ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 12. apríla 2019 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Opatrenia zavedené Nemeckom v prospech letiska Frankfurt‑Hahn a leteckých spoločností využívajúcich toto letisko – Rozhodnutie, ktorým sa opatrenia v prospech letiska Frankfurt‑Hahn kvalifikujú ako štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom a konštatuje sa neexistencia štátnej pomoci v prospech leteckých spoločností využívajúcich toto letisko – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neexistencia priamej dotknutosti – Neprípustnosť“

Vo veci T‑492/15,

Deutsche Lufthansa AG, so sídlom v Kolíne (Nemecko), v zastúpení: A. Martin‑Ehlers, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: K. Herrmann, T. Maxian Rusche a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Land Rheinland‑Pfalz (Nemecko), v zastúpení: C. Koenig, profesor,

a

Ryanair DAC, predtým Ryanair Ltd, so sídlom v Dubline (Írsko), v zastúpení: G. Berrisch, advokát, a B. Byrne, solicitor,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/789 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.21121 (C 29/2008) (ex NN 54/07), ktorú poskytlo Nemecko v súvislosti s financovaním letiska Frankfurt‑Hahn a finančnými vzťahmi medzi letiskom a spoločnosťou Ryanair (Ú. v. EÚ L 134, 2016, s. 46), podaná na základe článku 263 ZFEÚ,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

v zložení: predseda H. Kanninen, sudcovia J. Schwarcz, C. Iliopoulos, L. Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín (spravodajca) a I. Reine,

tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. júla 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Deutsche Lufthansa AG, je letecká spoločnosť so sídlom v Nemecku, ktorej hlavnou činnosťou je preprava cestujúcich. Jej hlavným domovským letiskom je letisko vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko).

2        Letisko Frankfurt‑Hahn sa nachádza v Nemecku na území Spolkovej krajiny Porýnie‑Falcko (ďalej len „spolková krajina“) vo vzdialenosti približne 120 km západne od mesta Frankfurt nad Mohanom a 115 km od letiska vo Frankfurte nad Mohanom. Na mieste, kde je letisko Frankfurt‑Hahn, sa do roku 1992 nachádzala vojenská základňa. Táto základňa sa následne zmenila na civilné letisko. Dňa 1. apríla 1995 Spolková republika Nemecko previedla vlastnícke právo k uvedenej infraštruktúre na Holding Unternehmen Hahn GmbH & Co. KG (ďalej len „Holding Hahn“), majúci formu verejno‑súkromného partnerstva, v ktorom mala spoluúčasť aj spolková krajina.

3        Dňa 1. januára 1998 spoločnosť Flughafen Frankfurt/Main GmbH (ďalej len „spoločnosť Fraport“), ktorá prevádzkovala a spravovala medzinárodné letisko vo Frankfurte nad Mohanom, nadobudla 64,90 % podiel v spoločnosti Flughafen Hahn GmbH & Co. KG Lautzenhausen (ďalej len „Flughafen Hahn“), ktorá prevádzkovala letisko Frankfurt‑Hahn.

4        V roku 1999 letisko Frankfurt‑Hahn prilákalo svojho prvého nízkonákladového dopravcu, spoločnosť Ryanair Ltd (teraz Ryanair DAC, ďalej len „spoločnosť Ryanair“). Prvá dohoda spoločnosti Flughafen Hahn so spoločnosťou Ryanair nadobudla platnosť 1. apríla 1999 (ďalej len dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 1999“). Predmetom dohody so spoločnosťou Ryanair z roku 1999, uzavretej na obdobie piatich rokov, boli letiskové poplatky, ktoré mala hradiť Ryanair.

5        V auguste 1999 Fraport získala 73,37 % podiel v spoločnosti Holding Hahn a 74,90 % podiel svojho komplementára – spoločnosti Holding Unternehmen Hahn Verwaltungs GmbH.

6        Dňa 31. augusta 1999 spolková krajina a Fraport uzatvorili dohodu, ktorou sa Fraport zaviazala uzavrieť dohodu o prevode ziskov a strát. Táto dohoda bola v ten istý deň 24. novembra 2000 schválená a potvrdená notárskou listinou a 1. januára 2001 nadobudla platnosť. Fraport mala podľa tejto dohody nárok na všetok zisk prevádzkovateľa letiska Frankfurt‑Hahn a výmenou za to bola povinná uhradiť všetky jeho straty (ďalej len „dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2001“).

7        Holding Hahn a Flughafen Hahn sa následne zlúčili a vytvorili spoločnosť Flughafen Hahn GmbH, teraz spoločnosť Flughafen Frankfurt‑Hahn GmbH (ďalej len „FFHG“ alebo „Frankfurt‑Hahn“), ktorej 26,93 % základného imania vlastnila spolková krajina a 73,07 % Fraport.

8        Až do 11. júna 2001 mali 100 % podiel v spoločnosti Fraport verejní akcionári. V ten istý deň bola Fraport uvedená na burzu cenných papierov a 29,71 % jej akcií sa predalo súkromných akcionárom, pričom 70,29 % akcií zostalo vo vlastníctve verejných akcionárov.

9        Dňa 16. októbra 2001 spolková krajina schválila sadzobník letiskových poplatkov pre letisko Frankfurt‑Hahn, ktorý nadobudol účinnosť so spätnou platnosťou k 1. októbru 2001 (ďalej len „sadzobník z roku 2001“).

10      Fraport a akcionári spoločnosti FFHG sa 14. decembra 2001 a 9. januára 2002 v uvedenom poradí rozhodli zvýšiť základné imanie FFHG na financovanie najnaliehavejšej časti programu na vylepšenie letiskovej infraštruktúry (ďalej len „zvýšenie základného imania v roku 2001“). Fraport a spolková krajina schválili zvýšenie základného imania v roku 2001 o 27 miliónov eur, pričom 9. januára 2002 prispeli Fraport sumou 19,7 milióna eur a spolková krajina sumou 7,3 milióna eur.

11      Dňa 14. februára 2002 FFHG a Ryanair uzavreli druhú dohodu (ďalej len „dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2002“). Touto dohodou sa nahradila dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 1999.

12      Dňa 27. novembra 2002 spolková krajina Hesensko (Nemecko) a spoločnosti Fraport a FFHG uzavreli dohodu o ďalšom rozvoji letiska Frankfurt‑Hahn. V tejto dohode sa stanovilo druhé zvýšenie základného imania spoločnosti FFHG, pri ktorom sa mala stať tretím akcionárom spoločnosti FFHG spolková krajina Hesensko.

13      Dňa 22. marca 2004 bola pripravená dohoda akcionárov o majetkovej účasti spoločnosti Fraport, spolkovej krajiny a spolkovej krajiny Hesensko na základnom imaní spoločnosti FFHG (ďalej len „dohoda akcionárov“). Fraport, spolková krajina a spolková krajina Hesensko podpísali túto dohodu 30. marca 2005.

14      Na účely plnenia dohody akcionárov sa dohodlo zvýšenie základného imania spoločnosti FFHG o 19,5 milióna eur, aby sa mohlo pokračovať v investičnom programe uvedenom v bode 10 vyššie. V rokoch 2004 až 2009 boli do spoločnosti FFHG vložené v niekoľkých splátkach tieto sumy: Fraport vložila 10,21 milióna eur, spolková krajina 540 000 eur a spolková krajina Hesensko 8,75 milióna eur. Spolková krajina a spolková krajina Hesensko sa navyše zaviazali, že podľa harmonogramu platieb vložia do roku 2009 každá osobitne ďalšiu sumu vo výške 11,25 milióna eur ako kapitálovú rezervu.

15      Po zvýšení základného imania opísaného v bode 14 vyššie (ďalej len „zvýšenie základného imania v roku 2004“), ktorého celkový objem predstavoval 42 miliónov eur, vlastnila Fraport 65 % podiel v spoločnosti FFHG a spolková krajina a spolková krajina Hesensko vlastnili každá 17,5 % podiel.

16      V dohode akcionárov sa tiež stanovilo, že každý ďalší dlh, ktorý vznikne spoločnosti FFHG, musí byť krytý spoločnosťou Fraport, spolkovou krajinou a spolkovou krajinou Hesensko v pomere zodpovedajúcom ich podielu na základnom imaní spoločnosti FFHG a že platnosť dohody o prevode ziskov a strát z roku 2001 sa musí predĺžiť do roku 2014. Na účely splnenia týchto povinností uzatvorili Fraport a FFHG novú dohodu o prevode ziskov a strát z 5. apríla 2004 (ďalej len „dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004“). Dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004 vošla do platnosti 2. júna 2004 po tom, čo ju schválilo valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Fraport trojštvrtinovou väčšinou hlasov požadovanou v dohode akcionárov. Fraport sa v súlade s podmienkami dohody o prevode ziskov a strát z roku 2004 zaviazala nahradiť všetky straty, ktoré vznikli spoločnosti FFHG v rokoch 2004 až 2009.

17      V rokoch 1997 až 2004 spolková krajina poskytla prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn priame granty (ďalej len „priame granty spolkovej krajiny“). Účelom priamych grantov spolkovej krajiny poskytnutých do roku 2000 bolo financovať investície do letiskovej infraštruktúry, zatiaľ čo cieľom priamych grantov poskytnutých od roku 2001 bolo financovať náklady na zamestnancov vykonávajúcich bezpečnostné kontroly. Spolková krajina vyberá na letisku Frankfurt Hahn od leteckých spoločností, ktoré toto letisko využívajú, poplatok za ochranu bezpečnosti letiska za všetkých cestujúcich, ktorí odtiaľ odlietajú, a všetky príjmy z uvedeného poplatku, ako aj finančné prostriedky, ktoré sú súčasťou jej všeobecného rozpočtu, prevádza na prevádzkovateľa letiska Frankfurt‑Hahn ako kompenzáciu za vykonávanie bezpečnostných kontrol (ďalej len „kompenzácia za bezpečnostné kontroly“).

18      Dňa 4. novembra 2005 bol k dohode so spoločnosťou Ryanair z roku 2002 pripojený dodatok (ďalej len „dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2005“).

19      V rokoch 2003 až 2006 Komisia Európskych spoločenstiev dostala niekoľko sťažností týkajúcich sa údajnej štátnej pomoci, ktorú poskytli Fraport, spolková krajina a spolková krajina Hesensko spoločnostiam Ryanair a FFHG. Dňa 22. septembra 2003 a 1. júna 2006 jeden zo sťažovateľov zaslal Komisii ďalšie informácie.

20      Spolková krajina 26. apríla 2006 schválila nový sadzobník letiskových poplatkov pre letisko Frankfurt‑Hahn (ďalej len „sadzobník z roku 2006“). Sadzobník nadobudol účinnosť 1. júna 2006.

21      Listami z 25. septembra 2006 a 9. februára 2007 si Komisia vyžiadala informácie od Spolkovej republiky Nemecko, ktorá tejto jej žiadosti vyhovela listami z 20. decembra 2006 a 29. júna 2007.

22      Listom zo 17. júna 2008 Komisia oznámila Spolkovej republike Nemecko svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 108 ods. 2 ZFEÚ) v súvislosti so štátnou pomocou, ktorá sa týka financovania letiska Frankfurt‑Hahn a jeho vzťahov so spoločnosťou Ryanair (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania z roku 2008“). Uvedené rozhodnutie, ktorým boli zainteresované strany vyzvané, aby predložili svoje pripomienky, bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 17. januára 2009 (Ú. v. EÚ C 12, 2009, s. 6).

23      Dňa 31. decembra 2008 Fraport predala spolkovej krajine celú svoju majetkovú účasť v spoločnosti FFHG. Po tomto predaji mala spolková krajina v spoločnosti FFHG väčšinovú účasť 82,5 %, pričom zvyšných 17,5 % aj naďalej vlastnila spolková krajina Hesensko, a súčasne bola vypovedaná dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004.

24      V rámci konania vo veci formálneho zisťovania dostala Komisia pripomienky najmä od žalobkyne a od spoločnosti Ryanair; tieto pripomienky boli zaslané Spolkovej republike Nemecko.

25      Spolková republika Nemecko 1. júla 2009 zaslala Komisii svoje pripomienky a dodatočné informácie.

26      Komisia sa 13. júla 2011 rozhodla začať druhé konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa opatrení financovania spoločnosti FFHG prijatých v rokoch 2009 až 2011. Rozhodnutie, ktorým boli zainteresované strany vyzvané, aby predložili svoje pripomienky, bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 21. júla 2012 (Ú. v. EÚ C 216, 2012, s. 1). Súbežne sa teda viedli dve konania.

27      Listom z 20. februára 2012 Komisia požiadala Spolkovú republiku Nemecko, aby jej poskytla bližšie informácie týkajúce sa rozhodnutia o začatí konania z roku 2008. Spolková republika Nemecko vyhovela tejto žiadosti listom zo 16. apríla 2012.

28      Listom z 27. júla 2012 Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko ďalšiu žiadosť o dodatočné informácie, ktorá tejto žiadosti vyhovela listom zo 4. septembra 2012.

29      Spolková republika Nemecko sa zaviazala, že do spoločnosti FFHG vloží kapitál, aby refinancovala úvery tejto spoločnosti určené na financovanie opatrení týkajúcich sa infraštruktúry, o ktorých rozhodli orgány verejnej správy v rokoch 1997 až 2012 a na ktoré sa nevzťahovali dohody o prevode ziskov a strát, zvýšenie základného imania alebo iné granty (ďalej len „posledné zvýšenie základného imania“).

30      Listom z 25. februára 2014 Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko, že 20. februára 2014 boli prijaté usmernenia o štátnej pomoci letiskám a leteckým spoločnostiam (Ú. v. EÚ C 99, 2014, s. 3, ďalej len „usmernenia z roku 2014“).

31      Listami z 23. marca a 4. apríla 2014 Komisia požiadala Spolkovú republiku Nemecko o ďalšie objasňujúce informácie. Spolková republika Nemecko vyhovela tejto žiadosti listami zo 17. apríla, z 24. apríla a 9. mája 2014.

32      Dňa 15. apríla 2014 bolo uverejnené oznámenie v Úradnom vestníku Európskej únie, v ktorom boli členské štáty a zainteresované strany vyzvané, aby predložili pripomienky k uplatneniu usmernení z roku 2014 v prejednávanej veci. Žalobkyňa predložila pripomienky, ktoré Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko listom z 26. augusta 2014. Spolková republika Nemecko listom z 3. septembra 2014 informovala Komisiu, že nemá žiadne pripomienky.

33      Dňa 1. októbra 2014 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2016/789 o štátnej pomoci SA.21121 (C 29/2008) (ex NN 54/07), ktorú poskytlo Nemecko v súvislosti s financovaním letiska Frankfurt‑Hahn a finančnými vzťahmi medzi letiskom a spoločnosťou Ryanair (Ú. v. EÚ L 134, 2016, s. 46, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

II.    Napadnuté rozhodnutie

34      Komisia v napadnutom rozhodnutí preskúmala existenciu štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ ide po prvé o opatrenia v prospech letiska Frankfurt‑Hahn (pozri odôvodnenia 292 až 420 napadnutého rozhodnutia), po druhé o opatrenia v prospech spoločnosti Ryanair (pozri odôvodnenia 421 až 456, 464 až 484 a 580 napadnutého rozhodnutia) a po tretie o opatrenia v prospech leteckých spoločností využívajúcich letisko Frankfurt‑Hahn, a síce sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006 (pozri odôvodnenia 457 až 463, 485 až 494 a 581 napadnutého rozhodnutia). Keďže usúdila, že niektoré opatrenia v prospech letiska Frankfurt‑Hahn predstavujú štátnu pomoc, skúmala ich zlučiteľnosť s vnútorným trhom (pozri odôvodnenia 497 až 579 napadnutého rozhodnutia).

A.      Opatrenia v prospech letiska Frankfurt‑Hahn

35      Po prvé Komisia konštatovala, že dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2001 nepredstavuje štátnu pomoc. Komisia totiž v podstate usúdila, že uvedená dohoda bola s konečnou platnosťou uzatvorená pred vynesením rozsudku z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia (T‑128/98, EU:T:2000:290), t. j. v čase, keď sa orgány verejnej správy mohli oprávnene domnievať, že opatrenia financovania týkajúce sa letiska Frankfurt‑Hahn nepredstavujú štátnu pomoc.

36      Po druhé Komisia skúmala, či zvýšenie základného imania z roku 2001 predstavuje štátnu pomoc. V tejto súvislosti Komisia najprv usúdila, že zvýšenie základného imania v roku 2001 sa jednak financovalo zo všeobecného rozpočtu spolkovej krajiny, a teda zo štátnych prostriedkov, a jednak je pripísateľné štátu. Komisia okrem toho usúdila, že Fraport sa na uvedenom zvýšení základného imania podieľala prostredníctvom štátnych prostriedkov, keďže ide o podnik, ktorý je vo väčšinovom vlastníctve štátu a ktorého finančné prostriedky sú priamo alebo nepriamo kontrolované štátom, pričom jej podiel na uvedenom zvýšení možno pripísať štátu, lebo Fraport sa považuje za „závislý podnik vo verejnom vlastníctve“ a vedenie spoločnosti FFHG viedlo priame rokovania so spolkovou krajinou a spolkovou krajinou Hesensko, pričom spolková krajina priamo prinútila Fraport, aby sa podieľala na zvýšení základného imania v roku 2001. Komisia ďalej usúdila, že zvýšenie základného imania v roku 2001 prinieslo spoločnosti FFHG selektívnu výhodu, lebo rozhodnutie o jej rekapitalizácii nie je v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. Komisia nakoniec usúdila, že najmä vzhľadom na veľkosť letiska Frankfurt‑Hahn a jeho blízkosť k iným letiskám Európskej únie mohlo zvýšenie základného imania v roku 2001 ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.

37      Po tretie Komisia v súvislosti so spoločnosťou Fraport spoločne skúmala zvýšenie základného imania v roku 2004 a dohodu o prevode ziskov a strát z roku 2004, keďže uzavretie tejto dohody, ktorá mala platiť do 31. decembra 2014, bolo podmienkou zvýšenia základného imania v roku 2004. Komisia uviedla, že dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004 musela byť schválená aspoň trojštvrtinovou väčšinou hlasov valného zhromaždenia akcionárov spoločnosti Fraport, čo nebolo možné dosiahnuť bez účasti súkromných akcionárov uvedenej spoločnosti, lebo verejní akcionári vlastnili približne len 70 % jej akcií. Komisia na základe toho dospela k záveru, že verejní akcionári nemohli mať kontrolu nad rozhodnutím o schválení dohody o prevode ziskov a strát z roku 2004 spoločnosťou Fraport, a teda ani nad rozhodnutím o zvýšení základného imania v roku 2004, a preto tieto rozhodnutia nie sú pripísateľné štátu.

38      Komisia preto usúdila, že dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004 a podiel spoločnosti Fraport na zvýšení základného imania v roku 2004 nepredstavujú štátnu pomoc.

39      Pokiaľ ide o podiely spolkovej krajiny a spolkovej krajiny Hesensko na zvýšení základného imania v roku 2004, Komisia najprv uviedla, že boli financované z ich všeobecných rozpočtov, t. j. zo štátnych prostriedkov, a že sú pripísateľné štátu. Ďalej konštatovala, že uvedené podiely nie sú v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, a že teda spoločnosti FFHG priniesli selektívnu výhodu. Komisia napokon pripomenula, že každá selektívna hospodárska výhoda poskytnutá spoločnosti FFHG môže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

40      Komisia preto usúdila, že podiely spolkovej krajiny a spolkovej krajiny Hesensko na zvýšení základného imania v roku 2004 predstavujú štátnu pomoc.

41      Po štvrté Komisia skúmala, či je štátnou pomocou kompenzácia za bezpečnostné kontroly.

42      Komisia v tejto súvislosti najprv uviedla, že podľa nemeckého práva môže spolková krajina nahradiť prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn len náklady súvisiace s poskytovaním a údržbou priestorov a budov potrebných na vykonávanie bezpečnostných kontrol. Komisia sa preto domnieva, že keďže prevzatie nákladov na bezpečnostné kontroly spolkovou krajinou presiahlo rámec nákladov, ktoré možno nahradiť, prevádzkovateľ letiska Frankfurt‑Hahn bol vďaka nemu ušetrený od finančnej záťaže, ktorú by za normálnych okolností musel znášať, a tým mu bola poskytnutá selektívna výhoda.

43      Komisia ďalej zohľadnila skutočnosť, že suma kompenzácie za bezpečnostné kontroly, ktorú spolková krajina vyplatila prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn, zahŕňala nielen príjmy z poplatku za bezpečnostnú ochranu letiska získané od leteckých spoločností, ale aj finančné prostriedky čerpané zo všeobecného rozpočtu spolkovej krajiny. Komisia na základe toho dospela k záveru, že táto kompenzácia bola financovaná zo štátnych prostriedkov a je pripísateľná štátu.

44      Okrem toho Komisia pripomenula, že každá selektívna hospodárska výhoda poskytnutá prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn môže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

45      Komisia nakoniec usúdila, že v rozsahu, v akom sumy, ktoré spolková krajina vyplatila prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn na účely bezpečnostnej kontroly, prevýšili príjmy z poplatku za bezpečnostnú ochranu letiska vybrané od leteckých spoločností, verejné financovanie poskytnuté prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn ako kompenzácia za bezpečnostné kontroly predstavuje štátnu pomoc.

46      Po piate, pokiaľ ide o priame granty spolkovej krajiny, Komisia na jednej strane usúdila, že tie, ktoré boli poskytnuté v rokoch 1997 až 2000 a boli určené na financovanie investícií do letiskovej infraštruktúry, nepredstavujú štátnu pomoc, lebo sa o nich rozhodlo pred vynesením rozsudku z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia (T‑128/98, EU:T:2000:290). Na druhej strane konštatovala, že priame granty spolkovej krajiny, ktorými sa v rokoch 2001 až 2004 financovali náklady na zamestnancov vykonávajúcich bezpečnostné kontroly, treba posudzovať ako možnú štátnu pomoc, lebo pokryli náklady, ktoré mal znášať prevádzkovateľ letiska Frankfurt‑Hahn.

47      V tejto súvislosti Komisia najprv uviedla, že priame granty spolkovej krajiny v rokoch 2001 až 2004 v celkovej výške 1,93 milióna eur boli financované zo štátnych prostriedkov, a teda sú pripísateľné štátu. Ďalej uviedla, že keďže uvedené granty pokrývali náklady, ktoré mal znášať prevádzkovateľ letiska Frankfurt‑Hahn, a boli poskytnuté iba jemu, Komisia usúdila, že tomuto prevádzkovateľovi priniesli selektívnu hospodársku výhodu. Komisia napokon pripomenula, že každá selektívna hospodárska výhoda poskytnutá prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn môže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Komisia teda dospela k záveru, že dotknuté granty predstavujú štátnu pomoc.

48      Po šieste Komisia napokon usúdila, že posledné zvýšenie základného imania, ktorého účelom bolo refinancovanie úverov, ktoré si vzala FFHG na financovanie zlepšení infraštruktúry letiska Frankfurt‑Hahn v rokoch 1997 až 2012, predstavuje štátnu pomoc a v tejto súvislosti odkázala na úvahy, ktoré uviedla v súvislosti s podielom spolkovej krajiny a spolkovej krajiny Hesensko na zvýšení základného imania v roku 2004 a na kompenzácii za bezpečnostné kontroly.

49      Komisia teda na jednej strane usúdila, že investičná pomoc neoprávnene poskytnutá spoločnosti FFHG, a síce zvýšenie základného imania v roku 2001, podiely spolkovej krajiny a spolkovej krajiny Hesensko na zvýšení základného imania v roku 2004 a posledné zvýšenie základného imania sú zlučiteľné s vnútorným trhom, lebo spĺňajú kritériá uvedené v bode 61 usmernení Spoločenstva týkajúcich sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk (Ú. v. EÚ C 312, 2005, s. 1). Na druhej strane usúdila, že prevádzková pomoc neoprávnene poskytnutá prevádzkovateľovi letiska Frankfurt‑Hahn pred 4. aprílom 2014, t. j. kompenzácia za bezpečnostné kontroly a priame granty spolkovej krajiny, je zlučiteľná s vnútorným trhom, lebo spĺňa kritériá uvedené v bode 137 usmernení z roku 2014.

B.      Opatrenia v prospech spoločnosti Ryanair

50      Na účely posúdenia existencie štátnej pomoci v prospech spoločnosti Ryanair Komisia najprv konštatovala, že treba určiť, či dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 1999, dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2002 a dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2005 boli v čase ich uzavretia v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. V tejto súvislosti Komisia uviedla, že v súlade s usmerneniami z roku 2014 je na účely uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve potrebné posúdiť postupný rast ziskovosti ex ante každej dohody uzatvorenej medzi spoločnosťou Ryanair a prevádzkovateľom letiska Frankfurt‑Hahn, a to so zreteľom na všetky príslušné prírastkové príjmy a náklady spojené s každou z týchto dohôd.

51      Komisia sa v podstate domnievala, že dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 1999, dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2002 a dohoda so spoločnosťou Ryanair z roku 2005 sú v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, lebo môžu prispieť k ziskovosti letiska Frankfurt‑Hahn v tom zmysle, že prírastkové príjmy presahujú prírastkové náklady. Komisia na základe toho dospela k záveru, že ani jednou z uvedených troch dohôd sa spoločnosti Ryanair neposkytla žiadna výhoda, a že teda tieto dohody neobsahujú prvky pomoci.

C.      Sadzobníky letiskových poplatkov

52      Komisia usúdila, že sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006 sú v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, lebo podľa prístupu ex ante postupne prispeli k ziskovosti letiska Frankfurt‑Hahn.

53      Vzhľadom na to Komisia konštatovala, že sadzobník z roku 2001 ani sadzobník z roku 2006 neprinášajú leteckým spoločnostiam využívajúcim letisko Frankfurt‑Hahn žiadnu hospodársku výhodu, ktorú by nezískali za bežných trhových podmienok, a že teda nepredstavujú štátnu pomoc.

D.      Výrok napadnutého rozhodnutia

54      Výrok napadnutého rozhodnutia znie takto:

„Článok 1

1.      Štátna pomoc, ktorú Nemecko neoprávnene poskytlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ] spoločnosti [FFHG] v rokoch 2001 – 2012 prostredníctvom zvýšení kapitálu v roku 2001 vo výške 27 miliónov [eur], zvýšení kapitálu v roku 2004 vo výške 22 miliónov [eur] a priamych grantov [udelených spolkovou krajinou]… je zlučiteľná s vnútorným trhom.

2.      Zvýšenie kapitálu v roku 2004 spoločnosťou Fraport… a dohoda o prevode ziskov a strát z roku 2004 nepredstavujú pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ].

Článok 2

1.      Dohoda medzi spoločnosťou Ryanair a [spoločnosťou FFHG], ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 1999, nepredstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ].

2.      Dohoda medzi spoločnosťou Ryanair a [spoločnosťou FFHG] zo 14. februára 2002 nepredstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ].

3.      ‚Dohoda medzi spoločnosťou Ryanair a [spoločnosťou FFHG] – Dodanie lietadiel 6 až 18 – od roku 2005 do roku 2012 zo 4. novembra 2005 nepredstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ].

Článok 3

Sadzobníky letiskových poplatkov, ktoré nadobudli účinnosť 1. októbra 2001 a 1. júna 2006, nepredstavujú pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ].

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Spolkovej republike Nemecko.“

III. Konanie a návrhy účastníkov konania

55      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. augusta 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

56      Komisia podala žalobnú odpoveď do kancelárie Všeobecného súdu 13. novembra 2015.

57      Replika bola podaná do kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2016 a duplika 31. marca 2016.

58      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. októbra 2015 spoločnosť Ryanair plc podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 Ryanair plc informovala Všeobecný súd podľa článku 144 ods. 8 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o späťvzatí svojho návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

59      Uznesením z 18. novembra 2015 predseda šiestej komory Všeobecného súdu rozhodol jednak o vyškrtnutí spoločnosti Ryanair plc z veci T‑492/15 ako navrhovateľky vstupu vedľajšieho účastníka do konania a jednak uvedenú spoločnosť zaviazal na náhradu vlastných trov konania.

60      Ryanair podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 a spolková krajina podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. novembra 2015 podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Predseda šiestej komory Všeobecného súdu uznesením z 26. februára 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), povolil vedľajšie účastníctvo spolkovej krajiny a uznesením zo 17. marca 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:193), povolil vedľajšie účastníctvo spoločnosti Ryanair.

61      Spolková krajina a Ryanair podali každá svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania do kancelárie Všeobecného súdu v uvedenom poradí 12. marca 2016 a 20. mája 2016.

62      Pripomienky žalobkyne k vyjadreniam spolkovej krajiny ako vedľajšieho účastníka konania boli podané do kancelárie Všeobecného súdu 2. mája 2016 a k vyjadreniam spoločnosti Ryanair ako vedľajšieho účastníka konania 18. júla 2016.

63      Listami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla 2016 a 15. júla 2016 Komisia uviedla, že nemá žiadne pripomienky k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania, spolkovej krajiny a spoločnosti Ryanair, v uvedenom poradí.

64      Keďže došlo k zmene v zložení Všeobecného súdu, predseda Všeobecného súdu v záujme riadneho výkonu spravodlivosti na základe článku 27 ods. 3 rokovacieho poriadku pridelil vec novému sudcovi spravodajcovi, ktorý bol pridelený k prvej komore.

65      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. apríla 2016 žalobkyňa predložila ďalšie vyjadrenia, ktoré označila za nové žalobné dôvody. Spolková krajina, Ryanair a Komisia podali do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k uvedeným dôvodom 19., 26. a 29. augusta 2016 v uvedenom poradí.

66      Dňa 6. júna 2016 Všeobecný súd (prvá komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil žalobkyni písomnú otázku. Žalobkyňa odpovedala na túto otázku v stanovenej lehote.

67      Keďže na základe článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku došlo k zmene v zložení komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k štvrtej komore, ktorej bola prejednávaná vec následne pridelená.

68      Dňa 6. októbra 2016 žalobkyňa predložila kancelárii Všeobecného súdu nový návrh dôkazu.

69      Pripomienky Komisie, spolkovej krajiny a spoločnosti Ryanair k novému návrhu dôkazu boli do kancelárie Všeobecného súdu podané 28. októbra 2016, 4. novembra 2016 a 14. novembra 2016 v uvedenom poradí.

70      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2017 žalobkyňa opätovne predložila ďalšie vyjadrenia, ktoré označila za nové žalobné dôvody. Dňa 12. mája 2017 spolková krajina podala do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k týmto dôvodom. Komisia a Ryanair predložili kancelárii Všeobecného súdu svoje pripomienky k uvedeným dôvodom 2. júna 2017.

71      Dňa 26. mája 2017 žalobkyňa podala do kancelárie Všeobecného súdu návrh na vykonanie nového dôkazu.

72      Dňa 23. júna 2017 spolková krajina a Ryanair podali do kancelárie Všeobecného súdu pripomienky k návrhu žalobkyne na vykonanie nového dôkazu. Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu pripomienky k uvedenému návrhu na vykonanie dôkazu 28. júna 2017.

73      Všeobecný súd 15. marca 2018 rozhodol na návrh štvrtej komory podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení prejednávanej veci rozšírenej komore.

74      Dňa 22. mája 2018 Všeobecný súd (rozšírená štvrtá komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položil žalobkyni a Komisii písomné otázky týkajúce sa opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn a všetkým účastníkom konania položil otázky týkajúce sa opatrení v prospech spoločnosti Ryanair. Účastníci konania odpovedali na uvedené písomné otázky podaniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 8. a 21. júna 2018.

75      Dňa 5. júna 2018 Ryanair navrhla, aby sa pani R. – hlavnej autorke správy poradenskej spoločnosti OXERA vypracovanej na žiadosť spoločnosti Ryanair a citovanej v napadnutom rozhodnutí a písomných podaniach účastníkov konania – povolilo vystúpiť na pojednávaní a odpovedať na prípadné otázky Všeobecného súdu a pritom hovoriť po anglicky.

76      Žalobkyňa, Komisia a spolková krajina podali 15. a 22. júna 2018 do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k návrhu spoločnosti Ryanair uvedenému v bode 75 vyššie. Spolková krajina s týmto návrhom súhlasila, zatiaľ čo ostatní účastníci vzniesli námietky, a to najmä k tomu, aby pani R. používala angličtinu. Predseda štvrtej komory odovzdal uvedený návrh štvrtej komore.

77      Uznesením zo 6. júla 2018, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2018:434), bolo pani R. povolené, aby vystúpila na pojednávaní v angličtine a za prítomnosti a pod dohľadom zástupcov spoločnosti Ryanair.

78      Dňa 7. júla 2018 Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu opravu svojej písomnej odpovede na otázky, ktoré položil Všeobecný súd 22. mája 2018.

79      Prednesy hlavných účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 9. júla 2018. Pani R. na pojednávaní nevystúpila.

80      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

81      Komisia a spolková krajina navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

82      Komisia okrem toho v duplike navrhla, aby sa z repliky odstránili odkazy na vyjadrenie Komisie k žalobe predložené vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, Germanwings/Komisia (T‑375/15, neuverejnený, EU:T:2017:289).

83      Ryanair navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

IV.    Právny stav

84      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza v podstate sedem žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na procedurálnom pochybení, druhý a tretí na nesprávnych posúdeniach skutkového stavu, štvrtý na zjavných rozporoch v napadnutom rozhodnutí a piaty až siedmy na porušení článku 107 ZFEÚ. V dvoch samostatných podaniach žalobkyňa okrem toho uvádza vyjadrenia, ktoré označuje za nové žalobné dôvody.

85      Komisia síce formálne nevzniesla námietku neprípustnosti, ale prípustnosť žaloby spochybňuje na základe troch dôvodov. Po prvé sa predovšetkým dovoláva nekoherentnosti žaloby. Po druhé subsidiárne namieta nedostatok záujmu žalobkyne na podaní návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn. Po tretie, takisto subsidiárne, namieta nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne.

86      Spolková krajina vznáša ďalšiu námietku neprípustnosti založenú na preklúzii žaloby.

87      Komisia a vedľajší účastníci konania tiež tvrdia, že žaloba je v každom prípade nedôvodná.

88      Žalobkyňa tvrdí, že žaloba je prípustná a dôvodná. Dodáva jednak, že spolková krajina už nemá záujem na rozhodnutí veci, a preto prišla o svoje postavenie vedľajšieho účastníka konania, a jednak že vyjadrenie k žalobe je neprípustné.

89      Všeobecný súd sa v prejednávanej veci domnieva, že v prvom rade treba preskúmať prípustnosť vyjadrenia k žalobe, v druhom rade to, či si spolková krajina zachovala svoje postavenie vedľajšieho účastníka konania, a v treťom rade prípustnosť žaloby. Iba v prípade, že je žaloba prípustná, rozhodne Všeobecný súd prípadne v štvrtom rade o jej dôvodnosti.

A.      O prípustnosti vyjadrenia k žalobe

90      Žalobkyňa tvrdí, že vyjadrenie Komisie k žalobe je neprípustné v celom rozsahu z dôvodu, že obsahuje nekoherentné, a teda nezrozumiteľné úvahy. Komisia sa totiž podľa názoru žalobkyne v tomto vyjadrení bez zjavného dôvodu odchýlila od štruktúry napadnutého rozhodnutia, zmenila poradie okolností, ktoré treba preskúmať, svojvoľne vylúčila určité časti posúdenia niektorých opatrení a spochybnila zistené skutkové okolnosti. Okrem toho bod 2.2.2.1 uvedeného vyjadrenia k žalobe nesie názov, ktorý nezodpovedá jeho obsahu.

91      Komisia navrhuje zamietnuť túto námietku neprípustnosti.

92      Podľa článku 81 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí vyjadrenie žalovaného k žalobe obsahovať dôvody a tvrdenia, na ktorých je vyjadrenie založené. Z toho vyplýva, že na zabezpečenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je také vyjadrenie prípustné len v prípade, že zo samotného jeho textu vyplývajú prinajmenšom stručne, ale ucelene a zrozumiteľne, hlavné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je založená [rozsudok z 5. marca 2014, HP Health Clubs Iberia/ÚHTV – Shiseido (ZENSATIONS), T‑416/12, neuverejnený, EU:T:2014:104, bod 18].

93      V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobné dôvody a tvrdenia, ktorých sa dovoláva Komisia, vyplývajú z textu vyjadrenia k žalobe dostatočne jasne a presne. Z vyjadrenia k žalobe jasne vyplýva, že Komisia jednak spochybňuje prípustnosť žaloby z dôvodu jej nekoherentnosti a nedostatku záujmu žalobkyne na podaní žaloby a nedostatku jej aktívnej legitimácie (bod 1), a jednak obhajuje dôvodnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka opatrení v prospech spoločnosti Ryanair (bod 2), opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn (bod 3) a sadzobníka poplatkov (bod 4). Okolnosti, aj keby sa preukázali, že sa Komisia nepridržiavala štruktúry napadnutého rozhodnutia, že neodkázala na všetky skutočnosti, ktoré žalobkyňa považuje za relevantné, že spochybňuje údajne zistené skutkové okolnosti a že nezabezpečila, aby obsah určitého bodu zodpovedal jeho názvu, nijako nespochybňujú zreteľnosť a koherentnosť tejto argumentácie. Napokon treba uviesť, že žalobkyňa vedela v replike určiť, ktoré tvrdenia boli uplatnené vo vyjadrení k žalobe, a vedela na ne odpovedať.

94      Námietku neprípustnosti založenú na údajnej nekoherentnosti vyjadrenia k žalobe je teda potrebné zamietnuť.

B.      O vedľajšom účastníctve spolkovej krajiny

95      V odpovedi na písomné otázky položené Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania a na ústne otázky položené Všeobecným súdom na pojednávaní žalobkyňa namietla, že spolková krajina už nemá priamy a skutočný záujem na rozhodnutí veci, lebo v lete roku 2017 po vynesení uznesenia z 26. februára 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), ktorým predseda šiestej komory Všeobecného súdu povolil jej vedľajšie účastníctvo na podporu návrhov Komisie, predala svoj podiel v spoločnosti FFHG. Spolková krajina teda prišla o svoje postavenie vedľajšieho účastníka konania.

96      Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne.

97      Na základe článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu uplatní na konania pred Všeobecným súdom, môže akákoľvek iná osoba, ktorá preukáže záujem na rozhodnutí danej veci, s výnimkou sporov medzi členskými štátmi, medzi orgánmi Spoločenstiev alebo medzi členskými štátmi a orgánmi Spoločenstiev, vstúpiť do konania ako vedľajší účastník. Záujem na rozhodnutí veci v zmysle článku 40 Štatútu Súdneho dvora sa chápe ako priamy a skutočný záujem na tom, aby sa vyhovelo návrhom, na ktorých podporu je podaný návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania (uznesenie z 10. januára 2006, Diputación Foral de Álava a Gobierno Vasco/Komisia, T‑227/01, EU:T:2006:3, body 4 a 15). Tento záujem musí trvať až do skončenia sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2010, Grécko a i./Komisia, T‑415/05, T‑416/05 a T‑423/05, EU:T:2010:386, body 64 a 65).

98      Z toho vyplýva, že skutočnosť, že sa uznesením z 26. februára 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), povolilo spolkovej krajine vstúpiť do konania na podporu návrhov Komisiou, nebráni tomu, aby sa v štádiu rozsudku znova skúmala prípustnosť jej vedľajšieho účastníctva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, EU:C:1999:358, bod 52).

99      V prejednávanej veci treba poznamenať, že je pravda, že v bode 13 uznesenia z 26. februára 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), predseda šiestej komory Všeobecného súdu uviedol, že spolková krajina patrí k „hlavným akcionárom“ spoločnosti FFHG.

100    Treba však pripomenúť, že v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia, ktorým Komisia kvalifikuje niektoré opatrenia prijaté orgánom pôsobiacim na nižšej ako celoštátnej úrovni ako opatrenia, ktoré nepredstavujú štátnu pomoc, alebo ich vyhlási za zlučiteľné s vnútorným trhom, má tento orgán pôsobiaci na nižšej ako celoštátnej úrovni, ktorý tieto opatrenia prijal, záujem na rozhodnutí veci v zmysle článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Rozsudok Všeobecného súdu, ktorým sa v takej veci rozhodlo, môže totiž viesť k spochybneniu kvalifikácie týchto opatrení, a teda môže mať právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť vlastné záujmy orgánu pôsobiaceho na nižšej ako celoštátnej úrovni, ktorý opatrenia prijal, najmä tým, že sa spochybní, že svoje právomoci môže vykonávať podľa svojho uváženia (uznesenie zo 4. februára 2015, Grandi Navi Veloci/Komisia, T‑506/14, neuverejnené, EU:T:2015:102, body 12 až 15).

101    V bode 13 uznesenia z 26. februára 2016, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), pritom predseda šiestej komory dospel k záveru, že spolková krajina preukázala záujem na rozhodnutí sporu, a to najmä preto, lebo taký územný celok, akým je spolková krajina, má záujem vstúpiť do konania vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa vyhlásilo, že niekoľko opatrení, ku ktorým prispela nielen ako akcionár spoločnosti FFHG, ale tiež poskytnutím grantov, je zlučiteľných s vnútorným trhom.

102    Okrem toho predseda šiestej komory v bode 14 uznesenia z 26. februára 2016 Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, neuverejnené, EU:T:2016:126), podporil záver, že spolková krajina má záujem na vyriešení sporu, aj konštatovaním, že treba zohľadniť skutočnosť, že zrušením napadnutého rozhodnutia by sa mohlo ohroziť úsilie spolkovej krajiny, ktoré od 90. rokov 20. storočia vynaložila na zriadenie letiska s cieľom odľahčiť letisko Frankfurt nad Mohanom a na rozvoj regiónu Hunsrück v Nemecku.

103    Za týchto podmienok treba konštatovať, že spolková krajina má naďalej záujem na rozhodnutí sporu a v dôsledku predaja svojho podielu v spoločnosti FFHG teda neprišla o postavenie vedľajšieho účastníka konania.

C.      O prípustnosti žaloby

1.      O nekoherentnosti žaloby

104    Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia podporovaná spoločnosťou Ryanair tvrdí, že žaloba nespĺňa formálne požiadavky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Podľa Komisie totiž uplatnené žalobné dôvody nevyplývajú zo žaloby koherentným spôsobom. Po prvé časť žaloby, v ktorej sú tieto žalobné dôvody opísané, sa týka len uplatnenia kritéria súkromného investora a na údajné problémy, ktoré má spôsobovať napadnuté rozhodnutie a ktoré sú opísané v predchádzajúcich častiach predmetnej žaloby, sa teda nevzťahuje. Uvedené žalobné dôvody sa preto podľa Komisie týkajú výlučne článku 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Komisia na základe kritéria súkromného investora vylúčila, že spoločnosti Ryanair bola poskytnutá štátna pomoc.

105    Po druhé časť žaloby, v ktorej sú opísané uplatňované žalobné dôvody, nie je podľa Komisie v rozsahu, v akom sa týka údajne nepresného zistenia skutkového stavu a údajne nesprávneho posúdenia skutkového stavu v rámci uplatnenia kritéria súkromného investora, ani koherentná a ani zrozumiteľná. Argumentácia obsiahnutá v tejto časti sa totiž obmedzuje len na všeobecné tvrdenie, ktoré okrem všeobecného odkazu na zvyšnú časť žaloby neobsahuje žiadne bližšie vysvetlenie.

106    Žalobkyňa navrhuje zamietnuť túto námietku neprípustnosti.

107    Treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Tieto údaje musia byť nezávisle od akejkoľvek terminologickej otázky dostatočne jasné a presné, aby žalovanému umožnili pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu umožnili rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby z hľadiska článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku nevyhnutné, aby zo samotnej žaloby prinajmenšom stručne vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to koherentným a zrozumiteľným spôsobom [pozri rozsudky z 12. mája 2016, Taliansko/Komisia, T‑384/14, EU:T:2016:298, bod 38 (neuverejnený) a citovanú judikatúru, a z 27. apríla 2017, Germanwings/Komisia, T‑375/15, neuverejnený, EU:T:2017:289, bod 23 a citovanú judikatúru].

108    V prejednávanej veci treba konštatovať, že žaloba má netypickú štruktúru. Obsahuje totiž opis okolností predchádzajúcich sporu a predmetu žaloby (bod 1), zhrnutie niektorých predložených výhrad (bod 2), podrobný opis všetkých predložených výhrad (body 3 až 9), bod týkajúci sa prípustnosti žaloby (bod 10), ako aj stručné vyjadrenia týkajúce sa „dôvodnosti žaloby“ (bod 11).

109    Zo žaloby však dostatočne jasne vyplýva, že žalobkyňa navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu a na podporu tohto návrhu uvádza sedem samostatných žalobných dôvodov. Na rozdiel od toho, čo môže naznačovať názov časti „Dôvodnosť žaloby“, v tejto časti nemajú byť taxatívne vymedzené všetky žalobné dôvody. V tejto časti sa naopak v podstate iba pripomína, že niektoré z predložených výhrad podliehajú súdnemu preskúmaniu Všeobecným súdom.

110    Napokon treba uviesť, že Komisia – ako poznamenala žalobkyňa – vo svojom vyjadrení k žalobe určila, aké žalobné dôvody boli v prejednávanej veci uplatnené, a všetky podrobne vyvrátila.

111    Z toho vyplýva, že žalobné dôvody a výhrady vyplývajú z textu žaloby dostatočne jasne, presne a koherentne, aby Komisii umožnili pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu umožnili rozhodnúť o žalobe.

112    Za týchto podmienok treba zamietnuť námietku neprípustnosti založenú na údajnej nekoherentnosti žaloby.

2.      O nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne

113    Komisia, podporovaná vedľajšími účastníkmi konania, subsidiárne namieta, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Komisia na podporu tejto námietky neprípustnosti uvádza dve tvrdenia, z ktorých prvé je založené na neexistencii priamej a osobnej dotknutosti žalobkyne a druhé je založené na tom, že napadnuté rozhodnutie nemá regulačný charakter.

114    Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

115    Štvrtý odsek článku 263 ZFEÚ teda rozlišuje tri predpoklady, za ktorých môže byť žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou vyhlásená za prípustnú, a aby bolo možné zaujať stanovisko k predmetnej námietke neprípustnosti, treba preskúmať, či je v prejednávanej veci niektorý z nich splnený.

116    Na úvod treba konštatovať, že ako vyplýva z článku 4 napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie je určené len Spolkovej republike Nemecko a nie žalobkyni. Je to tak preto, lebo konanie v oblasti štátnej pomoci je vzhľadom na svoju všeobecnú štruktúru konaním začatým proti členskému štátu zodpovednému za poskytnutie pomoci (rozsudky z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, T‑443/08 a T‑455/08, EU:T:2011:117, bod 50, a z 12. novembra 2015, HSH Investment Holdings Coinvest‑C at HSH Investment Holdings FSO/Komisia, T‑499/12, EU:T:2015:840, bod 28). Na základe prvého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ nie je teda možné prejednávanú žalobu vyhlásiť za prípustnú.

117    Za týchto podmienok je prejednávanú žalobu možné vyhlásiť za prípustnú na základe druhého a tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ len v prípade, že je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím priamo a osobne dotknutá, alebo ak je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá a toto rozhodnutie je regulačným aktom a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 19; z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 44, a zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 59).

118    V prejednávanej veci treba z hľadiska druhého a tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ posúdiť aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka jednak opatrení v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair (pozri body 119 až 187 nižšie) a jednak sadzobníkov letiskových poplatkov (pozri body 188 až 212 nižšie).

a)      O aktívnej legitimácii žalobkyne na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka opatrení v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair

119    Komisia tvrdí, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka opatrení v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair, ani na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ani na základe tretieho predpokladu stanoveného v tomto ustanovení.

120    V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že treba postupne preskúmať oba predpoklady uvedené v bode 119 vyššie.

1)      O druhom predpoklade stanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ

121    Komisia tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala, že je priamo a osobne dotknutá po prvé opatreniami v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn a po druhé opatreniami v prospech spoločnosti Ryanair.

122    Po prvé Komisia pripomína, že článok 1 napadnutého rozhodnutia sa týka vykonania opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn. Žalobkyňa, ktorá prevádzkuje letisko, pritom nevysvetlila, prečo sa jej také opatrenia ako leteckej spoločnosti dotýkajú.

123    Žalobkyňa tvrdí, že jej konkurentka – spoločnosť Ryanair – mala prospech z vykonania veľkej časti opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn, čo Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú. V podaniach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 29. apríla 2016 žalobkyňa v tejto súvislosti vzniesla ďalšie dve pripomienky označené ako nové žalobné dôvody, ktorých neprípustnosti sa domáhajú Komisia a vedľajší účastníci konania.

124    Po druhé Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala, že sa jej napadnuté rozhodnutie priamo a osobne týka v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie vzťahuje na opatrenia v prospech spoločnosti Ryanair. Na preukázanie toho, že sa napadnuté rozhodnutie priamo týka žalobkyne, totiž nepostačuje existencia konkurenčného vzťahu s príjemcom pomoci. Na účel preukázania svojej osobnej dotknutosti žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla len to, že Komisii predložila sťažnosť týkajúcu sa štátnej pomoci; táto skutočnosť však nepostačuje na preukázanie toho, že je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá.

125    Spolková krajina dodáva, že žalobkyňa nemôže svoju osobnú dotknutosť preukázať len tým, že sa bude odvolávať na existenciu údajného konkurenčného vzťahu s príjemcom pomoci. Žalobkyňa musí preukázať existenciu osobitného konkurenčného vzťahu, ktorý by ju mohol individualizovať vo vzťahu k samotným konkurentom údajného príjemcu pomoci. Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým mohla predložiť konkrétny dôkaz, že Ryanair systematicky využívala údajnú pomoc, aby mohla v prípade určených letových trás, ktoré dovtedy prevádzkovala žalobkyňa so ziskom, ponúkať agresívne ceny, čo v strednodobom až dlhodobom časovom horizonte znížilo ziskové rozpätie žalobkyne až do tej miery, že bola ohrozená jej existencia. Žalobkyni sa však v tomto ohľade nepodarilo uniesť svoje dôkazné bremeno. Dokonca neoznačila ani relevantné trhy. Dotknuté letecké trasy napokon obsluhuje značný počet konkurentov, čo podľa judikatúry oslabuje účinky dotknutých opatrení do takej miery, že je v zásade vylúčené akékoľvek podstatné ovplyvnenie postavenia žalobkyne na trhu.

126    Žalobkyňa spochybňuje argumentáciu Komisie a spolkovej krajiny. Žalobkyňa sa odvoláva po prvé na svoje postavenie sťažovateľky, a teda aj na postavenie zainteresovanej strany v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré majú kľúčový význam, po druhé na to, že jej aktívna legitimácia nebola nikdy spochybnená v rámci konania pred nemeckými súdmi, na ktorom sa zúčastňuje od roku 2006 a ktoré sa týka štátnej pomoci poskytnutej spoločnosti Ryanair, a po tretie na to, že priame a nepriame financovanie spoločnosti Ryanair spoločnosťou FFHG má podstatný vplyv na hospodársku súťaž, a teda aj na ňu. Na podporu tohto tretieho tvrdenia žalobkyňa okrem iného predložila dva nové dokumenty, a síce výňatky z rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/2069 z 1. októbra 2014 o opatreniach SA.14093 (C 76/2002), ktoré vykonalo Belgicko v prospech letiska Brussels South Charleroi a leteckej spoločnosti Ryanair (Ú. v. EÚ L 325, 2016, s. 63) (príloha K 83) a tlačovú správu spoločnosti Ryanair z marca 2017 (príloha K 84). Žalobkyňa po štvrté tvrdí, že tvrdenie spolkovej krajiny týkajúce sa neexistencie dôkazov o osobitnom konkurenčnom vzťahu medzi ňou a spoločnosťou Ryanair je neprípustné z dôvodu, že ho Komisia neuplatnila.

127    V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že najprv treba rozhodnúť o prípustnosti príloh K 83 a K 84 a argumentácie spolkovej krajiny, pokiaľ ide o neexistenciu podstatného ovplyvnenia postavenia žalobkyne na trhu, a až potom možno určiť, či žalobkyňa preukázala, že sa jej napadnuté rozhodnutie priamo a osobne týka v rozsahu, v akom sa vzťahuje na opatrenia v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair.

i)      O prípustnosti príloh K 83 a K 84

128    Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania v podstate pripomína, že nové dôkazy nemožno predložiť po skončení písomnej časti konania, ale možno ich predložiť aj pred skončením jeho ústnej časti za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené. Žalobkyňa však nijako nezdôvodnila, prečo tieto nové dôkazy predložila až po tom, čo došlo k obom výmenám podaní.

129    Podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku „hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“.

130    Na jednej strane je však potrebné poukázať na to, že dokument, akým sú výňatky z rozhodnutia 2016/2069, na ktoré odkazuje žalobkyňa, je súčasťou rozhodovacej praxe Komisie, a v dôsledku toho nie je dôkazom v pravom zmysle slova v zmysle článku 85 rokovacieho poriadku. Účastník konania má v konaní pred Všeobecným súdom právo poukázať na túto prax, i keď rovnako ako v prejednávanej veci predchádzala konaniu pred Komisiou [pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. februára 2017, International Gaming Projects/EUIPO – adp Gauselmann (TRIPLE EVOLUTION), T‑82/16, neuverejnené, EU:T:2017:66, body 17 a 19, a z 26. októbra 2017, Alpirsbacher Klosterbräu Glauner/EUIPO (Klosterstoff), T‑844/16, EU:T:2017:759, bod 57].

131    Ďalej treba poznamenať, že omeškanie s predložením návrhu na vykonanie dôkazu je podľa článku 85 rokovacieho poriadku odôvodnené vo výnimočných prípadoch, keď účastník konania, ktorý ho predkladá, získal dôkaz až po skončení písomnej časti konania.

132    Treba však konštatovať, že tlačová správa spoločnosti Ryanair, ktorá je uvedená v prílohe K 84, bola vydaná až po podaní repliky, ku ktorému došlo 5. februára 2016. Jej predloženie ako nového dôkazu spolu s podaním z 26. mája 2017 je teda výnimočne odôvodnené.

133    Prílohy K 83 a K 84 sa preto musia vyhlásiť za prípustné.

ii)    O prípustnosti argumentácie spolkovej krajiny týkajúcej sa neexistencie podstatného ovplyvnenia postavenia žalobkyne na trhu

134    Podľa článku 40 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 142 rokovacieho poriadku predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť iba úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z hlavných účastníkov konania. Podľa judikatúry vedľajší účastník konania však môže uviesť tvrdenia odlišné od tvrdení účastníka konania, ktorého v konaní podporuje, a to pod podmienkou, že tieto tvrdenia nemenia predmet sporu a že smerujú stále k podpore návrhov tohto účastníka (rozsudky z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T‑459/93, EU:T:1995:100, bod 21, a z 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T‑2/03, EU:T:2005:125, bod 52).

135    V tejto súvislosti treba pripomenúť že požiadavka osobnej dotknutosti uvedená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ je splnená najmä vtedy, keď žalobca preukáže, že pomocou, ktorá je predmetom dotknutého rozhodnutia, je podstatne ovplyvnené jeho postavenie na trhu (rozsudky z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C‑78/03 P, EU:C:2005:761, bod 37, a z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 30). Komisia pritom už vo vyjadrení k žalobe v rámci námietky neprípustnosti, založenej na nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne, tvrdila, že žalobkyňa nepreukázala, že je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá.

136    Z toho vyplýva, že argumentácia spolkovej krajiny týkajúca sa neexistencie podstatného ovplyvnenia postavenia žalobkyne na trhu úzko súvisí s tvrdeniami, ktoré uviedla Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe v súvislosti s neexistenciou osobnej dotknutosti žalobkyne, a teda aj s jej námietkou neprípustnosti založenou na nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne. Nemožno preto dospieť k záveru, že táto argumentácia mení predmet sporu a že vedľajšie účastníctvo už nesmeruje k podpore návrhov Komisie.

137    Treba teda prijať záver, že argumentácia spolkovej krajiny týkajúca sa neexistencie podstatného ovplyvnenia postavenia žalobkyne na trhu je prípustná.

iii) O priamej a osobnej dotknutosti žalobkyne

138    Žaloba o neplatnosť je prípustná na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ len v prípade, že je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím dotknutá priamo a osobne. Podmienky priamej a osobnej dotknutosti napadnutým rozhodnutím sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. novembra 2014, Nguyen/Parlament a Rada, T‑20/14, EU:T:2014:955, bod 55, a rozsudok zo 16. mája 2018, Netflix International a Netflix/Komisia, T‑818/16, neuverejnený, EU:T:2018:274, bod 70). Na to, aby bolo možné prijať záver, že žalobu nemožno na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ vyhlásiť za prípustnú, teda stačí, keď nie je splnená jedna z týchto podmienok.

139    V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že najprv je potrebné riešiť podmienku osobnej dotknutosti.

140    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry subjekty, ktorým rozhodnutie nie je určené, môžu tvrdiť, že sa ich osobne týka, iba ak má toto rozhodnutie pre nich účinky z dôvodu určitých ich osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 223; zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 93, a z 12. mája 2016, Hamr – Sport/Komisia, T‑693/14, neuverejnený, EU:T:2016:292, bod 32).

141    V oblasti štátnej pomoci boli za osobne dotknuté rozhodnutím Komisie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ okrem podniku, ktorý je príjemcom pomoci, uznané aj jeho konkurenčné podniky s aktívnou úlohou v rámci tohto konania, pokiaľ bolo ich postavenie na trhu podstatne ovplyvnené opatrením pomoci, ktoré bolo predmetom napadnutého rozhodnutia (rozsudky z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, EU:C:1986:42, bod 25; z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, EU:C:2007:700, bod 55, a zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 98).

142    V prejednávanej veci žalobkyňa nie je príjemcom opatrení v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair. Podala však sťažnosť Komisii a v rámci konania vo veci formálneho zisťovania predložila svoje pripomienky. Predovšetkým z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa predložila Komisii podrobné informácie a pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania z roku 2008, ako aj pripomienky k uplatneniu usmernení z roku 2014 na prejednávanú vec. Treba teda konštatovať, že žalobkyňa zohrávala v priebehu správneho konania významnú úlohu, čo Komisia napokon nespochybňuje.

143    Treba však poznamenať – rovnako ako to urobila Komisia – že zo samotnej účasti na správnom konaní žalobcu nemožno vyvodiť, že je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, EU:C:2007:700, bod 60, a uznesenie z 26. septembra 2016, Greenpeace Energy a i./Komisia, T‑382/15, neuverejnený, EU:T:2016:589, bod 39), aj keby rovnako ako v projednávanej veci zohrával v rámci tohto správneho konania dôležitú úlohu, a to najmä preto, lebo podal sťažnosť, na základe ktorej bolo prijaté napadnuté rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, 3F/Komisia, C‑319/07 P, EU:C:2009:435, body 94 a 95). Žalobca musí v každom prípade preukázať, že opatrenie, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, mohlo podstatne ovplyvniť jeho postavenie na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, EU:C:2007:700, bod 60, a uznesenie z 26. januára 2012, Mojo Concerts a Amsterdam Music Dome Exploitatie/Komisia, T‑90/09, neuverejnené, EU:T:2012:30, bod 33).

144    Za týchto podmienok treba posúdiť, či opatrenia v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair môžu podstatne ovplyvniť konkurenčné postavenie žalobkyne na relevantnom trhu, resp. relevantných trhoch.

145    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že samotná okolnosť, že akt je spôsobilý mať určitý vplyv na súťažné vzťahy na relevantnom trhu a že dotknutý podnik sa nachádza v súťažnom vzťahu s podnikom, ktorý má z tohto aktu prospech, nemôže stačiť na to, aby mohol byť daný podnik považovaný za osobne dotknutý uvedeným aktom. Podnik sa teda nemôže odvolávať iba na svoje postavenie konkurenta vo vzťahu k podniku príjemcu (rozsudky zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 99 a 100, ako aj z 26. septembra 2014, Dansk Automat Brancheforening/Komisia, T‑601/11, EU:T:2014:839, bod 41).

146    V súlade s ustálenou judikatúrou musí žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno (pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. septembra 2016, Greenpeace Energy a i./Komisia, T‑382/15, neuverejnené, EU:T:2016:589, bod 68), predložiť dôkazy, ktoré by mohli preukázať osobitosť jeho súťažnej situácie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. mája 2004, Deutsche Post a DHL/Komisia, T‑358/02, EU:T:2004:159, bod 38, a rozsudok z 10. februára 2009, Deutsche Post a DHL International/Komisia, T‑388/03, EU:T:2009:30, body 49 a 51).

147    Je pravda, že pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, ktoré musí súd Únie vykonať, v štádiu skúmania prípustnosti mu neprináleží, aby sa definitívnym spôsobom vyslovil ku konkurenčnému vzťahu medzi žalobkyňou a podnikom, ktorý je údajne príjemcom predmetnej pomoci. Žalobkyni však prináleží, aby presvedčivým spôsobom uviedla dôvody, pre ktoré môže predmetná pomoc poškodiť jej legitímne záujmy tým, že podstatne ovplyvňuje jej postavenie na relevantnom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, EU:C:1986:42, bod 28, a uznesenie z 26. septembra 2016, Greenpeace Energy a i./Komisia, T‑382/15, neuverejnené, EU:T:2016:589, bod 44). Na tento účel musí žalobkyňa preukázať rozsah ovplyvnenia jej postavenia na tomto trhu (uznesenie z 27. mája 2004, Deutsche post a DHL/Komisia, T‑358/02, EU:T:2004:159, bod 37).

148    Takéto ovplyvnenie konkurenčného postavenia nemusí nevyhnutne vyplývať zo skutočností, akými sú podstatné zníženie obratu, nezanedbateľné finančné straty, ako aj značné zníženie podielu na trhu po poskytnutí danej štátnej pomoci. Poskytnutie štátnej pomoci môže narušiť konkurenčné postavenie subjektu aj inými spôsobmi, najmä spôsobením ušlého zisku alebo menej priaznivého vývoja, ako by bol v prípade neexistencie takej pomoci. Aj intenzita takého ovplyvnenia môže byť rozdielna, v závislosti od viacerých faktorov, akými sú najmä štruktúra dotknutého trhu alebo povaha dotknutej pomoci. Preukázanie podstatného ovplyvnenia postavenia konkurenta na trhu nemôže byť teda obmedzené len na prítomnosť určitých skutočností svedčiacich o znížení obchodnej alebo finančnej výkonnosti žalobcu (rozsudky z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, EU:C:2007:698, body 34 a 35; 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 53, a z 26. septembra 2014, Dansk Automat Brancheforening/Komisia, T‑601/11, EU:T:2014:839, bod 42).

149    Preukázanie takého ovplyvnenia priamo nezávisí ani od výšky pomoci. Závisí od rozsahu ovplyvnenia postavenia žalobcu na relevantnom trhu touto pomocou, a preto sa môže líšiť od pomoci v podobnej výške v závislosti od kritérií, ako je veľkosť tohto trhu, osobitná povaha pomoci, dĺžka obdobia, na aké bola poskytnutá, skutočnosť, či je ovplyvnená činnosť žalobcu hlavná alebo vedľajšia a možnosť žalobcu obísť negatívne účinky pomoci. Na posúdenie rozsahu tohto ovplyvnenia je teda predovšetkým potrebné, aby žalobca vymedzil relevantný trh a Všeobecnému súdu poskytol základné informácie týkajúce sa štruktúry tohto trhu. Môže ísť okrem iného o informácie o počte konkurentov pôsobiacich na trhu, ich podieloch na trhu a ich prípadnom vývoji od okamihu, kedy sa uskutočnili opatrenia v ich prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2014, Sarc/Komisia, T‑488/11, neuverejnené, EU:T:2014:497, body 36, 37 a 43).

150    Žalobkyňa však v žalobe a replike nevymedzila trh, resp. trhy, na ktorých bolo podľa jej mienky ovplyvnené jej konkurenčné postavenie, ani a fortiori neuviedla žiadne skutočnosti týkajúce sa veľkosti tohto trhu alebo týchto trhov, ich štruktúry a postavenia, ktoré mala na tomto trhu, resp. na týchto trhoch ona sama, Ryanair a ich prípadní ďalší konkurenti počas relevantného obdobia. Žalobkyňa nevymedzila relevantný trh, resp. relevantné trhy ani vo svojich pripomienkach k vyjadreniu spolkovej krajiny ako vedľajšieho účastníka konania, ale obmedzila sa na tvrdenie, že metóda „O&D“, na ktorú poukazuje spolková krajina a ktorá spočíva v tom, že do relevantného trhu zahŕňa všetky hospodárske subjekty, ktoré sú na určitej letovej trase navzájom zastupiteľné, sa v oblasti štátnej pomoci neuplatňuje. Žalobkyňa tvrdí, že treba „zohľadniť posilnenie hospodárskeho postavenia celej medzinárodnej siete spoločnosti Ryanair“. Nevymedzuje však charakteristické vlastnosti prípadného trhu, na ktorom by sa mohli posúdiť vplyvy takého posilnenia na jej konkurenčné postavenie.

151    Žalobkyňa však dodáva, že by bola dotknutými opatreniami osobne dotknutá aj vtedy, ak by sa použila metóda „O&D“. Konkrétne tvrdí, že dotknuté opatrenia umožnili spoločnosti Ryanair čím ďalej tým viacej presúvať svoje činnosti na väčšie letiská, ako sú Frankfurt nad Mohanom, Hamburg (Nemecko), Kolín nad Rýnom/Bonn (Nemecko) a Norimberg (Nemecko). Práve na týchto veľkých letiskách pritom existuje hospodárska súťaž medzi leteckými trasami „v pravom zmysle slova“. Ryanair prevádzkuje šestnásť leteckých trás s odletom z letiska Frankfurt nad Mohanom, ktoré s odletom z tohto letiska prevádzkuje aj žalobkyňa. Na podporu svojej argumentácie sa žalobkyňa odvoláva na prílohu K 83, ktorá obsahuje výňatky z rozhodnutia 2016/2069, a na prílohu K 84, ktorá obsahuje tlačovú správu spoločnosti Ryanair z marca 2017 (pozri body 128 až 133 vyššie).

152    Na pojednávaní žalobkyňa poukázala aj na údajné prekrývanie sa na letovej trase medzi mestami Frankfurt – Bologna, ktorú s odletom z letiska Frankfurt nad Mohanom prevádzkuje žalobkyňa a s odletom z letiska Frankfurt‑Hahn Ryanair.

153    V tejto súvislosti je po prvé potrebné pripomenúť, že osobe, ktorá sa na podporu určitého návrhu dovoláva skutočností, v zásade prislúcha, aby poskytla dôkazy o ich existencii [uznesenie z 25. januára 2008, Provincia di Ascoli Piceno a Comune di Monte Urano/Apache Footwear a i., C‑464/07 P(I), neuverejnené, EU:C:2008:49, bod 9; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 113]. V prejednávanej veci pritom žalobkyňa neuviedla ani najmenší dôkaz, ktorý by preukázal existenciu prekrývaní sa, na ktoré sa odvolávala. Žalobkyňa neuviedla ani žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že medzi prijatím opatrenia v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair a presunutím činnosti spoločnosti Ryanair na veľké letiská existuje príčinná súvislosť.

154    Po druhé, aj keby sa preukázala existencia prekrývaní, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, a letové trasy, na ktorých k nim dochádza, by sa mohli považovať za relevantné trhy, aj tak by sa muselo konštatovať, že žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti týkajúce sa ich štruktúry a vplyvu, ktorý by na ne mohlo mať poskytnutie dotknutých opatrení. Žalobkyňa predovšetkým neposkytla Všeobecnému súdu informácie o veľkosti takých trhov, resp. o svojich podieloch, podieloch spoločnosti Ryanair a podieloch ich prípadných konkurentov na takých trhoch, ani o prípadnom vývoji týchto podielov od okamihu zavedenia opatrení v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn. Neuviedla ani iné skutočnosti, ktorými by preukázala, že jej na takých trhoch ušiel zisk alebo že vo vzťahu k nej došlo k vývoju, ktorý bol menej priaznivý než ten, ktorý by zaznamenala v prípade neexistencie týchto opatrení. Za týchto podmienok sa nepreukázalo, že zavedenie týchto opatrení podstatne ovplyvnilo konkurenčné postavenie žalobkyne na takých trhoch.

155    Je pravda, že žalobkyňa tiež namieta vplyv, ktorý mohli mať opatrenia v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn na jej konkurenčné postavenie na letových trasách opísaných v bodoch 151 a 152 vyššie, avšak na trhu osobnej leteckej dopravy vo všeobecnej rovine. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že na tomto trhu je so spoločnosťou Ryanair v konkurenčnom vzťahu, uvádza, že na uvedenom trhu vládne silná konkurencia, a zdôrazňuje, že jej postavenie na tomto trhu bolo podstatne dotknuté. Ryanair predovšetkým rozšírila svoju medzinárodnú a vnútroštátnu sieť z letiska Frankfurt‑Hahn. Toto letisko sa stalo „základným“ letiskom spoločnosti Ryanair bez jej finančnej účasti. Ryanair vďaka tomu zaznamenala prudký rast a nárast podielov na relevantnom trhu.

156    Žalobkyňa však nevymedzila zemepisný rozsah takéhoto trhu a neuviedla ďalšie skutočnosti o jeho štruktúre ani o štruktúre hypotetických trhov opísaných v bodoch 151 a 152 vyššie. Zo skutočností uvádzaných žalobkyňou možno nanajvýš vyvodiť záver, že hypotetický trh pre osobnú leteckú dopravu je „vysoko konkurenčný“ a že sa tento trh – ako zdôrazňuje spolková krajina – vyznačuje tým, že je na ňom veľa významných účastníkov, takže nemožno jednoducho predpokladať, že žalobca utrpel stratu príjmov alebo vo vzťahu k nej došlo k vývoju, ktorý bol menej priaznivý ako ten, ktorý by sa zaznamenal v prípade neexistencie opatrení v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. januára 2012, Phoenix‑Reisen a DRV/Komisia, T‑58/10, neuverejnené, EU:T:2012:3, bod 50).

157    Aj za predpokladu – ktorému sa Všeobecný súd bude venovať v nasledujúcich úvahách – že došlo k prevodu opatrení poskytnutých spoločnosti Frankfurt‑Hahn na Ryanair a tento prevod sa neuskutočnil v celom rozsahu prostredníctvom ďalších opatrení, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, v žiadnom prípade nemôže obstáť žiadne zo šiestich tvrdení žalobkyne, ktorými chce žalobkyňa preukázať, že jej konkurenčné postavenie na hypotetickom trhu osobnej leteckej dopravy bolo podstatne ovplyvnené opatreniami v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn. Žalobkyňa totiž vo svojich tvrdeniach v podstate poukazuje len na všeobecný konkurenčný tlak, ktorý vyvíjajú Ryanair a ďalšie nízkonákladové letecké spoločnosti na tradičné letecké spoločnosti.

158    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že letisko Frankfurt‑Hahn sa nachádza v blízkosti letiska Frankfurt nad Mohanom, ktoré je jej hlavnou prevádzkovou základňou, že letiskové poplatky vzťahujúce sa na Ryanair sú príliš nízke a obchodný vzťah medzi prevádzkovateľom letiska Frankfurt‑Hahn a spoločnosťou Ryanair je stratový. Podľa žalobkyne to na jednej strane dokazuje, že pomoc poskytnutá letisku Frankfurt‑Hahn bola prevedená na Ryanair, a na druhej strane, že vzhľadom na veľkosť týchto prevodov tým bola podstatne dotknutá.

159    Toto tvrdenie však treba zamietnuť. Najprv je totiž potrebné poznamenať, že zemepisná blízkosť letísk Frankfurt‑Hahn a Frankfurt nad Mohanom (115 km) a okolnosť, že prvé uvedené letisko sa nachádza v spádovej oblasti druhého letiska, môžu preukázať nanajvýš existenciu konkurenčného vzťahu medzi týmito dvoma letiskami. Aj keby sa preukázala existencia takéhoto vzťahu a bolo by možné sa domnievať, že svedčí o existencii konkurenčného vzťahu medzi žalobkyňou a spoločnosťou Ryanair, stačilo by pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 145 vyššie sa žalobkyňa na účely preukázania podstatného ovplyvnenia jej konkurenčného postavenia nemôže odvolávať len na svoje postavenie konkurentky podniku, ktorý je príjemcom pomoci.

160    Ďalej treba uviesť, že aj keby okolnosti, že sa na Ryanair vzťahujú údajne príliš nízke letiskové poplatky a obchodný vzťah medzi prevádzkovateľom letiska Frankfurt‑Hahn a spoločnosťou Ryanair je stratový, znamenali, že došlo k prevodu pomoci v prospech spoločnosti Ryanair, nemožno z nich vyvodiť žiadny záver, pokiaľ ide o rozsah údajného ovplyvnenia konkurenčného postavenia žalobkyne. Takéto okolnosti totiž všeobecne súvisia s povahou výhod, ktoré získala Ryanair, a nie sú nijako špecifické pre vplyv, ktorý by mohli mať uvedené výhody na konkurenčné postavenie žalobkyne.

161    Pokiaľ ide nakoniec o údajnú veľkosť prevodov v prospech spoločnosti Ryanair, stačí pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 149 vyššie, preukázanie podstatného ovplyvnenia postavenia žalobkyne na relevantnom trhu nezávisí priamo od výšky poskytnutej pomoci.

162    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že v rokoch 2009 – 2011 sa veľmi rozrástol letecký park spoločnosti Ryanair, takže sa z nej stala najvýznamnejšia letecká spoločnosť v Európe z hľadiska počtu sedadiel.

163    Toto tvrdenie treba zamietnuť. Treba konštatovať, že takýto vývoj sa dá vysvetliť okolnosťami, ktoré nesúvisia s opatreniami v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair, akou je nárast počtu zákazníkov využívajúcich leteckú dopravu. Žalobkyňa totiž nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by preukázala príčinnú súvislosť medzi rozšírením leteckého parku spoločnosti Ryanair a týmito opatreniami. Žalobkyňa sa v každom prípade neodvoláva na žiadnu osobitnú povahu svojej situácie, ktorou by mohla preukázať, že uvedené rozšírenie podstatne ovplyvnilo jej konkurenčné postavenie.

164    Po tretie rast spoločnosti Ryanair, ku ktorému došlo v dôsledku grantov, vyvolal na žalobkyňu podľa jej názoru značný tlak. Zaznamenala výraznú stratu trhového podielu, neprestajný pokles cien a zníženie príjmov. Žalobkyňa tiež musela prijať protiopatrenia – založila vlastnú nízkonákladovú leteckú spoločnosť a bola nútená prijať plán reštrukturalizácie s názvom „Score“.

165    Toto tvrdenie nemožno prijať. Pokiaľ ide o tlak, ktorý bol údajne vyvíjaný na žalobkyňu v dôsledku výrazného rastu spoločnosti Ryanair, treba poznamenať, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by preukázala, že značná strata trhového podielu, neprestajný pokles cien leteniek a zníženie príjmov, ktoré údajne utrpela, a uskutočnenie protiopatrení, ktoré údajne prijala, sú dôsledkom opatrení v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn. Spisový materiál naopak naznačuje, že takýto vývoj by mohol byť spôsobený inými faktormi. Vo svojej správe o činnosti za rok 2012, predloženej Komisiou, žalobkyňa vysvetľuje svoje hospodárske výsledky v roku 2012 niekoľkými štrajkami. Tieto výsledky vysvetľuje aj hospodárskou súťažou v rámci európskej dopravy, nákladmi na emisie CO², daňami v Nemecku a Rakúsku, zákazom nočných letov a vysokou cenou pohonných hmôt.

166    Čo sa konkrétne týka plánu reštrukturalizácie, treba konštatovať, že žalobkyňa ho nepredložila, a teda nepodložila svoje tvrdenie, že dôvodom tejto reštrukturalizácie bol konkurenčný tlak vyvíjaný spoločnosťou Ryanair vďaka opatreniam v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn.

167    Je pravda, že žalobkyňa poukázala na článok v tlači z 15. júna 2015, ktorý sa týkal plánu reštrukturalizácie Score. Treba však konštatovať, že žalobkyňa nepredložila ani tento článok.

168    Vzhľadom na to, že žalobkyňa pritom nepredložila relevantnú časť plánu Score, resp. aspoň zhrnutie jeho obsahu, nemožno vylúčiť, tvrdí Komisia, že opatrenia na zníženie nákladov na pohonné hmoty si vyžiadal vek leteckého parku žalobkyne, že cieľom úspor nákladov prostredníctvom združených dodávok bolo v skutočnosti vyriešiť nedostatočnú integráciu dodatočných nákupov a cieľom úspor nákladov prostredníctvom rozdelenia letov v rámci Európy na lety „hub‑and‑spoke“ a lety „point‑to‑point“ (lúčovitý systém alebo systém letov s prestupom) bolo, aby žalobkyňa sprehľadnila ponuky letov v rámci Európy. Nakoniec nemožno vylúčiť ani to, že časť ťažkostí, ktoré odôvodnili prijatie plánu Score bola, ako tvrdí aj Komisia, dôsledkom ťažkostí uvedených v správe o činnosti žalobkyne z roku 2012 (pozri bod 165 vyššie). V správe o činnosti sa ostatne uvádza, že plán Score bol prijatý v nadväznosti na opatrenia, ktoré si vyžiadala štrukturálna kríza v sektore leteckej dopravy v Európe, a to bez akéhokoľvek odkazu na konkurenciu spoločnosti Ryanair vyplývajúcu z jej postavenia na letisku Frankfurt‑Hahn.

169    Po štvrté pracovný dokument Komisie o stratégii v oblasti letectva pre Európu z decembra 2015 podľa žalobkyne potvrdzuje skutočnosť, že od roku 2001 neustále klesá počet európskych leteckých spoločností, ktoré rovnako ako žalobkyňa patria k najväčším na svete.

170    Toto tvrdenie je neopodstatnené. Treba totiž konštatovať, že pracovný dokument o stratégii v oblasti letectva pre Európu sa zaoberá hlavnými trendmi v oblasti leteckej dopravy a konkrétne nerieši osobitne ani situáciu letísk Frankfurt‑Hahn a Frankfurt nad Mohanom, ani vzťahy medzi žalobkyňou a spoločnosťou Ryanair. Zo skutočnosti, že podľa tohto dokumentu z roku 2015 predstavoval podiel sedadiel nízkonákladových spoločností 48 %, zatiaľ čo podiel sedadiel tradičných leteckých spoločností klesol v tom istom roku na 38 %, nemožno vyvodiť žiadne závery, pokiaľ ide o vývoj konkurenčného postavenia žalobkyne a spoločnosti Ryanair, a tým menej z nej možno usudzovať, že opatrenia v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn mali na tento vývoj podstatný vplyv. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, graf 5 tohto pracovného dokumentu naznačuje, že tieto percentuálne podiely možno vysvetliť tým, že nízkonákladové letecké spoločnosti mohli po otvorení trhu leteckej dopravy v 90. rokoch 20. storočia získať nových zákazníkov, kým postavenie tradičných leteckých spoločností, akou je žalobkyňa, bolo na tomto trhu stabilné a nezaznamenalo žiadne podstatné straty. Uvedený dokument však nedokazuje, že tradičné letecké spoločnosti mohli získať väčší podiel týchto nových zákazníkov v prípade neexistencie možnej štátnej pomoci poskytnutej v prospech nízkonákladových leteckých spoločností, ani a fortiori to, že to tak mohlo byť v prípade žalobkyne, ak by neexistovali opatrenia v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn.

171    Tabuľka 2 pracovného dokumentu o stratégii v oblasti letectva pre Európu obsahuje prehľad individuálnych finančných výsledkov popredných skupín leteckých spoločností v Únii v roku 2014 a sú v nej porovnané najmä skupina Lufthansa a Ryanair. Vyplýva z nej, že hoci v roku 2014 Ryanair zaznamenala pozitívne výsledky, situácia skupiny Lufthansa zostala celkovo stabilná. Ročné príjmy spoločnosti Ryanair vzrástli o 12,3 %, zatiaľ čo ročné príjmy skupiny Lufthansa klesli o 0,1 %. Z tejto tabuľky takisto vyplýva, že prevádzková marža skupiny Lufthansa bola v roku 2014 aj naďalej kladná.

172    Na základe týchto skutočností však nemožno usudzovať, že ak by neboli prijaté opatrenia v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn, finančné výsledky žalobkyne by mohli byť podstatne priaznivejšie. V každom prípade treba poznamenať, že tabuľka 2 pracovného dokumentu o stratégii v oblasti letectva pre Európu sa týka vývoja finančných výsledkov hlavných skupín leteckých spoločností v Únii v rokoch 2013 až 2014, hoci opatrenia v prospech spoločnosti Ryanair a Frankfurt‑Hahn boli poskytnuté v rokoch 1999 až 2012. S výhradou zistenia, že vplyv týchto opatrení na konkurenčné postavenie žalobkyne sa prejavil s niekoľkoročným oneskorením, čo žalobkyňa v prejednávanej veci neuviedla, nemožno sa teda domnievať, že sa dá z predmetnej tabuľky v tomto smere vyvodiť nejaký záver.

173    Okrem toho, hoci sa v pracovnom dokumente o stratégii v oblasti letectva pre Európu konštatuje, ako uvádza žalobkyňa, že od roku 2001 klesol počet európskych leteckých spoločností, ktoré patria k najdôležitejším leteckým spoločnostiam na svete, žalobkyňa nevyvrátila vysvetlenie Komisie, podľa ktorého sa tento vývoj dá vysvetliť tým, že na európskom trhu došlo k mnohým prípadom prevzatia podnikov.

174    Žalobkyňa sa po piate odvoláva na odôvodnenie 249 rozhodnutia Komisie 2004/393/ES z 12. februára 2004 o výhodách poskytnutých Valónskym regiónom a letiskom Brussels South Charleroi Airport leteckej spoločnosti Ryanair pri zriaďovaní jej základne v Charleroi (Ú. v. EÚ L 137, 2004, s. 1), z ktorého podľa jej názoru vyplýva najmä to, že výhoda poskytnutá formou prevzatia prevádzkových nákladov zo strany štátu, ktoré za normálnych okolností znáša letecká spoločnosť, nenarúša len hospodársku súťaž na jednej trase alebo na niekoľkých trasách a v určitom segmente trhu, ale umožňuje tejto leteckej spoločnosti posilniť svoje hospodárske postavenie v porovnaní s konkurenčnými spoločnosťami v rámci celej jej siete.

175    Toto tvrdenie nemožno prijať. V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že kritériá, ktoré používa Komisia na to, aby preukázala skutočnosti napĺňajúce základné znaky narušenia hospodárskej súťaže alebo ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi v rámci článku 107 ZFEÚ, neplnia rovnaké funkcie a nemajú rovnaký účel ako kritériá, ktorých uplatnenie sa požaduje pri posudzovaní prípustnosti žaloby a ktoré sú stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Prípustnosť žaloby súkromnej osoby tak možno skúmať iba na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21. februára 2006, Deutsche Post a DHL Express/Komisia, C‑367/04 P, neuverejnené, EU:C:2006:126, bod 47). Odôvodnenie 249 rozhodnutia 2004/393 sa pritom týka výlučne kritérií posúdenia narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi v zmysle článku 107 ZFEÚ. Na tomto odôvodnení teda žalobkyňa nemôže založiť svoje tvrdenie s cieľom preukázať, že došlo k podstatnému ovplyvneniu jej postavenia na relevantnom trhu.

176    Ďalej treba poznamenať, že odôvodnenie 249 rozhodnutia 2004/393 sa vo všeobecnej rovine týka vplyvu pomoci na fungovanie hospodárskej súťaže medzi leteckými spoločnosťami. Toto odôvodnenie sa netýka konkrétne vplyvu takejto pomoci na konkurenčné postavenie žalobkyne, ani opatrení v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair. Na jeho základe teda žalobkyňa nemôže preukázať osobitosť svojho konkurenčného postavenia a dokázať, že jej konkurenčné postavenie je podstatne ovplyvnené.

177    Žalobkyňa po šieste tvrdí, že ako akcionár spoločnosti Fraport bola nútená podieľať sa na financovaní rozvoja letiska Frankfurt‑Hahn a na dotovaní spoločnosti Ryanair. Až do konca roka 2008 bola totiž spoločnosť Fraport väčšinovým akcionárom spoločnosti FFHG a ako taká nahrádzala jej straty a podieľala sa na dvoch zvýšeniach základného imania.

178    Toto tvrdenie treba zamietnuť. Žalobkyňa totiž nespresnila, akou sumou prispela na toto financovanie ako akcionár spoločnosti Fraport, takže nemožno určiť, v akom rozsahu došlo k ovplyvneniu jej konkurenčného postavenia.

179    Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku poskytnutia opatrení v prospech spoločnosti Ryanair a opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn, aj keby boli prevedené na Ryanair, zaznamenala značný pokles obratu, nezanedbateľné finančné straty, resp. podstatné zníženie jej podielov na relevantnom trhu alebo relevantných trhoch. Žalobkyňa nepreukázala ani ušlý zisk alebo to, že u nej došlo k menej priaznivému vývoju, než aký by zaznamenala v prípade neexistencie takýchto opatrení.

180    Aj keby sa teda prínos opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn previedol na Ryanair a došlo by k tomu úplne alebo čiastočne iným spôsobom než prostredníctvom ďalších opatrení, ktoré boli predmetom napadnutého rozhodnutia, nepreukázalo by sa, že postavenie žalobkyne na relevantnom trhu bolo týmito opatreniami a opatreniami v prospech spoločnosti Ryanair podstatne ovplyvnené.

181    Nie je preto potrebné určiť, či bol prínos z opatrení v prospech spoločnosti Frankfurt‑Hahn prevedený na Ryanair a či k tomu prípadne došlo v dôsledku poskytnutia ďalších opatrení, ktoré boli predmetom napadnutého rozhodnutia, a teda ani skúmať prípustnosť dvoch pripomienok, ktoré boli v podaní z 29. apríla 2016 prezentované ako nové žalobné dôvody a týkali sa tohto prevodu, a treba prijať záver, že žalobkyňa neuviedla v príslušnej forme dôvody, pre ktoré môžu opatrenia v prospech spoločností Frankfurt‑Hahn a Ryanair, ktoré sú predmetom článkov 1 a 2 napadnutého rozhodnutia, poškodiť jej oprávnené záujmy tým, že podstatne ovplyvňujú jej postavenie na relevantnom trhu alebo relevantných trhoch.

182    Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala právne dostatočným spôsobom svoju osobnú dotknutosť, pokiaľ ide o opatrenia, na ktoré sa vzťahujú články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia, treba prijať záver – pričom netreba skúmať kritérium priamej dotknutosti – že prejednávanú žalobu nemožno v rozsahu, v akom sa týka týchto článkov, považovať za prípustnú na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Za týchto podmienok treba preskúmať, či je prejednávanú žalobu možné vyhlásiť v rozsahu, v akom sa týka uvedených článkov, za prípustnú na základe tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

2)      O treťom predpoklade stanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ

183    Komisia v podstate spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne vo vzťahu k článkom 1 a 2 napadnutého rozhodnutia na základe tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Komisia predovšetkým uvádza, že žalobkyňa netvrdí, že napadnuté rozhodnutie je regulačným aktom, a že rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci podľa judikatúry v žiadnom prípade nemôže mať regulačnú povahu. Dodáva, že Všeobecný súd môže túto otázku skúmať aj bez návrhu.

184    Žalobkyňa sa v tomto ohľade výslovne nevyjadrila.

185    Žaloba o neplatnosť je podľa tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ prípustná len v prípade, že smeruje proti regulačnému aktu, ktorý sa priamo týka žalobcu a nevyžaduje prijatie vykonávacích opatrení.

186    V tomto ohľade treba pripomenúť, že pojem „regulačné akty“ sa vzťahuje na všeobecne platné akty okrem legislatívnych aktov (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. januára 2015, SolarWorld a i./Komisia, T‑507/13, EU:T:2015:23, bod 64 a citovanú judikatúru). Podľa judikatúry akt má všeobecnú záväznosť, pokiaľ sa uplatňuje na objektívne určené situácie a pokiaľ vytvára právne účinky voči kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudok zo 17. marca 2011, AJD Tuna, C‑221/09, EU:C:2011:153, bod 51 a citovanú judikatúru). Nie je to tak v prípade rozhodnutia, ktorým Komisia konštatuje zlučiteľnosť individuálnej štátnej pomoci s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. apríla 2014, CFE‑CGC France Télécom‑Orange/Komisia, T‑2/13, neuverejnené, EU:T:2014:226, bod 28, a rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 23).

187    Treba však poznamenať, že opatrenia v prospech spoločností Ryanair a Frankfurt‑Hahn neboli zavedené na základe schémy pomoci, a preto majú individuálny charakter. Keďže sa napadnuté rozhodnutie týka týchto opatrení, neuplatňuje sa teda na objektívne určené situácie, nevytvára právne účinky voči kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom. Články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na tieto opatrenia, majú teda individuálnu pôsobnosť, a teda ich nemožno kvalifikovať ako regulačné akty v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Žalobkyňa teda nemôže spochybniť články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia na základe tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

b)      O aktívnej legitimácii žalobkyne na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka sadzobníkov letiskových poplatkov

188    Komisia spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa týka sadzobníka z roku 2001 a sadzobníka z roku 2006, na základe druhého a tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

189    Všeobecný súd sa v prejednávanej veci domnieva, že je potrebné postupne preskúmať oba predpoklady uvedené v bode 188 vyššie.

1)      O druhom predpoklade stanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ

190    Komisia tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala, že je článkom 3 napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týka sadzobníka z roku 2001 a sadzobníka z roku 2006, priamo a osobne dotknutá. Ani jeden z týchto dvoch sadzobníkov sa podľa Komisie na spoločnosť Ryanair nevzťahuje. V súlade s nemeckými právnymi predpismi sú totiž letiskové poplatky, ktoré musí platiť táto letecká spoločnosť, stanovené v súkromnoprávnych dohodách uzavretých medzi ňou a prevádzkovateľom letiska Frankfurt‑Hahn. Týchto zmlúv sa v prejednávanej veci týka článok 2 napadnutého rozhodnutia. Podľa tvrdenia Komisie teda Ryanair nedostala žiadnu pomoc na základe sadzobníka z roku 2001 ani sadzobníka z roku 2006. Žaloba pritom smeruje len proti pomoci, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Ryanair. Žaloba je preto neprípustná v rozsahu, v akom sa týka článku 3 napadnutého rozhodnutia.

191    Vedľajší účastníci konania tvrdia vo všeobecnej rovine, že z dôvodu, že žalobkyňa nie je priamo a osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím, nemá aktívnu legitimáciu.

192    Žalobkyňa tvrdí, že ani z rozhodnutia o začatí konania z roku 2008, ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že sadzobníky letiskových poplatkov neplatia pre Ryanair. V odôvodnení 458 napadnutého rozhodnutia sa naopak uvádza, že „sadzobník letiskových poplatkov z roku 2001 platil pre všetkých leteckých dopravcov využívajúcich letisko Frankfurt‑Hahn“. Ryanair však patrí k týmto leteckým spoločnostiam. Žalobkyňa uvádza, že podľa odôvodnenia 490 napadnutého rozhodnutia sadzobník z roku 2006 podľa všetkého neplatí pre Ryanair.

193    Žalobkyňa dodáva, že aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti článku 3 napadnutého rozhodnutia by mala aj vtedy, ak by sa predmetné sadzobníky na Ryanair sčasti nevzťahovali. Treba totiž zohľadniť skutočnosť, že tieto sadzobníky boli prijaté po uzatvorení súkromnoprávnych dohôd so spoločnosťou Ryanair. Cieľom uzavretia týchto dohôd bolo podľa žalobkyne zjavne zabezpečiť spoločnosti Ryanair osobitné zmluvné podmienky a ostatné letecké spoločnosti v porovnaní s ňou znevýhodniť.

194    V štádiu dupliky Komisia pripustila, že odôvodnenie 458 napadnutého rozhodnutia vyvoláva dojem, že sadzobník z roku 2001 platí pre Ryanair, ale zároveň uviedla, že z odôvodnenia 464 toho istého rozhodnutia v podstate vyplýva, že to tak nie je. Komisia ďalej tvrdí, že tvrdenie založené na diskriminačnom charaktere predmetných sadzobníkov sa po prvýkrát uplatnilo v štádiu repliky, a je teda potrebné zamietnuť ho ako neprípustné.

195    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 138 vyššie, žaloba o neplatnosť je prípustná na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, len ak žalobkyňa spĺňa kumulatívne podmienky priamej a osobnej dotknutosti.

196    V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že najprv treba preskúmať podmienku priamej dotknutosti.

197    Podľa judikatúry podmienka priamej dotknutosti uvedená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ vyžaduje, aby napadnutý akt bezprostredne ovplyvňoval právne postavenie žalobcu a neponechával priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, bod 47 a citovanú judikatúru; uznesenie z 23. novembra 2015, Milchindustrie‑Verband a Deutscher Raiffeisenverband/Komisia, T‑670/14, EU:T:2015:906, bod 20). Tieto kritériá sú kumulatívne (pozri uznesenie z 8. októbra 2015, Agrotikos Synetairismos Profitis Ilias/Rada, T‑731/14, neuverejnené, EU:T:2015:821, bod 26 a citovanú judikatúru), takže na prijatie záveru o neexistencii osobnej dotknutosti žalobkyne stačí, ak nie je splnené jedno z nich.

198    Pokiaľ ide konkrétne o pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci, treba zdôrazniť, že ich cieľom je ochrana hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C‑393/04 a C‑41/05, EU:C:2006:403, bod 27). V oblasti štátnej pomoci skutočnosť, že rozhodnutím Komisie sa v celom rozsahu zachovávajú účinky vnútroštátnych opatrení, v súvislosti s ktorými žalobca v sťažnosti predloženej tomuto orgánu namieta, že nie sú zlučiteľné s týmto cieľom a stavajú ho do nevýhodného konkurenčného postavenia, umožňuje prijať záver, že týmto rozhodnutím je priamo dotknuté jeho právne postavenie, osobitne jeho právo vyplývajúce z ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa štátnej pomoci, aby v dôsledku dotknutých vnútroštátnych opatrení nebola narušená hospodárska súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, EU:C:1986:42, bod 30; zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia, T‑447/93 až T‑449/93, EU:T:1995:130, bod 41, a z 22. októbra 1996, Skibsværftsforeningen a i./Komisia, T‑266/94, EU:T:1996:153, bod 49).

199    V prejednávanej veci žalobkyňa na účely preukázania svojej priamej dotknutosti napadnutým rozhodnutím v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka sadzobníka z roku 2001 a sadzobníka z roku 2006, uplatňuje v podstate dve tvrdenia. V prvom rade sa dovoláva svojho postavenia konkurentky spoločnosti Ryanair, ktorá mala zo sadzobníka z roku 2001 a sadzobníka z roku 2006 prospech.

200    Toto tvrdenie nemožno prijať. Zo spisových dokumentov totiž nevyplýva, že sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006 sa vzťahovali na Ryanair. Po prvé, ako uznala sama žalobkyňa, z odôvodnenia 490 napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva, že sadzobník z roku 2006 sa na Ryanair nevzťahoval, lebo táto spoločnosť uzatvorila so spoločnosťou FFHG individuálnu dohodu.

201    Po druhé je pravda, že v odôvodnení 458 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že sadzobník letiskových poplatkov z roku 2001 platil pre „všetkých leteckých dopravcov využívajúcich letisko Frankfurt‑Hahn“. Keďže Ryanair patrí k týmto leteckým dopravcom, dalo by sa usudzovať, že toto odôvodnenie svedčí o tom, že sadzobník z roku 2001 sa vzťahoval aj na Ryanair. Z napadnutého rozhodnutia a písomných podaní Komisie však vyplýva, že poplatky vzťahujúce sa na Ryanair boli počas relevantného obdobia upravené súkromnoprávnymi dohodami, ktoré sa od tohto sadzobníka odchyľovali.

202    Žalobkyňa neuviedla žiadny nemecký právny predpis, na základe ktorého by sa dalo dospieť k záveru, že sa sadzobník z roku 2001 vzťahoval na Ryanair aj napriek tomu, že táto spoločnosť uzatvorila so spoločnosťou Frankfurt‑Hahn súkromnoprávne dohody, resp. doplnok k týmto dohodám, hoci v tomto ohľade niesla dôkazné bremeno (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 20. septembra 2012, Francúzsko/Komisia, T‑154/10, EU:T:2012:452, bod 65, a z 15. decembra 2016, Abertis Telecom Terrestre a Telecom Castilla‑La Mancha/Komisia, T‑37/15 a T‑38/15, neuverejnený, EU:T:2016:743, bod 118). Naopak sa odvolávala len na odôvodnenie 458 napadnutého rozhodnutia a sama uznala, že „niektoré okolnosti nasvedčujú tomu“, že sadzobník z roku 2001 sa na Ryanair „čiastočne“ nevzťahoval.

203    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006 sa vzťahovali na Ryanair. Žalobkyňa teda riadne nepreukázala, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka uvedených sadzobníkov, sa jej priamo týka ako konkurentky spoločnosti Ryanair.

204    Žalobkyňa v druhom rade tvrdí, že sadzobníky poplatkov boli prijaté po uzavretí súkromnoprávnych dohôd uvedených v bodoch 4, 11 a 18 vyššie, ktorých cieľom bolo zabezpečiť spoločnosti Ryanair osobitné zmluvné podmienky a ostatné letecké spoločnosti využívajúce letisko Frankfurt‑Hahn znevýhodniť oproti spoločnosti Ryanair. Tým došlo k diskriminácii týchto ostatných leteckých spoločností.

205    V tejto súvislosti treba na jednej strane poukázať na to, že pri preukazovaní priamej dotknutosti svojho právneho postavenia v zmysle judikatúry uvedenej v bode 197 vyššie žalobkyňa nemôže uplatniť tvrdenia, ktoré sa netýkajú priamo jej. V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate namieta diskrimináciu iných leteckých spoločností využívajúcich letisko Frankfurt‑Hahn, než je Ryanair. Žalobkyňa však k týmto leteckým spoločnostiam nepatrí. Pri preukazovaní skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie sa jej priamo týka v rozsahu, v akom sa vzťahuje na sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006, sa teda takejto diskriminácie nemôže dovolávať.

206    Na druhej strane je v každom prípade potrebné poukázať na to, že žalobkyňa netvrdila a a fortiori nepreukázala, že je v konkurenčnom vzťahu s inými leteckými spoločnosťami využívajúcimi letisko Frankfurt‑Hahn, než je Ryanair. Žalobkyňa sa totiž obmedzila na tvrdenie, že tieto sadzobníky diskriminujú uvedené letecké spoločnosti v porovnaní so spoločnosťou Ryanair. Žalobkyňa teda nepreukázala, že sadzobník z roku 2001 a sadzobník z roku 2006 ju v rozsahu, v akom sa vzťahovali na tieto letecké spoločnosti, stavali do nevýhodného konkurenčného postavenia.

207    Tvrdenie žalobkyne založené na údajnej diskriminačnej povahe sadzobníka z roku 2001 a sadzobníka z roku 2006 preto treba zamietnuť, pričom nie je nutné zaoberať sa jeho oneskoreným uplatnením, ktoré namietla Komisia.

208    Bez toho, aby bolo potrebné určiť, či článok 3 napadnutého rozhodnutia priznáva svojmu adresátovi voľnú úvahu v zmysle judikatúry citovanej v bode 197 vyššie, treba prijať záver, že pokiaľ ide o opatrenia, ktoré sú predmetom článku 3 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa nepreukázala svoju priamu dotknutosť. Nemožno teda usudzovať, že prejednávaná žaloba je v rozsahu, v akom sa týka článku 3 napadnutého rozhodnutia, prípustná na základe druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

2)      O treťom predpoklade stanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ

209    Z dôvodov, ktoré sú analogické s dôvodmi uvedenými v bode 183 vyššie, Komisia v podstate spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne vo vzťahu k článku 3 napadnutého rozhodnutia na základe tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

210    Žalobkyňa sa k tomuto výslovne nevyjadrila.

211    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritérium priamej dotknutosti je v druhom a treťom predpoklade stanovenom v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ rovnaké (uznesenie z 13. marca 2015, European Coalition to End Animal Experiments/ECHA, T‑673/13, EU:T:2015:167, bod 67).

212    V bodoch 195 až 208 vyššie však Všeobecný súd v rámci skúmania druhého predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ rozhodol, že žalobkyňa nie je článkom 3 napadnutého rozhodnutia priamo dotknutá. Nemôže ním byť teda dotknutá ani pre potreby tretieho predpokladu stanoveného v tomto ustanovení. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti článku 3 napadnutého rozhodnutia na základe tretieho predpokladu stanoveného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

213    Keďže žalobkyňa teda nepreukázala, že má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti článkom 1 až 3 napadnutého rozhodnutia, žalobu treba v celom rozsahu zamietnuť ako neprípustnú, pričom nie je potrebné skúmať námietky neprípustnosti založené na údajnom nedostatku záujmu žalobkyne na podaní žaloby proti článku 1 uvedeného rozhodnutia a na uplynutí lehoty na podanie žaloby, a ani netreba rozhodnúť o návrhu Komisie, aby sa z repliky odstránili odkazy na vyjadrenie k žalobe predložené vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, Germanwings/Komisia (T‑375/15, neuverejnený, EU:T:2017:289), ktoré sa týkajú len merita veci. Keďže tento záver vyplýva z uplatnenia pravidiel prípustnosti, ktoré sa uplatňujú v sporových konaniach v rámci Únie (pozri najmä body 113 až 117 vyššie), treba ho prijať, na rozdiel od toho, čo naznačuje žalobkyňa, hoci jej aktívna legitimácia na podanie žaloby nikdy nebola spochybnená v konaní pred nemeckými súdmi, ktorého sa zúčastnila v roku 2006 a ktoré sa týkalo štátnej pomoci poskytnutej spoločnosti Ryanair.

V.      O trovách

214    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

215    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie a vedľajších účastníkov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.      Deutsche Lufthansa AG je povinná nahradiť trovy konania.

KanninenSchwarczIliopoulos

Calvo‑Sotelo Ibáñez‑MartínReine

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. apríla 2019.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: nemčina.