Vec C‑55/18
Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO)
proti
Deutsche Bank SAE
(návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Audiencia Nacional)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 14. mája 2019
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Smernica 2003/88/ES – Články 3 a 5 – Denný a týždenný odpočinok – Článok 6 – Maximálny týždenný pracovný čas – Smernica 89/391/EHS – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov pri práci – Povinnosť zaviesť systém umožňujúci meranie dĺžky denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom“
1. Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Právo na obmedzenie maximálnej dĺžky pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku – Základné právo zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Povinnosť vykladať smernicu 2003/88 s prihliadnutím na uvedené právo
(Článok 6 ods. 1 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, články 3, 5 a 6)
(pozri body 30, 31)
2. Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Právo na obmedzenie maximálnej dĺžky pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku – Vnútroštátna právna úprava, ktorá podľa vnútroštátneho súdu neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém umožňujúci meranie dĺžky denného pracovného času – Neprípustnosť – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Povinnosť výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v súlade s právom Únie
(Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, články 3, 5 a 6; smernica Rady 89/391, článok 4 ods. 1, článok 11 ods. 3 a článok 16 ods. 3)
(pozri body 47 – 50, 53 – 60, 69 – 71 a výrok)
Zhrnutie
Členské štáty musia stanoviť pre zamestnávateľov povinnosť zaviesť systém umožňujúci meranie dĺžky denného pracovného času
Veľká komora Súdneho dvora sa vo svojom rozsudku CCOO (C‑55/18), vyhlásenom 14. mája 2019, vyjadrila k opatreniam, ktoré majú prijať členské štáty na účely zabezpečenia dodržiavania práva pracovníkov na obmedzenie maximálnej dĺžky pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, a najmä k otázke, či dodržiavanie tohto práva vyžaduje zavedenie systému umožňujúcemu meranie dĺžky denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Tento rozsudok spadá do rámca sporu medzi odborovým zväzom a zamestnávateľom, ktorého predmetom je dosiahnutie rozsudku, ktorým by sa určila povinnosť zamestnávateľa stanoviť systém merania dĺžky denného pracovného času odpracovaného jeho zamestnancami, ktorý umožní preveriť dodržiavanie jednak dohodnutého pracovného času a jednak povinnosti odovzdať zástupcom odborového zväzu informácie týkajúce sa mesačne odpracovaných nadčasov.
V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že články 3, 5 a 6 smernice 2003/88(1) v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článkom 4 ods. 1, článkom 11 ods. 3 a článkom 16 ods. 3 smernice 89/391(2) bránia právnej úprave členského štátu, ktorá podľa výkladu, ktorý jej dala vnútroštátna judikatúra, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom.
V tejto súvislosti Súdny dvor najprv pripomenul, že ustanovenia smernice 2003/88 spresňujú základné právo každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, ktoré je výslovne stanovené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv, a preto sa majú vykladať s prihliadnutím na toto posledné uvedené ustanovenie.
Ďalej, pokiaľ ide konkrétnejšie o zavedenie systému umožňujúceho merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom, Súdny dvor uviedol, že v prípade neexistencie takéhoto systému v prípade neexistencie takéhoto systému sa nedá objektívne a hodnoverne zistiť ani počet hodín takto odpracovaných pracovníkom, či ich časové rozdelenie, ani počet hodín odpracovaných nad rámec riadneho pracovného času ako nadčasy. Za týchto podmienok sa podľa Súdneho dvora zdá nadmerne ťažké, či dokonca nemožné v praxi zaručiť práva pracovníkov, ktoré im priznáva právo Únie, aby mohli účinne uplatňovať obmedzenie týždenného pracovného času, ako aj minimálne doby denného a týždenného odpočinku, ktoré stanovuje táto smernica.
Objektívne a hodnoverné určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za týždeň je totiž nevyhnutné na to, aby bolo možné jednak zistiť, či bol v referenčnom období stanovenom v článku 16 písm. b) alebo v článku 19 smernice 2003/88 dodržaný maximálny týždenný pracovný čas definovaný v článku 6 tejto smernice a v súlade s týmto ustanovením, vrátane nadčasov, a jednak, či boli dodržané minimálne doby denného a týždenného odpočinku definované v článkoch 3 a 5 uvedenej smernice, pokiaľ ide o denný odpočinok v priebehu 24 hodín, alebo pokiaľ ide o týždenný odpočinok, v referenčnom období uvedenom v článku 16 písm. a) tej istej smernice.
Súdny dvor dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že členské štáty na to, aby sa v plnom rozsahu zabezpečila účinnosť smernice 2003/88, musia prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie dodržiavania minimálnych dôb odpočinku a zabrániť každému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje povinnosť využívať nástroj, ktorý by umožňoval objektívne a hodnoverne určiť počet hodín odpracovaných za deň a za týždeň, nezaručuje potrebný účinok práv, ktoré priznáva článok 31 ods. 2 Charty základných práv a táto smernica, pretože takto zbavuje zamestnávateľa, ako aj pracovníkov možnosti overiť, či sú tieto práva dodržiavané, a môže teda narušiť cieľ uvedenej smernice spočívajúci v zabezpečení lepšej bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov.
Nakoniec Súdny dvor dodal, že skutočnosť, že pracovník môže podľa vnútroštátnych procesných pravidiel uplatniť iné dôkazné prostriedky, ako sú najmä svedectvá, predložiť elektronickú poštu alebo sprístupniť mobilné telefóny alebo počítače na prezretie, aby poskytol dôkaz o porušení týchto práv a preniesol tak dôkazné bremeno, nemá v tejto súvislosti žiadny dosah. Podľa Súdneho dvora na základe takýchto dôkazov totiž nemožno objektívne a hodnoverne preukázať počet hodín odpracovaných pracovníkom za deň a za týždeň. Pokiaľ ide konkrétne o svedeckú výpoveď, Súdny dvor zdôraznil slabšie postavenie pracovníka v pracovnoprávnom vzťahu. Okrem toho Súdny dvor takisto rozhodol, že alternatívou k uvedenému systému umožňujúcemu merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom nemôže byť ani kontrolná a sankčná právomoc, ktorú zveruje vnútroštátna právna úprava kontrolným orgánom, ako je inšpektorát práce, keďže v prípade neexistencie takéhoto systému sú totiž tieto samotné orgány zbavené účinného prostriedku na získanie prístupu k objektívnym a hodnoverným údajom týkajúcim sa dĺžky pracovného času odpracovaného pracovníkmi v každom podniku, ktorý, ako sa zdá, je nevyhnutný na výkon ich kontrolnej funkcie a prípadne na uloženie sankcie.
Súdny dvor ešte spresnil, že členské štáty disponujú voľnou úvahou, aby definovali spôsoby zavedenia takéhoto systému, presnejšie formu, ktorú musí mať, a to prípadne s prihliadnutím na individuálne osobitosti každého dotknutého sektora činnosti, či dokonca na špecifickosť určitých podnikov, najmä na ich veľkosť.