ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 1. augusta 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86/ES – Článok 10 ods. 3 písm. a) – Článok 16 ods. 1 písm. b) – Pojem ‚maloleté dieťa‘ – Pojem ‚skutočný rodinný vzťah‘ – Dospelá osoba žiadajúca o zlúčenie s maloletým, ktorému bolo priznané postavenie utečenca – Rozhodný okamih pre posúdenie maloletosti“
V spojených veciach C‑273/20 a C‑355/20,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) z 23. apríla 2020 a doručené Súdnemu dvoru 22. júna 2020 a 30. júla 2020 v uvedenom poradí, ktoré súvisia s konaniami:
Bundesrepublik Deutschland
proti
SW (C‑273/20),
BL,
BC (C‑355/20),
za účasti:
Stadt Darmstadt (C‑273/20),
Stadt Chemnitz (C‑355/20),
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, vykonávajúca funkciu predsedu tretej komory, sudcovia J. Passer, F. Biltgen, L. S. Rossi (spravodajkyňa) a N. Wahl,
generálny advokát: G. Hogan,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– SW, v zastúpení: H. Mohrmann, Rechtsanwalt,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a D. Schaffrin, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2 písm. f), článku 10 ods. 3 písm. a), ako aj článku 16 ods. 1 písm. a) a b) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) a SW, ako aj BL a BC, sýrskymi štátnymi príslušníkmi, vo veci žiadostí o udelenie národného víza na účely zlúčenia rodiny s ich synmi, ktorým bolo priznané postavenie utečenca v Nemecku.
Právny rámec
Právo Únie
3 V odôvodneniach 2, 4, 6, 8 a 9 smernice 2003/86 sa uvádza:
„(2) Je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Charte základných práv Európskej únie;
…
(4) zlúčenie rodiny je nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života. Pomáha vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu, ktorá uľahčuje integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte, čo slúži aj na podporu ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základného cieľa spoločenstva uvedeného v zmluve;
…
(6) na ochranu rodiny a vytvorenie alebo zachovanie rodinného života je potrebné stanoviť materiálne podmienky na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny na základe spoločných kritérií;
…
(8) osobitnú pozornosť je potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Preto je potrebné ustanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny;
(9) zlúčenie rodiny sa má v každom prípade vzťahovať na členov užšej rodiny, to znamená na manželského partnera a maloleté deti.“
4 Článok 1 smernice 2003/86 znie:
„Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“
5 V článku 2 písm. f) tejto smernice sa stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
f) ‚maloletý bez sprievodu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti mladšia ako osemnásť rokov, ktorý prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelého, ktorý je zo zákona alebo podľa obyčajového práva za neho zodpovedný, a dovtedy, kým nie je právoplatne zverený do starostlivosti takejto osoby, alebo maloletý, ktorý zostal bez sprievodu po vstupe na územie členských štátov.“
6 Článok 4 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:
…
b) maloletým deťom garanta a jeho manželského partnera vrátane osvojených detí v súlade s rozhodnutím, ktoré prijal príslušný orgán v príslušnom členskom štáte, alebo s rozhodnutím, ktoré je automaticky vykonateľné vďaka medzinárodným záväzkom tohto členského štátu, alebo ktoré sa musí uznať v súlade s medzinárodnými záväzkami;
…
Maloleté deti uvedené v tomto článku musia byť mladšie, ako je vek plnoletosti ustanovený právom príslušného členského štátu a nesmú byť v manželskom zväzku.
…
2. Členské štáty môžu zákonom alebo iným právnym predpisom povoliť vstup a pobyt v súlade s touto smernicou a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV týmto rodinným príslušníkom:
a) prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii garanta alebo jeho manželského partnera, keď sú od neho závislí a nepožívajú náležitú rodinnú podporu v krajine pôvodu;
…“
7 Článok 5 tej istej smernice stanovuje:
1. Členské štáty určia, či s cieľom uplatnenia práva na zlúčenie rodiny žiadosť o vstup a pobyt podá príslušným orgánom príslušného členského štátu garant alebo rodinný príslušník alebo rodinní príslušníci.
…
5. Pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležit[e] zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“
8 Článok 10 ods. 3 smernice 2003/86 spresňuje:
„Ak je utečencom maloletá osoba bez sprievodu, členské štáty:
a) povolia vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny jej prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii bez toho, aby sa uplatnili podmienky ustanovené v článku 4 ods. 2 písm. a);
…“
9 V článku 13 ods. 1 a 2 tejto smernice sa stanovuje:
„1. Akonáhle je žiadosť o zlúčenie rodiny prijatá, príslušný členský štát povolí vstup rodinného príslušníka alebo rodinných príslušníkov. V tomto ohľade poskytne príslušný členský štát takýmto osobám všetky prostriedky potrebné na získanie požadovaných víz.
2. Príslušný členský štát udelí rodinným príslušníkom prvé povolenie na pobyt s dĺžkou najmenej jeden rok. Toto povolenie na pobyt je obnoviteľné.“
10 Článok 15 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Najneskôr po piatich rokoch pobytu a za predpokladu, že rodinnému príslušníkovi ešte nebolo udelené povolenie na pobyt z iných dôvodov ako zlúčenie rodiny, manželský partner alebo nezosobášený partner a dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, má na základe žiadosti, ak sa vyžaduje, nárok na samostatné povolenie na pobyt, nezávisle od povolenia na pobyt garanta.
Členské štáty môžu obmedziť udelenie povolenia na pobyt uvedeného v prvom pododseku manželskému partnerovi alebo nezosobášenému partnerovi v prípade rozpadu rodinného vzťahu.
2. Členské štáty môžu vydať samostatné povolenie na pobyt dospelým deťom a príbuzným v priamej vzostupnej línii, na ktorých sa vzťahuje článok 4 ods. 2.
…
4. Podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti samostatného povolenia na pobyt sú ustanovené vnútroštátnym právom.“
11 Článok 16 ods. 1 tej istej smernice znie:
„Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo, podľa potreby, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka za týchto okolností:
a) keď nie sú splnené alebo prestali byť plnené podmienky ustanovené touto smernicou.
…
b) keď garant a jeho rodinný príslušník/rodinní príslušníci nežijú alebo prestali žiť v skutočnom manželskom alebo rodinnom vzťahu;
…“
12 Článok 17 smernice 2003/86 stanovuje:
„Členské štáty náležit[e] zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď zamietnu žiadosť, odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt, alebo rozhodnú nariadiť odsun garanta alebo jeho rodinných príslušníkov.“
Nemecké právo
13 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území) z 25. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 162) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej (ďalej len „AufenthG“) v § 6 ods. 3 stanovuje:
„Pre dlhodobé pobyty sa pre vstup na spolkové územie vyžaduje vízum (národné vízum), ktoré sa udelí pred vstupom. Toto vízum sa udeľuje v súlade s predpismi platnými pre povolenie na pobyt, modrú kartu EÚ, povolenie pre osobu prevedenú v rámci spoločnosti (ICT kartu), povolenie na trvalý pobyt a povolenie na dlhodobý pobyt v EÚ. …“
14 § 25 tohto zákona, nazvaný „Pobyt z humanitárnych dôvodov“, vo svojom odseku 2 stanovuje:
„Cudzincovi sa vydá povolenie na pobyt, ak mu Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov) priznal postavenie utečenca v zmysle § 3 ods. 1 Asylgesetz (azylový zákon) alebo subsidiárnu ochranu podľa § 4 ods. 1 azylového zákona. …“
15 § 36 AufenthG s názvom „Zlúčenie rodičov a iných rodinných príslušníkov“ stanovuje:
„(1) Rodičom maloletého cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na pobyt podľa §23 ods. 4, § 25 ods. 1 alebo ods. 2 prvej vety prvej alternatívy, povolenie na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 3 alebo povolenie na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 4 po tom, čo získal povolenie na pobyt podľa § 25 ods. 2 druhej vety druhej alternatívy, sa odchylne od § 5 ods. 1 bodu 1 a § 29 ods. 1 bodu 2 udelí povolenie na pobyt, ak sa ani jeden z rodičov zabezpečujúci osobnú starostlivosť nezdržiava na spolkovom území.
(2) Ostatným rodinným príslušníkom cudzinca možno na účel zlúčenia rodiny udeliť povolenie na pobyt, ak je to potrebné, aby sa zabránilo mimoriadne ťažkej životnej situácii. Na plnoletých rodinných príslušníkov sa primerane uplatnia ustanovenia § 30 ods. 3 a § 31 a na maloletých rodinných príslušníkov sa primerane vzťahuje § 34.“
Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
16 SW, ako aj BL a BC, sýrski štátni príslušníci, žiadajú o udelenie národných víz na účely zlúčenia rodiny v oboch prípadoch so svojimi synmi, ktorým bolo priznané postavenie utečenca.
17 Syn SW, ako aj syn BL a BC, ktorí sa narodili 18. januára 1999 a 1. januára 1999 v uvedenom poradí, pricestovali do Spolkovej republiky Nemecko v roku 2015. V odpovedi na ich žiadosti o azyl podané 10. decembra 2015 a 5. októbra 2015 im Spolkový úrad pre migráciu a utečencov priznal postavenie utečencov, prvému 15. júla 2016 a druhému 10. decembra 2015. Dňa 15. augusta 2016 a 26. mája 2016 im príslušný cudzinecký orgán v uvedenom poradí udelil povolenie na trojročný pobyt.
18 SW 4. októbra 2016 a BL a BC 9. novembra 2016 požiadali veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko v Bejrúte o udelenie národných víz na účely zlúčenia rodiny so svojimi synmi, pre seba, ako aj pre ďalšie deti – súrodencov ich synov, ktorí žili na nemeckom území. Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑355/20, synovia BL a BC e-mailom z 29. januára 2016 už podali na to isté veľvyslanectvo žiadosť o zlúčenie rodiny, teda so svojimi rodičmi.
19 Rozhodnutiami z 2. marca 2017 a 28. marca 2017 veľvyslanectvo zamietlo uvedené žiadosti o udelenie víz z dôvodu, že syn SW, ako aj synovia BL a BC medzičasom dovŕšili plnoletosť, prvý 18. januára 2017 a druhý 1. januára 2017.
20 Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko) rozsudkami z 1. februára 2019 a 30. januára 2019 uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť udeliť SW, ako aj BL a BC národné víza na účely zlúčenia rodiny na základe ustanovení § 6 ods. 3 druhej vety v spojení s § 36 ods. 1 AufenthG z dôvodu, že ich synovia mali byť na základe judikatúry Súdneho dvora, najmä rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), považovaní za maloleté osoby.
21 Spolková republika Nemecko podala proti rozsudkom Verwaltungsgericht Berlín (Správny súd Berlín) opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), v ktorom namietala porušenie § 36 ods. 1 AufenthG. V podstate tvrdí, že syn SW a synovia BL a BC v okamihu, ktorý sa podľa judikatúry Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) považuje za rozhodujúci na vyhlásenie rozsudku súdom posledného stupňa rozhodujúcim o skutkovom stave veci, neboli maloletými utečencami. Podľa jej názoru sa judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), v prejednávanom prípade neuplatní, pretože rozsudok, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, bol vyhlásený len v súvislosti so znakom skutkovej podstaty neplnoletosti dotknutého utečenca v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 v spojení s článkom 2 písm. f) smernice 2003/86. Tvrdí, že v predmetnej veci sa nerozhodlo o otázke, či majú rodičia utečenca, ktorý dovŕšil plnoletosť, právo na udelenie víz na vstup a pobyt aj v tom prípade, že by v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov nemali samostatné právo na pobyt nezávisle od osoby maloletého utečenca a boli by povinní ihneď opustiť územie krajiny.
22 Podľa vnútroštátneho súdu SW, ako aj BL a BC nemajú na základe vnútroštátnych právnych predpisov právo na udelenie víza na účely zlúčenia rodiny so svojimi synmi.
23 Tento súd sa konkrétne domnieva, že požiadavky stanovené v § 36 ods. 1 AufenthG nie sú v prejednávanej veci splnené. Podľa ustálenej judikatúry Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) majú totiž rodičia právo na zlúčenie s maloletým utečencom podľa § 36 ods. 1 AufenthG len vtedy, ak je dieťa ešte v čase úradného alebo skutkového súdneho rozhodnutia o žiadosti o zlúčenie rodiny maloleté. Týmto sa zlúčenie rodičov odlišuje od zlúčenia detí, ktoré je dlhodobé, lebo povolenie na pobyt udelené dieťaťu sa v okamihu dovŕšenia plnoletosti mení na samostatné právo na pobyt, ktoré nezávisí od zlúčenia rodiny. Zlúčeným rodičom nemecké právo v prípade, že je dieťa plnoleté, nepriznáva takéto samostatné právo na pobyt, keďže zákonodarca nevyužil fakultatívnu možnosť upravenú článkom 15 ods. 2 smernice 2003/86.
24 Vnútroštátny súd si ďalej kladie otázku, na základe akých kritérií by mal posúdiť, či je splnená požiadavka skutočného rodinného vzťahu, ktorou článok 16 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice podmieňuje právo na zlúčenie rodiny.
25 Za týchto podmienok Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré majú vo veciach C‑273/20 a C‑355/20 rovnaké znenie:
„1. a) Môže v prípade zlúčenia s maloletým utečencom bez sprievodu podľa článku 10 ods. 3 písm. a) a článku 2 písm. f) [smernice 2003/86] pretrvávanie maloletosti tvoriť ‚podmienku‘ v zmysle článku 16 ods. l písm. a) [tejto smernice]? Je v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami taká právna úprava členského štátu, ktorá zlúčeným rodičom maloletého utečenca bez sprievodu v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2003/86 priznáva (odvodené) právo na pobyt v členskom štáte len dovtedy, kým je utečenec skutočne maloletý?
b) V prípade kladnej odpovede na otázky v bode 1a): má sa článok 16 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) a článkom 2 písm. f) smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorého právne predpisy obmedzujú (odvodené) právo rodičov na pobyt len na obdobie, kým dieťa dovŕši plnoletosť, môže zamietnuť žiadosť rodičov, ktorí majú pobyt stále na území tretej krajiny, na vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny v prípade, že utečenec ešte pred konečným rozhodnutím o žiadosti, ktorá bola podaná v rámci trojmesačnej lehoty od priznania postavenia utečenca, v úradnom alebo súdnom konaní dovŕšil plnoletosť?
2. V prípade, že v zmysle odpovede na otázky uvedené v bode 1 nemožno zamietnuť zlúčenie rodiny:
Aké požiadavky sa majú klásť na skutočné rodinné vzťahy v zmysle článku 16 ods. l písm. b) smernice 2003/86/ES v prípadoch zlúčenia rodičov s utečencom, ktorý ešte pred rozhodnutím o žiadosti na vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny dovŕšil plnoletosť? Predovšetkým:
a) Postačuje v tomto ohľade príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii [článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86/ES] alebo sa vyžaduje skutočné rodinné spolužitie?
b) V prípade, že sa vyžaduje skutočné rodinné spolužitie:
Aká intenzita je v tejto súvislosti potrebná? Postačujú na tento účel napríklad príležitostné alebo pravidelné návštevy, vyžaduje sa spolužitie v spoločnej domácnosti alebo sa nad rámec vyššie uvedeného vyžaduje taký spôsob spolužitia, keď sú členovia na seba navzájom odkázaní?
c) Vyžaduje si zlúčenie rodičov, ktorí sa ešte zdržiavajú na území tretej krajiny a ktorí podali žiadosť o zlúčenie rodiny s dieťaťom, ktoré bolo uznané za utečenca a medzičasom dovŕšilo plnoletosť, aby bolo pravdepodobné, že sa v členskom štáte (opätovne) obnoví rodinný život po vstupe na územie spôsobom vyžadovaným v zmysle otázky 2b)?“
Konanie na Súdnom dvore
26 Rozhodnutím z 3. augusta 2020 predseda Súdneho dvora položil vnútroštátnemu súdu vo veci C‑273/20 otázku, či vzhľadom na rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577), trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd rozhodnutím z 20. augusta 2020 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 27. augusta 2020 oznámil Súdnemu dvoru, že na tomto návrhu trvá, lebo sa domnieva, že uvedený rozsudok dostatočne neodpovedá na otázky nastolené v prejednávanej veci, pričom spresnil, že jeho stanovisko platí aj pre návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vo veci C‑355/20.
27 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2020 boli veci C‑273/20 a C‑355/20 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
28 Prvou časťou svojej prvej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 16 ods. 1 písm. a) smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu podľa článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. f) pretrvávanie maloletosti v okamihu rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podali rodičia garanta, predstavuje „podmienku“ v zmysle tohto článku 16 ods. 1 písm. a), ktorej nesplnenie umožňuje členským štátom takúto žiadosť zamietnuť. Uvedený súd sa tiež pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v takom prípade zaniká právo dotknutých rodičov na pobyt hneď, ako dieťa dovŕši plnoletosť.
29 V tejto súvislosti treba hneď na začiatku zdôrazniť, že ako bolo pripomenuté v bodoch 17 až 19 tohto rozsudku, 15. júla 2016 a 10. decembra 2015 nemecké orgány priznali postavenie utečenca synovi SW, ako aj synom BL a BC. SW 4. októbra 2016, t. j. do troch mesiacov od okamihu, kedy bolo jeho dieťaťu priznané postavenie utečenca, podal žiadosť o národné vízum na účely zlúčenia so svojím synom, keď bol tento ešte maloletý. Rovnako, pokiaľ ide o BL a BC, hoci ich žiadosti o národné víza boli podané až 9. novembra 2016, podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu ich syn podal žiadosť o zlúčenie rodiny už 29. januára 2016, teda do troch mesiacov po priznaní postavenia utečenca ich maloletým synom. Tieto žiadosti boli zamietnuté až rozhodnutiami z 2. marca 2017 a 28. marca 2017, a to z dôvodu, že syn SW, ako aj synovia BL a BC medzičasom dovŕšili plnoletosť, prvý 18. januára 2017 a druhý 1. januára 2017.
30 Na účely zodpovedania prvej časti prvej otázky treba pripomenúť, že cieľom smernice 2003/86 je podľa jej článku 1 určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.
31 V tejto súvislosti z odôvodnenia 8 tejto smernice vyplýva, že táto smernica ustanovuje priaznivejšie podmienky na uplatnenie práva utečencov na zlúčenie rodiny, pretože ich situácia vyžaduje vzhľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život, osobitnú pozornosť.
32 Jedna z týchto priaznivejších podmienok sa týka zlúčenia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej línii s utečencom. Ako už totiž konštatoval Súdny dvor, zatiaľ čo podľa článku 4 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 je možnosť takéhoto zlúčenia v zásade ponechaná na voľnú úvahu každého členského štátu a podlieha najmä podmienke, že prvostupňoví príbuzní v priamej vzostupnej línii sú závislí od garanta a nemajú náležitú rodinnú podporu v krajine pôvodu, článok 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice stanovuje ako výnimku z tejto zásady, že prvostupňoví príbuzní v priamej vzostupnej línii majú právo na také zlúčenie s maloletým utečencom bez sprievodu, ktoré nepodlieha ani voľnej úvahe zo strany členských štátov, ani podmienkam stanoveným v tomto článku 4 ods. 2 písm. a) (rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, body 33 a 34).
33 V tejto súvislosti pojem „maloletý bez sprievodu“, ktorý je v rámci smernice 2003/86 použitý len v tomto článku 10 ods. 3 písm. a), je vymedzený v článku 2 na úvod a písm. f) tejto smernice. V tomto poslednom uvedenom ustanovení sa síce uvádza, že „maloletým bez sprievodu“ sa rozumie štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá musí byť predovšetkým mladšia ako 18 rokov, avšak nespresňuje sa okamih, z ktorého sa má vychádzať pri posudzovaní splnenia uvedenej podmienky, ani neobsahuje v tejto súvislosti žiaden odkaz na právo členských štátov, pričom Súdny dvor už rozhodol, že za týchto okolností nemožno členským štátom ponechať žiadny priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie okamihu, z ktorého treba vychádzať pri posudzovaní veku maloletého utečenca bez sprievodu na účely článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, body 39 až 45).
34 Treba ďalej pripomenúť, že z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný dotknutou právnou úpravou [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, body 29 a 30, ako aj citovaná judikatúra].
35 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom sledovaným smernicou 2003/86 je podporovať zlúčenie rodiny a že táto smernica má okrem iného za cieľ priznať ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým osobám [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 25 a citovaná judikatúra].
36 Okrem toho podľa článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keď členské štáty vykonávajú právo Únie, rešpektujú práva a dodržiavajú zásady stanovené Chartou a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené Zmluvami.
37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je povinnosťou členských štátov, a najmä ich súdnych orgánov nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 33, ako aj citovaná judikatúra].
38 Konkrétne článok 7 Charty uznáva právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Tento článok 7 treba vykladať v súlade s ustálenou judikatúrou a s ohľadom na záväzok brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa prijatý v článku 24 ods. 2 tejto Charty a zohľadniť potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priame styky s obidvomi svojimi rodičmi, ako to vyjadruje článok 24 ods. 3 Charty [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 34, ako aj citovaná judikatúra].
39 Z toho vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/86 treba vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, ako to navyše vyplýva zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 35 a citovaná judikatúra].
40 V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že nemecké právo vyžaduje, aby maloletý utečenec bez sprievodu mal menej ako 18 rokov nielen v okamihu, keď jeho prvostupňový príbuzný v priamej vzostupnej línii podával žiadosť o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, ale aj v okamihu vydania rozhodnutia o tejto žiadosti zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov alebo prípadne zúčastnených vnútroštátnych orgánov.
41 Súdny dvor pritom už rozhodol, že článok 2 na úvod a písm. f) smernice 2003/86 v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že za „maloletého“ v zmysle tohto ustanovenia sa má považovať štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorý bol mladší ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca (rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, bod 64).
42 V tomto kontexte treba v prvom rade konštatovať, že v súlade s ustálenou judikatúrou použitie dátumu vydania rozhodnutia príslušného orgánu dotknutého členského štátu o žiadosti o vstup a pobyt na území tohto štátu na účely zlúčenia rodiny ako dátumu, z ktorého treba vychádzať pri posudzovaní veku žiadateľa, alebo prípadne garanta na účely uplatnenia článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, by nebolo v súlade ani s cieľmi sledovanými touto smernicou, ani s požiadavkami, ktoré vyplývajú z článku 7 Charty týkajúceho sa rešpektovania rodinného života a článku 24 ods. 2 Charty, keďže neskôr uvedené ustanovenie vyžaduje, aby sa pri všetkých opatreniach, ktoré sa týkajú detí, najmä pri opatreniach prijatých členskými štátmi pri uplatňovaní uvedenej smernice, v prvom rade bral do úvahy najlepší záujem dieťaťa [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 36].
43 Príslušné vnútroštátne orgány a súdy by totiž neboli donútené k tomu, aby prioritne vybavovali žiadosti podané rodičmi maloletých, a to s nevyhnutnou naliehavosťou potrebnou na zohľadnenie zraniteľnosti týchto maloletých, a teda by mohli konať takým spôsobom, ktorý by ohrozil právo na rodinný život tak rodiča so svojím maloletým dieťaťom, ako aj tohto dieťaťa so svojím rodinným príslušníkom [pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, bod 40 a citovaná judikatúra].
44 V druhom rade by taký výklad ani neumožňoval zaručiť v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty rovnaké a predvídateľné zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi, ktorí sa nachádzajú chronologicky v rovnakej situácii, keďže by viedol k tomu, že úspech žiadosti o zlúčenie rodiny by závisel hlavne od okolností pripísateľných správnemu orgánu alebo vnútroštátnym súdom, najmä od väčšej alebo menšej rýchlosti, s akou bola žiadosť spracovaná alebo sa rozhodlo o žalobe, ktorá bola podaná proti rozhodnutiu o zamietnutí takej žiadosti, a nie od okolností pripísateľných žiadateľovi [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].
45 Okrem toho uvedený výklad, keďže by viedol k tomu, že právo na zlúčenie rodiny by záviselo od náhodných a nepredvídateľných okolností, ktoré možno v celom rozsahu pripísať príslušným vnútroštátnym orgánom a súdom dotknutého členského štátu, by mohol viesť k značným rozdielom pri riešení žiadostí o zlúčenie rodiny medzi členskými štátmi a v rámci jedného a toho istého členského štátu [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 43].
46 Za týchto podmienok treba konštatovať, že v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 v spojení s článkom 2 písm. f) tejto smernice nie je na posúdenie maloletosti dotknutého utečenca rozhodujúci okamih rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podali rodičia garanta.
47 Pretrvávanie maloletosti tohto utečenca v uvedenom okamihu preto nemôže predstavovať „podmienku“ v zmysle článku 16 ods. 1 písm. a) tejto smernice, ktorej nesplnenie by umožňovalo členským štátom zamietnuť takúto žiadosť, s výnimkou prípadu, že by to bolo v rozpore s výkladom uvedeným v bode 41 tohto rozsudku, ktorý Súdny dvor podal k článku 2 na úvod a písm. f) smernice 2003/86 v spojení s jej článkom 10 ods. 3 písm. a).
48 V tejto súvislosti treba uviesť, že ako už rozhodol Súdny dvor, vek žiadateľa alebo prípadne garanta nemožno považovať za takú hmotnoprávnu podmienku na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny v zmysle odôvodnenia 6 a článku 1 smernice 2003/86, ako sú hmotnoprávne podmienky stanovené najmä v rámci kapitoly IV tejto smernice, ktoré sú uvedené v jej článku 16 ods. 1 písm. a). Na rozdiel od týchto posledných uvedených podmienok predstavuje podmienka veku podmienku samotnej prípustnosti žiadosti o zlúčenie rodiny, ktorej vývoj je istý a predvídateľný a ktorú teda možno posúdiť len v čase podania tejto žiadosti [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 46].
49 Z toho vyplýva, že článok 16 ods. 1 písm. a) smernice 2003/86 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu podľa článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. f) vyžaduje, aby bol utečenec v čase rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podali rodičia garanta, ešte maloletý.
50 Pokiaľ ide o otázku, či je povolené obmedziť právo dotknutých rodičov na pobyt na obdobie pretrvávania maloletosti garanta, treba uviesť, že v súlade s článkom 13 ods. 2 smernice 2003/86 v spojení s odsekom 1 tohto článku sú členské štáty v prípade vyhovenia žiadosti o zlúčenie rodiny povinné vydať rodinným príslušníkom prvé povolenie na pobyt na obdobie aspoň jedného roka.
51 Z tohto ustanovenia vyplýva, že dokonca aj v prípade, keď o zlúčenie rodiny požiadali rodičia maloletého utečenca, ktorý medzičasom dovŕšil plnoletosť, malo by sa týmto rodičom v prípade vyhovenia ich žiadosti udeliť povolenie na pobyt aspoň na jeden rok s tým, že dovŕšenie plnoletosti dieťaťa, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, nemôže viesť ku skráteniu platnosti takéhoto povolenia na pobyt [pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, point 63]. Za takýchto okolností priznanie rodičom práva na pobyt len dovtedy, kým bude toto dieťa skutočne maloleté, je teda v rozpore s uvedeným ustanovením.
52 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú časť prvej otázky odpovedať tak, že článok 16 ods. 1 písm. a) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. f) pretrvávanie maloletosti v čase rozhodnutia o žiadosti rodičov garanta o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny nepredstavuje „podmienku“ v zmysle tohto článku 16 ods. 1 písm. a), ktorej nesplnenie by umožňovalo členským štátom takúto žiadosť zamietnuť. Tieto ustanovenia vykladané vo svetle článku 13 ods. 2 uvedenej smernice sa navyše majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v takom prípade zaniká právo dotknutých rodičov na pobyt hneď, ako dieťa dovŕši plnoletosť.
53 Vzhľadom na odpoveď na prvú časť prvej otázky nie je potrebné odpovedať na druhú časť tejto otázky, ktorú položil vnútroštátny súd len pre prípad kladnej odpovede na jej prvú časť.
O druhej otázke
54 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké požiadavky treba splniť na to, aby bolo možné konštatovať existenciu skutočných rodinných vzťahov v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 v prípade, keď ide o zlúčenie rodiny rodiča s maloletým dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, ak toto dieťa ešte pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny podanú týmto rodičom dovŕšilo plnoletosť.
55 Vnútroštátny súd konkrétne žiada Súdny dvor, aby spresnil, či v tomto ohľade postačuje prvostupňový príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii alebo sa vyžaduje skutočné rodinné spolužitie, a ak sa vyžaduje takéto spolužitie, aká má byť jeho intenzita. Tento súd sa tiež pýta, či si zlúčenie rodiny vyžaduje, aby sa po vstupe rodiča na územie dotknutého členského štátu obnovil v tomto členskom štáte rodinný život.
56 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 umožňuje členským štátom zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt udelené na tomto základe, ak garant a jeho rodinní príslušníci nežijú alebo prestali žiť v skutočnom manželskom alebo rodinnom vzťahu. Toto ustanovenie však nestanovuje kritériá, ktoré by umožňovali posúdiť existenciu takýchto skutočných rodinných vzťahov, ani nestanovuje žiadnu osobitnú požiadavku, ktorá by sa týkala intenzity dotknutých rodinných vzťahov. V tomto ohľade neodkazuje ani na právo členských štátov.
57 Ako bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho význam a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.
58 Treba však uviesť, že cieľom smernice 2003/86 je v súlade s jej odôvodnením 6 zabezpečiť ochranu rodiny, ako aj vytvorenie alebo zachovanie rodinného života prostredníctvom zlúčenia rodiny. Okrem toho v súlade s odôvodnením 4 tejto smernice zlúčenie rodiny je nevyhnutným prostriedkom na umožnenie rodinného života a pomáha vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu.
59 Okrem toho, ako bolo pripomenuté v 39 tohto rozsudku, opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny vrátane opatrení podľa článku 16 tejto smernice musia rešpektovať základné práva, najmä právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život.
60 Treba tiež pripomenúť, že podľa odôvodnenia 8 smernice 2003/86 osobitnú pozornosť je potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Preto táto smernica stanovuje priaznivejšie podmienky pre utečencov a ich prvostupňových rodinných príslušníkov v priamej vzostupnej línii, pokiaľ ide o výkon ich práva na zlúčenie rodiny.
61 Napokon posúdenie požiadaviek, ktoré treba splniť, aby bolo možné konštatovať existenciu skutočného rodinného vzťahu v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86, si vyžaduje individuálne posúdenie, ako to napokon vyplýva z článku 17 tejto smernice, a to na základe relevantných faktorov v každom jednotlivom prípade a s prihliadnutím na ciele sledované uvedenou smernicou.
62 Na tento účel samotný prvostupňový príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii nepostačuje na preukázanie skutočného rodinného života. Hoci relevantné ustanovenia smernice 2003/86 a Charty chránia právo na rodinný život a podporujú jeho zachovanie, v zásade totiž ponechávajú osobám s týmto právom možnosť rozhodnúť o spôsobe, akým chcú viesť svoj rodinný život, a najmä nestanovujú žiadnu požiadavku, pokiaľ ide o intenzitu ich rodinného vzťahu [pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, bod 58].
63 V prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že dieťa SW, ako aj deti BL a BC boli v čase, keď boli nútené opustiť svoju krajinu pôvodu, ešte maloleté, a že tieto deti tak predstavovali užšiu rodinu uvedenú v odôvodnení 9 smernice 2003/86, ktorá je podľa toho istého odôvodnenia „v každom prípade“ dotknutá zlúčením rodiny. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa však nezdá, že by dotknuté osoby počas obdobia, ktoré predchádzalo opusteniu krajiny pôvodu príslušným dieťaťom, nežili v skutočnom rodinnom vzťahu.
64 Na druhej strane treba zohľadniť skutočnosť, že v prejednávanej veci SW, ako aj BL a BC a ich dieťa nemohli viesť skutočný rodinný život počas obdobia ich odlúčenia, ku ktorému došlo najmä z dôvodu osobitnej situácie ich dieťaťa ako utečenca, pričom samotná táto okolnosť nemôže viesť ku konštatovaniu neexistencie skutočného rodinného vzťahu v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86. Okrem toho nemožno ani predpokladať, že akékoľvek rodinné spolužitie rodiča s jeho dieťaťom zanikne hneď po tom, ako maloleté dieťa dovŕši plnoletosť.
65 Existencia skutočného rodinného života však predpokladá preukázanie skutočnej existencie rodinného vzťahu alebo vôle vytvoriť alebo zachovať takýto vzťah.
66 Skutočnosť, že dotknuté osoby majú v úmysle dostavovať sa na príležitostné návštevy, pokiaľ to bude možné, a mať pravidelné kontakty akejkoľvek povahy s osobitným zohľadnením hmotnoprávnych okolností, ktoré charakterizujú situáciu dotknutých osôb, vrátane veku dieťaťa, tak môže postačovať na konštatovanie, že tieto osoby obnovia osobné a citové väzby, a na preukázanie existencie skutočného rodinného života.
67 Okrem toho, ako už Súdny dvor tiež rozhodol, nemožno požadovať ani to, aby si dieťa, ktoré je garantom, a jeho rodič poskytovali vzájomnú finančnú podporu, keďže je pravdepodobné, že na to nemajú hmotné prostriedky [pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie rodiny dieťaťa, ktoré dovŕšilo plnoletosť), C‑279/20, EU:C:2022:XXX, bod 68].
68 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie existencie skutočného rodinného vzťahu v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď ide o zlúčenie rodiča s maloletým dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, nepostačuje samotný prvostupňový príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii, pokiaľ toto dieťa dovŕšilo plnoletosť ešte pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, podanej týmto rodičom. Na to, aby tento rodič spĺňal podmienky na zlúčenie rodiny však nie je potrebné, aby dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič žili v spoločnej domácnosti alebo pod jednou strechou. Príležitostné návštevy, pokiaľ sú možné, a pravidelné kontakty akejkoľvek povahy môžu postačovať na konštatovanie, že tieto osoby obnovujú osobné a citové väzby, ako aj na preukázanie existencie skutočného rodinného vzťahu. Okrem toho nemožno požadovať ani to, aby si dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič poskytovali vzájomnú finančnú podporou.
O trovách
69 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 16 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. f) pretrvávanie maloletosti v čase rozhodnutia o žiadosti rodičov garanta o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny nepredstavuje „podmienku“ v zmysle tohto článku 16 ods. 1 písm. a), ktorej nesplnenie by umožňovalo členským štátom takúto žiadosť zamietnuť. Tieto ustanovenia vykladané vo svetle článku 13 ods. 2 uvedenej smernice sa navyše majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v takom prípade zaniká právo dotknutých rodičov na pobyt hneď, ako dieťa dovŕši plnoletosť.
2. Článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie existencie skutočného rodinného vzťahu v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď ide o zlúčenie rodiča s maloletým dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, nepostačuje samotný prvostupňový príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii, pokiaľ toto dieťa dovŕšilo plnoletosť ešte pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, podanej týmto rodičom. Na to, aby tento rodič spĺňal podmienky na zlúčenie rodiny však nie je potrebné, aby dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič žili v spoločnej domácnosti alebo pod jednou strechou. Príležitostné návštevy, pokiaľ sú možné, a pravidelné kontakty akejkoľvek povahy môžu postačovať na konštatovanie, že tieto osoby obnovujú osobné a citové väzby, ako aj na preukázanie existencie skutočného rodinného vzťahu. Okrem toho nemožno vyžadovať ani to, aby si dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič poskytovali vzájomnú finančnú podporu.
Podpisy