ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 12. júla 2018 (*)(i)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh elektrických káblov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ – Jednotné a pokračujúce porušenie – Protiprávnosť rozhodnutia o inšpekcii – Primeraná lehota – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zásada osobnej zodpovednosti – Solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokuty – Dostatočný dôkaz o porušení – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑449/14,

Nexans France SAS, so sídlom v Courbevoie (Francúzsko),

Nexans SA, so sídlom v Courbevoie,

v zastúpení: G. Forwood, advokát, M. Powell, A. Rogers a A. Oh, solicitors,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne C. Giolito, H. van Vliet a A. Biolan, neskôr C. Giolito a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Doherty, barrister,

žalovaná,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ jednak na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 2139 final z 2. apríla 2014, týkajúceho sa konania podľa článku 101[ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39610 – Elektrické káble), v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a jednak na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia M. Kănčeva (spravodajkyňa) a R. Barents,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. marca 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      Žalobkyne a dotknuté odvetvie

1        Žalobkyne, spoločnosť Nexans France SAS a jej materská spoločnosť Nexans SA, sú francúzske spoločnosti pôsobiace v odvetví výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov.

2        Podmorské a podzemné elektrické káble sa používajú pod morom a pod zemou na prenos a distribúciu elektrickej energie. Zaraďujú sa do troch kategórií: kategória nízkeho napätia, kategória stredného napätia a kategórie vysokého a veľmi vysokého napätia. Elektrické káble vysokého a veľmi vysokého napätia sú vo väčšine prípadov predávané v rámci projektov. Tieto projekty pozostávajú z kombinácie elektrického kábla a zariadení, inštalácií a dodatočných potrebných služieb. Elektrické káble vysokého a veľmi vysokého napätia sa predávajú na celom svete veľkým prevádzkovateľom celoštátnych sietí a iným elektrárenským podnikom, najmä v rámci verejných obchodných súťaží.

B.      Správne konanie

3        Listom zo 17. októbra 2008 švédska spoločnosť ABB AB predložila Komisii Európskych spoločenstiev rad vyhlásení a dokumentov týkajúcich sa obmedzujúcich obchodných praktík v oblasti výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov. Tieto vyhlásenia a dokumenty boli predložené v rámci žiadosti o oslobodenie od pokuty v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“).

4        Od 28. januára do 3. februára 2009 v nadväznosti na vyhlásenia spoločnosti ABB Komisia vykonala inšpekcie v priestoroch spoločností Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi Srl, ako aj žalobkýň.

5        Dňa 2. februára 2009 japonské spoločnosti Sumitomo Electric Industries Ltd, Hitachi Cable Ltd a J‑Power Systems Corp. podali spoločnú žiadosť o oslobodenie od pokút v súlade s bodom 14 oznámenia o zhovievavosti alebo subsidiárne o zníženie jej sumy podľa bodu 27 tohto oznámenia. V nadväznosti na to predložili Komisii ďalšie ústne vyhlásenia a iné dokumenty.

6        V priebehu vyšetrovania Komisia zaslala viacero žiadostí o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a bodu 12 oznámenia o zhovievavosti adresovaných podnikom v odvetví výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov.

7        Dňa 30. júna 2011 Komisia začala konanie a prijala oznámenie o výhradách voči týmto právnickým osobám: Pirelli & C. SpA, Prysmian Cavi e Sistemi Energia, Prysmian, The Goldman Sachs Group Inc, Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable, J‑Power Systems, Furukawa Electric Co. Ltd, Fujikura Ltd, Viscas Corp., SWCC Showa Holdings Co. Ltd, Mitsubishi Cable Industries Ltd, Exsym Corp., ABB, ABB Ltd, Brugg Kabel AG, Kabelwerke Brugg AG Holding, nkt cables GmbH, NKT Holding A/S, Silec Cable, SAS, Grupo General Cable Sistemas SA, Safran SA, General Cable Corp., LS Cable & System Ltd, Taihan Electric Wire Co. Ltd a žalobkyniam.

8        Od 11. do 18. júna 2012 sa všetci adresáti oznámenia o výhradách s výnimkou spoločnosti Furukawa Electric zúčastnili na pojednávaní v správnom konaní pred Komisiou.

9        Rozsudkami zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596), a zo 14. novembra 2012, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia (T‑140/09, neuverejnený, EU:T:2012:597), Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutia o inšpekcii adresované na jednej strane žalobkyniam a na druhej strane spoločnostiam Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia v rozsahu, v akom sa týkali iných elektrických káblov ako podmorských a podzemných káblov vysokého napätia a materiálu spojeného s týmito inými káblami, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Dňa 24. januára 2013 žalobkyne podali odvolanie proti prvému z týchto rozsudkov. Súdny dvor rozsudkom z 25. júna 2014, Nexans a Nexans France/Komisia (C‑37/13 P, EU:C:2014:2030), toto odvolanie zamietol.

10      Dňa 2. apríla 2014 Komisia prijala rozhodnutie K(2014) 2139 final, týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39610 – Elektrické káble) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

C.      Napadnuté rozhodnutie

1.      Dotknuté porušenie

11      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že viaceré podniky sa počas rôznych období zúčastňovali na jednotnom a pokračujúcom porušovaní článku 101 ZFEÚ v „odvetví podzemných a/alebo podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia“. Komisia v podstate konštatovala, že od februára 1999 do konca januára 2009 sa hlavní európski, japonskí a juhokórejskí výrobcovia podmorských a podzemných elektrických káblov zúčastňovali na sieti multilaterálnych a bilaterálnych stretnutí a nadviazali kontakty smerujúce k obmedzeniu konkurencie pre projekty podzemných a podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia na špecifických územiach rozdelením si trhov a klientov a tým skresľovaním normálneho postupu hospodárskej súťaže (odôvodnenia 10 až 13 a 66 uvedeného rozhodnutia).

12      V napadnutom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že kartel zahŕňal dve hlavné vetvy, ktoré predstavovali zložený celok. Konkrétnejšie sa podľa Komisie kartel skladal z dvoch vetiev, a to:

–        „vetva A/R kartelu“, ktorá združovala európske podniky, všeobecne nazývané „členovia R“, japonské podniky, označené ako „členovia A“ a, napokon, juhokórejské podniky, označené ako „členovia K“. Uvedená vetva umožnila realizovať cieľ rozdelenia území a klientely medzi európskych, japonských a juhokórejských výrobcov. Toto rozdelenie sa uskutočnilo podľa dohody o „domácom území“, podľa ktorej sa japonskí a juhokórejskí výrobcovia zdržali vstupu do konkurencie pri projektoch realizovaných na „domácom území“ európskych výrobcov, zatiaľ čo európski výrobcovia sa zaviazali zotrvať mimo trhov Japonska a Južnej Kórey. S tým sa spájalo rozdelenie projektov vo „vývozných územiach“, teda vo zvyšku sveta s výnimkou najmä Spojených štátov, ktoré počas určitého obdobia rešpektovalo „kvótu 60/40“, ktorá znamenala, že 60 % projektov bolo vyhradených pre európskych výrobcov a 40 % zostávalo pre ázijských výrobcov,

–        „európska vetva kartelu“, ktorá znamenala rozdelenie území a klientov európskymi výrobcami pre projekty, ktoré sa mali realizovať na európskom „domácom území“ alebo zadané európskym výrobcom (pozri bod 3.3 napadnutého rozhodnutia a najmä odôvodnenia 73 a 74 tohto rozhodnutia).

13      Komisia konštatovala, že účastníci kartelu zaviedli povinnosť oznamovania údajov s cieľom umožniť sledovanie dohôd o rozdelení (odôvodnenia 94 až 106 a 111 až 115 napadnutého rozhodnutia).

14      Vzhľadom na úlohu, ktorú zohrávali rôzni účastníci kartelu pri jeho zavádzaní, ich Komisia rozdelila do troch skupín. Na úvod definovala tvrdé jadro kartelu, ku ktorému patrili na jednej strane európske podniky: Nexans France, dcérske spoločnosti Pirelli & C, predtým Pirelli SpA, ktoré sa neskôr zúčastňovali na karteli (ďalej len „Pirelli“) a Prysmian Cavi e Sistemi Energia, a na druhej strane japonské podniky: Furukawa Electric, Fujikura a ich spoločný podnik Viscas, ako aj Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a ich spoločný podnik J‑Power Systems (odôvodnenia 545 až 561 napadnutého rozhodnutia). V nadväznosti na to odlíšila skupinu podnikov, ktoré neboli súčasťou tvrdého jadra, ale ktoré napriek tomu nebolo možné považovať za marginálnych aktérov kartelu, a do tejto skupiny zaradila ABB, Exsym, Brugg Kabel a subjekt, ktorý tvorili Sagem SA, Safran a Silec Cable (odôvodnenia 562 až 575 uvedeného rozhodnutia). Nakoniec prijala záver, že Mitsubishi Cable Industries, SWCC Showa Holdings. Ltd, LS Cable & System, Taihan Electric Wire a nkt cables boli marginálni účastníci kartelu (odôvodnenia 576 až 594 tohto rozhodnutia).

2.      Zodpovednosť žalobkýň

15      Zodpovednosť spoločnosti Nexans France bola konštatovaná z dôvodu jej priamej účasti na karteli od 13. novembra 2000 do 28. januára 2009. Nexans bola považovaná za zodpovednú za porušovanie v jej postavení materskej spoločnosti spoločnosti Nexans France od 12. júna 2001 až do 28. januára 2009 (odôvodnenia 712 a 714 napadnutého rozhodnutia).

3.      Uložené pokuty

16      Článok 2 písm. c) a d) napadnutého rozhodnutia ukladá na jednej strane spoločnosti Nexans France pokutu vo výške 4 903 000 eur (za obdobie od 13. novembra 2000 do 11. júna 2001) a na druhej strane pokutu vo výške 65 767 000 eur spoločnosti Nexans France „spoločne a solidárne“ so spoločnosťou Nexans (za obdobie od 12. júna 2001 do 28. januára 2009).

17      Na účely výpočtu výšky pokút Komisia uplatnila článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 a metodiku uvedenú v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa uvedeného článku (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia k metóde stanovenia pokút z roku 2006“).

18      Po prvé, pokiaľ ide o základnú sumu pokút, po určení príslušnej hodnoty predajov v súlade s bodom 18 usmernení k metóde stanovenia pokút z roku 2006 (odôvodnenia 963 až 994 napadnutého rozhodnutia) Komisia stanovila podiel tejto hodnoty predajov odrážajúci závažnosť porušenia v súlade s bodmi 22 a 23 uvedených usmernení. V tejto súvislosti sa domnievala, že porušenie svojou povahou predstavovalo jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo odôvodňovalo sadzbu závažnosti 15 %. Rovnako uplatnila zvýšenie koeficientu závažnosti o 2 % pre všetkých adresátov z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj prakticky celosvetového rozsahu kartelu pokrývajúceho celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). Okrem iného zastávala najmä názor, že správanie európskych podnikov poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem ich účasti na vetve A/R kartelu si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty elektrických káblov v rámci európskej vetvy kartelu. Z tohto dôvodu Komisia stanovila podiel hodnoty predajov, ktoré treba zohľadniť z dôvodu závažnosti porušenia, na 19 % pre európske podniky a 17 % pre ostatné podniky (odôvodnenia 997 až 1010 uvedeného rozhodnutia).

19      Pokiaľ ide o násobný koeficient týkajúci sa dĺžky trvania porušovania, Komisia pokiaľ ide o Nexans France, stanovila koeficient 8,16 za obdobie od 13. novembra 2000 do 28. januára 2009 a pokiaľ ide o Nexans, koeficient 7,58 za obdobie od 12. júna 2001 do 28. januára 2009. Okrem toho pre Nexans France zahrnula do základnej sumy pokuty dodatočnú sumu (vstupný poplatok) zodpovedajúcu 19 % hodnoty predajov. Takto určené uvedené sumy dosahovali 70 670 000 eur (odôvodnenia 1011 až 1016 napadnutého rozhodnutia).

20      Po druhé, pokiaľ ide o úpravy základnej sumy pokuty, Komisia nekonštatovala priťažujúce okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť základnú sumu pokuty stanovenú vo vzťahu ku každému z účastníkov kartelu, s výnimkou spoločnosti ABB. Naopak, pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, rozhodla sa odzrkadliť vo výške pokút úlohu, ktorú zohrávali rôzne podniky v uskutočňovaní kartelu. Znížila preto o 10 % základnú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť marginálnym účastníkom kartelu, a o 5 % základnú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť podnikom, ktorých zapojenie do kartelu bolo priemerné. Okrem toho poskytla spoločnostiam Mitsubishi Cable Industries a SWCC Showa Holdings za obdobie predchádzajúce vytvoreniu spoločnosti Exsym, ako aj spoločnostiam LS Cable & System a Taihan Electric Wire dodatočné zníženie pokuty o 1 % za to, že nemali vedomosť o určitých aspektoch jednotného a pokračujúceho porušovania, a za ich absenciu zodpovednosti za ne. Naopak žiadne zníženie základnej sumy pokuty nebolo poskytnuté podnikom patriacim k tvrdému jadru kartelu, vrátane žalobkýň (odôvodnenia 1017 až 1020 a 1033 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Komisia na základe usmernení k metóde stanovenia pokút z roku 2006 poskytla dodatočné zníženie 3 % sumy uloženej pokuty spoločnosti Mitsubishi Cable Industries z dôvodu jej účinnej spolupráce mimo rámca zhovievavosti (odôvodnenie 1041 uvedeného rozhodnutia).

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

21      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. júna 2014 žalobkyne podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

22      Všeobecný súd (ôsma komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 jeho rokovacieho poriadku položil účastníkom konania otázky, na ktoré mali odpovedať písomne, a Komisii uložil predložiť dokumenty.

23      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bol sudca spravodajca pridelený k ôsmej komore (nové zloženie), ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

24      Účastníci konania odpovedali na písomné otázky položené Všeobecným súdom v stanovenej lehote. Komisia predložila jeden z požadovaných dokumentov a navrhla prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania s cieľom predložiť ostatné dokumenty, ktorých predloženie Všeobecný súd žiadal, a to prepis ústnych vyhlásení poskytnutých spoločnosťou J‑Power Systems v rámci spoločnej žiadosti so spoločnosťami Hitachi Cable a Sumitomo Electric Industries o oslobodenie od pokút. Uznesením zo 17. januára 2017 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania s cieľom získať od Komisie prísľub, že tá predloží predmetný prepis. Komisia vyhovela tomuto dôkaznému opatreniu 24. januára 2017.

25      Všeobecný súd na základe návrhu sudcu spravodajcu rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní uskutočnenom 21. marca 2017.

26      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom vychádza z dokumentov, ktoré boli od spoločnosti Nexans France získané nelegálne,

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom uvádza záver, že Nexans France sa podieľala na porušení pred 22. februárom 2001,

–        znížil pokuty uložené žalobkyniam o tú časť, ktorá zodpovedá kratšiemu trvaniu a nižšiemu koeficientu závažnosti, a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

27      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny rámec

28      V rámci žaloby žalobkyne formulujú návrhy na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj návrhy na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené.

29      Po prvé, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie, ich cieľom je dosiahnuť úplné alebo čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom na jednej strane vychádza z dokumentov, ktoré boli protiprávne získané od spoločnosti Nexans France, a na druhej strane v rozsahu, v akom uvádza záver, že Nexans France sa zúčastňovala na porušení v období pred 22. februárom 2001.

30      Žalobkyne uvádzajú na podporu svojho návrhu na zrušenie dva žalobné dôvody. Prvý je založený na porušení článku 20 ods. 2 až 4 nariadenia č. 1/2003 rozhodnutia Komisie z 9. januára 2009 (ďalej len „rozhodnutie o inšpekcii“), práva na obhajobu a článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a druhý na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie dátumu začatia účasti spoločnosti Nexans France na karteli.

31      Po druhé, pokiaľ ide o návrhy týkajúce sa zníženia sumy pokút, ktoré im boli uložené, tieto smerujú k tomu, aby Všeobecný súd nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením s cieľom zohľadniť chyby, ktorých sa dopustila Komisia, týkajúce sa prvkov výpočtu uvedených pokút, a to dĺžky trvania účasti spoločnosti Nexans France na porušení, ako aj koeficientu závažnosti.

32      Na podporu svojich návrhov na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené, žalobkyne uvádzajú okrem pochybenia Komisie týkajúceho sa dĺžky trvania predmetného porušovania v rámci druhého žalobného dôvodu osobitný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania pri stanovení koeficientu závažnosti pre výpočet sumy pokút.

A.      O návrhoch na zrušenie

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na absencii právneho základu, porušení rozhodnutia o inšpekcii, práva na obhajobu, článku 20 ods. 2 až 4 nariadenia č. 1/2003 a článku 7 Charty

33      Žalobkyne uvádzajú, že určité opatrenia prijaté Komisiou pri neohlásenej inšpekcii, ktorej sa museli podrobiť od 28. do 30. januára a 3. februára 2009 v súlade s rozhodnutím z 9. januára 2009 (ďalej len „rozhodnutie o inšpekcii“), sú protiprávne a že informácie získané Komisiou v tomto rámci nemali byť v správnom konaní prípustné a ani zohľadnené v napadnutom rozhodnutí.

34      Žalobkyne tak inšpektorom Komisie vytýkajú, že vyhotovili kópie viacerých súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa na počítači pána J. a počítači pána R., ako aj kópiu celého pevného disku počítača pána J. a odniesli tieto kópie so sebou, aby v nich následne našli informácie relevantné pre vyšetrovanie v priestoroch Komisie v Bruseli (Belgicko) (ďalej len „sporné opatrenia“).

35      Po prvé žalobkyne uvádzajú, že týmto konaním úradníci Komisie prekročili právomoci, ktoré sú im udelené článkom 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Tvrdia najmä, že v súlade s článkom 20 ods. 2 písm. c) uvedeného nariadenia títo úradníci nemôžu zadržať alebo kopírovať dokumenty bez toho, aby ich vopred preskúmali. Pokiaľ to nie je možné, inšpekcia Komisie si mohla vyhotoviť len kópiu informatického systému spoločnosti ako celku vrátane veľkého počtu dokumentov, ktoré sú úplne irelevantné na účely vyšetrovania, aby ju vo svojich priestoroch v Bruseli skúmala podľa svojich potrieb.

36      Po druhé vyhotovenie kópie týchto údajov Komisiou na účely ich následného preskúmania v jej vlastných priestoroch v Bruseli, podľa žalobkýň presahovalo podmienky rozhodnutia o inšpekcii, ktoré vymedzovali geografický rozsah inšpekcie iba na priestory spoločnosti Nexans.

37      Po tretie žalobkyne uvádzajú, že sporné opatrenia porušili ich práva na obhajobu v tom zmysle, že im bránili v možnosti uplatňovať ich záujmy. Zastávajú totiž názor, že predĺženie inšpekcie o jeden a pol mesiaca bránilo ich možnosti vykonať vážne posúdenie vhodnosti predloženia žiadosti o oslobodenie od pokút, lebo počas tohto obdobia nebolo možné posúdiť, akú „významnú pridanú hodnotu“ bolo možné prideliť dôkazom už zhromaždeným Komisiou.

38      Po štvrté žalobkyne uvádzali, že keďže v prejednávanom prípade inšpekcia začala vo Francúzsku, ale pokračovala v Belgicku, Komisia mala upovedomiť Autorité belge de la concurrence (belgický úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, Belgicko) v súlade s článkom 20 ods. 3 a 4 nariadenia (ES) č. 1/2003 o pokračovaní inšpekcie v tejto krajine.

39      Po piate žalobkyne tvrdia, že keďže „masové“ kopírovanie údajov, s ktorými sa Komisia predtým neoboznámila, nepatrí do právomocí Komisie na základe nariadenia č. 1/2003, také zaistenie predstavuje neprimeraný a svojvoľný zásah do ich sféry súkromnej činnosti, ktorá je chránená podľa článku 7 Charty.

40      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

41      Pred odpovedaním na tvrdenia účastníkov konania je potrebné vrátiť sa krátko k priebehu inšpekcie, ktorú v priestoroch žalobkýň vykonali úradníci Komisie.

a)      O priebehu inšpekcie

42      Ako vyplýva z rozsudku zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596), inšpektori Komisie sprevádzaní zástupcami francúzskeho úradu pre ochranu hospodárskej súťaže navštívili 28. januára 2009 priestory spoločnosti Nexans France v Clichy (Francúzsko) na účely vykonania inšpekcie na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003. Podniku oznámili rozhodnutie týkajúce sa spoločnosti „Nexans, ako aj všetkých iných podnikov, ktoré Nexans priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane spoločnosti Nexans France“ a vysvetlenie týkajúce sa inšpekcií.

43      Inšpektori vyjadrili svoje želanie preskúmať dokumenty a počítače niektorých zamestnancov spoločnosti Nexans France, konkrétne pána R. (zástupcu generálneho riaditeľa a riaditeľa marketingu – oddelenie „vysoké napätie“), pána B. (generálneho riaditeľa – oddelenie „vysoké napätie“) a pána J. (riaditeľa predaja a marketingu obchodnej jednotky „pozemné vedenie vysokého napätia“). Inšpektori boli informovaní, že pán J. je na služobnej ceste so svojím počítačom a vráti sa až v piatok 30. januára 2009.

44      Inšpektori najskôr preskúmali dokumenty v papierovej podobe v kanceláriách pánov R., B. a J. a v kancelárii ich spoločnej asistentky. Potom preniesli počítače pánov R., B. a D. (riaditeľ projektu – oddelenie „vysoké napätie“) do zasadacej miestnosti, ktorá im bola poskytnutá. Pomocou technológie pre forenzné informačno‑technologické vyšetrovanie („forensic information technology“, ďalej len „FIT“) si urobili presné kópie pevných diskov týchto počítačov a pripravili ich na indexáciu, ktorá sa mala ukončiť na nasledujúci deň. Na konci prvého dňa inšpekcie boli kancelária pána J. a zasadacia miestnosť poskytnutá inšpektorom zapečatené. Druhý deň inšpekcie pokračovalo preskúmanie informácií na uvedených kópiách. Na konci dňa bola zasadacia miestnosť poskytnutá inšpektorom tiež zapečatená.

45      Tretí deň inšpekcie inšpektori mohli preskúmať prenosný počítač pána J., ktorý sa vrátil do kancelárie. Na začiatku sa nevykonala žiadna prehliadka obsahu uvedeného počítača, ale nasadenie FIT umožnilo prístup k súborom, dokumentom a elektronickej korešpondencii, ktoré boli vymazané z pevného disku tohto počítača, a mohlo sa konštatovať, že tieto dokumenty boli pre vyšetrovanie relevantné. Inšpektori sa rozhodli urobiť si kópiu tohto pevného disku. V uvedenom momente vyšetrovania však už nemali čas postačujúci na vyhotovenie takej kópie. Rozhodli sa teda vytvoriť kópiu vybraných údajov a uložiť ich na informatické nosiče pre zápis dát (ďalej len „dátový nosič“), ktoré zamýšľali zobrať so sebou do Bruselu. Išlo o dva súbory elektronickej korešpondencie nájdené na prenosnom počítači pána J., ktoré boli zapísané na dátové nosiče označené ako JABR 12 a JABR 13. Tiež skopírovali celú elektronickú korešpondenciu, ktorá sa našla v počítači pána R. na dva dátové nosiče nazvané JABR 14 a JSABR 15. Tieto štyri dátové nosiče boli umiestnené do zapečatených obálok, ktoré boli následne podpísané zástupcom žalobkýň. Tieto zapečatené obálky boli prinesené do kancelárií Komisie v Bruseli. Počítač pána J. a jeden dátový nosič, ktorý sa našiel v jeho kancelárii a obsahoval dokumenty chránené heslom, boli umiestnené do skrine, ktorá bola zapečatená inšpektormi. Pevné disky počítačov Komisie použitých na účely vyhľadávania boli následne zmazané a po tejto operácii už neobsahovali žiadny súbor získaný v priebehu inšpekcie. Inšpektori informovali žalobkyne, že im oznámia dátum pokračovania inšpekcie. Žalobkyne uviedli, že uprednostňujú, aby sa prípadná inšpekcia pevného disku počítača pána J. vykonala v priestoroch spoločnosti Nexans France, a nie v kanceláriách Komisie.

46      Inšpektori sa vrátili do priestorov spoločnosti Nexans France v utorok 3. februára 2009. Otvorili zapečatenú skriňu obsahujúcu dátový nosič, ktorý sa našiel v kancelárii pána J., ako aj jeho počítač. Na mieste vykonali kontrolu dátového nosiča, vytlačili a ponechali si z neho dva dokumenty a vrátili ho zástupcom žalobkýň. Ďalej vyhotovili tri presné kópie pevného disku počítača pána J. na tri dátové nosiče. Inšpektori vrátili jeden z troch dátových nosičov zástupcom žalobkýň a dva ďalšie umiestnili do zapečatených obálok, ktoré odniesli do Bruselu potom, ako zobrali na vedomie, že žalobkyne spochybnili legitimitu tohto postupu. Inšpektori uviedli, že zapečatené obálky budú otvorené iba v priestoroch Komisie za prítomnosti zástupcov žalobkýň.

47      Dňa 2. marca 2009 boli zapečatené obálky odnesené Komisiou a obsahujúce dátové nosiče, otvorené v kanceláriách Komisie v Bruseli za prítomnosti advokátov žalobkýň. Dokumenty zaznamenané na týchto dátových nosičoch boli preskúmané a inšpektori vytlačili na papier tie, ktoré považovali za relevantné na účely vyšetrovania. Druhá papierová kópia týchto dokumentov, ako aj ich zoznam boli odovzdané advokátom žalobkýň. Skúmanie všetkých údajov zapísaných na predmetnom dátovom nosiči trvalo osem pracovných dní a bolo ukončené 11. marca 2009. Kancelária, v ktorej boli preskúmané dokumenty a dátové nosiče, bola zapečatená na konci každého pracovného dňa za prítomnosti advokátov žalobkýň a znovu otvorená na druhý deň, vždy za ich prítomnosti. Po ukončení týchto operácií boli pevné disky počítačov, na ktorých pracovali inšpektori Komisie, vymazané.

b)      O údajnej neexistencii právneho základu pre sporné opatrenia

48      Žalobkyne v podstate uvádzajú, že prostredníctvom vytvorenia kópie pevného disku počítača pána J., ako aj súborov elektronickej korešpondencie nájdených v uvedenom počítači a v počítači pána R. s cieľom nájsť neskôr v priestoroch Komisie v Bruseli dokumenty relevantné pre vyšetrovanie, úradníci Komisie konali mimo právomoci, ktoré Komisii udeľuje článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

49      Na úvod treba pripomenúť, že podľa znenia článku 4 nariadenia č. 1/2003 „na účely uplatňovania článkov [101] a [102] Zmluvy má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením“.

50      Článok 20 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 uvádza, že na to, aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej uvedeným nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

51      Pokiaľ ide o právomoci, ktorými disponuje Komisia na vykonávanie inšpekcie, článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 uvádza najmä toto:

„Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

…

b)      prekontrolovať všetky obchodné knihy a záznamy bez ohľadu na formu v akej sú uchovávané;

c)      vyhotoviť alebo získať akékoľvek kópie formulárov alebo výťahov z obchodných kníh a záznamov;

d)      zapečatiť prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné pre inšpekciu;

…“

52      V prejednávanej veci treba uviesť, že postup, ktorý pozostáva z vytvorenia kópie pevného disku počítača alebo kópie uchovávaných údajov na nosič počítačových dát sa používa v rámci nasadenia FIT, ktoré úradníci Komisie využili počas inšpekcie. Ako to totiž opísala Komisia vo svojich písomných podaniach bez toho, aby to spochybnili žalobkyne, používanie tejto technológie predstavuje vyhľadávanie na pevnom disku počítača alebo na inom dátovom nosiči informácií relevantných pre predmet inšpekcie prostredníctvom použitia kľúčových slov s použitím špecifického softvéru. Toto vyhľadávanie si vyžaduje predchádzajúcu etapu nazývanú „indexácia“, počas ktorej softvér umiestňuje do katalógu všetky písmená a slová nachádzajúce sa na pevnom disku počítača alebo na inom nosiči počítačových dát podliehajúcom inšpekcii. Trvanie tejto indexácie závisí od veľkosti predmetného dátového nosiča, ale vo všeobecnosti zaberá značný čas. Za týchto podmienok úradníci Komisie vyhotovujú vo všeobecnosti kópiu údajov, ktoré obsahuje predmetný nosič údajov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, s cieľom uskutočniť indexáciu údajov, ktoré sú na tomto nosiči uložené. V prípade pevného disku počítača môže mať táto kópia podobu presnej kópie. Táto presná kópia umožňuje získať exaktnú kópiu pevného disku podliehajúceho inšpekcii, ktorá obsahuje všetky údaje prítomné na tomto pevnom disku v konkrétnom momente, keď sa vyhotovila kópia, vrátane súborov, ktoré boli zjavne odstránené.

53      V tejto súvislosti je po prvé potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že na jednej strane, ako bolo vysvetlené v bode 52 vyššie, kópia údajov uložených na nosič počítačových údajov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, sa vyhotovuje na účely vykonania indexácie a na druhej strane cieľom indexácie je umožniť následne vyhľadať dokumenty relevantné pre vyšetrovanie, vyhotovenie takej kópie patrí do právomocí Komisie podľa článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

54      V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, z článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 nevyplýva, že právomoc Komisie vyhotoviť alebo získať kópie alebo výťahy z obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku sa obmedzuje na obchodné knihy a záznamy, ktoré už boli kontrolované.

55      Okrem toho treba poznamenať, že takýto výklad by mohol ohroziť potrebný účinok článku 20 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia, keďže za určitých okolností si kontrola obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku môže vyžadovať predchádzajúce vyhotovenie kópií uvedených obchodných kníh alebo záznamov, alebo aby bola zjednodušená, ako v danom prípade, týmto vyhotovením.

56      V dôsledku toho treba konštatovať, že keďže vyhotovenie presnej kópie pevného disku počítača pána J. a kópií súborov elektronickej korešpondencie nájdených v uvedenom počítači a v počítači pána R. zapadalo do rámca použitia FIT zo strany úradníkov Komisie, ktorého cieľom bolo vyhľadať informácie relevantné pre vyšetrovanie, táto operácia patrila do právomocí stanovených článkom 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

57      Po druhé, pokiaľ argumentáciu žalobkýň treba vykladať v tom zmysle, že vytýkajú úradníkom Komisie, že do vyšetrovacieho spisu zaradili kópie súborov elektronickej korešpondencie nájdených v počítači pána R. a v počítači pána J., ako aj presnú kópiu pevného disku posledného uvedeného počítača bez toho, aby vopred overili, že dokumenty, ktoré tieto kópie obsahujú, boli relevantné vzhľadom na predmet inšpekcie, uvedenú argumentáciu nemožno prijať.

58      Ako totiž vyplýva z bodov 42 až 47 vyššie, až po tom, čo sa pri kontrole dokumentov obsiahnutých v kópiách súborov elektronickej korešpondencie nájdených na počítači pána R. a na počítači pána J., ako aj v presnej kópii pevného disku posledného uvedeného počítača v priestoroch Komisie v Bruseli a za prítomnosti zástupcov žalobkýň zistilo, že niektoré z týchto dokumentov boli relevantné prima facie vo vzťahu k predmetu inšpekcie, úradníci Komisie napokon založili do vyšetrovacieho spisu papierovú verziu predmetných dokumentov.

59      Treba teda konštatovať, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, úradníci Komisie do vyšetrovacieho spisu priamo nezaradili dokumenty uvádzané v kópiách súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa na počítači pána R. a na počítači pána J., ako aj na presnej kópii pevného disku tohto posledného uvádzaného počítača bez toho, aby najprv overili ich relevantnosť vo vzťahu k predmetu inšpekcie.

60      Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého úradníci Komisie nemali právomoc vykonať vyhľadávanie informácií relevantných pre vyšetrovanie, ktoré obsahovala presná kópia pevného disku počítača pána J., ako aj kópie súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa v uvedenom počítači a v počítači pána R. v priestoroch Komisie, treba uviesť, že článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, ako tvrdia žalobkyne, že kontrola obchodných kníh a záznamov podnikov, na ktoré sa vzťahuje inšpekcia, sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch, ak, ako v prejednávanej veci, uvedenú inšpekciu nebolo možné dokončiť do času, ktorý sa pôvodne predpokladal. Uvedený článok len zaväzuje Komisiu dodržiavať pri kontrole dokumentov vo svojich priestoroch rovnaké záruky vo vzťahu ku kontrolovaným podnikom, ako sú záruky, ktoré sú jej uložené pri kontrole na mieste.

61      Treba poznamenať, že na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobkyne uznali, že Komisii nevytýkali, že pri kontrole presnej kópie pevného disku počítača pána J. a kópií súborov elektronickej korešpondencie nájdených v uvedenom počítači, ako aj v počítači pána R., vykonanom v priestoroch Komisie v Bruseli, nekonala odlišným spôsobom, než ako by konala, ak by sa táto kontrola uskutočnila v priestoroch žalobkýň. Žalobkyne len uvádzali, že skutočnosť, že vykonali takúto kontrolu v priestoroch Komisie ich zbavila asistencie zamestnancov kompetentných pre poskytnutie vysvetlení týkajúcich sa dokumentov preskúmaných počas tejto kontroly Komisiou.

62      V tejto súvislosti stačí uviesť, že žalobkyne netvrdia, že Komisia nesúhlasila s tým, aby ich zástupcom asistovali určití jej zamestnanci pri skúmaní predmetných kópií v priestoroch Komisie.

63      V každom prípade je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z opisu skutkového stavu v bodoch 46 a 47 vyššie predmetné kópie boli prepravené do Bruselu v zapečatených obálkach, otvorenie obálok obsahujúcich uvedené kópie a ich skúmanie bolo vykonané v dátume dohodnutom so žalobkyňami a za prítomnosti ich zástupcov, priestory Komisie, v ktorých sa toto skúmanie vykonávalo, boli náležite chránené zapečatením, dokumenty vybraté z týchto údajov, ktoré sa Komisia rozhodla pripojiť k vyšetrovaciemu spisu, boli vytlačené a zapísané na zoznam, ich kópia bola poskytnutá žalobkyniam, a na konci preskúmania bola presná kópia pevného disku počítača pána J. a kópie súborov elektronickej korešpondencie nájdené v uvedenom počítači a v počítači pána R. s konečnou platnosťou vymazané.

64      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že pri inšpekcii Komisia nekonala nad rámec právomocí, ktoré jej priznáva článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Preto treba výhradu žalobkýň v tejto súvislosti zamietnuť.

c)      O údajnom porušení rozhodnutia o inšpekcii

65      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého v podstate vyhľadávaním informácií relevantných pre vyšetrovanie v presnej kópii pevného disku počítača pána J., ako aj v kópiách súborov elektronickej korešpondencie nájdených v uvedenom počítači a v počítači pána R. v priestoroch Komisie úradníci Komisie porušili rozsah rozhodnutia o inšpekcii, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora odôvodnenie uvedeného rozhodnutia obmedzuje rozsah právomocí udelených úradníkom Komisie článkom 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 60).

66      V prejednávanej veci, pokiaľ ide na jednej strane o geografický rozsah rozhodnutia o inšpekcii, treba konštatovať, že v článku 1 druhom odseku uvedeného rozhodnutia, bolo uvedené toto:

„Inšpekcia sa môže vykonať na všetkých miestach pod kontrolou podniku a najmä v kanceláriách na adrese: 4‑10 Rue Mozart, 92110 Clichy, Francúzsko“.

67      Z rozhodnutia o inšpekcii teda vyplýva, že hoci inšpekcia „môže“ prebiehať „na všetkých miestach pod kontrolou“ žalobkýň a najmä v kanceláriách, ktoré sa nachádzajú v Clichy, nemá sa, ako to uvádzajú žalobkyne, vykonať len v ich priestoroch, vylučujúc možnosť, aby Komisia pokračovala v inšpekcii v Bruseli.

68      Pokiaľ ide na druhej strane o časový rozsah rozhodnutia o inšpekcii, treba poznamenať, že článok 2 tohto rozhodnutia stanovil dátum, od ktorého sa inšpekcia mohla uskutočniť, ale neuvádzal dátum, ku ktorému mala skončiť.

69      Je pravda, že absencia spresnenia, pokiaľ ide o dátum ukončenia inšpekcie, neznamená, že táto sa mohla vykonávať časovo neobmedzene, Komisia je v tejto súvislosti povinná dodržať primeranú lehotu v súlade s článkom 41 ods. 1 Charty.

70      V prejednávanej veci však treba konštatovať, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne netvrdia, že jednomesačná lehota, ktorá uplynula od inšpekcie uskutočnenej v priestoroch žalobkýň, na jednej strane a pokračovanie tejto inšpekcie v Bruseli na druhej strane bola neprimeraná.

71      Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, rozhodnutie o inšpekcii nebránilo tomu, aby úradníci Komisie pokračovali v priestoroch Komisie v Bruseli vo vyhľadávaní informácií relevantných pre vyšetrovanie na presných kópiách pevných diskov počítačov niektorých zamestnancov spoločnosti Nexans France.

72      Vzhľadom na vyššie uvedené treba prijať záver, že Komisia prijatím sporných opatrení počas vykonávania inšpekcie neporušila ani rozsah pôsobnosti rozhodnutia o inšpekcii. Preto výhradu žalobkýň v tejto súvislosti treba v celom rozsahu zamietnuť.

d)      O údajnom porušení práva na obhajobu

73      Žalobkyne uvádzajú, že pozastavenie operácií na výber dokumentov relevantných pre predmet inšpekcie medzi 3. februárom 2009 a 2. marcom 2009, dátumom, kedy boli otvorené zapečatené obálky obsahujúce dátové nosiče, na ktorých boli skopírované súbory elektronickej korešpondencie niektorých zamestnancov spoločnosti Nexans France a presná kópia pevného disku počítača pána J., ich pripravilo o možnosť vykonať vážne posúdenie možnosti predložiť žiadosť o oslobodenie od pokút, pretože počas tohto obdobia nemohli identifikovať pridanú hodnotu iných informácií, ktorými disponovali. Z toho vyvodzujú, že Komisia porušila ich právo na obhajobu.

74      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s bodom 10 oznámenia o zhovievavosti, imunita nemôže byť poskytnutá „ak v čase oznámenia [skutočností a] dôkazov, Komisia už mala k dispozícii dostatočné dôkazy na to, aby mohla prijať rozhodnutie vykonať inšpekciu v súvislosti s údajným kartelom, alebo už vykonala takúto inšpekciu“.

75      V prejednávanej veci však, ako to potvrdil Všeobecný súd v bode 93 rozsudku zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596), Komisia mala dostatočné dôkazy, pokiaľ ide o podmorské a podzemné elektrické káble vysokého napätia, na nariadenie inšpekcie, ktorá sa vykonala v priestoroch spoločnosti Nexans. Z toho vyplýva, že žalobkyne nemohli využiť oslobodenie od pokuty z dôvodu oznámenia o zhovievavosti.

76      Je pravda, že v súlade s bodom 23 oznámenia o zhovievavosti podniky, ktoré odhalili svoju účasť na údajnom karteli ovplyvňujúcom Európsku úniu, ale ktoré nespĺňajú podmienky stanovené na priznanie oslobodenia od pokút, môžu mať nárok na zníženie sumy pokuty, ktorá by im bola v opačnom prípade uložená. Podľa bodu 24 uvedeného oznámenia na zníženie pokuty podnik musí poskytnúť Komisii také dôkazy o údajnom porušovaní práva, ktoré predstavujú značnú pridanú hodnotu dôkazov, ktorými Komisia už disponuje.

77      Treba však poznamenať, že žalobkyne zostávali držiteľkami údajov, ktorých kópie si vyhotovili úradníci Komisie. Preto žalobkyne mohli dokonale určiť informácie, ktoré sa neuvádzali v týchto digitálnych kópiách a ktoré vzhľadom na predmet inšpekcie mohli predstavovať značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponovala.

78      Okrem toho, aj keď, ako to v podstate tvrdia žalobkyne, Komisia už mala k dispozícii pevné disky počítačov obsahujúce informácie, ktoré mohli byť predložené v ich žiadosti o oslobodenie od pokuty, je potrebné opätovne pripomenúť, že skutočnosť, že Komisia vyhotovila kópie celej elektronickej korešpondencie niektorých zamestnancov spoločnosti Nexans France a presnú kópiu pevného disku počítača pána J., neznamená, že ich preskúmala a že už mala prístup k informáciám, ktoré obsahovali. Takéto preskúmanie pokračovalo až po tom, čo predmetné kópie boli vybraté zo zapečatených obálok v Bruseli. V tomto kontexte žalobkyne ešte mali možnosť preskúmať obsah uvedeného pevného disku a uvedenej elektronickej korešpondencie a informovať Komisiu o dokumentoch alebo dôkazoch obsiahnutých v nich, ktoré mali pridanú hodnotu v porovnaní s ostatnými dôkazmi, ktoré už Komisia zhromaždila v rámci vyšetrovania.

79      Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, Komisia nezmarila možnosť žalobkýň vykonať posúdenie vhodnosti podania žiadosti o oslobodenie od pokuty.

80      V súvislosti s tým, ako žalobkyne namietajú porušenie ich práva na obhajobu, treba pripomenúť, že z povahy opatrení súvisiacich s vyšetrovaním, ktoré prijme Komisia v štádiu predbežného vyšetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa preskúmania a zo žiadostí o poskytnutie informácií, vyplýva výhrada týkajúca sa porušenia, pričom tieto opatrenia môžu mať vážny vplyv na situáciu podozrivých podnikov. Preto treba zabrániť tomu, aby mohlo byť právo na obhajobu v tomto štádiu správneho konania nenapraviteľne ohrozené, ak by sa mohli prijať opatrenia súvisiace s vyšetrovaním, ktoré môžu mať rozhodujúci význam na zaistenie dôkazov o protiprávnej povahe správania podnikov, ktoré môžu zakladať ich zodpovednosť (pozri rozsudok z 25. novembra 2014, Orange/Komisia, T‑402/13, EU:T:2014:991, bod 79 a citovanú judikatúru).

81      V prejednávanej veci však samotná skutočnosť, že elektronické údaje boli preskúmané nie v priestoroch spoločnosti Nexans France v Clichy, ale v priestoroch Komisie v Bruseli, nemá žiadny dôsledok pre dodržiavanie práva žalobkýň na obhajobu, keďže je preukázané, že dátové nosiče, na ktoré boli zaznamenané kópie predmetných elektronických údajov, boli prepravené do Bruselu v zapečatených obálkach, že Komisia odovzdala žalobkyniam kópiu týchto údajov, že otvorenie obálok obsahujúcich dátové nosiče s týmito údajmi a ich ďalšie preskúmanie sa uskutočnilo v deň dohodnutý so žalobkyňami a za prítomnosti ich zástupcov, že priestory Komisie, v ktorých sa toto preskúmanie vykonávalo, boli náležite zabezpečené pečaťami, že dokumenty vybraté z týchto údajov, ktoré sa Komisia rozhodla pripojiť k vyšetrovaciemu spisu, boli vytlačené a zapísané do zoznamu, že ich kópia bola poskytnutá žalobkyniam a že na konci preskúmania obsah všetkých dátových nosičov a počítačov použitých na ich preskúmanie bol s konečnou platnosťou vymazaný.

82      Treba teda zamietnuť výhradu žalobkýň založenú na porušení ich práva na obhajobu ako nedôvodnú.

e)      O údajnom porušení článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003

83      Žalobkyne vytýkajú Komisii, že vykonala preskúmanie kópie súborov elektronickej korešpondencie určitých zamestnancov spoločnosti Nexans France a presnej kópie pevného disku počítača pána J. vo svojich priestoroch v Bruseli bez toho, aby to vopred oznámila belgickému úradu pre ochranu hospodárskej súťaže.

84      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane podľa článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 „Komisia prijme [rozhodnutia o inšpekcii] po konzultáciách s príslušným orgánom členského štátu, na ktorého území sa má inšpekcia vykonávať“ a na druhej strane podľa článku 20 ods. 3 tohto nariadenia „Komisia včas pred inšpekciou informuje o inšpekcii príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa má vykonávať“.

85      Zmyslom odsekov 3 a 4 článku 20 nariadenia č. 1/2003, uvedeným v odôvodnení 24 uvedeného nariadenia, je umožniť orgánom ochrany hospodárskej súťaže členských štátov prispieť ich aktívnou spoluprácou pri výkone právomoci, ktorú Komisii udeľuje článok 20 ods. 1 tohto nariadenia v oblasti inšpekcií.

86      V tomto zmysle sa v článku 20 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 spresňuje, že „úradníci orgánu hospodárskej súťaže členského štátu, na ktorého území sa má vykonávať inšpekcia, ako aj osoby poverené alebo menované týmto orgánom, na žiadosť uvedeného orgánu alebo Komisie, aktívne pomáhajú úradníkom a ostatným sprevádzajúcim osobám povereným Komisiou“ a že „na tento účel majú k dispozícii právomoci vymedzené v odseku 2“.

87      V prejednávanej veci sa nespochybňuje, že Komisia upovedomila Autorité de la concurrence (úrad na ochranu hospodárskej súťaže, Francúzsko) pred prijatím rozhodnutia o inšpekcii. Tiež nie je sporné, že Komisia dostatočne včas upovedomila uvedený orgán pred začatím inšpekcie v priestoroch spoločnosti Nexans France. Tiež sa nespochybňuje, že inšpektorov Komisie sprevádzali zástupcovia uvedeného francúzskeho orgánu pri inšpekcii v priestoroch spoločnosti Nexans France.

88      Treba teda prijať záver, že Komisia v danom prípade dodržala predpisy článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003.

89      Tento záver nemožno spochybniť tvrdeniami žalobkýň.

90      V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, totiž z článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 nevyplýva, že Komisia bola v danom prípade povinná „upovedomiť“ alebo „včas informovať“ belgický úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, ak z praktických dôvodov zamýšľala pokračovať v preskúmaní dokumentov, ktoré začalo v rámci inšpekcie vykonávanej podľa článku 20 nariadenia č. 1/2003 na území iného členského štátu, vo svojich priestoroch v Bruseli, ale len keď zamýšľala prikročiť k inšpekcii v priestoroch podniku nachádzajúceho sa v Belgicku.

91      Z toho vyplýva, že výhrada žalobkýň založená na porušení článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia 1/2003 Komisiou sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

f)      O údajnom porušení článku 7 Charty

92      Žalobkyne v podstate tvrdia, že keďže sporné opatrenia presahovali právomoci Komisie podľa nariadenia č. 1/2003, uvedené opatrenia boli tiež v rozpore s požiadavkou na ochranu proti zásahom verejnej moci do sféry súkromnej činnosti osoby, či už fyzickej alebo právnickej, boli svojvoľné alebo neprimerané.

93      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako sa konštatovalo v bode 64 vyššie, sporné opatrenia nepresahovali právomoci Komisie podľa nariadenia č. 1/2003. Preto keďže žalobkyne spájajú výhradu založenú na porušení článku 7 Charty s predchádzajúcim konštatovaním porušenia článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, túto výhradu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

94      Navyše keďže výhradu založenú na porušení článku 7 Charty treba vykladať ako nezávislú výhradu, treba poznamenať, že argumentácia žalobkýň v tejto súvislosti spočíva na predpoklade zhodnom s tým, ktorý slúži ako základ pre argumentáciu týkajúcu sa porušenia článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, konkrétne že úradníci Komisie vyhotovili kópie súborov elektronickej korešpondencie nájdených na počítačoch pána R. a J., ako aj presnú kópiu pevného disku počítača pána J. a tieto kópie priamo zaradili do vyšetrovaciemu spisu bez toho, aby si najprv overili, či dokumenty, ktoré obsahovali, boli relevantné vzhľadom na predmet inšpekcie.

95      Ako sa však konštatovalo v bodoch 48 až 72 vyššie, takýto predpoklad je nesprávny, takže argumentácia žalobkýň týkajúca sa porušenia článku 7 Charty nie je skutkovo podložená.

96      Preto treba zamietnuť argumentáciu žalobkýň, podľa ktorej dokumenty zadržané pri inšpekcii v priestoroch Komisie nemožno použiť na podporu napadnutého rozhodnutia z dôvodu skutočnosti, že boli získané nezákonne.

97      Okrem toho treba tiež zamietnuť argumentáciu žalobkýň, podľa ktorej sa napadnuté rozhodnutie nemôže opierať o dokumenty zaistené počas inšpekcie vykonanej Komisiou v priestoroch spoločnosti Prysmian z dôvodu, že Komisia použila na získanie týchto dokumentov rovnakú metódu, akú použila pri inšpekcii vykonávanej Komisiou v ich vlastných priestoroch. V skutočnosti za predpokladu, že by dokumenty doplnené do spisu po inšpekcii v priestoroch spoločnosti Prysmian boli získané rovnakou metódou, ako je sporná v tomto konaní, čo v podstate tvrdia žalobkyne, stačí poznamenať, že tvrdenia žalobkýň založené na nezákonnosti uvedenej metódy boli zamietnuté Všeobecným súdom ako nedôvodné.

98      Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že predmetné kópie elektronických údajov neboli získané protiprávne a že preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia mohla oprávnene použiť tieto údaje ako základ pre svoje závery týkajúce sa existencie porušenia konštatovaného v napadnutom rozhodnutí.

99      Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení pri určení dátumu začiatku účasti žalobkýň na porušení

100    Žalobkyne uvádzajú, že Komisia stanovila dátum začiatku účasti spoločnosti Nexans France na porušení na 13. novembra 2000 nesprávne. Táto účasť začala až 22. februára 2001, keď sa určití zamestnanci spoločnosti Nexans, a to páni [R.] a [J.] zúčastnili na stretnutí A/R organizovanom v Londýne (Spojené kráľovstvo), týkajúcom sa rozdelenia projektov podmorských a podzemných elektrických káblov.

101    V tejto súvislosti žalobkyne na jednej strane tvrdia, že dôkazy uvedené v spise ako celok z právneho hľadiska dostatočne nepreukazujú účasť zamestnancov spoločnosti Nexans France na stretnutí A/R z 29. novembra 2000 v Kuala Lumpur (Malajzia).

102    Na druhej strane žalobkyne poznamenávajú, že hoci ich Komisia správne nepovažuje za zodpovedné za porušovanie predchádzajúce 13. novembru 2000, z ich účasti na porušovaní po tomto dátume vyvodzuje, že porušovanie existovalo už od 18. februára 1999. Existencia tohto porušenia aspoň od tohto posledného uvedeného dátumu nie je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná v rozpore s tým, čo sa uvádza v odôvodnení 1064 napadnutého rozhodnutia.

103    Na úvod podľa žalobkýň Komisia v tejto súvislosti vychádzala len z dôkazov predložených niektorými žiadateľmi o oslobodenie od pokuty, a to spoločnosťami Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems, čo boli čisto nepriame dôkazy „z počutia“, ktorých hodnovernosť bola spochybnená samotnou Komisiou. Vyhlásenia spoločnosti ABB v rámci jej žiadosti o oslobodenie od pokuty, ktoré uvádza Komisia, tiež nie sú hodnoverné.

104    Ďalej v rozpore s tým, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia, vyhlásenia o zhovievavosti, ktorými disponuje Komisia, potvrdzujú, že v priebehu roka 1999 a až do začiatku roku 2001 kartel ešte neexistoval. Na jednej strane dôkazy uvádzané v spise a pochádzajúce od spoločnosti Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems preukazujú iba to, že určití výrobcovia elektrických káblov sa stretli bez toho, aby dospeli k dohode. Na druhej strane dôkazy pochádzajúce od spoločnosti ABB preukazujú iba pokus o legitímnu a konkurenciu podporujúcu spoluprácu v rámci právneho inštitútu združenia.

105    Nakoniec žalobkyne spochybňujú dôkaznú hodnotu priamych dôkazov citovaných v napadnutom rozhodnutí na potvrdenie existencie porušenia od 18. februára 1999. Väčšinu týchto dôkazov tvorili poznámky v diároch, ktoré boli všeobecné, málo zrozumiteľné a ktoré neposkytovali informácie týkajúce sa obsahu prípadných stretnutí, a dokonca ani ich účastníkov.

106    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

107    Pokiaľ ide o dátum zvolený Komisiou ako začiatok účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní, treba poznamenať, že tak Nexans France, ako aj Nexans vznikli pri činnostiach týkajúcich sa elektrických káblov francúzskej skupiny skladajúcej sa zo spoločnosti [dôverné](1) a jej rôznych dcérskych spoločností.

108    Dňa 13. novembra 2000 tak dcérska spoločnosť [dôverné], a to [dôverné], previedla väčšiu časť svojich činností v oblasti podzemných elektrických káblov na jednu zo svojich dcérskych spoločností Vivalec, následne premenovanú na Nexans France. Tento prevod činností zahŕňal tiež prevod zamestnancov, ako boli páni B., R. a J. V nasledujúcich mesiacoch bol zvyšok činností týkajúcich sa elektrických káblov vykonávaných rôznymi dcérskymi spoločnosťami [dôverné] prevedený na stopercentnú dcérsku spoločnosť poslednej uvádzanej spoločnosti [dôverné]. Neskôr, ale pred 12. júnom 2001, boli spoločnosti Nexans France a [dôverné] predané spoločnosti Nexans, dcérskej spoločnosti novovytvorenej spoločnosti [dôverné]. Dňa 12. júna 2001 [dôverné] previedla takmer 80 % akcií Nexans pri príležitosti uvedenia tejto spoločnosti na burzu, čím sa táto spoločnosť stala nezávislou od skupiny [dôverné]. [dôverné] v nadväznosti na to previedla všetky svoje akcie v spoločnosti Nexans a stala sa materskou spoločnosťou skupiny Nexans (odôvodnenia 709 a 711 napadnutého rozhodnutia).

109    V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že dôkazy preukazujú, že zamestnanci spoločnosti [dôverné], ktorí boli prevedení do 13. novembra 2000 na spoločnosť Vivalec, ktorá sa neskôr transformovala na Nexans France, sa priamo zúčastňovali na porušovaní od 18. februára 1999 do 28. januára 2009. Komisia sa rozhodla nezasielať oznámenie o výhradách spoločnostiam skupiny skladajúcej sa zo spoločnosti [dôverné] a jej dcérskych spoločností. Komisia tiež nezaujala stanovisko k otázke, či Nexans France bola zodpovedná za účasť na karteli pred 13. novembrom 2000 ako právny nástupca spoločnosti [dôverné]. Rozhodla sa však vybrať tento dátum ako dátum začiatku účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní. Pokiaľ ide o Nexans, tá nesie zodpovednosť za konanie spoločnosti Nexans France ako materská spoločnosť iba od 12. júna 2001 (odôvodnenia 710, 711 a 912 napadnutého rozhodnutia).

110    Z vyššie uvedeného vyplýva, že dátum 13. november 2000, zvolený Komisiou ako začiatok účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní, v skutočnosti označuje len dátum prevodu činností spoločnosti [dôverné], ktorých sa týkalo už podľa Komisie existujúce porušenie, na Vivalec, ktorá sa neskôr transformovala na Nexans France, teda prevod, ktorý sa týkal tiež hlavných zamestnancov týchto spoločností zapojených do protikonkurenčných praktík, a to pánov B., R. a J.

111    Z toho vyplýva, že preskúmanie dôvodnosti tohto žalobného dôvodu sa musí zamerať na otázku, či porušenie, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, kvalifikované Komisiou ako jednotné a pokračujúce, už existovalo 13. novembra 2000 a či dotknutí zamestnanci spoločnosti [dôverné], prevedení na Vivalec, ktorá sa neskôr transformovala na Nexans France, sa už zúčastňovali na jeho zavádzaní pred týmto dátumom, takže ich účasť na stretnutí A/R 22. februára 2001 v Londýne sa môže považovať len za pokračovanie ich skorších protisúťažných činností. V tejto súvislosti nie je potrebné overiť, či Komisia správne stanovila začiatok porušovania, ktorého sa týka napadnuté rozhodnutie, na 18. február 1999. To, čo je v danom prípade podstatné, totiž nie je to, či toto porušovanie začalo 18. februára 1999, ale či existovalo už najneskôr 13. novembra 2000 a či dotknutí zamestnanci boli zapojení do tohto porušovania pred uvedeným stretnutím.

112    V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o existenciu porušenia pred 13. novembrom 2000, z odôvodnení 137 až 157 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazujú na vyhlásenia spoločnosti Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems v rámci ich spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokút, ako aj dokumentov vyhotovených v čase relevantných skutočností, ktoré tieto spoločnosti predložili v rámci tejto žiadosti vyplýva, že v období od 18. februára 1999 do 22. februára 2001 sa zástupcovia spoločnosti [dôverné], konkrétne páni J. a R., zúčastnili na viacerých stretnutiach, ktorých cieľom bolo vypracovať pravidlá prideľovania projektov podmorských a podzemných elektrických káblov v rôznych častiach sveta alebo prideľovať ich účastníkom kartelu. Ide o zasadnutia A/R, ktoré sa uskutočnili 18. februára 1999 v Zürichu (Švajčiarsko), 24. marca 1999 v Kuala Lumpur, 3. a 4. júna v Tokiu (Japonsko), 26. júla 1999 v Londýne a 19. októbra 1999 v Kuala Lumpur. Pokiaľ ide o rok 2000, Komisia uviedla všeobecnejšie usporiadanie aspoň štyroch stretnutí 1. a 2. marca, 11. mája, počas júla a 29. novembra (pozri odôvodnenie 146 a prílohu I napadnutého rozhodnutia). Konštatovala tiež, že podľa poznámok uvedených v diári, ktorý predložili Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems, páni R. a J. sa zúčastnili týchto stretnutí v mene spoločnosti [dôverné] (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia).

113    Pokiaľ ide o obsah týchto stretnutí, dôkazy citované Komisiou v napadnutom rozhodnutí, najmä poznámky zo stretnutí uvedené v napadnutom rozhodnutí, svedčia o rokovaniach týkajúcich sa vypracovania dohody o rozdelení trhov, najmä zavedenia dohody o „domácom území“ a dohody o rozdelení „vývozných území“ podľa vopred stanovenej kvóty. Komisia sa tiež dovoláva dôkazov preukazujúcich, že k prideľovaniu projektov dochádzalo tiež v roku 1999. V tejto súvislosti Komisia v uvedenom rozhodnutí reprodukuje vzor rozvrhu pozícií, ktorý bol dokumentom umožňujúcim riadiť prideľovanie projektov elektrických káblov rôznym účastníkom kartelu. Podľa Komisie sa diskusie pri vyššie uvedených stretnutiach týkali tiež možnosti zapojiť do týchto dohôd európske podniky ako ABB, Brugg Kabel a Sagem, ako aj potreby vymenovať japonského koordinátora s cieľom zabezpečiť dobrú komunikáciu medzi dvomi stranami kartelu.

114    Komisia okrem iného konštatuje, že dôkazy poskytnuté spoločnosťami Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems v rámci ich spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokuty, z ktorých vychádzala na účely preukázania existencie kartelu pred 13. novembrom 2000, boli potvrdené ústnymi vyhláseniami spoločnosti ABB, ako aj dokumentmi z uvedeného obdobia predloženými touto spoločnosťou v rámci tejto žiadosti. Komisia odkazuje na odôvodnenia 149 a 150 napadnutého rozhodnutia, na vyhlásenia spoločnosti ABB týkajúce sa stretnutia medzi zamestnancom tejto spoločnosti a zamestnancom spoločnosti [dôverné] v apríli 2000 a odvetných opatrení, ktorým ABB čelila v máji 2000 zo strany spoločnosti Pirelli za získanie projektu v Taliansku, teda na území vyhradenom spoločnosti Pirelli. V odôvodnení 151 tohto rozhodnutia reprodukuje obsah e‑mailov a interných správ, ktoré potvrdzujú, že v apríli 2000 ABB už bola zapojená do „dohody o domácom území“, ako aj do následného rozdelenia európskych projektov medzi členmi R kartelu.

115    V nadväznosti na to dôkazy citované Komisiou tiež potvrdzujú, že zamestnanci spoločnosti [dôverné] zohrali významnú úlohu pri príprave a fungovaní dohôd, ktoré tvorili porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí. Nielenže boli aktívni v rámci kartelu od stretnutia z 18. februára 1999 v Zürichu, ale, ako to vyplýva z poznámok zo stretnutia z 26. júla 1999 v Londýne, citovaných v odôvodnení 141 uvedeného rozhodnutia, angažovali sa v zapojení ostatných európskych podnikov do kartelu. Okrem toho, ako to poznamenala Komisia v odôvodnení 154 tohto rozhodnutia, ústne vyhlásenia spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems, umožňujú potvrdiť, že to bol pán J., teda zamestnanec spoločnosti [dôverné], ktorý bol autorom prvého rozvrhu pozícií, na ktorý sa odvoláva Komisia v napadnutom rozhodnutí a ktorý bol zo septembra 2000.

116    Treba poznamenať, že prevzatie činností spoločnosti [dôverné] v novembri 2000 spoločnosťou Vivalec, ktorá sa transformovala na Nexans France, nezmenilo model fungovania kartelu. V skutočnosti tie isté osoby pokračovali v zastupovaní podniku na stretnutiach kartelu, keď hrali rovnakú úlohu v rámci porušovania. Konkrétne po novembri 2000 bol pán J. naďalej zodpovedný za prípravu a aktualizáciu rozvrhov pozícií a zabezpečenie fungovania sekretariátu „skupiny R“ povereného kontaktmi so „stranou A“ kartelu (pozri najmä odôvodnenia 94, 96, 99 a 211 napadnutého rozhodnutia).

117    Nakoniec treba vyzdvihnúť jednotnú a pokračujúcu povahu porušenia a skutočnosť, že dôkazy zhromaždené Komisiou neuvádzajú prerušenie kartelu počas obdobia plynúceho od začiatku roka 1999 do začiatku roka 2001. Z napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že zástupcovia spoločnosti [dôverné], páni R. a J., boli prítomní na stretnutiach kartelu v roku 1999, ako aj v roku 2000, hoci, ako to uvádza Komisia v odôvodnení 146 napadnutého rozhodnutia, je možné, že neboli prítomní na všetkých stretnutiach organizovaných v roku 2000.

118    Možnosť, že určití členovia personálu spoločnosti [dôverné] neboli prítomní na jednom zo stretnutí kartelu organizovaných v roku 2000, nemôže spochybňovať pokračovanie účasti dotknutého podniku na karteli, najmä vzhľadom na obsah poznámok zo stretnutia A/R 22. februára 2001 v Londýne, čo bolo stretnutie, ktoré podľa žalobkýň znamenalo začiatok účasti spoločnosti Nexans France na karteli. Tieto poznámky obsahujú prezenčnú listinu, v ktorej sa vedľa mien zamestnancov spoločnosti Nexans France, pána J. a R., uvádza slovo „[dôverné]“ naznačujúce, že ide o bývalých zamestnancov spoločnosti [dôverné]. Okrem toho uvedené vysvetlivky odkazujú na spustenie činností spoločnosti Nexans France, spresňujú, že uvedenie spoločnosti Nexans na burzu bolo odložené, ale potvrdené, a že [dôverné] bude odteraz telekomunikačná spoločnosť. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, poznámky z tohto stretnutia potvrdzujú, že účasť spoločnosti Nexans France na tomto stretnutí bola len pokračovaním predchádzajúcich protiprávnych činností pánov J. a R. po reštrukturalizácii činnosti výroby elektrických káblov v rámci skupiny zloženej zo spoločnosti [dôverné] a jej dcérskych spoločností.

119    Z týchto skutočností vyplýva, že na jednej strane najneskôr do polovice roka 2000 bol kartel konštatovaný Komisiou v napadnutom rozhodnutí už uskutočňovaný a že spoločnosť [dôverné], v zastúpení najmä pánmi R. a J., bola jedným zo zakladajúcich členov tohto kartelu. Na druhej strane z toho vyplýva, že Komisia správne pripustila, že účasť spoločnosti Nexans France na karteli bola len pokračovaním praktík, ktoré zaviedli zamestnanci spoločnosti [dôverné] od začiatku roka 1999. Komisia sa teda mohla domnievať bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, že účasť spoločnosti Nexans France na karteli začala 13. novembra 2000, v čase, keď spoločnosť Vivalec, ktorá sa transformovala na Nexans France, prevzala činnosti spoločnosti [dôverné] v oblasti podzemných elektrických káblov, vrátane zamestnancov priamo zapojených do kartelu.

120    Tvrdenia predložené žalobkyňami nemôžu spochybniť tento záver.

121    Po prvé treba konštatovať, že žalobkyne sa usilujú spochybniť dôkaznú hodnotu dôkazov zhromaždených Komisiou tým, že ich prezentujú a analyzujú izolovane. Oddelene skúmajú vyhlásenia žiadateľov o zhovievavosť a dôkazy z toho obdobia, ktoré títo žiadatelia predložili v rámci ich žiadostí.

122    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci je Komisia povinná uviesť presné a súhlasné dôkazy na preukázanie existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, každý z dôkazov, ktorý predkladá, nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám v prípade každého prvku porušenia. Stačí, aby tejto požiadavke zodpovedal celkovo posúdený súbor nepriamych dôkazov predložených inštitúciou. Nepriame dôkazy, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla s cieľom preukázať existenciu porušenia tohto ustanovenia podnikom, sa teda nemajú posudzovať izolovane, ale ako celok (pozri rozsudky zo 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg/Komisia, T‑147/09 a T‑148/09, EU:T:2013:259, bod 51 a citovaná judikatúra, a z 12. decembra 2014, Repsol Lubricantes y Especialidades a i./Komisia, T‑562/08, neuverejnený, EU:T:2014:1078, body 152 a 153 a citovaná judikatúra). Okrem toho vo väčšine prípadov sa existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:C:2015:614, bod 26).

123    V prejednávanej veci, ako bolo vysvetlené v bodoch 112 až 115 vyššie, dôkazy, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, potvrdzujú protiprávne naviazanie kontaktu medzi európskymi a japonskými výrobcami podmorských a podzemných elektrických káblov, vypracovanie komplexnej dohody o rozdelení trhov medzi nimi a uskutočňovanie tejto dohody od začiatku roka 1999. Tieto dôkazy potvrdzujú, že zamestnanci spoločnosti [dôverné], neskôr pretransformovanej na Vivalec a potom na Nexans France, zohrávali v týchto kontaktoch kľúčovú úlohu.

124    Po druhé, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, závery Komisie týkajúce sa existencie porušenia v období od začiatku roka 1999 do začiatku roka 2001 nie sú založené výlučne na dôkazoch, ktoré jej predložili Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems v rámci ich spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokút. Hoci je pravda, že tieto dôkazy sú najčastejšie uvádzané na podporu pripomienok Komisie, Komisia sa opiera aj o dôkazy predložené spoločnosťou ABB, ktoré výslovne odkazujú na účasť spoločnosti [dôverné] na porušení.

125    Žalobkyne sa mýlia, pokiaľ ide o význam odôvodnenia 1064 napadnutého rozhodnutia, keď tvrdia, že Komisia sama potvrdila, že sa opierala len o vyhlásenia spoločnosti Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems na konštatovanie existencie porušenia počas počiatočného obdobia. V tomto odôvodnení, ktoré sa nachádza v časti venovanej posúdeniu, na účely stanovenia pokuty, spoločnej spolupráce spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems ako druhého žiadateľa o zhovievavosť, sa Komisia obmedzila na konštatovanie, že informácie poskytnuté týmito žiadateľmi sa zdali byť presvedčivými dôkazmi v zmysle bodu 26 oznámenia o zhovievavosti, teda dôkazmi, ktoré majú veľkú dôkaznú hodnotu. Komisia rovnako poukázala na to, že bola schopná preukázať existenciu porušenia počas obdobia od 18. februára 1999 do 1. marca 2001, iba na základe týchto informácií, čo samo osebe nevylučuje, že mala k dispozícii iné dôkazy týkajúce sa uvedeného obdobia, najmä dôkazy, ktoré predložila ABB, ktorá bola prvou, ktorá kontaktovala Komisiu a začala spoluprácu v rámci vytvorenom uvedeným oznámením.

126    Po tretie v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, neexistuje žiadny dôvod spochybňovať pravdivosť a vierohodnosť vyhlásení spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems, ani vyhlásení spoločnosti ABB.

127    Podľa judikatúry totiž žiadne ustanovenie ani žiadna všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii, aby voči podniku použila vyhlásenia iných obvinených podnikov. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré prináleží Komisii na preukázanie konania, ktoré je v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, by bolo nesplniteľné a nezlučiteľné s jej úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení, ktorú jej zveruje Zmluva o FEÚ (pozri rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, EU:T:2005:367, bod 285 a citovanú judikatúru).

128    Hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu je vo všeobecnosti potrebná určitá nedôvera vzhľadom na to, že títo účastníci môžu mať tendenciu poskytnúť čo najviac usvedčujúcich dôkazov týkajúcich sa činnosti ich konkurentov, nič to nemení na skutočnosti, že domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť oslobodenie od pokuty alebo zníženie jej sumy nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov kartelu. Akýkoľvek pokus uviesť Komisiu do omylu by mohol totiž spochybniť úprimnosť, ako aj úplnosť spolupráce podniku a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (rozsudok z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia, T‑113/07, EU:T:2011:343, bod 94).

129    V prejednávanej veci Komisia spochybnila dôveryhodnosť vyhlásení spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems v ich spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokút a v dôsledku toho obmedzila zníženie sumy pokuty uloženej týmto spoločnostiam na 50 až 45 %. Napriek tomu pochybnosti Komisie sa netýkali začiatku porušovania, ale len dátumu stiahnutia sa spoločnosti J‑Power Systems z kartelu, keďže žiadatelia o zhovievavosť uvádzali rozdielne dátumy pre toto stiahnutie. Naopak, pokiaľ ide o počiatočné obdobie kartelu, Komisia v odôvodnení 1064 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že dôkazy, ktoré predložili Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems mali rozhodujúcu povahu.

130    Navyše v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, vyhlásenia predložené zo strany spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems sa nemôžu považovať len za dôkaz „z počutia“. V skutočnosti ide o vyhlásenia právnych zástupcov týchto podnikov zapadajúce do kontextu dôkazov z obdobia vzniku skutkového stavu, ako sú výňatky z diárov a poznámky zo stretnutí. Dôkazy pochádzajúce od spoločností Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems sú navyše potvrdené dôkazmi, ktoré predložila ABB v rámci jej vlastnej žiadosti o oslobodenie od pokuty (pozri bod 114 vyššie).

131    Okrem toho pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého v rámci jej žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, zaregistrovanej pod spisovou značkou T‑445/14, ABB zdá sa spochybňuje dátum zvolený Komisiou na označenie začiatku jej účasti na karteli, toto tvrdenie treba zamietnuť ako irelevantné, keďže nemá vplyv na hodnotu dôkazov, ktoré tento podnik poskytol v rámci svojej žiadosti o oslobodenie od pokuty a ktoré potvrdzujú existenciu kartelu od polovice roku 2000.

132    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého z vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť vyplýva, že počas rokov 1999 a 2000 kartel ešte neexistoval, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, stačí, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom. Možno konštatovať, že dohoda v zmysle uvedeného ustanovenia je uzatvorená, pokiaľ existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Solvay/Komisia, T‑186/06, EU:T:2011:276 body 85 a 86 a citovanú judikatúru).

133    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že podľa koncepcie vlastnej ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa hospodárskej súťaže, každý hospodársky subjekt si musí sám určiť politiku, ktorú zamýšľa uskutočňovať na trhu. Hoci táto požiadavka autonómie nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobovať existujúcemu alebo predpokladanému konaniu ich konkurentov, zásadne bráni uskutočneniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi týmito subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý subjekt rozhodol uskutočňovať na uvedenom trhu, alebo ktoré zamýšľal na tomto trhu uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam dotknutého trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 116 až 118 a citovanú judikatúru).

134    V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 111 až 134 vyššie, je preukázané, že v rokoch 1999 a 2000 sa stretli zástupcovia hlavných japonských a európskych výrobcov podmorských a podzemných elektrických káblov, vrátane Nexans France, s cieľom vypracovať pravidlá prideľovania projektov podmorských a podzemných elektrických káblov nachádzajúcich sa v rôznych častiach sveta alebo prideľovať ich účastníkom kartelu. Hoci sa dohodnutie týchto pravidiel časovo natiahlo, niet pochýb o tom, že zástupcovia podnikov zúčastňujúcich sa na týchto stretnutiach mali spoločnú vôľu rozdeliť si trhy s projektmi podmorských a podzemných elektrických káblov a že preto uzavreli protisúťažnú dohodu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

135    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

136    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že žalobkyne nepreukázali existenciu protiprávnosti alebo nesprávneho posúdenia zo strany Komisie, ktoré by odôvodňovali úplné alebo čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.

137    Návrhy na zrušenie teda treba zamietnuť.

B.      O návrhoch na zníženie súm uložených pokút

138    S cieľom preskúmať jednotlivé žiadosti žalobkýň, ktorých cieľom je dosiahnutie zníženia pokút, ktoré im boli uložené, je potrebné pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmavania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Treba však zdôrazniť, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, a tiež pripomenúť, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, medzi ktoré patrí neexistencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo, prináleží žalobcovi, aby uviedol žalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, EU:C:2011:816, body 130 a 131).

139    Žalobkyne žiadajú zníženie súm pokút, ktoré im boli uložené, s cieľom zohľadniť na jednej strane chybu týkajúcu sa trvania účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní, ktorej sa dopustila Komisia, a na druhej strane zohľadniť chyby, ktorých sa dopustila Komisia, týkajúce sa koeficientu závažnosti, ktorý bol voči nim uplatnený.

1.      O chybách, ktorých sa dopustila Komisia, týkajúcich sa trvania účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní

140    Treba poznamenať, že doba trvania účasti spoločnosti Nexans France na karteli vyplýva zo skutočností predstavujúcich porušenie, tak ako ho konštatovala Komisia v napadnutom rozhodnutí, a súd Únie ju preto z tohto dôvodu nemôže preskúmavať podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 77). Okrem toho, keďže žiadosť žalobkýň sa v tejto súvislosti má vykladať tak, že smeruje k tomu, aby Všeobecný súd nahradil svojím vlastným posúdením posúdenie Komisie týkajúce sa násobného koeficientu súvisiaceho s dobou trvania, ktorú Komisia použila na výpočet sumy pokút uložených žalobkyniam, treba uviesť, že táto žiadosť sa zakladá iba na tvrdení, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že začiatok účasti spoločnosti Nexans France na porušení stanovila na 13. november 2000. Na jednej strane je potrebné uviesť, že také tvrdenie je neúčinné, pokiaľ ide o pokutu uloženú odvolateľkám v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia, keďže predmetná pokuta bola uložená žalobkyniam z dôvodu účasti na porušení podniku, ktorý vytvárali v zmysle článku 101 ZFEÚ, počas obdobia od 12. júna 2001 do 28. januára 2009. Na druhej strane treba tiež uviesť, že preskúmanie druhého žalobného dôvodu, ktorý bol uvedený na podporu návrhu na zrušenie, neodhalilo žiadne chyby Komisie pri určení začiatku účasti spoločnosti Nexans France na porušení na 13. novembra 2000. Keďže žalobkyne neposkytli nijaké ďalšie dôkazy, ktoré by v prejednávanej veci odôvodňovali zmenu násobných koeficientov, ktoré Komisia použila na výpočet základnej sumy pokút, ktoré im boli uložené napadnutým rozhodnutím, je potrebné zamietnuť ich žiadosť o zníženie výšky týchto pokút v rozsahu, v akom je založená na údajných chybách, ktorých sa dopustila Komisia, pokiaľ ide o dĺžku trvania účasti spoločnosti Nexans France na porušení.

2.      O treťom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania pri stanovení koeficientu závažnosti pre výpočet výšky pokút

141    Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti. V rámci prvej časti žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a nesplnila si svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neznížila koeficient závažnosti vzhľadom na dôkazy, že uskutočňovanie kartelu bolo iba čiastočné a obmedzené a vo väčšej časti neefektívne. V rámci druhej časti uvádzajú, že Komisia nesprávne zvýšila uvedený koeficient pre zohľadnenie kumulovaného podielu všetkých zúčastnených strán na trhu. V rámci tretej časti uvádzajú, že tým, že na nich uplatnila taký koeficient, Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

142    Pred preskúmaním troch častí tohto žalobného dôvodu treba pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom, ktoré sa dopustili úmyselne alebo z nedbanlivosti porušenia ustanovení článku 101 ods. 1 ZFEÚ, pokuty, ktorých výška sa určí so zreteľom najmä na závažnosť porušenia a jeho trvanie.

143    Podľa bodov 19 až 22 usmernení k metóde stanovenia pokút z roku 2006 jeden z dvoch faktorov, na ktorých je založená základná suma pokuty, je podiel hodnoty určitého predaja v závislosti od stupňa závažnosti porušenia. Vyhodnotenie závažnosti porušenia sa vykoná osobitne na každý typ porušenia, prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri rozhodovaní o podiele hodnoty predaja, ktorý sa má vziať do úvahy pre daný prípad, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia a uskutočnenie porušenia.

144    Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení výšky pokút, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, bod 43 a citovanú judikatúru, a zo 14. marca 2013, Dole Food a Dole Germany/Komisia, T‑588/08, EU:T:2013:130, bod 662 a citovanú judikatúru). Počas tohto preskúmavania sumy pokuty sa však súd nemôže opierať o túto mieru voľnej úvahy, a to ani pokiaľ ide o výber zohľadnených dôkazov pri uplatňovaní kritérií uvedených v usmerneniach k metóde stanovenia pokút z roku 2006, ani pokiaľ ide o hodnotenie týchto dôkazov, pre odmietnutie vykonať podrobné vecné a právne preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, EU:C:2011:810, bod 102). Vždy keď sa Komisia rozhodne uložiť pokutu podľa práva hospodárskej súťaže, je povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi inými zásadu rovnosti zaobchádzania a proporcionality, tak ako ich vykladajú súdy Únie (rozsudok z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, bod 44).

145    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že najmä v odôvodneniach 997 až 1010 Komisia zastávala názor, že pokiaľ ide o základnú sumu pokuty a určenie závažnosti, porušenie svojou povahou predstavovalo jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo podľa nej odôvodňovalo uplatnenie percentuálnej sadzby 15 %. Rovnako uplatnila zvýšenie uvedenej percentuálnej sadzby o 2 % pre všetkých adresátov z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj prakticky celosvetového rozsahu kartelu, ktorý pokrýval celé územie EHP. Okrem iného zastávala najmä názor, že správanie európskych podnikov, vrátane žalobkýň, poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem ich účasti na vetve A/R kartelu si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty elektrických káblov v rámci európskej vetvy uvedeného kartelu. Z tohto dôvodu Komisia stanovila podiel hodnoty predajov, ktoré treba zohľadniť z dôvodu závažnosti porušenia, na 19 % pre európske podniky a na 17 % pre ostatné podniky.

146    Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné preskúmať tri časti žalobného dôvodu uvádzané žalobkyňami.

a)      O prvej časti tretieho žalobného dôvodu

147    Žalobkyne uvádzajú, že v priebehu správneho konania predložili tvrdenia preukazujúce, že väčšiny predajov elektrických káblov sa porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí nedotklo. Tvrdia, že odmietnutím zníženia podielu hodnoty predaja s cieľom zohľadniť iba čiastočné a z veľkej časti neefektívne uskutočňovanie porušenia sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k ich žiadosti o zníženie koeficientu závažnosti.

148    V tejto súvislosti žalobkyne spresňujú po prvé, že dohoda o „domácom území“ nemohla mať vplyv na európsky trh, keďže z technologických a logistických dôvodov japonské podniky nepredstavovali pre európskych výrobcov na tomto trhu skutočnú hrozbu. Takto, dokonca pri absencii dohody, by výsledok európskych verejných súťažných konaní citovaných v napadnutom rozhodnutí nebol odlišný.

149    Po druhé žalobkyne uvádzajú, že kartel sa týkal iba veľmi obmedzenej časti predaja elektrických káblov v Európe. Uvádzajú, že počas predmetného obdobia uskutočnili viac ako 4 000 európskych predajov elektrických káblov patriacich do porušenia. Oznámenie o výhradách opisovalo iba 100 prípadov manipulácie súťažných konaní. Uvádzajú, že neexistuje jednotný európsky trh pre podzemné a podmorské elektrické káble, na ktorom by všetky predaje boli uskutočnené rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok hospodárskej súťaže. Preto Komisia nemohla postupovať extrapoláciou z malej časti projektov týkajúcich sa elektrických káblov, najmä projektov určených pre prevádzkovateľov dopravnej siete, na účely preukázania existencie porušenia týkajúceho sa širokého trhu. Žalobkyne tiež uvádzajú, že Komisia nepreukázala existenciu účinku porušenia na ceny fakturované klientom alebo ceny zaplatené spotrebiteľmi.

150    Po tretie podľa žalobkýň pri väčšine predajov elektrických káblov patriacich do pôsobnosti napadnutého rozhodnutia, neexistoval dôkaz o porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

151    Po štvrté žalobkyne uvádzajú, že hoci existujú dôkazy o dohode medzi konkurentmi týkajúcej sa predajov elektrických káblov, vo väčšine prípadov táto dohoda nemohla byť uskutočnená. Medzi dôvodmi, ktoré bránili uskutočneniu dohody, ktoré ilustrujú príkladmi, citujú prípad projektu, ktorý sa nerealizoval, verejná obchodná súťaž, ktorá bola predmetom diskusií v rámci kartelu a bola zrušená, prípad legitímnej spolupráce medzi výrobcami elektrických káblov, prípad klienta, ktorý nevyhľadával konkurenčné ponuky, a to najmä pre jeho záujem o technológiu patentovanú určitým výrobcom a prípad pridelenia projektu podniku, ktorý sa nezúčastnil na karteli, napriek tomu, že tento projekt bol predmetom diskusií medzi členmi kartelu. Takisto tvrdia, že ich vnútorná štruktúra bránila uskutočneniu dohody, keďže členovia personálu, ktorí sa zúčastnili na stretnutiach kartelu, často neboli v kontakte s tímami, ktoré pripravovali ponuky. Rovnako veľmi dlhé obdobia prípravy projektov elektrických káblov a zmeny zákazníkov a špecifikácií ponúk robili prvé kontakty medzi konkurentmi neúčinnými.

152    Komisia popiera argumentáciu žalobkýň.

1)      O údajnom nesprávnom posúdení

153    Na jednej strane treba konštatovať, že svojimi argumentmi žalobkyne Komisii v podstate vytýkajú, že v štádiu určenia pokuty nezohľadnila obmedzenú povahu, či až absenciu skutočných účinkov porušenia na dotknutý trh. Žalobkyne najmä uvádzajú, že porušenie „neovplyvnilo“ väčšinu predajov elektrických káblov, ktorých sa týkalo oznámenie o výhradách, alebo že dohoda „nemohla mať vplyv na klientov“, najmä na cenu, ktorá im bola fakturovaná. Nakoniec uvádzajú, že skutkové okolnosti nezávislé od kartelu oslabili jeho účinky.

154    Na druhej strane určité tvrdenia žalobkýň tiež odkazujú na nedostatok dôkazu o existencii dohody. Odpoveď Komisie podaná na tvrdenia žalobkýň tiež zapadá do oblasti preukázania existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, najmä otázky, či je potrebné preukázať účinky porušenia, ktoré keďže predstavuje rozdelenie trhu, možno kvalifikovať ako porušenie na základe cieľa. Komisia v podstate uvádza, že keďže konštatované porušenie v napadnutom rozhodnutí je porušením z hľadiska cieľa, podľa ustálenej judikatúry (pozri rozsudok z 13. decembra 2012, Expedia, C‑226/11, EU:C:2012:795, bod 35 a citovanú judikatúru), nemusela preukázať jeho účinky. Odkazuje rovnako na judikatúru, podľa ktorej aj len čiastočné vykonanie protisúťažnej dohody postačuje, aby sa vylúčila možnosť dospieť k záveru o neexistencii dopadu tejto dohody na trh (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, EU:T:2005:367, bod 148).

155    Žalobkyne v replike ozrejmili ich vyjadrenia, pričom uviedli, že ich tvrdenia týkajúce sa obmedzeného uskutočňovania porušenia a neexistencie dopadu porušenia na ceny sa týkali závažnosti porušenia, a nie konštatovania jeho existencie. Podľa žalobkýň protikonkurenčná dohoda, ktorá nebola plne uskutočnená a ktorá v každom prípade nemala žiadny vplyv na ceny platené klientmi, sa musí považovať za menej závažnú ako dohoda, ktorá je plne uskutočnená a ktorá klientom škodí tým, že spôsobuje zvýšenie cien.

156    V tejto súvislosti treba konštatovať, že väčšina tvrdení žalobkýň zhrnutých v bodoch 153 až 155 vyššie vyplýva zo zámeny medzi pojmom „uskutočnenie“ porušenia, ako sa uvádza v odseku 22 usmernení k metóde stanovenia pokút z roku 2006, a pojmom „skutočný dopad na trh“, ktorý by tam, kde by bol merateľný, mohol byť Komisiou zohľadnený pri stanovení pokuty podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia k metóde stanovenia pokút z roku 1998“). Podľa samotného znenia bodu 22 usmernení k metóde stanovenia pokút z roku 2006, uplatniteľných na skutkový stav veci, Komisia nemusí nevyhnutne zohľadniť skutočný dopad na trh, alebo jeho neexistenciu, ako priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť pri posúdení závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty. Stačí ak, ako v prejednávanej veci, podiel hodnoty predajov, ktoré sa majú zohľadniť, stanovený Komisiou, je odôvodnený inými skutočnosťami, ktoré môžu mať vplyv na určenie závažnosti v zmysle posledného uvedeného ustanovenia, ako je samotná povaha porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu a jeho geografický rozsah.

157    Preto v rozsahu, v ako sa žalobkyne usilujú svojimi tvrdeniami preukázať, že z dôvodov, ktoré boli nezávislé od vôle členov kartelu, kartel nemohol vytvárať svoje účinky alebo priniesť očakávané výsledky, tieto tvrdenia musia byť zamietnuté.

158    Ak by naopak tvrdenia žalobkýň bolo potrebné vykladať v tom zmysle, že žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nepreukázala uskutočnenie porušenia, tieto tvrdenia tiež nemôžu uspieť.

159    Treba poznamenať, že jediné tvrdenie uvádzané žalobkyňami, ktoré možno považovať za týkajúce sa uskutočňovania porušenia, je tvrdenie, podľa ktorého Nexans France nemohla uskutočniť dohody z dôvodu jej vnútornej organizácie, keďže členovia personálu, ktorí sa zúčastnili na stretnutiach kartelu, neboli v kontakte s tímami, ktoré pripravovali ponuky. Toto tvrdenie však nemôže obstáť, keďže údajná neschopnosť vykonávať pokyny vyplývajúce z predmetných dohôd, nestačí na vyvrátenie konštatovaní Komisie, ktoré vychádza z dôkazov predložených v napadnutom rozhodnutí a ktoré žalobkyne nespochybnili, že Nexans France, rovnako ako ostatní členovia kartelu, vcelku dodržala dohodu o „domácom území“ a zúčastnila sa na rozdelení projektov elektrických káblov, ktoré sa mali realizovať na „vývozných územiach“, medzi ázijských výrobcov a európskych výrobcov, ako aj na rozdelení projektov elektrických káblov, ktoré sa mali realizovať na „vývozných územiach“ medzi európskymi výrobcami, ktorým boli tieto pridelené, a projektov elektrických káblov, ktoré sa mali realizovať na „domácom území“ európskych výrobcov.

2)      O údajnom porušení povinnosti odôvodnenia

160    Pokiaľ ide o výhradu založenú na absencii odôvodnenia, treba pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať odôvodnenie inštitúcie, ktorá akt vydala, tak aby sa dotknuté osoby mohli zoznámiť s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, a príslušný súd mohol vykonať preskúmanie (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 147 a citovaná judikatúra).

161    V prejednávanej veci treba poznamenať, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, Komisia v odôvodnení 1007 napadnutého rozhodnutia uviedla dôvody, pre ktoré sa v odpovedi na tvrdenia uvádzané žalobkyňami v rámci správneho konania domnievala, že jednotné a pokračujúce porušenie bolo v danom prípade plne uskutočnené. Komisia v skutočnosti pripomenula, že súdy Únie potvrdili, že „skutočnosť, že dohody neboli uskutočnené v celom ich rozsahu, neznamená, že kartelové dohody neboli uplatnené v praxi“ a že „pokiaľ [Komisia] nemá k dispozícii dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu kolízie v každom členskom štáte a zmluvnej strany, na ktorú sa vzťahoval kartel, neznamená, že kartel nebol uskutočnený“.

162    Rovnako v odôvodnení 1006 napadnutého rozhodnutia Komisia odpovedala na tvrdenie žalobkýň, ktoré bolo tiež uvádzané v správnom konaní, podľa ktorého porušenie nemalo vplyv na hospodársku súťaž v EHP, keď uviedla, že keďže dohody sankcionované napadnutým rozhodnutím predstavovali porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, na účely výpočtu pokuty nebolo potrebné preukázať mieru vplyvu týchto dohôd na trh alebo hospodársku súťaž alebo na toto prihliadať.

163    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že okolnosť, že judikatúra citovaná Komisiou v poznámke pod čiarou 1413 na podporu vysvetlenia uvedeného v odôvodnení 1006 napadnutého rozhodnutia je irelevantná a že uvedené vysvetlenie nepredstavuje vhodný základ na odmietnutie zohľadniť údajnú neexistenciu účinkov porušenia v rámci EHP v štádiu posúdenia jeho závažnosti (pozri bod 156 vyššie), je v rozsahu, v akom je uvádzaná k tejto výhrade, neúčinná.

164    Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, keďže táto posledná uvedená otázka sa týka materiálnej zákonnosti sporného aktu. Výhrady a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť tohto aktu, teda nemajú účinok v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, EU:C:2001:178, body 35 až 38, a z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, EU:T:2005:221, body 52 a 59).

165    Prvú časť tretieho žalobného dôvodu teda treba zamietnuť.

b)      O druhej časti tretieho žalobného dôvodu

166    Žalobkyne uvádzajú, že z odôvodnení 998 až 1010 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zvýšila podiel hodnoty predaja o 2 % pre všetky podniky na jednej strane z dôvodov veľkosti kumulovaných trhových podielov všetkých podnikov a na druhej strane z dôvodu geografického rozsahu porušenia. Uvádzajú, že zvýšenie z dôvodu veľkosti kumulovaného podielu na trhu nie je dôvodné, keďže určitý počet účastníkov sa v priebehu porušenia zmenil a najmä, že niektoré podniky sa pripojili k porušeniu po 18. februári 1999 a skončili svoju účasť pred konečným termínom 28. januára 2009.

167    Komisia popiera argumentáciu žalobkýň.

168    V tejto súvislosti treba poznamenať, že hoci, ako to uvádzajú žalobkyne, všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, sa nezúčastňovali na karteli počas celého dotknutého obdobia, nič to nemení na skutočnosti, že na jednej strane počas väčšiny svojej existencie kartel združoval hlavných európskych a japonských výrobcov podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého a veľmi vysokého napätia. Okrem toho počas obdobia od konca roku 2001 do roku 2006 bol kartel posilnený účasťou menších európskych dodávateľov ako spoločností Brugg Kabel, nkt cables, Safran a Silec Cable, a v období od konca roku 2002 do polovice roku 2005, prostredníctvom účasti dodávateľov z Južnej Kórey. Na druhej strane ako to poznamenáva Komisia, bez toho, aby jej žalobkyne odporovali, počet subjektov pôsobiacich na dotknutom trhu, ktorí neboli adresátmi napadnutého rozhodnutia, je veľmi obmedzený. Za týchto okolností treba na základe podrobnej kontroly konštatovať, že Komisia sa mohla domnievať bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, že všetci adresáti rozhodnutia spoločne predstavujú takmer všetky podniky na trhu podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého a veľmi vysokého napätia v EHP. Komisia tiež mohla dôvodne konštatovať, že tento prvok rovnako ako takmer celosvetový geografický rozsah kartelu, ktorý žalobkyne nespochybňovali, robí porušenie závažnejším a zvyšuje hodnotu predajov, ktorá sa má zohľadniť, o 2 %.

169    Druhú časť tretieho žalobného dôvodu teda treba zamietnuť.

c)      O tretej časti tretieho žalobného dôvodu

170    Žalobkyne uvádzajú, že rozlišovanie, ktoré Komisia uplatňovala medzi európskymi a japonskými podnikmi, pokiaľ ide o podiel hodnoty predajov určený s cieľom zohľadniť závažnosť porušenia, odporuje zásade rovnosti zaobchádzania.

171    Žalobkyne pripomínajú, že podiel hodnoty predajov uplatňovaný Komisiou na európske podniky bol o 2 % vyšší než podiel uplatňovaný na iné podniky. Na odôvodnenie tohto rozlišovania Komisia v odôvodnení 999 napadnutého rozhodnutia uviedla, že okrem mechanizmov prideľovania „vetvy A/R kartelu“, „určité projekty týkajúce sa EHP [boli] predmetom dodatočného rozdelenia medzi európskych výrobcov prostredníctvom európskej vetvy kartelu“. Zdôrazňujú, že podľa Komisie „takéto ďalšie konania, ktoré [boli] spáchané len európskymi výrobcami, zintenzívn[ili] narušenia hospodárskej súťaže už spôsobené dohodou o rozdelení trhov medzi európskymi, japonskými a [juhokórejskými] výrobcami, a teda aj stupeň závažnosti porušenia“ a že „dodatočné narušenie spôsobené európskou vetvou kartelu [odôvodňovalo] zvýšenie stupňa závažnosti o 2 % pre podniky, ktoré sa zúčast[ňovali] na tejto časti kartelu“.

172    Žalobkyne spochybňujú toto rozlišovanie, keď na jednej strane tvrdia, že „európska vetva kartelu“ nebola uskutočnená výlučne európskymi podnikmi. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že japonské a juhokórejské podniky sa zúčastnili na diskusiách týkajúcich sa určitých projektov európskych klientov. Na druhej strane tvrdia, že Komisia nepreukázala, ako uvedená vetva „zintenzívnila už spôsobené narušenie hospodárskej súťaže“, ani aké bolo „dodatočné narušenie“ spôsobené touto vetvou.

173    Komisia popiera argumentáciu žalobkýň.

174    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia je vždy, keď sa rozhodne uložiť pokuty na základe práva hospodárskej súťaže, povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi ktoré patrí zásada rovnosti zaobchádzania, tak ako ju vykladajú súdy Únie. Táto zásada si vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, bod 85 a citovanú judikatúru, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/Komisia, T‑409/12, EU:T:2016:17, bod 108 a citovanú judikatúru).

175    Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti správania európskych podnikov v porovnaní so správaním ázijských podnikov, najmä japonských, je potrebné pripomenúť, že Komisia kvalifikovala porušenie uvedené v napadnutom rozhodnutí ako jednotné a pokračujúce porušenie zložené z dvoch vetiev, a to „vetvy A/R“ kartelu a „európskej vetvy“ uvedeného kartelu. Prvá z týchto vetiev obsahovala na jednej strane dohodu o „domácom území“, podľa ktorej sa japonské a juhokórejské podniky zaviazali opustiť európske „domáce územie“ vyhradené pre členov R tohto kartelu, výmenou za vzájomný záväzok členov R opustiť japonské a juhokórejské „domáce územie“, a na druhej strane rozdelenie projektov nachádzajúcich sa vo väčšej časti sveta, nazývané „vývozné územia“. Druhá z týchto vetiev, ako vyplýva z bodu 12 vyššie, bola zameraná na rozdelenie projektov nachádzajúcich sa na európskom „domácom území“ a projektov pridelených európskej strane vo „vývozných územiach“ medzi európskymi podnikmi.

176    Dôvody, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že obidve vetvy kartelu boli súčasťou jedného porušenia, sú uvedené v odôvodneniach 527 až 619 napadnutého rozhodnutia. V tomto rámci, pokiaľ ide o podmienku existencie toho istého jediného cieľa spájajúceho uvedené vetvy kartelu, v odôvodnení 534 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala:

„Európska vetva kartelu (ako aj rozdelenie medzi ázijskými podnikmi) podliehalo celkovej dohode a napĺňalo jej účel. Počas týchto európskych stretnutí R totiž európsky koordinátor posúval ďalej diskusie, ktoré vznikali počas stretnutí A/R… Kvôli tomu účastníci často organizovali stretnutia R krátko po stretnutiach A/R… Navyše na stretnutiach R zmluvné strany vyjadrovali svoj záujem o projekty na vývozných územiach, teda projekty, ktoré mali byť prerokované na stretnutiach A/R. Rovnako účastníci, ktorí boli prítomní na stretnutiach A/R boli informovaní o hlavných diskusiách v európskej vetve kartelu… Európska vetva kartelu tak bola neoddeliteľnou súčasťou celkového plánu.“

177    Komisia považovala väčšinu japonských a juhokórejských podnikov za zodpovednú za účasť na celom karteli, vrátane európskej vetvy. Najmä uznala za zodpovedné za celý uvedený kartel japonské podniky združené v tvrdom jadre kartelu, a to Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a ich spoločný podnik J‑Power Systems, ako aj Furukawa Electric, Fujikura a ich spoločný podnik Viscas.

178    V odôvodnení 537 napadnutého rozhodnutia však Komisia spresnila podiel účasti rôznych podnikov na karteli. V tejto súvislosti konštatovala:

„Tvrdé jadro účastníkov kartelu (Nexans, Pirelli/Prysmian, Furukawa [Electric], Fujikura a Viscas, Sumitomo [Electric Industries], Hitachi [cable] a [J‑Power Systems]) bolo rovnaké pre [elektrické podzemné] a [podmorské] káble a uplatňovalo sa zároveň na [dohodu o] domácom území a dohodu o pridelení projektov na vývozných územiach. Zatiaľ čo z objektívnych dôvodov japonské a [juhokórejské] podniky neboli zapojené do európskej vetvy kartelu, Nexans a Pirelli/Prysmian boli aktívne v oboch.“

179    Vychádzajúc z tohto konštatovania, Komisia v odôvodnení 999 napadnutého rozhodnutia, ktorého sa týkajú tvrdenia žalobkýň, prijala záver, že porušenie, ktorého sa dopustili európske podniky, treba považovať za závažnejšie než porušenie, ktorého sa dopustili japonské podniky, a že teda z dôvodu ich zapojenia do „európskej vetvy kartelu“ hodnota predajov európskych podnikov určená pre výpočet základnej sumy pokuty, musí byť zvýšená o 2 %.

180    V tejto súvislosti treba konštatovať, že skutočnosť, že, ako tvrdia žalobkyne, účasť japonských podnikov bola podobná účasti európskych podnikov, pokiaľ ide o „európsku vetvu kartelu“, aj za predpokladu, že by to bolo preukázané, nemôže spochybniť záver Komisie, podľa ktorého prideľovanie projektov v rámci EHP predstavovalo ďalšiu skutočnosť, ktorá si zasluhovala byť sankcionovaná dodatočnou percentuálnou sadzbou z dôvodu závažnosti porušenia.

181    Na jednej strane totiž treba poznamenať, že okrem „vetvy A/R kartelu“, v rámci ktorej sa európske a ázijské podniky dohodli najmä na neprenikaní na ich „domáce územia“, európski výrobcovia, vrátane žalobkýň, si rozdelili rôzne projekty elektrických káblov pridelených členom R uvedeného kartelu. Konkrétne, ako vyplýva z odôvodnenia 73 napadnutého rozhodnutia, také rozdelenie sa týkalo tak pridelenia projektov na „vývozných územiach“, vykonaného v rámci vetvy A/R kartelu, ako aj pridelenia projektov patriacich členom R v súlade s dohodou o „domácom území“, teda projektov nachádzajúcich sa na „domácom území“ európskych výrobcov. Na druhej strane treba poznamenať, že ak by aj rozdelenie projektov v rámci vetvy A/R a rozdelenie projektov v rámci európskej vetvy kartelu boli úzko spojené, ako to Komisia vysvetľuje v odôvodnení 534 napadnutého rozhodnutia, táto posledná uvedená vetva v danom prípade predpokladá dodatočný záväzok rozdelenia projektov, ktorý by zachádzal nad rámec pravidiel o pridelení, existujúcich v rámci „vetvy A/R kartelu“.

182    Okrem toho v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, neexistuje žiadna pochybnosť o tom, že rozdelenie projektov podzemných a podmorských káblov vysokého napätia v rámci „európskej vetvy kartelu“ zvýšilo narušenie hospodárskej súťaže spôsobené v EHP „vetvou A/R“ uvedeného kartelu.

183    Bolo teda odôvodnené, ako to uvádza Komisia, že posúdenie závažnosti správania výrobcov zúčastnených na „európskej vetve kartelu“, najmä európskych výrobcov, odráža dodatočnú ujmu spôsobenú hospodárskej súťaži v rámci EHP.

184    Preto tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa Komisia v podstate dopustila nesprávneho posúdenia, keď prijala záver, že japonské podniky sa nezúčastňovali na „európskej vetve kartelu“ na rovnakej úrovni ako európske podniky, nemá dôsledok, pokiaľ ide o existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, voči žalobkyniam.

185    Takéto tvrdenie, ak by bolo dôvodné, by totiž mohlo odôvodniť zvýšenie percentuálnej sadzby hodnoty predaja stanoveného pre japonské podniky.

186    Naopak, táto okolnosť nie je relevantná, pokiaľ ide o percento hodnoty predaja stanovené vo vzťahu k žalobkyniam na zohľadnenie závažnosti ich správania, pretože zásada rovnosti zaobchádzania nemôže založiť nijaké právo na nediskriminačné uplatňovanie protiprávneho zaobchádzania (rozsudok z 11. septembra 2002, Pfizer Animal Health/Rada, T‑13/99, EU:T:2002:209, bod 479).

187    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretiu časť tretieho žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť a v dôsledku toho aj tretí žalobný dôvod ako celok.

188    Keďže žalobné dôvody a tvrdenia uvádzané žalobkyňami na podporu ich návrhov na zmenu napadnutého rozhodnutia boli zamietnuté a neexistujú dôkazy, ktoré by mohli v prejednávanej veci odôvodniť zníženie sumy pokút, treba zamietnuť návrhy na uvedené zníženie.

189    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žaloba sa musí zamietnuť v celom jej rozsahu.

IV.    O trovách

190    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Nexans France SAS a Nexans SA sú povinné nahradiť trovy konania.

Collins Kănčeva Barents

Rozsudok bol vyhlásený 12. júla 2018 na verejnom pojednávaní v Luxemburgu.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. Žalobkyne a dotknuté odvetvie

B. Správne konanie

C. Napadnuté rozhodnutie

1. Dotknuté porušenie

2. Zodpovednosť žalobkýň

3. Uložené pokuty

II. Konanie a návrhy účastníkov konania

III. Právny rámec

A. O návrhoch na zrušenie

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na absencii právneho základu, porušení rozhodnutia o inšpekcii, práva na obhajobu, článku 20 ods. 2 až 4 nariadenia č. 1/2003 a článku 7 Charty

a) O priebehu inšpekcie

b) O údajnej neexistencii právneho základu pre sporné opatrenia

c) O údajnom porušení rozhodnutia o inšpekcii

d) O údajnom porušení práva na obhajobu

e) O údajnom porušení článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003

f) O údajnom porušení článku 7 Charty

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení pri určení dátumu začiatku účasti žalobkýň na porušení

B. O návrhoch na zníženie súm uložených pokút

1. O chybách, ktorých sa dopustila Komisia, týkajúcich sa trvania účasti spoločnosti Nexans France na porušovaní

2. O treťom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania pri stanovení koeficientu závažnosti pre výpočet výšky pokút

a) O prvej časti tretieho žalobného dôvodu

1) O údajnom nesprávnom posúdení

2) O údajnom porušení povinnosti odôvodnenia

b) O druhej časti tretieho žalobného dôvodu

c) O tretej časti tretieho žalobného dôvodu

IV. O trovách

* Jazyk konania: angličtina

i      Znenie bodu 20 tohto textu bolo po jeho sprístupnení na internete predmetom zmeny lingvistickej povahy.

1 Dôverné údaje sú utajené.