UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 20. marca 2014 (*)
„Žaloba o náhradu škody – Členovia Európskeho parlamentu – Preskúmanie osvedčení o zvolení za poslanca – Rozhodnutie Parlamentu vyhlasujúce mandát európskeho poslanca za neplatný – Zrušenie rozhodnutia Parlamentu rozsudkom Súdneho dvora – Žaloba, ktorá je čiastočne zjavne neprípustná a čiastočne zjavne bez právneho základu“
Vo veci T‑43/13,
Beniamino Donnici, bydliskom v Castrolibero (Taliansko), v zastúpení: V. Vallefuoco a J.‑M. Van Gyseghem, advokáti,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: N. Lorenz a S. Seyr, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorej predmetom je žaloba o náhradu škody, ktorá žalobcovi údajne vznikla v dôsledku prijatia rozhodnutia Parlamentu z 24. mája 2007 o preskúmaní osvedčenia o jeho zvolení, ktoré bolo zrušené rozsudkom Súdneho dvora z 30. apríla 2009, Taliansko a Donnici/Parlament (C‑393/07 a C‑9/08, Zb. s. I‑3679),
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a A. Collins,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca, Beniamino Donnici, kandidoval vo voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali 12. a 13. júna 2004, na spoločnej kandidátskej listine Società Civile – Di Pietro Occhetto. Kandidátska listina získala dve kreslá, jedno vo volebnom obvode Južné Taliansko a druhé vo volebnom obvode Severozápadné Taliansko. Antonio Di Pietro sa ako víťaz v oboch obvodoch rozhodol pre volebný obvod Južné Taliansko.
2 Achille Occhetto sa vzhľadom na počet hlasov získaných v oboch volebných obvodoch umiestnil na kandidátskych listinách ako druhý v poradí, pričom predstihol žalobcu vo volebnom obvode Južné Taliansko a Giulietta Chiesu v obvode Severozápadné Taliansko. Keďže sa A. Di Pietro rozhodol pre mandát za volebný obvod Južné Taliansko, A. Occhetto mal byť vyhlásený za zvoleného za volebný obvod Severozápadné Taliansko. Písomným vyhlásením zo 6. júla 2004, doručeným 7. júla 2004 na Ufficio elettorale nazionale per il Parlamento europeo presso la Corte di cassazione (Štátny volebný úrad pre Európsky parlament pri talianskom Kasačnom súde, ďalej len „taliansky volebný úrad“), sa však A. Occhetto, ktorý v tom čase pôsobil ako senátor v senáte Talianskej republiky, vzdal mandátu poslanca Európskeho parlamentu za jeden i druhý volebný obvod.
3 V nadväznosti na toto vzdanie sa mandátu taliansky volebný úrad 18. júla 2004 vyhlásil za zvolených G. Chiesu za volebný obvod Severozápadné Taliansko a A. Di Pietra za volebný obvod Južné Taliansko a 12. novembra 2004 oznámil meno žalobcu ako prvého na zozname náhradníkov za A. Di Pietra vo volebnom obvode Južné Taliansko, zatiaľ čo A. Occhetto, ktorý odstúpil, nebol na tomto zozname.
4 V parlamentných voľbách, ktoré sa konali v Taliansku 9. a 10. apríla 2006, bol A. Di Pietro zvolený za poslanca parlamentu Talianskej republiky a s účinnosťou od 28. apríla 2006 sa rozhodol pre vnútroštátny parlamentný mandát. Keďže táto funkcia je podľa článku 7 ods. 2 aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu, pripojeného k rozhodnutiu 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 (Ú. v. ES L 278, s. 1), zmeneného, doplneného a prečíslovaného rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 283, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 137) nezlučiteľná s funkciou člena Európskeho parlamentu, Parlament skonštatoval uvoľnenie mandátu.
5 Vyhlásením z 27. apríla 2006 zaslaným talianskemu volebnému úradu A. Occhetto, ktorý kandidoval aj vo vnútroštátnych voľbách, ale nebol opätovne zvolený, vzal vzdanie sa mandátu zo 6. júla 2004 späť a žiadal obsadenie uvoľneného mandátu po tom, čo sa A. Di Pietro rozhodol pre mandát v parlamente Talianskej republiky.
6 V nadväznosti na toto vyhlásenie taliansky volebný úrad vyhlásil 8. mája 2006 zvolenie A. Occhetta za člena Európskeho parlamentu a v ten istý deň oznámil uvedenému Parlamentu jeho meno ako náhradníka za A. Di Pietra.
7 Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Krajský správny súd v Laziu, Taliansko) rozsudkom z 21. júla 2006 zamietol ako nedôvodnú žalobu o neplatnosť tohto vyhlásenia podanú žalobcom.
8 Žalobca rovnako spochybnil vyhlásenie A. Occhetta za poslanca Európskeho parlamentu namiesto A. Di Pietra aj pred samotným Európskym parlamentom. Touto námietkou sa zaoberal výbor pre právne veci Parlamentu na svojom zasadnutí 21. júna 2006. Po tom, čo výbor pre právne veci konštatoval, že táto námietka nie je podľa článku 12 aktu o voľbách talianskych zástupcov do Európskeho parlamentu, ktorý je pripojený k rozhodnutiu 76/787, v zmenenom a prečíslovanom znení, prípustná z dôvodu, že jej právnym základom je legge n. 18, Elezione dei membri del Parlamento europeo spettanti allʼItalia (zákon č. 18 o voľbách talianskych zástupcov do Európskeho parlamentu) z 21. januára 1979 (GURI č. 29 z 30. januára 1979, s. 947), jednomyseľne odporučil, aby potvrdil mandát A. Occhetta. Dňa 3. júla 2006 Európsky parlament mandát A. Occhetta overil.
9 Rozsudkom zo 6. decembra 2006 Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) vyhovela odvolaniu žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku Tribunale amministrativo regionale del Lazio a zrušila vyhlásenie A. Occhetta za člena Európskeho parlamentu talianskym volebným úradom z 8. mája 2006.
10 Rozsudok Consiglio di Stato nadobudol právnu silu rozhodnutej veci po rozsudku Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) z 26. marca 2007, ktorým bola žaloba A. Occhetta vyhlásená za neprípustnú z dôvodu formálnych nedostatkov.
11 Dňa 29. marca 2007 taliansky volebný úrad vzal vyššie uvedený rozsudok Consiglio di Stato na vedomie a vyhlásil žalobcu za zvoleného za člena Parlamentu za volebný obvod Južné Taliansko, čím zrušil mandát A. Occhetta. Toto vyhlásenie sa oznámilo Európskemu parlamentu, ktorý následne na svojom plenárnom zasadnutí 23. apríla 2007 prijal úradný záznam, na základe ktorého žalobca zaujal svoje miesto v Parlamente, ale len dočasne a s výhradou konečného rozhodnutia Parlamentu o preskúmaní osvedčenia o jeho zvolení.
12 Medzitým A. Occhetto listom z 5. apríla 2007 vzniesol námietku a požiadal Európsky parlament, aby mu potvrdil mandát a zároveň neoveril mandát žalobcu. Na základe tejto námietky Parlament predložil mandát žalobcu na preskúmanie svojmu výboru pre právne veci.
13 Rozhodnutím Európskeho parlamentu z 24. mája 2007 o preskúmaní osvedčení o zvolení žalobcu za poslanca (ďalej len „sporné rozhodnutie“) bol žalobcov mandát vyhlásený za neplatný a bol potvrdený mandát A. Occhetta.
14 Sporné rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené 29. mája 2007.
15 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. júna 2007 podal žalobu o neplatnosť proti spornému rozhodnutiu.
16 Žalobca okrem toho požiadal o odklad výkonu sporného rozhodnutia. Sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení vyhovel tomuto návrhu uznesením z 15. novembra 2007, Donnici/Parlament (T‑215/07 R, Zb. s. II‑4673), a odložil výkon sporného rozhodnutia. Žalobca sa tak opäť mohol zúčastňovať zasadnutí Európskeho parlamentu.
17 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 9. augusta 2007, zapísaným pod spisovou značkou C‑393/07, podala Talianska republika žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.
18 Uznesením z 13. decembra 2007, Donnici/Parlament (T‑215/07, Zb. s. II‑5239), Súd prvého stupňa postúpil vec Súdnemu dvoru, aby rozhodol o žalobe o neplatnosť. Táto vec bola zapísaná do registra Súdneho dvora pod spisovou značkou C‑9/08.
19 Rozsudkom z 30. apríla 2009, Taliansko a Donnici/Parlament (C‑393/07 a C‑9/08, Zb. s. I‑3679), Súdny dvor sporné rozhodnutie zrušil.
20 Listom zo 6. júla 2010 sa žalobca obrátil na Európsky parlament s návrhom na náhradu škôd, ktoré mu vznikli v dôsledku prijatia sporného rozhodnutia.
21 Generálny tajomník Európskeho parlamentu odpovedal listom z 1. októbra 2010 a žalobcov návrh na náhradu škody zamietol.
22 Listom z 22. júna 2011 žalobca odpovedal na list generálneho tajomníka Európskeho parlamentu z 1. októbra 2010 tak, že svoj návrh zopakoval a formálne vyzval Parlament na náhradu škody. Zo strany Parlamentu nedostal žiadnu odpoveď.
Konanie a návrhy účastníkov konania
23 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2013 podal túto žalobu.
24 Osobitným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. apríla 2013 podal Európsky parlament námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobca predložil svoje pripomienky k tejto námietke 10. júna 2013.
25 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zaviazal Európsky parlament na zaplatenie sumy 1 720 470 eur alebo nižšej sumy stanovenej Všeobecným súdom,
– zaviazal Európsky parlament na náhradu trov konania.
26 Vo svojej námietke neprípustnosti Európsky parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
27 Žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby sa námietka neprípustnosti zamietla a aby sa vyhovelo návrhom uvedeným v žalobe.
Právny stav
Tvrdenia účastníkov konania
28 Európsky parlament tvrdí, že žaloba bola podaná po uplynutí lehoty piatich rokov stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
29 Žalobca v podstate spochybňuje, že žalobu o náhradu škody podal po uplynutí päťročnej premlčacej lehoty, a žiada, aby Všeobecný súd vydal rozsudok pre zmeškanie a vyhovel jeho návrhom, keďže podľa jeho názoru Európsky parlament podal svoju námietku neprípustnosti po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá je žalovanému stanovená na podanie vyjadrenia k žalobe, teda lehoty, ktorú treba uplatniť aj na podanie námietky neprípustnosti.
30 Žalobca sa domáha, aby sa mu poskytla náhrada škody zo štyroch dôvodov: po prvé za nevyplatenie funkčných príspevkov, ktoré mal poberať od 29. marca do 15. novembra 2007, ako aj rôznych príspevkov a paušálnych náhrad výdavkov, ktoré súvisia s výkonom funkcie poslanca, za rovnaké obdobie; po druhé za stratu príležitosti byť znovu zvolený v novom volebnom období; po tretie z dôvodu skutočnosti, že bol sporným rozhodnutím zbavený svojho politického práva ako poslanec Európskeho parlamentu po dobu takmer pätiny trvania jeho mandátu, a po štvrté za škodlivé následky skutočnosti, že nemohol vykonávať svoj mandát, na dôchodkové nároky, ktoré mohol ako poslanec uvedeného Parlamentu nadobudnúť.
Posúdenie Všeobecným súdom
31 Na základe článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa vec prejednáva ďalej ústne, pokiaľ Všeobecný súd nerozhodne inak.
32 Podľa článku 111 rokovacieho poriadku, ak je Všeobecný súd zjavne nepríslušný rozhodnúť o návrhu alebo ak je tento návrh zjavne neprípustný, alebo mu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, môže Všeobecný súd rozhodnúť bez ďalšieho konania odôvodneným uznesením.
33 V tomto prípade sa Všeobecný súd domnieva, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu a nie je potrebné zahájiť ústnu časť konania.
O oneskorenom podaní námietky neprípustnosti
34 Žalobca v podstate tvrdí, že treba vydať rozsudok pre zmeškanie a vyhovieť jeho návrhom, pretože podľa jeho názoru podal Európsky parlament námietku neprípustnosti po uplynutí dvojmesačnej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 rokovacieho poriadku na podanie vyjadrenia k žalobe, ktorá sa uplatní aj na podanie námietky neprípustnosti.
35 V prejednávanej veci bola žaloba doručená do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2013, Európskemu parlamentu bola poslaná 18. februára 2013 a bola mu doručená 19. februára 2013 (pozri prílohu B1 k námietke neprípustnosti).
36 Európsky parlament podal námietku neprípustnosti 25. apríla 2013.
37 Lehota na podanie vyjadrenia k žalobe je skutočne dva mesiace.
38 Táto lehota je lehotou priznanou žalovanej inštitúcii, aby na žalobu odpovedala tak, že sa buď rozhodne pre meritórnu odpoveď podaním vyjadrenia k žalobe, alebo pre uplatnenie neprípustnosti žaloby podaním námietky na tieto účely v súlade s článkom 114 ods. 1 rokovacieho poriadku.
39 Preto treba dospieť k záveru, že lehota na podanie námietky neprípustnosti je tiež dvojmesačná.
40 Podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku sa však „k procesným lehotám pripočíta 10‑ dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť“.
41 Okrem toho sa rozhodlo, že lehota stanovená v článku 46 ods. 1 rokovacieho poriadku na podanie vyjadrenia k žalobe začína plynúť až odo dňa doručenia žaloby žalovaným (uznesenie Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 1992, Lenz/Komisia, T‑47/92, Zb. s. II‑2523, bod 34).
42 Treba dospieť k záveru, že táto judikatúra sa uplatní aj na lehotu na podanie námietky neprípustnosti.
43 V prejednávanej veci tak lehota uplynula 29. apríla 2013.
44 Vzhľadom na to, že Európsky parlament podal námietku neprípustnosti 25. apríla 2013, nebola tak táto námietka podaná po uplynutí lehoty.
45 Návrh žalobcu, ktorým Všeobecný súd žiadal o vydanie rozsudku pre zmeškanie, tak treba zamietnuť.
O premlčaní
46 Podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie premlčia po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala.
47 Takto stanovená premlčacia lehota bola vymedzená predovšetkým vzhľadom na čas nevyhnutný na to, aby osoba, ktorej bola údajne spôsobená škoda, mohla získať relevantné informácie na účely prípadnej žaloby a overiť skutočnosti, ktoré by bolo možné na podporu tejto žaloby uplatniť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, bod 33 a tam citovanú judikatúru).
48 Podľa ustálenej judikatúry táto lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 34 a tam citovanú judikatúru).
49 Článok 46 Štatútu Súdneho dvora treba istotne vykladať v tom zmysle, že uplynutie premlčacej lehoty nemožno platne namietať proti poškodenej osobe, ak sa uvedená osoba oneskorene dozvedela o udalosti, ktorá túto škodu spôsobila, a teda nemala primeranú lehotu na podanie žaloby alebo návrhu pred uplynutím premlčacej lehoty (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 35 a tam citovanú judikatúru).
50 Podmienky, ktorým je však povinnosť náhrady škody uvedená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ podriadená, čiže pravidlá premlčania, ktoré upravujú žaloby o náhradu uvedených škôd, nemôžu byť založené na iných ako striktne objektívnych kritériách (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 36 a tam citovanú judikatúru).
51 Presná a podrobná znalosť skutkového stavu veci nepatrí medzi skutočnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby začala plynúť premlčacia lehota. Subjektívne posúdenie existencie škody osobou, ktorej bola spôsobená táto škoda, teda nemôže byť zohľadnené pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 37 a tam citovanú judikatúru).
52 V sporoch, ktoré vznikli z individuálnych aktov, premlčacia lehota začína plynúť v okamihu, keď rozhodnutie nadobudne voči osobám, ktorých sa dotýka, svoje účinky (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 38 a tam citovanú judikatúru).
53 V prejednávanej veci sa žalobcov návrh na náhradu škody zakladá na spornom rozhodnutí, ktorým Európsky parlament vyhlásil za neplatný žalobcov mandát a potvrdil mandát A. Occhetta.
54 Rozhodnutie Európskeho parlamentu tak predstavuje akt spôsobujúci ujmu, ktorá môže viesť k mimozmluvnej zodpovednosti Únie, čo napokon sám žalobca tvrdí v bode 40 žaloby.
55 Účinky sporného rozhodnutia spôsobujúce ujmu začínajú voči žalobcovi pôsobiť od momentu, keď mu Európsky parlament doručil sporné rozhodnutie.
56 V tomto kontexte nie je relevantná skutočnosť, že sporné rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Taliansko a Donnici/Parlament, už citovaným v bode 19 vyššie. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je rozhodujúce, že protiprávne konanie Únie bolo konštatované súdnym rozhodnutím (pozri rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 42 a tam citovanú judikatúru). Tvrdenie, ktoré žalobca zakladá na rozsudkoch Súdneho dvora z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia (256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, Zb. s. 85), a De Franceschi/Rada a Komisia (51/81, Zb. s. 117), a Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2007, Pelle a Konrad/Rada a Komisia (T‑8/95 a T‑9/95, Zb. s. II‑4117), podľa ktorých premlčanie začína plynúť od momentu, keď Súdny dvor vyhlási akt za protiprávny, vychádza z nesprávneho pochopenia týchto rozsudkov, a musí byť teda odmietnuté.
57 Je síce pravda, že podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora sa lehota môže prerušiť podaním predbežného návrhu, ktorý bol adresovaný príslušnej inštitúcii. V tomto prípade sa však prerušenie plynutia premlčacej lehoty dosiahne len vtedy, pokiaľ po návrhu nasleduje žaloba v lehote určenej odkazom na článok 263 ZFEÚ alebo na článok 265 ZFEÚ.
58 V prejednávanom prípade po listoch datovaných 6. júla 2010 a 22. júna 2011, zaslaných žalobcom Európskemu parlamentu, nenasledovala žaloba v lehote určenej odkazom na článok 263 ZFEÚ alebo na článok 265 ZFEÚ. Uvedené listy teda nemajú vplyv na päťročnú premlčaciu lehotu stanovenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora.
59 Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa ujma považuje za postupne vznikajúcu z dôvodu, že jej výška rástla úmerne k počtu uplynutých dní (rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia, C‑460/09 P, bod 80).
60 V prípade postupne vznikajúcej ujmy sa pritom premlčanie uvádzané v článku 46 Štatútu Súdneho dvora uplatní v závislosti od dátumu úkonu prerušujúceho plynutie premlčacej lehoty na obdobie viac ako päť rokov od tohto dátumu bez ovplyvnenia prípadných práv vzniknutých v priebehu neskorších období (uznesenia Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2005, Arizona Chemical a i./Komisia, T‑369/03, Zb. s. II‑5839, bod 116, a z 10. apríla 2008, 2K‑Teint a i./Komisia a EIB, T‑336/06, neuverejnený v Zbierke, bod 106).
61 Treba preto preskúmať jednotlivé nároky na náhradu škody, ktoré uplatňuje žalobca.
62 Po prvé sa žalobca domáha, aby mu bola zaplatená suma 90 000 eur (12 000 eur x 7,5 mesiaca) z dôvodu nepoberania funkčných príspevkov v období od 29. marca do 15. novembra 2007.
63 Žalobca sa tiež domáha, aby mu bola za rovnaké obdobie od 29. marca do 15. novembra 2007 priznaná náhrada škody z nasledujúcich dôvodov, konkrétne z dôvodu straty príležitosti podľa koeficientu, ktorý odhaduje na 90 %: 45 000 eur za paušálnu náhradu leteckých výdavkov (1 500 eur x 4 týždne x 7,5 mesiaca), 2 000 eur za paušálnu náhradu za kongresy a diskusie za okrúhlym stolom (3 800 eur ročne), 43 500 eur za pobytové náhrady (290 eur x 5 pracovných dní x 4 týždne x 7,5 mesiaca), 112 500 eur za náhradu za chýbajúcich parlamentných asistentov (15 000 eur x 7,5 mesiaca) a 30 000 eur za paušálnu náhradu všeobecných nákladov, teda celkovo 234 300 eur, ktoré vynásobené 90 % predstavujú konečnú čiastku 210 870 eur.
64 Namietaná škoda vznikla podľa samotného žalobcu s konečnou platnosťou 15. novembra 2007.
65 Premlčacia lehota preto uplynula 15. novembra 2012, pričom táto lehota nebola prerušená žiadnym úkonom, a žaloba bola v skutočnosti podaná až 29. januára 2013.
66 Prvý nárok na náhradu škody je teda premlčaný.
67 V tejto súvislosti nemá opodstatnenie tvrdenie žalobcu, že škoda bola k 15. novembru 2007 iba predvídateľná, a nie istá, a že sa stala istou až po vydaní rozsudku Taliansko a Donnici/Parlament, ktorý zrušil sporné rozhodnutie.
68 Škoda, ktorá sa skladá zo straty funkčných príspevkov a náhrad a paušálnych náhrad výdajov súvisiacich s výkonom uvedenej funkcie od 29. marca do 15. novembra 2007, bola úplne konkretizovaná, a teda k 15. novembru 2007 istá.
69 Okrem toho zistenie protiprávnosti sporného rozhodnutia nemá v každom prípade vplyv na začatie plynutia premlčacej lehoty (pozri bod 56 vyššie).
70 Napokon treba len pre úplnosť uviesť, že žalobca vykonával funkciu poslanca – alebo aspoň mal možnosť túto funkciu vykonávať – od 23. apríla (dátum, ku ktorému vzal Európsky parlament na plenárnom zasadnutí na vedomie ustanovenie žalobcu za poslanca) do 24. mája 2007 (dátum, ku ktorému Parlament vyhlásil žalobcov mandát za neplatný).
71 Po druhé sa žalobca domáha, aby mu bola priznaná suma 200 000 eur, pretože bol sporným rozhodnutím zbavený svojho politického práva ako poslanec Európskeho parlamentu po dobu takmer pätiny trvania jeho mandátu.
72 Opäť treba konštatovať, že prípadná škoda, ktorá vznikla žalobcovi, bola v každom prípade podľa jeho vlastných písomných pripomienok úplne konkretizovaná 15. novembra 2007.
73 Druhý nárok na náhradu škody je teda tiež premlčaný.
74 Žalobca napokon po tretie tvrdí, že z dôvodu, že nemohol po dobu sedem a pol mesiaca vykonávať svoju funkciu, nemohol nadobudnúť dôchodkové nároky za celé funkčné obdobie.
75 Z toho dôvodu sa domáha, aby mu bola zaplatená suma 831 600 eur zodpovedajúca celkovej výške dôchodku, ktorý by poberal, ak by nadobudol práva za päť rokov funkčného obdobia, vyčíslené ex aequo et bono na základe pätnástich rokov.
76 Treba konštatovať, že prípadná škoda, ktorá vznikla žalobcovi – konkrétne nenadobudnutie dôchodkových nárokov od marca do novembra 2007 – bola v každom prípade podľa vlastných písomných pripomienok žalobcu úplne konkretizovaná 15. novembra 2007.
77 Tretí a posledný nárok na náhradu škody je teda tiež premlčaný.
78 Navyše treba uviesť, že žalobca nemôže tvrdiť, keďže bol iba náhradníkom a nevykonával funkciu od 12. a 13. júna 2004 do 29. marca 2007, že mu bolo zabránené nadobudnúť dôchodkové nároky v období, keď nebol poslancom Európskeho parlamentu. Ďalej treba podotknúť, že z dôvodu výkonu funkcie od 15. novembra 2007 do 6. júna 2009, dňa ukončenia volebného obdobia, mohol žalobca v priebehu tohto obdobia nadobudnúť dôchodkové nároky.
79 Treba preto rozhodnúť, že žaloba o náhradu škody, ktorú žalobca podal proti Európskemu parlamentu, bola premlčaná v momente podania žaloby, pokiaľ ide o tri vyššie preskúmané dôvody škody.
O strate príležitosti byť znovu zvolený na ďalšie päťročné obdobie
80 Žalobca sa domáha, aby sa mu priznalo 388 000 eur z dôvodu straty príležitosti byť znovu zvolený na ďalšie päťročné obdobie, keďže sa mu v podstate zabránilo vykonávať funkciu poslanca po dobu sedem a pol mesiaca a potom bol zapojený do súdneho sporu, ktorý nasledoval a trval viac ako dva roky. Domnieva sa, že bol tak vylúčený z politického života po dobu takmer pätiny trvania jeho mandátu, čo mu zabránilo vytvoriť si vďaka úplnej politickej činnosti svoju sieť. Domnieva sa, že jeho škoda vyplýva zo straty náhrady za funkčné príspevky, na ktoré by mal nárok, ak by bol zvolený, a zároveň zo straty nových príležitostí so zvláštnou ekonomickou hodnotou, ktorú by tento mandát mohol priniesť jeho politickej kariére spolu s pridelením ďalších prestížnych funkcií v rámci inštitúcií.
81 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 288 druhého odseku ES vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie a nárok na náhradu spôsobenej škody sú podmienené súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to protiprávnosťou konania vytýkaného inštitúciám, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uvádzanou škodou (pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, Zb. s. I‑2259, bod 40 a tam citovanú judikatúru).
82 Keďže všetky tri podmienky zodpovednosti podľa článku 288 druhého odseku ES musia byť splnené kumulatívne, skutočnosť, že jedna z nich splnená nie je, stačí na zamietnutie žaloby o náhradu škody (rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 14).
83 Okrem toho neexistuje žiadna povinnosť preskúmať podmienky zodpovednosti inštitúcie v určitom poradí (pozri v tomto zmysle rozsudok Lucaccioni/Komisia, už citovaný v bode 82 vyššie, bod 13).
84 Zo zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, na ktoré odkazuje článok 288 druhý odsek ES, nemožno vyvodzovať existenciu povinnosti Únie napraviť akýkoľvek, dokonca aj vzdialený, škodlivý následok konania jej orgánov. Podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti totiž predpokladá existenciu dostatočne priamej súvislosti medzi konaním inštitúcií a škodou (pozri v tomto zmysle rozsudok Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, už citovaný v bode 81 vyššie, bod 53 a tam citovanú judikatúru).
85 V prejednávanej veci sa pritom žalobca obmedzuje na tvrdenie, že nebol znovu zvolený, pretože sa mu zabránilo vykonávať funkciu poslanca v období od 29. marca do 15. novembra 2007, a že táto ujma sa konkretizovala v deň, keď nebol znovu zvolený; medzi týmito dvoma udalosťami však žiadnym spôsobom nepreukazuje existenciu dostatočnej priamej príčinnej súvislosti.
86 Okrem toho treba uviesť, že žalobca nepreukazuje ani to, že bol kandidátom v európskych voľbách a že bol pri tejto príležitosti zaradený na kandidátsku listinu.
87 Preto treba dospieť k záveru, že jeho návrh je v tejto súvislosti zjavne bez právneho základu.
88 Žalobu tak treba zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
89 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov týkajúcich sa tohto konania v súlade s návrhmi Európskeho parlamentu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Beniamino Donnici je povinný nahradiť trovy týkajúce sa tohto konania.
V Luxemburgu 20. marca 2014
E. Coulon | | S. Frimodt Nielsen |