Vec T‑475/07
Dow AgroSciences Ltd a i.
proti
Európskej komisii
„Prípravky na ochranu rastlín – Účinná látka trifluralín – Nezaradenie do prílohy I smernice 91/414/EHS – Žaloba o neplatnosť – Postup hodnotenia – Nová štúdia a dodatočná štúdia – Lehoty – Pojmy ‚riziko‘ a ‚nebezpečenstvo‘ – Zjavne nesprávne posúdenie – Návrh revíznej správy – Návrh smernice alebo rozhodnutia – Lehoty – Dôsledky prípadného nedodržania – Legitímna dôvera – Zásada proporcionality – Rozhodnutie 1999/468/ES nazývané ‚komitológia‘ – Nariadenie (ES) č. 850/2004 – Článok 3 ods. 3 – Námietka nezákonnosti“
Abstrakt rozsudku
1. Žaloba o neplatnosť – Záujem na konaní – Žaloba proti zrušenému aktu
(Články 231 ES a 233 ES)
2. Poľnohospodárstvo – Aproximácia právnych predpisov – Uvádzanie prípravkov na ochranu rastlín na trh – Smernica 91/414 – Konanie o zaradenie účinných látok uvedených prípravkov do prílohy I tejto smernice – Voľná úvaha Komisie
(Nariadenie Komisie č. 451/2000, článok 8; smernica Rady 91/414, článok 8 ods. 2)
3. Poľnohospodárstvo – Aproximácia právnych predpisov – Uvádzanie prípravkov na ochranu rastlín na trh – Smernica 91/414 – Konanie o zaradenie účinných látok uvedených prípravkov do prílohy I tejto smernice – Pretrvávanie vedeckej neistoty o neškodnosti látky
(Nariadenie Komisie č. 451/2000, článok 6 ods. 1, 2 a 3 a článok 8 ods. 5)
4. Ochrana verejného zdravia – Hodnotenie rizík – Uplatnenie zásady obozretnosti – Rozsah – Pojmy riziko a nebezpečenstvo
(Články 3 ES a 6 ES, článok 152 ods. 1 ES, článok 153 ods. 1 a 2 ES a článok 174 ods. 1 a 2 ES)
5. Poľnohospodárstvo – Aproximácia právnych predpisov – Uvádzanie prípravkov na ochranu rastlín na trh – Smernica 91/414 – Konanie o zaradenie účinných látok uvedených prípravkov do prílohy I tejto smernice
(Nariadenie Komisie č. 451/2000, článok 8 ods. 8 a 9)
6. Poľnohospodárstvo – Aproximácia právnych predpisov – Uvádzanie prípravkov na ochranu rastlín na trh – Smernica 91/414 – Konanie o zaradenie účinných látok uvedených prípravkov do prílohy I tejto smernice – Postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu
(Rozhodnutie Rady 1999/468, článok 5 ods. 4)
7. Žaloba o neplatnosť – Dôvody – Neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia – Nesprávne posúdenie – Rozlišovanie
(Články 230 ES a 253 ES)
1. Žalobca môže aj naďalej preukázať záujem na vyhlásení neplatnosti zrušeného aktu vtedy, ak zrušenie neprináša rovnaké právne účinky ako prípadné vyhlásenie neplatnosti Všeobecným súdom. Zrušenie aktu inštitúcie totiž nepredstavuje uznanie jeho nezákonnosti a má účinky ex nunc, zatiaľ čo jeho vyhlásenie za neplatný má účinky ex tunc.
V prípade, ak je akt vyhlásený za neplatný, je inštitúcia, ktorá akt vydala, navyše povinná prijať opatrenia, ktoré sú spojené s výkonom rozsudku. Tieto opatrenia sa vzťahujú predovšetkým na odstránenie účinkov nezákonnosti konštatovaných v rozsudku, ktorým bola vyhlásená neplatnosť. Dotknutú inštitúciu tak možno priviesť k uskutočneniu primeranej nápravy postavenia žalobcu alebo k tomu, aby sa predišlo prijatiu rovnakého aktu.
(pozri body 68, 69)
2. Smernica 91/414 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh, ako to tiež vyplýva z jej piateho, šiesteho a deviateho odôvodnenia, má za cieľ odstrániť prekážky obchodu s týmito prípravkami v rámci Spoločenstva, pri zachovaní vysokej úrovne ochrany životného prostredia a zdravia ľudí a zvierat. Na to, aby mohla Komisia účinne sledovať cieľ, ktorý jej bol stanovený, a vzhľadom na komplexné technické posúdenie, ktoré musí uskutočniť, jej musí byť v tomto rámci priznaná rozsiahla miera voľnej úvahy.
V rámci ustanovení článku 8 nariadenia č. 451/2000, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá pre vykonanie druhej a tretej etapy pracovného programu podľa článku 8 (2) smernice Rady 91/414, nie je Komisia viazaná stanoviskom Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EÚBP). Hoci platí, že Komisia prijíma rozhodnutie o zaradení alebo nezaradení spornej látky do prílohy I smernice 91/414 po získaní stanoviska EÚBP, nariadenie č. 451/2000 neobsahuje nijaké ustanovenie o tom, že Komisia je povinná riadiť sa obsahom stanoviska EÚBP, a nemá preto nijaký priestor na voľnú úvahu. Z rámca právnej úpravy rovnako jednoznačne vyplýva, že stanovisko spravodajského členského štátu nie je v procese hodnotenia rozhodujúce.
(pozri body 86, 87, 95)
3. Článok 8 ods. 5 nariadenia č. 451/2000, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá pre vykonanie druhej a tretej etapy pracovného programu podľa článku 8 (2) smernice Rady 91/414 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh, stanovuje, že bez toho, aby tým bol dotknutý článok 7 uvedenej smernice, sa predkladanie nových štúdií neakceptuje. Spravodajský členský štát však môže so súhlasom Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EÚBP) vyzvať oznamovateľov, aby v stanovenej lehote predložili dodatočné údaje, ktoré spravodajský členský štát alebo EÚBP považujú za potrebné na objasnenie dokumentačného súboru.
V dôsledku toho môže byť účelom predloženia dodatočných údajov iba objasnenie už známych skutočností predložených v rámci úplného dokumentačného súboru, ktorý sa musí odoslať oznamovateľom.
Predloženie dodatočnej štúdie je možné len vtedy, ak prebiehala v okamihu predloženia úplného dokumentačného súboru, jej odovzdanie bolo avizované počas predkladania tohto súboru a bola odoslaná najneskôr jeden rok po predložení tohto súboru.
(pozri body 110, 111, 113)
4. Článok 152 ods. 1 ES stanovuje, že pri stanovení a uskutočňovaní všetkých politík a činností Spoločenstva sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany zdravia ľudí. Zásada obozretnosti predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá ukladá dotknutým orgánom prijímať presne v rámci výkonu právomocí, ktoré im priznáva príslušná úprava, vhodné opatrenia na predchádzanie určitým potenciálnym rizikám pre verejné zdravie, bezpečnosť a životné prostredie, pričom požiadavky spojené s ochranou týchto záujmov majú prednosť pred hospodárskymi záujmami.
Pre inštitúciu Spoločenstva čeliacu potenciálne negatívnym dôsledkom vyplývajúcim z určitého javu znamená hodnotenie rizík posúdenie na základe vedeckého hodnotenia rizík, či tieto dôsledky prekračujú úroveň rizika, ktorá sa považuje za neprijateľnú pre spoločnosť. Aby preto mohli inštitúcie Spoločenstva pristúpiť k hodnoteniu rizík, je pre nich dôležité jednak mať k dispozícii vedecké hodnotenie rizík a jednak určiť úroveň rizika, ktorá sa považuje za neprijateľnú pre spoločnosť.
Vedecké hodnotenie rizík je vedeckým postupom, pri ktorom je všeobecne prípustné, že spočíva, pokiaľ je to možné, v identifikovaní a charakterizovaní nebezpečenstva, hodnotení expozície a charakterizovaní rizika.
Pojem „riziko“ tak v tejto súvislosti zodpovedá stupňu pravdepodobnosti nepriaznivých dôsledkov na hodnotu chránenú právnym poriadkom z dôvodu prijatia určitých opatrení alebo určitých praktík. Pojem „nebezpečenstvo“ sa všeobecne používa v širšom slova zmysle a opisuje každý výrobok alebo postup, ktorý môže mať nepriaznivé účinky na zdravie ľudí.
Určenie miery rizika, ktoré sa považuje za neprijateľné, prislúcha pri dodržaní príslušných noriem inštitúciám Spoločenstva povereným politickou voľbou, ktorá predstavuje určenie vhodnej úrovne ochrany pre spoločnosť. Týmto inštitúciám prináleží určenie kritického prahu pravdepodobnosti nepriaznivých dôsledkov na verejné zdravie a závažnosti týchto dôsledkov, ktoré sa im už nezdajú prijateľné pre túto spoločnosť a ktoré po ich prekročení vyžadujú v záujme ochrany ľudského zdravia uplatnenie preventívnych opatrení napriek pretrvávajúcej vedeckej neistote.
Pri určovaní tejto úrovne rizika sú inštitúcie Spoločenstva viazané svojou povinnosťou uloženou článkom 152 ods. 1 prvým pododsekom ES zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia ľudí. Na to, aby bola v súlade s týmto ustanovením, nemusí byť táto vysoká úroveň ochrany technicky najvyššou možnou úrovňou.
(pozri body 143 – 149)
5. V prípade neexistencie ustanovenia, ktoré by buď výslovne, alebo implicitne stanovovalo dôsledky prekročenia procesnej lehoty, akou je lehota stanovená v článku 8 nariadenia č. 451/2000, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá pre vykonanie druhej a tretej etapy pracovného programu podľa článku 8 (2) smernice Rady 91/414, z takéhoto prekročenia môže vyplývať čiastočné alebo úplne zrušenie aktu, ktorého prijímanie dotknutú lehotu zahŕňalo, len vtedy, ak sa preukáže, že uvedený akt by mohol mať iný obsah, ak by sa uvedený nedostatok nevyskytol.
(pozri bod 203)
6. Z článku 5 ods. 4 rozhodnutia 1999/468, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu, vyplýva, že ak predpokladané opatrenia nie sú v súlade so stanoviskom príslušného výboru alebo ak neexistuje nijaké stanovisko, Komisia bezodkladne predloží Rade návrh týkajúci sa opatrení, ktoré sa majú prijať, a informuje o tom Európsky parlament. Použitím pojmu „bezodkladne“ zákonodarca Spoločenstva ponecháva Komisii určitý manévrovací priestor, pritom jej však ukladá konať rýchlo. V tejto súvislosti lehota, ktorú má Komisia na preskúmanie rôznych druhov postupov, ktoré si môže zvoliť, sa musí posudzovať podľa komplexnosti dotknutého prípadu.
Na posúdenie, či Komisia konala bezodkladne, treba preveriť, či vzhľadom na okolnosti daného prípadu konala v primeranej lehote, a treba jej priznať široký manévrovací priestor, aby sa mohol dosiahnuť kompromis.
Z tohto dôvodu a tým viac, že ide o regulačný výbor, musí mať Komisia možnosť disponovať širokým časovým priestorom na manévrovanie, ktorý závisí od náročnosti, komplexnosti a citlivosti dotknutého dokumentačného súboru, aby pred tým, ako predloží navrhované opatrenie na hlasovanie, mohla vo výbore hľadať kompromis.
(pozri body 211, 218, 219, 222, 223)
7. Žalobný dôvod založený na porušení článku 253 ES je odlišný od žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení. Zatiaľ čo prvý z nich, ktorým sa spochybňuje neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia, vychádza z porušenia podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd Spoločenstva preskúmať z úradnej povinnosti, druhý z nich, ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutia z vecnej stránky, vychádza z porušenia pravidla práva súvisiaceho s uplatňovaním Zmluvy v zmysle toho istého článku 230 ES a môže byť preskúmaný súdom Spoločenstva len vtedy, ak sa ho žalobca dovoláva. Povinnosť odôvodnenia je teda otázkou, ktorá je odlišná od otázky dôvodnosti odôvodnenia.
(pozri bod 245)