to potrebný účinok ustanovení smernice o pobyte, ktorý nás má v tejto súvislosti viesť pri určení relevantných skutočností, domnievam sa, že minimálne tri druhy skutočností by mali patriť do zoskupenia dôkazov zohľadnených vnútroštátnymi orgánmi.

100. Po prvé sa domnievam, že na účely toho, aby účinky rozhodnutia o vyhostení vypršali voči určitej osobe a aby táto mohla získať nové právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte, je nevyhnutné, aby opustila územie tohto členského štátu, a tým skutočne skončila svoj pobyt v tejto krajine. V takom prípade by správny orgán mal overiť, či osoba skutočne podnikla všetky potrebné kroky na preukázanie toho, že prestala bývať v danom členskom štáte. Nasledujúce skutočnosti, ktoré sa menia v závislosti od typu predmetného pobytu, môžu byť relevantné na účely určenia skutočného a účinného charakteru skončenia pobytu v hostiteľskom členskom štáte. Pokiaľ sa teda dotknutá osoba zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 6 smernice o pobyte a bola vyhostená z dôvodu, že už nespĺňala podmienky na zachovanie tohto práva podľa článku 14 tejto smernice, dôkaz, ktorý táto osoba musí predložiť na účely preukázania svojho skutočného odchodu z tohto územia, sa z dôvodu jeho povahy a skutočnosti, že dotknutá osoba nemala čas integrovať sa v hostiteľskom členskom štáte, dá predložiť jednoduchšie. Ako už totiž Súdny dvor potvrdil vo svojej judikatúre, cieľom občana Únie, ktorý využíva práva, ktoré mu priznáva článok 6 ods. 1 smernice o pobyte, nie je usadiť sa v hostiteľskom členskom štáte spôsobom, ktorý by bol priaznivý pre rozvoj alebo začatie rodinného života v tomto hostiteľskom členskom štáte.(48) Naproti tomu, pokiaľ sa dotknutá osoba zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 7 tejto smernice, dôkazy pre dotknutú osobu môžu byť náročnejšie. Tento občan bude musieť napríklad preukázať, že požiadal o výmaz z registra obyvateľstva, o vypovedanie nájomnej zmluvy alebo zmluvy o dodávke vody, energie, že sa presťahoval, odhlásil zo služby pracovného začlenenia alebo skončil iné vzťahy, ktoré predpokladajú trvalú prítomnosť. V tejto súvislosti konštatujem, že hoci doba neprítomnosti na území hostiteľského členského štátu nemôže byť sama osebe rozhodujúca, ani posudzovaná samostatne, mohla by predstavovať jednu z dôležitých skutočností, ktoré budú musieť vnútroštátne orgány vziať do úvahy. Je samozrejmé, že dlhá neprítomnosť svedčí v prospech skutočného a účinného skončenia pobytu v hostiteľskom členskom štáte, a v dôsledku toho vyčerpania právnych účinkov rozhodnutia o vyhostení.

101. Po druhé, ako už bolo uvedené, užívatelia práva pobytu by nemali byť predmetom opatrení vyhostenia, pokiaľ sa nestanú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. Na účely určenia, či užívateľ tohto práva predstavuje takúto neprimeranú záťaž, a prípadne pristúpenia k jeho vyhosteniu, je daný členský štát v súlade s odôvodnením 16 smernice o pobyte povinný preskúmať, „či ide o prípad dočasných ťažkostí, a zohľadniť dĺžku trvania pobytu, osobné okolnosti a čiastku udelenej pomoci“. Vychádzajúc z týchto kritérií by teda vnútroštátne orgány mali byť schopné na základe individuálneho skúmania overiť, či vyhostená osoba, ktorá síce nespĺňa podmienky článku 7 smernice o pobyte, už nepredstavuje neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci a môže sa preto domáhať práva na pobyt podľa článku 6 tejto smernice. Toto posúdenie by mohlo pozostávať v zhodnotení osobnej situácie a správania dotknutej osoby po jej vyhostení. V tejto súvislosti uvádzam, že pojem „sociálna pomoc“ je široký a vzťahuje sa na všetky dávky, na ktoré občan Únie neprispieval a ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu.(49) Napríklad, pokiaľ sa osoba, tak ako odvolateľ vo veci samej, po svojom vyhostení dopustí opakovaného protiprávneho správania,(50) toto správanie by mohlo byť relevantné v rozsahu, v akom by mohlo odrážať riziko, že bude predstavovať neprimeranú záťaž z dôvodu mobilizácie významnej časti policajných zdrojov vyvolanej správaním dotknutej osoby. Prislúcha však vnútroštátnemu súdu posúdiť neprimeraný charakter takéhoto využívania sociálnej pomoci.

102. Po tretie a nakoniec, ďalším prvkom, ktorý by mohol byť zohľadnený, je úmysel dotknutej osoby dosiahnuť súlad s rozhodnutím o vyhostení a prerušiť existujúce väzby s hostiteľským členským štátom. Tento prvok však obsahuje rad praktických ťažkostí spojených s jeho výkonom, najmä z dôvodu, že sa zdá zložité objektívne posúdiť skutočný úmysel osoby skončiť svoj pobyt. Z dôvodu tejto požiadavky by vnútroštátny orgán musel vykonať „posúdenie úmyslu“, ktoré by len ťažko podopreli objektívne dôkazy, najmä ak existuje časová blízkosť medzi dátumom odchodu a overením správnym orgánom alebo geografická blízkosť medzi miestom, kde sa táto osoba zdržiava a hostiteľským členským štátom.

V.      Návrh

103. Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Raad van State (Štátna rada, Holandsko), takto:

Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, zmenenej nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o vyhostení z hostiteľského členského štátu prijaté na základe tohto ustanovenia nemožno považovať za vykonané a už nevyvolávajúce právne účinky len na základe skutočnosti, že osoba dotknutá týmto rozhodnutím fyzicky opustila územie tohto členského štátu. Prislúcha orgánom tohto členského štátu posúdiť časové účinky týchto rozhodnutí na základe individuálneho preskúmania dotknutej osoby pri zohľadnení existencie prípadnej podstatnej zmeny v okolnostiach, umožňujúcej tejto osobe znovu spĺňať podmienky pobytu, ktoré nespĺňala a ktoré odôvodnili rozhodnutie o vyhostení, alebo ak to nie je možné, súhrnu skutočností, ako najmä existencie skutočného a účinného skončenia pobytu v hostiteľskom členskom štáte, keďže doba pobytu mimo územia tohto štátu je v tejto súvislosti orientačným, ale sama osebe nie rozhodujúcim kritériom, ako aj rizika, že daná osoba predstavuje neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. ES L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), zmenená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1).


3      Súdny dvor mal podať výklad niektorých iných aspektov článku 15 smernice o pobyte, najmä rozsahu procedurálnej ochrany stanovenej týmto článkom, v rozsudkoch z 12. júla 2018, Banger (C‑89/17, EU:C:2018:570, body 42 až 52), a z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, body 71 až 88). Táto procedurálna ochrana bola tiež predmetom výkladu v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci G. M. A. (Uchádzač o zamestnanie) (C‑710/19, EU:C:2020:739, body 86 až 99).


4      Pozri nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1).


5      Tento register tvorí súčasť registra obyvateľstva a obsahuje najmä údaje osôb s bydliskom v Holandsku na obdobie kratšie ako štyri mesiace.


6      Bolo totiž konštatované, že FS pracoval päť mesiacov v Holandsku, ale už nevykonával žiadnu hospodársku činnosť, nepreukázal, že je nedobrovoľne nezamestnanou osobou alebo uchádzačom o zamestnanie a nedisponoval dostatočnými zdrojmi na zabezpečenie svojich potrieb.


7      Štátny tajomník medzitým opravil toto posúdenie, uznajúc, že FS vykonal toto rozhodnutie v stanovenej lehote (pozri bod 27 nižšie).


8      Pozri rozsudok z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135, body 53 a 56).


9      Pozri článok 5 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995.


10      Pozri článok 8 ES (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 1).


11      Normotvorca Únie chcel prijatím smernice o pobyte kodifikovať v jednom dokumente skoršie sekundárne právo, ktoré sa zaoberalo oddelene pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami, študentmi a inými neaktívnymi osobami, aby sa zjednodušilo a posilnilo právo občanov Únie na voľný pohyb a pobyt (pozri odôvodnenia 3 a 4). Prekročením tohto čiastkového prístupu táto smernica zmenila alebo zrušila toto sekundárne právo, priznajúc tým nový rozmer voľnému pohybu na základe občianstva Únie [rozsudok zo 7. októbra 2010, Lassal (C‑162/09, EU:C:2010:592, bod 30 a citovaná judikatúra)].


12      Pozri odôvodnenie 10 smernice o pobyte, ako aj rozsudok z 11. novembra 2014, Dano (C‑333/13, EU:C:2014:2358, bod 70 a citovaná judikatúra).


13      Pozri článok 8 ods. 1 a 2 smernice o pobyte.


14      Pozri rozsudok zo 17. februára 2005, Oulane (C‑215/03, EU:C:2005:95, body 21 a 35).


15      Pozri rozsudok zo 17. februára 2005, Oulane (C‑215/03, EU:C:2005:95, body 24 a 25).


16      Pozri článok 8 ods. 1 a 2 smernice o pobyte.


17      Pozri článok 5 ods. 5 smernice o pobyte.


18      Pozri rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, body 60 a 61, ako aj citovaná judikatúra). Okrem toho smernica o pobyte stanovuje situácie zachovania odvodeného práva na pobyt, pokiaľ požiadavka sprevádzania alebo pripojenia sa k občanovi Únie už nie je možná, a to v prípade úmrtia alebo odchodu tohto občana (článok 12), alebo v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva (článok 13). V týchto situáciách rodinní príslušníci, ktorí majú štátnu príslušnosť niektorého členského štátu, musia na účely zachovania svojho práva pobytu spĺňať podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 tejto smernice (článok 12 ods. 1 a článok 13 ods. 1), zatiaľ čo rodinní príslušníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, musia spĺňať osobitné podmienky stanovené v tejto súvislosti v článku 12 ods. 2 a v článku 13 ods. 2 tejto smernice [pozri rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 66)].


19      Treba konštatovať, že ani článok 27 ods. 1, ani článok 15 ods. 1 smernice o pobyte nepoužívajú pojmy „rozhodnutia o vyhostení“, ale odkazujú všeobecnejším spôsobom na „[obmedzenie] slobody pohybu a pobytu“ alebo na „rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb“. Z iných ustanovení tejto smernice však vyplýva, že „rozhodnutia o vyhostení“ sú jasne súčasťou týchto opatrení (pozri článok 28 ods. 1 a článok 15 ods. 2 a 3 tejto smernice).


20      V súlade s článkom 28 ods. 2 smernice o pobyte totiž členský štát nemôže prijať rozhodnutie o vyhostení proti občanovi Únie alebo jeho rodinným príslušníkom, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.


21      Pozri kapitolu VI smernice o pobyte s názvom „Obmedzenia práva vstupu a práva pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“.


22      Rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 74).


23      Podľa článku 3 ods. 1 smernice o pobyte sa táto smernica uplatňuje a práva ňou priznané sa vzťahujú aj na rodinných príslušníkov občanov Únie, ktorí sú definovaní v článku 2 bode 2 tejto smernice, ktorí týchto občanov sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú [pozri rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 54 a citovaná judikatúra)].


24      Odôvodnenie 16 smernice o pobyte okrem toho spresňuje, že „hostiteľský členský štát by mal preskúmať, či ide o prípad dočasných ťažkostí, a zohľadniť dĺžku trvania pobytu, osobné okolnosti a čiastku udelenej pomoci, aby zvážil, či sa užívateľ stal neprimeranou záťažou pre jeho systém sociálnej pomoci a pristúpil k jeho vyhosteniu“.


25      Uplatnenie kritéria neprimeraného charakteru záťaže pre systém sociálnej pomoci by sa tiež mohlo týkať podmienok článku 13 ods. 2 smernice o pobyte, týkajúceho sa zachovania práva pobytu rodinných príslušníkov, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného manželstva, teda podmienok, ktoré nesúvisia so systémom sociálnej pomoci.


26      Pozri rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Belgicko (C‑344/95, EU:C:1997:81, body 12 až 18), a zo 17. decembra 2020, G. M. A. (Uchádzač o zamestnanie) (C‑710/19, EU:C:2020:1037, body 22 až 27).


27      Pre každý prípad treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, tak ako je kodifikovaná v článku 27 ods. 2 smernice o pobyte, opatrenia vyhostenia z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sú odôvodnené len vtedy, ak predmetné správanie predstavovalo „skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti“. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že pretrvávajúca drobná kriminalita, posudzovaná celkovo, by za určitých okolností mohla predstavovať dostatočne závažnú hrozbu pre verejný poriadok. Pozri bod 3.2 oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie [smernice o pobyte] [KOM(2009) 313 v konečnom znení, s. 12, ďalej len „usmernenia Komisie“]. Pripomínam však, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora samotná existencia viacerých odsúdení v trestnom konaní nie je dostatočná na preukázanie tejto hrozby a že tento návrh Komisie by preto mal byť uplatňovaný iba výnimočne (pozri analogicky rozsudok zo 4. októbra 2007, Polat, C‑349/06, EU:C:2007:581, body 28 až 39).


28      Ak totiž iný ako hostiteľský členský štát prizná nové právo pobytu, toto právo pobytu by tým ukončilo rozhodnutie o vyhostení erga omnes aj voči hostiteľskému členskému štátu.


29      Pozri bod 27 vyššie. Holandská vláda sa domnieva, že ak by nová lehota 3 mesiacov začala plynúť pri každom prekročení hraníc, vytvorilo by to de facto neobmedzené a automatické právo pobytu na obdobia troch po sebe nasledujúcich mesiacov v prospech občanov Únie, v rozpore s požiadavkami stanovenými v článku 7 smernice o pobyte.


30      Rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola (C‑483/17, EU:C:2019:309, body 37 a 38, ako aj citovaná judikatúra).


31      Súdny dvor vysvetľuje, že výraz „analogicky“ treba chápať v tom zmysle, že ustanovenia článkov 30 a 31 smernice o pobyte sa v rámci jej článku 15 uplatňujú len vtedy, ak sa môžu skutočne uplatniť – v prípade potreby prostredníctvom nevyhnutných úprav – na rozhodnutia prijaté z dôvodov iných, ako sú dôvody verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia [rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 81)].


32      Pozri tiež článok 31 ods. 4 smernice o pobyte.


33      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ (C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 48).


34      Navyše konštatujem, že rozhodnutie o zákaze pobytu je opatrením, ktorého trvanie môže byť prípadne časovo ohraničené („doživotný zákaz pobytu“), čo by spôsobilo neprimeranú ujmu osobám oprávneným podľa tejto smernice (pozri odôvodnenie 27). Naproti tomu rozhodnutie o vyhostení by mohlo byť vykonané okamžite a hoci právne účinky tohto rozhodnutia môžu trvať po vyhostení, vo forme zákazu nového práva pobytu, tento zákaz by nemohol byť časovo neobmedzený, pretože v takom prípade by išlo o rozhodnutie o doživotnom zákaze pobytu.


35      Rozsudok z 10. septembra 2019, Chenchooliah (C‑94/18, EU:C:2019:693, bod 74).


36      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Brey (C‑140/12, EU:C:2013:337, bod 44).


37      Pojmy inšpirované článkom 32 ods. 1 smernice o pobyte, ktorý sa týka zákazov pobytu, ale ktoré sa môžu analogicky uplatniť na rozhodnutia o vyhostení. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 1982, Adoui a Cornuaille (115/81 a 116/81, EU:C:1982:183, bod 12).


38      Okrem toho rodinní príslušníci, ktorí pred ich vyhostením užívali odvodené právo pobytu, musia mať tiež tú istú možnosť, pokiaľ znovu spĺňajú podmienky stanovené v článku 6 ods. 2 alebo v článku 7 ods. 2 smernice o pobyte. Situácia je však menej zrejmá pre rodinných príslušníkov, ktorí sa odvolávajú na „zachovanie“ tohto práva v zmysle článkov 12 a 13 tejto smernice, v rozsahu, v akom toto zachovanie predpokladá, že predmetné právo pobytu nebolo prerušené. K tomuto prerušeniu však jasne došlo, ak právo pobytu skončilo a bolo prijaté rozhodnutie o vyhostení. Preto, pokiaľ bol takýto rodinný príslušník vyhostený, nemôže sa podľa môjho názoru odvolávať na ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na zachovanie práva pobytu. Z tohto dôvodu len v prípade, keď tento rodinný príslušník sám spĺňa podmienky uvedené v článkoch 6 alebo 7 tejto smernice, by podstatná zmena okolností odôvodnila nové právo pobytu. V tejto súvislosti je pripomenuté, že ustanovenia smernice o pobyte nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích štátov nijaké samostatné právo, keďže práva im prípadne priznané sú odvodené od výkonu slobody pohybu občanom Únie (rozsudok z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 36).


39      Pozri bod 36 vyššie.


40      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2008, Metock a i. (C‑127/08, EU:C:2008:449, bod 84), ako aj z 11. apríla 2019, Tarola (C‑483/17, EU:C:2019:309, bod 38).


41      V rovnakom zmysle, keďže toto právo je zaručené článkom 45 ods. 1 Charty základných práv, v súlade s jej článkom 52 akékoľvek obmedzenie výkonu tohto práva musí byť „ustanovené zákonom a rešpektovať [jeho] podstatu“.


42      Pozri body 68 a 69 vyššie.


43      To neznamená, že na základe individuálneho posúdenia právne účinky rozhodnutia o vyhostení nemôžu trvať počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace.


44      Pozri poznámku pod čiarou 27, usmernenia Komisie, bod 4.3. „Iné formy zneužitia“, s. 18.


45      (C‑456/12, EU:C:2014:135).


46      Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2000, Emsland‑Stärke (C‑110/99, EU:C:2000:695, body 52 a nasl.), a z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 58).


47      Pozri rozsudok z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135, body 56 a 57).


48      Rozsudok z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 52).


49      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Brey (C‑140/12, EU:C:2013:337, bod 41); pozri tiež rozsudok z 19. septembra 2013, Brey (C‑140/12, EU:C:2013:565, bod 61).


50      Vnútroštátny súd uvádza, že „po skončení zaistenia polícia zaznamenala ešte dve výpovede týkajúce sa cudzinca“.