ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)
zo 17. septembra 2014 (*)
„Verejná služba – Zamestnanci agentúry Frontex – Dočasný zamestnanec – Neobnovenie zmluvy na dobu určitú – Postup obnovenia – Článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie – Právo byť vypočutý – Nedodržanie – Vplyv na zmysel rozhodnutia“
Vo veci F‑117/13,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ,
Kari Wahlström, bývalý dočasný zamestnanec Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie, s bydliskom v Espoo (Fínsko), v zastúpení: S. Pappas, advokát,
žalobca,
proti
Európskej agentúre pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie (Frontex), v zastúpení: S. Vuorensola a H. Caniard, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Waelbroeck a A. Duron, advokáti,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),
v zložení: predseda komory S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia R. Barents a K. Bradley,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. júna 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 30. novembra 2013 K. Wahlström navrhuje zrušiť rozhodnutie výkonného riaditeľa Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie (Frontex) z 19. februára 2013 o neobnovení jeho zmluvy dočasného zamestnanca.
Právny rámec
2 Podľa článku 17 nariadenia Rady (ES) č. 2007/2004 z 26. októbra 2004 o zriadení Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, s. 1) sa na zamestnancov agentúry Frontex vzťahuje služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“).
PZOZ
3 Podľa článku 2 PZOZ v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:
„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:
a) zamestnanci prijatí na pracovné miesto, ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu, a ktoré rozpočtové orgány označili ako dočasné;
…“
4 V súvislosti so skončením zmluvy článok 47 PZOZ v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:
„Okrem prípadu úmrtia pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:
…
b) ak je zmluva uzatvorená na čas určitý:
i) dňom uvedeným v zmluve;
ii) na konci výpovednej lehoty uvedenej v zmluve, ktorá umožňuje zamestnancovi alebo inštitúcii ukončiť ju predčasne…“
Postup obnovenia zmlúv dočasného zamestnanca v agentúre Frontex
5 V čase skutkových okolností upravovali postup obnovenia zmlúv dočasných zamestnancov v agentúre Frontex usmernenia, ktoré boli zamestnancom agentúry Frontex oznámené 26. júla 2010 úradným oznámením č. 40, ktorého cieľom bolo predovšetkým zabezpečiť koherenciu, transparentnosť a spravodlivosť v priebehu tohto postupu (ďalej len „usmernenia“). Podľa bodu 2 usmernení postup obnovenia obsahuje štyri fázy:
– po vyjadrení záujmu zo strany dočasného zamestnanca o obnovení zmluvy zapíše hodnotiteľ svoje poznámky a návrh vo veci obnovenia do príslušného formulára,
– overovateľ preskúma návrh hodnotiteľa a na tom istom formulári vyjadrí svoj súhlas alebo nesúhlas, ktorý odôvodní; v prípade rozdielneho názoru medzi hodnotiteľom a overovateľom overovateľ písomne uvedie dôvody svojho nesúhlasu,
– riaditeľ dotknutého oddelenia uvedenie na formulári odporúčanie,
– výkonný riaditeľ prijme konečné rozhodnutie.
6 Podľa bodu 3 písm. a) usmernení:
„Ak výkonný riaditeľ rozhodne o obnovení zmluvy o [päť] rokov, [personálne oddelenie] pripraví list, v ktorom sa dočasnému zamestnancovi navrhne obnovenie jeho zmluvy o toto obdobie…
Po prijatí kladnej odpovede zo strany zamestnanca [personálne oddelenie] pripraví dodatok k zmluve, ktorá je pripravená na schválenie a podpísanie zamestnancom [dva] mesiace pred uplynutím platnosti prebiehajúcej zmluvy…“
7 Bod 3 písm. b) usmernení spresňuje:
„Ak sa výkonný riaditeľ rozhodne zmluvu neobnoviť, [personálne oddelenie] pripraví list uvádzajúci argumenty poskytnuté hodnotiteľom (dôvody súvisiace so záujmom služby, dôvody týkajúce sa výkonu alebo kombinácia týchto dvoch dôvodov). Výkonný riaditeľ tento list podpíše a doručí zamestnancovi [dvanásť] mesiacov pred uplynutím platnosti platnej zmluvy.“
Skutkové okolnosti
8 Žalobca vstúpil do služieb agentúry Frontex 1. augusta 2006 ako dočasný zamestnanec v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ na obdobie piatich rokov s možnosťou predĺženia. Najskôr sa stal vedúcim útvaru administratívnych služieb agentúry Frontex a bol zaradený do druhého platového stupňa platovej triedy A*12.
9 Na začiatku roka 2008 sa medzi útvarmi a výkonným riaditeľom vytvorila ďalšia vedúca úroveň pozostávajúca z „oddelení“ a „riaditeľov oddelení“. Na jar roku 2008 sa začali výberové konania na pozície riaditeľov oddelení na strednej vedúcej úrovni. Žalobca, ktorého v tej dobe nabádal výkonný riaditeľ k účasti na tomto konaní, podal prihlášku na pracovné miesto riaditeľa administratívneho oddelenia, ktorej sa však nevyhovelo, pretože na toto pracovné miesto bol vybraný pán C.
10 Po uskutočnení interného výberového konania a v súlade s dodatkom k jeho zmluve podpísaným 22. júna 2010 žalobca nastúpil s účinnosťou od 1. augusta 2010 na pracovné miesto vedúceho operatívnej kancelárie agentúry Frontex v Pireu (Grécko). Jeho úlohy vedúceho útvaru administratívnych služieb boli od júna 2010 prenesené na riaditeľa administratívneho oddelenia, pána C., ktorý bol aj z tohto dôvodu jeho nadriadeným.
11 Pokiaľ ide o hodnotenie pracovných výkonov žalobcu, v novembri 2009 sa v konečnom znení vyhotovila hodnotiaca správa za rok 2008. V tejto správe sa riaditeľ administratívneho oddelenia, pán C., ktorý je priamym nadriadeným žalobcu a z tohto dôvodu aj jeho hodnotiteľom, so zastupujúcim výkonným riaditeľom ako overovateľom domnievali, že výkony žalobcu patria do úrovne III, pretože podľa ich názoru „čiastočne zodpovedali požiadavkám v oblasti účinnosti, spôsobilosti a správania v službe“. Naopak, v nasledujúcej hodnotiacej správe za rok 2009, ktorá bola finalizovaná 23. júna 2010, bola miera pracovných výkonov žalobcu rovnakým hodnotiteľom a overovateľom posúdená ako patriaca do úrovne II, pretože žalobca podľa ich názoru „úplne zodpovedal požiadavkám v oblasti účinnosti, spôsobilosti a správania v službe“. Napokon 23. februára 2011 bol žalobcovi doručený návrh hodnotiacej správy za rok 2010, v ktorej sa hodnotiteľ a overovateľ, ktorí sa vymenili a boli zastupujúcim výkonným riaditeľom, resp. výkonným riaditeľom, domnievali, že výkony žalobcu patria do úrovne III.
12 Žalobca podal 28. apríla 2011 na spoločný hodnotiaci výbor zriadený článkom 13 rozhodnutia výkonného riaditeľa agentúry Frontex z 27. augusta 2009, ktorým sa zaviedol postup hodnotenia zamestnancov, opravný prostriedok proti návrhu hodnotiacej správy za rok 2010. Uvedený výbor 13. júna 2012 vydal svoje stanovisko, v ktorom dospel k záveru, že „vzhľadom na neexistenciu cieľov stanovených v hodnotiacej správe a na nedostatok dôkazov v prospech niektorých posúdení uvedených v správe“ bolo nevyhnutné „zlepšiť nestrannosť a objektívnosť“ hodnotiacej správa a že „v dôsledku dlhej nemocenskej dovolenky žalobcu v roku 2011 a ťažkostí, ktoré z tohto vyplývali so zreteľom na uskutočnenie všetkých fáz hodnotiaceho procesu,… nebol jednak dodržaný použiteľný postup, ale jednak nemohol zodpovednosť za to niesť hodnotiteľ a/alebo overovateľ“.
13 Mailom z 11. júla 2012 bol žalobca informovaný o tom, že overovateľ sa rozhodol potvrdiť hodnotiacu správu za rok 2010 a nevykonať v nej žiadne zmeny. Žalobca uvedenú správu napadol na Súde pre verejnú službu, ktorý rozsudkom z 9. októbra 2013, Wahlström/Frontex (F‑116/12, EU:F:2013:143, rozsudok je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑653/13 P), žalobu zamietol.
14 Personálne oddelenie okrem toho v súvislosti s obnovením žalobcovej zmluvy dočasného zamestnanca, ktorej platnosť uplynula 31. júla 2011, žalobcovi položilo mailom z 22. júla 2010 otázku, či má záujem o obnovenie svojej zmluvy, s cieľom ujasniť si, či je potrebné „začať konanie o obnovenie dvanásť mesiacov vopred“, ako to stanovujú usmernenia. Žalobca mailom z toho istého dňa odpovedal, že má „väčší záujem než kedykoľvek predtým… na plnení súčasných úloh, na okolnostiach a budúcich perspektívach [pracovného miesta], čo by [mu] umožnilo slúžiť agentúre Frontex spôsobom, že by táto agentúra mohla mať prospech z jeho vzdelania dôstojníka pobrežnej stráže a [jeho] dvadsaťročných skúseností v oblasti správy hraníc“. Personálne oddelenie žalobcovi obratom odpovedalo mailom, že „začne“ postup obnovenia zmluvy a že rozhodnutie v tejto súvislosti možno očakávať koncom septembra alebo začiatkom októbra roku 2010.
15 Výkonný riaditeľ na stretnutí 9. decembra 2010 vo svojom postavení orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy v agentúre Frontex (ďalej len „OOUPZ“) informoval žalobcu o svojom zámere neobnoviť jeho zmluvu. Nasledujúci deň výkonný riaditeľ v súlade s odporučením zastupujúceho výkonného riaditeľa ako hodnotiteľa žalobcu vo formulári týkajúcom sa obnovenia zmluvy zdôraznil, že vzhľadom na to, že pracovné výkony žalobcu v predchádzajúcich štyroch rokoch nesplnili očakávania, prijal formálne rozhodnutie o neobnovení zmluvy žalobcu. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené 16. decembra 2010.
16 Rozhodnutie výkonného riaditeľa agentúry Frontex z 10. decembra 2010 o neobnovení zmluvy žalobcu bolo predmetom správneho konania pred podaním žaloby a potom ho žalobca napadol na Súde pre verejnú službu, ktorý rozsudkom z 30. januára 2013, Wahlström/Frontex (F‑87/11, EU:F:2013:10), zrušil uvedené rozhodnutie z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí, keď konštatoval, že postup obnovenia zmluvy žalobcu bol postihnutý vadou nedostatku právomocí hodnotiteľa, ktorý bol konzultovaný. V nadväznosti na toto zrušenie prijal výkonný riaditeľ agentúry Frontex ako OOUPZ 19. februára 2013 nové rozhodnutie o neobnovení zmluvy žalobcu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo žalobcovi oznámené 22. februára 2013 s novým formulárom týkajúcim sa obnovenia jeho zmluvy, ktorý vyplnili hodnotiteľ a overovateľ.
17 Žalobca podal 23. apríla 2013 proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím OOUPZ z 21. augusta 2013.
Návrhy účastníkov konania
18 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– vykonal „svoju neobmedzenú právomoc s cieľom zabezpečiť účinnosť svojho rozhodnutia“,
– uložil agentúre Frontex povinnosť nahradiť trovy konania.
19 Frontex navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
20 Žalobca na podporu svojich návrhov na zrušenie uvádza päť žalobných dôvodov založených po prvé na porušení práv na obranu, po druhé na porušení bodu 3 písm. c) usmernení, po tretie na porušení zásady rešpektovanie legitímneho očakávania, po štvrté na nesplnení povinnosti náležitej starostlivosti a po piate na zjavne nesprávnom právnom posúdení.
21 Žalobca v rámci prvého žalobného dôvodu vytýka agentúre Frontex, že ho pred prijatím napadnutého rozhodnutia nevypočula, čo predstavuje akt spôsobujúci ujmu a môže mať závažné dôsledky na jeho profesijné postavenie, keďže ho zbavuje možnosti pokračovať v služobnom pomere tým, že sa zakladá na posúdení jeho kvalít a kvalifikácie. Takéto rozhodnutie treba teda považovať za rozhodnutie prijaté po skončení konania začatého proti žalobcovi.
22 Žalobca ďalej podotýka, že právo byť vypočutý je základnou zásadou práva Únie, ktorá má prednosť pred usmerneniami, takže aj keď tieto ustanovenia nestanovujú, že treba konzultovať dotknutých zamestnancov, nesmie táto okolnosť byť prekážkou uplatnenia uvedenej zásady. Iba za veľmi mimoriadnych okolností, a to ak sa predchádzajúce vypočutie dotknutej osoby javí ako prakticky nemožné alebo nezlučiteľné so záujmom služby, možno požiadavky vyplývajúce z vyššie uvedenej zásady splniť čo najrýchlejším vypočutím po prijatí rozhodnutia spôsobujúceho ujmu. V prejednávanej veci však Frontex žalobcu nevypočula ani pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ani pri prvej príležitosti po jeho prijatí.
23 Frontex nespochybňuje skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie spôsobuje žalobcovi ujmu, ani že dodržiavanie práva na obranu v každom konaní vedenom proti osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorú treba dodržiavať, a to aj pri úplnom nedostatku procesno‑právnej úpravy. Frontex však tvrdí, že samotná okolnosť, že rozhodnutie z procesného hľadiska predstavuje akt spôsobujúci ujmu, nemôže postačovať na to, aby administratíva mala povinnosť vecne vypočuť dotknutého zamestnanca pred prijatím uvedeného rozhodnutia. Ďalej sa podľa nej vyžaduje, aby správne konanie, po ktorého skončení bolo prijaté rozhodnutie spôsobujúce ujmu, bolo začaté proti dotknutej osobe. Nie je to tak v prípade konania o obnovenie zmluvy dočasného zamestnanca, ktoré sa uplatňuje podľa rovnakých pravidiel a rovnakých hodnotiacich kritérií na všetkých dočasných zamestnancov, ktorých zmluvy uplynú v blízkej budúcnosti a ktorí si skutočne želajú ich obnovenie. Za týchto okolností by bolo kontradiktórne tvrdiť, že takéto konanie bolo začaté proti dotknutému zamestnancovi.
24 Frontex sa na pojednávaní tiež domnievala, že článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie jej neukladá povinnosť vypočuť žalobcu v súvislosti s obnovením jeho zmluvy, pretože takéto obnovenie mu nemôže spôsobiť ujmu.
25 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obranu v akomkoľvek konaní vedenom proti určitej osobe, ktoré môže spôsobiť tejto osobe ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorá musí byť zaručená aj v prípade neexistencie akejkoľvek právnej úpravy týkajúcej sa sporného konania (rozsudky Belgicko/Komisia, 234/84, EU:C:1986:302, bod 27; Nemecko/Komisia, C‑288/96, EU:C:2000:537, bod 99, a Komisia/De Bry, C‑344/05 P, EU:C:2006:710, bod 37).
26 Žalobca v prejednávanej veci tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v nadväznosti na konanie, ktoré bolo začaté proti nemu, pokiaľ ho postihuje stratou pracovného vzťahu na základe posúdenia jeho kvalít a kvalifikácie. Ako však správne uvádza Frontex, cieľom konania o obnovovaní zmlúv dočasných zamestnancov, tak ako ho upravujú usmernenia, je, aby OOUPZ po vyjadrení želania dotknutých zamestnancov obnoviť ich, mohol preskúmať, či sa ich končiace sa pracovné zmluvy majú obnoviť podľa pravidiel, ktoré im zabezpečujú rovnosť zaobchádzania v oblasti, v ktorej má OOUPZ širokú mieru voľnej úvahy. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že konanie, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu, bolo začaté proti žalobcovi, ktorý sa teda z tohto dôvodu nemôže dovolávať práva na obranu.
27 Aj keď sa v prejednávanej veci nepreukázalo, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v konaní začatom proti žalobcovi, nemení to nič na tom, že toto rozhodnutie nepriaznivo zasahuje do jeho situácie, pretože má za následok stratu možnosti pokračovať v pracovnoprávnom pomere s agentúrou Frontex. Právo na obranu, tak ako je odteraz zakotvené v článku 41 Charty, ktorý je podľa súdu Únie všeobecne uplatniteľný (rozsudok L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, bod 81), zahŕňa najmä procesné právo jednotlivca byť vypočutý pred prijatím individuálneho opatrenia nepriaznivo zasahujúceho do jeho právneho postavenia, ktoré je stanovené v odseku 2 písm. a) uvedeného článku (pozri v tomto zmysle rozsudky Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 65; M., C‑277/11, EU:C:2012:744, body 81 až 83, a Komisia/Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 98 a 99). V dôsledku toho agentúre Frontex podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty prináležalo, aby žalobcovi umožnila účelne vyjadriť svoje pripomienky pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Frontex nepopiera, že žalobcovi neposkytla možnosť byť vypočutý pred prijatím tohto rozhodnutia.
28 Aby však porušenie práva byť vypočutý mohlo viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, ešte je podľa ustálenej judikatúry potrebné preskúmať, či by bez tejto nezrovnalosti konanie mohlo viesť k inému výsledku (rozsudky G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 38 a tam citovaná judikatúra, a CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, bod 38).
29 V prejednávanej veci z nového formuláru týkajúceho sa obnovenia zmluvy vyplýva, že odporúčanie hodnotiteľa neobnoviť zmluvu žalobcu je založené na úrovni jeho profesionálnej výkonnosti v roku 2009, ktorá bola ohodnotená v hodnotiacej správe vyhotovenej 23. júna 2010. Toto ohodnotenie bolo totiž v zásade prebraté, a to vo veľkej časti dokonca doslovne, do napadnutého rozhodnutia, pričom hodnotiteľ zdôraznil „nedostatočnú úroveň pracovných výkonov (schopnosti a správanie) v oblastiach, ktoré sa považujú za podstatné, kľúčové a prvoradé pre pracovné miesto jeho držiteľa“, a ako dôkaz uviedol dva ciele, ktoré neboli dosiahnuté a boli uvedené v časti B (nazvanej „Dosahovanie cieľov v referenčnom období“) vyššie uvedenej hodnotiacej správy. Rovnako boli zopakované aj ťažkosti týkajúce sa medziľudských vzťahov s niektorými útvarmi a neústupnosť pri prijímaní nevhodných rozhodnutí, zdôraznené v časti D „Spôsobilosť (schopnosti a kvalifikácie) počas referenčného obdobia“ uvedenej hodnotiacej správy, v napadnutom rozhodnutí v pripomienkach hodnotiteľa. Je však nesporné, že žalobca bol vypočutý v rámci hodnotenia za rok 2009.
30 Na základe samotného rozhovoru medzi žalobcom a hodnotiteľom v rámci tohto hodnotenia však nemožno určiť, že aj keby neexistovala vada konania konštatovaná vyššie v bode 27, teda aj keby bol žalobca pred prijatím napadnutého rozhodnutia vypočutý, a mohol uplatniť svoju obranu pred nebezpečenstvom straty zamestnania, nemohlo by konanie o obnovenie zmluvy viesť k inému výsledku, pretože obe dotknuté konania, z ktorých sa jedno týkalo vyhotovenia hodnotiacej správy a druhé obnovenia či neobnovenia zmluvy, sledujú dosiahnutie hoci podobných, ale napriek tomu rozdielnych cieľov a môžu sa opierať o rozličné hodnotiace kritériá. Konkrétne úroveň výkonov a schopností dotknutého zamestnanca predstavuje iba jeden z aspektov, na ktoré môže prihliadať OOUPZ, ktorý je oprávnený rozhodnúť o obnovení zmluvy.
31 Platí to o to viac vo vzťahu k pripomienkam hodnotiteľa, teda zastupujúceho výkonného riaditeľa, ktorý bol tiež konzultovaný v rámci nového konania o obnovení zmluvy, ktoré bolo začaté po zrušovacom rozsudku Súdu pre verejnú službu. Tieto pripomienky sa vzťahovali na pracovné výkony žalobcu počas roka 2010, ktoré už boli ohodnotené posledným uvedeným zamestnancom, tentoraz v postavení hodnotiteľa žalobcu v rámci hodnotenia za rok 2011. Súd pre verejnú službu však vo svojom rozsudku vo veci Wahlström/Frontex (EU:F:2013:143, bod 38), v ktorom rozhoduje o žalobe podanej proti hodnotiacej správe vyhotovenej v rámci hodnotenia za rok 2011, jednoznačne konštatoval, že medzi hodnotiteľom a žalobcom v rámci tohto hodnotenia neprebehol nijaký dialóg.
32 So zreteľom na predchádzajúce úvahy nemožno vylúčiť, že návrh OOUPZ neobnoviť zmluvu žalobcu mohol byť iný, pokiaľ by žalobca mal možnosť účelne vyjadriť svoj názor na úroveň svojej profesionálnej výkonnosti tak v roku 2009, ako aj v roku 2010 v súvislosti s perspektívou zachovania pracovnoprávneho vzťahu s agentúrou Frontex, a že dodržanie práva byť vypočutý teda mohlo mať vplyv na obsah napadnutého rozhodnutia.
33 Pokiaľ by sa za okolností prejednávanej veci mala uplatniť domnienka, že by Frontex prijala identické rozhodnutie, aj keby žalobcu vypočula, viedlo by to iba k tomu, že základné právo byť vypočutý zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty by bolo zbavené potrebného účinku, pretože samotný obsah tohto práva implikuje, že dotknutá osoba môže ovplyvniť predmetný rozhodovací proces (rozsudok Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2005:417, bod 115).
34 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý žalobný dôvod je dôvodný a že v dôsledku toho treba zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody.
O návrhoch smerujúcich k tomu, aby Súd pre verejnú službu vykonal svoju neobmedzenú právomoc
35 Vzhľadom na to, že sa žalobca domnieval, že jeho žaloba v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia o neobnovení zmluvy dočasného zamestnanca, obsahuje aj finančné následky, navrhuje, aby Súd pre verejnú službu vykonal svoju neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva článok 91 ods. 1 služobného poriadku, a aby agentúre Frontex uložil povinnosť zaplatiť sumu, ktorú ex æquo et bono považuje za potrebnú na zabezpečenie účinnosti jeho rozhodnutia.
36 Frontex sa domnieva, že netreba, aby Súd pre verejnú službu vykonal svoju neobmedzenú právomoc a zaviazal ju na náhradu škody.
37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zrušenie aktu súdom Únie má za následok jeho odstránenie z právneho poriadku so spätnou účinnosťou a ak bol akt už vykonaný, na odstránenie jeho účinkov je potrebné obnoviť právny stav, v akom sa žalobca nachádzal pred prijatím tohto aktu (rozsudky Landgren/ETF, F‑1/05, EU:F:2006:112, bod 92, a Kalmár/Europol, F‑83/09, EU:F:2011:66, bod 88). Navyše podľa článku 266 ZFEÚ prináleží inštitúcii, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, „prijať opatrenia vyplývajúce z vykonania rozsudku Súdneho dvora Európskej únie“.
38 Ďalej treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, pretože OOUPZ žalobcu pred prijatím tohto rozhodnutia účelne nevypočul.
39 V tejto súvislosti nemožno úplne vylúčiť, že OOUPZ sa môže po preskúmaní veci s prihliadnutím na odôvodnenie tohto rozsudku domnievať, že môže znovu prijať rozhodnutie o neobnovení zmluvy dočasného zamestnanca žalobcu.
40 Okrem toho, aj keby sa tieto návrhy mali chápať v tom zmysle, že smerujú k náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi údajne vznikla z dôvodu protiprávnosti vytýkanej OOUPZ v rámci jeho návrhu na zrušenie, treba však konštatovať, že žaloba ani prinajmenšom neobjasňuje otázku, či možno uplatňovanú nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu napraviť zrušením napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo príčinou jej vzniku.
41 V dôsledku toho nie je potrebné, aby Súd pre verejnú službu uplatnením svojej neobmedzenej právomoci, ktorú mu priznáva článok 91 služobného poriadku, dbal na zabezpečenie praktického účinku tohto zrušujúceho rozsudku.
O trovách
42 Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
43 Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku vyplýva, že Frontex nemala úspech vo veci. Okrem toho žalobca vo svojich návrhoch výslovne navrhol, aby bola Frontex zaviazaná na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí Frontex znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie výkonného riaditeľa Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie z 19. februára 2013 neobnoviť zmluvu dočasného zamestnanca K. Wahlströma sa zrušuje.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Európska agentúra pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil K. Wahlström.
Van Raepenbusch | Barents | Bradley |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. septembra 2014.
Tajomníčka | | Predseda komory |
W. Hakenberg | | S. Van Raepenbusch |