Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 19. apríla 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Právomoc súdu členského štátu, ktorému bol predložený návrh na schválenie odmietnutia dedičstva v mene maloletého dieťaťa – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Dohoda o právomoci – Článok 12 ods. 3 písm. b) – Prijatie právomoci – Podmienky“
Vo veci C‑565/16,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Eirinodikeio Lerou (zmierovací sudca v Lerose, Grécko) z 25. októbra 2016 a doručený Súdnemu dvoru 9. novembra 2016, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh:
Alessandro Saponaro,
Kalliopi‑Chloi Xylina,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory C. G. Fernlund (spravodajca), sudcovia A. Arabadžiev a E. Regan,
generálny advokát: E. Tančev,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, G. Papadaki a E. Tsaousi, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a A. Katsimerou, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. decembra 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).
2 Tento návrh bol podaný v rámci konania o návrhu, ktorý podali pán Alessandro Saponaro a pani Kalliopi‑ChloiXylinová v mene ich maloletého dieťaťa a ktorým navrhujú schválenie odmietnutia dedičstva, ktoré je mu určené.
Právna úprava
Právo Únie
3 Odôvodnenie 12 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje:
„Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.“
4 Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:
…
b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.
2. Záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:
…
e) opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa správy, udržovania alebo nakladania s majetkom dieťaťa.
3. Toto nariadenie sa nevzťahuje na:
…
f) poručnícky fond (‚trust‘) alebo otázky dedenia;
…“
5 Článok 8 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecná právomoc“, stanovuje:
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
6 Článok 12 toho istého nariadenia, nazvaný „Dohoda o právomoci“, vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:
…
b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
2. Právomoc založená podľa odseku 1 zanikne, akonáhle:
a) rozsudok o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva sa stal právoplatným;
b) v prípade, že k dátumu uvedenému v písm. a) sa konanie o rodičovských právach a povinnostiach neskončilo, rozsudok v tomto konaní sa stáva právoplatným;
c) konania uvedené v písm. a) a b) sa skončili z iného dôvodu.
3. Súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak:
a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu;
a
b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.“
Grécke právo
7 Podľa § 797 gréckeho Kodikas Politikis Dikonomias (občiansky súdny poriadok), ak osoba, ktorá má rodičovské práva a povinnosti, podá návrh na schválenie úkonu v mene maloletého, príslušný je zmierovací sudca podľa miesta obvyklého pobytu maloletého, ktorý rozhoduje podľa predpisov o mimosporovom konaní.
8 Z ustanovení § 748 ods. 2 v spojení s § 750 občianskeho súdneho poriadku je vyplýva, že kópia návrhu na schválenie právneho úkonu sa spolu s uvedením dátumu pojednávania zašle na Eisangeleas protodikon (prokurátor na súde prvého stupňa, ďalej len „prokurátor“), ktorý rozhoduje vo veci, pričom prokurátor má právo zúčastniť sa aj na pojednávaní pred zmierovacím sudcom.
9 Prokurátor má postavenie „účastníka konania“ v nesporových veciach a má právo vykonať akýkoľvek procesný úkon, vrátane podania opravných prostriedkov, bez ohľadu na to, či bol predvolaný na pojednávanie alebo či sa ho zúčastnil.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
10 Pán Saponaro a pani Xylinová konajúci v mene ich maloletého dieťaťa, gréckeho štátneho príslušníka, podali návrh na Eirinodikeio Lerou (zmierovací sudca v Lerose, Grécko) na schválenie odmietnutia dedičstva po starom otcovi z matkinej strany (ďalej len „poručiteľ“) tohto dieťaťa.
11 Poručiteľ zomrel 10. mája 2015 bez toho, aby zanechal závet. V čase svojho úmrtia mal bydlisko v Grécku. Dedičstvo pozostávalo z automobilu a člnu, ktoré sa nachádzajú v Grécku a ich celková hodnota bola 900 eur. Okrem toho poručiteľ bol odsúdený za spáchanie trestného činu podvodu v štádiu pokusu a jeho dedičia sa vystavujú nebezpečenstvu, že by ich mohla obeť žalovať v sporovom konaní o náhradu škody.
12 Práve z tohto dôvodu sa manželka poručiteľa a jeho dcéry, t. j. konkrétne stará matka, matka a teta maloletého dieťaťa už vzdali dedičstva a otec spolu s matkou tohto dieťaťa podali návrh na schválenie odmietnutia dedičstva v mene tohto dieťaťa, ktoré je ďalším dedičom v poradí.
13 Pán Saponaro a pani Xylinová, ako aj ich maloleté dieťa majú obvyklý pobyt v Ríme (Taliansko).
14 Eirinodikeio Lerou (zmierovací sudca v Lerose) sa pýta na právomoc gréckych súdov pri rozhodovaní o návrhu podanom rodičmi, a najmä na možnosť dohody o právomoci na základe článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003.
15 Za týchto podmienok Eirinodikeio Lerou (zmierovací sudca v Lerose) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa na účel platnosti dohody o právomoci podľa článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 vychádzať z predpokladu, že v prípade návrhu na schválenie odmietnutia dedičstva, ktorý na grécky súd podali rodičia maloletého dieťaťa s obvyklým pobytom v Taliansku:
a) rodičia jednoznačným spôsobom prijali dohodu o právomoci samotným podaním návrhu na schválenie právneho úkonu na grécky súd;
b) [prokurátor] je jedným z účastníkov konania, ktorí musia v čase začatia konania súhlasiť s dohodou o právomoci, a to vzhľadom na skutočnosť, že podľa gréckej právnej úpravy je zo zákona plnoprávnym účastníkom predmetného konania, a
c) dohoda o právomoci je v záujme dieťaťa, vzhľadom na to, že dieťa má spolu s rodičmi, ktorí sú navrhovateľmi, obvyklý pobyt v Taliansku, kým posledný pobyt poručiteľa pred jeho smrťou, ako aj jeho majetok, ktorý je predmetom dedičstva, sa nachádzajú na území Grécka?“
Úvodné pripomienky
16 Na úvod treba preskúmať, či sa nariadenie č. 2201/2003 uplatní na určenie súdu, ktorý má právomoc, v situácii, o akú ide vo veci samej. Táto situácia totiž spadá do rámca dedenia. Ako sa však spresňuje v článku 1 ods. 3 písm. f) nariadenia č. 2201/2003, toto nariadenie sa nevzťahuje na otázky dedenia.
17 V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku zo 6. októbra 2015, Matoušková (C‑404/14, EU:C:2015:653, bod 31) už rozhodol, že skutočnosť, že opatrenie, akým bolo schválenie dohody o vysporiadaní dedičstva opatrovníckym súdom, ktorá bola uzatvorená v mene maloletých detí, sa požadovalo v rámci dedičského konania, nemožno považovať za určujúcu na to, aby toto opatrenie patrilo do dedičského práva. Potreba získať schválenie opatrovníckeho súdu je priamym dôsledkom osobného stavu a spôsobilosti maloletých detí a predstavuje opatrenie na ochranu dieťaťa, ktoré je spojené so správou, udržiavaním alebo nakladaním s jeho majetkom v rámci výkonu rodičovských práv a povinností v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 1 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 2201/2003.
18 Rovnakým spôsobom treba konštatovať, že návrh na schválenie odmietnutia dedičstva predložený rodičmi v mene ich maloletého dieťaťa sa týka osobného stavu a právnej spôsobilosti osoby a nepatrí do dedičského práva.
19 Z toho vyplýva, že tento návrh sa netýka dedičského práva, ale oblasti rodičovských práv a povinností, a preto sa položená otázka má preskúmať s ohľadom na nariadenie č. 2201/2003.
O prejudiciálnej otázke
20 Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či v situácii ako vo veci samej, keď rodičia maloletého dieťaťa, ktorí majú rovnaký obvyklý pobyt ako toto dieťa v jednom členskom štáte, podali v jeho mene návrh na schválenie odmietnutia dedičstva na súde iného členského štátu, sa má článok 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 vykladať v tom zmysle, že dohoda o právomoci v prospech súdu tohto druhého členského štátu musí spĺňať podmienky daného ustanovenia, a najmä najlepšieho záujmu dieťaťa, pokiaľ návrh podali spoločne rodičia tohto dieťaťa na uvedenom súde, prokurátor, ktorý má podľa vnútroštátneho práva všetky práva účastníka konania, nepodal námietky proti takejto dohode o právomoci, a bydlisko poručiteľa v čase jeho úmrtia, ako aj jeho majetok, ktorý je predmetom dedičského konania, sa nachádza v tomto druhom členskom štáte.
21 Táto otázka sa teda týka po prvé pojmu „prijatie dohody o právomoci výslovne či iným jednoznačným spôsobom“, po druhé výrazu „všetci účastníci konania prijali právomoc súdov v čase začatia konania“ a po tretie pojmu „najlepší záujem dieťaťa“, ktoré sú uvedené v článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003.
O pojme „prijatie dohody o právomoci výslovne či iným jednoznačným spôsobom“
22 Podľa článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 právomoc súdu podľa tohto ustanovenia musí byť prijatá výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom.
23 Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 12. novembra 2014, L (C‑656/13, EU:C:2014:2364, bod 56), toto ustanovenie vyžaduje, aby existencia dohody o voľbe právomoci medzi všetkými účastníkmi konania bola preukázaná výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom.
24 Existencia takej dohody je vylúčená, ak jeden účastník konania podá návrh na súd, zatiaľ čo druhý účastník konania vykoná neskôr úkon pred týmto istým súdom, ale aby spochybnil jeho právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2014, L, C‑656/13, EU:C:2014:2364, bod 57).
25 Naopak, treba konštatovať, že ak obaja rodičia maloletého dieťaťa podajú spoločný návrh na tom istom súde, prejavia svoj spoločný úmysel obrátiť sa na tento súd, a teda svoj súhlas s voľbou súdu, ktorý má právomoc. V prípade neexistencie iných údajov spochybňujúcich toto konštatovanie, treba toto prijatie považovať za „jednoznačné“ v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003.
O výraze „všetci účastníci konania v čase začatia konania“
26 Pokiaľ ide o výraz „všetci účastníci konania v čase začatia konania“, treba preskúmať, či prokurátor, ktorých je plnoprávnym účastníkom konania podľa vnútroštátneho práva, je aj „účastníkom konania“ v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003. Vnútroštátny súd spresňuje, že prokurátor koná ako zástupca štátu a vo všeobecnom záujme a že v prípade návrhu na schválenie odmietnutia dedičstva v mene neplnoletého dieťaťa sa tento návrh zhoduje so všeobecným záujmom dieťaťa.
27 V tejto súvislosti treba so zreteľom na odôvodnenie 12 nariadenia č. 2201/2003 pripomenúť, že pravidlo právomoci upravené v článku 12 ods. 3 tohto nariadenia je výnimkou z kritéria blízkosti, podľa ktorého je v prvom rade úlohou súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby rozhodovali o žalobách z oblasti rodičovských práv a povinností, ktoré sa týkajú tohto dieťaťa, a ktorého vyjadrením je článok 8 ods. 1 daného nariadenia. Cieľom tejto výnimky je priznať určitú autonómiu účastníkom konaní z oblasti rodičovských práv a povinností, pričom zdôrazňuje, že podmienka týkajúca sa jednoznačného prijatia právomoci súdov, na ktorých prebieha konanie, všetkými účastníkmi konania, sa preto musí vykladať doslovne (rozsudok z 21. októbra 2015, Gogova, C‑215/15, EU:C:2015:710, bod 41).
28 Ako generálny advokát uviedol v bode 46 svojich návrhov, treba zdôrazniť použitie výrazu „všetci“ vo výraze „všetci účastníci konania“, ktorý treba porovnať s presnejšími výrazmi „manželia“ alebo „nositelia rodičovských práv a povinností“ uvedenými v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. Normotvorca Únie sa teda rozhodol pre výraz zahŕňajúci všetkých účastníkov konania v zmysle vnútroštátneho práva.
29 Z tohto dôvodu je teda potrebné konštatovať, že prokurátor, ktorý má podľa vnútroštátneho práva postavenie účastníka konania v konaniach ako vo veci samej a ktorý zastupuje záujmy dieťaťa, predstavuje účastníka konania v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003. V dôsledku toho jeho výhrady voči dohode o právomoci nemožno ignorovať.
30 Pokiaľ ide o moment, ku ktorému musia účastníci konania dať svoj súhlas, t. j. moment začatia konania na vnútroštátnom súde, z článku 16 nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že tento moment v zásade zodpovedá momentu podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde (rozsudky z 1. októbra 2014, E, C‑436/13, EU:C:2014:2246, bod 38, a z 12. novembra 2014, L, C‑656/13, EU:C:2014:2364, bod 55).
31 To, že došlo k určitým skutočnostiam až po momente začatia konania, však môže preukázať, že súhlas podľa článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 nebol v tomto momente daný. V rozsudku z 12. novembra 2014, L (C‑656/13, EU:C:2014:2364, body 56 a 57), Súdny dvor však konštatoval, že existencia dohody výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v zmysle tohto ustanovenia nemôže byť zjavne preukázaná, keď je konanie na predmetnom súde začaté iba na návrh jedného účastníka konania a keď druhý účastník konania pri prvom úkone, ktorý mu prislúcha v rámci tohto konania, napadne právomoc konajúceho súdu.
32 Analogicky v situácii, keď sa prokurátor podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva považuje za plnoprávneho účastníka konania vo veci rodičovských práv a povinností, námietka tohto účastníka konania proti výberu príslušného súdu rodičmi dotknutého dieťaťa po momente, keď sa na súde začalo konanie, bráni uznaniu, že by došlo k akceptovaniu voľby právomoci všetkými účastníkmi konania v tomto momente. Naopak, v prípade neexistencie takej námietky možno súhlas tohto účastníka konania považovať za implicitný a podmienku prijatia dohody o právomoci výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom zo strany všetkých účastníkov konania v čase jeho začatia možno považovať za splnenú.
O pojme najlepší záujem dieťaťa
33 Z článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že využitie dohody o právomoci nemôže v žiadnom prípade byť v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa a že táto podmienka sa musí overiť v každom jednotlivom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2014, L, C‑656/13, EU:C:2014:2364, body 49 a 58).
34 V rozsudku z 27. októbra 2016, D. (C‑428/15, EU:C:2016:819, bod 58), týkajúcom sa výkladu článku 15 nariadenia č. 2201/2003, v ktorom je upravená otázka postúpenia veci súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci, Súdny dvor rozhodol, že požiadavka, podľa ktorej postúpenie musí byť v najlepšom záujme dieťaťa, znamená, že príslušný súd sa s ohľadom na konkrétne okolnosti veci uistí, či ním zamýšľané postúpenie veci súdu iného členského štátu nemôže mať nepriaznivý vplyv na situáciu dotknutého dieťaťa.
35 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že odôvodnenie 12 nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého pravidlá právomoci stanovené týmto nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, uvádza výslovne možnosť, aby súdy iného členského štátu, než v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt, mali právomoc, ak bola v tomto ohľade uzavretá dohoda medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
36 V prejednávanej veci bola taká dohoda uzavretá medzi rodičmi dieťaťa. Navyše okrem štátnej príslušnosti dieťaťa, ktorou je príslušnosť k členskému štátu, v ktorom sa nachádza zvolený súd, vnútroštátny súd uvádza, že bydlisko poručiteľa v čase jeho úmrtia, ako aj jeho majetok, ktorý je predmetom dedičského konania, sa nachádzali v tomto členskom štáte. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu tiež vyplýva, že to tak bolo aj v prípade dlhov dedičstva.
37 Tieto prvky posilňujú prepojenie medzi dieťaťom a členským štátom, v ktorom sa nachádza zvolený súd, a ako uviedol generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, dávajú tomuto súdu dobré predpoklady pre posúdenie kontextu odmietnutia dedičstva v mene dieťaťa.
38 Okrem toho vnútroštátny súd neuviedol nič, z čoho by vyplývalo, že podanie návrhu na súd zvolený rodičmi by malo akýkoľvek zásah do záujmu dieťaťa. Predovšetkým z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že prokurátor, ktorý je sám povinný chrániť najlepšie záujmy dieťaťa, nenamietal proti tomuto výberu.
39 V tejto súvislosti skutočnosti uvedené vnútroštátnym súdom, ktoré zdôrazňujú prepojenie medzi dieťaťom a členským štátom, v ktorom sa tento súd nachádza, umožňujú dospieť k záveru, že podmienka týkajúca sa zohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa je splnená.
40 So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že v situácii ako vo veci samej, keď rodičia maloletého dieťaťa, ktorí majú rovnaký obvyklý pobyt ako toto dieťa v jednom členskom štáte, podali v jeho mene návrh na schválenie odmietnutia dedičstva na súde iného členského štátu, článok 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– podanie predložené spoločne rodičmi dieťaťa na súde podľa ich výberu predstavuje jednoznačné prijatie právomoci tohto súdu danými rodičmi,
– prokurátor, ktorý je podľa vnútroštátneho práva plnoprávnym účastníkom konania, je aj účastníkom konania v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003. Námietka tohto účastníka konania proti výberu súdu, ktorý má právomoc, rodičmi dieťaťa po momente, keď sa na uvedenom súde začalo konanie, bráni uznaniu, že došlo k akceptovaniu voľby právomoci všetkými účastníkmi konania v tomto momente. V prípade neexistencie takej námietky možno súhlas tohto účastníka konania považovať za implicitný a podmienku prijatia dohody o právomoci výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom zo strany všetkých účastníkov konania v čase jeho začatia možno považovať za splnenú a
– okolnosť, že bydlisko poručiteľa v čase jeho úmrtia, jeho majetok, ktorý je predmetom dedičského konania, a dlhy dedičstva sa nachádzali v členskom štáte, v ktorom sa nachádza zvolený súd, umožňuje – v prípade nedostatku dôkazov preukazujúcich, že by dohoda o právomoci mohla mať nepriaznivý vplyv na situáciu dieťaťa – domnievať sa, že takáto dohoda o právomoci je v najlepšom záujme dieťaťa.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
V situácii ako vo veci samej, keď rodičia maloletého dieťaťa, ktorí majú rovnaký obvyklý pobyt ako toto dieťa v jednom členskom štáte, podali v jeho mene návrh na schválenie odmietnutia dedičstva na súde iného členského štátu, článok 12 ods. 3 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že:
– podanie predložené spoločne rodičmi dieťaťa na súde podľa ich výberu predstavuje jednoznačné prijatie právomoci tohto súdu danými rodičmi,
– prokurátor, ktorý je podľa vnútroštátneho práva plnoprávnym účastníkom konania, je aj účastníkom konania v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003. Námietka tohto účastníka konania proti výberu súdu, ktorý má právomoc, rodičmi dieťaťa po momente, keď sa na uvedenom súde začalo konanie, bráni uznaniu, že došlo k akceptovaniu voľby právomoci všetkými účastníkmi konania v tomto momente. V prípade neexistencie takej námietky možno súhlas tohto účastníka konania považovať za implicitný a podmienku prijatia dohody o právomoci výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom zo strany všetkých účastníkov konania v čase jeho začatia možno považovať za splnenú a
– okolnosť, že bydlisko poručiteľa v čase jeho úmrtia, jeho majetok, ktorý je predmetom dedičského konania, a dlhy dedičstva sa nachádzali v členskom štáte, v ktorom sa nachádza zvolený súd, umožňuje – v prípade nedostatku dôkazov preukazujúcich, že by dohoda o právomoci mohla mať nepriaznivý vplyv na situáciu dieťaťa – domnievať sa, že takáto dohoda o právomoci je v najlepšom záujme dieťaťa.
Podpisy