NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
VERICA TRSTENJAK
prednesené 11. mája 2010 (1)
Vec C‑162/09
Secretary of State for Work and Pensions
proti
Taous Lassalovej
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England and Wales) (Spojené kráľovstvo)]
„Smernica 2004/38 – Práva občanov Únie zdržiavať sa na území členských štátov – Článok 16 ods. 1 – Právo trvalého pobytu – Nepretržitý pobyt počas piatich rokov – Zohľadnenie období predchádzajúcich uplynutiu lehoty na prebratie – Retroaktívny účinok – Uplatnenie podmienok právneho pravidla na situáciu v minulosti – Článok 16 ods. 4 – Skončenie práva trvalého pobytu – Neprítomnosť v trvaní viac ako dva roky“
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES(2) poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k podmienkam získania práva trvalého pobytu na základe článku 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS.(3) Podľa článku 16 ods. 1 tejto smernice občania Únie, ktorí sa zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu, nadobúdajú právo trvalého pobytu.
2. Court of Appeal (ďalej len „vnútroštátny súd“) kladie Súdnemu dvoru otázku, či treba pri výpočte uvedeného obdobia päť rokov zohľadniť takisto pobyt, ktorý sa skončil pred dátumom, ku ktorému bola smernica 2004/38 prebratá do vnútroštátneho práva, alebo pred dátumom uplynutia lehoty na jej prebratie. Odpoveď na túto otázku má účinky, ktoré presahujú rozsah tohto sporu. Vo veci Dias, ktorá je tiež v konaní na Súdnom dvore, totiž vnútroštátny súd položil analogickú otázku.(4)
I – Uplatniteľná právna úprava
A – Právo Spoločenstva(5)
3. Článok 18 ES stanovuje:
„1. Každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.
2. Ak by sa na dosiahnutie tohto cieľa ukázalo byť nevyhnutné konanie Spoločenstva a táto zmluva neposkytuje potrebné právomoci, Rada môže prijať predpisy na uľahčenie výkonu práv uvedených v odseku 1. Rada koná v súlade s postupom uvedeným v článku 251.
3. Odsek 2 sa nevzťahuje na ustanovenia o cestovných pasoch, preukazoch totožnosti, povoleniach na pobyt alebo o iných podobných dokladoch ani na predpisy o sociálnom zabezpečení a sociálnej ochrane.“
4. Odôvodnenie č. 4 smernice 2004/38 stanovuje:
„Aby sa tento sektorový, roztrieštený prístup k právu na voľný pohyb a pobyt napravil a aby sa umožnilo uplatňovanie tohto práva, je potrebný jednotný legislatívny akt na zmenu a doplnenie nariadenia Rady (EHS) 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva… a zrušenie nasledujúcich aktov: smernica Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o zrušení obmedzení pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre pracovníkov členských štátov a ich rodinných príslušníkov…, smernica Rady 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzení pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov, pokiaľ ide o etablovanie sa a poskytovanie služieb…, smernica Rady 90/364/EHS z 28. júna 1990 o práve na pobyt…, smernica Rady 90/365/EHS z 28. júna 1990 o práve na pobyt pre zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré pozastavili svoju pracovnú činnosť…, a smernica Rady 93/96/EHS z 29. októbra 1993 o práve na pobyt pre študentov…“
5. Odôvodnenia č. 17 a 18 smernice 2004/38 znejú:
„(17) Využívanie trvalého pobytu občanmi Únie, ktorí sa rozhodli dlhodobo sa usadiť v hostiteľskom členskom štáte, by posilnilo vedomie občianstva Únie a je kľúčovým prvkom v podporovaní sociálnej súdržnosti, ktorá je jedným z hlavných cieľov Únie. Právo trvalého pobytu by sa preto malo ustanoviť pre všetkých občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici počas nepretržitého obdobia piatich rokov bez toho, aby podliehali opatreniu vyhostenia.
(18) Aby sa už raz priznané právo trvalého pobytu stalo skutočným prostriedkom integrácie do spoločnosti hostiteľského členského štátu, v ktorom má občan Únie pobyt, toto právo by nemalo podliehať žiadnym podmienkam.“
6. Článok 16 smernice stanovuje všeobecné pravidlo týkajúce sa práva trvalého pobytu. Tento článok stanovuje:
„Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov
1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkami uvedeným v kapitole III.
…
3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.
4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“
7. Článok 17 smernice upravuje právo trvalého pobytu pre osoby, ktoré už nepracujú v hostiteľskom členskom štáte, a ich rodinných príslušníkov. Podľa tohto článku:
„1. Ako výnimku z článku 16 právo trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte pred uplynutím nepretržitého obdobia piatich rokov pobytu využívajú:
…
b) pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sa nepretržite zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte viac ako dva roky a prestali tam pracovať následkom trvalej neschopnosti pracovať.
…
3. Bez ohľadu na štátnu príslušnosť, rodinní príslušníci pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorí sa s ňou zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte, ak samotný pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba získala toto právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte na základe odseku 1.
4. Ak však pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba umrie počas pracovného pomeru, ale pred získaním štatútu trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte na základe odseku 1, jej rodinní príslušníci, ktorí sa zdržiavajú s ňou v hostiteľskom členskom štáte, získajú tam právo trvalého pobytu, za podmienok, že:
a) pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba sa v čase úmrtia zdržiavala nepretržite na území tohto členského štátu aspoň dva roky; alebo
…“
8. Článok 38 smernice stanovuje:
„Zrušenia
1. Články 10 a 11 nariadenia (EHS) 1612/68 sa rušia s účinnosťou od 30. apríla 2006.
2. Smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS sa rušia s účinnosťou od 30. apríla 2006.
3. Odkazy na zrušené ustanovenia a smernice sa chápu ako odkazy na túto smernicu.“
9. Článok 40 ods. 1 smernice stanovuje, že členské štáty uvedú do účinnosti zákony, nariadenia a administratívne ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 30. apríla 2006.
10. Článok 6 ods. 2 smernice 68/360/EHS Rady z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva(6), ktorá platila až do 30. apríla 2006, stanovoval:
„Prerušenie pobytu neprevyšujúce šesť po sebe nasledujúcich mesiacov a neprítomnosť z dôvodu výkonu vojenskej služby nemajú vplyv na platnosť povolenia na pobyt.“
11. Článok 2 ods. 1 písm. b) prvá veta nariadenia Komisie (EHS) č. 1251/70 z 29. júna 1970 o práve pracovníkov zostať na území členského štátu po skončení zamestnania v tomto štáte stanovoval:
„1. Nasledovné osoby budú mať právo zostať natrvalo na území členského štátu:
…
b) pracovník, ktorý má bydlisko na území tohto štátu nepretržite viac ako dva roky a ktorý skončí výkon zamestnania následkom trvalej neschopnosti pracovať...“
12. Článok 3 nariadenia č. 1251/70 stanovoval:
„1. Rodinní príslušníci pracovníka uvedeného v článku 1 tohto nariadenia, ktorí s ním majú bydlisko na území členského štátu, sú oprávnení tam zostať natrvalo, ak pracovník získal právo zostať na území tohto štátu podľa článku 2 a zostať tam dokonca po jeho smrti.
2. Ak však pracovník zomrie počas svojho produktívneho veku a pred tým, ako získa právo zostať na území dotknutého štátu, potom jeho rodinní príslušníci budú oprávnení tam natrvalo zostať za podmienky, že:
– pracovník v deň úmrtia mal nepretržite bydlisko na území tohto členského štátu počas najmenej dvoch rokov…
…“
13. Podľa článku 4 ods. 1 druhej vety tohto nariadenia na nepretržitosť pobytu stanovenú v článku 3 ods. 2 nemá vplyv ani dočasná neprítomnosť neprekračujúca celkovo tri mesiace za rok, ani dlhšia neprítomnosť z dôvodu plnenia povinností vojenskej služby.
14. Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 1251/70 stanovoval:
„Obdobia, keď sa osoba nezdržiavala v mieste svojho bydliska, ktoré nepresahujú šesť za sebou idúcich mesiacov, nemajú negatívny vplyv na platnosť povolenia na pobyt.“
15. Nariadenie č. 1251/70 bolo zrušené s účinnosťou od 30. apríla 2006 nariadením (ES) Komisie č. 635/2006 z 25. apríla 2006, ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 1251/70 o práve pracovníkov zostať na území členského štátu po skončení zamestnania v tomto štáte(7).
B – Vnútroštátna právna úprava
1. Ustanovenia týkajúce sa doplnku k príjmu („Income Support“)
16. Podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy doplnok k príjmu („Income Support“) je dávkou na zaistenie finančných potrieb pre osoby vo veku 16 a 59 rokov, od ktorých sa nepožaduje prihlásiť sa na poberanie dávky pre osobu hľadajúcu zamestnanie, pretože sú napríklad v neskoršom štádiu tehotenstva, práceneschopnosti alebo sú osamelým rodičom. Legislatívny základ pre doplnok k príjmu je Social Security Contributions and Benefits Act 1992 (zákon o príspevkoch a dávkach sociálneho zabezpečenia z roku 1992, ďalej len „zákon z roku 1992“). Podľa článku 124 ods. 1 písm. b) tohto zákona podmienkou vzniku nároku na doplnok k príjmu je, aby príjem osoby nepresiahol „uplatniteľnú sumu“, teda „sumu alebo súhrn súm, ktoré môžu byť vo vzťahu k tejto dávke stanovené“ (článok 135 ods. 1 zákona z roku 1992). Podľa článku 135 ods. 2 zákona z roku 1992 právomoc stanoviť uplatniteľné sumy zahŕňa právomoc určiť nulovú výšku uplatniteľnej sumy.
17. Podľa ustanovenia článku 21 a prílohy 7 Income Support (General) Regulations 1987 (všeobecné nariadenie z roku 1987 o doplnku k príjmu) sa pre „osobu zo zahraničia“ stanovuje nulová výška uplatniteľnej sumy, z čoho vyplýva, že takáto osoba nemá nárok na doplnok k príjmu. „Osoba zo zahraničia“ je definovaná v článku 21AA ako „žiadateľ, ktorý nemá zvyčajné bydlisko v Spojenom kráľovstve, na Normanských ostrovoch, na ostrove Man alebo v Írskej republike“. Podľa článku 21AA ods. 2 v súvislosti s nijakým žiadateľom nemožno predpokladať, že má zvyčajné bydlisko v Spojenom kráľovstve, pokiaľ tam nemá „právo pobytu“. „Právo pobytu“ nie je výslovne definované, ale je nesporné, že právo trvalého pobytu vznikajúce podľa článku 15 ods. 1 písm. a) Immigration (European Economic Area) Regulations 2006 [nariadenie z roku 2006 o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor)] je právom pobytu na tieto účely.
2. Ustanovenia o prisťahovalectve
18. Immigration (European Economic Area) Regulations 2006 (ďalej len „nariadenie z roku 2006“) nadobudlo účinnosť 30. apríla 2006. Jeho cieľom je zabezpečiť prebratie ustanovení smernice 2004/38 do vnútroštátneho práva.
19. Článok 15 nariadenia z roku 2006 stanovuje:
„Právo trvalého pobytu
1. Získať právo trvalého pobytu v Spojenom kráľovstve môžu tieto osoby:
a) štátny príslušník štátu Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý mal v Spojenom kráľovstve bydlisko v súlade s týmto nariadením počas nepretržitého obdobia piatich rokov;
…
2. Po nadobudnutí právo trvalého pobytu vyplývajúce z tohto nariadenia zaniká iba neprítomnosťou v Spojenom kráľovstve po dobu viac ako dvoch za sebou idúcich rokov.
…“
20. Bod 6 prílohy 4 nariadenia z roku 2006 stanovuje:
„Akékoľvek obdobie, počas ktorého osoba vykonávala činnosť alebo mala bydlisko v Spojenom kráľovstve v súlade s nariadením z roku 2000, sa bude považovať za obdobie, počas ktorého táto osoba vykonávala túto činnosť alebo mala bydlisko v Spojenom kráľovstve v súlade s týmto nariadením na účely výpočtu období činnosti a pobytu podľa tohto nariadenia.“
21. Uvádzané „nariadenie z roku 2000“ je Immigration (European Economic Area) Regulations 2000 [nariadenie o prisťahovalectve do Spojeného kráľovstva (Európsky hospodársky priestor); ďalej len „nariadenie z roku 2000“], ktoré už bolo zrušené. Podľa tohto nariadenia osoba, ktorá bola okrem iného pracovníkom, mala právo pobytu (článok 5 ods. 1 a článok 14 ods. 1). Nariadenie z roku 2000 nadobudlo účinnosť 2. októbra 2000. Nariadenie z roku 2006 neuvádza žiadne ustanovenia umožňujúce zohľadniť obdobia pobytu predchádzajúce 2. októbru 2000 s cieľom započítania na účely vzniku práva trvalého pobytu udeľovaného podľa článku 15 ods. 1 písm. a).
II – Skutkové okolnosti
22. Pani Lassal má francúzske štátne občianstvo. Do Spojeného kráľovstva prišla v roku 1999. Počas celého obdobia od januára 1999 až do februára 2005 bola „pracovníkom“ v zmysle práva Spoločenstva.
23. Vo februári 2005 pani Lassal odcestovala zo Spojeného kráľovstva na desať mesiacov, aby navštívila svoju matku vo Francúzsku. Po svojom návrate do Spojeného kráľovstva v decembri 2005 si začala hľadať prácu. Od januára do novembra 2006 dostávala dávku pre osobu hľadajúcu zamestnanie. V novembri 2006 požiadala o doplnok k príjmu, pričom sa odvolávala na svoje tehotenstvo. Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že nemá právo pobytu v Spojenom kráľovstve.
24. Pani Lassal podala proti zamietnutiu svojej žiadosti o doplnok k príjmu opravný prostriedok, ktorému Appeal Tribunal vyhovel 3. septembra 2007. Appeal Tribunal rozhodol, že pani Lassal mala právo na doplnok k príjmu, pretože mala právo trvalého pobytu v Spojenom kráľovstve, a to podľa článku 15 ods. 1 písm. a) nariadenia z roku 2006.
25. Secretary of State for Work and Pensions (ministerstvo práce a dôchodkov; ďalej len „Secretary of State“) podalo žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Social Security Commissioner a následne sa odvolalo na vnútroštátny súd proti zamietajúcemu rozhodnutiu Social Security Commissioner.
III – Konanie na vnútroštátnom súde
26. Podľa Secretary of State pani Lassal nezískala právo trvalého pobytu v Spojenom kráľovstve podľa nariadenia z roku 2006. Je pravda, že v Spojenom kráľovstve bývala v súlade s nariadením z roku 2000 počas obdobia medzi nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia 2. októbra 2000 a jej odchodom do Francúzska vo februári 2005. Následne však opustila Spojené kráľovstvo na obdobie približne desiatich mesiacov a v dôsledku toho už viac nespĺňala podmienku nepretržitého pobytu. Do Spojeného kráľovstva sa vrátila v decembri 2005 a v dôsledku toho, keď podala svoju žiadosť o doplnok k príjmu v novembri 2006, bývala v Spojenom kráľovstve počas nepretržitého obdobia v dĺžke iba jedenásť mesiacov. Secretary of State sa domnieva, že táto situácia je v súlade so smernicou 2004/38.(8)
27. Pani Lassal nebola zastúpená a nezúčastnila sa na konaní na vnútroštátnom súde. Vyhovelo sa návrhu Child Poverty Action Group (ďalej len „CPAG“) na vstup vedľajšieho účastníka do konania na vnútroštátnom súde na podporu pani Lassalovej a táto organizácia predložil v jej mene pripomienky. CPAG tvrdí, že pani Lassal nadobudla právo trvalého pobytu. Od septembra 1999 do februára 2005 bývala v Spojenom kráľovstve. Podľa CPAG nepretržité obdobie piatich rokov v zmysle článku 16 ods. 1 smernice môže zahŕňať obdobia, ktoré sa skončili pred uplynutím lehoty na prebratie stanovenej na 30. apríla 2006. Medzi februárom 2005 a dátumom návratu pani Lassalovej do Spojeného kráľovstva neuplynulo viac ako dva roky a pani Lassal v dôsledku toho nestratila svoje právo trvalého pobytu v súlade s článkom 16 ods. 4 smernice.(9)
28. Vnútroštátny súd pripomína, že v súlade s článkom 16 ods. 1 smernice 2004/38 by osoba mala mať na území hostiteľského členského štátu „legálny“ pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov, aby mohla získať právo trvalého pobytu na jeho území. Pojem „legálne“ znamená súlad s právom Spoločenstva, nie s vnútroštátnou právnou úpravou, a musí sa vykladať v súlade s odôvodnením č. 17 smernice, ktorá odkazuje na pobyt počas nepretržitého obdobia najmenej piatich rokov „v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici“.
29. Vnútroštátny súd poznamenal, že pokiaľ by pojem „legálne“ uvedený v článku 16 ods. 1 smernice mal byť vykladaný v súlade s odôvodnením č. 17, vzniká otázka, či by odkaz na „podmienky ustanovené v tejto smernici“ mal, alebo nemal byť vykladaný ako zahŕňajúci odkaz na podmienky uvedené v skorších právnych predpisoch Spoločenstva priznávajúcich pracovníkom právo pobytu. Podľa vnútroštátneho súdu takýto výklad je namieste. To by znamenalo, že v prípade pobytu pani Lassalovej v Spojenom kráľovstve boli splnené podmienky článku 16 ods. 1 smernice. Na druhej strane, pokiaľ sa má uvedený odkaz vykladať iba ako odkazujúci na pobyt v súlade so smernicou 2004/38, pobyt pani Lassalovej by nespĺňal uvedené podmienky.
IV – Prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
30. Vzhľadom na tieto pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 16 ods. 1 smernice 2004/38, vnútroštátny súd rozhodnutím z 10. marca 2009, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 8. mája 2009, položil túto prejudiciálnu otázku:
„Za okolností, o aké ide v predmetnej veci, keď i) občan Európskej únie pricestoval do Spojeného kráľovstva v septembri 1999 ako pracovník a zotrval tam ako pracovník do februára 2005; ii) tento občan Európskej únie následne opustil Spojené kráľovstvo a vrátil sa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, na obdobie desať mesiacov a iii) tento občan Európskej únie sa vrátil do Spojeného kráľovstva v decembri 2005 a zdržiaval sa tam nepretržite do novembra 2006, keď požiadal o doplnok k príjmu:
Má sa článok 16 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 vykladať tak, že priznáva občanovi Európskej únie právo trvalého pobytu z dôvodu skutočnosti, že sa v súlade so skoršími právnymi predpismi Spoločenstva priznávajúcimi pracovníkom právo pobytu legálne zdržiaval počas nepretržitého obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo pred 30. aprílom 2006 (čo je dátum, ku ktorému členské štáty mali prebrať smernicu)?“
31. Dňa 10. marca 2010 sa konalo na Súdnom dvore pojednávanie za účasti zástupcov Spojeného kráľovstva, Belgického kráľovstva, CPAG a Komisie, ktorí doplnili svoje písomné pripomienky a odpovedali na otázky.
V – Argumentácia účastníkov konania
32. Vláda Spojeného kráľovstva navrhuje odpovedať na prejudiciálnu otázku záporne. Stotožňuje sa s prístupom Secretary of State a v tejto súvislosti vychádza z dvoch odôvodnení.
33. Po prvé táto vláda tvrdí, že na účely článku 16 ods. 1 smernice možno zohľadniť iba pobyt po 30. apríli 2006. V tejto súvislosti najprv uvádza, že zo znenia článku 16 ods. 1 smernice nemožno vyvodiť nijaký záver. Tento článok vôbec nestanovuje, či nepretržité obdobie piatich rokov muselo uplynúť po 30. apríli 2006, a ani neuvádza, či sa toto obdobie môže skončiť pred 30. aprílom 2006. Právo trvalého pobytu však vyžaduje v súlade s článkom 16 ods. 1 smernice legálny pobyt počas piatich rokov v Spojenom kráľovstve. Pojem „legálne“ uvedený v článku 16 ods. 1 smernice znamená, že pobyt musí byť v súlade s podmienkami stanovenými smernicou. To vyplýva z odôvodnenia č. 17 druhej vety smernice 2004/38. Je logické, že obdobie pobytu v súlade s podmienkami stanovenými touto smernicou môže plynúť až po prebratí smernice do vnútroštátneho práva od 30. apríla 2006. Ako vyplýva z oznámenia Komisie Parlamentu z 30. decembra 2003 prijatého v rámci legislatívneho konania(10), druhá veta odôvodnenia č. 17 spresňuje význam legálneho pobytu v zmysle článku 16 smernice.
34. Po druhé vláda Spojeného kráľovstva vychádza z odlišného výkladu článku 16 ods. 1 smernice, podľa ktorého možno zohľadniť iba nepretržitý pobyt piatich rokov končiaci sa 30. apríla 2006 alebo po tomto dátume. Tento výklad vychádza z toho, že právo trvalého pobytu vzniklo až 30. apríla 2006, a preto nemohlo existovať skôr. Právo, ktoré neexistuje, nemožno získať. Okrem toho právo trvalého pobytu, kým neexistovalo, nemožno ani stratiť v zmysle článku 16 ods. 4 smernice. V dôsledku toho nebolo možné uplatniť článok 16 ods. 4 smernice na pobyty končiace sa pred 30. aprílom 2006. To sa javí ako problém, keď pobyt občana Únie počas obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu je vzdialený v minulosti. V takom prípade v súlade s výkladom, podľa ktorého treba na účely článku 16 ods. 1 smernice zohľadniť aj pobyty skončené pred 30. aprílom 2006, vznikne právo trvalého pobytu. Článok 16 ods. 4 smernice, podľa ktorého právo trvalého pobytu zaniká na základe neprítomnosti v trvaní dvoch rokov, však nie je možné uplatniť, pretože toto ustanovenie sa týka len straty už nadobudnutého práva. Takýto výklad, ktorý poskytuje právo trvalého pobytu aj občanom Únie, ktorí z dôvodu neprítomnosti v hostiteľskom členskom štáte viac nedosahujú požadovanú úroveň integrácie, nie je zlučiteľný s cieľom uvedeným v odôvodnení č. 18 smernice, ktoré nabáda na integráciu občanov Únie v hostiteľskom členskom štáte.
35. Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že na riešenie tohto sporu je irelevantné, či je potrebné uznať prvý, alebo druhý výklad. V každom prípade tretí výklad, ktorý CPAG a Komisia navrhli, pokiaľ ide o článok 16 ods. 1 smernice, podľa ktorého pobyt, ktorý sa skončil pred 30. aprílom 2006, sa musí takisto zohľadniť, je z vyššie uvedených dôvodov nesprávny. Ďalej treba vziať do úvahy, že právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice predstavuje nové právo, ktoré nezávisí od hospodárskej činnosti. Okrem toho nič neumožňuje domnievať sa, že smernicu je potrebné uplatniť retroaktívne. Zo znenia bodu 50 rozsudku Givane a i.(11) je skôr možné vyvodiť, že nepretržitý pobyt na území členského štátu, ktorý sa skončil pred prebratím smernice 2004/38, môže byť nezohľadnený. Námietky CPAG a Komisie, podľa ktorých výklad zastávaný vládou Spojeného kráľovstva by viedol k svojvoľným výsledkom, sú podľa tejto vlády takisto nedôvodné. Je prirodzené, že pravidlo, podľa ktorého sa pobyt, ktorý sa skončil pred určitým dátumom, teda pred 30. aprílom 2006, nezohľadňuje, znevýhodňuje občanov Únie, ktorých pobyt sa skončil tesne pred týmto dátumom.
36. Belgická vláda navrhuje odpovedať na prejudiciálnu otázku záporne. Uvádza, že trvalý pobyt v dĺžke piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, ktorý existoval pred 30. aprílom 2006, neposkytuje žiadne právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice.
37. Podľa belgickej vlády by opačné riešenie viedlo k retroaktívnemu uplatneniu článku 16 ods. 1 smernice. Táto vláda pripomína, že retroaktívne uplatnenie narušuje zásadu právnej istoty, a tvrdí, že akty Spoločenstva nemôžu v zásade mať účinky k dátumu pred ich uverejnením. Výnimky sú prípustné, iba ak je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, pričom sa musia riadne zohľadniť legitímne očakávania dotknutých osôb. Tieto podmienky však v predmetnom prípade neboli splnené. Členské štáty mali dva roky, teda až do 30. apríla 2006, čas na prebratie smernice. Belgická vláda odkazuje aj na „spoločného praktického sprievodcu Európskeho parlamentu, Rady a Komisie pre osoby podieľajúce sa na koncipovaní právnych predpisov v inštitúciách Spoločenstva [neoficiálny preklad]“(12), kde sa uvádza, že právny akt môže mať retroaktívne účinky len výnimočne a že takýto účinok musí byť stanovený výslovne. Retroaktívne uplatnenie však nebolo smernicou 2004/38 upravené.
38. Belgická vláda tvrdí, že retroaktívne uplatnenie článku 16 smernice by spôsobilo aj veľký počet problémov právnej a praktickej povahy, pokiaľ ide o kritérium, podľa ktorého treba posudzovať legálnosť pobytu. Retroaktívne uplatnenie článku 16 smernice by viedlo k tomu, že osoba, ktorá sa k 29. aprílu 2006 zdržiavala v Únii nelegálne, a teda nemala žiadne právo pobytu, by zrazu získala právo trvalého pobytu. Belgická vláda však poznamenáva, že cieľom smernice nie je legalizovať protiprávny pobyt vyplývajúci z minulosti. Právo trvalého pobytu by sa totiž malo považovať za konsolidáciu dovtedy existujúceho práva dočasného pobytu. Ak niekto nemá k 29. aprílu 2006 žiadne právo pobytu, nemôže v čase uplynutia lehoty na prebratie smernice 2004/38 nadobudnúť právo pobytu ani a fortiori právo trvalého pobytu. V predmetnom prípade je teda potrebné zistiť, či mala pani Lassal k 30. aprílu 2006 právo pobytu. Dotknutá osoba nebola k tomuto dátumu prítomná na území Spojeného kráľovstva z iných dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v článku 16 ods. 3 smernice, takže mohol byť zohľadnený iba jej pobyt v Spojenom kráľovstve od decembra 2005. V novembri 2006 teda nemala ešte právo trvalého pobytu. V tejto súvislosti treba tiež zohľadniť, že podľa článku 6 ods. 2 smernice 68/360 a článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1251/70, ktoré platili pred 30. aprílom 2006, neprítomnosť v dĺžke šesť nepretržitých mesiacov spôsobovala skončenie predchádzajúceho práva pobytu. Belgická vláda z toho vyvodzuje, že neprítomnosť pani Lassalovej v dĺžke viac ako šesť mesiacov má preto dosah na platnosť jej preukazu o pobyte.
39. CPAG a Komisia navrhujú odpovedať na prejudiciálnu otázku kladne. Pripomínajú, že právo pobytu na základe článku 16 smernice má za cieľ uľahčiť integráciu občana Únie v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom sa usadil natrvalo, a preto má s ním úzke spojenie. Článok 16 ods. 1 smernice len vyžaduje, aby takýto občan mal nepretržitý legálny pobyt počas piatich rokov. V rámci svojho výkladu vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda vyvodili z článku 16 ods. 1 smernice dodatočnú podmienku, ktorá nevyplýva zo znenia tohto ustanovenia. Ani článok 16 ods. 1, ani žiadne iné ustanovenie smernice 2004/38 nestanovuje, že pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktorý existoval pred nadobudnutím platnosti uvedenej smernice, čiže pred 30. aprílom 2004, alebo pred prebratím tejto smernice alebo pred uplynutím lehoty na jej prebratie, čiže pred 30. aprílom 2006, nemožno zohľadniť na účely článku 16 ods. 1. Pani Lassal splnila podmienky stanovené v článku 16 ods. 1 a nestratila toto právo vzhľadom na článok 16 ods. 4, pretože jej neprítomnosť v Spojenom kráľovstve trvala menej ako dva roky.
40. Komisia, ktorú v konaní podporuje CPAG, poznamenáva, že práva pobytu existovali už na základe článkov 4 a 6 smernice 68/360. Išlo však o právo pobytu, ktorý nebol trvalý, ale poskytovaný na obdobie piatich rokov, ktoré bolo automaticky obnoviteľné. Okrem toho existovalo právo trvalého pobytu na základe článku 2 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1251/70, ktoré bolo medzitým zrušené. Toto ustanovenie bolo doslovne prebraté v článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, takže tento článok smernice by mal byť vykladaný v tom zmysle, že je potrebné zohľadniť takisto pobyty, ktoré sa skončili pred 30. aprílom 2006. Nemohlo byť zámerom normotvorcu, aby sa osoba na účely nadobudnutia práva trvalého pobytu na základe článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 musela zdržiavať v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia dvoch rokov po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2004/38, čiže po 30. apríli 2006. Toto pravidlo, ktoré sa uplatňuje v rámci článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, je uplatniteľné aj na právo trvalého pobytu na základe článku 16 tej istej smernice. Hoci tento článok poskytuje právo, ktoré je širšie ako to, ktoré priznáva smernica 68/360, nie je odlišné natoľko, aby sa uplynutie skončených období v rámci smernice 68/360 nemohlo zohľadniť na účely nadobudnutia práva trvalého pobytu na základe smernice 2004/38. Normotvorca považoval za natoľko zrejmé, že sa musia zohľadniť skončené obdobia v rámci režimu predchádzajúceho smernici 2004/38, že to nepovažoval za potrebné výslovne stanoviť.
41. Podľa názoru Komisie z rozsudku Givane a i.(13), na ktorý sa odvoláva vláda Spojeného kráľovstva, nemožno vyvodiť, že pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktorý sa skončil pred prebratím smernice alebo pred uplynutím lehoty na jej prebratie 30. apríla 2006, nemôže byť zohľadnený v rámci článku 16 ods. 1 tejto smernice.
42. Podľa CPAG a Komisie zohľadnenie pobytov skončených pred 30. aprílom 2006 je takisto zlučiteľné s druhou vetou odôvodnenia č. 17 smernice 2004/38. Táto veta odkazuje na pobyt, ktorý bol v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38. Nemožno ju chápať tak, že by obmedzovala požiadavku legálneho pobytu na pobyt po prebratí smernice alebo po uplynutí lehoty na prebratie 30. apríla 2006. CPAG sa domnieva, že druhá veta iba znamená, že na výpočet obdobia na účely článku 16 ods. 1 smernice treba dodržiavať pravidlá stanovené v článku 16 smernice a najmä v odseku 3 tohto článku. Aj keby sa predpokladalo, že existuje rozpor medzi znením článku 16 ods. 1 a odôvodneniami, znenie odôvodnení nemôže prevažovať nad jasným znením článku 16 smernice. Podľa Komisie druhá veta znamená, že pobyt v hostiteľskom členskom štáte musí byť legálny vo vzťahu k ustanoveniam Spoločenstva uplatniteľným v čase existencie tohto pobytu. Treba zohľadniť, že smernica je spojená s ustanoveniami, ktoré v oblasti práva pobytu platili skôr než ona. CPAG a Komisia okrem toho pripomínajú, že výklad druhej vety odôvodnenia č. 17 zo strany vlády Spojeného kráľovstva a belgickej vlády by viedlo k tomu, že právo trvalého pobytu by vzniklo najskôr 29. apríla 2011. Je ťažko predstaviteľné, že by normotvorca chcel dosiahnuť taký prekvapujúci výsledok bez toho, aby sa o tom zmienil v smernici.
43. Okrem toho CPAG a Komisia tvrdia, že zohľadnenie pobytov skončených pred 30. aprílom 2006 nevedie k neprípustným retroaktívnym účinkom. Ak by sa obdobia predchádzajúce 30. aprílu 2006 zohľadňovali na účely nadobudnutia práva trvalého pobytu podľa článku 16 smernice, neznamená to, na rozdiel od stanoviska belgickej vlády, že právo vzniklo pred 30. aprílom 2006. Právo trvalého pobytu by vzniklo až k dátumu prebratia smernice alebo v čase uplynutia lehoty na prebratie 30. apríla 2006. V dôsledku toho v rámci článku 16 ods. 1 môžu byť zohľadnené pobyty predchádzajúce uplynutiu lehoty na prebratie. Nielen článok 16 ods. 1 smernice, ale takisto odseky 3 a 4 tohto článku sa na tieto pobyty uplatňujú. Takto teda občan Únie, ktorý mal pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu, ale ktorý tam k 30. aprílu 2006 už nebol prítomný viac ako dva roky, nezíska žiadne právo trvalého pobytu.
44. Napokon CPAG a Komisia zdôrazňujú, že výklad navrhovaný vládou Spojeného kráľovstva vedie k svojvoľným výsledkom a že dve línie odôvodnenia tejto vlády si navyše protirečia.
45. Komisia subsidiárne odkazuje na rozsudok Trojani,(14) podľa ktorého štátny príslušník členského štátu, ktorý mal legálny pobyt na území iného členského štátu počas určitého obdobia, sa môže odvolávať na zásadu rovnosti zaobchádzania. Táto zásada sa uplatňuje takisto na dávky sociálneho zabezpečenia. Rovnako je to aj v prípade, keď si štátny príslušník nemôže robiť nárok na právo pobytu vyplývajúce z práva Spoločenstva v hostiteľskom členskom štáte.
VI – Právne posúdenie
46. Prejudiciálna otázka sa týka výkladu článku 16 ods. 1 smernice 2004/38. V prvom rade sa budem stručne zaoberať týmto ustanovením vo všeobecnom systéme smernice 2004/38 (A) a až potom samotnou prejudiciálnou otázkou (B).
A – Právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice
47. Normotvorca Spoločenstva tým, že prijal smernicu 2004/38, vytvoril v sekundárnom práve právo pre občana Únie zdržiavať sa v inom členskom štáte, čo je právo, ktoré v primárnom práve vyplýva zo základných slobôd a pravidiel týkajúcich sa občianstva Únie.(15) Na tieto účely smernica stanovuje tri rôzne typy práva pobytu, teda po prvé právo pobytu až do troch mesiacov,(16) po druhé právo pobytu na viac ako tri mesiace(17) a po tretie právo trvalého pobytu. Kapitola IV smernice sa venuje právu trvalého pobytu; hmotnoprávne ustanovenia týkajúce sa oprávnenosti vzniku takého práva sa nachádzajú v časti I tejto kapitoly, v článkoch 16 až 18.
48. Podľa článku 16 ods. 1 prvej vety smernice občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu, nadobúdajú právo trvalého pobytu na jeho území. Nadobudnutie práva trvalého pobytu teda podlieha dvom podmienkam, a to po prvé, aby sa občan Únie počas nepretržitého obdobia piatich rokov zdržiaval na území hostiteľského členského štátu, a po druhé, aby tento pobyt bol legálny.
B – O prejudiciálnej otázke
49. Vnútroštátny súd musí rozhodnúť vo veci, v ktorej sa občianka Únie, francúzska štátna príslušníčka, počas obdobia od septembra 1999 až do februára 2005 nepretržite zdržiavala v Spojenom kráľovstve, pričom jej pobyt v tomto hostiteľskom členskom štáte bol legálny vzhľadom na vtedy uplatniteľnú právnu úpravu Spoločenstva. Tento pobyt sa však skončil vo februári 2005, čiže pred 30. aprílom 2006, čo je dátum, ku ktorému uplynula lehota na prebratie smernice 2004/38, a dátum nadobudnutia účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, či takýto pobyt môže takisto spôsobiť vznik práva trvalého pobytu podľa článku 16 ods. 1 smernice.
50. Hlavná námietka, ktorú vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda uvádzajú proti zohľadneniu takéhoto pobytu, je založená na tom, že výklad článku 16 ods. 1 smernice v tomto zmysle by viedol k retroaktívnemu uplatneniu tohto ustanovenia. Nižšie preskúmam túto námietku, pričom zohľadním v tejto súvislosti takisto iné pripomienky, ktoré tieto vlády už predniesli.
51. Pokiaľ ide o retroaktívne uplatnenie ustanovenia, Súdny dvor rozlišuje medzi hmotnoprávnymi pravidlami a procesnými pravidlami.(18) Článok 16 ods. 1 smernice, ktorý stanovuje podmienky nadobudnutia a straty práva trvalého pobytu, predstavuje hmotnoprávne pravidlo. V dôsledku toho sa ďalej budem venovať len judikatúre týkajúcej sa prípustnosti retroaktívnych účinkov hmotnoprávnych predpisov.
52. Pokiaľ ide o hmotnoprávne predpisy, Súdny dvor rozlišuje medzi dvoma rôznymi situáciami.
53. Podľa Súdneho dvora retroaktívne účinky vznikajú vtedy, keď je východiskový bod časového uplatňovania konkrétneho aktu stanovený na skorší dátum, ako je dátum uverejnenia tohto aktu.(19) Ide o prípady, v ktorých právne dôsledky opatrenia vznikajú už pred nadobudnutím jeho účinnosti. To je v zásade neprípustné, s výnimkou prípadu, keď si to vyžaduje cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, a keď je riadne dodržaná legitímna dôvera dotknutých osôb.(20)
54. Súdny dvor sa okrem toho domnieva, že s cieľom dodržať zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery musia hmotnoprávne pravidlá práva Spoločenstva v zásade byť vykladané tak, že sa týkajú len situácií vzniknutých po nadobudnutí ich účinnosti.(21) Výnimka z tejto zásady sa uplatňuje vtedy, ak jasne vyplýva zo znenia, účelu alebo systému týchto hmotnoprávnych pravidiel, že sa týkajú takisto situácií vzniknutých pred nadobudnutím ich účinnosti.(22) Iste, v tomto prípade, na rozdiel od toho prechádzajúceho, neexistujú právne účinky pred nadobudnutím účinnosti predmetného ustanovenia; neexistuje teda retroaktívny účinok vo vlastnom zmysle slova.(23) Dodržiavanie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery je však potrebné aj v tejto súvislosti, lebo právne účinky v prítomnosti aj v budúcnosti sa viažu na situáciu v minulosti, ktorá nemôže byť zmenená.(24)
55. Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, najprv treba konštatovať, že článok 16 ods. 1 smernice neposúva právne účinky do minulosti, aj keby pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 bol v rámci tohto ustanovenia zohľadnený (1). Je preto potrebné zistiť len to, či vyplýva zo znenia, účelu alebo systému tohto ustanovenia, že sa týka aj pobytov v hostiteľskom členskom štáte skončených predtým, ako nadobudlo platnosť (2).
1. Neexistencia retroaktívneho uplatnenia právnych účinkov
56. Na rozdiel od postoja, ktorý zrejme obhajuje belgická vláda, v predmetnom prípade nejde o retroaktívne uplatnenie právnych účinkov. Právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice vzniká v predmetnom prípade až od 30. apríla 2006, teda po nadobudnutí platnosti smernice 29. júna 2004 a takisto po prebratí smernice do vnútroštátneho práva 30. apríla 2006. To platí, aj keby sa článok 16 ods. 1 smernice vykladal v tom zmysle, že pobyt v hostiteľskom členskom štáte skončený pred 30. aprílom 2006 sa zohľadňuje na účely nadobudnutia práva trvalého pobytu (vznikajúceho najskôr 30. apríla 2006).
57. Odkaz belgickej vlády v bodoch 20.3.1, 20.8 a 20.9 spoločného praktického sprievodcu Európskeho parlamentu, Rady a Komisie pre osoby podieľajúce sa na koncipovaní právnych predpisov v inštitúciách Spoločenstva(25) je preto nedôvodný. Tieto body sa týkajú situácií irelevantných v predmetnom prípade, v ktorom akt Spoločenstva musí mať právne účinky už pred nadobudnutím jeho platnosti.
58. Pokiaľ ide o tvrdenie belgickej vlády namietajúcej ďalej, že výklad článku 16 ods. 1 smernice, podľa ktorého sa má zohľadniť pobyt skončený pred 30. aprílom 2006, by znamenal, že ilegálny pobyt v minulosti v hostiteľskom členskom štáte by sa zrazu zlegalizoval, nemožno ho považovať za presvedčivé. Keďže právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice môže vzniknúť v predmetnom prípade len od 30. apríla 2006, nemožno legalizovať ilegálny pobyt, ktorý existoval pred týmto dátumom.
2. O tom, či článok 16 ods. 1 smernice možno vykladať v tom zmysle, že sa zohľadnia pobyty skončené 30. apríla 2006
59. V prípade, o ktorý tu ide, je potrebné len zistiť, či sa má článok 16 ods. 1 smernice vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré stanovuje, sa týkajú pobytu, ktorý sa už skončil pred 30. aprílom 2006. Ako som už skôr uviedla, Súdny dvor v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladá hmotnoprávne pravidlá v zásade tak, že sa netýkajú situácií vzniknutých pred nadobudnutím ich platnosti. Výnimka sa uplatní v rozsahu, v akom jasne vyplýva zo znenia, účelu a systému predmetného ustanovenia, že takýto účinok má mať a že legitímna dôvera dotknutých osôb je riadne dodržaná.
60. Znenie článku 16 ods. 1 smernice neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru [a)]. Systematická analýza hmotnoprávnych pravidiel smernice 2004/38 týkajúcich sa práva trvalého pobytu [b)] a zohľadnenie vývoja a účelu článku 16 smernice [c)] však svedčia skôr v prospech zohľadnenia pobytov skončených pred 30. aprílom 2006. Na druhej strane námietky založené na pojme legálnosť pobytu v zmysle článku 16 ods. 1 smernice [d)], neuplatniteľnosti článku 16 ods. 4 smernice [e)] a ustanovení smernice 68/360 alebo nariadenia č. 1251/70 [f)] nie sú presvedčivé. Napokon, zásada ochrany legitímnej dôvery tiež nebráni výkladu, podľa ktorého sa takisto zohľadňujú pobyty skončené pred 30. aprílom 2006 [g)].
a) Znenie
61. Ako vláda Spojeného kráľovstva, CPAG a Komisia správne uvádzajú, znenie článku 16 ods. 1 smernice neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru. Článok 16 ods. 1 smernice odkazuje výlučne na nepretržitý pobyt počas piatich rokov bez toho, aby spresnil, kedy toto obdobie piatich rokov malo prebiehať.
b) O systematickej väzbe článku 16 ods. 1 smernice s ostatnými hmotnoprávnymi pravidlami týkajúcimi sa práva trvalého pobytu
62. Ako sa uvádza vyššie,(26) okrem článku 16 smernice hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa nadobudnutia práva trvalého pobytu takisto stanovujú články 17 a 18. Článok 17 smernice stanovuje, že určité osoby nadobúdajú právo trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte dokonca pred uplynutím nepretržitého pobytu piatich rokov. Takto nadobudne právo trvalého pobytu podľa článku 17 ods. 1 písm. b) smernice pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá sa nepretržite zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte viac ako dva roky a prestala tam pracovať v dôsledku trvalej práceneschopnosti.
i) O potrebe retrospektívneho zohľadnenia pobytov skončených pred 30. aprílom 2006 v rámci článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38
63. Podľa článku 17 ods. 1 písm. b) smernice, ako aj podľa jej článku 16 ods. 1 nadobudnutie práva trvalého pobytu podlieha podmienke predchádzajúceho nepretržitého pobytu v hostiteľskom členskom štáte počas určitej dĺžky trvania, pričom článok 17 ods. 1 písm. b) smernice vyžaduje v tejto súvislosti iba pobyt v dĺžke dvoch rokov. V dôsledku toho, pokiaľ ide o toto ustanovenie, vzniká takisto otázka, či je potrebné zohľadniť pobyt, ktorý sa skončil pred 30. aprílom 2006. Pokiaľ ide o článok 17 ods. 1 písm. b) smernice, jediná možná odpoveď na túto otázku je, že pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 sa musí zohľadniť.
64. V tejto súvislosti treba totiž zohľadniť existujúcu väzbu medzi článkom 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 a ustanovením, ktoré nahradil, teda článkom 2 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1251/70. Toto ustanovenie nariadenia č. 1251/70 upravovalo právo pracovníka postihnutého práceneschopnosťou zostať na území hostiteľského členského štátu takmer v rovnakom znení. Platnosť nariadenia č. 1251/70 sa skončila 30. apríla 2006.(27) Jeho zrušenie bolo vykonané s vedomím, že od okamihu uplynutia lehoty na prebratie smernice 2004/38, 30. apríla 2006, článok 17 ods. 1 písm. b) tejto smernice nahradí článok 2 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1251/70 a že právo pobytu pracovníka postihnutého práceneschopnosťou vyplýva v dôsledku toho z článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38.(28)
65. Keby sa nepretržité pobyty v trvaní dvoch rokov v hostiteľskom členskom štáte, ktoré existovali pred vznikom trvalej práceneschopnosti a skončili sa pred 30. aprílom 2006, nezohľadnili v rámci článku 17 ods. 1 písm. b) smernice, nebolo by možné vylúčiť, že nastane situácia, že pracovníci, ktorí nadobudli takéto právo podľa nariadenia č. 1251/70 z dôvodu pobytu skončeného pred 30. aprílom 2006, už nebudú mať po uplynutí platnosti povolenia na pobyt vydaného na základe nariadenia č. 1251/70 zodpovedajúce právo pobytu. Podľa nariadenia č. 1251/70 členské štáty boli totiž povinné vydávať povolenia na pobyt na dobu určitú.(29) Po uplynutí platnosti povolenia na pobyt (preukazu pobytu) vydaného v súlade s článkom 2 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia pracovník, ktorého pobyt v trvaní dvoch rokov sa skončil pred 30. aprílom 2006, nemôže viac žiadať o jeho obnovenie podľa nariadenia č. 1251/70, pretože platnosť tohto nariadenia sa skončila 30. apríla 2006. Okrem toho pracovník postihnutý práceneschopnosťou sa nemôže odvolávať na článok 17 ods. 1 písm. b) smernice z dôvodu, že jeho pobyt sa skončil pred 30. aprílom 2006. Ani toto ustanovenie mu teda nedáva právo trvalého pobytu. V dôsledku toho v prípade takéhoto pracovníka právo pobytu zodpovedajúce článku 2 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1251/70 alebo článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 v okamihu uplynutia platnosti jeho povolenia na pobyt viac neexistuje.
66. Tento výsledok by bol zjavne v rozpore s vôľou normotvorcu Spoločenstva, ktorý tým, že prijal smernicu 2004/38, chcel konsolidovať a posilniť právo pobytu pracovníkov.(30) Nemožno uznať, že by prijatím smernice 2004/38 normotvorca Spoločenstva chcel dosiahnuť výsledok uvedený vyššie. To by bolo v rozpore s článkom 38 smernice 2004/38, ako aj so zámerom, ktorý je vyjadrený v odôvodnení č. 4, prekročiť vďaka smernici 2004/38 sektorový a roztrieštený prístup s cieľom upraviť právo voľného pohybu a pobytu. Prípravou smernice sa mali totiž v jednom legislatívnom akte posilniť a konsolidovať práva pobytu, ktoré boli predtým upravené rôznymi predpismi sekundárneho práva.(31)
67. V rámci článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 je preto potrebné vykladať pojem nepretržitého pobytu počas dvoch rokov v tom zmysle, že pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 sa musí takisto zohľadniť.
ii) O uplatniteľnosti článku 16 ods. 1 smernice
68. Ako vyplýva zo systému smernice 2004/38, existuje úzka väzba medzi článkom 16 ods. 1 a článkom 17 ods. 1 písm. b). Aj jeden, aj druhý sa nachádza v kapitole venovanej právu trvalého pobytu, teda v časti definujúcej hmotnoprávne podmienky nadobudnutia takéhoto práva. Okrem toho tým, že sa použila úvodná formulácia „ako výnimka z článku 16 právo trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte pred uplynutím nepretržitého obdobia piatich rokov pobytu využívajú“, článok 17 smernice dokazuje, že aj z hľadiska obsahu existuje úzka väzba medzi článkom 16 a článkom 17 smernice.
69. Vzhľadom na túto úzku väzbu spájajúcu uvedené dve ustanovenia sa treba v zásade domnievať, že podmienky uvedené v takmer rovnakom znení v článku 16 ods. 1 smernice („sa… zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte“) a v článku 17 ods. 1 písm. b) smernice („sa nepretržite zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte viac ako dva roky“) sa musia vykladať rovnako. V tomto prípade je potrebné v rámci článku 16 ods. 1 smernice zohľadniť aj pobyt skončený pred 30. aprílom 2006.
70. Vláda Spojeného kráľovstva v tejto súvislosti namieta, že právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice predstavuje právo, ktoré až dovtedy nebolo upravené v sekundárnom práve. Takáto pripomienka však neobstojí. V rámci na jednej strane článku 17 ods. 1 písm. b) smernice a na druhej strane článku 16 ods. 1 tej istej smernice mohol normotvorca Spoločenstva ľahko stanoviť rozlíšenie, pokiaľ ide o retrospektívne uplatnenie na skutkové situácie vzniknuté v minulosti. Neurobil tak. Použitie podmienok uplatnenia, ktoré sú takmer identické v oboch ustanoveniach, predstavuje silnú indíciu, že v tomto ohľade normotvorca Spoločenstva sledoval jednotný prístup v oboch ustanoveniach.
iii) O rozsudku Givane a i.
71. Na pojednávaní sa vláda Spojeného kráľovstva odvolala na rozsudok Givane a i.(32). Podľa tejto vlády z bodu 50 uvedeného rozsudku vyplýva, že nepretržitý pobyt piatich rokov v zmysle článku 16 ods. 1 smernice nemôže byť pobytom skončeným pred 30. aprílom 2006. Súdny dvor totiž v tomto bode rozsudku zdôraznil, že právo pobytu pre rodinných príslušníkov pracovníka existuje v zmysle článku 3 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1251/70, iba ak stanovené obdobie dvoch rokov pobytu pracovníka bezprostredne predchádza jeho úmrtiu. Vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že tento výklad by sa mal uplatniť aj na článok 16 ods. 1 smernice, takže pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 nemožno zohľadniť.
72. Táto námietka je takisto nedôvodná. Z rozsudku Givane a i. nemožno vyvodiť takýto záver. V tomto rozsudku Súdny dvor poskytol výklad článku 3 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1251/70. Toto ustanovenie stanovovalo, že rodinní príslušníci pracovníka, ktorý zomrel počas svojho profesijného života, predtým, ako nadobudol právo zostať na území predmetného štátu, mali právo zostať tam natrvalo pod podmienkou, že pracovník mal k dátumu svojho úmrtia na území tohto členského štátu nepretržitý pobyt aspoň dva roky. Podľa článku 4 ods. 1 druhej vety tohto nariadenia nepretržitosť pobytu stanovená v článku 3 ods. 2 nebola ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou neprekračujúcou celkovo tri mesiace do roka ani dlhšou neprítomnosťou spôsobenou plnením povinností základnej vojenskej služby.
73. Vo veci Givane a i. pracovník nepochybne mal na území hostiteľského členského štátu pobyt počas obdobia dvoch rokov, ale následne bol v tomto členskom štáte neprítomný počas viac ako troch mesiacov. Po svojom návrate do hostiteľského členského štátu a pred svojím úmrtím pracovník nemal dva posledné roky v hostiteľskom členskom štáte pobyt.
74. V tomto prípade Súdny dvor v prvom rade rozhodol, že obdobie dvoch rokov pobytu musí predchádzať bezprostredne úmrtiu. Keďže pracovník opustil hostiteľský členský štát na obdobie dlhšie ako tri mesiace po prvom období pobytu trvajúcom viac ako dva roky, tento pobyt bol v zmysle článku 4 ods. 1 druhej vety prerušený, a preto ho nebolo možné viac zohľadniť. Keďže pracovník po svojom návrate do hostiteľského členského štátu tam nebýval dva posledné roky bezprostredne pred svojím úmrtím, podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1251/70 neboli splnené. Rozsudok Givane a i., ktorý sa opiera o podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 1251/70, zjavne nie je uplatniteľný na otázku, ktorou sa zaoberám v predmetnom prípade. Článok 16 ods. 1 smernice sa totiž na rozdiel od článku 3 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1251/70 netýka pobytu existujúceho pred výskytom určitej udalosti.
75. Naopak, väzba existujúca medzi článkom 3 ods. 2 prvou zarážkou nariadenia č. 1251/70 a ustanovením, ktoré ho nahradilo, teda článkom 17 ods. 4 písm. a) smernice 2004/38, svedčí proti námietke vznesenej vládou Spojeného kráľovstva. Keby sa totiž podmienka, podľa ktorej sa pobyty skončené pred 30. aprílom 2006 nezohľadňujú, uplatnila nielen v rámci článku 16 ods. 1 smernice, ale takisto, vzhľadom na porovnateľné znenie, v rámci článku 17 ods. 4 písm. a) tejto smernice, viedlo by to k neprípustným výsledkom. Ako som už uviedla vyššie, tento výklad by viedol k tomu, že rodinní príslušníci, ktorí získali podľa článku 3 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1251/70 právo zostať v danom štáte v dôsledku pobytu existujúceho pred 30. aprílom 2006, by po uplynutí platnosti povolenia na pobyt vydaného na základe tohto nariadenia nemali viac právo pobytu zodpovedajúce článku 3 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1251/70 alebo článku 17 ods. 4 písm. a) smernice 2004/38.
iv) Záver
76. V dôsledku toho treba konštatovať, že systematická väzba existujúca medzi článkom 16 a článkom 17 ods. 1 písm. b) a článkom 17 ods. 4 písm. a) smernice poukazuje na to, že pobyty v hostiteľskom členskom štáte skončené pred 30. aprílom 2006 sa takisto zohľadňujú v rámci článku 16 ods. 1 smernice.
c) O účele článku 16 smernice
77. Účel článku 16 smernice 2004/08 svedčí tiež v prospech výkladu, podľa ktorého sa musí zohľadniť aj pobyt skončený pred 30. aprílom 2006.
78. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 17, právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice bolo zriadené s cieľom posilniť vedomie občianstva Únie a ako kľúčový prvok v podporovaní sociálnej súdržnosti, ktorá je jedným z hlavných cieľov Únie.
79. Vývoj článku 16 smernice ukazuje, že normotvorca Spoločenstva chcel podriadiť nadobudnutie práva trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice integrácii občana Únie v hostiteľskom členskom štáte. Z uvedeného vývoja okrem iného vyplýva, že normotvorca Spoločenstva považuje dostatočnú mieru integrácie za dosiahnutú v rozsahu, v akom sa občan Únie zdržiaval počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu.(33) Normotvorca Spoločenstva sa domnieva, že po neprítomnosti v dĺžke dvoch rokov je väzba medzi občanom Únie a hostiteľským členským štátom prerušená, takže úroveň integrácie požadovaná na účely práva trvalého pobytu už neexistuje.(34) To je dôvod, prečo právo trvalého pobytu podľa článku 16 ods. 4 smernice zaniká po neprítomnosti v hostiteľskom členskom štáte v trvaní dvoch rokov.
80. Vzhľadom na túto myšlienku integrácie, ktorá je východiskom článku 16 smernice, nerozumiem, prečo by požadovaný stupeň integrácie v hostiteľskom členskom štáte mal závisieť od toho, či sa nepretržitý pobyt piatich rokov skončil pred 30. aprílom 2006, alebo po tomto dátume. Zdá sa mi, že záleží len na tom, či takýto pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov existoval a či sa väzba medzi občanom Únie a hostiteľským členským štátom, ktorá z toho vyplývala, znovu prerušila z dôvodu neprítomnosti občana Únie na území hostiteľského členského štátu počas obdobia dvoch rokov.
d) O námietke založenej na pojme legálnosti pobytu
81. Vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda sú proti výkladu, podľa ktorého sa pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 musí zohľadniť na účely článku 16 ods. 1 smernice, pričom tvrdia, že článok 16 ods. 1 smernice vyžaduje legálny pobyt. Iba pobyt za podmienok stanovených smernicou 2004/38 môže predstavovať legálny pobyt v zmysle tohto ustanovenia. Druhá veta odôvodnenia č. 17 smernice totiž odkazuje na legálnosť pobytu stanoveného v článku 16 ods. 1 a spresňuje, že musí ísť o pobyt „v súlade s podmienkami stanovenými touto smernicou“. V dôsledku toho možno zohľadniť iba pobyt existujúci po prijatí opatrenia na prebratie, ktoré nadobudlo účinnosť 30. apríla 2006, alebo po uplynutí lehoty na prebratie.
82. Takáto námietka nie je presvedčivá.
83. Najprv treba pripomenúť konštatovanie vnútroštátneho súdu, podľa ktorého počas nepretržitého obdobia pobytu v dĺžke viac ako päť rokov od septembra 1999 do februára 2005 sa dotknutá občianka Únie legálne, teda v súlade s ustanoveniami Spoločenstva platnými v danom čase, zdržiavala na území Spojeného kráľovstva.
84. Námietka vlády Spojeného kráľovstva sa však nezakladá na tom, že neexistoval legálny pobyt vzhľadom na ustanovenia uplatniteľné v tom čase. Táto vláda sa presnejšie opiera o skutočnosť, že neexistoval legálny pobyt v zmysle smernice 2004/38. Iba pobyt za podmienok stanovených smernicou predstavuje legálny pobyt v zmysle článku 16 smernice. V predmetnom prípade teda legálny pobyt mohol vzniknúť až po nadobudnutí účinnosti opatrenia na prebratie od 30. apríla 2006.
85. Táto námietka nie je dôvodná. Zdá sa mi totiž nemožné vyvodiť z druhej vety odôvodnenia č. 17 smernice, že iba pobyt existujúci v rámci pôsobnosti právnej normy, ktorá nadobudla účinnosť 30. apríla 2006 a prebrala smernicu 2004/38, predstavuje legálny pobyt v zmysle článku 16 ods. 1 tejto smernice.
86. Ako vyplýva z genézy smernice 2004/38, druhá veta odôvodnenia č. 17 bola pridaná s cieľom objasniť pojem legálny pobyt.(35) To však nemožno vysvetľovať takým spôsobom, ako to robia vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda.
87. Druhá veta odôvodnenia č. 17 môže byť totiž chápaná ako objasnenie pojmu pobyt, a teda ako odkaz na článok 16 ods. 3 smernice, ktorý treba rešpektovať na účely určenia dĺžky pobytu. Podľa tohto ustanovenia nepretržitosť pobytu v hostiteľskom členskom štáte nie je ovplyvnená dočasnými neprítomnosťami neprekračujúcimi celkovo šesť mesiacov do roka ani dlhšími neprítomnosťami na účely splnenia vojenských povinností alebo nepretržitou neprítomnosťou maximálne dvanásť po sebe nasledujúcich mesiacov z dôležitých dôvodov, ako je tehotenstvo a pôrod, ťažká choroba, štúdium alebo profesijné vzdelávanie, prípadne pridelenie na iné miesto z profesijných dôvodov do iného členského štátu alebo do tretej krajiny.
88. Druhá veta odôvodnenia č. 17 môže byť takisto chápaná ako objasnenie pojmu legálnosť. Tento pojem je totiž možné v zásade posúdiť podľa dvoch rôznych kritérií. V tejto súvislosti sa možno oprieť na jednej strane výlučne o legálnosť pobytu vzhľadom na ustanovenia Spoločenstva a na druhej strane o legálnosť pobytu vzhľadom na vnútroštátne ustanovenia. Tie môžu byť, ako vyplýva z článku 37 smernice, širšie ako ustanovenia smernice 2004/38. Keďže článok 16 smernice sa týka integrácie občana Únie v hostiteľskom členskom štáte,(36) znenie článku 16 ods. 1 smernice by sa mohlo vykladať v tom zmysle, že je potrebné takisto priznať právo trvalého pobytu, keď predchádzajúci pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov bol legálny vzhľadom na vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú prípadne priaznivejšie ako predpisy Spoločenstva. Domnievam sa, že určité prvky vytvárajú dojem, že druhú vetu odôvodnenia č. 17 treba vykladať v tom zmysle, že právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice musí vzniknúť, len ak nepretržitý pobyt piatich rokov existoval v súlade s podmienkami stanovenými právnou úpravou Spoločenstva.
89. Nasledujúce dôvody však svedčia proti výkladu druhej vety odôvodnenia č. 17 zastávanému vládou Spojeného kráľovstva a belgickou vládou, podľa ktorého sa musí zohľadniť iba pobyt existujúci v rámci pôsobnosti opatrenia na prebratie smernice 2004/38, ktoré nadobudlo účinnosť 30. apríla 2006.
90. Predovšetkým takýto výklad je v rozpore s myšlienkou nahradenia a konsolidácie uvedenou vyššie, podľa ktorej smernica 2004/38 mala umožniť prekročiť sektorový a roztrieštený prístup, pokiaľ ide o právnu úpravu práva pohybu a pobytu.(37) Táto myšlienka je vyjadrená najmä v článku 38 ods. 3 smernice, podľa ktorého odkazy na zrušené smernice a ustanovenia sa považujú za odkazy na smernicu 2004/38. Ak sa vychádza z tejto myšlienky, ktorá je základom článku 38 ods. 3 smernice, teda že zrušené ustanovenia boli prebraté do smernice 2004/38(38) a že v dôsledku toho existuje kontinuita medzi skoršími textami a smernicou 2004/38, je jasné, že odkaz na legálnosť vzhľadom na podmienky stanovené smernicou sa týka takisto legálnosti podľa predtým uplatniteľnej právnej úpravy.
91. Okrem toho uznať prístup vlády Spojeného kráľovstva a belgickej vlády by znamenalo poprieť systematickú väzbu medzi článkom 16 a článkom 17, uvedenú vyššie.
92. Napokon nemožno si v tejto súvislosti nevšimnúť, že podľa takéhoto prístupu by mohlo právo trvalého pobytu vzniknúť až od 29. apríla 2011.
93. Na záver je potrebné konštatovať, že nech už je význam, ktorý nakoniec musí byť prisúdený druhej vete odôvodnenia č. 17 smernice, akýkoľvek, nemožno v nijakom prípade z tejto vety vyvodiť, že iba pobyt existujúci v rámci pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení prijatých s cieľom prebratia smernice 2004/38 a uplatňovaných od 30. apríla 2006 predstavuje legálny pobyt v zmysle článku 16 ods. 1 smernice. Naopak, pobyt existujúci podľa príslušných ustanovení, ktoré predchádzali smernici 2004/38, takisto predstavuje legálny pobyt v zmysle článku 16 ods. 1 smernice. V dôsledku toho tvrdenie vlády Spojeného kráľovstva a belgickej vlády založené na pojme legálnosť pobytu nemôže presvedčiť.
e) O námietke založenej na neuplatniteľnosti článku 16 ods. 4 smernice 2004/38
94. Vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda okrem toho namietajú, že zohľadnenie pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ktorý sa uskutočnil pred 30. aprílom 2006, vedie k neprípustným výsledkom. Podľa článku 16 ods. 1 smernice právo pobytu vzniká, keď sa občan Únie legálne zdržiaval počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu. Iste, článok 16 ods. 4 smernice stanovuje, že právo trvalého pobytu zaniká v prípade neprítomností v trvaní viac ako dva po sebe nasledujúce roky. Toto ustanovenie sa však neuplatňuje na pobyty z hľadiska času vzdialené, keďže právo trvalého pobytu, ktoré nemožno nadobudnúť, nemožno ani stratiť v zmysle článku 16 ods. 4 smernice.
95. Túto námietku treba zamietnuť.
96. Iste, s myšlienkou integrácie, ktorá je dôvodom existencie článku 16 smernice, je nezlučiteľné, aby právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice vzniklo na základe pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ktorý siaha ďaleko do minulosti, bez toho, aby bolo možné posúdiť, či stále pretrváva požadovaný stupeň integrácie k 30. aprílu 2006. Ako som uviedla vyššie, normotvorca Spoločenstva vychádza zo zásady, že požadovaná úroveň integrácie sa dosiahne v prípade nepretržitého pobytu v trvaní piatich rokov a že potrebná väzba s hostiteľským členským štátom už neexistuje po neprítomnosti v trvaní dvoch rokov.(39)
97. Námietka vlády Spojeného kráľovstva a belgickej vlády sa však opiera o nesprávny predpoklad, podľa ktorého článok 16 ods. 4 smernice sa neuplatní v prípade pobytov v hostiteľskom členskom štáte siahajúcich dávno do minulosti. Tento predpoklad sa zdá byť odôvodnený tým, že v prípade pobytov dávno v minulosti právo trvalého pobytu muselo vzniknúť už pred 30. aprílom 2006. Ako sa však uvádza vyššie, tento predpoklad nemožno uznať. Naopak, právo trvalého pobytu môže vzniknúť len v okamihu prebratia smernice alebo pri uplynutí lehoty na prebratie 30. apríla 2006. Podľa mňa znenie článku 16 ods. 4 smernice nebráni ani tomu, aby sa uplatnilo na prípady pobytov v hostiteľskom členskom štáte dávno v minulosti. Ak v prípade pobytov v Spojenom kráľovstve, ktoré existovali dávno v minulosti, vznikne právo trvalého pobytu 30. apríla 2006 na základe článku 16 ods. 1 smernice, toto právo sa musí považovať za nadobudnuté. Ak je právo trvalého pobytu takto nadobudnuté, nič nebráni tomu, aby mohlo podľa článku 16 ods. 4 smernice zaniknúť, keď obdobie pobytu piatich rokov v Spojenom kráľovstve siaha o viac ako dva roky do minulosti. Iste, v prípade pobytov vzdialených v minulosti to vedie k tomu, že nadobudnutie a strata práva trvalého pobytu by nastali súčasne, keďže právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice najprv vznikne a potom znovu zanikne ihneď po jeho vzniku podľa článku 16 ods. 4 smernice. Tento výsledok je však stále pokrytý článkom 16 smernice, ak sa pripustí, že právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice existuje len počas „logického okamihu“ predtým, ako znovu zanikne podľa článku 16 ods. 4 smernice. Takéto uplatnenie článku 16 ods. 1 a 4 smernice môže takisto zodpovedať myšlienke integrácie, ktorá je dôvodom existencie článku 16 smernice.
98. Keby sa Súdny dvor domnieval, že tento výklad je nezlučiteľný so znením článku 16 ods. 1 a 4 smernice, zdá sa mi logické, aby sa uplatnil analogicky článok 16 ods. 4 smernice s cieľom dodržať vôľu normotvorcu Spoločenstva. V takomto prípade sa treba komplementárne oprieť o to, že článok 16 ods. 4 smernice je doplnením článku 16 ods. 1 tej istej smernice, takže v prípade neprítomnosti v hostiteľskom členskom štáte v trvaní viac ako dva po sebe nasledujúce roky právo trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice ani nevznikne.
99. Preto treba aj námietku založenú na neuplatniteľnosti článku 16 ods. 4 smernice zamietnuť.
f) O námietke založenej na smernici 68/360 a nariadení č. 1251/70
100. Belgická vláda ďalej spochybňuje výklad článku 16 ods. 1 smernice, podľa ktorého pobyty skončené pred 30. aprílom 2006 sa takisto zohľadňujú, pričom uvádza, že podľa právnej úpravy platnej pred 30. aprílom 2006 neprítomnosť v dĺžke nepretržitých desiatich mesiacov, tak ako v prípade pani Lassalovej, spôsobovala skončenie predchádzajúceho práva pobytu. Podľa článku 6 ods. 2 smernice 68/360 a článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1251/70, ktoré platili pred 30. aprílom 2006, totiž už neprítomnosť v trvaní viac ako šesť nepretržitých mesiacov spôsobovala skončenie práva pobytu.
101. Táto námietka tiež nie je presvedčivá. Podľa požiadaviek Spoločenstva právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice 2004/38 musí vzniknúť najneskôr od 1. mája 2006. K 1. máju 2006 však podmienky týkajúce sa tohto práva už nemôžu závisieť od článku 6 ods. 2 smernice 68/360 alebo článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1251/70. K tomuto dátumu totiž smernica 68/360 a nariadenie č. 1251/70 už neboli platné a boli nahradené ustanoveniami smernice 2004/38.(40) Okolnosť, že právna norma preberajúca smernicu 2004/38 v Spojenom kráľovstve nadobudla účinnosť 30. apríla 2006, čiže jeden deň pred uplynutím lehoty na prebratie, nemôže tento záver zmeniť.
g) O zásade ochrany legitímnej dôvery
102. Napokon ani zásada ochrany legitímnej dôvery nebráni výkladu článku 16 ods. 1 smernice, podľa ktorého pobyty skončené pred 30. aprílom 2006 možno zohľadniť.
103. Pripomínam najprv, že zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery majú za cieľ vyhnúť sa tomu, aby vznikol neprimeraný zásah do právnej situácie jednotlivcov. Zohľadnenie pobytov skončených pred 30. aprílom 2006 v rámci článku 16 ods. 1 smernice však posilňuje práva občanov Únie. Ani uplatnenie článku 16 ods. 4 smernice tomu nebráni. Iste, uplatnenie tohto ustanovenia vedie k strate práva trvalého pobytu na základe článku 16 ods. 1 smernice. Toto právo však predstavuje inováciu, a teda neexistovalo pred 30. aprílom 2006, takže neexistuje zásah do právnej situácie vzniknutej už pred 30. aprílom 2006.
104. Na pojednávaní vláda Spojeného kráľovstva zdôraznila, že treba zohľadniť aj legitímnu dôveru členských štátov. Členské štáty nemohli predvídať, že článok 16 ods. 1 smernice sa má uplatňovať s retroaktívnym účinkom.
105. Toto tvrdenie je takisto nedôvodné. V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť neexistenciu dôvery členských štátov hodnú ochrany v predmetnom prípade. Pokiaľ ide o to, že vláda Spojeného kráľovstva a belgická vláda predovšetkým tvrdia, že uplatnenie článku 16 ods. 1 smernice v prípade pobytov vzdialených v minulosti by viedlo k neprípustným výsledkom z dôvodu neuplatniteľnosti článku 16 ods. 4, toto tvrdenie treba zamietnuť odkazom na body 94 až 99 týchto návrhov. Na druhej strane zo strany členských štátov neexistovala legitímna dôvera, že ustanovenie, akým je článok 16 smernice, sa neprijme. Pravidlá týkajúce sa občianstva Únie sa uplatňujú už od nadobudnutia platnosti Maastrichtskej zmluvy 1. novembra 1993.(41) V každom prípade v rámci legislatívneho konania vláda Spojeného kráľovstva aj belgická vláda hlasovali za prijatie smernice.(42) Napokon členský štát sa nemôže odvolávať ani na legitímne očakávanie, že článok 16 ods. 1 smernice sa nebude vykladať v tom zmysle, že pobyt skončený pred 30. aprílom 2006 sa zohľadňuje. Vzhľadom na systematickú väzbu medzi článkom 16 a článkom 17 smernice, tak ako je uvedená vyššie,(43) a na účel článku 16 smernice(44) bol takýto výklad predvídateľný.
h) Záver
106. Je teda potrebné konštatovať, že článok 16 smernice sa vzhľadom na všeobecný systém a účel smernice musí vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré stanovuje, sa týkajú takisto pobytov skončených pred 30. aprílom 2006.
VII – Celkový záver
107. Pojem pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov, uvedený v článku 16 ods. 1 smernice 2004/38, sa teda musí vykladať v tom zmysle, že pobyt občana Únie na území hostiteľského členského štátu skončený pred uplynutím lehoty na prebratie 30. apríla 2006 sa musí zohľadniť. V takomto prípade sa však uplatňuje takisto článok 16 ods. 4 smernice. V dôsledku toho občan Únie, ktorého pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov sa skončil pred 30. aprílom 2006, má právo trvalého pobytu na základe článku 16 smernice, iba ak jeho neprítomnosti v hostiteľskom členskom štáte, ktoré nastali po uvedenom pobyte, netrvali viac ako dva po sebe nasledujúce roky.
VIII – Návrh
108. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálnu otázku takto:
Článok 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa musí vykladať v tom zmysle, že občianka Únie, ktorá mala legálny pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu pred uplynutím lehoty na prebratie uvedenej smernice 30. apríla 2006, nadobúda právo trvalého pobytu, ak nebola neprítomná v tomto členskom štáte počas obdobia dlhšieho ako dva po sebe nasledujúce roky.