ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 27. januára 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútorný trh s elektrickou energiou – Smernica 2009/72/ES – Článok 15 ods. 4 – Prednostný dispečing – Bezpečnosť dodávok – Článok 32 ods. 1 – Voľný prístup tretích strán – Garantovaný prístup do prenosových sústav – Smernica 2009/28/ES – Článok 16 ods. 2 – Garantovaný prístup – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Článok 108 ods. 3 ZFEÚ – Štátna pomoc“
Vo veci C‑179/20,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) z 3. marca 2020 a doručený Súdnemu dvoru 7. apríla 2020, ktorý súvisí s konaním:
Fondul Proprietatea SA
proti
Guvernul României,
SC Complexul Energetic Hunedoara SA, v likvidácii,
SC Complexul Energetic Oltenia SA,
Compania Naţională de Transport al Energiei Electrice „Transelectrica“ SA,
za účasti:
Ministerul Economiei, Energiei şi Mediului de Afaceri,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu piatej komory, predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia I. Jarukaitis (spravodajca) a M. Ilešič,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. júna 2021,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Fondul Proprietatea SA, v zastúpení: C. Dontu, D. Petrache a J. Anghel, avocaţi,
– SC Complexul Energetic Oltenia SA, v zastúpení: D. Burlan, V. Bobei a V. Boca, ako aj L. Diaconu Pintea,
– Európska komisia, v zastúpení: O. Beynet a L. Nicolae, splnomocnené zástupkyne, a A. Bouchagiar a K.‑P. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. septembra 2021,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 107 ods. 1 a článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ako aj článku 15 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Fondul Proprietatea SA na jednej strane a Guvernul României (rumunská vláda), spoločnosťou SC Complexul Energetic Hunedoara SA, v likvidácii (ďalej len „CE Hunedoara“), ktorú zastupoval jej insolvenčný správca, Expert Insolvență SPRL, spoločnosťou SC Complexul Energetic Oltenia SA (ďalej len „CE Oltenia“) a spoločnosťou Compania Naţională de Transport al Energiei Electrice „Transelectrica“ SA (národná spoločnosť pre prenos elektrickej energie Transelectrica, ďalej len „Transelectrica“) na druhej strane, vo veci návrhu na zrušenie rozhodnutia rumunskej vlády, ktorým boli prijaté opatrenia na zabezpečenie dodávok elektrickej energie.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2005/89/ES
3 Podľa odôvodnenia 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/89/ES z 18. januára 2006 o opatreniach na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie a investícií do infraštruktúry (Ú. v. EÚ L 33, 2006, s. 22):
„Pri podpore využívania elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov je potrebné zabezpečiť dostupnosť pridruženej záložnej kapacity, ak je to technicky potrebné, s cieľom zachovať spoľahlivosť a bezpečnosť siete.“
Smernica 2009/28/ES
4 Odôvodnenie 60 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 16) znelo takto:
„Prednostný a garantovaný prístup elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je dôležitý na integráciu obnoviteľných zdrojov energie do vnútorného trhu s elektrickou energiou v súlade s článkom 11 ods. 2 a ďalší rozvoj článku 11 ods. 3 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2003/54/ES [z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211)]. Požiadavky súvisiace so zachovaním spoľahlivosti a bezpečnosti sústavy a s riadením sústavy sa môžu líšiť v závislosti od charakteristík národnej sústavy a jej bezpečnej prevádzky. Prednostný prístup do sústavy zaručuje pripojeným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, že budú môcť predávať a prenášať elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie v súlade s pravidlami pripojenia vždy, keď bude daný zdroj k dispozícii. Ak sa elektrina z obnoviteľných zdrojov energie integruje na krátkodobý (spotový) trh, garantovaný prístup zabezpečí, že všetka predaná a podporovaná elektrina získa prístup do sústavy, čím sa umožní využitie maximálneho množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo zariadení pripojených do sústavy. …“
5 Článok 16 tejto smernice, nazvaný „Prístup do sústav a sietí a ich prevádzka“, v odseku 2 stanovoval:
„S výhradou požiadaviek súvisiacich so zachovaním spoľahlivosti a bezpečnosti sústavy a na základe transparentných a nediskriminačných kritérií vymedzených príslušnými vnútroštátnymi orgánmi:
…
b) členské štáty tiež poskytnú buď prednostný prístup alebo garantovaný prístup elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie do sústavy;…“
Smernica 2009/72
6 Odôvodnenia 3 a 5 smernice 2009/72 uvádzali:
„(3) Slobody, ako sú voľný pohyb tovaru, sloboda usadiť sa a sloboda poskytovať služby, ktoré občanom Európskej únie zaručuje zmluva, sú dosiahnuteľné len na úplne otvorenom trhu, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojich odberateľov.
…
(5) Bezpečné dodávky elektriny sú veľmi dôležité pre vývoj európskej spoločnosti, implementáciu trvalo udržateľnej politiky v oblasti klimatických zmien a podporu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. Mali by sa preto ďalej rozvíjať cezhraničné prepojenia, aby sa pre odberateľov a priemysel v rámci [Európskej únie] zabezpečili dodávky všetkých zdrojov energie za čo najkonkurenčnejšie ceny.“
7 Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet a rozsah pôsobnosti“, stanovoval:
„Táto smernica ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v [Únii]. …“
8 Podľa článku 2 uvedenej smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
…
3. ‚prenos‘ je preprava elektriny v prepojenej sústave veľmi vysokého napätia a vysokého napätia s cieľom jej prepravy koncovým odberateľom alebo distribútorom, nezahŕňa však dodávku;
4. ‚prevádzkovateľ prenosovej sústavy‘ je fyzická alebo právnická osoba zodpovedná za prevádzku, zabezpečovanie údržby, a rozvoj prenosovej sústavy v danej oblasti a prípadne aj rozvoj jej prepojení s inými sústavami a za zabezpečovanie dlhodobej schopnosti sústavy uspokojovať primeraný dopyt po prenose elektriny;
…
16. ‚hospodárska priorita‘ je klasifikácia zdrojov dodávky elektriny podľa hospodárskych kritérií;
17. ‚podporná služba‘ je služba potrebná na prevádzku prenosovej alebo distribučnej sústavy.“
9 Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Povinnosti služby vo verejnom záujme a ochrana spotrebiteľa“ v odseku 14 stanovuje:
„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať ustanovenia článkov 7, 8, 32 a/alebo článku 34 do tej miery, pokiaľ by ich uplatňovanie z právnych alebo skutkových dôvodov bránilo plneniu povinností uložených elektroenergetickým podnikom vo všeobecnom hospodárskom záujme a pokiaľ by nebol ovplyvnený rozvoj obchodu v takom rozsahu, že by to bolo v rozpore so záujmami [Únie]. Medzi záujmy [Únie] okrem iného patrí hospodárska súťaž vzhľadom na oprávnených odberateľov v súlade s touto smernicou a článkom [106] [Z]mluvy [FEÚ].“
10 Článok 15 smernice 2009/72, nazvaný „Dispečing a vyrovnávanie“, v odsekoch 1 až 4 stanovoval:
„1. Bez toho, aby bola dotknutá dodávka elektriny na základe zmluvných záväzkov vrátane tých, ktoré vyplývajú zo špecifikácií výberového konania, je prevádzkovateľ prenosovej sústavy, pokiaľ vykonáva takúto činnosť, zodpovedný za dispečing výrobných zariadení vo svojej oblasti a za určovanie využitia spojovacích vedení s inými sústavami.
2. Dispečing výrobných zariadení a využitie spojovacích vedení sa určuje na základe kritérií, ktoré schvália národné regulačné orgány s príslušnou právomocou a ktoré musia byť objektívne, uverejnené a uplatňované nediskriminačným spôsobom, čím sa zabezpečí riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrinou. Kritéria musia vziať do úvahy hospodársku prioritu elektriny z dostupných výrobných zariadení alebo prenosov spojovacími vedeniami a technické obmedzenia sústavy.
3. Členský štát požiada prevádzkovateľov sústavy, aby konali v súlade s článkom 16 smernice [2009/28] pri dispečingu výrobných zariadení využívajúcich obnoviteľné zdroje energie. Od prevádzkovateľa sústavy môže tiež požadovať, aby pri dispečingu výrobných zariadení uprednostnil kombinovanú výrobu tepla a elektriny.
4. Členský štát môže z dôvodu bezpečnosti dodávky nariadiť, aby bola daná prednosť výrobným zariadeniam používajúcim domáce primárne palivové energetické zdroje v rozsahu, ktorý v akomkoľvek kalendárnom roku neprekračuje 15 % celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu elektriny spotrebovanej v dotknutom členskom štáte.“
11 Článok 32 smernice 2009/72, nazvaný „Prístup tretích strán“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy. Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti schválené v súlade s článkom 37, a aby tieto tarify a metodiky – ak sú schvaľované iba metodiky – boli pre nadobudnutím účinnosti uverejnené.“
Rumunské právo
Zákon č. 123/2012
12 Legea energiei electrice și a gazelor naturale nr. 123/2012 (zákon č. 123/2012 o elektrickej energii a zemnom plyne) z 10. júla 2012 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 485 zo 16. júla 2012), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 123/2012“), v článku 5 ods. 3 stanovuje:
„Na základe rozhodnutia vlády z dôvodu bezpečnosti dodávky elektriny možno poskytnúť garantovaný prístup do elektrických sústav pre elektrickú energiu vyrobenú v elektrárňach používajúcich palivá tuzemskej výroby, avšak iba v súvislosti s ročným množstvom zodpovedajúcim primárnej energii, ktorá nepresahuje 15 % celkového množstva paliva potrebného na výrobu elektriny zodpovedajúcej hrubej konečnej spotrebe energie štátu.“
Rozhodnutie vlády č. 138/2013
13 Hotărârea Guvernului nr. 138/2013 privind adoptarea unor măsuri pentru siguranța alimentării cu energie electrică (rozhodnutie vlády č. 138/2013 o prijatí opatrení na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie) z 3. apríla 2013 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 196 z 8. apríla 2013) (ďalej len „rozhodnutie č. 138/2013“), prijaté na základe článku 5 ods. 3 zákona č. 123/2012, v článku 1 stanovovalo:
„Poskytuje sa garantovaný prístup do elektrických sústav pre elektrinu vyrobenú v tepelnej elektrárni v Mintia, ktorú vlastní [CE Hunedoara], čím sa zabezpečí jej nepretržité fungovanie s priemerným elektrickým výkonom minimálne 200 MW.“
14 Podľa článku 2 tohto rozhodnutia:
„Poskytuje sa garantovaný prístup do elektrických sústav pre elektrinu vyrobenú spoločnosťou [CE Oltenia], čím sa zabezpečí jej nepretržité fungovanie s priemerným elektrickým výkonom minimálne 500 MW.“
15 Článok 3 uvedeného rozhodnutia uvádzal:
„[Transelectrica] má ako prevádzkovateľ prenosovej sústavy povinnosť zabezpečiť prednostný dispečing elektriny vyrobenej v tepelných elektrárňach uvedených v článkoch 1 a 2 za podmienok stanovených právnou úpravou, ktorú prijal Autoritatea Națională de reglementare în domeniul Energiei [Národný regulačný úrad v oblasti energetiky, Rumunsko].“
16 Článok 4 tohto rozhodnutia stanovoval:
„Na účely zachovania stupňa bezpečnosti vnútroštátnej elektrizačnej sústavy je [CE Hunedoara] povinná poskytovať podporné služby prevádzkovateľovi prenosovej sústavy s elektrickým výkonom minimálne 400 MW v súlade s právnymi predpismi, ktoré prijal Autoritatea Națională de reglementare în domeniul Energiei [Národný regulačný úrad v oblasti energetiky].“
17 Článok 5 rozhodnutia č. 138/2013 znel takto:
„Na účely zachovania stupňa bezpečnosti vnútroštátnej elektrizačnej sústavy je [CE Oltenia] povinná poskytovať podporné služby prevádzkovateľovi prenosovej sústavy s elektrickým výkonom minimálne 600 MW v súlade s právnymi predpismi, ktoré prijal Autoritatea Națională de reglementare în domeniul Energiei [Národný regulačný úrad v oblasti energetiky].“
18 Článok 6 tohto rozhodnutia stanovoval:
„Opatrenia stanovené týmto rozhodnutím sa uplatňujú od 15. apríla 2013 do 1. júla 2015.“
19 Rozhodnutím vlády č. 941/2014 bola doba stanovená na uplatnenie opatrení stanovených v článkoch 1, 3 a 4 rozhodnutia č. 138/2013 v prípade spoločnosti CE Hunedoara predĺžená do 31. decembra 2017.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
20 Fondul Proprietatea, spoločnosť, ktorá je minoritným akcionárom spoločnosti S.P.E.E.H. Hidroelectrica SA, podala na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) žalobu o neplatnosť rozhodnutia č. 138/2013 z dôvodu, že týmto rozhodnutím bola v prospech spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia, dvoch výrobcov elektrickej energie využívajúcim domáce primárne palivové energetické zdroje, ktorých základné imanie je väčšinovo vo vlastníctve štátu, poskytnutá protiprávna štátna pomoc.
21 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutím č. 138/2013 bol v prospech týchto dvoch spoločností zavedený súbor opatrení, ktoré sa uplatňovali od 15. apríla 2013 do 1. júla 2015 v prípade spoločnosti CE Oltenia a až do 31. decembra 2017 v prípade spoločnosti CE Hunedoara. V prvom rade články 1 a 2 rozhodnutia č. 138/2013 poskytli garantovaný prístup do elektrických sústav, pokiaľ ide o elektrickú energiu vyrábanú tepelnými elektrárňami týchto dvoch spoločností, a to s cieľom zabezpečiť nepretržité fungovanie s priemerným výkonom aspoň 200 megawattov (MW) pre elektráreň vo vlastníctve spoločnosti CE Hunedoara a minimálne 500 MW pre elektráreň vo vlastníctve spoločnosti CE Oltenia. Ďalej bola Transelectrica, jediný prevádzkovateľ prenosovej sústavy, podľa článku 3 tohto rozhodnutia povinná zaručiť prednostný dispečing elektrickej energie vyrobenej tepelnými elektrárňami týchto dvoch spoločností. Napokon články 4 a 5 uvedeného rozhodnutia stanovili pre CE Hunedoara a CE Oltenia povinnosť poskytovať spoločnosti Transelectrica podporné služby dosahujúce hodnotu elektrického výkonu minimálne 400 MW (CE Hunedoara) a 600 MW (CE Oltenia).
22 Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť) rozsudkom z 10. marca 2015 zamietol žalobu spoločnosti Fondul Proprietatea. Táto spoločnosť následne podala kasačný opravný prostriedok na Înalta Curte de Casație și Justiție – Secția de Contencios Administrativ și Fiscal (Najvyšší kasačný súd – senát pre správne a daňové veci, Rumunsko), ktorý rozsudkom z 22. mája 2018 čiastočne zrušil napadnutý rozsudok z dôvodu, že Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť) neposúdil všetky žalobné dôvody, ktoré Fondul Proprietatea uviedla. Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) preto vrátil vec na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť), aby tento súd preskúmal všetky uvedené žalobné dôvody.
23 V rámci preskúmania žaloby o neplatnosť po vrátení veci na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť) Fondul Proprietatea navrhla, aby tento súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.
24 Fondul Proprietatea v tejto súvislosti pred vnútroštátnym súdom uvádza, že rozhodnutie č. 138/2013 môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
25 Fondul Proprietatea konkrétne uvádza, že Transelectrica, spoločnosť vo väčšinovom vlastníctve štátu, je povinná zabezpečiť v každom okamihu rovnováhu národnej elektrizačnej sústavy, teda rovnováhu medzi výrobou a spotrebou elektriny. V tejto súvislosti kupuje podporné služby v rámci postupov verejného obstarávania, podľa ktorých sa ponuky predložené výrobcami elektrickej energie zoradia vo vzostupnom poradí, začínajúc najnižšou cenovou ponukou. Vo všeobecnosti tieto podporné služby poskytujú tí výrobcovia, ktorí majú nízke výrobné náklady a ktorí ich môžu ponúknuť za konkurencieschopné ceny.
26 Podľa spoločnosti Fondul Proprietatea majú elektrárne vlastnené spoločnosťami CE Hunedoara a CE Oltenia vysoké výrobné náklady, takže nefungujú nepretržite a nepredávajú veľké množstvo elektrickej energie. Keď je v nich prerušená prevádzka, ich šance na poskytovanie podporných služieb sa výrazne zmenšujú, pretože obnovenie prevádzky v nich zaberá veľa času a je spojené s dodatočnými nákladmi. Ak by sa teda dodržiavali hospodárske kritériá, tieto spoločnosti by nemohli predávať takéto podporné služby. V tomto kontexte Rumunsko zasiahlo tak, že im priznalo garantovaný prístup do prenosových sústav a prednostný dispečing spojený s povinnou kúpou podporných služieb.
27 Fondul Proprietatea sa domnieva, že tieto opatrenia priznávajú týmto dvom spoločnostiam selektívnu hospodársku výhodu financovanú zo štátnych prostriedkov, a to na úkor ostatných výrobcov elektrickej energie na trhu. Uvedené opatrenia oddeľujú mechanizmus garantovaného prístupu vytvorený s cieľom podporiť výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré nie sú znečisťujúce, od jeho účelu, keďže takýto prístup sa poskytuje dvom spoločnostiam, ktoré vyrábajú elektrinu zo znečisťujúcich zdrojov energie. Garantovaný prístup sa mal rozhodnutím č. 138/2013 priznať len na to, aby umožnil výrobným zariadeniam, ktoré fungujú nepretržite, aby tak mohli vyrábať elektrickú energiu za lepšiu cenu a poskytovať podporné služby.
28 Rumunská vláda, žalovaná vo veci samej, pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že cieľom povinnosti spoločnosti Transelectrica poskytovať prednostný dispečing elektrickej energie vyrobenej zariadeniami spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia na základe článku 3 rozhodnutia č. 138/2013 je uplatniť článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 na vnútroštátnej úrovni.
29 Pokiaľ ide o podporné služby, táto vláda uvádza, že v rozhodnutí č. 138/2013 sa spresňuje, že povinnosť dvoch výrobcov, t. j. spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia, poskytovať podporné služby podlieha podmienkam stanoveným právnymi predpismi, ktoré prijal Autoritatea Națională de Reglementare în domeniul Energiei (Národný regulačný úrad v oblasti energetiky, ďalej len „ANRE“), orgán, ktorý na vnútroštátnej úrovni pripravuje a prijíma záväzné pravidlá potrebné pre riadne fungovanie sektora energetiky a dohliada na ich uplatňovanie.
30 Vo vzťahu k vnútroštátnym opatreniam, o ktoré ide vo veci samej, tvrdí, že nepredstavujú štátnu pomoc.
31 Ministerul Economiei, Energiei și Mediului de Afaceri (Ministerstvo hospodárstva, energetiky a obchodu), vedľajší účastník konania pred vnútroštátnym súdom, uvádza, že rozhodnutie č. 138/2013 zahŕňa opatrenia potrebné na to, aby národná elektrizačná sústava fungovala bezpečne, a že bolo prijaté pri zohľadnení rôznych hľadísk. V prvom rade prudký nárast kapacít výroby z obnoviteľných zdrojov znamenal pre rumunskú vládu nutnosť prijať opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie v súlade s odôvodnením 5 smernice 2005/89.
32 Ďalej sa fungovanie elektrární používajúcich tradičné zdroje energie považovalo za nevyhnutné na pokrytie záťažovej krivky spotreby elektrickej energie.
33 Zo štúdií týkajúcich sa bezpečnosti a primeraného stavu národnej elektrizačnej sústavy okrem toho vyplýva, že je nevyhnutné, aby boli v prevádzke miestne elektrárne rozmiestnené po celom území krajiny, keďže tieto elektrárne zabezpečujú podporné služby a vyrovnávajú rovnováhu medzi ponukou a dopytom. V tejto súvislosti sa dospelo k záveru, že CE Hunedoara mohla významným spôsobom prispieť k bezpečnosti v centrálnej a severozápadnej oblasti národnej elektrizačnej sústavy.
34 Napokon platí, že zintenzívnenie cezhraničného obchodu prostredníctvom západného rozhrania a zníženie strát v prepravnej sústave, ktoré sú priamo úmerné vzdialenosti medzi výrobcami a spotrebiteľmi, v čase prijímania rozhodnutia č. 138/2013 spôsobili potrebu, aby v tejto oblasti existovala významná výrobná kapacita a CE Hunedoara bola jediným veľkým výrobcom v centrálnej a severozápadnej oblasti krajiny.
35 Práve na základe týchto úvah prijala rumunská vláda rozhodnutie č. 138/2013, ktoré stanovuje poskytnutie garantovaného prístupu do prenosových sústav pre elektrickú energiu vyrábanú zariadeniami spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia, aby sa zabezpečilo nepretržité fungovanie pri elektrickom výkone aspoň 200 MW a 500 MW, a to s vedomím, že tieto hodnoty predstavovali pre dotknutých výrobcov právo, a nie povinnosť fungovať pri takomto výkone.
36 Transelectrica pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že na zabezpečenie primeraného fungovania elektrickej siete a na pokrytie dopytu po elektrine musí mať národná elektrizačná sústava k dispozícii určitý výkon, ktorý zabezpečujú elektrárne a ktorý je vyšší než výkon, ktorý sa spotrebuje v špičke spotreby. Rovnako je povinné neustále zachovávať prevádzkovú rezervu, ktorá môže vyvážiť nerovnováhu pri trvajúcich zmenách záťaže.
37 Okrem toho národná elektrizačná sústava zaznamenáva významný nárast počtu elektrární vyrábajúcich elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré vyrábajú elektrickú energiu nepredvídateľne a nestálo. Elektrárne používajúce tradičné zdroje energie, najmä tie, ktoré používajú uhlie, navyše zaznamenávajú narastajúce náklady, pretože nemôžu fungovať nepretržite, a po zastavení prevádzky nemôžu poskytovať žiadnu podpornú službu vzhľadom na pomalosť ich opätovného uvedenia do prevádzky a veľmi vysokých nákladov.
38 Tieto elektrárne teda nedokážu byť na trhu konkurencieschopné, ale ich fungovanie ako elektrární vyrábajúcich elektrickú energiu z tradičných zdrojov energie zostáva nevyhnutné na pokrytie záťažovej krivky spotreby elektriny a zabezpečenie podporných služieb. Bezpečnosť národnej elektrizačnej sústavy tiež vyžaduje použitie rôznych palív na výrobu elektriny potrebnej na pokrytie vnútroštátnej spotreby energie. V tejto súvislosti rumunská vláda prikladá osobitný význam prednostnému používaniu domácich energetických zdrojov s cieľom zabezpečiť energetickú nezávislosť.
39 Transelectrica tiež pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že Fondul Proprietatea si zamieňa vyrovnávací trh s trhom podporných služieb. Podľa nej sa na trhu podporných služieb nakupujú rezervy od dodávateľov kvalifikovaných na tento účel a tieto rezervy sa aktivujú alebo neaktivujú na vyrovnávajúcom trhu. Aktivácia rezerv na vyrovnávacom trhu nie je v prípade žiadneho dodávateľa podporných služieb zaručená a uskutočňuje sa v súlade s pravidlami trhu. Tieto pravidlá sa uplatňujú aj na výrobcov, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie č. 138/2013, a neexistuje žiadna záruka, že na vyrovnávanie sa prednostne použije energia, ktorú poskytujú títo výrobcovia.
40 Okrem toho je vnútroštátny trh s podpornými službami veľmi koncentrovaný a hospodárska súťaž je na ňom slabá. V rámci obmedzenej ponuky sú konkurenčné ceny na trhu podporných služieb veľmi vysoké a vážené priemerné ceny v rámci verejného obstarávania často prevyšujú regulované ceny. Nemožno teda s istotou tvrdiť, že nákupná cena rezerv by v prípade neexistencie rozhodnutia č. 138/2013 bola nižšia.
41 Podľa spoločnosti Transelectrica a rumunskej vlády článok 3 rozhodnutia č. 138/2013, podľa ktorého musí Transelectrica prednostne poskytovať dispečing elektrickej energie vyrobenej elektrárňami spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia, vykonáva článok 15 ods. 4 smernice 2009/72, ktorý bol prebratý do vnútroštátneho práva článkom 5 ods. 3 zákona č. 123/2012. V tejto súvislosti ANRE pred prijatím tohto rozhodnutia tvrdil, že zamýšľané opatrenia rešpektujú tak uplatniteľné rumunské právne predpisy, ako aj právo Únie, zatiaľ čo rumunská rada pre hospodársku súťaž uviedla, že tieto opatrenia nenarúšajú trh s elektrickou energiou a nezavádzajú protisúťažné zaobchádzanie.
42 Vnútroštátny súd uvádza, že sa mohlo stať, že Rumunsko zaviedlo systém v prospech spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia s cieľom ponúknuť týmto dvom spoločnostiam viac výhod, a to garantovaný nákup elektrickej energie vyrobenej nepretržitým fungovaním týchto elektrární a výrobou elektrickej energie za lepšiu cenu vďaka odstráneniu nákladov na opätovné spustenie prevádzky v týchto elektrárňach, čo by mohlo predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
43 Domnieva sa, že treba spresniť, či článok 5 ods. 3 zákona č. 123/2012 predstavuje chybné prebratie článku 15 ods. 4 smernice 2009/72. Znenie tohto posledného uvedeného ustanovenia podľa tohto súdu odkazuje na rovnaký druh výrobcu elektrickej energie ako uvedený zákon, t. j. na výrobcov používajúcich domáce primárne palivové energetické zdroje a stanovuje rovnakú hraničnú hodnotu, t. j. 15 % celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu elektrickej energie. Existuje však rozdiel medzi touto smernicou a rumunskými právnymi predpismi, ktoré ju preberajú, pretože uvedená smernica sa netýka garantovaného prístupu, na ktorý odkazuje uvedený článok 5 ods. 3, ale priznania prednostného dispečingu.
44 Domnieva sa preto, že je potrebné posúdiť, či článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 predstavuje výnimku, ktorá sa uplatňuje reštriktívne a ktorá umožňuje výlučne poskytovať prednostný dispečing do prenosových sústav, ale nie garantovaný prístup do týchto sústav, ako to stanovuje rozhodnutie č. 138/2013.
45 Vzhľadom na ustanovenia tejto smernice vnútroštátny súd uvádza, že garantovaný prístup do sústav sa poskytuje len energii z obnoviteľných zdrojov. V dôsledku toho sa domnieva, že garantovaný prístup priznaný elektrickej energii vyrábanej spoločnosťami CE Hunedoara a CE Oltenia môže predstavovať porušenie článku 15 ods. 4 smernice 2009/72.
46 Za týchto okolností Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. … Predstavuje prijatie právnej úpravy Rumunskom, ktorá stanovuje v prospech dvoch spoločností, ktorých väčšinovým vlastníkom je štát:
a) poskytnutie prednostného dispečingu a povinnosť pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy nakupovať od týchto spoločností podporné služby a
b) poskytnutie garantovaného prístupu do elektrických sústav pre elektrickú energiu vyrobenú týmito dvoma spoločnosťami, čím sa zabezpečí nepretržitá prevádzka týchto spoločností,
štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, predstavuje teda opatrenie financované štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktoré má selektívny charakter a môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi? V prípade kladnej odpovede, podlieha táto štátna pomoc oznamovacej povinnosti podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ?…
2. … Je poskytnutie práva na garantovaný prístup do elektrickej sústavy Rumunskom týmto dvom spoločnostiam, ktorých väčšinovým vlastníkom je štát, čím sa zaistí ich nepretržitá prevádzka, v súlade s ustanoveniami článku 15 ods. 4 smernice [2009/72]?“
O prejudiciálnych otázkach
O druhej otázke
47 Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely zabezpečenia bezpečnosti dodávok elektrickej energie poskytuje garantovaný prístup do prenosových sústav určitým výrobcom elektrickej energie, ktorých zariadenia používajú domáce primárne palivové energetické zdroje.
48 Podľa článku 15 ods. 4 smernice 2009/72 členský štát môže z dôvodu bezpečnosti dodávky nariadiť, aby bola daná prednosť výrobným zariadeniam používajúcim domáce primárne palivové energetické zdroje v rozsahu, ktorý v akomkoľvek kalendárnom roku neprekračuje 15 % celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu elektrickej energie spotrebovanej v dotknutom členskom štáte.
49 Na úvod treba uviesť, že zo skutočností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že cieľom článku 5 ods. 3 zákona č. 123/2012 je prebrať článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 do rumunského práva. Ako konštatuje vnútroštátny súd, článok 5 ods. 3 zákona č. 123/2012 sa týka tých istých výrobných zariadení, v ktorých sa používajú domáce primárne palivové energetické zdroje, a tej istej hraničnej hodnoty ako článok 15 ods. 4 smernice 2009/72. Toto vnútroštátne ustanovenie však pre vyrobenú elektrickú energiu nestanovuje možnosť priznania prednostného dispečingu, ale možnosť priznania garantovaného prístupu do prenosových sústav. Hoci smernica 2009/72 neobsahuje žiadnu výslovnú zmienku o takomto garantovanom prístupe, treba konštatovať, že jednak jej článok 15 ods. 3 odkazuje na článok 16 smernice 2009/28, ktorého odsek 2 písm. b) sa týka najmä garantovaného prístupu do sústavy pre elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, a jednak článok 32 ods. 1 smernice 2009/72 upravuje zásadu voľného prístupu tretích strán do sústav.
50 Za týchto okolností je na účely poskytnutia užitočnej odpovede na otázku položenú vnútroštátnym súdom potrebné poskytnúť výklad článku 15 ods. 3 a 4 a článku 32 ods. 1 smernice 2009/72, ako aj článku 16 ods. 2 písm. b) smernice 2009/28.
51 Pokiaľ ide v prvom rade o výklad článku 15 ods. 4 smernice 2009/72, treba preskúmať význam, ktorý sa má priznať možnosti zariadenia mať prospech z „prednostného dispečingu“.
52 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad [rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Následná žiadosť o medzinárodnú ochranu), C‑18/20, EU:C:2021:710, bod 32 a citovaná judikatúra].
53 Keďže však článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 neobsahuje nijaký odkaz na vnútroštátne právo členských štátov, znenie uvedené v tomto ustanovení sa musí vykladať autonómne a jednotne.
54 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že služba dispečingu umožňuje prevádzkovateľovi elektrickej sústavy, aby pristúpil k dispečingu výrobných zariadení v stanovenej oblasti, aby najmä zabezpečil energiu, ktorú využije na pokrývanie energetických strát a zachovanie rezervných kapacít vo vlastnej sústave, a aby zabezpečil vyrovnávanie nerovnováhy tejto sústavy a zaručil riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrinou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 63).
55 Podľa článku 15 ods. 2 smernice 2009/72 sa výrobné zariadenia, ktoré pri tejto príležitosti zabezpečujú dispečing, určujú na základe kritérií, ktoré musia byť objektívne, uverejnené a uplatňované nediskriminačným spôsobom a ktoré musia vziať predovšetkým do úvahy hospodársku prioritu.
56 Výraz „daná prednosť“ použitý v článku 15 ods. 4 smernice 2009/72 znamená, že prednostný dispečing sa odchyľuje od pravidiel dispečingu uvedených v článku 15 ods. 2 tej istej smernice. Ako teda uviedol generálny advokát v bode 29 svojich návrhov, pri prednostnom dispečingu prevádzkovateľ prenosovej sústavy nasadzuje výrobné zariadenia na základe iných kritérií, ako je poradie hospodárskej priority.
57 V tejto súvislosti treba konštatovať, že článkom 15 ods. 3 a 4 smernice 2009/72 normotvorca Únie zaviedol dva typy prednostného dispečingu, a to prednostný dispečing výrobných zariadení, ktoré využívajú obnoviteľné zdroje energie, a zariadení vykonávajúcich kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie podľa článku 15 ods. 3 tejto smernice, ktorý sa zakladá na cieli ochrany životného prostredia, a prednostný dispečing výrobných zariadení používajúcich domáce primárne palivové energetické zdroje podľa článku 15 ods. 4 uvedenej smernice, ktorý sa zakladá na cieli bezpečnosti dodávok.
58 V druhom rade, pokiaľ ide o výklad článku 16 ods. 2 písm. b) smernice 2009/28, ktorý členským štátom ukladá povinnosť poskytnúť buď prednostný prístup, alebo garantovaný prístup do sústavy pre elektrinu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov energie, treba konštatovať, že toto ustanovenie neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov, čo sa týka účelu určenia jeho zmyslu a rozsahu. Pojmy uvedené v tomto ustanovení sa preto musia vykladať autonómne a jednotne na území Únie v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 52 tohto rozsudku.
59 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy (pozri analogicky rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 42).
60 Tento prístup však nie je neobmedzený, pretože závisí od maximálnej kapacity, ktorú prenosová sústava znesie.
61 Odôvodnenie 60 smernice 2009/28 uvádza, že ak sa elektrina z obnoviteľných zdrojov energie integruje na krátkodobý (spotový) trh, garantovaný prístup zabezpečí, že všetka predaná a podporovaná elektrina získa prístup do sústavy, čím sa umožní využitie maximálneho množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo zariadení pripojených do sústavy. Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, že garantovaný prístup, ako je uvedený v tomto odôvodnení 60, je mechanizmom, ktorý zabezpečuje výrobným zariadeniam využívajúcim obnoviteľné zdroje energie prístup do sústav na účely prenosu vyrobenej elektriny.
62 Garantovaný prístup upravený v článku 16 ods. 2 písm. b) smernice 2009/28 má za cieľ integrovať obnoviteľné zdroje energie do vnútorného trhu s elektrickou energiou prostredníctvom zabezpečenia prístupu do sústav pre všetku elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov, čo umožňuje využiť maximálne množstvo elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie.
63 Ten istý článok 16 ods. 2 však uvádza, že garantovaný prístup elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov nie je bezpodmienečný. Toto ustanovenie totiž stanovuje takýto garantovaný prístup pre elektrinu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov za predpokladu, že sú splnené požiadavky súvisiace so zachovaním spoľahlivosti a bezpečnosti sústavy založené na transparentných a nediskriminačných kritériách vymedzených príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.
64 Ako v podstate uviedla Európska komisia vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní pred Súdnym dvorom, z výkladu článku 15 ods. 4 smernice 2009/72 a článku 16 ods. 2 písm. b) smernice 2009/28 tak vyplýva, že pravidlá dispečingu určujú, ktoré zariadenia na výrobu elektriny vyrábajú elektrickú energiu v určitom okamihu dňa, zatiaľ čo pravidlá prístupu určujú, ktorý výrobca má prístup do elektrických sústav v prípade fyzického preťaženia sústavy, keď je jej kapacita nedostatočná.
65 V dôsledku toho, keďže článok 15 ods. 4 smernice 2009/72 stanovuje len možnosť priznať prednostný dispečing, toto ustanovenie nemôže pre členské štáty slúžiť ako právny základ na účely zavedenia práva na garantovaný prístup do prenosových sústav. Pokiaľ ide o článok 16 ods. 2 písm. b) smernice 2009/28, je pravda, že z neho vyplýva možnosť zavedenia „garantovaného prístupu“, ale len pokiaľ ide o zelenú elektrickú energiu. Ani toto ustanovenie tak nemôže slúžiť ako právny základ pre vnútroštátne ustanovenia stanovujúce garantovaný prístup pre zariadenia na výrobu elektriny z neobnoviteľných zdrojov.
66 V treťom rade však na určenie, či môže vnútroštátna právna úprava priznať garantovaný prístup do prenosových sústav elektrickej energii vyrobenej z domácich primárnych palivových energetických zdrojov, treba vziať do úvahy tiež prístup tretích strán do sústav, upravený v článku 32 ods. 1 smernice 2009/72. Podľa tohto ustanovenia sú členské štáty v podstate povinné zaviesť systém pre prístup tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi dotknutej sústavy.
67 Súdny dvor už opakovanie zdôraznil, že voľný prístup tretích strán do týchto sústav, ktorý bol zavedený článkom 32 ods. 1 smernice 2009/72, predstavuje jedno zo zásadných opatrení, ktoré musia členské štáty realizovať, ak má byť dobudovaný vnútorný trh s elektrickou energiou (rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 54, ako aj citovaná judikatúra).
68 Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 3 smernice 2009/72, jej cieľom je najmä dosiahnuť úplne otvorený trh, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojich odberateľov.
69 V tejto súvislosti treba uviesť, že nediskriminačný, transparentný a za spravodlivú cenu poskytnutý prístup do elektrickej prenosovej a distribučnej sústavy je potrebný na riadne fungovanie hospodárskej súťaže a má prvoradý význam (rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18, EU:C:2019:868, bod 40 a citovaná judikatúra).
70 Článok 32 ods. 1 smernice 2009/72, ktorý vyžaduje, aby činnosť štátu pri uskutočňovaní prístupu do sústavy nebola diskriminačná, je konkrétnym vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti (pozri analogicky rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 79 a citovanú judikatúru).
71 V súlade s ustálenou judikatúrou zákaz diskriminácie vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 80 a citovaná judikatúra).
72 Rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 81 a citovaná judikatúra).
73 Hoci vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či je odôvodnené také rozdielne zaobchádzanie, o aké ide vo veci samej, Súdnemu dvoru prináleží, aby mu na tento účel poskytol všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré mu umožnia rozhodnúť.
74 V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že garantovaný prístup sa na základe rozhodnutia č. 138/2013 poskytuje len elektrickej energii vyrobenej dvoma zariadeniami, ktoré používajú domáce primárne palivové energetické zdroje. Toto rozhodnutie sa neuplatňuje na iných výrobcov elektrickej energie používajúcich domáce primárne palivové energetické zdroje, ani na výrobcov elektrickej energie používajúcich obnoviteľné zdroje a predstavuje rozdielne zaobchádzanie, keďže títo výrobcovia elektrickej energie na jednej strane a výrobcovia elektrickej energie uvedení v tomto rozhodnutí na druhej strane sa nachádzajú v porovnateľnej situácii vzhľadom na prístup do prenosových sústav.
75 Pokiaľ ide o prípadné odôvodnenie takéhoto rozdielneho zaobchádzania, treba uviesť, že cieľom rozhodnutia č. 138/2013 bolo zabezpečiť bezpečnosť dodávok. Zo skutočností, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, totiž vyplýva, že opatrenia prijaté na základe tohto rozhodnutia mali zabezpečiť primeraný stav sústavy vytvorením rezervnej kapacity na čas špičky spotreby a boli nevyhnutné na vyriešenie problémov týkajúcich sa vyváženosti sústavy vyplývajúcich zo zvýšenia kapacity výroby z obnoviteľných zdrojov energie, a mali riešiť aj zvýšenie objemu cezhraničného obchodu. Cieľom tohto rozdielneho zaobchádzania bolo tiež zabezpečiť, aby sa na výrobu elektrickej energie používali rôzne palivá, a to tým, že sa používaniu domácich energetických zdrojov priznal osobitný význam s cieľom zabezpečiť energetickú nezávislosť.
76 O legitímnosti cieľa súvisiaceho s bezpečnosťou dodávok niet pochýb. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 5 smernice 2009/72, bezpečné dodávky elektriny sú veľmi dôležité pre vývoj európskej spoločnosti, implementáciu trvalo udržateľnej politiky v oblasti klimatických zmien a podporu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.
77 Pokiaľ ide o objektívne a primerané kritérium rozlišovania vo vzťahu k sledovanému cieľu, treba uviesť, že v prejednávanej veci zo skutočností poskytnutých Súdnemu dvoru nevyplýva takéto kritérium, ktoré by umožnilo odlíšiť tieto dve zariadenia, ktoré majú prospech z garantovaného prístupu k prepravným sústavám, od zariadení, ktoré takýto prospech nemajú. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby overil, či by iní výrobcovia používajúci domáce primárne palivové energetické zdroje alebo iné zdroje energie, ktorí sa nachádzajú v tej istej geografickej oblasti, mohli k vytvoreniu výrobnej kapacity prispieť aj viac a mať prístup do prenosových sústav.
78 Ďalej je potrebné overiť, či je garantovaný prístup do prenosových sústav podľa zásady proporcionality vhodný na to, aby zabezpečil uskutočnenie sledovaného cieľa, a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 100).
79 V prejednávanej veci sa zdá, že obe zariadenia uvedené v rozhodnutí č. 138/2013 využívajúce domáce primárne palivové energetické zdroje mohli nepretržite fungovať vďaka garantovanému prístupu do elektrických sústav v spojení s prednostným dispečingom týchto zariadení, čo im umožnilo podieľať sa na vytváraní výrobných kapacít umožňujúcich zabezpečiť bezpečnosť dodávok elektrickej energie. Garantovaný prístup v spojení s ostatnými opatreniami prijatými v rozhodnutí č. 138/2013 sa preto zdá byť vhodný na zabezpečenie bezpečnosti dodávok, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
80 Vnútroštátny súd však bude musieť overiť, či poskytnutie garantovaného prístupu do prenosových sústav za podmienok stanovených rozhodnutím č. 138/2013 neprekročilo hranice toho, čo je primerané, a či bolo opatrením nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým je zaistiť bezpečnosť dodávok. V tejto súvislosti bude musieť preskúmať, či tento cieľ nebolo možné dosiahnuť inými prostriedkami, ktoré by menej zasahovali do zásady slobodného prístupu tretích strán do sústavy zakotvenej v článku 32 ods. 1 smernice 2009/72.
81 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 32 ods. 1 smernice 2009/72 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát na účely zaručenia bezpečnosti dodávok elektrickej energie priznal právo na garantovaný prístup do prenosových sústav určitým výrobcom elektrickej energie, ktorých zariadenia používajú domáce primárne palivové energetické zdroje, pokiaľ je toto právo na garantovaný prístup založené na objektívnych a primeraných kritériách a zároveň je primerané sledovanému legitímnemu cieľu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
O prvej otázke
82 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 107 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že súbor opatrení zavedený rozhodnutím vlády, ktorý pozostáva z prednostného dispečingu elektriny vyrobenej určitými výrobcami elektrickej energie zo strany prevádzkovateľa sústavy, z garantovaného prístupu do prenosových sústav pre elektrickú energiu vyrobenú zariadeniami týchto výrobcov a z povinnosti uvedených výrobcov poskytovať prevádzkovateľovi sústavy podporné služby v určitom množstve vyjadrenom v megawattoch, možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ podľa tohto ustanovenia a ak áno, či v dôsledku toho takýto súbor opatrení podlieha povinnosti oznámenia podľa článku 108 ZFEÚ.
83 Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Únie. Nemôže sa vyjadriť ani k zlučiteľnosti štátnej pomoci alebo schémy pomoci s vnútorným trhom, keďže posúdenie tejto zlučiteľnosti prináleží do výlučnej právomoci Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná súdom Únie (rozsudok zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, bod 19 a citovaná judikatúra).
84 Súdny dvor má však právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť súlad vnútroštátneho opatrenia s týmto právom na účely rozhodnutia veci, o ktorej rozhoduje. V oblasti štátnej pomoci môže najmä vnútroštátnemu súdu poskytnúť výkladové prvky, ktoré mu umožnia určiť, či vnútroštátne opatrenie možno považovať za „štátnu pomoc“ v zmysle práva Únie (rozsudok zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, bod 20 a citovaná judikatúra).
85 Na vnútroštátne súdy možno predložiť spor, v súvislosti s ktorým budú musieť podať výklad a uplatniť pojem „pomoc“, uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, najmä s cieľom určiť, či sa štátne opatrenie malo alebo nemalo podrobiť predbežnej kontrole stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, prípadne overiť, či si dotknutý členský štát splnil túto povinnosť (rozsudok z 19. marca 2015, OTP Bank, C‑672/13, EU:C:2015:185, bod 31 a citovaná judikatúra).
86 Treba tiež pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa má opatrenie kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 18 a citovaná judikatúra).
87 V prvom rade, pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, treba pripomenúť, že na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 19 a citovaná judikatúra).
88 Na účely posúdenia pripísateľnosti opatrenia štátu treba preskúmať, či sa verejné orgány podieľali na prijatí tohto opatrenia (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 23 a citovaná judikatúra).
89 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že súbor predmetných opatrení bol zavedený predpismi legislatívnej a regulačnej povahy, a to zákonom č. 123/2012, na ktorom sa zakladá rozhodnutie č. 138/2013. Tieto opatrenia preto treba považovať za pripísateľné štátu v zmysle judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode.
90 Na účely určenia, či výhoda bola poskytnutá priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov, treba okrem toho pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zákaz uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa tak pomoc poskytnutú priamo štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ako aj pomoc poskytovanú verejnými alebo súkromnými orgánmi zriadenými alebo určenými týmto štátom na účely jej spravovania (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 25 a citovaná judikatúra).
91 V tomto ustanovení rozlišovanie medzi „pomocou poskytovanou členským štátom“ a pomocou poskytovanou „zo štátnych prostriedkov“ neznamená, že všetky výhody poskytované štátom predstavujú štátnu pomoc bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú financované zo štátnych prostriedkov, ale jeho cieľom je iba začleniť do tohto pojmu tak výhody priamo poskytované štátom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril (rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 26 a citovaná judikatúra).
92 Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že opatrenie, ktoré predovšetkým spočíva v povinnosti nákupu elektrickej energie, teda môže spadať pod pojem „pomoci“, aj keď nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov (rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 52, ako aj citovaná judikatúra).
93 Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa totiž vzťahuje na všetky peňažné prostriedky, ktoré verejné orgány môžu účinne využiť na podporu podnikov, bez ohľadu na to, či tieto prostriedky tvoria dlhodobý majetok verejného sektora. Aj keď sumy zodpovedajúce dotknutej pomoci nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú stále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“ (rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 53, ako aj citovaná judikatúra).
94 Presnejšie, Súdny dvor rozhodol, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi. V tejto súvislosti je rozhodujúce, že tieto orgány sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, a nie iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov (rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, body 54 a 55, ako aj citovaná judikatúra).
95 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Transelectrica, jediný prevádzkovateľ prenosovej sústavy, je verejným podnikom, ktorého väčšinovým vlastníkom je štát. Táto spoločnosť je povinná zabezpečiť v ktoromkoľvek okamihu rovnováhu národnej energetickej sústavy, t. j. rovnováhu medzi výrobou a spotrebou elektrickej energie. V tejto súvislosti Transelectrica nakupuje podporné služby na základe postupov verejného obstarávania v závislosti od poradia hospodárskej priority. Podľa rozhodnutia č. 138/2013 je však Transelectrica povinná nakupovať podporné služby od dvoch výrobcov elektrickej energie za cenu, ktorú stanoví ANRE bez zohľadnenia poradia hospodárskej priority, čo môže viesť k nákupu týchto podporných služieb za vyššie než trhové ceny. To môže pre spoločnosť Transelectrica predstavovať uloženie finančnej povinnosti, ktorá zaťažuje štátne prostriedky.
96 Pokiaľ ide v druhom rade o podmienku, podľa ktorej treba súbor opatrení, o ktorý ide vo veci samej, analyzovať ako poskytnutie výhody jej príjemcovi, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za pomoc sa považujú zásahy, ktoré akoukoľvek formou môžu priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky, alebo ktoré možno považovať za opatrenia predstavujúce hospodársku výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za obvyklých trhových podmienok nezískal (rozsudok zo 17. septembra 2020, Compagnie des pêches de Saint‑Malo, C‑212/19, EU:C:2020:726, bod 39 a citovaná judikatúra).
97 Za pomoc sa tak predovšetkým považujú zásahy, ktoré rôznymi formami znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré, hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú z toho dôvodu rovnakú povahu a rovnaké účinky (rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 66).
98 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že súbor opatrení zavedený rozhodnutím č. 138/2013 predstavuje úplný súbor opatrení v prospech dvoch výrobcov elektrickej energie, spoločností CE Hunedoara a CE Oltenia. Tieto tri opatrenia sú prepojené a tvoria mechanizmus umožňujúci nepretržité fungovanie týchto výrobných zariadení. Vnútroštátny súd uvádza, že obe zariadenia uvedené v rozhodnutí č. 138/2013 majú vysoké výrobné náklady, takže obvykle nefungujú nepretržite. Ak by sa v týchto zariadeniach zastavila prevádzka, znížilo by to ich šance poskytovať podporné služby z dôvodu pomalosti spustenia zariadení a viedlo by to k zvýšeniu nákladov na spustenie a obnovenie činnosti týchto zariadení. Súbor opatrení, o ktorý ide vo veci samej, uvedeným zariadeniam tým, že im umožňuje sústavne fungovať, zabezpečuje, že dodávajú určité množstvo elektrickej energie a umožňuje im poskytovať podporné služby, ušetriť náklady spojené so spustením a obnovením prevádzky zariadení a tiež vyrábať elektrickú energiu za lepšiu cenu vďaka eliminácii týchto nákladov.
99 Preto sa zdá, že také opatrenia, aké stanovuje rozhodnutie č. 138/2013, poskytujú výrobcom elektrickej energie, ktorí sú ich príjemcami, ekonomickú výhodu v porovnaní s ich konkurentmi, čo je výhoda, ktorú by za obvyklých trhových podmienok nezískali. Preto sa treba domnievať, že v prejednávanej veci môže byť podmienka týkajúca sa existencie selektívnej hospodárskej výhody splnená.
100 Pokiaľ ide v treťom rade o podmienku, podľa ktorej musí byť zásah spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, treba pripomenúť, že na to, aby sa vnútroštátne opatrenie kvalifikovalo ako štátna pomoc, sa nemusí zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 29 a citovaná judikatúra).
101 Najmä vtedy, ak pomoc poskytnutá členským štátom posilňuje v rámci obchodu v Únii postavenie jedného podniku voči iným konkurenčným podnikom, je potrebné považovať tieto podniky za ovplyvnené touto pomocou. V tejto súvislosti nie je nevyhnutné, aby sa podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, samy zúčastňovali na tomto obchode. Ak totiž členský štát poskytne podnikom pomoc, činnosť na jeho vnútornom trhu sa môže zachovať alebo zvýšiť s takým následkom, že šance podnikov so sídlom v iných členských štátoch vstúpiť na trh tohto členského štátu sa znížia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru).
102 Okrem toho treba pripomenúť, že pomoc, ktorej cieľom je odbremeniť podnik od nákladov, ktoré by musel bežne znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo bežných činností, v zásade narúša podmienky hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 52, ako aj citovanú judikatúru).
103 V prejednávanej veci, ako uvádza vnútroštátny súd, výrobcovia elektrickej energie vykonávajú svoju činnosť na trhu otvorenom konkurencii a obchodovaniu medzi členskými štátmi, keďže elektrická energia je predmetom cezhraničného obchodu.
104 Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 98 tohto rozsudku, zdá sa, že opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, umožnili zariadeniam, ktoré z nich majú prospech, sústavne fungovať, čím im ušetrili náklady spojené so spustením a obnovením prevádzky v zariadeniach, čo by im tiež umožnilo znížiť konečnú cenu elektrickej energie, ktorú ponúkajú.
105 Opatrenia, ako sú opatrenia zavedené rozhodnutím č. 138/2013, preto v zásade môžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.
106 Z toho vyplýva, že vzhľadom na vyššie uvedené výkladové prvky sa opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, musia kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu.
107 Vnútroštátny súd sa ďalej pýta Súdneho dvora, či by tieto opatrenia v prípade, že by sa mali kvalifikovať ako „štátna pomoc“, mali alebo nemali podliehať postupu predchádzajúceho posúdenia stanovenému v článku 108 ods. 3 ZFEÚ.
108 Podľa tohto ustanovenia musí byť nová pomoc Komisii vopred oznámená a nemôže byť vykonaná, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.
109 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora opatrenie, ktoré je pomocou a je vykonané v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi z článku 108 ods. 3 ZFEÚ, je protiprávne (rozsudok z 19. marca 2015, OTP Bank, C‑672/13, EU:C:2015:185, bod 66 a citovaná judikatúra).
110 Z vyššie uvedeného vyplýva, že za predpokladu, že vnútroštátny súd kvalifikuje súbor opatrení, o ktorý ide vo veci samej, ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, by sa mal tento súbor opatrení považovať za novú pomoc a z tohto dôvodu by mal podliehať povinnosti predchádzajúceho oznámenia Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či dotknutý členský štát splnil túto povinnosť.
111 V prejednávanej veci z písomných pripomienok Komisie vyplýva, že jej nebolo doručené žiadne oznámenie podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ týkajúce sa štátnej pomoci poskytnutej spoločnostiam CE Hunedoara a CE Oltenia na základe rozhodnutia č. 138/2013. Navyše treba uviesť, že sa nezdá, že uvedené opatrenia spadajú do pôsobnosti nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článkov [107] a [108] [Z]mluvy [o FEÚ] (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) (Ú. v. EÚ L 214, 2008, s. 3) a nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 [Z]mluvy [o FEÚ] (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1), ktoré boli uplatniteľné počas obdobia účinnosti rozhodnutia č. 138/2013, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
112 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že súbor opatrení zavedený rozhodnutím vlády, ktorý pozostáva z prednostného dispečingu elektriny, vyrobenej určitými výrobcami elektrickej energie, ktorých zariadenia používajú domáce primárne palivové energetické zdroje, zo strany prevádzkovateľa sústavy, ktorého základné imanie je prevažne vo vlastníctve štátu, z garantovaného prístupu do prenosových sústav pre elektrickú energiu vyrobenú týmito zariadeniami uvedených výrobcov a z povinnosti týchto výrobcov poskytovať prevádzkovateľovi sústavy podporné služby v určitom množstve vyjadrenom v megawattoch, ktorou sa týmto výrobcom vyhradzuje právo toto množstvo poskytovať za ceny stanovené vopred, ktoré majú tendenciu byť vyššie ako trhové ceny, možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V prípade kladnej odpovede sa takýto súbor opatrení musí považovať za novú pomoc, a z tohto dôvodu podlieha povinnosti predchádzajúceho oznámenia Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ.
O trovách
113 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Článok 32 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát na účely zaručenia bezpečnosti dodávok elektrickej energie priznal právo na garantovaný prístup do prenosových sústav určitým výrobcom elektrickej energie, ktorých zariadenia používajú domáce primárne palivové energetické zdroje, pokiaľ je toto právo na garantovaný prístup založené na objektívnych a primeraných kritériách a zároveň je primerané sledovanému legitímnemu cieľu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
2. Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že súbor opatrení zavedený rozhodnutím vlády, ktorý pozostáva z prednostného dispečingu, elektriny vyrobenej určitými výrobcami elektrickej energie, ktorých zariadenia používajú domáce primárne palivové energetické zdroje, zo strany prevádzkovateľa sústavy, ktorého základné imanie je prevažne vo vlastníctve štátu, z garantovaného prístupu do prenosových sústav pre elektrickú energiu vyrobenú týmito zariadeniami uvedených výrobcov a z povinnosti týchto výrobcov poskytovať prevádzkovateľovi sústavy podporné služby v určitom množstve vyjadrenom v megawattoch, ktorou sa týmto výrobcom vyhradzuje právo toto množstvo poskytovať za ceny stanovené vopred, ktoré majú tendenciu byť vyššie ako trhové ceny, možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V prípade kladnej odpovede sa takýto súbor opatrení musí považovať za novú pomoc, a z tohto dôvodu podlieha povinnosti predchádzajúceho oznámenia Európskej komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ.
Podpisy