ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)
z 28. februára 2024 (*)
„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Článok 9 ods. 1 druhý pododsek nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Priamy výkon právomoci príslušného orgánu zo strany ECB podľa príslušného práva Únie – Uloženie zrážkových úrokov podľa rakúskeho práva v prípade porušenia článku 395 nariadenia (EÚ) č. 575/2013 – Právomoc ECB – Článok 65 ods. 1 a článok 70 smernice 2013/36/EÚ – Proporcionalita“
Vo veci T‑667/21,
BAWAG PSK Bank für Arbeit und Wirtschaft und Österreichische Postsparkasse AG, so sídlom vo Viedni (Rakúsko), v zastúpení: H. Bälz, D. Bliesener, M. Bsaisou a G. Tönningsen, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: K. Lackhoff, J. Poscia a M. Ioannidis, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Rakúska republika, v zastúpení: J. Schmoll a F. Koppensteiner, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),
v zložení: predseda komory F. Schalin, sudcovia P. Škvařilová‑Pelzl, I. Nõmm (spravodajca), G. Steinfatt a D. Kukovec,
tajomník: H. Eriksson, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 28. marca 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou opierajúcou sa o článok 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť BAWAG PSK Bank für Arbeit und Wirtschaft und Österreichische Postsparkasse AG, domáha zrušenia rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) ECB‑SSM‑2021‑ATBAW‑7‑ESA‑2018‑0000126 z 2. augusta 2021, prijatého na základe článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 3 a článku 9 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), v spojení s článkom 395 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), a § 97 ods. 1 bodu 2 Bundesgesetz über das Bankwesen (Bankwesengesetz) (spolkový zákon o bankách) z 30. júla 1993 (BGBl. 532/1993), v znení Bundesgesetz, mit dem das Bankwesengesetz, das Börsegesetz 2018, das Finalitätsgesetz, das Finanzmarkt‑Geldwäsche‑Gesetz, das Sanierungs ‑ und Abwicklungsgesetz, das Wertpapieraufsichtsgesetz 2018 und das Zentrale Gegenparteien‑Vollzugsgesetz geändert werden (spolkový zákon, ktorým sa mení zákon o bankách, zákon o burzách z roku 2018, zákon o systéme zúčtovania, zákon o boji proti praniu špinavých peňazí na finančných trhoch, zákon o sanácii a likvidácii, zákon o dohľade nad cennými papiermi z roku 2018 a zákon o uplatnení práv protistrany) z 28. mája 2021 (BGBl. I, 98/2021) (ďalej len „BWG“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyňa je rakúska úverová inštitúcia patriaca do skupiny spoločností BAWAG a je poverená bankovými činnosťami tejto skupiny BAWAG. Jej materskou spoločnosťou je finančný holding BAWAG Group AG. Žalobkyňa podlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany ECB.
3 V roku 2016 žalobkyňa nepriamo nadobudla portfólio úverov na nehnuteľnosti určené na bývanie vo Francúzsku, ktoré pozostávalo z približne 20 000 úverov, najmä zo zabezpečených hypotekárnych úverov v pôvodnej celkovej výške približne 1,4 miliardy eur a z doplnkových práv a kolaterálov, ktoré sú s nimi spojené (ďalej len „portfólio Vermeer“).
4 Portfólio bolo nadobudnuté od dvoch francúzskych úverových inštitúcií – My Money Bank SCA a GE SCF SCA. Na účely prevodu podkladových úverov a súvisiacich kolaterálov bez zmeny všetkých zmlúv, ktoré sa ich týkajú, sa vykonala predchádzajúca sekuritizácia portfólia Vermeer. Uvedené portfólio bolo tým spôsobom prevedené do spoločného fondu bez právnej subjektivity FCT Pearl, ktorý bol vytvorený 10. augusta 2016 výlučne na účely tohto nadobudnutia a ktorého správcovskou spoločnosťou bola spoločnosť Eurotitrisation SA. Úschovou aktív fondu a dohľadom nad správcovskou spoločnosťou je poverený depozitár fondu, spoločnosť Société Générale SA. My Money Bank bola ustanovená za riadiaci orgán pre úvery, ktoré tvoria aktíva FCT Pearl (ďalej len „podkladové úvery“ alebo „podkladové expozície“).
5 Žalobkyňa v decembri 2016 nadobudla všetky podiely FCT Pearl, čím sa stala skutočným vlastníkom. V tejto súvislosti prijíma splátky (istinu a úroky) z podkladových úverov. Nepodieľa sa však ani na prevádzkovom riadení fondu, ktoré prislúchalo správcovskej spoločnosti a depozitárovi fondu, ani na prevádzkovom riadení podkladových úverov, ktoré prislúchalo spoločnosti My Money Bank.
6 Od 20. januára do 31. marca 2017 vykonala ECB kontrolu na mieste v priestoroch žalobkyne v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1024/2013 a článkami 143 až 146 nariadenia Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1).
7 V tomto rámci ECB preskúmala najmä metódu použitú žalobkyňou pri určení jej celkovej expozície v portfóliu Vermeer z hľadiska požiadaviek veľkej majetkovej angažovanosti v zmysle nariadenia č. 575/2013. V tejto súvislosti uviedla, že žalobkyňa nemala k dispozícii údaje, ktoré by umožňovali identifikáciu každého z dlžníkov podkladových úverov. Z toho vyvodila, že žalobkyňa nemohla použiť tzv. „transparentný“ prístup upravený v článku 390 ods. 7 nariadenia č. 575/2013 na určenie úrovne jej expozície v rámci portfólia Vermeer, ktorá umožňuje vypočítať hodnotu expozície na úrovni podkladových expozícií, a nie samotnej transakcie.
8 ECB sa domnievala, že podľa článku 6 ods. 2 písm. a) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1187/2014 z 2. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013, pokiaľ ide o regulačné technické predpisy na určenie celkovej expozície voči klientovi alebo skupine prepojených klientov v súvislosti s transakciami s podkladovými aktívami (Ú. v. EÚ L 324, 2014, s. 1), každá podkladová expozícia, pre ktorú dlžník nebol identifikovaný, musí byť priradená samotnej transakcii spoločnosti FCT Pearl ako samostatného klienta. Z toho vyplynulo, že zaobchádzanie s portfóliom Vermeer v rámci režimu uplatniteľného na veľkú majetkovú angažovanosť vykázalo prekročenie limitu 25 % prípustného kapitálu stanoveného v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013.
9 V tejto súvislosti sa ECB nestotožnila s argumentáciou žalobkyne založenou na tom, že neexistencia údajov umožňujúcich identifikovať každého individuálneho dlžníka portfólia Vermeer jeho menom, adresou a dátumom narodenia jej nebránilo identifikovať dlžníkov na základe režimu uplatniteľného na veľkú majetkovú angažovanosť. Na jednej strane žalobkyňa zdôraznila, že dostala úplný súbor 93 druhov údajov za každý podkladový úver a zodpovedajúce kolaterály, z ktorých 21 bolo predmetom dennej aktualizácie a 43 mesačnej aktualizácie. Na druhej strane, pokiaľ ide o 3 z týchto 93 druhov údajov (meno, dátum narodenia a adresa), vysvetlila, že veľmi citlivé osobné údaje jej boli na základe dohody o ochrane údajov poskytnuté v šifrovanom formáte, pričom ich zverejnenie v dešifrovanom formáte bolo možné, ak by bolo nevyhnutné na to, aby žalobkyňa splnila regulačné požiadavky.
10 ECB preto v 9. závere svojej správy o kontrole z 10. mája 2017 konštatovala, že žalobkyňa porušila limit expozície veľkej majetkovej angažovanosti stanovený v článku 395 nariadenia č. 575/2013, pokiaľ ide o portfólio Vermeer.
11 Dňa 1. septembra 2017 žalobkyňa informovala ECB, že mechanizmus uplatniteľný na oznamovanie identifikačných údajov označujúcich dlžníkov podkladových úverov sa od polovice septembra 2017 zmení v tom zmysle, že osoba zodpovedná za ochranu údajov bude schopná identifikovať každého dlžníka každej podkladovej expozície v rámci portfólia Vermeer.
12 Dňa 20. septembra a 30. októbra 2017 Finanzmarktaufsichtsbehörde (Úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, Rakúsko) (ďalej len „Úrad pre dohľad“) požiadal žalobkyňu, aby mu predložila za každý mesiac v období od decembra 2016 do septembra 2017 tabuľku uvádzajúcu prípustný kapitál so spresnením najvyššej sumy, ktorá bola dosiahnutá prekročením limitu veľkej majetkovej angažovanosti na individuálnom a konsolidovanom základe. Žalobkyňa poskytla Úradu pre dohľad požadované informácie.
13 Dňa 17. februára 2021 zaslala ECB žalobkyni návrh rozhodnutia, v ktorom jej umožnila predložiť pripomienky. Dňa 2. marca 2021 žalobkyňa predložila svoje písomné pripomienky k tomuto návrhu rozhodnutia.
14 Dňa 29. júna 2021 ECB poskytla žalobkyni možnosť predložiť pripomienky k revidovanej verzii návrhu rozhodnutia v nadväznosti na zmenu § 97 ods. 1 BWG. Žalobkyňa zopakovala svoje pripomienky predložené 2. marca 2021.
15 Dňa 2. augusta 2021 ECB prijala rozhodnutie ECB/SSM/2021‑ATBAW‑7‑ESA‑2018‑0000126 na základe článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkom 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 a článkom 97 ods. 1 bodom 2 BWG, ktorým sa žalobkyni uložila povinnosť zaplatiť zrážkové úroky vo výške 19 332 923,82 eura (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
16 V prvom rade ECB s odkazom na svoju záverečnú správu z vyšetrovania konštatovala, že žalobkyňa disponovala len informáciami, ktoré jej umožnili identifikovať hodnotu každej z podkladových expozícií portfólia Vermeer, nie však totožnosť každého z dotknutých dlžníkov, keďže relevantné informácie jej boli poskytnuté v šifrovanom formáte, a preto musela uplatniť článok 6 ods. 2 písm. a) delegovaného nariadenia č. 1187/2014 na účely určenia príspevku uvedených podkladových expozícií k rizikovej expozícii.
17 V druhom rade ECB vzhľadom na informácie, ktoré žalobkyňa poskytla Úradu pre dohľad, konštatovala, že na základe uplatnenia článku 6 ods. 2 písm. a) delegovaného nariadenia č. 1187/2014 prekročila prahovú hodnotu 25 % prípustného kapitálu expozície voči spoločnosti FCT Pearl počas desiatich po sebe nasledujúcich mesiacov v období od decembra 2016 do septembra 2017.
18 V treťom rade ECB uviedla, že z článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 3, ako aj z článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1024/2013 vyplýva, že je oprávnená uložiť žalobkyni zrážkové úroky na základe § 97 BWG, čo je opatrenie, ktoré bolo v rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648) kvalifikované ako „správne opatrenie“ v zmysle článku 65 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338). Okrem toho uviedla, že zmena § 97 BWG z 28. mája 2021 je irelevantná. Na jednej strane sa výnimka dodatočne zavedená touto zmenou týka len prekročení v prípade expozícií v obchodnej knihe, ktoré článok 395 ods. 5 nariadenia č. 575/2013 za určitých podmienok povoľuje. Na druhej strane expozície voči spoločnosti FCT Pearl neboli žalobkyňou zahrnuté do jej obchodnej knihy, ale mimo nej.
19 V štvrtom rade ECB v dôsledku toho uložila žalobkyni zrážkové úroky vo výške 19 332 923,82 eura, z toho 10 159 572,31 eura z titulu porušenia článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 na individuálnom základe a 9 173 351,51 eura za porušenie tohto článku na konsolidovanom základe.
Návrhy účastníkov konania
20 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.
21 ECB a Rakúska republika navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
22 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa v zásade uvádza šesť žalobných dôvodov založených po prvé na nedostatku právomoci ECB na uloženie zrážkových úrokov, po druhé na premlčaní uloženia zrážkových úrokov, po tretie na nesprávnom právnom a skutkovom posúdení zo strany ECB pri konštatovaní porušenia žalobkyňou, po štvrté na porušení zásady proporcionality, po piate na porušení jej povinnosti zohľadniť všetky relevantné skutočnosti predmetnej veci a po šieste a subsidiárne na nesprávnom výpočte výšky uložených zrážkových úrokov.
O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci ECB
23 Žalobkyňa tvrdí, že nariadenie č. 1024/2013, a najmä jeho článok 9 ods. 1 druhý pododsek druhá veta, nedelegujú na ECB právomoc ukladať zrážkové úroky podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG a že ECB mohla podľa článku 9 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 1024/2013 len požiadať Úrad pre dohľad, aby uplatnil túto právomoc, ktorú mu priznáva rakúske právo. Ďalej uvádza, že rozsudok zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648), je irelevantný.
24 ECB, ktorú v konaní podporuje Rakúska republika, sa domnieva, že mala právomoc uplatniť § 97 ods. 2 BWG, keďže ide o právomoc priznanú „podľa príslušného práva Únie“ v zmysle článku 9 ods. 1 druhého pododseku druhej vety nariadenia č. 1024/2013 a tvrdí, že jej právomoc ukladať zrážkové úroky implicitne vyplýva z rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648).
25 ECB napadnutým rozhodnutím uložila žalobkyni zrážkové úroky na základe § 97 ods. 1 bodu 2 BWG z dôvodu, že žalobkyňa porušila článok 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013.
26 Podľa článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 v znení uplatniteľnom počas sporného obdobia „inštitúcii nesmie po zohľadnení účinku zmierňovania kreditného rizika v zmysle článkov 399 až 403 vzniknúť voči klientovi alebo skupine prepojených klientov expozícia, ktorej hodnota presahuje 25 % jej prípustného kapitálu“ a „ak je takýto klient inštitúciou, alebo ak skupina prepojených klientov zahŕňa jednu alebo viaceré inštitúcie, táto hodnota nesmie presiahnuť 25 % prípustného kapitálu inštitúcie alebo 150 miliónov eur, podľa toho, ktorá hodnota je vyššia, pod podmienkou, že súčet hodnôt expozícií po zohľadnení účinku zmierňovania kreditného rizika v zmysle článkov 399 až 403 voči všetkým prepojeným klientom, ktorí nie sú inštitúciami, nepresahuje 25 % prípustného kapitálu inštitúcie“.
27 V zmysle § 97 ods. 1 bodu 2 BWG:
„Úrad pre dohľad uloží úverovým inštitúciám, zodpovedným podnikom podľa § 30 ods. 6 [tohto zákona] a centrálnej inštitúcii v prípade združenia úverových inštitúcií podľa § 30a uvedeného zákona úroky v tejto výške:… 2 % z prekročenia limitov veľkej majetkovej angažovanosti stanovených v článku 395 ods. 1 [nariadenia č. 575/2013], vypočítaných ročne počas 30 dní, s výnimkou prípadu povoleného prekročenia limitov podľa článku 395 ods. 5 [tohto nariadenia], opatrení dohľadu podľa § 70 ods. 2 [tohto zákona] alebo nadmernej zadlženosti úverovej inštitúcie.“
28 Podľa článku 4 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 bola ECB poverená úlohou „zabezpečovať dodržiavanie súladu s aktmi uvedenými v článku 4 ods. 3 prvom pododseku, ktorými sa voči úverovým inštitúciám stanovujú prudenciálne požiadavky v oblastiach… obmedzení veľkých expozícií“. Podľa článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia „ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú“. Okrem toho, keďže žalobkyňa je významný subjekt v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013, prináleží realizácia tejto úlohy v rámci jednotného mechanizmu dohľadu priamo ECB a nie vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 63).
29 ECB má preto právomoc dohliadať na to, či žalobkyňa dodržiava článok 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013, čo žalobkyňa nespochybňuje.
30 Žalobkyňa naproti tomu spochybňuje právomoc ECB ukladať zrážkové úroky podľa § 97 BWG na základe článku 9 ods. 1 druhého pododseku druhej vety nariadenia č. 1024/2013.
31 V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že článok 9 nariadenia č. 1024/2013 sa nachádza na začiatku kapitoly III tohto nariadenia, nazvanej „Právomoci ECB“ a tento článok samotný má názov „Právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovacie právomoci“. Tento článok stanovuje:
„1. ECB sa výlučne na účely vykonávania úloh, ktorými sa poveruje na základe článku 4 ods. 1 a 2 a článku 5 ods. 2, považuje podľa potreby za príslušný alebo určený orgán v zúčastnených členských štátoch, ako sa ustanovuje v príslušnom práve Únie.
Na tie isté výlučné účely má ECB všetky právomoci a povinnosti stanovené v tomto nariadení. Taktiež má všetky právomoci a povinnosti, ktoré majú podľa príslušného práva Únie príslušné a určené orgány, ak sa v tomto nariadení neustanovuje inak. ECB má predovšetkým právomoci uvedené v oddieloch 1 a 2 tejto kapitoly.
Pokiaľ je to potrebné na vykonávanie úloh, ktorými sa ECB poveruje podľa tohto nariadenia, môže ECB formou pokynov od týchto vnútroštátnych orgánov požadovať, aby využívali svoje právomoci podľa podmienok stanovených vo vnútroštátnom práve a v súlade s týmito podmienkami, ak sa takýmito právomocami ECB týmto nariadením nepoveruje. Tieto vnútroštátne orgány v plnom rozsahu informujú ECB o vykonávaní týchto právomocí.
2. ECB vykonáva svoje právomoci uvedené v odseku 1 tohto článku v súlade s aktmi uvedenými v článku 4 ods. 3 prvom pododseku. Pri vykonávaní svojich príslušných právomocí v oblasti dohľadu a vyšetrovacích právomocí ECB a príslušné vnútroštátne orgány úzko spolupracujú.
…“
32 Článok 9 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 tak stanovuje, že ECB je na účely plnenia svojich prudenciálnych úloh príslušným orgánom a z tohto dôvodu disponuje tromi kategóriami právomocí v oblasti dohľadu a vyšetrovacích právomocí.
33 Po prvé podľa článku 9 ods. 1 druhého pododseku prvej vety nariadenia č. 1024/2013 má ECB právomoci stanovené v tomto nariadení. Sú uvedené v oddiele 1 (vyšetrovacie právomoci) a v oddiele 2 (osobitné právomoci v oblasti dohľadu) kapitoly III uvedeného nariadenia. Ide o žiadosť o informácie (článok 10), všeobecné vyšetrovania (článok 11), kontroly na mieste (články 12 a 13), povolenie (článok 14) a všeobecnejšie všetky právomoci uvedené v článku 16, nazvanom „Právomoci v oblasti dohľadu“. Okrem toho má ECB právomoc ukladať administratívne sankcie podľa článku 18 tohto nariadenia.
34 Po druhé podľa článku 9 ods. 1 druhého pododseku druhej vety nariadenia č. 1024/2013 má ECB právomoci, „ktoré majú podľa príslušného práva Únie príslušné… orgány, ak sa v tomto nariadení neustanovuje inak“. Na tomto základe sa ECB domnievala, že disponuje právomocami, ktoré § 97 BWG priznáva Úradu pre dohľad.
35 Napokon po tretie podľa článku 9 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 1024/2013 môže ECB dať vnútroštátnym orgánom pokyny, aby „využívali svoje právomoci podľa podmienok stanovených vo vnútroštátnom práve a v súlade s týmito podmienkami, ak sa takýmito právomocami ECB týmto nariadením nepoveruje“. Žalobkyňa v podstate tvrdí, že práve tento odsek bol uplatniteľný, takže ECB samotná nebola oprávnená uložiť zrážkové úroky, ale mala v tomto zmysle iba dať pokyny Úradu pre dohľad.
36 V druhom rade je potrebné poznamenať, že „príslušné právo Únie“ spomenuté v článku 9 ods. 1 druhom pododseku druhej vete nariadenia č. 1024/2013 sú právne predpisy, ktoré predstavujú právny rámec upravujúci prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami. Tento právny rámec tvorí okrem nariadenia č. 1024/2013 najmä nariadenie č. 575/2013 a smernica 2013/36, ktoré sa podľa ich odôvodnení 5 a 2 majú vykladať spoločne. Právomoci príslušných orgánov v oblasti prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami sú stanovené v hlave VII smernice 2013/36.
37 Článok 65 ods. 1 a 2 smernice 2013/36 znie takto:
„Bez toho, aby boli dotknuté právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu uveden[é] v článku 64 a aby bolo dotknuté právo členských štátov ustanovovať a ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty stanovia pravidlá týkajúce sa správnych sankcií a iných správnych opatrení pri porušení vnútroštátnych ustanovení, ktoré transponujú túto smernicu a pri porušení [nariadenia č. 575/2013], a prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie ich vykonávania.“
38 Článok 67 ods. 1 smernice 2013/36 stanovuje, že „tento článok sa uplatňuje aspoň za jednej z týchto okolností:… k) inštitúcii vznikla expozícia prekračujúca limity v rozpore s článkom 395 nariadenia (EÚ) č. 575/2013“. Článok 67 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby v prípadoch uvedených v odseku 1, uplatňované správne sankcie a iné správne opatrenia, ktoré sa môžu použiť, zahŕňali aspoň…“. Následne je uvedený zoznam správnych sankcií a iných správnych opatrení, ktoré nezahŕňajú uloženie zrážkových úrokov.
39 Zo smernice 2013/36 tak vyplýva, že na jednej strane prináleží členským štátom, aby stanovili správne sankcie a iné správne opatrenia, ktoré možno uložiť v prípade porušenia najmä nariadenia č. 575/2013, a na druhej strane, že členské štáty sú povinné stanoviť určité správne sankcie a správne opatrenia, pričom sa môžu rozhodnúť, či stanovia dodatočné správne sankcie a správne opatrenia.
40 V treťom rade a v dôsledku toho úspech tohto žalobného dôvodu závisí od toho, či výraz „podľa príslušného práva Únie“ uvedený v článku 9 ods. 1 druhom pododseku druhej vete nariadenia č. 1024/2013 zahŕňa právomoc vnútroštátnych orgánov, ktorá nie je výslovne uvedená v článku 67 ods. 2 smernice 2013/36, ale spadá pod kvalifikáciu „správne opatrenie“ v zmysle článku 65 ods. 1 tejto smernice, alebo či naopak výkon takejto právomoci naďalej patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych orgánov a ECB im musí dať pokyn, aby ju vykonávali podľa článku 9 ods. 1 tretieho pododseku uvedeného nariadenia.
41 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že výraz „podľa práva Únie“ bol vykladaný tak, že zahŕňa všetky právomoci vyplývajúce z právneho rámca stanoveného smernicou, či už vyplývajú z povinnosti alebo oprávnenia členského štátu prijať právny predpis, na rozdiel od uznania touto smernicou právomoci členských štátov podľa vnútroštátneho práva prijať prísnejšie ustanovenia mimo rámca režimu zavedeného touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, Safe Interenvíos, C‑235/14, EU:C:2016:154, bod 79 a citovanú judikatúru).
42 Po druhé z rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648), vyplýva, že uloženie zrážkových úrokov patrí do právneho režimu zavedeného smernicou 2013/36.
43 Vo vzťahu k predchádzajúcemu zneniu § 97 BWG bolo totiž konštatované, že uloženie zrážkových úrokov podľa tohto ustanovenia je podobné správnemu opatreniu patriacemu do pôsobnosti článku 65 ods. 1 smernice 2013/36, pričom okolnosť, že nie sú spomenuté v zozname uvedenom v článku 67 ods. 2 smernice 2013/36, je irelevantná, keďže zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že tento zoznam nie je vyčerpávajúci a že článok 65 ods. 1 stanovuje, že členské štáty prijmú všetky opatrenia, ktoré považujú za potrebné na zabezpečenie uplatňovania uvedenej smernice a nariadenia č. 575/2013 [rozsudok zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria), C‑52/17, EU:C:2018:648, body 31 až 44].
44 Konkrétne Súdny dvor zdôraznil, že v súlade s odôvodnením 9 nariadenia č. 575/2013 s cieľom zabrániť narušeniam trhu a regulačnej arbitráži by minimálne prudenciálne požiadavky prijaté právom Únie mali zabezpečiť maximálnu harmonizáciu, z čoho vyvodil, že v prípade prekročenia limitov stanovených v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 sú členské štáty povinné uložiť úverovým inštitúciám nie opatrenia podľa ich vnútroštátneho práva, ale správne sankcie alebo iné správne opatrenia podľa článku 65 ods. 1 smernice 2013/36 [rozsudok zo 7. augusta 2018, VTB Express (Austria), C‑52/17, EU:C:2018:648, bod 41].
45 Po tretie z toho vyplýva, že skutočnosť, že uloženie zrážkových úrokov nie je spomenuté v zozname nachádzajúcom sa v článku 67 ods. 2 smernice 2013/36, nebráni tomu, aby sa naň vzťahoval právny režim stanovený touto smernicou. Preto sa môže podobať právomoci, ktorú má Úrad pre dohľad „podľa príslušného práva Únie“ v zmysle článku 9 ods. 1 druhého pododseku druhej vety nariadenia č. 1024/2013.
46 Z toho vyplýva, že ECB mala právomoc priamo uložiť žalobkyni zrážkové úroky.
47 Tento žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality
48 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že ECB porušila zásadu proporcionality tým, že jej uložila zrážkové úroky podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG. V tejto súvislosti najmä tvrdí, že jednak napadnuté rozhodnutie je neprimerané, keďže nezohľadňuje skutočnosť, že jej údajné pochybenie sa obmedzuje na to, že pôvodne disponovala menami, adresami a dátumami narodenia dlžníkov len v šifrovanom formáte, hoci si zvolila tento prístup z legitímneho dôvodu, a to aby boli rešpektované požiadavky v oblasti ochrany údajov a aby bolo minimalizované neúčelné spracúvanie osobných údajov, a jednak, že na zabezpečenie rešpektovania požiadaviek v oblasti veľkej majetkovej angažovanosti uvedených v článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 sa dodatočné údaje zasielali v nešifrovanom formáte.
49 ECB v nadväznosti na otázku položenú na pojednávaní potvrdila, že sa opierala o výklad § 97 ods. 1 bodu 2 BWG rakúskych súdov, podľa ktorého je uloženie zrážkových úrokov automatické, ak sú splnené podmienky tohto ustanovenia. V podstate usúdila, že je povinná uplatniť uvedený § 97 ods. 1 bod 2 BWG, keďže toto ustanovenie samo osebe nie je neprimerané. Vo svojich písomných podaniach tiež vyvracia dôvodnosť tvrdení žalobkyne smerujúcich k preukázaniu neprimeranosti zrážkových úrokov v prejednávanej veci.
50 V tejto súvislosti Rakúska republika tak vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania, ako aj na pojednávaní, potvrdila, že rakúske súdy vykladajú § 97 ods. 1 bod 2 BWG v tom zmysle, že automaticky vedie k ukladaniu zrážkových úrokov, ak sú splnené podmienky, ktoré sú v ňom uvedené.
51 Článok 65 ods. 1 posledná veta smernice 2013/36 spresňuje, že „správne sankcie a iné správne opatrenia musia byť účinné, primerané a odradzujúce“.
52 Podľa článku 70 smernice 2013/36, nazvanom „Účinné uplatňovanie sankcií a výkon právomocí ukladať sankcie príslušnými orgánmi“:
„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány pri určovaní druhu správnych sankcií alebo iných správnych opatrení a výšky správnych peňažných pokút vzali do úvahy všetky relevantné okolnosti a v prípade potreby aj:
a) závažnosť a trvanie porušenia;
b) mieru zodpovednosti fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie;
c) finančnú silu fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie, napríklad podľa celkového obratu zodpovednej právnickej osoby alebo ročného príjmu fyzickej osoby;
d) význam dosiahnutých ziskov alebo strát, ktorým sa zabránilo fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá je zodpovedná za porušenie, pokiaľ je možné ich určiť;
e) straty tretích strán spôsobené porušením, pokiaľ je možné ich určiť;
f) úroveň spolupráce fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie, s príslušným orgánom;
g) predchádzajúce porušenia, ktorých sa dopustila fyzická alebo právnická osoba, ktorá je zodpovedná za porušenie;
h) akékoľvek potenciálne systémové dôsledky porušenia.“
53 Keďže z bodu 49 vyššie vyplýva, že ECB prijala napadnuté rozhodnutie na základe predpokladu, že uplatnenie § 97 ods. 1 bodu 2 BWG je automatické, a teda vyplýva z výkonu presne vymedzenej právomoci, Všeobecnému súdu prináleží overiť správnosť tohto predpokladu. Povaha právomoci, ktorú musí ECB vykonávať pri ukladaní administratívneho opatrenia, totiž predstavuje predbežnú otázku určujúcu spôsob, akým mala ECB vykonať svoje preskúmanie proporcionality uloženia zrážkových úrokov. V prípade, ak by ECB disponovala voľnou úvahou, čo by znamenalo, že musí preskúmať primeranosť uloženia zrážkových úrokov s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, vyplývalo by z toho, že posúdenie primeranosti zrážkových úrokov uskutočnené ECB v napadnutom rozhodnutí bolo založené na nesprávnom právnom predpoklade.
54 V tejto súvislosti skutočnosť, že žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu nespochybnila automatickú povahu uplatnenia § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, nebráni Všeobecnému súdu v tom, aby túto otázku preskúmal.
55 Z judikatúry totiž vyplýva, že v rámci sporu, ktorého rozsah je vymedzený účastníkmi konania, súd Únie rozhodujúci o návrhov účastníkov konania nemôže byť viazaný len argumentmi, ktoré uviedli títo účastníci na účely podpory svojich tvrdení, pretože by mohol byť prípadne nútený založiť svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych úvahách (pozri rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 65 a citovanú judikatúru; rozsudok z 20. januára 2021, Komisia/Printeos, C‑301/19 P, EU:C:2021:39, bod 58). Je to tak najmä vtedy, keď je zohľadnenie aspektu relevantnej právnej úpravy, ktorý žalobkyňa nenastolila, nevyhnutné na zodpovedanie predbežnej otázky, ktorá musí byť vyriešená vo vzťahu k argumentácii, ktorú predložila (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer, T‑160/08 P, EU:T:2010:294, body 65 a 66, a z 12. júna 2019, RV/Komisia, T‑167/17, EU:T:2019:404, bod 59).
56 V súlade so zásadou kontradiktórnosti boli účastníci konania na pojednávaní vyzvaní, aby sa vyjadrili k zlučiteľnosti výkladu § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, ktorý podala ECB, s článkom 70 smernice 2013/36.
57 V prvom rade, keďže ide o výklad ustanovenia vnútroštátneho práva, treba mať v zásade na pamäti, že rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení sa má posudzovať so zohľadnením ich výkladu vnútroštátnymi súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. júna 1996, Schmit, C‑240/95, EU:C:1996:259, bod 14 a citovanú judikatúru, a zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑433/13, EU:C:2015:602, bod 81 a citovanú judikatúru).
58 Preto ak má Všeobecný súd preskúmať dôvodnosť uplatnenia vnútroštátneho práva, preberajúceho smernicu, zo strany ECB, výklad vnútroštátnymi súdmi postačuje na preukázanie rozsahu uvedeného vnútroštátneho práva, ak z neho vyplýva konštatovanie zlučiteľnosti so smernicou, ktorej prebratie zabezpečuje. V takom prípade výhrady smerujúce k spochybneniu dôvodnosti výkladu uvedených súdov musia byť automaticky odmietnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2018, Caisse régionale de crédit agricole mutuel Alpes Provence a i./ECB, T‑133/16 až T‑136/16, EU:T:2018:219, body 84 až 92).
59 Inak je to však v prípade, ak výklad vnútroštátnych súdov neumožňuje zabezpečiť zlučiteľnosť vnútroštátneho práva so smernicou.
60 V takom prípade totiž dodržanie zásady prednosti práva Únie znamená, že súd Únie rovnako ako vnútroštátny súd, ak je to nevyhnutné, vykladá vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel prebratej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 24).
61 Hoci povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na právo Únie pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva, požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, body 32 a 33 a citovanú judikatúru).
62 Ak Všeobecný súd nemôže vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, je povinný, rovnako ako vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie, zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení tým, že v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní vnútroštátnu právnu úpravu, a to aj neskoršiu, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 58 a 61).
63 V druhom rade treba konštatovať, že článok 70 smernice 2013/36 v spojení s článkom 4 ods. 1, článkom 65 ods. 1 a odôvodnením 37 tejto smernice je potrebné chápať tak, že z neho vyplýva, že Úradu pre dohľad a v dôsledku toho ECB prináleží, aby určili druh správneho opatrenia s prihliadnutím na všetky okolnosti, čo nevyhnutne znamená existenciu priestoru na voľnú úvahu a vylučuje, aby sa nachádzali v situácii presne vymedzenej právomoci.
64 Po prvé to vyplýva z doslovného a kontextuálneho výkladu článku 70 ods. 1 smernice 2013/36.
65 Najprv treba uviesť, že hoci názov článku 70 smernice 2013/36 odkazuje len na „sankcie“, zo znenia tohto článku vyplýva, že toto ustanovenie upravuje aj určovanie druhu „iných správnych opatrení“. Preto zdôraznenie povinnosti členských štátov dbať na to, aby príslušné orgány zohľadnili všetky okolnosti – ktorých demonštratívny zoznam je poskytnutý – platí aj vo vzťahu k nim.
66 Ďalej z článku 4 ods. 1 smernice 2013/36 vyplýva, že „príslušnými orgánmi“ uvedenými v článku 70 smernice 2013/36 sú orgány, „ktoré vykonávajú funkcie a plnia povinnosti ustanovené touto smernicou“, pričom v prípade Rakúska je ním Úrad pre dohľad, a pokiaľ ide o vykonanie článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1024/2013, je ním ECB.
67 Napokon treba zdôrazniť, že článok 65 ods. 1 a článok 70 sa nachádzajú v tom istom oddiele smernice 2013/36, ktorý upravuje „právomoci v oblasti dohľadu, právomoc ukladať sankcie a právo odvolať sa“, takže pojem „správne opatrenia“ uvedený v týchto dvoch ustanoveniach treba považovať za pojem s rovnakým významom. Keďže z rozsudku zo 7. augusta 2018, VTB Bank (Austria) (C‑52/17, EU:C:2018:648), vyplýva, že zrážkové úroky predstavujú správne opatrenie v zmysle článku 65 ods. 1 smernice 2013/36, ich uplatnenie sa riadi článkom 70 tejto smernice.
68 Po druhé tento záver je potvrdený aj teleologickým výkladom článku 70 smernice 2013/36, keďže jej odôvodnenie 37 preukazuje zámer normotvorcu, aby členské štáty zabezpečili, „že príslušné orgány vezmú do úvahy všetky relevantné okolnosti“.
69 Po tretie treba konštatovať, že povinnosť ECB zohľadniť všetky okolnosti znamená, že pri prijímaní administratívneho opatrenia ECB preskúma okolnosti vlastné konkrétnej veci.
70 Po štvrté z toho vyplýva, že výklad § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, ktorý by ECB staval do situácie s presne vymedzenou právomocou, by jej bránil zohľadniť všetky relevantné okolnosti a viedol by k nezlučiteľnosti tohto ustanovenia s článkom 70 smernice 2013/36
71 Je pravda, že zo znenia § 97 ods. 1 bodu 2 BWG vyplýva, že automatické ukladanie zrážkových úrokov je kompenzované tým, že toto ustanovenie samotné zohľadňuje dve okolnosti, za ktorých porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 nevedie k uloženiu zrážkových úrokov. Tak je to v prípade, keď je jednak voči úverovej inštitúcii v súlade s § 70 ods. 2 BWG vydané správne rozhodnutie, ktorým jej príslušný orgán uloží povinnosť prijať určité opatrenia z dôvodu rizika, že nebude môcť plniť svoje záväzky voči svojim veriteľom alebo na účely zabezpečenia stability finančného systému, alebo jednak keď je v situácii nadmerného zadlženia.
72 Treba však zdôrazniť, že skutočnosť, že rakúsky zákonodarca uviedol dve okolnosti, za ktorých porušenie článku 395 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 nepovedie k uloženiu zrážkových úrokov, nemôže byť rovnocenná so zohľadnením „všetkých relevantných okolností“ príslušným orgánom v zmysle článku 70 smernice 2013/36.
73 Rovnako skutočnosť, že zrážkové úroky uložené podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG sa skôr považujú za „správne opatrenie“ než za „správnu sankciu“ v zmysle článku 65 ods. 1 smernice 2013/36, neumožňuje, aby bolo automatické uloženie týchto úrokov zlučiteľné s článkom 70 uvedenej smernice.
74 Hoci je pravda, že z dôvodu tohto rozdielu v povahe nemôže mať povinnosť príslušného orgánu zohľadniť všetky okolnosti nevyhnutne rovnakú intenzitu, ak ide o administratívne opatrenie, akým je uloženie zrážkových úrokov alebo administratívnu sankciu alebo a fortiori administratívnu peňažnú sankciu, nič to nemení na tom, že pôsobnosť článku 70 smernice 2013/36 nie je obmedzená na administratívne sankcie, ale zahŕňa aj administratívne opatrenia.
75 V treťom rade je potrebné uviesť, že § 97 ods. 1 bod 2 BWG možno vykladať s ohľadom na článok 70 smernice 2013/36 v tom zmysle, že z neho vyplýva určitý priestor pre voľnú úvahu pre ECB, ktorý jej v prípade potreby umožňuje neuložiť zrážkové úroky, ak sa domnieva, že okolnosti si vyžadujú takéto rozhodnutie.
76 Po prvé znenie § 97 ods. 1 bodu 2 BWG výslovne nevylučuje možnosť, aby Úrad pre dohľad prípadne disponoval voľnou úvahou, pokiaľ ide o účelnosť jeho uplatnenia.
77 Po druhé v oddiele XXII BWG sa nachádza aj článok 99 písm. e), ktorý preberá znenie článku 70 smernice 2013/36, z ktorého vyplýva, že pri určovaní druhu sankcie alebo opatrenia, ktoré sa má prijať v reakcii na porušenia nariadenia č. 575/2013, musí Úrad pre dohľad v primeranom rozsahu zohľadniť tie isté okolnosti, ako sú okolnosti uvedené v článku 70 smernice 2013/36, ktorých zoznam sa takisto uvádza ako demonštratívny. Odkaz na „opatrenia“ uvedený v tomto článku preto možno úplne chápať tak, že zahŕňa uloženie zrážkových úrokov podľa § 97 ods. 1 bodu 2 BWG.
78 Po tretie priznanie voľnej úvahy ECB pri vykonávaní § 97 ods. 1 bodu 2 BWG nemá negatívny vplyv na žalobkyňu, takže nemôže byť obmedzené dodržiavaním všeobecných právnych zásad v zmysle judikatúry citovanej v bode 62 vyššie.
79 Po štvrté a v dôsledku toho v rozsahu, v akom ECB prijala napadnuté rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že uloženie zrážkových úrokov má automatickú povahu, vychádzala z nesprávneho právneho predpokladu, ktorý viedol k pochybeniu pri jej skúmaní proporcionality uplatnenia § 97 ods. 1 bodu 2 BWG, keďže toto rozhodnutie ju viedlo k tomu, aby nepreskúmala okolnosti prejednávanej veci.
80 Napokon v piatom rade, pokiaľ ide o argumentáciu ECB založenú v podstate na tom, že uloženie zrážkových úrokov nie je vzhľadom na uvedené okolnosti neprimerané, treba ju považovať za irelevantnú, pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
81 Nie je totiž úlohou súdu Únie, aby namiesto žalovanej uskutočnil posúdenie, ktoré žalovaná nikdy nevykonala, a aby odhadol, aké závery by z neho vyvodila (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. mája 2015, Niki Luftfahrt/Komisia, T‑511/09, EU:T:2015:284, bod 149 a citovanú judikatúru).
82 Keďže ECB sa nesprávne domnievala, že pri prijímaní napadnutého rozhodnutia bola povinná uplatniť § 97 ods. 1 bod 2 BWG, úvahy týkajúce sa okolností prejednávanej veci, ktoré uvádza vo svojich písomných podaniach, nemohli byť zohľadnené v napadnutom rozhodnutí.
83 V dôsledku toho je potrebné vyhovieť tomuto žalobnému dôvodu, a teda zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať zvyšné žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou.
O trovách
84 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ECB nemala vo veci úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania žalobkyne.
85 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Rakúska republika preto znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej centrálnej banky (ECB) ECB/SSM/2021‑ATBAW‑7‑ESA‑2018‑0000126 z 2. augusta 2021 sa zrušuje.
2. ECB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnosti BAWAG PSK Bank für Arbeit und Wirtschaft und Österreichische Postsparkasse AG.
3. Rakúska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Schalin | Škvařilová‑Pelzl | Nõmm |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. februára 2024.
Podpisy