Vec C‑297/08

Európska komisia

proti

Talianskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Životné prostredie – Smernica 2006/12/ES – Články 4 a 5 – Nakladanie s odpadmi – Plán odpadového hospodárstva – Primeraná a jednotná sieť zariadení na zneškodňovanie – Ohrozenie zdravia ľudí alebo životného prostredia – Vyššia moc – Narušenia verejného poriadku – Organizovaná kriminalita“

Abstrakt rozsudku

1.        Životné prostredie – Odpady – Smernica 2006/12 – Povinnosť členských štátov vybudovať jednotnú a primeranú sieť zariadení na zneškodňovanie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/12, článok 5 ods. 1 a článok 7 ods. 3)

2.        Životné prostredie – Odpady – Smernica 2006/12 – Povinnosť príslušných orgánov vypracovať jeden alebo niekoľko plánov odpadového hospodárstva – Kritériá na lokalizáciu zariadení na zneškodňovanie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/12, článok 5 ods. 2)

3.        Životné prostredie – Odpady – Smernica 2006/12 – Povinnosť členských štátov vybudovať jednotnú a primeranú sieť zariadení na zneškodňovanie – Výber plánov odpadového hospodárstva na regionálnej báze

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/12, článok 7 ods. 1)

4.        Členské štáty – Povinnosti – Nesplnenie povinnosti – Odôvodnenie – Vyššia moc – Podmienky

(Článok 258 ZFEÚ)

5.        Životné prostredie – Odpady – Smernica 2006/12 – Povinnosť členských štátov zabezpečiť zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadov

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/12, článok 4 ods. 1)

1.        V súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2006/12 o odpadoch musia členské štáty prijať vhodné opatrenia na vybudovanie jednotnej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie odpadov, ktorá na jednej strane musí umožniť Spoločenstvu ako celku, aby sa stalo sebestačným pri zneškodňovaní odpadov, a na druhej strane umožniť členským štátom, aby sa k tomuto cieľu jednotlivo približovali. Na tento účel musia členské štáty zohľadniť geografické podmienky alebo potreby zariadení špecializovaných pre určité druhy odpadov.

Na účely vybudovania takejto jednotnej siete disponujú členské štáty voľnou úvahou, pokiaľ ide o výber územného základu, ktorý považujú za primeraný na to, aby dosiahli vnútroštátnu sebestačnosť z hľadiska kapacity zneškodňovania odpadov, a tým umožnili Spoločenstvu, aby sa stalo sebestačným pri zneškodňovaní odpadov.

Niektoré typy odpadov môžu mať také osobitné znaky, ako napríklad nebezpečné odpady, že ich spracovanie sa môže užitočne zoskupovať na účely ich zneškodňovania v rámci jednej alebo niekoľkých štruktúr na vnútroštátnom stupni, či dokonca, ako výslovne upravujú článok 5 ods. 1 a článok 7 ods. 3 smernice 2006/12, v rámci spolupráce s ďalšími členskými štátmi.

(pozri body 61 – 63)

2.        Jedným z najdôležitejších opatrení, ktoré musia členské štáty prijať podľa smernice 2006/12 o odpadoch v rámci povinnosti vypracovať plány odpadového hospodárstva, ktoré môžu obsahovať vhodné opatrenia na podporu racionalizácie pri zbere, triedení a úprave odpadov, je najmä opatrenie spočívajúce v úsilí o spracovávanie odpadov v čo najbližšom vhodnom zariadení, upravené v článku 5 ods. 2 tejto smernice.

Kritériá na lokalizáciu miest na zneškodňovanie odpadov sa musia vyberať z hľadiska cieľov sledovaných smernicou 2006/12, medzi ktoré patria najmä ochrana zdravia a životného prostredia, ako aj vybudovanie jednotnej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie, pričom uvedená sieť musí najmä umožniť zneškodňovanie odpadov v niektorom z najbližších vhodných zariadení. Takéto kritériá na lokalizáciu sa teda musia týkať najmä vzdialenosti takýchto miest vo vzťahu k obydliam, kde sa produkujú odpady, zákazu budovania zariadení v blízkosti citlivých zón a existencie primeraných infraštruktúr na prepravu odpadov, akou je pripojenie na dopravné siete.

Pokiaľ ide o mestské odpady, ktoré nie sú nebezpečné a v zásade si nevyžadujú špecializované zariadenia, aké sú potrebné na spracovanie nebezpečných odpadov, musia teda členské štáty vynaložiť úsilie na to, aby disponovali sieťou, ktorá umožní reagovať na potreby zariadení na zneškodňovanie odpadov čo najbližšie k miestam produkcie, čím nie je dotknutá možnosť zorganizovať takúto sieť v rámci medziregionálnej či dokonca cezhraničnej spolupráce, ktorá zodpovedá zásade blízkosti.

(pozri body 64 – 66)

3.        Pokiaľ sa členský štát samostatne rozhodol v rámci svojho jedného alebo viacerých plánov odpadového hospodárstva v zmysle článku 7 ods. 1 smernice 2006/12 o odpadoch zorganizovať pokrytie svojho územia na regionálnom základe, je vhodné z toho vyvodiť, že každý región, ktorý má regionálny plán, bude v zásade musieť zabezpečiť spracovávanie a zneškodňovanie svojich odpadov čo najbližšie k miestu ich produkcie. Zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji, zakotvenej pre akciu Spoločenstva v oblasti životného prostredia v článku 191 ZFEÚ, totiž vyplýva, že prináleží každému regiónu, obci alebo inej lokálnej entite, aby prijali primerané opatrenia na zabezpečenie prijímania, spracovávania a zneškodňovania svojich vlastných odpadov, a že tieto odpady sa teda musia zneškodňovať čo najbližšie k miestu ich produkcie s cieľom čo najviac obmedziť ich prepravu.

Preto pokiaľ v takejto vnútroštátnej sieti definovanej členským štátom niektorý z regiónov nemá vo významnom rozsahu a počas významného obdobia k dispozícii dostatočné infraštruktúry na pokrytie svojich potrieb z hľadiska zneškodňovania odpadov, možno vyvodiť, že takéto závažné nedostatky na regionálnej úrovni sú spôsobilé ovplyvniť uvedenú vnútroštátnu sieť zariadení na zneškodňovanie odpadov, ktorá už nebude mať jednotnú a primeranú povahu, ktorú vyžaduje smernica 2006/12 a ktorá musí dotknutému členskému štátu umožniť, aby sa k cieľu sebestačnosti, ako je definovaný v článku 5 ods. 1 tejto smernice, jednotlivo približoval.

(pozri body 67, 68)

4.        Konanie upravené v článku 258 ZFEÚ spočíva v objektívnom určení nerešpektovania povinností, uložených členskému štátu Zmluvou alebo aktom sekundárneho práva, zo strany tohto členského štátu.

Pokiaľ došlo k takémuto určeniu, nie je relevantné, že nesplnenie povinnosti vyplýva z vôle členského štátu, ktorému je pripísateľné, z jeho nedbanlivosti alebo z technických ťažkostí, na ktoré narazil.

Pokiaľ ide o prejavené protesty miestneho obyvateľstva týkajúce sa umiestnenia určitých zariadení na zneškodňovanie odpadu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát sa nemôže odvolávať na vnútroštátne situácie, akými sú ťažkosti pri uplatnení, ktoré vznikli v štádiu vykonania aktu Spoločenstva, vrátane ťažkostí spojených s odporom jednotlivcov na ospravedlnenie toho, že nerešpektoval povinnosti a lehoty vyplývajúce z právnych predpisov Spoločenstva. To isté platí, aj čo sa týka prítomnosti kriminálnych aktivít alebo osôb činných v sektore odpadového hospodárstva, ktoré údajne konajú na hranici zákonnosti.

Pokiaľ ide o nedodržanie zmluvných záväzkov zo strany podnikov poverených realizáciou určitých infraštruktúr na zneškodňovanie odpadov, pojem vyššej moci síce nepredpokladá absolútnu nemožnosť, vyžaduje si však, aby neuskutočnenie predmetnej okolnosti bolo vyvolané mimoriadnymi a nepredvídateľnými udalosťami, nezávislými od toho, kto sa na ňu odvoláva, a ktorých dôsledkom sa nemohlo ani napriek všetkej vynaloženej starostlivosti zabrániť.

(pozri body 81 – 85)

5.        Článok 4 ods. 1 smernice 2006/12 o odpadoch nespresňuje konkrétny obsah opatrení, ktoré musia byť prijaté na zaistenie toho, aby sa odpad zneškodňoval bez ohrozenia ľudského zdravia a bez poškodzovania životného prostredia, zaväzuje však členské štáty, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, pričom ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri zhodnotení potreby takýchto opatrení.

V zásade nie je teda možné priamo vyvodiť zo skutočného stavu, ktorý nie je v súlade s cieľmi stanovenými v uvedenom článku 4 ods. 1, že dotknutý členský štát si nutne nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tohto ustanovenia, čiže prijatie opatrení nevyhnutných na zaistenie toho, aby sa odpad zneškodňoval bez ohrozovania ľudského zdravia a bez poškodzovania životného prostredia. Napriek tomu pretrvávanie takéhoto stavu, najmä ak dlhodobo značne poškodzuje životné prostredie bez toho, aby zasiahli príslušné orgány, môže znamenať, že členské štáty prekročili mieru voľnej úvahy, ktorá im bola zverená týmto ustanovením.

(pozri body 96, 97)