Language of document : ECLI:EU:C:2018:538

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 5. júla 2018 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov – Články 17, 18, 23 a 24 – Predchádzajúce konanie o medzinárodnej ochrane prebiehajúce v členskom štáte – Nová žiadosť v inom členskom štáte – Nepodanie dožiadania o prijatí späť v stanovených lehotách – Odovzdanie dotknutej osoby na účely trestného stíhania“

Vo veci C‑213/17,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko) z 20. apríla 2017 a doručený Súdnemu dvoru 25. apríla 2017, ktorý súvisí s konaním:

X

proti

Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia J. Malenovský, M. Safjan, D. Šváby a M. Vilaras,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. februára 2018,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        X, v zastúpení: I. J. M. Oomen a F.L.M. van Haren, advocaten,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. A. M. de Ree, M. L. Noort a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–        maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, G. Koós a G. Tornyai, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. júna 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1, článku 18 ods. 2, článku 23 ods. 3 a článku 24 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom X, pakistanským štátnym príslušníkom, a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“), vo veci rozhodnutí tohto orgánu, ktorými sa nariaďuje odovzdanie X do Talianska, jeho okamžité opustenie Holandska a zamieta sa jeho žiadosť o udelenie povolenia na dočasný pobyt, ktorú podal z titulu práva na azyl.

 Právny rámec

 Nariadenie č. 1560/2003

3        Príloha II k nariadeniu Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 222, 2003, s. 3; Mim. vyd. 19/006, s. 200), zmenenému vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014 (Ú. v. EÚ L 39, 2014, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1560/2003“), obsahuje zoznamy dôkazov a indícií, ktoré sú relevantné na účely uplatnenia nariadenia Dublin III.

4        Príloha III tohto nariadenia obsahuje „štandardné tlačivo dožiadania o prijatie späť“.

 Nariadenie Dublin III

5        Odôvodnenia 4 a 5 nariadenia Dublin III znejú:

„(4)      V záveroch z Tampere sa… konštatuje, že spoločný európsky azylový systém by mal zahŕňať z krátkodobého hľadiska jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.

(5)      Takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.“

6        Článok 17 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …

…“

7        Článok 18 uvedeného nariadenia znie:

„1.      Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

b)      za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt;

c)      za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí vzali posudzovanú žiadosť späť a podali žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt;

d)      za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.

2.      V prípadoch spadajúcich do rozsahu pôsobnosti odseku 1 písm. a) a b) zodpovedný členský štát posúdi alebo ukončí posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žiadateľom.

V prípadoch spadajúcich do rozsahu pôsobnosti odseku 1 písm. d), keď sa žiadosť zamietla len v prvostupňovom konaní, zodpovedný členský štát zabezpečí, aby sa dotknutej osobe umožnilo podať účinný opravný prostriedok podľa článku 46 smernice 2013/32/EÚ [Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60)].“

8        Článok 23 ods. 1 až 3 toho istého nariadenia uvádza:

„1.      Ak členský štát, v ktorom osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal späť túto osobu.

2.      Dožiadanie o prijatie späť sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac…

Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 20 ods. 2.

3.      Ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v odseku 2, za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný členský štát, v ktorom sa podala nová žiadosť.“

9        Článok 24 nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.      Ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.

5.      Dožiadanie o prijatie osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) späť sa podáva na štandardnom tlačive a obsahuje dôkazy alebo indície opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 22 ods. 3 a/alebo relevantné časti z vyhlásení dotknutej osoby, ktoré orgánom dožiadaného členského štátu umožnia overiť, či je zodpovedný na základe kritérií stanovených v tomto nariadení.

Komisia prostredníctvom vykonávacích aktov zostaví a pravidelne reviduje dva zoznamy uvádzajúce príslušné dôkazné prostriedky a indície podľa kritérií uvedených v článku 22 ods. 3 písm. a) a b) a prijme jednotné podmienky vyhotovovania a predkladania dožiadaní o prijatie späť. Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 44 ods. 2.“

10      Článok 25 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.“

 Smernica 2013/32

11      Článok 46 ods. 1 smernice 2013/32 uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

a)      rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu…“

 Spor v konaní vo veci samej a prejudiciálne otázky

12      X podal prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu 23. marca 2011 v Holandsku. Štátny tajomník túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 5. septembra 2011. Opravné prostriedky podané proti tomuto rozhodnutiu boli právoplatne zamietnuté príslušnými súdmi.

13      X podal druhú žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku 4. júna 2014. Štátny tajomník túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 11. júna 2014. Dňa 7. júla 2014 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko) zamietol opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu. X podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko).

14      Dňa 28. septembra 2014 X opustil Holandsko, kde bol stíhaný za trestný čin sexuálnej povahy.

15      Dňa 23. októbra 2014 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Taliansku.

16      Dňa 30. januára 2015 talianske orgány vykonávajúce európsky zatykač odovzdali X holandským orgánom na účely trestného stíhania.

17      Vzhľadom na to, že po nahliadnutí do systému „Eurodac“ sa zistilo, že dotknutá osoba podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v Taliansku, štátny tajomník 5. marca 2015 požiadal talianske orgány o prijatie X späť na základe článku 18 ods. 1 písm. b) a článku 23 ods. 2 nariadenia Dublin III.

18      Vzhľadom na to, že talianske orgány na toto dožiadanie o prijatie späť neodpovedali, štátny tajomník rozhodnutím z 24. marca 2015 nariadil odovzdanie X do Talianska a uložil mu povinnosť, aby okamžite opustil územie Holandska.

19      Dňa 30. marca 2015 talianske orgány vyhoveli dožiadaniu o prijatie späť.

20      Dňa 1. apríla 2015 podal X opravný prostriedok proti rozhodnutiu z 24. marca 2015, ktorým bolo nariadené jeho odovzdanie, a pred sudcom príslušným pre rozhodovanie o predbežných opatreniach na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Rozhodnutím z 21. apríla 2015 súd vyhovel tomuto návrhu o nariadenie predbežného opatrenia a zakázal štátnemu tajomníkovi odovzdať X do Talianska až do uplynutia lehoty štyroch týždňov odo dňa rozhodnutia o opravnom prostriedku, ktoré podal X.

21      Dňa 19. mája 2015 podal X novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku. Rozhodnutím z 21. mája 2015 štátny tajomník zamietol túto žiadosť, pretože vychádzal z toho, že už sa určilo, že Talianska republika bola zodpovedná za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podal X. X proti jeho rozhodnutiu podal odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22      Dňa 7. augusta 2015, Raad van State (Štátna rada) zamietla odvolanie, ktoré podal X proti rozsudku Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) zo 7. júla 2014, ktorým sa zamietla druhá žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú X.

23      Dňa 30. novembra 2015 bolo X oznámené, že trestné konanie vedené voči nemu bolo zastavené.

24      Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 23 ods. 3 [nariadenia Dublin III] vykladať v tom zmysle, že Talianska republika sa stala členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú tam žiadateľ podal 23. októbra 2014, napriek tomu, že zodpovedným členským štátom bolo v prvom rade Holandské kráľovstvo z dôvodu žiadostí o medzinárodnú ochranu…, ktoré tam boli podané skôr a z ktorých naposledy podaná žiadosť bola v tom čase ešte posudzovaná v Holandsku, pretože [Raad van State (Štátna rada)] ešte nerozhodla o opravnom prostriedku, ktorý podal žiadateľ proti rozhodnutiu konajúceho súdu zo 7. júla 2014…?

2.      Vyplýva z článku 18 ods. 2 [nariadenia Dublin III], že holandské orgány mali bezodkladne po podaní dožiadania o prijatie späť 5. marca 2015 prerušiť [posudzovanie] žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré vtedy ešte prebiehalo v Holandsku, a po uplynutí lehoty stanovenej v článku 24 [tohto nariadenia] ho ukončiť zrušením alebo zmenou skôr prijatého rozhodnutia z 11. júna 2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť o azyl zo 4. júna 2014?

3.      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, platí, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti, ktorú podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu, neprešla na Taliansku republiku, ale zostala na strane holandských orgánov, pretože žalovaný orgán nezrušil ani nezmenil rozhodnutie z 11. júna 2014?

4.      Porušili holandské orgány tým, že neoznámili, že [Raad van State (Štátna rada)] v Holandsku ešte prejednáva opravný prostriedok v druhom konaní o azyle, svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 24 ods. 5 [nariadenia Dublin III] poskytnúť talianskym orgánom informácie, ktoré by im umožnili overiť, či je ich štát zodpovedný na základe kritérií stanovených v tomto nariadení?

5.      V prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku, vedie toto porušenie povinnosti k záveru, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti, ktorú podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu, neprešla na Taliansku republiku, ale zostala na strane holandských orgánov?

6.      Pokiaľ zodpovednosť nezostala na strane Holandského kráľovstva, mali holandské orgány v takom prípade, so zreteľom na vydanie žiadateľa Talianskou republikou Holandskému kráľovstvu v rámci trestného konania proti žalobcovi, na základe článku 17 ods. 1 [nariadenia Dublin III] a odchylne od článku 3 ods. 1 tohto nariadenia posúdiť žiadosť, ktorú podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu v Taliansku, a v dôsledku toho pochopiteľne nemali využiť oprávnenie dožiadať talianske orgány, aby prijali žiadateľa späť, stanovené v článku 24 ods. 1 [nariadenia Dublin III]?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

25      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 23 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, je zodpovedný za jej posúdenie, ak tento členský štát v lehotách stanovených v článku 23 ods. 2 tohto nariadenia nepodal dožiadanie o prijatie späť, napriek tomu, že jednak bol iný členský štát zodpovedný za posúdenie skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu, a jednak na súde tohto členského štátu uvedeného ako posledný v okamihu uplynutia týchto lehôt stále prebiehalo konanie o opravnom prostriedku proti zamietnutiu jednej z týchto žiadostí.

26      S cieľom poskytnúť odpoveď na túto otázku treba zohľadniť nielen znenie uvedeného ustanovenia, ale aj jeho kontext a všeobecnú systematiku právnej úpravy, ktorej je súčasťou, ako aj ciele, ktoré sleduje.

27      Pôsobnosť postupu prijatia späť je definovaná v článkoch 23 a 24 nariadenia Dublin III. Z článku 23 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že tento postup sa uplatní, ak ide o osoby uvedené v článku 18 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2017, Ahmed, C‑36/17, EU:C:2017:273, body 26 a 27, a z 25. januára 2018, Hasan, C‑360/16, EU:C:2018:35, body 42 a 43).

28      Ustanovenie uvedené ako posledné sa týka predovšetkým štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu bola zamietnutá a ktorá podala novú žiadosť v inom členskom štáte.

29      Z článku 18 ods. 2 nariadenia Dublin III vyplýva, že článok 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia sa vzťahuje najmä na prípady, keď „sa žiadosť zamietla len v prvostupňovom konaní“.

30      Pre také prípady normotvorca Európskej únie konkrétne stanovil, že zodpovedný členský štát zabezpečí, aby sa dotknutej osobe umožnilo podať účinný opravný prostriedok podľa článku 46 smernice 2013/32.

31      Keďže tento článok 46 stanovuje právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu príslušného orgánu, treba vychádzať z toho, že článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia Dublin III sa vzťahuje najmä na prípady, v ktorých tento orgán zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu rozhodnutím, ktoré ešte nie je právoplatné.

32      Postup prijatia späť stanovený v článku 23 nariadenia Dublin III sa tak uplatní na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, napriek tomu, že žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná skôr v inom členskom štáte, bola zamietnutá rozhodnutím príslušného orgánu, hoci toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné z dôvodu podania opravného prostriedku, ktorý je predmetom konania prebiehajúceho na súde tohto členského štátu uvedeného ako posledný.

33      V takej situácii, ako je situácia v konaní vo veci samej, tak majú orgány členského štátu, v ktorom bola podaná táto nová žiadosť, podľa článku 23 ods. 1 tohto nariadenia možnosť podať dožiadanie o prijatie dotknutej osoby späť.

34      Podľa článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia však tieto orgány majú povinnosť podať toto dožiadanie čo najskôr, a v každom prípade v lehotách stanovených v tomto ustanovení, pretože takéto dožiadanie nemôže byť platne podané po uplynutí týchto lehôt (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 67).

35      Zo znenia článku 23 ods. 3 nariadenia Dublin III, ako aj jeho všeobecnej systematiky a jeho cieľov vyplýva, že v prípade uplynutia uvedených lehôt dochádza ipso iure k presunu zodpovednosti na členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu (pozri analogicky rozsudky z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 61, a z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 30).

36      Tomuto presunu zodpovednosti nemôže brániť skutočnosť, že iný členský štát bol zodpovedný za posúdenie skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu a na súde tohto členského štátu v okamihu uplynutia týchto lehôt stále prebiehalo konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu jednej z týchto žiadostí.

37      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že normotvorca Únie presným vymedzením účinkov, ktoré má uplynutie lehôt uvedených v článku 23 ods. 2 nariadenia Dublin III, jednoznačne stanovil, že v dôsledku omeškania pripísateľného členskému štátu, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, dochádza k presunu zodpovednosti, pričom uplatnenie tohto pravidla nie je obmedzené na určité konkrétne postupy prijatia späť, a najmä nepodmieňuje tento presun zodpovednosti modalitami priebehu konaní o žiadostiach o medzinárodnú ochranu, ktoré boli skôr podané v inom členskom štáte.

38      Je pravda, že toto riešenie môže viesť členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, k tomu, že bude túto žiadosť posudzovať, hoci v inom členskom štáte je žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná tou istou osobou v procese posudzovania alebo sa jej posudzovanie už ukončilo.

39      Tento stav je však dôsledkom voľby normotvorcom Únie, keďže všeobecne stanovil taký presun zodpovednosti v situáciách, na ktoré sa vzťahuje postup prijatia späť, zatiaľ čo pôsobnosť týchto postupov, ako vyplýva z článku 18 ods. 1 písm. b) až d) toho istého nariadenia, sa vzťahuje najmä na situácie, keď v inom členskom štáte správne alebo súdne konania stále prebiehajú alebo sa ukončili.

40      V dôsledku toho treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 23 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, je zodpovedný za jej posúdenie, ak tento členský štát v lehotách stanovených v článku 23 ods. 2 tohto nariadenia nepodal dožiadanie o prijatie späť, napriek tomu, že jednak bol iný členský štát zodpovedný za posúdenie skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu, a jednak na súde tohto členského štátu uvedeného ako posledný v okamihu uplynutia týchto lehôt prebiehalo konanie o opravnom prostriedku proti zamietnutiu jednej z týchto žiadostí.

 O druhej otázke

41      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že na to, aby členský štát mohol podať dožiadanie o prijatie späť, ktoré sa týka štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava bez povolenia na pobyt, je povinný prerušiť preskúmanie opravného prostriedku, ktorým je napadnuté zamietnutie skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a následne v prípade akceptovania dožiadania o prijatie späť dožiadaným členským štátom toto preskúmanie zastaviť.

42      Hoci článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III stanovuje rôzne povinnosti, ktoré sa týkajú následného konania pri vybavovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu v závislosti od fázy, v ktorej sa nachádza dotknuté konanie o medzinárodnej ochrane, cieľom všetkých týchto povinností je zabezpečiť pokračovanie konania o medzinárodnej ochrane a tieto povinnosti neukladajú, aby bolo toto konanie v ktoromkoľvek členskom štáte zastavené alebo prerušené.

43      Navyše nič v tomto ustanovení nenasvedčuje tomu, že povinnosti, ktoré stanovuje, sa vzťahujú na žiadajúci členský štát. Zo všeobecnej systematiky článku 18 naopak možno vyvodiť, že cieľom týchto povinností je spresniť zaobchádzanie, ktoré sa musí dotknutej osobe po jej odovzdaní do iného členského štátu zaručiť.

44      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy sa má článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že na to, aby členský štát mohol podať dožiadanie o prijatie späť, ktoré sa týka štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava bez povolenia na pobyt, nie je povinný prerušiť preskúmanie opravného prostriedku, ktorým je napadnuté zamietnutie skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a následne v prípade akceptovania dožiadania o prijatie späť dožiadaným členským štátom toto preskúmanie zastaviť.

 O tretej otázke

45      Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

 O štvrtej otázke

46      Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 5 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že v takej situácii, ako je situácia dotknutá v konaní vo veci samej, keď členský štát podáva dožiadanie o prijatie späť na základe článku 24 tohto nariadenia, je tento členský štát v dôsledku uplynutia lehôt stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia na strane dožiadaného členského štátu povinný informovať orgány členského štátu uvedeného ako posledný o tom, že pred súdom žiadajúceho členského štátu prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

47      Článok 24 ods. 5 nariadenia Dublin III stanovuje, že dožiadanie o prijatie späť sa podáva na štandardnom tlačive a obsahuje dôkazy alebo indície opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 22 ods. 3 tohto nariadenia alebo relevantné časti z vyhlásení dotknutej osoby, ktoré orgánom dožiadaného členského štátu umožnia overiť, či je zodpovedný na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení.

48      Zo samotného znenia článku 24 ods. 5 toho istého nariadenia tak vyplýva, že povinnosť poskytnúť informácie, ktoré má žiadajúci štát, sa vzťahuje iba na údaje, ktoré umožnia dožiadanému členskému štátu, aby posúdil svoju zodpovednosť.

49      Tento výklad má oporu vo všeobecnej systematike nariadenia Dublin III, keďže podanie dožiadania o prijatie späť prispieva k určeniu zodpovedného členského štátu a má umožniť dožiadanému členskému štátu, aby v súlade s článkom 25 ods. 1 tohto nariadenia vykonal potrebné kontroly na posúdenie toho, či je zodpovedným členským štátom.

50      Z odpovedí na prvú a druhú otázku pritom vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej je zodpovednosť dožiadaného členského štátu založená uplynutím lehôt stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia, nie je pre určenie zodpovedného členského štátu relevantná okolnosť, že na súde žiadajúceho členského štátu prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

51      Informácie o takom opravnom prostriedku teda nemožno považovať za užitočné na to, aby na ich základe mohol dožiadaný členský štát posúdiť svoju zodpovednosť, a preto nemusia byť povinne poskytnuté podľa článku 24 ods. 5 toho istého nariadenia.

52      Tento záver potvrdzujú zoznamy, ktoré sú v tomto ustanovení spomenuté a ktoré sa nachádzajú v prílohe II nariadenia č. 1560/2003, ako aj štandardné tlačivo pre dožiadania o prijatie späť, ktoré tvorí prílohu III tohto nariadenia. V týchto zoznamoch ani v tomto tlačive sa totiž žiadnym spôsobom neodkazuje na konania o opravných prostriedkoch proti zamietnutiam skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu.

53      Článok 24 ods. 5 nariadenia Dublin III sa teda má vykladať v tom zmysle, že v takej situácii, ako je situácia dotknutá v konaní vo veci samej, keď členský štát podáva dožiadanie o prijatie späť na základe článku 24 tohto nariadenia, nie je tento členský štát v dôsledku uplynutia lehôt stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia na strane dožiadaného členského štátu povinný informovať orgány členského štátu uvedeného ako posledný o tom, že pred súdom žiadajúceho členského štátu prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

 O piatej otázke

54      Vzhľadom na odpoveď na štvrtú otázku netreba odpovedať na piatu otázku.

 O šiestej otázke

55      Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 a článok 24 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej v okamihu rozhodnutia o odovzdaní, keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol odovzdaný prvým členským štátom druhému členskému štátu z dôvodu výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu a nachádza sa na území členského štátu uvedeného ako posledný, pričom v ňom nepodal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, tento druhý členský štát nemôže platne požiadať prvý členský štát o prijatie tohto žiadateľa späť, a naopak, je povinný rozhodnúť o posúdení žiadosti, ktorú predložil.

56      Článok 24 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že členský štát môže najmä požiadať iný členský štát, aby prijal späť osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ak sa táto osoba zdržiava na jeho území bez povolenia na pobyt a ak mu nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ak považuje tento druhý členský štát za zodpovedný podľa ustanovenia uvedeného ako posledné.

57      Vzhľadom na to, že v uvedenom ustanovení sa neuvádza žiadna požiadavka, ktorá by sa týkala podmienok vstupu dotknutej osoby na územie žiadajúceho členského štátu, treba konštatovať, že normotvorca Únie v tomto ohľade žiadnym spôsobom nepodmienil možnosť podať dožiadanie o prijatie späť.

58      V tomto kontexte a s prihliadnutím na autonómiu postupov, ktoré sú stanovené jednak v nariadení Dublin III a jednak v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), ktoré sledujú odlišné ciele a ktoré nie sú vzájomne zastupiteľné, nemožno v dôsledku samotnej okolnosti, že k vstupu na územie žiadajúceho členského štátu došlo z dôvodu výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu, vylúčiť podanie dožiadania o prijatie späť.

59      Opačné riešenie by navyše mohlo odradiť členské štáty od toho, aby požiadali o odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu na účely trestného stíhania, s cieľom vyhnúť sa presunu zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti po skončení trestného konania, čo by mohlo podporiť beztrestnosť a narušiť účinnosť trestnoprávneho stíhania v dotknutom členskom štáte.

60      Zo samotného znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III vyplýva, že toto ustanovenie umožňuje každému členskému štátu, aby sa rozhodol, že posúdi „žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú [mu] podal štátny príslušník tretej krajiny…“, čo znamená, že toto ustanovenie nemá za cieľ umožniť členskému štátu, aby sa rozhodol, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu nebola podaná.

61      Tento výklad je navyše v súlade s cieľom tohto ustanovenia, a to so zachovaním výsady členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 2013, Abdullahi, C‑394/12, EU:C:2013:813, bod 57, a zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 53).

62      Uvedené ustanovenie tak nemôže brániť podaniu dožiadania o prijatie späť v takej situácii, ako je situácia dotknutá v konaní vo veci samej, keď dotknutá osoba nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v žiadajúcom členskom štáte.

63      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 a článok 24 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej v okamihu rozhodnutia o odovzdaní, keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol odovzdaný prvým členským štátom druhému členskému štátu z dôvodu výkonu európskeho zatykača a nachádza sa na území členského štátu uvedeného ako posledný, pričom v ňom nepodal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, tento druhý členský štát môže požiadať prvý uvedený členský štát o prijatie tohto žiadateľa späť a nie je povinný rozhodnúť o posúdení žiadosti, ktorú žiadateľ predložil.

 O trovách

64      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.      Článok 23 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, je zodpovedný za jej posúdenie, ak tento členský štát v lehotách stanovených v článku 23 ods. 2 tohto nariadenia nepodal dožiadanie o prijatie späť, napriek tomu, že jednak bol iný členský štát zodpovedný za posúdenie skôr podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu, a jednak na súde tohto členského štátu uvedeného ako posledný v okamihu uplynutia týchto lehôt prebiehalo konanie o opravnom prostriedku proti zamietnutiu jednej z týchto žiadostí.

2.      Článok 18 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby členský štát mohol podať dožiadanie o prijatie späť, ktoré sa týka štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava bez povolenia na pobyt, nie je povinný prerušiť preskúmanie opravného prostriedku, ktorým je napadnuté zamietnutie skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a následne v prípade akceptovania dožiadania o prijatie späť dožiadaným členským štátom toto preskúmanie zastaviť.

3.      Článok 24 ods. 5 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že v takej situácii, ako je situácia dotknutá v konaní vo veci samej, keď členský štát podá dožiadanie o prijatie späť na základe článku 24 tohto nariadenia, nie je tento členský štát, v dôsledku uplynutia lehôt stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia na strane dožiadaného členského štátu, povinný informovať orgány členského štátu uvedeného ako posledný o tom, že pred súdom žiadajúceho členského štátu prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktorý bol podaný proti zamietnutiu skôr podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

4.      Článok 17 ods. 1 a článok 24 nariadenia č. 604/2013 sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej v okamihu rozhodnutia o odovzdaní, keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol odovzdaný prvým členským štátom druhému členskému štátu z dôvodu výkonu európskeho zatykača a nachádza sa na území členského štátu uvedeného ako posledný, pričom v ňom nepodal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, tento druhý členský štát môže požiadať prvý uvedený členský štát o prijatie tohto žiadateľa späť a nie je povinný rozhodnúť o posúdení žiadosti, ktorú žiadateľ predložil.

Podpisy


* Jazyk konania: holandčina.