NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 23. apríla 2020(1)
Vec C‑73/19
Belgische Staat, v zastúpení: Minister van Werk, Economie en Consumenten, belast met de Buitenlandse Handel,
Belgische Staat, v zastúpení: Directeur‑Generaal van de Algemene Directie Economische Inspectie,
Directeur‑Generaal van de Algemene Directie Economische Inspectie
proti
Movic BV,
Events Belgium BV,
Leisure Tickets & Activities International BV
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ – Žaloba o zdržanie sa konania podaná orgánom verejnej moci s cieľom chrániť záujmy spotrebiteľov“
I. Úvod
1. Vo svojom rozsudku z 1. októbra 2002, Henkel(2), Súdny dvor konštatoval, že pojem „občianske a obchodné veci“, ktorý vymedzuje pôsobnosť väčšiny nástrojov medzinárodného práva súkromného Únie, sa vzťahuje na spor, v rámci ktorého združenie na ochranu spotrebiteľov podalo žalobu o zdržanie sa používania nekalých podmienok. Vnútroštátny súd svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Súdny dvor, aby určil, či pod tento pojem spadá aj spor, v rámci ktorého orgány verejnej moci členského štátu podajú žalobu, ktorá sa týka nekalých praktík na trhu a/alebo obchodných praktík.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
2. Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(3) sa toto nariadenie „uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii)“.
B. Belgické právo
1. Zákon z 30. júla 2013
3. Článok 5 ods. 1 wet van 30 juli 2013 betreffende de verkoop van toegangsbewijzen tot evenementen (zákon o predaji vstupeniek na podujatia) z 30. júla 2013 (Moniteur belge zo 6. septembra 2013, s. 63069) (ďalej len „zákon z 30. júla 2013“) zakazuje pravidelný ďalší predaj vstupeniek, vystavovanie na účely pravidelného ďalšieho predaja, ako aj poskytovanie prostriedkov, ktoré budú použité na pravidelný ďalší predaj. Okrem toho článok 5 ods. 2 tohto zákona zakazuje príležitostný ďalší predaj vstupeniek za vyššiu cenu než je ich konečná cena.
4. Podľa článku 14 uvedeného zákona rozhoduje o existencii konania predstavujúceho porušenie článku 5 tohto zákona a o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania predseda obchodného súdu. Toto ustanovenie uvádza, že žaloba o zdržanie sa konania sa podá na žiadosť ministra alebo directeur generaal van de Algemene Directie Controle en Bemiddeling van de FOD Economie, K.M.O., Middenstand en Energie (generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre kontrolu a sprostredkovanie v rámci Federálnej verejnej služby pre hospodárstvo MaSP (malé a stredné podniky), SZČO a energetiku, alebo dotknutých osôb.
2. Hospodársky zákonník
5. Kniha VI Wetboek van economisch recht (Hospodársky zákonník) z 28. februára 2013 (v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ďalej len „WER“) obsahuje v hlave 4 kapitolu 1 týkajúcu sa „nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom“, ktorej články VI.92 až VI.100 predstavujú vykonanie smernice 2005/29/ES(4). V tejto súvislosti vymedzujú nekalé obchodné praktiky najmä články VI.100, VI.97, VI.99 a VI.93 tohto zákonníka.
6. Podľa článku XVII.1 WER rozhoduje o existencii konania, hoci aj trestne stíhateľného, ktoré porušuje ustanovenia tohto zákonníka, s výhradou určitých osobitných žalôb, a o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania predseda obchodného súdu. Článok XVII.7 WER stanovuje, že žalobu na základe článku XVII.1 tohto zákonníka môžu podať najmä dotknuté osoby, minister alebo generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre kontrolu a sprostredkovanie v rámci Federálnej verejnej služby pre hospodárstvo, malé a stredné podniky, SZČO a energetiku, ako aj združenie na ochranu záujmov spotrebiteľov, ak sa toto združenie obráti na súd s cieľom chrániť kolektívne záujmy, ktoré sú zakotvené v jeho stanovách.
III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
7. V roku 2016 belgické orgány podali proti žalovaným Movic BV, Events Belgium BV, Leisure Tickets & Activities International BV, spoločnostiam založeným podľa holandského práva, dve žaloby, ktorými sa domáhali vydania neodkladného opatrenia s povinnosťou zdržať sa konania.
8. Týmito žalobami sa navrhovalo, aby súd
– v prvom rade konštatoval, že žalované spoločnosti prostredníctvom internetových stránok, ktoré prevádzkujú, ponúkajú v Belgicku ďalší predaj vstupeniek na podujatia za vyššiu cenu než je cena uvádzaná pôvodným predajcom, pričom z týchto vstupeniek odstraňujú pôvodnú cenu a meno pôvodného predajcu, a že takéto konanie predstavuje porušenie ustanovení článku 4 ods. 1, článku 5 ods. 1 a 2 zákona z 30. júla 2013 a článkov VI.100, VI.97 a VI.93 WER, prípadne v spojení s článkami 193b až 193g knihy 6 Nederlands Burgerlijk Wetboek (holandský Občiansky zákonník),
– v druhom rade uložil povinnosť zdržať sa takýchto porušení,
– v treťom rade uložil povinnosť prijať opatrenia na uverejnenie vydaného rozhodnutia na náklady spoločností založených podľa holandského práva,
– vo štvrtom rade stanovil pokutu vo výške 10 000 eur za každé konštatované porušenie od doručenia rozsudku a napokon, aby
– v piatom rade rozhodol, že porušenia možno konštatovať obyčajnou zápisnicou, ktorú vyhotoví poverený úradník Algemene Directie Economische Inspectie (Generálne riaditeľstvo pre hospodársku inšpekciu) v súlade s článkami XV.2 a nasl. WER.
9. Žalované spoločnosti vzniesli námietku nedostatku medzinárodnej právomoci belgických súdov, pričom tvrdili, že belgické orgány konali v rámci výkonu verejnej moci, takže tieto žaloby nespadajú do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012. Tejto námietke bolo v prvostupňovom konaní vyhovené.
10. Žalobcovia podali odvolanie na Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko). Za týchto okolností tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Spadá spor, ktorého predmetom je žaloba podaná belgickými štátnymi orgánmi proti holandským spoločnostiam podľa článku 14 zákona [z 30. júla 2013] o ďalšom predaji vstupeniek na podujatia a článku XVII.7 [WER], ktorou sa navrhuje, aby súd určil, že uvedené spoločnosti sa dopustili protiprávnych praktík na trhu a/alebo obchodných praktík voči spotrebiteľom, a uložil im povinnosť zdržať sa týchto porušení, pričom uvedené spoločnosti z Holandska cez webové stránky ponúkajú ďalší predaj lístkov na podujatia v Belgicku najmä belgickým zákazníkom, pod [‚]občianske a obchodné veci[‘] v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] a môže rozhodnutie súdu vydané v takom spore z tohto dôvodu patriť do pôsobnosti uvedeného nariadenia?“
11. Písomné pripomienky predložili žalované spoločnosti, belgická vláda, ako aj Európska komisia. Tieto oprávnené subjekty boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. januára 2020.
IV. Analýza
12. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 spor medzi orgánmi členského štátu a subjektmi súkromného práva so sídlom v inom členskom štáte, v rámci ktorého tieto orgány navrhujú, aby súd po prvé konštatoval existenciu porušení predstavujúcich najmä nekalé obchodné praktiky, po druhé uložil povinnosť zdržať sa takýchto porušení, po tretie nariadil prijať opatrenia na uverejnenie rozhodnutia na náklady žalovaných, po štvrté stanovil pokutu za každé konštatované porušenie od doručenia rozsudku a po piate rozhodol, že porušenia možno konštatovať obyčajnou zápisnicou, ktorú vyhotoví poverený úradník jedného z uvedených orgánov.
13. Hoci sa tieto žaloby podľa všetkého týkajú čiastočne nekalých praktík na trhu a čiastočne nekalých obchodných praktík, vnútroštátny súd nevysvetľuje, v čom sú tieto praktiky navzájom prepojené. Belgická vláda a jedna zo žalovaných spoločností na pojednávaní uviedli, že zákon z 30. júla 2013 predstavuje lex specialis vo vzťahu k WER. Z toho vyvodzujem, že v prípade neexistencie tohto lex specialis by každé porušenie predstavovalo nekalú obchodnú praktiku. Okrem toho sa zdá, že tieto legislatívne akty majú ten istý cieľ, konkrétne ochranu záujmov spotrebiteľov, a riadia sa podobnou logikou.
14. Navyše je pravda, že formulácia prejudiciálnej otázky môže viesť k domnienke, že vnútroštátny súd sa pýta len na návrhy, ktoré sa týkajú konštatovania existencie porušení a uloženia povinnosti zdržať sa týchto porušení. Vnútroštátny súd však na to, aby vyhlásil, že na základe jedného z pravidiel právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012 má právomoc rozhodnúť v spore vo veci samej,(5) musí preukázať, že žiaden zo žalobných návrhov podaných belgickými orgánmi nemôže tento spor úplne alebo čiastočne vylúčiť z vecnej pôsobnosti tohto nariadenia.
15. Okrem toho zo znenia prejudiciálnej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa tiež pýta, či samotné rozhodnutie vydané v spore vo veci samej bude spadať do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012. Hoci môžu vzniknúť pochybnosti o tom, či je odpoveď na túto otázku nevyhnutná pre rozhodnutie, ktoré vydá tento súd v súvislosti s námietkou nedostatku medzinárodnej právomoci, treba uviesť, že rozhodnutie vo veci samej sa bude týkať všetkých žalobných návrhov podaných na uvedený súd.
16. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok účastníkov konania vyplýva, že pretrváva podstatná pochybnosť o tom, či výkon právomoci verejného orgánu podať žalobu zameranú na zabránenie porušeniam zákona z 30. júla 2013 a ustanovení knihy VI WER predstavuje činnosť súvisiacu s výkonom verejnej moci. V tejto súvislosti boli predmetom vyjadrení tieto skutočnosti: po prvé na rozdiel od akejkoľvek inej osoby belgické orgány nie sú povinné preukázať vlastný právny záujem na podaní žaloby, o akú ide vo veci samej, po druhé vyšetrovacie právomoci týchto orgánov nie sú dostupné pre osoby súkromného práva a po tretie uvedené orgány majú takéto právomoci aj v rámci vykonávacieho konania.
17. S cieľom odpovedať na prejudiciálnu otázku najprv pripomeniem relevantnú judikatúru, pokiaľ ide o výklad pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (časť A). Následne s prihliadnutím na túto judikatúru preskúmam aspekty, o ktorých sa vyjadrovali účastníci konania, a ich vplyv na odpoveď na prejudiciálnu otázku, konkrétne tie, ktoré sa týkajú záujmu, ktorý sleduje orgán verejnej moci (časť B), vyšetrovacích právomocí tohto orgánu (časť C) a právomoci uvedeného orgánu v rámci vykonávacieho konania (časť D).
A. Občianske a obchodné veci
18. Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa toto nariadenie uplatňuje v občianskych a obchodných veciach (prvá veta) a naopak sa neuplatňuje na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony vykonané iure imperii (druhá veta).
19. Pojem „občianske a obchodné veci“ tak definuje vecnú pôsobnosť nariadenia č. 1215/2012 v protiklade k pojmom týkajúcim sa verejného práva. Rozdiel medzi spormi, ktoré spadajú pod pojem „občianske a obchodné veci“, a spormi, na ktoré sa tento pojem nevzťahuje, je založený na skutočnosti, že práve uplatnenie výsad verejnej moci jedným z účastníkov sporu vylučuje takýto spor z tejto pôsobnosti.(6)
20. V tomto zmysle Súdny dvor opakovane rozhodol, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci.(7)
21. Na účely určenia, či ide o taký prípad, treba preskúmať skutočnosti, ktoré charakterizujú povahu právnych vzťahov medzi účastníkmi sporu a predmet sporu,(8) alebo alternatívne, ako vyplýva z niektorých rozsudkov Súdneho dvora,(9) základ a podmienky uplatnenia žaloby podanej v rámci tohto sporu.
22. K uplatneniu výsad verejnej moci, ktoré pravdepodobne vylúči spor z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, môže dôjsť na jednej strane v rámci právneho vzťahu medzi orgánom a osobou súkromného práva, v ktorom spočíva pôvod tohto sporu, alebo na druhej strane v procesnom rámci ustanovenom na účely prejednania uvedeného sporu.(10)
23. Otázku, či spor vo veci samej spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“, je potrebné vzhľadom na hlavné aspekty vyjadrené účastníkmi konania preskúmať práve na základe týchto objasnení v judikatúre.
B. O záujme, ktorý sleduje orgán verejnej moci
24. Vyjadrenia účastníkov konania sa týkajú najmä otázky, či sa z dôvodu osobitostí záujmu, ktorý sledujú belgické orgány, vzťahuje pojem „občianske a obchodné veci“ na spor, v ktorom tieto orgány navrhujú, aby súd konštatoval existenciu nekalých praktík na trhu a/alebo obchodných praktík a uložil povinnosť zdržať sa takýchto praktík.
25. Pokiaľ ide o žalované spoločnosti, tie totiž tvrdia, že belgické orgány podali žaloby o zdržanie sa konania na ochranu všeobecného záujmu. Na tento účel disponujú tieto orgány výsadami, ktoré im priamo priznal vnútroštátny zákonodarca, a teda konajú z titulu verejnej moci. Belgické orgány na rozdiel od akejkoľvek inej osoby, ktorá chce podať žalobu o zdržanie sa konania na základe článku 14 zákona z 30. júla 2013 a článku XVII.7 WER, nie sú povinné preukázať vlastný právny záujem.
26. Belgická vláda pripúšťa, že belgické orgány obhajujú všeobecný záujem. Spresňuje však, že tento záujem spočíva v dodržiavaní právnych predpisov v oblasti obchodných praktík, ktorých cieľom je ochrana súkromných záujmov podnikateľov a spotrebiteľov.
27. Treba teda preskúmať, či je spor vyňatý z pojmu „občianske a obchodné veci“ z dôvodu po prvé, že tento spor inicioval orgán verejnej moci, ktorý obhajuje všeobecný záujem, po druhé, že zákonodarca osobitne zveril právomoc iniciovať uvedený spor tomuto orgánu, a po tretie, že akákoľvek iná osoba, ktorá chce začať takéto konanie, musí sledovať vlastný záujem.
1. Výkon verejnej činnosti vo všeobecnom záujme
28. Súdny dvor v rozsudku vo veci Pula Parking(11) konštatoval, že na spor týkajúci sa vyberania poplatku za parkovanie spoločnosťou vo vlastníctve územného samosprávneho celku, ktorý viedol k predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa vzťahuje pojem „občianske a obchodné veci“, hoci správa verejného parkoviska a vyberanie tohto poplatku predstavujú, ako vyplýva z tohto rozsudku, činnosť vykonávanú v miestnom záujme.
29. Tento rozsudok tak poukazuje na to, že „konať v záujme porovnateľnom so všeobecným alebo verejným záujmom“ neznamená „konať v rámci výkonu verejnej moci“ v zmysle judikatúry týkajúcej sa článku 1 ods. 1 nariadenia 1215/2012.(12)
2. Výsady priznané priamo legislatívnym aktom
30. Jedna zo žalovaných spoločností zrejme chápe judikatúru Súdneho dvora v tom zmysle, že možno rozlišovať dva prípady, keď spor nespadá pod pojem „občianske a obchodné veci“. Na jednej strane, ak orgán využíva mimoriadne právomoci, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami, a na druhej strane, ako to ilustrujú rozsudky vo veciach Baten(13) a Blijdenstein(14), ak sú právomoci orgánu založené na ustanoveniach, ktorými mu zákonodarca osobitne udelil vlastnú výsadu. Táto žalovaná spoločnosť tak podľa všetkého tvrdí, že ak belgické orgány zasiahnu výlučne z dôvodu, že sú na to určené zákonodarcom, konajú v rámci výkonu verejnej moci.
31. Vo svojom rozsudku vo veci Pula Parking(15) však Súdny dvor už rozhodol, že samotná skutočnosť, že určité právomoci sú udelené alebo delegované prostredníctvom aktu orgánu verejnej moci, neznamená, že výkon týchto právomocí si vyžaduje uplatnenie výsad verejnej moci. V tomto zmysle, hoci je postavenie úradníka priznané aktom orgánu verejnej moci, Súdny dvor v rozsudku vo veci Sonntag(16) konštatoval, že okolnosť, že učiteľ štátnej školy má postavenie úradníka a koná v tomto postavení, nemôže byť rozhodujúcim faktorom pre záver, že žaloba o náhradu škody podaná proti tomuto učiteľovi nespadá pod pojem „občianske a obchodné veci“.
32. Pokiaľ ide konkrétne o legislatívny prameň právomoci vykonávanej orgánom verejnej moci v súvislosti s nariadením (ES) č. 1393/2007(17), ktoré vymedzuje svoju pôsobnosť tiež pojmom „občianske a obchodné veci“, Súdny dvor v rozsudku vo veci Fahnenbrock a i.(18) uviedol, že okolnosť, že právomoc bola zavedená zákonom, sama osebe nie je rozhodujúca pre prijatie záveru, že štát vykonával verejnú moc. Táto úvaha nebola spochybnená v rozsudku vo veci Kuhn(19), ktorý sa týka výkladu pojmu „občianske a obchodné veci“ v kontexte nariadenia č. 1215/2012. V tomto rozsudku sa Súdny dvor, ktorý dospel k záveru, že spor nespadá pod pojem „občianske a obchodné veci“, neobmedzil len na konštatovanie, že štát vykonával právomoc priamo priznanú vnútroštátnym právom, ale preskúmal postavenie, v akom bol tento štát voči jednotlivcom z dôvodu výkonu tejto právomoci.(20)
33. Je síce nesporné, že v rozsudkoch vo veciach Baten(21) a Blijdenstein(22), ktoré uvádza jedna zo žalovaných spoločností, Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ je žaloba založená na ustanoveniach, ktorými zákonodarca udelil verejnému subjektu vlastnú výsadu, nemožno túto žalobu považovať za žalobu, ktorá spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle judikatúry týkajúcej sa tohto pojmu.
34. Z týchto dvoch rozsudkov však nevyplýva, že samotná skutočnosť výkonu právomoci alebo kompetencie, ktorú zákonodarca osobitne udelil orgánu verejnej moci, automaticky znamená uplatnenie výsad verejnej moci. Súdny dvor v uvedených rozsudkoch konštatoval, že predmetné žaloby spadajú pod pojem „občianske a obchodné veci“, hoci orgány využili právo podať žalobu, ktoré im priamo udelil zákonodarca na základe ustanovení, ktoré sa týkajú len orgánov verejnej moci.(23) Rozhodujúcim prvkom na účely konštatovania, že tieto konkrétne žaloby spadajú pod tento pojem, bola skutočnosť, že tieto ustanovenia na základe pravidiel občianskeho práva nestavali orgány verejnej moci do právnych situácií odchyľujúcich sa od všeobecného práva. Tieto orgány teda nevykonávali verejnú moc.
35. V dôsledku toho nestačí konštatovať, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy disponuje orgán verejnej moci určitými právomocami alebo kompetenciami, ktoré podľa tejto vnútroštátnej právnej úpravy nemá žiadna osoba súkromného práva. Na to, aby bolo vylúčené uplatnenie nariadenia č. 1215/2012, musí orgán verejnej moci disponovať výsadou verejnej moci v zmysle, ktorý stanovil Súdny dvor vo svojej judikatúre. V tomto kontexte nemožno zabúdať na to, že pojem „občianske a obchodné veci“ je autonómnym pojmom práva Únie. Otázka, či je výkon určitej právomoci alebo kompetencie uplatnením výsady verejnej moci, nemôže závisieť výlučne od preskúmania vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej podlieha orgán verejnej moci, a od konštatovania, že táto právna úprava stanovuje rozdiely, pokiaľ ide o právny režim uplatniteľný vo vzťahu k určitým osobám,(24) hoci použitie uvedenej právnej úpravy môže byť užitočné na účely určenia rozsahu právomocí využívaných týmto orgánom verejnej moci.(25) Navyše použitie jedinej právnej úpravy často postačuje na určenie, aké právomoci alebo kompetencie sú všeobecne dostupné osobám súkromného práva.
36. Zostáva už len overiť, či okolnosť, že orgán verejnej moci je oslobodený od povinnosti preukázať vlastný záujem na podaní žaloby o zdržanie sa konania, predstavuje výsadu verejnej moci v zmysle judikatúry Súdneho dvora.
3. Predstavuje oslobodenie od povinnosti preukázať vlastný záujem výsadu verejnej moci?
37. Podľa belgickej právnej úpravy je zrejmé, že orgán verejnej moci je oslobodený od povinnosti preukázať, že žalobou o zdržanie sa konania obhajuje vlastný záujem alebo vlastné právo. Na druhej strane, aby mohol jednotlivec podať takúto žalobu, musí mať postavenie „dotknutej osoby“ v zmysle ustanovení zákona z 30. júla 2013 a WER.
38. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že prinajmenšom pokiaľ ide o WER, ktorý vykonáva smernicu 2005/29, žalobu o zdržanie sa konania môžu podať aj združenia s právnou subjektivitou a za určitých podmienok aj združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov. Takéto združenie neobhajuje vlastný záujem alebo vlastné právo. Koná skôr s cieľom chrániť kolektívne záujmy spotrebiteľov alebo všeobecný záujem a práve zákonodarca mu priznáva možnosť podať žalobu o zdržanie sa konania na základe ustanovení, ako je článok XVII.7 WER.
39. Pokiaľ ide o záujem na konaní a v dôsledku toho o procesné aspekty určené záujmom sledovaným podaním žaloby, akými sú aktívna legitimácia alebo prípustnosť žaloby, právne postavenie orgánu verejnej moci je teda porovnateľné s právnym postavením združenia na ochranu spotrebiteľov. Takéto združenie môže tiež podať žalobu o zdržanie sa konania v prípade chýbajúceho vlastného záujmu.
40. V tomto kontexte je vhodné pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku vo veci Henkel(26) rozhodol v tom zmysle, že spor, v rámci ktorého združenie podá žalobu týkajúcu sa kolektívneho záujmu v mene spotrebiteľov, spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“, pretože táto žaloba sa nijako netýka výkonu mimoriadnych právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami.
41. Možno argumentovať, že vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Henkel(27), sa týkala žaloby o zdržanie sa používania nekalých podmienok na základe smernice 93/13/EHS(28), zatiaľ čo prejednávaná vec sa týka žaloby o zdržanie sa nekalých obchodných praktík, založenej na smernici 2005/29. Treba však pripomenúť, že Súdny dvor potvrdil výklad prijatý v rozsudku vo veci Henkel(29) aj v kontexte iného nástroja medzinárodného práva súkromného Únie, konkrétne nariadenia (ES) č. 864/2007(30), ktorého pojmy sa majú vykladať koherentne s výkladom nariadenia č. 1215/2012.(31) Súdny dvor konkrétne rozhodol, že „žaloba o zdržanie sa [používania nekalých podmienok] upravená v smernici 2009/22/ES[(32)]“ spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“.
42. V tejto súvislosti podľa článku 1 ods. 1 smernice 2009/22 je cieľom tejto smernice harmonizovať vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa žalôb o zdržanie sa konania, ktorých cieľom je ochrana kolektívnych spotrebiteľských záujmov zahrnutých v smerniciach uvedených v prílohe I. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žaloba o zdržanie sa nekalých obchodných praktík v zmysle smernice 2005/29 predstavuje tiež žalobu, ktorej sa týka smernica 2009/22.
43. Okrem toho nezáleží na tom, že to boli orgány verejnej moci, ktoré na vnútroštátnom súde iniciovali spor vo veci samej. V prvom rade podľa článku 3 smernice 2009/22 v spojení s jej článkom 2 môžu súdy alebo správne orgány určené na tento účel členským štátom prejednávať žaloby o zdržanie sa konania podané „oprávnenými subjektmi“, teda po prvé nezávislým verejným orgánom alebo niekoľkými nezávislými verejnými orgánmi v členských štátoch, v ktorých tieto orgány existujú a/alebo po druhé organizáciami, ktorých cieľom je ochrana kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Žaloby týchto subjektov o zdržanie sa konania môžu slúžiť na rovnaký účel, konkrétne na zdržanie sa určitých praktík v kolektívnom záujme spotrebiteľov. V tomto právnom rámci môže teda nezávislý verejný orgán vykonávať voči predajcom alebo dodávateľom rovnakú úlohu ako organizácie na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ktorých žaloby spadajú pod pojem „občianske a obchodné veci“.
44. Ďalej článok 11 ods. 1 písm. a) smernice 2005/29 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť vhodné a účinné prostriedky na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť dodržiavanie tejto smernice v záujme spotrebiteľov. Tieto prostriedky musia zahŕňať ustanovenia právnych predpisov, ktoré umožnia osobám alebo organizáciám, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov oprávnený záujem na boji proti nekalým obchodným praktikám, vrátane účastníkov hospodárskej súťaže, po prvé podať na súde žalobu proti takejto nekalej obchodnej praktike a/alebo po druhé napadnúť takú nekalú obchodnú praktiku na správnom orgáne, ktorý je príslušný rozhodovať o sťažnostiach alebo dať podnet na začatie príslušného konania na súde. Normotvorca Únie tak stanovuje najmä model uplatňovania ochrany spotrebiteľov, v rámci ktorého správne orgány nemajú právomoc rozhodovať o žalobách proti nekalým obchodným praktikám. Tieto orgány naopak musia iniciovať konanie na vnútroštátnych súdoch, aby chránili záujmy spotrebiteľov, čo ich stavia na rovnakú úroveň s osobami resp. organizáciami, ktoré sú tiež uvedené v článku 11 ods. 1 smernice 2005/29.
45. Napokon právne predpisy členských štátov, aj mimo kontextu ochrany spotrebiteľov, niekedy oprávňujú orgány verejnej moci začať konania na vnútroštátnych súdoch v prípade chýbajúceho vlastného záujmu, a to z dôvodu ochrany všeobecného, kolektívneho alebo dokonca individuálneho záujmu, najmä ak ide o osobu súkromného práva, ktorá by sa v rámci takéhoto konania považovala za slabšiu stranu.(33) Konštatovanie, že takáto situácia je vylúčená z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, by oslabilo úlohu orgánov verejnej moci v cezhraničných situáciách napriek tomu, že takéto konania sa dajú len ťažko odlíšiť od konaní začatých osobami súkromného práva.
46. Vzhľadom na závery, ku ktorým dospel Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa pojmu „občianske a obchodné veci“, sa teda orgán verejnej moci alebo združenie na ochranu spotrebiteľov, ktoré podá žalobu na zdržanie sa konania, nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou ktorejkoľvek dotknutej osoby. Je pravda, že tento orgán alebo toto združenie sú oslobodené od povinnosti preukázať, že konajú vo svojom vlastnom záujme. Z tohto dôvodu však nemajú žiadnu výsadu, ktorá by im mohla priznať právomoci alebo kompetencie, ktoré by narušili občiansku a obchodnú povahu ich právneho vzťahu so subjektmi súkromného práva alebo menili predmet sporu, v ktorom bola podaná žaloba o zdržanie sa konania.(34) Takéto právomoci, resp. kompetencie nemajú, ani pokiaľ ide o procesný rámec ustanovený na účely prejednania sporu, ktorý má svoj pôvod v týchto vzťahoch, pričom tento právny rámec je rovnaký bez ohľadu na postavenie účastníkov tohto konania.(35)
4. Predbežný záver
47. Na účely zhrnutia tejto časti mojej analýzy sa domnievam, že konanie vo všeobecnom záujme alebo v inom záujme automaticky nevylučuje spor z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.(36) Ani samotná skutočnosť výkonu právomoci alebo kompetencie priznanej priamo legislatívnym aktom automaticky neznamená takéto vylúčenie.(37) Rovnako nezáleží na tom, že možnosť podať žalobu zo strany orgánu verejnej moci nie je podmienená existenciou vlastného záujmu. Aby bol spor vylúčený z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, musia tieto právomoci predstavovať mimoriadne právomoci, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami.(38) Ako vyplýva z mojej analýzy, prinajmenšom pokiaľ ide o žaloby vo veciach nekalých obchodných praktík, výkon právomocí, ktoré sa vzťahujú na iné aspekty než je záujem sledovaný orgánom verejnej moci, akými sú aktívna legitimácia alebo prípustnosť podanej žaloby, v zásade nepredstavuje výkon mimoriadnych právomocí tohto druhu. V dôsledku toho s výhradou overení týkajúcich sa vyšetrovacích a vykonávacích právomocí, ku ktorým sa vrátim nižšie, nič nenasvedčuje tomu, že by sa spor vo veci samej týkal mimoriadnych právomocí.
C. O vyšetrovacích právomociach
48. V rozsudku vo veci Sunico a i.(39) Súdny dvor rozhodol o vplyve vyšetrovacích právomocí na kvalifikáciu sporu ako sporu v občianskej a obchodnej veci. S prihliadnutím na poznatky vyvodené z tohto rozsudku je teda možné preskúmať argumentáciu jednej zo žalovaných spoločností, podľa ktorej belgické orgány môžu použiť svoje vlastné zistenia a vyhlásenia ako právne dôkazy, takže kľúčové dokumenty v spise pozostávajú z viacerých správ a zistení štátnych kontrolórov. Belgické orgány predložili tiež ako materiál sťažnosti spotrebiteľov a mali prístup k takýmto materiálom, keďže ich dostávajú prostredníctvom svojej vlastnej internetovej stránky/elektronickej adresy ako „orgány“.
1. Rozsudok vo veci Sunico a i.
49. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Sunico a i.(40), orgán verejnej moci členského štátu požiadal orgány iného členského štátu o informácie o žalovaných podľa nariadenia č. 1798/2003(41) pred tým, ako podal na vnútroštátny súd svoju žalobu o náhradu škody spôsobenej podvodom s daňou z pridanej hodnoty. Práve v tomto kontexte vznikla otázka, či skutočnosť, že boli vyžiadané takéto informácie, mala vplyv na povahu právnych vzťahov medzi účastníkmi sporu do takej miery, že tento spor bol vyňatý z pojmu „občianske a obchodné veci“.(42)
50. Generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch, ktoré predniesla v tejto veci(43), zastávala názor, že informácie, ktoré mal Súdny dvor k dispozícii, neumožňovali preukázať, či a prípadne v akom rozsahu bola žiadosť o informácie relevantná aj pre konanie v danej veci. Generálna advokátka však zdôraznila, že žiadosť o informácie je právny nástroj, ku ktorému nemá súkromnoprávny žalobca prístup. V dôsledku toho, ak by bolo podľa vnútroštátneho procesného práva prípustné, aby orgán verejnej moci tieto informácie a dôkazy získané vďaka svojim výsadám verejnej moci použil v rámci konania v danej veci, už by proti žalovaným nevystupoval v rovnakom postavení ako osoba súkromného práva.
51. Súdny dvor v rozsudku vo veci Sunico a i.(44) potvrdil, že zo spisu nevyplýva, že orgán verejnej moci v rámci konania v danej veci použil dôkazy získané prostredníctvom svojich výsad verejnej moci. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátnemu súdu prináleží „overiť, či nedošlo k takémuto využitiu dôkazov, a či sa prípadne [tento orgán verejnej moci] v rámci svojej žaloby proti [žalovaným v danom spore] nachádzal v rovnakej situácii ako súkromnoprávna osoba“.(45)
52. Hoci sa v tomto rozsudku odkazuje na konkrétny bod návrhov generálnej advokátky, v právnej teórii bolo vyslovené tvrdenie, že Súdny dvor prijal menej kategorické riešenie, než je riešenie uvedené v týchto návrhoch.(46)
53. Tento rozsudok takisto chápem v tom zmysle, že na to, aby bol spor vyňatý z pojmu „občianske a obchodné veci“, nestačí identifikovať vnútroštátne ustanovenia, ktoré vo všeobecnosti oprávňujú orgán verejnej moci získať dôkazy zhromaždené vďaka jeho výsadám verejnej moci a použiť ich v rámci sporu. Nestačí ani konštatovať, že tieto dôkazy boli použité v tomto spore. Aby bol tento spor vyňatý z tohto pojmu, malo by sa tiež určiť, či sa konkrétne z dôvodu použitia týchto dôkazov orgán verejnej moci v kontexte podobného sporu nenachádzal v rovnakom postavení ako osoba súkromného práva.
2. Uplatnenie poznatkov vyplývajúcich z rozsudku vo veci Sunico a i.
54. Na úvod je potrebné objasniť, že skutočnosť, že belgické orgány predložili sťažnosti spotrebiteľov ako dôkazy, neznamená, že sa tieto orgány v kontexte podobného sporu nachádzali v odlišnom postavení, než je postavenie osoby súkromného práva. Aj združenie na ochranu spotrebiteľov totiž môže takéto sťažnosti zhromažďovať a používať ich v sporoch proti predajcom alebo dodávateľom, hoci je subjektom súkromného práva a nevykonáva verejnú moc.
55. V tejto súvislosti však môže vyvolať pochybnosti skutočnosť, že orgán verejnej moci má vyšetrovacie právomoci v striktnom slova zmysle, čo tomuto orgánu umožňuje získať dôkazy podobným spôsobom ako policajné orgány. Domnievam sa, že uplatnenie takýchto právomocí zahŕňa výkon verejnej moci. Spor proti orgánu verejnej moci, v ktorom sa poškodený domáha náhrady škody spôsobenej zbieraním dôkazov, v zásade nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, pretože ide o zodpovednosť za konanie alebo opomenutie konať pri výkone verejnej moci.
56. Použitie dôkazov zhromaždených vďaka výsadám verejnej moci v rámci sporu však automaticky neovplyvňuje právny vzťah medzi účastníkmi tohto sporu ani jeho predmet.
57. Osoba súkromného práva totiž môže rovnako použiť dôkazy, ktoré zhromaždil orgán verejnej moci vďaka svojim výsadám verejnej moci. Napríklad v spore proti osobe, ktorá spôsobila dopravnú nehodu, môže poškodený predložiť dokumenty vyhotovené policajným orgánom. Ak takéto dokumenty nemá k dispozícii, môže v zásade požiadať vnútroštátny súd, aby príslušnému orgánu uložil povinnosť predložiť tieto dokumenty na účely tohto sporu. Rovnako účastník trhu môže iniciovať spor v oblasti práva hospodárskej súťaže, v rámci ktorého sa na podporu svojej žaloby follow‑on opiera o rozhodnutie konštatujúce porušenie ustanovení tohto práva.(47) Je zrejmé, že takéto spory si zachovávajú svoju občianskoprávnu a obchodnú povahu a vzťahujú sa na nariadenie č. 1215/2012.
58. Skutočnosť, že dokument vyhotovený orgánom verejnej moci v rámci jeho právomocí má osobitnú dôkaznú hodnotu, nespochybňuje tento dôkaz. Práve pravidlá, ktoré sa uplatňujú aj v sporoch medzi osobami súkromného práva, totiž priznávajú takúto hodnotu určitým skupinám dôkazov.
59. Konštatovanie, že spor iniciovaný orgánom verejnej moci je vylúčený z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, pretože tento orgán použil dôkazy zhromaždené vďaka svojim výsadám, by navyše oslabilo praktickú účinnosť jedného z modelov uplatňovania ochrany spotrebiteľov uznaných normotvorcom Únie.(48) V tomto modeli, na rozdiel od modelu, v ktorom práve samotný správny orgán rozhoduje o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z protiprávneho konania, je správny orgán poverený chrániť záujmy spotrebiteľov na vnútroštátnych súdoch.
60. V takom prípade orgán verejnej moci môže mať právomoci, ktoré mu umožňujú použiť dôkazy, s vylúčením akejkoľvek osoby súkromného práva. Vnútroštátne právo môže napríklad stanoviť, že dôkazy zhromaždené orgánom sú dôverné a že o ich prípadnom zverejnení rozhodne tento orgán. Rovnako sa podľa vnútroštátneho procesného práva môžu uplatniť odlišné postupy, pokiaľ ide o spochybnenie tých istých dôkazov druhým účastníkom sporu v prípade, keď ich predloží orgán verejnej moci a osoba súkromného práva.
61. Ide práve o situácie, ktoré podľa môjho názoru zodpovedajú situácii uvádzanej v rozsudku vo veci Sunico a i.(49), teda situácii, keď sa orgán verejnej moci z dôvodu použitia určitých dôkazov v rámci podobného sporu nenachádza v rovnakej situácii ako osoba súkromného práva. Nič však nenasvedčuje tomu, že by vo veci samej nastala situácia, ktorá by mohla vylúčiť spor vo veci samej z pôsobnosti tohto nariadenia.
62. Pre úplnosť netreba zabúdať na to, že situácia uvádzaná v rozsudku vo veci Sunico a i.(50) sa týkala okolností, za ktorých bol spor a priori spadajúci pod pojem „občianske a obchodné veci“ z neho vylúčený z dôvodu použitia určitých dôkazov jedným z účastníkov tohto sporu. Zastávam však názor, že vo väčšine prípadov skutočnosť, že určité dôkazy sú dostupné len pre orgán verejnej moci, vyplýva zo skutočnosti, že vzťah medzi týmto orgánom a osobou nie je ab initio podobný vzťahu medzi jednotlivcami.
D. O právomociach v rámci vykonávacieho konania
63. Svojím štvrtým žalobným návrhom sa belgické orgány domáhajú, aby vnútroštátny súd stanovil pokutu v určenej výške za každé konštatované porušenie od doručenia súdneho rozhodnutia vydaného na konci sporu vo veci samej. Svojím piatym žalobným návrhom sa tieto orgány domáhajú, aby sa tiež rozhodlo, že porušenia možno konštatovať obyčajnou zápisnicou, ktorú vyhotoví poverený úradník. Podľa jednej zo žalovaných spoločností z tohto posledného uvedeného žalobného návrhu vyplýva, že aj v rámci vykonávacieho konania majú belgické orgány právomoci, ktorými nedisponuje žiaden z bežných účastníkov sporov v občianskych a obchodných veciach.
64. Na druhej strane ani vnútroštátny súd, ani účastníci konania nevyjadrujú pochybnosti o tom, či návrh týkajúci sa uloženia pokuty za budúce porušenia môže vyňať spor vo veci samej, ako aj rozhodnutie vydané v tomto spore, z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012. Žalobný návrh týkajúci sa pokuty je však spojený so žalobným návrhom týkajúcim sa konštatovania budúcich porušení prostredníctvom obyčajnej zápisnice. Najprv preskúmam otázku, či spor, v rámci ktorého sa navrhuje takáto pokuta, spadá do pôsobnosti tohto nariadenia.
1. Pokuta za budúce porušenia
65. Z rozsudku vo veci Realchemie Nederland(51) vyplýva, že zahrnutie súdneho rozhodnutia týkajúceho sa pokuty uloženej za porušenie zákazu uvedeného v inom súdnom rozhodnutí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 nie je určené vlastnou povahou takéhoto opatrenia, ale povahou práv, ktorých ochranu zaručuje. Na základe tej istej argumentácie Súdny dvor v rozsudku vo veci Bohez(52) rozhodol, že z dôvodu povahy práv, ktorých ochranu zaručuje pokuta, nespadá vymáhanie pokuty, ktorá bola uložená v rozhodnutí týkajúcom sa opatrovníckeho práva a práva styku na účely zabezpečenia vykonateľnosti tohto práva styku zo strany držiteľa opatrovníckeho práva, pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle nariadenia, ktoré predchádzalo nariadeniu č. 1215/2012. Podľa tohto rozsudku takéto vymáhanie naopak patrí do pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003(53).
66. Je pravda, že línia judikatúry, do ktorej patria tieto rozsudky, sa vyvinula prevažne v kontexte návrhov na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ochranných opatrení(54) alebo predbežných opatrení(55) obsiahnutých v samostatnom rozhodnutí, ktorého výkon sa požaduje(56), alebo takýchto opatrení požadovaných v samostatnom konaní o nariadení neodkladného opatrenia.(57) Z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania naopak výslovne nevyplýva, že v prejednávanej veci ide o ochranné alebo predbežné opatrenie.
67. V tomto kontexte však treba odlíšiť rozsudok vo veci Bohez(58), v ktorom sa rozhodovalo o vymáhaní pokuty stanovenej súdom členského štátu pôvodu, ktorý rozhodol vo veci samej o práve styku s dieťaťom, na účely zabezpečenia účinnosti tohto práva. Táto pokuta zodpovedala určitej sume, ktorá mala byť zaplatená za každý deň neodovzdania dieťaťa.
68. Chcel by som poznamenať, že belgické orgány zrejme podali podobný návrh v spore vo veci samej. Je pravda, že vnútroštátny súd neposkytol doplňujúce informácie, pokiaľ ide o žalobný návrh týkajúci sa pokuty. Belgická vláda vysvetľuje, že táto pokuta je uplatniteľná len pokiaľ ide o porušenia vymedzené vnútroštátnym súdom na konci sporu vo veci samej. Z formulácie žalobného návrhu týkajúceho sa pokuty tiež vyplýva, že jej cieľom je zaručiť účinnosť súdneho rozhodnutia navrhovaného belgickými orgánmi v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka zdržania sa nekalých praktík na trhu a/alebo obchodných praktík.
69. Navyše belgický Code judiciaire (Súdny poriadok) obsahuje kapitolu XXIII s názvom „O pokute“, v rámci ktorej článok 1385a stanovuje, že súd môže na návrh účastníka konania uložiť druhému účastníkovi konania pre prípad, že nedôjde k splneniu hlavnej povinnosti, povinnosť zaplatiť peňažnú sumu nazývanú pokuta bez toho, aby bol dotknutý prípadný nárok na náhradu škody. Podľa článku 1385b tohto poriadku môže súd stanoviť pokutu najmä ako sumu určenú porušením povinnosti. Hoci vnútroštátny súd neuvádza, či je návrh belgických orgánov založený na tomto ustanovení, zdá sa, že jeho obsah plne zodpovedá tomu, čo navrhujú tieto orgány. Rozsudok vo veci Bohez(59) je tak o to dôležitejší pre tento návrh na začatie prejudiciálneho konania: pokuta uvedená v tomto rozsudku bola uložená na základe článku 1385a belgického súdneho poriadku.
70. Vzhľadom na líniu judikatúry, do ktorej patrí rozsudok vo veci Bohez(60), možno uviesť, že ak pod pojem „občianske a obchodné veci“ spadá spor, v rámci ktorého sa orgány domáhajú jednak konštatovania existencie nekalých praktík na trhu a/alebo obchodných praktík, a jednak uloženia povinnosti zdržať sa takýchto praktík, tento spor naďalej spadá pod tento pojem aj v prípade, keď sa požaduje stanovenie pokuty na účely zabezpečenia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia vydaného na záver tohto sporu.
71. Je pravda, že netreba zabúdať na hypotézu uvedenú v bode 22 vyššie, podľa ktorej je spor vylúčený z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 z dôvodu týkajúceho sa základu žaloby podanej v rámci tohto sporu alebo podmienok jej uplatnenia. Z článku 1385a belgického súdneho poriadku však vyplýva, že pokuta navrhovaná orgánmi tohto členského štátu na vnútroštátnom súde sa javí ako štandardné opatrenie občianskoprávneho konania, ktoré je dostupné aj pre jednotlivcov. V dôsledku toho ani predloženie návrhu na stanovenie takejto pokuty, ani požiadavka výkonu súdneho rozhodnutia, ktorým sa tomuto návrhu vyhovie, nepredstavujú výkon verejnej moci.
72. Vzhľadom na vyššie uvedené sa na žalobu, v rámci ktorej orgány verejnej moci navrhujú stanovenie pokuty v určenej výške za každé konštatované porušenie od doručenia súdneho rozhodnutia, vzťahuje pojem „občianske a obchodné veci“, pokiaľ má táto pokuta za cieľ zaručiť vykonateľnosť súdneho rozhodnutia vydaného v spore, ktorý spadá pod tento pojem, a pokiaľ uvedená pokuta predstavuje štandardné opatrenie občianskoprávneho konania, ktoré je dostupné aj pre jednotlivcov alebo ktorého výkon nezakladá mimoriadne právomoci, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami.(61)
2. Konštatovanie porušení správnym orgánom
73. Vnútroštátny súd neuvádza podrobnejšie informácie o aspektoch, ktoré môžu byť predmetom pochybností, pokiaľ ide o piaty žalobný návrh týkajúci sa konštatovania budúcich porušení obyčajnou zápisnicou, ktorú vyhotoví poverený úradník. Na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu preto uvediem na základe pripomienok účastníkov konania niekoľko všeobecných pripomienok, pokiaľ ide o tento žalobný návrh.
74. Zdá sa, že cieľom piateho žalobného návrhu belgických orgánov je umožniť, aby samy konštatovali porušenia sankcionované pokutou bez toho, aby bolo potrebné využiť na tento účel súdneho úradníka alebo iné prostriedky. V rovnakom duchu belgická vláda na pojednávaní uviedla, že ak vnútroštátny súd zamietne piaty žalobný návrh, belgické orgány by na takéto konštatovania museli využiť služby súdneho úradníka. Žalované spoločnosti tiež tvrdia, že na rozdiel od belgického orgánu musí osoba súkromného práva napríklad využívať služby súdneho úradníka a prípadne musí preukázať porušenia na konajúcom súde.
75. Chcem pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku vo veci Henkel(62) dospel k záveru, že žaloba o zdržanie sa konania podaná združením na ochranu spotrebiteľov spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“, pretože cieľom tejto žaloby bolo, aby súd preskúmal súkromnoprávne vzťahy. Z pripomienok účastníkov konania uvedených v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov však vyplýva, že prostredníctvom piateho žalobného návrhu by chceli belgické orgány získať právomoc preukazovať existenciu budúcich porušení. Tento žalobný návrh tým, že v podstate smeruje k tomu, aby boli právne vzťahy, ktorých účastníkmi sú žalované spoločnosti, podriadené kontrole týchto orgánov, sa preto týka výkonu verejnej moci.
76. Navyše podľa článku XV.2 WER sú zápisnice vyhotovené úradníkmi platné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Dokument vyhotovený osobou súkromného práva nemá takúto dôkaznú hodnotu. Hoci sa teda zdá, že tieto zápisnice by mohli byť použité v rámci vykonávacieho konania, ich spisovanie by skôr znamenalo zhromažďovanie dôkazov. Ako som uviedol v bode 55 vyššie, výkon právomocí v oblasti zhromažďovania dôkazov, ktorý zahŕňa uplatnenie mimoriadnych právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami, predstavuje výkon verejnej moci. To isté platí najmä v prípade, keď orgán verejnej moci vykonáva právomoc, ktorou sa snaží nahradiť súdneho úradníka tým, že preukazuje existenciu porušení na základe dokumentu, ktorý sám vyhotovil. Spor zameraný na priznanie tejto kompetencie sa týka mimoriadnych právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami, takže predmet tohto sporu neumožňuje tvrdiť, že tento spor spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“.
77. Nemožno vylúčiť, že priznanie takejto právomoci by posilnilo vykonateľnosť súdneho rozhodnutia vydaného v spore, ktorý spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“. Piaty žalobný návrh sa však netýka ani ochranného alebo predbežného opatrenia, ani opatrenia chápaného ako uloženie povinnosti účastníkovi konania zaplatiť pokutu(63) alebo penále(64), ktorého zahrnutie do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 závisí od povahy práv, ktorých ochranu toto právo alebo opatrenie zaručuje.
E. Záverečné úvahy
78. Z mojej analýzy po prvé vyplýva, že osobitosti týkajúce sa záujmu orgánu verejnej moci na podaní žaloby nemôžu vylúčiť z vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 spor, o aký ide vo veci samej.(65) Po druhé ani skutočnosť, že tento orgán disponuje vyšetrovacími právomocami, ktoré nemajú osoby súkromného práva, a využíva dôkazy zhromaždené vďaka týmto právomociam, automaticky nevylučuje tento spor z vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.(66) Po tretie uvedený spor je vylúčený z pôsobnosti tohto nariadenia v rozsahu, v akom sa týka žalobného návrhu, ktorým orgány verejnej moci požadujú, aby im boli priznané mimoriadne právomoci, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami, konkrétne aby boli oprávnené konštatovať existenciu porušení.(67)
79. Chcem ešte spresniť, že hoci spor vo veci samej nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o piaty žalobný návrh, nie je z tejto pôsobnosti vylúčený, pokiaľ ide o ostatné žalobné návrhy.(68)
V. Návrh
80. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko), takto:
Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa žaloby, ktorú podali orgány verejnej moci členského štátu proti osobám súkromného práva so sídlom v inom členskom štáte a ktorou sa navrhuje, aby súd konštatoval existenciu porušení predstavujúcich nekalé obchodné praktiky, uložil povinnosť zdržať sa takýchto porušení, nariadil prijatie opatrení na uverejnenie rozhodnutia na náklady žalovaných a stanovil pokutu v určenej výške za každé konštatované porušenie od doručenia rozsudku, spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.
Na druhej strane takýto spor nespadá pod tento pojem v rozsahu, v akom sa týka žalobného návrhu, ktorým orgány verejnej moci požadujú, aby im boli priznané mimoriadne právomoci, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami.