Language of document : ECLI:EU:C:2018:816

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 4. októbra 2018 (1)

Vec C420/16 P

BalázsÁrpád Izsák,

Attila Dabis

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Občianska iniciatíva ,Politika súdržnosti pre rovnosť regiónov a zachovanie regionálnych kultúr‘ vyzývajúca Komisiu na predloženie legislatívneho návrhu integrujúceho regióny s národnostnou menšinou do politiky súdržnosti Únie – Žiadosť o registráciu – Zamietnutie Komisiou – Článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 211/2011 – Návrh zjavne mimo rámca právomocí Komisie – Zjavná povaha – Dôkazné bremeno – Článok 174 ZFEÚ – Článok 167 ZFEÚ – Článok 19 ods. 1 ZFEÚ“






I.      Úvod

1.        V tejto veci sa páni Balázs‑Árpád Izsák a Attila Dabis domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2016:282) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2013) 4975 final z 25. júla 2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť o registráciu európskej iniciatívy občanov „Politika súdržnosti pre rovnosť regiónov a zachovanie regionálnych kultúr“, predložená Európskej komisii 18. júna 2013 (ďalej len „sporné rozhodnutie“ alebo „zamietavé rozhodnutie“).

2.        Hlavná otázka vzniknutá v tomto odvolaní sa týka výkladu, pre ktorý Všeobecný súd potvrdil rozhodnutie Komisie zamietnuť návrh európskej iniciatívy občanov (ďalej len „návrh EIO“), teda že bola „zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv“ v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (ďalej len „nariadenie č. 211/2011“)(2).

3.        V prvom rade si myslím, že vzhľadom na formuláciu niektorých odvolacích dôvodov, ktoré sa môžu javiť ako všeobecné, je väčšina z nich buď neprípustná, alebo nedôvodná.

4.        Ako však uvediem nižšie v mojej analýze, domnievam sa, že treba vyhovieť prvému a tretiemu odvolaciemu dôvodu, vnímaným ako celok. Všeobecný súd neprávom zamietol v plnom rozsahu výhrady založené na nesprávnom výklade článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ a článku 174 ZFEÚ, ako aj článku 3 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1059/2003 z 26. mája 2003 o zostavení spoločnej nomenklatúry územných jednotiek pre štatistické účely (NUTS)(3), v spojení s odôvodnením 10 tohto nariadenia, a potvrdil sporné rozhodnutie zamietajúce zaregistrovať návrh. Napadnutý rozsudok teda bude musieť podľa mňa byť v tomto rozsahu zrušený.

II.    Okolnosti predchádzajúce sporu, sporné rozhodnutie a napadnutý rozsudok

5.        Dňa 18. júna 2013 páni Izsák a Dabis (ďalej len „odvolatelia“), spojení s piatimi ďalšími osobami, predložili Komisii návrh EIO, nazvaný „Politika súdržnosti pre rovnosť regiónov a zachovanie regionálnych kultúr“. Cieľom návrhu EIO bolo, aby „politika súdržnosti Únie prikladala mimoriadnu pozornosť regiónom, ktorých etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky sa odlišujú od okolitých regiónov“(4).

6.        Dňa 25. júla 2013 Komisia po tom, ako pripomenula znenie článku 4 ods. 2 nariadenia č. 211/2011, vykonala preskúmanie najmä ustanovení ZFEÚ, na ktoré sa odvolával návrh EIO, ako aj „všetkých ostatných možných právnych základov“ a odmietla zaregistrovať návrh EIO odvolateľov z dôvodu, že tento návrh je zjavne mimo rámca jej právomocí umožňujúcich jej predložiť návrh právneho aktu Únie na účely uplatnenia Zmlúv v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. b) a článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 211/2011.(5)

7.        Dňa 27. septembra 2013 podali odvolatelia na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Jediným žalobným dôvodom sa domáhali určenia, že Komisia porušila článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, pričom tento dôvod bol rozdelený na viacero výhrad. Výhrady boli založené po prvé na nesprávnom výklade článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ a článku 174 ZFEÚ, ako aj článku 3 ods. 5 nariadenia č. 1059/2003 v spojení s odôvodnením 10 tohto nariadenia, po druhé, na nesprávnom výklade článku 167 ZFEÚ, po tretie na nesprávnom výklade článku 19 ods. 1 ZFEÚ, po štvrté na nesprávnom zohľadnení informácií neuvedených v článku 4 ods. 1 a 2 nariadenia č. 211/2011 a po piate na zneužití právomoci a porušení zásady riadnej správy vecí verejných.(6)

8.        V napadnutom rozsudku Všeobecný súd skúmal rôzne výhrady uvádzané odvolateľmi v rámci ich jediného žalobného dôvodu a potom žalobu zamietol a zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

III. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

9.        Odvolatelia podali 28. júla 2016 proti napadnutému rozsudku odvolanie. Vo svojich návrhoch sa odvolatelia domáhajú, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil v plnom rozsahu napadnutý rozsudok, rozhodol vo veci samej a zrušil sporné rozhodnutie, a subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu, ak Súdny dvor dospeje k záveru, že vec nie je v takom stave, že sa o nej dá rozhodnúť, ako aj zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

10.      Komisia vyzýva Súdny dvor, aby zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

11.      Rumunská a slovenská vláda, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie podané odvolateľmi a zaviazal ich na náhradu trov konania.

12.      Maďarská vláda, ktorá takisto vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania, navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol vo veci samej alebo, keby Súdny dvor dospel k záveru, že podmienky na to nie sú splnené, vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej.

13.      Odvolatelia v rámci návrhu, aby sa konalo pojednávanie, takisto predložili tri dodatočné dôvody a na základe týchto dôvodov alebo iných dôvodov uvádzaných v odvolaní navrhujú zrušiť napadnutý rozsudok. Komisia písomne odpovedala v pripomienkach tak, že dodatočné dôvody sú v zásade neprípustné a subsidiárne nedôvodné.

14.      Účastníci konania s výnimkou slovenskej vlády, ktorej zástupca sa nezúčastnil na pojednávaní, boli vypočutí na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa konalo 3. apríla 2018.

IV.    Právne posúdenie

 Úvodné úvahy

15.      Odvolatelia na podporu svojho odvolania uviedli päť dôvodov, ako aj v už uvedenom návrhu na nariadenie pojednávania tri dodatočné dôvody. Prvý dôvod sa týka porušenia článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 92 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu zo 4. marca 2015 (ďalej len „Rokovací poriadok Všeobecného súdu“)(7). Druhý dôvod je založený na porušení článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. Tretí dôvod je založený na porušení článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ a článku 174 ZFEÚ. Štvrtý dôvod sa týka porušenia článkov 7 a 167 ZFEÚ, článku 3 ods. 3 ZEÚ, článku 22 Charty, ako aj ustanovení týkajúcich sa zákazu diskriminácie. Piaty dôvod je založený na nesprávnom výklade pojmu zneužitie práva, keď Všeobecný súd rozhodol o trovách konania. Tri dodatočné dôvody sú založené na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ako aj na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a nakoniec na tom, že nedošlo k čiastočnej registrácii návrhu EIO.

16.      Hoci odvolanie je štruktúrované do piatich dôvodov a troch dodatočných dôvodov, domnievam sa, že tieto návrhy treba zamerať na analýzu druhého až štvrtého dôvodu. Okrem toho si myslím, že treba reorganizovať odvolanie tak, že sa spoja prvý a tretí dôvod, ktoré sa v podstate týkajú dôkazného bremena, ktoré v napadnutom rozsudku znášali odvolatelia.

17.      Najprv treba poznamenať, že odvolacie dôvody ako celok sú sústredené okolo podmienky uvedenej v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 a preskúmania, ktoré vykonal Všeobecný súd, pokiaľ ide o posúdenie vykonané Komisiou, týkajúce sa toho, čo je mimo rámca jej právomocí.

18.      V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že ako vyplýva z odôvodnenia 4 a článku 4 ods. 1 posledného pododseku nariadenia č. 211/2011, Komisia je v rámci tohto postupu registrácie povinná poskytnúť súčinnosť a poradenstvo organizátorom európskej iniciatívy občanov (ďalej len „EIO“ alebo „občianska iniciatíva“), najmä pokiaľ ide o kritériá registrácie. Treba ďalej uviesť, že ako bolo pripomenuté v odôvodnení 10 tohto nariadenia, rozhodnutie týkajúce sa registrácie návrhu EIO v zmysle článku 4 uvedeného nariadenia sa musí prijať v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných, s ktorou je spojená najmä povinnosť, aby príslušná inštitúcia vykonala pozorné a nestranné preskúmanie, ktoré zohľadní okrem toho všetky relevantné prvky predmetného prípadu. Tieto požiadavky, inherentné zásade riadnej správy vecí verejných, sa uplatňujú všeobecne na konanie správnych orgánov Únie v jej vzťahoch s verejnosťou, a preto takisto v kontexte práva predložiť EIO ako nástroj účasti občanov na demokratickom živote Únie.(8)

19.      Treba mať na pamäti, že v súlade s cieľmi sledovanými týmto nástrojom, tak ako sú uvedené v odôvodneniach 1 a 2 nariadenia č. 211/2011 a spočívajú najmä v povzbudzovaní účasti občanov a v tom, aby sa Únia stala dostupnejšou, podmienka registrácie stanovená v článku 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia sa musí vykladať a uplatňovať Komisiou, ktorá dostala návrh EIO, takým spôsobom, aby sa zabezpečila ľahká prístupnosť k EIO.(9) Z cieľov odôvodnenia 2 uvedeného nariadenia takisto vyplýva, že postupy a podmienky požadované pre EIO by mali byť jasné, jednoduché a ľahko uplatniteľné a primerané povahe EIO. Požadované postupy a podmienky by mali zabezpečovať primeranú rovnováhu medzi právami a povinnosťami.(10)

20.      Iba ak je návrh EIO vzhľadom na svoj predmet a ciele, tak ako vyplývajú z povinných, prípadne doplňujúcich informácií, ktoré poskytli organizátori na základe prílohy II nariadenia č. 211/2011, zjavne mimo rámca právomocí(11), na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv, môže Komisia zamietnuť registráciu tohto návrhu EIO na základe článku 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia.(12)

21.      Vzhľadom na tieto úvahy treba skúmať odvolacie dôvody.

A.      O prvom a treťom odvolacom dôvode, založených na porušení článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, článku 174 ZFEÚ a rozdelení dôkazného bremena

1.      Napadnutý rozsudok

22.      Podľa znenia bodu 81 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že odvolatelia nepreukázali, že vykonávanie politiky súdržnosti Únie tak zo strany Únie, ako aj zo strany členských štátov ohrozuje špecifické charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou.(13) Navyše Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolatelia nepreukázali ani to, že etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou by sa mohli považovať za závažné a trvalé demografické znevýhodnenie v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ.

23.      Všeobecný súd následne vykonal v bode 86 napadnutého rozsudku analýzu článku 174 tretieho odseku ZFEÚ(14) a článku 121 ods. 4(15) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006(16) (ďalej len „nariadenie č. 1303/2013“), v ktorej konštatoval, že tieto ustanovenia neobsahujú v pojme „znevýhodnenie“ znevýhodnenia vyplývajúce z etnických, kultúrnych, náboženských či jazykových charakteristík regiónov s národnostnou menšinou.

24.      Všeobecný súd dodal v bode 87 napadnutého rozsudku, že „dokonca za predpokladu, že [tieto] charakteristiky by mohli byť analyzované ako špecifické demografické údaje predmetných regiónov, nie je preukázané, že v porovnaní s okolitými regiónmi systematicky predstavujú znevýhodnenie pre hospodársky rozvoj uvedených regiónov“. Všeobecný súd iste uznal, že jazykové rozdiely môžu byť dôvodom určitých zvýšených nákladov súvisiacich s transakciami alebo určitých ťažkostí pri zamestnávaní. Dospel však k záveru, že môžu takisto poskytovať regiónom s národnostnou menšinou určité komparatívne výhody, ako je určitá turistická príťažlivosť alebo mnohojazyčnosť.

2.      Zhrnutie argumentácie účastníkov konania

25.      Prvý odvolací dôvod musí byť podľa mňa preformulovaný, pretože odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd bez toho, aby im vopred oznámil rozsah dôkazného bremena, rozhodol tak, ako už bolo uvedené v bodoch 81 a 85 napadnutého rozsudku, a potom v bode 89 napadnutého rozsudku zamietol výhrady odvolateľov z dôvodu nedostatku dôkazov. Tretí odvolací dôvod predstavuje rozšírenie prvého odvolacieho dôvodu.

26.      V prvom rade odvolatelia, ktorých v podstate podporuje maďarská vláda, tvrdia, že Všeobecný súd predtým, ako vyhlásil napadnutý rozsudok, neoznámil účastníkom konania, že majú predložiť dôkaz o tom, že realizácia politiky súdržnosti Únie tak Úniou, ako aj členskými štátmi ohrozuje špecifické charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou (bod 81 napadnutého rozsudku) a že etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou možno považovať za demografické znevýhodnenie (bod 85 napadnutého rozsudku). V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 87 napadnutého rozsudku vychádzal z domnienok. Kým v bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd považoval výpočet uvedený v článku 174 treťom odseku ZFEÚ za vyčerpávajúci, na druhej strane v bode 87 napadnutého rozsudku implicitne uznal možnosť jeho rozšírenia. Všeobecný súd teda prijal dvojzmyselné odôvodnenie.

27.      V druhom rade odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty(17) a zásadu kontradiktórnosti, ako aj článok 92 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu(18). Podľa odvolateľov, ktorí citujú najmä rozsudok z 21. februára 2013, Banif Plus Bank (C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 29)(19), na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivý proces treba, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak k skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania.

28.      V treťom rade Všeobecný súd takisto nesprávne odmietol zohľadniť štatistické údaje predstavené v návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Judeţul Covasna (department Covasna, Rumunsko) a obec Debraď (Slovensko) (ďalej spoločne len „návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania podané v konaní na prvom stupni“), preukazujúce, že regióny s národnostnou menšinou trpia demografickým znevýhodnením.

29.      Komisia, ako aj rumunská a slovenská vláda vyhlasujú, že tieto výhrady nie sú dôvodné. Podľa Komisie prináleží v zásade osobe, ktorá uplatňuje určité skutkové okolnosti na podporu svojho návrhu, aby poskytla dôkaz o tom, že sú skutočné.

30.      Komisia poznamenáva, že v bodoch 80 až 89 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nevnímal v podstate okolnosti uvedené v bodoch 80 a 85 tohto rozsudku ako skutkové okolnosti v zmysle pravidiel upravujúcich dôkazné bremeno a vykonávanie dôkazov. Všeobecný súd naopak vykonal výklad relevantných právnych noriem a potom dospel v bode 84 uvedeného rozsudku k záveru, že ani článok 2 ZEÚ, ani článok 21 ods. 1 Charty, ani žiadne iné ustanovenie práva Únie, ktorého cieľom je boj proti diskriminácii, najmä ustanovenia založené na príslušnosti k určitej národnostnej menšine, neumožňujú Komisii navrhnúť v rámci politiky súdržnosti Únie právny akt Únie, ktorého cieľ a obsah by zodpovedali tým, ktoré boli uvedené v navrhovanom akte.

31.      Komisia uplatnila v predmetnom prípade výklad, ktorý prijal Všeobecný súd v rozsudku z 19. apríla 2016, Costantini/Komisia (T‑44/14, EU:T:2016:223, body 16 až 18). V týchto bodoch Všeobecný súd v podstate pripomenul, že podľa článku 5 ZEÚ zásada prenesenia právomocí upravuje vymedzenie právomocí Únie a že podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ každá inštitúcia koná v medziach prenesených právomocí, ktoré jej boli zverené v Zmluvách. Do tohto kontextu teda zapadá článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že Komisia s cieľom posúdiť, či návrh EIO nie je zjavne mimo rámca jej prenesených právomocí, vykoná prvé preskúmanie prvkov, ktoré má k dispozícii, pričom treba uviesť, že z článku 10 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia vyplýva, že sa predpokladá vykonanie úplnejšieho preskúmania v prípade registrácie návrhu EIO.

3.      Posúdenie

32.      V prvom rade sa domnievam, že výhrada týkajúca sa prípustnosti dôkazov obsiahnutých v návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania podaných v konaní na prvom stupni je zjavne nedôvodná. Treba uviesť, že tieto dôkazy obsahujú štatistické údaje, ktoré už boli uvedené v návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, podaných v konaní na prvom stupni, pričom predseda prvej komory Všeobecného súdu tieto návrhy zamietol uznesením z 18. mája 2015, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2015:325, neuverejnené). Tieto dôkazy sú opäť pripojené v prílohe k tomuto odvolaniu. V predmetnom prípade, keďže návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania podané v konaní na prvom stupni boli zamietnuté, nemožno vytýkať Všeobecnému súdu, že nezohľadnil štatistické údaje uvedené v týchto návrhoch v rámci svojho rozhodnutia vo veci samej, teda v napadnutom rozsudku. Tieto dôkazné ponuky nemožno zohľadniť ani v štádiu odvolania, keďže Súdny dvor môže preskúmať len dôvodnosť rozhodnutia Všeobecného súdu vzhľadom na skutkové a právne okolnosti vzťahujúce sa na predmet sporu na Všeobecnom súde.(20)

33.      V druhom rade treba odmietnuť výhradu týkajúcu sa v podstate porušenia článku 92 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa článku 92 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu: „Všeobecný súd uznesením určí, ktoré dôkazné prostriedky považuje za účelné vykonať, a uvedie skutočnosti, ktoré nimi majú byť dokázané.“ Odvolatelia si však vyložili článok 92 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku nesprávnym spôsobom, pretože Všeobecný súd nemá povinnosť voči odvolateľom, ktorá by pozostávala v tom, aby ich vyzval na spresnenie dôkazov, ktoré títo poslední uvedení musia predložiť. Všeobecný súd totiž môže v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania(21) prijať z vlastného podnetu dôkazné opatrenia uvedené v článku 91 uvedeného rokovacieho poriadku. Z judikatúry, s ktorou súhlasím, však vyplýva, že Všeobecný súd je jediným súdom, ktorý posúdi prípadnú potrebu doplniť informácie, ktoré má o veci, ktorú prejednáva.(22) „Okrem toho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania nariadené Všeobecným súdom…, v súlade s článkom 91… patria do diskrečnej právomoci Všeobecného súdu. V dôsledku toho sa môže Všeobecný súd voľne rozhodnúť, či treba, alebo nie nariadiť takéto opatrenia“(23).

34.      Výhrada odvolateľov, podľa ktorej ich mal Všeobecný súd vyzvať na poskytnutie dodatočných dôkazov o svojich tvrdeniach, musí byť teda zamietnutá.

35.      Na druhej strane v treťom a poslednom rade sa domnievam, že dôvodu založenému v podstate na porušení článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ(24), článku 174 ZFEÚ a rozdelení dôkazného bremena, tak ako vyplýva z článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, treba vyhovieť.

36.      Pripomínam, že podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 211/2011 Komisia odmietne zaregistrovať návrh EIO, najmä ak podmienka článku 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia nie je splnená. Ako uvádzajú v tejto súvislosti odvolatelia, z doslovného výkladu uvedeného nariadenia totiž vyplýva, že Komisia môže zamietnuť zaregistrovať návrh EIO iba z dôvodu nedostatku právomoci v danej oblasti, ktorý je zjavný.(25) Príslovka „zjavne“ vedie v prvom rade k prvému preskúmaniu, ktoré umožňuje odmietnuť návrhy EIO, ktoré zjavne nepatria do žiadnych z ustanovení Zmlúv, ktoré by umožňovali založiť právomoc Únie(26), pričom treba spresniť, že v prípade registrácie návrhu sa predpokladá úplnejšie preskúmanie.(27)

37.      Na to, aby bola splnená negatívna podmienka zakotvená v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, musia organizátori spresniť v návrhu EIO, že táto podmienka patrí do rámca právomocí Komisie, pričom navrhnú ustanovenia, ktoré považujú za relevantné na založenie právomoci Komisie. Na druhej strane Komisia a potom Všeobecný súd musia preskúmať, či táto záporná podmienka bola naozaj splnená.

38.      V dôsledku toho to znamená, že, po prvé, v prípade pochybností, pokiaľ ide o cieľ a účel návrhu EIO, ktoré potenciálne patria do právomocí Komisie, Komisia musí zaregistrovať návrh EIO. Po druhé, ak tento návrh spadá mimo rámca právomocí Komisie, ale dôkaz zjavnej povahy Komisia nepredložila, návrh EIO môže byť zaregistrovaný. Po tretie, návrh EIO musí patriť do rámca právomocí Komisie, ale nemožno od organizátorov požadovať, aby preukázali, že zjavne patrí do rámca právomocí Komisie.

39.      Vzhľadom na to treba posúdiť preskúmanie vykonané Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku, týkajúce sa toho, či ide o prípad „zjavne mimo rámca právomocí Komisie“.

40.      Všeobecný súd v prvom rade v bode 60 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že podľa článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 musí Komisia vykonať prvé preskúmanie prvkov, ktoré má k dispozícii, aby posúdila, či návrh EIO nepatrí zjavne do rámca jej právomocí. V bode 61 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že mu prináleží v predmetnom prípade určiť, či Komisia správne uplatnila podmienku uvedenú v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

41.      Tieto posúdenia nie sú spochybnené odvolateľmi a treba uviesť, že sú analogické s tými, ktoré uviedol Všeobecný súd v rozsudku z 19. apríla 2016, Costantini/Komisia (T‑44/14, EU:T:2016:223, body 16 až 18), na ktorý odkazuje Komisia vo svojich písomnostiach.

42.      Hoci netreba nič zopakovať, pokiaľ ide o tieto zásady, ktoré musia viesť tak Komisiu, ako aj Všeobecný súd, neprinášajú riešenie vo veci samej, a to na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia vo vyjadrení k odvolaniu.

43.      V druhom rade Všeobecný súd vykonal v bodoch 64 až 71 napadnutého rozsudku posúdenie dôvodnosti sporného rozhodnutia vzhľadom na ustanovenia, voči ktorých nesprávnemu výkladu namietali odvolatelia v konaní na prvom stupni.(28) Na základe týchto úvah Všeobecný súd v bode 72 tohto rozsudku dospel k záveru, pokiaľ ide o právny základ, že Komisia v spornom rozhodnutí správne usúdila, že „články 174, 176 až 178 ZFEÚ nemôžu predstavovať právny základ pre prijatie… navrhovaného aktu“. V bodoch 73 až 76 uvedeného rozsudku Všeobecný súd rozvinul analýzu Komisie obsiahnutú v spornom rozhodnutí, čím potvrdil toto rozhodnutie, a dospel k záveru, že „normotvorca Únie nemôže bez porušenia článku 4 ods. 2 ZEÚ(29) prijať akt, ktorý by… definoval regióny s národnostnou menšinou, ktorým by sa mala v rámci politiky súdržnosti Únie venovať mimoriadna pozornosť, na základe autonómnych kritérií, a teda bez ohľadu na politickú, administratívnu a inštitucionálnu situáciu existujúcu v dotknutých členských štátoch“.

44.      V treťom rade však Všeobecný súd spresnil svoju analýzu, keď uviedol, že „v každom prípade“ v bode 77 napadnutého rozsudku, dokonca za predpokladu, že „regióny s národnostnou menšinou [by mohli] zodpovedať administratívnym jednotkám existujúcim v dotknutých členských štátoch alebo spojeniam takýchto jednotiek, treba poznamenať, že zachovanie špecifických… charakteristík týchto regiónov nie je cieľom, ktorý by mohol odôvodňovať prijatie právneho aktu Únie na základe článk[u 174 ZFEÚ]“. Podľa Všeobecného súdu ciele článku 174 ZFEÚ nezodpovedajú cieľom návrhu EIO, teda zachovaniu charakteristík regiónov s národnostnou menšinou, pretože opatrenia prijaté na základe tohto článku majú za cieľ podporu harmonického celku celej Únie a najmä znižovanie rozdielu medzi úrovňami rozvoja rôznych regiónov a zmenšovanie oneskorenia regiónov, ktoré sú najmenej uprednostňované, tak, že sa im venuje osobitná pozornosť. V bode 79 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uznal, že odvolatelia tvrdia, že realizácia aktuálnej politiky súdržnosti nespĺňa jej ciele. V bode 85 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd uviedol, že odvolatelia nepreukázali, že charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou by sa mohli považovať za závažné a trvalé znevýhodnenie v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ. Napriek tejto dôkaznej úrovni, nedostatočnej pre Všeobecný súd, v bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd, rozhodujúc vzhľadom na znenie článku 174 tretieho odseku ZFEÚ a znenie článku 121 ods. 4 nariadenia č. 1303/2013(30), dospel k záveru, že nemožno vyvodiť zo sekundárneho práva alebo z ustanovenia Zmlúv, že „pojem ,závažné a trvalé demografické znevýhodnenie‘ v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ by mohol zahŕňať špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou“.

45.      V štvrtom rade v bode 87 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „dokonca za predpokladu, že uvedené charakteristiky by mohli byť analyzované ako špecifické demografické údaje predmetných regiónov, nie je preukázané, že v porovnaní s okolitými regiónmi systematicky(31) predstavujú znevýhodnenie pre hospodársky rozvoj uvedených regiónov“. Iste, Všeobecný súd pripustil, že „rozdiely, najmä jazykové, medzi regiónmi a okolitými regiónmi môžu byť dôvodom určitých zvýšených nákladov súvisiacich s transakciami alebo určitých ťažkostí [so zamestnávaním]“. Dospel však k záveru, že „špecifické charakteristiky týchto regiónov im tiež môžu udeľovať určité komparatívne výhody, ako je určitá turistická príťažlivosť alebo mnohojazyčnosť“.

46.      Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že „pri absencii akéhokoľvek dôkazu predloženého [odvolateľmi] nie je teda žiadny dôvod predpokladať, že v porovnaní s hospodárskym rozvojom okolitých regiónov špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou systematicky znevýhodňujú ich hospodársky rozvoj, tak[, že by] tieto charakteristiky [bolo možné] kvalifikovať ako ,závažné a trvalé demografické znevýhodnenie‘ v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ“.

47.      Celá štruktúra odôvodnenia Všeobecného súdu podľa mňa preukazuje nesprávny výklad článku 174 tretieho odseku ZFEÚ v spojení s prevrátením dôkazného bremena prináležiaceho Komisii v neprospech odvolateľov.

48.      V tejto súvislosti pripomínam, že článok 174 ZFEÚ stanovuje, že Únia „na podporu celkového harmonického rozvoja Únie rozvíja a uskutočňuje činnosti vedúce k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti. Únia sa predovšetkým zameriava na znižovanie rozdielov medzi úrovňami rozvoja v jednotlivých regiónoch a zaostalosti v najviac znevýhodnených regiónoch. V rámci dotknutých regiónov je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť vidieckym regiónom, regiónom zasiahnutým zmenami v priemysle a regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami, ako sú najsevernejšie regióny s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva, ostrovné, cezhraničné a horské regióny“.

49.      Ako odvolatelia správne uviedli, zo znenia článku 174 tretieho odseku ZFEÚ totiž vyplýva, že vymenováva nevyčerpávajúcim spôsobom dotknuté regióny tak, že používa pojem „ako sú“.

50.      V bode 86 napadnutého rozsudku dospel Všeobecný súd k záveru, že zoznam dotknutých regiónov mal vyčerpávajúcu povahu, kým v bode 72 tohto rozsudku tým, že odkázal na sporné rozhodnutie, potvrdil posúdenie Komisie, podľa ktorého išlo o zoznam znevýhodnení, ktorý bol vyčerpávajúci.

51.      Pokiaľ ide o zoznam znevýhodnení, článok 174 tretí odsek ZFEÚ vymenúva dva ich typy, teda regióny „znevýhodnen[é] prírodnými… podmienkami“ alebo „závažne a trvalo znevýhodnen[é]… demografickými podmienkami“. Vyčerpávajúca povaha typu znevýhodnenia však neznamená, že regióny s národnostnou menšinou nemôžu splniť druhé znevýhodnenie uvedené v tomto ustanovení. Ako už totiž bolo uvedené, zoznam oprávnených regiónov nie je vyčerpávajúci, ako to preukazuje používanie pojmu „ako sú“. Všeobecný súd však tým, že považoval vymenovanie regiónov uvedených v článku 174 treťom odseku ZFEÚ za vyčerpávajúce, zrušil akúkoľvek možnosť pre regióny s národnostnou menšinou, aby sa mohli domáhať, že v ich prípade možno uplatniť politiky, ktoré vyplývajú z článku 174 ZFEÚ.

52.      V prípade neexistencie takejto chyby vo výklade nemožno vylúčiť, že návrh EIO sa situuje v rámci právomocí Komisie. Ako som už zdôraznil v bode 38 týchto návrhov, keď návrh EIO potenciálne patrí do právomocí Komisie, Komisia by ho mala zaregistrovať.

53.      Táto chyba je o to flagrantnejšia, že Všeobecný súd potvrdil zamietavé rozhodnutie, keď zdôraznil, že návrh EIO sledoval redefinovanie pojmu „región“ bez ohľadu na politickú, správnu a inštitucionálnu situáciu existujúcu v členských štátoch – čo je situácia, ktorú by Politika súdržnosti mala rešpektovať, –, pričom článok 174 tretí odsek ZFEÚ zahŕňa v kategórii regiónov dotknutých touto politikou „cezhraničné regióny.“

54.      Tým, že článok 174 tretí odsek ZFEÚ používa túto terminológiu, môže potenciálne predstavovať právny základ pre posilnenie súdržnosti regiónov prekračujúcich národné hranice.

55.      Za týchto podmienok na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 72 napadnutého rozsudku, článok 174 tretí odsek ZFEÚ môže predstavovať primeraný právny základ pre registráciu návrhu EIO. Ako som už totiž uviedol v bode 38 týchto návrhov, táto jednoduchá možnosť stačí na splnenie podmienky stanovenej v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

56.      Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bodoch 81, 85, 87 a 89 napadnutého rozsudku, neprináleží odvolateľom preukázať, že charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou by mohli predstavovať závažné a trvalé demografické znevýhodnenie v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ, ale skôr Komisii prináleží predložiť dôkaz, že návrh EIO bol zjavne mimo rámca jej právomocí.

57.      Skutočnosť, že návrh EIO by mohol potenciálne patriť do rámca právomocí Komisie, je postačujúca.

58.      Dodávam, že obsah návrhu EIO je relatívne obmedzený z hľadiska formátu. Z prílohy II nariadenia č. 211/2011, nazvanej „Informácie, ktoré sa požadujú pri registrácii navrhovanej iniciatívy občanov“, vyplýva, že predmet návrhu musí mať maximálne 200 znakov a že opis jeho cieľov maximálne 500 znakov. Tieto informácie sú povinné. Fakultatívne môžu organizátori, ak chcú, doplniť dodatočné informácie, ako aj predložiť návrh právneho aktu, ktorý môže byť súčasťou príloh.

59.      Návrh EIO je takisto obmedzený, pokiaľ ide o jeho podstatu, pretože ako bolo predtým zdôraznené(32), je organizovaný občanmi, ktorí sú „laik[mi] v oblasti práva Únie“, ktorí nemôžu poznať všetky oblasti a politiky Únie. V porovnaní s európskymi a národnými inštitúciami organizátori nemajú všetky údaje, zdroje a prostriedky, ktoré by umožnili v predmetnom prípade predložiť dôkazy o znevýhodnení týchto regiónov, o tom, že realizáciou politiky súdržnosti Únie sa ohrozovali osobitné charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou, a o systematickej povahe tohto znevýhodnenia pre ich hospodársky rozvoj, aby bol čo najlepšie podložený ich návrh EIO.

60.      Vzhľadom na tieto úvahy by bolo osobitne nevhodné a neprimerané vyžadovať, aby zodpovednosť za takéto dôkazné bremeno znášali organizátori.(33)

61.      Navyše si kladiem otázku, aký dôkaz sa vyžadoval zo strany odvolateľov, keď Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, že vymenovanie regiónov uvedených v článku 174 treťom odseku ZFEÚ je vyčerpávajúce.

62.      Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že treba podľa mňa vyhovieť prvému a tretiemu odvolaciemu dôvodu, posudzovaným ako celok.

B.      O druhom odvolacom dôvode založenom na porušení článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011

63.      Druhý odvolací dôvod je rozdelený na dve časti. Prvá časť je založená na nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu, ktorý zhrnul nesprávne obsah návrhu EIO. Druhá časť sa týka nedostatku odôvodnenia Všeobecného súdu a porušenia článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

1.      O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, týkajúcej sa nesprávneho výkladu obsahu návrhu EIO

a)      Zhrnutie tvrdení účastníkov konania

64.      V prvom rade odvolatelia tvrdia, že obsah návrhu EIO a dodatočné informácie k nemu už boli zhrnuté nesprávnym spôsobom Všeobecným súdom v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku. Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd tým, že uznal argumentáciu Komisie, prisúdil návrhu nesprávny obsah, ktorý nevyplýva z návrhu EIO predloženého organizátormi. Všeobecný súd teda protiprávne zamietol žalobu podanú odvolateľmi. Odvolatelia v replike, podanej pred opravným uznesením z 20. júna 2017, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2017:429, neuverejneným, ďalej len „opravné uznesenie z 20. júna 2017“), trvajú na svojej výhrade a to nezávisle od jazykovej verzie napadnutého rozsudku, z ktorej Súdny dvor vychádza.(34)

65.      Ďalej, podľa odvolateľov je návrh EIO v súlade s odsekom 4 článku 11 ZEÚ(35), pretože spĺňa jeho prvú podmienku, teda že iniciatíva sa musí týkať otázky, v súvislosti s ktorou sa občania domnievajú, že právny akt Únie je potrebný na účely uplatnenia Zmlúv. Návrh EIO spĺňa takisto druhú podmienku, podľa ktorej musí Komisia mať právomoci umožňujúce jej predložiť vhodný návrh v súlade s článkom 11 ods. 4 ZEÚ, pričom registráciu nie je možné vylúčiť na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011(36). Odvolatelia totiž podrobne vysvetlili, že Komisia, keď vychádzala z pojmu „spoločná právomoc“, mohla predložiť návrh, ktorý patrí do právomoci Únie, vyplývajúcej zo zakladajúcich Zmlúv, a ktorý takisto zodpovedá návrhu EIO predloženému organizátormi. Organizátori neočakávali od obsahu aktu navrhovaného v EIO, aby uložil členským štátom povinnosť definovať tento pojem alebo zostaviť zoznam regiónov. To by dokonca ani nebolo potrebné, keďže Politika súdržnosti patriaca do právomoci spoločnej pre Úniu a členské štáty, po prvé, umožňuje Únii definovať pojem „región s národnostnou menšinou“ a hlavné rysy právneho rámca uplatniteľného na tieto regióny, po druhé, umožňuje členským štátom určiť tie z ich územných celkov, v prípade ktorých si želajú, aby sa na nich vzťahoval tento pojem definovaný predmetným právnym aktom, čím tento akt doplnia, a nakoniec po tretie, umožňuje určiť menovite v prílohe právneho aktu Komisie regióny považované členskými štátmi za regióny s národnostnou menšinou.

66.      Komisia, ktorú v konaní podporujú rumunská a slovenská vláda, tvrdí, že túto časť odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú a v každom prípade neúčinnú.

b)      Posúdenie

67.      Táto časť sa mi javí ako sčasti zjavne nedôvodná a sčasti zjavne neprípustná.

68.      V prvom rade odvolatelia tvrdia, že obsah a dodatočné informácie k návrhu EIO sú zhrnuté nesprávnym spôsobom v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku.

69.      V tejto súvislosti treba v prvom rad konštatovať, že odvolatelia neidentifikovali žiadny prvok napadnutého rozsudku, ktorý by bol takej povahy, aby podporil ich výhradu týkajúcu sa bodu 74 napadnutého rozsudku.(37)

70.      Pokiaľ ide o bod 73 druhú vetu napadnutého rozsudku, treba uviesť, že v tomto bode došlo k chybe v znení napadnutého rozsudku v jazyku konania, teda v maďarskom jazyku, ktorá bola opravená opravným uznesením z 20. júna 2017.

71.      Pred touto opravou znenie napadnutého rozsudku v maďarskom jazyku v bode 73 druhej vete uvádzalo, že „navrhovaný akt by mal najmä uložiť členským štátom dodržiavať svoje povinnosti voči národnostným menšinám,… definovať samotný pojem „región s národnostnou menšinou“, ktorý predstavuje tiež „región“ v zmysle článkov 174 až 178 ZFEÚ, a stanoviť menný zoznam regiónov s národnostnou menšinou…“(38).

72.      Znenie napadnutého rozsudku v maďarskom jazyku sa odlišovalo od všetkých ostatných lingvistických znení v tejto súvislosti tým, že vzbudzovalo dojem, že návrh EIO vyzýval v navrhovanom akte nie Úniu, ale členské štáty, aby definovali pojem „región s národnostnou menšinou“ a zostavili zoznam regiónov s národnostnou menšinou.(39)

73.      Hoci je pravda, že opravné uznesenie z 20. júna 2017 bolo prijaté v rámci písomnej časti konania prebiehajúcej v rámci tohto odvolania, odvolatelia aj tak po prijatí tohto uznesenia trvali na svojej výhrade smerovanej proti bodu 73 druhej vete napadnutého rozsudku v znení v maďarskom jazyku, hoci zjavná chyba obsiahnutá v tejto verzii bola správne opravená uvedeným uznesením.

74.      Táto výhrada, keďže je založená na nepresnom zhrnutí obsahu návrhu EIO, tak ako bol uvedený v pôvodnej verzii napadnutého rozsudku v maďarskom jazyku v bode 73 druhej vete, nemôže zjavne uspieť, pretože spočíva na nesprávnom konštatovaní skutkových okolností.

75.      Na účely rozhodnutia o prvom bode prvej časti v každom prípade dodávam, že tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého jednota judikatúry Súdneho dvora a zásada právnej istoty by boli zmarené, keby Súdny dvor dal prioritu inej jazykovej verzii, ako je tá, ktorá je v jazyku konania a ktorá jediná je autentická, nie je založené na správnych skutkových okolnostiach, pretože v uvedenom jazyku platí len tá verzia bodu 73 druhej vety napadnutého rozsudku, ktorá bola opravená opravným uznesením z 20. júna 2017.

76.      V druhom rade odvolatelia tvrdia, že konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia správne domnievala, že články 174 a 176 až 178 ZFEÚ nemôžu predstavovať právne základy na prijatie navrhovaného aktu, je založené na nesprávnom výklade článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. Jednak sa totiž občania domnievajú, že je potrebný právny akt. Jednak plánovaný akt patrí do politiky súdržnosti patriacej podľa odvolateľov pod spoločnú právomoc. Preto právny akt navrhovaný v návrhu EIO nenúti členské štáty definovať pojem „región s národnostnou menšinou“ alebo stanoviť zoznam regiónov.

77.      Iste, zo znenia článku 11 ods. 4 prvého pododseku ZEÚ vyplýva, že organizátori „vyzv[ú]… [K]omisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebný právny akt Únie“. Článok 11 ods. 4 druhý pododsek ZEÚ však stanovuje určité podmienky vyžadované na predloženie EIO Komisii, pričom ponecháva na nariadenie stanovené v článku 24 prvom odseku ZFEÚ ‑ nariadenie č. 211/2011 – stanovenie úplnej právnej úpravy postupov a podmienok EIO.

78.      Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právnych riešení žalobných dôvodov prejednaných pred súdmi rozhodujúcimi na prvom stupni.(40) Odvolanie je obmedzené na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch vyvodených z nedostatku právomoci Všeobecného súdu, procesných vád v konaní na Všeobecnom súde narúšajúcich záujmy účastníka konania alebo porušenia práva Únie Všeobecným súdom.

79.      Jedine Všeobecný súd má právomoc konštatovať skutkové okolnosti s výnimkou prípadov, keď vecná nepresnosť jeho konštatovaní vyplýva z prvkov v spise, ktoré mu boli predložené, ako aj právomoc posúdiť uznané dôkazy.

80.      Ako tvrdí Komisia, keby Súdny dvor poskytol výklad sporného rozhodnutia, išlo by o skutkové konštatovanie a posúdenie, s výnimkou prípadu skreslenia skutkových okolností, a nešlo by teda o právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.(41)

81.      Nielenže sa však v odvolaní neuvádzajú presne body rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keďže je obmedzené všeobecne na tvrdenia typu „na rozdiel od posúdenia vykonaného v napadnutom rozsudku“, ale sa v ňom hlavne tvrdí, že organizátori neočakávali od navrhovaného aktu, aby uložil členským štátom povinnosť definovať pojem „región s národnostnou menšinou“ alebo zostaviť zoznam regiónov, pričom to ani nebolo potrebné, keďže Politika súdržnosti patrí pod spoločnú právomoc Únie a členských štátov. Týmto spôsobom chceli odvolatelia spochybniť konštatovanie a posúdenie skutkovej povahy.

82.      Túto výhradu teda treba zamietnuť ako neprípustnú. Z toho vyplýva, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu je sčasti nedôvodná a sčasti neprípustná.

2.      O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na nedostatku odôvodnenia a porušení článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011

83.      Druhá časť sa týka povinnosti odôvodnenia, ktorú má Všeobecný súd, a porušenia článku 11 ods. 4 ZEÚ a článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

a)      Zhrnutie argumentácie účastníkov konania

84.      V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia, ktorých podporuje maďarská vláda, v podstate tvrdia, že napadnutý rozsudok je v rozpore s článkom 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. Z doslovného výkladu tohto nariadenia totiž údajne vyplýva, že Komisia môže zamietnuť registráciu občianskej iniciatívy len z dôvodu zjavného „nedostatku“ právomocí v danej oblasti.

85.      Znenie nariadenia č. 211/2011 teda predpokladá, že sa návrh EIO môže predstaviť v rôznych formách z hľadiska právomocí Únie. Po prvé, ak je možné konštatovať bez hlbšej analýzy, že návrh EIO nepatrí do právomocí Únie, teda že sa netýka oblastí výlučnej alebo spoločnej právomocí Únie, definovaných v Zmluvách, Komisia musí zamietnuť jeho registráciu. Po druhé, v prípade, že návrh EIO nepatrí do právomocí Únie, ale je možné to konštatovať až po hlbšej analýze, alebo to vôbec nie je zjavné, Komisia ho musí aj tak zaregistrovať. Ak bola splnená podmienka týkajúca sa podpisov, Komisia však musí odmietnuť prijať dodatočné opatrenia na konci písomnej časti konania opísaného v článku 10 tohto nariadenia, pričom uvedie dôvody, ktoré vysvetľujú, že nemá príslušnú právomoc.

86.      Podľa odvolateľov Komisia vo svojom zamietavom rozhodnutí zaregistrovať EIO uviedla, že „prijala zamietavé rozhodnutie tak, že vychádzala z výsledkov hĺbkového(42) preskúmania ustanovení Zmlúv citovaných v tomto návrhu a zo všetkých iných možných predstaviteľných právnych základov“. Ak sa predmet návrhu EIO nachádzal „zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv“, potom odvolatelia nerozumejú, načo sa vykonalo hĺbkové preskúmanie, keď bol návrh EIO zjavne mimo právomocí Komisie.

87.      Odvolatelia sa teda domnievajú, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 117 písm. m)(43) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, keďže sa nevyslovil k výkladu toho, že zjavne existoval nedostatok právomoci.

88.      Komisia podporovaná rumunskou a slovenskou vládou tvrdí, že táto časť a tento odvolací dôvod ako celok musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

b)      Posúdenie

89.      V prvom rade, ako sa pripomína v bodoch 78 a 79 týchto návrhov, výhrada týkajúca sa rozsahu posúdenia Komisie v zamietavom rozhodnutí vzhľadom jednak na ustanovenia považované za relevantné a všetky ostatné predstaviteľné právne základy a jednak na rozsah posúdenia návrhu EIO, hoci bol zjavne mimo rámca právomocí Komisie, je analýzou, ktorá nepatrí do posúdenia právnych riešení žalobných dôvodov prejednaných pred súdmi rozhodujúcimi na prvom stupni, ale predstavuje skutkovú analýzu.

90.      Zdá sa mi nemožné posúdiť túto výhradu bez toho, aby sa spochybňovalo konštatovanie a posúdenie skutkovej povahy. Preto je táto výhrada neprípustná.

91.      Okrem toho hlavná výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, týkajúca sa rozsahu odôvodnenia Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, zdá sa byť súčasne neúčinná a neprípustná.

92.      Odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 117 písm. m) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa odvolateľov totiž Všeobecný súd len čiastočne posúdil návrh EIO tak, že sa nachádza mimo rámca právomocí Komisie, pričom opomenul vyjadriť sa k jeho povahe, teda že je „zjavne mimo rámca právomocí“.

93.      Podľa ustálenej judikatúry treba rozlišovať medzi povinnosťou odôvodnenia ako formálnou náležitosťou, na ktorú sa možno odvolávať v rámci dôvodu namietajúceho proti nedostatočnosti, ba priam neexistencii odôvodnenia rozhodnutia, a preskúmaním dôvodnosti odôvodnenia, ktoré patrí do preskúmania vecnej zákonnosti aktu a predpokladá, že súd overí, či dôvody, na ktorých je založený akt, sú, alebo nie sú postihnuté chybou. Ide totiž o dve kontroly odlišnej povahy, ktoré vedú k rozdielnym posúdeniam na úrovni Všeobecného súdu.(44)

94.      V rozsahu, v akom sa porušenie povinnosti odôvodnenia týka bodov napadnutého rozsudku, ktoré navrhujem zrušiť v rámci posúdenia prvého a tretieho odvolacieho dôvodu, je toto porušenie neúčinné. Ak Súdny dvor vyhovie týmto dvom dôvodom v takej forme, ako to navrhujem, znamená to, že skúmal dôvodnosť odôvodnenia týkajúceho sa posúdenia toho, či je návrh EIO takej „povahy, že je zjavne mimo rámca právomocí Komisie, vykonaného Všeobecným súdom“.

95.      Pokiaľ ide o to, že táto časť sa týka aj iných dôvodov napadnutého rozsudku, odvolatelia nespresnili body napadnutého rozsudku, ktoré sú údajne postihnuté nedostatkom odôvodnenia.

96.      Preto treba druhú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť, pričom v dôsledku toho je druhý odvolací dôvod ako celok sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

C.      O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení článkov 7 a 167 ZFEÚ, článku 3 ods. 3 ZEÚ, článku 22 Charty, ako aj ustanovení týkajúcich sa zákazu diskriminácie

1.      Napadnutý rozsudok

97.      V bodoch 91 až 104 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého sa Komisia nesprávne domnievala, že návrh EIO sa nachádza zjavne mimo rámca jej právomocí, lebo neprispieva k cieľom sledovaným kultúrnou politikou Únie uvedenou v článku 167 ZFEÚ. Po tom, ako Všeobecný súd pripomenul v bodoch 95 až 97 napadnutého rozsudku, že ustanovenia Zmlúv, ktoré organizátori považovali za relevantné a citovali ich v návrhu EIO, posudzoval najmä rozsah článku 167 ods. 2, 3 a 5 ZFEÚ, ako aj ciele tohto článku. V bodoch 101 až 104 napadnutého rozsudku, ktorých sa týka tento odvolací dôvod, Všeobecný súd analyzoval a rozvinul argumentáciu potvrdzujúcu zamietavé rozhodnutie Komisie. Všeobecný súd tak rozhodol, že článok 167 ZFEÚ nemôže slúžiť ako základ pre prijatie právneho aktu Únie sledujúceho cieľ návrhu EIO a mať obsah zodpovedajúci tomuto návrhu. Cieľ návrhu EIO(45) totiž presahoval jednak jednoduchý príspevok k rozvoju kultúr členských štátov, rešpektujúc ich národnú a regionálnu rozmanitosť, alebo zvýraznenie spoločného kultúrneho dedičstva a jednak sa neviazal priamo na jeden z cieľov presným spôsobom, ktoré sú uvedené v článku 167 ods. 2 ZFEÚ. Podľa Všeobecného súdu odvolatelia pripustili vo svojej žalobe, že návrh EIO nemal za cieľ ochranu kultúrnej rozmanitosti, aj keby navrhovaný akt mohol mať takýto dôsledok.

98.      Body 105 až 114 napadnutého rozsudku sa týkajú porušenia článku 19 ods. 1 ZFEÚ(46). Body 105 až 109 napadnutého rozsudku zhŕňajú argumenty účastníkov konania a obsah sporného rozhodnutia. Odvolatelia namietajú, že bol vykonaný nesprávny výklad článku 19 ods. 1 ZFEÚ. V bodoch 111 až 114 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal dosah článku 19 ods. 1 ZFEÚ.

2.      Zhrnutie argumentácie účastníkov konania

99.      Odvolatelia podporovaní maďarskou vládou v prvom rade vytýkajú Všeobecnému súdu, že vykonal nesprávny výklad, keď podporil v bodoch 101 až 104 napadnutého rozsudku argumentáciu Komisie, podľa ktorej právna úprava navrhovaná v návrhu EIO neprispieva k realizácii žiadneho z cieľov sledovaných kultúrnou politikou Únie. Naopak, podľa nich návrh prispieva k zvýšeniu koherentnosti politík a činností Únie, vyžadovanej v článku 7 ZFEÚ(47), tým, že podporuje prístup sledujúci to, aby Politika súdržnosti zohľadnila kultúrnu rozmanitosť, ako vyžaduje článok 167 ZFEÚ, a jeho trvalosť.

100. Okrem toho podľa odvolateľov Všeobecný súd vykonal „analýzu in abstracto(48), pokiaľ ide o ustanovenia, na ktoré odkazuje táto časť [odvolania], mimo kontextu politiky súdržnosti, pričom táto analýza je nesprávna“.

101. Okrem toho odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že zamietol v bodoch 104 až 114 napadnutého rozsudku výhrady založené na článku 19 ods. 1 a článku 167 ZFEÚ. Podľa odvolateľov totiž „Všeobecný súd nezohľadnil riziko, že právny rámec poruší tieto ustanovenia, ako aj iné ustanovenia uvádzané v tejto časti [odvolania]“, v prípade, v ktorom sú legislatívne orgány Únie povinné zmeniť pravidlá prijaté v rámci politiky súdržnosti. V replike odvolatelia trvali na svojom stanovisku a tvrdili, že námietka neprípustnosti tohto dôvodu, vznesená Komisiou, je nedôvodná. Odvolatelia tiež pripomínajú, že v oblasti kultúry je cieľom činností vykonávaných Úniou podpora spolupráce medzi členskými štátmi. Rovnako Únia musí na základe článku 167 ods. 4 ZFEÚ takisto zohľadniť kultúrne aspekty v rámci svojej činnosti založenej na ostatných ustanoveniach. Odvolatelia takisto uvádzajú, že táto povinnosť je posilnená článkom 7 ZFEÚ, ktorý stanovuje požiadavku koherencie medzi politikami a činnosťami Únie, ako aj článkom 22 Charty, podľa ktorého Únia musí v rámci svojej činnosti dodržiavať kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť. Súčasná realizácia politiky súdržnosti neprispieva k zachovaniu kultúrnej rozmanitosti vyžadovanej v článku 167 ZFEÚ, a preto nespĺňa článok 7 ZFEÚ týkajúci sa súdržnosti medzi politikami a činnosťami Únie. V dôsledku toho je napadnutý rozsudok údajne protiprávny.

102. Komisia, ktorú podporujú rumunská a slovenská vláda, tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je v prvom rade neprípustný a subsidiárne nedôvodný.

3.      Posúdenie

103. Domnievam sa, podobne ako rumunská a slovenská vláda a Komisia, že tento dôvod by mal byť vyhlásený za neprípustný, keďže odvolatelia neuviedli ani nesprávne právne posúdenie, ani presný právny argument voči odôvodneniu prijatému Všeobecným súdom v bodoch 101 až 114 napadnutého rozsudku.

104. Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora(49) vyplýva, že odvolanie musí presne uvádzať prvky rozsudku, ktorých zrušenie sa navrhuje, ako aj právne argumenty, ktoré podporujú konkrétne tento návrh, inak hrozí neprípustnosť odvolania alebo dotknutého odvolacieho dôvodu.(50)

105. Takto teda body 72 až 84 odvolania obsahujú určité prvky právneho rámca veci bez toho, aby však odvolatelia rozvinuli konkrétnu argumentáciu určenú na identifikáciu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa podľa nich dopustil Všeobecný súd pri výklade právnych pravidiel, ku ktorých údajnému porušeniu došlo, alebo pri právnej kvalifikácii skutkových okolností vo vzťahu k týmto pravidlám. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia v časti svojej repliky, nijako nevysvetlili podrobným spôsobom právne základy, v súvislosti s ktorými by sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 101 napadnutého rozsudku poskytol výklad článku 167 ZFEÚ. Navyše neuviedli konkrétne, v čom napadnutý rozsudok porušil ustanovenia, ktoré vymenovali vo svojom odvolaní. Zvýraznenie hrubým písmom uplatnené na niektoré pojmy v ustanoveniach uvedených v bodoch 81 a 84 odvolania bez toho, aby toto zvýraznenie sprevádzal komentár týkajúci sa dôvodov, ktoré viedli odvolateľov ku konkrétnemu výberu týchto ustanovení, nemôže predstavovať právny argument alebo kritiku odôvodnenia Všeobecného súdu potvrdzujúceho zamietavé rozhodnutie, pokiaľ ide o registráciu návrhu EIO.

106. Odvolatelia sa v ich druhej výhrade v bode 89 odvolania obmedzili na uvedenie, že Všeobecný súd nesprávne vyložil ustanovenia citované v odvolaní a že v dôsledku toho je napadnutý rozsudok protiprávny, pričom však neuviedli v úvahách týkajúcich sa štvrtého odvolacieho dôvodu ani najmenší právny argument na podporu tohto tvrdenia. Táto výhrada predstavuje v skutočnosti návrh na opätovné preskúmanie výhrady predloženej na Všeobecnom súde zo skutkového hľadiska, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolania.

107. V bodoch 86 a 87 odvolania sa odvolatelia obmedzili v podstate na konštatovanie nedostatku koherentnosti kultúrnej politiky, pričom sa opierali o skutkové okolnosti, avšak bez toho, aby identifikovali kritizované dôvody napadnutého rozsudku, pričom sa uspokojili s tým, že odkázali Súdny dvor na návrh EIO, ale neuviedli ani najmenšiu presnú kritiku voči odôvodneniu, na ktorom je založený tento rozsudok.

108. Okrem toho odvolatelia vyvodzujú nesprávny záver z rozsudku z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402, body 61 a nasl.) vo svojej replike. Podľa nich je odvolanie prípustné z dôvodu, že odvolatelia musia len spresniť právny základ, z ktorého mal Všeobecný súd dospieť k inému záveru, pretože Súdny dvor je jediný oprávnený podať výklad práva Únie. Iste, Súdny dvor je najvyšším súdnym orgánom na poskytnutie výkladu práva Únie. Ako však spresnila Komisia, z bodu 62 rozsudku z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402), jasne vyplýva že, „právny základ“, na ktorý sa odvoláva v tomto rozsudku, v súvislosti s ktorým mal Všeobecný súd dospieť k odlišnému záveru, sa jasne odlišuje od „ustanovení“, ktorých porušenie sa namietalo na Všeobecnom súde.(51) V tejto súvislosti mali odvolatelia vysvetliť, po prvé, v čom posúdenie Všeobecného súdu, týkajúce sa dosahu článku 167 ZFEÚ a uvedené v bode 101 napadnutého rozsudku, bolo postihnuté nesprávnym právnym posúdením, keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že uznanie autonómneho postavenia regiónom s národnostnou menšinou na účely realizácie politiky súdržnosti Únie je cieľom, ktorý presahuje jednoduchý príspevok k rozvoju kultúr členských štátov, rešpektujúc pritom ich národnú a regionálnu rozmanitosť. Po druhé, odvolatelia mali takisto vysvetliť ako takéto uznanie súvisí, na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v tom istom bode 101 napadnutého rozsudku, priamo s jedným z cieľov presne uvedených v článku 167 ods. 2 ZFEÚ.

109. Preto odvolatelia tým, že sa obmedzili na citovanie právnych ustanovení údajne porušených Všeobecným súdom bez toho, aby uviedli konkrétne a presné úvahy týkajúce sa nesprávnych právnych posúdení, ktoré mu vytýkajú, v konečnom dôsledku neuviedli žiadnu výhradu nezákonnosti.

110. Nakoniec, po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľov podľa ktorého konštatovania v bodoch 101 až 104 napadnutého rozsudku vyplývajú z analýzy vykonanej in abstracto, pokiaľ ide o ostatné ustanovenia uvádzané „v tejto časti odvolania“, mimo kontextu politiky súdržnosti, je pre mňa ťažké v prvom rade pochopiť, na ktoré presne ustanovenia a na ktorú časť(52) odvolatelia odkazujú bez toho, aby došlo k skresleniu ich návrhov. V prípade že by išlo o článok 3 ods. 3 štvrtý pododsek ZEÚ a článok 22 Charty, ktoré sa uvádzajú v návrhu EIO a v spornom rozhodnutí, ale nie v žalobe podanej na Všeobecný súd, odvolávanie sa na ne iba v štádiu odvolania by znamenalo rozšírenie rozsahu predmetu sporu, tak ako bol vymedzený v konaní na Všeobecnom súde. Okrem toho odvolatelia nespresnili, v čom výklad in abstracto, ktorý vykonal Všeobecný súd, viedol k nesprávnemu výkladu článku 167 ZFEÚ a aký by mal byť prípadne výklad in concreto, ku ktorému mal Všeobecný súd dospieť na to, aby údajne neporušil tento článok. Preto uvedené tvrdenie treba považovať za neprípustné.

111. Štvrtý odvolací dôvod teda musí byť podľa mňa zamietnutý ako neprípustný.

D.      O piatom odvolacom dôvode týkajúcom sa trov konania

1.      Napadnutý rozsudok

112. Z bodu 22 napadnutého rozsudku vyplýva, že na pojednávaní v konaní na prvom stupni Komisia informovala Všeobecný súd, že odvolatelia uverejnili na internetovej stránke návrhu EIO vyjadrenie k žalobe, ktoré predložila Komisia v konaní na prvom stupni, a že napriek žiadosti Komisie v tomto zmysle odvolatelia odmietli stiahnuť vyjadrenie k žalobe zo stránky. Komisia požiadala Všeobecný súd, aby zohľadnil zneužívajúce správanie odvolateľov v rámci rozdelenia náhrady trov konania. Odvolatelia nespochybnili skutkové okolnosti vytýkané Komisiou, ale tvrdia, že ich správanie nepredstavuje zneužitie práva, pretože neexistuje predpis, ktorý by to zakazoval. Vyzvali teda Všeobecný súd, aby uplatnil všeobecné pravidlá týkajúce sa náhrady trov konania.

113. V bode 129 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, keďže odvolatelia nemali úspech vo veci, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, bez toho, aby bolo potrebné v tejto súvislosti prihliadať na ujmu, ktorú odvolatelia spôsobili ochrane súdneho konania a najmä zásade rovnosti zbraní a zásade riadneho výkonu spravodlivosti.(53)

2.      Zhrnutie argumentácie účastníkov konania

114. Odvolatelia opísali skutkové okolnosti týkajúce sa uverejnenia vyjadrenia Komisie k žalobe na internete. Tvrdia takisto, že konštatovanie uvedené v bode 129 napadnutého rozsudku, ktoré poukazuje na to, že Všeobecný súd dospel k záveru, že „ujm[a], ktorú [odvolatelia] spôsobili ochrane súdneho konania a najmä zásade rovnosti zbraní a zásade riadneho výkonu spravodlivosti“, je preukázanou skutočnosťou, je nesprávne. Podľa všeobecných zásad práva členských štátov nemožno v predmetnom prípade hovoriť o zneužití práva Únie.

115. Podľa Komisie v každom prípade samostatné návrhy týkajúce sa údajnej nezákonnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania, aj keby boli predložené, sú neprípustné. Dôvod je teda v prvom rade neúčinný a musí byť zamietnutý a v prípade, že by všetky ostatné odvolacie dôvody boli zamietnuté, návrhy týkajúce sa údajnej protiprávnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania musia byť zamietnuté ako neprípustné na základe článku 58 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

116. Kým maďarská a rumunská vláda sa nevyjadrili k tomuto dôvodu, slovenská vláda podporila v podstate Komisiu.

3.      Posúdenie

117. Z konštatovania Všeobecného súdu v bode 129 napadnutého rozsudku vyplýva, že správanie odvolateľov nebolo základom pre časť rozhodnutia týkajúcu sa rozdelenia náhrady trov konania. Výraz „bez toho, aby bolo potrebné v tejto súvislosti prihliadať“ použitý Všeobecným súdom, totiž svedčí o tom, že sa nevyjadril k dosahu, ktorý by mohlo mať správanie odvolateľov pri rozdelení náhrady trov konania.

118. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však tvrdenia smerujúce proti nadbytočným dôvodom rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu privodiť zrušenie tohto rozhodnutia, a sú teda neúčinné.(54)

119. Preto treba zamietnuť piaty odvolací dôvod ako neúčinný.

E.      O dodatočných odvolacích dôvodoch týkajúcich sa porušenia zásady riadnej správy vecí verejných, nesprávneho právneho posúdenia súvisiaceho s tým, že sa nevykonala ani čiastočná registrácia, a porušenia zásady rovnosti zaobchádzania

120. Odvolatelia týmito troma odvolacími dôvodmi vytýkajú v podstate Všeobecnému súdu v prvom rade porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, v druhom rade nesprávne právne posúdenie týkajúce sa nevykonania ani čiastočnej registrácie návrhu EIO a v treťom rade porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pričom na týchto dôvodoch založili svoj návrh na zrušenie napadnutého rozsudku.

121. Komisia tvrdí, že tieto dôvody sú nové, a preto v prvom rade neprípustné. V každom prípade tvrdí, že sú nedôvodné.

122. Domnievam sa, že dodatočné dôvody sú nedôvodné.

123. Najprv, podľa ustálenej judikatúry je právomoc Súdneho dvora v rámci odvolania v zásade obmedzená na posúdenie právneho riešenia, ktoré bolo poskytnuté v súvislosti s dôvodmi prejednávanými v konaní na prvom stupni.(55) Okrem toho treba pripomenúť, ako vyplýva z článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a článku 127 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na odvolanie podľa článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, že predloženie nových dôvodov v priebehu tohto konania je zakázané, iba žeby sa tieto dôvody zakladali na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré sa zistili až počas tohto konania.

124. V predmetnom prípade dôvody týkajúce sa porušenia zásady riadnej správy vecí verejných, nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa nevykonania ani čiastočnej registrácie a porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vychádzajú zo skutkových a právnych okolností, ktoré sa zistili v priebehu tohto odvolacieho konania a týkajú sa EIO „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“ (ďalej len „EIO Minority SafePack“) na účely ochrany národnostných a jazykových menšín a prijatia pravidiel na úrovni Únie, aby sa zachovala jazyková a kultúrna rozmanitosť Únie, ako aj EIO nazvanej „Let us reduce the wage and economic differences that tear the EU apart!“, ktorá bola čiastočne zaregistrovaná rozhodnutím Komisie (EÚ) 2017/877 zo 16. mája 2017 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Let us reduce the wage and economic differences that tear the EU apart!“(56).

125. Návrh EIO Minority SafePack bol pôvodne zamietnutý rozhodnutím Komisie(57). Rozsudkom z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia (T‑646/13, EU:T:2017:59), Všeobecný súd zrušil toto zamietavé rozhodnutie Komisie a v dôsledku toho EIO Minority SafePack bola čiastočne zaregistrovaná.(58) Návrh EIO vyzýval „Európsku úniu, aby zlepšila ochranu osôb patriacich k národnostným a jazykovým menšinám a posilnila kultúrnu a jazykovú rozmanitosť v Únii“. Z tých istých informácií, poskytnutých v zmysle požadovaných informácií, vyplýva, že ciele sledované EIO spočívali vo výzve Európskej únii, „aby prijala sériu legislatívnych aktov na účely zlepšenia ochrany osôb patriacich k národnostným a jazykovým menšinám a posilnenia kultúrnej a jazykovej rozmanitosti [na svojom území]“, a že „tieto akty by mali zahŕňať opatrenia týkajúce sa regionálnych a menšinových jazykov, vzdelávania a kultúry, regionálnej politiky, účasti, rovnosti, obsahu v médiách, ako aj štátnej podpory poskytovanej regionálnymi orgánmi“. Návrh EIO navrhuje zmenu existujúceho nariadenia na základe článkov 177 a 178 ZFEÚ.(59)

126. V prvom rade dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa nevykonania registrácie EIO je nedôvodný.

127. Podľa tvrdení odvolateľov, ktoré sa zakladajú na čiastočných registráciách EIO uvedených v bodoch 124 a 125 týchto návrhov, ku ktorým došlo po dátume vyhlásenia napadnutého rozsudku, možnosť čiastočnej registrácie existovala už v roku 2013, v okamihu, keď bola zamietnutá registrácia tohto návrhu EIO. To, že všetky citované ustanovenia, považované za relevantné organizátormi, nepredstavujú vhodné právne základy odôvodňujúce návrh EIO, nemá dosah na čiastočnú registráciu EIO.(60)

128. V oblasti odvolaní je však Súdny dvor oprávnený len konštatovať protiprávnosť rozsudku a nemôže prinútiť Komisiu, aby sa správala určitým spôsobom. Preto keby Súdny dvor mal vyhovieť odvolaniu, bude prináležať Komisii, aby z toho vyvodila všetky dôsledky.

129. V druhom rade dôvody týkajúce sa porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sú takisto nedôvodné.

130. Ako je totiž pripomenuté v odôvodnení 10 nariadenia č. 211/2011, rozhodnutie týkajúce sa registrácie návrhu EIO v zmysle článku 4 tohto nariadenia sa musí prijať v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných, s ktorou sa viaže osobitne povinnosť, aby príslušná inštitúcia vykonala pozorné a nestranné preskúmanie, ktoré zohľadní okrem toho všetky relevantné prvky predmetného prípadu.(61) Nemôže však privodiť širšie preskúmanie, a je teda neúčinné.

131. Iste, cieľ návrhu EIO, ktorý predstavuje samotnú podstatu návrhu EIO, sa zhoduje v niektorých bodoch s obsahom EIO Minority SafePack, ale návrh EIO aj tak zostáva citeľne odlišný od návrhu EIO Minority SafePack, tak ako je vykreslená v bodoch 124 a 125 týchto návrhov. Preto sa nemožno domáhať porušenia zásady rovnosti pri situáciách, ktoré nie sú porovnateľné. Rovnako dôvod týkajúci sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania nemôže privodiť rozsiahlejšiu analýzu, a je teda neúčinný.

132. Navrhujem zamietnuť dodatočné odvolacie dôvody ako neúčinné.

V.      O žalobe pred Všeobecným súdom

133. Ako som už spresnil v bode 62 týchto návrhov, domnievam sa, že prvému a tretiemu odvolaciemu dôvodu treba vyhovieť. Napadnutý rozsudok by teda podľa mňa mal byť zrušený v danom rozsahu.

134. V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

135. Domnievam sa, že stav konania je taký, že Súdny dvor môže vo veci rozhodnúť. Postačuje podľa mňa konštatovať, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že návrh EIO je zjavne mimo rámca právomocí Komisie a že podmienka článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 nebola splnená. V dôsledku toho sa domnievam, že treba zrušiť sporné rozhodnutie v tomto rozsahu. Prináleží Komisii, aby z toho vyvodila všetky dôsledky.

VI.    O trovách

136. V zmysle môjho posúdenia navrhujem vyhovieť prvému a tretiemu odvolaciemu dôvodu.

137. Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

138. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

139. Keďže odvolatelia navrhli zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

140. Podľa článku 184 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Európskej únie znášajú vedľajší účastníci konania svoje vlastné trovy konania.

VII. Návrh

141. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2016:282), sa zrušuje.

2.      Rozhodnutie Komisie C(2013) 4975 final z 25. júla 2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť o registráciu európskej iniciatívy občanov „Politika súdržnosti pre rovnosť regiónov a zachovanie regionálnych kultúr“, sa zrušuje.

3.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

4.      Maďarsko, Rumunsko a Slovenská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1.


3      Ú. v. EÚ L 154, 2003, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 196.


4      Pozri bod 2 prílohy II návrhu EIO.


5      Bod 9 napadnutého rozsudku.


6      Bod 39 napadnutého rozsudku.


7      Ú. v. EÚ L 105, 2015, s. 1, zmenený 13. júla 2016 (Ú. v. EÚ L 217, 2016, s. 71, 72 a 73).


8      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, body 46 až 48).


9      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 49).


10      Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 2 nariadenia č. 211/2011.


11      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


12      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 50).


13      Organizátori v návrhu EIO písomne definovali „regióny s národnostnou menšinou“ ako pokrývajúce viacero regiónov a geografických oblastí vrátane geografických oblastí nemajúcich správne právomoci, ktoré sa odlišujú od susedných regiónov svojimi národnostnými, etnickými, kultúrnymi, náboženskými či jazykovými charakteristikami.


14      Podľa článku 174 tretieho odseku ZFEÚ „v rámci dotknutých regiónov je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť… regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami, ako sú najsevernejšie regióny s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva, ostrovné, cezhraničné a horské regióny“.


15      Tento článok stanovuje: „4) pokrytie oblastí závažne a trvalo znevýhodnených prírodnými alebo demografickými podmienkami, ktoré sú vymedzené takto: a) ostrovné členské štáty oprávnené v rámci Kohézneho fondu a iné ostrovy s výnimkou tých, na ktorých je umiestnené hlavné mesto členského štátu alebo ktoré majú pevné spojenie s pevninou; b) horské oblasti, ako sú vymedzené vnútroštátnymi právnymi predpismi členského štátu; c) riedko (t. j. menej ako 50 obyvateľov na km2) a veľmi riedko (menej ako 8 obyvateľov na km2) osídlené oblasti[;] d) začlenenie najvzdialenejších regiónov uvedených v článku 349 ZFEÚ“.


16      Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 320.


17      Článok 47 Charty, nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, stanovuje:


      „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.


      Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.


      Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“


18      Tento článok stanovuje, že „Všeobecný súd uznesením určí, ktoré dôkazné prostriedky považuje za účelné vykonať, a uvedie skutočnosti, ktoré nimi majú byť dokázané“.


19      Zdá sa, že citácia odkazuje na bod 30 rozsudku z 21. februára 2013, Banif Plus Bank (C‑472/11, EU:C:2013:88).


20      Článok 58 prvý odsek Služobného poriadku Súdneho dvora Európskej únie.


21      Podľa článku 88 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


22      Pozri analogicky rozsudky z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia (C‑260/05 P, EU:C:2007:700, body 77 a 78), a z 3. februára 2005, Comafrica a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia (T‑139/01, EU:T:2005:32, bod 171): „ak sú prvky v spise a vysvetlenia poskytnuté na pojednávaní dostatočné nato, aby mohol vo veci rozhodnúť“. Navyše, ako sa uvádza v bode 21 napadnutého rozsudku, na ktorý odkazuje rumunská vláda vo svojich pripomienkach, na základe dôkazov predložených odvolateľmi Všeobecný súd rozhodol v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 ods. 3 písm. b) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, že vyzve hlavných účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili k niektorým aspektom sporu.


23      Pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. februára 2018, HB/Komisia (C‑336/17 P, EU:C:2018:74, bod 26).


24      Podľa tohto článku: „2. Spoločné právomoci Únie a členských štátov sa uplatňujú v týchto hlavných oblastiach: … c) hospodárska, sociálna a územná súdržnosť…“.


25      Podľa slovníka Larousse prídavné meno „zjavný“ znamená: ktorého povaha, skutočnosť, autenticita sú plne preukázané.


26      Obmedzenie povahy „zjavne mimo rámca právomocí Komisie“ prináša dôsledok, že návrh EIO sa nemôže týkať ani oblasti, ktorá presahuje právomoci Únie, ani predmetu, napríklad spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorý síce patrí do právomocí Únie, ale v prípade ktorých Komisia nemá žiadnu právomoc predložiť návrh. V súlade s článkom 17 ods. 2 ZEÚ je totiž Komisia inštitúciou, ktorá in fine má právomoc legislatívnej iniciatívy, a predloží návrh právneho aktu, ak návrh EIO spĺňa všetky podmienky na registráciu a hmotnoprávne podmienky nariadenia č. 211/2011. Pozri tiež článok od VILLANI, U., In: D’ALESSIO, M. T., KRONENBERGER, V., a PLACCO, V. (dir.): De Rome à Lisbonne: les juridictions de l’Union européenne à la croisée des chemins. Mélanges en l’honneur de Paolo Mengozzi, Bruylant, Bruxelles, 2013, s. 202.


27      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, Costantini a i./Komisia (T‑44/14, EU:T:2016:223, bod 17), ako aj bod 60 napadnutého rozsudku.


28      Ide o výhrady založené na nesprávnom výklade článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ a článku 174 ZFEÚ, ako aj článku 3 ods. 5 nariadenia č. 1059/2003 v spojení s odôvodnením 10 tohto nariadenia.


29      Tento článok stanovuje, že „Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu“.


30      Pozri poznámku pod čiarou 15.


31      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


32      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré som predniesol vo veci Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:175, bod 2).


33      Pozri v tomto zmysle ORGAN, J.: „Decommissioning Direct Democracy? A Critical Analysis of Commission Decision‑Making on the Legal Admissibility of European Citizens Initiative Proposals“, European Constitutional Law Review, 2014, č. 10, s. 422 – 443.


34      Pripomínam, že z opraveného bodu napadnutého rozsudku v znení v maďarskom jazyku vyplýva, že je to práve akt navrhovaný v návrhu EIO a nie členské štáty, ako to uvádzalo pôvodné znenie bodu napadnutého rozsudku v maďarskom jazyku, kto má definovať pojem „región s národnostnou menšinou“ a stanoviť zoznam regiónov s národnostnou menšinou.


35      Tento článok stanovuje, že „občania Únie, ktorých počet dosiahne najmenej jeden milión a ktorí sú štátnymi príslušníkmi významného počtu členských štátov, sa môžu ujať iniciatívy a vyzvať Európsku komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebný právny akt Únie“.


36      Tento článok spresňuje, že „do dvoch mesiacov od doručenia informácií stanovených v prílohe II Komisia zaregistruje navrhovanú iniciatívu občanov pod jedinečným registračným číslom a zašle potvrdenie organizátorom, a to za predpokladu, že sú splnené tieto podmienky:… b) navrhovaná iniciatíva občanov nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv“.


37      V bode 74 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd obmedzil na zhrnutie kritérií, na základe ktorých podľa návrhu EIO mali byť definované regióny s národnostnou menšinou.


38      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


39      Okrem toho, ako zdôraznila Komisia, sporný bod odkazuje na bod 7 napadnutého rozsudku obsahujúci zhrnutie návrhu EIO, ktoré verne preberá jeho obsah.


40      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 2017, Masco a i./Komisia (C‑614/13 P, EU:C:2017:63, bod 32); z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 55); z 30. apríla 2014, FLSmidth/Komisia (C‑238/12 P, EU:C:2014:284, bod 42), a z 22. mája 2014, ASPLA/Komisia (C‑35/12 P, EU:C:2014:348, bod 39).


41      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré som predniesol vo veci Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15, EU:C:2016:658, bod 72), a pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2017, Španielsko/Komisia (C‑279/16 P, EU:C:2017:461, bod 36), a z 3. decembra 2015, PP Nature‑Balance Lizenz/Komisia (C‑82/15 P, neuverejnený, EU:C:2015:796, body 26 a 27).


42      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


43      Tento článok stanovuje, že „rozsudok obsahuje:… m) odôvodnenie“.


44      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 42 a citovaná judikatúra).


45      Cieľom návrhu EIO bolo prostredníctvom etnických, kultúrnych, náboženských či jazykových charakteristík zachovať regióny s národnostnou menšinou, ba dokonca uznať autonómne postavenie takýmto regiónom na účely realizácie politiky súdržnosti Únie.


46      Tento článok stanovuje: „1. Rada môže, bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia zmlúv a v rámci právomocí, ktorými je poverená Únia, po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“


47      Tento článok 7 ZFEÚ stanovuje, že „Únia zabezpečuje vzájomný súlad medzi svojimi politikami a činnosťami, zohľadňujúc všetky svoje ciele a podriaďujúc sa zásade prenesenia právomocí“.


48      Odvolanie nespresňuje, o ktoré „referenčné ustanovenie“ presne ide, ale body napadnutého rozsudku (101 až 104) citujú článok 167 ods. 1, 2 a 3 a článok 3 ods. 3 ZFEÚ, ako aj článok 22 Charty.


49      Ú. v. EÚ L 265, 2012, s. 1.


50      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júna 2017, Dextro Energy/Komisia (C‑296/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:437, bod 60); zo 16. februára 2017, Brandconcern/EUIPO a Scooters India (C‑577/14 P, EU:C:2017:122, bod 37), a z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia (C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 53).


51      Tento bod stanovuje: „V rozsahu, v akom štvrtá časť dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k záveru, že Komisia neporušila postupy uvedené v článkoch 73 a 78 služobného poriadku, bez toho, aby spresnil právny základ, v zmysle ktorého mal dospieť Všeobecný súd k záveru, že Komisia porušila tieto ustanovenia tým, že nepožiadala komisiu pre invaliditu, vytvorenú v roku 1991 na základe článku 78 služobného poriadku, aby sa vyjadrila k tomu, či mohla byť choroba žalobcu spôsobená výkonom povolania, musí byť táto časť zamietnutá.“


52      V rámci štvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelia citujú články 7 a 10 a článok 19 ods. 1 a 2, ako aj článok 167 ods. 4 ZFEÚ, potom článok 2, článok 3 ods. 1 a 6, článok 3 ods. 3 štvrtý pododsek ZEÚ, ďalej článok 21 ods. 1 a 2 a článok 22 Charty a nakoniec článok 7 nariadenia č. 1303/2013. V bodoch napadnutého rozsudku, uvedených v tejto výhrade, však uviedli len článok 3 ods. 3 ZEÚ, článok 167 ods. 1, 2 a 3 ZFEÚ a článok 22 Charty.


53      Pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia (C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, body 85 a 93).


54      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. februára 2015, Komisia/IPK International (C‑336/13 P, EU:C:2015:83, bod 33); uznesenie z 30. júna 2015, Evropaïki Dynamiki/Komisia (C‑575/14 P, neuverejnené, EU:C:2015:443, bod 20); a z 13. februára 2014, Maďarsko/Komisia (C‑31/13 P, EU:C:2014:70, bod 82), a z 21. decembra 2011, Francúzsko/People's Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 79).


55      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 2017, Masco a i./Komisia (C‑614/13 P, EU:C:2017:63, bod 32); z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 55); z 30. apríla 2014, FLSmidth/Komisia (C‑238/12 P, EU:C:2014:284, bod 42), a z 22. mája 2014, ASPLA/Komisia (C‑35/12 P, EU:C:2014:348, bod 39).


56      Ú. v. EÚ L 134, 2017, s. 38. Rozhodnutie bol oznámené pod číslo C(2017) 3382.


57      Pozri v tomto zmysle rozhodnutie Komisie C(2013) 5969 final z 13. septembra 2013.


58      Pozri v tomto zmysle rozhodnutie Komisie (EÚ) 2017/652 z 29. marca 2017 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Menšinový balíček – milión podpisov za rozmanitosť v Európe“ [Minority SafePack – One million signatures for diversity in Europe] [oznámené pod číslom C(2017) 2200] (Ú. v. EÚ L 92, 2017, s. 100).


59      Presnejšie, rozhodnutie 2017/652, prijaté po vydaní rozsudku z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia (T‑646/13, EU:T:2017:59), ktorým bola zaregistrovaná EIO Minority SafePack, stanovuje v článku 1 ods. 2 štvrtej a piatej zarážke: „Vyhlásenia o podpore tejto navrhovanej [EIO] sa môžu zbierať na základe predpokladu, že jej cieľom sú návrhy predložené Komisiou v súvislosti s…


      – nariadením upravujúcim všeobecné pravidlá vzťahujúce sa na úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov tak, aby brali ohľad na ochranu menšín a na podporu kultúrnej a jazykovej rozmanitosti za predpokladu, že financované opatrenia povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie,


      – nariadením Európskeho parlamentu a Rady, ktorého predmetom úpravy je zmeniť nariadenie týkajúce sa programu „Horizont 2020“ v záujme skvalitnenia výskumu v oblasti pridanej hodnoty, ktorú môžu národnostné menšiny a kultúrna a jazyková rozmanitosť predstavovať z hľadiska sociálneho a ekonomického rozvoja regiónov EÚ“.


60      Pozri v tomto zmysle rozhodnutie 2017/652.


61      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia (C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 47).