NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 4. septembra 2014 (1)
Vec C‑87/13
Staatssecretaris van Financiën
proti
X
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Holandské kráľovstvo)]
„Daňová právna úprava – Sloboda usadiť sa – Vnútroštátna daň z príjmov – Zvýšený odpočet výdavkov na údržbu v prípade pamiatky využívanej na účely vlastného bývania – Holandský štátny príslušník, ktorý býva v Belgicku v budove, ktorá je chránená ako pamiatka, a v Holandsku vykonáva zárobkovú činnosť a podlieha tam neobmedzenej daňovej povinnosti“
I – Úvod
1. Holandské kráľovstvo prostredníctvom daní podporuje zachovanie svojho kultúrneho dedičstva. Na účely údržby holandských pamiatok umožňuje preto zvýšený odpočet dane.
2. Konanie vo veci samej sa týka holandského štátneho príslušníka, ktorý síce obýva a udržiava budovu, ktorá je chránená ako pamiatka, avšak táto budova sa nachádza v Belgicku. Hoci celý svoj príjem zdaňuje v Holandsku, nezískava nijaké daňové výhody na údržbu belgickej pamiatky. Holandské kráľovstvo totiž zvýhodňuje iba holandské pamiatky. Súdny dvor bude musieť v tomto konaní objasniť, či je toto obmedzenie podpory na vnútroštátne kultúrne dedičstvo v súlade so základnými slobodami.
II – Právny rámec
3. Podľa článku 2.5 ods. 1 holandského Wet inkomstenbelasting 2001 v znení z roku 2004 (ďalej len „holandský zákon o dani z príjmov“) si obyvateľ iného členského štátu môže v Holandsku zvoliť režim uplatňujúci sa na daňovníkov rezidentov.
4. Podľa holandského zákona o dani z príjmov sa zdaňujú príjmy z prenajatých bytov, ako aj z bytov využívaných na účely vlastného bývania, ktoré sú vo vlastníctve daňovníka. Príjmy z bytov využívaných na účely vlastného bývania sa stanovujú percentuálnou sadzbou hodnoty bytu.
5. Z príjmov z bytov, ktoré sa využívajú na účely vlastného bývania, možno v obmedzenom rozsahu odpočítať výdavky súvisiace s bytom. Výdavky, ktoré tento rámec prekračujú, možno v prípade budovy, ktorá je chránená ako pamiatka, uplatniť ako tzv. osobnú odpočítateľnú položku. Táto úprava platí aj pre prenajaté budovy. Podľa článku 6.31 holandského zákona o dani z príjmov je podmienkou takéhoto odpočtu, aby bola budova zapísaná v registri podľa článku 6 alebo článku 7 Monumentenwet 1988 (ďalej len „holandský zákon o ochrane pamiatok“). Vnútroštátny súd vykladá tieto ustanovenia v tom zmysle, že zapísať možno len budovu, ktorá sa nachádza v Holandsku.
III – Spor vo veci samej
6. Právny spor vo veci samej sa týka výmeru holandskej dane z príjmov vydaného voči pánovi X za rok 2004.
7. Pán X je holandský štátny príslušník. V roku 2004 presunul svoje bydlisko z Holandska na zámok v Belgicku. Pán X je vlastníkom zámku, ktorý je spolu so svojím okolím podľa belgického práva chránený ako pamiatka, resp. symbol obce. Pán X v Holandsku naďalej vykonával funkciu konateľa spoločnosti, v ktorej je jediným spoločníkom. V Belgicku nemá nijaké príjmy zo zárobkovej činnosti.
8. Pokiaľ ide o holandskú daň z príjmov za rok 2004, s pánom X sa na jeho žiadosť zaobchádzalo ako s daňovníkom rezidentom. Vo svojom daňovom priznaní uplatnil 18 140 eur ako osobnú odpočítateľnú položku za výdavky na údržbu a odpisy, ktoré sa týkali zámku v Belgicku. Tieto výdavky mohol pán X uplatniť aj v rámci belgickej dane z príjmov, a to výberom určitého typu zdaňovania. Od toho však upustil, pretože by to preňho v konečnom dôsledku nebolo daňovo výhodné.
9. Holandská daňová správa odmietla zohľadniť túto osobnú odpočítateľnú položku, keďže belgický zámok nebol zapísaný v registri podľa článku 6 alebo článku 7 holandského zákona o ochrane pamiatok. Pán X toto rozhodnutie právne napadol.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
10. Hoge Raad der Nederlanden, ktorý sa právnym sporom medzitým začal zaoberať, považuje za možné, že holandské ustanovenia o odpočte viazanom na osobu predstavujú v prípade stavieb, ktoré sú pod pamiatkovou ochranou, porušenie práva Únie. Súdnemu dvoru preto 21. februára 2013 predložil podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
1. Bráni právo Únie, predovšetkým ustanovenia o slobode usadiť sa a o voľnom pohybe kapitálu, tomu, aby belgický rezident, ktorý na základe svojej žiadosti podlieha daňovej povinnosti v Holandsku ako rezident a vynaložil výdavky na zámok, ktorý používa na účely vlastného bývania, pričom tento zámok sa nachádza v Belgicku, kde bol vyhlásený za zákonom chránenú pamiatku a symbol obce, nemohol tieto výdavky odpočítať pri zdanení príjmov v Holandsku, pretože v Holandsku zámok nie je zaregistrovaný ako chránená pamiatka?
2. Do akej miery je v tejto súvislosti relevantné, či dotknutá osoba môže výdavky v štáte svojho bydliska, ktorým je Belgicko, odpočítať pri zdanení svojich súčasných alebo budúcich príjmov z hnuteľného majetku na základe voľby progresívneho zdaňovania príjmov?
11. Prejednávaná vec bola na účely spoločného konania a rozsudku najprv spojená s vecou C‑133/13. K spojeným veciam sa v júli 2013 písomne vyjadrili pán X, pán Q (účastník konania vo veci C‑133/13), Spolková republika Nemecko, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika, Holandské kráľovstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Európska komisia. Spojenie vecí sa potom zase zrušilo.
V – Právne posúdenie
12. Prostredníctvom oboch prejudiciálnych otázok, na ktoré odpoviem spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate chce dozvedieť, či vnútroštátnu daňovú podporu pre budovy, ktoré sú chránené ako pamiatky a slúžia na vlastné bývanie, možno podľa práva Únie obmedziť na budovy v tuzemsku. Vnútroštátny súd považuje za možnú nezlučiteľnosť holandskej úpravy predovšetkým so slobodou usadiť sa podľa článku 43 ES (o tom v časti A), ako aj s voľným pohybom kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 ES (o tom v časti B).
A – Sloboda usadiť sa
1. Obmedzenie
13. Úprava daňového zvýhodnenia, ako je tá holandská, by takých daňovníkov, ako je pán X, mohla obmedzovať v ich slobode usadiť sa.
14. Pán X môže v zásade využiť slobodu usadiť sa. Ako konateľ spoločnosti, ktorej je jediným spoločníkom, vykonáva pán X samostatnú zárobkovú činnosť v zmysle článku 43 ods. 2 ES.(2) Uplatneniu slobody usadiť sa nebráni ani to, že pán X, ktorý v Holandsku vykonáva svoju zárobkovú činnosť, je holandský štátny príslušník. Podľa znenia článku 43 ods. 1 prvej vety ES je síce chránená len sloboda „štátnych príslušníkov jedného členského štátu usadiť sa na území iného členského štátu“, čo neplatí pre usadenie sa holandského štátneho príslušníka, pána X, v Holandsku. Súdny dvor však svojou judikatúrou rozšíril rozsah ochrany slobody usadiť sa. Podľa nej každý štátny príslušník Únie, ktorý bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť vykonáva zárobkovú činnosť v inom členskom štáte ako štáte svojho bydliska, spadá do pôsobnosti článku 43 ES.(3) V prípade pána X išlo o túto situáciu, pretože jeho bydlisko sa v relevantnom období nachádzalo v Belgicku a v Holandsku riadil obchody svojej spoločnosti.
15. K obmedzeniu slobody usadiť sa môže dôjsť prostredníctvom akejkoľvek vnútroštátnej úpravy, ktorá znevýhodní nerezidentov v porovnaní s rezidentmi.(4) Podľa holandskej úpravy nemá nerezident v porovnaní s rezidentom možnosť uplatniť v súvislosti s budovou, ktorá je chránená ako pamiatka a ktorú obýva, osobnú odpočet výdavkov. Okolnosť – ako zdôrazňuje Holandské kráľovstvo – že holandské zvýhodnenie platí aj pre nehnuteľnosti, ktoré sa nevyužívajú na účely vlastného bývania, a z tohto hľadiska sa s rezidentmi a nerezidentmi zaobchádza rovnako, na tomto zistení nič nemení.
16. Toto nevýhodné zaobchádzanie s nerezidentmi obmedzuje osobu, ako je pán X – inak než sa domnieva Spolková republika Nemecko – aj vo výkone jeho zárobkovej činnosti chránenej slobodou usadiť sa. Úprava daňového zvýhodnenia totiž v konečnom dôsledku vedie k rozdielnemu daňovému zaťaženiu príjmov zo zárobkovej činnosti, a to v závislosti od toho, či pán X obýva nehnuteľnosť, ktorá je chránená ako pamiatka, v Holandsku, alebo v inom členskom štáte.
17. Toto extenzívne chápanie pojmu obmedzenie považujem za nevyhnutné vzhľadom na to, že Súdny dvor už v rámci inej veci konštatoval, že daňové zvýhodnenie iba tuzemských bytov využívaných na bývanie pre vlastnú potrebu obmedzuje osoby, ktoré chcú v inom členskom štáte nadobudnúť byt na bývanie pre vlastnú potrebu, pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov alebo slobodu usadiť sa.(5)
18. Na základe uvedeného treba v prejednávanom prípade konštatovať obmedzenie slobody usadiť sa.
19. Také obmedzenie je podľa judikatúry prípustné iba vtedy, ak sa týka situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné (o tom hneď nižšie v časti 2), alebo ak je odôvodnené naliehavými dôvodmi verejného záujmu(6) (o tom v časti 3).
2. Objektívna porovnateľnosť situácií
20. Súdny dvor v rozsudku Nordea Bank Danmark neakceptoval môj návrh, aby upustil od objektívneho porovnania situácií. Naopak, ako sa zdá, tomuto hľadisku posudzovania pripísal v oblasti daňového práva opäť väčší význam.(7)
21. V prejednávanom prípade vzniká otázka, či je situácia daňovníka, ktorý vlastní budovu využívanú na súkromné účely, ktorá je chránená ako pamiatka a nachádza sa v Holandsku, ktorého príjmy z tejto budovy sa tam zdaňujú, objektívne porovnateľná so situáciou daňovníka, ktorého budova využívaná na súkromné účely a chránená ako pamiatka sa nachádza v inom členskom štáte, pričom sa však jeho príjmy z tejto budovy tiež zdaňujú v Holandsku.
22. Dva rozdiely porovnávaných situácií vyvolávajú pochybnosti o ich objektívnej porovnateľnosti. Po prvé, v prvom prípade ide o rezidenta, v druhom o nerezidenta. Po druhé, budova v prvom prípade je chránená ako pamiatka podľa holandského a v druhom prípade podľa belgického práva.
a) O rozdieloch v štatúte usadenia daňovníkov
23. Vzhľadom na rozdiely v štatúte usadenia porovnávaných daňovníkov treba poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade dane z príjmov fyzické osoby – rezidenti a nerezidenti – v zásade nenachádzajú v objektívne porovnateľnej situácii. Existujú totiž medzi nimi objektívne rozdiely, a to tak z hľadiska zdroja príjmov, ako aj z hľadiska osobnej schopnosti platiť dane alebo osobných a rodinných pomerov.(8) Podľa toho teda nie je spravidla diskriminačné, ak členský štát upiera nerezidentom určité daňové výhody, ktoré poskytuje rezidentom.(9)
24. Táto zásada judikatúry však platí len obmedzene, takže by sa o jej účinnosti ako zásady dalo pochybovať. Súdny dvor totiž zároveň zastáva názor, že existenciu diskriminácie treba v každom prípade predpokladať vtedy, ak sa rezidenti a nerezidenti bez ohľadu na svoje bydlisko, pokiaľ ide o obsah a predmet príslušných vnútroštátnych ustanovení, nachádzajú v porovnateľnej situácii.(10) Len také posúdenie príslušného konkrétneho prípadu je aj v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej sa pri posudzovaní objektívnej porovnateľnosti situácií musí zohľadňovať cieľ, ktorý sledujú dotknuté predpisy.(11) Súdny dvor preto aj predovšetkým v prípade daňového zvýhodnenia okrem toho opakovane dodatočne požadoval, že medzi skupinou rezidentov a nerezidentov musí existovať rozdiel v ich objektívnom postavení, aby bolo možné vyvrátiť objektívnu porovnateľnosť ich situácie.(12)
25. Z toho vyplýva, že v konkrétnom prípade treba na základe konkrétnej analyzovanej vnútroštátnej úpravy vždy posúdiť, či je postavenie rezidentov a nerezidentov porovnateľné. Podľa judikatúry nemožno sformulovať zásadu, podľa ktorej to tak spravidla nie je.
b) O odlišnej právnej úprave ochrany pamiatok
26. Objektívna porovnateľnosť situácií by v prejednávanom prípade mohla preto stroskotať iba na druhom rozdiele, a to na okolnosti, že v tuzemskom prípade je byt chránený ako pamiatka podľa holandského, kým v prípade pána X podľa belgického práva.
27. Cieľom prejednávanej úpravy daňového odpočtu určitých výdavkov, ktoré okrem iného slúžia na údržbu budovy chránenej ako pamiatka, je podľa informácií vnútroštátneho súdu zachovanie kultúrneho dedičstva v Holandsku.
28. Za týchto okolností sa belgická pamiatka objektívne nedá porovnať s holandskou pamiatkou. Cieľom úpravy je totiž len podpora kultúrneho dedičstva, ktoré sa nachádza v Holandsku.
29. Tento pohľad však nepovažujem za primeraný.
30. Francúzska republika síce oprávnene upozornila, že Súdny dvor predovšetkým v rozsudku Persche považoval objektívnu porovnateľnosť situácie tuzemského a zahraničného zariadenia, pokiaľ ide o daňové zvýhodnenie, za potvrdenú len v tom prípade, pokiaľ majú obe za cieľ podporu rovnakých verejných záujmov.(13) Podľa toho je rozdielne zaobchádzanie prípustné vtedy, keď zahraničné zariadenia sledujú iné ciele ako vnútroštátna daňová právna úprava.(14)
31. Cieľ vnútroštátnej úpravy daňového zvýhodnenia však na účely posúdenia objektívnej porovnateľnosti nemožno definovať výlučne vnútroštátne. Inak by totiž mohol ktorýkoľvek členský štát automaticky vylúčiť cezhraničné situácie prostredníctvom cieľa úpravy daňového zvýhodnenia, ktorý je definovaný výlučne vnútroštátne. Výlučne vnútroštátna súvislosť úpravy predstavuje skôr dôvod predpokladať, že ide o obmedzenie základnej slobody. Táto vnútroštátna súvislosť nemôže v druhej fáze skúmania, či ide o objektívne porovnateľné situácie, opätovne viesť k záveru, že ide o prípustné obmedzenie. Objektívnu porovnateľnosť situácií treba preto skúmať s ohľadom na cieľ vnútroštátnej úpravy. Tento cieľ však musí byť definovaný práve bez ohľadu na výlučne vnútroštátny kontext úpravy zvýhodnenia.
32. V prejednávanom prípade to znamená, že situácia nerezidenta, pána X, je so situáciou rezidenta objektívne porovnateľná vtedy, keď si jeho budova tiež zaslúži ochranu ako kultúrne dedičstvo. Keďže zámok pána X je chránený ako pamiatka podľa belgickej právnej úpravy, možno z toho vychádzať.
33. Uvedenej objektívnej porovnateľnosti situácií – inak než sa domnieva Francúzska republika – nebráni to, že belgická nehnuteľnosť nepodlieha holandským predpisom o ochrane pamiatok, predovšetkým nie povinnostiam a obmedzeniam, ktoré sú s ňou spravidla spojené. Na jednej strane by totiž belgické právo mohlo obsahovať porovnateľnú viazanosť vlastníka belgickej nehnuteľnosti. Objektívnu porovnateľnosť situácií nemožno na druhej strane poprieť aj preto, že daňovník, ako je pán X, sa môže prípadne dobrovoľne podriadiť holandským predpisom o ochrane pamiatok.
c) Záver o objektívnej porovnateľnosti situácií
34. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanom prípade je situácia daňovníka, ktorého budova využívaná na účely vlastného bývania a chránená ako pamiatka sa nachádza v Holandsku, kde sa zdaňujú jeho príjmy z tejto budovy, objektívne porovnateľná so situáciou daňovníka, ktorého budova využívaná na účely vlastného bývania a chránená ako pamiatka sa nachádza v inom členskom štáte, ktorý ale svoje príjmy z budovy zdaňuje takisto v Holandsku.
3. Naliehavý dôvod všeobecného záujmu
35. Zostáva preskúmať, či úpravu daňového zvýhodnenia pamiatok, ako je tá holandská, podľa ktorej sa zohľadňujú výlučne pamiatky nachádzajúce sa v tuzemsku, možno odôvodniť naliehavým dôvodom všeobecného záujmu.
36. Najprv treba objasniť, že v rámci odôvodnenia nemôže ísť o otázku, či môže Holandské kráľovstvo podporovať národné pamiatky. Tento cieľ by sa totiž v zásade zaručil aj v prípade, keby holandské pravidlá o daňovom zvýhodnení platili aj pre zahraničné pamiatky. Holandské kráľovstvo by proti tomu nemohlo namietať, že rozšírenie daňového zvýhodnenia na zahraničné pamiatky by viedlo k zníženiu daňových príjmov. Podľa ustálenej judikatúry totiž potreba zamedziť zníženiu daňových príjmov nepatrí medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie slobody zavedenej Zmluvou.(15)
37. V prejednávanom prípade teda vzniká len otázka, či možno nájsť odôvodnenie pre to, že členský štát obmedzí svoje daňové zvýhodnenie na národné pamiatky.
38. Za týchto okolností má rozsudok Komisia/Taliansko, ktorý uviedli viacerí účastníci konania, pre prejednávaný prípad len obmedzený význam. Podľa neho môže zachovanie (národného) historického a kultúrneho dedičstva predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by odôvodňoval obmedzenie slobodného poskytovania služieb.(16) Predmetom rozhodnutia však bolo obmedzenie činnosti zahraničných hospodárskych subjektov v dotknutom členskom štáte – v danom prípade turistických sprievodcov – z dôvodu zachovania národného kultúrneho dedičstva. Nepredložila sa však otázka, či úpravu zvýhodnenia na úrovni členského štátu možno obmedziť na národné kultúrne dedičstvo.
39. Pre túto otázku je relevantné skôr to, že podľa judikatúry voľba záujmov spoločnosti, ktoré chce členský štát podporovať, a to tým, že poskytne daňové zvýhodnenia, patrí do jeho právomoci.(17) To znamená, že definovanie cieľa, ktorý chcú členské štáty úpravou daňového zvýhodnenia podporiť, predstavuje záležitosť členských štátov.
40. Súdny dvor však v rozličných rozhodnutiach nepripustil obmedzenie daňového zvýhodnenia na tuzemské situácie, pretože cieľ, ktorý zvýhodnenie sledovalo, možno dosiahnuť aj so zahraničnou pomocou. V rozsudku Petersen tak nemohol určil, prečo možno nemeckú rozvojovú politiku podporovať iba pomocou podnikov usadených na nemeckom území.(18) V rozsudku k nemeckej podpore na výstavbu nehnuteľnosti na bývanie pre vlastnú potrebu považoval cieľ, ktorým je uspokojiť dopyt po nehnuteľnostiach určených na bývanie, za dosiahnutý aj v prípade nadobudnutia zahraničných bytov určených na vlastné bývanie.(19) Súdny dvor okrem toho vo viacerých rozsudkoch k odpočtu darov konštatoval, že členský štát nemôže vyhradiť prospech z daňového zvýhodnenia v prípade zariadení, ktoré sledujú určité ciele všeobecného záujmu, iba pre zaradenia usadené na jeho území.(20)
41. Všetky tieto rozhodnutia sa ale v konečnom dôsledku týkali otázky, ako možno cieľ, ktorý definoval členský štát, podporovať aj s pomocou hospodárskych subjektov, ktoré sú usadené v inom členskom štáte. V prejednávanom prípade však pán X, ktorý je usadený v zahraničí, nepodporuje cieľ, ktorý sleduje holandská úprava daňového zvýhodnenia. Výdavky na údržbu, ktoré pán X uplatňuje v rámci holandského zdanenia, neslúžia totiž na údržbu pamiatok v Holandsku.
42. Keď ale Holandské kráľovstvo môže v súlade s judikatúrou stanoviť cieľ podpory, potom rozhodnutie o podpore výlučne tých pamiatok, ktoré sa nachádzajú v Holandsku, vedie v prejednávanom prípade v zásade k odôvodneniu obmedzenia slobody usadiť sa.
43. Rovnako podľa práva Únie nemôže definovanie cieľa podpory závisieť výlučne od členských štátov. Uvedené platí, nielen pokiaľ ide o zákaz poskytovania pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES (teraz článok 107 ods. 1 ZFEÚ). Ani na účely odôvodnenia obmedzenia základných slobôd nemôže byť cieľ daňovej podpory, prinajmenšom ako taký, zjavne protekcionistický, napríklad vtedy, keď je cieľom daňovej úpravy len podpora hospodárskej činnosti tuzemských spoločností alebo tuzemského tovaru.(21)
44. V prejednávanom prípade však cieľ, ktorý členský štát sleduje svojou úpravou daňového zvýhodnenia, z jeho strany nachádza oporu v Zmluvách, a preto môže slúžiť na odôvodnenie obmedzenia základnej slobody. Článok 30 ES (teraz článok 36 ZFEÚ) tak obsahuje zákaz množstevných obmedzení medzi členskými štátmi ako legitímneho dôvodu „na ochranu národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu“. Okrem toho je Spoločenstvo podľa článku 151 ods. 1 ES (teraz článok 167 ods. 1 ZFEÚ) povinné prispievať „k rozkvetu kultúr členských štátov, pričom rešpektuje ich národnú a regionálnu rozmanitosť“. Z týchto ustanovení možno odvodiť, že na základe Zmlúv treba zachovanie kultúrneho dedičstva rozhodne zaradiť do výlučne vnútroštátneho kontextu a podpora národnej kultúry preto v práve Únie predstavuje prípustný cieľ.(22)
45. Okrem toho podľa judikatúry aj vôľa zabezpečiť existenciu určitej väzby medzi spoločnosťou dotknutého členského štátu a oprávneným na dávku predstavujú objektívne hľadiská všeobecného záujmu.(23) V prejednávanom prípade existuje táto väzba medzi spoločnosťou Holandského kráľovstva a holandským kultúrnym dedičstvom, ktorého zachovanie predstavuje cieľ úpravy daňového zvýhodnenia. Keďže cieľom tejto úpravy nie je podpora jednotlivca ako taká, nie je relevantné, aké väzby má pán X k holandskej spoločnosti.
46. Obmedzenie slobody usadiť sa holandskou úpravou daňového zvýhodnenia je teda odôvodnené prípustným cieľom podpory, zachovania národného kultúrneho dedičstva. Vzhľadom na cieľ zvýhodnenia neprekračuje vylúčenie podpory národného kultúrneho dedičstva iných členských štátov ani rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie holandského cieľa podpory.
4. Záver
47. Sloboda usadiť sa nebráni obmedzeniu vnútroštátneho daňového zvýhodnenia budov, ktoré sú chránené ako pamiatky a ktoré slúžia na účely vlastného bývania, na budovy v tuzemsku, pokiaľ je cieľom podpory zachovanie národného kultúrneho dedičstva.
B – Voľný pohyb kapitálu
48. Bez ohľadu na otázku, či holandská úprava daňového zvýhodnenia predstavuje v prejednávanej situácii aj obmedzenie voľného pohybu kapitálu podľa článku 56 ods. 1 ES, by také obmedzenie bolo v každom prípade odôvodnené prípustným cieľom podpory, a to zachovaním holandského kultúrneho dedičstva. Úvahy, ktoré som uviedla, by potom platili analogicky.
C – Záver
49. Uvedené základné slobody teda nebránia takej vnútroštátnej úprave, akou právna úprava v prejednávanej veci, podľa ktorej je daňové zvýhodnenie budov chránených ako pamiatky a využívaných na účely vlastného bývania obmedzené na budovy nachádzajúce sa v tuzemsku.
VI – Návrh
50. Navrhujem preto odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Hoge Raad der Nederlanden, takto:
Sloboda usadiť sa podľa článku 43 ES, ako ani voľný pohyb kapitálu podľa článku 56 ods. 1 ES, nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej belgický rezident, ktorý na základe svojej žiadosti podlieha daňovej povinnosti v Holandsku ako rezident a vynaložil výdavky na zámok, ktorý využíva na účely vlastného bývania, a ktorý sa nachádza v Belgicku, kde bol vyhlásený za zákonom chránenú pamiatku a symbol obce, nemôže tieto výdavky odpočítať pri zdanení príjmov v Holandsku, keďže v Holandsku zámok nie je zaregistrovaný ako chránená pamiatka.