NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 22. júna 2016 (1)
Vec C‑41/15
Gerard Dowling,
Padraig McManus,
Piotr Skoczylas,
Scotchstone Capital Fund Limited
proti
Minister for Finance
Vedľajší účastníci konania: Permanent TSB Group Holdings plc a Permanent TSB plc
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vrchný súd, Írsko)]
„Právo obchodných spoločností – Smernica 77/91/EHS – Ochrana záujmov akcionárov vo vzťahu k základnému imaniu akciovej spoločnosti – Rozhodnutie 2011/77/EÚ – Finančná pomoc poskytnutá Írsku – Rekapitalizácia Irish Life and Permanent plc – Smernica 2001/24/ES – Reorganizačné opatrenia“
1. Porušila írska vláda základné ustanovenia práva obchodných spoločností Európskej únie, keď v lete 2011 prevzala kontrolu nad spoločnosťou Irish Life and Permanent Group Holdings plc (neskôr Permanent TSB Group Holdings plc; ďalej len „ILPGH“ alebo „spoločnosť“), a zároveň nad jej dcérskou spoločnosťou Irish Life and Permanent plc (neskôr Permanent TSB plc; ďalej len „ILP“ alebo „banka“)? To je podstata sporu, ktorý prejednáva High Court (Vrchný súd, Írsko).
2. V súlade s mojím stanoviskom uvedeným v návrhoch, ktoré som predniesol 18. februára 2016 vo veci Kotnik a i.,(2) sa z dôvodov uvedených nižšie domnievam, že práva priznané akcionárom v zmysle smernice 77/91/EHS (ďalej len „druhá smernica“)(3) nebránia členskému štátu v nevyhnutnej rekapitalizácii upadajúcej úverovej inštitúcie, ktorá má zásadný význam pre oporu jeho hospodárstva, bez čoho by sa toto hospodárstvo mohlo dostať do vážnych problémov a to by mohlo následne predstavovať riziko aj pre hospodárstva iných členských štátov.
3. Zastávam preto názor, že dotknuté opatrenie bolo v prejednávanej veci prijaté v súlade s právom Európskej únie. Posúdenie tejto otázky však v konečnom dôsledku prináleží High Court (Vrchný súd).
I – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Druhá smernica
4. Podľa článku 8 druhej smernice akcie a podiely nemôžu byť vydané za nižšiu hodnotu, než je ich menovitá hodnota, alebo ak ich menovitá hodnota nie je známa, než je ich účtovná paritná hodnota.
5. Podľa článku 25 druhej smernice musí o každom zvýšení základného imania rozhodnúť valné zhromaždenie, okrem prípadov, keď ho už skôr povolili stanovy alebo akt o založení spoločnosti alebo valné zhromaždenie za podmienok uvedených v tomto ustanovení.
6. Článok 29 ods. 1 druhej smernice stanovuje, že v priebehu každého zvyšovania základného imania upisovaného peňažnými vkladmi sa musia akcie prednostne ponúknuť akcionárom pomerne podľa podielu na základnom imaní, ktorý predstavujú ich akcie. Navyše, podľa článku 29 ods. 4 predkupné právo nemôžu obmedziť ani zrušiť stanovy alebo akt o založení spoločnosti, ale len rozhodnutie valného zhromaždenia za podmienok stanovených v tomto odseku.
2. Smernica 2001/24/ES(4)
7. Článok 2 smernice 2001/24 („Definície“) definuje „reorganizačné opatrenia“ ako „opatrenia, ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie, alebo ktoré by mohli mať vplyv na predtým jestvujúce práva tretích osôb vrátane opatrení spojených s možnosťou zastavenia platieb, zastavenia donucovacích opatrení alebo zníženia pohľadávok“.
8. Článok 3 smernice 2001/24 („Prijatie reorganizačných opatrení – príslušné právo“) stanovuje, že správne alebo súdne orgány domovského členského štátu sú oprávnené samostatne rozhodnúť o vykonaní jedného alebo viacerých reorganizačných opatrení v úverovej inštitúcii vrátane pobočiek zriadených v iných členských štátoch. Uvedené opatrenia sa uplatňujú v súlade so zákonmi, inými právnymi predpismi a postupmi platnými v domovskom členskom štáte, ak nie je ustanovené inak. Len čo nadobudnú účinnosť v členskom štáte, v ktorom boli prijaté, sú tieto opatrenia plne účinné v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu v celej Európskej únii bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek aj vo vzťahu k tretím osobám v iných členských štátoch, aj keď predpisy hostiteľského členského štátu vzťahujúce sa na ne neustanovujú takéto opatrenia, alebo ich realizáciu viažu na podmienky, ktoré nie sú splnené.
9. Článok 9 smernice 2001/24 („Začatie likvidácie – informácie oznamované iným príslušným orgánom“) stanovuje pravidlá v zásade podobné článku 3, pokiaľ ide o rozhodnutie o začatí likvidácie.
3. Rozhodnutie 2011/77/EÚ (ďalej len „vykonávacie rozhodnutie“)(5)
10. Vykonávacie rozhodnutie bolo prijaté na základe nariadenia (EÚ) č. 407/2010(6), najmä na základe jeho článku 3 ods. 3 Odôvodnenia 1 až 3 tohto rozhodnutia znejú nasledovne:
„(1) Írsko sa nedávno dostalo pod rastúci tlak na finančných trhoch, čo odráža rastúce obavy o udržateľnosť írskych verejných financií z hľadiska komplexných opatrení verejnej podpory pre oslabený finančný sektor. Vzhľadom na svoju nadmernú orientáciu na realitné a stavebné projekty domáci bankový systém pocítil veľké straty v dôsledku kolapsu týchto odvetví. Súčasná kríza hospodárskeho a bankového sektora mala tiež dramatický vplyv aj na verejné financie Írska, čím sa znásobil vplyv recesie. Klesajúci príjem z daní, ako aj zvýšenie cyklických výdavkov, a to najmä v dôsledku rastúcej nezamestnanosti, prispeli k vysokému deficitu verejných financií a prudkému nárastu zadlženosti v porovnaní s priaznivým stavom pred krízou, a to aj napriek piatim významným balíkom fiškálnej konsolidácie, ktoré sa realizovali od polovice roka 2008. Opatrenia na podporu bankového sektora vrátane významných kapitálových injekcií vo veľkej miere prispeli k zhoršeniu stavu verejných financií. Znepokojenie nad súčasnou situáciou na trhu predovšetkým odráža skutočnosť, že platobná schopnosť Írska a bankového systému sa v kríze stali neoddeliteľne previazané. Toto viedlo k prudkému nárastu výnosov írskych štátnych dlhopisov, zatiaľ čo domáci bankový systém je fakticky odrezaný od medzinárodného financovania trhu.
(2) Vzhľadom na túto závažnú hospodársku a finančnú ťažkosť spôsobenú mimoriadnymi udalosťami mimo kontroly vlády írske úrady 21. novembra 2010 oficiálne požiadali o finančnú pomoc z Európskej únie, členských štátov, ktorých menou je euro, a Medzinárodného menového fondu [ďalej len ‚MMF‘] s cieľom podporiť návrat ekonomiky k udržateľnému rastu, zabezpečiť dobre fungujúci bankový systém a ochrániť finančnú stabilitu v Európskej únii a eurozóne. Na technickej úrovni sa dosiahla 28. novembra 2010 dohoda o komplexnom balíku opatrení na obdobie rokov 2010 – 2013.
(3) Návrh hospodárskeho a finančného ozdravného programu [ďalej len ‚program‘] predložený Rade a Komisii má za cieľ obnoviť dôveru finančného trhu v írsky bankový sektor a štát a umožniť hospodárstvu návrat k udržateľnému rastu. Na dosiahnutie týchto cieľov program obsahuje tri hlavné prvky. Po prvé stratégiu finančného sektora, ktorá zahŕňa významné prepúšťanie, znižovanie zadlženosti a reorganizáciu bankového sektora doplnenú primeranou rekapitalizáciou v potrebnom rozsahu. … Na podporu tejto ambicióznej politiky príslušné orgány žiadajú o finančnú podporu z Únie, členských štátov, ktorých menou je euro, a bilaterálnych úverov z Veľkej Británie, Švédska, Dánska a [MMF].“
11. Článok 1 vykonávacieho rozhodnutia stanovuje:
„1. Únia poskytne Írsku úver vo výške najviac 22,5 miliardy EUR pri priemernej dobe splatnosti najviac 7,5 roka.
…
4. Prvá splátka sa uvoľní až vtedy, keď zmluva o úvere a memorandum o porozumení nadobudnú platnosť. Akékoľvek ďalšie uvoľnenie úveru je podmienené priaznivým štvrťročným hodnotením Komisie toho, ako Írsko dodržiava všeobecné podmienky hospodárskej politiky vymedzené týmto rozhodnutím a memorandom o porozumení, pričom konzultuje s [Európskou centrálnou bankou; ďalej len ‚ECB‘].
…
8. Komisia rozhodne o výške a vyplatení ďalších splátok. Komisia rozhodne o výške tranží.“
12. Článok 2 vykonávacieho rozhodnutia stanovuje, že Komisia spravuje pomoc poskytnutú Írsku v súlade so záväzkami Írska a odporúčaniami Rady, a zároveň upravuje postupy, ktorými sa výkon tohto dohľadu riadi. Článok 3 vykonávacieho rozhodnutia schvaľuje program pripravený írskymi orgánmi, pričom stanovuje, že čerpanie ďalších splátok sa uskutoční na základe uspokojivej realizácie tohto programu, ktorý zahŕňa, okrem iného, tieto opatrenia:
„5. So zreteľom na obnovenie dôvery k finančnému sektoru sa Írsko primerane rekapitalizuje, rýchlo zníži zadlženosť a dôkladne reštrukturalizuje bankový systém, ako je stanovené v memorande o porozumení. … Írsko najmä:
a) prijme opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa domáce banky v prípade potreby primerane kapitalizovali vo forme vlastného imania s cieľom zaistiť, aby minimálna regulačná požiadavka vo výške 10,5 % základného kapitálu Tier 1 bola zachovaná počas celého trvania programu finančnej pomoci EÚ pri súčasnom znižovaní zadlženosti smerom k cieľovému pomeru úverov k vkladom vo výške 122,5 % do konca roku 2013;
…
7. Írsko prijme počas roka 2011 v súlade s podrobnosťami v memorande o porozumení tieto opatrenia:
…
g) rekapitalizácia domácich bánk do konca júla 2011 (pod podmienkou primeranej úpravy očakávanej predajnosti aktív v prípade Irish Life & Permanent) v súlade so zisteniami [prehľadu o obozretnostnom posúdení likvidity (ďalej len „PLAR“) a prehľadu o obozretnostnom kapitálovom posúdení (ďalej len „PCAR“)] z roku 2011, ako ich oznámila Centrálna banka Írska 31. marca 2011;
…“
B – Írske právo
13. Credit Institutions (Stabilisation) Act 2010 [zákon o (stabilizácii) úverových inštitúcií z roku 2010; ďalej len „zákon“] v znení zmien a doplnení sa vzťahuje na úverové inštitúcie, ktorým bola poskytnutá finančná podpora. Bol prijatý 21. decembra 2010.
14. Ciele zákona sú uvedené v § 4. Zahŕňajú vyrovnanie sa s problémami hospodárstva a finančného systému a s ohrozením stability niektorých úverových inštitúcií v Írsku a finančného systému vo všeobecnosti; uskutočnenie reorganizácie úverových inštitúcií v Írsku v kontexte, okrem iného, programu, a udržanie alebo obnovenie finančného postavenia „príslušných inštitúcií“.
15. § 2 zákona definuje niektoré pojmy použité v zákone, ako napríklad „úverová inštitúcia“ (osoba oprávnená v štáte prijímať vklady alebo iné návratné zdroje od verejnosti a poskytovať úvery na vlastný účet) a „príslušná inštitúcia“. „Príslušná inštitúcia“ predstavuje podľa písm. a) subjekt so sídlom v Írsku, ktorý je alebo v deň nadobudnutia účinnosti zákona bol oprávnenou bankou, a ktorému poskytol alebo poskytne finančnú podporu Minister of Finance [minister financií (ďalej len „minister“)]; a podľa písm. f) holdingová spoločnosť takéhoto subjektu.
16. § 7 zákona oprávňuje ministra, aby High Court (Vrchný súd) predložil návrh tzv. „direction orders“ (súdny príkaz), na základe ktorých má príslušná inštitúcia prijať (v určitej lehote) alebo sa zdržať prijatia (počas určitého obdobia) opatrenia. V nadväznosti na to § 9 zákona upravuje postup vydávania súdnych príkazov. Stanovuje:
„1. Len čo sa ukončia postupy týkajúce sa návrhu súdneho príkazu podľa § 7, minister podá v rámci konania ex parte na [High] Court (Vrchný súd) návrh na vydanie [súdneho príkazu] v znení príslušného návrhu súdneho príkazu.
2. V prípade, že [High] Court (Vrchný súd) pojednáva o návrhu ex parte v zmysle odseku 1 a pokiaľ sú splnené požiadavky § 7, stanovisko ministra prijaté podľa uvedeného ustanovenia je primerané a nie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením, vydá tento súd súdny príkaz v znení návrhu súdneho príkazu (alebo v znení pozmenenom…).
3. Pokiaľ minister v návrhu súdneho príkazu uviedol zámer udržať alebo obnoviť finančné postavenie úverovej inštitúcie a [High] Court (Vrchný súd) schvaľuje tento zámer súdneho príkazu navrhnutého ministrom alebo jeho časti, [High] Court (Vrchný súd) v dotknutom nariadení uvedie, že súdny príkaz alebo jeho príslušná časť je reorganizačným opatrením na účely [smernice 2001/24].
…“
17. § 11 ods. 1 zákona stanovuje, že dotknutá príslušná inštitúcia alebo jej člen môže podať na High Court (Vrchný súd) návrh na zrušenie súdneho príkazu. Podľa ods. 3 High Court (Vrchný súd) „zruší súdny príkaz len pokiaľ sa domnieva, že nie je splnená niektorá z požiadaviek § 7 alebo že stanovisko ministra v zmysle § 7 ods. 2 je neprimerané či postihnuté nesprávnym právnym posúdením“. Subsidiárne High Court (Vrchný súd) môže, a to v prípade, že sa preukáže jedna z týchto právnych vád, podľa ods. 4 súdny príkaz namiesto jeho zrušenia zmeniť.
18. § 47 zákona stanovuje, že do súdneho príkazu možno vložiť ustanovenie, podľa ktorého môže každú právomoc, ktorú môžu spoločníci príslušnej inštitúcie vykonávať na valnom zhromaždení, namiesto nich vykonávať minister.
19. Podľa § 52 zákona, „každý súdny príkaz… vydaný podľa tohto zákona, v ktorom je uvedené, že jeho cieľom je udržať alebo obnoviť finančné postavenie úverovej inštitúcie, nadobudne účinnosť v súlade so [smernicou 2001/24] a zákonmi, ktorými bola prebratá“.
20. Na záver § 53 zákona uvádza, že jeho ustanovenia a každý súdny príkaz vydaný podľa tohto zákona sú účinné bez ohľadu na niektoré iné pravidlá uvedené v tomto ustanovení, vrátane írskych zákonov o obchodných spoločnostiach, ak zákon neustanovuje inak. Navyše § 61 v zásade stanovuje, že vydanie súdneho príkazu sa nemá vykladať ako porušenie zmluvnej povinnosti.
II – Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky
21. Návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že ILP je úverová inštitúcia založená v Írsku. ILP bola v relevantnom období majiteľom skupiny Irish Life Group (ďalej len „Irish Life“), do ktorej patrili spoločnosti Irish Life Assurance plc a Irish Life Investment Managers Ltd.
22. ILPGH je akciová spoločnosť s obmedzeným ručením zaregistrovaná v Írsku, ktorá vznikla na základe reštrukturalizačnej dohody schválenej zo strany High Court (Vrchný súd) v januári 2010.(7) V čase skutkových okolností veci bola holdingovou spoločnosťou vlastniacou 100 % ILP. Spoločnosť ILPGH nemala žiadny ďalší majetok a nie je, a v čase skutkových okolností veci ani nebola, úverovou inštitúciou.
23. Navrhovatelia vo veci samej (ďalej spoločne len „navrhovatelia“) sú spoločníkmi a akcionármi spoločnosti ILPGH. Pán Gerarg Dowling, pán Padraig McManus and pán Piotr Skoczylas sú individuálnymi akcionármi. Pán Skoczylas bol určitý čas aj riaditeľom spoločnosti ILPGH zvoleným na mimoriadnom valnom zhromaždení ILPGH, ktoré sa uskutočnilo 20. júla 2011 (ďalej len „MVZ“). Scotchstone Capital Fund Limited je spoločnosť, ktorej majiteľom je pán Skoczylas, a zároveň je akcionárom spoločnosti ILPGH.
24. ILP sa spolu s ďalšími írskymi bankami stávala od roku 2008 stále viac závislou od finančnej pomoci štátu a Únie. Ako plynul čas a finančná kríza týchto rokov celkom nepominula, úsilie írskej vlády spočívajúce v podpore bánk nepresvedčilo trhy o životaschopnosti bánk alebo o schopnosti štátu pokračovať v ich podpore. Koncom roka 2010 bolo jasné, že finančná stabilita štátu je vážne ohrozená, čo bolo vo významnej miere spôsobené záväzkami štátu voči bankám. Pokiaľ ide o Irish Life, štát poskytol záruky za vklady v sume okolo 26 miliárd eur.
25. V novembri 2010 írsky štát prijal v súvislosti s programom právne záväzky voči Európskej komisii, ECB a MMF vrátane záväzku rekapitalizovať životaschopné írske banky. Centrálna banka Írska sa v rámci programu zaviazala uskutočniť PCAR a PLAR a na základe ich výsledkov určiť kapitálové potreby bánk. Tieto výsledky boli uverejnené 31. marca 2011. Írsko sa právne zaviazalo zabezpečiť rekapitalizáciu v súlade s posúdeniami do 31. júla 2011.
26. Následne Centrálna banka Írska ako nezávislý regulačný orgán nariadila banke ILP zvýšiť regulačný kapitál o sumu 4 miliardy eur. Tento pokyn bol pre banku ILP záväzný a nebol voči nemu možný žiadny zákonný opravný prostriedok.
27. Vnútroštátny súd objasňuje svoje zistenie, podľa ktorého bolo pravdepodobné, že a) požadovaný kapitál neposkytnú súkromní investori; b) požadovaný kapitál neposkytnú existujúci akcionári, a c) pokiaľ sa rekapitalizácia neuskutoční v určenej lehote, povedie to ku platobnej neschopnosti banky ILP, či už v dôsledku výberu vkladov ich majiteľmi, odňatia bankovej licencie, výzvy na splatenie rôznych dlhových nástrojov, ukončenia financovania v rámci mechanizmu pomoci v podobe poskytnutia núdzovej likvidity alebo kombinácie niektorých, či všetkých týchto možností. Takáto platobná neschopnosť by navyše d) pravdepodobne vyústil do úplnej straty hodnoty akcií znášanej akcionármi.
28. Zároveň, podľa názoru High Court (Vrchný súd), e) by mala platobná neschopnosť banky ILP pravdepodobne mimoriadne nepriaznivé následky pre írsky štát či už z dôvodu výberu vkladov ich majiteľmi a následných žiadostí o štátnu záruku do výšky približne 26 miliárd eur, rozšírenia na ďalšie banky, úplného alebo čiastočného zastavenia financovania štátu v rámci programu pre neplnenie jeho podmienok, sankcií uložených v zmysle Zmluvy o FEÚ alebo kombinácie niektorých, či všetkých týchto možností. Nepriaznivé následky pre štát by pravdepodobne f) zvýšili ohrozenie finančnej stability ďalších členských štátov a Európskej únie. Štát prijal rozhodnutia o investovaní do rekapitalizácie v súlade so svojimi zákonnými povinnosťami a v záujme finančného systému štátu, občanov štátu a občanov Európskej únie.
29. Štát sa rozhodol rekapitalizovať banku ILP prostredníctvom upísania bežných akcií v hodnote 2,3 miliardy eur ministrom, podmieneného kapitálu v sume 0,4 miliardy eur a pohotovostnej investície vo výške 1,1 miliardy eur. Cena, ktorá sa mala zaplatiť za akciu, bola 0,06345 eur, o 10 % menej ako stredná trhová cena 23. júna 2011. Na základe výpočtu počtu akcií, ktoré bolo potrebné vydať za 2,3 miliardy eur, minister nadobudol 99,2 % spoločnosti. Podľa názoru High Court (Vrchný súd) g) cena akcie k uvedenému dátumu nebola výsledkom deformácie trhu, ako tvrdili navrhovatelia. Cena akcie klesala počas niekoľkých predchádzajúcich rokov a prudko sa znížila po zverejnení výsledkov PCAR a PLAR. Pravdepodobne to bolo spôsobené pochybnosťami trhu o schopnosti banky ILP dosiahnuť požadovanú rekapitalizáciu spôsobom príťažlivým pre investorov.
30. Komisia v súlade s pravidlami štátnej pomoci schválila pomoc a rekapitalizáciu banky ILP prostredníctvom štátnej investície.(8) Na účely smernice 2004/25/ES(9) schválil tento úkon aj príslušný národný orgán.
31. Návrh ministra podporilo predstavenstvo ILP, ktoré usúdilo, že pokiaľ ide o dosiahnutie požadovanej rekapitalizácie, ILP nemá k dispozícii inú možnosť. Bolo zvolané MVZ, na ktorom sa mali prijať potrebné uznesenia. Akcionári hlasujúci na MVZ však daný návrh neprijali, keďže chceli preskúmať ďalšie možnosti získania požadovaného kapitálu, a predstavenstvu nariadili, aby sa usilovalo o predĺženie lehoty na rekapitalizáciu.
32. Minister ani Centrálna banka Írska sa nechceli usilovať o také predĺženie, ktoré by podľa nich vzhľadom na to, z čoho lehota vychádzala, vyžadovalo súhlas Rady, Komisie, ECB a MMF. Minister preto 25. júla 2011 predložil návrh súdneho príkazu podľa ustanovení zákona. Guvernér Centrálnej banky Írska informoval o svojom stanovisku, ktorým podporil návrh súdneho príkazu ako opatrenie, ktoré je spôsobilé dosiahnuť ciele zákona. Predseda predstavenstva spoločnosti odkázal ministra na list, ktorý napísal po MVZ a uviedol v ňom nesúhlas akcionárov.
33. Návrh na vydanie súdneho príkazu bol v rámci konania ex parte podaný na High Court (Vrchný súd), ktorý tomuto súdnemu príkazu vyhovel 26. júla 2011 (ďalej len „súdny príkaz“), v dôsledku čoho minister získal 99,2 % vydaných akcií spoločnosti ILPGH. Bolo preto potrebné zrušiť kótovanie akcií spoločnosti na oficiálnych burzách cenných papierov v Írsku a v Spojenom kráľovstve. Návrhom z 3. augusta 2011 navrhovatelia žiadali, aby High Court (Vrchný súd) zrušil súdny príkaz podľa § 11 zákona. Vzhľadom na pochybnosti o tom, či opatrenia navrhované ministrom boli nevyhnutné, neprimerané alebo postihnuté nesprávnym právnym posúdením, High Court (Vrchný súd) 2. decembra 2014 rozhodol prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o nasledujúcich otázkach:
„1. Bráni [druhá smernica] za každých okolností, vrátane okolností prejednávanej veci, vydaniu súdneho príkazu podľa § 9 [zákona] na základe stanoviska ministra, podľa ktorého je súdny príkaz nevyhnutný, pokiaľ má taký súdny príkaz za následok zvýšenie kapitálu spoločnosti bez súhlasu valného zhromaždenia, vydanie nových akcií bez ponuky predkupného práva existujúcim akcionárom bez súhlasu valného zhromaždenia, zníženie menovitej hodnoty akcií spoločnosti bez súhlasu valného zhromaždenia a pozmenenie spoločenskej zmluvy a stanov spoločnosti na tento účel bez súhlasu valného zhromaždenia?
2. Bol súdny príkaz, ktorý High Court [Vrchný súd] vydal podľa § 9 [zákona], vo vzťahu k [spoločnosti] a [banke] v rozpore s právom Európskej únie?“
34. Písomné vyjadrenia predložili navrhovatelia, ILP, ILPGH, Írsko, talianska a cyperská vláda, ako aj Komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 19. apríla 2016, predniesli svoje ústne vyjadrenie navrhovatelia, ILP, ILPGH, Írsko a Komisia.
III – Analýza
A – Úvodné poznámky
35. Finančná kríza viedla nielen k množstvu významných rozhodnutí Súdneho dvora.(10) Prispela aj k súdnym sporom vedeným v súvislosti s prijatím opatrení na záchranu upadajúcich úverových inštitúcií.(11) Takéto opatrenia zväčša vyžadujú „rozdelenie bremena“ s cieľom po prvé znížiť objem verejnej finančnej podpory, a po druhé zabrániť špekuláciám v rámci rizikových podnikateľských činností (tzv. morálne nebezpečné správanie). Uvádza sa, že konanie vo veci samej zahŕňa takéto opatrenia.
36. V prejednávanej veci je nesporné po prvé, že druhá smernica sa v zásade vzťahuje na spoločnosti, akými sú ILP a ILPGH, a po druhé, že ILP mala hospodárske problémy a zaviazala sa dodržiavať pokyn vydaný Centrálnou bankou Írska. Navrhovatelia ale spochybňujú zákonnosť opatrení prijatých ministrom. V zásade zastávajú názor, že bolo možné prijať iné, menej zaťažujúce opatrenia, ktoré nezahŕňali predchádzajúci nesúhlas valného zhromaždenia ILPGH, čo bolo podľa ich názoru v rozpore s článkami 8, 25 a 29 druhej smernice.
37. Základné tvrdenie navrhovateľov spočíva totiž v tom, že úverovou inštitúciou je ILP a nie ILPGH. Tvrdia, že na zachovanie finančnej stability írskeho hospodárstva minister mohol a mal obmedziť rozsah svojho zásahu do ILP, a nie požiadať Hight Court (Vrchný súd), aby urobil zo spoločnosti ILPGH hlavný cieľ napadnutých opatrení. Podľa ich názoru je ILPGH len holdingová spoločnosť so základným imaním oddeleným od ILP, ktorá nebola viazaná pokynom vydaným Centrálnou bankou Írska a teda nebola ani zodpovedná za konanie a nečinnosť ILP.
38. V rámci odpovede na prvú otázku položenú High Court (Vrchný súd) nie je potrebné sa k tomuto tvrdeniu vyjadrovať. Keďže to však, zdá sa, pomôže High Court (Vrchný súd) zaujať stanovisko vo veci samej, budem sa týmto tvrdením podrobnejšie zaoberať v rámci odpovede na druhú otázku, ktorá podľa môjho názoru dopĺňa odpoveď na prvú otázku. Svoje návrhy preto zavŕšim poskytnutím spoločnej odpovede na obe otázky.
B – O prvej otázke
1. Úvodné poznámky
39. Prvá otázka je formulovaná skôr všeobecne, než by sa vzťahovala iba na okolnosti veci samej. Z toho vyvodzujem, že High Court (Vrchný súd) od Súdneho dvora požaduje predovšetkým zásadovú odpoveď. Tejto prvej otázke teda rozumiem tak, že vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či pri správnom výklade článkov 8, 25 a 29 druhej smernice bránia tieto ustanovenia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je súd s cieľom vyrovnať sa s problémami hospodárstva a finančného systému a s ohrozením stability niektorých úverových inštitúcií v členskom štáte a finančného systému vo všeobecnosti, ako aj minimalizovať riziko rozšírenia do iných členských štátov, oprávnený nariadiť, aby vláda bez súhlasu valného zhromaždenia prevzala akciovú spoločnosť, podliehajúcu tejto smernici, ktorá má systémový význam pre hospodárstvo tohto členského štátu a ktorá nemôže zo svojej vlastnej vôle splniť zákonné požiadavky uložené týmto členským štátom v súvislosti s obozretným dohľadom nad finančnými inštitúciami.
40. Podstatou preskúmavanej otázky teda je, ešte raz, otázka hraníc právomocí vlády prevziať v čase krízy upadajúcu úverovú inštitúciu, ktorá predstavuje jeden z pilierov hospodárstva. V tomto prípade predstavujú spornú hranicu práva, ktoré si akcionári, zhromaždení na valnom zhromaždení, odvodzujú z práva Únie, konkrétne z článkov 8, 25 a 29 druhej smernice, a to právo vetovať takéto prevzatie.
2. Všeobecný prístup napomáhajúci rozhodnutiu Súdneho dvora
41. Ako som uviedol v úvodnej časti týchto návrhov, domnievam sa, že Súdny dvor by sa mal pridržiavať prístupu, ktorý som navrhol vo veci Kotnik a i.(12) Táto vec sa taktiež týkala okrem iného hraníc zásahu štátu v rámci oslabeného finančného sektora stanovených pravidlami práva obchodných spoločností Únie, hoci prostredníctvom štátnej pomoci. Nižšie v bodoch 44 až 51 uvediem, čoho sa uvedená vec týkala, a prečo je podobná prejednávanej veci.
42. Pred tým, než tak urobím, by som však pripomenul základnú zásadu, ktorou je nezávislá právna subjektivita akciových spoločností, ktorá predstavuje základ vnútorného trhu a, najmä, slobodu usadiť sa, ako je uvedené v druhom odseku článku 49 a v druhom odseku článku 54 ZFEÚ.(13) Skutočnosť, že akciová spoločnosť môže byť vystavená finančným problémom, sama osebe neodôvodňuje popretie práv akcionárov vyplývajúcich z druhej smernice.(14) V opačnom prípade by článok 17 druhej smernice(15) nemal žiadny zmysel.
43. Na základe uvedeného treba okamžite odmietnuť názor prednesený ILP, ILPGH a Írskom, podľa ktorého by článok 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ odôvodnil výnimku z ustanovení druhej smernice z dôvodu obozretného dohľadu nad finančnými inštitúciami, ako aj to, že Súdny dvor uznal, že zachovanie dobrého mena vnútroštátneho finančného trhu v zásade môže odôvodniť obmedzenia slobody pohybu.(16) V oblasti, ktorá je predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Európskej únie, treba vnútroštátne opatrenie posúdiť vo vzťahu k ustanoveniam tohto harmonizačného opatrenia a nie k tým, ktoré sú súčasťou primárneho práva.(17) Okrem toho, zdá sa, že Súdny dvor už podobné tvrdenie posúdil a zamietol.(18)
44. To znamená, ako som už v podstate objasnil v bodoch 93 až 121 svojich návrhov vo veci Kotnik a i.,(19) na ktoré odkazujem in extenso, že nesúhlasím s názorom navrhovateľov, že druhá smernica bráni tomu, aby členský štát prijal mimoriadne opatrenia s cieľom zachovať na svojom území finančnú stabilitu, ako aj minimalizovať riziko šírenia. Mám najmä rovnaké obavy, aké vyjadril High Court (Vrchný súd),(20) že skupina vecí, ktorú nazvem judikatúra Pafitis,(21) predstavuje základ pre výklad druhej smernice spôsobom, ktorého sa dožadujú navrhovatelia, a to z dôvodov vymedzených vo vyššie uvedených návrhoch.
45. Po prvé, rovnako ako vo veci Kotnik a i., by bolo nedostatočné povedať, že okolnosti, ktoré viedli k judikatúre Pafitis, sú zo skutkového hľadiska značne odlišné od okolností vo veciach, ktoré sa v súčasnosti prejednávajú pred Súdnym dvorom. Ako sa uviedlo na pojednávaní, hoci v bode 57 rozsudku Pafitis a i.(22) sa uznáva, že druhá smernica sa naďalej vzťahuje na „bežné reorganizačné opatrenia“, teda na také, akými sú okolnosti danej veci, Súdny dvor nezaujal stanovisko, pokiaľ ide o reorganizačné opatrenia, ktoré treba klasifikovať ako mimoriadne.
46. Po druhé základným cieľom druhej smernice a najmä jej článku 25 je v zásade zachovať rovnováhu právomocí medzi rôznymi orgánmi akciovej spoločnosti (rovnako ako medzi jednotlivými akcionármi), a to najmä v prípade ich vzájomných sporov,(23) a nie zabrániť zásahu členského štátu, pokiaľ ide o takúto spoločnosť, ktorého cieľom je vyrovnať sa s vážnou poruchou fungovania svojho hospodárstva, ktorá sa môže ďalej šíriť. Samotná smernica v skutočnosti pripúšťa, že môže byť potrebné, aby členský štát prijal takú právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právomocami valného zhromaždenia, a to v prípade, keď je nevyhnutné zabrániť vážnej a bezprostredne hroziacej ujme.(24)
47. A napokon, pokiaľ ide o druhý z uvedených dôvodov, súčasný stav európskej spolupráce a integrácie vo finančných a menových záležitostiach sa, ako Írsko správne poznamenalo, od vynesenia týchto rozsudkov dramaticky vyvíja, a to na úrovni primárneho,(25) ako aj sekundárneho práva.(26) To sú hlavné dôvody, prečo by sa Súdny dvor nemal pevne pridržiavať judikatúry Pafitis.
48. Okrem toho prejednávaná vec podľa môjho názoru nevyvoláva otázky, ktoré by boli podstatne odlišné od otázok vo veci Kotnik a i.
49. Je zrejmé, že skutkové okolnosti vo veci Kotnik a i. nie sú totožné so skutkovými okolnosťami vo veci samej. Zatiaľ čo vec Kotnik a i. sa týkala uloženia „záchranného“ opatrenia, pokiaľ ide o základné imanie, hybridné finančné nástroje a podriadený dlh, v prejednávanej veci mal súdny príkaz okrem iného za následok zvýšenie základného imania. Výsledkom kombinovaného účinku značného zvýšenia základného imania spoločnosti ILGPH a nemožnosti akcionárov uplatniť predkupné práva vo veci samej bolo však pozbavenie pôvodných akcionárov, ktorí v súčasnosti vlastnia menej ako 1 % akcií, vplyvu, ktorý by im ich akcie inak priniesli, inými slovami, oslabenie ich práv. Súdny príkaz preto de facto taktiež zahŕňa opatrenie na rozdelenie bremena.(27)
50. Okrem toho je tiež pravda, že vec Kotnik a i. sa týka predovšetkým práva štátnej pomoci, nie práva obchodných spoločností Únie. Piatou otázkou položenou v tejto veci sa však Ustavno sodišče (Ústavný súd, Slovinsko) snažil zistiť, či sú niektoré body oznámenia Komisie v oblasti štátnej pomoci poskytnutej bankovému sektoru(28) v rozpore s prepracovaným znením druhej smernice, to znamená, so smernicou 2012/30/EÚ(29) (čo podľa môjho názoru nie sú). S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď som dospel k názoru, že širší výklad tejto otázky zahŕňa navyše analýzu, či vnútroštátne ustanovenia, ktoré poverujú prijatím opatrenia na rozdelenie bremena centrálnu banku daného štátu, ako je uvedené v tomto oznámení, sú zlučiteľné s uvedenou smernicou. Vo vyššie uvedených návrhoch som dospel k záveru, že odpoveď na takto širšie formulovanú otázku by mala byť taká, že za okolností danej veci nie sú tieto ustanovenia nezlučiteľné so smernicou 2012/30.
51. Podľa môjho názoru je teda problematika uvedená v piatej otázke vo veci Kotnik a i. a problematika uvedená v prejednávanej veci do značnej miery rovnaká. Na základe toho by sa obidve veci mali pridržiavať rovnakého prístupu.
3. Osobitné znaky veci samej
52. V bode 44 vyššie som už uviedol všeobecný prístup, ktorý by mal pomôcť Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o prejednávanej veci. V tejto chvíli by som rád zdôraznil jej určité osobitné znaky.
a) Finančné a ekonomické súvislosti rekapitalizácie
53. Čo sa týka finančných a ekonomických súvislostí, za akých sa uskutočnila rekapitalizácia, možno len ťažko pochybovať, že boli výnimočné, a to nielen z vnútroštátneho hľadiska. V skutočnosti boli také výnimočné, že Rada vo vykonávacom rozhodnutí (pozri najmä jeho odôvodnenie 2) súhlasila s tým, že vyžadujú prijatie programu. Komisia súhlasila a v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ schválila opatrenia štátnej pomoci podieľajúce sa na záchrane a reštrukturalizácii banky ILP s cieľom napraviť vážnu poruchu fungovania írskeho hospodárstva (pozri bod 30 vyššie). Žiadne z týchto rozhodnutí neboli napadnuté, a preto sú uvedené výroky konečné.
54. V tejto súvislosti Súdny dvor v rámci judikatúry Pafitis nepochybne a správne rozhodol, že skutočnosť, že vnútroštátne pravidlá sa interne označujú ako „osobitné“ alebo „výnimočné“, sama osebe nie je dôvodom na odchýlenie sa od pravidiel druhej smernice.(30) Toto rozhodnutie by sa však nemalo vyložiť nesprávne v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na situáciu medzinárodného rozsahu, ako je tá, ktorá viedla ku konaniu vo veci samej.
55. Vzhľadom na to priznávam určité pochybnosti, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého právo Únie uložilo Írsku povinnosť uskutočniť rekapitalizáciu spôsobom, akým ju v skutočnosti uskutočnilo. Toto tvrdenie predložili ILP, ILPGH a Írsko s cieľom dôraznejšieho odlíšenia prejednávanej veci od judikatúry Pafitis. Samozrejme, v súlade s článkom 3 ods. 5 písm. a) vykonávacieho rozhodnutia došlo k spoločnej dohode, že Írsko prijme opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa jeho domáce banky v prípade potreby primerane kapitalizovali vo forme vlastného imania s cieľom zaistiť, aby boli minimálne regulačné požiadavky zachované počas celého trvania programu finančnej pomoci Európskej únie pri súčasnom znižovaní zadlženosti smerom k cieľovému pomeru úverov k vkladom. Navyše, podľa článku 3 ods. 7 písm. g) bolo Írsko povinné rekapitalizovať domáce banky do konca júla 2011 pod podmienkou primeranej úpravy očakávanej predajnosti aktív ILP v súlade so zisteniami PCAR a PLAR. Vykonávacie rozhodnutie však nevyžadovalo, aby Írsko rekapitalizáciu uskutočnilo spôsobom stanoveným v nariadení. O tom rozhodlo samotné Írsko. Inými slovami, právo Únie nevyžadovalo, aby High Court (Vrchný súd) vydal predmetný súdny príkaz.
56. Okrem toho „povinnosť“ rekapitalizovať bola súčasťou protiplnenia stanoveného za finančnú pomoc v rámci programu podpory, ktorú Írsko získalo na základe vlastnej žiadosti. Podľa článku 1 ods. 4 a článku 3 ods. 2 vykonávacieho rozhodnutia bola rekapitalizácia domácich bánk vrátane banky ILP jednoducho podmienkou pre poskytnutie pomoci. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní správne poznamenala, že vykonávacie rozhodnutie má svoj základ v podstate v článku 122 ods. 2 ZFEÚ, v ustanovení, ktoré sa týka poskytovania „finančnej pomoci“ za určitých „podmienok“, a nie zverenia právomoci Európskej únii stanoviť záväzné ciele hospodárskej politiky.(31)
57. Z tohto dôvodu nie je jasné, že Únia povinnosť jednostranne uložila. Z rovnakého dôvodu nie je potrebné skúmať, či, ako tvrdí talianska vláda, nariadenie č. 407/2010 a v tom zmysle aj vykonávacie rozhodnutie predstavuje lex specialis vo vzťahu k druhej smernici.
b) Povaha napadnutého opatrenia
58. Ďalšou okolnosťou, na ktorú by som rád poukázal, je povaha predmetného súdneho príkazu. V súlade s postupom stanoveným v zákone vydal tento súdny príkaz High Court (Vrchný súd), to znamená, nestranný a nezávislý orgán. Ide teda o súdne rozhodnutie. Táto skutočnosť zároveň odlišuje prejednávanú vec od judikatúry Pafitis. V týchto veciach totiž príslušný minister sám rozhodoval o tom, či podľa platnej právnej úpravy treba podniky s vážnymi finančnými problémami zahrnúť do systému prijatého touto právnou úpravou. Minister mal taktiež právomoc previesť dotknuté podniky na spoločnosť poverenú ich reštrukturalizáciou, ktorej celé základné imanie upísal štát, ako aj schvaľovať rozhodnutia tejto spoločnosti o zvýšení základného imania dotknutých podnikov. Pre uvedené veci bolo teda príznačné neobmedzené zasahovanie vlády do autonómie akciovej spoločnosti.
59. Skutočnosť, že súdny príkaz vydal súdny orgán, potvrdzujú tieto poznámky. Druhá smernica uznáva význam a autoritu súdnych rozhodnutí, keďže na ne niekoľkokrát odkazuje.(32) Konkrétne podľa článku 30 druhej smernice sa zníženie základného imania nemusí predložiť valnému zhromaždeniu, ak ho nariadil súd. V tejto súvislosti by bolo možné tvrdiť, že nezávislosť súdnictva sa značne odlišuje od nezávislosti niektorých iných regulačných orgánov, ktoré sa síce nezodpovedajú národným vládam, ale zjavne nie sú imúnne voči politickým vplyvom.(33)
60. Navrhovatelia, ktorí sa opierajú o viaceré rozhodnutia írskych súdov,(34) sa domnievajú, že súdny príkaz nie je súdnym príkazom ako takým, ale v skutočnosti ide o administratívne rozhodnutie predbežnej povahy.
61. S tým nesúhlasím.
62. Po prvé judikatúra, ktorú citujú navrhovatelia, bola vydaná okrem iného v nadväznosti na zavedenie platného štandardu preskúmania podľa írskeho práva, a to v súvislosti s návrhom na zrušenie súdneho príkazu podľa § 11 zákona. Keďže súdny príkaz bol vydaný súdnym orgánom, a nie orgánom správnym, uplatnenie štandardu, ktorý sa obyčajne používa pri súdnom preskúmavaní správnych aktov, sa zdá byť vylúčené. Táto otázka vnútroštátneho práva však nič nemení na skutočnosti, že na účely druhej smernice ide o súdne rozhodnutie.
63. Po druhé skutočnosť, že súdny príkaz bol vydaný v rámci konania ex parte, alebo že ho možno zrušiť v rámci konania začatého podľa § 11 zákona, je otázkou írskeho procesného práva, ktorá nemá žiadny vplyv na výklad druhej smernice. Mal by som dodať, že vnútroštátny súd uviedol, že minister neopomenul predložiť High Court (Vrchný súd) názor väčšiny akcionárov na MVZ.
64. V neposlednom rade názor navrhovateľov naznačuje, že írske súdy len slepo odsúhlasili ministrov návrh súdneho príkazu bez toho, aby ho vôbec preskúmali. Túto úvahu však nemožno prijať.
65. Na účely druhej smernice teda súdny príkaz predstavuje súdne rozhodnutie, a nie len administratívne opatrenie.
c) Význam smernice 2001/24
66. Írsko, ktoré podporujú ILP a ILPGH, ďalej tvrdí, že súdny príkaz predstavuje „reorganizačné opatrenie“ v zmysle článku 2 smernice 2001/24. Táto vláda, ktorá zastáva názor, že smernica 2001/24 je lex posterior et specialis k druhej smernici, tvrdí, že následkom takéhoto opatrenia je potlačenie práv akcionárov vyplývajúcich z druhej smernice.
67. Vo svojich návrhoch vo veci Kotnik a i.(35) som uviedol, že „reorganizačné opatrenie“ pozostáva z troch kumulatívnych podmienok: musí a) byť prijaté príslušnými správnymi alebo súdnymi orgánmi členského štátu; b) mať za cieľ zachovanie alebo obnovu finančnej situácie úverovej inštitúcie, a c) potenciálne ovplyvniť práva tretích osôb. Pokiaľ ide o predmetný súdny príkaz, zdá sa, že uvedené požiadavky sú splnené.(36)
68. Nepovažujem však za potrebné zaujať záväzné stanovisko k tomu, či smernica 2001/24 potláča ustanovenia druhej smernice. Vzhľadom na to, že smernica 2001/24 bolo prijatá mnoho rokov po prijatí druhej smernice, je však vhodné položiť otázku, prečo potom smernica 2001/24 neobsahuje ustanovenie zakotvujúce jej prednosť pred druhou smernicou.(37)
69. Okrem toho uvedené dve smernice majú rozdielne právne základy(38) a rozsah ratione personae (druhá smernica sa vzťahuje na akciové spoločnosti a smernica 2001/24 na úverové inštitúcie). Ich ciele sú taktiež odlišné: zatiaľ čo cieľom druhej smernice je „zabezpečenie minimálnej miery rovnocennej ochrany akcionárov a veriteľov akciových spoločností“,(39) smernica 2001/24 len zavádza, ako tvrdí Komisia, systém vzájomného uznávania vnútroštátnych reorganizačných opatrení a opatrení na likvidáciu, pričom, ako vyplýva z jej odôvodnenia 6, jej cieľom nie je harmonizovať vnútroštátnu právnu úpravu v tejto oblasti.(40) Preto si nemyslím, že tieto dva právne predpisy sú vo vzájomnom rozpore.
70. Naopak, zdá sa mi, že uvedené dve smernice sa skôr vzájomne dopĺňajú. Na jednej strane rozsudok vo veci Pafitis a i.(41) objasnil, že druhá smernica sa v zásade vzťahuje na akciovú spoločnosť bez ohľadu na jej postavenie úverovej inštitúcie. Na druhej strane smernica 2001/24 sa nezaoberá právami akcionárov. Podľa odôvodnenia 8 smernice 2001/24 „určité opatrenia, najmä tie, ktoré majú vplyv na… práva akcionárov, nemusia byť zakotvené v tejto smernici tak, aby platili v členských štátoch, pokiaľ podľa predpisov medzinárodného súkromného práva platným zákonom je zákon domovského štátu“. Následne odôvodnenie 10 stanovuje, že „akcionári… sa nemajú považovať za tretie osoby na účely“ smernice 2001/24.
71. To ma vedie k tomu, aby som súhlasil s cyperskou vládou, ktorá v zásade tvrdí, že obe smernice by sa mali vykladať harmonicky, tak, aby sa zachovala jednota a súdržnosť práva Únie.
72. V takomto prípade sa mi ako najvhodnejší zdá výklad, podľa ktorého, po prvé reorganizačné opatrenia, ktoré ovplyvňujú práva akcionárov, neupravuje smernica 2001/24, ale právo domovského štátu, teda v danom prípade írske právo, a to konkrétne zákon vo veci samej, a po druhé, ako som už uviedol v bodoch 58 a 59 vyššie, že druhá smernica vo svojej podstate uznáva autoritu súdnych rozhodnutí.
4. Záverečné poznámky
73. Na základe uvedeného zastávam názor, že prejednávaná vec sa týka rovnakej problematiky ako Kotnik a i., a mala by sa preto rozhodnúť prevažne rovnakým spôsobom. Okolnosti konania vo veci samej to potvrdzujú.
74. Navrhovatelia tvrdia, že v takom prípade by to znamenalo, že Súdny dvor spätne upúšťa od svojej judikatúry v rozpore so zásadou právnej istoty.
75. Takáto kritika je však úplne neopodstatnená.
76. Po prvé takýto názor neberie do úvahy rozdiel medzi objasnením alebo jemným odchýlením sa judikatúry na jednej strane, a zmenou judikatúry na druhej strane (Súdny dvor výslovne uvádza, keď má v úmysle odchýliť sa od svojej judikatúry)(42). Prejednávaná vec nevedie k zrušeniu judikatúry Pafitis, ale naopak, má tendenciu ju v zásade potvrdiť. Ide o jednoduchý príklad rozlišovania medzi situáciami a príslušnou judikatúrou.
77. Po druhé, pokiaľ ide o problematiku spätnej účinnosti, stačí uviesť, že navrhovatelia majú v tomto ohľade pravdu. Ide však o znak vlastný mechanizmu prejudiciálneho konania zavedeného na základe zmlúv, ktorý nespôsobuje porušenie právnej istoty.(43) V každom prípade, nebola prijatá žiadosť o časové obmedzenie účinkov rozhodnutia a je pravdepodobné, že Súdny dvor by jej ani nevyhovel.(44)
78. V zásade preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že pri správnom výklade článkov 8, 25 a 29 druhej smernice tieto ustanovenia nebránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je súd s cieľom vyrovnať sa s problémami hospodárstva a finančného systému a s ohrozením stability niektorých úverových inštitúcií v členskom štáte a finančného systému vo všeobecnosti, ako aj minimalizovať riziko rozšírenia do iných členských štátov oprávnený nariadiť, aby vláda bez súhlasu valného zhromaždenia prevzala akciovú spoločnosť, podliehajúcu tejto smernici, ktorá má systémový význam pre hospodárstvo tohto členského štátu a ktorá nemôže zo svojej vlastnej vôle splniť zákonné požiadavky uložené týmto členským štátom v súvislosti s obozretným dohľadom nad finančnými inštitúciami.
79. Ešte sa však musím zaoberať osobitosťami tejto veci. To je predmetom mojej odpovede na druhú položenú otázku.
C – O druhej otázke
80. Na základe druhej otázky by High Court (Vrchný súd) rád vedel, či bol súdny príkaz „v rozpore s právom Európskej únie“.
81. Táto stručná otázka je priamočiara a vecná. Vyvoláva však viacero otázok formálnej povahy.
1. Právomoc Súdneho dvora a prípustnosť otázky
82. Cyperská vláda považuje druhú otázku za neprípustnú, pretože jej znenie neoznačuje ustanovenia práva Európskej únie, ktoré by mohli podliehať preskúmaniu.
83. Je pravda, že znenie druhej otázky odkazuje len na „právo Európskej únie“.
84. Chcel by som zdôrazniť, že nie je úlohou Súdneho dvora, aby z vlastnej iniciatívy skúmal, ktoré ustanovenia práva Európskej únie môžu byť v konaní vo veci samej relevantné. Naopak, ide o povinnosť, ktorá podľa článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku prináleží vnútroštátnemu súdu.(45)
85. Zároveň považujem druhú otázku za dvojnásobne problematickú z hľadiska právomoci Súdneho dvora:
86. Po prvé vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor uplatnil právo Únie na skutkový stav vo veci samej. Takúto právomoc však článok 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru nepriznáva.(46)
87. Po druhé Súdnemu dvoru neprináleží, aby v rámci prejudiciálneho konania posudzoval zlučiteľnosť opatrení vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európskej únie.(47)
88. Napriek tomu, že návrh na začatie prejudiciálneho konania výslovne neuvádza, v čom sa druhá otázka líši od prvej, ich základný rozdiel sa mi zdá byť dostatočne jasný. Zatiaľ čo prvá otázka je formulovaná všeobecne, a to tak, či druhá smernica per se bráni účinnosti akéhokoľvek opatrenia prijatého bez súhlasu valného zhromaždenia, ktoré by porušovalo práva akcionárov vyplývajúce z tejto smernice, pričom na túto otázku navrhujem odpovedať záporne, druhá otázka sa výslovne týka okolností vo veci samej. Inými slovami, zdá sa, že vnútroštátny súd by rád vedel, či právo Európskej únie bráni uskutočneniu rekapitalizácie spôsobom, akým bola vykonaná vo veci samej. Neurčitosť pojmu „európske právo“ by nemalo byť prekážkou, aby sa vychádzalo z toho, že zahŕňa prinajmenšom druhú smernicu.
89. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že jeho právomoci podľa článku 267 ZFEÚ zahŕňajú aj právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu relevantný výklad práva Európskej únie, ktorý môže byť pre jeho rozhodnutie užitočný.(48)
90. Ako teda navrhuje Komisia, a ako som uviedol v bode 38 vyššie, na obidve otázky poskytnem spoločnú odpoveď.
2. O veci samej
91. V tomto bode by som pripomenul, že Írsko prostredníctvom súdneho príkazu uviedlo do platnosti podmienku finančnej pomoci na rekapitalizáciu svojich bánk v súlade s článkom 3 ods. 5 písm. a) a článkom 3 ods. 7 písm. g) vykonávacieho rozhodnutia. Odôvodnenie 11 vykonávacieho rozhodnutia v tejto súvislosti uvádza, že „operácie, ktoré finančná pomoc Únie pomáha financovať, musia byť v súlade s politikou Únie a v súlade s právom Únie“. Nejde pritom len o pozitívne práva, ktoré jednotlivcom prináležia priamo podľa práva Únie, ale aj o všeobecné zásady práva Únie vrátane základných práv, ktoré musia členské štáty pri vykonávaní práva Únie dodržiavať.(49) Tieto všeobecné zásady obsahujú nielen vlastnícke právo zakotvené v článku 17 Charty,(50) ale aj zásadu proporcionality.(51) Konkrétne zásada proporcionality vyžaduje, aby členské štáty využívali prostriedky, ktoré síce umožňujú účinné dosiahnutie cieľa sledovaného ich vnútroštátnou právnou úpravou, ale zároveň čo najmenej poškodzujú ciele a zásady stanovené príslušnými právnymi predpismi Únie.(52)
92. Je úlohou High Court (Vrchný súd), aby pri preskúmavaní súdneho príkazu podľa § 11 zákona posúdil, či sú dodržané zásady uvedené v predchádzajúcom bode, a najmä, či súdny príkaz predstavuje opatrenie, ktoré čo najmenej poškodzuje ciele a zásady stanovené druhou smernicou.
93. V tejto súvislosti si zaslúži pozornosť hlavná kritika navrhovateľov vznesená proti súdnemu príkazu (pozri bod 37 vyššie). Rozumiem tomu tak, že navrhovatelia nenamietajú, že rekapitalizácia ILP nebola potrebná, ani to, že írska vláda prevzala kontrolu nad ILP. To, čo namietajú, je skutočnosť, že minister prevzal kontrolu nad ILPGH, a tým skonfiškoval údajný kapitál, ktorý mala spoločnosť v deň nadobudnutia účinnosti súdneho príkazu.
94. Návrh na vydanie prejudiciálneho rozhodnutia, ani písomné vyjadrenia ILP a ILPGH či Írska výslovne neuvádzajú, prečo bol súdny príkaz zameraný nielen na banku, ale aj na spoločnosť. Navrhovatelia tvrdia, že ILPGH ako holdingová spoločnosť mala vlastný kapitál patriaci jej akcionárom, ktorý pred prijatím súdneho príkazu údajne predstavoval 453 miliónov eur. Danú otázku otvára samostatný bod návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý uvádza, že „hodnota vyplatená v podobe základného imania spoločnosti sa nezapočítala do rekapitalizácie a minister ju nevyňal zo spoločnosti“.
95. Pojednávanie však pomohlo rozptýliť niektoré pochybnosti o tejto otázke. Írsko, podporované ILP a ILPGH, uviedlo, že zásah na úrovni ILPGH „nijako nezmenil postavenie akcionárov ILPGH. Keby minister zasiahol na úrovni ILP, akcionári by boli 100 % vlastníkmi ILPGH, ktorá by vlastnila 0,8 % ILP, a neboli by 0,8 % akcionármi spoločnosti ILPGH“.(53) Títo účastníci konania ďalej uvádzajú, že súdny príkaz bol určený ILPGH, a nie banke, s cieľom zabezpečiť Írsku návratnosť svojej investície, pretože spoločnosť ILPGH, ktorej akcie boli podľa tejto vlády medzitým opäť kótované, sa považovala za príťažlivejšiu pre potenciálnych kupujúcich.
96. Tieto vyjadrenie sú mimoriadne dôležité. Podporu nachádzajú vzhľadom na okolnosti mechanizmu vyrovnania uvedeného v bode 22 vyššie a predloženého do spisu, z ktorého vyplýva, že počiatočný kapitál ILPGH bol navýšený o nepeňažný vklad zahŕňajúci celé základné imanie v ILP (alebo niečo tomu podobné). Okrem toho, ako uviedol High Court (Vrchný súd), ILPGH nemala okrem ILP žiadny ďalší majetok. Uvedené vyjadrenia by teda objasnili zistenie High Court (Vrchný súd), podľa ktorého by „platobná neschopnosť banky ILP pravdepodobne vyústil do úplnej straty hodnoty akcií znášanej akcionármi [ILPGH]“.
97. Za predpokladu, že uvedené vyjadrenia sú správne, tvrdenie navrhovateľov, že súdny príkaz je neodôvodnený, treba zamietnuť. V takomto prípade banka bola a je jediným majetkom spoločnosti, čo znamená, že platobná neschopnosť banky by viedol k úplnej strate hodnoty akcií spoločnosti, ako sa uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V tomto prípade teda nevidím žiadny možný zásah do vlastníckeho práva navrhovateľov. Skôr by sa zdalo, že navrhovatelia sa svojím návrhom usilujú o získanie „veľmi veľkého daru“, ako ILP a ILPGH uviedli vo svojich písomných vyjadreniach, ktorý im minister neponúkol na MVZ ani následne.
98. To ma navyše vedie k tomu, že považujem za zbytočné preskúmavať právne dôsledky vyplývajúce z možného porušenia článkov 8, 25 a 29 druhej smernice. V každom prípade, ako zdôrazňuje Írsko, od Súdneho dvora sa týmto nepožaduje, aby rozhodol o možnom nápravnom opatrení v prípade kladnej odpovede na ktorúkoľvek z otázok, a ja teda nebudem ďalej pokračovať v tejto línii uvažovania.
99. Je však úlohou High Court (Vrchný súd), aby overil, či sú vyjadrenia uvedené v bode 95 vyššie správne.
100. Vzhľadom na vyššie uvedené by spoločná odpoveď na obe otázky mala znieť tak, ako je uvedená v bode 78 vyššie, a to pod podmienkou, že dotknutý členský štát využije prostriedky, ktoré síce umožňujú účinne dosiahnuť ciele sledované jeho mimoriadnou právnou úpravou, ale zároveň čo najmenej poškodzujú ciele a zásady stanovené druhou smernicou. Je na vnútroštátnych súdoch, aby overili, či ide o takýto prípad.
IV – Návrh
101. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené High Court (Vrchný súd, Írsko) v tom zmysle, že pri správnom výklade článkov 8, 25 a 29 druhej smernice Rady 77/91/ES z 13. decembra 1976 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 Zmluvy [EHS], pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností, udržiavanie a zmenu ich základného imania, s cieľom dosiahnuť rovnocennosť týchto opatrení, v znení zmien a doplnení, tieto ustanovenia nebránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je súd s cieľom vyrovnať sa s problémami hospodárstva a finančného systému a s ohrozením stability niektorých úverových inštitúcií v členskom štáte a finančného systému vo všeobecnosti, ako aj minimalizovať riziko rozšírenia do iných členských štátov, oprávnený nariadiť, aby vláda bez súhlasu valného zhromaždenia prevzala akciovú spoločnosť, podliehajúcu tejto smernici, ktorá má systémový význam pre hospodárstvo tohto členského štátu a ktorá nemôže zo svojej vlastnej vôle splniť zákonné požiadavky uložené týmto členským štátom v súvislosti s obozretným dohľadom nad finančnými inštitúciami. Členský štát je však povinný využiť prostriedky, ktoré síce umožňujú účinné dosiahnutie cieľov sledovaných uvedenou právnou úpravou, ale zároveň čo najmenej poškodzujú ciele a zásady stanovené druhou smernicou. Ide o otázku, ktorej posúdenie prináleží vnútroštátnym súdom.