NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER
prednesené 12. septembra 2006 1(1)
Vec C‑303/05
Advocaten voor de Wereld VZW
proti
Leden van de Ministerraad
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour d’arbitrage (Belgicko)]
„Európska únia – Tretí pilier – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Právny základ – Článok 2 ods. 2 – Zrušenie pravidla dvojitej trestnosti – Zásada rovnosti a zásada zákonnosti trestov“
I – Úvod
1. Skúsenosti, ktoré sa získali a stále sa získavajú o tom, ako stanoviť najspravodlivejšie pravidlá pre posudzovanie trestných činov, zaujímajú ľudstvo viac ako ktorákoľvek iná vec na svete.(2)
2. Cour d’arbitrage de Belgique (súd poverený preskúmavaním ústavnosti zákonov) žiada v súlade s článkom 35 EÚ(3) Súdny dvor, aby posúdil platnosť rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(4).
3. Tento súd má pochybnosti o súlade tohto rámcového rozhodnutia so Zmluvou o Európskej únii tak z formálneho hľadiska, ako aj z materiálneho hľadiska. V prvom ohľade, ktorý má základ v článku 34 ods. 2 písm. b) EÚ, sa súd zaoberá právnym základom, ktorý Rada využila, a vhodnosťou zvoleného nástroja.
4. Tieto otázky vedú Súdny dvor k tomu, aby preskúmal systém zdrojov tretieho piliera Únie a analyzoval povahu rámcových rozhodnutí, ktoré sú napodobeninou smerníc piliera Spoločenstva. Vhodným východiskom pre takéto posúdenie predstavuje rozsudok Pupino(5).
5. Pokiaľ ide o druhý, materiálny ohľad, vnútroštátny súd spochybňuje možno jednu z najdôležitejších noviniek v tomto spôsobe spolupráce medzi členskými štátmi v oblasti zadržiavania a vydávania osôb, a to zákaz podmieňovať v určitých prípadoch vykonanie európskeho zatykača podmienkou, aby skutočnosti, na základe ktorých bol vydaný, predstavovali trestný čin tiež vo vykonávajúcom štáte. Cour d’arbitrage sa pýta, či je takáto nová právna úprava v súlade so zásadou rovnosti a so zásadou zákonnosti v trestnom konaní a či je teda v súlade s článkom 6 ods. 2 EÚ.
6. Na vyriešenie tejto otázky bude nepochybne potrebné zaoberať sa úlohou, akú po vyhlásení Charty základných práv Európskej únie(6) majú základné práva v oblasti tak citlivej, ako je policajná a súdna spolupráca v trestných veciach.
7. Táto výzva nie je bezvýznamná, keďže zákony vykonávajúce rámcové rozhodnutie boli v niektorých členských štátoch zrušené, pretože porušovali určité občianske záruky. Poľský Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktorý má právomoc preskúmavať zákony vo svetle najvyššej normy, v náleze z 27. apríla 2005(7) vyhlásil, že článok 607t ods. 1 Trestného poriadku je v rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy(8), keďže umožňuje na základe európskeho zatykača vydanie štátneho príslušníka orgánom iného členského štátu. Za necelé tri mesiace sa nemecký Bundesverfassungsgericht (spolkový ústavný súd) z obdobných dôvodov(9) vyjadril v podobnom zmysle(10) vo veci zákona vykonávajúceho rámcové rozhodnutie(11). Anato Dikastiriotis Kypriakis Dimokratios (Najvyšší súd Cyperskej republiky) sa vydal rovnakou cestou(12), pretože článok 11 Ústavy nepočíta so zatknutím na účely výkonu európskeho zatykača. Naopak, český Ústavný súd v náleze z 3. mája 2006(13) zamietol návrh skupiny poslancov a senátorov na zrušenie zákona vykonávajúceho rámcové rozhodnutie, ktorý podľa ich názoru porušoval Ústavu tým, že umožnil vydávanie vlastných štátnych príslušníkov a odstránenie kontroly obsiahnutej v podmienke dvojitej trestnosti.
8. Ide preto o rozsiahlu diskusiu o prípadných stretoch medzi ústavami a právom Únie, ktorej sa Súdny dvor musí v úlohe, ktorá mu prislúcha, zúčastniť, aby mohol výklad hodnôt a zásad, ktoré vytvárajú právny poriadok Únie, podriadiť kritériám porovnateľným s kritériami, ktorými sa riadia vnútroštátne systémy.(14)
II – Právny rámec
A – Zmluva o Európskej únii
9. Únia, ktorá predstavuje novú etapu v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy, vychádza zo Spoločenstiev, ktoré dopĺňa o politiky a formy spolupráce stanovené samotnou Zmluvou (článok 1 EÚ). Je založená na hodnotách spoločných všetkým Európanom, ako sú sloboda, demokracia, právny štát a dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 1 EÚ).
10. Práve tieto práva, uznané Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950 (ďalej len „Rímsky dohovor“), ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom, predstavujú všeobecné zásady právneho poriadku Spoločenstva, ktorých ochrana v pôsobnosti zmlúv o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvy o Európskej únii patrí Súdnemu dvoru [článok 6 ods. 2 EÚ v spojení s článkom 46 písm. d) EÚ].
11. Únia si kladie za cieľ najmä zachovávať a rozvíjať úniu ako priestor slobody, bezpečnosti a práva, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa ochrany vonkajších hraníc, azylu, prisťahovalectva a prevencie a boja proti zločinnosti (článok 2 prvý odsek štvrtá zarážka EÚ), v rámci tzv. tretieho piliera, ktorý sa týka policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach (hlava VI EÚ).
12. Tento tretí pilier sa snaží poskytnúť občanom vysokú úroveň bezpečnosti vytvorením politík predchádzania a potláčania trestnej činnosti prostredníctvom užšej spolupráce súdnych orgánov a v prípade potreby zbližovania vnútroštátnych trestnoprávnych predpisov (články 31 EÚ a 32 EÚ).
13. Spoločný postup pri súdnej spolupráci napríklad zahŕňa a) vzájomnú pomoc vo vzťahu k súdnym konaniam a výkonu rozhodnutí, b) napomáhanie extradícii, c) zabezpečovanie zlučiteľnosti predpisov uplatniteľných v členských štátoch, d) predchádzanie sporom o príslušnosť a e) postupné prijímanie opatrení zavádzajúcich minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti organizovaného zločinu, terorizmu a nezákonného obchodu s drogami (článok 31 ods. 1 EÚ).
14. Na tento účel môže Rada jednomyseľne prijať [článok 34 ods. 2 písm. a), b) a c) EÚ]:
1. spoločné pozície vymedzujúce prístup únie k určitej otázke;
2. rámcové rozhodnutia na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov, rámcové rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, no voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány, pričom tie nemajú priamy účinok;
3. rozhodnutia na iný účel, ktorý je v súlade s cieľmi tretieho piliera, pričom tieto rozhodnutia sú záväzné a nemajú priamy účinok.
15. Rada môže tiež vypracúvať dohovory, ktoré odporučí členským štátom na prijatie a ktoré nadobudnú účinnosť, ak budú prijaté aspoň polovicou členských štátov [článok 34 ods. 2 písm. d) EÚ].
B – Rámcové rozhodnutie 2002/584
16. Toto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté na základe článku 31 ods. 1 písm. a) a b) EÚ a článku 34 ods. 2 písm. b) EÚ zodpovedá úsiliu odstrániť formálny postup vydávania osôb v rámci Únie(15) a nahradiť ho zjednodušeným systémom súdneho vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely trestného konania alebo výkonu súdnych rozhodnutí v trestných veciach (odôvodnenie č. 1 a 5). V súlade s týmto cieľom nahrádza vo vzťahoch medzi členskými štátmi skoršie alebo neskoršie medzinárodné nástroje (článok 31 ods. 1)(16), ktoré sa však budú ďalej uplatňovať v rozsahu, v akom umožňujú prehĺbenie alebo rozšírenie cieľov rámcového rozhodnutia, alebo pokiaľ pomáhajú ďalej zjednodušiť alebo uľahčiť postupy vykonávania európskeho zatykača (článok 31 ods. 2).
17. Rámcové rozhodnutie preto upúšťa od medzištátnej pomoci a nahrádza ju režimom voľného pohybu rozsudkov, ktorý spočíva na vzájomnej dôvere a na vzájomnom uznávaní (odôvodnenie č. 5, 6 a 10; článok 1 ods. 2).
18. Rada Únie prijala rámcové rozhodnutie v súlade so zásadami subsidiarity a proporcionality a s cieľom dodržiavať základné práva a článok 6 EÚ (odôvodnenie č. 7 a 12; článok 1 ods. 3) do tej miery, že vydanie jednotlivca treba zamietnuť(17), ak existujú na základe objektívnych skutočností dôvody domnievať sa, že uvedený zatykač bol vydaný s cieľom trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy, náboženského vyznania, etnického pôvodu, národnosti, jazyka, politického zmýšľania alebo sexuálnej orientácie alebo jej vážne hrozí výkon trestu smrti, mučenia alebo iného neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania. Okrem toho nabáda členské štáty, aby dbali na svoje ústavné zásady týkajúce sa riadneho procesu(18), slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu v iných médiách (odôvodnenie č. 12 a 13). Rovnako preberá záväzok chrániť osobné údaje spracované v rámci vykonávania tohto rámcového rozhodnutia (odôvodnenie č. 14).
19. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia (článok 1 ods. 1).
20. Má výhradne súdnu povahu a je nástrojom spolupráce medzi súdmi (články 1 a 3 až 6), s výhradou čisto praktickej a administratívnej pomoci, ktorú možno požadovať od výkonnej moci (odôvodnenie č. 9 a článok 7).
21. Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace (článok 2 ods. 1). Vykonávajúci členský štát môže podriadiť vydanie podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom aj podľa jeho právnych predpisov (článok 2 ods. 4).
22. Podľa článku 2 ods. 2 sa toto pravidlo nazývané „dvojitá trestnosť“ neuplatní na tridsaťdva kategórií trestných činov, pokiaľ ich vydávajúci členský štát trestá trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej tri roky. Ide o tieto trestné činy:
– účasť na organizovanej trestnej činnosti,
– terorizmus,
– obchodovanie s ľuďmi,
– sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia,
– nezákonné obchodovanie s narkotikami a psychotropnými látkami,
– nezákonné obchodovanie so zbraňami, muníciou a výbušninami,
– korupcia,
– podvod vrátane podvodu, ktorý sa dotýka finančných záujmov Európskych spoločenstiev v zmysle Dohovoru z 26. júla 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev,
– legalizácia príjmov z trestnej činnosti,
– falšovanie meny vrátane eura,
– počítačové trestné činy,
– trestné činy proti životnému prostrediu vrátane nezákonného obchodovania s ohrozenými druhmi zvierat, rastlín a odrôd,
– napomáhanie nepovolenému vstupu a trvalému pobytu,
– vražda, vážne ublíženie na zdraví,
– nezákonný obchod s ľudskými orgánmi a tkanivami,
– únos, nezákonné pozbavenie osobnej slobody a branie rukojemníkov,
– rasizmus a xenofóbia,
– organizovaná alebo ozbrojená lúpež,
– nezákonné obchodovanie s predmetmi kultúrneho dedičstva vrátane starožitností a umeleckých diel,
– podvod,
– hrubý nátlak a vydieranie,
– falšovanie výrobkov a porušovanie autorských práv,
– falšovanie úradných dokumentov a obchodovanie s nimi,
– falšovanie platobných prostriedkov,
– nezákonné obchodovanie s hormonálnymi látkami a inými látkami stimulujúcimi rast,
– nezákonné obchodovanie s jadrovým alebo rádioaktívnym materiálom,
– obchodovanie s kradnutými vozidlami,
– znásilnenie,
– podpaľačstvo,
– trestné činy spadajúce do kompetencie Medzinárodného trestného súdu,
– ohrozenie bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku/lode,
– sabotáž.
23. Článok 3 uvádza tri dôvody na povinné nevykonanie európskeho zatykača a článok 4 vymenúva ďalších sedem, ktoré sú nepovinné. Tejto skupine zodpovedajú prípady, v ktorých sa vykonávajúci štát, ktorého je odsúdený štátnym občanom alebo v ňom má trvalý pobyt, zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi (článok 4 bod 6). V rovnakom zmysle článok 5 bod 3 za rovnakého predpokladu umožňuje, aby vydanie, ak je cieľom zatykača umožnenie začatia trestného stíhania, bolo podmienené tým, že účastník bude po vypočutí vrátený do svojho členského štátu, aby tu vykonal prípadný trest.
24. V konaní, ktoré sa vedie neodkladne a je spojené s prekluzívnou lehotou (články 17 a 23), má dotknutá osoba právo byť vypočutá (články 14 a 19), právo na pomoc právneho zástupcu a tlmočníka (článok 11 ods. 2), ako aj právo požívať záruky zatknutej osoby. Prípadne má právo na dočasné prepustenie podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho členského štátu (článok 12).
25. Zatykač obsahuje údaje nevyhnutné na jeho vykonanie, najmä údaje o totožnosti požadovanej osoby a o povahe a kvalifikácii trestného činu (článok 8 ods. 1). Všetky problémy, ktoré sa môžu v konaní objaviť, sa vyriešia priamo medzi dotknutými súdnymi orgánmi alebo prípadne s pomocou ústredných orgánov členských štátov (článok 10 ods. 5).
26. Lehota na vykonanie rámcového rozhodnutia uplynula 31. decembra 2003 (článok 34 ods. 1).
III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
27. Advocaten voor de Wereld (ďalej len „Advocaten voor de Wereld“), neziskové združenie, podalo na Cour d’arbitrage belge žalobu o neplatnosť zákona z 19. decembra 2003(19) o európskom zatykači, ktorý do belgického práva preberá rámcové rozhodnutie z dôvodu, že je nezlučiteľný s článkami 10 a 11 Belgickej ústavy v spojení s článkom 36, článkom 167 ods. 2 a článkom 168. Toto združenie tvrdí, že európsky zatykač mal byť upravený medzinárodným dohovorom a že článok 5 ods. 5 zákona, ktorý je prebratím článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia do vnútroštátneho práva, porušuje zásadu rovnosti, ako aj požiadavku lex certa v trestnoprávnej oblasti.
28. Ústavný súd vzhľadom na kontext sporu rozhodol(20) prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:
„1. Je rámcové rozhodnutie… 2002/584… zlučiteľné s článkom 34 ods. 2 písm. b) Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého sa rámcové rozhodnutia môžu prijímať iba na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov?
2. Je článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia… 2002/584… v rozsahu, v akom odstraňuje overenie požiadavky dvojitej trestnosti činov v ňom vymenovaných, zlučiteľný s článkom 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a konkrétnejšie so zásadou zákonnosti v trestnoprávnej oblasti a so zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie zaručenými týmto ustanovením?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
29. Prejudiciálna otázka Cour d’arbitrage bola zapísaná do registra kancelárie Súdneho dvora 2. augusta 2005. Advocaten voor de Wereld, Komisia Európskych spoločenstiev, Rada, ako aj belgická, česká, fínska, francúzska, litovská, lotyšská, holandská, poľská a španielska vláda a vláda Spojeného kráľovstva predložili písomné pripomienky. Zástupcovia Advocaten voor de Wereld, belgickej, českej, francúzskej, holandskej a španielskej vlády, vlády Spojeného kráľovstva, ako aj splnomocnení zástupcovia Rady a Komisie sa 11. júla 2006 zúčastnili na pojednávaní, aby predniesli svoje ústne pripomienky.
V – Analýza prejudiciálnych otázok
A – Právny základ (prvá otázka)
30. Nikto nespochybňuje, že rámcové rozhodnutie sa týka aspektu tretieho piliera Európskej únie a že Rada má z tohto dôvodu právomoc upraviť jeho pravidlá(21). Polemika sa sústreďuje na použitý prameň práva, keďže vo veci v konaní vo veci samej vznikli pochybnosti o otázke, či je rámcové rozhodnutie primeraným nástrojom. Tieto pochybnosti sú založené na dvoch dôvodoch: na jednej strane nejde o aproximáciu už existujúcich vnútroštátnych právnych predpisov, pretože európsky zatykač predstavuje úplne nový inštitút, a na druhej strane prostredníctvom rámcového rozhodnutia nemožno zrušiť skoršie medzinárodné dohovory o vydávaní.
31. V takto nastavenej diskusii treba predovšetkým preniknúť do podstaty európskeho zatykača s cieľom preskúmať jeho povahu a overiť, či naň možno uplatniť harmonizačné pravidlá, ktoré charakterizujú rámcové rozhodnutie. V prípade kladnej odpovede bude potrebné zistiť, či je tento nástroj zakázaný pre uvedenú kategóriu aktov podľa zásady contrarius actus z toho dôvodu, že v minulosti už bol upravený medzinárodnými aktmi.
32. Pred preskúmaním týchto úvah chcem však navrhnúť riešenie na zodpovedanie českej vláde, ktorá dospela k záveru o neprípustnosti tejto pôvodnej otázky.
1. O prípustnosti
33. Česká vláda tvrdí, že analýza otázky, či je vhodné, aby rámcové rozhodnutie upravovalo európsky zatykač, vyžaduje, aby Súdny dvor preskúmal ustanovenie primárneho práva [článok 34 ods. 2 písm. b) EÚ], „ktoré sa vymyká jeho kontrole“, a preto nemá právomoc o veci rozhodovať. Tento postoj je nedôvodný, keďže medzi základné právomoci Súdneho dvora patrí práve výklad zmlúv a ich ochrana pred sekundárnym právom, pričom ide o úlohu výsostne ústavnú.(22)
34. Všetky právomoci Únie sú spojené a podliehajú pravidlám prijatým „európskym normotvorcom“. Súdny dvor však musí okrem toho chrániť ich nedotknuteľnosť a zabezpečiť ich účinnosť a tým ich chrániť od odchýlok, ktorých sa môžu dopustiť iné subjekty Spoločenstva. Cour d’arbitrage sa ho nepýta na nič neprimerané a vyzýva ho, aby v rámci svojich právomocí posúdil, či je ustanovenie normotvorcu Únie v súlade s ustanovením Zmluvy(23), s tým, že na takéto posúdenie musí najskôr vyložiť dotknuté pravidlo a určiť jeho dosah bez toho, aby sa tejto úlohe mohol vyhnúť.
35. Česká vláda však trvá na skutočnosti, že táto prvá otázka je neprípustná, a poukazuje na nejasnosť rozhodnutia vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré by rámcové rozhodnutie malo byť neplatné. Vysvetľuje, že v rozsahu, v akom žalobca žiada, aby belgický vykonávajúci zákon bol vyhlásený za neústavný z dôvodu, že rámcové rozhodnutie nie je vhodným nástrojom na aproximáciu vnútroštátnych právnych predpisov, mal svoje tvrdenie oprieť o relevantné úvahy a že vnútroštátny súd ich mal uviesť vo svojom rozhodnutí.
36. Informácie poskytnuté vnútroštátnymi súdmi majú oprávneným subjektom v rámci konania o návrhu na začatie prejudiciálneho konania umožniť podať pripomienky, ktoré by Súdnemu dvoru poskytli podklady pre užitočnú odpoveď.(24) Tento cieľ je v danom prípade splnený, keďže v spore naozaj ide o spôsobilosť rámcového rozhodnutia zaviesť európsky zatykač aproximáciou vnútroštátnych právnych poriadkov. Dvanásť ďalších oprávnených subjektov, ktorí predložili pripomienky v tomto konaní o súdnej spolupráci, to inak pochopili týmto spôsobom, pričom ani samotnej českej vláde, ktorá namieta nejasnosť rozhodnutia Cour d’arbitrage, nič nebránilo v tom, aby analyzovala túto oblasť.(25)
37. Po odstránení prekážok na ceste, ktorá vedie k podstate veci, teraz pristúpim k analýze tohto nového nástroja trestnej spolupráce medzi novými členskými štátmi.
2. Európsky zatykač a vydávanie
38. Nikto nebránil myšlienku, že európsky zatykač predstavuje podkategóriu vydávania. Doktrína označila rámcové rozhodnutie za pokus o „uľahčenie“ vydávania medzi členskými štátmi(26) v modernej verzii(27)sui generis(28), respektíve ho označila pod iným názvom(29). Normotvorca Spoločenstva sám prispel k celkovej nejasnosti tým, že sa odvolal na článok 31 ods. 1 písm. b) EÚ. Aj keď tak postupoval v obave podriadenia európskeho zatykača rovnakým podmienkam ako vydávanie z pohľadu ochrany základných práv zabezpečených Poľskou ústavou, vnútroštátny ústavný súd, Trybunal Konstytucyjny, prispel k nejasnosti tým, že označil vydanie na účely vykonania európskeho zatykača za variant vydávania.(30) Podobne postupoval aj Bundesverfassungsgericht, ktorý obidva inštitúty mlčky asimiluje.(31)
39. Rozdiely však boli jasne uvedené ako v legislatívnej rovine(32), tak doktríne(33) a judikatúre(34).
40. Postoje však nie sú tak odlišné, pretože závisia od zvoleného pohľadu. Ak sa pozornosť zameria na výsledok, odkrývajú sa zhody, avšak rozdiely sa zvýraznia, pokiaľ vychádzame zo základu tohto spôsobu spolupráce a z formy, v ktorej sa rozvíja.
41. Prechod od vydávania k európskemu zatykaču so sebou prináša kopernikovský obrat. Je zrejmé, že obidva inštitúty slúžia rovnakému účelu, a to vydaniu obžalovaného alebo odsúdeného do rúk orgánov iného štátu, aby v ňom mohol byť súdený alebo aby v ňom vykonal trest, tu sa však podobnosti končia.
42. Postup vydávania spája dva zvrchované štáty, dožadujúci a dožiadaný, pričom každý z nich koná v rámci svojho zvrchovaného postavenia: prvý žiada o spoluprácu druhý štát, ktorý rozhodne podľa okolností prípadu, či ju poskytne, a zohľadní pritom aj dôvody presahujúce čisto právnu oblasť, aby tak prenikol do oblasti medzinárodných vzťahov, kde má významnú úlohu zásada vhodnosti. Z uvedených dôvodov sú konečný zákrok politických predstaviteľov a kritériá typu vzájomnosť alebo dvojitá trestnosť opodstatnené, pretože pochádzajú z rôznych oblastí.
43. O iný prípad ide, ak sa pomoc vyžaduje a poskytuje v rámci nadnárodného právneho systému integrácie, v ktorom sa štáty čiastočne vzdávajú svojej zvrchovanosti a prenášajú svoje právomoci na cudzie orgány s normotvornou spôsobilosťou. Táto aproximácia, ktorá je vlastná prvému pilieru Únie(35), pôsobí tiež v treťom medzivládnom pilieri so zjavnou tendenciou „Spoločenstva“, ako ukázal rozsudok Pupino(36), ktorý na rámcové rozhodnutia preniesol určité kategórie prvého piliera a niektoré parametre charakteristické pre smernice.(37)
44. Medzi uzavretými priestormi sa nevytvárajú vzťahy, a preto je nevyhnutné v takýchto prípadoch overovať ad casum, či sa poskytnutím pomoci nenarušia základy spoločenského zriadenia. Naopak, cieľom je poskytovať podporu niekomu, s kým sa zdieľajú zásady, hodnoty a záväzky(38), a na tento účel budovať inštitucionálnu sústavu doplnenú o osobitné pramene práva rôznej právnej sily, v konečnom dôsledku však záväzné, ktorých cieľom je prevencia a boj proti kriminalite v spoločnom priestore slobody, bezpečnosti a práva, uľahčovaním spolupráce medzi štátmi alebo aproximáciou ich trestnoprávnych predpisov.
45. V tomto kontexte v atmosfére vzájomnej dôvery sa spolupráca neodvodzuje od spojenia odhodlaní rôzneho pôvodu, ale od spoločného predpisu, a to rámcového rozhodnutia, ktoré obsahuje typy správania podnecujúce súčinnosť. Prístupy vyžadujúce individuálne overovanie vzájomnosti(39) či priznávajúce dvojitej trestnosti absolútnu hodnotu sú zastarané, pretože medzi zúčastnenými je konanie odôvodňujúce žiadosť rovnako trestné, pričom požiadavke v opačnom smere by tiež bola venovaná pozornosť. V tomto duchu sa každá úvaha o vhodnosti zdá ako nepotrebná a kontrola je zúžená na čisto právne otázky. Inými slovami, politické orgány musia prenechať svoju úlohu súdnym orgánom a osobitné posudzovanie každého prípadu musí ustúpiť inému všeobecnému posúdeniu, keďže uvedené zdieľané pravidlo predpokladá, že na stíhanie trestných činov, ktoré sú v ňom upravené, budú mať právomoc vnútroštátne súdy. Možno preto dospieť k záveru, že už neexistujú zvrchované štáty, ktoré by mohli spolupracovať v konkrétnych prípadoch, ale členovia Európskej únie, ktorí majú povinnosť si vzájomne poskytovať pomoc, pokiaľ došlo k spáchaniu trestných činov spoločného záujmu.(40)
46. Z tohto dôvodu sa domnievam, že vydávanie a európsky zatykač zodpovedajú hodnotovým schémam, ktoré sa zhodujú iba svojím cieľom. Rámcové rozhodnutie spadá do uvedenej línie zrušením vydávania a jeho nahradením systémom vydávania medzi súdnymi orgánmi založeným na vzájomnom uznávaní(41) a voľnom pohybe ich rozhodnutí, čo je výsledkom vysokého stupňa dôvery medzi členskými štátmi (odôvodnenie č. 1, 5, 6, 10). Predpokladá teda vzájomnosť a dvojitú trestnosť pre určité najzávažnejšie trestné činy a obmedzuje dôvody odmietnutia pomoci bez možnosti uplatnenia politickej diskrečnej právomoci (články 3 a 4).(42)
47. Tento záver zrejme potvrdzuje tvrdenie tých, ktorí sa domnievajú, že ak ide o nový postup, nedalo sa nič harmonizovať, takže európsky zatykač nemohol byť upravený rámcovým rozhodnutím. Tento až príliš zjednodušujúci záver však prehliada povahu tohto prameňa práva a podstatu uvedeného mechanizmu.
3. Rámcové rozhodnutie ako prameň harmonizácie
48. Tento prístup je odsúdený na neúspech z dôvodu jeho základného predpokladu, pretože skutočnosť, že európsky zatykač sa až na svoj účel od vydávania odlišuje, ešte neznamená, že by vznikol z prázdna, teda že by nemal predchodcu vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, ktoré treba zosúladiť.
49. Európsky zatykač, ktorý predstavuje nevyhnutný prostriedok na zavedenie priestoru slobody, bezpečnosti a práva (články 2 EÚ a 29 EÚ), je prejavom právnej pomoci medzi súdnymi orgánmi. Ide o rozhodnutie, ktoré vydáva sudca na to, aby zahraničný súdny orgán zatkol a vydal osobu na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu (článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia). Ide teda o rozhodnutie upravené procesným právom vydávajúceho členského štátu, na ktoré sa v ostatných členských štátoch hľadí podľa zásady vzájomného uznávania ako na vnútroštátne rozhodnutie, takže dohodnutie pravidiel sa zdá byť nevyhnutné. Zatykače majú vo vnútroštátnych trestnoprávnych predpisoch tradíciu a rámcové rozhodnutie im v určitých okolnostiach a za určitých podmienok priznáva účinky aj za hranicami, a na tento účel vyžaduje zhodu vnútroštátnych právnych úprav. Jeho články slúžia uvedenému účelu, keďže dáva do súladu formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia, formu a lehoty na jeho predloženie a vykonanie, dôvody na povinné odmietnutie, ako aj záruky chrániace zatknutú osobu počas konania a účinky vydania.
50. Rámcové rozhodnutie teda nevytvára inštitút, ktorý by predtým neexistoval, ani neharmonizuje odlišné právne úpravy týkajúce sa vydávania; zjednocuje inštitúty zatknutia a vydania platné v každom členskom štáte na účely spolupráce medzi súdnymi orgánmi.(43)
51. V tomto konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nespochybňuje harmonizačný potenciál rámcového rozhodnutia, ale jeho vhodnosť na zavedenie nového inštitútu. Aj tu však hrozí nesprávne pochopenie, pretože európsky zatykač, ako som uviedol, hoci sa od vydávania odlišuje, nie je objavom, ktorý by nemal vo vnútroštátnych právnych poriadkoch svojho predchodcu.(44) V každom prípade, aj keď to niektorí tvrdili s ohľadom na nutnosť aproximácie právnych predpisov, nič nebráni použitiu tohto druhu právneho predpisu, pretože Zmluva EÚ to za rovnakých okolností nezakazuje.
4. Systém prameňov v treťom pilieri, osobitne vzťahy medzi rámcovými rozhodnutiami a dohovormi
52. Článok 32 ods. 2 EÚ uvádza štyri pramene práva v treťom pilieri, ktorý, ako pripomínajú Rada, Komisia, Holandské kráľovstvo a Belgické kráľovstvo, nijako nezavádza hierarchiu ani členenie a každému druhu právnych predpisov vyhradzuje určitú oblasť úpravy. Každý z nich v zásade platí pre všetky oblasti, s výhradou hraníc vymedzených povahou zvoleného nástroja a stanoveným účelom, pričom normotvorca má v tomto rámci úplnú slobodu výberu.
53. Na tento diskrečný priestor sa nevzťahuje súdne preskúmanie, takže rozhodnutie, ktoré neprekračuje uvedené hranice, je bez ohľadu na svoj obsah po právnej stránke správne.
54. Rada sa v tomto prípade rozhodla pre rámcové rozhodnutie. Je preto potrebné začať analýzu skúmaním, či s ohľadom na sledovaný cieľ a cestu k jeho dosiahnutiu mohla použiť inú kategóriu právnych predpisov. Treba odmietnuť vhodnosť spoločnej pozície. Takéto pozície, ktoré sú užitočné v oblasti medzinárodných vzťahov Únie a členských štátov pri upevňovaní názorov na určitú konkrétnu vec (článok 37 EÚ), sa môžu celkom prirodzene rozvinúť tiež v druhom pilieri vedľa jednotnej akcie (článok 12 EÚ).(45)
55. Ostatné pramene – rámcové rozhodnutia, rozhodnutia a dohovory – sú vhodné na opatrenia, ktoré vyžadujú prebratie do vnútroštátnych právnych poriadkov(46), ale v prejednávanej veci nemožno zohľadniť rozhodnutia uvedené v článku 34 ods. 2 písm. c) EÚ, pretože vylučujú akúkoľvek harmonizáciu nevyhnutnú na riadne fungovanie európskeho zatykača.
56. Z tohto dôvodu môže byť jedinou alternatívou k rámcovému rozhodnutiu dohovor. Miera voľnej úvahy je najväčšia v situácii, keď existuje voľba medzi oboma druhmi noriem, takže je dôvodné vylúčiť tézu, podľa ktorej platí, že ak vydávanie medzi členskými štátmi bolo tradične upravované medzinárodnými zmluvami, musí byť aj európsky zatykač, jeho „nástupca“, upravený tým istým spôsobom. Zástancovia tejto tézy uplatňujú tzv. „zmrazenie úrovne“ právneho predpisu podľa zásady contrarius actus.
a) Nespôsobilosť zásady contrarius actus
57. Pravidlo, podľa ktorého oblasť, ktorá už bola upravená určitým prameňom práva, bude aj naďalej musieť byť upravovaná prameňmi tej istej úrovne bez možnosti použitia normy nižšieho stupňa, nemá absolútnu povahu, pretože predstavuje občiansku záruku vo vzťahoch medzi zvrchovanou mocou – zákonodarnou mocou – a ďalšou mocou – výkonnou – v zásade podriadenou, a ich aktmi, teda zákonom a nariadením. Ak sa parlament zaoberá určitou oblasťou, vláda môže zasiahnuť iba v miere, v ktorej ju na to splnomocní tento orgán, aby doplnila či dotvorila jeho ustanovenia, do ktorých však žiadny vládny akt nemôže vstupovať tým, že by nahradil vôľu „držiteľa moci“, pokiaľ ju k tomu tento držiteľ formou „delegalizácie“ nesplnomocní a pokiaľ neexistuje ústavná výhrada zákona.(47)
58. Diskusia o tomto bode preto stráca zmysel, pretože pramene majú rovnaký pôvod a vznikajú rovnakým spôsobom. Ako rámcové rozhodnutia, tak aj medzinárodné dohovory prijíma Rada jednomyseľne na základe podnetu členského štátu alebo Komisie a po konzultácii s Európskym parlamentom (článok 34 ods. 2 EÚ v spojení s článkom 39 ods. 1 EÚ).(48)
59. Prax potvrdzuje legistickú analýzu, keďže členské štáty často nahrádzali prostriedky zmluvnej povahy inými, ktoré sú vlastné integračným štruktúram. Typickým príkladom je Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach(49), známy pod názvom „Bruselský dohovor“, nahradený nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000(50) (článok 68).
60. Za týchto okolností sa treba pýtať, či forma medzinárodného dohovoru umožňuje dodržať zásady subsidiarity a proporcionality a či je normotvorca Spoločenstva nútený ju použiť.
b) Zásady subsidiarity a proporcionality
61. Tieto dve zásady vyjadrené v článku 5 ES sú uplatniteľné v treťom pilieri: zásada subsidiarity na základe článku 2 EÚ in fine a zásada proporcionality ako nástroj v službách subsidiarity.(51)
62. Rámcové rozhodnutie v odôvodnení č. 7 vyhlasuje, že uvedené zásady dodržuje, čo má svoje opodstatnenie, pretože pokiaľ ide o výkon cudzích zatykačov na vlastnom území, v spoločnom priestore založenom na vzájomnej dôvere a na vzájomnom uznávaní súdnych rozhodnutí, možno tejto úlohe lepšie čeliť s celkovým prehľadom štruktúr Únie, ako keby tak postupoval samostatne, hoci aj koordinovane, každý členský štát. Jednotný postup je preto dôvodný. Zásada subsidiarity bola teda dodržaná.
63. Dodržaná by bola aj v prípade medzinárodnej dohody, ale diskrečná právomoc umožnila normotvorcovi Únie rozhodnúť sa pre rámcové rozhodnutie. Nevyhnutná proporcionalita nevyžadovala inú formu, pretože, ako vysvetlím nižšie, tak postupoval na základe skúseností vychádzajúcich z neúspechu dohovorov uzavretých v minulosti. Pokiaľ primeranosť účelov a prostriedkov vyžaduje, aby sa zásah Únie obmedzil na dosahovanie uvedených cieľov, zdá sa byť nevyhnutné použitie nástroja, ktorý by členské štáty prinútil dosiahnuť výsledky v určitej lehote.
64. To znamená, že ani tzv. zmrazenie úrovne právneho predpisu, ktorým sa tradične riadilo vydávanie občanov jedného štátu do iného štátu, aby v ňom bol súdený alebo aby v ňom vykonal trest, ani zásada subsidiarity nezmenšujú európskemu normotvorcovi mieru voľnej úvahy. Naopak, aj keby sme pripustili, že miera voľnej úvahy je obmedzená, bolo by rámcové rozhodnutie vhodným prostriedkom na základe vyššie uvedenej zásady proporcionality a potrebného účinku európskeho práva, ktorá, ako vyplýva z už citovaného rozsudku Pupino, platí aj v treťom pilieri.
c) Požiadavka vyššej účinnosti
65. Sporné rámcové rozhodnutie nie je prvým pokusom o zlepšenie súdnej spolupráce v trestných veciach v rámci Únie. Dohovory z rokov 1995 a 1996 sú jeho priamymi, aj keď nie veľmi vydarenými predchodcami. Obidva boli prijaté na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii, ale dodnes nie sú uplatňované vo všetkých členských štátoch, pretože niektoré z nich ich doposiaľ neratifikovali.(52)
66. Práve obmedzenia vlastné medzinárodným zmluvám podnietili vytvorenie nového druhu medzi prameňmi práva, ktorý sa vyhýba ťažkostiam pri ratifikácii vyplývajúcim zo slobody členských štátov v oblasti ratifikácie.(53) Rada v Tampere vysvetlila svoj plán premeny Únie na priestor slobody, bezpečnosti a práva „pri plnom využití možností, ktoré poskytuje Amsterdamská zmluva“(54). Návrh Komisie, aby sa z dôvodu účinnosti zvolilo rámcové rozhodnutie, sa zdá byť veľmi prospešný s ohľadom na slabé výsledky predchádzajúcich dohovorov.(55)
67. Členské štáty a inštitúcie musia plniť ciele článku 2 EÚ, teda aj udržiavať a rozvíjať uvedený priestor slobody, bezpečnosti a práva, a pri tomto úsilí používať čo najvhodnejšie nástroje. Majú pritom povinnosť zabezpečiť účinnosť práva Spoločenstva vo všeobecnosti(56) a práva Únie osobitne(57). Rada preto nielen mohla, ale aj musela zaviesť mechanizmus európskeho zatykača prostredníctvom rámcového rozhodnutia,(58) a preto jej zvolený spôsob nemožno vytýkať.(59)
68. Z tohto dôvodu Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že rámcové rozhodnutie 2002/584 neporušuje článok 34 ods. 2 písm. b) EÚ.
B – Rámcové rozhodnutie 2002/584 a základné práva (druhá otázka)
69. V rámcovom rozhodnutí normotvorca dbá na záruky, ktoré sa musia adresátovi zatykača poskytnúť, a ako svoj cieľ výslovne uvádza ochranu jeho základných práv. V bodoch 18 a 24 týchto návrhov som spomenul ciele právneho predpisu, ktorý je príkladom posunu k spolupráci v trestných veciach presahujúcej jednoduchý bipolárny vzťah medzi štátmi a zohľadňuje tretí rozmer, a to rozmer práv neoddeliteľných od dotknutej osoby.(60)
70. Článok 1 ods. 3 v tejto súvislosti obsahuje slávnostné vyhlásenie, ktoré by aj v prípade jeho neexistencie bolo potrebné predpokladať, keďže jedným zo základných kameňov Únie je dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 1 EÚ), ktoré sa stali všeobecnými zásadami práva Spoločenstva v rozsahu, ktorý vyplýva z Rímskeho dohovoru a z ústavných tradícií spoločných členským štátom (článok 6 ods. 2 EÚ).(61)
71. Táto úvaha nás privádza k ochrane ľudských práv v rámci Únie a úlohe, ktorá patrí Súdnemu dvoru.
1. Ochrana základných práv v Európskej únii
72. Neexistencia katalógu základných práv v pôvodných Zmluvách neznamenala ich vykázanie z právneho poriadku Spoločenstva. Spoločenstvá, výsledok paktu medzi štátmi s demokratickým zriadením, vznikli s cieľom vytvoriť organizácie podriadené právu. Semená padli na úrodnú pôdu a v priebehu času, aj vďaka judikatúre Súdneho dvora, vzklíčili a prosperovali základné subjektívne práva.
73. Výsledkom tejto činnosti sú výslovne uznané práva, ako napríklad zákaz mzdovej diskriminácie založenej na pohlaví vyjadrený v súčasnom článku 141 ES(62), ale aj ďalšie, bez priameho zakotvenia v systéme Spoločenstva, ako nedotknuteľnosť obydlia(63), sloboda prejavu(64) či zásada nullum crimen, nulla poenasine lege, ktoré s prejednávanou prejudiciálnou otázkou súvisia najužšie.(65)
74. Súdny dvor vychádzal z jednoduchého a logického sylogizmu: pravidlá spoločné vnútroštátnym právnym predpisom sú všeobecnými zásadami právneho poriadku Spoločenstva a ako také si zaslúžia byť dodržiavané, takže základné práva, ktoré sú všeobecne zdieľanými zárukami, sú súčasťou uvedených zásad a treba ich chrániť.(66) Úloha integrácie, ktorá sa z tohto pohľadu zdá byť nespochybniteľná, vychádza aj z iných prameňov ako z práva Spoločenstva(67): uvedené všeobecné zásady zdieľané členskými štátmi(68), spoločné prvky ich ústavných tradícií(69) a medzinárodné nástroje ochrany práv(70), najmä Rímsky dohovor(71).
75. Normotvorca Spoločenstva prevzal uvedenú judikatúru a zahrnul ju do článku 6 EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy a ochranu základných práv zveril Súdnemu dvoru [článok 46 písm. d) EÚ].
76. V priebehu roka 2000 nastala udalosť, ktorú len ťažko možno prehliadnuť: vyhlásenie Charty základných práv Európskej únie. Tento dokument nie je právne záväzný, keďže neexistuje žiadne rozhodnutie schopné vyvolať účinky, ktoré by preberalo jej obsah.(72) Jej vyhlásenie je tak iba politickým, právne nezáväzným vyhlásením.(73)
77. Toto zistenie by však nemalo vyvolávať dojem, že sa nič nezmenilo, akoby Charta bola iba kusom papiera. Po prvé nevznikla z ničoho, bez akejkoľvek väzby na okolie; naopak, stala sa súčasťou vývoja, na ktorý som poukázal, pretože ako uvádza vo svojej preambule(74), kodifikuje a potvrdzuje určité práva vyplývajúce zo spoločného dedičstva členských štátov na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni(75), z čoho vyplýva, že ich Únia musí dodržiavať a Súdny dvor chrániť, ako stanovuje článok 6 EÚ a článok 46 písm. d) EÚ, bez ohľadu na právnu povahu a silu textu prijatého v decembri 2000(76).
78. Po druhé je Charta uvádzaná v judikatúre Súdneho dvora, pretože generálni advokáti jej výkladom prekonali jej čisto programovú a deklaratívnu povahu.(77) Samotný Súd prvého stupňa ju použil v niekoľkých svojich rozhodnutiach.(78) V rozsudkoch Súdneho dvora sa však Charta objavuje len zriedkavo(79), a to aj pri vyvracaní názorov svojich generálnych advokátov, a až v poslednej dobe, pred necelými dvoma mesiacmi, Súdny dvor v rozsudku Parlament/Rada(80) oznámil zmenu kurzu, keď rozhodol, že hoci Charta nepredstavuje záväzný právny nástroj, je potrebné uznať jej význam (bod 38).
79. Je preto potrebné upustiť od mlčania a Chartu presadzovať ako podstatnú výkladovú pomôcku pri ochrane občianskych záruk, ktoré tvoria dedičstvo členských štátov. Tejto výzve treba čeliť opatrne, ale s prísnosťou a s plným presvedčením o tom, že pokiaľ je ochrana základných práv nevyhnutná v prvom pilieri Spoločenstva, stáva sa nevyhnutnou aj v treťom pilieri, pretože môže mať z dôvodu samotnej povahy svojho obsahu dopad na podstatu osobnej slobody, ktorá je predpokladom ostatných slobôd.
80. Väčšie pootvorenie snáď predíde opakovaniu dávnejších nedorozumení s vnútroštátnymi súdmi, málo presvedčenými o schopnostiach inštitúcií Spoločenstva chrániť základné práva.(81)
81. Táto úloha ochrany sa uskutočňuje na troch rôznych úrovniach(82), a to na úrovni vnútroštátnej, na úrovni Rady Európy a na úrovni Európskej únie. Všetky tri sa čiastočne prekrývajú a, čo je dôležitejšie, vyznávajú rovnaké hodnoty. Ich časté kríženie a prekrývanie však nie je žiadnou neprekonateľnou prekážkou dodržiavania cudzej právomoci, pokiaľ existuje dôvera, že všetci pri výkone svojich právomocí dbajú na záruky systému spolužitia. Dialóg medzi najvyššími ústavnými vykladačmi v Európe umožňuje položiť základy spoločnej diskusie.
82. Vo veci, o ktorej rozhoduje, tak Súdny dvor musí odpovedať v duchu článkov 20 a 49 Charty, ktoré zakotvujú zásadu rovnosti pred zákonom a zásadu zákonnosti trestných činov, ktoré sú v širokej miere uznávané ústavnými systémami členských štátov, a v prípade potreby vychádzať z vnútroštátnej judikatúry a rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva k článkom 14 a 7 Rímskeho dohovoru.
2. Článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 a zásada rovnosti
a) Rovnosť pred zákonom
83. Cour d’arbitrage sa pýta, či ustanovenie, podľa ktorého pri výkone európskeho zatykača v súvislosti s činmi upravenými v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia nie je potrebné, na rozdiel od ostatných trestných činov, overovať ich trestnosť v oboch dotknutých členských štátoch, je zlučiteľné s týmto základným právom rovnosti pred zákonom.
84. Pri analýze tohto aspektu prejudiciálnej otázky treba preskúmať štruktúru článku 2 rámcového rozhodnutia a vysvetliť nesprávne pochopenie, ktoré možno nájsť ako v samotnom vnútroštátnom rozhodnutí, tak aj v niektorých pripomienkach predložených v tomto konaní. Na to, aby mohol byť európsky zatykač uplatnený, stačí, aby trestný čin bolo možné vo vydávajúcom členskom štáte trestať trestom v určitej dĺžke trvania (odsek 1), hoci vydanie môže byť podmienené tým, že toto konanie predstavuje trestný čin aj vo vykonávajúcom členskom štáte (odsek 4). Táto možnosť však neexistuje v prípade 32 trestných činov uvedených v odseku 2(83).
85. V dôsledku toho považujem za nesprávne tvrdenie, že systém európskeho zatykača je založený na zásade dvojitej trestnosti s výnimkou trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2. Naopak, možnosť trestného stíhania v dožadujúcom členskom štáte je jedinou vymáhateľnou podmienkou, aj keď sa pripúšťa, aby členské štáty pri prebratí rámcového rozhodnutia(84) alebo ich súdy pri výkone konkrétneho zatykača(85) podmienili výkon zatykača trestnosťou činu podľa svojho právneho poriadku, pričom túto voľbu nemajú, pokiaľ ide o trestné činy uvedené v už niekoľkokrát citovanom odseku 2.(86)
86. Za týchto okolností sa Cour d’arbitrage obracia na adresáta bez právomoci, pretože uvedená nerovnosť by sa nemala pričítať normotvorcovi Únie, ale vnútroštátnej právnej úprave alebo vnútroštátnemu súdnemu rozhodnutiu, ktorých preskúmanie nepatrí do pôsobnosti Súdneho dvora.
87. Aj keby bolo potrebné predpokladať, že pôvodná príčina porušenia tak či onak vychádza z rámcového rozhodnutia tým, že zavádza režim rozdielny podľa povahy skutku, otázka by bola tiež neopodstatnená.
88. V predloženom znení sa totiž otázka obmedzuje na abstraktnú rovnosť pred zákonom a mimo diskusie zatiaľ ponecháva jej uplatňovanie, ako aj zákaz diskriminácie z dôvodu osobných a sociálnych pomerov.(87)
89. Zákon musí s občanmi zaobchádzať na základe rovnosti a zakazovať riešenie porovnateľných situácií odlišne a podriaďovanie situácií, ktoré sú rozdielne, rovnakým režimom. Pri delení podobných situácií však zákonodarca disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorá mu umožňujú rozdielne zaobchádzať s podobnými situáciami, ak poskytne objektívne a rozumné vysvetlenie. V tomto ohľade má odôvodnenie uvedené vlastnosti, pokiaľ sú účel a hľadané účinky legitímne a existuje medzi nimi primeraný vzťah proporcionality, ktorý zabráni osobitne ťažkým či neprimeraným dôsledkom.(88)
90. Domnievam sa pritom, že v tejto veci nie sú porovnávané pojmy porovnateľné. Na jednej strane sú porovnávané skutky, pričom sa neberie do úvahy osobný status, ale povaha trestného činu, takže nedochádza k subjektívnej diskriminácii. Na druhej strane z pohľadu trestného stíhania neexistuje paralela medzi jednotlivcami, ktorí páchajú rôzne skutky, ktorých závažnosť a trestnosť sa odlišuje; rozdielna závažnosť protiprávneho konania neumožňuje spájať oboch autorov.
91. Môj názor sa nemení, ak sa pri posudzovaní dôsledkov výkonu európskeho zatykača (zadržanie, vydanie, trestné konanie, výkon rozhodnutia) zistí, že sa dotknuté osoby nachádzajú v podobnej situácii bez ohľadu na trestný čin, pre ktorý sú pozbavené slobody. Rozlišovanie sa teda zdá byť objektívne, rozumné, spravodlivé a proporcionálne.
92. Je objektívne, pretože zodpovedá autonómnym kritériám nezávislým na jednotlivcovi, ktoré možno merať abstraktnými a všeobecnými ukazovateľmi a ktoré neumožňujú žiadny svojvoľný výber, a to povahu protiprávneho konania a trestu, ktorý sa naň uplatňuje.
93. Je rovnako rozumné a odôvodnené, pretože sa zameriava na jeden z cieľov Európskej únie: boj proti kriminalite v priestore bezpečnosti, práva a slobody (článok 2 štvrtá zarážka EÚ v spojení s článkom 29 EÚ). Zoznam v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia obsahuje trestné činy, ktoré, ako uvádza španielska vláda vo svojich vynikajúcich písomných pripomienkach (bod 121), sa závažným spôsobom dotýkajú hodnôt hodných osobitnej ochrany v Európe a pri ktorých sa vyžaduje, aby ich v štáte vydávajúcom európsky zatykač bolo možné potrestať trestami určitej intenzity.(89) Ide o správania, pre ktoré sa zisťovanie dvojitej trestnosti zdá byť nadbytočné, pretože sú v členských štátoch všeobecne zavrhované.(90)
94. Nakoniec ani proporcionalita opatrení nemôže byť spochybňovaná, keďže rozdielny režim nemá iný zmysel ako zabezpečiť vydanie osoby stíhanej alebo odsúdenej za závažný trestný čin orgánom rovnocenného súdneho systému, ktorý rovnako ako vlastný systém dodržiava zásady právneho štátu a zaručuje dotknutej osobe základné práva vrátane práv uplatňovaných v priebehu trestného konania.
95. Túto kapitolu mojich návrhov ukončím na mieste, kde žalobca vo veci samej začína svoje pripomienky alebo kde odkazuje na skutočne extravagantné príklady (91), podľa ktorých by mohol členský štát vydať osobu postupom podľa článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia za čin, ktorý na jeho území nie je trestný.(92) Na takú situáciu sa nevzťahuje zásada rovnosti, pretože diskriminácia voči sebe samému neexistuje. Treba pripomenúť, že na účely tejto zásady bude každý európsky zatykač vydaný v jednom členskom štáte s cieľom zatknúť osobu podozrivú zo spáchania trestného činu alebo odsúdenú za spáchanie trestného činu stanoveného v uvedenom článku 2 ods. 2, ktorej bol uložený trest v sadzbe uvedenej v tomto ustanovení, vykonaný bez ohľadu na jej osobné a sociálne pomery.
b) Rovnosť pri uplatňovaní zákona
96. Z vnútroštátneho rozhodnutia je zrejmý aj ďalší rozmer žaloby, ktorý upozorňuje na riziko nesúladného výkladu článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia z dôvodu nepresnosti definícií, ktoré obsahuje.
97. Ak položíme otázku týmto spôsobom, je zrejmé, že takáto okolnosť nie je spôsobilá spochybniť správnosť právneho predpisu, ktorý nepočíta s budúcimi a hypotetickými prípadmi diskriminácie pri svojom uplatňovaní. Z toho vyplýva aj zámena medzi rovnosťou v zákone a rovnosťou, ktorá pôsobí v čase jeho uplatnenia. Prvá rovnosť, materiálna, sa zameriava na rovnosť zaobchádzania s rovnakými prípadmi a k jej narušeniu dochádza vtedy, ak právny predpis tieto prípady bez racionálneho základu podriadi rozdielnym režimom, zatiaľ čo k narušeniu druhej, formálnej rovnosti dochádza vtedy, ak ju orgán, ktorý by ju mal uskutočniť, chápe v konkrétnom prípade inak ako skôr v podobných situáciách. Uplatnenie zákona preto nie je nerovné, pokiaľ rozdielne rozhodnutia pochádzajú od rôznych súdov konajúcich v rámci svojej legitímnej rozhodovacej právomoci. Zásada rovnosti totiž nevyžaduje zhodný výklad pochádzajúci od orgánov, ktoré sú na sebe nezávislé. Bolo by absurdné vytýkať zákonu diskriminačnú povahu z dôvodu, že jeho výklady by sa mohli odlišovať a pritom byť zjednotené prostredníctvom relevantných opravných prostriedkov.
98. V každom prípade treba počkať, aby sa zistilo, či uvedené nezrovnalosti nastanú aj napriek opatreniam, ktoré systém vytvára, aby im zabránil. Samotné rámcové rozhodnutie v tejto veci poskytuje užitočné nástroje, a to nevyhnutnú výmenu informácií a priamu konzultáciu dotknutých súdov.(93) Okrem toho, pokiaľ by pochybnosti o význame pojmov použitých v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia naďalej pretrvávali, najvhodnejším prostriedkom na zjednotenie ich obsahu na území Únie je prejudiciálna otázka podľa článku 35 EÚ.
99. Predpovedané riziko, prekážka spôsobená nedostatočnou harmonizáciou vnútroštátnych trestnoprávnych predpisov, sa netýka zásady rovnosti a súvisí s požiadavkou istoty v právnych vzťahoch, najmä v tých, ktoré vznikajú nedobrovoľne medzi verejnou mocou a občanmi. Toto zistenie ma vedie k ďalšiemu aspektu druhej prejudiciálnej otázky.
3. Článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia a zásada zákonnosti v trestných veciach
100. Táto zásada(94) vyjadrená v latinskej vete nullum crimen, nulla poena sine lege a zakotvená v článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru, ako aj v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v sebe zahŕňa podľa už klasickej formulácie španielskeho Tribunal Constitucional(95) dve záruky: prvá záruka, materiálna a absolútna, vedie k naliehavej požiadavke predchádzajúceho vymedzenia protiprávnych konaní a príslušných sankcií a druhá, formálna, sa týka právnych predpisov na úrovni, na ktorej sú definované trestné činy a upravené sankcie a ktorá sa v španielskom systéme(96), podobne ako vo väčšine členských štátov, stotožňuje so zákonom prijatým zákonodarnou mocou, nositeľom suverenity ľudu.
101. V reakcii na tvrdenie žalobcu v konaní vo veci samej by Cour d’arbitrage chcel objasniť, či zoznam trestných činov uvedený v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia spĺňa s ohľadom na svoju vágnosť a nepresnosť materiálnu záruku.
102. Táto záruka odráža zásadu právnej istoty v oblasti trestného práva(97), ale má väčší význam, pretože sa dotýka základných hodnôt, napríklad osobnej slobody. Jej cieľom je, aby občania vopred poznali typy správania, ktorých sa majú zdržať, a dôsledky, ktoré by pre nich vyplývali (lex previa)(98), čo v sebe zahŕňa, že trestné správania sú definované presne a jednoznačne (lex certa) tak, že to umožňuje občanom vychádzajúc z ich definície, prípadne za pomoci súdov(99), rozumne predvídať, za aké konanie alebo opomenutie budú trestne stíhaní, s výnimkou analogických a extenzívnych výkladov in peius, ako aj retroaktívnych uplatnení.(100)
103. Zásada legality sa tak v trestnom práve hmotnom prejavuje ako príkaz daný zákonodarcovi v okamihu, keď trestné činy a tresty popisuje, a sudcovi, keď ich analyzuje a uplatňuje v trestnom konaní.(101) Inými slovami, zásada sa prejavuje vo výkone ius puniendi štátom alebo vo výkone rozhodnutia so skutočným represívnym významom, takže rámcové rozhodnutie ju ťažko môže porušiť, pretože nezavádza žiadny trest(102), dokonca sa ani nesnaží o harmonizáciu trestnoprávnych systémov členských štátov, ale obmedzuje sa na budovanie mechanizmu vzájomnej pomoci medzi súdmi z rôznych krajín v rámci konania, aby bolo možné určiť, komu je spáchanie trestného činu pripísateľné, alebo ak sa má zabezpečiť vykonanie trestu. Tento nástroj spolupráce je viazaný na niekoľko podmienok, pretože tresty a ochranné opatrenia, ktoré možno uložiť, musia dosahovať určitú intenzitu a možno vyžadovať aj ich uzákonenie v štáte súdu poskytujúceho pomoc tak, ako sú „vymedzené trestným poriadkom [právom – neoficiálny preklad] vydávajúceho členského štátu“, vždy však s výnimkou trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2.
104. Trestné právo hmotné vydávajúceho členského štátu teda musí obsahovať istotu, ktorú táto zásada vyžaduje, a preto treba vyžadovať od zákonodarcu, aby na to dbal, a od príslušného súdu, ktorý má viesť trestné konanie, aby ju ukončil prípadným odsúdením. Je zrejmé, že riadne vydaný európsky zatykač vychádza zo skutkových okolností, ktoré sú právom tohto štátu považované za trestný čin. Trestný systém štátu vykonávajúceho zatykač má len poskytnúť žiadanú spoluprácu a v prípade, že tak stanovuje právny predpis preberajúci rámcové rozhodnutie, podmieniť vydanie trestnosťou daného správania aj v jeho vlastnej právnej úprave s výnimkou článku 2 ods. 2, pričom v tomto prípade sa naňho tiež vzťahuje dodržiavanie zásady zákonnosti.
105. Bez ohľadu na vyššie uvedené treba doplniť, že zatknutie a vydanie, ku ktorým vedie vykonanie európskeho zatykača, nie sú sankciami. Dožiadaný súd overuje, či nastali všetky podmienky na vydanie osoby nachádzajúcej sa na jeho území súdu, ktorý vydal zatykač, ale nemôže rozhodnúť vo veci samej nad rámec toho, čo je nevyhnutné na postup vydávania, a zdržuje sa hodnotenia dôkazov a vyhlásenia výroku o vine. Vyjadrila sa tak Európska komisia pre ľudské práva, keď rozhodla, že vydávanie nepatrí pod pojem „odsúdenie“ podľa článku 7 Rímskeho dohovoru.(103)
106. Otázka, ktorú položil Cour d’arbitrage, vychádza ani nie tak zo zásady zákonnosti v trestných veciach, ako skôr z obavy, že pojmy uvedené v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia budú mať v každom členskom štáte iný význam a že je tu riziko ich rozdielneho uplatňovania. Na túto možnosť vyplývajúcu z tendencie každého abstraktného a všeobecného právneho ustanovenia som už upozornil v bodoch 96 až 99 týchto návrhov. Už je len potrebné doplniť, že pokiaľ súd, ktorý vykonáva európsky zatykač, má aj po využití prostriedkov stanovených rámcovým rozhodnutím a určených na riešenie ťažkostí a získanie jednotného výkladu cestou prejudiciálnej otázky pochybnosti o právnej kvalifikácii skutkových okolností, ktoré ho odôvodňujú, a o ich priradení k niektorému z 32 trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2, musí uplatniť odseky 1 a 4 tohto článku 2.
107. Domnievam sa preto, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia neporušuje článok 6 ods. 2 EÚ, keďže je v súlade so zásadou rovnosti a zásadou zákonnosti v trestných veciach.
VI – Návrh
108. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky Cour d’arbitrage takto:
1. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi neporušuje článok 34 ods. 2 písm. b) EÚ.
2. Článok 2 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia tým, že zrušuje pre trestné činy v ňom uvedené požiadavku dvojitej trestnosti, neporušuje zásadu zákonnosti v trestných veciach ani zásadu rovnosti a v dôsledku toho je v súlade s článkom 6 ods. 2 EÚ.