Language of document : ECLI:EU:C:2018:193

Vec C537/16

Garlsson Real Estate SA a i.

proti

Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob)

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2003/6/ES – Manipulácia s trhom – Sankcie – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje správnu sankciu a trestnú sankciu za ten istý skutok – Charta základných práv Európskej únie – Článok 50 – Zásada ne bis in idem – Trestná povaha správnej sankcie – Existencia rovnakého porušenia – Článok 52 ods. 1 – Obmedzenia zásady ne bis in idem – Podmienky“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 20. marca 2018

1.        Základné práva – Charta základných práv Európskej únie – Pôsobnosť – Vykonanie práva Únie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca správne peňažné sankcie pre osoby zodpovedné za manipuláciu s trhom – Zahrnutie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 51 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/6, článok 5 a článok 14 ods. 1)

2.        Základné práva – Európsky dohovor o ľudských právach – Nástroj, ktorý nebol formálne začlenený do právneho poriadku Únie

(Článok 6 ods. 3 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 52 ods. 3)

3.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Podmienky uplatňovania – Kumulácia stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy – Kritériá posúdenia – Právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, povaha porušenia a stupeň prísnosti hroziacej sankcie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50)

4.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Podmienky uplatňovania – Existencia rovnakého porušenia – Kritérium posúdenia – Totožnosť skutkových okolností

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50)

5.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Obmedzenie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca kumuláciu správnej sankcie trestnej povahy a trestnej sankcie – Prípustnosť – Podmienky – Obmedzenie primerané cieľu verejného záujmu – Cieľ ochrany integrity finančných trhov Únie a dôvery verejnosti vo finančné nástroje – Zahrnutie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1)

6.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Obmedzenie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca kumuláciu správnej sankcie trestnej povahy a trestnej sankcie – Prípustnosť – Podmienky – Dodržiavanie zásady proporcionality – Rozsah

(Charta základných práv Európskej únie, článok 49 ods. 3, článok 50 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/6, článok 5 a článok 14 ods. 1)

7.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Obmedzenie – Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje pokračovať v konaní o správnej sankcii trestnoprávnej povahy proti určitej osobe z dôvodu manipulácií s trhom, za ktoré už táto osoba bola právoplatne, účinne, primerane a s odrádzajúcim účinkom odsúdená v trestnom konaní – Neprípustnosť

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1)

8.        Základné práva – Zásada ne bis in idem – Priamy účinok

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50)

1.      Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/6 v spojení s jej článkom 5, bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty ukladajú účinné, primerané a odstrašujúce opatrenia alebo sankcie voči osobám zodpovedným za manipuláciu s trhom.

Podľa údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, článok 187b TUF bol prijatý s cieľom prebrať do talianskeho práva tieto ustanovenia smernice 2003/6. Správne konanie, ktorého sa týka konanie vo veci samej, a správna peňažná sankcia stanovená v tomto článku 187b, uložená pánovi Ricuccimu, teda predstavujú vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Musia teda rešpektovať základné právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin, zaručené v jej článku 50.

(pozri body 22, 23)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 24)

3.      Pokiaľ ide o posúdenie trestnoprávnej povahy stíhania a sankcií, ako sú stíhanie a sankcie vo veci samej, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 37, a z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 35).

Napriek tomu uplatnenie článku 50 Charty sa neobmedzuje len na stíhania a sankcie, ktoré sú kvalifikované ako „trestné“ vnútroštátnym právom, ale vzťahuje sa – bez ohľadu na takúto kvalifikáciu – na stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za stíhania a sankcie trestnej povahy na základe dvoch ďalších kritérií uvedených v predmetnom bode 28.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, týkajúce sa samotnej povahy porušenia, to zahŕňa overenie toho, či predmetná sankcia má najmä represívny účel (pozri rozsudok z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 39). Vyplýva z toho, že sankcia, ktorá má represívny účel, má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 50 Charty a že samotná okolnosť, že plní tiež preventívny cieľ, nie je takej povahy, aby ju zbavovala jej kvalifikácie trestnoprávnej sankcie. Naopak, opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu.

(pozri body 28, 32, 33)

4.      Podľa judikatúry Súdneho dvora, kritérium relevantné na posúdenie existencie toho istého porušenia je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, ktoré viedli ku konečnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby (pozri analogicky rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05, EU:C:2007:444, bod 26 a citovanú judikatúru, ako aj zo 16. novembra 2010, Mantello, C‑261/09, EU:C:2010:683, body 39 a 40). Článok 50 Charty tak zakazuje uložiť za rovnaké skutky viacero sankcií trestnej povahy na základe rôznych na ten účel vedených konaní.

Okrem toho právna kvalifikácia skutkového stavu a chránený právny záujem z hľadiska vnútroštátneho práva nie sú relevantné na účely konštatovania existencie toho istého porušenia, keďže rozsah ochrany udeľovanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu.

(pozri body 37, 38)

5.      Pokiaľ ide o otázku, či obmedzenie zásady ne bis in idem vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že cieľom tejto právnej úpravy je chrániť integritu finančných trhov Únie a dôveru verejnosti vo finančné nástroje. Vzhľadom na dôležitosť, akú judikatúra Súdneho dvora udeľuje na účely dosiahnutia tohto cieľa boju s protiprávnymi konaniami a zákazu manipulácie s trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, EU:C:2009:806, body 37 a 42), kumuláciu stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy možno odôvodniť, ak doplnkovým účelom týchto stíhaní a sankcii vzhľadom na dosiahnutie takého cieľa sú prípadne iné aspekty toho istého sporného protiprávneho konania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

V tejto súvislosti v oblasti protiprávnych konaní spojených s manipuláciou trhu sa zdá byť legitímne, že členský štát chce na jednej strane odrádzať od páchania a trestať akékoľvek porušenie, či už úmyselné alebo nie, zákazom manipulácie s trhom uložením správnych sankcií stanovených prípadne paušálnym spôsobom a na druhej strane odrádzať od páchania a trestať závažné porušenia tohto zákazu, ktoré sú obzvlášť škodlivé pre spoločnosť a ktoré odôvodňujú prijatie prísnejších trestnoprávnych sankcií.

(pozri body 46, 47)

6.      Pokiaľ ide o dodržiavanie zásady proporcionality, to si vyžaduje, aby kumulácia stíhaní a sankcií stanovených vnútroštátnou právnou úpravou, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, nešla nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2010, Müller Fleisch, C‑562/08, EU:C:2010:93, bod 43; z 9. marca 2010, ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 86, ako aj z 19. októbra 2016, EL‑EM‑2001, C‑501/14, EU:C:2016:777, body 37 a 39 a citovanú judikatúru).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/6 v spojení s jej článkom 5, členské štáty majú slobodu výberu sankcií uplatniteľných voči osobám zodpovedným za manipuláciu s trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, EU:C:2009:806, body 71 a 72). Za neexistencie harmonizácie práva Únie v tejto oblasti, sú členské štáty oprávnené stanoviť režim v ktorom porušenia zákazu manipulácie s trhom môžu byť predmetom stíhania a sankcií iba raz, ako aj režim umožňujúci kumuláciu stíhaní a sankcií. Za týchto okolností proporcionalita vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, nemôže byť spochybnená len tou skutočnosťou, že dotknutý členský štát sa rozhodol stanoviť možnosť takejto kumulácie a to preto, že tento členský štát by tak bol zbavený slobody tejto voľby.

Pokiaľ ide o jej striktne nevyhnutnú povahu, vnútroštátna právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, musí v prvom rade stanoviť jasné a presné pravidlá umožňujúce osobe podliehajúcej súdnej právomoci predvídať, ktoré úkony a opomenutia môžu byť predmetom takejto kumulácie stíhaní a sankcií.

V nadväznosti na to taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, musí zabezpečiť, že bremeno vyplývajúce pre dotknuté osoby z takejto kumulácie bude obmedzené na to, čo je prísne nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku.

Pokiaľ ide na jednej strane o súbeh konaní trestnoprávnej povahy, ktoré, ako to vyplýva zo skutočností uvedených v spise, sa vedú nezávisle, požiadavka pripomenutá v predchádzajúcom bode predvída existenciu pravidiel zabezpečujúcich koordináciu s cieľom znížiť na prísne nevyhnutné minimum dodatočné bremeno, ktoré takáto kumulácia pre dotknuté osoby prináša.

Na druhej strane kumulácia sankcií trestnoprávnej povahy musí byť spojená s pravidlami umožňujúcimi zabezpečiť, že prísnosť všetkých uložených sankcií zodpovedá závažnosti dotknutého porušenia, keďže takáto požiadavka vyplýva nielen z článku 52 ods. 1 Charty, ale aj zo zásady primeranosti trestov zakotvenej v jej článku 49 ods. 3. Tieto pravidlá musia stanoviť povinnosť príslušných orgánov v prípade uloženia druhej sankcie dbať o to, aby súhrnná prísnosť uložených sankcií neprekračovala závažnosť konštatovaného porušenia.

(pozri body 48, 49, 51, 54 – 56)

7.      Článok 50 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje pokračovať v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy proti určitej osobe z dôvodu nezákonných konaní predstavujúcich manipuláciu s trhom, za ktoré už táto osoba bola právoplatne odsúdená v trestnom konaní, pokiaľ toto odsúdenie s prihliadnutím na škodu spôsobenú spoločnosti spáchaným trestným činom môže potláčať tento čin účinne, primerane a s odrádzajúcim účinkom.

Tento záver nie je spochybnený okolnosťou, že právoplatný trest uložený v súlade s článkom 185 TUF môže prípadne neskôr zaniknúť v dôsledku amnestie, ako to zrejme bolo vo veci samej. Z článku 50 Charty totiž vyplýva, že ochrana udeľovaná zásadou ne bis in idem musí slúžiť osobám, ktoré už boli oslobodené alebo odsúdené konečným trestným rozsudkom a v dôsledku toho aj osobám, ktorým takým rozsudkom bola uložená trestná sankcia, ktorá neskôr zanikla v dôsledku účinkov amnestie. Preto je taká okolnosť irelevantná pre posúdenie prísne nevyhnutnej povahy vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava v konaní vo veci samej.

(pozri body 62, 63, bod 1 výroku)

8.      Zásada ne bis in idem zaručená v článku 50 Charty základných práv Európskej únie udeľuje jednotlivcom právo, ktoré možno priamo uplatňovať v rámci takého konania, ako je konanie vo veci samej.

Podľa ustálenej judikatúry ustanovenia primárneho práva, ktoré ukladajú presné a nepodmienené povinnosti nevyžadujúce si na ich uplatnenie žiadny neskorší zásah orgánov Únie alebo vnútroštátnych orgánov, udeľujú práva priamo dotknutým osobám (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 1969, Brachfeld a Chougol Diamond, 2/69 a 3/69, EU:C:1969:30, body 22 a 23, ako aj z 20. septembra 2001, Banks, C‑390/98, EU:C:2001:456, bod 91). Právo, ktoré uvedený článok 50 priznáva jednotlivcom, nie je podľa jeho samotného znenia spojené so žiadnou podmienkou a je teda priamo uplatniteľné v rámci konania vo veci samej.

(pozri body 65, 66, 68, bod 2 výroku)