ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 9. novembra 2022 (*)
„Inštitucionálne právo – Európska iniciatíva občanov – ‚Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe‘ – Oznámenie Komisie uvádzajúce dôvody neprijatia návrhov právnych aktov uvedených v európskej iniciatíve občanov – Povinnosť odôvodnenia – Rovnosť zaobchádzania – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zjavne nesprávne posúdenie“
Vo veci T‑158/21,
Citizens’ Committee of the European Citizens’ Initiative „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“, v zastúpení: T. Hieber, advokát,
žalobca,
ktorého v konaní podporuje:
Maďarsko, v zastúpení: M. Fehér a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: I. Martínez del Peral, I. Rubene, E. Stamate a D. Drambozova, splnomocnené zástupkyne,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Helénska republika, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,
a
Slovenská republika, v zastúpení: E. Drugda, splnomocnená zástupkyňa,
vedľajšie účastníčky konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia C. Mac Eochaidh (spravodajca) a J. Laitenberger,
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania a keďže sa na základe článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobca Citizens’ Committee of the European Citizens’ Initiative „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“ domáha zrušenia oznámenia Komisie C(2021) 171 final zo 14. januára 2021 o európskej iniciatíve občanov „Menšinový balíček – milión podpisov za rozmanitosť v Európe“ (ďalej len „napadnuté oznámenie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobca predložil Európskej komisii na základe článku 11 ods. 4 ZEÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1) žiadosť o registráciu návrhu európskej iniciatívy občanov s názvom „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“ (Menšinový balíček – milión podpisov za rozmanitosť v Európe) (ďalej len „návrh EIO“).
3 Predmetom návrhu EIO bolo vyzvať Európsku úniu, aby prijala súbor aktov na zlepšenie ochrany osôb patriacim k národnostným a jazykovým menšinám a na posilnenie kultúrnej a jazykovej rozmanitosti v Únii.
4 Komisia 29. marca 2017 prijala rozhodnutie (EÚ) 2017/652 o návrhu EIO (Ú. v. EÚ L 92, 2017, s. 100). Komisia v článku 1 ods. 1 uvedeného rozhodnutia vyhlásila, že návrh EIO bol zaregistrovaný a v odseku 2 uviedla deväť návrhov, pre ktoré bolo možné zbierať vyhlásenia o podpore, a to:
– odporúčanie Rady Európskej únie „o ochrane a podpore kultúrnej a jazykovej rozmanitosti Únie“ (návrh 1),
– rozhodnutie alebo nariadenie Európskeho parlamentu a Rady s cieľom upraviť „programy financovania na účely uľahčenia prístupu k malým regionálnym a menšinovým jazykom“ (návrh 2),
– rozhodnutie alebo nariadenie Parlamentu a Rady s cieľom vytvoriť centrum jazykovej rozmanitosti, ktorého poslaním bude zvyšovať povedomie o význame regionálnych a menšinových jazykov a podporovať rozmanitosť na všetkých úrovniach, pričom toto centrum bude v prevažnej miere financované Úniou (návrh 3),
– nariadenie upravujúce všeobecné pravidlá vzťahujúce sa na úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov tak, aby zohľadňovali ochranu menšín a podporu kultúrnej a jazykovej rozmanitosti za predpokladu, že financované opatrenia povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie (návrh 4),
– nariadenie Parlamentu a Rady s cieľom zmeniť nariadenie týkajúce sa programu „Horizont 2020“ v záujme skvalitnenia výskumu v oblasti pridanej hodnoty, ktorú môžu národnostné menšiny a kultúrna a jazyková rozmanitosť predstavovať z hľadiska sociálneho a ekonomického rozvoja regiónov Únie (návrh 5),
– zmena právnych predpisov Únie s cieľom zabezpečiť takmer rovnaké zaobchádzanie s osobami bez štátnej príslušnosti a občanmi Únie (návrh 6),
– nariadenie Parlamentu a Rady s cieľom zaviesť jednotné autorské právo, ktoré by umožňovalo vnímať celú Úniu ako vnútorný trh v oblasti autorských práv (návrh 7),
– zmena smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica „o audiovizuálnych mediálnych službách“) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1) s cieľom zabezpečiť slobodné poskytovanie služieb a prijímanie audiovizuálneho obsahu v regiónoch, kde bývajú národnostné menšiny (návrh 8),
– nariadenie alebo rozhodnutie Rady s cieľom udeliť projektom podporujúcim národnostné menšiny a ich kultúru skupinovú výnimku, pokiaľ ide o uplatňovanie postupov stanovených v článku 108 ods. 2 ZFEÚ (návrh 9).
5 Nariadenie č. 211/2011 bolo s účinnosťou od 1. januára 2020 zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/788 zo 17. apríla 2019 o európskej iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 55), ktoré bolo zmenené delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2019/1673 z 23. júla 2019, ktorým sa nahrádza príloha I nariadenia 2019/788 (Ú. v. EÚ L 257, 2019, s. 1).
6 Žalobca 10. januára 2020 po tom, čo v stanovenej lehote vyzbieral viac ako 1 300 000 vyhlásení o podpore, z toho podľa napadnutého oznámenia 1 128 422 vyhlásení overených príslušnými orgánmi jedenástich členských štátov, predložil Komisii EIO s názvom „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“ (Menšinový balíček – milión podpisov za rozmanitosť v Európe) (ďalej len „EIO“).
7 Žalobca na stretnutí s Komisiou, ktoré sa konalo 5. februára 2020 na základe článku 15 ods. 1 nariadenia 2019/788, predniesol návrhy EIO ústne a predložil vysvetľujúci dokument k súvisiacim legislatívnym návrhom.
8 Dňa 15. októbra 2020 sa uskutočnilo verejné vypočutie pred Parlamentom podľa článku 14 ods. 2 nariadenia 2019/788. Toto vypočutie bolo pôvodne plánované na 23. marca 2020, ale z dôvodu pandémie COVID‑19 bolo odložené. Žalobca sa na tomto vypočutí zúčastnil prostredníctvom videokonferencie.
9 Dňa 17. decembra 2020 prijal Parlament po plenárnej rozprave, ktorá sa uskutočnila 14. decembra 2020, uznesenie (2020)2846(RSP), P9_TA‑PROV(2020)0370 o EIO. Parlament v bode 20 uznesenia požiadal Komisiu, aby uvedenej iniciatíve vyhovela a aby predložila návrhy legislatívnych aktov, ktoré sa opierajú o Zmluvy a o nariadenie 2019/788 v súlade so zásadou subsidiarity a proporcionality, pričom zdôraznil, že EIO požadovala legislatívne návrhy v deviatich rôznych oblastiach, a pripomenul, že takisto žiadala o individuálne overenie a posúdenie každého návrhu.
10 Dňa 14. januára 2021 prijala Komisia napadnuté oznámenie, v ktorom zaujala stanovisko k uzneseniu Parlamentu a reagovala na deväť návrhov EIO. Po posúdení týchto návrhov informovala žalobcu o dôvodoch, pre ktoré odmietla prijať opatrenia požadované v EIO.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté oznámenie v celom rozsahu,
– subsidiárne čiastočne zrušil napadnuté oznámenie v rozsahu, v akom budú splnené podmienky pre čiastočné zrušenie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
12 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Slovenská republika tiež navrhuje, aby Všeobecný súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny rámec
14 Na podporu svojej žaloby uvádza žalobca tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na nesprávnom právnom posúdení a viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach a tretí, ktorý bol vznesený v štádiu repliky, je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
15 Na podporu prvého žalobného dôvodu žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, v podstate tvrdí, že Komisia prijatím napadnutého oznámenia porušila povinnosť odôvodnenia. Po prvé Komisia nezohľadnila ústne a písomné vysvetlenia, ktoré žalobca poskytol v písomných dokumentoch odovzdaných Komisii, ako aj na stretnutí s Komisiou či na vypočutí pred Parlamentom. Po druhé niektoré časti odôvodnenia napadnutého oznámenia sa obmedzujú na jednoduché odkazy na iné akty Únie. Odôvodnenie napadnutého oznámenia, s výnimkou odôvodnenia týkajúceho sa návrhu 5, je preto nedostatočné.
16 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí.
17 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie, ktorú stanovuje článok 296 ZFEÚ, má za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či prípadne neobsahuje vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť a umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia (pozri rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 142 a citovanú judikatúru).
18 Povinnosť Komisie uviesť v oznámení prijatom podľa článku 15 ods. 2 nariadenia 2019/788 svoje právne a politické závery o dotknutej EIO a prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať v nadväznosti na túto EIO, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme, predstavuje osobitné vyjadrenie povinnosti odôvodnenia uloženej v rámci uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, bod 91, a z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 143).
19 Podľa rovnako ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne, zrozumiteľne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť odôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale aj s prihliadnutím na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, body 92 a 94 a citovanú judikatúru, a z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 144 a citovanú judikatúru).
20 Navyše je potrebné poznamenať, že dodržanie povinnosti odôvodnenia a ostatných formálnych a procesných požiadaviek, ktorým podlieha vydanie predmetného aktu, má ešte zásadnejší význam v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Len tak môže súd Únie overiť, či boli splnené skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí výkon voľnej úvahy (pozri rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 145 a citovanú judikatúru).
21 Pokiaľ ide o tento posledný bod, už bolo rozhodnuté, že Komisia musí mať v rámci výkonu svojej právomoci legislatívnej iniciatívy širokú mieru voľnej úvahy, ak má prostredníctvom tohto postupu podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ podporovať všeobecný záujem Únie tým, že v prípade potreby bude uskutočňovať zložité zmierovacie konanie medzi rozdielnymi záujmami. Z toho vyplýva, že Komisia musí mať širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, či má alebo nemá prijať opatrenia v nadväznosti na EIO, takže dotknuté oznámenie musí byť predmetom obmedzeného preskúmania zo strany súdov Únie, ktorého cieľom je overiť najmä dostatočnosť jeho odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, body 88, 89 a 96, a z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, body 169 a 170).
22 V prejednávanej veci bolo napadnuté oznámenie prijaté v nadväznosti na EIO, ktorej cieľom bolo podľa žalobcu mobilizovať Úniu k zlepšeniu ochrany osôb patriacich k národnostným a jazykovým menšinám a posilneniu kultúrnej a jazykovej rozmanitosti v Únii. Na tento účel EIO obsahovala deväť návrhov na prijatie nových alebo zmenu existujúcich aktov práva Únie. Komisia prostredníctvom napadnutého oznámenia v podstate odmietla prijať opatrenia požadované v EIO.
23 V tejto súvislosti z napadnutého oznámenia vyplýva, že Komisia v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia 2019/788 uviedla svoje právne a politické závery, ktoré ju viedli k tomu, že v nadväznosti na EIO netreba prijať nijaké opatrenia. Konkrétne Komisia na základe analýzy najmä právneho rámca vymedzujúceho jej právomoci konať a právomoci Únie v tejto oblasti dospela k záveru, že „je možné vyhovieť žiadostiam vo viacerých oblastiach“. Komisia sa s prihliadnutím na opatrenia, ktoré už inštitúcie Únie prijali v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje EIO, a s prihliadnutím na jej dohľad nad vykonávaním uvedených opatrení domnievala, že na dosiahnutie cieľov sledovaných EIO v tomto štádiu „nie je potrebný žiadny ďalší právny akt“. Komisia tým zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedla právnu a politickú povahu dôvodov svojho odmietnutia prijať opatrenia navrhované EIO.
24 Okrem toho odôvodnenie napadnutého oznámenia dopĺňa skutočnosti uvedené najmä v rozhodnutí 2017/652 a tiež nadväzuje na komunikáciu, ktorá prebehla medzi žalobcom a Komisiou 5. februára 2020. Odôvodnenie napadnutého oznámenia teda podporuje kontext, do ktorého patrí a ktorý žalobca dobre poznal.
25 Komisia teda uviedla hlavné dôvody, ktoré ju vzhľadom na jej širokú mieru voľnej úvahy viedli k tomu, že odmietla prijať akékoľvek opatrenie navrhované EIO.
26 Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že Komisia v napadnutom oznámení výslovne nezaujala stanovisko ku každému z písomných alebo ústnych vysvetlení, ktoré žalobca poskytol ku všetkým návrhom. Ako je totiž pripomenuté v bode 19 vyššie, judikatúra nevyžaduje, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, a preto nemožno požadovať, aby Komisia zaujala stanovisko ku každému z písomných alebo ústnych vysvetlení poskytnutých ku všetkým návrhom uvedeným v EIO. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 25 vyššie, Komisia uviedla hlavné politické a právne dôvody, ktoré ju viedli k tomu, že odmietla prijať opatrenia navrhované EIO.
27 Rovnako treba zamietnuť tvrdenia žalobcu, podľa ktorých Komisia opakovane porušila povinnosť odôvodnenia, keď sa obmedzila na jednoduchý odkaz na iné akty Únie bez toho, aby vysvetlila relevantnosť týchto nástrojov pre EIO. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, sa totiž Komisia neobmedzuje na to, aby bez vysvetlenia odkazovala na iné akty Únie, ale naopak spresňuje, že tieto akty sa zaoberajú určitými aspektami uvedenými v EIO.
28 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa Všeobecný súd domnieva, že odôvodnenie napadnutého oznámenia umožňuje žalobcovi určiť, či je odmietnutie Komisie predložiť návrhy uvedené v EIO dôvodné alebo či obsahuje vady. Okrem toho toto odôvodnenie takisto umožňuje súdu Únie preskúmať zákonnosť napadnutého oznámenia. Preto treba dospieť k záveru, že napadnuté oznámenie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.
29 Týmto záverom nie je dotknuté prípadné nesprávne právne posúdenie alebo nesprávne posúdenie, ktorých sa mohla Komisia dopustiť. Musí sa totiž rozlišovať medzi povinnosťou odôvodnenia ako podstatnou formálnou náležitosťou, ktorej sa možno dovolávať v rámci žalobného dôvodu týkajúceho sa nedostatočnosti či neexistencie odôvodnenia rozhodnutia, a preskúmaním dôvodnosti odôvodnenia, ktoré patrí pod preskúmanie materiálnej zákonnosti aktu a predpokladá, že súd overí, či dôvody, na ktorých je akt založený, obsahujú alebo neobsahujú nesprávne posúdenie. V skutočnosti ide o dva druhy preskúmania rozdielnej povahy, ktoré si vyžadujú samostatné posúdenia zo strany Všeobecného súdu (pozri rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 146 a citovanú judikatúru). Dôvodnosť odôvodnenia návrhov 1, 3, 6 a 8, ktoré ako jediné uvádza žalobca v rámci druhého žalobného dôvodu, bude teda preskúmaná v bodoch 42 až 146 nižšie.
30 V dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
31 Z tých istých dôvodov musí byť zamietnutá aj výhrada, ktorú vznieslo Maďarsko, a ktorá je založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, keďže Komisia výslovne neodpovedala na každú skutočnosť, ktorú žalobca uviedol.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
32 V rámci tretieho žalobného dôvodu, ktorý bol po prvýkrát vznesený v replike, žalobca v podstate Komisii vytýka, že porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže mu táto inštitúcia neposkytla rovnaké možnosti prediskutovať EIO a presvedčiť ju o svojich obavách, ako mali organizátori EIO „End the Cage Age“, v súvislosti s ktorými Komisia oznámila svoj zámer predložiť legislatívny návrh. Žalobca bol teda v porovnaní s organizátormi EIO „End the Cage Age“ znevýhodnený.
33 Okrem stretnutia, ktoré sa konalo 5. februára 2020 podľa článku 15 ods. 1 nariadenia 2019/788, Komisia nikdy nezorganizovala ani nenavrhla ďalšie stretnutia so žalobcom na účely prediskutovania cieľov sledovaných EIO. Z rôznych dokumentov, ktoré boli žalobcovi sprístupnené na základe žiadosti o prístup k zápisniciam zo všetkých stretnutí medzi Komisiou a organizátormi troch EIO, najmä EIO „End the Cage Age“, ktorá bola podaná na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), po podaní žaloby v tomto konaní, však vyplýva, že v rámci EIO „End the Cage Age“ sa Komisia okrem stretnutia stanoveného v článku 15 ods. 1 nariadenia 2019/788 stretla s organizátormi tejto iniciatívy alebo s nimi komunikovala telefonicky najmenej štyrikrát. Tri z uvedených dodatočných diskusií prebehli pred podaním EIO „End the Cage Age“.
34 Okrem toho po skončení písomnej časti konania doručil žalobca do kancelárie Všeobecného súdu „doplňujúce vyjadrenie“ spolu so štyrmi prílohami. V tomto „doplňujúcom vyjadrení“ najmä uvádza, že z odpovede Komisie na novú žiadosť o prístup k dokumentom, ktorá bola podaná 4. októbra 2021, vyplýva, že pred verejným vypočutím mali zástupcovia kabinetov členov Komisie so zástupcami organizátorov EIO „End the Cage Age“ okrem stretnutí uvedených v bode 33 vyššie ešte dve stretnutia prostredníctvom videokonferencie. Všetky EIO by však mali mať rovnaké šance na to, aby sa im Komisia venovala, keďže cieľom článku 9 ZEÚ je zabezpečiť spravodlivé podmienky hospodárskej súťaže pre všetky EIO. Maďarsko vo svojich pripomienkach k tomuto „doplňujúcemu vyjadreniu“ podporuje tvrdenia žalobcu a dodáva, že prístup Komisie porušil nielen zásadu rovnosti zaobchádzania, ale aj zásadu náležitej a nestrannej správy vecí verejných.
35 Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí, pričom tvrdí, že tento žalobný dôvod je nedôvodný a „doplňujúce vyjadrenie“ a jeho prílohy sú neprípustné.
36 Bez toho, aby bolo v prejednávanej veci potrebné skúmať prípustnosť tretieho žalobného dôvodu vzhľadom na článok 84 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a dôkazov predložených po skončení písomnej časti konania vzhľadom na článok 85 ods. 3 toho istého rokovacieho poriadku, treba uviesť, že okolnosti, na ktoré sa odvoláva žalobca, nemôžu preukázať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.
37 Po prvé žalobca netvrdí, že Komisia si v konaní, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého oznámenia, v plnom rozsahu nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 14 a 15 nariadenia 2019/788.
38 Po druhé okrem skutočnosti, že ide o dve registrované EIO, ktoré dosiahli požadovanú hranicu podpory, žalobca nijako nevysvetlil, v čom je EIO porovnateľná s EIO „End the Cage Age“, najmä pokiaľ ide o ich jednotlivé ciele a politické alebo právne ťažkosti, ktoré obsahujú.
39 Pod podmienkou splnenia požiadaviek vyplývajúcich z článkov 14 a 15 nariadenia 2019/788 sa však počet stretnutí, ktoré Komisia organizuje s organizátormi EIO, môže líšiť najmä v závislosti od povahy alebo komplexnosti EIO, takže Komisia nie je povinná zorganizovať rovnaký počet stretnutí s organizátormi každej EIO. Okrem toho, ako pripomína odôvodnenie 28 nariadenia 2019/788, Komisia je povinná preskúmať EIO v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných, tak ako je zakotvená v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
40 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že Komisia sa mohla bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, v rámci svojho preskúmania EIO, ktoré viedlo k napadnutému oznámeniu, považovať za dostatočne oboznámenú s písomnými a ústnymi informáciami, ktoré mala k dispozícii, a rozhodnúť, že ďalšie stretnutia neboli potrebné.
41 Z tých istých dôvodov musí byť zamietnutá aj výhrada Maďarska, ktorá je založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných v rozsahu, v akom Komisia venovala väčšiu pozornosť EIO „End the Cage Age“ ako EIO.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach
O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení a viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie, pokiaľ ide o návrh 1
42 Na úvod Všeobecný súd pripomína, že cieľom návrhu 1 je prijať odporúčanie Rady, ktoré by definovalo prostriedky ochrany a podpory kultúrnej a jazykovej rozmanitosti najmä na účely ochrany používania regionálnych alebo menšinových jazykov v oblasti verejnej správy, verejných služieb, vzdelávania, kultúry, spravodlivosti, médií, zdravotnej starostlivosti, obchodu a ochrany spotrebiteľov (vrátane označovania).
43 V návrhu EIO však žalobca odkazuje len na článok 165 ods. 4 druhú zarážku a článok 167 ods. 5 druhú zarážku ZFEÚ ako na právne základy odporúčania uvedeného v návrhu 1 [bod a) odôvodnenia 4 rozhodnutia 2017/652]. Je však zjavné, že tieto právne základy sa týkajú len oblastí vzdelávania a kultúry.
44 Navyše z výkladu článku 2 ods. 5 ZFEÚ v spojení s článkom 6 písm. c) a e), článkom 165 ods. 1 a článkom 167 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že členské štáty majú v oblasti kultúry a vzdelávania širokú právomoc [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolské vzdelávanie), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 74], keďže Únia má v tejto oblasti iba právomoc na „podporu, koordináciu alebo doplnenie činnosti členských štátov“, pričom táto právomoc Únie nenahrádza právomoc členských štátov.
45 V dôsledku toho treba v prejednávanej veci posúdiť, či napadnuté oznámenie obsahuje nesprávne právne posúdenie a zjavne nesprávne posúdenie z hľadiska cieľa sledovaného návrhom 1 a právnych základov uvedených žalobcom, pokiaľ ide o tento návrh.
– O prvej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení
46 Prvou výhradou žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, v podstate Komisii vytýka, že sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnievala, že Únia nemá právomoc prijímať odporúčania týkajúce sa ochrany a podpory regionálnych alebo menšinových jazykov.
47 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí.
48 V tejto súvislosti treba konštatovať, že v rámci posúdenia návrhu 1 Komisia uviedla, že Únia v prejednávanej veci nemá nijakú „legislatívnu právomoc“, a nie že v tejto oblasti nemá žiadnu právomoc. Hoci tento dôvod síce neumožňuje odôvodniť odmietnutie prijať návrh odporúčania Rady, ktoré nie je legislatívnym aktom, treba však uviesť, že táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na dôvodnosť napadnutého oznámenia, pokiaľ ide o návrh 1, keďže ako vyplýva z bodu 3.1 napadnutého oznámenia, zamietnutie Komisiou navrhnúť Rade prijatie odporúčania vyplýva zo zistenia, že cieľ sledovaný uvedeným návrhom možno dosiahnuť inými existujúcimi nástrojmi a prebiehajúcimi iniciatívami. Toto konštatovanie, ktoré je podľa žalobcu poznačené viacerými zjavne nesprávnymi posúdeniami, bude preskúmané v rámci druhej výhrady v bodoch 50 až 89 nižšie.
49 V dôsledku toho treba prvú výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.
– O druhej výhrade založenej na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach
50 Druhou výhradou žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, v podstate Komisii vytýka, že sa dopustila viacerých zjavne nesprávnych posúdení, keď odmietla vyhovieť návrhu 1.
51 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí.
52 V tejto súvislosti, ak inštitúcie Únie majú – tak ako Komisia v prejednávanej veci – širokú mieru voľnej úvahy, a najmä keď majú uskutočniť rozhodnutia najmä politickej povahy a komplexné posúdenia, súdne preskúmanie posúdení, z ktorých vychádza výkon tejto právomoci, ktoré je vo svojej podstate obmedzené, musí pozostávať z overenia toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, body 95 a 96 a citovanú judikatúru, a z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, body 169 a 170 a citovanú judikatúru).
53 Okrem toho nesprávne posúdenie možno kvalifikovať ako zjavné len vtedy, ak ho možno zjavne zistiť. Na účely preukázania, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ktoré môže odôvodniť zrušenie napadnutého oznámenia, teda musia byť dôkazy, ktoré má predložiť žalobca, dostatočné na to, aby zbavili posúdenia Komisie vierohodnosti. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení treba zamietnuť, ak napriek dôkazným prostriedkom, ktoré predložil žalobca, možno napádané posúdenie stále pripustiť ako opodstatnené a koherentné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2019, Fleig/SEAE, T‑492/17, EU:T:2019:211, bod 55 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].
54 V prvom rade žalobca v podstate tvrdí, že existencia Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorá bola prijatá Radou Európy 5. novembra 1992 (Zbierka európskych zmlúv č. 148, ďalej len „Charta Rady Európy“) nemôže odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť návrhu 1. Po prvé Únia totiž nie je zmluvnou stranou Charty Rady Európy. Po druhé ju viacero členských štátov Únie nepodpísalo alebo neratifikovalo.
55 V tejto súvislosti Komisia v napadnutom oznámení tvrdí, že Únia vyzýva svoje členské štáty, aby podpísali Chartu Rady Európy a že na ňu pravidelne odkazuje ako na právny nástroj definujúci usmernenia na podporu a ochranu regionálnych alebo menšinových jazykov.
56 Skutočnosť, že Únia nie je zmluvnou stranou Charty Rady Európy, nepreukazuje, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keďže žalobca nespochybňuje, že Únia na tento text pravidelne odkazuje ako na právny nástroj definujúci usmernenia na podporu a ochranu regionálnych alebo menšinových jazykov. Okrem toho skutočnosť, že niektoré členské štáty ju zatiaľ nepodpísali alebo neratifikovali, je na účely posúdenia činnosti Únie v tejto oblasti irelevantná.
57 Okrem toho je irelevantné aj tvrdenie Maďarska, že niektoré členské štáty, ktoré uvedenú chartu ratifikovali, vyhradzujú ochranu priznanú týmto textom obmedzenému počtu jazykov, zatiaľ čo cieľom návrhu 1 je podporovať všetky menšinové jazyky vo všetkých členských štátoch.
58 Od Komisie totiž nemožno požadovať a žiadne ustanovenie nariadenia 2019/788 nestanovuje, aby v prejednávanej veci zohľadnila len tie akty, ktoré sa týkajú všetkých členských štátov a všetkých regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorých sa týka návrh 1. Komisia tak môže akt platne zohľadniť, aj keď umožňuje splniť ciele sledované dotknutým návrhom len čiastočne. Inými slovami, nie je dôležité, že akt, posudzovaný samostatne, neumožňuje úplné dosiahnutie cieľa sledovaného návrhom 1, ak všetky akty uvedené v napadnutom oznámení môžu uvedený cieľ dosiahnuť spoločne.
59 Napokon žalobca nesprávne tvrdí, že Komisia nemôže odmietnuť prijať opatrenia, odkazujúc na iné nástroje medzinárodného práva a že Únia je povinná vykonávať právomoci, ktoré jej zverili členské štáty.
60 V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že zo samotného znenia článku 11 ods. 4 ZEÚ vyplýva, že EIO má za cieľ „vyzvať“ Komisiu, aby predložila vhodný návrh na účely uplatňovania Zmlúv, a nie – ako tvrdí žalobca – uložiť tejto inštitúcii povinnosť prijať opatrenie alebo opatrenia uvedené v predmetnej EIO (rozsudok z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, bod 57). Okrem toho vysvetlenia poskytnuté Komisiou v napadnutom oznámení svedčia o tom, že Únia obmedzené právomoci, ktoré jej priznávajú Zmluvy, skutočne vykonáva. Únia totiž tým, že vyzýva členské štáty, aby podpísali Chartu Rady Európy a odkazuje na ňu, podporuje a dopĺňa činnosť členských štátov v tejto oblasti.
61 V druhom rade žalobca v podstate tvrdí, že opatrenia prijaté Komisiou podľa článku 7 Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov, ktorý bol prijatý na Generálnej konferencii UNESCO, ktorá sa konala 20. októbra 2005 v Paríži a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2006/515/ES z 18. mája 2006 (Ú. v. EÚ L 201, 2006, s. 15, ďalej len „Dohovor UNESCO“), nemôžu odôvodniť, ako táto inštitúcia urobila v napadnutom oznámení, odmietnutie vyhovieť návrhu 1. Medzi vykonávacími opatreniami uvedenými v napadnutom oznámení, ktoré sa zameriavajú na sociálne začlenenie, a cieľom sledovaným návrhom 1, a to ochranou a podporou regionálnych alebo menšinových jazykov, neexistuje nijaká súvislosť.
62 S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ako spresňuje napadnuté oznámenie, článok 7 Dohovoru UNESCO má povzbudzovať jednotlivcov, „vrátane osôb patriacich k menšinám“, a sociálne skupiny, aby tvorili, produkovali, šírili a distribuovali svoje vlastné kultúrne prejavy a aby k nim mali prístup. Okrem toho, ako tiež spresňuje napadnuté oznámenie, ten istý Dohovor UNESCO pripomína, že jazyková rozmanitosť je základným prvkom kultúrnej rozmanitosti, a opätovne potvrdzuje kľúčovú úlohu, ktorú pri ochrane a podpore kultúrnych prejavov zohráva vzdelávanie.
63 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, Dohovor UNESCO teda zjavne súvisí s cieľom sledovaným návrhom 1.
64 Vykonávacie opatrenia prijaté Komisiou na základe článku 7 Dohovoru UNESCO, t. j. organizovanie dialógov s členskými štátmi a kultúrnym sektorom o prínose kultúry k sociálnemu začleneniu a medzikultúrnemu dialógu, rovnako nie sú zjavne nesúvisiace s cieľmi sledovanými návrhom 1.
65 Je pravda, že návrh 1 sa nezameriava na sociálne začlenenie. Ako však tvrdí Komisia, organizovanie týchto dialógov môže vzhľadom na ciele sledované Dohovorom UNESCO podporovať a chrániť regionálne alebo menšinové jazyky, hoci len v oblasti kultúry. Okolnosť, že dotknuté vykonávacie opatrenia podporujú sociálne začlenenie, teda nevylučuje, aby sa tie isté opatrenia mohli súčasne podieľať na podpore a ochrane regionálnych alebo menšinových jazykov.
66 Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca v replike, prijatie týchto vykonávacích opatrení svedčí o tom, že Únia skutočne vykonáva obmedzené právomoci, ktoré jej priznávajú Zmluvy. Únia totiž tým, že na základe článku 7 Dohovoru UNESCO organizuje dialógy s členskými štátmi a kultúrnym sektorom, podporuje a dopĺňa činnosť členských štátov v tejto oblasti.
67 V treťom rade žalobca v podstate tvrdí, že pracovný plán Rady pre kultúru na roky 2019 – 2022 a konkrétne opatrenia, ktoré by skupina expertov pre „Viacjazyčnosť a preklad“ zriadená v rámci uvedeného pracovného plánu mala odporučiť, nesúvisia s cieľom sledovaným návrhom 1, keďže nijako neodkazujú na regionálne alebo menšinové jazyky. V dôsledku toho tento pracovný plán a tieto konkrétne opatrenia nemôžu odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť tomuto návrhu.
68 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Príloha I záverov Rady o pracovnom pláne pre kultúru na roky 2019 – 2022 (Ú. v. EÚ C 460, 2018, s. 12) totiž stanovuje, že pracovný plán pre kultúru je založený na ôsmich hlavných zásadách. Tretia z týchto hlavných zásad však výslovne spresňuje, že kultúrna a jazyková rozmanitosť je základnou hodnotou Únie a že jej ochrana a podpora sú jadrom kultúrnej politiky na európskej úrovni (príloha I hlava I tretia zarážka). Rada v opise tretej priority, ktorá sa týka „ekosystému, ktorý bude podporovať umelcov, profesionálov z kultúrnych a kreatívnych odvetví a európsky obsah“, tej istej prílohy tiež konštatuje, že odvetvie kultúry sa v Európe vyznačuje najmä kultúrnou a jazykovou rozmanitosťou (príloha I hlava II bod C).
69 Tá istá príloha I navyše stanovuje, že členovia skupiny expertov pre „Viacjazyčnosť a preklad“ si budú vymieňať osvedčené postupy, pokiaľ ide o podporu prekladov v knižnom a vydavateľskom odvetví, ako aj v iných kultúrnych a kreatívnych odvetviach a v rámci programu „Kreatívna Európa“ odporučia konkrétne opatrenia na podporu jazykovej rozmanitosti a šírenia diel (príloha I hlava IV bod C).
70 Dotknutý pracovný plán a opatrenia, ktoré má prijať skupina expertov pre „Viacjazyčnosť a preklad“, teda zjavne súvisia s cieľom sledovaným návrhom 1, a to podporou a ochranou regionálnych alebo menšinových jazykov, hoci len v oblasti kultúry.
71 Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že dotknutý pracovný plán, ani opis opatrení skupiny expertov pre „Viacjazyčnosť a preklad“ výslovne neodkazujú na regionálne alebo menšinové jazyky. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že závery Rady o pracovnom pláne pre kultúru na roky 2019 – 2022 neobsahujú žiadne výslovné vylúčenie regionálnych alebo menšinových jazykov. Rovnako sa nikde v týchto záveroch Rady neuvádza, že dotknutý pracovný plán a opatrenia skupiny expertov pre „Viacjazyčnosť a preklad“ sú obmedzené na úradné jazyky Únie.
72 Vo štvrtom rade žalobca v podstate tvrdí, že odporúčanie Rady z 22. mája 2018 o presadzovaní spoločných hodnôt, inkluzívneho vzdelávania a európskeho rozmeru výučby (Ú. v. EÚ C 195, 2018, s. 1) nesúvisí s cieľom sledovaným návrhom 1, keďže nenavrhuje konkrétne riešenia na ochranu a podporu kultúrnej a jazykovej rozmanitosti. V dôsledku toho toto odporúčanie nemôže odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť tomuto návrhu.
73 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Z tohto odporúčania, ktorého konkrétne vykonávanie patrí v podstate do právomoci členských štátov, výslovne vyplýva, že jeho cieľom je najmä podporovať spoločné hodnoty, na ktorých je Únia založená, a to od raného veku a na všetkých úrovniach vzdelávania. Rešpektovanie práv menšín stanovené v článku 2 ZEÚ v spojení s cieľom rešpektovať bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť uvedenú v článku 3 ods. 3 štvrtom pododseku ZEÚ a v článku 165 ods. 1 ZFEÚ je však jednou z týchto hodnôt Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2022, Rumunsko/Komisia, C‑899/19 P, EU:C:2022:41, bod 54, a z 24. septembra 2019, Rumunsko/Komisia, T‑391/17, EU:T:2019:672, bod 56).
74 Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že dotknuté odporúčanie v rozsahu, v akom má podporovať hodnoty Únie v oblasti vzdelávania, môže prispieť, hoci len čiastočne, k dosiahnutiu cieľa sledovaného návrhom 1.
75 V piatom rade žalobca v podstate tvrdí, že odporúčanie Rady z 22. mája 2019 o komplexnom prístupe k výučbe a učeniu sa jazykov (Ú. v. EÚ C 189, 2019, s. 15) nesúvisí s cieľom sledovaným návrhom 1, keďže kladie dôraz len na učenie sa úradných jazykov Únie s cieľom posilniť hospodársku konkurencieschopnosť a profesijnú mobilitu. V dôsledku toho toto odporúčanie nemôže odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť tomuto návrhu.
76 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Toto odporúčanie, ktorého cieľom je zlepšiť výučbu a učenie sa jazykov, totiž neobsahuje žiadne výslovné obmedzenie len na úradné jazyky Únie.
77 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, príloha dotknutého odporúčania, ktorá sa týka jazykového povedomia v školách, sa rovnako neobmedzuje len na učenie sa úradných jazykov Únie.
78 Tieto skutočnosti postačujú na vyvodenie záveru, že ani dotknuté odporúčanie, ani jeho príloha sa neobmedzujú len na výučbu a učenie sa úradných jazykov Únie.
79 Napokon žalobca nesprávne tvrdí, že návrh 1 sa v každom prípade netýka výučby a učenia sa jazykov, ale možností osôb používať svoj materinský jazyk, ak ide o regionálny alebo menšinový jazyk, „vo všetkých oblastiach života“.
80 Ako bolo uvedené v bode 43 vyššie, návrh 1 patrí výlučne do oblasti kultúry a vzdelávania. Preskúmanie Komisie sa teda netýkalo používania regionálnych alebo menšinových jazykov v iných „oblastiach života“. Okrem toho žalobca v každom prípade uviedol, že odporúčanie, ktoré je predmetom návrhu 1, by malo najmä predstaviť a navrhnúť najlepšie riešenia na „zastavenie zániku“ regionálnych alebo menšinových jazykov v Únii. Žalobca v návrhu EIO tiež spresnil, že toto odporúčanie by malo zohľadniť pokles jazykovej rozmanitosti a „učenia sa jazykov“ v Únii. Samotný žalobca teda preukázal jasnú a priamu súvislosť medzi návrhom 1 a „učením sa jazykov“.
81 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobca nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že dotknuté odporúčanie v rozsahu, v akom má za cieľ podporovať výučbu a učenie sa jazykov, môže prispieť k dosiahnutiu cieľa sledovaného návrhom 1.
82 V šiestom rade žalobca v podstate tvrdí, že opatrenia uvedené v oznámení Komisie Parlamentu a Rade s názvom „Únia rovnosti: strategický rámec EÚ pre rovnosť, začleňovanie a účasť Rómov“ [COM(2020) 620 final] a v návrhu odporúčania Rady o rovnosti, začleňovaní a účasti Rómov [COM(2020) 621 final] sa nezaoberajú cieľom sledovaným návrhom 1 a majú obmedzenú pôsobnosť, keďže sa týkajú osobitnej skupiny osôb, a to Rómov. V dôsledku toho toto oznámenie, ani tento návrh odporúčania nemôžu odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť tomuto návrhu.
83 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Aj keď sa dotknuté oznámenie a návrh odporúčania zameriavajú na Rómov, nič to nemení na ich relevantnosti v prejednávanej veci. Samotný žalobca totiž túto komunitu osôb uviedol v návrhu EIO, pričom najmä uviedol, že ide o „najväčšiu a najviac vylúčenú menšinovú skupinu v Európe“. Osobná pôsobnosť tohto oznámenia a tohto návrhu odporúčania sa teda čiastočne zhoduje s osobnou pôsobnosťou návrhu 1. V žiadnom prípade od Komisie nemožno požadovať, a žiadne ustanovenie nariadenia 2019/788 nestanovuje, aby v rámci preskúmania EIO zohľadnila len tie akty Únie, ktoré sa týkajú všetkých osôb dotknutých touto EIO. Ako bolo uvedené v bode 58 vyššie, nie jej dôležité, že akt, posudzovaný samostatne, neumožňuje úplné dosiahnutie cieľa sledovaného návrhom 1, ak uvedený cieľ môžu dosiahnuť všetky akty uvedené v napadnutom oznámení spoločne.
84 Okrem toho žalobca nesprávne tvrdí, že dotknuté oznámenie a návrh odporúčania nesúvisia s cieľom sledovaným návrhom 1. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žalobca v žalobe ani v replike nijako nespochybnil tvrdenie Komisie uvedené v napadnutom oznámení, podľa ktorého dotknutý návrh odporúčania vyzýva najmä „členské štáty, aby zahrnuli rómsky jazyk … do školských osnov a učebníc pre rómskych aj nerómskych žiakov“. Toto tvrdenie navyše potvrdzuje aj bod 2 písm. g) tohto návrhu odporúčania, ktorý vyzýva členské štáty, aby podporovali povedomie o rómskom jazyku, „a to aj prijatím opatrení týkajúcich sa odbornej prípravy učiteľov a vypracovaním vhodných školských osnov“.
85 V siedmom rade žalobca v podstate tvrdí, že zahrnutie otázok súvisiacich s menšinami do výročných správ Komisie o uplatnení Charty neprináša v porovnaní s návrhom 1 nijakú pridanú hodnotu. Uplatniteľnosť Charty je totiž obmedzená, keďže používanie jazykov patrí hlavne do právomoci členských štátov. V dôsledku toho zahrnutie otázok súvisiacich s menšinami do výročných správ o uplatnení Charty nemôže odôvodniť, ako to urobila Komisia v napadnutom oznámení, jej odmietnutie vyhovieť tomuto návrhu.
86 V tejto súvislosti je síce pravda, že používanie jazykov patrí prevažne do právomoci členských štátov, no v tejto súvislosti má Únia určité právomocí v oblasti vzdelávania a kultúry (pozri bod 44 vyššie). Z bodov 54 až 84 vyššie navyše vyplýva, že Únia využila svoje právomoci práve v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje návrh 1, najmä tým, ako je uvedené v bodoch 64 až 66 vyššie, že schválila a uplatňuje Dohovor UNESCO. Tým nemožno vylúčiť, že Charta sa uplatní na situácie, na ktoré sa vzťahuje návrh 1, a že v prípade potreby môže Komisia vo svojich tematických výročných správach odkázať na uvedené situácie.
87 Okrem toho treba zamietnuť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého zahrnutie otázky podpory regionálnych a menšinových jazykov do tematických výročných správ neumožňuje podstatným spôsobom prispieť k dosiahnutiu cieľa návrhu 1. Dôvody napadnutého oznámenia, ktoré odôvodňujú nevyhovenie návrhu 1, sa totiž nezakladajú výlučne na zahrnutí tejto otázky do tematických výročných správ. Ako uvádza napadnuté oznámenie, ale aj žalobca v bode 52 repliky, Komisia svoje odmietnutie odôvodnila odkazom na súbor opatrení. Ako už bolo uvedené v bodoch 58 a 83 vyššie, je teda irelevantné, že uvedené tematické výročné správy, posudzované samostatne, majú prípadne nižšiu pridanú hodnotu než odporúčanie, ktoré je predmetom návrhu 1.
88 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy žalobca nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávnych posúdení, keď na základe právnych a skutkových okolností existujúcich ku dňu prijatia napadnutého oznámenia a z dôvodov uvedených v bodoch 2.1 a 3.1 tohto oznámenia usúdila, že na dosiahnutie cieľa sledovaného návrhom 1 nie je potrebný žiadny ďalší právny akt, keďže tento cieľ môžu dosiahnuť všetky akty uvedené v napadnutom oznámení spoločne. Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď odmietla vyhovieť návrhu 1.
89 V dôsledku toho treba druhú výhradu zamietnuť, a teda treba zamietnuť aj prvú časť druhého žalobného dôvodu v celom rozsahu.
O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie, pokiaľ ide o návrh 3
90 V rámci druhej časti žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, v podstate Komisii vytýka, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď odmietla vyhovieť návrhu 3, ktorý sa týka vytvorenia centra jazykovej rozmanitosti v oblasti regionálnych a menšinových jazykov, ktorého poslaním bude zvyšovať povedomie o význame regionálnych a menšinových jazykov a podporovať rozmanitosť na všetkých úrovniach a ktorého úlohy budú spočívať v sprístupňovaní znalostí a poznatkov všetkým relevantným aktérom v oblasti uvedených jazykov a v uprednostňovaní najmä najmenších a najzraniteľnejších komunít v Európe, pričom toto centrum bude financované Úniou. Podľa žalobcu ostatné opatrenia, ktoré v prejednávanej veci uprednostňuje Komisia, najmä zachovanie a rozvoj jej spolupráce s Európskym centrom pre moderné jazyky Rady Európy (ďalej len „ECML“), nie sú vhodné na dosiahnutie cieľov sledovaných týmto návrhom.
91 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí a tvrdí, že táto časť je nedôvodná.
92 Na úvod Všeobecný súd pripomína, že návrh 3, tak ako bol zaregistrovaný, vyzýval Komisiu, aby prijala návrh rozhodnutia alebo nariadenia Parlamentu a Rady s cieľom vytvoriť centrum jazykovej rozmanitosti, ktorého poslaním bude zvyšovať povedomie o význame regionálnych a menšinových jazykov a podporovať rozmanitosť na všetkých úrovniach, pričom toto centrum bude v prevažnej miere financované Úniou.
93 V bodoch 2.3 a 3.3 napadnutého oznámenia Komisia na jednej strane uvádza, že úsilie Únie v oblasti zvyšovania povedomia o význame jazykovej rozmanitosti, vrátane učenia sa jazykov, sa zameriava na úzku spoluprácu s Radou Európy, ktorej činnosť v uvedenej oblasti sa opiera o Chartu Rady Európy uvedenú v bode 54 vyššie a o ECML, ktoré slúži ako kompetenčné centrum pre výučbu a učenie sa jazykov a podporuje výučbu v materinskom jazyku žiaka, najmä pokiaľ ide o menšinové jazyky. Vysvetľuje, že podporuje ECML a spolupracuje s ním v rámci osobitných spoločných dohôd zameraných na zlepšenie kvality, účinnosti a atraktivity výučby jazykov a na rozvoj overovania a hodnotenia výsledkov učenia sa s cieľom postupne vytvoriť spoločný základ pre systémy hodnotenia založené na Spoločnom európskom referenčnom rámci pre jazyky (ďalej len „CEFR“). Na druhej strane Komisia zdôrazňuje, že pomáha členským štátom Únie pri vykonávaní odporúčania o komplexnom prístupe k výučbe a učeniu sa jazykov uvedeného v bode 75 vyššie. V podstate sa domnieva, že je účinné a nevyhnutné udržiavať a rozvíjať spoluprácu prostredníctvom ECML a podporovať členské štáty pri vykonávaní tohto odporúčania s cieľom zamerať úsilie Únie a vyhnúť sa riziku duplicity úsilia a vynakladania zdrojov a že nie je potrebný žiadny ďalší právny akt.
94 V prvom rade žalobca, ktorého v konaní v podstate podporuje Maďarsko, tvrdí, že ECML nie je spôsobilé plniť úlohy zabezpečované centrom jazykovej rozmanitosti v oblasti regionálnych alebo menšinových jazykov a dosiahnuť ciele, ktoré toto centrum sleduje. Po prvé právomoci ECML nezahŕňajú uvedené úlohy a ciele, čo preukazuje skutočnosť, že jeho stanovy neodkazujú na uvedené jazyky ani na iné úlohy uvedené v návrhu 3. Po druhé činnosti ECML sa nevzťahujú na podporu tých istých regionálnych alebo menšinových jazykov ani na ciele sledované návrhom 3, čo preukazuje skutočnosť, že uvedené jazyky nie sú výslovne uvedené v žiadnom z návrhov programového obdobia ECML na roky 2020 až 2023 a že činnosti v oblasti vzdelávania a poradenstva uvedené v tomto programovom období neuvádzajú žiadnu významnú činnosť, ktorá by sa ich týkala. Okrem toho podľa inštitucionálnej štruktúry Rady Európy je na podporu regionálnych alebo menšinových jazykov na základe Charty Rady Európy uvedenej v bode 54 vyššie príslušný jej sekretariát. Viaceré krajiny, ktoré odmietli podpísať alebo ratifikovať Chartu Rady Európy, však pristúpili k dohode s ECML. Maďarsko zase uvádza, že ECML a útvar Rady Európy príslušný pre menšinové jazyky sú samostatné organizačné jednotky, medzi ktorými neexistuje žiadny vzťah ani spolupráca.
95 Túto argumentáciu treba odmietnuť.
96 Po prvé okolnosť, že stanovy ECML osobitne neodkazujú na regionálne a menšinové jazyky, vôbec neznamená, že tieto jazyky sú vylúčené z úloh, ktoré toto centrum zabezpečuje, a z cieľov, ktoré sleduje.
97 Po druhé, ako je uvedené v bode 2.3 napadnutého oznámenia a v písomnostiach Komisie, medzi úlohy, ktoré ECML zabezpečuje a ním sledované strategické a operačné ciele, ktoré sú opísané v článku 1 jeho stanov, patrí vykonávanie jazykových politík, podpora inovatívnych prístupov v učení sa a výučbe „moderných“ jazykov, postupy v oblasti výučby a učenia sa uvedených jazykov, podpora dialógu a výmeny skúseností, poskytovanie podpory výskumným projektom a zhromažďovanie a šírenie osvedčených postupov v oblasti učenia sa a výučby týchto jazykov. Nič však nenaznačuje, že by tieto úlohy a ciele nemohli prinajmenšom do určitej miery prispievať k posilneniu povedomia o význame všetkých „moderných“ jazykov dotknutých krajín, vrátane regionálnych alebo menšinových jazykov, a podpore rozmanitosti, hoci len kultúrnej a jazykovej, pričom návrh 3, tak ako bol zaregistrovaný, sleduje práve tieto ciele.
98 Po tretie, pokiaľ ide o činnosti ECML, zo spisu na jednej strane vyplýva, že programové obdobie tohto centra na roky 2020 až 2023 uvádza najmä projekt s názvom „Podpora jazykového vzdelávania v rámci cezhraničného odborného vzdelávania“, ktorého cieľ pripomína osobitne významnú úlohu, ktorú zohráva podpora jazykového vzdelávania v cezhraničných regiónoch. Nezdá sa však, že by tento projekt zjavne nesúvisel s dosiahnutím cieľov sledovaných návrhom 3, a to zvýšiť povedomie o význame viacjazyčnosti, najmä pokiaľ ide o regionálne alebo menšinové jazyky, a podporovať rozmanitosť najmä v oblasti vzdelávania a pracovného života.
99 Na druhej strane, pokiaľ ide o činnosti ECML v oblasti vzdelávania a poradenstva, zo spisu vyplýva, že toto centrum ponúka školenie s názvom „Viacjazyčné a medzikultúrne prístupy“ týkajúce sa „referenčného rámca pre pluralitné prístupy k jazykom a kultúram“, ktorého pôsobnosť sa vzťahuje na často vyučované a menšinové jazyky. Ponúka tiež školenie s názvom „Kvalitné vzdelávanie v rómčine pre Európu (QualiRom)“. Toto školenie odkazuje na cieľ iniciatívy nazvanej „QualiRom“, ktorá spočíva najmä v podpore zahrnutia rómskeho jazyka do vzdelávacích systémov a v uľahčovaní integrácie rómskych detí. Uvedené školenie tiež odkazuje na učebný materiál „QualiRom“ vypracovaný v šiestich rómskych dialektoch, ktorý zahŕňa základné, stredoškolské a vysokoškolské vzdelávanie a ktorý predstavuje najväčší zdroj tohto druhu v oblasti výučby a učenia sa tohto jazyka. Tieto skutočnosti sú postačujúce na preukázanie toho, že regionálne a menšinové jazyky sú, ako je uvedené v bode 2.3 napadnutého oznámenia, neoddeliteľnou súčasťou programového obdobia ECML na roky 2020 až 2023.
100 Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa v podstate domnievala, že činnosti ECML môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných návrhom 3, tak ako bol zaregistrovaný, a to zvýšiť povedomie o význame regionálnych a menšinových jazykov a podporovať rozmanitosť na všetkých úrovniach.
101 Po štvrté žalobca ani Maďarsko nepredložili žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by mohol spochybniť existenciu úzkych väzieb medzi Radou Európy a ECML, ktoré sú uvedené v napadnutom oznámení a v písomnostiach Komisie.
102 V druhom rade žalobca, ktorého v konaní v podstate podporuje Maďarsko, tvrdí, že Komisia nemá možnosť ovplyvňovať činnosť ECML ani s ním uzatvárať dohody o spolupráci v relevantných oblastiach týkajúcich sa návrhu 3, keďže Únia nie je zmluvnou stranou dohody o zriadení tohto centra a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov nepatrí do právomocí tohto centra. Okrem toho v podstate uvádza, že z dohody o príspevku na roky 2020 až 2021 uvedenej v napadnutom oznámení vyplýva, že podpora regionálnych alebo menšinových jazykov nie je pre Komisiu v rámci jej spolupráce s ECML relevantná, keďže workshop „holistické prístupy k učeniu sa, alfabetizácii a výučbe jazykov, vrátane vyučovacích jazykov, cudzích jazykov, regionálnych a menšinových jazykov a jazykov, ktorými sa hovorí v domácom prostredí“ a webinár na tému „situácia regionálnych a menšinových jazykov počas pandémie COVIDU‑19“ uvedené v uvedenej dohode zjavne nie sú vhodnou alternatívou k centru jazykovej rozmanitosti navrhnutému v rámci návrhu 3. Okrem toho spolupráca medzi Komisiou a ECML má za cieľ v podstate vytvoriť spoločný základ pre vnútroštátne systémy hodnotenia založené na CEFR. Napokon odkaz na budúcu dohodu o spolupráci uvedený v napadnutom oznámení je irelevantný, keďže neprebiehajú žiadne rokovania a pri posudzovaní zákonnosti napadnutého oznámenia nemožno zohľadňovať hypotetický vývoj.
103 Túto argumentáciu treba odmietnuť.
104 Najskôr, ako bolo uvedené v bodoch 96 a 97 vyššie, stanovy ECML neobsahujú žiadne výslovné obmedzenie „moderných“ jazykov, ktorých sa týkajú úlohy, ktoré toto centrum zabezpečuje, a ciele, ktoré sleduje, a niektoré z jeho činností sa výslovne týkajú regionálnych alebo menšinových jazykov. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že úlohy zabezpečované ECML, ním sledované ciele a zabezpečované činnosti môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných návrhom 3, tak ako bol zaregistrovaný, a to zvýšiť povedomie o význame najmä regionálnych alebo menšinových jazykov a podporovať rozmanitosť na rôznych úrovniach.
105 Ďalej, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, hoci je pravda, že Únia nie je účastníčkou „rozšírenej čiastočnej dohody“ Rady Európy, ktorou sa zriaďuje ECML, dohoda o príspevku na roky 2020 až 2021 uvedená v napadnutom oznámení potvrdzuje možnosť Komisie ovplyvňovať činnosti ECML a uzatvárať dohody o spolupráci v oblastiach týkajúcich sa návrhu 3. Táto dohoda o príspevku tiež potvrdzuje, ako je uvedené v napadnutom oznámení, že regionálne alebo menšinové jazyky sú zahrnuté do spektra činností, na ktorých sa ECML zúčastňuje.
106 Zo spisu totiž vyplýva, že dohoda o príspevku na roky 2020 až 2021, ktorá sa týka činnosti týkajúcej sa „inovatívnej metodiky a hodnotenia jazykového vzdelávania“, patrí do rámca dlhodobej sedemročnej spolupráce medzi Komisiou a ECML a oblastí činností, o ktorých sa rozhoduje spoločne. Ako uvádza Komisia, iniciatíva „Podpora viacjazyčných tried“ v rámci vyššie uvedenej činnosti ponúka súbor modulov, ktoré sa zaoberajú najmä zvyšovaním jazykového povedomia na všetkých školách a podporou vyučovacích jazykov, pričom využíva prístupy, ktoré kladú dôraz na pôvodné jazyky žiakov, najmä pokiaľ ide o regionálne alebo menšinové jazyky. Okrem toho má uvedená činnosť zahŕňať nielen workshop a webinár, na ktoré poukazuje žalobca, ale aj „letnú akadémiu“, rad think tankov, ktorých predmetom je „rozširovanie slovnej zásoby žiakov“, ako i výzvy, ktorým čelia najmä regionálne alebo menšinové jazyky, vypracovanie vedeckých štúdií a organizovanie sympózia.
107 Napokon skutočnosti uvedené v bode 106 vyššie potvrdzujú záver, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca a ako je uvedené v napadnutom oznámení, spolupráca medzi Komisiou a ECML sa neobmedzuje na vytvorenie spoločného základu pre vnútroštátne systémy hodnotenia založené na CEFR a potreby týkajúce sa jazykovej rozmanitosti sa v rámci uvedenej spolupráce zohľadňujú.
108 V treťom rade žalobca, ktorého v konaní v podstate podporuje Maďarsko, tvrdí, že bolo zjavne nevhodné, že Komisia odmietla vyhovieť návrhu 3, odvolávajúc sa na medzinárodnú dohodu, ktorej Únia nie je zmluvnou stranou a ktorá nie je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie.
109 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Po prvé, ako bolo pripomenuté v bode 60 vyššie, Komisia nie je povinná prijať opatrenia navrhované zaregistrovanou EIO, ktorá získala požadovanú podporu. Po druhé, ako v podstate pripomenula Komisia, článok 165 ods. 3 ZFEÚ a článok 167 ods. 3 ZFEÚ, ktoré predstavujú právne základy návrhu 3, vyzývajú Úniu, aby podporovala spoluprácu v oblasti vzdelávania a kultúry najmä s príslušnými medzinárodnými organizáciami, a predovšetkým s Radou Európy. Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa v napadnutom oznámení v podstate domnievala, že udržiavanie a rozvoj spolupráce s inou medzinárodnou organizáciou v oblastiach, ktoré zodpovedajú oblastiam, ktoré chcel žalobca zveriť centru jazykovej rozmanitosti, t. j. ECML, ku ktorému pristúpila väčšina členských štátov Únie a ktoré je úzko prepojené s Radou Európy, môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných návrhom 3, tak ako bol zaregistrovaný, a zabrániť duplicite úsilia a vynakladania zdrojov.
110 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy žalobca nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ktorým by bolo poznačené odôvodnenie uvedené v bodoch 2.3 a 3.3 napadnutého oznámenia.
111 V dôsledku toho treba druhú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.
O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie, pokiaľ ide o návrh 6
112 V rámci tretej časti žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne nevyhovela návrhu 6, ktorého cieľom je zabezpečiť takmer rovnaké zaobchádzanie s osobami bez štátnej príslušnosti patriacimi k národnostným menšinám a občanmi Únie, a to tým, že by situáciu týchto osôb bez štátnej príslušnosti považovala za situáciu migrantov a občanov Únie z prisťahovaleckého prostredia.
113 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí.
114 Na úvod Všeobecný súd pripomína, že cieľ návrhu 6 spočíva v zmene smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224), smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272), smernice Rady 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (Ú. v. EÚ L 375, 2004, s. 12), smernice Rady 2005/71/ES z 12. októbra 2005 o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu (Ú. v. EÚ L 289, 2005, s. 15) a smernice Rady 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania (Ú. v. EÚ L 155, 2009, s. 17) s cieľom priblížiť postavenie osôb bez štátnej príslušnosti k postaveniu občanov Únie tým, že by im bolo uľahčené získavanie postavenia osôb s dlhodobým pobytom a bolo by im priznaných viac práv, než majú štátni príslušníci tretích krajín.
115 Žalobca však uznal, že návrh 6 „kladie dôraz najmä na smernicu 2003/109/ES“. Okrem toho žalobca v žalobe ani v replike neuviedol žiadny odkaz na ostatné smernice uvedené v bode 114 vyššie.
116 V bodoch 2.6 a 3.6 napadnutého oznámenia Komisia usúdila, že nie je potrebné meniť smernicu 2003/109 s cieľom viac priblížiť práva štátnych príslušníkov tretích krajín právam občanov Únie. Naproti tomu tvrdí, že na zohľadnenie situácie osôb bez štátnej príslušnosti je možné v rámci politiky Únie v oblasti integrácie migrantov prijať iné opatrenia. Komisia v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje oznámenie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom „Akčný plán pre integráciu a začlenenie na roky 2021 ‑ 2027“ [COM(2020) 758 final, ďalej len „akčný plán“].
117 Žalobca však spochybňuje, že akčný plán sa vzťahuje na osoby bez štátnej príslušnosti patriace k národnostným menšinám. Akčný plán je určený migrantom a občanom Únie z prisťahovaleckého prostredia, ale tieto osoby bez štátnej príslušnosti neuvádza. Okrem toho obsah akčného plánu nie je schopný uspokojiť potreby osôb bez štátnej príslušnosti patriacich k národnostným menšinám. Akčný plán sa totiž zameriava na integráciu a začlenenie migrantov a občanov Únie z prisťahovaleckého prostredia, ale nezohľadňuje osobitnú situáciu uvedených osôb bez štátnej príslušnosti. Na rozdiel od osôb, ktoré prišli do Únie z tretích krajín nedávno, osoby bez štátnej príslušnosti, ktorých sa návrh 6 týka, patria k národnostným menšinám, ktoré žijú na európskom území dlhodobo a patria k pôvodnému obyvateľstvu. Navyše tieto osoby bez štátnej príslušnosti čelia problémom súvisiacim s absenciou úradných dokladov a svojvoľným zbavením štátnej príslušnosti, čo im bráni v účasti na hospodárskom, sociálnom a politickom živote v členskom štáte svojho narodenia alebo v hostiteľskom členskom štáte. Podľa žalobcu sa teda Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď považovala situáciu osôb bez štátnej príslušnosti patriacich k národnostným menšinám za situáciu migrantov a občanov Únie z prisťahovaleckého prostredia, hoci ich situácia je odlišná.
118 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Je pravda, že pojem „osoby bez štátnej príslušnosti“ nie je v akčnom pláne výslovne použitý a jeho pôsobnosť „sa vzťahuje tak na migrantov, ako aj na občanov Únie z prisťahovaleckého prostredia“. Tieto skutočnosti však nepostačujú na to, aby bolo možné domnievať sa, že uvedené osoby bez štátnej príslušnosti sú z pôsobnosti akčného plánu vylúčené.
119 Podľa článku 67 ods. 2 ZFEÚ sa na účely hlavy V týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti „osoby bez štátnej príslušnosti považujú za štátnych príslušníkov tretích krajín“.
120 Osoby bez štátnej príslušnosti patriace k národnostným menšinám sú v dôsledku toho zahrnuté do pôsobnosti akčného plánu, keďže po prvé tento akčný plán sa uplatňuje na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú legálny pobyt v Únii, a po druhé osoby bez štátnej príslušnosti sa musia považovať za štátnych príslušníkov tretích krajín.
121 Okrem toho, ako uvádza Komisia, akčný plán neprináša úžitok len migrantom novo pricestovaným do Únie. Zahŕňa teda viaceré opatrenia zamerané na dlhodobú integráciu a sociálnu súdržnosť. Akčný plán sa predovšetkým usiluje zlepšiť prístup štátnych príslušníkov tretích krajín, a teda aj osôb bez štátnej príslušnosti, ku vzdelaniu, zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti a bývaniu. Jeho cieľom je tiež boj proti izolácii, segregácii a diskriminácii. Napokon má takisto za cieľ podporovať účasť štátnych príslušníkov tretích krajín, a teda aj osôb bez štátnej príslušnosti, na konzultačných a rozhodovacích procesoch na miestnej, regionálnej, vnútroštátnej a európskej úrovni.
122 Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že akčný plán je spôsobilý reagovať na situácie sociálneho vylúčenia a ťažkosti spojené s prístupom k zdravotnej starostlivosti, vzdelávaniu a sociálnej pomoci, s ktorými sa stretávajú tak štátni príslušníci tretích zemí, ako aj osoby bez štátnej príslušnosti patriace k národnostným menšinám, a to bez ohľadu na to, že tieto dve kategórie osôb môžu pochádzať z odlišných geografických, historických, osobných, kultúrnych a náboženských prostredí.
123 Napokon, keďže cieľ žalobcu, tak ako je formulovaný v návrhu EIO, spočíva v dosiahnutí „rozšírenia práv spojených s občianstvom na osoby bez štátnej príslušnosti a ich rodiny, ktoré celý život žili vo svojej krajine pôvodu“, treba v každom prípade pripomenúť, že autori Zmlúv zaviedli neoddeliteľnú a výlučnú väzbu medzi štátnou príslušnosťou členského štátu a nadobudnutím, ale aj udržaním si postavenia občana Únie. Tým je štátna príslušnosť členského štátu nevyhnutnou podmienkou na to, aby mohla osoba nadobudnúť a udržať si postavenie občana Únie a aby mohla uplatňovať celú škálu práv, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Za týchto podmienok práva spojené s postavením občana Únie nemožno rozšíriť na osoby, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20, EU:C:2022:449, body 48 a 57).
124 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy žalobca nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že akčný plán môže zohľadniť potrebu osôb bez štátnej príslušnosti lepšie sa integrovať do spoločnosti vďaka lepším možnostiam zamestnania a vzdelávania, ako aj lepším sociálnym možnostiam.
125 Žalobca rovnako nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že nie je potrebné zrevidovať smernicu 2003/109 s cieľom priznať viac práv osobám bez štátnej príslušnosti patriacim k národnostným menšinám.
126 V dôsledku toho treba tretiu časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.
O štvrtej časti druhého žalobného dôvodu založenej na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach Komisie, pokiaľ ide o návrh 8
127 V rámci štvrtej časti žalobca, ktorého v konaní podporuje Maďarsko, Komisii v podstate vytýka, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že odmietla vyhovieť návrhu 8, ktorého cieľom je zlepšiť cezhraničný prístup národnostných menšín k audiovizuálnemu obsahu v iných členských štátoch, v ktorých sa hovorí rovnakým jazykom. V podstate uvádza, že prístup k tomuto obsahu je dôležitý, keďže počet osôb patriacich k národnostným menšinám je v danom členskom štáte príliš nízky na to, aby v tom istom členskom štáte mohli vzniknúť ich vlastné médiá. Okrem toho by tento prístup prispel k zachovaniu a podpore rôznych regionálnych alebo menšinových jazykov, ako aj jazykovej a kultúrnej rozmanitosti. Podľa žalobcu opatrenie, ktoré v prejednávanej veci uprednostňuje Komisia, a to uplatnenie smernice 2010/13, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69) bez ďalšej revízie nie je vhodné na dosiahnutie cieľov sledovaných týmto návrhom.
128 Komisia, ktorú v konaní podporuje Helénska a Slovenská republika, s touto argumentáciou nesúhlasí a tvrdí, že táto časť je nedôvodná.
129 Na úvod Všeobecný súd pripomína, že cieľom návrhu 8, tak ako bol zaregistrovaný, je zmena smernice 2010/13 s cieľom zabezpečiť slobodné poskytovanie služieb a prijímanie audiovizuálneho obsahu v regiónoch členských štátov, v ktorých bývajú národnostné menšiny.
130 Komisia v bodoch 2.8 a 3.8 napadnutého oznámenia dospela k záveru, že existujúci legislatívny rámec podstatným spôsobom podporuje dosiahnutie cieľov sledovaných žalobcom, pokiaľ ide o návrh 8, a že vzhľadom na to, že tento rámec je dostačujúci, nie je potrebná žiadna ďalšia zmena smernice 2010/13. Po prvé Komisia v tejto súvislosti uvádza, že smernica 2010/13 uľahčuje cezhraničné šírenie audiovizuálnych mediálnych služieb a zároveň zabezpečuje existenciu minimálnych harmonizovaných pravidiel všeobecného verejného záujmu, a to najmä v oblasti ochrany maloletých osôb, reklamy a podpory európskych diel. Táto smernica je totiž založená na zásade krajiny pôvodu, takže členské štáty nemôžu obmedziť audiovizuálne mediálne služby pochádzajúce z iného členského štátu, ak sú tieto služby v súlade s pravidlami smernice 2010/13 v členskom štáte pôvodu. Komisia však zdôrazňuje, že smernica 2010/13 sa nevzťahuje na otázky retransmisie v súvislosti s autorským právom a že cezhraničná dostupnosť audiovizuálneho obsahu môže byť obmedzená dôvodmi, ktoré nepatria do pôsobnosti smernice 2010/13, ako sú práva duševného vlastníctva, dostupnosť technických zdrojov alebo tiež obchodné či finančné faktory. Po druhé Komisia uvádza, že revízie tejto smernice vykonané smernicou 2018/1808 posilnili podporu európskych diel a kultúrnej rozmanitosti v rámci Únie. V súčasnosti musia totiž poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie (ďalej len „služby VOD“) v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice 2010/13 ponúkať vo svojich katalógoch aspoň 30 % podiel európskych diel a tieto diela zviditeľniť. Komisia okrem toho uvádza, že cieľ podpory kultúrnej rozmanitosti možno účinne dosiahnuť len vtedy, ak bude 30 % podiel európskych diel zabezpečený v každom z vnútroštátnych katalógov ponúkaných nadnárodnými poskytovateľmi služieb VOD. Tento prístup zaručuje, že diváci budú mať v každom členskom štáte, v ktorom poskytovateľ ponúka vnútroštátne katalógy, k dispozícii požadovaný podiel európskych diel. Tento prístup môže takisto podporiť šírenie a dostupnosť európskych diel v Únii. Komisia napokon uvádza, že uplatňovanie uvedených pravidiel bude pravidelne monitorovať na základe správ vypracovaných členskými štátmi a nezávislej štúdie.
131 Žalobca v prvom rade spochybňuje, že 30 % podiel európskych diel, ktoré sú poskytovatelia služieb VOD povinní ponúkať vo svojich katalógoch a zviditeľňovať, stanovený v článku 13 ods. 1 smernice 2010/13, môže prispieť k dosiahnutiu cieľa návrhu 8. Keďže na tento podiel sa neviaže žiadna požiadavka týkajúca sa pôvodu alebo jazyka európskych diel a definícia „európskych diel“ v článku 1 ods. 1 písm. n) uvedenej smernice sa týmto aspektom nezaoberá, podiel 30 % možno dosiahnuť, ak poskytovateľ služieb VOD ponúka obsah pochádzajúci z iných než susedných členských štátov alebo ak poskytovateľ ponúka len obsah vo väčšinovom jazyku dotknutého členského štátu bez toho, aby zohľadnil národnostné menšiny, ktoré tam žijú. Okrem toho poskytovatelia služieb VOD nemajú hospodársky záujem na nadobudnutí práv k obsahu, ktorý môže mať význam pre osoby patriace k národnostným menšinám.
132 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v čase podania žiadosti o registráciu návrhu EIO návrh 8 predpokladal zmenu smernice 2010/13 v znení platnom v tom čase, ktorej cieľom bolo zaručiť slobodné poskytovanie služieb a slobodu prijímania audiovizuálneho obsahu (t. j. služieb analógového a digitálneho vysielania, ako aj pozemných a satelitných služieb na požiadanie) v regiónoch, kde žijú národnostné menšiny. Tento návrh bol zaregistrovaný v podobnom znení (pozri bod 129 vyššie).
133 Ako sa však uvádza v napadnutom oznámení, článok 2 ods. 1 a článok 3 ods. 1 smernice 2010/13 už uľahčujú príjem a retransmisiu audiovizuálnych mediálnych služieb v celej Únii, najmä audiovizuálneho obsahu pochádzajúceho zo susedných členských štátov daného členského štátu, a to v jazykoch, ktoré môžu byť zaujímavé pre osoby patriace k národnostným menšinám, ktoré žijú v tomto členskom štáte, čo žalobca nepopiera.
134 Ako totiž v podstate uvádza Komisia v napadnutom oznámení a vo svojich písomnostiach, smernica 2010/13 v oblasti audiovizuálnych mediálnych služieb konkretizuje slobodné poskytovanie služieb zaručené článkom 56 ZFEÚ tým, že vytvára, ako vyplýva z jej odôvodnenia 104, „priesto[r] bez vnútorných hraníc“ pre tieto služby (rozsudok zo 4. júla 2019, Baltic Media Alliance, C‑622/17, EU:C:2019:566, bod 65).
135 Podľa zásady členského štátu pôvodu zakotvenej v článku 2 ods. 1 smernice 2010/13 poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb v zásade podliehajú len pravidlám a právomoci členského štátu, v ktorom sú usadení.
136 V súlade s týmito pravidlami môžu potom poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb svoje služby šíriť voľne v celej Únii, keďže členské štáty musia v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2010/13 zabezpečiť slobodu prijímania a nemôžu obmedziť retransmisie služieb z iných členských štátov na svoje územie z dôvodov, ktoré patria do oblastí koordinovaných touto smernicou.
137 Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v napadnutom oznámení v podstate dospela k záveru, že cieľ návrhu 8, tak ako bol zaregistrovaný, t. j. zabezpečiť slobodné poskytovanie služieb a prijímanie audiovizuálneho obsahu, bol dosiahnutý už v celej Únii, a teda aj v regiónoch Únie, v ktorých žijú národnostné menšiny.
138 Je pravda, že niektoré skutočnosti vlastné smernici 2010/13, ako aj skutočnosti s ňou nesúvisiace, môžu obmedziť cezhraničnú dostupnosť audiovizuálneho obsahu, najmä okolnosti, že uvedená smernica neukladá poskytovateľom mediálnych služieb povinnosť cezhraničnej retransmisie a že jej pôsobnosť sa nevzťahuje na práva duševného vlastníctva, predovšetkým na autorské práva, ani na obchodné aspekty. Žalobca však nepredložil žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by mohol spochybniť posúdenie Komisie, podľa ktorého povinnosť uložená poskytovateľom služieb VOD ponúkať vo svojich katalógoch aspoň 30 % podiel európskych diel a tieto diela zviditeľniť, stanovená v článku 13 ods. 1 smernice 2010/13 a uvedená v napadnutom oznámení, môže prispieť k zvýšeniu kultúrnej rozmanitosti a k poskytnutiu prístupu k širšiemu cezhraničnému spektru audiovizuálneho obsahu, a to aj v prípade, že neexistuje konkrétna požiadavka, pokiaľ ide o pôvod alebo jazyk príslušných európskych diel.
139 V druhom rade žalobca spochybňuje relevantnosť dohľadu nad uplatňovaním smernice 2010/13 zo strany Komisie, tak ako je uvedené v napadnutom oznámení, z dôvodu, že vhodnosť navrhovaných opatrení možno preskúmavať len s prihliadnutím na informácie dostupné ku dňu prijatia napadnutého oznámenia.
140 Túto argumentáciu treba odmietnuť.
141 Dohľad nad uplatňovaním smernice 2010/13 opísaný v napadnutom oznámení totiž odráža povinnosti uložené členským štátom a Komisii v súlade s článkom 13 ods. 4 a 5, ako aj článkom 33 tejto smernice. Komisia sa mohla ku dňu prijatia napadnutého oznámenia vzhľadom na použitie rozkazovacieho spôsobu v uvedených ustanoveniach správne odvolávať na budúce povinnosti. Tento záver platí o to viac, že uvedené povinnosti sa týkajú hodnotenia pravidiel existujúcich ku dňu prijatia napadnutého oznámenia, z ktorých Komisia vychádzala, keď dospela k záveru, že na dosiahnutie cieľa sledovaného návrhom 8 nie je potrebná žiadna zmena smernice 2010/13.
142 Okrem toho v súlade s článkom 13 ods. 5 smernice 2010/13 musí správa, ktorú musí Komisia na základe informácií poskytnutých členskými štátmi a na základe nezávislej štúdie predložiť Parlamentu a Rade, najmä o uplatňovaní článku 13 ods. 1 tejto smernice, okrem iného zohľadňovať cieľ kultúrnej rozmanitosti. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že dohľad nad uplatňovaním uvedenej smernice môže prispieť k dosiahnutiu jedného z cieľov sledovaných návrhom 8, ako je uvedené v replike, a to zlepšiť prístup k audiovizuálnemu obsahu rôzneho pôvodu a jazykov.
143 Napokon Maďarsko spochybňuje, že existujúci právny rámec je prispôsobený na účely dosiahnutia cieľa sledovaného návrhom 8. Po prvé problém, ktorý má návrh 8 riešiť, spočíva v územných obmedzeniach týkajúcich sa obsahu zásadného spoločenského významu – najmä medzinárodných športových podujatí – uvedených v licenčných zmluvách medzi majiteľmi práv a poskytovateľmi audiovizuálnych mediálnych služieb. Tieto obmedzenia, ktoré bránia online vysielaniu športových alebo iných podujatí zásadného spoločenského významu, znevýhodňujú aj národnostné alebo jazykové menšiny. Podľa tohto členského štátu je potrebná zmena článku 14 smernice 2010/13. Po druhé, pokiaľ ide o služby VOD, problém nespočíva v tom, že by neexistoval dostatok obsahu v každom jazyku, ale skôr v tom, že sa bráni prístupu k určitému obsahu zásadného spoločenského významu.
144 Túto argumentáciu treba odmietnuť. Po prvé, ako bolo uvedené v bode 129 vyššie, návrh 8, tak ako bol zaregistrovaný, sa vôbec nezmieňuje o územných obmedzeniach týkajúcich sa podujatí zásadného spoločenského významu. Po druhé, ako bolo uvedené v bode 138 vyššie, pôsobnosť smernice 2010/13 sa nevzťahuje na práva duševného vlastníctva.
145 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy žalobca nepreukázal, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa z dôvodov uvedených v bodoch 2.8 a 3.8 napadnutého oznámenia domnievala, že existujúce pravidlá smernice 2010/13 môžu podstatným spôsobom podporovať dosiahnutie cieľov sledovaných žalobcom a podporovať šírenie a dostupnosť európskych diel v celej Únii, takže pokiaľ ide o návrh 8, nie je potrebná žiadna ďalšia zmena uvedenej smernice.
146 V dôsledku toho treba štvrtú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť, a teda treba zamietnuť aj druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.
147 Keďže všetky žalobné dôvody boli zamietnuté, treba žalobu zamietnuť.
O trovách
148 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené, aby mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.
149 Slovenská republika tiež navrhla zaviazať žalobcu na náhradu trov konania. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Helénska republika, Maďarsko a Slovenská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Citizens’ Committee of the European Citizens’ Initiative „Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe“ znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
3. Helénska republika, Maďarsko a Slovenská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.
Svenningsen | Mac Eochaidh | Laitenberger |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. novembra 2022.
Podpisy