ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)
z 28. februára 2024 (*)
„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Článok 9 ods. 1 druhý pododsek nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Uloženie zrážkových úrokov podľa rakúskeho práva zo strany ECB v prípade porušenia článku 395 nariadenia (EÚ) č. 575/2013 a v nadväznosti na rozhodnutie o uložení administratívnej peňažnej sankcie podľa článku 18 nariadenia č. 1024/2013 – Proporcionalita“
Vo veciach T‑647/21 a T‑99/22,
Sber Vermögensverwaltungs AG, pôvodne Sberbank Europe AG, so sídlom vo Viedni (Rakúsko), v zastúpení: M. Fellner, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: K. Lackhoff, J. Poscia a M. Ioannidis, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Rakúska republika, v zastúpení: J. Schmoll, F. Koppensteiner a A. Posch, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory F. Schalin, sudcovia I. Nõmm (spravodajca) a G. Steinfatt,
tajomník: V. Di Bucci,
– so zreteľom na písomnú časť konania,
– so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a vzhľadom na rozhodnutie podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojimi žalobami opierajúcimi sa o článok 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Sber Vermögensverwaltungs AG, domáha zrušenia rozhodnutí Európskej centrálnej banky (ECB) ECB‑SSM‑2021‑ATSBE‑7 z 2. augusta 2021 a ECB‑SSM‑2021‑ATSBE‑12 z 21. decembra 2021. Tieto dve rozhodnutia boli prijaté na základe článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 3 a článku 9 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), v spojení s článkom 395 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1) a § 97 ods. 1 bodu 2 Bundesgesetz über das Bankwesen (Bankwesengesetz) (spolkový zákon o bankách, ďalej len „zákon o bankách“) z 30. júla 1993 (BGBl. 532/1993), v znení Bundesgesetz, mit dem das Bankwesengesetz, das Börsegesetz 2018, das Finalitätsgesetz, das Finanzmarkt‑Geldwäsche‑Gesetz, das Sanierungs‑ und Abwicklungsgesetz, das Wertpapieraufsichtsgesetz 2018 und das Zentrale Gegenparteien‑Vollzugsgesetz geändert werden (spolkový zákon, ktorým sa mení zákon o bankách, zákon o burzách z roku 2018, zákon o systéme zúčtovania, zákon o boji proti praniu špinavých peňazí na finančných trhoch, zákon o sanácii a likvidácii, zákon o dohľade nad cennými papiermi z roku 2018 a zákon o uplatnení práv protistrany) z 28. mája 2021 (BGBl. I, 98/2021) (ďalej len „BWG“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyňa je rakúska úverová inštitúcia podliehajúca priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“).
3 Dňa 1. októbra 2015 žalobkyňa informovala ECB a Finanzmarktaufsichtsbehörde (Úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, Rakúsko) (ďalej len „Úrad pre dohľad“), že jej expozície voči jednej úverovej inštitúcii prekročili v priebehu roka 2015 limity veľkej majetkovej angažovanosti stanovené v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013. Uviedla, že uvedené prekročenia ukončila.
4 Dňa 15. februára 2019 ECB rozhodla uložiť žalobkyni administratívnu peňažnú sankciu podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 vo výške 630 000 eur za porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 z dôvodu prekročenia limitov veľkej majetkovej angažovanosti, upravených v tomto ustanovení, na individuálnom a konsolidovanom základe. Na účely stanovenia výšky tejto sankcie ECB rozlišovala medzi porušením uskutočneným na konsolidovanom základe (ktoré mohlo na základe výpočtu viesť k uloženiu pokuty vo výške 520 000 eur) a porušením, ku ktorému došlo na individuálnom základe (ktoré mohlo na základe výpočtu viesť k uloženiu pokuty vo výške 330 000 eur). Keďže obe porušenia vyplývali z tých istých skutkov, ECB sa domnievala, že kumulované uloženie týchto dvoch súm nie je primerané, a preto vyčíslila uvedenú sankciu na sumu 630 000 eur.
5 Dňa 17. februára 2021 ECB informovala žalobkyňu o svojom úmysle uložiť jej zrážkové úroky z vymáhaných súm v súvislosti s uvedenými prekročeniami podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG a oznámila jej príslušný návrh rozhodnutia.
6 Dňa 3. marca 2021 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu rozhodnutia.
7 Dňa 29. júna 2021 ECB poskytla žalobkyni možnosť predložiť pripomienky k revidovanej verzii návrhu rozhodnutia v nadväznosti na zmenu § 97 ods. 1 BWG z 28. mája 2021.
8 Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k revidovanej verzii návrhu rozhodnutia 6. júla 2021.
9 Dňa 2. augusta 2021 prijala ECB rozhodnutie ECB‑SSM‑2021‑ATSBE‑7 (ďalej len „rozhodnutie z 2. augusta 2021“), ktorým boli žalobkyni uložené zrážkové úroky vo výške 2 120 926,08 eura, a to za prekročenia, ku ktorým došlo v období od februára do júna 2015.
10 ECB po prvé pripomenula, že žalobkyňa ju samotnú, ako aj Úrad pre dohľad informovala, že jedna z jej expozícií prekročila prahovú hodnotu 25 % jej prípustného kapitálu stanovenú v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013.
11 Po druhé ECB zdôraznila, že žalobkyňa prekročila uvedenú prahovú hodnotu jednak na individuálnom základe počas 59 pracovných dní v období od 5. februára do 29. júna 2015 a jednak na konsolidovanom základe počas 53 pracovných dní v období od 10. februára do 29. júna 2015. Zdôraznila, že k týmto prekročeniam došlo v priebehu štyroch kalendárnych mesiacov.
12 Po tretie ECB z toho vyvodila, že na základe článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 3, ako aj článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1024/2013 je potrebné žalobkyni uložiť zrážkové úroky podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG za porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013, a to za porušenie na individuálnom základe úroky vo výške 1 105 359,95 eura a za porušenie na konsolidovanom základe úroky vo výške 2 120 926,08 eura.
13 Dňa 30. augusta 2021 požiadala žalobkyňa o preskúmanie rozhodnutia z 2. augusta 2021 na základe článku 24 ods. 1, 5 a 6 nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkom 7 rozhodnutia ECB zo 14. apríla 2014 o zriadení Administratívneho revízneho výboru a jeho pravidlách činnosti (Ú. v. EÚ L 175, 2014, s. 47).
14 Dňa 12. októbra 2021 podala žalobkyňa žalobu vo veci T‑647/21, ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia z 2. augusta 2021.
15 Administratívny revízny výbor (ďalej len „ARV“) vydal 25. októbra 2021 stanovisko, v ktorom usúdil, že rozhodnutie z 2. augusta 2021 je po prvé nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o uplatnenie zásady proporcionality, o uplatnenie článku 70 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), a o uplatnenie § 99 písm. e) BWG, po druhé toto rozhodnutie porušovalo zásadu dodržania primeranej lehoty a po tretie bolo nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o rozhodnutie ECB uložiť zrážkové úroky za prekročenia limitov veľkej majetkovej angažovanosti, ku ktorým došlo tak na individuálnej, ako aj konsolidovanej úrovni.
16 Dňa 21. decembra 2021 vydala ECB nové rozhodnutie, a to rozhodnutie ECB‑SSM‑2021‑ATSBE‑12 (ďalej len „rozhodnutie z 21. decembra 2021“), ktoré podľa jeho bodu 3.1 „nahrádza a mení rozhodnutie z [2. augusta 2021]“ a podľa jeho bodu 3.3 „nadobúda účinnosť dňom oznámenia rozhodnutia [z 2. augusta 2021]“.
17 ECB ponechala rovnakú výšku zrážkových úrokov, ako bola výška, ktorú stanovila v rozhodnutí z 2. augusta 2021.
18 ECB vzhľadom na stanovisko ARV po prvé uviedla, že v prípade porušenia povinností inštitúcie podľa článku 395 nariadenia č. 575/2013 uloženie zrážkových úrokov podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG spadá do výkonu právomoci, pri ktorom je ECB viazaná príslušným orgánom, čo jej neponecháva žiaden priestor na voľnú úvahu. Skutočnosti uvedené v § 99 písm. e) BWG vo vzťahu k „trestným sankciám“ sú preto irelevantné. Po druhé ECB poukázala na skutočnosť, že z judikatúry rakúskych súdov vyplýva, že v prípade prekročenia limitov na individuálnom a zároveň na konsolidovanom základe by sa zrážkové úroky mali vyberať z týchto dvoch titulov. Po tretie usúdila, že na rozdiel od toho, čo uviedol ARV, povinnosť dodržať primeranú lehotu pri vybavovaní správnych konaní nebola porušená vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, a poznamenala, že samotný ARV uviedol, že dĺžka konania nemala vplyv na výkon práva žalobkyne na obhajobu.
Návrhy účastníkov konania
19 Vo veci T‑647/21 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie z 2. augusta 2021,
– uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.
20 ECB a Rakúska republika navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
21 Okrem toho ECB podala 28. januára 2022 návrh na zastavenie konania v tejto veci, ktorý bol 31. mája 2022 spojený s konaním vo veci samej.
22 Vo veci T‑99/22 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie z 21. decembra 2021,
– uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.
23 ECB a Rakúska republika navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
24 Po vypočutí účastníkov konania v tejto súvislosti Všeobecný súd rozhodol spojiť tieto veci na účely vyhlásenia rozsudku v súlade s článkom 68 jeho rokovacieho poriadku.
O žalobe vo veci T‑99/22
25 Argumentáciu predloženú žalobkyňou na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutia z 21. decembra 2021 možno v podstate rozdeliť na sedem žalobných dôvodov založených po prvé na porušení zásady ne bis in idem uvedenej v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 4 Protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), po druhé na spochybnení právoplatnosti rozhodnutia ECB z 15. februára 2019 v rozpore s pravidlami rakúskeho práva, po tretie na porušení článku 49 Charty a článku 7 EDĽP a článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013, po štvrté na porušení § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, po piate na porušení zásady proporcionality a článku 70 smernice 2013/36, po šieste na porušení povinnosti ECB rozhodnúť v primeranej lehote a po siedme na zneužití právomoci.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem
26 Žalobkyňa tvrdí, že uloženie zrážkových úrokov podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG predstavuje porušenie zásady ne bis in idem uvedenej v článku 50 Charty a v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP, keďže ECB jej už uložila administratívnu peňažnú sankciu vo výške 630 000 eur za rovnaké skutky. Žalobkyňa tvrdí, že táto zásada platí aj vo vzťahu k administratívnym sankciám, ktoré môžu mať trestnoprávnu povahu, a domnieva sa, že táto kvalifikácia sa uplatňuje na zrážkové úroky, keďže idú nad rámec odňatia hospodárskej výhody vyplývajúcej z porušenia článku 395 nariadenia č. 575/2013. Okrem toho v rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648), sa Súdny dvor nevyjadril k otázke, či zrážkové úroky majú alebo nemajú trestnoprávnu povahu.
27 ECB, ktorú v konaní podporuje Rakúska republika, sa domnieva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
28 Zásada ne bis in idem je základnou zásadou práva Únie (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 59), ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 50 Charty.
29 Článok 50 Charty obsahuje práva zodpovedajúce právam zakotveným v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rozsahu, v akom Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v EDĽP. Pri výklade článku 50 Charty je preto potrebné zohľadniť článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP bez toho, aby bola dotknutá autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, C‑524/15, EU:C:2018:197, body 23 a 60).
30 Článok 50 Charty stanovuje, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom“. Zásada ne bis in idem tak zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle tohto článku, za rovnaké skutky a proti tej istej osobe (pozri rozsudok z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15, EU:C:2018:197, bod 25 a citovanú judikatúru).
31 Z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú tri relevantné kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím kritériom je stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 37, a z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15, EU:C:2018:197, bod 26). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že uplatnenie článku 50 Charty sa neobmedzuje len na stíhania a sankcie, ktoré sú kvalifikované ako „trestné“ na základe vnútroštátneho práva, ale vzťahuje sa – bez ohľadu na takúto kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve – aj na stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za stíhania a sankcie trestnej povahy na základe dvoch ďalších kritérií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15, EU:C:2018:197, body 30).
32 V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že podľa článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 v znení uplatniteľnom počas sporného obdobia „inštitúcii nesmie po zohľadnení účinku zmierňovania kreditného rizika v zmysle článkov 399 až 403 [uvedeného nariadenia] vzniknúť voči klientovi alebo skupine prepojených klientov expozícia, ktorej hodnota presahuje 25 % jej prípustného kapitálu“ a „ak je takýto klient inštitúciou, alebo ak skupina prepojených klientov zahŕňa jednu alebo viaceré inštitúcie, táto hodnota nesmie presiahnuť 25 % prípustného kapitálu inštitúcie alebo 150 miliónov eur, podľa toho, ktorá hodnota je vyššia, pod podmienkou, že súčet hodnôt expozícií po zohľadnení účinku zmierňovania kreditného rizika v zmysle článkov 399 až 403 [tohto nariadenia] voči všetkým prepojeným klientom, ktorí nie sú inštitúciami, nepresahuje 25 % prípustného kapitálu inštitúcie“.
33 Okrem toho podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG „Úrad pre dohľad uloží úverovým inštitúciám, zodpovedným podnikom podľa § 30 ods. 6 [tohto zákona] a centrálnej inštitúcii v prípade združenia úverových inštitúcií podľa § 30a uvedeného zákona úroky v tejto výške:… 2 % z prekročenia limitov veľkej majetkovej angažovanosti stanovených v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013, vypočítaných ročne počas 30 dní, s výnimkou prípadu povoleného prekročenia limitov podľa článku 395 ods. 5 tohto nariadenia, opatrení dohľadu podľa § 70 ods. 2 [tohto zákona] alebo nadmernej zadlženosti úverovej inštitúcie“.
34 V prvom rade treba pripomenúť, že žalobkyni bola 15. februára 2019 uložená právoplatným rozhodnutím administratívna peňažná sankcia vo výške 630 000 eur podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 ako sankcia za porušenie spočívajúce v prekročení limitov veľkej majetkovej angažovanosti stanovených v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013. ECB nespochybňuje, že zrážkové úroky, ktoré uložila v rozhodnutí z 21. decembra 2021, súviseli s tými istými skutočnosťami.
35 V druhom rade treba zdôrazniť, že administratívne peňažné sankcie uložené na základe článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 patria do pôsobnosti článku 50 Charty.
36 V tejto súvislosti možno poznamenať, že administratívne peňažné sankcie ukladané na základe článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 sú zjavne upravené v rámci pokút, ktoré môže Európska komisia uložiť podľa článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a majú rovnakú povahu a stupeň prísnosti. Tieto sankcie majú totiž rovnaký odradzujúci účel, ako výslovne vyplýva z článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013, ktorý spresňuje, že „uplatnené sankcie sú účinné, primerané a odradzujúce“, a rovnakú prísnosť, pokiaľ ide o výšku, ktorá môže dosiahnuť 10 % celkového ročného obratu dotknutej úverovej inštitúcie. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada ne bis in idem sa má dodržiavať v konaniach o ukladaní pokút týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže (pozri rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, EU:C:2012:72, bod 94 a citovanú judikatúru). Táto kvalifikácia sa preto musí analogicky uplatniť na uvedené sankcie.
37 V treťom rade treba následne overiť, či zrážkové úroky uložené na základe § 97 ods. 1 bodu 2 BWG patria takisto do pôsobnosti článku 50 Charty.
38 V tejto súvislosti z judikatúry Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko) a Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), na ktorú poukázala Rakúska republika vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania, vyplýva, že zrážkové úroky sa považujú za prudenciálne opatrenia, ktoré nemajú sankčnú povahu.
39 Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) konkrétne v rozhodnutí z 22. februára 1999 konštatoval, že pokiaľ ide o prvé relevantné kritérium, a to právnu kvalifikáciu porušenia vo vnútroštátnom práve, zo systematiky BWG vyplýva, že rakúsky zákonodarca nezaradil § 97 uvedeného zákona medzi trestnoprávne ustanovenia. Pokiaľ ide o druhé a tretie kritérium, a to samotnú povahu porušenia a stupeň prísnosti sankcie, Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) v tomto rozhodnutí konštatoval, že „ani cieľ a povaha sankcie, ako ani povaha alebo rozsah jej závažnosti… nepatria do oblasti trestného práva“. V tejto súvislosti zdôraznil, že zrážkové úroky sa uplatňujú „bez preskúmania zavinenia“, že ich cieľom je „zabezpečiť riadne fungovanie bankového systému poskytujúceho dostatočnú ochranu veriteľom, zabezpečením likvidity úverových inštitúcií a obmedzením rizík pri poskytovaní úverov“ tým, že pri prekročení limitov v prípade veľkých investícií stanovuje príspevok „ktorý súvisí s prekročením limitov a ktorý musí kompenzovať hospodársku výhodu neoprávnene získanú z tohto prekročenia“.
40 Z judikatúry rakúskych súdov je preto potrebné vyvodiť záver, že uplatnenie zrážkových úrokov podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG nepatrí do pôsobnosti článku 50 Charty.
41 Tento záver bol potvrdený aj rozsudkom zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648, body 40 až 42). Aj keď totiž Súdny dvor konštatoval, že na zrážkové úroky ukladané na základe skoršieho znenia § 97 BWG sa vzťahuje článok 65 smernice 2013/36, ktorý sa týka „správnych sankcií a iných správnych opatrení“, uprednostnil kvalifikáciu „správneho opatrenia“ pred kvalifikáciou „správnej sankcie“, pričom odkázal na svoju judikatúru vytvorenú v rámci analýzy finančných nápravných opatrení prijatých členskými štátmi na účely ochrany finančných záujmov Únie, keď povinnosť vrátiť výhodu neoprávnene získanú nezrovnalosťou kvalifikoval ako „správne opatrenie“.
42 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že uloženie zrážkové úrokov zo strany ECB podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG za konanie, za ktoré už bola uložená administratívna peňažná sankcia podľa článku 18 nariadenia č. 1024/2013, neporušuje zásadu ne bis in idem.
43 Prvý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušením zásady proporcionality a článku 70 smernice č. 2013/36
44 Žalobkyňa sa domnieva, že uloženie zrážkových úrokov voči nej je v rozpore so zásadou proporcionality, ako aj s článkom 70 smernice 2013/36. Po prvé pripomína, že ECB je povinná dodržiavať zásadu proporcionality tak pri prijímaní sankcie, ako aj pri prijímaní administratívneho opatrenia. Po druhé tvrdí, že ECB je povinná uplatniť § 99 písm. e) BWG s ohľadom na článok 70 uvedenej smernice, ktorého prebratie do vnútroštátneho právneho poriadku má zabezpečiť. Z toho vyplýva, že § 99 písm. e) BWG sa podľa nej uplatňuje nielen na administratívne sankcie, ale takisto na iné administratívne opatrenia. Po tretie žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na kritériá tohto posledného ustanovenia mu ECB mala za menej závažné porušenie minimálneho trvania, ktoré neviedlo k vytvoreniu výhody v jej prospech a vzhľadom na jej spoluprácu, uložiť oveľa nižšie alebo dokonca nulové zrážkové úroky.
45 Okrem toho žalobkyňa vytýka ECB, že nepreskúmala primeranosť uloženia zrážkových úrokov tak na konsolidovanom, ako aj na individuálnom základe. V tejto súvislosti poznamenáva, že administratívna peňažná sankcia bola stanovená vo výške 630 000 eur namiesto 840 000 eur, aby tak bola zohľadnená skutočnosť, že prekročenia na individuálnom základe a na konsolidovanom základe vyplývali z toho istého správania. Žalobkyňa vytýka ECB, že neuplatnila rovnaký postup v rozhodnutí z 21. decembra 2021 a že v tejto súvislosti ani neposkytla primerané odôvodnenie.
46 ECB v prvom rade na uvedené reaguje v tom zmysle, že § 97 ods. 1 bod 2 BWG jej neponecháva žiaden priestor na voľnú úvahu, ktorá by jej umožňovala preskúmať primeranosť opatrenia na základe kritérií uvedených v § 99 písm. e) BWG.
47 V druhom rade ECB tvrdí, že § 97 ods. 1 BWG predstavuje osobitný nástroj, ktorý funguje nezávisle od subjektívnych kritérií, akým je zodpovednosť za porušenie limitov veľkej majetkovej angažovanosti, na účely dosiahnutia cieľa dodržiavať uvedené limity s vysokým stupňom efektívnosti, voči ktorému rakúske súdy nevyjadrili nijakú ústavnú výhradu týkajúcu sa jeho proporcionality.
48 V treťom rade ECB pripomína, že jej výklad § 97 ods. 1 bodu 2 BWG je v súlade s judikatúrou rakúskych súdov. Z toho podľa nej po prvé vyplýva, že jeho uplatnenie je automatické, po druhé, že vo vzťahu k nemu bola použitá kvalifikácia „všeobecné vrátenie výhod, ktoré boli alebo môžu byť neoprávnene získané“ a po tretie že nie je povinná ani oprávnená uplatniť § 99 písm. e) BWG, ktorým bol prebratý článok 70 smernice 2016/36 pri vykonávaní § 97 ods. 1 bodu 2 BWG.
49 Vo štvrtom rade ECB tvrdí, že aj keby Všeobecný súd dospel k záveru, že pri uplatnení § 97 ods. 1 bodu 2 BWG by sa mali zohľadniť úvahy týkajúce sa proporcionality, stále platí, že kritériá uvedené v § 99 písm. e) BWG a v článku 70 smernice 2013/36 nie sú relevantné.
50 Po prvé § 99 písm. e) BWG upravuje len výšku pokút a nemôže sa týkať výšky zrážkových úrokov.
51 Po druhé parametre uvedené v § 99 písm. e) BWG a článku 70 smernice 2013/36 sú uplatniteľné na určenie typu rozhodnutia len v primeranom rozsahu, teda v rozsahu, v akom sú vhodné na dosiahnutie legitímne sledovaných cieľov. Na jednej strane uvedené parametre, ktoré sa týkajú závažnosti a dĺžky trvania porušenia, výšky dosiahnutých ziskov alebo strát, ktorým sa predišlo, strát spôsobených tretím osobám alebo úrovne spolupráce s príslušným orgánom, nie sú vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov § 97 ods. 1 bodu 2 BWG. Na druhej strane nie je vhodné ani kritérium úmyslu, ktorý viedol k porušeniu, uvedenému v samotnom článku 70 uvedenej smernice.
52 Rakúska republika tvrdí, že kritériá stanovené v § 99 písm. e) BWG sa na prijatie prudenciálneho administratívneho opatrenia neuplatňujú in concreto, keďže sa týkajú skôr sankcií. Do úvahy možno podľa nej vziať len kritérium založené na finančnej sile, keďže je uvedené aj v § 97 ods. 1 bode 2, ktoré vylučuje, aby sa ukladali zrážkové úroky v prípade nadmerného zadlženia úverovej inštitúcie. Rakúska republika dodáva, že uloženie zrážkových úrokov za prekročenie limitov tak na individuálnej, ako aj konsolidovanej úrovni je v súlade s judikatúrou a je primerané.
53 Podľa článku 65 ods. 1 smernice 2013/36 „správne sankcie a iné správne opatrenia musia byť účinné, primerané a odradzujúce“.
54 Podľa článku 70 smernice 2013/36 s názvom „Účinné uplatňovanie sankcií a výkon právomocí ukladať sankcie príslušnými orgánmi“:
„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány pri určovaní druhu správnych sankcií alebo iných správnych opatrení a výšky správnych peňažných pokút vzali do úvahy všetky relevantné okolnosti a v prípade potreby aj:
a) závažnosť a trvanie porušenia;
b) mieru zodpovednosti fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie;
c) finančnú silu fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie, napríklad podľa celkového obratu zodpovednej právnickej osoby alebo ročného príjmu fyzickej osoby;
d) význam dosiahnutých ziskov alebo strát, ktorým sa zabránilo fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá je zodpovedná za porušenie, pokiaľ je možné ich určiť;
e) straty tretích strán spôsobené porušením, pokiaľ je možné ich určiť;
f) úroveň spolupráce fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie, s príslušným orgánom;
g) predchádzajúce porušenia, ktorých sa dopustila fyzická alebo právnická osoba, ktorá je zodpovedná za porušenie;
h) akékoľvek potenciálne systémové dôsledky porušenia.“
55 ECB v rozhodnutí z 21. decembra 2021 výslovne zdôraznila, že „§ 97 ods. 1 BWG nepriznáva príslušnému orgánu žiaden priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o uloženie alebo neuloženie zrážkových úrokov“ a „nepriznáva mu ani priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o zohľadnenie osobitných okolností pri určovaní výšky úrokov, ktoré majú byť uložené“. Tento záver opierala o stanovisko Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), z ktorého vyplýva, že právna úprava zohľadňuje len „nedostatky v rešpektovaní alebo prekročenie limitov“ [Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), rozsudok č. 95/17/0139 z 15. mája 2000], že „dôvody, pre ktoré [sa zohľadnilo] iné správanie, než aké stanovil zákonodarca, sú irelevantné“ [Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), rozsudok č. 97/17/0413 z 26. apríla 1999] a že príslušnému orgánu „je bránené v tom, aby zohľadnil mieru nezákonnosti porušenia“ [Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), rozsudok č. 95/17/0139 z 15. mája 2000].
56 ECB teda nepreskúmala primeranosť uloženia zrážkových úrokov s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, keďže sa domnievala, že to nemôže urobiť z dôvodu výkladu § 97 ods. 1 bodu 2 BWG rakúskymi súdmi.
57 Tento žalobný dôvod si teda vyžaduje overiť, či sa ECB riadila správnym výkladom § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, keď konštatovala, že po splnení podmienok tohto ustanovenia nedisponovala priestorom na voľnú úvahu,.
58 V prvom rade, keďže ide o výklad ustanovenia vnútroštátneho práva, treba mať v zásade na pamäti, že rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení sa má posudzovať so zohľadnením ich výkladu vnútroštátnymi súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑433/13, EU:C:2015:602, bod 81 a citovanú judikatúru).
59 Preto ak má Všeobecný súd preskúmať dôvodnosť uplatnenia vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu zo strany ECB, výklad uskutočnený vnútroštátnymi súdmi postačuje na preukázanie rozsahu uvedeného vnútroštátneho práva, ak z neho vyplýva konštatovanie zlučiteľnosti so smernicou, ktorej prebratie zabezpečuje. V takom prípade výhrady smerujúce k spochybneniu dôvodnosti výkladu uvedených súdov musia byť automaticky odmietnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2018, Caisse régionale de crédit agricole mutuel Alpes Provence a i./ECB, T‑133/16 až T‑136/16, EU:T:2018:219, body 84 až 92).
60 Inak je to však v prípade, ak výklad uskutočnený vnútroštátnymi súdmi neumožňuje zabezpečiť zlučiteľnosť vnútroštátneho práva so smernicou.
61 V takom prípade totiž dodržanie zásady prednosti práva Únie znamená, že súd Únie rovnako ako vnútroštátny súd, ak je to nevyhnutné, vykladá vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel prebratej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, body 24).
62 Hoci povinnosť odvolávať sa na právo Únie pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva, požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, body 32 a 33 a citovanú judikatúru).
63 Ak Všeobecný súd nemôže vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, je povinný, rovnako ako vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie, zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení tým, že v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní vnútroštátnu právnu úpravu, a to aj neskoršiu, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 58 a 61).
64 V druhom rade treba konštatovať, že článok 70 smernice 2013/36 v spojení s článkom 4 ods. 1, článkom 65 ods. 1 a odôvodnením 37 tejto smernice je potrebné chápať tak, že z neho vyplýva, že Úradu pre dohľad a v dôsledku toho ECB prináleží, aby určili druh správneho opatrenia s prihliadnutím na všetky okolnosti, čo nevyhnutne znamená existenciu priestoru na voľnú úvahu a vylučuje, aby sa nachádzali v situácii presne vymedzenej právomoci.
65 Po prvé to vyplýva z doslovného a kontextuálneho výkladu článku 70 ods. 1 smernice 2013/36.
66 Najprv treba uviesť, že hoci názov článku 70 smernice 2013/36 odkazuje len na „sankcie“, zo znenia tohto článku vyplýva, že toto ustanovenie upravuje aj určovanie druhu „iných správnych opatrení“. Preto zdôraznenie povinnosti členských štátov dbať na to, aby príslušné orgány zohľadnili všetky okolnosti – ktorých demonštratívny zoznam je poskytnutý – platí aj vo vzťahu k nim.
67 Ďalej z článku 4 ods. 1 smernice 2013/36 vyplýva, že „príslušnými orgánmi“ uvedenými v článku 70 smernice 2013/36 sú orgány, „ktoré vykonávajú funkcie a plnia povinnosti ustanovené touto smernicou“, a to v prípade Rakúska je ním Úrad pre dohľad, a pokiaľ ide o vykonanie článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1024/2013, je ním ECB.
68 Napokon treba zdôrazniť, že článok 65 ods. 1 a článok 70 sa nachádzajú v tom istom oddiele smernice 2013/36, ktorý upravuje „právomoci v oblasti dohľadu, právomoc ukladať sankcie a právo odvolať sa“, takže pojem „správne opatrenia“ uvedený v týchto dvoch ustanoveniach treba považovať za pojem s rovnakým významom. Keďže z rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648), vyplýva, že zrážkové úroky predstavujú správne opatrenie v zmysle článku 65 ods. 1 smernice 2013/36, ich uplatnenie sa riadi článkom 70 tejto smernice.
69 Po druhé tento záver je potvrdený aj teleologickým výkladom článku 70 smernice 2013/36, keďže jej odôvodnenie 37 preukazuje zámer normotvorcu, aby členské štáty zabezpečili, „že príslušné orgány vezmú do úvahy všetky relevantné okolnosti“.
70 Po tretie treba konštatovať, že povinnosť ECB zohľadniť všetky okolnosti znamená, že pri prijímaní administratívneho opatrenia ECB preskúma okolnosti vlastné konkrétnej veci.
71 Po štvrté z toho vyplýva, že výklad § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, ktorý by ECB staval do situácie s presne vymedzenou právomocou, by jej bránil zohľadniť všetky relevantné okolnosti a viedol by k nezlučiteľnosti tohto ustanovenia s článkom 70 smernice 2013/36.
72 Je pravda, že zo znenia § 97 ods. 1 bodu 2 BWG vyplýva, že automatické ukladanie zrážkových úrokov je kompenzované tým, že toto ustanovenie samotné zohľadňuje dve okolnosti, za ktorých porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 nevedie k uloženiu zrážkových úrokov. Tak je to v prípade, keď je jednak voči úverovej inštitúcii v súlade s § 70 ods. 2 BWG vydané správne rozhodnutie, ktorým jej príslušný orgán uloží povinnosť prijať určité opatrenia z dôvodu rizika, že nebude môcť plniť svoje záväzky voči svojim veriteľom alebo na účely zabezpečenia stability finančného systému, alebo jednak keď je v situácii nadmerného zadlženia.
73 Treba však zdôrazniť, že skutočnosť, že rakúsky zákonodarca uviedol dve okolnosti, za ktorých porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 nepovedie k uloženiu zrážkových úrokov, nemôže byť rovnocenná so zohľadnením „všetkých relevantných okolností“ príslušným orgánom v zmysle článku 70 smernice 2013/36.
74 Rovnako skutočnosť, že zrážkové úroky uložené podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG sa skôr považujú za „správne opatrenie“ než za „správnu sankciu“ v zmysle článku 65 ods. 1 smernice 2013/36, neumožňuje, aby bolo automatické uloženie týchto úrokov zlučiteľné s článkom 70 uvedenej smernice.
75 Hoci je pravda, že z dôvodu tohto rozdielu v povahe nemôže mať povinnosť príslušného orgánu zohľadniť všetky okolnosti nevyhnutne rovnakú intenzitu, ak ide o administratívne opatrenie, akým je uloženie zrážkových úrokov alebo o administratívnu sankciu alebo a fortiori administratívnu peňažnú sankciu, nič to nemení na tom, že pôsobnosť článku 70 smernice 2013/36 nie je obmedzená na administratívne sankcie, ale zahŕňa aj administratívne opatrenia.
76 V treťom rade je potrebné uviesť, že § 97 ods. 1 bod 2 BWG možno vykladať s ohľadom na článok 70 smernice 2013/36 v tom zmysle, že z neho vyplýva určitý priestor pre voľnú úvahu pre ECB, ktorý jej v prípade potreby umožňuje neuložiť zrážkové úroky, ak sa domnieva, že okolnosti si vyžadujú takéto rozhodnutie.
77 Po prvé znenie § 97 ods. 1 bodu 2 BWG výslovne nevylučuje možnosť, aby Úrad pre dohľad prípadne disponoval voľnou úvahou, pokiaľ ide o účelnosť jeho uplatnenia.
78 Po druhé v oddiele XXII BWG sa nachádza aj článok 99 písm. e), ktorý preberá znenie článku 70 smernice 2013/36, z ktorého vyplýva, že pri určovaní druhu sankcie alebo opatrenia, ktoré sa má prijať v reakcii na porušenia nariadenia č. 575/2013, musí Úrad pre dohľad v primeranom rozsahu zohľadniť tie isté okolnosti, ako sú okolnosti uvedené v článku 70 smernice 2013/36, ktorých zoznam sa takisto uvádza ako demonštratívny. Odkaz na „opatrenia“ uvedený v tomto článku preto možno úplne chápať tak, že zahŕňa uloženie zrážkových úrokov podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG.
79 Po tretie priznanie voľnej úvahy ECB pri vykonávaní § 97 ods. 1 bodu 2 BWG nemá negatívny vplyv na žalobkyňu, takže nemôže byť obmedzené dodržiavaním všeobecných právnych zásad v zmysle judikatúry citovanej v bode 62 vyššie.
80 Po štvrté a v dôsledku toho v rozsahu, v akom ECB prijala rozhodnutie z 21. decembra 2021, v ktorom konštatovala, že uloženie zrážkových úrokov má automatickú povahu, vychádzala z nesprávneho právneho predpokladu, ktorý viedol k pochybeniu pri jej skúmaní proporcionality uplatnenia § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, keďže toto rozhodnutie ju viedlo k tomu, aby nepreskúmala okolnosti prejednávanej veci.
81 V dôsledku toho je potrebné vyhovieť tomuto žalobnému dôvodu, a teda zrušiť rozhodnutie z 21. decembra 2021 bez toho, aby bolo potrebné preskúmať zvyšné žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou.
O žalobe vo veci T‑647/21
82 ECB uvádza, že žaloba podaná proti rozhodnutiu z 2. augusta 2021 sa stala bezpredmetnou, keďže toto rozhodnutie bolo nahradené rozhodnutím z 21. decembra 2021, ktoré nadobudlo účinnosť dňom oznámenia rozhodnutia z 2. augusta 2021. Z toho podľa nej vyplýva, že predmet žaloby zanikol a že rozhodnutie vo veci samej neprinesie žalobkyni nijaký prospech.
83 Podľa ustálenej judikatúry späťvzatie alebo zrušenie napadnutého aktu žalovanou inštitúciou za určitých okolností spôsobuje zánik predmetu žaloby o neplatnosť, keďže vedie k želanému výsledku pre žalobcu a je mu vyhovené v celom rozsahu. Uvedený žalobca si však môže zachovať záujem na zrušení aktu, ktorý bol počas konania zrušený, ak zrušenie tohto aktu môže mať samo osebe právne následky (pozri uznesenie zo 6. júla 2011, SIR/Rada, T‑142/11, neuverejnené, EU:T:2011:333, body 18 a 21 a citovanú judikatúru).
84 Pokiaľ ide o akt zrušený počas konania, zachovanie takéhoto záujmu možno predpokladať vtedy, ak samotný akt, ktorý ho zrušil, je predmetom žaloby o neplatnosť, takže prvý akt by sa po prípadnom zrušení druhého aktu mohol opäť uplatňovať (pozri uznesenie z 20. októbra 2011, Phosphorus/Komisia, T‑95/09, neuverejnené, EU:T:2011:610, bod 21 a citovanú judikatúru, a rozsudok z 13. decembra 2017, Crédit mutuel Arkéa/ECB, T‑712/15, EU:T:2017:900, bod 43 a citovanú judikatúru). Treba konštatovať, že z analogických dôvodov je potrebné žalobkyňu považovať za osobu, ktorá má záujem na zrušení aktu, ktorý bol vzatý späť, ak je akt, ktorý ho vzal späť, predmetom žaloby o neplatnosť.
85 Bolo však už rozhodnuté, že podanie návrhu na zastavenie konania žalovanou inštitúciou, ktorá tvrdí, že napadnutý akt bol vzatý späť, možno prirovnať k implicitnému, ale istému uznaniu, že tento akt v právnom poriadku Únie zanikol, čo znamená, že sa naň žalovaná nebude môcť odvolávať ani v prípade zrušenia aktu, ktorým bol zrušený (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. septembra 1997, Antillean Rice Mills/Komisia, T‑26/97, EU:T:1997:131, bod 14).
86 Okrem toho treba zdôrazniť, že prejednávaná vec sa vyznačuje veľmi veľkou podobnosťou, pokiaľ ide o obsah rozhodnutí z 2. augusta 2021 a z 21. decembra 2021, ako aj žalobných dôvodov, ktoré žalobkyňa uviedla v oboch svojich žalobách. Ako totiž vyplýva z bodov 17 a 18 vyššie, ECB sa v rozhodnutí z 21. decembra 2021 riadila rovnakou úvahou, akou sa riadila vo svojom rozhodnutí z 2. augusta 2021, pričom ju doplnila s ohľadom na stanovisko ARV. To sa odráža v tom, že žalobkyňa uviedla v oboch žalobách podobnú argumentáciu. Z týchto osobitných okolností vyplýva, že rozhodnutie z 2. augusta 2021 je postihnuté rovnakou nezákonnosťou ako rozhodnutie opísané v bodoch 44 až 81 vyššie, čo posilňuje záver o nemožnosti ECB odvolávať sa naň v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia z 21. decembra 2021 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/ECB, C‑803/21 P, neuverejnený, EU:C:2023:630, body 167 až 169).
87 Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci je preto potrebné konštatovať, že zrušenie rozhodnutia z 21. decembra 2021 nemôže mať za následok opätovnú uplatniteľnosť rozhodnutia z 2. augusta 2021, takže nie je potrebné rozhodnúť o žalobe vo veci T‑647/21.
O trovách
88 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ECB nemala vo veci T‑99/22 úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.
89 Podľa článku 137 rokovacieho poriadku ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, o náhrade trov konania rozhodne podľa vlastného uváženia. Pokiaľ ide o vec T‑647/21, Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci musí ECB znášať svoje vlastné trovy konania a treba jej uložiť povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne v uvedenej veci v súlade s jej návrhmi.
90 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Rakúska republika preto znáša svoje vlastné trovy konania tak vo veci T‑99/22, ako aj vo veci T‑647/21.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol takto:
1. Veci T‑647/21 a T‑99/22 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.
2. Konanie vo veci T‑647/21 sa zastavuje.
3. Vo veci T‑99/22 sa rozhodnutie Európskej centrálnej banky (ECB) ECB‑SSM‑2021‑ATSBE‑12 z 21. decembra 2021 zrušuje.
4. EIB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnosti Sber Vermögensverwaltungs AG.
5. Rakúska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. februára 2024.
Podpisy