NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 22. septembra 2016 (1)

Vec C‑599/14 P

Rada Európskej únie

proti

Liberation Tigers of Tamil Eelam (LTTE)

„Odvolanie – Obmedzujúce opatrenia s cieľom zabrániť terorizmu – Ponechanie osôb, skupín a subjektov na zozname ustanovenom článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP – Článok 1 ods. 4 a 6 – Konanie – Pojem ,príslušný orgán‘ – Úloha rozhodnutia orgánov tretích štátov – Použitie verejne dostupných informácií – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia“

1.        Rada Európskej únie sa odvolala proti rozsudku Všeobecného súdu v spojených veciach T‑208/11 a T‑508/11(2) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým sa zrušuje niekoľko vykonávacích opatrení Rady v rozsahu, v akom s cieľom boja proti terorizmu zaradili Liberation Tigers of Tamil Eelam (LTTE) (Tigre oslobodenia tamilského Ílamu, ďalej len „LTTE“) do zoznamu osôb, skupín a subjektov, ktorým alebo v prospech ktorých je zakázané poskytovať finančné služby. Všeobecný súd zrušil tieto opatrenia z dôvodov týkajúcich sa okrem iného ich nedostatočného odôvodnenia a dôvodov, o ktoré sa Rada opierala pri ponechaní LTTE na tomto zozname.

2.        Rada tvrdí, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia:

–        tým, že nesprávne uviedol, že Rada musí v odôvodnení preukázať, že overila, že sa činnosť orgánu zodpovedného za zaradenie na zoznam v treťom štáte vykonáva s dostatočnými zárukami,

–        pri posudzovaní použitia verejne dostupných informácií zo strany Rady, a

–        tým, že nerozhodol o tom, že zápis LTTE na zoznam by mohol byť založený na nariadení UK o zákaze z roku 2001.(3)

 Právny rámec

 Spoločná pozícia 2001/931

3.        Spoločná pozícia Rady 2001/931/SZBP(4) bola prijatá na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN (ďalej len „BR OSN“) 1373(2001). Podľa tejto rezolúcie sú všetky štáty povinné predchádzať teroristickým činom a potláčať ich financovanie, ako aj bez meškania zmraziť finančné prostriedky a iné finančné aktíva alebo ekonomické zdroje, okrem iného, osôb, ktoré páchajú alebo sa pokúšajú páchať teroristické činy, alebo ktoré sa zúčastňujú na páchaní alebo uľahčujú páchanie teroristických činov.(5)

4.        Článok 1 ods. 1 stanovuje, že „spoločná pozícia sa v súlade s ustanoveniami nasledujúcich článkov uplatní na osoby, skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov, ktoré sú uvedené na zozname v prílohe“.(6)

5.        Definícia pojmu „osoby, skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov“ zahŕňa v zmysle článku 1 ods. 2 „skupiny a subjekty, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vlastníctve takýchto osôb, alebo sú nimi kontrolované; a osoby, skupiny a subjekty, ktoré konajú v mene alebo pod vedením takýchto osôb, skupín a subjektov vrátane financií odvodených alebo vytvorených z majetku, ktorý vlastnia priamo alebo nepriamo alebo kontrolujú takéto osoby a pridružené osoby, skupiny a subjekty“. Článok 1 ods. 3 vymedzuje pojem „teroristický čin“ na účely spoločnej pozície 2001/931.(7)

6.        Článok 1 ods. 4 stanovuje, že zoznam v prílohe

„ …sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch alebo odsúdení za takéto skutky. Do tohto zoznamu sa môžu zaradiť osoby, skupiny a subjekty, ktoré [BR OSN] identifikovala ako prepojené s terorizmom a proti ktorým nariadila sankcie.

Na účely tohto odseku ‚príslušný orgán‘ znamená súdny orgán, alebo tam, kde súdne orgány nemajú právomoc v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento odsek, ekvivalentný orgán príslušný pre túto oblasť.“

7.        Článok 1 ods. 6 stanovuje, že „mená osôb a subjektov na zozname v prílohe sa budú v pravidelných intervaloch a najmenej raz za šesť mesiacov revidovať, aby sa zabezpečilo, že existujú dôvody pre ich zachovanie na tomto zozname“.

8.        V súlade s článkom 2 a článkom 3 (vtedajšie) Európske spoločenstvo, konajúc v medziach právomocí, ktoré mu boli zverené (vtedajšou) Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev, „nariadi zmrazenie fondov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov uvedených na zozname v prílohe“ a „zabezpečí, aby fondy, finančné aktíva alebo ekonomické zdroje, alebo finančné alebo iné súvisiace služby neboli priamo alebo nepriamo prístupné v prospech osôb, skupín a subjektov uvedených na zozname v prílohe“.

9.        Príloha k spoločnej pozícii 2001/931 obsahovala prvý zoznam osôb, skupín a subjektov uvedených v článku 1. LTTE sa v tomto zozname nenachádzala.

 Nariadenie č. 2580/2001

10.      Odôvodnenia 3 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 2580/2001(8) odkazujú na rezolúciu BR OSN 1373 (2001). Odôvodnenie 5 uvádza, že akcia (vtedajšieho) spoločenstva je nevyhnutná, aby sa implementovali aspekty spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len „SZBP“) spoločnej pozície 2001/931. Podľa odôvodnenia 6 je toto nariadenie na úrovni (vtedajšieho) spoločenstva potrebným opatrením, ktoré dopĺňa správne a súdne konania týkajúce sa teroristických organizácií v Európskej únii a v tretích krajinách.

11.      Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 2580/2001 definuje „zmrazenie fondov, iných finančných aktív a ekonomických zdrojov“ ako „zabránenie akémukoľvek pohybu, prevodu, pozmeneniu, použitiu alebo obchodovaniu s finančnými prostriedkami akýmkoľvek spôsobom, čo by malo za následok akúkoľvek zmenu ich objemu, výšky, umiestnenia, vlastníctva, držby, charakteru, určenia alebo inú zmenu, ktorá by umožnila použitie finančných prostriedkov vrátane správy portfólia“. Podľa článku 1 ods. 4 je definícia „teroristického činu“ na účely nariadenia č. 2580/2001 taká istá ako definícia obsiahnutá v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

12.      Článok 2 ods. 3 stanovuje, že Rada ustanoví, preskúma a zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4, 5 a 6 spoločnej pozície 2001/931 vzťahuje nariadenie č. 2580/2001 (ďalej len „zoznam podľa článku 2 ods. 3“). Uvádza najmä, že takýto zoznam bude pozostávať z:

„…

ii)      právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;

…“

13.      Do zoznamu uvedeného v prílohe spoločnej pozície 2001/931 bola LTTE prvýkrát zapísaná spoločnou pozíciou 2006/380/SZBP.(9) V rovnaký deň bola rozhodnutím Rady 2006/379/ES(10) zapísaná aj do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 LTTE nenapadla tento pôvodný zápis. Na zozname podľa článku 2 ods. 3 ostala ponechaná v dôsledku niekoľkých rozhodnutí a nariadení (vrátane napadnutých nariadení(11)), z ktorých každé zrušilo a nahradilo svojho predchodcu. Keď LTTE podala na Všeobecný súd svoju prvú žalobu,(12) domáhala sa zrušenia vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 83/2011 v rozsahu, v akom sa týkalo LTTE. Toto nariadenie bolo v danom čase v platnosti a LTTE zaradilo do bodu 2.17 zoznamu podľa článku 2 ods. 3(13) Keď LTTE podala druhú žalobu,(14) domáhala sa zrušenia vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 687/2011 (ktorým bolo zrušené okrem iného vykonávacie nariadenie č. 83/2011) v rozsahu, v akom sa týkalo LTTE.(15)

14.      Odôvodnenia každého z napadnutých nariadení poukazujú na to, že Rada poskytla všetkým osobám, skupinám a subjektom (ak to bolo prakticky možné) odôvodnenie, ktoré vysvetľuje, prečo boli zaradené do zoznamu v predchádzajúcom nariadení. Uvádzajú, že Rada informovala osoby, skupiny a subjekty zaradené do zoznamu v predchádzajúcom nariadení o tom, že sa rozhodla ich na tomto zozname ponechať. Ďalej objasňujú, že tieto osoby, skupiny a subjekty boli informované o tom, že Radu môžu požiadať o odôvodnenie svojho zaradenia do zoznamu (ak im ešte nebolo oznámené). Podľa týchto odôvodnení zohľadnila Rada pri vykonaní úplného preskúmania zoznamu podľa článku 2 ods. 3 všetky pripomienky, ktoré jej predložili tí, ktorých sa to týka.

15.      Všeobecný súd opísal obsah odôvodnenia v súvislosti s vykonávacím nariadením č. 83/2011 takto:

„167.      Toto odôvodnenie začína odsekom, v ktorom Rada najskôr opisuje žalobkyňu ako ‚teroristickú skupinu‘ založenú v roku 1976 a bojujúcu za samostatný tamilský štát na severe a východe Srí Lanky, ďalej potvrdzuje, že žalobkyňa spáchala ‚určitý počet teroristických činov vrátane opakovaných útokov na civilné obyvateľstvo a jeho zastrašovania, častých útokov na vládne ciele, rozvratu politických procesov a politických únosov a vrážd‘, a napokon vyslovuje názor, že ‚hoci nedávna vojenská porážka LTTE výrazne oslabila ich štruktúru, pravdepodobným zámerom tejto organizácie je pokračovať v teroristických útokoch na Srí Lanke‘ (prvé odseky odôvodnenia napadnutých nariadení).

168.      Následne Rada zostavila zoznam ,teroristických činností‘, ktoré podľa nej žalobkyňa vykonávala od augusta 2005 až do apríla 2009 alebo – podľa napadnutých nariadení – až do júna 2010 (druhé odseky odôvodnenia napadnutých nariadení).

169.      Rada po tom, ako konštatovala, že ‚na tieto činy sa vzťahuje článok 1 ods. 3 body a), b), c), f) a g) spoločnej pozície 2001/931 a boli spáchané s cieľmi uvedenými v článku 1 ods. 3 [písm.] i) a iii) uvedenej spoločnej pozície‘, a že ‚na [LTTE] sa uplatní článok 2 ods. 3 [písm.] ii) nariadenia č. 2580/2001‘ (tretie a štvrté odseky odôvodnenia napadnutých nariadení), uvádza rozhodnutia, ktoré britské a indické orgány prijali voči žalobkyni v roku 1992, v roku 2001 a v roku 2004 [vrátane dvoch rozhodnutí Spojeného kráľovstva (ďalej len ,UK‘). Jedným z nich je rozhodnutie UK Secretary of State for the Home Departement (minister vnútra UK, ďalej len ,minister vnútra‘) z 29. marca 2001, ktorým sa LTTE zakazuje ako organizácia zapojená do terorizmu podľa UK Terrorism Act 2000 (zákon UK o terorizme z roku 2000) (ďalej len ,nariadenie UK o zákaze z roku 2001‘)] (piate a šieste odseky odôvodnenia vykonávacích nariadení č. 83/2011 až 125/2014), ako aj v roku 2012 (šiesty a siedmy odsek odôvodnenia vykonávacieho nariadenia č. 790/2014).

170.      Pokiaľ ide o britské rozhodnutia a – výlučne v odôvodnení vykonávacieho nariadenia č. 790/2014 – indické rozhodnutia, Rada sa odvoláva na skutočnosť, že tieto rozhodnutia sú pravidelne revidované a môžu byť predmetom preskúmania alebo odvolania.

171.      Rada z týchto úvah vyvodzuje záver, že ‚rozhodnutia, ktoré boli prijaté voči [LTTE], boli teda prijaté príslušnými orgánmi v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931‘ (siedme odseky odôvodnenia napadnutých nariadení).

172.      Rada napokon ,konštatuje, že vyššie uvedené rozhodnutia… sú stále účinné a… domnieva sa, že dôvody zápisu [LTTE] do zoznamu [týkajúceho sa zmrazenia finančných prostriedkov] stále platia‘ (ôsme odseky odôvodnenia napadnutých nariadení). Rada z toho vyvodzuje záver, že žalobkyňu treba ponechať na tomto zozname (deviate odseky odôvodnenia napadnutých nariadení).“

 Zhrnutie konania v prvom stupni a napadnutý rozsudok

16.      Dňa 11. apríla 2011 podala LTTE na Všeobecný súd žalobu (zapísanú pod číslom T‑208/11), ktorou namietala svoje zaradenie do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 vo vykonávacom nariadení č. 83/2011. Po tom, čo LTTE bola ponechaná na zozname, ktorý tvoril prílohu vykonávacieho nariadenia č. 687/2011, podala novú žalobu (zapísanú pod číslom T‑508/11), ktorou sa domáhala zrušenia tohto nariadenia za rovnakých podmienok. Po zrušení a nahradení tohto nariadenia vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1375/2011(16) a po ponechaní LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3, LTTE navrhla spojenie vecí T‑208/11 a T‑508/11. Požiadala tiež o zmenu žalobných návrhov v týchto veciach tak, aby sa týkali aj vykonávacieho nariadenia č. 1375/2011. Veci boli spojené uznesením z 15. júna 2012. V súlade s tým, ako sa v priebehu konania prijímali nové vykonávacie opatrenia, LTTE žiadala o úpravu rozsahu požadovaného zrušenia nariadení tak, aby zahŕňalo aj vykonávacie nariadenia Rady (EÚ) č. 542/2012,(17) č. 1169/2012,(18) č. 714/2013,(19) č. 125/2014(20) a č. 790/2014(21). Tieto nariadenia spolu s ostatnými vykonávacími nariadeniami predstavujú „napadnuté nariadenia“. Všeobecný súd tieto zmeny povolil.

17.      Európska komisia a holandská vláda vstúpili ako vedľajší účastníci do konania v obidvoch veciach na podporu Rady, ktorá žiadala, aby Všeobecný súd žalobu LTTE zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. Vo veci T‑208/11 vstúpila do konania na podporu Rady ako vedľajší účastník aj vláda Spojeného kráľovstva.

18.      LTTE uviedla šesť žalobných dôvodov, ktoré sa vzťahovali na obe veci; jeden ďalší žalobný dôvod bol uplatnený len vo vzťahu k veci T‑508/11. V rámci predmetného odvolania je však relevantný len tretí až šiesty žalobný dôvod.

19.      Svojím tretím žalobným dôvodom (založeným na neexistencii rozhodnutia, ktoré by prijal príslušný orgán) LTTE uviedla, že odôvodnenie napadnutých nariadení obsahuje odkazy na rozhodnutia orgánov Spojeného kráľovstva a Indie, ktoré nepredstavujú rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle spoločnej pozície 2001/931. V prípade, že by Všeobecný súd považoval rozhodnutia UK za rozhodnutia príslušných orgánov, LTTE uviedla, že tieto rozhodnutia nie sú založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách, a že dôvodové správy nespresňujú, aké sú základy týchto rozhodnutí. Ak by sa Všeobecný súd domnieval, že rozhodnutie orgánu tretieho štátu (konkrétne Indie) predstavovalo rozhodnutie príslušného orgánu, LTTE uviedla, že indické rozhodnutia, v zmysle ktorých bola vyhlásená za nedovolenú, neboli preskúmané indickým súdom ako vyžaduje indické právo. Dôvody rozhodnutí neuvádzali nič v tomto zmysle, ani inak nepreukazovali, že indické rozhodnutia sú rozhodnutiami prijatými príslušným orgánom. V každom prípade indické rozhodnutia neboli založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách a základy týchto rozhodnutí neboli uvedené v odôvodnení. LTTE taktiež tvrdila, že indické orgány nie sú dôveryhodný zdroj informácií z dôvodu ich zaujatosti.

20.      Všeobecný súd zamietol námietku LTTE, podľa ktorej britské a indické orgány nie sú príslušnými orgánmi.(22) Všeobecný súd odkázal na judikatúru, ktorá potvrdzuje, že správny orgán môže byť príslušným orgánom a že skutočnosť, že rozhodnutie predstavovalo správne rozhodnutie, nie je sama o sebe rozhodujúca.(23) Všeobecný súd rozhodol, že hoci článok 1 ods. 4 druhý pododsek spoločnej pozície 2001/931 uprednostňuje rozhodnutia pochádzajúce od súdnych orgánov, „…nijako nevylučuje zohľadnenie rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, pokiaľ tieto orgány skutočne majú podľa vnútroštátneho práva právomoc na prijímanie obmedzujúcich rozhodnutí voči zoskupeniam zapojeným do terorizmu, a okrem toho tieto orgány, hoci sú len správnymi orgánmi, možno považovať za ‚rovnocenné‘ súdnym orgánom“.(24) Okrem toho, existujúca judikatúra taktiež dokazuje, že spoločná pozícia 2001/931 nevyžaduje, aby rozhodnutie bolo súčasťou trestného konania; takéto rozhodnutia môžu patriť aj do rámca konania, ktorého cieľom sú opatrenia preventívnej povahy.(25) V prejednávanej veci patrili britské a indické rozhodnutia do rámca vnútroštátnych konaní, ktorých cieľom je uloženie opatrení preventívneho alebo represívneho charakteru z titulu boja proti terorizmu.

21.      Po konštatovaní, že minister vnútra je príslušným orgánom, Všeobecný súd rozhodol, že orgán tretieho štátu možno považovať za príslušný orgán v zmysle spoločnej pozície 2001/931.(26) Všeobecný súd považoval základnú podmienku overenia existencie rozhodnutia vnútroštátneho orgánu zodpovedajúceho definícii podľa článku 1 ods. 4 za ešte dôležitejšiu v prípade rozhodnutí prijatých orgánmi tretích štátov. Poznamenal, že mnohé tretie štáty nie sú viazané Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadny z nich nepodlieha ustanoveniam Charty základných práv Európskej únie. Všeobecný súd preto rozhodol, že je úlohou Rady, aby predtým, ako sa oprie o rozhodnutie orgánu tretieho štátu, starostlivo overila, či relevantná právna úprava tohto štátu zabezpečuje ochranu práv na obhajobu a účinnú súdnu ochranu, ktorá zodpovedá ochrane zabezpečenej podľa práva Únie. Nemôžu existovať dôkazy preukazujúce, že tretí štát túto právnu úpravu v praxi porušuje. Všeobecný súd dodal, že bez ekvivalencie medzi úrovňou ochrany zabezpečenou právnou úpravou tretieho štátu a právom Únie, predstavuje priznanie postavenia príslušného orgánu v zmysle spoločnej pozície 2001/931 vnútroštátnemu orgánu tretieho štátu rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktorých sa týkajú opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov Únie, podľa toho, či vnútroštátne rozhodnutia, na ktorých sa zakladajú opatrenia, boli prijaté orgánmi tretích štátov alebo orgánmi členských štátov.(27)

22.      V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že odôvodnenie napadnutých nariadení neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala domnievať sa, že Rada vykonala takéto starostlivé overenie.(28) Všeobecný súd taktiež odmietol tvrdenie Rady, že ak by išlo o pôvodný zápis (nie o opätovné preskúmanie), viedlo by to k podrobnejšiemu odôvodneniu zodpovedajúcemu dôslednejšiemu prvotnému posúdeniu indickej právnej úpravy. Na základe týchto skutočností Všeobecný súd vyhovel tretiemu žalobnému návrhu v rozsahu, v akom sa týkal indických orgánov, a zamietol ho v rozsahu, v akom sa týkal britských orgánov.(29)

23.      Všeobecný súd následne preskúmal štvrtý až šiesty žalobný dôvod spoločne s druhým žalobným dôvodom. Tieto žalobné dôvody boli založené na:

–        nevykonaní opätovného preskúmania, ktoré vyžaduje článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 (štvrtý žalobný dôvod),

–        porušení povinnosti odôvodnenia (piaty žalobný dôvod),

–        porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (šiesty žalobný dôvod), a na

–        chybnom označení LTTE ako teroristickej organizácie v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 (druhý žalobný dôvod).

24.      Podľa Všeobecného súdu podporovali uvedené žalobné dôvody tvrdenie, že Rada založila napadnuté nariadenia na zozname činov, ktoré priamo pripísala LTTE, a nie na rozhodnutiach príslušných orgánov. Druhý a štvrtý žalobný dôvod sa týkali tvrdenia, v zmysle ktorého pripísanie teroristických činov LTTE v tomto zozname nemá dostatočný skutkový ani právny základ. Piaty a šiesty žalobný dôvod sa týkal tvrdenia, že odôvodnenie napadnutých nariadení má priveľa medzier na to, aby umožnilo LTTE predložiť účinnú obhajobu a aby ho bolo možné preskúmať súdmi Únie.(30)

25.      Všeobecný súd najprv stanovil(31) zásady a judikatúru, na základe ktorých posúdi odôvodnenia, ktoré Rada uviedla v napadnutých nariadeniach.(32) Konštatoval, že Rada tieto nariadenia založila na informáciách, o ktorých sa dozvedala z tlače a internetu, a nie na posúdeniach uvedených v rozhodnutiach príslušných orgánov.(33) Podľa Všeobecného súdu bolo odôvodnenie Rady nasledovné: a) samotná Rada klasifikovala LTTE ako teroristickú organizáciu a pripísala jej niekoľko násilných činov, o ktorých sa Rada dozvedela na základe informácií z tlače a internetu; b) ďalej Rada uviedla, že činy, ktoré pripisuje LTTE, sú teroristickými činmi v zmysle spoločnej pozície 2001/931, a že LTTE je teroristickou skupinou; a c) napokon Rada odkázala na rozhodnutia britských a indických orgánov, ktoré, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenia č. 83/2011 až 125/2014, boli prijaté skôr, než došlo k vytýkaným činom.(34)

26.      Všeobecný súd konštatoval, že Rada v odôvodneniach vykonávacích nariadení neuviedla vnútroštátne rozhodnutia o neskoršom preskúmaní ani iné rozhodnutia príslušných orgánov, ktoré skutočne viedli k preskúmaniu a rozhodnutiu o konkrétnych činoch uvedených na začiatku týchto odôvodnení. Rada len citovala pôvodné vnútroštátne rozhodnutia a bez ďalšieho uviedla, že sú stále platné. Až vo vzťahu k vykonávaciemu nariadeniu č. 790/2014 Rada uviedla vnútroštátne rozhodnutia, ktoré boli prijaté po spáchaní činov konkrétne pripísaných LTTE. Rada však ani v ňom nepreukazuje, že tieto rozhodnutia skutočne preskúmali a že bolo v nich rozhodnuté o konkrétnych činoch uvedených na začiatku tohto odôvodnenia.(35) Na základe týchto dôvodov Všeobecný súd odlíšil prejednávanú vec, v ktorej Rada sama pristúpila k vlastným posúdeniam skutkového stavu na základe tlače a internetu, od vecí, v ktorých sa skutkový základ nariadení Rady zakladal na rozhodnutiach príslušných vnútroštátnych orgánov.(36) Podľa Všeobecného súdu Rada teda vykonávala úlohy príslušného orgánu. Tieto úlohy však nepatrili do právomoci Rady podľa spoločnej pozície 2001/931 a ani na to nemala prostriedky.(37)

27.      Všeobecný súd tvrdil, že prístup Rady je v rozpore s dvojúrovňovým systémom zavedeným spoločnou pozíciou 2001/931. Podľa Všeobecného súdu akýkoľvek nový teroristický čin, ktorý Rada doplní do svojho odôvodnenia pri procese preskúmania, musí byť preskúmaný a musí byť o ňom rozhodnuté orgánom, ktorý je príslušným orgánom v zmysle tejto spoločnej pozície.(38)

28.      Všeobecný súd odmietol tvrdenie Rady, podľa ktorého to, že (v odôvodneniach napadnutých nariadení) sa nenachádzajú odkazy na presné rozhodnutia príslušných orgánov, v ktorých sa konkrétne preskúmali a uviedli činy nachádzajúce sa v úvode daných odôvodnení, treba pripísať LTTE, ktorá mohla a bola povinná napadnúť na vnútroštátnej úrovni reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nej prijaté. Bolo to tak, pretože: a) povinnosť založiť rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov na skutkovom stave nie je podmienená správaním dotknutej osoby alebo skupiny; b) uvedené tvrdenie potvrdilo, že Rada v skutočnosti vychádzala z informácií, o ktorých sa dozvedala z tlače a internetu; a c) toto tvrdenie ďalej naznačilo, že vnútroštátne rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, o ktoré sa Rada opierala, by sa nemuseli ako také zakladať na žiadnom konkrétnom teroristickom čine, ak ich dotknutá osoba nenapadla na vnútroštátnej úrovni.(39)

29.      Všeobecný súd nepresvedčilo ani tvrdenie Rady a Komisie, podľa ktorého povinnosť vyvodiť skutkový základ rozhodnutí o zmrazení finančných prostriedkov z rozhodnutí príslušných orgánov môže v prípade neexistencie takých rozhodnutí viesť k nedôvodným výmazom osôb alebo skupín zo zoznamu podľa článku 2 ods. 3, a ktorým taktiež poukazujú na skutočnosť, že opätovné preskúmanie v členských štátoch sa môže líšiť od opätovného preskúmania vykonaného dvakrát ročne na úrovni Únie. Toto tvrdenie bolo v rozpore so spoločnou pozíciou 2001/931, ktorá vyžaduje, aby sa skutkový základ rozhodnutia Únie zakladal na informáciách, ktoré boli konkrétne preskúmané a uvedené v rozhodnutiach príslušných vnútroštátnych orgánov.

30.      V rámci dvojúrovňového systému členským štátom prináležalo, aby pravidelne Rade odovzdávali rozhodnutia príslušných orgánov prijaté v týchto členských štátoch spolu s odôvodneniami týchto rozhodnutí, a Rade, aby tieto rozhodnutia zbierala. Všeobecný súd konštatoval, že ak napriek tomuto odovzdaniu informácií nemala Rada k dispozícii rozhodnutie príslušného orgánu týkajúce sa konkrétnej skutkovej okolnosti, ktorá môže predstavovať teroristický čin, prináleží jej, aby vzhľadom na neexistenciu vlastných vyšetrovacích prostriedkov požiadala príslušný vnútroštátny orgán o posúdenie tohto činu s cieľom získať takéto rozhodnutie uvedeného orgánu. Na tieto účely sa Rada môže obrátiť tak na 28 členských štátov, najmä na členské štáty, ktoré už preskúmali situáciu dotknutej osoby alebo skupiny, ako aj na tretí štát, ktorý spĺňa podmienky požadované v oblasti ochrany práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Všeobecný súd uviedol, že dotknuté rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne prijaté vnútroštátnym orgánom, ktorý pravidelne preskúmava zápis dotknutej osoby alebo skupiny do vnútroštátneho zoznamu týkajúceho sa zmrazenia finančných prostriedkov. V každom prípade skutočnosť, že periodicita pravidelného preskúmania na vnútroštátnej úrovni je oproti periodicite platnej na úrovni Únie odlišná, nemôže odôvodniť, že dotknutý členský štát oddiali preskúmanie predmetného činu, ktoré požaduje Rada. Dvojúrovňový systém a zásada lojálnej spolupráce znamenajú, že členské štáty musia bezodkladne vyhovieť žiadostiam Rady o posúdenie činu, ktorý môže predstavovať teroristický čin, prípadne vydanie rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle spoločnej pozície 2001/931.(40)

31.      Všeobecný súd ďalej uviedol, že neexistencia akéhokoľvek nového teroristického činu počas daného polročného obdobia vôbec neznamená, že Rada by mala vymazať dotknutú osobu alebo subjekt zo zoznamu podľa článku 2 ods. 3 Rada môže zachovať dotknutú osobu na tomto zozname aj po ukončení teroristickej činnosti v pravom zmysle slova, ak to okolnosti odôvodňujú.(41)

32.      Všeobecný súd dodal, že potreba skutkového základu v rozhodnutiach príslušných orgánov neznamená, že existuje riziko neodôvodneného zachovania osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 Spoločná pozícia 2001/931 však nezakotvuje povinnosť opierať sa o rozhodnutia príslušných orgánov na účely neponechania osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3. Takéto neponechanie nepodlieha rovnakým procesným požiadavkám, hoci vo väčšine prípadov k nemu dôjde na základe priaznivých rozhodnutí prijatých na vnútroštátnej úrovni.(42)

33.      Všeobecný súd teda zrušil napadnuté nariadenia v rozsahu, v akom sa týkali LTTE, a to na základe skutočnosti, že nariadenie č. 2580/2001 sa uplatňuje v prípade ozbrojeného konfliktu (vo vzťahu k tomuto odvolaniu to nie je relevantné(43)), a že Rada porušila tak článok 1 spoločnej pozície 2001/931, ako aj povinnosť odôvodnenia.(44)

 Návrhy a tvrdenia v odvolacom konaní

34.      Rada, ktorú podporuje Komisia(45), ako aj francúzska, holandská a britská vláda, navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou rozhodol o veciach, ktoré sú predmetom tohto odvolania, tak, že žaloby zamietne, a uložil LTTE povinnosť nahradiť trovy konania Rady, ktoré jej vznikli v spojených veciach T‑208/11 a T‑508/11 a v tomto odvolacom konaní. LTTE navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, potvrdil napadnutý rozsudok a uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

35.      Na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. mája 2016, predniesli všetci uvedení účastníci konania zároveň aj ústne vyjadrenia.

36.      Svojím prvým odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Rada je povinná v odôvodnení zaslanom LTTE preukázať, že overila, či sa činnosť orgánu zodpovedného za zaradenie na zoznam v treťom štáte vykonáva s dostatočnými zárukami. Hlavné tvrdenia Rady možno zhrnúť nasledovne: odôvodnenie musí obsahovať informácie, ktoré umožnia LTTE pochopiť, prečo bola zaradená do zoznamu, najmä opis konania, ktoré bolo príčinou zápisu. Odôvodnenie by nemalo odkazovať na žiadne ďalšie informácie vrátane informácií týkajúcich sa posúdenia vykonaného Radou vo vzťahu k príslušným procesným zárukám uplatniteľným na rozhodnutie príslušného orgánu tretieho štátu, z ktorého vychádzala. Z toho tiež vyplýva, že nedostatok informácií týkajúcich sa tohto posúdenia v odôvodnení neznamená, že Rada takéto posúdenie nevykonala.

37.      LTTE navrhuje, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod. Všeobecný súd správne konštatoval, že v odôvodnení sa nenachádza žiadny odkaz na právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu. LTTE sa domnieva, že spoločná pozícia 2001/931 poskytuje právny základ pre požiadavku, aby Rada overila právnu úpravu, ako aj prax tretieho štátu na účely zistenia, či sú normy práv na obhajobu a účinnú súdnu ochranu v súlade s normami zabezpečenými právom Únie. Na spoločnú pozíciu 2001/931 a vykonávacie nariadenia sa totiž uplatňujú Všeobecné zásady práva Únie. Preto sa musí každé rozhodnutie podľa článku 1 ods. 4 prijať v súlade s týmito právami. Nemalo by sa očakávať, že osoby sú oboznámené s procesnými zárukami v tretích štátoch. Okrem toho, analýza týkajúca sa tretích štátov bude v odôvodnení uvedená len v prípade, že výsledok posúdenia vykonaného Radou bude pozitívny.

38.      Svojím druhým odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní použitia verejne dostupných informácií.

39.      Po prvé, Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že Rada musí pravidelne uvádzať nové dôvody, prečo žalobkyňa naďalej podlieha obmedzujúcim opatreniam, a že Rada napriek nariadeniu UK o zákaze z roku 2001 a zmrazeniu aktív v rámci Únie mohla a bola povinná počas svojho šesťmesačného skúmania zohľadniť neustály príliv rozhodnutí vnútroštátnych orgánov.

40.      Po druhé, Všeobecný súd zamietol použitie verejne dostupných materiálov zo strany Rady v prípadoch, keď informácie, ktoré Rada uviedla, boli použité na zistenie, či Rada mala LTTE na zozname ponechať, a to bez ohľadu na skutočnosť, že Rada mohla LTTE ponechať na zozname na základe existujúcich rozhodnutí príslušných orgánov.

41.      Po tretie, hoci Všeobecný súd uviedol, že Rada je povinná požiadať príslušný orgán o preskúmanie tlačových správ, takýto postup nemá žiadnu oporu v spoločnej pozícii 2001/931, v rozsudku Súdneho dvora Al‑Aqsa ani nikde inde. V každom prípade by stanovisko Všeobecného súdu viedlo k neprijateľnej situácii.

42.      Po štvrté, Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru o tom, že zamietnutie postupu Rady opierajúceho sa o materiály z verejne dostupného zdroja by malo mať nevyhnutne za následok zrušenie napadnutých nariadení.

43.      LTTE vo svojej odpovedi uvádza, že činy uvedené v odôvodnení nevychádzajú z rozhodnutí príslušných orgánov, pretože ku každému z uvedených činov došlo až po prijatí vnútroštátnych rozhodnutí. To potvrdzuje, že rozhodnutie o ponechaní LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3 môže vychádzať len z informácií uvedených v tlači a na internete. Všeobecný súd nerozhodol, že Rada musí pravidelne uvádzať nové dôvody, ktorými by odôvodnila prečo má žalobkyňa naďalej podliehať obmedzujúcim opatreniam. Stanovil len, že ak sa Rada rozhodne uviesť nové dôvody, tieto dôvody musia vychádzať z rozhodnutí príslušných orgánov. Všeobecný súd správne konštatoval, že tým, že Rada uskutočnila svoje vlastné posúdenie na základe informácií uvedených v tlači a na internete, sa v skutočnosti snažila vykonávať úlohu príslušného orgánu.

44.      Vo svojom treťom odvolacom dôvode Rada tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že nerozhodol o tom, že nariadenie UK o zákaze z roku 2001 môže predstavovať platné rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Po prvé, Všeobecný súd v rozsudku PMOI konštatoval,(46) že takéto nariadenie je rozhodnutím príslušného vnútroštátneho orgánu. Po druhé, Všeobecný súd žiadal, aby mu Rada predložila všetky skutočnosti, o ktoré sa minister vnútra opieral, keď rozhodol o zákaze LTTE.

45.      LTTE tvrdí, že ak neboli Rade známe žiadne teroristické činy, ktoré ministra vnútra viedli k zákazu LTTE, Rada nemohla overiť, či nariadenie UK o zákaze z roku 2001 splnilo požiadavky článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. V takomto prípade by zase Všeobecný súd nemohol overiť, či predložené dôkazy boli skutočne správne, spoľahlivé a koherentné. Znamenalo by to tiež, že žiadna zo zúčastnených strán by nemohla preskúmať, či bolo prijaté rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 4 Okrem toho, tvrdenie Rady, že nemusí byť reálne požadovať zdieľanie určitých informácií, z ktorých vychádza vnútroštátne rozhodnutie, je hypotetické. Nezdá sa, že informácie (ak nejaké existujú), z ktorých vychádzalo nariadenie UK o zákaze z roku 2001, boli v prejednávanej veci neprístupné.

 Posúdenie

 Predbežné poznámky

46.      Toto odvolanie v zásade vyzýva Súdny dvor, aby (opäť) posúdil štruktúru mechanizmu, prostredníctvom ktorého sa zachovávajú obmedzujúce opatrenia Únie v zmysle spoločnej pozície 2001/931 a nariadenia č. 2580/2001, ako aj úlohu členských štátov a tretích štátov v tomto systéme.

47.      V rámci tohto systému možno rozlišovať medzi a) pôvodným zápisom a b) rozhodnutím o ponechaní osoby, subjektu alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 Čo sa týka prvého typu rozhodnutia, spoločná pozícia 2001/931 stanovuje postup, ktorý musí Rada dodržiavať, ako aj materiály, o ktoré sa môže opierať. Žiadne takéto pravidlá však nie sú ustanovené vo vzťahu k druhému typu rozhodnutia. Práve tento druhý typ rozhodnutia bol predmetom žaloby LTTE podanej na Všeobecnom súde, a teraz sa prejednáva v rámci tohto odvolania.

48.      Článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 stanovuje len to, že mená osôb a skupín na zozname podľa článku 2 ods. 3 sa musia pravidelne revidovať, aby sa zabezpečilo, že existujú dôvody pre ich zachovanie na tomto zozname. Medzi základné otázky v rámci tohto odvolania patrí otázka, ako môže Rada zistiť, že takéto dôvody existujú, a tiež otázka, čo musí Rada oznámiť dotknutým osobám alebo skupinám.

49.      Z článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že ak neexistujú dôvody pre zachovanie osoby alebo skupiny na tomto zozname, Rada ich musí zo zoznamu odstrániť alebo vyškrtnúť.(47) V tejto súvislosti je nesporné, že LTTE nepredložila Rade vyjadrenia ani dôkazy, ktoré môžu mať vplyv na dôvody jej zaradenia do zoznamu podľa článku 2 ods. 3, a prípadne viesť k jej vyškrtnutiu. Vo vzťahu k inému typu obmedzujúceho opatrenia Súdny dvor rozhodol, že ak sa takéto poskytnuté vyjadrenia a dôkazy zohľadnia pri zmene a doplnení dôvodov zápisu osoby v rozhodnutí prijatom v rámci SZBP, táto zmena sa musí takisto vykonať v nariadení prijatom v rámci ZFEÚ.(48)

50.      Žiadny z účastníkov konania nenapadol rozsudok v časti týkajúcej sa prvého žalobného dôvodu LTTE uvedeného v oboch veciach, v zmysle ktorého sa nariadenie č. 2580/2001 neuplatňuje na konflikt medzi LTTE a srílanskou vládou, pretože jedine medzinárodné humanitárne právo upravuje takéto ozbrojené konflikty (a teda aj činy spáchané v ich rámci). Táto otázka však bola vznesená vo veci C‑158/14, A a i.

51.      Rada vo svojich vyjadreniach kladie značný dôraz na skutočnosť, že LTTE nikdy nenapadla žiadne z vnútroštátnych rozhodnutí, o ktoré sa Rada opierala, ani nariadenia Rady, na základe ktorých bola pôvodne zapísaná a následne ponechaná na zozname podľa článku 2 ods. 3 Ja si však myslím, že preskúmanie nariadenia Rady zahŕňa posúdenie toho, či Rada dodržala platné pravidlá práva Únie vrátane podmienok stanovených v spoločnej pozícii 2001/931 a základných práv. Žiadne z týchto pravidiel nepodmieňuje takéto preskúmanie tým, či dotknutý účastník konania najprv napadol rozhodnutie príslušného orgánu na náležitej vnútroštátnej úrovni.

52.      Na pojednávaní bola Rade položená otázka, či je nevyhnutné zaoberať sa prvým odvolacím dôvodom. Tento dôvod sa týka požiadavky odôvodnenia rozhodnutia o prijatí obmedzujúcich opatrení. Je pravdou, že ak sa Súdny dvor domnieva, že aspoň jeden z uvedených dôvodov je dostatočne presný a konkrétny, skutočnosť, že ostatné z týchto dôvodov túto požiadavku nespĺňajú, neodôvodňuje zrušenie uvedeného rozhodnutia.(49) To znamená, že ak by Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodol (v rámci druhého a/alebo tretieho odvolacieho dôvodu), že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a konštatoval by, že napadnuté nariadenia boli riadne založené napríklad na nariadení UK o zákaze z roku 2001, a že boli dostatočne odôvodnené, potom by nebolo nevyhnutné posudzovať aj to, či boli odôvodnenia odvolávania sa na rozhodnutia tretích štátov dostačujúce. Ak však vezmeme do úvahy systémovú dôležitosť veci, ktorá je základom prvého odvolacieho dôvodu, a jej možný význam pre iné prípady, preskúmam prvý odvolací dôvod bez ohľadu na podstatu ostatných odvolacích dôvodov.

 O prvom odvolacom dôvode

53.      Prvý odvolací dôvod sa týka rozsahu povinnosti odôvodnenia Rady vo vzťahu k jej opieraniu sa o rozhodnutie orgánu tretieho štátu ako o základ preukázania toho, že naďalej existujú dôvody pre zachovanie organizácie, akou je napríklad LTTE, na zozname podľa článku 2 ods. 3 Tento dôvod predpokladá, že Všeobecný súd správne usúdil, že toto rozhodnutie môže za predpokladu, že Rada predtým, ako sa odvolala na dané rozhodnutie, starostlivo overila, či relevantná právna úprava tohto tretieho štátu zabezpečuje ochranu práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu zodpovedajúcu ochrane zabezpečenej na úrovni práva Únie, predstavovať rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Otázky, či sa Rada vôbec môže opierať o rozhodnutie orgánu tretieho štátu, a ak áno, za akých podmienok, sú však otázky, ktoré sa pred Súdnym dvorom v rámci tohto odvolacieho konania neprejednávajú.

54.      Spoločná pozícia 2001/931 neobsahuje žiadnu výslovnú povinnosť odôvodnenia. Základ tejto povinnosti sa nachádza inde. Rada je tak v zmysle článku 296 ZFEÚ povinná jasne a podrobne objasniť konkrétne dôvody pre zachovanie skupiny, akým je LTTE, na zozname podľa článku 2 ods. 3 Takéto objasnenie musí poskytnúť dostatok informácií na to, aby skupine nepriaznivo ovplyvnenej daným aktom umožnilo pochopiť dôvody, prečo sa ponecháva na tomto zozname, a aby umožnilo súdom Únie preskúmať príslušné rozhodnutie.(50) Táto povinnosť je pritom len ďalším vyjadrením zodpovedajúceho základného práva podľa článku 47 Charty.(51)

55.      Povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou. Odlišuje sa od otázky preukázania tvrdeného správania. Tá sa týka zákonnosti podstaty aktu a znamená overenie pravdivosti uvedených skutočností v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenie obmedzujúcich opatrení voči dotknutej osobe.(52)

56.      Najmä pri ukladaní opatrenia v podobe zmrazenia finančných prostriedkov musí Rada v odôvodnení daného aktu „… identifikovať presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci výkonu svojej diskrečnej posudzovacej právomoci domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu“.(53) Rada musí taktiež uviesť „…individuálne, osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré príslušné orgány konštatujú, že proti dotknutej osobe sa majú prijať obmedzujúce opatrenia …“.(54) To, či odôvodnenie spĺňa osobitné požiadavky bude záležať na okolnostiach daného prípadu, najmä na obsahu opatrenia, charaktere uvádzaných dôvodov a záujme, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je opatrenie určené, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto opatrením. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti. Je to tak preto, lebo to, či je odôvodnenie dostatočné, sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text opatrenia, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť.(55)

57.      Z tohto dôvodu je vhodné začať preskúmaním druhu sporného aktu a dôvodov, na ktorých môže byť založený.

58.      Zapísanie a ponechanie osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 zahŕňa posúdenie rizika, či sú alebo môžu byť zapojené do teroristických činov v zmysle definície uvedenej v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931. V súlade s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 musí byť prvotné posúdenie založené na „presných informáciách alebo materiáloch v príslušnom spise“, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom. Znenie článku 1 ods. 4 ponúka určité usmernenie, čo sa týka predmetu týchto rozhodnutí. Dôležité je, aby príslušný orgán rozhodnutie prijal „bez ohľadu“ na to, či sa dané rozhodnutie týka, na jednej strane, podnetu na vyšetrovanie alebo trestného stíhania za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách alebo, na strane druhej, odsúdenia za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu. Druhé z uvedených rozhodnutí musí byť taktiež nepochybne založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch.(56) V každom prípade platí, že Rada musí byť presvedčená, že existujú „závažné a dôveryhodné dôkazy alebo indície“.(57) Z toho vyplýva, že Rada nemusí mať k dispozícii všetky skutočnosti, z ktorých príslušný orgán vychádzal pri prijímaní (vykonávacieho alebo súdneho) rozhodnutia, akým je napríklad nariadenie UK o zákaze z roku 2001 v tejto veci. Je to tak preto, lebo Rada nemôže de novo preskúmať závažnosť a dôveryhodnosť dôkazov alebo indícií, na ktorých je rozhodnutie príslušného orgánu založené. Môže a musí však preskúmať to, či bolo predmetné rozhodnutie založené na dôkazoch a či daný orgán považoval dôkazy za závažné a dôveryhodné. Rada ale nemôže vykonať vlastné posúdenie dôkazov. Namiesto toho sa preskúmanie rozhodnutí príslušných orgánov (tak členských štátov, ako aj tretích štátov) zo strany Rady obmedzuje na overenie, či takéto rozhodnutia predstavujú v rámci práva Únie dostatočný základ na uplatnenie reštriktívnych opatrení Únie.

59.      Na základe obsahu samotného opatrenia z toho teda vyplýva, že v odôvodnení pôvodného rozhodnutia o zápise osoby alebo skupiny do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 sa musia uviesť aspoň: a) individuálne, osobitné a konkrétne dôvody vedúce k záveru, že existuje riziko, že osoba alebo skupina môžu byť zapojené do teroristických činov v zmysle definície uvedenej v článku 1 ods. 3, v dôsledku čoho treba prijať obmedzujúce opatrenia,(58) a b) rozhodnutia príslušných orgánov v zmysle článku 1 ods. 4, ktoré boli použité ako základ uvedených dôvodov. Oba prvky majú vplyv na zákonnosť predmetného opatrenia. Bez uvedenia oboch prvkov nemôže dotknutá osoba alebo subjekt vedieť, na základe akých vecných dôvodov bola alebo bol zapísaný do zoznamu, a či Rada dodržala zákonné podmienky vzťahujúce sa na zápis do zoznamu; a Súdny dvor nemôže vykonať vlastné preskúmanie. Preto nesúhlasím s Radou, že odôvodnenie by sa malo obmedzovať len na informácie týkajúce sa správania, ktoré viedlo k zápisu LTTE do zoznamu zo strany Rady, a to aj napriek tomu, že má Rada pravdu, že povinnosť odôvodnenia predstavuje požiadavku, ktorá sa odlišuje od otázky preukázania tvrdeného správania.(59)

60.      Prvý odvolací dôvod sa týka druhého prvku: postačuje, ak sa v súvislosti s opieraním sa o rozhodnutia príslušného orgánu tretích štátov uvedie iba rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 druhý pododsek?

61.      Podľa môjho názoru nepostačuje.

62.      Ak sa Rada opiera o rozhodnutia príslušných orgánov členských štátov, ktoré konajú v rámci pôsobnosti práva Únie, je nesporné, že tieto orgány sú povinné dodržiavať základné práva, ktoré sa uplatňujú v rámci Európskej únie. Normy a úroveň ochrany sú v rámci práva Únie ustálené a podliehajú preskúmaniu zo strany Súdneho dvora. Rada teda môže pri opieraní sa o rozhodnutia týchto orgánov za normálnych okolností odôvodnene predpokladať, že tieto rozhodnutia boli prijaté v súlade s platnými základnými právami, najmä s právom na obhajobu a právom na účinnú súdnu ochranu. Tento predpoklad však nie je absolútny. V stanovisku 2/13 Súdny dvor konštatoval, že zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi ukladá, najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a práva, každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky členské štáty dodržujú právo Únie, a konkrétne základné práva týmto právom uznané.(60) Pozrime sa však na to inak: uvedená zásada je síce zásadou vzájomnej dôvery, avšak nie slepej vzájomnej dôvery za každých okolností.

63.      Rovnaké úvahy treba uplatniť aj v prejednávanej veci. Ak sa teda Rada domnieva, že existujú dôkazy preukazujúce skutočné riziko, že rozhodnutie príslušného orgánu nebolo prijaté v súlade s týmito právami v danom konkrétnom prípade, nemôže sa o toto rozhodnutie opierať na účely prijatia obmedzujúcich opatrení podľa spoločnej pozície 2001/931 bez toho, aby sa uskutočnilo ďalšie posúdenie. Ako som uviedla v návrhoch, ktoré som predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, „…vzhľadom na to, že rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov musí rešpektovať takéto práva v prípade, že bude predmetom žaloby na súde Európskej únie, zdá sa mi, že Rada musí toto preverenie [čo sa týka dodržiavania týchto práv na úrovni Európskej únie] vykonať pred prijatím svojho rozhodnutia“.(61) Za iných (normálnejších) okolností môže predpokladať dodržiavanie príslušných základných práv, a teda sa môže opierať o takéto rozhodnutie na účely zápisu osoby alebo skupiny do zoznamu podľa článku 2 ods. 3.

64.      Z toho vyplýva, že, pokiaľ ide o rozhodnutie príslušného orgánu členského štátu, môže postačovať, aby Rada vo svojom odôvodnení uviedla rozhodnutie, o ktoré sa opiera, a objasnila, prečo ide o rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 druhého pododseku spoločnej pozície 2001/931. Na základe takéhoto odôvodnenia bude dotknutá osoba alebo skupina informovaná o tom, že Rada konala na základe predpokladu, v zmysle ktorého boli dodržané platné základné práva, a že neexistujú žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by bránili uplatneniu tohto predpokladu. Ak by však Rada mala dôkazy o existencii skutočného rizika, že základné práva neboli dodržané, je povinná preukázať, že je presvedčená o tom, že základné práva boli dodržané, a zároveň musí toto tvrdenie objasniť v odôvodnení.

65.      Iná situácia je však v prípade, keď sa Rada opiera o rozhodnutie príslušného orgánu tretieho štátu. Tieto orgány nekonajú v rámci rovnakých obmedzení ako členské štáty, čo sa týka ochrany základných práv, a to ani vtedy, keď úroveň ich právnej ochrany základných práv môže prinajmenšom zodpovedať úrovni ochrany, ktorá je zabezpečená podľa práva Únie. Samotná Rada uznáva, že musí byť presvedčená o tom, že rozhodnutie orgánu tretieho štátu bolo prijaté za okolností, v rámci ktorých sa základným právam poskytla ochrana na úrovni prinajmenšom zodpovedajúcej úrovni platnej podľa práva Únie (ktorá sa vzťahuje na rovnaké rozhodnutia orgánov členských štátov).

66.      Okrem všeobecného predpokladu, že tretie štáty plnia svoje povinnosti vyplývajúce z medzinárodného práva (ktoré môžu zahŕňať záväzky v oblasti ľudských práv), neexistuje žiadny základ pre predpokladanú úroveň ochrany základných práv, ktorá sa zabezpečuje v treťom štáte, ani pre to, či táto úroveň „prinajmenšom zodpovedá“ úrovni platnej v rámci Európskej únie. Hoci pravidlá medzinárodného práva (vrátane predovšetkým Európskeho dohovoru o ľudských právach), ktoré sú záväzné pre tretí štát, možno považovať za orientačné, je potrebné zohľadniť aj vnútroštátne právo. Je úlohou Rady, aby overila, či úroveň ochrany základných práv prinajmenšom zodpovedá úrovni platnej podľa práva Únie, a či existujú dôkazy naznačujúce, že dotknuté rozhodnutie mohlo byť prijaté v rozpore s príslušnou a platnou normou ochrany.

67.      Podľa môjho názoru to teda znamená, že Rada je povinná skúmať a) aké pravidlá vnútroštátneho práva daného tretieho štátu sa uplatňujú vo vzťahu k dotknutému rozhodnutiu (vrátane všetkých pravidiel medzinárodného práva, ktoré sú súčasťou vnútroštátnej právnej úpravy); b) aké normy a úroveň ochrany sa poskytujú na základe týchto pravidiel (vrátane toho, či existuje možnosť správneho alebo súdneho preskúmania rozhodnutia, čím sa zaručuje základné právo na účinnú súdnu ochranu), a či zodpovedajú ochrane zabezpečenej podľa práva Únie; a c) či existujú dôkazy naznačujúce, že dotknuté rozhodnutie mohlo byť prijaté v rozpore s príslušnou a platnou normou ochrany. Na rozdiel od Všeobecného súdu si však nemyslím, že je nevyhnutné, aby Rada systematicky overovala, či tretí štát v praxi nezlyháva v uplatňovaní svojej právnej úpravy zameranej na ochranu práva na obhajobu a zabezpečenie účinnej súdnej ochrany. Na to, aby bolo možné zistiť, či sa Rada v konkrétnej veci opiera o konkrétne rozhodnutie príslušného orgánu oprávnene, to nie je ani nevyhnutné, ani dostatočné.

68.      Nesúhlasím ani s obavou Rady, že existuje riziko zasahovania do politického systému tretieho štátu, a ani s jej návrhom, že takýmto rizikám by bolo možné predísť, keby Rada mala možnosť predložiť svoje pripomienky k právnemu systému tohto štátu počas následných súdnych konaní; najmä v jej písomných podaniach, na ktoré sa vzťahuje článok 20 druhý pododsek Štatútu Súdneho dvora.(62) Podľa môjho názoru sa posúdenie Rady obmedzuje na overenie ekvivalencie medzi právnymi predpismi tretieho štátu a právnymi predpismi Únie a na záruky, ktoré v konkrétnom prípade existujú. Jeho cieľom nie je overiť, či tretí štát dodržiava všetky pravidlá medzinárodného práva, ktoré sú pre neho záväzné, alebo vnútroštátne právne predpisy iných štátov. Okrem toho, úvahy, ktoré môžu viesť Radu k tomu, aby sa opierala o rozhodnutia orgánu tretieho štátu, sú dotknutej osobe alebo skupine známe len vtedy, keď Rada skonštatuje existenciu ekvivalencie. Ak bude výsledok vykonaného posúdenia negatívny, Rada sa nemôže opierať o rozhodnutie orgánu tretieho štátu a žiadna časť posúdenia Rady nebude sprístupnená ani dotknutej osobe alebo skupine, ani verejnosti.

69.      Z tých istých dôvodov neexistuje žiadny základ pre to, aby sa odôvodnenie oznámilo len v písomných pripomienkach predložených v konaní pred Všeobecným súdom. V každom prípade platí, že povinnosť odôvodnenia so sebou prináša tomu zodpovedajúce právo nepriaznivo ovplyvnenej strany na odôvodnenie, pričom toto právo nemôže byť podmienené predošlým napadnutím nariadenia Rady na súdoch Únie. Predmetné právo umožňuje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s podstatnými skutočnosťami, na ktorých sa zakladá opatrenie, ktoré ju nepriaznivo ovplyvňuje, a následne dané opatrenie napadnúť; nie naopak.(63)

70.      V prípade posúdenia s pozitívnym výsledkom je Rada povinná uviesť v odôvodnení dôvody, ktoré ju viedli k presvedčeniu, že rozhodnutie príslušného orgánu tretieho štátu bolo prijaté v súlade s normami ochrany základných práv zodpovedajúcimi normám, ktoré sa v rámci práva Únie uplatňujú vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým orgánmi členských štátov. Preto nestačí, ak sa uvedie iba odkaz na príslušné rozhodnutie.

71.      Neznamená to, že Rada musí v odôvodnení uviesť svoju analýzu v plnom rozsahu a poskytnúť súhrnné a úplné vyhodnotenie ústavného práva, trestného práva a praxe tretieho štátu. Je však povinná zrozumiteľne uviesť, prečo v danej veci týkajúcej sa konkrétneho rozhodnutia príslušného orgánu zabezpečuje právo tretieho štátu rovnakú úroveň ochrany, prinajmenšom, práv na obhajobu a účinnú súdnu ochranu, a zároveň musí oznámiť právne zdroje týchto práv, o ktoré sa opierala.

72.      Zdá sa, že Rada na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu taktiež rozlišuje medzi rozhodnutím, ktorým osobu alebo skupinu prvotne zapíše do zoznamu, a následnými rozhodnutiami, ktorými rozhodne o ich ponechaní na zozname podľa článku 2 ods. 3 Týmto rozlíšením sa budem podrobnejšie zaoberať v rámci posúdenia druhého odvolacieho dôvodu. Z dôvodov objasnených v príslušnej časti týchto návrhov(64) sa domnievam, že ak sa Rada opiera o rozhodnutie príslušného orgánu tretieho štátu pri rozhodovaní o ponechaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3, je povinná poskytnúť dostatočné odôvodnenie vo vzťahu k tomu, prečo sa o dané rozhodnutie opiera.

73.      Myslím si teda, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci výkladu tvoriaceho základ jeho rozhodnutia, že Rada neposúdila úrovne ochrany práva na obhajobu ani práva na súdnu ochranu stanovených indickou právnou úpravou a že jednoduchý odkaz na ustanovenia právnych predpisov a na pravidelné preskúmanie vykonané indickým ministrom vnútra nie je dostatočný. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom zastával existenciu všeobecnej povinnosti Rady preskúmať v praxi, ako aj v abstraktnej rovine účinné uplatňovanie právnej úpravy zameranej na ochranu práv na obhajobu a účinnú súdnu ochrana zo strany tretieho štátu.

74.      Prvý odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom odvolacom dôvode

 Úvod

75.      Druhý odvolací dôvod Rady sa týka predovšetkým dôvodov, na základe ktorých je Rada oprávnená rozhodnúť o ponechaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3, ako aj povinnosti uviesť tieto dôvody v odôvodnení. Tento odvolací dôvod v zásade vychádza z troch tvrdení: a) Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že Rada musí pravidelne uvádzať nové dôvody, prečo by dotknutá strana mala naďalej podliehať obmedzujúcim opatreniam; b) Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Rada sa nemôže opierať o verejne dostupné materiály, ktoré neboli uvedené v rozhodnutí príslušného orgánu; c) Všeobecný súd nesprávne rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že Rada sa nemohla opierať o verejne dostupné materiály.

76.      Každým z týchto tvrdení sa budem zaoberať samostatne.

 Musí Rada pravidelne uvádzať nové dôvody, prečo skupina naďalej podlieha obmedzujúcim opatreniam?

77.      Súhlasím s Radou, že nie je pri rozhodovaní o ponechaní dotknutej osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 povinná vždy uvádzať nové dôvody (v zmysle nových skutočností uvedených v rozhodnutí príslušného orgánu alebo nového rozhodnutia tohto orgánu týkajúceho sa skutočností, o ktoré sa Rada už skôr opierala), aby ponechala túto stranu na zozname. Splnenie tejto povinnosti možno vyžadovať v niektorých prípadoch, ale rozhodne nie vždy.

78.      Základom pre zápis v súlade s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 je existencia rozhodnutia príslušného orgánu „vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch alebo odsúdení za takéto skutky“. Dôkazy musia obsahovať presné informácie alebo materiál.

79.      Prvotný zápis je teda založený na rozhodnutiach týkajúcich sa predchádzajúcich skutočností. Úlohou odkazu na vnútroštátne rozhodnutie je „… zabezpečiť, aby bolo rozhodnutie Rady prijaté na dostatočnom skutkovom základe, ktorý by jej umožnil dospieť k záveru, že existuje nebezpečenstvo, že v prípade neprijatia potlačujúcich opatrení sa bude dotknutá osoba naďalej zapájať do teroristických činností“.(65) Táto úloha spočíva „… v preukázaní existencie závažných a vierohodných dôkazov alebo indícií zapojenia dotknutej osoby do teroristických činností, ktoré vnútroštátne orgány považovali za spoľahlivé“(66). Na účely prvotného zápisu sa teda tieto rozhodnutia používajú na posúdenie rizika teroristických činov alebo účasti na takýchto činoch v budúcnosti.(67) Neexistuje žiadny dôvod na zmrazenie finančných prostriedkov z dôvodu (teroristických) činov, ak (už) neexistuje riziko, že k takýmto činom dôjde.

80.      Na základe tohto posúdenia teda Rade prináleží, aby rozhodla, kde nastaviť úroveň ochrany voči tomuto riziku, a taktiež aby vyhodnotila, či konkrétna osoba alebo skupina takéto riziko predstavuje (prípadne aj vtedy, keď teroristické činy určitý čas nespáchali).(68) To následne odôvodní uplatnenie preventívnych opatrení. Posúdenie rizika v konkrétnom prípade musí byť založené na skutočnostiach a informáciách uvedených v rozhodnutiach príslušných orgánov. Vzhľadom na dvojúrovňový systém, z ktorého vychádza spoločná pozícia 2001/931, sú tieto rozhodnutia jediným základom preukázania, že existujú dôvody pre zápis osoby, subjektu alebo skupiny. Rada musí overiť, či rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 je dostatočne presné na to, aby bolo možné a) identifikovať dotknutú osobu alebo skupinu a b) preukázať možnú spojitosť (ako je opísaná v článku 1 ods. 2 tejto spoločnej pozície) medzi dotknutou osobou alebo skupinou a teroristickými činmi v zmysle definície uvedenej v článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície. Rada musí posúdiť aj časové hľadisko rozhodnutia, ako aj skutočností, ktorých sa týka, aby bolo možné rozhodnúť, či preukazujú aktuálne (prípadne budúce) riziko terorizmu, ktoré odôvodňuje prijatie obmedzujúcich opatrení.

81.      Z toho vyplýva, že hoci Rada disponuje diskrečnou právomocou pri posudzovaní rizika terorizmu, nastavení úrovne ochrany a výbere prostriedkov, ktorými sa má toto riziko riešiť, osoby, skupiny a subjekty môže do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 zahrnúť len vtedy, ak existujú dostatočné dôvody preukazujúce skutočnosť, že tieto osoby, skupiny a subjekty vykazujú požadovanú spojitosť s teroristickými činmi alebo činnosťami. Svoju diskrečnú právomoc teda uplatňuje pri preskúmaní rozhodnutí príslušných orgánov, ako aj skutočností a dôkazov, na ktorých sú tieto rozhodnutia založené. Čo sa však týka prijatia rozhodnutia o prvotnom zápise, spoločná pozícia 2001/931 nestanovuje, že samotná Rada má vyšetrovacie alebo iné právomoci na zisťovanie skutkového stavu.(69) Rada teda nedisponuje diskrečnou právomocou pri voľbe základu pre stanovenie dôvodov zápisu. Tento základ treba nájsť v rozhodnutiach príslušných orgánov.

82.      Článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 zakotvuje revidovanie zoznamu podľa článku 2 ods. 3 v pravidelných intervaloch (najmenej raz za šesť mesiacov). Cieľom tohto revidovania je zabezpečiť, že naďalej existujú dôvody pre zachovanie osoby alebo skupiny na tomto zozname. Neposkytuje však žiadne ďalšie usmernenie, čo sa týka toho, aké majú byť dôvody a na čom musia byť založené.

83.      Podľa môjho názoru dôvody (to znamená odôvodnenie) prvotného zápisu a následného zachovania osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 musia byť rovnaké: osoby, subjekty alebo skupiny môžu zostať na tomto zozname zapísané iba v prípade, že riziko teroristických činov a činností a ich zapojenia v nich naďalej pretrváva. Dôvod pre dvojúrovňový mechanizmus zápisu je rovnaký bez ohľadu na to, ako dlho sú osoba alebo skupina zapísané na zozname. Inými slovami, po prvotnom zápise nemožno o zapísanej osobe alebo skupine predpokladať, že spĺňa dôvody zápisu, pokiaľ nepožiada o vyškrtnutie zo zoznamu a nepredloží dôkazy o nových skutočnostiach na podporu tejto žiadosti.

84.      Namiesto toho Rada plní funkciu dohľadu. Rade prináleží, aby v rámci svojho skúmania overila, či stále existujú dôvody, vychádzajúce zo skutočností a dôkazov, pre zápis do zoznamu. Vo veci Al‑Aqsa Súdny dvor rozhodol, že pri skúmaní ponechania osoby alebo skupiny na zozname je základnou otázkou to „…či sa od zaradenia mena tejto osoby do uvedeného zoznamu alebo od predchádzajúceho preskúmania skutkový stav zmenil takým spôsobom, že už neumožňuje vyvodiť rovnaký záver o zapojení dotknutej osoby do teroristických činností“(70). Záleží teda na tom, či sa objavili nové skutočnosti alebo dôkazy, alebo či došlo k zmene v posudzovaní účasti danej strany na (financovaní) terorizmu zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov.(71) Na inom mieste v tomto rozsudku Súdny dvor odkázal na otázku, či existovali indície „že… sa skutkový stav alebo jeho posúdenie vnútroštátnymi orgánmi zmenili, pokiaľ ide o účasť odvolateľky na financovaní teroristických činností“.(72)

85.      Uvedené body rozsudku Al‑Aqsa vykladám s tým, že som sa zamerala predovšetkým na to, čo môže spôsobiť, že Rada odstráni osobu alebo skupinu zo zoznamu podľa článku 2 ods. 3 Príslušný orgán môže teda rozhodnúť, že osoba alebo skupina sa už vzhľadom na nové skutočnosti a dôkazy ďalej nezúčastňuje na financovaní terorizmu. Alebo aj samotná Rada môže odhaliť skutočnosti, ktoré ju vedú k tomu, aby prehodnotila svoje predchádzajúce rozhodnutie, a prípadne odstránila osobu alebo skupinu zo zoznamu podľa článku 2 ods. 3.

86.      V prejednávanej veci sa v rámci druhého odvolacieho dôvodu kladie otázka, či Rada musí uviesť (a zahrnúť do odôvodnenia) nové dôvody pre zachovanie osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 Podľa môjho názoru, na jednej strane, nemôže existovať jednoznačné pravidlo, ktoré oprávňuje Radu ponechať osobu alebo skupinu na zozname podľa článku 2 ods. 3 len vtedy, ak boli prijaté rozhodnutia príslušných orgánov alebo ak sú Rade známe po prvotnom alebo predchádzajúcom zápise. Na druhej strane, pôvodné rozhodnutie (rozhodnutia), ktoré bolo (boli) použité ako základ pre prvotný zápis, nemusí (nemusia) byť vždy dostačujúce.

87.      To, či je potrebné nové rozhodnutie príslušného orgánu, a či ho následne treba zahrnúť do odôvodnenia, bude závisieť od mnohých okolností.

88.      V prípade, že Rada prijíma rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 6 bez toho, aby sa opierala o nové rozhodnutie príslušného orgánu, musí byť presvedčená o tom, že rozhodnutie príslušného orgánu, o ktoré sa opierala už skôr, keď prijímala pôvodné rozhodnutie alebo následné rozhodnutie o zachovaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3, predstavuje aj naďalej dostatočný základ pre preukázanie existencie dôvodov na to, aby tak urobila. Na základe skutočností a dôkazov, z ktorých vychádza (vychádzajú) skoršie rozhodnutie (rozhodnutia) príslušného orgánu (aj v prípade, že tieto rozhodnutia boli následne zrušené z dôvodov nesúvisiacich s týmito skutočnosťami a dôkazmi, ktoré preukazujú zapojenie do teroristických činov alebo činností(73)), musí teda Rada preukázať, že skutočnosti a dôkazy, na ktorých bolo (prvotné alebo skoršie) rozhodnutie (rozhodnutia) príslušného orgánu založené, aj naďalej odôvodňujú jej posúdenie, že dotknutá osoba alebo skupina predstavuje riziko terorizmu, a že v dôsledku toho je prijatie preventívnych opatrení oprávnené. Zjednodušene povedané: stále musí existovať riziko a s tým súvisiaca potreba prijatia preventívnych opatrení.

89.      Keďže rozhodnutia príslušných orgánov sa nevyhnutne týkajú skutočností, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, je zrejmé, že čím dlhší časový úsek delí tieto skutočnosti a tieto rozhodnutia na jednej strane od nového rozhodnutia o ponechaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 na strane druhej, tým väčší význam má povinnosť Rady dôkladne overiť, či v čase keď skúmanie vykonáva, možno jej záver naďalej platne založiť na tomto rozhodnutí a na skutočnostiach, z ktorých vychádza.(74) V prípade, že rozhodnutie príslušného orgánu bolo obnovené alebo predĺžené, Rada musí overiť, na základe čoho sa tak stalo. Z toho vyplýva, že analýza Rady nemôže byť úplne totožná s analýzou, ktorú vykonala pri prijímaní skoršieho rozhodnutia v zmysle článku 1 ods. 6 založeného na rovnakom rozhodnutí príslušného orgánu. Prinajmenšom treba zohľadniť plynutie času. Aj to treba uviesť v odôvodnení.

90.      V prípade, že osoba alebo skupina, ktoré sú nepriaznivo ovplyvnené, predložila Rade informácie v rámci odpovede buď na predchádzajúce rozhodnutie o zápise do zoznamu alebo na odôvodnenie týkajúce sa ďalšieho rozhodnutia o zápise do zoznamu, je Rada povinná zohľadniť aj tieto informácie(75) a vo svojom odôvodnení nového rozhodnutia o zápise do zoznamu objasniť, prečo tieto informácie nemenia jej posúdenie.

91.      Ak existuje nové relevantné rozhodnutie príslušného orgánu a Rada s ním bola oboznámená, je jej úlohou následne overiť, na akých skutočnostiach a dôkazoch je dané rozhodnutie založené, a či ho možno použiť na účely preukázania, že naďalej existujú dôvody pre zachovanie osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 V tomto ohľade sa budú úlohy Rady (vrátane jej odôvodnenia) líšiť v závislosti od toho, či vnútroštátne rozhodnutie len obnovuje alebo predlžuje predchádzajúce rozhodnutie príslušného orgánu, o ktoré sa Rada už skôr opierala, alebo či ide o úplne nové rozhodnutie, prípadne o rozhodnutie iného príslušného orgánu (prípadne iného) členského štátu, ktoré je založené na iných skutočnostiach a dôkazoch.

92.      Už som objasnila, čo považujem za podmienky, ktoré treba splniť, aby mohli byť osoby alebo skupiny zapísané do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 na základe rozhodnutia príslušného orgánu tretieho štátu.(76) Rovnaké stanovisko zaujímam aj vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým v zmysle článku 1 ods. 6 V prípade, že predchádzajúce rozhodnutia o zápise už boli založené na takomto rozhodnutí (rozhodnutiach) tretieho štátu a Rada už skôr preukázala splnenie týchto podmienok, domnievam sa, že Rada nemusí opäť uviesť všetky tieto skutočnosti a dôkazy v novom odôvodnení, ak sa aj naďalej opiera o tieto rozhodnutia. Rada však musí objasniť a) prečo v čase rozhodovania o zachovaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 tieto rozhodnutia stále preukazujú, že existujú dôvody pre ponechanie osoby alebo skupiny na zozname a b) prečo je stále presvedčená, že tieto rozhodnutia boli prijaté v súlade s normami ochrany základných práv, ktoré prinajmenšom zodpovedajú normám uplatňovaným v rámci práva Únie vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým orgánmi členských štátov. V prípade, že sa Rada opiera o nové rozhodnutie toho istého tretieho štátu, rozsah, v akom Rada musí opäť uviesť relevantné skutočnosti a dôkazy, bude závisieť od toho, do akej miery sa nové rozhodnutie zhoduje so skorším rozhodnutím. V každom prípade však musí Rada preukázať, že podmienky, za ktorých môžu byť osoby alebo skupiny na základe takéhoto rozhodnutia zapísané do zoznamu podľa článku 2 ods. 3, sú naďalej splnené.

93.      Je pravda, že v prejednávanej veci Všeobecný súd, zdá sa, požaduje (v bodoch 175 až 177 napadnutého rozsudku), aby Rada uvádzala neskoršie vnútroštátne rozhodnutia a odkazovala na odôvodnenia týchto rozhodnutí bez toho, aby najskôr preskúmal, či Rada preukázala, že naďalej existujú dôvody pre ponechanie LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3 na základe existujúcich rozhodnutí príslušných orgánov, o ktoré sa predtým opierala.

94.      Ak však tieto body vyložíme v spojení s bodom 196 napadnutého rozsudku, je zrejmé, že Všeobecný súd tiež konštatoval, že Rada len citovala pôvodné rozhodnutia príslušných orgánov a bez ďalšieho uviedla, že sú stále platné; a že pokiaľ ide o konkrétne činy, ktoré uvádza (ku ktorým došlo po prijatí týchto rozhodnutí), Rada sa neopierala o rozhodnutia príslušných orgánov. Za týchto okolností by mali byť zrejme všetky uvádzané rozhodnutia príslušných orgánov iné a novšie než pôvodné rozhodnutia, na ktoré sa Rada odvolávala. Všeobecný súd uznal, že neskoršie rozhodnutia boli uvedené v súvislosti s vykonávacím nariadením č. 790/2014, avšak konštatoval, že Rada nepreukázala, že tieto rozhodnutia preskúmala, a bolo v nich rozhodnuté o konkrétnych činoch, na ktoré Rada odkazovala. V bode 204 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol dokonca ešte jasnejšie, že Rada nemôže odôvodniť zachovanie osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 na základe nových teroristických činov bez toho, aby boli tieto činy preskúmané a aby o nich bolo rozhodnuté príslušným orgánom.

95.      Na základe uvedeného sa domnievam, že Všeobecný súd správne konštatoval, že keďže neexistovalo žiadne nové ani iné rozhodnutie príslušného orgánu týkajúce sa zoznamu teroristických činov, na ktoré sa Rada s cieľom poskytnúť uspokojivý základ pre tvrdenie, že existujú dôvody na zapísanie LTTE do zoznamu, Rada sa nemohla opierať o zoznam teroristických útokov údajne vykonaných touto organizáciou bez toho, aby tieto skutočnosti boli preukázané v rozhodnutiach príslušných orgánov.

 Môže sa Rada pri rozhodovaní o zachovaní skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 opierať o verejne dostupné materiály?

96.      Z môjho záveru, v zmysle ktorého sa Rada pri rozhodovaní o ponechaní LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3 nemohla opierať o zoznam teroristických útokov údajne vykonaných LTTE bez toho, aby boli tieto skutočnosti preukázané v rozhodnutiach príslušných orgánov, vyplýva, že Rada sa v zásade nesmie opierať (ani) o verejne dostupné informácie o nových útokoch ako o základ preukázania, že existujú dôvody pre zachovanie osoby, subjektu alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3.

97.      Druhé tvrdenie Rady na podporu jej druhého odvolacieho dôvodu kladie otázku, či existujú výnimky z tejto zásady. Môže sa však Rada pri rozhodovaní o zachovaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 opierať o dôvody založené na skutočnostiach a dôkazoch, ktoré sa nachádzajú inde ako v rozhodnutiach príslušných orgánov?

98.      Podľa môjho názoru nemôže.

99.      Základným znakom dvojúrovňového systému, z ktorého vychádza spoločná pozícia 2001/931, je, že samotná Rada nemôže zisťovať skutočnosti, ktoré následne môžu tvoriť základ pre prijatie preventívnych opatrení Únie voči osobe alebo skupine. Nemá na to ani potrebné vyšetrovacie právomoci.(77) Naproti tomu môže osobu alebo skupinu zaradiť do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 len vtedy, ak zo spisu vyplýva, že rozhodnutie prijal vnútroštátny súdny orgán, alebo za určitých podmienok, správny orgán. Táto požiadavka má za cieľ zabezpečiť, aby bola osoba alebo skupina zaradená do zoznamu len v prípade, ak existuje dostatočne silný skutkový základ.(78) Predpokladom na jednej strane je, že rozhodnutia týchto orgánov v súlade s vnútroštátnym právom preukážu alebo preskúmajú a potvrdia existenciu závažných a dôveryhodných dôkazov alebo indícií, podľa ktorých je osoba alebo skupina zapojená do teroristických činov alebo činností. Na druhej strane, dotknutá osoba alebo skupina požíva vo vzťahu k týmto rozhodnutiam základné práva na obhajobu a účinnú súdnu ochranu.

100. Podľa môjho názoru má odôvodnenie rovnaký význam aj pre rozhodnutie o zachovaní osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 Dôvody pre prijatie tohto rozhodnutia musia mať dostatočne silný skutkový základ. Ak by bola samotná Rada oprávnená zisťovať dôkazy alebo indície o (minulom alebo budúcnom) zapojení do teroristických činov a činností, na ktoré sa podľa Rady vzťahuje článok 1 ods. 2 a 3 spoločnej pozície 2001/931, znamenalo by to rozdielne zaobchádzanie s osobami alebo skupinami, ktoré sú ponechané na zozname podľa článku 2 ods. 3 na základe rozhodnutí príslušných orgánov, na jednej strane, a na strane druhej s tými, ktoré sú na tomto zozname ponechané na základe skutočností, ktoré Rada zistila zo svojej vlastnej iniciatívy (tiež v prípade, že sa Rada do istej miery opierala aj o rozhodnutia príslušných orgánov). Druhá uvedená kategória by teda požívala menej práv na spravodlivý proces a účinnú súdnu ochranu, čo sa týka skutočností zistených Radou. Mohla by sa iba obrátiť na súdy Únie s cieľom napadnúť skutkové zistenia Rady. Zatiaľ čo v rámci dvojúrovňového systému je v zásade možné vzniesť námietky tak (voči rozhodnutiu príslušného orgánu) na vnútroštátnej úrovni, ako aj (voči rozhodnutiu Rady o zápise do zoznamu) na úrovni Únie. Ak by sa Rada priamo opierala o takéto informácie alebo materiál, viedlo by to k riziku, že dotknutej osobe alebo skupine bude odopreté základné právo na preskúmanie rozhodnutia, ktoré ich nepriaznivo ovplyvňuje, pred vnútroštátnym súdom (pričom platí, že ak takéto rozhodnutie príslušného orgánu existuje, osoba alebo skupina by toto právo mala mať). Vykonanie tohto preskúmania by teda prináležalo výlučne súdom Únie. To znamená, že Rada nemôže osobu alebo skupinu zaradiť do zoznamu podľa článku 2 ods. 3 na základe tlačovej správy, v ktorej sa uvádza „urobil to“ alebo „povedal, že to urobil“. Takéto rozhodnutie nespĺňa podmienky spoločnej pozície 2001/931. Taktiež nie je zlučiteľné so zásadou právneho štátu.

101. Možno namietať, že tvrdenie, podľa ktorého sa Rada nemôže opierať o usvedčujúce informácie, ktoré sú verejne ľahko dostupné, predstavuje príliš formalistický a nekompromisný prístup. Podľa môjho názoru treba takúto námietku zamietnuť.

102. Treba pripomenúť, že následky zapísania do zoznamu sú veľmi vážne. Fondy a iné finančné aktíva alebo ekonomické zdroje sa zmrazia. „Zmrazenie fondov, iných finančných aktív a ekonomických zdrojov“ znamená „zabránenie akémukoľvek pohybu, prevodu, pozmeneniu, použitiu alebo obchodovaniu s finančnými prostriedkami akýmkoľvek spôsobom, čo by malo za následok akúkoľvek zmenu ich objemu, výšky, umiestnenia, vlastníctva, držby, charakteru, určenia alebo inú zmenu, ktorá by umožnila použitie finančných prostriedkov vrátane správy portfólia“.(79) Pre osobu, subjekt alebo skupinu, ktorá je uvedená v zozname podľa článku 2 ods. 3, sa tým bežný hospodársky život pozastaví. Zdá sa byť teda opodstatnené trvať na tom, že v prípade, keď sú následky takejto povahy, vykonávaný postup by mal byť prísny a mali by sa dodržiavať základné práva na obhajobu a účinnú súdnu ochranu.

103. Okrem toho, je ťažké si predstaviť, ako presne by sa mala „vymedziť“ výnimka zo zásady, že Rada sa nesmie opierať o verejne dostupné informácie o nových útokoch ako o základ preukázania, že existujú dôvody pre zachovanie osoby, subjektu alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 Ako určiť hranice? Postačuje jeden „silný“ dôkaz, alebo, ak sa vyžaduje viac ako jedna samostatná položka, koľko ich je potrebných? Má potrebnú dôkaznú hodnotu verejné vyhlásenie známeho, identifikovaného hovorcu skupiny (vždy za predpokladu, že takáto osoba existuje), ktorý výslovne deklaruje zodpovednosť za útok? Možno rovnakú dôkaznú hodnotu pripísať verejnému vyhláseniu niekoho, kto tvrdí, že sa vyjadruje v mene skupiny? Aká situácia by nastala v prípade, ak by existovali tlačové správy naznačujúce, že osoba, ktorá spáchala útok (a ktorá pri jeho spáchaní zomrela, takže ju nemožno vypočuť), je údajne „inšpirovaná“ danou skupinou, alebo že jej „prisahala vernosť“? Znamená to, že túto skupinu možno považovať za dostatočne zodpovednú na to, aby bolo jej meno ponechané na zozname podľa článku 2 ods. 3?

104. Je samozrejme nevyhnutné, že Rada za normálnych okolností získa informácie týkajúce sa (možného) zapojenia osôb alebo skupín do teroristických činov a aktivít. Zdroj týchto informácií môže byť verejný alebo súkromný. Povinnosť lojálnej spolupráce, z ktorej vychádza dvojúrovňový systém stanovený v spoločnej pozícii 2001/931, vyžaduje, aby Rada informovala členské štáty o informáciách a dôkazoch, o ktorých sa dozvedela a ktoré podľa nej môžu byť pre príslušné orgány relevantné. Je pravda, že spoločná pozícia 2001/931 ako taká neobsahuje požiadavku spočívajúcu v tom, že ak členské štáty získajú od Rady takéto informácie, musia bezodkladne prijať potrebné kroky smerujúce k prijatiu nového formálneho rozhodnutia príslušného orgánu týkajúceho sa skutočností a osôb, na ktoré sa vzťahujú informácie, ktoré im Rada oznámila. To znamená, že rovnaká povinnosť lojálnej spolupráce by podľa môjho názoru členským štátom napriek tomu uložila, aby zodpovedajúcim spôsobom reagovali na žiadosť Rady o vyhodnotenie predložených informácií. Je zrejmé, že v rámci šesťmesačného procesu skúmania by Rada v takýchto prípadoch musela zohľadniť dostatočný časový predstih na to, aby od dotknutého členského štátu (dotknutých členských štátov) žiadala a získala odpoveď vo vzťahu k informáciám, ktoré mu (im) oznámila. To sa zdá byť prijateľnou cenou za zabezpečenie dodržiavania základných práv na obhajobu a účinnú súdnu ochranu.

105. Ak by bola Rada oprávnená opierať sa o dôvody založené na skutočnostiach a dôkazoch, ktoré by sa nachádzali inde, než v rozhodnutiach príslušných orgánov, mala by som pochybnosti aj o tom, ako by takýto postup fungoval v praxi.

106. Predpokladajme, že Rada má k dispozícii materiál zo spoľahlivého alebo pôvodného zdroja (či už verejného alebo súkromného), ktorý má obsahovať alebo zaznamenávať vyhlásenie dotknutej osoby alebo skupiny v tom zmysle, že uznáva (minulé alebo budúce) zapojenie do teroristických činov alebo činností, na ktoré sa podľa Rady vzťahuje článok 1 ods. 2 a 3 spoločnej pozície 2001/931. Rada by mohla na základe tohto materiálu nanajvýš dospieť k predbežnému záveru, že má dostatočne silný skutkový základ na to, aby rozhodla o tom, že naďalej existujú dôvody na zachovanie tejto osoby alebo skupiny na zozname podľa článku 2 ods. 3 (bez ohľadu na akékoľvek relevantné rozhodnutia príslušných orgánov). Rada by potom musela tieto informácie a dôkazy uviesť v odôvodnení oznámenom nepriaznivo ovplyvnenej strane pred prijatím následného rozhodnutia v zmysle článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.(80) Je v praxi pravdepodobné, že by táto strana výslovne akceptovala (nepriaznivé) skutočnosti, ktoré jej Rada oznámila? Napriek tomu by to bol jediný základ, na ktorom by sa Rada mohla platne buď a) opierať o tieto skutočnosti v prípade absencie (predchádzajúceho alebo nového) rozhodnutia príslušného orgánu alebo b) spájať tieto skutočnosti s predchádzajúcim rozhodnutím príslušného orgánu, o ktoré sa už opierala. Priznávam určitú mieru skepticizmu, čo sa týka toho, či by dotknutá osoba alebo skupina mali vôbec nejaký záujem na tom, aby Rade poskytli takéto pohodlné výslovné potvrdenie.

107. Nemôžem teda súhlasiť s povoľujúcim pravidlom, ktoré by Radeumožnilo, aby sa s cieľom zachovať osobu alebo skupinu na zozname podľa článku 2 ods. 3 opierala o „skutočnosti“, ktoré sú všeobecne známe, a o dôkazy, ktoré pochádzajú z tlačových správ alebo z internetu. Verejný charakter určitej skutočnosti a verejná dostupnosť dôkazov, ktoré sa jej týkajú, nepredstavujú dostatočný základ na to, aby sa uznala výnimka zo všeobecného pravidla, podľa ktorého je Rada povinná opierať sa o rozhodnutia príslušných orgánov. Na záver by som chcela zdôrazniť, že moje stanovisko sa vzťahuje iba na rozhodnutia, na základe ktorých Rada ^ponecháva osobu alebo skupinu na zozname podľa článku 2 ods. 3 Pri rozhodovaní o ^odstránení osoby alebo skupiny z uvedeného zoznamu sa voči Rade neuplatňujú rovnaké obmedzenia.

108. Na základe uvedeného odmietam aj druhé tvrdenie uvedené na podporu druhého odvolacieho dôvodu.

 Bol Všeobecný súd oprávnený zrušiť napadnuté opatrenia?

109. Svojím posledným tvrdením uvedeným na podporu druhého odvolacieho dôvodu Rada v podstate zastáva názor, že ak by sa nemohla opierať o materiály z verejne dostupného zdroja, záver by mal byť taký, že nedošlo k žiadnej zmene faktického stavu, a preto mohla LTTE naďalej ponechať na zozname. Ak je to tak, znamená to, že Všeobecný súd nemal zrušiť napadnuté nariadenia okrem iného z dôvodu, že zamietol postup Rady, v rámci ktorého sa opierala o materiály z verejne dostupného zdroja.

110. Nesúhlasím.

111. Po prvé, Všeobecný súd zrušil napadnuté nariadenia v rozsahu, v akom sa týkajú LTTE, pretože Rada porušila tak článok 1 spoločnej pozície 2001/931, ako aj povinnosť odôvodnenia.

112. Po druhé, neuznávam logiku, z ktorej vychádza tvrdenie Rady, podľa ktorého keďže nemožno vziať do úvahy neskoršie činy uvedené v tlači, znamená to, že nedošlo k zmene skutkového stavu, a LTTE teda mohla byť ponechaná na zozname podľa článku 2 ods. 3 Už som objasnila, prečo si myslím, že neexistuje žiadny základ pre predpoklad, že dôvody na zachovanie zapísanej osoby alebo skupiny na zozname existujú dovtedy, kým sa skutkový stav zmení v tom zmysle, že nastanú (pozitívne) dôvody na odstránenie tejto osoby alebo skupiny zo zoznamu. S plynutím času sa skutkový stav nevyhnutne mení. Aj v prípade, že neexistuje žiadne iné alebo novšie rozhodnutie príslušného orgánu (ktoré sa týka iných skutočností), je Rada povinná preskúmať, či na základe skutočností a dôkazov uvedených v rozhodnutí, o ktoré sa už skôr opierala, naďalej existuje riziko zapojenia do teroristických činov, a teda aj dôvod pre zapísanie do zoznamu. Z toho tiež vyplýva, že Rada mala v prejednávanej veci objasniť, prečo nariadenie UK o zákaze z roku 2001 naďalej predstavovalo dostatočný základ pre jej rozhodnutie a Všeobecný súd sa mal týmto tvrdením zaoberať. Zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa nariadenia UK o zákaze z roku 2001 sú predmetom tretieho odvolacieho dôvodu Rady.

 Záver

113. Na základe uvedeného odmietam druhý odvolací dôvod ako nedôvodný.

 O treťom odvolacom dôvode

114. Tretí odvolací dôvod Rady spočíva v tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že nerozhodol, že zápis LTTE na zoznam môže byť založený na nariadení UK o zákaze z roku 2001. Rada v konaní pred Všeobecným súdom tvrdila, že samotné nariadenie je postačujúce.

115. Rada svojím prvým tvrdením uvádza, že Všeobecný súd už v predchádzajúcich veciach uznal, že rovnaké nariadenie predstavuje rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.(81) Je to naozaj pravda (ani sa nezdá, že toto tvrdenie bolo spochybnené), pričom Všeobecný súd sa v bode 120 napadnutého rozsudku, ktorým uznáva, že uvedené nariadenie predstavuje rozhodnutie príslušného orgánu, výslovne odvoláva na túto judikatúru. Body 205 a 206 napadnutého rozsudku, o ktoré sa Rada opiera pri presadzovaní tohto tvrdenia, sa týkajú stanoviska Všeobecného vo vzťahu k opieraniu sa Rady o činy, ktoré neboli predmetom rozhodnutia príslušného orgánu, ako o dôvody pre jej rozhodnutie zachovať LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3.

116. Ako druhé tvrdenie Rada uvádza, že Všeobecný súd sa v bodoch 206 až 208 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Rada sa nemohla opierať o nariadenie UK o zákaze z roku 2001 bez toho, aby mala prístup ku skutočnostiam a zisteniam, z ktorých dané rozhodnutie vychádza. Zastávam názor, že Všeobecný súd nič také nekonštatoval. V uvedených bodoch sa Všeobecný súd zaoberal tvrdením Rady a Komisie ozrejmujúcim, prečo dôvody napadnutých nariadení neodkazujú na konkrétne rozhodnutia príslušných orgánov, v ktorých sa preskúmali a uviedli činy, o ktoré sa Rada opierala na začiatku svojho odôvodnenia (to znamená, ako ich označil Všeobecný súd, niekoľko násilných činov, informácie o ktorých Rada získala z tlače a internetu a pripísala ich LTTE). Uvedené inštitúcie tvrdili, že LTTE mohla a bola povinná napadnúť obmedzujúce opatrenia na vnútroštátnej úrovni. Všeobecný súd tieto tvrdenia odmietol z nasledujúcich dôvodov: a) ak Rada použije teroristické činy ako skutkový základ pre svoje vlastné rozhodnutie, je povinná uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia príslušných vnútroštátnych orgánov, v ktorých sa konkrétne preskúmali a preukázali tieto teroristické činy;(82) b) tieto tvrdenia potvrdili, že Rada sa skutočne opierala o informácie, o ktorých sa dozvedala z tlače a internetu;(83) a c) tieto tvrdenia naznačovali, že vnútroštátne rozhodnutia, o ktoré sa Rada opierala, by sa nemuseli zakladať na nijakom konkrétnom teroristickom čine, ak by ich dotknutá osoba nenapadla.(84) V rozpore s tvrdeniami Rady, nič v týchto bodoch (a už vôbec nie v bode 206) nenaznačuje, že Všeobecný súd požadoval, aby mu Rada predložila všetky skutočnosti, o ktoré sa opieral minister vnútra pri rozhodnutí o zákaze LTTE.

117. V tejto súvislosti treba chápať aj tvrdenia Rady o tom, či účastník konania, akým je LTTE, je povinný domáhať sa súdneho preskúmania na vnútroštátnych súdoch. Tieto tvrdenia sú však irelevantné vo vzťahu k tretiemu odvolaciemu dôvodu Rady, ktorý v zásade spočíva v tom, že Všeobecný súd nerozhodol o tom, že napadnuté nariadenia sú napriek tomu platné, pretože sú založené na nariadení UK o zákaze z roku 2001.

118. Z tretieho odvolacieho dôvodu Rady možno implicitne vyvodiť, že hoci Všeobecný súd vyhovel prvému žalobnému dôvodu LTTE len v rozsahu, v akom sa týkal indických orgánov, a odmietol, aby sa Rada mohla opierať o činy, ktoré neboli predmetom rozhodnutí príslušných orgánov, mal rozhodnúť, že nariadenie UK o zákaze z roku 2001 predstavuje dostatočný základ pre napadnuté nariadenia. Z toho by ďalej vyplývalo, že pochybenia týkajúce sa iných dôvodov by nemohli odôvodniť zrušenie týchto nariadení.

119. Konštatovania Všeobecného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam vnútroštátnych orgánov, na ktoré odkazujú napadnuté nariadenia (najmä teda nariadenie UK o zákaze z roku 2001 UK), sa v podstate snažia odpovedať na otázku, či boli predmetom týchto rozhodnutí činy, ktoré Rada pripísala LTTE v prvom a druhom bode dôvodov napadnutých nariadení, a ktoré Všeobecný súd považoval za skutočné odôvodnenie s rozhodujúcou úlohou pri posúdení Rady.(85) Je úplne zrejmé, že nemohli byť, pretože tieto rozhodnutia boli prijaté skôr než došlo k vytýkaným činom.(86)

120. Hoci Všeobecný súd uznal, že Rada v odôvodnení vykonávacích nariadení č. 83/2011 až 125/2014 citovala pôvodné vnútroštátne rozhodnutia (najmä nariadenie UK o zákaze z roku 2001), zároveň konštatoval, že Rada len bez ďalšieho uviedla, že tieto rozhodnutia sú stále platné.(87)

121. Všeobecný súd však z tejto skutočnosti nevyvodil žiadne jednoznačné závery. Hoci teda Rada nedôvodne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím, že nariadenie UK o zákaze z roku 2001 nemohlo byť platným rozhodnutím príslušného orgánu alebo ním prestalo byť, nie je jasné, či Všeobecný súd skutočne opomenul zaoberať sa otázkou (ktorá mu bola jasne predložená na základe tvrdení LTTE uvedených na podporu jej štvrtého až šiesteho žalobného dôvodu, spoločne s druhým žalobným dôvodom), či Rada založila napadnuté nariadenia ani nie tak na rozhodnutiach príslušných orgánov, ako skôr na zozname činov, ktoré priamo pripísala LTTE.(88)

122. Tretí odvolací dôvod by bolo možné zamietnuť na základe toho, že keďže Všeobecný súd zrušil napadnuté nariadenia, implicitne musel dospieť k záveru, že odhliadnuc od indického rozhodnutia a rôznych činov, ku ktorým došlo po prijatí pôvodného rozhodnutia, a ktoré Rada pripísala LTTE bez odkazu na rozhodnutia príslušných orgánov, nariadenie UK o zákaze z roku 2001 nemôže byť nezávislým a dostatočným základom napadnutých nariadení.

123. Podľa môjho názoru je však takýto výklad napadnutého rozsudku príliš široký. Súhlasím s Radou, že po tom, čo Všeobecný súd konštatoval, že určité uvedené dôvody nemôžu byť základom odôvodnenia rozhodnutia o zachovaní LTTE na zozname a mali by byť preto zrušené, bol povinný pokračovať v skúmaní ďalších dôvodov, a overiť, či niektorý z nich sám o sebe postačuje na podporu daného rozhodnutia.(89) Napadnuté nariadenia by mohli byť zrušené iba v prípade, že by ani tieto iné dôvody neboli dostatočne presné a konkrétne na to, aby boli základom pre zápis do zoznamu. Všeobecný súd však opomenul uviesť tieto zistenia. Argumentácia Všeobecného súdu sa v podstate obmedzovala na zistenia skutkového stavu, a síce, že Rada iba citovala skoršie vnútroštátne rozhodnutia a uviedla, že sú naďalej platné. Z tohto dôvodu treba tretiemu odvolaciemu dôvod vyhovieť a rozhodnutie Všeobecného súdu zrušiť.

124. Stav konania v prejednávanej veci našťastie dovoľuje, aby Súdny dvor v súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora vydal v tejto veci konečný rozsudok sám. V rámci piateho a šiesteho žalobného dôvodu LTTE tvrdila, že odôvodnenie napadnutých nariadení je neúplné, v dôsledku čoho jej neumožňuje predložiť účinnú obhajobu a Súdnemu dvoru preskúmať tieto nariadenia.

125. V inej časti týchto návrhov som objasnila, prečo sa domnievam, že Všeobecný súd správne dospel k záveru, že Rada sa pri rozhodovaní o zachovaní LTTE na zozname podľa článku 2 ods. 3 nemôže (vo svojom odôvodnení) opierať o a) rozhodnutia orgánov tretích štátov bez udania dôvodov pre rozhodnutie o tom, že tieto rozhodnutia boli prijaté v súlade s normami ochrany základných práv zodpovedajúcimi normám, ktoré sa v rámci práva Únie uplatňujú vo vzťahu k rozhodnutiam prijatým orgánmi členských štátov a b) rôzne nové činy, ktoré neboli posúdené a preukázané v rozhodnutiach príslušných orgánov. To ponecháva otvorenú otázku, či bolo postačujúce, aby Rada v odôvodnení napadnutých nariadení uviedla buď, že pôvodné rozhodnutie príslušných orgánov, konkrétne nariadenie UK o zákaze z roku 2001, je stále platné, alebo že bolo prijaté rozhodnutie príslušného orgánu.

126. Z dôvodov, ktoré som už objasnila,(90) sa domnievam, že to nebolo dostatočné. Dospela som preto k záveru, že napadnuté nariadenia sa musia zrušiť z tohto dôvodu. Za týchto okolností je nevyhnutné, aby Súdny dvor preskúmal ďalšie žalobné dôvody, ktoré LTTE uviedla v konaní na prvom stupni.

 Návrh

127. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy som dospela k záveru, že Súdny dvor by mal:

–        vyhovieť odvolaniu Rady Európskej únie,

–        zrušiť rozsudok Všeobecného súdu v spojených veciach T‑208/11 a T‑508/11,

–        zrušiť vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 83/2011 z 31. januára 2011, č. 687/2011 z 18. júla 2011, č. 1375/2011 z 22. decembra 2011, č. 542/2012 z 25. júna 2012, č. 1169/2012 z 10. decembra 2012, č. 714/2013 z 25. júla 2013, č. 125/2014 z 10. februára 2014 a č. 790/2014 z 22. júla 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušujú vykonávacie nariadenia (EÚ) č. 610/2010, 83/2011, 687/2011, 1375/2011, 542/2012, 1169/2012, 714/2013 a 125/2014, v rozsahu, v akom sa tieto opatrenia týkali Liberation Tigers of Tamil Eelam,

–        v súlade s článkom 138 ods. 3 a článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uložiť Rade povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré Liberation Tigers of Tamil Eelam vznikli v tomto odvolacom konaní,

–        v súlade s článkom 138 ods. 3 a článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uložiť Liberation Tigers of Tamil Eelam povinnosť znášať zostávajúcu časť trov konania, ktoré jej vznikli v tomto odvolacom konaní,

–        v súlade s článkom 138 ods. 3 a článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uložiť Rade povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vzniknuté Liberation Tigers of Tamil Eelam v konaní na prvom stupni, a

–        v súlade s článkom 140 ods. 1 a článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uložiť francúzskej, holandskej vláde, ako aj vláde Spojeného kráľovstva a Európskej komisii povinnosť znášať vlastné trovy konania.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      Rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada (EU:T:2014:885).

3      Pozri bod 15 nižšie.

4      Spoločná pozícia Rady z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217) v znení zmenenom a doplnenom. Pozri odôvodnenie 2.

5      Bod 1 písm. a) a c) rezolúcie BR OSN 1373 (2001).

6      Pozri bod 6 nižšie.

7      „Teroristický čin“ znamená jeden z úmyselných činov uvedených v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, ktorý vzhľadom na svoju povahu alebo kontext môže vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ako je definovaný ako trestný čin podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ak bol spáchaný s cieľom a) závažného zastrašovania obyvateľstva, alebo b) neprimeraného nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo c) vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie. Pozri ďalej vec C‑158/14, A a i., v ktorej prednesiem svoje návrhy 29. septembra 2016.

8      Nariadenie Rady z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207) v znení zmenenom a doplnenom.

9      Spoločná pozícia Rady z 29. mája 2006, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom a ktorou sa zrušuje spoločná pozícia 2006/231/SZBP (Ú. v. EÚ L 144, 2006, s. 25).

10      Rozhodnutie Rady z 29. mája 2006, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2005/930/ES (Ú. v. EÚ L 144, 2006, s. 21). Pozri článok 1 a bod 2.17 nového zoznamu zavedeného týmto nariadením.

11      Pozri bod 16 nižšie.

12      To znamená žalobu vo veci T‑208/11.

13      Vykonávacie nariadenie Rady z 31. januára 2011, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 610/2010 (Ú. v. EÚ L 28, 2011, s. 14).

14      To znamená žalobu vo veci T‑508/11.

15      Vykonávacie nariadenie Rady z 18. júla 2011, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušujú vykonávacie nariadenia (EÚ) č. 610/2010 a (EÚ) č. 83/2011 (Ú. v. EÚ L 188, 2011, s. 2).

16      Vykonávacie nariadenie Rady z 22. decembra 2011, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 687/2011 (Ú. v. EÚ L 343, 2011, s. 10).

17      Vykonávacie nariadenie Rady z 25. júna 2012, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1375/2011 (Ú. v. EÚ L 165, 2012, s. 12).

18      Vykonávacie nariadenie Rady z 10. decembra 2012, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 542/2012 (Ú. v. EÚ L 337, 2012, s. 2).

19      Vykonávacie nariadenie Rady z 25. júla 2013, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1169/2012 (Ú. v. EÚ L 201, 2013, s. 10).

20      Vykonávacie nariadenie Rady z 10. februára 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 714/2013 (Ú. v. EÚ L 40, 2014, s. 9).

21      Vykonávacie nariadenie Rady z 22. júla 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 125/2014 (Ú. v. EÚ L 217, 2014, s. 1).

22      Body 104 a 110 napadnutého rozsudku.

23      Všeobecný súd odkázal v bodoch 105 a 106 napadnutého rozsudku na rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa [C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711 (ďalej len „rozsudok Al‑Aqsa“), body 66 až 77], a zároveň na svoje vlastné rozsudky z 9. septembra 2010, Al‑Aqsa/Rada (T‑348/07, EU:T:2010:373, bod 88), a z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada [T‑256/07, EU:T:2008:461 (ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu vo veci PMOI“), body 144 a 145].

24      Bod 107 napadnutého rozsudku.

25      Bod 113 napadnutého rozsudku.

26      Body 126 až 136 napadnutého rozsudku.

27      Body 131 až 140 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa odvolával na rozsudok z 30. septembra 2009, Sison/Rada (T‑341/07, EU:T:2009:372, body 93 a 95).

28      Bod 141 napadnutého rozsudku.

29      Bod 152 napadnutého rozsudku.

30      Bod 155 napadnutého rozsudku.

31      Body 157 až 165 napadnutého rozsudku.

32      Opísané v bodoch 167 až 172 napadnutého rozsudku.

33      Bod 186 napadnutého rozsudku.

34      Body 187 až 195 napadnutého rozsudku.

35      Bod 196 napadnutého rozsudku.

36      Najmä body 199 až 201 napadnutého rozsudku.

37      Body 197 a 198 napadnutého rozsudku.

38      Body 203 a 204 napadnutého rozsudku.

39      Body 204 a 208 napadnutého rozsudku.

40      Body 209 až 214 napadnutého rozsudku.

41      Body 215 a 216 napadnutého rozsudku.

42      Body 217 a 218 napadnutého rozsudku.

43      Pozri bod 50 nižšie.

44      Bod 225 napadnutého rozsudku.

45      Písomné vyjadrenia Komisie sa týkali len druhého a tretieho odvolacieho dôvodu. Uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s tvrdeniami Rady uvedenými v rámci prvého odvolacieho dôvodu.

46      Rozsudok Všeobecného súdu vo veci PMOI, bod 144.

47      Pozri napríklad rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 72).

48      Rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada (C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 55).

49      Rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft [C‑348/12 P, EU:C:2013:776 (ďalej len „rozsudok Kala Naft“), bod 72 a citovaná judikatúra].

50      Pozri napríklad rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba [C‑417/11 P, EU:C:2012:718 (ďalej len „rozsudok Rada/Bamba“), body 49 a 50 a citovanú judikatúru]. Pokiaľ ide o účel skúmania vykonávaného Súdnym dvorom, pozri rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi [C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518 (ďalej len „rozsudok Kadi II“), bod 119 a citovanú judikatúru].

51      Pozri všeobecne rozsudok Kadi II, bod 100 a citovanú judikatúru. Pozri tiež rozsudok Rada/Bamba, bod 49 a citovanú judikatúru.

52      Pozri napríklad rozsudok Rada/Bamba, bod 60 a citovanú judikatúru.

53      Pozri napríklad rozsudok Rada/Bamba, bod 52.

54      Pozri rozsudok Kadi II, bod 116 a citovanú judikatúru.

55      Pozri napríklad rozsudok Rada/Bamba, bod 53 a citovanú judikatúru.

56      Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:482, body 198 až 201 a 207).

57      Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:482, bod 136).

58      Pozri všeobecne rozsudok Kadi II, bod 116 a citovanú judikatúru; rozsudok Rada/Bamba, bod 52; a rozsudok Al‑Aqsa, bod 142.

59      Pozri napríklad rozsudok Rada/Bamba, bod 60 a citovanú judikatúru.

60      Stanovisko 2/13 z 18. decembra 2014 (EU:C:2014:2454, bod 191 a citovaná judikatúra). Čo sa týka toho, aké výnimočné okolnosti to môžu byť, pozri rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, body 88 až 104).

61      Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:482, bod 202).

62      Podľa tohto ustanovenia: „Písomné konanie pozostáva z doručovania návrhu na začatie konania, vyjadrení, vyjadrení k žalobe, pripomienok a prípadných replík, ako aj všetkých listín a dokumentov alebo ich overených kópií účastníkom konania a orgánom Únie, ktorých rozhodnutia sú predmetom sporu.“

63      Pozri napríklad rozsudok Kadi II, bod 100 a citovanú judikatúru.

64      Pozri najmä body 86 až 96 nižšie.

65      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 81. Pozri tiež bod 68.

66      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 104.

67      Pozri tiež rozsudok Všeobecného súdu vo veci PMOI, bod 110.

68      Rozsudok Všeobecného súdu vo veci PMOI, bod 112. Z toho tiež vyplýva, že neexistenciu rozhodnutia príslušného orgánu nemožno odôvodniť na základe toho, že keďže osoba alebo skupina (už) sú zaradené do zoznamu podľa článku 2 ods. 3, je menej pravdepodobné, že táto osoba alebo skupina budú páchať teroristické činy, a preto budú podliehať rozhodnutiu príslušných orgánov.

69      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 69.

70      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 82.

71      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 83.

72      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 111; pozri tiež bod 90.

73      To bol prípad v rozsudku Al‑Aqsa, body 83 až 90.

74      Pokiaľ ide o iný druh sankcie, pozri analogicky rozsudok Kadi II, bod 156.

75      Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, EU:C:2011:482, bod 89).

76      Pozri body 60 až 73 vyššie.

77      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 69.

78      Rozsudok Al‑Aqsa, bod 68.

79      Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 2580/2001.

80      Rozsudok Kadi II, bod 113 a citovaná judikatúra.

81      Najmä rozsudok Všeobecného súdu vo veci PMOI, bod 144.

82      Bod 206 napadnutého rozsudku.

83      Bod 207 napadnutého rozsudku.

84      Bod 208 napadnutého rozsudku.

85      Bod 202 napadnutého rozsudku.

86      Bod 195 napadnutého rozsudku.

87      Bod 196 napadnutého rozsudku.

88      Pozri bod 155 napadnutého rozsudku.

89      Rozsudok Kala Naft, bod 72 a citovaná judikatúra.

90      Pozri body 77 až 91 vyššie.