NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
EVGENI TANČEV
prednesené 12. januára 2017 (1)
Vec C‑617/15
Hummel Holding A/S
proti
Nike Inc.
Nike Retail B.V.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Ochranná známka Európskej únie – Medzinárodná právomoc – Rozšírená právomoc vzťahujúca sa na celé územie Spoločenstva – actor sequitur forum rei – Pojem ‚podnik‘ podľa článku 97 ods. 1 nariadenia (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva – Žaloba o porušení ochrannej známky podaná proti spoločnosti so sídlom mimo Európskej únie – Právomoc založená na sídle právne samostatnej a v členskom štáte usadenej dcérskej spoločnosti spoločnosti, ktorá má sídlo v treťom štáte“
1. Európske ochranné známky si vyžadujú účinnú ochranu v celej Európskej únii.(2)
2. Možno to najlepšie dosiahnuť tým, že súdom sa umožní poskytnúť ochranu s celoeurópskou pôsobnosťou vzťahujúcou sa na porušenia ochranných známok, ku ktorým dôjde nielen v členskom štáte, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená, ale v ktoromkoľvek z členských štátov EÚ.(3) Normotvorca EÚ upravil takúto komplexnú ochranu(4), ale priznal požadovanú rozšírenú právomoc(5) výlučne súdu, ktorý môže založiť svoju medzinárodnú právomoc na článku 97 ods. 1 až 4 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva(6) (ďalej len „NOZS“). To znamená, že sa neuplatnia všeobecnejšie pravidlá právomoci stanovené v NOZS a normy právomoci podľa nariadenia „Brusel I“(7),(8).
3. Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), ktorý koná v pôsobnosti súdu pre ochranné známky Spoločenstva, sa pýta, či má takú komplexnú právomoc na rozhodnutie o žalobe o porušení, ktorú podala dánska spoločnosť proti žalovanej so sídlom v Spojených štátoch amerických. Podľa článku 97 ods. 1 NOZS majú súdy medzinárodnú právomoc, ak odporca, ktorý nemá trvalý pobyt v EÚ, má podnik v členskom štáte, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená. Keďže žalovaná so sídlom v Spojených štátoch amerických má poddcérsku spoločnosť v Nemecku, vzniká otázka, či je tento subjekt „podnikom“ na účely článku 97 ods. 1 NOZS. [Poznámka prekladateľa: Pojem, ktorý je v slovenskom znení uvedeného ustanovenia preložený ako „podnik“, je v niektorých iných ustanoveniach citovaných v týchto návrhoch preložený ako „organizačná zložka“, a preto treba tieto dva slovenské pojmy v týchto návrhoch považovať za synonymá.]
I. Právny rámec
A. NOZS
4. V odôvodnení 16 sa uvádza:
„(16) Rozhodnutia týkajúce sa platnosti a porušovania práv z ochranných známok Spoločenstva musia mať účinky a musia sa vzťahovať na celé územie Spoločenstva, keďže toto je jediný spôsob, ako zabrániť protirečiacim rozhodnutiam súdov a úradu a ako zabezpečiť, aby nedošlo k narušeniu jednotného charakteru ochranných známok Spoločenstva. Ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach… by sa mali uplatňovať na všetky žaloby týkajúce sa ochranných známok Spoločenstva okrem prípadov, keď sa toto nariadenie od týchto pravidiel odchyľuje.“
5. Článok 97 je nazvaný „Medzinárodná právomoc“ a v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. S výhradou ustanovení tohto nariadenia, ako aj všetkých ustanovení nariadenia (ES) č. 44/2001 uplatniteľných na základe článku 94 budú konania vo veci žalôb a návrhov uvedených v článku 96 prebiehať na súdoch toho členského štátu, v ktorom má odporca trvalý pobyt, alebo pokiaľ nemá trvalý pobyt v žiadnom členskom štáte, potom v tom, v ktorom má podnik.
2. Ak odporca nemá ani trvalý pobyt, ani podnik v žiadnom členskom štáte, budú takéto konania prebiehať na súdoch členského štátu, v ktorom má trvalý pobyt žalobca, alebo ak nemá trvalý pobyt v žiadnom členskom štáte, potom v tom, v ktorom má podnik.“
6. Článok 98 má názov „Rozsah právomoci“ a jeho odsek 1 znie:
„1. Súd pre ochranné známky Spoločenstva, ktorého právomoc vychádza z článku 97 ods. 1 až 4, má právomoc rozhodovať o:
a) porušení, ku ktorému došlo alebo hrozí, že k nemu dôjde na území ktoréhokoľvek členského štátu;
b) skutočnosti uvedenej v článku 9 ods. 3 druhej vete, ku ktorej došlo na území ktoréhokoľvek členského štátu.“
B. Nariadenie Brusel I
7. V odôvodneniach 11 a 12 sa uvádza:
„(11) Normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozíc[i]i, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. Bydlisko (sídlo) právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(12) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.“
8. Oddiel 1 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ kapitoly II nazvanej „Právomoc“ zahŕňa články 2 až 4, ktoré v odsekoch 1 stanovujú:
„Článok 2
1. Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
„Článok 4
1. Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23.“
II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
9. Hummel Holdings A/S, žalobkyňa v konaní vo veci samej, je výrobcom športového tovaru a športového a voľnočasového oblečenia so sídlom v Dánsku. Hummel podala v Nemecku na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) žalobu proti dvom žalovaným skupiny Nike z dôvodu predaja športového oblečenia, ktoré údajne porušovalo jej medzinárodnú obrazovú ochrannú známku č. 943057, ktorá bola registrovaná aj s účinnosťou pre Európsku úniu pre tovar triedy 25.
10. Žalovaná v prvom rade, Nike Inc., je najvyššou holdingovou spoločnosťou skupiny Nike a má sídlo v Spojených štátoch amerických.
11. K tejto skupine patrí aj žalovaná v druhom rade Nike Retail B.V. so sídlom v Holandsku. Nike Retail prevádzkuje webovú stránku www.nike.com/de, na ktorej sú v angličtine a nemčine prezentované a ponúkané výrobky značky NIKE na predaj v Nemecku, ako aj v iných krajinách.
12. Žalobkyňa tvrdí, že k väčšine porušení jej ochrannej známky došlo v Nemecku. V Nemecku možno tovar objednávať online prostredníctvom webovej stránky spoločnosti Nike Retail alebo prostredníctvom nezávislých predajcov, ktorí nie sú súčasťou skupiny Nike a sami objednávajú tento tovar od spoločnosti Nike Retail. Okrem toho Nike Deutschland GmbH poskytuje predpredajné a popredajné služby Táto spoločnosť nepredáva tovar značky NIKE, ale poskytuje zákazníkom telefonickú alebo e‑mailovú podporu pri objednávaní tohto tovaru a tiež vystupuje ako zástupca spoločnosti Nike Retail v súvislosti so zmluvami uzatvorenými s predajcami. Pokiaľ ide o popredajné služby, Nike Deutschland rieši otázky týkajúce sa výmeny tovaru alebo reklamácie a poskytuje predajcom podporu pri reklame a plnení týchto zmlúv.
13. Nike Deutschland má sídlo vo Frankfurte nad Mohanom a nie je účastníkom konania vo veci samej. Je však poddcérskou spoločnosťou žalovanej v prvom rade Nike Inc. a skutočnosť, že má sídlo v Nemecku, je základom tvrdenia žalobkyne, že je daná právomoc nemeckých súdov.
14. V konaní na Landgericht Düsseldorf sa žalobkyňa domáhala, aby súd 1. vydal príkaz, ktorým žalovaným zakáže dovoz, vývoz, propagáciu, ponúkanie na predaj a uvádzanie na trh predmetného tovaru alebo umožnenie uvedenia tohto tovaru na trh, 2. nariadil žalovaným, aby žalobkyni poskytli informácie, okrem iného kópie faktúr, a aby stiahli predmetný tovar z obehu a zničili ho, a napokon 3. priznal žalobkyni právo na náhradu škody.
15. Pokiaľ ide o žalovanú v prvom rade, žalobkyňa sa domáhala, aby súd uložil tieto zákazy a povinnosti 1. v súvislosti s územím Európskej únie a subsidiárne 2. v súvislosti s územím Spolkovej republiky Nemecko. Čo sa týka žalovanej v druhom rade, žaloba sa vzťahovala len na územie Spolkovej republiky Nemecko. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka len prvého žalobného návrhu.
16. Landgericht Düsseldorf na základe toho, že Nike Deutschland sa mala považovať za podnik žalovanej v prvom rade, čím vznikla súvislosť medzi žalovanou so sídlom v Spojených štátoch amerických a Nemeckom, konštatoval, že má medzinárodnú právomoc a to v súvislosti s celým územím Európskej únie. Vo veci samej však žalobu zamietol. V konaní o odvolaní, ktoré podala žalobkyňa na Oberlandesgericht Düsseldorf, žalované naďalej tvrdia, že nemecké súdy nemajú medzinárodnú právomoc, pokiaľ ide o prvý žalobný návrh.
17. Za týchto okolností Oberlandesgericht Düsseldorf položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v tomto znení:
„Za akých okolností je potrebné považovať právne samostatnú a v členskom štáte Únie usadenú poddcérsku spoločnosť spoločnosti, ktorá sama nemá sídlo v Európskej únii, za ‚podnik‘ v zmysle článku 97 ods. 1 nariadenia č. 207/2009?“
18. Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili žalobkyňa a obe žalované, talianska vláda a Európska komisia. Všetci títo účastníci konania s výnimkou talianskej vlády predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 2016.
III. Posúdenie
A. Úvod
19. Na začiatku je dôležité poznamenať, že podľa NOZS môžu o žalobách o porušení(9) rozhodovať len „súdy pre ochranné známky Spoločenstva“, ktorými sú osobitne určené vnútroštátne súdy poverené touto funkciou.(10) Nemecká vláda určila za také súdy Landgericht Düsseldorf a Oberlandesgericht Düsseldorf.(11)
20. Nie všetky súdy pre ochranné známky Spoločenstva však môžu poskytnúť ochranu na celom území Únie,(12) ktorej sa žalobkyňa domáha v tomto prípade.
21. Odpoveď na otázku, či konkrétny súd pre ochranné známky Spoločenstva má túto komplexnú právomoc, závisí od toho, či môže založiť svoju medzinárodnú právomoc na článku 97 ods. 1 až 4 NOZS.(13) Len vtedy má súd pre ochranné známky Spoločenstva „právomoc rozhodovať o… porušení, ku ktorému došlo alebo hrozí, že k nemu dôjde na území ktoréhokoľvek členského štátu“(14).
22. Aj keď teda tvrdenie žalobkyne, že k porušeniam došlo v Nemecku, tvorí základ právomoci rozhodovať o žalobe o porušení ochrannej známky Spoločenstva v Nemecku podľa článku 97 ods. 5 NOZS,(15) toto ustanovenie môže slúžiť ako základ právomoci iba vzhľadom na porušenia spáchané alebo porušenia, ktoré hrozia na území toho členského štátu, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená.(16) Nie je dostatočným základom na poskytnutie ochrany, ktorej sa domáha žalobkyňa, s účinkami presahujúcimi územie Nemecka. Na tento účel musí byť právomoc založená na článku 97 ods. 1 až 4 NOZS.(17)
23. Ako už bolo uvedené, článok 97 ods. 1 NOZS poskytuje taký základ medzinárodnej právomoci, ak má odporca so sídlom v treťom štáte podnik v členskom štáte, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená.(18) Oberlandesgericht Düsseldorf preto žiada o objasnenie podmienok, za ktorých možno považovať spoločnosť Nike Deutschland so sídlom v Nemecku za podnik spoločnosti Nike Inc.
B. Definícia pojmu „podnik“
24. Článok 97 ods. 1 NOZS stanovuje, že konania o porušení vo veciach týkajúcich sa ochranných známok Spoločenstva budú „prebiehať na súdoch toho členského štátu, v ktorom má odporca trvalý pobyt, alebo pokiaľ nemá trvalý pobyt v žiadnom členskom štáte, potom v tom, v ktorom má podnik“.
1. Autonómna definícia
25. Prvou otázkou, ktorou sa treba zaoberať, je, či má pojem „podnik“ autonómny význam v celej EÚ ako tvrdila Komisia na pojednávaní, alebo či má jeho význam určiť vnútroštátny súd na základe svojho vnútroštátneho práva.(19)
26. V prospech druhej uvedenej možnosti svedčí skutočnosť, že význam pojmu „bydlisko“ podľa článku 59 nariadenia Brusel I(20) treba určiť v súlade s vnútroštátnym právom členského štátu, v ktorom sa vedie súdne konanie. Článok 60 nariadenia Brusel I však zároveň poskytuje autonómnu definíciu pojmu bydlisko pre obchodné spoločnosti a združenia.(21) [Poznámka prekladateľa: Pojem, ktorý je v slovenskom znení uvedených ustanovení preložený ako „bydlisko“, je v niektorých iných ustanoveniach citovaných v týchto návrhoch preložený ako „trvalý pobyt“, a preto treba tieto dva slovenské pojmy v týchto návrhoch považovať za synonymá.]
27. Všeobecným pravidlom je, že ustanovenia práva EÚ sa majú vykladať autonómne.(22) Jednotný význam pojmu „podnik“ v celej EÚ je navyše v súlade s cieľom článku 97 ods. 1 až 4 NOZS, ktorým je vytvoriť jednotný základ komplexnej právomoci v rámci celého územia EÚ. Preto v týchto návrhoch vychádzam z toho, že Súdny dvor musí podať autonómny výklad.(23)
2. „Podnik“ podľa NOZS
28. Hoci NOZS(24) obsahuje niekoľko legálnych definícií, normotvorca nestanovil legálnu definíciu pojmu „podnik“.
29. Okrem toho, Súdny dvor zatiaľ nemal príležitosť(25) podať výklad článku 97 ods. 1 NOZS alebo pojmu „podnik“ v zmysle ostatných ustanovení NOZS.(26)
30. Vzhľadom na neexistenciu usmernení v legislatívnych materiáloch(27) treba pojem „podnik“ podľa článku 97 ods. 1 NOZS vykladať na základe zdrojov, ktoré sa nenachádzajú v NOZS.
31. Na prvý pohľad sa zdá, že nariadenie o konkurze(28) je na tieto účely užitočným zdrojom. Vo svojom článku 2 písm. h) stanovuje legálnu definíciu(29) pojmu „podnik“, okrem iného v súvislosti s medzinárodnou právomocou.
32. V kontexte prejednávanej veci však túto definíciu nemožno použiť ani analogicky. Je výslovne stanovená len „na účely tohto nariadenia“. Účel určenia právomoci podľa podniku v nariadení o konkurze je úplne iný ako v prípade článku 97 NOZS. Právomoc určená v rámci nariadenia o konkurze umožňuje začať vedľajšie konanie v mieste, ktoré nie je centrom hlavných záujmov. Okrem toho, rozhodnutie vydané v takom konaní má len obmedzený účinok.(30) Naproti tomu, článok 97 NOZS určuje právomoc podľa podniku s cieľom určiť hlavnú právomoc na vydanie súdnych rozhodnutí s rozšírenou pôsobnosťou.
3. „Organizačná zložka“ podľa nariadenia Brusel I
33. Prirodzeným zdrojom usmernení pri výklade ustanovenia NOZS týkajúceho sa právomoci je však nariadenie Brusel I, keďže tento právny nástroj stanovuje všeobecné pravidlá právomoci v občianskych a obchodných veciach. Nariadenie Brusel I sa vzťahuje na konania týkajúce sa ochranných známok Spoločenstva, ak v NOZS nie je stanovené inak.(31) Spolu so svojím predchodcom (Bruselským dohovorom) z roku 1968 poskytuje nariadenie Brusel I široký koncepčný rámec, ktorý je tiež základom novších pravidiel právomoci, ktoré možno nájsť v špecifických nariadeniach, akým je aj NOZS.
34. Vo všeobecných ustanoveniach nariadenie Brusel I stanovuje niekoľko legálnych definícií,(32) ale pojem „organizačná zložka“ v ňom nie je vymedzený.
35. V nariadení Brusel I sa však pojem „organizačná zložka“ používa ako kritérium väzby na účely medzinárodnej právomoci podľa článku 5 bodu 5 a článku 18.
36. Talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach poznamenala, že pojem „podnik“ v talianskej verzii nariadenia Brusel I („sede d’attività“) nie je totožný s pojmom použitým v talianskej verzii článku 97 NOZS („stabile organizzazione“). Vzhľadom na úzku súvislosť medzi týmito dvoma právnymi nástrojmi založenú na výslovnom odkaze na nariadenie Brusel I v odôvodnení 16, ako aj v článkoch 97 a 94 NOZS, jazykové rozdiely v jednej jazykovej verzii na základe systematických a funkčných úvah za týchto okolností nemôžu Súdnemu dvoru brániť v uplatnení nariadenia Brusel I, ktoré je klasickým právnym nástrojom v oblasti medzinárodnej súdnej právomoci.
37. Ako poznamenali účastníci prejudiciálneho konania a tiež vnútroštátny súd, existuje rozsiahla judikatúra týkajúca sa významu pojmu „organizačná zložka“ podľa nariadenia Brusel I.
a) Článok 5 bod 5 nariadenia Brusel I
38. Prvým ustanovením, ktorého výklad Súdny dvor v tejto súvislosti podal, bol článok 5 bod 5 nariadenia Brusel I,(33) podľa ktorého je daná „osobitná právomoc“(34) „vo veciach sporov týkajúcich sa činnosti pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky na súde podľa bydliska pobočky, zastúpenia alebo organizačnej zložky“.
39. Súdny dvor podal výklad týchto pojmov po prvý raz v roku 1976 v rozsudku vo veci De Bloos, v ktorom uviedol, že „jednou z podstatných náležitostí, ktoré charakterizujú pojem zastúpenie a pobočka, je podriadenosť vedeniu a kontrole materskej spoločnosti“ a že pojem organizačná zložka „spočíva na rovnakých podstatných náležitostiach ako zastúpenie alebo pobočka“.(35)
40. V rozsudku vo veci Somafer Súdny dvor konštatoval, že „vzhľadom na to, že uvedené pojmy umožňujú odchýliť sa od všeobecnej zásady právomoci podľa článku 2 Dohovoru, ich výklad musí umožniť bez ťažkostí odhaliť osobitnú spojitosť, ktorá túto odchýlku odôvodňuje“(36). Dodal, že „takáto osobitná spojitosť sa týka v prvom rade vecných znakov, ktoré umožňujú ľahko rozpoznať existenciu zastúpenia, pobočky alebo organizačnej zložky, a v druhom rade vzťahu, ktorý je medzi takto situovaným subjektom a predmetom konania vedeného proti materskej spoločnosti“.
41. V súvislosti s prvou otázkou Súdny dvor uviedol, že „pojem zastúpenie, pobočka alebo iná organizačná zložka znamená stredisko činností, ktoré navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti, má riaditeľstvo a je vecne vybavené tak, že môže viesť obchodné rokovania s tretími osobami takým spôsobom, že tieto osoby, hoci vedia, že prípadný právny vzťah bude založený s materskou spoločnosťou, ktorej sídlo je v zahraničí, sa nemusia priamo obracať na materskú spoločnosť, a môžu uzatvárať obchodné zmluvy v stredisku činností, ktoré predstavuje jej expozitúru“.
42. Pokiaľ ide o druhú otázku, Súdny dvor rozhodol, že „je nevyhnutné, aby sa predmet konania týkal činnosti zastúpenia, pobočky alebo inej organizačnej zložky“, a že „uvedený pojem činnosť zahŕňa, na jednej strane, spory týkajúce sa zmluvných alebo mimozmluvných práv a povinností súvisiacich so správou samotnej pobočky, zastúpenia alebo organizačnej zložky v pravom slova zmysle, ako napríklad spory týkajúce sa prenájmu nehnuteľností, v ktorých tieto subjekty sídlia, alebo miestneho prijímania do zamestnania zamestnancov, ktorí tam majú pracovať“(37).
43. Napokon vo veciach Blanckaert & Willems a SAR Schotte Súdny dvor konštatoval, že zastúpenie, pobočka alebo organizačná zložka „sa musí tretím osobám javiť ako ľahko rozpoznateľná expozitúra materskej spoločnosti“(38) a že „úzka spojitosť medzi sporom a súdom, ktorý má vo veci rozhodnúť, sa posudzuje… aj v závislosti od spôsobu, akým sa tieto dva podniky správajú v podnikateľskom prostredí a prezentujú sa voči tretím osobám v ich obchodných vzťahoch“(39).
b) Článok 18 ods. 2 nariadenia Brusel I
44. V novšom rozhodnutí mal Súdny dvor podať výklad tých istých pojmov v kontexte článku 18 nariadenia Brusel I, ktorý v odseku 2 stanovuje, že „ak zamestnanec uzavrie individuálnu pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte…, ale má pobočku, zastúpenie alebo inú organizačnú zložku v niektorom členskom štáte, potom sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky pokladá za zamestnávateľa s bydliskom v tomto členskom štáte“.
45. V rozsudku vo veci Mahamdia Súdny dvor na základe analýzy vyššie uvedených rozhodnutí týkajúcich sa článku 5 bodu 5 nariadenia Brusel I určil dve kritériá, ktoré sú rozhodujúce pre vznik dostatočnej súvislosti s členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená. Súdny dvor rozhodol, že „po prvé pojem ‚pobočka‘, ‚zastúpenie‘ alebo ‚iná organizačná zložka‘ predpokladá existenciu strediska činností, ktoré navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti. Toto stredisko musí mať riaditeľstvo a byť vecne vybavené tak, že môže viesť rokovania s tretími osobami takým spôsobom, že tieto sa nemusia priamo obracať na materskú spoločnosť…. Po druhé sa spor musí týkať buď žalôb o prevádzkovaní týchto právnických osôb alebo záväzkov, ktoré prijali v mene materskej spoločnosti a ktoré sa majú vykonať v štáte, kde sa nachádzajú“(40).
46. Vec Mahamdia sa týkala pracovnoprávnej žaloby podanej vodičom, ktorý bol zamestnancom veľvyslanectva Alžírskej demokratickej republiky, proti tomuto štátu. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že „veľvyslanectvo môže byť prirovnané k stredisku činností, ktoré dlhodobo vystupuje navonok a prispieva k rozpoznaniu a zastupovaniu príslušného štátu“(41).
47. Súdny dvor tým doplnil osobitný aspekt k súvislosti medzi „materskou spoločnosťou“ a organizačnou zložkou, a to rozpoznanie a zastupovanie. Zodpovedá to odlišným funkciám, ktoré článok 18 ods. 2 nariadenia Brusel I plní v porovnaní s článkom 5 bodom 5 nariadenia Brusel I. Článok 18 ods. 2 sa totiž týka osobitnej situácie, keď žalovaný nemá bydlisko v EÚ, a vzhľadom na to, že v takom prípade sa právomoc určí podľa jeho organizačnej zložky, táto organizačná zložka je považovaná za náhradu chýbajúceho bydliska, lebo v uvedenom ustanovení sa uvádza, že žalovaný sa „pokladá za zamestnávateľa s bydliskom v tomto členskom štáte“. Ak má byť organizačná zložka náhradou, rozpoznanie je rozhodujúcou okolnosťou.
c) Zhrnutie
48. Tak článok 5 bod 5 a článok 18 ods. 2 nariadenia Brusel I umožňujú žalobcovi žalovať žalovaného v mieste, kde nemá bydlisko, ale kde má organizačnú zložku.
49. Obe tieto ustanovenia však okrem samotnej existencie organizačnej zložky vyžadujú, aby spor vyplynul „z činnosti tejto organizačnej zložky“. Podľa týchto ustanovení teda organizačná zložka sama osebe nepostačuje na vznik súvislosti so štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená, ale vyžaduje sa ďalšia skutočnosť. Druhé kritérium, ktoré bolo sformulované v judikatúre týkajúcej sa nariadenia Brusel I opísanej vyššie, sa týka výlučne tejto ďalšej skutočnosti.
50. V znení článku 97 ods. 1 NOZS však táto druhá skutočnosť nie je spomenutá, ale toto ustanovenie naopak len priznáva právomoc členskému štátu, v ktorom má odporca podnik. Na druhé kritérium, ktoré je súčasťou dvojfázového skúmania Súdneho dvora týkajúceho sa článkov 5 a 18 nariadenia Brusel I, za týchto okolností netreba prihliadať.
4. „Podnik“ podľa článku 97 ods. 1 NOZS
51. Prvé kritérium, ktoré je zároveň jediným kritériom relevantným pre moju analýzu, zahŕňa dva prvky, ktoré poukazujú na charakteristické znaky, ktoré nezávisia od konkrétnej žaloby, v súvislosti s ktorou sa právomoc určí podľa podniku. Skôr objasňujú podstatu samotného pojmu podnik. Týmito charakteristickými znakmi sú a) stredisko činností, ktoré b) navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti.
a) Stredisko činností
52. Pokiaľ ide o prvý charakteristický znak, ktorým je „stredisko činností“, Súdny dvor ďalej vysvetlil, že organizačná zložka musí mať riaditeľstvo a byť vecne vybavená tak, že môže viesť rokovania s tretími osobami takým spôsobom, že tieto sa nemusia priamo obracať na materskú spoločnosť.(42) Z daného konkrétneho zmluvného kontextu možno vyvodiť všeobecný záver, že sa vyžaduje určitá prevádzková činnosť a je potrebná určitá skutočná a stabilná prítomnosť, o ktorej svedčí personálne a vecné vybavenie na danom mieste. Bezpochyby sa vyžaduje určitá minimálna úroveň organizácie a určitý stupeň stability – samotná existencia tovaru a bankových účtov nestačí na to, aby išlo o „organizačnú zložku“(43). Judikatúry týkajúca sa nariadenia Brusel I okrem toho jasne vyžaduje riadenie na miestnej úrovni.
53. Podmienka skutočnej prítomnosti a prevádzkovej činnosti je v tomto prípade zjavne splnená, keďže Nike Deutschland je miestna spoločnosť, ktorá skutočne poskytuje predpredajné a popredajné služby zákazníkom spoločnosti Nike v Nemecku. Nike Deutschland je právne nezávislou spoločnosťou s ručením obmedzeným, takže prvok miestneho riadenia je v tomto prípade splnený.
b) Dlhodobé vystupovanie organizačnej zložky navonok ako expozitúry materskej spoločnosti
54. Žalované však v prejednávanej veci spochybňujú, či skutočne existuje dostatočná súvislosť medzi spoločnosťou Nike Deutschland a žalovanou v prvom rade. Podľa judikatúry Súdneho dvora je táto súvislosť preukázaná tým, že organizačná zložka „navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti“(44). To vyžaduje určitý stupeň závislosti a podriadenosti na strane organizačnej zložky.
55. Žalované v tejto súvislosti uvádzajú dve námietky:
1) Právna nezávislosť organizačnej zložky
56. Po prvé žalované tvrdia, že z formálnych dôvodov Nike Deutschland nemôže byť organizačnou zložkou inej spoločnosti, lebo je to právne samostatná spoločnosť a v rámci civilného konania treba zaujať formálny prístup.
57. Ako však bolo uvedené vyššie, z ustálenej judikatúry(45) vyplýva, že za organizačnú zložku možno považovať aj právne samostatný subjekt. Vo veci SAR Schotte(46) bola dotknutá organizačná zložka tiež založená vo forme nemeckej spoločnosti s ručením obmedzením (GmbH).
58. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Mahamdia(47), kde uviedol, že je nesporné, že pojmy „zastúpenie“, „pobočka“ a „organizačná zložka“ sa v zásade odvolávajú na entity, ktoré nemajú právnu subjektivitu. Generálny advokát však túto úvahu uviedol ako obiter dictum, keďže vec Mahamdia sa týkala veľvyslanectva bez samostatnej právnej subjektivity. To isté platí pre stanovisko Súdneho dvora 1/03(48), ktoré citoval generálny advokát Mengozzi. Stanovisko Súdneho dvora sa tiež nezaoberalo právnou nezávislosťou, ale uvedený dodatok „bez právnej subjektivity“ uvádzalo skôr colorandi causa v rámci všeobecného výkladu o „pobočkách, zastúpeniach a iných organizačných zložkách“. V tejto veci nebolo sporné, či entita, ktorá má právnu subjektivitu, môže byť tiež považovaná za organizačnú zložku inej spoločnosti.
59. Na druhej strane, pri hľadaní definícií v iných súvislostiach možno nájsť jasné tvrdenia v tom zmysle, že „ právna forma takejto inštitúcie, či je to pobočka, alebo dcérska spoločnosť s právnou subjektivitou, nie je určujúcim činiteľom z tohto hľadiska“(49).
60. Preto v tejto súvislosti nie je dôvod odchýliť sa od dlhodobej judikatúry citovanej vyššie.
61. Formálny prístup, ktorý sa spravidla uplatňuje v civilnom konaní a na ktorý sa odvolávajú žalované, tiež nebráni posúdeniu otázky, či má žalovaný v určitom štáte podnik, z ekonomického hľadiska. Samotný podnik nie je účastníkom konania, ale slúži len ako prepojenie medzi žalovaným a určitým územím. Tvrdenie, že samotný podnik by nemohol byť viazaný rozsudkom vydaným proti jeho materskej spoločnosti, je irelevantná pre posúdenie otázky, či miesto, kde má sídlo určitá dcérska spoločnosť, môže zakladať súvislosť medzi žalovaným a určitým štátom a jeho súdmi.(50) Namiesto toho je rozhodujúce, či možno dcérsku spoločnosť považovať za základňu žalovanej spoločnosti, z ktorej táto môže hájiť svoje záujmy.
2) Kontrola žalovaného nad podnikom
62. Po druhé Nike Deutschland nemá rovnakých konateľov ako žalovaná v prvom rade.(51) Žalované preto tvrdia, že prípadná kontrola spoločnosti Nike Inc. nad spoločnosťou Nike Deutschland je slabá a nemusí byť celkom zrejmá tretím osobám. Toto tvrdenie sa týka otázky, aká má byť miera „vedenia a kontroly materskej spoločnosti“(52) a ako ju možno zistiť, čo je otázka, ktorú treba posúdiť v kontexte vysokej miery predvídateľnosti(53) otázok týkajúcich sa právomoci.
63. Ak sa však vrátime k ustálenej judikatúre, je zrejmé, že nejde o skutočné riadenie a kontrolu, ale skôr o vnímanie tretích osôb(54) v štáte, kde má sídlo organizačná zložka. Tieto osoby musia mať dojem, že uvedený subjekt patrí materskej spoločnosti, teda že „hoci vedia, že prípadný právny vzťah bude založený s materskou spoločnosťou, ktorej sídlo je v zahraničí, nemusia sa priamo obracať na materskú spoločnosť, a môžu uzatvárať obchodné zmluvy v stredisku činností, ktoré predstavuje jej expozitúru“(55). Túto otázku treba posudzovať aj „v závislosti od spôsobu, akým sa tieto dva podniky správajú v podnikateľskom prostredí a prezentujú sa voči tretím osobám v ich obchodných vzťahoch“(56). Aj keď čisto symbolická prítomnosť nie je postačujúca, rozhodujúce je, že „prispieva k rozpoznaniu a zastupovaniu“ príslušnej materskej spoločnosti.(57)
64. V prejednávanom prípade sa Nike Deutschland prezentuje ako nemecký kontaktný subjekt, ktorý sa má použiť v súvislosti s výrobkami značky NIKE(58), a vzhľadom na to, že poskytuje predpredajné a popredajné služby, je relevantnou súčasťou predajnej organizácie, ktorá je pevne začlenená do prevádzkovej štruktúry skupiny. Aj keď sama nevystupuje ako predajca, má zásadnú úlohu pri riadení predaja a je neoddeliteľnou súčasťou predajnej a obchodnej organizácie spoločnosti Nike v Nemecku. Podstatným prvkom tohto prepojenia je významné používanie názvu „Nike“ a tiež skutočnosť, že súčasťou názvu nemeckej dcérskej spoločnosti nie je obmedzenie na určité úlohy alebo podnikateľské činnosti, ale k všeobecnému obchodnému menu je jednoducho pripojený názov krajiny. Totožnosť názvov bola tiež relevantným faktorom vo veci SAR Schotte.(59)
65. Tieto faktory treba posúdiť z pohľadu domáceho prostredia v štáte, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená. Preto môže vnútroštátny súd najlepšie zistiť, či sa dcérska spoločnosť prezentuje ako pevne prepojená expozitúra žalovaného. Toto posúdenie musí byť založené na objektívnych kritériách, ktoré možno overiť. Tretie osoby musia byť schopné zistiť konkrétne okolnosti zohľadnené na účely posúdenia otázky, či ide o podnik.(60) Vyžaduje sa, aby tieto okolnosti boli zverejnené alebo aby boli prinajmenšom transparentné do tej miery, že tretie osoby sa môžu o nich dozvedieť.(61) Interné údaje o skutočnom riadení a kontrole v rámci skupiny sú na tento účel irelevantné.(62)
66. Žalované tvrdia, že vzhľadom na to, že samotná domnienka, že určitá entita je podnikom, môže byť základom na určenie právomoci súdu, musí žalobkyňa nevyhnutne konať na základe tejto domnienky (subjektívny prvok). Žalované uvádzajú, že ide o všeobecnú právnu zásadu, ktorá sa uplatní len v prípadoch, keď sa na účastníka konania, ktorý sa jej dovoláva, uplatní ochrana.(63)
67. Toto tvrdenie však nie je presvedčivé. Článok 97 ods. 1 NOZS nemá spojením s podnikom žalovaného chrániť záujmy žalobcu, ale žalovaného.(64) Takisto je potrebné opätovne zdôrazniť, že k vytvoreniu dojmu o riadení a kontrole žalovaného nad entitou, ktorá by prípadne mohla byť podnikom, je nutné splniť objektívne kritérium. V každom prípade sa požaduje splnenie prvého prvku skutočného strediska podnikateľskej činnosti. Na základe tohto prístupu preto nemôže byť podnik nikdy celkom fiktívny.
68. Za týchto okolností je zaručená právna istota a predvídateľnosť(65), a to tak z pohľadu žalobcu, ako aj z pohľadu žalovaného. V prejednávanej veci, keď je žalovaná v prvom rade, Nike Inc., najvyššou materskou spoločnosťou skupiny Nike, je schopná podávať jednoznačné vyhlásenia a naprávať mylné dojmy. Spoločnosti Nike Inc. teda prislúcha objasniť právne a obchodné vzťahy medzi žalovanou a údajným podnikom žalovanej buď prostredníctvom výslovných verejných vyhlásení, prostredníctvom reštrukturalizácie svojej obchodnej organizácie, alebo obmedzením používania svojho obchodného mena nemeckou dcérskou spoločnosťou, pokiaľ nechce podliehať úplnej právomoci nemeckých súdov podľa článku 97 ods. 1 NOZS.
c) Nevyžaduje sa žiadna ďalšia skutočnosť
69. Hoci článok 97 ods. 1 NOZS výslovne nevyžaduje, aby spor vyplynul „z činnosti tejto organizačnej zložky“(66), podľa názoru žalovaných(67) je predsa nevyhnutné, aby sa podnik istým spôsobom podieľal na protiprávnom konaní, za ktoré je odporca žalovaný.(68)
1) Absencia „alternatívneho kritéria na určenie príslušnosti“
70. Odôvodnenie 12 nariadenia Brusel I by mohlo byť základom tvrdenia, že okrem samotnej existencie podniku sa vyžaduje ďalšia skutočnosť. V tomto odôvodnení sa uvádza, že „alternatívne kritériá právomoci“ sú spravidla „založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva“.
71. S cieľom zistiť, či článok 97 ods. 1 NOZS stanovuje takéto „alternatívne kritérium právomoci“, možno náležite zohľadniť dôvod existencie tohto ustanovenia, jeho povahu a funkciu pojmu „podnik“ v rámci právneho predpisu ako celku.
72. Článok 97 ods. 1 až 4 NOZS vymenúva kritériá na určenie členského štátu, ktorého súdom má byť zverené, aby prostredníctvom jedného rozsudku poskytli účinnú ochranu ochranným známkam Spoločenstva v celej Európskej únii.(69)
73. S cieľom zabezpečiť, aby za každých okolností bola daná právomoc súdov aspoň jedného členského štátu, normotvorca v článku 97 ods. 1 až 3 NOZS(70) vytvoril „stupnicu väzby“ pre medzinárodnú právomoc, pričom stanovil hierarchické poradie niekoľkých kritérií väzby. Jedným z týchto kritérií väzby je „podnik“ odporcu.
74. Stupnicu väzby pre medzinárodnú právomoc tvorí spolu päť nadväzujúcich stupňov, pričom prvým z nich je trvalý pobyt odporcu v EÚ a druhým je podnik odporcu v EÚ.(71) Tretím stupňom je trvalý pobyt žalobcu v EÚ a štvrtým podnik žalobcu v EÚ.(72) Napokon možno súd, ktorý má právomoc, určiť na základe sídla Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu.(73)
75. Pojem „podnik“ sa uplatní v druhom stupni väzby. Možno ho použiť len vtedy, ak odporca nemá trvalý pobyt na území EÚ, keďže to je prvý stupeň. Trvalý pobyt je teda primárnym kritériom väzby na účely právomoci, zatiaľ čo podnik je sekundárny.
76. Podľa všeobecných pravidiel obsiahnutých v nariadení Brusel I, v ktorom je bydlisko žalovaného v EÚ tiež primárnym bodom väzby,(74) sa určenie medzinárodnej právomoci v prípade žalovaných so sídlom v treťom štáte necháva na vnútroštátne právo členského štátu, v ktorom sa nachádza súd, ktorému bola vec predložená.(75) To by v rámci rozšírenej celoeurópskej právomoci podľa NOZS nebolo vhodné. Ochrana jednotnej ochrannej známky v celej Únii jedným súdnym rozhodnutím na základe komplexnej právomoci si vyžaduje jednotný základ právomoci. Preto sa podľa NOZS všeobecné pravidlá právomoci stanovené nariadením Brusel I neuplatnia(76) a nahradila ich osobitná nezávislá stupnica väzby stanovená v článku 97 ods. 1 až 3 NOZS.
77. Pokiaľ ide o povahu článku 97 ods. 1 až 3 NOZS, z vyššie uvedeného vyplýva, že toto ustanovenie nie je pravidlom osobitnej právomoci, ale skôr špecifickým pravidlom všeobecnej právomoci. Nestanovuje „alternatívne kritérium“ medzinárodnej právomoci,(77) ale vymedzuje všeobecnú právomoc na účely NOZS, čím nahrádza všeobecné pravidlá, ktoré by sa inak uplatnili. „Podnik“ v článku 97 ods. 1 NOZS nepredstavuje kritérium na určenie právomoci „okrem bydliska žalovaného“(78). Uplatní sa skôr „namiesto bydliska žalovaného“, pokiaľ toto bydlisko nemožno využiť. Preto ho možno považovať skôr za náhradu než za „alternatívu“.
78. V dôsledku toho sa nevyžaduje žiadna ďalšia skutočnosť.
2) Extenzívny výklad z hľadiska zásady actor sequitur forum rei
79. Okrem toho nie je dôvod stotožniť sa s názorom žalovaných, že článok 97 ods. 1 NOZS sa má vykladať reštriktívne. To by sa totiž vyžadovalo len v prípade osobitných druhov právomoci, ktoré sú výnimkami zo všeobecného pravidla.(79)
80. Pojem „podnik“ podľa článku 97 ods. 1 NOZS by sa naopak mal vykladať extenzívne. Tento pojem nie je výnimkou zo všeobecného pravidla, ale naopak slúži na jeho vykonanie. Toto všeobecné pravidlo je stanovené v odôvodnení 11 nariadenia Brusel I, v ktorom sa uvádza, že „právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozíc[i]i, okrem určitých presne vymedzených situácií“.
81. Článkom 97 ods. 1 NOZS, podľa ktorého je primárnym kritériom väzby trvalý pobyt odporcu, pričom nasledujúcim, sekundárnym kritériom väzby je podnik odporcu, sa vykonáva presne táto zásada, ktorá je (všeobecne pre občianskoprávne konanie) zakotvená v článku 2 nariadenia Brusel I a ktorá nadväzuje na zásadu actor sequitur forum rei.(80)
82. Cieľom tejto všeobecnej zásady právomoci je chrániť procesné záujmy odporcu, v prípade ktorého sa predpokladá, že je nielen fyzicky bližšie k miestu svojho trvalého pobytu, ale tiež lepšie pozná jazyk a procesné a hmotnoprávne predpisy tejto krajiny. Hoci nejde o zásadu so všeobecnou pôsobnosťou, toto dlhodobo ustálené pravidlo, ktoré vychádza z kontinentálnych európskych prístupov, je základnou a typickou zásadou európskych pravidiel právomoci.(81)
83. Táto zásada vo veciach právomoci jednoznačne zvýhodňuje záujmy odporcu pred záujmami žalobcu. Vo veci Dumez France SA/Hessische Landesbank(82) Súdny dvor v rámci výkladu Bruselského dohovoru ako právneho nástroja, ktorý predchádzal nariadeniu Brusel I(83), dokonca spomenul „nepriazeň Dohovoru voči priznaniu právomoci súdom miesta bydliska žalobcu“(84).
84. Stupnica väzby, ktorú normotvorca stanovil v článku 97 ods. 1 až 3 NOZS, je v úplnom súlade s týmto všeobecným prístupom v európskom civilnom procese, keďže stanovuje trvalý pobyt alebo podnik žalobcu ako kritérium právomoci až po potvrdení skutočnosti, že odporca nemá nijakú relevantnú väzbu s jedným z členských štátov, ktorou môže byť v prípade neexistencie trvalého pobytu jeho podnik.
85. Dvojaká funkcia tohto sekundárneho kritéria väzby, ktorým je podnik odporcu, má poskytnúť tomuto účastníkovi konania aspoň nejakú ochranu tým, že ako kritérium väzby sa použije miesto, kde je odporca pravdepodobne aspoň do určitej miery prítomný, hoci nejde o úplnú prítomnosť, ktorú môže poskytnúť len sídlo.(85) „Podnik“ ako kritérium väzby v tejto súvislosti teda slúži 1. ako posledná možnosť uplatniť zásadu určenia právomoci podľa miesta bydliska odporcu a zároveň 2. ako hranica, ktorá bráni svojvoľnému prechodu k miestu bydliska žalobcu.
86. Ak má teda Súdny dvor podať výklad článku 97 ods. 1 NOZS a presnejšie pojmu „podnik“, ktorý sa v ňom nachádza, definícia poskytnutá Súdnym dvorom bude mať vplyv na to, či sa použije ďalší, menej podporovaný tretí stupeň stupnice, pričom v tejto fáze medzinárodná právomoc prejde z členského štátu, s ktorým má väzbu odporca, na členský štát, s ktorým má väzbu žalobca. Pokiaľ je to možné, tomuto prechodu treba zabrániť. Medzi týmito dvoma stupňami leží rozhodujúca konceptuálna deliaca čiara, ktorá bola opísaná vyššie. Extenzívny výklad pojmu „podnik“ je teda nevyhnutný na uplatnenie základnej zásady actor sequitur forum rei.
3) Podniky vo viacerých členských štátoch
87. Extenzívny výklad, ktorý tu navrhujem, môže viesť k situácii, keď sa predpokladá, že odporca má v rámci EÚ viaceré podniky. V prejednávanom prípade je pravdepodobné, že za podnik bude považovaná nielen Nike Deutschland, ale aj Nike Retail.
88. To vyvoláva otázku, či sú všetky podniky rovnocenné, alebo či môže ako kritérium väzby v súlade s článkom 97 ods. 1 NOZS slúžiť len jeden z nich. Ako žalované uviedli na pojednávaní na Súdnom dvore, Nike Retail je hlavným podnikom organizačnej skupiny Nike v Európe. Ak by sa teda medzinárodná právomoc mohla určiť len podľa miesta hlavného podniku, Oberlandesgericht Düsseldorf by nemohol poskytnúť celoeurópsku ochranu, ktorej sa domáha žalobkyňa. Mohol by to urobiť len holandský súd.
89. Článok 97 ods. 1 NOZS však namiesto toho, aby stanovil právomoc podľa „hlavného podniku“(86), jednoducho hovorí o „súdoch toho členského štátu, v ktorom má odporca… podnik“(87). Pojem „hlavný podnik“ okrem toho spadá pod definíciu „sídla“ spoločnosti.(88) Nedávalo by žiadny zmysle, keby článok 97 ods. 1 zavádzal dve kategórie, podľa ktorých by „sídlo“ bolo primárne a „podnik“ sekundárny, pokiaľ by sa pod pojmom „podnik“ rozumela len hlavná prevádzkareň.(89)
90. Ak je to tak, ako kritérium väzby na stanovenie medzinárodnej právomoci podľa článku 97 ods. 1 NOZS môže slúžiť ktorýkoľvek podnik v niektorom z členských štátov. To sa odzrkadľuje v článku 97 ods. 1 NOZS, keďže – pokiaľ ide o bydlisko obchodných spoločností – obchodná spoločnosť môže mať viacero bydlísk.(90) V takých prípadoch alternatívnej právomoci treba podľa všeobecných zásad civilného konania nechať na žalobcu, aby si vybral z viacerých súdov, ktoré majú právomoc.
91. Vzhľadom na cieľ, ktorý spočíva v obmedzení počtu súdov, ktoré majú právomoc rozhodovať o veciach týkajúcich sa ochranných známok Spoločenstva(91), a ktorý má osobitný význam v kontexte rozšírenej medzinárodnej právomoci(92), by však možnosť založiť právomoc súdov viacerých členských štátov mohla byť použitá ako protiargument v neprospech extenzívneho výkladu pojmu „podnik“ podľa článku 97 ods. 1 NOZS.
92. Skutočnosť, že rozšírenú právomoc vo vzťahu k spoločnosti Nike Inc. by mohli vykonávať holandské aj nemecké súdy, vytvára – aj keď len obmedzené – nebezpečenstvo účelovej voľby právomoci. Protirečivým rozhodnutiam však zabránia(93) mechanizmy nariadenia Brusel I, najmä ustanovenia tohto nariadenia o prekážke začatej veci,(94) ktoré sa podľa NOZS tiež uplatnia. Túto situáciu treba v konečnom dôsledku akceptovať preto, lebo je dôležitejšie podporiť myšlienku procesnej ochrany odporcu, ktorá je zabezpečená extenzívnym výkladom pojmu „podnik“ podľa článku 97 ods. 1 NOZS.
93. Právna ochrana poskytovaná odporcovi tým, že sa právomoc určí podľa jeho podniku, síce nie je taká silná ako v prípade, keď sa právomoc určí podľa jeho trvalého pobytu, kde má odporca k dispozícii celú škálu svojich zdrojov. Keď však odporca nemá trvalý pobyt v EÚ, prostredníctvom jeho podnikov v členských štátoch sa v spore založenom na rozšírenej právomoci poskytuje základná minimálna ochrana.
IV. Návrh
94. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku takto:
Za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, je potrebné považovať právne samostatnú a v členskom štáte EÚ usadenú poddcérsku spoločnosť spoločnosti, ktorá sama nemá sídlo v Európskej únii, za „podnik“ tejto spoločnosti v zmysle článku 97 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), ak táto právne samostatná poddcérska spoločnosť je strediskom činností, ktoré v členskom štáte, v ktorom sa nachádza, navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti so sídlom v treťom štáte.