Vec C‑110/21 P
Universität Bremen
proti
Výkonnej agentúre pre výskum (REA)
Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 14. júla 2022
„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Článok 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie – Zastupovanie neprivilegovaných účastníkov v konaní o priamej žalobe na súdoch Európskej únie – Vysokoškolský učiteľ – Učiteľ vyučujúci na univerzite zastupovanej v rámci konania o tejto žalobe, ktorý vykonáva funkciu koordinátora a vedúceho tímu pracujúceho na projekte, ktorý je predmetom sporu – Podmienka nezávislosti – Existencia priameho a osobného záujmu na riešení sporu“
Súdne konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Podmienky súvisiace s osobou podpisujúcou návrh na začatie konania – Postavenie tretej osoby vo vzťahu k účastníkom konania – Univerzita zastúpená vysokoškolským učiteľom, ktorý je spojený s univerzitou verejnoprávnym vzťahom podľa služobného poriadku – Prípustnosť vzhľadom na požiadavku nezávislosti – Profesor vykonávajúci funkciu koordinátora a vedúceho tímu projektu, ktorý je predmetom sporu – Neexistencia vplyvu
(Štatút Súdneho dvora, článok 19)
(pozri body 55 – 58, 61 – 64, 66, 67)
Zhrnutie
Univerzita v Brémach bola určená ako koordinátorka výskumného konzorcia pozostávajúceho z viacerých európskych univerzít a vykonávajúceho interdisciplinárny výskum komparatívneho práva v oblasti práva a politiky v odvetví bývania v celej Únii.
Dňa 17. marca 2019 v nadväznosti na výzvu na predkladanie návrhov univerzita v Brémach predložila Výkonnej agentúre pre výskum (REA) návrh projektu. Tento návrh získal známku, ktorá ho klasifikovala na desiate miesto z predložených prihlášok. Rozhodnutím zo 16. júla 2019(1) REA zamietla uvedený návrh, keďže z dôvodu rozpočtových obmedzení mohli byť vybrané len návrhy klasifikované na prvých troch miestach. Dňa 25. septembra 2019 podala univerzita v Brémach žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti tohto rozhodnutia.
Uznesením zo 16. decembra 2020(2) Všeobecný súd zamietol túto žalobu ako zjavne neprípustnú(3) z dôvodu, že vysokoškolský učiteľ zastupujúci dotknutú univerzitu nie je vo vzťahu k tejto poslednej uvedenej univerzite treťou osobou, a preto nespĺňa podmienku nezávislosti stanovenú v štatúte Súdneho dvora(4).
V rámci odvolania podaného univerzitou v Brémach Súdny dvor zrušil toto uznesenie Všeobecného súdu s odôvodnením, že tento súd dospel k nesprávnemu záveru o zjavnej neprípustnosti žaloby. Pri tejto príležitosti poskytol spresnenia týkajúce sa podmienky nezávislosti uloženej zástupcom neprivilegovaných účastníkov konania(5) v rámci priamej žaloby pred súdmi Únie.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor pripomína najprv, že súd Únie pri uplatňovaní podmienky nezávislosti, ktorú právo Únie ukladá zástupcom neprivilegovaných účastníkov konania, vykonáva obmedzenú kontrolu, ktorá sa obmedzuje na sankcionovanie neprípustnosti žalôb v prípadoch, v ktorých je zjavné, že dotknutý zástupca nie je schopný zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta, takže tento zástupca musí byť v záujme tohto klienta vylúčený.
Súdny dvor však ďalej skúma, či sa podmienka nezávislosti rozvinutá v judikatúre vo vzťahu k advokátom, vzťahuje aj na vysokoškolských učiteľov oprávnených zastupovať účastníka konania.
V tejto súvislosti dospel k záveru, že tieto dve povolania nie sú porovnateľné, pokiaľ ide o opis úloh, keďže advokát má zabezpečiť ochranu a obranu záujmov svojho klienta, zatiaľ čo vysokoškolský učiteľ má poskytovať vzdelanie a vykonávať výskum úplne nezávisle vzhľadom na akademickú slobodu, ktorou sa riadi toto povolanie. Ak však vysokoškolský učiteľ zastupuje účastníka konania pred súdmi Únie, nevykonáva už svoje povolanie učiteľa a výskumného pracovníka, ale plní tú istú úlohu, akú má advokát, a to zastupovanie neprivilegovaných účastníkov konania. Navyše vysokoškolskí učitelia oprávnení podľa práva ich členského štátu konať pred súdom majú rovnaké práva, aké priznáva advokátom štatút Súdneho dvora(6).
Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že v súlade s cieľom vykonávanej úlohy zastupovania, ktorá spočíva predovšetkým v ochrane a čo najlepšej obrane záujmov mandanta, musia vysokoškolskí učitelia spĺňať rovnaké kritériá nezávislosti, aké sa uplatňujú na advokátov. Tieto kritériá sa definujú negatívne, absenciou pracovnoprávneho vzťahu medzi zástupcom a jeho klientom, a pozitívnym spôsobom odkazom na etické pravidlá, z ktorej vyplýva najmä neexistencia spojenia, ktoré by zjavne ohrozovalo schopnosť advokáta zabezpečiť jeho úlohu obrany tak, aby čo najlepšie chránil záujmy svojho klienta pri dodržaní zákona a profesijných pravidiel.
Pokiaľ ide o otázku neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi zástupcom a jeho klientom, Súdny dvor konštatuje, že v prejednávanej veci je dotknutý vysokoškolský učiteľ viazaný na univerzitu, ktorú zastupuje, verejnoprávnym vzťahom podľa služobného poriadku. Podľa podmienok a pravidiel vnútroštátneho práva mu toto postavenie priznáva nezávislosť nielen ako učiteľa a výskumníka, ale aj ako zástupcu neprivilegovaných účastníkov konania na súdoch Únie. Keďže zastupovanie v súdnom konaní nie je súčasťou úloh, ktoré má tento vysokoškolský učiteľ vykonávať na univerzite ako učiteľ alebo výskumník, toto zastupovanie nie je nijako spojené s jeho akademickými funkciami, a teda sa vykonáva mimo akéhokoľvek vzťahu podriadenosti s univerzitou, keď je vyzvaný túto univerzitu zastupovať.
Súdny dvor okrem toho dospel vzhľadom na svoju judikatúru(7) k záveru, že existencia verejnoprávneho vzťahu podľa služobného poriadku medzi vysokoškolským učiteľom a univerzitou, ktorú zastupuje, nepostačuje na konštatovanie, že tento vysokoškolský učiteľ sa nachádza v situácii, ktorá mu bráni v ochrane záujmov tejto univerzity.
Napokon Súdny dvor dodáva, že vzhľadom na to, že štatút Súdneho dvora priznáva vysokoškolským učiteľom rovnaké práva, ako sú práva priznané advokátom,(8) predpokladá sa, že vysokoškolský učiteľ, ktorý je oprávnený podľa vnútroštátneho práva vystupovať pred súdom, v zásade spĺňa podmienku nezávislosti, a to aj vtedy, ak vysokoškolský učiteľ zastupuje univerzitu, na ktorej vykonáva svoju akademickú činnosť.
Pokiaľ ide o otázku neexistencie vzťahu, ktorý by narušil schopnosť zástupcu zabezpečiť jeho úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta, Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď usúdil, že vzhľadom na to, že zástupca dotknutej univerzity bol koordinátorom, ako aj vedúcim projektového tímu, pričom v rámci projektu prevzal podstatné úlohy a funkcie, jeho osobný vzťah s predmetom sporu ohrozuje jeho spôsobilosť na právnu pomoc, ktorú táto univerzita potrebuje.
Podľa Súdneho dvora totiž úlohy vykonávané dotknutým zástupcom v rámci projektu, ktorý je predmetom tohto sporu, znamenajú, že má spoločné záujmy s univerzitou v Brémach. Takéto záujmy však nemôžu postačovať na preukázanie nespôsobilosti tohto zástupcu riadne vykonávať zastupovanie, ktorým bol poverený.
Okrem toho, keďže nebola uvedená žiadna skutočnosť, ktorá by umožňovala tvrdiť, že tieto záujmy predstavujú prekážku zastúpenia univerzity v Brémach pred súdom uvedeným zástupcom, Všeobecný súd prekročil hranice svojho preskúmania stanovené judikatúrou Súdneho dvora.
Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru o neprípustnosti žaloby z dôvodu, že univerzita v Brémach nebola riadne zastúpená predmetným vysokoškolským učiteľom.