Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 11. januára 2024(1)
Veci C‑725/20 P, C‑198/21 P a C‑391/21 P
Maria Teresa Coppo Gavazzi
a i. (C‑725/20 P),
Giacomo Santini
a i. (C‑198/21 P)
a
Enrico Falqui (C‑391/21 P)
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Inštitucionálne právo – Jednotný štatút európskeho poslanca – Európski poslanci zvolení v Taliansku – Prijatie rozhodnutia č. 14/2018 o dôchodkoch zo strany Ufficio di Presidenza della Camera dei deputati (Úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne, Taliansko) – Zmena výšky dôchodkov národných poslancov – Korelačná zmena výšky dôchodkov niektorých bývalých európskych poslancov zvolených za Taliansko zo strany Európskeho parlamentu – Nahradenie sporných rozhodnutí Európskeho parlamentu v priebehu konania na Súdnom dvore – Zánik predmetu sporu a záujmu odvolateľov na konaní“
Obsah
I. Úvod
II. Právny rámec
A. Právo Únie
B. Talianske právo
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
A. Nový výpočet starobných, resp. pozostalostných dôchodkov odvolateľov Parlamentom
B. Konanie na Všeobecnom súde
IV. Konanie na Súdnom dvore, návrhy účastníkov konania a ďalší vývoj po ukončení písomnej časti konania
V. Posúdenie
A. Pretrváva predmet sporu a záujem na konaní napriek nahradeniu sporných rozhodnutí?
B. O odvolaniach
1. O právnom základe na prijatie sporných rozhodnutí a o rozlíšení nároku podľa dôvodu a podľa výšky
2. O súlade uplatňovania rozhodnutia č. 14/2018 Parlamentom s normami a zásadami vyššej právnej sily práva Únie
a) O zásade právnej istoty a zásade ochrany legitímnej dôvery, ako aj o práve vlastniť majetok
b) O proporcionalite
3. O právomoci autora sporných rozhodnutí
4. O odôvodnení sporných rozhodnutí
5. O žalobe na prvom stupni, ktorú podala pani Panusová
6. Predbežný záver
C. O žalobách na Všeobecnom súde
D. Predbežný záver
VI. O trovách
A. O trovách odvolacieho konania
B. O trovách prvostupňových konaní
VII. Návrh
I. Úvod
1. Pred prijatím jednotného systému pre dôchodky poslancov Európskeho parlamentu v prípade, že zo systému národného sociálneho poistenia nevyplýval nárok na dôchodok, alebo v prípade, že výška dôchodku a/alebo podmienky dôchodkového poistenia nezodpovedali dôchodkovému systému, ktorý platil pre poslancov národných parlamentov ich členských štátov, mali títo poslanci nárok na starobný dôchodok z rozpočtu Európskej únie, ktorého výška a podmienky vyplácania boli rovnaké ako podmienky, ktoré platili pre poslanca dolnej komory parlamentu ich členského štátu.
2. Prejednávané odvolania vychádzajú zo situácie bývalých poslancov Parlamentu zvolených v Taliansku alebo ich pozostalých, ktorých starobné, resp. pozostalostné dôchodky (ďalej len „dôchodky“) v rámci tohto systému, ktorý Všeobecný súd označil ako „pravidlo rovnakého dôchodku“, sú naviazané na výšku a podmienky dôchodku bývalých talianskych poslancov.
3. Predmetné odvolacie konania sa týkajú otázky, či Parlament na základe „pravidla rovnakého dôchodku“ správne znížil dôchodky odvolateľov, ktorí ich už poberali, po tom, ako Úrad predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne nariadil zníženie dôchodkov bývalých talianskych poslancov.
4. Popri otázke, či Všeobecný súd oprávnene zamietol žaloby odvolateľov proti príslušným rozhodnutiam Parlamentu, vzniká otázka, či si predmetné konania zachovávajú svoj predmet a odvolatelia svoj záujem na konaní. Sporné rozhodnutia Parlamentu boli medzitým nahradené novými rozhodnutiami v dôsledku ďalšej zmeny talianskeho právneho stavu.
5. Preskúmanie prejednávaných odvolaní ukáže, že obe tieto otázky sú neoddeliteľne spojené. Nesprávne právne posúdenie, na ktoré sa odvolatelia odvolávajú, sa ukázalo byť rozhodujúce tak pre zákonnosť napadnutých rozsudkov a sporných rozhodnutí, ako aj pre otázku zániku predmetu sporu v predmetných konaniach.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
6. Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „pravidlá PÚVPP“) v znení účinnom do 14. júla 2009(2) v prílohe III okrem iného stanovovali:
„Článok 1
1. Všetci poslanci Parlamentu majú nárok na starobný dôchodok.
2. Až do prijatia systému Spoločenstva pre dôchodky všetkých poslancov Európskeho parlamentu a v prípade, že zo systému národného sociálneho poistenia nevyplýva nárok na dôchodok, alebo v prípade, že výška dôchodku a/alebo podmienky dôchodkového poistenia nezodpovedajú dôchodkovému systému, ktorý platí pre poslancov národných parlamentov členských štátov, za ktoré boli títo zvolení do Parlamentu, majú poslanci nárok na dočasný starobný dôchodok, ktorý [im] bude na vlastnú žiadosť vyplácaný z rozpočtu Európskej únie, oddiel – Parlament.
Článok 2
1. Výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený.
2. Každý poslanec, na ktorého sa vzťahuje článok 1 ods. 2, sa pristúpením k tomuto režimu zaväzuje, že bude odvádzať do rozpočtu Európskej únie poistné vo výške poistného poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol zvolený[, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi – neoficiálny preklad].
Článok 3
1. Žiadosť o zaradenie do systému dočasného dôchodkového poistenia podáva dotknutý poslanec do dvanástich mesiacov od začiatku svojho mandátu.
Poslanec, ktorý podá žiadosť po uplynutí uvedenej lehoty, bude zaradený do systému dočasného dôchodkového poistenia od prvého dňa mesiaca, v ktorom bola žiadosť prijatá.
2. Žiadosť o vyplácanie dôchodku sa musí podať do šiestich mesiacov od vzniku nároku na dôchodok.
Nárok na dôchodok na základe žiadosti podanej po uplynutí uvedenej lehoty začína prvým dňom mesiaca, v ktorom bola žiadosť prijatá.
…“
7. Štatút poslancov Európskeho parlamentu bol prijatý rozhodnutím Parlamentu 2005/684/ES, Euratom z 28. septembra 2005, ktorým sa prijíma Štatút poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „štatút poslancov“)(3) a nadobudol účinnosť 14. júla 2009, v prvý deň siedmeho volebného obdobia.
8. Rozhodnutiami z 19. mája a 9. júla 2008 prijalo predsedníctvo Parlamentu vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov(4). Vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov podľa ich článku 73 nadobudli účinnosť v rovnaký deň ako štatút poslancov, teda 14. júla 2009.
9. Článok 74 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov spresňuje, že v súlade s prechodnými ustanoveniami v hlave IV a najmä v článku 75 týchto vykonávacích pravidiel pravidlá PÚVPP strácajú platnosť dňom nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov.
10. Článok 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov týkajúci sa okrem iného starobných dôchodkov v znení zmenenom rozhodnutím predsedníctva Európskeho parlamentu z 13. decembra 2010, ktorým sa menia vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov(5), stanovuje:
„1. Pozostalostný dôchodok, invalidný dôchodok, doplnkový invalidný dôchodok pre nezaopatrené deti a starobný dôchodok, ktoré sa poskytujú v súlade s prílohami I, II a III k pravidlám PÚVPP, sa naďalej vyplácajú podľa týchto príloh osobám, ktoré poberali tieto príspevky pred nadobudnutím účinnosti štatútu.
Ak bývalý poslanec poberajúci invalidný dôchodok zomrie po 14. júli 2009, vypláca sa jeho manželke/manželovi, stálemu druhovi/družke alebo nezaopatreným deťom pozostalostný dôchodok podľa podmienok uvedených v prílohe I PÚVPP.
2. Nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy III, je naďalej platný. Osoby, ktoré získali nárok v tomto dôchodkovom systéme, poberajú dôchodok vypočítaný na základe ich nároku získaného podľa vyššie uvedenej prílohy III, pokiaľ spĺňajú príslušné podmienky stanovené právnymi predpismi daného členského štátu a pokiaľ podali žiadosť podľa článku 3 ods. 2 vyššie uvedenej prílohy III.“
11. Podľa odôvodnenia 7 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov „treba v prechodných ustanoveniach zabezpečiť, aby osoby, ktorým sa poskytujú určité služby na základe PÚVPP, mohli tieto služby využívať aj ďalej po zrušení týchto pravidiel v súlade so zásadou [ochrany] oprávnenej dôvery. Taktiež treba zabezpečiť dodržiavanie práv na dôchodok, ktoré sa získali na základe PÚVPP pred nadobudnutím účinnosti tohto štatútu…“.
B. Talianske právo
12. Dňa 12. júla 2018 Ufficio di Presidenza della Camera dei deputati (Úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne, Taliansko) prijal rozhodnutie č. 14/2018, ktorého predmetom bolo nové stanovenie výšky doživotných prídavkov a výšky pro rata časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia, ako aj pozostalostných dávok, pokiaľ ide o roky výkonu mandátu do 31. decembra 2011 (ďalej len rozhodnutie č. 14/2018).
13. Článok 1 rozhodnutia č. 14/2018 stanovuje:
„1. Od 1. januára 2019 sa výška priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a výška časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, nárok na ktoré vznikol na základe právnej úpravy účinnej k 31. decembru 2011, vypočíta podľa nových pravidiel stanovených v tomto rozhodnutí.
2. Nový výpočet uvedený v predchádzajúcom odseku sa vykoná vynásobením výšky individuálneho príspevku konverzným koeficientom vzťahujúcim sa na vek poslanca ku dňu, keď poslanec získal nárok na doživotný prídavok, alebo pro rata dávku dôchodkového zabezpečenia.
3. Uplatnia sa konverzné koeficienty uvedené v tabuľke 1 pripojenej k tomuto rozhodnutiu.
4. Výška priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a výška časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, ktoré boli prepočítané v súlade s týmto rozhodnutím, nesmie v žiadnom prípade prekročiť výšku priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku, alebo časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, stanovenú pre každého poslanca nariadením účinným ku dňu začatia poslaneckého mandátu.
5. Výška doživotných prídavkov, či už priamych, alebo pozostalostných, ako aj časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, či už priameho, alebo pozostalostného, ktoré boli prepočítané v súlade s týmto rozhodnutím, nesmie v žiadnom prípade byť vyššia ako suma vypočítaná vynásobením výšky individuálnych príspevkov, ktoré zaplatil poslanec, ktorý vykonával poslanecký mandát iba počas XVII. volebného obdobia, prehodnoteného v súlade s článkom 2 nižšie, konverzným koeficientom zodpovedajúcim veku 65 rokov platným k 31. decembru 2018.
6. V prípade, že sa po novom výpočte vykonanom v zmysle tohto rozhodnutia zníži nová suma priamo vyplácaných alebo pozostalostných doživotných prídavkov, ako aj suma časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, o viac ako 50 % v porovnaní s výškou priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku, ako aj časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, ktorá je stanovená pre každého poslanca nariadením účinným ku dňu začatia poslaneckého mandátu, minimálna suma určená podľa odseku 5 sa zvyšuje o polovicu.
7. Úrad predsedníctva môže na návrh Kvestorského výboru poslancov zvýšiť až o maximálne 50 percent sumu priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, prepočítaných na základe tohto rozhodnutia v prospech osôb, ktoré o to požiadajú a v prípade ktorých sú splnené tieto podmienky:
a) nedostávajú iné ročné príjmy vo vyššej sume, ako je ročná suma sociálnej pomoci, s výnimkou príjmov prípadne získaných z akéhokoľvek dôvodu z nehnuteľnosti určenej na hlavné bývanie;
b) trpia vážnymi chorobami, ktoré si vyžadujú podávanie vitálnych terapií, podložených príslušnými dokladmi od verejných zdravotníckych zariadení, alebo trpia ochoreniami, ktoré spôsobujú invaliditu vo výške 100 percent, uznanými príslušnými orgánmi.
8. Žiadateľ musí predložiť dokumentáciu potvrdzujúcu splnenie podmienok uvedených v odseku 7 v čase podania žiadosti a následne najneskôr do 31. decembra každého roka.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
A. Nový výpočet starobných, resp. pozostalostných dôchodkov odvolateľov Parlamentom
14. Všetci odvolatelia sú bývalí poslanci Parlamentu zvolení v Taliansku alebo ich pozostalí, ktorí poberajú dôchodky na základe článkov 1 a 2 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov.
15. V súlade s článkom 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP sa výška týchto dôchodkov vypočíta na základe právnej úpravy pre výpočet dôchodkov bývalých talianskych poslancov. V tomto ustanovení sa uvádza, že „výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený“.
16. Podľa informácií poskytnutých Parlamentom v konaní na Všeobecnom súde sa výška dôchodkov talianskych poslancov do roku 2012 vypočítala na základe dĺžky trvania, a nie na základe výšky zaplatených príspevkov. Tento systém bol od 1. januára 2012 zmenený v prospech výpočtu na základe výšky zaplatených príspevkov. Keďže sa však táto zmena týkala len dôchodkových nárokov nadobudnutých po 1. januári 2012, nemala vplyv na situáciu bývalých talianskych poslancov Parlamentu. Vzhľadom na to, že pravidlá PÚVPP boli zrušené 14. júla 2009, keď nadobudol účinnosť štatút poslancov, totiž už nebolo možné nadobudnúť dôchodkové nároky na základe ich prílohy III.
17. Ako však Parlament ďalej uviedol v konaní na Všeobecnom súde, Úrad predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne sa prijatím rozhodnutia č. 14/2018 rozhodol nanovo vypočítať výšku dôchodkov bývalých talianskych poslancov za obdobie pred 31. decembrom 2011 na základe systému založeného na zaplatených príspevkoch. Na tomto základe príslušný taliansky orgán od 1. januára 2019 výrazne znížil dôchodky veľkého počtu bývalých talianskych poslancov.
18. Dňa 16. októbra 2018 prijal Ufficio di Presidenza del Senato (Úrad predsedníctva Senátu, Taliansko) rozhodnutím č. 6/2018 podobnú novú právnu úpravu.
19. V dôsledku toho mnohé dotknuté osoby napadli rozhodnutie č. 14/2018 na Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne, Taliansko) a rozhodnutie č. 6/2018 na príslušnom orgáne talianskeho Senátu.
20. Odvolatelia vo veciach C‑198/21 P a C‑391/21 P a niektorí odvolatelia vo veci C‑725/20 P poberali svoje dôchodky už pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov 14. júla 2009; niektorí ďalší odvolatelia vo veci C‑725/20 P poberali svoje dôchodky až od dátumu po nadobudnutí jeho účinnosti. Všetky dôchodky, ktorých sa prejednávané odvolania týkajú, však ich príjemcovia už poberali v čase prijatia rozhodnutia č. 14/2018 Úradom predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne.
21. Doplnením komentára k dôchodkovým výplatným páskam za január 2019 Parlament odvolateľov upozornil na skutočnosť, že výška ich dôchodkov môže byť upravená na základe nedávno prijatých rozhodnutí Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne a Úradu predsedníctva Senátu a že tento nový výpočet by prípadne mohol viesť k vymáhaniu neoprávnene vyplatených súm.
22. Nedatovaným oznámením vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ Generálneho riaditeľstva (GR) Parlamentu pre financie, pripojeným k dôchodkovým výplatným páskam odvolateľov za február 2019, Parlament upozornil odvolateľov, že jeho právna služba potvrdila automatickú uplatniteľnosť rozhodnutia č. 14/2018 na ich situáciu. V tomto oznámení sa ďalej uvádzalo, že Parlament, akonáhle dostane potrebné informácie od Camera dei deputati (Poslanecká snemovňa, Taliansko), oznámi odvolateľom nové stanovenie výšky ich dôchodkov a pristúpi k vymáhaniu prípadného rozdielu, a to počas nasledujúcich dvanástich mesiacov. Napokon boli odvolatelia informovaní o tom, že konečné stanovenie výšky ich dôchodkov bude prijaté formálnym aktom, proti ktorému je možné podať sťažnosť na základe článku 72 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov alebo žalobu o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ.
23. Oznámeniami z apríla 2019 vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie informoval odvolateľov, že ako uviedol vo svojom oznámení z februára 2019, výška ich dôchodku sa podľa článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov prispôsobí na základe rozhodnutia č. 14/2018. Uvedené oznámenia tiež spresňovali, že suma dôchodkov odvolateľov bude upravená od apríla 2019 (a so spätným účinkom k 1. januáru 2019) na základe návrhov stanovenia nových súm dôchodkov oznámených v prílohe k týmto dokumentom (ďalej len „prvý nový výpočet“). Tie isté oznámenia napokon poskytli odvolateľom lehotu 30 dní, ktorá plynula od ich doručenia, na predloženie ich pripomienok. V prípade nepredloženia týchto pripomienok sa účinky týchto oznámení považujú za konečné a zahŕňajú najmä vrátenie neoprávnene vyplatených súm za mesiace január až marec 2019.
24. Dňa 23. mája 2019 pán Falqui, odvolateľ vo veci C‑391/21 P, predložil Parlamentu pripomienky. Listom z 8. júla 2019 vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie informoval pána Falquiho, že jeho pripomienky nepovedú k zmene stanoviska Parlamentu, a preto nový výpočet jeho dôchodku podľa oznámenia z apríla 2019 nadobudne právoplatnosť.
B. Konanie na Všeobecnom súde
25. Odvolatelia podali na Všeobecnom súde žaloby, v ktorých najmä navrhli, aby Všeobecný súd vyhlásil oznámenia uvedené v bode 23 týchto návrhov, resp. pokiaľ ide o pána Falquiho, listu Parlamentu uvedeného v bode 24 týchto návrhov, za neexistujúce alebo ich zrušil (ďalej len „sporné rozhodnutia“).
26. Parlament najmä navrhol, aby Všeobecný súd zamietol žaloby ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.
27. Parlament ďalej navrhol, aby Všeobecný súd prerušil konanie až do rozhodnutia Jurisdikčného výboru Poslaneckej snemovne, ktorý rozhodoval o platnosti rozhodnutia č. 14/2018.
28. Všeobecný súd tomuto návrhu nevyhovel a žaloby zamietol rozsudkami z 15. októbra 2020, Coppo Gavazzi a i./Parlament (T‑389/19 až T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑414/19, T‑416/19 až T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19, EÚ:T:2020:494) (ďalej len „rozsudok Coppo Gavazzi“), z 10. februára 2021, Santini a i./Parlament (T‑345/19, T‑346/19, T‑364/19 až T‑366/19, T‑372/19 až T‑375/19 a T‑385/19, EU:T:2021:78) (ďalej len „rozsudok Santini“), a z 5. mája 2021, Falqui/Parlament (T‑695/19, EU:T:2021:242) (ďalej len „rozsudok Falqui“) (ďalej spoločne len „napadnuté rozsudky“) a uložil žalobcom na prvom stupni povinnosť nahradiť trovy konania.
IV. Konanie na Súdnom dvore, návrhy účastníkov konania a ďalší vývoj po ukončení písomnej časti konania
29. Podaniami z 28. decembra 2020 (vec C‑725/20 P), 29. marca 2021 (vec C‑198/21 P) a 24. júna 2021 (vec C‑391/21 P) podali odvolatelia odvolania proti napadnutým rozsudkom.
30. 34 odvolateľov vo veci C‑725/20 P uvedených v prílohe týchto návrhov(6) napáda rozsudok Coppo Gavazzi v rozsahu, v akom sa ich tento rozsudok týka. Tento rozsudok bol vydaný v 49 spojených veciach; pokiaľ ide o 15 vecí neuvedených v prílohe, nie je predmetom tohto odvolacieho konania.
31. Odvolatelia vo veci C‑725/20 P navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil rozsudok Coppo Gavazzi,
– vrátil vec T‑453/19, Panusa/Parlament, Všeobecnému súdu na skúmanie vo veci samej,
– zrušil sporné rozhodnutia týkajúce sa ostatných odvolateľov,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
32. Odvolatelia vo veci C‑198/21 P navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušiť rozsudok Santini,
– a v dôsledku toho zrušil všetky sporné akty, oznámenia a/alebo rozhodnutia a vyhovel návrhom podaným na prvom stupni,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
33. Odvolateľ vo veci C‑391/21 P navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil rozsudok Falqui a v dôsledku toho sporné rozhodnutie (a prípadne návrh rozhodnutia a stanovisko právnej služby, na ktorých je rozhodnutie založené), uložil povinnosť vrátiť neoprávnene zrazené sumy z dôchodku odvolateľa a uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.
34. Vo všetkých troch veciach Parlament navrhuje zamietnuť odvolania a uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.
35. Po skončení písomnej časti konania v predmetných odvolacích konaniach účastníci konania predložili Súdnemu dvoru dokumenty týkajúce sa ďalšieho priebehu konania o novom výpočte dôchodkov bývalých poslancov, resp. ich pozostalých na talianskej úrovni a na úrovni Parlamentu.
36. Predovšetkým ide o rozhodnutia orgánov talianskej Poslaneckej snemovne a talianskeho Senátu, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia č. 14/2018 a č. 6/2018 (pozri bod 19 vyššie), konkrétne rozhodnutie Jurisdikčného výboru Poslaneckej snemovne č. 4/2021 z 23. decembra 2021 ako aj rozhodnutie Consiglio di Garanzia del Senato (Garančná rada Senátu, Taliansko) č. 253/2021 z 12. januára 2022.
37. Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne vo svojom neprávoplatnom rozhodnutí č. 4/2021 z 23. decembra 2021 vyhlásil rozhodnutie č. 14/2018 za čiastočne protiprávne. Toto čiastočné vyhlásenie protiprávnosti sa týkalo niektorých spôsobov nového výpočtu dôchodkov dotknutých osôb. O ďalších právnych otázkach, ktoré položili žalobcovia, sa naopak rozhodne neskôr.
38. Ďalej účastníci konania informovali Súdny dvor o rozhodnutí Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022 z 3. marca 2022, ktorým boli dôchodky bývalých talianskych poslancov dotknuté rozhodnutím č. 14/2018 opätovne nanovo vypočítané so spätnou účinnosťou od 1. januára 2019 v nadväznosti na rozhodnutie Jurisdikčného výboru Poslaneckej snemovne č. 4/2021.
39. Napokon účastníci konania informovali Súdny dvor, že v dôsledku rozhodnutia Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022 Parlament rozhodnutiami zo septembra až novembra 2022 tiež opätovne nanovo vypočítal dôchodky odvolateľov so spätnou účinnosťou od 1. januára 2019 (ďalej len „druhý nový výpočet“):
40. Dôsledkom tohto druhého nového výpočtu bolo, že dôchodky niektorých odvolateľov boli v plnom rozsahu zvýšené na pôvodnú úroveň pred prvým novým výpočtom. V prípade ostatných odvolateľov naopak zostali sumy naďalej nižšie ako pred prvým novým výpočtom.
41. Niektorí z odvolateľov napadli na Všeobecnom súde rozhodnutia Parlamentu o druhom novom výpočte ich dôchodkov na základe rozhodnutia Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022(7). Príslušné konania sú v súčasnosti prerušené až do rozhodnutia v predmetných odvolacích konaniach.
42. Súdny dvor prerušil predmetné odvolacie konania až do druhého nového výpočtu dôchodkov odvolateľov Parlamentom na základe rozhodnutia Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022 a následne ich obnovil.
43. Položil tiež účastníkom konania otázku, či sa tieto odvolacie konania mohli stať bezpredmetnými vzhľadom na nahradenie sporných rozhodnutí rozhodnutiami Parlamentu o druhom novom výpočte dôchodkov odvolateľov uvedenými v bodoch 39 až 42 vyššie. Podľa názoru všetkých účastníkov predmetných odvolacích konaní to nie je tak.
44. V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor nenariadil pojednávanie.
V. Posúdenie
45. Ako už bolo uvedené v úvode, v predmetných odvolacích konaniach vzniká otázka, či Všeobecný súd správne potvrdil, že Parlament na základe „pravidla rovnakého dôchodku“ stanoveného v článkoch 1 a 2 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích ustanovení štatútu poslancov správne znížil dôchodky odvolateľov, ktorí ich už poberali, od 1. januára 2019 po tom, ako Úrad predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne rozhodnutím č. 14/2018 nariadil zníženie dôchodkov bývalých talianskych poslancov od 1. januára 2019.
46. Ako už tiež bolo uvedené v úvode, vzniká navyše otázka, či predmet prejednávaných odvolaní zostáva zachovaný a či odvolatelia majú záujem na konaní, hoci sporné rozhodnutia boli medzitým nahradené rozhodnutiami Parlamentu o druhom novom výpočte dôchodkov odvolateľov, ktoré sú uvedené v bodoch 39 až 42.
47. Samotné nahradenie sporných rozhodnutí automaticky neznamená zánik predmetu dotknutých konaní a záujmu odvolateľov na konaní.
48. Ich ďalšia existencia závisí naopak od toho, či je možné v rámci prejednávaných odvolaní jednoznačne určiť, či zmeny vnútroštátneho právneho stavu podľa článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov automaticky vedú k zmene starobných dôchodkov bývalých poslancov Parlamentu, na ktoré sa vzťahuje táto právna úprava (časť A).
49. Na účely zodpovedania tejto otázky je vhodné najprv preskúmať zákonnosť napadnutých rozsudkov na základe uvedených odvolacích dôvodov. Pritom sa ukáže, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, najmä keď potvrdil súlad zníženia dôchodkov odvolateľov s normami a zásadami vyššej právnej sily práva Únie (časť B).
50. Pri následnom preskúmaní žalôb na prvom stupni bude potom potrebné preveriť, či je možné preskúmať tento súlad nezávisle od príslušného obsahu vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré má Parlament uplatniť v rámci „pravidla rovnakého dôchodku“. Ak by to tak nebolo, konanie vo veci samej o žalobách, o ktoré ide v prejednávaných veciach, by bolo treba na Všeobecnom súde zastaviť v dôsledku nahradenia sporných rozhodnutí (časť C).
A. Pretrváva predmet sporu a záujem na konaní napriek nahradeniu sporných rozhodnutí?
51. Tak odvolatelia, ako aj Parlament sa domnievajú, že predmet prejednávaných odvolaní a záujem odvolateľov na konaní pretrvávajú aj napriek nahradeniu sporných rozhodnutí. Nové rozhodnutia Parlamentu totiž len zmenili výšku dôchodkov odvolateľov v porovnaní so spornými rozhodnutiami. V podstate však vychádzali z rovnakého právneho názoru, podľa ktorého Parlament správne nanovo vypočítal dôchodky odvolateľov najprv na základe rozhodnutia č. 14/2018 a potom na základe rozhodnutia Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022 (bod 38 vyššie). Majú preto záujem na tom, aby Súdny dvor v rámci predmetných konaní spresnil, či je toto dynamické uplatňovanie „pravidla rovnakého dôchodku“ zákonné.
52. Záujem na konaní, ako aj predmet sporu musia existovať nielen v čase podania žaloby, ale musia pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak treba konanie zastaviť. To predpokladá, že výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý podal žalobu.(8)
53. Za rôznych okolností Súdny dvor pripustil, že záujem na konaní žalobcu nemusí nevyhnutne zaniknúť z dôvodu, že akt napadnutý žalobcom prestal vyvolávať účinky v priebehu konania.(9) Záujem na konaní konkrétne môže naďalej existovať, aby sa zabránilo nebezpečenstvu, že sa bude opakovať protiprávny stav, ktorý napadnutý akt údajne obsahuje.(10) Zotrvanie záujmu na konaní treba posudzovať s prihliadnutím okolnosti konkrétneho prípadu.(11) Najmä pokiaľ ide o nebezpečenstvo opakovania, musí byť pritom jasne a konkrétne preukázaná existencia nebezpečenstva, že sa bude opakovať údajný protiprávny stav.(12)
54. Je pravda, že na prvý pohľad v prejednávaných veciach ide o taký prípad. Parlament sa totiž domnieva, že je viazaný zmenami talianskych predpisov o dôchodkovom zabezpečení, a preto je pravdepodobné, že uplatní aj budúce zmeny, a tým zopakuje údajný protiprávny stav. Ako je uvedené v bode 37, rozhodnutie Jurisdikčného výboru Poslaneckej snemovne č. 4/2021, ktorým bolo rozhodnutie č. 14/2018 vyhlásené za sčasti protiprávne, ešte nie je právoplatné. Je preto celkom možné, že na talianskej úrovni dôjde k ďalšej zmene právneho stavu, ktorú Parlament následne uplatní, čo povedie k opakovaniu.
55. Navyše sa situácia v prejednávaných veciach vyznačuje tým, že Parlament už druhýkrát nanovo vypočítal výšku dôchodkov odvolateľov na základe rozhodnutia Úradu predsedníctva talianskej Poslaneckej snemovne č. 150/2022 (bod 38 vyššie) v porovnaní s pôvodnými spornými rozhodnutiami, čím zopakoval protiprávny stav, ktorý namietajú odvolatelia. Ako bolo uvedené v bode 41, niektorí z odvolateľov napadli na Všeobecnom súde nové rozhodnutia prijaté Parlamentom v priebehu tohto konania a Všeobecný súd prerušil dotknuté konania až do rozhodnutí o prejednávaných odvolaniach.
56. Bolo by preto aj v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keby sa v rámci prejednávaných odvolaní v čo najväčšej miere objasnila zásadná otázka, či bol Parlament oprávnený nanovo vypočítať dôchodky odvolateľov podľa rozhodnutia č. 14/2018, ako aj následného rozhodnutia č. 150/2022. Všeobecný súd by totiž potom mohol prihliadať na riešenie Súdneho dvora v rámci žalôb proti rozhodnutiam, ktoré nahradili sporné rozhodnutia.
57. To však predpokladá, že túto zásadnú otázku bude možné objasniť v rámci predmetných odvolacích konaní. To, či je to možné, závisí od toho, či je možné v konkrétnom prípade objasniť otázku, či je odkaz na talianske právo dynamický, nezávisle od konkrétneho obsahu príslušných talianskych predpisov a rozhodnutí Parlamentu. Nasledujúce preskúmanie preukáže, že to nie je tak.
58. Bez ohľadu na to toto preskúmanie ukáže, ako musí postupovať Všeobecný súd pri preskúmavaní žalôb proti rozhodnutiam nahrádzajúcim sporné rozhodnutia, o ktorých sa v súčasnosti koná, a ako musí postupovať Parlament pri opätovnom preskúmaní uplatniteľnosti vnútroštátnych rozhodnutí v rámci „pravidla rovnakého dôchodku“, aby konali v súlade s právom Únie.
B. O odvolaniach
59. Podľa odvolateľov sa Všeobecný súd dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení tým, že v napadnutých rozsudkoch potvrdil zákonnosť sporných rozhodnutí.
60. Najprv nezohľadnil, že od okamihu nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov už pravidlá PÚVPP neposkytujú právny základ na prijatie nových rozhodnutí(13), a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď predpokladal rozlíšenie medzi nárokom na dôchodok pokiaľ ide o dôvody na jednej strane a pokiaľ ide o výšku na druhej strane(14) (oddiel 1). Ďalej nesprávne potvrdil, že zníženie dôchodkov odvolateľov spornými rozhodnutiami neporušuje zásady vyššej právnej sily práva Únie(15) (oddiel 2). Napokon sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporné rozhodnutia boli prijaté príslušným orgánom Parlamentu (oddiel 3) a boli dostatočne odôvodnené(16) (oddiel 4). Vo veci C‑725/20 P odvolatelia navyše tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne považoval žalobu, ktorú podala pani Panusová, za neprípustnú(17) (oddiel 5).
1. O právnom základe na prijatie sporných rozhodnutí a o rozlíšení nároku podľa dôvodu a podľa výšky
61. Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd nezohľadnil, že od okamihu nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov už pravidlá PÚVPP neposkytujú právny základ na prijatie nových rozhodnutí. Inými slovami, odkaz na talianske právo od tohto okamihu už nebol dynamický. Navyše sa domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď nesprávne rozlišoval medzi nadobudnutím nároku na dôchodok podľa dôvodu a podľa výšky.
62. Tieto námietky treba zamietnuť.
63. Všeobecný súd totiž správne konštatoval, že podľa článku 74 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov síce pravidlá PÚVPP prestali platiť v deň nadobudnutia účinnosti tohto štatútu, 14. júla 2009, avšak článok 74 v spojení s ich článkom 75 zachováva prechodnú platnosť najmä „pravidla rovnakého dôchodku“ stanoveného v prílohe III k pravidlám PÚVPP.
64. Ďalej Všeobecný súd správne uznal, že tak článok 75 ods. 1, ako aj článok 75 ods. 2 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov zaručujú dotknutým osobám pokračovanie vyplácania dôchodku (pre tých, ktorí poberali dôchodok už pred nadobudnutím účinnosti štatútu), resp. trvanie zodpovedajúcich nárokov (pre tých, ktorí poberali dôchodok až od dátumu po nadobudnutí účinnosti štatútu) „v súlade s prílohou III k pravidlám PÚVPP“. Podľa článku 2 ods. 1 tejto prílohy, ako už bolo uvedené, „výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený“.
65. Na základe toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že aj po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov sú výška a podmienky dôchodkov dotknutých osôb v zásade naďalej viazané na výšku a podmienky dôchodkov poslancov dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý boli dotknuté osoby zvolené.(18)
66. Odkaz na vnútroštátny režim uvedený v článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov je teda v zásade dynamický z dôvodu, že toto ustanovenie priznáva dotknutým poslancom Parlamentu len nárok na dôchodok v rovnakej výške ako výška dôchodku, ktorý poberajú bývalí vnútroštátni poslanci. Naopak tento súbor predpisov sám osebe nezaručuje dôchodok, resp. nárok na dôchodok v určitej výške alebo vo výške dôchodku, ktorý dotknuté osoby poberali v určitom čase, napríklad v čase nadobudnutia nárokov, ako to subsidiárne tvrdia odvolatelia.
67. V tejto súvislosti je v prvom rade logické domnievať sa, že zmeny vnútroštátneho režimu sa odrazia aj v zmene dôchodku, ktorý poberajú dotknutí bývalí poslanci Parlamentu. Ako správne konštatoval Všeobecný súd s odkazom na kogentné znenie ustanovenia článku 2 prílohy III k pravidlám PÚVPP, Parlament totiž v zásade nemá žiadnu mieru voľnej úvahy pre autonómny spôsob výpočtu starobných dôchodkov dotknutých osôb.
2. O súlade uplatňovania rozhodnutia č. 14/2018 Parlamentom s normami a zásadami vyššej právnej sily práva Únie
68. Ako uznal samotný Všeobecný súd, platí to však len pod podmienkou dodržania noriem vyššej právnej sily práva Únie, vrátane všeobecných právnych zásad a Charty základných práv Európskej únie. Ako totiž spresnil Všeobecný súd, Parlament ako inštitúcia Únie je pri vykonávaní článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov povinný na základe článku 51 ods. 1 Charty základných práv dodržiavať jej ustanovenia.(19) Navyše je režim bývalých talianskych poslancov začlenený do práva Únie prostredníctvom odkazu v tejto prílohe na účely jeho uplatňovania na bývalých poslancov Parlamentu, a preto musí byť v súlade s normami, ktoré majú v porovnaní s ním vyššiu právnu silu. Toto začlenenie vedie k tomu, že Parlament nemôže jednoducho automaticky uplatniť vnútroštátny predpis, ktorý môže predstavovať zásah do nadobudnutých práv. V každom jednotlivom prípade musí naopak preskúmať, či môže uplatniť zníženie, ktoré môže predstavovať zásah do nadobudnutých práv, alebo či takéto zníženie porušuje normy a zásady vyššej právnej sily práva Únie.
69. Odvolatelia však Parlamentu vytýkajú, že pred uplatnením rozhodnutia č. 14/2018 nevykonal takéto posúdenie a automatickým uplatnením tohto rozhodnutia neprimerane zasiahol do ich nadobudnutých práv, čím porušil zásadu právnej istoty a zásadu ochrany legitímnej dôvery, ako aj právo vlastniť majetok [písmeno a)] a zásadu proporcionality [písmeno b)]. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď to nezohľadnil.
a) O zásade právnej istoty a zásade ochrany legitímnej dôvery, ako aj o práve vlastniť majetok
70. V zásade sa novely právnych predpisov, ak nie je stanovené inak, aplikujú na budúce účinky situácií, ktoré vznikli za pôsobnosti pôvodnej právnej úpravy. Inak sa bude postupovať len v situáciách, ktoré vznikli a s konečnou platnosťou sa uskutočnili za pôsobnosti predchádzajúceho pravidla, na základe ktorých vznikli nadobudnuté práva.(20)
71. Právo sa považuje za nadobudnuté, pokiaľ jeho rozhodujúca skutočnosť nastala pred legislatívnou zmenou. Právo, ktorého zakladajúca skutočnosť nenastala za pôsobnosti právnej úpravy, ktorá bola zmenená, sa nepovažuje za nadobudnuté právo, ale len za právo zakladajúce budúci nárok.(21)
72. Pri dotknutých dôchodkoch odvolateľov, ktoré boli znížené, teda už nejde o práva zakladajúce budúci nárok, ale o nadobudnuté práva. Je to tak preto, že rozhodujúca skutočnosť pre vznik práv odvolateľov na tieto dôchodky, konkrétne splnenie podmienok odchodu do dôchodku a vyplácanie dôchodku, boli v prípade odvolateľov splnené už v čase prijatia rozhodnutia č. 14/2018, keďže v tom čase už poberali dôchodok (pozri bod 20 vyššie).(22)
73. Ako už Súdny dvor konštatoval, je pravda, že v práve Únie neexistuje zásada, podľa ktorej by nadobudnuté práva nemohli byť za žiadnych okolností zmenené alebo obmedzené. Takéto práva je však možné zmeniť len za určitých podmienok, a to za predpokladu, že dotknuté záujmy sú dostatočne vyvážené(23), t. j. že je dodržaná zásada proporcionality(24).
74. Ani právo vlastniť majetok, ktoré zahŕňa zákonom zaručené sociálne dávky, síce nezaručuje nárok na dôchodok v určitej výške, možno ho však tiež obmedziť len vtedy, ak je to odôvodnené a nevyhnutné vo všeobecnom záujme.(25)
b) O proporcionalite
75. Odvolatelia však tvrdia, že Všeobecný súd v prejednávaných veciach nesprávne potvrdil súlad sporných rozhodnutí so zásadou proporcionality, ktorý spochybnili už na prvom stupni. Rozsiahle obmedzenia ich práv sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom a talianske opatrenie je nekonzistentné, keďže je špecificky zamerané proti bývalým vnútroštátnym poslancom a vyžaduje od nich neprimerané obete v porovnaní s ostatnými poberateľmi dôchodkov.
76. Rozhodnutím č. 14/2018 sa totiž podľa názoru odvolateľov nezavádza percentuálne zníženie dotknutých dôchodkov alebo solidárneho odvodu. Toto rozhodnutie naopak stanovuje úplne nový výpočet týchto dôchodkov so spätným účinkom na základe úplne novej metódy výpočtu a nových kritérií. Tie už nevychádzajú z príjmov poberaných počas funkčného obdobia, ale z odvedených príspevkov, ktoré však tiež nie sú dostatočne zohľadnené.
77. Tento nový výpočet podľa názoru odvolateľov neprimerane zaťažuje bývalých poslancov v porovnaní s ostatnými poberateľmi dôchodkov. Režim viazaný na príspevky bol v Taliansku konkrétne prvýkrát zavedený v roku 1995, a to tiež len pro rata, a na väčšinu zamestnancov sa uplatňoval až od roku 2012. Naopak rozhodnutím č. 14/2018 sa tento systém na bývalých poslancov uplatnil so spätným účinkom na oveľa skoršie obdobia (od roku 1979 v prípade bývalých poslancov Parlamentu). V tejto súvislosti odvolatelia v prvostupňovom konaní výslovne tvrdili, že rozhodnutie č. 14/2018 je čisto symbolickým, politicky motivovaným opatrením namiereným len proti bývalým poslancom a zameraným na ich „potrestanie“, ktorého potenciál úspory je však v porovnaní s talianskym rozpočtovým deficitom zanedbateľný.
78. Podľa odvolateľov mal Parlament preskúmať tieto prvky predtým, ako na nich uplatnil rozhodnutie č. 14/2018. Bez takéhoto preskúmania nie je možné preskúmať súlad uplatnenia tohto rozhodnutia so zásadami vyššej právnej sily práva Únie, a najmä so zásadou proporcionality, ani posúdiť, či sa vykonané zníženia dotýkajú podstaty nadobudnutých práv odvolateľov.
79. Parlament však takéto preskúmanie nevykonal a uspokojil sa s potvrdením „automatickej“ uplatniteľnosti rozhodnutia č. 14/2018 na odvolateľov (pozri bod 22 vyššie). Všeobecný súd sa schválením tohto postupu dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
80. Odvolateľ vo veci C‑391/21 P navyše tvrdí, že neexistuje dostatočná súvislosť medzi znížením dôchodkov odvolateľov, ktoré sú vyplácané z rozpočtu EÚ, na jednej strane a sledovaným cieľom vykonávať úsporné opatrenia v prospech talianskeho rozpočtu na druhej strane.
81. Posledné uvedené tvrdenie treba samo osebe zamietnuť. Ustanovenia článkov 1 a 2 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov totiž stanovujú, ako je uvedené v bodoch 66 a 67, zosúladenie dôchodkov bývalých poslancov Parlamentu, ktorých sa tento režim týka, s dôchodkami bývalých vnútroštátnych poslancov. Preto cieľ, ktorý je legitímny vzhľadom na vnútroštátne právo, v zásade musí byť možné považovať za legitímny cieľ aj vzhľadom na „pravidlo rovnakého dôchodku“.
82. Ako však Súdny dvor konštatoval už v inej súvislosti, na otázku, či je opatrenie členského štátu na zníženie dôchodku v súlade s právom Únie, a najmä či je primerané, treba odpovedať v rámci komplexného preskúmania konkrétneho obsahu tohto opatrenia, jeho systematiky ako aj jeho kontextu.
83. Súdny dvor konkrétne vo svojom rozsudku z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, konštatoval, že vnútroštátne opatrenia na zníženie platov, o ktoré išlo v tomto rozsudku, stanovovali obmedzené zníženie uvedených platov vo výške percentuálneho podielu v závislosti od úrovne tohto platu. Tieto opatrenia sa navyše uplatňovali nielen na žalobcov v konaní vo veci samej, ale aj na rôznych verejných činiteľov a osoby zastávajúce verejnú pozíciu, vrátane zástupcov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Na základe toho Súdny dvor dospel k záveru, že tieto opatrenia neboli namierené konkrétne proti žalobcom v konaní vo veci samej, ale naopak sa javili ako všeobecné opatrenia, ktorých cieľom je, aby všetky osoby pôsobiace vo vnútroštátnej verejnej službe prispeli k úsporným opatreniam vyžadovaným potrebou znižovania nadmerného rozpočtového deficitu členského štátu. Súdny dvor napokon konštatoval, že predmetné opatrenia na zníženie platov mali len dočasnú povahu.(26)
84. Parlament ani Všeobecný súd v prejednávaných veciach nevykonali preskúmanie, ktoré spĺňa toho kritérium.
85. Všeobecný súd konkrétne najprv správne konštatoval, že síce nemá právomoc preskúmať súlad rozhodnutia č. 14/2018 s talianskym právom, ale má právomoc konštatovať, či Parlament vykonaním predpisov uvedených v tomto rozhodnutí porušil právo Únie.(27) To znamená, že má právomoc overiť, či predmetné obmedzenie rešpektuje najmä podstatu práva žalobcov vlastniť majetok, či zodpovedá cieľu všeobecného záujmu a či je nevyhnutné na tento účel.(28)
86. Všeobecný súd však následne dospel k záveru, že skutočnosť, že Parlament nevykonal toto overenie, nemá nijaký vplyv na prejednávané veci. Takéto overenie totiž nepredstavuje povinnú procesnú formalitu, ktorú by Parlament mal dodržať pred prijatím sporných rozhodnutí. Dôležité je naopak len to, aby konkrétne účinky týchto rozhodnutí nezasahovali do podstaty práva odvolateľov vlastniť majetok(29).
87. O takýto prípad však nejde, keďže zníženia sledovali legitímny cieľ zníženia verejných výdavkov talianskeho rozpočtu, rozhodnutie č. 14/2018 obsahuje dve doložky o ťažkostiach, z ktorých jedna bola uplatnená na viacerých odvolateľov, a aj nové sumy dôchodkov, ako aj spôsob ich výpočtu zodpovedajú jednotlivým príspevkom a dĺžke funkčného obdobia odvolateľov.(30) Všeobecný súd v rámci preskúmania primeranosti sporných rozhodnutí poukázal aj na toto preskúmanie vo vzťahu k právu vlastniť majetok(31), resp. ho v prejednávaných veciach vykonal(32).
88. Odvolatelia správne tvrdia, že táto argumentácia Všeobecného súdu je poznačená viacerými nesprávnymi právnymi posúdeniami.
89. V prvom rade je nesprávny názor Všeobecného súdu, podľa ktorého je irelevantné, že Parlament neskúmal, či uplatňovanie rozhodnutia č. 14/2018 na odvolateľov porušuje zásady vyššej právnej sily práva Únie; dôležité je len to, či je to v konečnom dôsledku tak, čo môže Všeobecný súd jednoducho preskúmať sám. Tento názor nezohľadňuje, že normotvorca odkazom na vnútroštátne právo v článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP uložil Parlamentu samostatnú povinnosť preskúmania, ako je uvedené v bode 68. V súlade s tým musí teda Parlament v rámci tejto právnej úpravy pred uplatnením vnútroštátneho ustanovenia, ktoré môže predstavovať zásah do nadobudnutých práv, preskúmať, či je tento zásah v súlade s normami a zásadami vyššej právnej sily práva Únie.
90. Je pravda, že konštatovanie Všeobecného súdu, že Parlament takéto preskúmanie nevykonal, je vecne nesprávne. Právna služba Parlamentu totiž vykonala súhrnné preskúmanie proporcionality rozhodnutia č. 14/2018. To vyplýva z bodu 13 stanoviska tejto služby, ktoré odvolatelia predložili Všeobecnému súdu.
91. Parlament však toto stanovisko odvolateľom neposkytol, a preto ho Všeobecný súd nesprávne zahrnul do odôvodnenia sporných rozhodnutí (pozri v tejto súvislosti body 107 až 109 nižšie). Uvedené stanovisko preto nemožno použiť ako dôkaz preskúmania súladu uplatňovania rozhodnutia č. 14/2018 s právom Únie zo strany Parlamentu. Navyše preskúmanie proporcionality tohto rozhodnutia právnou službou je v každom prípade nedostatočné. Právna služba sa totiž uspokojila s tým, že v jednom bode poukázala na to, že v tom istom rozhodnutí je stanovená minimálna výška dôchodkov, ako aj dve doložky o ťažkostiach. Takéto súhrnné preskúmanie nepostačuje na konštatovanie súladu uplatnenia tohto vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie, ako to vyplýva z príkladu vysvetleného v bode 83. Na tento účel sa naopak musí vykonať komplexné posúdenie vnútroštátnej právnej úpravy s cieľom preskúmať, či nie je svojvoľná a či je zrozumiteľná a koherentná.
92. Predovšetkým však predmetný názor Všeobecného súdu nezohľadňuje jeho vlastnú právomoc. Súdy Únie totiž v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením.(33)
93. Postup Všeobecného súdu v prejednávaných veciach však spočíva práve v takomto nahradení odôvodnenia. Všeobecný súd sa totiž pri zamietnutí žalobných dôvodov na prvom stupni opieral o posúdenie, ktoré nie je obsiahnuté v odôvodnení sporných rozhodnutí, a tak vyplnil medzeru v odôvodnení sporných rozhodnutí. Týmto konaním však Všeobecný súd prekročil hranice svojho preskúmania.(34)
94. Napokon preskúmanie súladu sporných rozhodnutí s právom Únie, najmä pokiaľ ide o proporcionalitu vnútroštátneho opatrenia, ktoré sa má týmito rozhodnutiami vykonať, ktoré Všeobecný súd vykonal samostatne bez toho, aby prihliadol na príslušné odôvodnenie Parlamentu, je v každom prípade nedostatočné, ak sa posudzuje podľa kritéria uvedeného v bode 83 vyššie. Ako totiž vyplýva z príkladu, ktorý je tam uvedený, a ako už bolo vysvetlené v bode 91, takéto preskúmanie si vyžaduje presné a komplexné posúdenie vnútroštátneho opatrenia, ktoré sa má vykonať, v jeho kontexte a z hľadiska jeho konkrétnych účinkov, aby bolo možné konštatovať, či nie je svojvoľné a či je zrozumiteľné a koherentné. Samotné všeobecné konštatovanie, že opatrenie slúži na dosiahnutie cieľa rozpočtovej prísnosti a stanovuje doložky o ťažkostiach, nespĺňa toto kritérium.
95. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď potvrdil súlad sporných rozhodnutí s normami a zásadami vyššej právnej sily práva Únie. Odvolacie dôvody založené na týchto nesprávnych právnych posúdeniach sú preto opodstatnené.
96. Vzhľadom na kľúčový význam súladu sporných rozhodnutí s právom Únie už samotná opodstatnenosť týchto odvolacích dôvodov vedie k zrušeniu napadnutých rozsudkov. Napriek tomu, najmä vzhľadom na prebiehajúce konania na Všeobecnom súde o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými boli nahradené sporné rozhodnutia (bod 41 vyššie), je užitočné subsidiárne preskúmať aj ďalšie odvolacie dôvody, ktoré uvádzajú odvolatelia.
3. O právomoci autora sporných rozhodnutí
97. Podľa odvolateľov vo veciach C‑725/20 P a C‑198/21 P sa Všeobecný súd dopustil ďalšieho nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil právomoc vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ Generálneho riaditeľstva (GR) Parlamentu pre financie prijať sporné rozhodnutia. Odvolatelia v prvostupňovom konaní tvrdili, že tieto rozhodnutia malo naopak prijať predsedníctvo Parlamentu.
98. Všeobecný súd založil svoje zamietnutie tejto výhrady na nasledujúcom odôvodnení:
„V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu Parlament uviedol dôkazy na podporu toho, že vedúci oddelenia ‚Odmien a sociálnych nárokov poslancov‘ GR pre financie tejto inštitúcie bol vymenovaný za povereného povoľujúceho úradníka pre rozpočtovú položku 1030 týkajúcu sa starobných dôchodkov uvedených v prílohe III pravidiel PÚVPP rozhodnutím generálneho riaditeľa pre financie Parlamentu FINS/2019‑01 z 23. novembra 2018. Okrem toho v súlade s článkom 73 ods. 3 nariadenia 2018/1046 rozhodnutie FINS/2019‑01 výslovne uvádza, že toto prenesenie právomoci oprávňuje vedúceho oddelenia ‚Odmien a sociálnych nárokov poslancov‘ GR Parlamentu pre financie, aby najmä stanovil právne záväzky a rozpočtové záväzky, vyúčtoval výdavky a schvaľoval platby, ale aj vypracoval prognózy pohľadávok, určil nároky, ktoré sa majú vymáhať, a vydával príkazy na vymáhanie“(35).
99. Na základe týchto úvah Všeobecný súd konštatoval, že „na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, vedúci oddelenia ‚Odmien a sociálnych nárokov poslancov‘ GR Parlamentu pre financie teda mal právomoc na prijatie [sporných] rozhodnutí“(36).
100. Z odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bode 98, ktoré len opakuje obsah rozhodnutia FINS/2019‑01, však nie je zrejmé, prečo bol vedúci oddelenia podľa názoru Všeobecného súdu príslušný na prijatie sporných rozhodnutí. Najmä z neho nevyplýva, prečo prenesenie právomoci rozhodnutím FINS/2019‑01 podľa názoru Všeobecného súdu zahŕňa právomoc preskúmať súlad vykonávania vnútroštátneho opatrenia na zníženie dôchodkov s právom Únie, pričom toto opatrenie predstavuje zásah do nadobudnutých práv bývalých poslancov Parlamentu. Odpoveď na túto otázku nevyplýva ani zo samotného znenia rozhodnutia FINS/2019‑01. Odôvodnenie Všeobecného súdu teda neumožňuje Súdnemu dvoru preskúmať, či Všeobecný súd správne potvrdil právomoc dotknutého vedúceho oddelenia prijať sporné rozhodnutia. Nie sú v ňom totiž uvedené dôvody, na ktorých Všeobecný súd založil tento názor.
101. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je poznačený nedostatkom odôvodnenia. Takéto nedostatočné odôvodnenie treba preskúmať ex offo.(37) V dôsledku toho je argumentácia odvolateľov dôvodná v rozsahu, v akom správne tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ich argumentáciu týkajúcu sa právomoci autora sporných rozhodnutí.(38)
102. Súdny dvor by však mohol založiť zrušenie napadnutých rozsudkov na tomto konštatovaní nedostatku odôvodnenia ex offo len vtedy, ak by predtým v tejto súvislosti vypočul účastníkov konania.(39) Keďže však napadnuté rozsudky treba zrušiť už z iných dôvodov, ako je uvedené v bode 96, takéto vypočutie nie je v prejednávaných veciach potrebné.
4. O odôvodnení sporných rozhodnutí
103. Odvolatelia vo veciach C‑725/20 P a C‑198/21 P ďalej tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že sporné rozhodnutia obsahujú dostatočné odôvodnenie. Naopak tieto rozhodnutia sú poznačené nedostatkom odôvodnenia, lebo Parlament v nich nedoložil žiadne preskúmanie súladu uplatnenia rozhodnutia č. 14/2018 s právom Únie.
104. Všeobecný súd v podstate založil svoj názor, že sporné rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené, na tom, že v týchto rozhodnutiach bolo odkázané na ich právny základ, ako aj názor Parlamentu, že rozhodnutie č. 14/2018 je uplatniteľné na odvolateľov na základe článku 2 ods. 1 prílohy III k pravidlám PÚVPP v spojení s článkom 75 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov.(40)
105. Táto analýza Všeobecného súdu vychádza z predpokladu, že Parlament nebol povinný vykonať ďalšie preskúmanie súladu uplatňovania rozhodnutia č. 14/2018 na odvolateľov s právom Únie. Ako je uvedené v bode 89, tento predpoklad je však nesprávny.
106. Naopak Parlament mal pred prijatím sporných rozhodnutí preskúmať a odôvodniť, prečo sú podľa jeho názoru tieto rozhodnutia v súlade s právom Únie vyššej právnej sily, najmä so zásadou proporcionality. Vzhľadom na nedostatok relevantných informácií, ktoré by Všeobecnému súdu umožnili preskúmať zákonnosť v tomto ohľade bez toho, aby nahradil posúdenie Parlamentu vlastným posúdením (pozri bod 93 vyššie), bolo odôvodnenie sporných rozhodnutí nedostatočné.
107. To platí tým skôr, že odvolatelia správne tvrdia, že Všeobecný súd do svojho posúdenia odôvodnenia sporných rozhodnutí nesprávne zahrnul stanovisko právnej služby Parlamentu, ktoré sa, hoci nedostatočne, ale aspoň súhrnne, zaoberalo proporcionalitou rozhodnutia č. 14/2018 (body 90 a 91 vyššie).(41) Toto stanovisko totiž nebolo pripojené k týmto rozhodnutiam a Parlament ho odvolateľom neposkytol. Bolo vo vzťahu k nim spomenuté len nepriamo. V oznámení pripojenom k ich dôchodkovým výplatným páskam za mesiac február 2019 (bod 22 vyššie), na ktoré odkazujú sporné rozhodnutia, bolo konkrétne len uvedené, že právna služba Parlamentu potvrdila automatickú uplatniteľnosť rozhodnutia č. 14/2018 na odvolateľov. Toto oznámenie však neobsahovalo ani priamy odkaz na stanovisko právnej služby, ani údaj o tom, že je možné doň nahliadnuť a kde doň možno nahliadnuť.(42)
108. Je síce pravda, že odôvodnenie aktu sa musí posudzovať nielen na základe jeho znenia, ale aj na základe jeho kontextu.(43) Dokument, o ktorého existencii adresáti rozhodnutia „tušia“ a ktorý si musia sami zaobstarať, však nemožno kvalifikovať ako súčasť známeho kontextu tohto rozhodnutia. To musí platiť aj v prípade, že adresáti predložia predmetný dokument v konaní na súdoch Únie. Aj keby totiž táto okolnosť dokazovala, že si ho obstarali dodatočne, nemôže slúžiť ako dôkaz, že pôvodné rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené v čase jeho doručenia adresátom, čo je relevantný okamih pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby.
109. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia môže súd Únie zohľadniť podrobnejšie informácie, ktoré jeho autor poskytol dodatočne, len ak doplnia odôvodnenie, ktoré je samo osebe dostatočné.(44) V prejednávaných veciach však pôvodné odôvodnenie nebolo dostatočné, ako bolo vysvetlené vyššie.
110. Stručne povedané, zamietnutie nedostatku odôvodnenia sporných rozhodnutí Všeobecným súdom je preto poznačené nesprávnym právnym posúdením.
5. O žalobe na prvom stupni, ktorú podala pani Panusová
111. Napokon odvolatelia vo veci C‑725/20 P ešte tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol žalobu, ktorú podala pani Panusová na prvom stupni vo veci T‑453/19, ako neprípustnú pre nedostatok záujmu na konaní, lebo sporné rozhodnutie v prípade pani Panusovej neviedlo k žiadnemu zníženiu výšky jej pozostalostného dôchodku.(45)
112. Pani Panusová má však podľa odvolateľov záujem na objasnení otázky položenej na pojednávaní na Všeobecnom súde, či sa jej pozostalostný dôchodok má vypočítať na základe prílohy I k pravidlám PÚVPP namiesto prílohy III k pravidlám PÚVPP, ako to bolo doteraz. V poslednom uvedenom prípade by jej pozostalostný dôchodok totiž mohol byť vyšší.
113. Ako však Parlament správne odpovedá, rozsudok Coppo Gavazzi neobsahuje žiaden odkaz na to, že by pani Panusová na prvom stupni uviedla, že jej pozostalostný dôchodok mal byť vypočítaný na základe prílohy I k pravidlám PÚVPP. V žalobe, ktorú podala pani Panusová na prvom stupni, podľa všetkého tiež nie je uvedený žiadny zodpovedajúci žalobný dôvod. Pokiaľ ide o odkaz, ktorý uviedla pani Panusová a ktorý sa týkal pojednávania na Všeobecnom súde, treba pripomenúť, že podľa článku 84 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uviesť nové dôvody počas konania je prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Pani Panusová však žiadne takéto okolnosti neuvádza.
114. Argumentáciu pani Panusovej v predmetnom odvolacom konaní preto treba zamietnuť ako neprípustnú, keďže predloženie nových dôvodov, ktoré neboli predmetom konania na prvom stupni, je v odvolacom konaní neprípustné.(46)
6. Predbežný záver
115. Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky napadnuté rozsudky vo všetkých spojených veciach, ktoré boli predmetom týchto rozsudkov a predmetných odvolacích konaní, sú poznačené nesprávnym právnym posúdením, a preto ich treba zrušiť, s výnimkou rozsudku Coppo Gavazzi v rozsahu, v akom sa týka veci T‑453/19 Panusa/Parlament.
C. O žalobách na Všeobecnom súde
116. Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
117. V prejednávaných veciach ide o taký prípad.
118. Vyplýva to najmä z preskúmania odvolacieho dôvodu, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne potvrdil, že zníženie dôchodkov odvolateľov spornými rozhodnutiami nie je v rozpore so zásadou vyššej právnej sily práva Únie, a najmä zásadou proporcionality (body 75 až 95 vyššie).
119. Ako vyplynulo z preskúmania tohto odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že je irelevantné, že Parlament nevykonal preskúmanie súladu uplatňovania rozhodnutia č. 14/2018 s právom Únie (bod 89 vyššie). Z judikatúry Súdneho dvora naopak vyplýva, že súlad opatrenia na zníženie dôchodkov prijatého členským štátom s právom Únie sa musí preskúmať v rámci podrobnej analýzy konkrétneho obsahu tohto opatrenia, ako aj jeho systematiky a kontextu (body 82 a 83 vyššie).
120. Z tejto judikatúry však zároveň nevyhnutne vyplýva aj to, že takéto preskúmanie treba vykonať v každom jednotlivom prípade s ohľadom na konkrétne dotknuté opatrenie.
121. Ako už bolo vysvetlené, rozhodnutie č. 14/2018, ktoré bolo uplatnené v sporných rozhodnutiach, bolo však medzičasom zmenené na vnútroštátnej úrovni a sporné rozhodnutia boli nahradené novými rozhodnutiami Parlamentu (body 35 až 41 vyššie). Preto preskúmanie súladu napadnutých rozhodnutí s právom Únie už nemôže odvolateľom priniesť žiadnu výhodu. Konanie vo veci samej o prvostupňových žalobách proti týmto rozhodnutiam je teda potrebné zastaviť.
122. Všeobecný súd bude naopak musieť preskúmať v rámci žalôb podaných proti novým rozhodnutiam Parlamentu (bod 41 vyššie), či Parlament pred prijatím týchto rozhodnutí dostatočne preskúmal súlad novej talianskej právnej úpravy uplatnenej v týchto rozhodnutiach s právom Únie. V opačnom prípade by musel zrušiť príslušné rozhodnutia Parlamentu. Parlament by následne mohol vykonať potrebné preskúmanie a v prípade, že by potvrdil, že uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy je v súlade s právom Únie, by mohol prijať nové rozhodnutia, ktorými by sa táto právna úprava uplatnila vo vzťahu k dotknutým bývalým poslancom a ktoré by následne opäť mohol preskúmať Všeobecný súd.
123. Ako je vysvetlené v bode 41, len niektorí odvolatelia napadli nové rozhodnutia Parlamentu týkajúce sa druhého nového výpočtu ich dôchodkov. Ak by z preskúmania príslušných žalôb vyplynulo, že tieto rozhodnutia treba zrušiť, Parlament by musel preskúmať súlad druhého nového výpočtu s právom Únie nielen v prípade tých bývalých poslancov, ktorí podali žalobu proti tomuto druhému novému výpočtu. Parlament by naopak musel preskúmať súlad uplatňovania novej talianskej právnej úpravy s právom Únie v prípade všetkých dotknutých poslancov v súlade s článkom 266 ZFEÚ a v prípade potreby zodpovedajúcim spôsobom zmeniť všetky rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú. Bolo by totiž nezákonné, keby Parlament bývalým poslancom v každom prípade v budúcnosti naďalej vyplácal znížené dôchodky, hoci nezákonnosť príslušných znížení konštatoval súd Únie, aj keď vo vzťahu k iným bývalým poslancom.
D. Predbežný záver
124. Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výnimkou žaloby vo veci T‑453/19 treba konanie o žalobách odvolateľov na Všeobecnom súde zastaviť.
VI. O trovách
A. O trovách odvolacieho konania
125. Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. V súlade s článkom 138 ods. 1, ktorý sa na odvolacie konanie použije podľa článku 184 ods. 1, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
126. Keďže Parlament nemal vo vzťahu k odvolateľom, s výnimkou pani Panusovej, úspech, treba v súlade s ich návrhom rozhodnúť, že Parlament znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľom, s výnimkou pani Panusovej, v odvolacom konaní. Naopak treba rozhodnúť, že pani Panusová znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania Parlamentu v odvolacom konaní, ktoré vznikli Parlamentu pomerne v súvislosti s konaním o odvolaní, ktoré podala pani Panusová.
B. O trovách prvostupňových konaní
127. Keďže napadnuté rozsudky treba zrušiť, Súdny dvor musí rozhodnúť aj o rozdelení trov prvostupňových konaní, s výnimkou konania vo veci T‑453/19 Panusa/Parlament, pre ktoré zostáva v platnosti rozhodnutie o trovách konania na prvom stupni.
128. Článok 149 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na základe článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku použije na odvolacie konanie, stanovuje, že Súdny dvor rozhodne o trovách konania, ak zistí, že žaloba sa stala bezpredmetnou, a preto už neexistuje dôvod rozhodnúť. Podľa článku 142 rokovacieho poriadku, ktorý sa použije na odvolacie konanie podľa článku 184 ods. 1, rozhodne Súdny dvor podľa voľnej úvahy o náhrade trov konania, ak konanie vo veci zastaví.
129. Je pravda, že preskúmanie v prejednávaných veciach preukázalo, že konanie v prvostupňových veciach treba zastaviť, ale preukázalo aj to, že Všeobecný súd nesprávne potvrdil zákonnosť sporných rozhodnutí, hoci Parlament nepreskúmal súlad týchto rozhodnutí s právom Únie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je primerané rozhodnúť, že Parlament znášať svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľom, s výnimkou pani Panusovej, v prvostupňových konaniach.
VII. Návrh
130. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor vo veci C‑725/20 P rozhodol takto:
1. Body 2 a 3 výroku rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. októbra 2020, Coppo Gavazzi a i./Parlament (T‑389/19 a i., EU:T:2020:494), sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú všetkých odvolateľov uvedených v prílohe týchto návrhov, s výnimkou pani Panusovej.
2. Konanie vo veci samej o prvostupňových žalobách vo veciach uvedených v prílohe týchto návrhov, s výnimkou veci T-453/19, sa zastavuje.
3. Odvolanie vo veci C‑725/20 P sa zamieta v rozsahu, v akom sa týka pani Panusovej.
4. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľom v prvostupňovom a odvolacom konaní, s výnimkou trov konania, ktoré vznikli pani Panusovej, ako aj trov konania, ktoré vznikli Parlamentu pomerne v súvislosti s konaním o odvolaní, ktoré podala pani Panusová.
5. Pani Panusová znáša svoje vlastné trovy konania o odvolaní a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu pomerne v súvislosti s konaním o odvolaní, ktoré podala pani Panusová.
131. Ďalej navrhujem, aby Súdny dvor vo veci C‑198/21 P rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 10. februára 2021, Santini a i./Parlament (T‑345/19, T‑346/19, T‑364/19 až T‑366/19, T‑372/19 až T‑375/19 a T‑385/19, EU:T:2021:78), sa zrušuje.
2. Konanie o prvostupňových žalobách vo veciach T‑345/19, T‑346/19, T‑364/19 až T‑366/19, T‑372/19 až T‑375/19 a T‑385/19 sa zastavuje.
3. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľom v prvostupňovom a odvolacom konaní.
132. Napokon navrhujem, aby Súdny dvor vo veci C‑391/21 P rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 5. mája 2021, Falqui/Parlament (T‑695/19, EU:T:2021:242), sa zrušuje.
2. Konanie vo veci samej o prvostupňovej žalobe vo veci T‑695/19 sa zastavuje.
3. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľovi v prvostupňovom a odvolacom konaní.