NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 20. mája 2015 (1)
Vec C‑240/14
Eleonore Prüller‑Frey
proti
Norbertovi Brodnigovi,
Axa Versicherung AG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landesgericht Korneuburg (Rakúsko)]
„Zodpovednosť leteckého dopravcu v prípade nehody – Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu – Nariadenie (ES) č. 2027/97 – Pôsobnosť – Let uskutočnený v ultraľahkom motorovom lietadle, ktorého prevádzkovateľ nemá licenciu na prevádzku leteckých dopravných služieb – Let s rovnakým miestom odletu a určenia uskutočnený s cieľom ukázať nehnuteľnosť prípadnému kupujúcemu – Nariadenie (ES) č. 864/2007 – Článok 18 – Priama žaloba proti poistiteľovi zodpovednej osoby“
I – Úvod
1. Predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný zo strany Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg, Rakúsko) sa týka určenia rozhodného práva pre návrh na náhradu škody, ktorý podal jednotlivec s bydliskom v Rakúsku proti prevádzkovateľovi lietadla a jeho poistiteľovi zodpovednosti za škodu v dôsledku leteckej nehody, ku ktorej došlo v Španielsku.
2. Tento návrh je z hľadiska vývoja práva Únie zaujímavý z dvoch dôvodov. Na jednej strane ponúka Súdnemu dvoru príležitosť spresniť hranice pôsobnosti dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu(2), ako aj nariadenia (ES) č. 2027/97(3), ktoré tento dohovor vykonáva. Na druhej strane umožňuje spresniť rozsah článku 18 nariadenia (ES) č. 864/2007(4), ktorý sa týka priamej žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby.
II – Právny rámec
A – Montrealský dohovor
3. Článok 1 ods. 1 a 2 Montrealského dohovoru s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:
„1. Tento dohovor sa vzťahuje na všetku medzinárodnú prepravu cestujúcich, batožiny alebo nákladu vykonávanú lietadlami za odplatu. Vzťahuje sa rovnako na bezplatnú prepravu lietadlom, ktorú vykonáva letecký dopravný podnik.
2. Na účely tohto dohovoru, pojem medzinárodná preprava znamená každú prepravu, pri ktorej, podľa dohody zúčastnených strán, leží miesto odletu a miesto určenia, bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k prerušeniu alebo prekladaniu, buď na území dvoch zmluvných štátov alebo na území jedného zmluvného štátu, ak je dohodnutá zastávka na území jedného štátu, aj keď tento štát nie je zmluvným štátom. Preprava medzi dvoma bodmi na území jedného zmluvného štátu bez dohodnutej zastávky na území iného štátu, sa nepovažuje za medzinárodnú prepravu na účely tohto dohovoru.
…“
4. Články 17 a 21 Montrealského dohovoru upravujú náhradu škody v prípade smrti a zranenia cestujúcich.
5. Článok 29 uvedeného dohovoru znie takto:
„Pri preprave cestujúcich, batožiny a nákladu môže byť podaná akákoľvek žaloba na náhradu škody, akokoľvek podložená, či už na základe tohto dohovoru alebo na základe zmluvy, alebo deliktu, alebo inak, za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú stanovené v tomto dohovore bez toho, aby bola dotknutá otázka, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva. V prípade takej žaloby nie je možné získať náhradu trestnú, náhradu s prísnou pokutou alebo náhradu inej nenahraditeľnej škody.“
6. Článok 33 tohto istého dohovoru určuje súdy s právomocou konať a rozhodovať vo veci žalôb na náhradu škody na základe uvedeného dohovoru.
B – Právna úprava Únie
7. Článok 1 nariadenia č. 2027/97 stanovuje:
„Toto nariadenie vykonáva príslušné ustanovenia Montrealského dohovoru o preprave cestujúcich a ich batožiny v leteckej doprave a ustanovuje určité dodatočné ustanovenia. Rozširuje aj uplatňovanie týchto ustanovení na prepravu v leteckej doprave v rámci jedného členského štátu.“
8. Článok 2 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia stanovuje:
„1. Na účely tohto nariadenia:
…
b) ,letecký dopravca spoločenstva‘ znamená leteckého dopravcu s platnou prevádzkovou licenciou udelenou členským štátom v súlade s ustanoveniami nariadenia EHS č. 2407/92[(5)]“.
9. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2027/97 znie takto:
„Zodpovednosť leteckého dopravcu spoločenstva za cestujúcich a ich batožinu sa riadi všetkými ustanoveniami Montrealského dohovoru, relevantnými pre takú zodpovednosť.“
10. Prevádzka leteckých dopravných služieb v rámci Európskej únie leteckými dopravcami Únie je v súčasnosti upravená nariadením (ES) č. 1008/2008(6).
11. Článok 2 body 4 až 6 nariadenia č. 1008/2008 stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia:
…
4. ,letecká dopravná služba‘ znamená let alebo sériu letov, pri ktorých sa prepravujú cestujúci, náklad a/alebo pošta za odplatu a/alebo v prenájme;
5. ,let‘ znamená odlet z určitého letiska smerom k určitému cieľovému letisku;
6. ,miestny let‘ znamená let, ktorý nezahŕňa dopravu osôb, pošty a/alebo tovaru medzi rôznymi letiskami alebo inými oprávnenými pristávacími bodmi“.
12. Článok 3 ods. 1 a 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Žiadny podnik usadený v Spoločenstve nesmie prepravovať cestujúcich, poštu ani náklad za úhradu a/alebo v prenájme, pokiaľ mu nebola udelená príslušná prevádzková licencia.
…
3. Bez toho, aby boli dotknuté ďalšie platné ustanovenia právnych predpisov Spoločenstva, vnútroštátnych alebo medzinárodných právnych predpisov, požiadavka byť držiteľom platnej prevádzkovej licencie sa nevzťahuje na tieto kategórie leteckých dopravných služieb:
a) letecké dopravné služby vykonávané bezmotorovým lietadlom a/alebo ultraľahkým motorovým lietadlom a
b) miestne lety.“
13. Článok 4 nariadenia Rím II stanovuje:
„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.
2. Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.
…“
14. Článok 18 tohto nariadenia stanovuje:
„Poškodená osoba môže žalovať priamo poistiteľa zodpovednej osoby na poskytnutie náhrady škody, ak to umožňuje rozhodné právo pre mimozmluvný záväzok alebo rozhodné právo pre poistnú zmluvu.“
III – Spor vo veci samej
15. Dňa 30. augusta 2010 bola pani Prüller‑Frey, žalobkyňa vo veci samej, účastníčkou nehody v blízkosti Jerez de la Frontera (Španielsko) počas letu na palube gyroplánu, ktorý riadil jeho vlastník, pán Preiss. Let mal miesto odletu a určenia na letisku v Medina Sidonia (Španielsko) a jeho cieľom bolo prezretie si pozemku patriaceho pánovi Preissovi na účely prípadného uskutočnenia prevodu nehnuteľnosti.
16. Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, poistenie zodpovednosti za škodu, vzťahujúce sa na predmetný gyroplán, bolo uzatvorené nie jeho vlastníkom, pánom Preissom, ale pánom Brodnigom ako držiteľom gyroplánu, v nemeckej spoločnosti Axa Versicherung AG. Táto poistná zmluva sa spravuje nemeckým právom a obsahuje voľbu právomoci nemeckých súdov.
17. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu navyše vyplýva, že pán Brodnig nie je podnikom s licenciou leteckého prevádzkovateľa.
18. Pani Prüller‑Frey má obvyklý pobyt v Rakúsku. V čase, keď nastali predmetné skutočnosti, vyhlásil pán Brodnig za svoje bydlisko tak Rakúsko, ako aj Španielsko. Zo spisu však vyplýva, že z hľadiska prípadného uplatnenia článku 4 ods. 2 nariadenia Rím II sa vnútroštátny súd skôr prikláňa k názoru, že účastníci konania vo veci samej nemali v čase nehody obvyklý pobyt v tej istej krajine.
19. Pani Prüller‑Frey podala na vnútroštátny súd návrh na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku nehody, založený na solidárnej zodpovednosti žalovaných vo veci samej.
20. Ako vyplýva zo spisu, žalobkyňa v žalobe vo veci samej tvrdí, že na základe nariadenia (ES) č. 44/2001(7) majú právomoc rakúske súdy a že v súlade s článkom 4 ods. 2 nariadenia Rím II sa uplatní rakúske právo. Navyše tvrdí, že podľa rakúskeho práva je oprávnená podať priamu žalobu proti poistiteľovi.
21. Podľa názoru pani Prüllerovej‑Freyovej môže byť Axa Versicherung AG žalovaná na rakúskom súde ako spoločne žalovaná buď podľa článku 6 nariadenia Brusel I, alebo jeho článku 11, týkajúceho sa priamej žaloby poškodenej osoby proti poistiteľovi.
22. Žalovaní vo veci samej namietajú tak proti právomoci rakúskeho súdu, ako aj uplatniteľnosti rakúskeho práva, pričom tvrdia, že uplatniteľným právom je španielske právo a že súd, na ktorý bola podaná žaloba, nemá právomoc. Pokiaľ ide o možnosť podať priamu žalobu proti poistiteľovi, žalovaní vo veci samej uviedli, že ani nemecké právo, ktorým sa spravuje poistná zmluva, ani uplatniteľné španielske právo takú žalobu za podmienok vo veci samej neumožňujú.
23. Z osvedčenia o práve, ktoré si vyžiadal vnútroštátny súd, naopak vyplýva, že podľa španielskeho práva je žalobkyňa vo veci samej oprávnená podať priamu žalobu proti poistiteľovi.
24. Hoci sa zdá, že žiaden z účastníkov konania vo veci samej sa neodvoláva na Montrealský dohovor, vnútroštátny súd predsa vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o uplatniteľnosť tohto dohovoru. Kladie si teda otázku režimu zodpovednosti uplatniteľného na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, a to tak za predpokladu, že je Montrealský dohovor uplatniteľný, ako aj za opačného predpokladu.
IV – Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
25. V tomto kontexte sa Landesgericht Korneuburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 2 ods. 1 písm. a) a písm. c) nariadenia [č. 2027/97], článok 3 písm. c) a g) nariadenia [(ES) č. 785/2004(8)], ako aj článok 1 ods. 1 [Montrealského] dohovoru vykladať v tom zmysle, že právo na náhradu škody v prípade poškodenej,
– ktorá bola cestujúcou v lietadle, ktorého miesto odletu a príletu sa nachádzalo na tom istom mieste jedného členského štátu,
– a ktorú pilot prepravoval bezplatne,
– s cieľom pozrieť si z výšky nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom plánovaného obchodu, a
– a ktorá pri páde lietadla utrpela fyzické zranenie,
treba posudzovať výlučne podľa článku 17 [Montrealského] dohovoru a vnútroštátne právo sa neuplatní?
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
2. Majú sa článok 33 [Montrealského] dohovoru a článok 67 nariadenia [č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že právomoc prejednávať a rozhodovať o nárokoch na náhradu škody, ktoré sú uvedené v prvej otázke, treba posúdiť výlučne podľa článku 33 [Montrealského] dohovoru?
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
3. Majú sa článok 29 [Montrealského] dohovoru a článok 18 nariadenia [Rím II] vykladať v tom zmysle, že bránia takým vnútroštátnym pravidlám, ktoré priznávajú poškodenej osobe uvedenej v prvej otázke oprávnenie podať priamu žalobu proti poistiteľovi zodpovednosti za škodu, ktorú nesie pôvodca škody?
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
4. Majú sa článok 7 ods. 1 písm. f) druhej smernice [88/357/EHS(9)] a článok 18 nariadenia [Rím II] vykladať v tom zmysle, že podmienky priamej žaloby, ktorú podala poškodená osoba uvedená v prvej otázke proti poistiteľovi zodpovednosti za škodu, ktorú nesie pôvodca škody, treba posúdiť podľa právnej úpravy tretieho štátu, ak
– právny poriadok, ktorý treba uplatniť podľa miesta deliktu, upravuje priamu žalobu vo svojom zákone o poistných zmluvách,
– zmluvné strany poistnej zmluvy uskutočnia voľbu práva v prospech právneho poriadku tretieho štátu,
– podľa ktorého sa uplatní právo toho štátu, v ktorom má poistiteľ svoje sídlo, a
– právny poriadok tohto členského štátu upravuje priamu žalobu aj vo svojom zákone o poistných zmluvách?“
26. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, z 12. mája 2014 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 15. mája 2014. Žalobkyňa vo veci samej, rakúska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
27. Odôvodnené žiadosti o nariadenie pojednávania podali žalovaní vo veci samej, ako aj francúzska vláda, ktorí sa nezúčastnili na písomnom konaní. Účastníci konania vo veci samej a ďalšie dotknuté osoby sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. marca 2015.
V – Analýza
28. Pripomínam, že Montrealský dohovor tvorí integrálnu súčasť právneho poriadku Únie, a teda predstavuje akt, ktorého výklad má Súdny dvor právomoc poskytnúť v prejudiciálnom konaní.(10)
29. Pokiaľ ide o žaloby na náhradu škody spojené s nehodami, ku ktorým došlo pri leteckej preprave, určenie súdu s právomocou, ako aj určité materiálne aspekty náhrady škody v prípade smrti alebo zranenia utrpeného cestujúcim sa spravujú výlučne týmto dohovorom. Naopak v prípade, že Montrealský dohovor nie je uplatniteľný, sa príslušný súd určí v súlade s nariadením Brusel I a tento súd preskúma návrh na náhradu škody na základe vnútroštátneho práva, na ktoré odkázali kolízne normy.
30. Pred preskúmaním ostatných otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, je preto potrebné najprv zodpovedať otázku uplatniteľnosti Montrealského dohovoru.
A – O uplatniteľnosti Montrealského dohovoru (prvá otázka)
31. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd najmä pýta, či je Montrealský dohovor uplatniteľný vo veci samej, pričom let mal miesto odletu a určenia na rovnakom letisku nachádzajúcom sa na území členského štátu a cestujúca bola prepravovaná bezplatne s cieľom preletieť ponad pozemok patriaci majiteľovi lietadla na účely uskutočnenia prevodu nehnuteľností.
32. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa jeho názoru vyplýva uplatniteľnosť Montrealského dohovoru na skutkové okolnosti veci samej z tej skutočnosti, že uplatňovanie nariadenia č. 2027/97 bolo rozšírené na lety uskutočnené v rámci jedného členského štátu. Poznamenáva tiež, že hoci predmetný návrh na náhradu škody nesmeruje proti leteckému dopravcovi s licenciou, tento návrh sa týka zodpovednosti spojenej s prevádzkou lietadla. Nariadenie č. 785/2004 pritom ukladá povinnosť uzatvoriť poistenie zodpovednosti nielen leteckým dopravcom, ale aj prevádzkovateľom lietadiel.
33. Žalovaní vo veci samej, ktorí boli vypočutí na pojednávaní, uviedli na základe analogickej argumentácie, akú zastáva vnútroštátny súd, že Montrealský dohovor sa uplatňuje.
34. Žalobkyňa vo veci samej, rakúska a francúzska vláda, ako aj Komisia usudzujú, aj keď každý z mierne odlišných dôvodov, že sa Montrealský dohovor neuplatňuje.
35. Francúzska vláda tvrdí, že let s rovnakým miestom odletu a určenia, ako je let, o aký ide vo veci samej, nemôže byť považovaný za uskutočnený v rámci „leteckej dopravy“ v zmysle Montrealského dohovoru a nariadenia č. 2027/97. Pokiaľ ide o ostatných účastníkov konania a dotknuté osoby, títo tvrdia, že Montrealský dohovor nie je uplatniteľný, pričom sa opierajú o skutočnosť, že let nebol uskutočnený „leteckým dopravcom“ v zmysle nariadenia č. 1008/2008.
36. Poznamenávam, že Montrealský dohovor sa v súlade s jeho článkom 1 ods. 1 uplatňuje na všetku „medzinárodnú[(11)] prepravu cestujúcich, batožiny alebo nákladu vykonávanú lietadlami“.
37. Články 1 a 3 nariadenia č. 2027/97, ktorými sa vykonáva Montrealský dohovor v právnom poriadku Únie, rozširujú jeho uplatňovanie na lety uskutočnené v rámci jedného členského štátu.
38. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2027/97 v tomto ohľade stanovuje, že zodpovednosť leteckého dopravcu Únie sa riadi ustanoveniami Montrealského dohovoru, a to bez toho, aby rozlišoval medzi medzinárodnými letmi a vnútroštátnymi letmi v rámci Únie.
39. Článok 2 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia navyše upravuje definíciu pojmu „letecký dopravca [Únie]“, ktorým sa rozumie osoba s platnou prevádzkovou licenciou udelenou členským štátom v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1008/2008(12).
40. Z uvedeného vyplýva, že režim zodpovednosti upravený Montrealským dohovorom sa uplatňuje na vnútroštátne lety v rámci Únie, pokiaľ sú takéto lety vykonávané leteckým dopravcom s platnou prevádzkovou licenciou v zmysle nariadenia č. 1008/2008.
41. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 8 nariadenia (ES) č. 889/2002(13), dôvodom rozšírenia ustanovení Montrealského dohovoru na vnútroštátne lety bola skutočnosť, že na základe vytvorenia vnútorného trhu leteckých služieb bol odstránený rozdiel medzi medzinárodnou dopravou a vnútroštátnou dopravou v rámci Únie a bolo opodstatnené zaviesť jednotný režim zodpovednosti.(14)
42. Vo veci samej však z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán Brodnig nemal licenciu leteckého dopravcu.
43. Na predmetný let sa teda nevzťahujú ustanovenia nariadenia č. 2027/97, ani ustanovenia Montrealského dohovoru, pretože ide o vnútroštátny let, ktorý nebol vykonaný leteckým dopravcom s licenciou. Vyplýva z toho, že predmetný návrh na náhradu škody treba preskúmať iba na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva, na ktoré odkazujú kolízne normy.
44. Okrem toho poznamenávam, že z okolností sporu vo veci samej vyplýva, že pán Brodnig nebol povinný mať licenciu leteckého dopravcu.
45. V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1008/2008 stanovuje, že podniky poskytujúce služby leteckej dopravy v rámci Únie musia splniť povinnosť byť držiteľom prevádzkovej licencie. Podľa článku 3 ods. 3 písm. a) a b) tohto nariadenia sa však na určité letecké služby vzťahuje výnimka z tejto povinnosti. Táto výnimka platí predovšetkým pre „letecké dopravné služby vykonávané bezmotorovým lietadlom a/alebo ultraľahkým motorovým lietadlom“ a „miestne lety“.(15)
46. Je to tak v prípade letu, o aký ide vo veci samej, pretože ide o miestny let s rovnakým miestom odletu a určenia a predmetným lietadlom je ultraľahké motorové lietadlo.
47. Vzhľadom na vyššie uvedené usudzujem, že článok 1 a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2027/97 sa majú vykladať v tom zmysle, že ustanovenia Montrealského dohovoru sa neuplatňujú na vnútroštátny let, ktorý nie je vykonávaný leteckým dopravcom s prevádzkovou licenciou v zmysle nariadenia č. 1008/2008.
B – O vzťahu medzi Montrealským dohovorom a nariadením Brusel I (druhá otázka)
48. Vzhľadom na môj záver týkajúci sa prvej otázky nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku, ktoré sú položené iba pre prípad, že by sa Montrealský dohovor uplatňoval.
49. Napriek tomu ich však stručne preskúmam pre prípad, že by Súdny dvor usúdil, že sa tento dohovor uplatňuje.
50. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na spojitosť medzi ustanoveniami článku 33 Montrealského dohovoru a ustanoveniami článku 67 nariadenia Brusel I.
51. Pre pripomenutie, uvedený článok 67 ustanovuje, že nariadenie Brusel I nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení obsiahnutých v právnych nástrojoch Únie alebo vnútroštátneho práva harmonizovaného s týmito právnymi nástrojmi, ktoré upravujú právomoc v špecifických veciach. Tento článok teda výslovne počíta s existenciou osobitných noriem vo vzťahu k normám právomoci upraveným v nariadení Brusel I.
52. Navyše poznamenávam, že článok 67 nariadenia Brusel I odkazuje na lex specialis obsiahnuté v právnom akte Únie. Na rozdiel od článku 71 toho istého nariadenia, ktorý sa týka noriem právomoci obsiahnutých v dohovoroch, zmluvnými stranami ktorých členské štáty už boli v čase nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia a ktorý umožňuje ich uplatňovanie pod podmienkou, že tým nebudú dotknuté zásady, na ktorých je založené nariadenie Brusel I(16), teda tento článok 67 nie je spojený s podmienkami.
53. V tomto ohľade je podľa môjho názoru ťažko spochybniteľné, že článok 33 Montrealského dohovoru predstavuje takéto lex specialis, obsiahnuté v právnom akte Únie, ktoré vylučuje uplatňovanie všeobecných noriem právomoci upravených v nariadení Brusel I. Toto vylúčenie sa týka otázok právomoci, ktoré sú upravené v článku 33 Montrealského dohovoru.
54. Treba však ešte preskúmať, či sa tento článok 33 uplatňuje v prípade letu uskutočneného v rámci jedného členského štátu.
55. Rakúska vláda v tejto súvislosti tvrdí, že Montrealský dohovor sa uplatňuje iba na medzinárodnú dopravu a že nariadenie č. 2027/97 nerozširuje pôsobnosť noriem právomoci uvedených v článku 33 uvedeného dohovoru, ale iba pôsobnosť hmotnoprávnych ustanovení.
56. S týmto stanoviskom nesúhlasím.
57. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2027/97 sa zodpovednosť leteckého dopravcu za cestujúcich a ich batožinu riadi „všetkými ustanoveniami Montrealského dohovoru, relevantnými pre takú zodpovednosť“.
58. Podľa môjho názoru sa tento odkaz týka všetkých ustanovení kapitoly III Montrealského dohovoru, ktoré sa týkajú zodpovednosti leteckých dopravcov, a to vrátane ustanovení týkajúcich sa noriem právomoci uvedených v článku 33 tohto dohovoru.
59. Cieľom nariadenia č. 2027/97 je totiž podriadiť zodpovednosť leteckých dopravcov jednotnému režimu, pokiaľ ide tak o medzinárodnú dopravu, ako aj vnútroštátnu dopravu v rámci Únie. Tento cieľ hovorí v prospech širokého výkladu odkazu uvedeného v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia.
60. Normy právomoci pritom tvoria súčasť celkového riešenia, upraveného v Montrealskom dohovore, ktorého cieľom je odstrániť kolíziu právnych noriem a konflikt právomocí a zaviesť predvídateľný režim zodpovednosti, za súčasného poskytnutia ochrany cestujúcim a umožnenia leteckým dopravcom lepšie riadiť riziká. Z hľadiska štruktúry Montrealského dohovoru sú tieto normy právomoci uvedené spolu s hmotnoprávnymi normami v jeho kapitole III týkajúcej sa zodpovednosti leteckých dopravcov a rozsahu náhrady škody.
61. Navyše, ako preukazuje predmetná vec, úzke prepojenie hospodárskych vzťahov na vnútornom trhu znamená, že napriek tomu, že určitý spor vznikol v dôsledku nehody, ku ktorej došlo pri vnútroštátnom lete, tento spor môže ľahko nadobudnúť cezhraničnú dimenziu. Takéto uváženie odôvodňuje uplatnenie jednotných noriem právomoci, pokiaľ ide o zodpovednosť spojenú s vnútroštátnymi a medzinárodnými letmi v rámci Únie.
62. Preto zastávam názor, že v prípade, že by Súdny dvor usúdil, že Montrealský dohovor a nariadenie č. 2027/97 sa v prejednávanej veci uplatňujú, súd príslušný na rozhodnutie sporu vo veci samej by sa mal určiť podľa článku 33 uvedeného dohovoru.
C – O vzťahu medzi Montrealským dohovorom a článkom 18 nariadenia Rím II (tretia otázka)
63. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 29 Montrealského dohovoru bráni vnútroštátnemu ustanoveniu upravujúcemu priamu žalobu poškodenej osoby proti poistiteľovi leteckého dopravcu.
64. Pripomínam, že táto otázka je relevantná iba pre prípad, že by Súdny dvor na rozdiel od stanoviska, ktoré zastávam, usúdil, že sa Montrealský dohovor za okolností, o aké ide v spore vo veci samej, uplatňuje.
65. Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, na základe ktorého, pokiaľ Montrealský dohovor upravuje žaloby na náhradu škody, ktoré sa týkajú leteckej dopravy, taxatívne, priama žaloba upravená vo vnútroštátnom práve nemôže byť podaná.
66. Pripomínam, že článok 29 Montrealského dohovoru stanovuje pravidlo výlučnosti režimu zodpovednosti, ktorý tento dohovor upravuje, pričom sa v ňom uvádza, že akákoľvek žaloba o určenie zodpovednosti na základe tohto dohovoru môže byť podaná iba za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú stanovené v uvedenom dohovore.
67. Poznamenávam však, že Montrealský dohovor upravuje iba zodpovednosť leteckého dopravcu, a nie povinnosť poistiteľa zodpovednosti.
68. V dôsledku uvedeného nemá tento dohovor žiaden vplyv na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré priznávajú poškodenej osobe právo podať priamu žalobu proti poistiteľovi zodpovedného leteckého dopravcu.
69. Článok 29 Montrealského dohovoru sa navyše uplatňuje „bez toho, aby bola dotknutá otázka, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva“. Právo poškodenej osoby uskutočniť právne kroky proti poistiteľovi tak v každom prípade nie je dotknuté pravidlom výlučnosti stanoveným v uvedenom článku 29.
70. V dôsledku uvedeného, pokiaľ je zodpovednosť leteckého dopravcu upravená ustanoveniami Montrealského dohovoru, poškodená osoba má právo podať priamu žalobu proti poistiteľovi dopravcu v prípade, že uplatniteľné právo určené výberom jednej z možností podľa článku 18 nariadenia Rím II takéto právo upravuje. Toto právo môže byť upravené buď v rozhodnom práve pre poistnú zmluvu, alebo v práve, ktoré by bolo rozhodným pre mimozmluvný záväzok v prípade, že by sa Montrealský dohovor neuplatňoval. Inými slovami, Montrealský dohovor nemá vplyv na možnosť uplatnenia obidvoch prípadov uvedených v článku 18 nariadenia Rím II.
D – O podmienkach uplatnenia priamej žaloby poškodenej osoby proti poistiteľovi (štvrtá otázka)
71. Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 18 nariadenia Rím II umožňuje uplatnenie priamej žaloby poškodenej osoby proti poistiteľovi v prípade, že takáto žaloba je upravená v rozhodnom práve pre mimozmluvný záväzok, ale zmluvné strany poistnej zmluvy si určili iné rozhodné právo.
72. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že Landesgericht Korneuburg sa skôr prikláňa k názoru, že na základe článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II sa zodpovednosť pána Brodniga spravuje právnym poriadkom miesta, kde došlo ku vzniku škody, čo v prejednávanom prípade znamená španielskym právom.(17) Podľa osvedčenia o práve, ktoré si vyžiadal vnútroštátny súd, španielske právo upravuje možnosť poškodenej osoby uplatniť priamu žalobu proti poistiteľovi za podmienok vo veci samej.
73. Vnútroštátny súd však uvádza, že zmluvné strany poistnej zmluvy si zvolili, že sa táto zmluva spravuje nemeckým právom. Zdôrazňuje význam zásady slobodného výberu rozhodného práva, ktorý je možný v poistných zmluvách vzťahujúcich sa na tzv. veľké riziká, vrátane zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou leteckého dopravného prostriedku.(18) Podľa vnútroštátneho súdu nemôže byť postavenie poškodenej osoby priaznivejšie ako postavenie poisteného. Pokiaľ si zmluvné strany poistnej zmluvy zvolili, že sa táto zmluva spravuje nemeckým právom, tento výber by mal mať za následok to, že poškodená osoba nemôže využiť právo podať priamu žalobu proti poistiteľovi podľa španielskeho práva.
74. Toto odôvodnenie podľa môjho názoru vychádza z nesprávneho predpokladu.
75. Článok 18 nariadenia Rím II nepredstavuje kolíznu normu z hľadiska hmotného práva uplatniteľného na určenie povinnosti prináležiacej poistiteľovi alebo zodpovednej osobe. Jediným cieľom tohto článku je určenie rozhodného práva, pokiaľ ide o otázku, či môže poškodená osoba uskutočniť právne kroky priamo proti poistiteľovi, a netýka sa rozsahu povinností poistiteľa alebo zodpovednej osoby.
76. Podľa tohto istého článku 18 toto právo podať priamu žalobu existuje v prípade, že ho upravuje buď rozhodné právo pre mimozmluvný záväzok, alebo rozhodné právo pre poistnú zmluvu.
77. Bez ohľadu na otázku samotnej existencie práva podať priamu žalobu, prípadne spôsob uplatnenia takej žaloby,(19) sa povinnosť poistiteľa spravuje rozhodným právom pre poistnú zmluvu. V tomto ohľade nemá tento istý článok 18 vplyv na výber rozhodného práva, ktorý uskutočnili zmluvné strany poistnej zmluvy.
78. Navyše zo samotného znenia článku 18 nariadenia Rím II vyplýva, že ide o kolíznu normu, ktorá upravuje odkaz alternatívnym spôsobom, a to v tom zmysle, že stačí, aby jeden z dotknutých právnych poriadkov upravoval možnosť priamej žaloby.
79. Táto úvaha sa uplatňuje bez ohľadu na skutočnosť, že rozhodné právo pre poistnú zmluvu vyplýva z voľby uskutočnenej zmluvnými stranami alebo z uplatnenia kolíznych noriem upravených v nariadení (ES) č. 593/2008(20).
80. Poškodená osoba teda môže podať priamu žalobu proti poistiteľovi v prípade, že táto možnosť vyplýva buď z rozhodného práva pre mimozmluvný záväzok, alebo z rozhodného práva pre poistnú zmluvu, či už bolo toto právo zvolené zmluvnými stranami poistnej zmluvy, alebo bolo určené na základe nariadenia Rím I.
81. Tento výklad plne podporuje dôvodová správa k legislatívnemu návrhu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia Rím II.(21) Podľa tohto návrhu predmetná kolízna norma určuje rozhodné právo pre určenie toho, či je poškodená osoba oprávnená uplatniť priamu žalobu proti poistiteľovi. V každom prípade je rozsah povinností poistiteľa upravený v rozhodnom práve pre poistnú zmluvu.
82. Rovnako z akademických prác, ktoré predchádzali tomuto legislatívnemu návrhu, konkrétne z návrhu dohovoru Rím II, pripraveného Európskou skupinou pre medzinárodné právo súkromné (EGPIL)(22), vyplýva, že predmetná norma – ktorá bola prebratá z návrhu dohovoru Rím II bez podstatných zmien – predstavuje osobitnú kolíznu normu pre priamu žalobu poškodenej osoby proti poistiteľovi, vrátane prípadných obmedzení majúcich vplyv na výkon tohto práva. Rozsah povinností poistiteľa sa naopak spravuje rozhodným právom pre poistnú zmluvu. Z uvedeného komentára navyše jasne vyplýva, že ide o alternatívnu normu.
83. Vzhľadom na to, že článok 18 nariadenia Rím II v prejednávanej veci stanovuje alternatívnu normu, žalobkyňa vo veci samej môže podať priamu žalobu proti poistiteľovi v prípade, že táto možnosť vyplýva zo španielskeho práva uplatniteľného na mimozmluvný záväzok, bez ohľadu na to, čo je upravené v nemeckom práve, ktorým sa spravuje poistná zmluva.
84. Toto riešenie nie je v rozpore s autonómiou vôle zmluvných strán, ktoré majú možnosť slobodne si zvoliť rozhodné právo pre túto zmluvu. Táto voľba nemôže mať vplyv na práva tretej osoby ani práva poškodenej osoby.(23)
85. Poznamenávam, že v článku 18 nariadenia Rím II je vyjadrené ustanovenie chrániace záujmy poškodenej osoby, keďže jej priznáva výhodu najpriaznivejšieho režimu, pokiaľ ide o právo uskutočniť právne kroky priamo proti poistiteľovi.(24) Navyše normotvorca už zohľadnil záujmy poistiteľa, keď stanovil, že priamu žalobu možno podať iba na základe dvoch právnych poriadkov, s uplatnením ktorých musel poistiteľ oprávnene počítať, a to na základe rozhodného práva pre mimozmluvný záväzok na jednej strane a na základe rozhodného práva pre poistnú zmluvu na druhej strane.(25)
86. Preto voľba uplatniteľného práva, ktorú uskutočnili poistený a poistiteľ na základe spoločnej dohody, nemôže mať za následok zabrániť poškodenej osobe vykonávať svoje právo na priamu žalobu, pokiaľ toto právo vyplýva z rozhodného práva pre mimozmluvný záväzok.
87. Vzhľadom na vyššie uvedené usudzujem, že článok 18 nariadenia Rím II sa má vykladať v tom zmysle, že priama žaloba poškodenej osoby proti poistiteľovi zodpovednej osoby je možná, pokiaľ je upravená v rozhodnom práve pre mimozmluvný záväzok, a to bez ohľadu na to, čo je upravené v rozhodnom práve, ktoré si zmluvné strany zvolili pre poistnú zmluvu.
VI – Návrh
88. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landesgericht Korneuburg, takto:
1. Článok 1 a článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2027/97 z 9. októbra 1997 o zodpovednosti leteckého dopravcu pri preprave cestujúcich a ich batožiny v leteckej doprave, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 889/2002 z 13. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že ustanovenia dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzatvoreného v Montreale 28. mája 1999, podpísaného Európskym spoločenstvom 9. decembra 1999 a schváleného v jeho mene rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001 sa neuplatňujú na vnútroštátny let, ktorý nie je vykonávaný leteckým dopravcom s prevádzkovou licenciou v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých dopravných služieb v Spoločenstve.
2. Článok 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že priama žaloba poškodenej osoby proti poistiteľovi zodpovednej osoby je možná, pokiaľ je upravená v rozhodnom práve pre mimozmluvný záväzok, a to bez ohľadu na to, čo je upravené v rozhodnom práve pre poistnú zmluvu, ktoré si zvolili zmluvné strany.