ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 24. júla 2003 (*)
„Nariadenie (EHS) č. 1191/69 – Prevádzkovanie pravidelnej mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy – Verejné subvencie – Pojem štátnej pomoci – Kompenzácia predstavujúca protihodnotu za povinnosti služby vo verejnom záujme“
Vo veci C‑280/00,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES, ktorým Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi
Altmark Trans GmbH,
Regierungspräsidium Magdeburg
a
Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH,
za účasti:
Oberbundesanwalt beim Bundesverwaltungsgericht,
Súdny dvor rozhodol o výklade článkov 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a 77 Zmluvy ES (teraz článok 73 ES), ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19) zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314),
SÚDNY DVOR
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.‑P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans (spravodajca), sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas,
generálny advokát: P. Léger,
tajomník: D. Louterman-Hubeau, vedúca oddelenia, neskôr H. A. Rühl, hlavný referent,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Rechtsanwalt,
– Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: L.‑H. Rode, splnomocnený zástupca,
– Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, Rechtsanwalt,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: L.‑H. Rode, Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, na pojednávaní zo 6. novembra 2001,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 19. marca 2002,
so zreteľom na uznesenie o znovuotvorení ústnej časti konania z 18. júna 2002,
po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: S. Karnop, splnomocnený zástupca, Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, splnomocnený zástupca, dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca, španielska vláda, v zastúpení: R. Sillva de Lapuerta, splnomocnená zástupkyňa, francúzska vláda, v zastúpení: F. Million, splnomocnený zástupca, holandská vláda, v zastúpení: N. A. J. Bel, splnomocnený zástupca, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Sharpston, QC a Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, na pojednávaní z 15. októbra 2002,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 19. marca 2002,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením z 6. apríla 2000 doručeným Súdnemu dvoru 14. júla 2000 Bundesverwaltungsgericht položil v zmysle článku 234 ES prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a článku 77 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 73 ES), ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314, ďalej len „nariadenie č. 1191/69“).
2 Táto otázka bola položená v rámci sporu medzi spoločnosťou Altmark Trans GmbH (ďalej len „Altmark Trans“) a Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH (ďalej len „Nahverkehrsgesellschaft“) vo veci povolenia na prevádzkovanie autobusových dopravných služieb v Landkreis Stendal (Nemecko) a vo veci verejných subvencií na vykonávanie týchto služieb, ktoré Regierungspräsidium Magdeburg (vláda oblasti Magdeburg, ďalej len „Regierungspräsidium“) poskytla spoločnosti Altmark Trans.
Právny rámec
Právo Spoločenstva
3 Článok 92 ods. 1 Zmluvy znie:
„Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“
4 Článok 74 Zmluvy (teraz článok 70 ES), ktorý je zaradený do Hlavy IV tretej časti venovanej doprave uvádza, že členské štáty sledujú napĺňanie cieľov Zmluvy v oblasti upravenej touto hlavou prostredníctvom spoločnej dopravnej politiky.
5 Článok 77 Zmluvy, ktorý je súčasťou Hlavy IV uvádza, že pomoc je s touto Zmluvou zlučiteľná, ak slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so službami vo verejnom záujme.
6 Nariadenie č. 1191/69 je rozdelené na šesť oddielov, z ktorých prvý obsahuje všeobecné ustanovenia (články 1 a 2), druhý sa týka spoločných zásad pre zrušenie alebo zachovanie záväzkov služieb vo verejnom záujme (články 3 až 8), tretí pojednáva o uplatnení dopravných sadzieb a podmienok uložených v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb na osobnú dopravu (článok 9), štvrtý sa týka spoločných postupov pri náhrade (články 10 až 13), piaty sa týka zmlúv služby vo verejnom záujme (článok 14) a šiesty obsahuje záverečné ustanovenia (články 15 až 20).
7 Článok 1 tohto nariadenia ustanovuje:
„1. Toto nariadenie sa vzťahuje na dopravné podniky, ktoré vykonávajú služby v železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave.
Členské štáty môžu vylúčiť z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékoľvek podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.
2. Pre účely tohto nariadenia:
– ,mestská a prímestská doprava‘ znamená dopravu uspokojujúce potreby mestského centra alebo mestskej aglomerácie a dopravné potreby medzi ním a okolitými oblasťami,
– ,regionálna doprava‘ znamená dopravné služby vykonávané za účelom uspokojenia dopravných potrieb regiónu.
3. Príslušné orgány členských štátov zrušia všetky záväzky z koncepcie služby vo verejnom záujme, definovanej v tomto nariadení, ktoré sú ukladané pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu.
4. Na zabezpečenie primeraných dopravných služieb, ktoré zohľadňujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny alebo pri možnosti ponuky určitého cestovného pre určité kategórie cestujúcich, môžu príslušné orgány členských štátov uzavrieť zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi. Podmienky a podrobnostiach takýchto zmlúv sú stanovené v oddieli V.
5. Príslušné orgány členských štátov však môžu zachovať alebo uložiť záväzky služby vo verejnom záujme podľa článku 2 pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II., III. a IV.
...
6. Okrem toho sa môžu príslušné orgány členských štátov rozhodnúť, že nebudú uplatňovať ods. 3 a 4 v oblasti osobnej dopravy na dopravné sadzby a podmienky uložené v záujme jednej alebo viacerých konkrétnych kategórií osôb.“
8 Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 1191/69 znie nasledovne:
„Rozhodnutia zachovať záväzok služby vo verejnom záujme alebo jeho časť, alebo ho zrušiť na konci stanoveného obdobia, musia zahŕňať aj ustanovenie zabezpečujúce náhradu za finančné bremeno, ktoré z tohto vyplýva; výška náhrady sa stanoví podľa spoločných postupov, ktoré sú uvedené v článkoch 10 až 13.“
9 Článok 9 ods. 1 toho istého nariadenia ustanovuje:
„Výška náhrady vzhľadom na finančné bremeno pripadajúce na podniky z dôvodu uplatnenia dopravných sadzieb a podmienok na osobnú dopravu, ktoré sú uložené v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb, sa určí v súlade s spoločnými postupmi stanovenými v článkoch 11 až 13.“
10 Článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1191/69 znie:
„Náhrada vyplatená podľa tohto nariadenia je vyňatá z predbežného informačného postupu, ktorý je uvedený v článku 93 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Členské štáty bezodkladne predložia Komisii podrobnosti o náhradách za finančné bremeno, roztriedené podľa jednotlivých kategórií záväzkov, pripadajúce na dopravné podniky z dôvodu zachovania záväzkov služby vo verejnom záujme podľa článku 2 alebo z použitia dopravných sadzieb a podmienok pre osobnú dopravu, ktoré boli uložené v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb.“
Vnútroštátna právna úprava
11 Verordnung zur Festlegung des Anwedungsberireiches der Verordnung (EWG) Nr. 1191/69 in der Fassung Verordnung (EWG) Nr. 1893/91 im Straßenpersonenverkehr (výnos týkajúci sa uplatňovania nariadenia č. 1191/69 v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1893/91, týkajúceho sa cestnej prepravy osôb) federálneho ministra dopravy z 31. júla 1992 (BGBI. 1992 I, s. 1442) v znení vyplývajúcom zo zmien a doplnení z 29. novembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 3630) celkovo odkladá až do 31. decembra 1995 v prípade verejnej dopravy cestujúcich uplatňovanie nariadenia č. 1191/69 vo vzťahu k dopravným podnikom, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.
12 Ustanovenia § 2 ods. 1 a § 1 ods. 1 Personenbeförderungsgesetz (zákon týkajúci sa pozemnej dopravy osôb, ďalej len „PBefG“) ustanovujú, že preprava osôb cestnými vozidlami v rámci pravidelne poskytovaných služieb podlieha v Nemecku vydaniu povolenia. Toto povolenie zaväzuje prepravcu vyberať cestovné iba na základe tarify schválenej úradom, ktorý vydá povolenie, dodržiavať schválený grafikon a dodržiavať povinnosti pre prevádzku prepravy, ktoré mu vyplývajú zo zákona.
13 Až do 31. decembra 1995, podmienky udelenia povolenia na prevádzkovanie pravidelnej autobusovej dopravy boli upravené jedine § 13 PBefG. Toto ustanovenie určuje tiež podmienky čo sa týka finančnej schopnosti ako aj spoľahlivosti dopravného podniku a ukladá odmietnuť vydanie povolenia, ak predmetné služby sú takej povahy, že môžu negatívne ovplyvniť záujmy spoločnosti vo veci dopravy. Ak viaceré podniky chcú poskytovať tie isté služby, príslušný orgán musí v súlade s odsekom 3 toho istého paragrafu vziať vhodným spôsobom do úvahy perspektívy dlhoročného poskytovania zodpovedajúcich služieb jedným z týchto podnikov.
14 S účinnosťou od 1. januára 1996, nemecký zákonodarca v § 6 ods. 116 Eisenbahnneuordnungsgesetz (zákon o reštrukturalizácii železníc) z 27. decembra 1993 (BGBl 1993 I, s. 2378) zaviedol na účely udeľovania povolení na prevádzkovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy rozdiel medzi dopravou prevádzkovanou na základe režimu nezávislého financovania a dopravou prevádzkovanou v rámci verejného sektoru.
15 § 8 ods. 4 prvá veta PBefG určuje zásadu, podľa ktorej služby mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy musia byť poskytované na základe režimu nezávislého financovania.
16 Druhá veta tohto paragrafu definuje dopravné služby poskytované v rámci režimu nezávislého financovania ako služby, ktorých náklady sú hradené príjmami za poskytnuté dopravné služby, príjmami získanými na základe ustanovení právnych predpisov upravujúcich kompenzácie a preplatenie nákladov z dôvodu určitých cenových taríf a organizácie dopravy, ako aj príjmami z iných činností podniku v zmysle obchodného práva. Podmienky udelenia povolenia v rámci režimu nezávislého financovania sú definované v § 13 PBefG, ako to bolo uvedené v bode 13 tohto rozsudku.
17 § 8 ods. 4 tretia veta PBefG ustanovuje, že nariadenie č. 1191/69 v platnom znení obsahuje referenčné pravidlá, ktoré sa použijú, ak nie je možné zabezpečiť vyhovujúce dopravné služby v rámci režimu nezávislého financovania. Podmienky udelenia povolenia týkajúce sa dopravných služieb poskytovaných ako verejné služby na základe uvedeného nariadenia sú definované v § 13a PBefG.
18 V zmysle tohto posledného ustanovenia je potrebné udeliť povolenie vtedy, ak toto povolenie je nevyhnutné na účely zavedenia dopravných služieb na základe rozhodnutia orgánu alebo na základe zmluvy v zmysle nariadenia č. 1191/69 a v prípade, keď toto povolenie predstavuje pre spoločnosť riešenie, ktoré je najmenej finančne náročné.
Spor vo veci samej
19 Spor vo veci samej sa týka vydania povolenia Regierungspräsidium pre spoločnosť Altmark Trans na poskytovanie pravidelných dopravných služieb v Landkreis Stendal.
20 Povolenia boli pôvodne vydané Altmark Trans na obdobie od 25. septembra 1990 do 19. septembra 1994. Rozhodnutím z 27. októbra 1994 boli vydané nové povolenia platné až do 31. októbra 1996.
21 Z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Regierungspräsidium v rovnakom čase zamietlo žiadosti o vydanie povolení na prevádzkovanie dopravných služieb, ktorú podala spoločnosť Nahverkehrsgesellschaft. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia Regierungspräsidium uviedol, že Altmark Trans spĺňa podmienky pre vydanie povolenia uvedené v § 13 ods. 1 body 1 a 2 PBefG. Ako starý podnik, Altmark Trans požívala v súlade s odsekom 3 tohto istého paragrafu ochranu získaného stavu. Táto ochrana zahŕňala to, že prevádzkovanie pravidelných dopravných služieb spoločnosťou, ktorá tieto služby už poskytuje predstavuje lepšiu ponuku na poskytovanie dopravných služieb ako ponuka pochádzajúca od novej spoločnosti. Takáto ponuka od novej spoločnosti však nebola. Vzhľadom k deficitu 0,58 DM na kilometer požiadal Altmark Trans o dodatočné financovanie z verejných zdrojov v najnižšej výške.
22 V nadväznosti na žiadosť Altmark Trans, Regierungspräsidium predĺžil rozhodnutím z 30. júla 1996 platnosť povolení do 31. októbra 2002.
23 Nahverkehrsgesellschaft podala proti rozhodnutiu z 27. októbra 1994 sťažnosť tvrdiac, že Altmark Trans nespĺňala nároky uvedené § 13 PBefG. Tvrdila tiež, že Altmark Trans nie je ekonomicky zdravou spoločnosťou, keďže bez verejných subvencií by nemohla pokračovať vo svojich podnikateľských aktivitách. Z tohto dôvodu sú povolenia, ktoré jej boli vydané nezákonné. Takisto informácia, že Altmark Trans žiada najnižšie subvencie nie je presná. Rozhodnutím z 29. júna 1995 Regierungspräsidium zamietol túto sťažnosť.
24 Nahverkehrsgesellschaft podala žalobu proti rozhodnutiam Regierungspräsidium z 27. októbra 1994 a 30. júla 1996 na Verwaltungsgericht Magdeburg (správny súd v Magdeburgu) (Nemecko). Verwaltungsgericht túto žalobu zamietol.
25 V odvolacom konaní Oberverwaltungsgericht Sachsen-Anhalt (odvolací správny súd Saska – Anhaltska) vyhovel odvolaniu Nahverkehrsgesellschaft a zrušil povolenia pre Altmark Trans. Tento súd tiež uviedol, že v čase kedy bolo prijaté rozhodnutie z 30. júla 1996 zdravý ekonomický vývoj Altmark Trans nebol zaručený, keďže tento potreboval subvencie od Landkreis Stendal na prevádzkovanie služieb v zmysle vydaných povolení. Okrem iného, odvolací súd usúdil, že poskytnuté subvencie neboli v súlade s právom Spoločenstva vzťahujúcim sa na štátnu pomoc tak, ako to vyplývalo z nariadenia č. 1191/69.
26 V tejto súvislosti Oberverwaltungsgericht uviedol, že Spolková republika Nemecko až k 31. decembru 1995 nevyužila možnosť, ktorú dávalo nariadenie č. 1191/69 vylúčiť z jeho pôsobnosti podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. Usúdil teda, že po tomto dátume predmetné verejné subvencie boli povolené jedine za podmienok uvedených v tomto nariadení. Medzi tieto podmienky patrí nevyhnutnosť určiť podmienky poskytovania verejných služieb buď zmluvou alebo správnym aktom kompetentného orgánu. Keďže Landkreis Stendal neuzavrel s Altmark Trans zmluvu a ani neprijal vo veci žiadny správny akt v súlade s ustanoveniami uvedeného nariadenia, Oberverwaltungsgericht zhodnotil, že od 1. januára 1993 Landkreis nebol oprávnený subvenovať Altmark Trans za účelom prevádzkovania služieb pokrytých povoleniami, ktoré mu boli vydané.
27 Altmark Trans podal proti tomuto rozhodnutiu Oberverwaltungsgericht opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd). Tento uviedol, že ustanovenia § 8 ods. 4 PBefG nastoľujú otázku, či prevádzkovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy, ktoré je možné vďaka príjmom získaným za poskytované služby, a ktoré závisí od verejných subvencií, môže byť v súlade s vnútroštátnym právom považované za prevádzkovanie služieb uskutočnené v rámci režimu nezávislého financovania alebo či má byť považované za uskutočnené v rámci režimu verejných služieb.
28 V tejto súvislosti Bundesverwaltungsgericht považuje uvedené verejné subvencie za také, ktoré spadajú pod pojem „príjmy z iných činností podniku v zmysle obchodného práva“ uvedený v § 8 ods. 4 druhá veta PBefG. Použijúc obvyklé postupy výkladu vnútroštátneho práva Bundesverwaltungsgericht dospel k záveru, že skutočnosť, že je potrebné poskytovať verejné subvencie nevylučuje, že dopravné služby sú poskytované v rámci režimu nezávislého financovania.
29 Vnútroštátny súd však vyslovil pochybnosti, či články 77 a 92 Zmluvy ako aj nariadenie č. 1191/69 implikujú výklad § 8 ods. 4, druhá veta PBefG v súlade s právom Spoločenstva ako tvrdí Oberverwaltungsgericht. Vzhľadom na komplexnosť systému zákazov, výnimiek, výnimiek z výnimiek, uvážil, že táto problematika by mala byť objasnená Súdnym dvorom.
Prejudiciálna otázka
30 Keďže v prípade, ktorý mu bol predložený je dopad pravidiel Spoločenstva neistý a rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach je nevyhnutné na vyriešenie sporu vo veci samej, Bundesverwaltungsgericht rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledovnú prejudiciálnu otázku:
„Je uplatňovanie vnútroštátnej úpravy, ktorá oprávňuje, bez dodržiavania oddielov II, III a IV nižšie uvedeného nariadenia, vydávať povolenia na poskytovanie služieb v rámci mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy dopravným podnikom závislým od subvencií, v rozpore s ustanoveniami článkov [77 a 92 Zmluvy] ES ako aj s nariadením (EHS) č. 1191/69 v znení zmenenom a doplnenom nariadením (EHS) č. 1893/91?“
31 Vnútroštátny súd upresnil, že túto otázku je potrebné chápať ako otázku majúcu tri časti:
„1. Sú subvencie s cieľom kompenzovať deficit verejnej služby miestnej osobnej dopravy, predpokladajúc, že sa na ne vzťahuje zákaz štátnej pomoci uvedený v článku [92] ods. 1 [Zmluvy] ES] alebo vzhľadom na ich regionálny dopad je potrebné považovať tieto subvencie za negatívne ovplyvňujúce obchod medzi členskými štátmi? Je odpoveď na túto otázku závislá od konkrétnej situácie a od významu podnikateľských aktivít v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy uvedenej v konkrétnom prípade?
2. Dáva článok [77 Zmluvy ES] vo všeobecnosti vnútroštátnemu zákonodarcovi možnosť povoliť poskytovanie verejných subvencií určených na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie (EHS) č. 1191/69?
3. Umožňuje nariadenie (EHS) č. 1191/69 vnútroštátnemu zákonodarcovi schváliť poskytovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislé od verejných subvencií bez rešpektovania oddielov II, III a IV tohto nariadenia a požadovať dodržiavanie týchto ustanovení iba vtedy, ak je poskytovanie dostatočných dopravných služieb nemožné? Vyplýva táto voľnosť nechaná vnútroštátnemu zákonodarcovi z práva vylúčiť z rámca pôsobnosti nariadenia podniky mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, ktoré mu dáva článok 1 ods. 1 druhý pododsek nariadenia (EHS) č. 1191/69 v znení nariadenia č. 1893/91?“
Úvodné pripomienky
32 V spore vo veci samej sa proti vydaniu povolenia pre Altmark Trans namieta iba v rozsahu v akom by táto spoločnosť potrebovala verejné subvencie na realizáciu záväzkov v rámci poskytovania verejných služieb vyplývajúcich z týchto povolení. Tento spor je hlavne o otázke, či verejné subvencie, ktoré Altmark Trans dostala, boli poskytnuté zákonne.
33 Vnútroštátny súd po tom, čo konštatoval, že poukázanie verejných subvencií Altmark Trans na poskytovanie služieb uvedených v povoleniach v rámci režimu nezávislého financovania nie je v rozpore s vnútroštátnym právom, skúmal, či uvedené subvencie sú zlučiteľné s právom Spoločenstva.
34 Hlavnými ustanoveniami Zmluvy upravujúcimi verejné subvencie sú tie týkajúce sa štátnej pomoci, článok 92 a nasl. Zmluvy. Článok 77 Zmluvy zavádza v oblasti dopravy výnimku zo všeobecných pravidiel vzťahujúcich sa na štátnu pomoc uvádzajúc, že pomoc je zlučiteľná so Zmluvou, ak slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so službou vo verejnom záujme.
35 Je potrebné konštatovať, že Rada prijala nariadenie č. 1191/69 na základe článku 75 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 71 ES) a článku 94 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 89 ES) teda ako na základe ustanovení Zmluvy týkajúcich sa spoločnej dopravnej politiky tak aj na základe ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci.
36 Nariadenie č. 1191/69 zavádza európsky režim vzťahujúci sa na záväzky verejných služieb v oblasti dopravy. V zmysle jeho článku 1 ods. 1 druhého pododseku však členské štáty môžu vylúčiť z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékoľvek podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.
37 Za týchto podmienok je potrebné najprv skúmať, či nariadenie č. 1191/69 sa vzťahuje na predmetné dopravné služby. Iba ak sa záporne odpovie, bude potrebné skúmať ďalej pôsobnosť všeobecných ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci na predmetné subvencie. Je preto potrebné odpovedať na tretiu časť prejudiciálnej otázky.
O tretej časti prejudiciálnej otázky
38 Treťou časťou prejudiciálnej otázky sa Bundesverwaltungsgericht pýta, či nariadenie č. 1191/69, presnejšie jeho článok 1 ods. 1 druhý pododsek môže byť vykladaný v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu neuplatniť toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedziť jeho pôsobnosť na prípad, kedy je poskytovanie dostatočných dopravných služieb nemožné.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
39 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, že nie je možné dedukovať z nariadenia č. 1191/69, že verejné subvencie určené pre dopravné podniky sú zlučiteľné s právom Spoločenstva iba vtedy, ak ukladajú záväzky verejných služieb v zmysle uvedeného nariadenia alebo ak bola uzavretá v súlade s týmto nariadením zmluva o poskytovaní verejných služieb.
40 Ako sa tiež zistilo, nemecký zákonodarca zaviedol rozdiel medzi službami uskutočnenými v rámci režimu nezávislého financovania a službami v rámci režimu verejných služieb. V súlade s § 8 ods. 4 PBefG nariadenie č. 1191/69 sa vzťahuje iba na dopravu v rámci režimu verejných služieb. Dopravné služby poskytované v rámci režimu nezávislého financovania tak potom nespadajú do pôsobnosti tohto nariadenia.
41 Aj keď nemecký zákonodarca nepoužil od 1. januára 1996 vo všeobecnosti možnosť vylúčiť pôsobnosť nariadenia č. 1191/69 v súlade s článkom 1 ods. 1 druhým pododsekom tohto nariadenia, ustanovil nepriamo výnimku z použitia tohto nariadenia v prospech služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy poskytovaných na základe režimu nezávislého financovania. Do momentu, kedy toto nariadenie umožňovalo všeobecnú výnimku, tento zákonodarca by mohol tiež zaviesť čiastočnú výnimku uplatnenia uvedeného nariadenia. V tomto prípade by sa uplatnila zásada „kto môže viacej, môže aj menej“.
42 Komisia tvrdila, že ak služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy neboli vyňaté z pôsobnosti nariadenia č. 1191/69 v zmysle jeho článku 1 ods. 1 druhého pododseku, vnútroštátny zákonodarca musí upraviť poskytovanie takýchto pravidelných služieb buď tým, že zavedie záväzky verejných služieb v súlade s oddielmi II až IV tohto nariadenia alebo v súlade s oddielom V nariadenia uzavrie zmluvu, ktorá takéto záväzky ukladá.
Odpoveď Súdneho dvora
43 S cieľom odpovedať na túto časť otázky, je potrebné najprv určiť, či nariadenie č. 1191/69 zavádza záväzný režim, ktorý sú členské štáty povinné dodržiavať, ak zamýšľajú uložiť záväzky verejných služieb v oblasti pozemnej dopravy.
44 Z odôvodnení a aj z ustanovení nariadenia jasne vyplýva, že ukladá záväzný režim pre členské štáty.
45 Podľa prvého odôvodnenia nariadenia č. 1191/69 jedným z cieľov spoločnej dopravnej politiky je totiž odstrániť rozdiely, ktoré vyplývajú z toho, že členské štáty ukladajú dopravným podnikom záväzky obsiahnuté v koncepcii služieb vo verejnom záujme, a ktoré vedú k podstatnej skresleniu súťažných podmienok. V zmysle druhého odôvodnenia tohto nariadenia je nutné zrušiť záväzky služieb vo verejnom záujme, ktoré sú vymedzené v tomto nariadení; napriek tomu, že je dôležité v určitých prípadoch zachovať takéto záväzky, aby sa poskytovali primerané služby v oblasti dopravy.
46 Za týmto účelom článok 1 ods. 3 nariadenia č. 1191/69 ustanovuje, že členské štáty zrušia všetky záväzky obsiahnuté v koncepcii služby vo verejnom záujme tak, ako sú definované v tomto nariadení, uložené železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave. V zmysle odseku 4 toho istého článku na zabezpečenie primeraných dopravných služieb, ktoré zohľadňujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny alebo pri možnosti ponuky určitého cestovného pre určité kategórie cestujúcich, môžu príslušné orgány členských štátov uzavrieť zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi za podmienok uvedených v oddieli V tohto nariadenia.. Odsek 5 toho istého článku nariadenia dodáva, že príslušné orgány členských štátov môžu zachovať alebo uložiť záväzky služby vo verejnom záujme pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II až IV nariadenia.
47 Preto, ak predmetné povolenia ukladajú záväzky služby vo verejnom záujme a sú predmetom subvencií, ktoré pomáhajú financovať ich poskytovanie, vydanie povolení a poskytnutie subvencií podlieha ustanoveniam nariadenia č. 1191/69.
48 Avšak článok 1 ods. 1 druhý pododsek tohto nariadenia oprávňuje členské štáty vylúčiť z pôsobnosti tohto nariadenia akékoľvek podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.
49 Spolková republika Nemecko až do 31. decembra 1995 využívala výnimku uvedenú v článku 1, ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 1191/69 tým, že výslovne vylúčila pôsobnosť tohto nariadenia na podniky mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.
50 Počnúc 1. januárom 1996 nemecká právna úprava už výslovne neobsahovala túto výnimku. Naopak, predmetné nariadenie sa uplatňovalo na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v Nemecku v rámci režimu služby vo verejnom záujme v zmysle § 8 ods. 4 tretej vety a § 13a PBefG. Napriek tomu nemecká legislatíva neurčuje výslovne, či sa nariadenie vzťahuje aj na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v rámci režimu nezávislého financovania.
51 Vzhľadom k tomu je potrebné skúmať, či neuplatňovanie nariadenia č. 1191/69 na režim nezávislého financovania je v rozpore s uvedením nariadením.
52 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, že článok 1, ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 1191/69 umožňujúcivylúčiť jeho pôsobnosť na jednu celú kategóriu služieb dopravy, musí umožniť vyňať určitú obmedzenú časť služieb z pôsobnosti tohto nariadenia.
53 Je potrebné pripomenúť, že ako to bolo uvedené v bodoch 44 až 47 tohto rozsudku, nariadenie č. 1191/69 zavádza režim, ktorý sú členské štáty povinné dodržiavať, pokiaľ plánujú zavádzať záväzky služby vo verejnom záujme pre podniky pozemnej dopravy.
54 Členské štáty však môžu stanoviť pre podniky, ktoré poskytujú služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy výnimku z ustanovení nariadenia č. 1191/69 v zmysle článku 1, ods. 1 druhého pododseku tohto nariadenia. Nemecký zákonodarca využíval celoplošne túto výnimku až do 31. decembra 1995.
55 Za týchto okolností je na mieste považovať novelu PBefG, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1996 za zmenu, ktorá prispela k uskutočneniu cieľov, ktoré sledovalo nariadenie č. 1191/69.
56 Touto zmenou zaviedol nemecký zákonodarca rozdiel medzi službami uskutočnenými v rámci režimu nezávislého financovania a službami vo verejnom záujme. V súlade s § 13a PBefG, nariadenie č. 1191/69 sa vzťahovalo na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v rámci režimu služby vo verejnom záujme. Táto zmena teda zúžila oblasť, na ktorú sa vzťahovala výnimka uvedená v článku 1, ods. 1 druhom pododseku predmetného nariadenia. Nemecká legislatíva sa tak priblížila k cieľom, ktoré sledovalo toto nariadenie.
57 Z týchto úvah vyplýva, že členský štát môže legitímne na základe výnimky podľa článku 1 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1191/69, nielen úplne vylúčiť pravidelné služby mestskej dopravy z pôsobnosti tohto nariadenia, ale tiež obmedziť pôsobnosť tejto výnimky. Ináč povedané, toto ustanovenie v zásade umožňuje nemeckému zákonodarcovi ustanoviť, že na subvencie pre dopravné služby poskytované v rámci režimu nezávislého financovania, ktoré boli pridelené bez rešpektovania podmienok a náležitostí uvedených v tomto nariadení, je možné uložiť záväzky verejných služieb.
58 Vnútroštátna legislatíva však musí jasne vymedziť uplatnenie tejto výnimky, aby bolo možné určiť na ktorú situáciu sa uvedená výnimka vzťahuje a na ktorú situáciu sa vzťahuje nariadenie č. 1191/69.
59 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry je osobitne dôležité na zaručenie právnej istoty jednotlivcov, aby právna situácia, v ktorej sa nachádzajú bola jasné a presná tak, aby mohli poznať všetky svoje práva a mohli sa ich domáhať na vnútroštátnych súdoch (pozri rozsudky z 23. mája 1985, Komisia/Nemecko, 29/84, Zb. s. 1661, bod 23; z 9. apríla 1987, Komisia/Taliansko, 363/85, Zb. s. 1733, bod 7; z 30. mája 1991, Komisia/Nemecko, C‑59/89, Zb. s. I‑2607, bod 18 a z 19. septembra 1996, Komisia/Grécko, C‑236/95, Zb. s. I‑4459, bod 13).
60 Rozhodnutie vnútroštátneho súdu obsahuje niekoľko indícií, ktoré umožňujú pochybovať o tom, že nároky kladené na jasnosť právnej situácie boli v danom prípade dodržané.
61 Na jednej strane z uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že režim nezávislého financovania sa môže vzťahovať na podniky, ktoré potrebujú verejné subvencie na vykonávanie dopravných služieb na základe povolenia. Na druhej strane vnútroštátny súd konštatoval, že „čo sa týka pravidelných služieb mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, ktoré sú v značnom deficite, výber, ktorý dáva zákonodarca podnikateľovi je prakticky znemožnený, vzhľadom k tomu, že nevyhnutnosť poskytovania verejných subvencií vedie automaticky k podradeniu služieb pod režim služieb vo verejnom záujme“.
62 Zdá sa, že z predchádzajúceho vyplýva, že povolenia pre dopravné služby, ktorých poskytovanie si vyžaduje verejné subvencie môžu byť podriadené ako režimu nezávislého financovania tak aj režimu služieb vo verejnom záujme. Ak by to tak v skutočnosti bolo, tak ustanovenia dotknutej vnútroštátnej legislatívy by neupravovali dosť jasne a zrozumiteľne, kedy a akému režimu sú tieto povolenia podriadené. Vzhľadom k tomu, že nariadenie č. 1191/69 sa nevzťahuje na režim nezávislého financovania, možná neistota ohľadne vymedzenia tohto režimu vo vzťahu k režimu služieb vo verejnom záujme sa vzťahuje aj na uplatňovanie tohto nariadenia v Nemecku.
63 Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby preskúmal, či spôsob, akým nemecký zákonodarca uplatnil možnosť výnimky podľa článku 1 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1191/69, zodpovedá požiadavkám jasnosti a presnosti, ktoré ukladá zásada právnej istoty.
64 Je teda potrebné odpovedať na tretiu časť prejudiciálnej otázky tak, že nariadenie č. 1191/69, a osobitne jeho článok 1 ods. 1 druhý pododsek má byť vykladaný v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu neuplatniť toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedziť jeho pôsobnosť na prípad, kedy je poskytovanie dostatočných dopravných služieb nemožné, avšak za podmienky, že bude riadne dodržaná zásada právnej istoty.
65 Je tiež potrebné upresniť, že pokiaľ vnútroštátny súd je toho názoru, že zásada právnej istoty nebola v danom prípade dodržaná, musí zobrať do úvahy, že nariadenie č. 1191/69 sa plne vzťahuje na Nemecko a že sa vzťahuje takisto na režim nezávislého financovania. V takomto prípade bude potrebné preskúmať, či dané povolenia boli vydané v súlade s nariadením. Ak áno, potom bude potrebné skúmať, či predmetné subvencie boli poskytnuté v súlade s týmto nariadením. Keby povolenia a subvencie nezodpovedali podmienkam ustanoveným v nariadení, vnútroštátny súd bude musieť dospieť k záveru, že nie sú v súlade s právom Spoločenstva bez toho, aby bolo potrebné ich skúmať z pohľadu ustanovení Zmluvy.
66 Vnútroštátny súd bude musieť skúmať, či dané subvencie boli poskytnuté v súlade s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa štátnej pomoci, iba pokiaľ dospeje k záveru, že nariadenie č. 1191/69 sa nevzťahuje na režim nezávislého financovania a pokiaľ spôsob, akým nemecký zákonodarca uplatnil možnosť výnimky podľa tohto nariadenia bol v súlade so zásadou právnej istoty.
K prvej časti prejudiciálnej otázky
67 Prvou časťou prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či subvencie s cieľom kompenzovať deficit verejnej služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy spadajú pod článok 92 ods. 1 Zmluvy alebo či vzhľadom k miestnemu alebo regionálnemu charakteru dopravných služieb v danom prípade, k dôležitosti danej oblasti podnikania, takéto subvencie nemôžu negatívne obmedziť obchod medzi členskými štátmi.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
68 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, že dané subvencie nemajú žiadny vplyv na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, keďže sa týkajú iba miestnych služieb a predstavujú takú malú sumu, ktorá nemôže citeľne vplývať na obchod medzi členskými štátmi.
69 Naopak Komisia tvrdí, že osem členských štátov s veľkou vôľou otvorilo určité trhy mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy pre konkurujúce podniky z iných členských štátov a že existuje viacero príkladov dopravných podnikov jedného členského štátu, ktoré podnikajú v inom členskom štáte. Toto otvorenie trhu v určitých členských štátoch ukazuje, že obchod v rámci Spoločenstva je nielen možný ale už teraz reálny.
70 Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol uznesením z 18. júna 2002 opätovne prejednať predmetnú právnu vec v rámci ústnej časti konania, aby tak poskytol účastníkom konania vo veci samej, členským štátom, Komisii a Rade možnosť predložiť ich pripomienky k možným dôsledkom rozsudku z 22. novembra 2001 vo veci Ferring (C‑53/00, Zb. s. I‑9067) vo vzťahu k odpovedi na prejudiciálnu otázku v tejto právnej veci.
71 Na druhom pojednávaní 15. októbra 2002 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft ako aj nemecká a španielska vláda navrhli potvrdiť zásady, ktoré uviedol Súdny dvor v citovanom rozsudku Ferring. Sú toho názoru, že štátne financovanie verejných služieb vo verejnom záujme nepredstavuje pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, ak výhody poskytnuté štátnymi orgánmi nepresahujú náklady generované poskytovaním služieb vo verejnom záujme.
72 V tejto súvislosti tvrdili, že pojem pomoc uvedený v článku 92 ods. 1 Zmluvy sa vzťahuje len na opatrenia, ktoré finančne zvýhodňujú jeden alebo viacej podnikov. Avšak verejná subvencia, ktorá sa obmedzuje len na kompenzovanie nákladov súvisiacich s poskytovaním služieb vo verejnom záujme, ktoré boli určené, neprináša žiadnu výhodu podniku, ktorý ju dostal. Ináč, v takomto prípade, hospodárska súťaž nie je skreslená, keďže každý podnik môže dostať verejnú subvenciu za podmienky, že poskytuje dopravné služby vo verejnom záujme, ktoré určuje štát.
73 Počas tohto druhého pojednávania dánska, francúzska holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva tvrdili, že Súdny dvor by mal nasledovať prístup generálneho advokáta Jacobsa, ktoré zaujal vo svojich návrhoch z 30. apríla 2002 vo veci GEMO (C‑123/01), ktorá je ešte v konaní. Podľa tohto prístupu je potrebné rozlišovať medzi dvomi kategóriami situácií. Pokiaľ by existovala priama zjavná súvislosť medzi štátnym financovaním a jasne definovanými záväzkami služby vo verejnom záujme, sumy poukázané štátnymi orgánmi nepredstavujú pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak, ak by takáto súvislosť neexistovala alebo ak by záväzky služby vo verejnom záujme neboli jasne definované, sumy poukázané týmito štátnymi orgánmi by predstavovali štátnu pomoc.
Odpoveď Súdneho dvora
74 S cieľom odpovedať na prvú časť prejudiciálnej otázky, je potrebné skúmať rôzne prvky pojmu štátna pomoc, ktorý sa vyskytuje v článku 92 ods. 1 Zmluvy. V súlade s ustálenou judikatúrou na to, aby bolo možné hovoriť o štátnej pomoci je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, tzv. „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 25, zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92 Zb. s. I‑4103, bod 20 a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 68).
75 Článok 92 ods. 1 Zmluvy stanovuje nasledujúce tieto podmienky. Po prvé musí ísť o štátne opatrenie alebo o opatrenie financované zo štátnych prostriedkov. Po druhé toto opatrenie musí byť spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytnúť výhodu jeho príjemcovi. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže.
76 Otázka, ktorú položil vnútroštátny súd sa týka osobitne druhej podmienky.
77 V tejto súvislosti je najskôr potrebné uviesť, že nie je vôbec vylúčené, že verejná subvencia poukázaná podniku, ktorý poskytuje iba miestne a regionálne dopravné služby a neposkytuje dopravné služby mimo svoj štát, môže viac-menej mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi.
78 Pridelenie verejnej subvencie členským štátom určitému podniku môže totiž viesť k udržaniu alebo zvýšeniu poskytovania dopravných služieb týmto podnikom, pričom možnosť poskytovať dopravné služby na trhu tohto štátu sa tým pre podniky z iných členských štátov zmenší (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, 102/87, Zb. s. 4067, bod 19, z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑305/89, Zb. s. I‑1603, bod 26, a už citovaný Španielsko/Komisia, bod 40).
79 V danom prípade toto konštatovanie nemá len hypotetický charakter, keďže, ako to vyplýva z pripomienok Komisie, viaceré štáty začali od roku 1995 otvárať svoje trhy dopravných služieb pre konkurenčné podniky z iných členských štátov a to tak, že viaceré podniky už poskytujú služby v oblasti mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy v iných členských štátoch.
80 Ďalej, oznámenie Komisie zo 6. marca 1996, týkajúce sa pomoci de minimis [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 68, s. 9) sa netýka, ako to vyplýva z jej štvrtého odseku, oblasti dopravy. Takisto nariadenie Komisie (ES) č. 69/2001 z 12. januára 2001 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy ES pri pomoci de minimis (Ú. v. ES L 10, s. 30; Mim. vyd. 08/002, s. 138), sa nevzťahuje na toto odvetvie v súlade s jeho odôvodnneím č. 3 a článkom 1 písm. a).
81 Napokon, podľa judikatúry Súdneho dvora, neexistuje hranica alebo percento, pod úrovňou ktorého možno tvrdiť, že obchod medzi štátmi nie je ovplyvnený. V skutočnosti, významom relatívne malá pomoc a relatívne malý podnik –príjemca pomoci nevylučujú a priori možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bude ovplyvnený (pozri už citované rozsudky Tubemeuse, bod 43 a Španielsko/Komisia, bod 42).
82 Tým druhá podmienka uplatnenia článku 92 ods. 1 Zmluvy, podľa ktorej pomoc musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných služieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania.
83 Avšak, na to, aby štátny intervencia spadala pod článok 92 ods. 1 Zmluvy, musí táto intervencia, ako je to uvedené v bode 75 tohto rozsudku, mať tiež povahu priznanej výhody pre jej príjemcu.
84 V tejto súvislosti sa za pomoc považovujú intervencie, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky (rozsudok z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1161) ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nedosiahol (rozsudky z 11. júla 1996, SFEI a iní, C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 60 a z 29. apríla 1999, Španielsko/Komisia, C‑342/96, Zb. s. I‑2459, bod 41).
85 Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol vo veci náhrady upravenej v smernici Rady 75/439/EHS z 16. júna 1975 o zneškodňovaní odpadových olejov (Ú. v. L 194, s. 23; Mim. vyd. 15/001, s. 14). Táto náhrada mohla byť poskytnutá podnikom na zber alebo zneškodňovanie odpadových olejov ako recipročná úľava za povinnosti zberu a likvidácie uložené členskými štátmi, za podmienky, že takéto náhrady nepresiahnu ročné nepokryté náklady aktuálne zaznamenané podnikom berúc do úvahy primeraný zisk. Súdny dvor rozhodol, že takýto druh náhrady nepredstavuje pomoc v zmysle článku 92, ods. 1 a nasl. Zmluvy, ale cenu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytované podnikmi, ktoré zbierajú a likvidujú odpadové pleje (pozri rozsudok zo 7. februára 1985, ADBHU, 240/83, Zb. s. 531, bod 3 posledná veta a bod 18).
86 Súdny dvor takisto rozhodol, že pokiaľ daň z priamych predajov predaja uložená farmaceutickým laboratóriám zodpovedá zvýšeným nákladom, ktoré znášajú veľkoodberatelia distributéri s cieľom splniť svoje záväzky služby vo verejnom záujme, oslobodenie týchto od daňovej povinnosti vo vzťahu k tejto dani môže byť považované za protihodnotu za poskytnuté služby, a teda ako opatrenie nepredstavujúce štátnu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy. Súdny dvor usúdil, že pokiaľ táto podmienka vyváženosti medzi vyňatím týchto podnikov z daňovej povinnosti a vynaloženými zvýšenými nákladmi je splnená, veľkoodberatelia distributéri nepožívajú v skutočnosti výhodu v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, pretože jediným účinkom predmetného opatrenia je poskytnúť veľkoodberateľom distributérom a farmaceutickým laboratóriám porovnateľné súťažne podmienky (už citovaný rozsudok Ferring, bod 27).
87 Z tejto judikatúry vyplýva, že keďžeštátna intervencia musí byť považovaná za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme, pričom tieto podniky v skutočnosti nemajú finančnú výhodu a uvedená intervencia nemá teda za účinok privodenie výhodnejšej súťažného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom, takáto intervencia nespadá do pôsobnosti článku 92, ods. 1 Zmluvy.
88 Napriek tomu, ak takáto kompenzácia nemá byť v konkrétnom prípade kvalifikovaná ako štátna pomoc, je treba splniť určité podmienky.
89 Po prvé, podnik, ktorý prijíma takúto kompenzáciu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byť jasne definované.Vo veci samej vnútroštátny súd musí skúmať, či záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré boli uložené Altmark Trans jasne vyplývajú z vnútroštátnej legislatívy a/alebo z povolení, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.
90 Po druhé, kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa vylúčilo, že kompenzácia bude predstavovať ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodniť prijímajúci podnik vo vzťahu ku konkurenčným podnikom.
91 Takisto, kompenzácie poskytnutá členským štátom na krytie strát, ktoré dosiahol podnik bez toho, aby boli predtým jasne stanovené kritériá, pokiaľ sa neskôr ukáže, že realizácie určitých služieb v rámci výkonu záväzkov služby vo verejnom záujme nebolo ekonomicky možné, predstavuje finančnú intervenciu, ktorá spadá pod pojem štátnej pomoci v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.
92 Po tretie, kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh služby vo verejnom záujme, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkovDodržiavanie tejto podmienky je nevyhnutné pre zaručenie toho, že podniku nebude poskytnutá žiadna výhoda, ktorá skresľuje alebo hrozí skreslením súťaže tým, že posilňuje súťažné postavenie tohto podniku.
93 Po štvrté, ak sa výber podniku, ktorý bude poverený realizáciou záväzkov služieb vo verejnom záujme v konkrétnom prípade neuskutočňuje prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže umožňujúcej vybrať kandidáta schopného poskytovať tieto služby za najnižšiu cenu, výška nevyhnutnej kompenzácie musí byť určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynaložil pri realizácii týchto záväzkov, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby vo verejnom záujme.
94 Z uvedených úvah vyplýva, že pokiaľ štátne subvencie poskytnuté podnikom výslovne povereným záväzkami služieb vo verejnom záujme s cieľom kompenzovať výdavky vynaložené pri realizácii týchto záväzkov vyhovujú podmienkam uvedeným v bodoch 89 až 93 tohto rozsudku, tieto subvencie nespadajú do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak, štátna intervencia, ktorá nespĺňa jednu alebo viacej podmienok bude považovaná za štátnu pomoc v zmysle tohto ustanovenia.
95 Je teda potrebné odpovedať na prvú časť prejudiciálnej otázky tak, že podmienka uplatnenia článku 92 ods. 1 Zmluvy, podľa ktorej pomoc musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi, nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných služieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania.
Štátne subvencie, ktorých cieľom je umožniť prevádzkovať služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy však nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia, pokiaľ je možné tieto subvencie považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme. Na účely uplatnenia tohto kritéria prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preveril, či boli splnené nasledujúce podmienky:
– po prvé, podnik, ktorému bola poskytnutá pomoc bol poverený realizáciou záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky boli jasne definované;
– po druhé, kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom;
– po tretie, kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby vo verejnom záujme;
– po štvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov služieb vo verejnom záujme neuskutočnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, výška nevyhnutnej kompenzácie je určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynaložil pri realizácii týchto záväzkov, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii týchto záväzkov.
K druhej časti prejudiciálnej otázky
96 Druhou časťou prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 77 Zmluvy môže vzťahovať na štátne subvencie, ktoré kompenzujú zvýšené náklady na realizáciu záväzkov služby vo verejnom záujme, a to bez ohľadu na nariadenie č. 1191/69.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
97 Altmark Trans tvrdí, že možnosť vnútroštátneho zákonodarcu povoliť poskytovanie verejných subvencií určených na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie č. 1191/69 existuje nezávisle od článku 77 Zmluvy.
98 Regierungspräsidium zase tvrdí, že článok 77 Zmluvy nezveruje vnútroštátnemu zákonodarcovi možnosť povoliť poskytovanie verejných subvencií bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie č. 1191/69.
99 Nahverkehrsgesellschaft tvrdí, že pokiaľ verejné subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú do zákazu uvedeného v článku 92 Zmluvy, tak potom článok 77 Zmluvy vylučuje uplatnenie tohto zákazu, keďže tieto subvencie spĺňajú podmienky určené týmto článkom. Zároveň uvádza, že v tomto prípade poskytnutie uvedených subvencií neodporuje nariadeniu č. 1191/69.
100 Komisia tvrdí, že v zmysle článku 77 Zmluvy, vnútroštátny zákonodarca môže poskytnúť verejné subvencie určené na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie č. 1191/69, ale že uvedené subvencie podliehajú predbežnej notifikácii uvedenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 3 ES) týkajúcej sa preskúmania štátnych pomocí.
Odpoveď Súdneho dvora
101 Článok 77 Zmluvy uvádza, že pomoc, ktorá slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so službou vo verejnom záujme je zlučiteľná so Zmluvou.
102 V bode 37 tohto rozsudku sa uvádza, že v prípade, ak by neexistovalo nariadenie vzťahujúce sa na spor vo veci samej, bolo by potrebné preskúmať, či subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú do pôsobnosti ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci.
103 Z bodov 65 a 66 tohto rozsudku však vyplýva, že nariadenie č. 1191/69 by sa mohlo vzťahovať na spor vo veci samej, pokiaľ by nemecký zákonodarca nevylúčil pôsobnosť uvedeného nariadenia na režim nezávislého financovania alebo ak by to urobil bez rešpektovania zásady právnej istoty. Ak by tomu bolo tak, ustanovenia uvedeného nariadenia sa potom vzťahujú na subvencie, o ktoré ide vo veci samej a vnútroštátny súd nemusí skúmať, či tieto subvencie sú v súlade s ustanoveniami primárneho práva.
104 V prípade, ak by sa nariadenie č. 1191/69 nevzťahovalo na spor vo veci samej, z odpovede na prvú časť prejudiciálnej otázky vyplýva, že pokiaľ sa subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, považujú za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme a vyhovujú podmienkam uvedeným v bodoch 89až 93 tohto rozsudku, tieto subvencie nespadajú do pôsobnosti článku 92 Zmluvy, keďže nie je na mieste dovolávať sa výnimky z tohto ustanovenia uvedenej v článku 77 Zmluvy.
105 Z toho vyplýva, že ustanovenia primárneho práva týkajúce sa štátnej pomoci a spoločnej dopravnej politiky sa nevzťahujú na subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ, na jednej strane, by tieto subvencie nespadali do pôsobnosti nariadenia č. 1191/69 a, na druhej strane, pokiaľ tieto subvencie boli poskytnuté s cieľom kompenzovať zvýšené náklady na realizáciu záväzkov služby vo verejnom záujme, by neboli splnené všetky podmienky uvedené v bodoch 89 až 93 tohto rozsudku.
106 Aj v prípade, keby subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej boli skúmané vo vzťahu k ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa štátnej pomoci, výnimka podľa článku 77 Zmluvy by sa ako taká nemohla na ne vzťahovať.
107 Rada totiž 4. júna 1970 prijala nariadenie (EHS) č. 1107/70 o poskytnutí pomoci pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39). Článok 3 tohto nariadenia uvádza, že „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia nariadenia (EHS) č. 1192/69... a nariadenia (EHS) č. 1191/69..., členské štáty neprijmú koordinačné opatrenia a ani neuložia záväzky obsiahnuté v koncepcii služby vo verejnom záujme, ktoré zahŕňajú poskytnutie pomoci podľa článku 77 zmluvy, s výnimkou nasledujúcich prípadov alebo okolností“. Z toho vyplýva, že členské štáty nie sú už viacej oprávnené domáhať sa výhod podľa článku 77 Zmluvy mimo prípadov, ktoré uvádza sekundárne právo Spoločenstva.
108 Teda, keďže nariadenie č. 1191/69 sa nevzťahuje na daný prípad a keďže subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú pod pôsobnosť článku 92 ods. 1 Zmluvy, nariadenie č. 1107/70 uvádza vyčerpávajúcim spôsobom podmienky, za ktorých môžu orgány členských štátov udeliť pomoc na základe článku 77 Zmluvy.
109 Z týchto dôvodov je potrebné odpovedať na druhú časť prejudiciálnej otázky tak, že článok 77 Zmluvy sa nemôže vzťahovať na verejné subvencie, ktoré kompenzujú zvýšené náklady na realizáciu záväzkov služby vo verejnom záujme, a to bez ohľadu na nariadenie č. 1191/69.
O trovách
110 Trovy konania vynaložené nemeckou, dánskou španielskou, francúzskou, holandskou vládou a vládou Spojeného kráľovstva ako aj Komisiou, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov
SÚDNY DVOR,
rozhodujúc o otázkach, ktoré mu predložil Bundesverwaltungsgericht na základe uznesenia zo 6. apríla 2000, rozhodol takto:
1. Nariadenie Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy, zmenené a doplnené nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. júna 1991 a osobitne jeho článok 1 ods. 1 prvý pododsek je treba vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu neuplatniť toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných služieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedziť jeho pôsobnosť na prípad, kedy je poskytovanie dostatočných dopravných služieb nemožné, za podmienky, že bude riadne dodržaná zásada právnej istoty.
2. Podmienka uplatnenia článku 92 ods. 1 Zmluvy (zmeneného, teraz článok 87 ods. 1 ES), podľa ktorej pomoc musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi, nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných služieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania.
Štátne subvencie, ktorých cieľom je umožniť prevádzkovať služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy však nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia, pokiaľ je možné tieto subvencie považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme. Na účely uplatnenia tohto kritéria prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preveril, či boli splnené nasledujúce podmienky:
– po prvé, podnik, ktorému bola poskytnutá pomoc bol poverený realizáciou záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky boli jasne definované,
– po druhé, kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom,
– po tretie, kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby vo verejnom záujme,
– po štvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov služieb vo verejnom záujme neuskutočnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, výška nevyhnutnej kompenzácie je určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynaložil pri realizácii týchto záväzkov, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii týchto záväzkov.
3. Článok 77 Zmluvy (teraz článok 73 ES) sa nemôže vzťahovať na verejné subvencie, ktoré kompenzujú zvýšené náklady na realizáciu záväzkov služby vo verejnom záujme, a to bez ohľadu na nariadenie č. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením č. 1893/91.
Rodríguez Iglesias | Puissochet | Wathelet |
Schintgen | Timmermans | Gulmann |
von Bahr | Cunha Rodrigues | Rosas |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. júla 2003.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |