Language of document : ECLI:EU:T:2021:574

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 15. septembra 2021 (*)

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku – Zamietnutie poskytnúť príspevok na expatriáciu – Zvyčajné bydlisko – Plnenie povinností v medzinárodnej organizácii so sídlom v štáte výkonu práce“

Vo veci T‑466/20,

LF, v zastúpení: S. Orlandi, advokát,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: T. Bohr a A.‑C. Simon, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Úradu Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) z 11. septembra 2019, ktorým bol žalobcovi zamietnutý nárok na príspevok na expatriáciu,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia P. Nihoul (spravodajca) a R. Frendo,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. apríla 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Článok 69 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článku 20 ods. 2 a článku 92 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), stanovuje:

„Príspevok na expatriáciu zodpovedá 16 % zo súčtu základného platu, príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa, na ktoré má úradník nárok. Príspevok na expatriáciu nemôže byť nižší ako 538,87 EUR/mesiac.“

2        Článok 4 prílohy VII služobného poriadku, ktorý sa tiež analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článkov 21 a 92 PZOZ, znie takto:

„1. „Príspevok na expatriáciu sa vypláca vo výške 16 % z celkového základného platu, po pripočítaní príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa:

a)      úradníkom:

–        ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, a

–        ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu;

b)      úradníkom, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, ale ktorí počas obdobia 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom ich nástupu do služby, mali zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia tohto štátu z iných dôvodov ako z dôvodu plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie.

…“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

3        Žalobca LF má belgickú štátnu príslušnosť a narodil sa v Belgicku.

4        V roku 1982 sa vo veku štyroch rokov presťahoval so svojou rodinou do Francúzska, kde študoval a pracoval do 31. marca 2013, s výnimkou obdobia od 1. júna 2002 do 31. mája 2003, počas ktorého pracoval v Peru pre francúzske ministerstvo zahraničných vecí.

5        Od 1. apríla 2009 do 30. marca 2013 pracoval na francúzskom ministerstve životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja a energie v Paríži (Francúzsko) a od 1. do 30. apríla 2013 bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie vo Francúzsku.

6        Dňa 1. mája 2013 nastúpil do služby Európskej komisie v Bruseli (Belgicko) ako zmluvný zamestnanec funkčnej skupiny IV na generálnom riaditeľstve (GR) pre výskum a inováciu, neskôr na GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka na základe zmluvy na dobu určitú, ktorá bola niekoľkokrát obnovená bez prerušenia. Platnosť tejto zmluvy skončila 30. apríla 2019.

7        Počas celého tohto obdobia žalobca poberal príspevok na expatriáciu na základe článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku vzhľadom na svoju belgickú štátnu príslušnosť a neprítomnosť na belgickom území počas obdobia desiatich rokov pred jeho prijatím do zamestnania v Komisii.

8        V roku 2014 sa žalobca v Belgicku zosobášil s francúzskou štátnou príslušníčkou, s ktorou má dve deti narodené v Bruseli v rokoch 2015 a 2017. Jeho manželka, ktorá mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby vo Francúzsku, pracovala v Belgicku na základe zmluvy na dobu neurčitú. Podľa informácií poskytnutých žalobcom na pojednávaní a zaznamenaných v zápisnici z pojednávania má manželka žalobcu daňový domicil v Belgicku.

9        Dňa 20. novembra 2018 Komisia uverejnila oznámenie o internom výberovom konaní COM/03/AD/18, otvorené pre zmluvných zamestnancov, ktorého predmetom bol nábor úradníkov do platovej triedy AD 6. Žalobca sa prihlásil do tohto výberového konania a jeho meno bolo zapísané do zoznamu úspešných uchádzačov 3. decembra 2019.

10      Okrem toho sa žalobca 25. januára 2019 prihlásil do výberového konania po tom, čo bolo 7. januára 2019 uverejnené oznámenie o medziagentúrnom voľnom pracovnom mieste REA/INTER‑CA/2018/PA/A‑B/FGIV/09, ktorého predmetom bol nábor zmluvných zamestnancov funkčnej skupiny IV v rámci Európskej Výkonnej agentúry pre výskum (REA). Podľa tohto oznámenia o voľnom pracovnom mieste sa konania mohli zúčastniť iba zmluvní zamestnanci v službe v inštitúcii Európskej únie.

11      V máji 2019 sa žalobca opýtal REA na výsledok tohto výberového konania. Dňa 16. mája 2019 REA mu odpovedala, že rozhodnutie, ktoré sa ho týka, ešte nebolo prijaté, a požiadala ho, aby zostal „trpezlivý a zachoval záujem“.

12      REA e‑mailom zo 7. júna 2019 zaslala žalobcovi ponuku na zamestnanie na pracovné miesto zmluvného zamestnanca od 1. septembra 2019 na obdobie jedného roka s možnosťou predĺženia. Žalobca 11. júna 2019 prijal túto ponuku.

13      V období od 1. mája do 31. augusta 2019 bol žalobca zaevidovaný ako uchádzač o zamestnanie v Belgicku, pričom jeho príspevky vyplácala Únia. Okrem toho bol naďalej poistený v rámci systému zdravotného poistenia Únie.

14      Dňa 1. septembra 2019 nastúpil žalobca do služby v REA.

15      Dňa 11. septembra 2019 Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) rozhodol, že žalobca nemá nárok na príspevok na expatriáciu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

16      Dňa 9. decembra 2019 podal žalobca na Komisiu sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím zo 7. apríla 2020, oznámeným na druhý deň, z dôvodu, že nespĺňal podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

17      Na základe rozsudku z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), sa Komisia domnievala, že nebolo potrebné neutralizovať obdobie od 1. mája 2013 do 30. apríla 2019, počas ktorého žalobca pracoval pre Komisiu, ale že toto obdobie sa malo zohľadniť na účely určenia zvyčajného bydliska zamestnanca, keďže sa predpokladalo, že bránilo vzniku trvalých väzieb medzi ním a štátom výkonu práce. Dodala, že vzhľadom na kritériá judikatúry týkajúce sa zvyčajného bydliska, teda zárobkovú činnosť a osobné väzby žalobcu, väzby s Francúzskom, na ktoré sa odvoláva žalobca, nemôžu spochybniť existenciu jeho zvyčajného bydliska v Belgicku.

18      Pokiaľ ide o obdobie štyroch mesiacov medzi 30. aprílom 2019, t. j. dátumom skončenia platnosti zmluvy uzavretej s Komisiou, a 1. septembrom 2019, kedy bol zamestnaný v REA, Komisia zdôraznila, že žalobca si ponechal svoje bydlisko v Belgicku so svojou manželkou a deťmi v tom istom byte, v ktorom býval predtým, s úmyslom zostať v ňom ubytovaný.

19      Dňa 17. marca 2020 bol žalobca v nadväznosti na úspech v internom výberovom konaní COM/03/AD/18, ktoré zorganizovala Komisia, vymenovaný za úradníka v tejto inštitúcii s účinnosťou od 16. apríla 2020. Komisia mu tiež zamietla nárok na príspevok na expatriáciu. Toto rozhodnutie je predmetom ďalšej žaloby podanej žalobcom na Všeobecný súd, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑178/21.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. júla 2020 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe 23. októbra 2020. Listom z 25. novembra 2020 žalobca uviedol, že sa vzdáva svojho práva predložiť repliku.

21      Listom z 31. júla 2020 žalobca požiadal o anonymitu na základe článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Rozhodnutím zo 14. septembra 2020 Všeobecný súd tejto žiadosti vyhovel.

22      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

23      Listom z 3. marca 2021 Všeobecný súd položil účastníkom konania na základe článku 89 rokovacieho poriadku otázky týkajúce sa najmä judikatúry, ktorá sa podľa nich uplatňuje v prejednávanej veci. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.

24      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, najmä o tejto judikatúre, boli vypočuté na pojednávaní 23. apríla 2021.

25      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

26      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Podpisy

 Úvodné poznámky

27      Článok 2 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že jedna alebo viacero inštitúcií môže poveriť jednu spomedzi seba alebo medziinštitucionálny orgán vykonávaním niektorých alebo všetkých právomocí udelených ustanovujúcemu orgánu (ďalej len „ustanovujúci orgán“), s výnimkou rozhodnutí, ktoré sa týkajú vymenovania, povýšenia alebo preloženia úradníkov. Okrem toho podľa článku 91a služobného poriadku všetky odvolania týkajúce sa oblastí, v ktorých bol uplatnený článok 2 ods. 2, sa podávajú proti inštitúcii, ktorej je ustanovujúci orgán, poverený výkonom právomocí, zodpovedný.

28      V dôsledku článkov 6 a 117 PZOZ sa článok 2 ods. 2 a článok 91a služobného poriadku analogicky uplatňujú na orgány oprávnené uzatvárať pracovné zmluvy.

29      Rozhodnutím 2003/522/ES zo 6. novembra 2002 (Ú. v. EÚ L 183, 2003, s. 30; Mim. vyd. 01/004, s. 413) Komisia zriadila PMO.

30      Dňa 12. decembra 2018 REA uzavrela s PMO dohodu o službe podľa článku 2 ods. 2 služobného poriadku a článkov 6 a 117 PZOZ, z ktorej vyplýva, že tento PMO určuje individuálne práva zmluvných zamestnancov REA a osobitne tie, ktoré vyplývajú z článku 69 služobného poriadku a jeho prílohy VII (oddiel E časti II B uvedenej dohody o službe). Podľa článku 5 ods. 1 časti II A dohody o službe, ak REA preniesla na PMO výkon právomocí zverených ustanovujúcemu orgánu alebo orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy, odvolania založené na článku 91 služobného poriadku musia byť podané proti Komisii v súlade s článkom 91a služobného poriadku.

31      V prejednávanej veci bola teda žaloba podaná proti Komisii odôvodneným spôsobom.

 O jedinom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku

32      Žalobca sa domnieva, že tým, že mu PMO odmietol príspevok na expatriáciu, porušil článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

33      Komisia tento žalobný dôvod spochybňuje.

34      V tejto súvislosti treba uviesť, že podmienky priznania príspevku na expatriáciu sú uvedené v článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článku 20 ods. 2 a článkov 21 a 92 PZOZ.

35      Toto ustanovenie rozlišuje dva prípady, ktoré závisia od štátnej príslušnosti úradníka.

36      Prvý prípad, ktorý upravuje článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, sa týka situácií, keď úradníci „nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce“. V takom prípade sa na získanie príspevku na expatriáciu vyžaduje od úradníka alebo zamestnanca, aby počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred jeho nástupom do služby, nemal zvyčajné bydlisko ani nevykonával svoje hlavné zamestnanie na európskom území štátu výkonu práce.

37      Druhý prípad, ktorý upravuje článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, sa týka úradníkov „ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce“. V tomto prípade podlieha poskytnutie príspevku na expatriáciu podmienkam, ktoré sú v dvoch ohľadoch prísnejšie ako podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku.

38      Sú to tieto podmienky.

39      Na jednej strane je referenčné obdobie pre štátnych príslušníkov štátu výkonu práce desať rokov, zatiaľ čo v prípade úradníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi štátu výkonu práce, je to päť rokov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2007, B/Komisia, F‑7/06, EU:F:2007:129, bod 37).

40      Na druhej strane zachovanie bydliska v štáte miesta výkonu práce počas veľmi krátkeho obdobia v rámci desaťročného referenčného obdobia postačuje na to, aby stratili alebo im bol odmietnutý nárok na tento príspevok (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. februára 1976, Delvaux/Komisia, 42/75, EU:C:1976:21, body 6 až 11; z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia, T‑273/17, EU:T:2018:480, bod 47, a z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:465, bod 112), zatiaľ čo úradníci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi tohto štátu, stratia alebo im bude odmietnutý príspevok na expatriáciu iba v prípade, že dotknutá osoba mala zvyčajné bydlisko v štáte, na ktorého území sa nachádza jej budúce miesto výkonu práce počas celého päťročného referenčného obdobia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 1995, Diamantaras/Komisia, T‑72/94, EU:T:1995:212, bod 48, a z 27. februára 2015, CESE/Achab, T‑430/13 P, EU:T:2015:122, bod 54).

41      V prejednávanej veci je nesporné, že vzhľadom na to, že žalobca má štátnu príslušnosť štátu výkonu práce (Belgicko), spadá pod druhý prípad, a teda pod článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku. Žalobca preto podlieha prísnym podmienkam uvedeným v bodoch 39 a 40 vyššie.

42      Podľa judikatúry prináleží úradníkovi alebo zamestnancovi, ktorý žiada o príspevok na expatriáciu, aby preukázal, že splnil podmienky na jeho poskytnutie tým, že preukáže, že počas celého referenčného obdobia si ponechal zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2000, Lemaître/Komisia, T‑317/99, EU:T:2000:218, bod 50).

 O vymedzení referenčného obdobia

43      Táto žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktorým PMO odmietol priznať žalobcovi príspevok na expatriáciu z dôvodu, že nepreukázal, že mal počas celého referenčného obdobia zvyčajné bydlisko mimo Belgicka, v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku v prípade úradníkov, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu výkonu práce.

44      Pri uplatňovaní tohto ustanovenia je potrebné vymedziť referenčné obdobie, ktoré sa má zohľadniť.

45      Podľa uvedeného ustanovenia toto obdobie uplynie nástupom úradníka alebo zamestnanca do služby v príslušnej inštitúcii alebo agentúre.

46      V prejednávanej veci žalobca nastúpil do služby v REA 1. septembra 2019, takže desaťročné referenčné obdobie uplynulo 31. augusta 2019.

47      Malo by teda v zásade začať 1. septembra 2009.

48      Článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku však vylučuje započítanie období, počas ktorých mal úradník zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce na účely plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie (pozri bod 2 vyššie).

49      V takom prípade je preto na určenie začiatku referenčného obdobia potrebné „neutralizovať“ tieto obdobia predĺžením referenčného obdobia o tieto obdobia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, bod 51).

50      V prejednávanej veci žalobca pracoval od 1. septembra 2009 do 30. marca 2013, teda počas obdobia troch rokov a siedmich mesiacov, vo Francúzsku pre francúzske ministerstvo životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja a energie.

51      Keďže táto činnosť bola vykonávaná pre štát mimo územia štátu výkonu práce, referenčné obdobie sa musí predĺžiť do 1. februára 2006 podľa článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

52      Okrem toho žalobca pracoval ako zmluvný zamestnanec pre Komisiu v období od 1. mája 2013 do 30. apríla 2019.

53      Referenčné obdobie však nemožno v dôsledku toho zvýšiť, pretože na rozdiel od toho, čo bolo konštatované pre obdobia zodpovedajúce výkonom poskytovaným mimo štátu výkonu práce, vo vyššie uvedenom ustanovení nie je stanovená žiadna „neutralizácia“ pre obdobia, počas ktorých úradník pracoval v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie v tomto štáte výkonu práce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia, T‑273/17, EU:T:2018:480, body 60 a 62).

54      Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že v prejednávanej veci sa referenčné obdobie začalo 1. februára 2006 a skončilo 31. augusta 2019.

 O určení zvyčajného bydliska žalobcu v období od 1. mája 2013 do 31. augusta 2019

55      Je nesporné, že od 1. februára 2006 do 30. apríla 2013, t. j. deň pred dňom, keď začal pracovať v Komisii ako zmluvný zamestnanec, mal žalobca svoje zvyčajné bydlisko vo Francúzsku, a teda mimo štátu výkonu práce.

56      Na účely rozhodnutia sporu je však potrebné určiť, či bolo toto bydlisko po 1. máji 2013 premiestené do Belgicka.

57      Vo svojej diskusii účastníci konania rozdelili referenčné obdobie na dve časti zodpovedajúce:

–        na jednej strane obdobiu, počas ktorého žalobca pracoval pre Komisiu na zmluvnom základe (od 1. mája 2013 do 30. apríla 2019),

–        na druhej strane obdobiu medzi skončením jeho zmluvy uzavretej s Komisiou a začiatkom jeho činnosti v REA (od 1. mája 2019 do 31. augusta 2019).

58      Účastníci konania vo svojich vyjadreniach k žalobe zamerali svoju pozornosť na toto druhé obdobie, pričom sa snažili určiť štát, v ktorom si žalobca zriadil svoje zvyčajné bydlisko. V tejto súvislosti Komisia najmä tvrdila, že ako uviedla v napadnutom rozhodnutí, toto bydlisko sa nachádzalo v Belgicku, pretože žalobca naďalej žil v Bruseli v byte, v ktorom dovtedy býval so svojou manželkou a deťmi, a že sa tam zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie. Žalobca tvrdil, že sa nepresťahoval do Francúzska, pretože očakával výsledok prihlášok, ktoré podal na REA a na Komisiu, keď bol ešte zmluvným zamestnancom Komisie.

59      Tieto tvrdenia sú založené na skutočnostiach, akými sú okolnosť, že žalobca si ponechal svoje bydlisko na tom istom mieste ku koncu svojho zmluvného zamestnania v Komisii, z ktorých vyplýva, že dve obdobia uvedené v bode 57 vyššie sa nemajú posudzovať samostatne.

60      Pred Všeobecným súdom účastníci konania tvrdia, že judikatúra vyžaduje takéto samostatné preskúmanie. Žalobca tak v bode 31 žaloby uvádza, že platí domnienka, že služby, ktoré vykonával pre Komisiu v období od 1. mája 2013 do 30. apríla 2019, bránili vytvoreniu trvalých väzieb medzi ním a Belgickom. V nasledujúcom bode zdôrazňuje, že počas celého tohto obdobia bola jeho prítomnosť v Belgicku výlučne spojená s uvedenými službami. Toto stanovisko podľa neho vyplýva z rozsudku z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480).

61      V odpovedi na toto tvrdenie sa Komisia na základe tej istej judikatúry v bode 21 vyjadrenia k žalobe domnieva, že počas šiestich rokov, keď pracoval pre Komisiu, nemožno žalobcu považovať za osobu so zvyčajným bydliskom v Belgicku.

62      Tá istá inštitúcia však vo svojej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom tvrdí, že domnienka vyplývajúca z rozsudku z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480, bod 63), podľa ktorej činnosť vykonávaná v rámci medzinárodnej organizácie bráni vzniku trvalých väzieb medzi dotknutou osobou a štátom výkonu práce, musí byť zrušená, keď dotknutá osoba prestane vykonávať svoju činnosť v rámci medzinárodnej organizácie, takže od tohto okamihu sa pri určovaní zvyčajného bydliska už nemôžu nebrať do úvahy väzby so štátom výkonu práce.

63      Vzhľadom na tieto rozdiely a odchýlky je potrebné objasniť, do akej miery môžu byť služby vykonávané pre medzinárodnú organizáciu v štáte výkonu práce zohľadnené v prípade osoby, akou je žalobca prijatý do zamestnania inštitúciou alebo agentúrou nachádzajúcou sa v štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, na účely určenia miesta jej zvyčajného bydliska počas referenčného obdobia.

–       O dôsledkoch, ktoré vyplývajú zo služieb vykonávaných pre medzinárodnú organizáciu v štáte výkonu práce osobou, ktorá má štátnu príslušnosť tohto štátu

64      Na účely preskúmania problému, na ktorý poukázali účastníci konania, treba pripomenúť, že článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, ako ho vykladá judikatúra, stanovuje pre úradníkov alebo zamestnancov, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu výkonu práce, že obdobie, počas ktorého plnili povinnosti v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie mimo územia štátu výkonu práce, nemôže byť zohľadnené pre výpočet referenčného obdobia a musí byť neutralizované (pozri body 48 a 49 vyššie).

65      Ako vyplýva zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia, toto ustanovenie naopak neobsahuje podobné pravidlo na plnenie povinností v medzinárodnej organizácii v štáte výkonu práce, ako je to v prejednávanej veci.

66      Podľa rozsudku z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480, bod 63), treba však na určenie zvyčajného bydliska žalobcu zohľadniť plnenie povinností v medzinárodnej organizácii, keďže sa predpokladá, že táto skutočnosť bráni vzniku trvalých väzieb medzi žalobcom a štátom výkonu práce.

67      Je pravda, že v určitých prípadoch je možné, že plnenie povinností v medzinárodnej organizácii neuľahčuje, ba dokonca neumožňuje vytvorenie takýchto väzieb.

68      Faktom ostáva, že na účely určenia zvyčajného bydliska Všeobecný súd v tom istom rozsudku z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480, body 84 až 93), uviedol, že žalobca býval v štáte výkonu práce so svojou rodinou počas referenčného obdobia, najmä keď plnil svoje povinnosti v inštitúciách alebo agentúrach Únie, a teda v medzinárodnej organizácii.

69      V analýze skutkových okolností uvedenej veci Všeobecný súd napriek domnienke uvedenej v bode 66 vyššie konštatoval, že v prejednávanej veci Komisia správne rozhodla, že zvyčajné bydlisko žalobcu bolo počas referenčného obdobia stanovené v štáte výkonu práce.

70      Určenie zvyčajného bydliska totiž zostáva úkonom, ktorý musí byť založený na skutkovej analýze, v rámci ktorej sa preskúmavajú osobné a profesijné väzby vytvorené dotknutým úradníkom alebo zamestnancom.

71      V tejto skutkovej analýze pritom zohráva rozhodujúcu úlohu domnienka, na ktorej je založený článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, podľa ktorej štátna príslušnosť osoby predstavuje závažný nepriamy dôkaz o existencii početných a úzkych väzieb medzi touto osobou a krajinou jej štátnej príslušnosti (pozri rozsudok z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:465, bod 82 a citovanú judikatúru).

72      V konečnom dôsledku sa má rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vykladať v tom zmysle, že uvádza, že plnenie povinností v medzinárodnej organizácii, pokiaľ k nemu dochádza v štáte výkonu práce, možno zohľadniť na účely určenia zvyčajného bydliska úradníka alebo zamestnanca, ktorý má alebo mal štátnu príslušnosť štátu výkonu práce počas referenčného obdobia na základe článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, aj keď ho nemožno vykladať tak, že samo osebe znamená vytvorenie väzby s týmto štátom.

73      Okrem toho na určenie zvyčajného bydliska žalobcu v prejednávanej veci nemožno vyvodiť žiadny záver z rozsudku z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia (T‑86/13 P, EU:T:2014:815), ktorý sa týkal litovskej štátnej príslušníčky, ktorá nadobudla taliansku štátnu príslušnosť a bola prijatá do zamestnania Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE), čo je agentúra so sídlom vo Vilniuse (Litva).

74      Predmetné situácie sú totiž odlišné, keďže dotknutý zamestnanec v uvedenej veci plnil povinnosti v medzinárodnej organizácii mimo štátu výkonu práce, zatiaľ čo v prejednávanej veci boli tieto povinnosti plnené v medzinárodnej organizácii so sídlom v tomto štáte. Tento rozdiel nemožno podceňovať, keďže cieľom článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku je zabezpečiť pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie čo najrozmanitejší nábor z hľadiska pôvodu a štátnej príslušnosti.

–       O skutkových okolnostiach na účely určenia miesta zvyčajného bydliska žalobcu počas referenčného obdobia

75      Keďže uplatniteľné pravidlá boli teda objasnené, treba preskúmať, či, ako tvrdí žalobca, sa Komisia mohla domnievať, že žalobca premiestnil počas referenčného obdobia svoje zvyčajné bydlisko do Belgicka.

76      Na tento účel treba uplatniť pravidlo vykonávania dôkazov uvedené v bode 42 vyššie, podľa ktorého prináleží úradníkovi alebo zamestnancovi, ktorý žiada o príspevok na expatriáciu, aby preukázal, že splnil podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku.

77      V druhom prípade opísanom v bode 37 vyššie toto ustanovenie vyžaduje, aby dotknutý úradník preukázal, že mal bez prerušenia počas celého referenčného obdobia uvedeného v tomto ustanovení zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce, ktorého je štátnym príslušníkom.

78      Podľa judikatúry je zvyčajným bydliskom miesto, ktoré dotknutá osoba určila s úmyslom dať mu stálu povahu, ako trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov, pričom pojem bydlisko zahŕňa okrem fyzickej prítomnosti na určitom mieste, aj úmysel dať tejto skutočnosti kontinuitu vyplývajúcu zo životných zvyklostí a rozvinutia bežných sociálnych vzťahov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2007, F/Komisia, T‑324/04, EU:T:2007:140, bod 48).

79      Na určenie zvyčajného bydliska je potrebné zohľadniť objektívne skutkové okolnosti týkajúce sa súkromného a pracovného života dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia, T‑273/17, EU:T:2018:480, body 87 a 88).

80      V prejednávanej veci je nesporné, že od 1. mája 2013 do 31. augusta 2019:

–        žalobca býval nepretržite v Belgicku,

–        v roku 2014 sa k nemu pripojila jeho žena,

–        uzavreli v Belgicku manželstvo,

–        jeho manželka v Belgicku pracovala na základe zmluvy na dobu neurčitú,

–        narodili sa im v Belgicku dve deti,

–        jedno z týchto detí v Belgicku chodilo do školy a druhé do škôlky.

81      V tejto súvislosti Komisia v odpovedi na sťažnosť tvrdila, že vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry, najmä na zárobkovú činnosť a osobné väzby, bolo potrebné vychádzať z toho, že žalobca mal zvyčajné bydlisko v Belgicku.

82      Žalobca uvádza nasledujúce skutočnosti, aby preukázal, že napriek vyššie uvedeným skutočnostiam jeho zvyčajné bydlisko zostalo vo Francúzsku, pričom ho počas celého referenčného obdobia nepremiestnil do Belgicka:

–        býval vo Francúzsku počas svojho detstva, študoval a pracoval v tomto štáte a mal perspektívu zúčastniť sa výberového konania v rámci štátnej služby v tejto krajine,

–        jeho rodičia, ako aj jeho súrodenci majú bydlisko vo Francúzsku a tam spoznal svoju manželkou, francúzsku štátnu príslušníčku,

–        pred svojím odchodom do Belgicka kúpil nehnuteľnosť vo Francúzsku a ponechal si ju počas obdobia, keď pracoval pre Komisiu, pričom ju neprenajal; taktiež si vo Francúzsku ponechal mobilné telefónne číslo a bankový účet,

–        počas obdobia, keď pracoval pre Komisiu, mal len zmluvu na dobu určitú s možnosťou predĺženia, ktorej celkové trvanie nemohlo presiahnuť šesť rokov a ktorá ho teda stavala do neistého pracovného postavenia; navyše počas tohto istého obdobia poberal príspevok na expatriáciu.

83      V tejto súvislosti treba uviesť, že dôkazy predložené žalobcom svedčia o tom, ako to zdôrazňuje, že mal s Francúzskom úzke väzby.

84      Takéto väzby však samy osebe nemôžu znamenať, že žalobca si počas referenčného obdobia skutočne zachoval svoje zvyčajné bydlisko v tomto štáte.

85      V prvom rade sa totiž zvyčajné bydlisko žalobcu nemôže nachádzať vo Francúzsku z dôvodu, že žil, študoval a pracoval v tomto štáte na začiatku svojej profesionálnej kariéry, t. j. pred začiatkom referenčného obdobia. Skutočnosť, že žalobca žil v určitom štáte a vykonával tam činnosti súvisiace s jeho vekom, je súčasťou jeho osobnej histórie, ale sama osebe nemohla znamenať, že si tam zachoval svoje zvyčajné bydlisko.

86      V druhom rade to isté platí pre skutočnosť, že blízke osoby žalobcu žijú vo Francúzsku. Táto okolnosť nepreukazuje, že by si žalobca mimo tohto štátu nevytvoril trvalé vzťahy. V tejto súvislosti treba poznamenať, že vzťah medzi rodičom a dieťaťom nie je nevyhnutne rozhodujúci pre určenie zvyčajného bydliska osoby, ktorá si založila vlastnú rodinu. Bez toho, aby sa popieral význam tohto vzťahu, skutočnosť, že úradník alebo zamestnanec býva v určitom štáte so svojou manželkou a deťmi, pričom každý z nich vykonáva činnosti zodpovedajúce ich etape života (práca, škola, škôlka), možno považovať za významnú, pokiaľ ide o určenie zvyčajného bydliska v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

87      Je pravda, že žalobca tvrdí, že svoju manželku spoznal vo Francúzsku. Táto okolnosť jej však nebránila v tom, aby sa k nemu pripojila 25. augusta 2014 v Bruseli, ako to sám uviedol, na účely založenia rodiny, pričom tam uzatvorila pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú a stanovila svoj daňový domicil v tomto štáte. V priestore, kde sa občania Únie môžu slobodne pohybovať a kde je zakázaná diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, sa určenie zvyčajného bydliska úradníka alebo iného zamestnanca nemôže zakladať na štátnej príslušnosti jeho manželského partnera.

88      V tejto súvislosti žalobca v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom dodal, že aj keď sa k nemu jeho manželka pripojila v Bruseli v roku 2014, teda viac ako rok po jeho nástupe do služby v Komisii, nebolo to preto, lebo sa rozhodli zriadiť hlavné centrum svojich záujmov v Belgicku, ale preto, že bola tehotná v treťom mesiaci a chcela žiť počas svojho tehotenstva so svojím manželom. Okrem toho si ponechala obchodnú spoločnosť vo Francúzsku, ktorá zostala počas zostávajúcej časti referenčného obdobia neaktívna.

89      V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobca tým, že uviedol túto skutočnosť, spresňuje osobné dôvody, ktoré viedli jeho manželku k tomu, aby sa k nemu pripojila v Bruseli v roku 2014. Takéto úvahy pritom vzhľadom na judikatúru nemožno zohľadniť na určenie miesta zvyčajného bydliska v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku. Podľa judikatúry sa totiž Všeobecný súd nemôže vyjadriť k subjektívnym dôvodom, ktoré viedli osobu k tomu, aby sa usadila so svojou rodinou v určenej krajine (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, body 56 a 57).

90      V treťom rade ani vecné okolnosti, na ktoré poukazuje žalobca, neumožňujú domnievať sa, že jeho zvyčajné bydlisko zostalo počas celého referenčného obdobia vo Francúzsku. Skutočnosť, že si ponechal nehnuteľnosť v tomto štáte, tak nepreukazuje jeho úmysel zriadiť v tomto štáte trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov. Táto nehnuteľnosť v blízkosti bydliska jeho rodičov a súrodencov mohla byť investíciou alebo druhým domovom pre rodinu žalobcu počas víkendov a dovoleniek. V tejto súvislosti veľa odhaľuje to, že predmetná nehnuteľnosť nachádzajúca sa v Compiègne (Francúzsko) nebola pri nástupe žalobcu do služby pre Komisiu v roku 2013 nahlásená ako miesto jeho pobytu.

91      Rovnako nie je relevantné, že si ponechal mobilné telefónne číslo a bankový účet vo Francúzsku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, Wywiał‑Prząda/Komisia, T‑592/18, EU:T:2019:820, bod 65). Žalobca mohol mať aj mobilné telefónne číslo v Belgicku alebo sa domnievať, že po zrušení poplatkov za medzinárodné spojenie bude lacnejšie ponechať si mobilný paušál u francúzskeho operátora. Okrem toho žalobca mal bankový účet v Belgicku. V tejto súvislosti treba uviesť, že dokumenty predložené žalobcom na preukázanie existencie platieb diaľničných poplatkov vo Francúzsku boli počas posudzovaného obdobia vykonané kartou pripojenou k účtu otvorenému v belgickej banke.

92      V štvrtom rade skutočnosť, že pracoval pre Komisiu na základe zmluvy na dobu určitú, nebráni konštatovaniu, že aj keď táto zmluva nemohla byť predĺžená po uplynutí obdobia šiestich rokov, žalobca sa usadil v Bruseli s úmyslom zostať tam. Dôkazom toho je, že po skončení tejto zmluvy si hľadal prácu v rámci inštitúcií Únie v Belgicku, a nie vo Francúzsku, a že sa evidoval ako uchádzač o zamestnanie v Belgicku.

93      Okrem toho skutočnosť, že žalobca poberal počas obdobia práce pre Komisiu príspevok na expatriáciu, nie je relevantná pre posúdenie nároku žalobcu na príspevok na expatriáciu pri jeho prijatí do zamestnania v rámci REA. Z článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku totiž vyplýva, že toto právo sa musí skúmať pri nástupe do služby. Keďže medzi ukončením zmluvy uzavretej s Komisiou a začiatkom zmluvy uzatvorenej s REA uplynuli štyri mesiace, nárok na príspevok na expatriáciu musel byť opätovne preskúmaný pri nástupe žalobcu do služby v tejto agentúre (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia, T‑273/17, EU:T:2018:480, bod 112).

94      Pokiaľ ide o obdobie po 30. apríli 2019, žalobca zdôrazňuje, že hoci zostal v Belgicku až do 31. augusta 2019, je to preto, že ukončil plnenie povinností na základe jeho zmluvy uzatvorenej s Komisiou a čakal na výsledky výberových konaní organizovaných Komisiou a REA, ktorých sa zúčastnil počas plnenia tejto zmluvy.

95      Na podporu tejto argumentácie žalobca uvádza, že od 16. mája 2019, teda pätnásť dní po skončení platnosti zmluvy s Komisiou, dostal od REA povzbudivú informáciu, ktorá mu otvárala perspektívu prijatia do zamestnania v tejto agentúre, a že ponuka predložená touto agentúrou mu bola doručená 7. júna 2019, t. j. menej ako šesť týždňov po tomto skončení platnosti zmluvy. Veľmi rýchlo tak mal istotu, že bude môcť pokračovať vo svojej zárobkovej činnosti v agentúre Únie.

96      Za týchto podmienok vzhľadom na krátkosť obdobia, ktoré ho oddeľovalo od jeho nástupu do služby v REA, t. j. obdobia, ktoré sa navyše z veľkej časti prekrývalo s letnými prázdninami, považoval za zbytočné presťahovať sa so svojou rodinou do Francúzska, aj keď si tam zachoval svoje zvyčajné bydlisko.

97      Komisia sa domnieva, že počas obdobia štyroch mesiacov od 1. mája do 31. augusta 2019 sa zvyčajné bydlisko žalobcu nachádzalo v Belgicku. Žalobca totiž nepreukázal, že počas tohto obdobia sa jeho zvyčajné bydlisko nachádzalo mimo tejto krajiny. Navyše prejavil svoj zámer dať tomuto bydlisku kontinuitu vyplývajúcu zo životných zvyklostí tým, že naďalej býval v tom istom byte so svojou manželkou, ktorá tiež pracovala v Belgicku, a so svojimi deťmi, ktoré chodili do školy a škôlky. Nakoniec sa rozhodol evidovať sa ako uchádzač o zamestnanie v Belgicku a hľadať si tam zamestnanie.

98      V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca v súvislosti s obdobím, ktoré nasledovalo po plnení jeho povinností v rámci Komisie, nespochybňujú analýzu, ktorá bola rozvinutá v bodoch 80 až 93 vyššie, na konci ktorej sa dospelo k záveru, že počas referenčného obdobia, ktoré zahŕňalo obdobie, počas ktorého žalobca vykonával svoje úlohy v rámci Komisie, si žalobca zriadil svoje zvyčajné bydlisko v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku v Belgicku, t. j. v štáte výkonu práce, ktorého je aj štátnym príslušníkom.

99      Tieto skutočnosti, ktoré vôbec nevyvracajú stanovisko, podľa ktorého si v období od 1. mája 2013 do 31. augusta 2019 zriadil svoje zvyčajné bydlisko v Belgicku, naopak posilňujú toto stanovisko tým, že z nich vyplýva, že si prácu nehľadal vo Francúzsku, ale v Belgicku, čím preukazujú jeho úmysel zostať v tomto poslednom uvedenom štáte.

100    Z tejto analýzy skutkových okolností vyplýva, že skutočnosti, na ktoré sa žalobca odvoláva, spoločne alebo jednotlivo, nemajú vplyv na správnosť posúdenia miesta jeho zvyčajného bydliska Komisiou počas referenčného obdobia: skutočnosť, že žil v Belgicku so svojou manželkou a deťmi a každý z nich vykonával činnosti zodpovedajúce ich životnej etape, svedčí o tom, že ako uviedla Komisia, zvyčajné bydlisko žalobcu bolo v tomto štáte.

101    Rozhodnutie Všeobecného súdu by bolo rovnaké, aj ak by, ako uviedol žalobca, bolo potrebné predpokladať, že služby vykonávané pre Komisiu v období od 1. mája 2013 do 30. apríla 2019 nemohli vytvoriť trvalé väzby s Belgickom.

102    Za tohto predpokladu je totiž potrebné domnievať sa, ako to urobila Komisia, že skutočnosť, že žalobca zostal v Belgicku so svojou manželkou a deťmi po skončení platnosti zmluvy uzavretej s touto inštitúciou a zaevidoval sa tam ako uchádzač o zamestnanie, aj keď len na veľmi krátke obdobie, stačí na preukázanie toho, že jeho zvyčajné bydlisko bolo v tomto štáte.

103    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry ponechanie svojho bydliska v štáte výkonu práce počas veľmi krátkeho obdobia v rámci desaťročného referenčného obdobia postačuje na stratu alebo odmietnutie nároku na príspevok na expatriáciu (pozri bod 40 vyššie).

104    Domnienka, na ktorú sa odvoláva žalobca, pokiaľ by existovala, by sa tak ukázala ako neúčinná, keďže by nezmenila posúdenie vykonané Komisiou v napadnutom rozhodnutí vzhľadom na to, že skutočnosti, na ktoré sa odvoláva Komisia, sú dostatočné na to, aby sa dospelo k záveru, že jeho zvyčajné bydlisko sa počas časti referenčného obdobia nachádzalo v Belgicku.

105    Na záver, keďže dôkazné bremeno o neexistencii trvalých väzieb v štáte výkonu práce nesie osoba, ktorá si uplatňuje nárok na príspevok na expatriáciu (pozri bod 42 vyššie), je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že si počas celého referenčného obdobia zriadil zvyčajné bydlisko mimo Belgicka.

–       O porovnaní situácie žalobcu v prejednávanej veci so situáciou žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T273/17)

106    Žalobca tvrdí, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, jeho situácia je odlišná od situácie žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), ktorý Komisia uvádzala v napadnutom rozhodnutí. Na rozdiel od neho totiž žalobca v uvedenej veci uzavrel manželstvo s belgickou štátnu príslušníčku, študoval, býval a pracoval v Belgicku počas celého referenčného obdobia, pracoval počas tohto obdobia pre Komisiu na základe zmluvy o dočasnom zamestnaní, a teda na účet belgickej spoločnosti, a predtým neoprávnene poberal príspevok na expatriáciu.

107    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

108    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480, bod 91), Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi pri nástupe do služby v agentúre Únie nachádzajúcej sa v Bruseli odmietnutý príspevok na expatriáciu stanovený v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

109    Toto rozhodnutie bolo prijaté z dôvodu, že v uvedenej veci mal žalobca belgickú štátnu príslušnosť, býval v Bruseli nepretržite počas celého desaťročného referenčného obdobia, uzavrel v Belgicku manželstvo s belgickou štátnou príslušníčkou, mal tam tri deti narodené v Bruseli a vykonával tam súkromnú zárobkovú činnosť počas prechodného obdobia medzi dvoma zmluvami uzavretými s inštitúciami Únie.

110    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, jeho situácia je podobná situácii žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), keďže obaja majú belgickú štátnu príslušnosť, bývali v Bruseli počas celého referenčného obdobia alebo jeho časti, uzavreli tam manželstvo, mali tam deti, mali uzavreté dočasné zmluvy s inštitúciami a agentúrami Únie a zostali tam v období medzi týmito dvomi zmluvami.

111    Je pravda, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), žalobca spoznal svoju manželkou, ktorá je belgickou štátnou príslušníčkou, v Belgicku, zatiaľ čo v prejednávanej veci žalobca spoznal svoju manželku, francúzsku štátnu príslušníčku, vo Francúzsku predtým, ako odišiel pracovať do Komisie. V oboch prípadoch však dotknuté osoby žili počas celého alebo významnej časti referenčného obdobia v štáte výkonu práce so svojou manželkou a svojimi deťmi.

112    Je tiež pravda, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), žalobca počas obdobia medzi dvomi zmluvami uzatvorenými s Úniou, pracoval pre belgické agentúry dočasného zamestnávania, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa žalobca zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie v Belgicku. Tento rozdiel však nie je relevantný na určenie zvyčajného bydliska žalobcu. Súd Únie totiž nemôže spájať právne dôsledky, pokiaľ ide o príspevok na expatriáciu, s rozhodnutím zamestnanca zaevidovať sa v tom istom štáte ako uchádzač o zamestnanie (ako žalobca v prejednávanej veci) alebo pracovať pre inštitúciu Únie prostredníctvom agentúry dočasného zamestnávania, keďže toto rozhodnutie sa môže riadiť subjektívnymi dôvodmi, ktoré patria do súkromného života, a z tohto dôvodu nemôžu byť zohľadnené na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku (pozri bod 89 vyššie).

113    Relevantná nie je ani skutočnosť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2018, Quadri di Cardano/Komisia (T‑273/17, EU:T:2018:480), žalobca predtým poberal príspevok na expatriáciu protiprávne. Ako totiž bolo rozhodnuté v bode 112 tohto rozsudku, v prípade neexistencie kontinuity rôznych zmlúv medzi žalobcom a inštitúciami a agentúrami Únie musí byť nárok na túto náhradu opäť posúdený pri každom novom nástupe dotknutej osoby do služby. Skutočnosť, že predtým protiprávne poberal príspevok na expatriáciu, nemôže mať vplyv na rozhodnutia, ktoré boli následne prijaté v súvislosti s týmto príspevkom pre dotknutého úradníka alebo zamestnanca. Za týchto podmienok Všeobecný súd nerozumie, ako by táto okolnosť mohla byť tvrdením pre posúdenie, ktoré má vykonať orgán v inom prípade.

114    Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť.

–       O dôsledkoch, ktoré podľa žalobcu vyplývajú zo stanoviska prijatého Komisiou

115    Podľa žalobcu stanovisko Komisie spočívajúce v tom, že mu odmietla príspevok na expatriáciu, viedlo k výsledkom, ktoré sú pre Úniu a jej úradníkov alebo zamestnancov neuspokojivé. Na podporu svojho stanoviska žalobca uvádza štyri nasledujúce tvrdenia:

–        stačilo by, aby Komisia svojvoľne odložila nástup zamestnanca, ktorý v súlade so zákonom poberal príspevok na expatriáciu v rámci predchádzajúcej zmluvy, aby ho zbavila tohto príspevku,

–        zamestnanci by boli povzbudzovaný k tomu, aby vynaložili náklady na presťahovanie do iného štátu, aby naďalej poberali príspevok na expatriáciu, na ktorý mali nárok pri predchádzajúcom prijatí do zamestnania, hoci už prijali ponuku zamestnania s účinnosťou o niekoľko mesiacov neskôr v agentúre nachádzajúcej sa na tom istom mieste,

–        článok 27 služobného poriadku, podľa ktorého majú byť úradníci prijatí na čo najširšom geografickom základe, by nebol dodržaný, keďže zmluvným zamestnancom so skúsenosťami v inštitúciách Únie by hrozilo, že sa vzdajú svojej profesijnej kariéry v rámci inštitúcií Únie, aby sa vrátili do svojich krajín pôvodu,

–        kontext, v ktorom bol vypracovaný článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, sa uplynutím času podstatne zmenil; v súčasnosti je zriedkavejšie začať pracovať pre inštitúcie Únie hneď ako úradník.

116    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

117    Od Všeobecného súdu vyžaduje nasledujúce odpovede.

118    Prvé dve tvrdenia sú založené na predpoklade, že žalobca nemohol nadviazať trvalé vzťahy so štátom výkonu práce počas obdobia, keď pracoval ako zmluvný zamestnanec pre Komisiu.

119    Z bodov 75 až 93 vyššie pritom vyplýva, že v určitom okamihu počas obdobia, keď žalobca pracoval pre Komisiu, premiestnil svoje zvyčajné bydlisko do Belgicka.

120    Keďže žalobcu treba považovať za osobu, ktorá mala zvyčajné bydlisko v Belgicku počas obdobia, keď bol v služobnom pomere v rámci Komisie, nemôže sa domáhať príspevku na expatriáciu, aj keby sa presťahoval do Francúzska v období od 1. mája 2019 do 31. augusta 2019.

121    Za týchto podmienok inštitúcia alebo agentúra Únie nie je v podobných prípadoch povzbudzovaná k tomu, aby odložila nástup zamestnanca, ktorý v súlade so zákonom poberal príspevok na expatriáciu v rámci predchádzajúcej zmluvy, do služby, aby ho zbavila tohto príspevku.

122    V každom prípade inštitúcia alebo agentúra, ktorá by takto konala len na tento účel, by nesplnila povinnosť starostlivosti, ktorou sa musia riadiť jej rozhodnutia. Táto povinnosť najmä znamená, že inštitúcia alebo agentúra musí pri rozhodovaní o situácii úradníka vziať do úvahy všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre jeho rozhodnutie určujúce, a že pri tomto rozhodovaní musí prihliadať nielen na služobný záujem, ale aj na záujem dotknutého úradníka alebo zamestnanca (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, EU:C:1980:139, bod 22, a z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, EU:C:1994:273, bod 38).

123    Rovnako by bolo zbytočné, aby tento zamestnanec vynaložil náklady na presťahovanie do iného štátu, aby mohol naďalej poberať príspevok, na ktorý mal nárok pri predchádzajúcom prijatí do zamestnania.

124    Pokiaľ ide o tretie tvrdenie uvádzané žalobcom, treba uviesť, že z dôvodov uvedených v súvislosti s prvými dvomi tvrdeniami neexistuje hrozba, že zamestnanci, ktorí majú skúsenosti v rámci týchto inštitúcií alebo agentúr, sa po prerušení medzi dvomi zmluvami vzdajú svojej profesijnej kariéry z jediného dôvodu, že v rámci nového zamestnania stratia nárok na príspevok na expatriáciu. V každom prípade článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku má za cieľ zabezpečiť medzinárodný charakter inštitúcií. Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť.

125    To isté platí aj pre štvrté tvrdenie žalobcu. Aj za predpokladu, že by toto tvrdenie bolo preukázané, zmeny konštatované v profesijnej kariére úradníkov nemôžu mať vplyv na uplatnenie pravidiel, ktorých zákonnosť nie je spochybnená, keďže súd Únie nemá právomoc z vlastnej iniciatívy zmeniť podmienky, za ktorých sa má príspevok na expatriáciu platiť.

126    Tvrdenia žalobcu uvedené v bode 115 vyššie tak musia byť zamietnuté.

127    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba rozhodnúť, že žalobca nepreukázal, že mal počas celého rozhodujúceho obdobia zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

128    V dôsledku toho treba jediný žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu zamietnuť.

 O trovách

129    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

130    Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      LF znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Gervasoni

Nihoul

Frendo

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. septembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.