Language of document : ECLI:EU:T:2022:48

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 2. februára 2022 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh výrobcov nákladných vozidiel – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP – Dohody a zosúladené postupy týkajúce sa predajných cien nákladných vozidiel, načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií a prenesenia nákladov spojených s týmito technológiami na zákazníkov – ‚Hybridné‘ konanie rozložené v čase – Prezumpcia neviny – Zásada nestrannosti – Charta základných práv – Jediné a pokračujúce porušenie – Obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa – Geografický rozsah porušenia – Pokuta – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑799/17,

Scania AB, so sídlom v Södertälje (Švédsko),

Scania CV AB, so sídlom v Södertälje,

Scania Deutschland GmbH, so sídlom v Koblenzi (Nemecko),

v zastúpení: D. Arts, F. Miotto, C. Pommiès, K. Schillemans, C. Langenius, L. Ulrichs, P. Hammarskiöld, S. Falkner a N. De Backer, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: M. Farley a L. Wildpanner, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2017) 6467 final z 27. septembra 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá), alebo subsidiárne na zníženie výšky pokút, ktoré boli uložené žalobkyniam v uvedenom rozhodnutí,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia A. Kornezov, E. Buttigieg (spravodajca), K. Kowalik‑Bańczyk a G. Hesse,

tajomník: B. Lefebvre, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 18. júna 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyne Scania AB, Scania CV AB a Scania Deutschland GmbH (ďalej len „Scania DE“) sú tromi právnymi subjektmi podniku Scania (ďalej len „Scania“). Scania pôsobí v oblasti výroby a predaja ťažkých nákladných vozidiel (viac ako 16 ton) určených na diaľkovú dopravu, distribúciu, dopravu súvisiacu so stavebnými činnosťami a špecializovanými prácami.

2        Európska komisia svojím rozhodnutím C(2017) 6467 final z 27. septembra 2017 týkajúcim sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) konštatovala, že žalobkyne porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 podieľali s právnymi subjektmi podnikov [dôverné](1), [dôverné], [dôverné], [dôverné] a [dôverné] na utajených dohodách o cenách, zvyšovaní hrubých cien stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP, ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až Euro 6 (článok 1 napadnutého rozhodnutia). Komisia uložila spoločnostiam Scania AB a Scania CV AB spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 880 523 000 eur, z ktorej je Scania DE spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie 440 003 282 eur (článok 2 napadnutého rozhodnutia).

A.      Správne konanie, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie

3        Dňa 20. septembra 2010 podala [dôverné] žiadosť o oslobodenie od pokuty v súlade s bodom 14 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17, ďalej len „oznámenie o spolupráci“). Dňa 17. decembra 2010 Komisia priznala [dôverné] podmienečné oslobodenie od pokuty.

4        V období od 18. do 21. januára 2011 vykonala Komisia inšpekcie najmä v priestoroch žalobkýň.

5        Dňa 28. januára 2011 požiadala [dôverné] o oslobodenie od pokuty podľa bodu 14 oznámenia o spolupráci, a v prípade zamietnutia o zníženie pokuty v súlade s bodom 27 uvedeného oznámenia. Rovnaký úkon po nej uskutočnili [dôverné] a [dôverné].

6        V priebehu vyšetrovania zaslala Komisia predovšetkým žalobkyniam viacero žiadostí o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

7        Dňa 20. novembra 2014 začala Komisia konanie podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 proti žalobkyniam a právnym subjektom podnikov uvedených v bode 2 vyššie a prijala oznámenie o výhradách, ktoré oznámila všetkým týmto subjektom, vrátane žalobkýň.

8        Po doručení oznámenia o výhradách mali jeho adresáti prístup k vyšetrovaciemu spisu Komisie.

9        V priebehu [dôverné] sa adresáti oznámenia o výhradách neformálne skontaktovali s Komisiou, pričom ju požiadali o to, aby sa vo veci ďalej konalo v rámci konania o urovnaní podľa článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81). Komisia sa rozhodla začať konanie o urovnaní po tom, čo každý z adresátov oznámenia o výhradách potvrdil svoju vôľu zúčastniť sa rokovaní o urovnaní.

10      Od [dôverné] do [dôverné] sa medzi každým adresátom oznámenia o výhradách a Komisiou uskutočnili rokovania o urovnaní. Po týchto rokovaniach niektorí adresáti oznámenia o výhradách, každý za seba, predložili Komisii formálnu žiadosť o urovnanie podľa článku 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004 (ďalej len „účastníci urovnania“). Žalobkyne takúto žiadosť nepredložili.

11      Dňa 19. júla 2016 prijala Komisia na základe článku 7 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 rozhodnutie C(2016) 4673 final, týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá), ktoré bolo určené účastníkom urovnania (ďalej len „rozhodnutie o urovnaní“).

12      Keďže žalobkyne sa rozhodli nepredložiť formálnu žiadosť o urovnanie, Komisia pokračovala vo vyšetrovaní, ktoré sa ich týkalo, v rámci bežného konania (nie konania o urovnaní).

13      Dňa 23. septembra 2016 žalobkyne po tom, čo získali prístup k spisu, predložili svoju písomnú odpoveď na oznámenie o výhradách.

14      Dňa 18. októbra 2016 sa žalobkyne zúčastnili na vypočutí.

15      Dňa 7. apríla 2017 Komisia v súlade s bodom 111 svojho oznámenia o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6) zaslala spoločnosti Scania AB opis skutkového stavu. Dňa 23. júna 2017 zaslala Komisia uvedený opis skutkového stavu aj spoločnostiam Scania CV AB a Scania DE.

16      Dňa 12. mája 2017 predložila Scania AB Komisii svoje písomné pripomienky k dôkazom pripojeným k opisu skutkového stavu, ktoré odrážali aj stanovisko spoločností Scania CV AB a Scania DE.

17      Dňa 27. septembra 2017 prijala Komisia napadnuté rozhodnutie.

B.      Napadnuté rozhodnutie

1.      Štruktúra trhu nákladných vozidiel a mechanizmus určovania cien v priemyselnom odvetví nákladných vozidiel

18      Komisia začala napadnuté rozhodnutie tým, že v odôvodneniach 22 až 50 popísala štruktúru trhu nákladných vozidiel a mechanizmus určovania cien v priemyselnom odvetví nákladných vozidiel, a to aj pokiaľ ide o spoločnosť Scania.

a)      Štruktúra trhu nákladných vozidiel

19      Pokiaľ ide o štruktúru trhu nákladných vozidiel, Komisia uvádza, že tento trh sa vyznačuje vysokou úrovňou transparentnosti a koncentrácie, keďže účastníci majú viacero príležitostí každoročne sa stretnúť a diskutovať o situácii na trhu. Podľa Komisie mohli mať účastníci prostredníctvom všetkých výmen informácií presnú predstavu o konkurenčnej situácii každého z nich (odôvodnenia 22 a 23 napadnutého rozhodnutia).

20      Komisia tiež uvádza, že účastníci konania, vrátane spoločnosti Scania, disponujú dcérskymi spoločnosťami na dôležitých vnútroštátnych trhoch, ktoré pôsobia ako distribútori ich výrobkov. Títo vnútroštátni distribútori majú vlastnú sieť autorizovaných predajcov (odôvodnenie 25 napadnutého rozhodnutia). Komisia poznamenáva, že Scania predáva svoje nákladné vozidlá prostredníctvom vnútroštátnych distribútorov, ktorí sú dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve spoločnosti Scania vo všetkých štátoch EHP, s výnimkou [dôverné]. Vnútroštátni distribútori spoločnosti Scania predávajú nákladné vozidlá, ktoré zakúpili od sídla, autorizovaným predajcom, ktorí sú buď dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve, alebo nezávislými podnikmi. Komisia uvádza, že v Nemecku má Scania [dôverné] autorizovaných predajcov, ktorí sú 100 % dcérskymi spoločnosťami (odôvodnenie 26 napadnutého rozhodnutia).

b)      Mechanizmus určovania cien v priemyselnom odvetví nákladných vozidiel

21      Pokiaľ ide o mechanizmus určovania cien, Komisia konštatuje, že tento mechanizmus pozostáva z rovnakých etáp pre všetkých účastníkov a vo všeobecnosti začína v rámci prvej etapy tým, že sídlo stanoví počiatočný sadzobník hrubých cien. Okrem toho sa podľa Komisie v rámci druhej etapy stanovujú transferové ceny pre predaj nákladných vozidiel na jednotlivých vnútroštátnych trhoch medzi sídlom výrobcov a vnútroštátnymi distribútormi, ktorí sú nezávislými podnikmi alebo v 100 % vlastníctve sídla. Napokon sa podľa Komisie v rámci tretej etapy stanovujú ceny, ktoré platia autorizovaní predajcovia distribútorom, a v rámci štvrtej etapy konečná čistá cena platená spotrebiteľmi, ktorú dojednávajú autorizovaní predajcovia alebo samotní výrobcovia vtedy, keď predávajú priamo autorizovaným predajcom alebo významným zákazníkom (odôvodnenie 38 napadnutého rozhodnutia).

22      Komisia konštatuje, že hoci sa konečná cena zaplatená spotrebiteľmi môže líšiť (napríklad z dôvodu uplatnenia rôznych zliav na rôznych úrovniach distribučného reťazca), všetky ceny uplatňované v každej etape distribučného reťazca vyplývajú priamo (v prípade transferových cien medzi sídlom a distribútorom) alebo nepriamo (v prípade ceny, ktorú platí autorizovaný predajca distribútorovi, alebo v prípade ceny, ktorú platí konečný zákazník) z počiatočnej hrubej ceny. Podľa Komisie sa tak javí, že počiatočné sadzobníky hrubých cien, stanovené sídlom, predstavujú spoločnú a základnú zložku výpočtov cien uplatniteľných v každej etape vnútroštátnych distribučných kanálov v celej Európe (odôvodnenie 38 napadnutého rozhodnutia). Komisia spresňuje, že všetci účastníci konania, s výnimkou [dôverné], stanovovali od roku 2000 do roku 2006 sadzobníky hrubých cien pozostávajúce z harmonizovaných hrubých cien pre celý EHP (odôvodnenie 40 napadnutého rozhodnutia).

c)      Mechanizmus určovania cien v rámci spoločnosti Scania

23      V odôvodneniach 41 až 50 napadnutého rozhodnutia popisuje Komisia mechanizmus určovania cien v rámci spoločnosti Scania a subjekty zúčastnené na tomto určovaní.

24      Podľa tohto popisu stanovuje sídlo spoločnosti Scania sadzobník hrubých cien zo závodu (ďalej len „FGPL“) za všetky jednotlivé dostupné diely nákladného vozidla (odôvodnenie 44 napadnutého rozhodnutia). [dôverné].

25      Každý vnútroštátny distribútor spoločnosti Scania (napríklad Scania DE) dojednáva so sídlom spoločnosti Scania „čistú cenu pre distribútora“ (cenu, ktorú platí distribútor sídlu za každý diel) na základe FGPL, ktorý mu bol doručený. Čistá cena pre distribútora je uvedená v dokumente nazvanom „RPU“, ktorý vykazuje rozdiel medzi FGPL a čistou cenou pre distribútora z hľadiska zliav. Zľavy poskytované distribútorovi určuje [dôverné] v sídle spoločnosti Scania, no rokuje sa o nich aj v rámci výboru pre ceny. Konečné rozhodnutie o čistej cene pre distribútora spoločnosti Scania prináleží [dôverné] (odôvodnenie 45 napadnutého rozhodnutia).

26      Okrem toho vnútroštátny distribútor spoločnosti Scania oznamuje autorizovaným predajcom Scania na jeho území svoj vlastný sadzobník hrubých cien (pozostávajúci z čistej ceny pre distribútora, ku ktorej sa pripočíta zisková marža) pre všetky jednotlivé dostupné diely nákladného vozidla (odôvodnenie 46 napadnutého rozhodnutia).

27      Autorizovaný predajca spoločnosti Scania dojedná s distribútorom „čistú cenu pre autorizovaného predajcu“, ktorá vychádza zo sadzobníka hrubých cien distribútora a je znížená o podstatnú zľavu, ktorú má autorizovaný predajca (odôvodnenie 47 napadnutého rozhodnutia).

28      [dôverné].

29      Zákazníci, ktorí nakupujú nákladné vozidlá prostredníctvom autorizovaných predajcov spoločnosti Scania, platia „cenu pre zákazníkov“. „Cena pre zákazníkov“ spočíva v čistej cene pre autorizovaného predajcu, zvýšenej o ziskovú maržu autorizovaného predajcu a prípadné náklady, ktoré vyplývajú z individualizácie nákladného vozidla, a zníženej v závislosti od zliav a akcií ponúkaných zákazníkovi (odôvodnenie 48 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatuje, že úprava ceny v ktorejkoľvek etape distribučného reťazca bude mať obmedzený vplyv alebo nebude mať žiadny dopad na konečnú cenu zaplatenú zo strany spotrebiteľa (odôvodnenie 48 napadnutého rozhodnutia).

30      Komisia konštatuje, že FGPL sa uplatňuje na celosvetovej úrovni, zatiaľ čo čistá cena pre distribútora a sadzobník hrubých cien distribútora sa uplatňujú v regióne, v ktorom distribútor pôsobí. Rovnako aj cena dojednaná autorizovaným predajcom sa uplatňuje v regióne, v ktorom pôsobí autorizovaný predajca (odôvodnenie 49 napadnutého rozhodnutia).

31      Odôvodnenie 50 napadnutého rozhodnutia obsahuje graf jednotlivých etáp mechanizmu tvorby cien v rámci spoločnosti Scania, tak ako sú tieto popísané v bodoch 24 až 29 vyššie. Tento graf bol predložený žalobkyňami počas správneho konania a vyzerá takto:

Image not found

d)      O vplyve zvýšenia cien na európskej úrovni na ceny na vnútroštátnej úrovni

32      V odôvodneniach 51 a 52 napadnutého rozhodnutia Komisia skúma dopad zvýšení cien na európskej úrovni na ceny na vnútroštátnej úrovni. V tejto súvislosti Komisia poznamenáva, že vnútroštátni distribútori výrobcov, akým je aj Scania DE, nie sú nezávislí pri určovaní hrubých cien a sadzobníkov hrubých cien a že všetky ceny uplatňované v každej etape distribučného reťazca až ku konečnému spotrebiteľovi vyplývajú zo sadzobníkov celoeurópskych hrubých cien, určovaných na úrovni sídla (odôvodnenie 51 napadnutého rozhodnutia).

33      Z uvedeného podľa Komisie vyplýva, že zvýšenie cien v celoeurópskom sadzobníku hrubých cien, o ktorom sa rozhodlo na úrovni sídla, determinuje pohyb „čistej ceny pre distribútora“, to znamená ceny, ktorú distribútor zaplatí sídlu za kúpu nákladného vozidla. Preto má podľa Komisie zvýšenie vyššie uvedených hrubých cien zo strany sídla vplyv aj na úroveň hrubej ceny distribútora, to znamená na cenu, ktorú autorizovaný predajca zaplatí distribútorovi, hoci aj cena pre konečného spotrebiteľa nie je nevyhnutne zmenená v rovnakom pomere alebo nie je zmenená vôbec (odôvodnenie 52 napadnutého rozhodnutia).

2.      Utajené kontakty medzi spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania

34      Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že Scania sa zúčastňovala na utajených stretnutiach a na kontaktoch s účastníkmi urovnania v rámci rôznych fór a na rôznych úrovniach, ktoré sa postupom času vyvíjali, zatiaľ čo zúčastnené podniky, ciele a dotknuté výrobky zostali rovnaké (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia).

35      Komisia identifikovala tri úrovne utajených kontaktov.

36      V prvom rade Komisia uviedla, že v prvých rokoch porušenia rokoval vrcholový manažment účastníkov kartelu o svojich zámeroch v oblasti cien, o budúcich zvýšeniach hrubých cien, niekedy aj o vývoji čistých spotrebiteľských cien, a niekedy sa dohodli na zvýšení svojich hrubých cien. V napadnutom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „úroveň riadiacich inštancií“ (top management). Komisia dodala, že na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií sa účastníci kartelu okrem iného dohodli na načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú normy Euro 3 až Euro 5, a pri niektorých príležitostiach bolo dohodnuté, že sa dotknuté technológie nezavedú pred určitým dátumom (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia). Komisia uviedla, že v rokoch 1997 až 2004 sa konali stretnutia na úrovni riadiacich inštancií [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

37      Po druhé, Komisia uviedla, že počas obmedzeného obdobia a súbežne so stretnutiami na úrovni riadiacich inštancií prebiehali rokovania medzi stredným manažmentom sídla účastníkov kartelu, ktoré okrem výmeny technických informácií zahŕňali aj výmeny informácií o cenách a zvýšeniach hrubých cien. V napadnutom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „nižšiu úroveň sídla“ (lower headquarters level) (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že stretnutia na nižšej úrovni sídla sa konali v rokoch 2000 až 2008 [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

38      Po tretie, Komisia uviedla, že po zavedení eura a zavedení sadzobníkov hrubých cien na európskej úrovni takmer všetkými výrobcami nákladných vozidiel sa účastníci kartelu usilovali o systematickú koordináciu svojich budúcich cenových zámerov prostredníctvom svojich nemeckých dcérskych spoločností. V napadnutom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „nemeckú úroveň“ (German level meetings). Komisia spresnila, že rovnako ako kontakty v prvých rokoch kartelu rokovali zástupcovia nemeckých dcérskych spoločností o budúcich zvýšeniach hrubých cien, ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 5 a Euro 6. Tiež si vymieňali ďalšie citlivé obchodné informácie (odôvodnenie 76 napadnutého rozhodnutia). Komisia uviedla, že stretnutia na nemeckej úrovni sa konali od roku 2004 [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

3.      Uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP

a)      Dohody a zosúladené postupy

39      Komisia usúdila, že listinné dôkazy uvedené v spise preukazujú, že vyššie uvedené kontakty sa týkali:

–        účastníkmi kartelu plánovaných zmien hrubých cien, sadzobníkov hrubých cien, načasovania týchto zmien, a príležitostne aj výmen informácií o plánovaných zmenách čistých cien alebo zmenách zliav ponúkaných zákazníkom [odôvodnenie 212 písm. a) napadnutého rozhodnutia],

–        dátumu zavedenia technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6, ako aj prenesenia nákladov spojených so zavádzaním týchto technológií [odôvodnenie 212 písm. b) napadnutého rozhodnutia],

–        zdieľania ďalších citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže, akými sú podiely na cieľových trhoch, aktuálne čisté ceny a zľavy, sadzobníky hrubých cien (a to aj pred nadobudnutím ich účinnosti), konfigurátorov nákladných vozidiel, objednávok a úrovní zásob [odôvodnenie 212 písm. c) napadnutého rozhodnutia].

40      Komisia uviedla, že účastníci mali multilaterálne kontakty na rôznych úrovniach, a že niekedy mali spoločné kontakty a stretnutia na rôznych úrovniach. Podľa Komisie boli tieto kontakty medzi sebou previazané svojím obsahom, svojím dátumom, vzájomnými otvorenými odkazmi a tokom získaných informácií medzi nimi (odôvodnenie 213 napadnutého rozhodnutia).

41      Komisia usúdila, že tieto činnosti predstavujú formu koordinácie a spolupráce, prostredníctvom ktorej účastníci vedome nahrádzajú riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi sebou. Podľa Komisie malo predmetné správanie formu dohody alebo zosúladeného postupu, v ktorých sa konkurenčné podniky zdržali nezávislého určovania obchodnej politiky, ktorú plánovali uplatňovať na trhu, ale skôr koordinovali svoje správanie v oblasti cien prostredníctvom priamych kontaktov a zapojili sa do koordinovaného oneskorenia zavádzania technológií (odôvodnenie 214 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie systematická účasť na utajených kontaktoch vytvorila atmosféru vzájomného chápania cenovej politiky účastníkov (odôvodnenie 215 napadnutého rozhodnutia).

42      Komisia uviedla, že Scania sa pravidelne zúčastňovala na rôznych kartelových formách počas celej dĺžky trvania porušenia, a dospela k záveru, že porušenie, na ktorom sa Scania zúčastnila, malo formu dohody a/alebo zosúladeného postupu v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia).

b)      Obmedzenie hospodárskej súťaže

43      Komisia uviedla, že protisúťažné správanie v prejednávanej veci malo za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže (odôvodnenie 236 napadnutého rozhodnutia).

44      Podľa Komisie hlavný aspekt všetkých dohôd a zosúladených postupov, ktoré bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže, spočíval v koordinácii cien a zvyšovaní hrubých cien prostredníctvom kontaktov k cenám, v koordinácii, pokiaľ ide o dátum a dodatočné náklady vyplývajúce z toho, že sa na trh uvádzajú nové nákladné vozidlá, ktoré spĺňajú normy v oblasti emisií, a vo výmene citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže (odôvodnenie 237 napadnutého rozhodnutia).

45      Komisia uviedla, že Scania sa zúčastňovala na utajených kontaktoch opísaných v bode 39 vyššie a že cieľom všetkých dohôd a zosúladených postupov, na ktorých sa podieľala, bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ (odôvodnenia 238 a 239 napadnutého rozhodnutia).

c)      Jediné a pokračujúce porušenie

46      Komisia usúdila, že dohody a/alebo zosúladené postupy medzi spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania predstavujú jediné a pokračujúce porušenie, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 53 Dohody o EHP, v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011. Porušenie spočívalo v utajenej dohode týkajúcej sa cien a zvyšovaní hrubých cien v EHP pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, ako aj týkajúcej sa načasovania a prenesenia nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až Euro 6 (odôvodnenie 315 napadnutého rozhodnutia).

47      Konkrétnejšie sa Komisia domnievala, že prostredníctvom protisúťažných kontaktov účastníci sledovali spoločný plán s jediným protisúťažným cieľom a že Scania vedela alebo musela vedieť o všeobecnom uplatňovaní a základných charakteristikách siete utajených kontaktov a mala v úmysle prispieť ku kartelu svojimi konaniami (odôvodnenie 316 napadnutého rozhodnutia).

48      Komisia uviedla, že jediný protisúťažný cieľ spočíval v obmedzení hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Tento cieľ bol podľa jej názoru dosiahnutý prostredníctvom postupov znižujúcich úrovne strategickej neistoty medzi účastníkmi, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov súvisiacich so zavádzaním nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

d)      Geografický rozsah porušenia

49      Komisia usúdila, že geografický rozsah porušenia sa vzťahoval na celé územie EHP počas celého obdobia porušenia (odôvodnenie 386 napadnutého rozhodnutia).

4.      Adresáti

50      V prvom rade Komisia adresovala napadnuté rozhodnutie spoločnostiam Scania CV AB a Scania DE, ktoré považovala za priamo zodpovedné za porušenie v týchto obdobiach:

–        pokiaľ ide o spoločnosť Scania CV AB, v období od 17. januára 1997 do 27. februára 2009,

–        pokiaľ ide o spoločnosť Scania DE, v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011 (odôvodnenie 410 napadnutého rozhodnutia).

51      V druhom rade Komisia tiež uviedla, že v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 vlastnila Scania AB priamo alebo nepriamo všetky akcie spoločnosti Scania CV AB, ktorá zase priamo alebo nepriamo vlastnila všetky akcie spoločnosti Scania DE (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho Komisia uviedla, že napadnuté rozhodnutie je určené aj nasledovným subjektom, ktoré sú spoločne a nerozdielne zodpovedné ako materské spoločnosti:

–        spoločnosti Scania AB, ktorá je zodpovedná jednak za správanie spoločnosti Scania CV AB v období od 17. januára 1997 do 27. februára 2009, a jednak za správanie spoločnosti Scania DE v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011,

–        spoločnosti Scania CV AB ako subjektu zodpovednému za správanie spoločnosti Scania DE v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011 (odôvodnenie 412 napadnutého rozhodnutia).

52      Komisia dospela k záveru, že adresátmi napadnutého rozhodnutia sú subjekty Scania AB, Scania CV AB a Scania DE (odôvodnenie 413 napadnutého rozhodnutia).

5.      Stanovenie výšky pokuty

53      Komisia v prejednávanej veci uplatnila usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia k metóde stanovovania pokút“).

a)      Základná výška pokuty

54      Pokiaľ ide v prvom rade o hodnotu predaja, táto bola vypočítaná na základe predaja ťažkých nákladných vozidiel, uskutočnených žalobkyňami v EHP (upravených tak, aby sa zohľadnil vývoj územia EHP) v roku 2010 – ktorý je posledným celým rokom porušenia (odôvodnenia 429 až 431 napadnutého rozhodnutia). Komisia stanovila, že táto hodnota zodpovedá sume [dôverné] eur.

55      Komisia sa domnievala, že vzhľadom na rozsah hodnoty predaja žalobkýň môžu byť ciele spočívajúce v odradení a proporcionalite, z ktorých vychádza článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003, dosiahnuté bez toho, aby sa uplatnila celková hodnota predaja ťažkých nákladných vozidiel žalobkýň v roku 2010. V dôsledku toho sa Komisia na základe bodu 37 usmernení k metóde stanovovania pokút rozhodla zohľadniť na účely stanovenia pokuty len zlomok celkovej hodnoty predaja, a to sumu [dôverné] eur (odôvodnenia 432 a 433 napadnutého rozhodnutia). Komisia zdôraznila, že percentuálny podiel hodnoty predaja, ktorý použila v prípade spoločnosti Scania, bol rovnaký ako percentuálny podiel použitý v rozhodnutí o urovnaní, pokiaľ ide o účastníkov urovnania (odôvodnenie 432 in fine napadnutého rozhodnutia).

56      Pokiaľ ide v druhom rade o závažnosť porušenia, Komisia sa domnievala, že vzhľadom na, po prvé, skutočnosť, že dohody týkajúce sa koordinácie cien patria už na základe samotnej ich povahy medzi najzávažnejšie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, po druhé, okolnosť, že kartel sa vzťahoval na celý EHP, a po tretie, vysoký kumulovaný trhový podiel podnikov zúčastnených na karteli (ktorý je vyšší ako 90 %), koeficient závažnosti použitý v prejednávanej veci (to znamená použitý percentuálny podiel hodnoty predaja) je 17 % (odôvodnenia 434 až 437 napadnutého rozhodnutia).

57      V treťom rade, keď Komisia zohľadnila dĺžku trvania účasti spoločnosti Scania na porušení, vynásobila sumu vyplývajúcu z bodu 56 vyššie číslom 14, pričom toto číslo predstavuje počet rokov tejto účasti (odôvodnenia 438 a 439 napadnutého rozhodnutia).

58      Vo štvrtom rade, Komisia v súlade s bodom 25 usmernení k metóde stanovovania pokút zvýšila základnú sumu o dodatočnú sumu (vstupný poplatok) vo výške 17 % použitej hodnoty predaja (odôvodnenia 440 a 441 napadnutého rozhodnutia).

59      Na základe týchto výpočtov dospela Komisia k záveru, že základná výška pokuty je 880 523 000 eur (odôvodnenie 442 napadnutého rozhodnutia).

b)      Konečná výška pokuty

60      Komisia usúdila, že v prejednávanej veci neexistujú priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti, ktoré by mohli zmeniť základnú výšku pokuty, uloženú spoločnosti Scania (odôvodnenie 444 napadnutého rozhodnutia). Dospela preto k záveru, že konečná výška pokuty je 880 523 000 eur a že táto suma neprevyšuje maximálnu zákonnú hranicu vo výške 10 % obratu spoločnosti Scania (odôvodnenia 445 až 447 napadnutého rozhodnutia).

6.      Výrok napadnutého rozhodnutia

61      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

Článok 1

Nasledujúce právne subjekty spoločnosti Scania tým, že sa dohodli na cenách a zvyšovaní hrubých cien v EHP, pokiaľ ide o stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, a na načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až 6, porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 [Dohody o] EHP počas nasledujúcich období:

a)      Scania AB (publ) v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011,

b)      Scania CV AB (publ) v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011,

c)      Scania DE v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

880 523 000 eur spoločne a nerozdielne spoločnostiam Scania AB (publ) a Scania CV AB (publ), z čoho je Scania DE spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie 440 003 282 eur.

…“

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

62      Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. decembra 2017 podali túto žalobu.

63      Listom z 20. februára 2019 kancelária Všeobecného súdu informovala účastníkov konania o ukončení písomnej časti konania.

64      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. marca 2019 predložili žalobkyne žiadosť o nariadenie pojednávania. Komisia nezaujala stanovisko k uskutočneniu pojednávania v stanovenej lehote.

65      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, podľa článku 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený k desiatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

66      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (desiata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

67      Všeobecný súd na základe článku 28 rokovacieho poriadku rozhodol na návrh desiatej komory o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

68      V súvislosti so zdravotnou krízou spojenou s COVID‑19 došlo k odročeniu pojednávania naplánovaného na 2. apríl 2020.

69      Vzhľadom na prekážku na strane jedného člena desiatej rozšírenej komory určil predseda Všeobecného súdu podpredsedu Všeobecného súdu na doplnenie desiatej rozšírenej komory, a na to, aby tak vykonával funkciu jej predsedu.

70      Listom z 5. júna 2020 žalobkyne na základe článku 66 rokovacieho poriadku požiadali o vynechanie určitých údajov uvedených v správe pre pojednávanie voči verejnosti. Listom z toho istého dňa Komisia na rovnakom základe požiadala o vynechanie určitých údajov uvedených najmä v správe pre pojednávanie a v rozsudku, ktorým sa konanie končí, voči verejnosti.

71      Listom z 5. júna 2020 Komisia na základe článku 109 ods. 2 rokovacieho poriadku požiadala, aby sa pojednávanie konalo s vylúčením verejnosti. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k tomuto návrhu 9. júna 2020.

72      Dňa 12. júna 2020 Všeobecný súd rozhodol o uskutočnení pojednávania s vylúčením verejnosti.

73      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 18. júna 2020.

74      Na pojednávaní Všeobecný súd oznámil účastníkom konania, že považuje za nevyhnutné na vyriešenie sporu, aby preskúmal niektoré dokumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí.

75      V nadväznosti na spresnenia, ktoré Komisia poskytla v liste z 23. júna 2020, týkajúcom sa obsahu a právneho režimu dokumentov uvedených v bode 74 vyššie, Všeobecný súd uznesením zo 14. júla 2020 prijal opatrenie na vykonanie dokazovania a opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, pričom Komisiu požiadal o predloženie uvedených dokumentov. Komisia vyhovela žiadosti Všeobecného súdu v stanovenej lehote.

76      Ústna časť konania bola ukončená 26. októbra 2020.

77      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        v opačnom prípade čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie a znížil výšku pokutu, ktorá im bola uložená na základe článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003,

–        v každom prípade nahradil posúdenie Komisie týkajúce sa výšky pokuty, ktorá im bola uložená, svojím vlastným posúdením a znížil túto pokutu v súlade s článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

78      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

III. Právny stav

A.      O vynechaní určitých údajov voči verejnosti

79      Komisia vo svojom liste z 5. júna 2020 (pozri bod 70 vyššie) požiadala, aby sa voči verejnosti vynechali predovšetkým tie údaje, o ktorých vynechanie v nedôvernej verzii napadnutého rozhodnutia ju požiadali účastníci urovnania. Komisia informovala Všeobecný súd, že pokiaľ ide o tieto posledné uvedené žiadosti, účastníci urovnania sa obrátili na vyšetrovateľa na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ L 275, 2011, s. 29), a že k danému dňu ešte vyšetrovateľ o vyššie uvedených žiadostiach účastníkov urovnania nerozhodol.

80      Všeobecný súd musí v rámci uplatnenia článku 66 rokovacieho poriadku zosúladiť zásadu zverejnenia súdnych rozhodnutí s právom na ochranu osobných údajov a právom na ochranu profesijného tajomstva, pričom musí zohľadniť aj právo verejnosti na prístup k súdnym rozhodnutiam v súlade so zásadami zakotvenými v článku 15 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. októbra 2020, Broughton/Eurojust, T‑87/19, neuverejnený, EU:T:2020:464, bod 49).

81      V rámci tejto snahy o zosúladenie Všeobecný súd v prejednávanej veci vo vzťahu k nedôvernej verzii tohto rozsudku rozhodol o anonymizácii mien fyzických osôb a o utajení názvu iných právnických osôb, než sú žalobkyne. Rozhodol tiež o utajení určitých údajov týkajúcich sa najmä mechanizmu určovania cien v rámci spoločnosti Scania a stanovovania pokuty uloženej tejto spoločnosti, ktorých utajenie nemá vplyv na pochopenie nedôvernej verzie rozsudku.

82      Naopak, Všeobecný súd rozhodol o tom, že v nedôvernej verzii rozsudku sa neutaja údaje, na ktoré sa vzťahujú žiadosti účastníkov urovnania, ktoré boli zaslané Komisii (pozri bod 79 vyššie). Niektoré z týchto údajov totiž možno vyvodiť z obsahu dokumentov uverejnených na internetovej stránke Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž, a teda patria do verejnej sféry. Niektoré ďalšie údaje predstavujú len právnu kvalifikáciu správania účastníkov urovnania a spoločnosti Scania alebo poskytujú skutkové spresnenia týkajúce sa tohto správania. Utajenie týchto údajov by ovplyvnilo pochopenie rozsudku Všeobecného súdu zo strany verejnosti.

83      Okolnosť, na ktorú sa odvoláva Komisia, že vyšetrovateľ ešte nerozhodol o žiadostiach účastníkov urovnania, nemá vplyv na posúdenie Všeobecného súdu. Posúdenie vyšetrovateľa sa totiž vzťahuje na vypracovanie nedôvernej verzie napadnutého rozhodnutia, zatiaľ čo posúdenie vykonané Všeobecným súdom v rámci článku 66 rokovacieho poriadku sa týka vypracovania nedôvernej verzie rozsudku. Tieto dve posúdenia majú teda odlišné predmety, a preto Všeobecný súd musí postupovať nezávisle od priebehu konania pred vyšetrovateľom.

B.      O veci samej

84      Žalobkyne uviedli na podporu svojej žaloby deväť žalobných dôvodov.

85      V rámci prvého žalobného dôvodu namietajú žalobkyne porušenie práva na obhajobu, zásady riadnej správy vecí verejných a prezumpcie neviny, vyplývajúce najmä z prijatia rozhodnutia o urovnaní pred prijatím napadnutého rozhodnutia. V rámci druhého žalobného dôvodu, založeného na porušení článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003, žalobkyne v podstate vytýkajú Komisii to, že im zamietla prístup ku všetkým odpovediam na oznámenie o výhradách, ktoré predložili [dôverné] a [dôverné].

86      Tretí, štvrtý, piaty, šiesty a siedmy žalobný dôvod, ktoré sú založené najmä na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, sa v podstate týkajú záveru Komisie o existencii jediného a pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci a jeho pripísania spoločnosti Scania.

87      V rámci ôsmeho žalobného dôvodu, založeného na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ako aj článku 25 nariadenia č. 1/2003, vytýkajú žalobkyne Komisii to, že im uložila pokutu týkajúcu sa správania, na ktoré sa vzťahuje premlčanie, a že v každom prípade nevzala do úvahy skutočnosť, že uvedené správanie nebolo pokračujúce.

88      Deviaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality a zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o výšku pokuty. Žalobkyne opierajúc sa o tento žalobný dôvod tiež subsidiárne navrhujú, aby Všeobecný súd znížil výšku pokuty na základe uplatnenia článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, zásady riadnej správy vecí verejných a prezumpcie neviny

89      Na podporu prvého žalobného dôvodu žalobkyne v podstate uvádzajú, že rozhodnutie o urovnaní a napadnuté rozhodnutie, ktoré boli prijaté na základe tých istých námietok vznesených v oznámení o výhradách adresovanom tak účastníkom urovnania, ako aj žalobkyniam, sa týkajú toho istého údajného kartelu a obidve sa opierajú o tie isté skutočnosti a dôkazy.

90      Vychádzajúc z tohto predpokladu žalobkyne v prvom rade tvrdia, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s ich právom na obhajobu, tak ako je toto zakotvené v článku 48 ods. 2 Charty a v článku 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003, keďže Komisia v rozhodnutí o urovnaní vykonala právnu kvalifikáciu skutkového stavu a kvalifikovala ako porušenie správanie, na ktorom sa podieľala Scania, predtým, ako mala táto možnosť účinne uplatniť svoje právo na obhajobu.

91      V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia si nesplnila povinnosť vykonať starostlivé a nestranné preskúmanie, vyplývajúce zo zásady riadnej správy vecí verejných zakotvenej v článku 41 ods. 1 Charty, keďže vzhľadom na to, že prijala rozhodnutie o urovnaní pred prijatím napadnutého rozhodnutia, už nebola schopná preukázať nestrannosť a objektívne posúdiť dôkazy a tvrdenia, ktoré Scania uviedla v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia.

92      Žalobkyne dodávajú, že za týchto okolností ani úplné preskúmanie dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera a ktoré sa nachádzajú v jej spise, zo strany Všeobecného súdu, nemôže napraviť takto spáchané porušenie článku 41 ods. 1 Charty.

93      V treťom rade žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje prezumpciu neviny, ktorej rešpektovanie je zaručené v článku 48 ods. 1 Charty. Konkrétnejšie tvrdia, že rozhodnutie o urovnaní vymedzuje konečné stanovisko Komisie, pokiaľ ide o tie isté skutočnosti ako sú tie, ktoré sú uvedené v oznámení o výhradách, a vyvodzuje záver, že tieto skutočnosti, na ktorých uskutočnení sa zúčastnila aj Scania, predstavujú porušenie. Toto vyhlásenie ide nad rámec len jednoduchého zmienenia prípadnej zodpovednosti spoločnosti Scania, a tak predstavuje porušenie práva na prezumpciu neviny, ktoré Scania musí mať až dovtedy, kým neexistuje dôkaz o opaku, ktorý má predložiť Komisia.

94      Podľa žalobkýň konštatovanie, že porušenie prezumpcie neviny je irelevantné, pokiaľ nevedie Komisiu k vyhláseniu „zlého“ rozhodnutia, to znamená rozhodnutia, v ktorom konštatovanie porušenia nie je náležite podložené dôkazmi, v praxi znamená, že táto domnienka je zbavená svojho obsahu alebo cieľa, pretože ak by žalobca mohol preukázať, že rozhodnutie bolo nesprávne, nemusel by sa odvolávať na nejaké porušenie spravodlivého konania.

95      Žalobkyne na záver uvádzajú, že z dôvodu prijatia rozhodnutia o urovnaní pred prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia nemohla prijať druhé uvedené rozhodnutie vo vzťahu k spoločnosti Scania nestranne a bez toho, aby sa nenapraviteľným spôsobom dopustila porušenia jej práva byť vypočutá a práva na prezumpciu neviny vo vzťahu k nej.

96      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň a navrhuje, aby bol prvý žalobný dôvod zamietnutý.

97      Hneď na úvod treba uviesť, tak ako potvrdili žalobkyne na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, že v rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú „hybridnú“ povahu konania vedeného Komisiou, ktorá za okolností prejednávanej veci viedla k namietaným porušeniam, to znamená k porušeniu zásady prezumpcie neviny, povinnosti nestrannosti a práva na obhajobu spoločnosti Scania, ktorá vystúpila z konania o urovnaní. Osobitne platí, že prijatie rozhodnutia o urovnaní pred napadnutým rozhodnutím tieto porušenia zhoršilo.

98      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 10a nariadenia č. 773/2004, nazvaný „Konanie o urovnaní v prípadoch kartelov“, stanovuje:

„1. Po začatí konania podľa článku 11 ods. 6 nariadenia… č. 1/2003 Komisia stanoví lehotu, počas ktorej strany môžu písomne uviesť, že sú ochotné zapojiť sa do rozhovorov o urovnaní na účely možného predloženia návrhov na urovnanie. Komisia nie je povinná zohľadniť odpovede doručené po uplynutí stanovenej lehoty.

2. Stranám, ktoré sa zúčastňujú na rokovaniach o urovnaní, môže Komisia poskytnúť tieto informácie:

a)      námietky [výhrady – neoficiálny preklad], ktoré má v úmysle proti nim vzniesť;

b)      dôkazy použité na vznesenie námietok [výhrad – neoficiálny preklad];

c)      verzie všetkých dostupných dokumentov, ktoré nemajú dôverný charakter a ktoré sú v tom čase uložené v spise, a to do takej miery, do akej je žiadosť strany odôvodnená s cieľom umožniť jej, aby potvrdila svoje stanovisko vzhľadom na časové obdobie alebo akékoľvek iné aspekty týkajúce sa kartelu;

d)      výšku možných pokút.

V prípade, že sa v rozhovoroch o urovnaní pokročí, Komisia môže stanoviť lehotu, v rámci ktorej sa strany môžu zaviazať, že sa podrobia konaniu na urovnanie, čo znamená, že predložia návrhy na urovnanie, ktoré budú odrážať výsledky rozhovorov o urovnaní, a priznajú sa v nich k účasti na porušení článku 101 [ZFEÚ], ako aj svoju zodpovednosť za porušenie. … Predtým, ako Komisia stanoví lehotu na predkladanie návrhov na urovnanie, dotknuté strany majú na základe žiadosti právo na včasné poskytnutie informácií uvedených v prvom pododseku. Komisia nie je povinná zohľadniť návrhy na urovnanie doručené po uplynutí stanovenej lehoty. …

3. Ak vyhlásenie o námietkach oznámené stranám zodpovedá obsahu ich návrhov na urovnanie, písomné odpovede dotknutých strán na vyhlásenie o námietkach v lehote stanovenej Komisiou potvrdia, že vyhlásenie o námietkach, ktoré im bolo adresované, zohľadňuje obsah ich návrhov na urovnanie. Komisia potom môže po konzultácii s Poradným výborom pre obmedzujúce postupy a dominantné postavenie v súlade s článkom 14 nariadenia… č. 1/2003 pristúpiť k prijatiu rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia… č. 1/2003.

4. Komisia sa môže kedykoľvek v priebehu konania rozhodnúť ukončiť rozhovory o urovnaní, a to vo veci celého predmetného prípadu alebo v súvislosti s jednou alebo viacerými konkrétnymi stranami, ak sa domnieva, že je ohrozená procesná efektívnosť.“

99      Na úvod treba uviesť, že toto ustanovenie nebráni možnosti Komisie uplatniť „hybridné“ konanie v rámci uplatňovania článku 101 ZFEÚ a túto možnosť nevylučuje.

100    Okrem toho Všeobecný súd už pripustil, že Komisia má právo využiť takéto „hybridné“ konanie o urovnaní a uplatniť konanie o urovnaní vo vzťahu k podnikom, ktoré predložia návrhy na urovnanie, a pritom zároveň pokračovať v konaní upravenom všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 773/2004, namiesto ustanovení, ktoré upravujú konanie o urovnaní, vo vzťahu k podnikom, ktoré takéto návrhy na urovnanie nechcú predložiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, body 70, 71 a 104, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, body 119 a 136).

101    Okrem toho tiež Všeobecný súd potvrdil možnosť Komisie prijať najprv rozhodnutie o urovnaní vo vzťahu k účastníkom, ktorí sa rozhodli pre urovnanie, a v druhom rade rozhodnutie po uskutočnení riadneho konania voči účastníkom, ktorí sa nerozhodli pre urovnanie, to však pod podmienkou, že Komisia dbá na dodržanie zásady prezumpcie neviny, predovšetkým v prípade, že prijatie rozhodnutia o urovnaní nevyžaduje určenie zodpovednosti toho účastníka konania, ktorý sa na urovnaní nezúčastnil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia, T‑180/15, EU:T:2017:795, body 265 až 268, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 10. júla 2019, Komisia/Icap a i., C‑39/18 P, EU:C:2019:584).

102    Ako tvrdí Komisia, oddialenie alebo upustenie od akéhokoľvek konania o urovnaní z dôvodu, že jeden z dotknutých podnikov, akým je v prejednávanej veci Scania, z tohto konania vystúpil, by bol v rozpore s cieľom sledovaným konaním o urovnaní, tak ako je tento uvedený v odôvodnení 4 nariadenia Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 773/2004, pokiaľ ide o vedenie konania o urovnaní v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3), ktorým je zabezpečiť rýchlejšie a efektívnejšie riešenie prípadu s podnikmi, ktoré sa rozhodli pre urovnanie. Rešpektovanie uvedeného cieľa však nesmie ohroziť požiadavky spojené s dodržiavaním zásady prezumpcie neviny a povinnosti nestrannosti.

103    Na základe okolností prejednávanej veci, na ktoré poukázali žalobkyne na pojednávaní, a to konkrétne skutočnosti, že úplné oznámenie o výhradách bolo zaslané všetkým účastníkom konania a že títo účastníci získali úplný prístup k vyšetrovaciemu spisu, nemožno, v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, dospieť k záveru, že to, že Komisia použila „hybridné“ konanie rozložené v čase, neumožnilo splniť takýto cieľ rýchlosti a efektívnosti. Tento cieľ totiž sledujú aj iné okolnosti príznačné pre konanie o urovnaní, akými sú jednoznačné uznanie zodpovednosti účastníkov urovnania za porušenie, súhlas s obmedzeným uplatňovaním ich práva na obhajobu, ako aj s rozsahom pokút [pozri oznámenie Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia č. 1/2003 v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ C 167, 2008, s. 1), ods. 20 a 21].

104    V dôsledku toho v rozpore s tým, čo v podstate tvrdia žalobkyne, „hybridné“ konania v rámci uplatňovania článku 101 ZFEÚ, v ktorých prijatie rozhodnutia o urovnaní a rozhodnutia po uskutočnení riadneho konania sú rozložené v čase, samé osebe nespôsobujú za každých okolností porušenie prezumpcie neviny, práva na obhajobu alebo povinnosti nestrannosti a nemajú nevyhnutne za následok to, že došlo k porušeniu týchto zásad a práv, tak ako to vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 100 a 101 vyššie.

105    Z uvedeného vyplýva, že Komisia je oprávnená využiť takéto „hybridné“ konanie, tým, že prijme rozhodnutie o urovnaní pred napadnutým rozhodnutím, to však pod podmienkou, že je zabezpečené plné dodržiavanie týchto zásad a práv.

106    Treba teda preskúmať, či za okolností prejednávanej veci Komisia dodržala prezumpciu neviny a svoju povinnosť nestrannosti vo vzťahu k spoločnosti Scania, ako aj jej právo na obhajobu.

107    Žalobkyne opierajú svoje výhrady prvého žalobného dôvodu hlavne o predpoklad, podľa ktorého rozhodnutie o urovnaní a napadnuté rozhodnutie spočívajú na rovnakých skutkových okolnostiach a na rovnakých dôkazoch. V tejto súvislosti poukazujú na skutočnosti súvisiace so správaním účastníkov urovnania, akými sú tie, ktoré sú uvedené v bode 3 rozhodnutia o urovnaní, ale „nutne sa týkajú aj spoločnosti Scania“, takže okruh podnikov, ktorých správanie bolo právne kvalifikované v rozhodnutí o urovnaní, sa neobmedzuje len na adresátov tohto rozhodnutia, ale zahŕňa aj spoločnosť Scania. Žalobkyne tiež tvrdia, že porušenie zásady prezumpcie neviny vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie o urovnaní a napadnuté rozhodnutie boli prijaté na základe tých istých námietok uvedených v oznámení o výhradách, ktoré bolo adresované tak účastníkom urovnania, ako aj žalobkyniam.

108    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady prezumpcie neviny, treba pripomenúť, že táto zásada predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, v súčasnosti vyjadrenú v článku 48 ods. 1 Charty, ktorá sa vzťahuje na konania o porušení pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, body 72 a 73 a citovanú judikatúru).

109    Článok 48 Charty zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), tak ako vyplýva z vysvetliviek k Charte. Z toho v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty vyplýva, že na účely výkladu článku 48 Charty treba vziať do úvahy článok 6 ods. 2 a 3 EDĽP ako úroveň minimálnej ochrany a inšpirovať sa judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúcou sa článku 6 ods. 2 EDĽP [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, body 41 a 42]. Článok 52 ods. 3 Charty totiž vyžaduje, aby práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, mali rovnaký zmysel a rozsah ako majú práva priznané uvedeným dohovorom (pozri rozsudok z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, bod 32 a citovanú judikatúru).

110    Okrem toho treba uviesť, že v rozsudku ESĽP z 27. septembra 2011, A. Menarini Diagnostics S.R.L. v. Taliansko (CE:ECHR:2011:0927JUD004350908, body 39 až 44), ktorý sa týkal sankcie uloženej talianskym orgánom pre reguláciu hospodárskej súťaže z dôvodu protisúťažných postupov podobných tým, ktoré sa vytýkali žalobkyniam, sa ESĽP domnieval, že vzhľadom na vysokú výšku uloženej pokuty patrí sankcia svojou prísnosťou do oblasti trestného práva. ESĽP však tiež rozhodol, že povaha správneho konania, o aké ide v tomto rozsudku, sa môže z viacerých hľadísk líšiť od povahy trestného konania stricto sensu. Hoci tieto rozdiely nemôžu zmluvné štáty oslobodiť od povinnosti dodržiavať všetky záruky poskytované trestnoprávnou časťou článku 6 EDĽP, môžu ovplyvniť spôsob ich uplatňovania (rozsudok ESĽP z 27. septembra 2011, A. Menarini Diagnostics S.R.L. v. Taliansko, CE:ECHR:2011:0927JUD004350908, bod 62; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko, CE:ECHR:2006:1123JUD007305301, bod 43).

111    Zásada prezumpcie neviny znamená, že každá obvinená osoba sa považuje za nevinnú, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže jej vina. Tejto zásade teda odporuje akékoľvek formálne zistenie a dokonca aj akékoľvek naznačenie zodpovednosti osoby obvinenej z daného porušenia v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie bez toho, aby táto osoba mohla využiť všetky záruky, ktoré sú súčasťou výkonu práva na obhajobu v rámci riadne prebiehajúceho konania, ktoré vedie k rozhodnutiu o dôvodnosti sporu (pozri rozsudok z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia, T‑180/15, EU:T:2017:795, bod 257 a citovanú judikatúru, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 10. júla 2019, Komisia/Icap a i., C‑39/18 P, EU:C:2019:584).

112    V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že predčasné vyjadrenie viny podozrivého v rozsudku vydanom proti osobitne stíhaným podozrivým môže tiež teoreticky porušiť zásadu prezumpcie neviny (pozri rozsudok ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, bod 42 a citovanú judikatúru).

113    Podľa ESĽP je zásada prezumpcie neviny porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného obsahuje jasné vyhlásenie urobené bez právoplatného odsúdenia, podľa ktorého dotknutá osoba spáchala predmetný trestný čin. Tento súd v tejto súvislosti zdôraznil význam jednak zvolenia výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli formulované, a jednak povahy a kontextu predmetného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014: 0227JUD001710310, bod 63).

114    ESĽP uznal, že v zložitých trestných konaniach, v ktorých je obvinených viacero podozrivých, vo vzťahu ku ktorým nemožno viesť spoločné súdne konanie, sa stáva, že vnútroštátny súd nevyhnutne musí pri posudzovaní viny obvinených zmieniť účasť tretích osôb, vo vzťahu ku ktorým sa možno následne bude viesť samostatné súdne konanie. Spresnil však, že ak musia byť uvedené skutočnosti týkajúce sa účasti tretích osôb, dotknutý súd sa musí vyhnúť tomu, aby oznámil viac informácií, než je potrebné pre analýzu právnej zodpovednosti osôb, vo vzťahu ku ktorým koná. Okrem toho tento súd zdôraznil, že pri formulácii odôvodnenia súdnych rozhodnutí musia byť použité pojmy, ktoré majú takú povahu, aby sa vylúčilo prípadné predčasné posúdenie týkajúce sa viny dotknutých tretích osôb, ktoré by mohlo ohroziť spravodlivé preskúmanie skutočností, ktoré sú im kladené za vinu, v rámci samostatného konania (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, body 64 a 65, a z 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, CE:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 99).

115    Podľa judikatúry ESĽP môže byť pôvodcom porušenia prezumpcie neviny nielen sudca alebo súd, ale aj iné verejné orgány (pozri rozsudok ESĽP z 15. marca 2011, Begu v. Rumunsko, CE:ECHR:2011:0315JUD002044802, bod 126 a citovanú judikatúru).

116    V prejednávanej veci treba tak ako Komisia uviesť, že žiadna z častí rozhodnutia o urovnaní, na ktoré poukazujú žalobkyne, neobsahuje odkaz na spoločnosť Scania či zmienku o nej, z ktorých by vyplývalo, že Komisia už v čase prijatia tohto rozhodnutia prejudikovala zodpovednosť tejto spoločnosti v rámci porušenia článku 101 ZFEÚ.

117    V tejto súvislosti treba, po prvé, pripomenúť znenie odôvodnenia 4 rozhodnutia o urovnaní, v ktorom sa uvádza:

„Komisia 20. novembra 2014 začala konanie podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 proti adresátom tohto rozhodnutia a viacerým subjektom z iného podniku. Tento podnik nepodal návrh na urovnanie podľa článku 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004. Ku dňu prijatia tohto rozhodnutia [o urovnaní] stále prebieha správne konanie začaté proti tomuto podniku podľa článku 7 nariadenia č. 1/2003. S cieľom odstrániť akékoľvek nejasnosti, toto rozhodnutie [o urovnaní] neobsahuje žiadne konštatovanie týkajúce sa tohto podniku, pokiaľ ide o porušenie práva hospodárskej súťaže Európskej únie.“

118    V odôvodnení 4 rozhodnutia o urovnaní tak Komisia implicitne poukázala na spoločnosť Scania jednak ako na podnik, proti ktorému prebieha správne konanie založené na článku 7 nariadenia č. 1/2003, a jednak tým, že uviedla, že rozhodnutie o urovnaní neobsahuje žiadny záver, ktorý by sa jej týkal, pokiaľ ide o porušenie práva hospodárskej súťaže Únie. Takýto odkaz pritom sa pritom musí považovať nanajvýš za tieň podozrenia o zodpovednosti spoločnosti Scania, ktorú by bolo potrebné ešte preukázať, a ktorá nezakladá porušenie prezumpcie neviny (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, bod 63, a z 31. októbra 2017, Bauras v. Litva, CE:ECHR:2017:1031JUD005679513, bod 51 a citovanú judikatúru).

119    Platí však, po druhé, že hoci aj existencia takéhoto výslovného odkazu v rozhodnutí o urovnaní na to, že v danom štádiu neexistuje záver o zodpovednosti spoločnosti Scania na základe článku 101 ZFEÚ, preukazuje zámer Komisie splniť si svoju povinnosť rešpektovať zásadu prezumpcie neviny, tak ako bola táto stanovená judikatúrou ESĽP (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, body 67, 69 a 70, a z 31. októbra 2017, Bauras v. Litva, CE:ECHR:2017:1031JUD005679513, bod 54), to znamená jasne uviesť, že na spoločnosť Scania sa vzťahuje samostatné prebiehajúce konanie a že jej zodpovednosť ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 45], existencia uvedeného odkazu sama osebe nepostačuje na vylúčenie porušenia tejto zásady, tak ako to Komisia v podstate pripustila na pojednávaní.

120    Na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je teda ešte potrebné analyzovať odôvodnenie rozhodnutia o urovnaní ako celok, s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté, aby sa overilo, že ostatné časti tohto rozhodnutia, ktoré by bolo možné chápať ako predčasné vyjadrenie zodpovednosti spoločnosti Scania za porušenie práva hospodárskej súťaže Únie, nezbavujú výslovný odkaz na neexistenciu záveru o jej zodpovednosti svojho zmyslu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 46].

121    V tejto súvislosti žalobkyne odkazujú na bod 3 rozhodnutia o urovnaní, ktorý sa týka opisu správania adresátov tohto rozhodnutia, a konkrétnejšie na niektoré časti, v ktorých Komisia opísala správanie, na ktorom sa údajne zúčastnili „okrem iného“ adresáti tohto rozhodnutia (odôvodnenia 47 a 60 rozhodnutia o urovnaní).

122    Komisia na pojednávaní tvrdila, že tieto odkazy nemožno chápať tak, že sa implicitne týkajú spoločnosti Scania, hoci sa aj vykladajú spoločne s odôvodnením 4 rozhodnutia o urovnaní. Žalobkyne neuviedli tvrdenia spôsobilé vyvrátiť tento výklad odôvodnení 47 a 60 rozhodnutia o urovnaní.

123    V každom prípade, aj za predpokladu, že Komisia tým, že v rozhodnutí o urovnaní odkázala na správanie „okrem iného“ adresátov tohto rozhodnutia, implicitne poukázala osobitne na spoločnosť Scania, takýto odkaz sa netýka jej zodpovednosti za predmetné porušenie v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 111 vyššie, ale nanajvýš jej účasti na určitých správaniach konštatovaných vo vzťahu k účastníkom urovnania. Nepredstavuje tak „jasné“ vyhlásenie urobené bez právoplatného odsúdenia, podľa ktorého Scania spáchala predmetný trestný čin v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 113 vyššie.

124    Komisia totiž v rozhodnutí o urovnaní, ako tvrdí, pristúpila k právnej kvalifikácii skutkov, tak ako ich adresáti tohto rozhodnutia uznali za predstavujúce porušenie článku 101 ZFEÚ, a v bode 4 rozhodnutia o urovnaní uviedla závery týkajúce sa zodpovednosti za toto porušenie, len pokiaľ ide o adresátov rozhodnutia o urovnaní.

125    Žalobkyne však tvrdia, že porušenie prezumpcie neviny spoločnosti Scania vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie o urovnaní vymedzuje konečné stanovisko Komisie, pokiaľ ide o tie isté skutky ako sú tie, ktoré sú uvedené v oznámení o výhradách, a vyvodzuje záver, že tieto skutky, na ktorých uskutočnení sa podieľala aj Scania, predstavujú porušenie. Toto vyhlásenie ide podľa názoru žalobkýň nad rámec len jednoduchého zmienenia prípadnej zodpovednosti spoločnosti Scania.

126    V tejto súvislosti treba uviesť, že skutočnosti uvedené v rozhodnutí o urovnaní sú tými, ktoré uznali účastníci urovnania, tak ako to vyplýva z odôvodnenia 3 tohto rozhodnutia.

127    Len samotná tá skutočnosť, že adresáti rozhodnutia o urovnaní priznali svoju účasť na porušení a uznali svoju vinu, nemôže viesť k implicitnému uznaniu zodpovednosti spoločnosti Scania z dôvodu jej prípadnej účasti na týchto istých skutočnostiach, zmeniac tak automaticky de factode iure závery vyvodené vo vzťahu k účastníkom urovnania na určitý „skrytý verdikt“ Komisie voči spoločnosti Scania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Pometon/Komisia, T‑433/16, EU:T:2019:201, bod 68).

128    Uznanie viny účastníkmi kartelu, ktorí sa zúčastnili na konaní o urovnaní, je okolnosťou, ktorá sa môže premietnuť do skutkových okolností vzťahujúcich sa na účasť „iného podniku“, podozrivého z účasti na tom istom karteli, v predmetnom prípade spoločnosti Scania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Pometon/Komisia, T‑433/16, EU:T:2019:201, bod 92; pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok ESĽP z 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, CE:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 103). V dôsledku toho musí Komisia dbať na to, aby skutočnosti, ktoré pripustili účastníci urovnania, neboli uznané voči tomu účastníkovi konania, ktorý sa na tomto konaní nezúčastnil, akým je aj Scania, bez úplného a primeraného preskúmania v riadnom konaní z hľadiska tvrdení a dôkazov predložených týmto účastníkom konania (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok ESĽP z 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, CE:ECHR:2016:0223JUD004663213, body 103 až 105, a z 31. októbra 2017, Bauras v. Litva, CE:ECHR:2017:1031JUD005679513, bod 53).

129    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci riadneho správneho konania sa v porovnaní s konaním o urovnaní dotknutý podnik a Komisia nachádzajú v situácii nazývanej „tabula rasa“, v ktorej zodpovednosti ešte len treba preukázať. Pri prijímaní rozhodnutia vo vzťahu k spoločnosti Scania v nadväznosti na uskutočnenie riadneho správneho konania bola Komisia jednak viazaná výlučne oznámením o výhradách, a jednak bola pri dodržaní zásady kontradiktórnosti povinná zohľadniť všetky relevantné okolnosti, vrátane všetkých informácií a tvrdení, ktoré uviedla Scania pri výkone svojho práva byť vypočutá, takže bola povinná opätovne preskúmať spis s ohľadom na tieto skutočnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, body 90, 96 a 107, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, body 119 a 136).

130    Okrem toho právna kvalifikácia skutkového stavu, ktorú Komisia prijala vo vzťahu k účastníkom urovnania, sama osebe nepredpokladá, že Komisia nevyhnutne prijme rovnakú právnu kvalifikáciu skutkového stavu vo vzťahu k spoločnosti Scania po skončení osobitného konania, ktoré sa jej týka, tak ako to Komisia zdôraznila v odôvodnení 366 napadnutého rozhodnutia a potvrdila na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu. Ako totiž vyplýva z judikatúry, Komisii nič nebráni v tom, aby konštatovala, že účastník dohody alebo zosúladeného postupu je zodpovedný podľa článku 101 ZFEÚ, zatiaľ čo druhý účastník nie je zodpovedný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2018, ABB/Komisia, T‑445/14, neuverejnený, EU:T:2018:449, body 177 až 179 a citovanú judikatúru).

131    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého porušenie prezumpcie neviny vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie o urovnaní a napadnuté rozhodnutie sú založené na rovnakých dôkazoch, Komisia pripúšťa, že medzi dôkazmi, o ktoré sa opierala v oboch rozhodnutiach, dochádza k určitému prekrývaniu.

132    Takéto prekrývanie dôkazov však samo osebe neumožňuje dospieť k záveru, že prezumpcia neviny nebola vo vzťahu k žalobkyniam v prejednávanej veci dodržaná. Len samotná tá skutočnosť, že sa Komisia v obidvoch rozhodnutiach oprela o rovnaké dôkazy, totiž vôbec nepredpokladá záver, ktorý z nich mohla Komisia vyvodiť, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Scania.

133    Okrem toho, ako správne tvrdí Komisia, hoci zásada prezumpcie neviny bráni formálnemu konštatovaniu porušenia alebo akejkoľvek zmienke o zodpovednosti žalobkýň, ku ktorým by došlo v rozhodnutí o urovnaní, keďže žalobkyne nemali všetky obvyklé záruky na účely výkonu práva na obhajobu v rámci prijatia tohto rozhodnutia, táto zásada nevylučuje možnosť opierať sa o spoločné dôkazy pod podmienkou, že žalobkyne majú možnosť napadnúť konštatovania, ku ktorým došlo na základe týchto dôkazov, na súdoch Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, EU:T:2007:306, body 76 a 77), čomu tak v prejednávanej veci je.

134    Rovnako nemôže uspieť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého porušenie zásady prezumpcie neviny vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie o urovnaní a napadnuté rozhodnutie boli prijaté na základe tých istých námietok vznesených v oznámení o výhradách, ktoré bolo zaslané tak účastníkom urovnania, ako aj žalobkyniam.

135    V tejto súvislosti treba jednak uviesť, že hoci Komisia vyslovila závery týkajúce sa úlohy a zodpovednosti spoločnosti Scania, pokiaľ ide o predmetné porušenie, v oznámení o výhradách, ktoré bolo zaslané tak spoločnosti Scania, ako aj účastníkom, ktorí sa napokon zúčastnili na konaní o urovnaní, v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, nie je rozhodnutie o urovnaní založené priamo na tomto oznámení o výhradách, ale na spoločnom výklade výhrad medzi účastníkmi urovnania a Komisiou po uskutočnení rokovaní týkajúcich sa urovnaní, v súlade s článkom 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004 a bodmi 16 a 17 oznámenia Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia č. 1/2003 v prípadoch kartelov, tak ako to Komisia zdôraznila v odôvodnení 367 napadnutého rozhodnutia.

136    Po druhé, treba uviesť, že žalobkyniam nič nebránilo v tom, aby počas konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia a pri rešpektovaní ich práva na obhajobu, vyvrátili výhrady, ktoré boli voči nim uvedené v oznámení o výhradách.

137    Rešpektovanie práva na obhajobu totiž zaväzuje Komisiu, aby pred prijatím rozhodnutia vo veci pokút poskytla dotknutým osobám možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k výhradám, ktoré voči nim vzniesla, najmä k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností a k dokumentom, ktoré použila na podporu svojho tvrdenia o existencii porušenia článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, EU:C:1979:36, body 9 a 11).

138    V rámci konania o porušení pravidiel hospodárskej súťaže je to práve oznámenie o výhradách, ktoré v tejto súvislosti predstavuje procesnú záruku (pozri rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 95 a citovanú judikatúru).

139    Z toho vyplýva, že keď žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila prezumpciu neviny spoločnosti Scania z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o urovnaní sú založené na rovnakých skutočnostiach a dôkazoch, ako aj na tých istých námietkach uvedených v oznámení o výhradách tak voči účastníkom urovnania, ako aj voči spoločnosti Scania, žalobkyne neberú do úvahy svoje právo predložiť pri výkone svojho práva byť vypočutý v rámci riadneho správneho konania všetky dôkazy, ktorých cieľom je spochybniť skutočnosti a dôkazy, z ktorých má Komisia v úmysle vychádzať a ktoré táto prípadne zohľadnila pri prijímaní rozhodnutia o urovnaní, ako ani povinnosť Komisie opätovne preskúmať spis s ohľadom na tieto nové dôkazy.

140    V prejednávanej veci žalobkyne nepopierajú, že mali príležitosť účinne uplatniť svoje právo na obhajobu v rámci riadneho správneho konania pred prijatím napadnutého rozhodnutia tak písomne, ako aj ústne, a teda napadnúť skutočnosti a dôkazy identifikované Komisiou na podporu výhrad voči nim. Konkrétne, ako vyplýva najmä z odôvodnenia 379 napadnutého rozhodnutia, a čo žalobkyne nespochybňujú, mali príležitosť predložiť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých Komisia vychádzala, najmä z tých, ktoré boli doplnené do vyšetrovacieho spisu po oznámení o výhradách a akými sú výňatky z odpovedí niektorých účastníkov urovnania na oznámenie o výhradách alebo doplňujúce skutočnosti, ktoré Komisia identifikovala v priebehu riadneho správneho konania, potvrdzujúce jej predbežné závery v oznámení o výhradách, ktoré boli spoločnosti Scania oznámené listom o zisteniach zo 7. apríla 2017.

141    Žalobkyne však usudzujú, že tvrdenia a dôkazy, ktoré predložili, boli márne, keďže Komisia sa už vyjadrila k právnej kvalifikácii správania, na ktorom sa Scania podieľala, a to tak, že toto konanie predstavuje porušenie článku 101 ZFEÚ.

142    V podstate tak tvrdia, že vzhľadom na to, že Komisia v rozhodnutí o urovnaní prijala kvalifikáciu skutkového stavu ako porušenia článku 101 ZFEÚ, už nemala možnosť zmeniť toto posúdenie a objektívne posúdiť dôkazy a tvrdenia predložené spoločnosťou Scania alebo prijať iné vyšetrovacie opatrenia, ktoré by mohli spochybniť alebo oslabiť tieto posúdenia vykonané v rozhodnutí o urovnaní. Rozhodnutie o urovnaní tak ovplyvnilo vyšetrovaciu stratégiu Komisie a v konečnom dôsledku obsah dôkazov, na ktorých Komisia založila napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú určité okolnosti týkajúce sa priebehu konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia a z ktorých vyplýva nedostatok nestrannosti Komisie.

143    Žalobkyne tak v rámci druhej výhrady prvého žalobného dôvodu tvrdia, že Komisia porušila svoju povinnosť vykonať nestranné vyšetrovanie, čo je v rozpore s článkom 41 ods. 1 Charty.

144    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia je počas správneho konania v oblasti kartelov povinná rešpektovať právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 154 a citovanú judikatúru).

145    Podľa článku 41 Charty má každý právo okrem iného na to, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne. Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155 a citovanú judikatúru).

146    Medzi záruky poskytované právnym poriadkom Únie v správnych konaniach, ktoré sa viažu na zásadu riadnej správy vecí verejných, patrí povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (pozri rozsudok z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 170 a citovanú judikatúru).

147    Na úvod treba uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, porušenie zásady nestrannosti za okolností podobných okolnostiam prejednávanej veci sa neposudzuje len ako prípadný dôsledok porušenia zásady prezumpcie neviny pri prijímaní rozhodnutia o urovnaní, ale môže vyplývať z iných nesplnení povinností Komisie poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 145 vyššie, pokiaľ ide o jej nestrannosť pri vedení riadneho konania.

148    Žiadne z tvrdení predložených žalobkyňami však neumožňuje preukázať, že Komisia v prejednávanej veci neposkytla všetky záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, čo sa týka jej nestrannosti pri preskúmaní veci, pokiaľ ide o spoločnosť Scania, a najmä pri skúmaní tvrdení a dôkazov, ktoré táto spoločnosť mohla predložiť v rámci výkonu svojho práva na obhajobu počas riadneho správneho konania.

149    Po prvé treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že Komisia pri skúmaní dôkazov predložených v rámci riadneho konania účastníkmi konania, ktorí sa nerozhodli pre urovnanie, nie je nijako viazaná skutkovými zisteniami a právnymi kvalifikáciami, ktoré použila v rozhodnutí o urovnaní vo vzťahu k účastníkom, ktorí sa pre urovnanie rozhodli. Na základe zásady prezumpcie neviny a svojej povinnosti nestrannosti tak Komisia môže dospieť k skutkovým zisteniam alebo právnym posúdeniam, ktoré sa odlišujú od tých, ktoré sú uvedené v rozhodnutí o urovnaní, ak to odôvodňuje jej opätovné de novo preskúmanie dôkazov, ktoré má k dispozícii, a to v súlade so zásadou „tabula rasa“.

150    Po druhé, tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého pochybnosť o nestrannosti Komisie vyplýva zo skutočnosti, že členka Komisie zodpovedná za hospodársku súťaž oznámila na tlačovej konferencii prijatie rozhodnutia o urovnaní, takže od záverov tohto rozhodnutia sa už Komisia nemohla odchýliť v rámci napadnutého rozhodnutia, nemôže uspieť. V predmetnej tlačovej správe je totiž jasne uvedené, rovnako ako aj v odôvodnení 4 rozhodnutia o urovnaní (pozri bod 117 vyššie), že vyššie uvedená členka Komisie nevyjadruje žiaden záver, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Scania, vo vzťahu ku ktorej stále prebieha riadne konanie. Členka Komisie zodpovedná za hospodársku súťaž sa tak v uvedenej správe obmedzila iba na to, že informovala verejnosť o prijatí rozhodnutia o urovnaní, a to taktne a zdržanlivo, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Scania za predmetné porušenie, tak ako to vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny, a teda neporušila svoju povinnosť nestrannosti (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 12. decembra 2018, Servier a i./Komisia, T‑691/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:922, body 132 a 134).

151    Po tretie, žalobkyne nepreukazujú, ako by skutočnosť, že boli zapojené tie isté útvary Komisie, predovšetkým útvary generálneho riaditeľstva „Hospodárska súťaž“, pri prijatí tak rozhodnutia o urovnaní, ako aj napadnutého rozhodnutia, mohla sama osebe preukázať neexistenciu nestranného preskúmania veci vo vzťahu k nim. Je síce pravda, že zapojenie tých istých útvarov do prijatia obidvoch rozhodnutí sťažuje zabezpečenie toho, že sa preskúmanie skutočností a dôkazov vo vzťahu k podniku po prijatí rozhodnutia o urovnaní uskutoční v súlade so zásadou „tabula rasa“, stanovenou judikatúrou (pozri bod 129 vyššie), čo by mohlo odôvodňovať, aby sa pre odstránenie pochybností v tejto súvislosti zverili spisy dvom odlišným kolektívom.

152    V prejednávanej veci však žalobkyne nepreukazujú, že by člen Komisie alebo útvary zapojené do prijatia napadnutého rozhodnutia prejavili osobnú zaujatosť voči spoločnosti Scania, najmä z dôvodu účasti na prijatí rozhodnutia o urovnaní, v rozpore so zásadou subjektívnej nestrannosti, čo by mohlo mať vplyv na nestranné preskúmanie skutočností a dôkazov, pokiaľ ide o spoločnosť Scania.

153    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Komisia nebola ochotná prijať nové vyšetrovacie opatrenia, ktoré ju mohli viesť k spochybneniu jej stanoviska prijatého v rozhodnutí o urovnaní, treba pripomenúť, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov (pozri rozsudok z 29. februára 2016, Schenker/Komisia, T‑265/12, EU:T:2016:111, bod 40 a citovanú judikatúru).

154    Treba tiež uviesť, tak ako to uviedla Komisia, že Komisia disponuje mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o možnosť prijať vyšetrovacie opatrenia. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, teda vyjadrenie zaujatosti Komisie vo vzťahu k žalobkyniam nemožno abstraktne vyvodiť z existencie takejto miery voľnej úvahy v spôsobe vedenia vyšetrovania. Naopak, neprijatie iných vyšetrovacích opatrení možno vysvetliť predovšetkým tým, že Komisia uplatnila svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o vhodnosť prijatia takýchto opatrení. Žalobkyniam tak prislúchalo, aby uviedli tvrdenia umožňujúce konkrétnym spôsobom preukázať, že neexistencia dodatočných vyšetrovacích opatrení sa dá vysvetliť len zaujatosťou Komisie, a nie legitímnym uplatnením voľnej úvahy zo strany Komisie pri vedení vyšetrovania.

155    Žalobkyne v tejto súvislosti tvrdia, že Komisia vo svojom posúdení povahy a (časového a geografického) rozsahu údajného správania, najmä v odôvodneniach 144 a 339 napadnutého rozhodnutia, vychádzala z posúdenia skutkových okolností, ktoré Scania odmietala a detailne vyvrátila. Nič v spise nenaznačuje, že by Komisia pokračovala vo vyšetrovaní s cieľom preveriť závery spoločnosti Scania, napríklad tým, že by jej zaslala žiadosť o informácie za účelom predloženia listinných dôkazov o jej pripomienkach alebo jej námietkach, alebo tým, že by takúto žiadosť zaslala ostatným účastníkom konania. Komisia sa tak dopustila „zainteresovaného opomenutia“.

156    Takéto tvrdenia žalobkýň však nanajvýš preukazujú to, že Komisia nepreskúmala závery alebo výklady skutkových okolností, navrhované spoločnosťou Scania, pričom o nich predovšetkým usudzovala, že nie sú dôveryhodné (pozri najmä odôvodnenie 301 napadnutého rozhodnutia), a zamieňajú sa s otázkou, či skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí sú riadne podložené dôkazmi, ktoré predložila Komisia, a či sa Komisia vo svojej analýze dopustila nesprávnych právnych posúdení, čo patrí do preskúmania dôvodnosti posúdenia Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2018, Servier a i./Komisia, T‑691/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:922, bod 137 a citovanú judikatúru). Takéto tvrdenia nie sú spôsobilé preukázať, že sa Komisia ukázala byť zaujatou, keď sa v rámci uplatnenia svojej miery voľnej úvahy rozhodla nepokračovať vo vyšetrovaní, a najmä nepožiadať žalobkyne o predloženie dodatočných dôkazov na podporu ich vlastných tvrdení.

157    Po piate, žalobkyne tvrdia, že Komisia nekonala nezávisle, keďže pokiaľ ide o údajné kartely, je orgánom, ktorý je poverený súčasne vyšetrovaním, stíhaním a prijatím rozhodnutia.

158    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že kumulácia vyšetrovacích a sankčných funkcií Komisie za porušenia článku 101 ZFEÚ nie je sama osebe v rozpore s článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá ESĽP, a nepredstavuje porušenie zásady nestrannosti, keďže jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdom Únie, ktorý ponúka záruky stanovené v tomto článku 6 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, body 33 až 38 a citovanú judikatúru, a z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, body 65 až 67).

159    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení práva na obhajobu, treba uviesť, že žalobkyne Komisii nevytýkajú, že v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, nedodržala všetky procesné záruky súvisiace so skutočným výkonom ich práva na obhajobu, tak ako je toto upravené predovšetkým všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 773/2004 (pozri bod 140 vyššie), ale namietajú porušenie svojho práva na obhajobu jedine pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia v rozhodnutí o urovnaní uskutočnila právnu kvalifikáciu skutkového stavu, ktorá sa vzťahovala na správanie účastníkov urovnania, no nevyhnutne mala dôsledky pre spoločnosť Scania, a to bez toho, aby mala táto spoločnosť možnosť uplatniť si svoje právo na obhajobu.

160    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, je základnou zásadou práva Únie, ktorá bola veľakrát zdôraznená v judikatúre Súdneho dvora a bola zakotvená v článku 48 ods. 2 Charty (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 92 a citovanú judikatúru). Táto zásada musí byť plne zachovaná aj v prípade, keď ide o konanie správnej povahy (pozri rozsudky z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, EU:C:2009:433, bod 84 a citovanú judikatúru, a z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 94 a citovanú judikatúru).

161    Zásada kontradiktórnosti je súčasťou práva na obhajobu. Uplatňuje sa na akékoľvek konanie, ktoré môže viesť k vydaniu rozhodnutia inštitúcie Únie, čím môžu byť citeľne dotknuté niečie záujmy (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, body 50 a 51 a citovanú judikatúru).

162    Pokiaľ žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie o urovnaní bolo prijaté bez toho, aby sa mohli vyjadriť, treba uviesť, tak ako vyplýva z preskúmania výhrady založenej na porušení prezumpcie neviny, že rozhodnutie o urovnaní citeľne neovplyvnilo záujmy žalobkýň v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 161 vyššie, keďže v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, Komisia v rozhodnutí o urovnaní neuskutočnila právnu kvalifikáciu skutkového stavu vo vzťahu k spoločnosti Scania a nijak neprejudikovala jej zodpovednosť za sporné porušenie. V dôsledku toho skutočnosť, že Scania nebola vypočutá v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o urovnaní, neporušuje jej právo na obhajobu.

163    Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého „zjavná súvislosť“ medzi rozhodnutím o urovnaní a napadnutým rozhodnutím vyplýva zo skutočnosti, že sa Komisia radila s účastníkmi urovnania v rámci prípravy nedôvernej verzie napadnutého rozhodnutia pre účely jeho uverejnenia, ani toto tvrdenie nemôže uspieť. Jednak totiž žalobkyne nevysvetľujú, akým spôsobom by takáto „zjavná súvislosť“ podporovala ich tvrdenia predložené v rámci prvého žalobného dôvodu. Po druhé, a v každom prípade, tak ako tvrdí Komisia, tým, že takto postupovala, totiž uplatnila judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia (T‑474/04, EU:T:2007:306), keď účastníkom urovnania poskytla možnosť domáhať sa dôvernosti určitých ich sa týkajúcich údajov, a to vzhľadom na skutočnosť, že hoci neboli adresátmi napadnutého rozhodnutia, boli v ňom pritom zmienení.

164    Rovnako žalobkyne nemôžu účinne tvrdiť, že na základe obyčajnej technickej chyby, v dôsledku ktorej na internetovej stránke Komisie, v rubrike týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia, viedol odkaz k rozhodnutiu o urovnaní, sa dá usudzovať, že je medzi týmito dvomi rozhodnutiami preukázaná súvislosť, takže by z toho bolo možné vyvodiť záver týkajúci sa zodpovednosti spoločnosti Scania podľa článku 101 ZFEÚ.

165    Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

2.      O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 48 ods. 2 Charty a článku 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003

166    Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia v rozpore s článkom 48 ods. 2 Charty a článkom 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 porušila ich právo na obhajobu tým, že im odoprela prístup ku všetkým odpovediam na oznámenie o výhradách, ktoré predložili [dôverné] a [dôverné], hoci je podľa ich názoru pravdepodobné, že tieto odpovede obsahujú dôkazy svedčiace v prospech ostatných účastníkov konania, vrátane spoločnosti Scania, a to iné, než tie, ktoré sú uvedené vo výňatkoch z týchto odpovedí, ku ktorým im vyšetrovateľ prístup poskytol.

167    Podľa žalobkýň totiž [dôverné] a [dôverné] využili svoje odpovede na oznámenie o výhradách na spochybnenie tvrdení Komisie vo vzťahu k nim, tak ako to preukazujú výňatky, ktoré bolo spoločnosti Scania povolené preskúmať. Žalobkyne sa domnievajú, že skutočnosť, že Komisia čiastočne zmenila názor na otázku, či odpovede [dôverné] a [dôverné] svedčili v neprospech alebo v prospech, vyvoláva pochybnosť o dôvodnosti zamietnutia plného prístupu k týmto odpovediam.

168    Komisia vychádzajúc z judikatúry vyvracia tvrdenia žalobkýň v rozsahu, v akom nepreukazujú, že odmietnutie poskytnúť spoločnosti Scania prístup ku všetkým odpovediam spoločností [dôverné] a [dôverné] na oznámenie o výhradách, ktoré nepatria do vyšetrovacieho spisu v pravom zmysle slova, porušilo účinný výkon jej práva na obhajobu, a najmä právo nahliadať do dokumentov, ktoré by mohli obsahovať dôkazy svedčiace v jej prospech.

169    Tak ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 160 vyššie, dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá bola zakotvená v článku 48 ods. 2 Charty. Táto zásada musí byť plne dodržaná, aj keď ide o konanie správnej povahy.

170    Podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje“ a tieto „majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva“.

171    Treba poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu vyžaduje, aby bola dotknutej osobe poskytnutá možnosť v priebehu správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (pozri rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 66 a citovanú judikatúru).

172    Právo na prístup k spisu ako dôsledok zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť preskúmanie všetkých dokumentov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné na jeho obhajobu. Medzi takéto dokumenty patrí tak dôkazný materiál, ako aj materiál svedčiaci v prospech, s výnimkou obchodného tajomstva iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 68).

173    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania prostredníctvom oznámenia o výhradách informovaný o všetkých podstatných dôkazoch, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a že tento podnik má právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných podnikov, ktoré sa údajne zúčastnili na karteli, na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudky zo 14. mája 2020, NKT Verwaltung a NKT/Komisia, C‑607/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:385, bod 263, a z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, EU:T:2009:366, bod 163).

174    Napriek tomu, ak Komisia chce vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 101 ZFEÚ, ostatným subjektom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za týchto okolností predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi totiž predstavujú okolnosť v neprospech rôznych subjektov, ktoré sa podieľali na porušení (rozsudok zo 14. mája 2020, NKT Verwaltung a NKT/Komisia, C‑607/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:385, bod 264; pozri tiež rozsudok z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, EU:T:2009:366, bod 164 a citovanú judikatúru).

175    Oslobodzujúci dôkaz analogicky predstavuje časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi, ktoré môžu byť pre obhajobu podniku významné v tom zmysle, že mu umožnia odvolávať sa na skutočnosti ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze. V takom prípade sa musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal predmetnú časť odpovede alebo dokument a vyjadril sa k nim (rozsudok z 12. júla 2011, Mitsubishi Electric/Komisia, T‑133/07, EU:T:2011:345, bod 43).

176    Len samotná tá skutočnosť, že iné podniky uviedli rovnaké tvrdenia ako dotknutý podnik a že prípadne použili na svoju obhajobu viac zdrojov, nepostačuje na to, aby sa tieto tvrdenia považovali za údaje svedčiace v prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, EU:T:2006:270, body 353 a 355).

177    Pokiaľ ide o dôsledky sprístupnenia spisu v rozpore s týmito pravidlami, pokiaľ ide o neposkytnutie dokumentu svedčiaceho v prospech, dotknutý podnik musí preukázať, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, aby podnik preukázal, že by mohol použiť uvedený dokument svedčiaci v prospech na svoju obhajobu, v tom zmysle, že ak by sa na neho mohol odvolávať počas správneho konania, mohol by namietať skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a tak by mohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť posúdenia uskutočnené Komisiou v rozhodnutí, prinajmenšom pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšku pokuty (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, body 74 a 75).

178    Možnosť, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, možno preukázať len po predbežnom preskúmaní určitých dôkazných prostriedkov, z ktorého vyplýva, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemal byť opomenutý (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 76).

179    Žalobcovi však prináleží, aby uviedol dôkazy, ktoré na prvý pohľad preukazujú, že nesprístupnené dokumenty by boli užitočné pre jeho obhajobu (pozri rozsudok zo 14. marca 2013, Fresh Del Monte Produce/Komisia, T‑587/08, EU:T:2013:129, bod 690 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, NKT Verwaltung a NKT/Komisia, C‑607/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:385, bod 265 a citovanú judikatúru). Žalobca musí najmä uviesť prípadné skutočnosti svedčiace v prospech alebo poskytnúť dôkaz osvedčujúci ich existenciu, a teda užitočnosť pre potreby konania (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, T‑240/07, EU:T:2011:284, bod 257 a citovanú judikatúru).

180    S ohľadom na tieto zásady treba preskúmať, či v prejednávanej veci odmietnutie Komisie poskytnúť prístup ku všetkým odpovediam spoločností [dôverné] a [dôverné] na oznámenie o výhradách mohlo zasiahnuť do práva žalobkýň na obhajobu, keďže nemali primeraný prístup k dôkazom, ktoré potenciálne mohli svedčiť v ich prospech, tak ako tvrdia žalobkyne.

181    V tejto súvislosti treba rovnako ako Komisia uviesť, že existuje rozdiel v prístupe k dokumentácii Komisie týkajúcej sa predmetného kartelu v závislosti od okamihu, keď bol dokument zaradený do vyšetrovacieho spisu, čo vyplýva aj z bodu 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie vo veciach týkajúcich sa článkov [101] a [102 ZFEÚ], článkov 53, 54 a 57 Dohody o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7). Zatiaľ čo dotknutí účastníci konania majú na to, aby mohli účinne uplatňovať svoje právo na obhajobu, právo nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, tak ako tento existuje v čase zaslania oznámenia o výhradách, a to za tým účelom, aby mohli užitočne odpovedať na výhrady uvedené v tomto štádiu Komisiou, prístup k dôkazom, ktoré boli do spisu zaradené následne, okrem iného k odpovediam ostatných účastníkov kartelu na oznámenie o výhradách, nie je ani automatický, ani neobmedzený (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, NKT Verwaltung a NKT/Komisia, C‑607/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:385, bod 265).

182    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že vyšetrovateľ poskytol žalobkyniam prístup k niektorým častiam odpovedí na oznámenie o výhradách, ktoré predložili [dôverné] a [dôverné], pričom sa domnieval, že môžu obsahovať dôkazy svedčiace v prospech, pokiaľ ide o spoločnosť Scania, a to vzhľadom na skutočnosť, že pochádzajú od žiadateľa o zhovievavosť a od podniku, ktorému Komisia zaslala žiadosť o informácie, takže môžu obsahovať zmeny alebo späťvzatia vyhlásení, z ktorých Komisia vychádzala.

183    Žalobkyne však tvrdia, že „je pravdepodobné“, že odpovede na oznámenie o výhradách, ktoré predložili [dôverné] a [dôverné], obsahujú ešte ďalšie dôkazy svedčiace v prospech, na ktoré by sa mohli účinne odvolávať v rámci výkonu svojho práva na obhajobu.

184    Treba však konštatovať, že tak ako v podstate tvrdí Komisia, žalobkyne sú veľmi neurčité, pokiaľ ide o identifikáciu potenciálnych dôkazov svedčiacich v prospech, ktoré majú údajne obsahovať odpovede spoločností [dôverné] a [dôverné] na oznámenie o výhradách a ktoré im údajne neboli sprístupnené v nadväznosti na rozhodnutie vyšetrovateľa, a tak neposkytujú žiaden nepriamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval ich existenciu, a teda ich užitočnosť pre ich obhajobu v zmysle judikatúry citovanej v bode 179 vyššie.

185    Žalobkyne totiž nijako nespresňujú posúdenia Komisie uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli byť ovplyvnené, ak by im bol poskytnutý úplný prístup k odpovediam spoločností [dôverné] a [dôverné] na oznámenie o výhradách. Predovšetkým neoznačujú žiadnu dedukciu týkajúcu sa samotného protiprávneho správania spoločnosti Scania, ktorú by Komisia založila konkrétne na dôkaze, ktorý sa vzťahuje na žiadosť o zhovievavosť spoločnosti [dôverné] alebo odpoveď na žiadosť o informácie spoločnosti [dôverné] a ktorý by títo účastníci mohli prípadne vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách zmeniť alebo vziať späť.

186    Žalobkyne sa v tejto súvislosti odvolávajú na osobitné procesné okolnosti prejednávanej veci, a konkrétnejšie na skutočnosť, že [dôverné] a [dôverné], dvaja účastníci urovnania, zaslali Komisii svoje odpovede na oznámenie o výhradách v čase, keď prebiehali rokovania týkajúce sa ukončenia veci urovnaním, iba niekoľko týždňov predtým, ako „pravdepodobne“ predložili svoj návrh na urovnanie a pred prijatím rozhodnutia o urovnaní. Žalobkyne z toho vyvodzujú, že tieto odpovede by mali nevyhnutne obsahovať spochybnenie tvrdení Komisie vo vzťahu k nim, čo tiež vyplýva z výňatkov z predmetných odpovedí, ku ktorým bol spoločnosti Scania poskytnutý prístup.

187    Takýto pochybný a temporálny nepriamy dôkaz týkajúci sa skutočnosti, že účastníci urovnania odpovedali na oznámenie o výhradách v priebehu konania o urovnaní, však sám osebe nestačí na preukázanie toho, že tieto odpovede obsahujú nové dôkazy svedčiace v prospech spoločnosti Scania.

188    Žalobkyne pritom nespochybňujú, že výňatky z predmetných odpovedí, ku ktorým im vyšetrovateľ poskytol prístup, obsahovali dôkazy svedčiace v prospech, užitočné pre ich obhajobu, a ani sa nesnažia vyvodiť z týchto výňatkov nepriame dôkazy, ktoré by naznačovali, že nesprístupnené časti uvedených odpovedí by na základe dedukcie mohli obsahovať ďalšie dôkazy svedčiace v prospech, užitočné pre ich obhajobu. Tvrdenia žalobkýň v tejto súvislosti sú totiž len všeobecné a abstraktné.

189    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyne neposkytli žiaden nepriamy dôkaz o užitočnosti nesprístupnených častí odpovedí na oznámenie o výhradách, ktoré predložili [dôverné] a [dôverné], pre ich obhajobu. V dôsledku toho nepreukázali, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že im neodovzdala úplné verzie predmetných odpovedí.

190    Za týchto okolností musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný, pričom nie je potrebné prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré požadujú žalobkyne a ktorého cieľom je vyzvať Komisiu na to, aby predložila úplné verzie odpovedí na predmetné oznámenie o výhradách.

3.      O treťom, štvrtom, piatom, šiestom a siedmom žalobnom dôvode, v rozsahu, v akom sa týkajú záveru Komisie o existencii jediného a pokračujúceho porušenia a jeho pripísania spoločnosti Scania

a)      Úvodné pripomienky

1)      O pojme jediné a pokračujúce porušenie

191    Podľa ustálenej judikatúry môže porušenie článku 101 ZFEÚ vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak tak jednotlivé skutky dotknutých podnikov spadajú do „spoločného zámeru“, z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovanú judikatúru).

192    Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a komplexnom porušení vlastným správaním, ktoré spočíva v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným predmetom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu ako celku, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celej doby svojej účasti na tomto porušení. Tak je to, ak je preukázané, že uvedený podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným zámerom, ktoré sledoval celok účastníkov, a že mal vedomosť o protiprávnom správaní, ktoré zamýšľali alebo realizovali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42 a citovanú judikatúru).

193    Podnik sa tak mohol priamo zúčastňovať na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie a Komisia bola v tomto prípade oprávnená pripisovať mu zodpovednosť za všetky správania, a teda za uvedené porušenie v celom rozsahu. Podnik sa mohol tiež priamo zúčastňovať iba na časti protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, avšak vedel o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia rovnako oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie v celom rozsahu (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 43).

194    Ak sa naproti tomu podnik priamo zúčastňoval na jednom alebo niekoľkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, no nie je preukázané, že svojím vlastným správaním zamýšľal prispieť k všetkým spoločným zámerom, ktoré sledovali ďalší účastníci kartelu, a že mal vedomosť o všetkých ďalších protiprávnych správaniach, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili uvedení účastníci sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko, Komisia je oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť iba za správania, na ktorých sa priamo zúčastňoval, a za správania zamýšľané alebo uskutočnené ďalšími účastníkmi sledujúcimi rovnaké ciele, aké sledoval tento podnik, a v prípade ktorých je preukázané, že o nich vedel alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 44).

195    Súdny dvor napokon spresnil, že na účely kvalifikácie rôznych konaní ako jediného a pokračujúceho porušenia nie je potrebné overiť, či sa tieto konania navzájom dopĺňajú, v tom zmysle, že účelom každého z nich bolo čeliť dôsledku či viacerým dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, a vzájomným pôsobením prispievali k uskutočneniu súhrnu protisúťažných účinkov, ktoré chceli dosiahnuť takto konajúce subjekty v rámci celkového plánu sledujúceho jediný cieľ. Naopak podmienka týkajúca sa pojmu jediného cieľa znamená, že musí byť overené, či neexistujú znaky charakterizujúce rôzne správania, ktoré sú súčasťou porušenia, ktoré by mohli naznačovať, že faktické správanie ostatných zúčastnených podnikov nemá ten istý protisúťažný cieľ alebo následok a v dôsledku toho nie je súčasťou „celkového plánu“ vyplývajúceho zo zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, body 247 a 248).

196    Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 191 a 192 vyššie, na účely toho, aby sa dospelo k záveru o účasti podniku na jedinom a pokračujúcom porušení, sú rozhodujúce tri skutočnosti. Prvá sa týka samotnej existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Rôzne správania, o ktoré ide, musia byť súčasťou „celkového plánu“, ktorý má jediný cieľ. Druhá a tretia skutočnosť sa týkajú pripísateľnosti jediného a pokračujúceho porušenia podniku. Jednak musí mať tento podnik úmysel prispieť svojim vlastným správaním k dosiahnutiu spoločných cieľov sledovaných všetkými účastníkmi. Po druhé, musí mať vedomosť o protiprávnom správaní, ktoré plánovali alebo realizovali iné podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo ich musel byť schopný rozumne predpokladať a byť pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko (rozsudok z 24. septembra 2019, HSBC Holdings a i./Komisia, T‑105/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:675, bod 208; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2011, Team Relocations a i./Komisia, T‑204/08 a T‑212/08, EU:T:2011:286, bod 37).

2)      O dôkaznom bremene a miere dokazovania

197    Keďže kvalifikácia jediného a pokračujúceho porušenia vedie k tomu, že podniku je pripísaná účasť na porušení práva hospodárskej súťaže, treba pripomenúť, že v oblasti hospodárskej súťaže v prípade sporu o existencii porušenia je Komisia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, bod 71 a citovanú judikatúru).

198    Na preukázanie existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ musí Komisia predložiť vierohodné, presné a zhodujúce sa dôkazy. Každý dôkaz predložený Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám v prípade každého prvku porušenia. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa táto inštitúcia opiera, zodpovedá v celom posúdení tejto požiadavke (pozri rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 47 a citovanú judikatúru).

199    Okrem toho, pokiaľ Komisia vychádza v rámci preukazovania porušenia práva hospodárskej súťaže z listinných dôkazov, nestačí, ak dotknuté podniky predložia iba prijateľnú alternatívu k stanovisku Komisie, ale musia preukázať, že dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie porušenia sú nepostačujúce (pozri rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 181 a citovanú judikatúru).

200    Navyše, ak má súd naďalej pochybnosť, musí byť v prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie konštatujúce porušenie (rozsudok zo 16. februára 2017, Hansen & Rosenthal a H&R Wax Company Vertrieb/Komisia, C‑90/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:123, bod 18). Treba totiž pripomenúť, že prezumpcia neviny predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty. Táto zásada sa uplatňuje na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri bod 108 vyššie).

3)      Napadnuté rozhodnutie

201    V napadnutom rozhodnutí Komisia usúdila, že Scania a účastníci urovnania sledovali spoločný plán, ktorého jediným protisúťažným cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Tento cieľ bol dosiahnutý prostredníctvom postupov znižujúcich úrovne strategickej neistoty medzi účastníkmi, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov súvisiacich so zavádzaním nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia). Komisia upresnila, že výmeny informácií medzi účastníkmi:

–        súviseli s plánovanými zmenami hrubých cien a sadzobníkov hrubých cien, a príležitostne aj s plánovanými zmenami čistých cien alebo zmenami zliav ponúkaných zákazníkom, ako aj s načasovaním týchto zmien,

–        súviseli s načasovaním a prenesením nákladov spojeným so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6,

–        predstavovali prostriedok na zdieľanie ďalších citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže, akými sú informácie týkajúce sa dodacích lehôt, objednávok, zásob, cieľových trhových podielov, aktuálnych čistých cien a zliav, sadzobníkov hrubých cien (a to aj pred nadobudnutím ich účinnosti) a konfigurátorov nákladných automobilov.

202    Komisia sa domnievala, že vyššie uvedené správanie bolo súčasťou spoločného plánu s jediným protisúťažným cieľom, a to z piatich dôvodov podrobne popísaných v bodoch 452 až 462 nižšie. Tieto dôvody spočívali najmä v tom, že protisúťažné kontakty sa týkali tých istých výrobkov, to znamená stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel, a tej istej skupiny výrobcov nákladných vozidiel, v skutočnosti, že povaha zdieľaných informácií (informácie cenovej povahy a informácie týkajúce sa načasovania zavádzania modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú osobitné environmentálne normy), ostala rovnaká počas celej dĺžky trvania porušenia, v skutočnosti, že k protisúťažným kontaktom dochádzalo často a systematicky, a v skutočnosti, že povaha, rozsah a cieľ týchto kontaktov ostali rovnaké počas celej dĺžky trvania porušenia, a to napriek tej okolnosti, že úroveň a interné právomoci zamestnancov zapojených do týchto kontaktov sa v priebehu porušovania vyvíjali.

4)      O tvrdení žalobkýň, podľa ktorého pojem jediné a pokračujúce porušenie predpokladá, aby Komisia identifikovala viaceré porušenia, ktoré sú medzi sebou navzájom zjavne prepojené

203    V rámci repliky žalobkyne tvrdili, že použitie pojmu jediné a pokračujúce porušenie predpokladá, aby Komisia zistila viaceré porušenia, ktoré sú medzi sebou navzájom zjavne prepojené. Podľa žalobkýň jediné a pokračujúce porušenie nemôže zahŕňať správania, ktoré nepredstavujú porušenie samé osebe.

204    Vychádzajúc z tohto predpokladu žalobkyne v prvom rade tvrdili, že Komisia mala posúdiť dôkazy týkajúce sa každej úrovne kontaktov samostatne, aby zistila, či každá úroveň predstavovala porušenie, a v prípade kladnej odpovede určiť jeho rozsah a protisúťažný cieľ, ktorý sa sledoval. V druhom rade mala Komisia posúdiť, či sa dotknuté porušenia majú považovať za jediné celkové porušenie z dôvodu, že sledovali celkový plán slúžiaci jedinému protisúťažnému cieľu. V treťom a poslednom rade mala Komisia posúdiť iba časový a geografický rozsah jediného a pokračujúceho porušenia na základe dôkazov posudzovaných ako celok. Podľa žalobkýň Komisia odignorovala prvé dve etapy a keď dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia, odôvodnila ho tak, že kontaktom na nižšej úrovni sídla a kontaktom na nemeckej úrovni priznala rovnakú povahu a rovnaký rozsah ako sú tie, ktoré boli priznané kontaktom na úrovni riadiacich inštancií. Komisia tým konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia tam, kde neexistovalo.

205    Túto argumentáciu žalobkýň, ktorá sa musí preskúmať pred preskúmaním tretieho, štvrtého, piateho, šiesteho a siedmeho žalobného dôvodu, treba odmietnuť.

206    Predpoklad tejto argumentácie, podľa ktorého jediné a pokračujúce porušenie musí zahŕňať správania, ktoré, posudzované samostatne, musia predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ, totiž nemá oporu v judikatúre súdu Únie. Ako už bolo uvedené, tento súd spresnil, že porušenie článku 101 ZFEÚ môže vyplývať zo skupiny aktov alebo dokonca z pokračujúceho správania, „hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia“ (pozri bod 191 vyššie).

207    Podľa Súdneho dvora, v prípade, že rôzne činnosti spadajú do „spoločného plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa skresľujúceho hospodársku súťaž vo vnútri vnútorného trhu, Komisia je oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 258).

208    Z tejto judikatúry vyplýva, že konštatovanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia nepredpokladá nevyhnutne to, aby Komisia zistila viaceré porušenia, z ktorých každé spadá do pôsobnosti článku 101 ZFEÚ, ale aby preukázala, že rôzne konania, ktoré identifikovala, sú súčasťou spoločného plánu, ktorého cieľom je dosiahnutie jediného protisúťažného cieľa. Preukázanie existencie takéhoto plánu a spojenia vyššie uvedených konaní s uvedeným plánom zo strany Komisie má teda osobitný význam.

209    Z judikatúry napokon vyplýva, že pojem jediné porušenie sa týka najmä situácie, v ktorej sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z pokračujúceho správania sledujúceho jediný hospodársky cieľ, ktorým bolo skreslenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Campine a Campine Recycling/Komisia, T‑240/17, neuverejnený, EU:T:2019:778, bod 269 a citovanú judikatúru).

210    V prejednávanej veci je nesporné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekvalifikovala konanie v rámci každej z troch úrovní kontaktov ako porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Naopak sa domnievala, že tieto konania ako celok boli súčasťou spoločného plánu smerujúceho k dosiahnutiu jediného protisúťažného cieľa, ktorým je obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Na to, aby Komisia dospela k tomuto záveru, a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 195 vyššie, uviedla päť skutočností charakterizujúcich vyššie uvedené konania, zhrnuté v bode 202 vyššie. So zreteľom na analýzu uvedenú v bodoch 206 až 208 vyššie tento prístup Komisie nie je chybný.

211    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkýň v rozsahu, v akom vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého použitie pojmu jediné a pokračujúce porušenie predpokladá identifikáciu viacerých porušení Komisiou, musí byť odmietnutá. Preskúmanie tretieho, štvrtého, piateho, šiesteho a siedmeho žalobného dôvodu nižšie umožňuje Všeobecnému súdu preskúmať najmä dôvodnosť záveru Komisie, podľa ktorého rôzne konania, ktoré sú identifikované v napadnutom rozhodnutí, patria do spoločného plánu sledujúceho dosiahnutie jediného protisúťažného cieľa, a predstavujú tak jediné a pokračujúce porušenie.

b)      O treťom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP spočívajúcom v tom, že sa o výmenách informácií na nižšej úrovni sídla usudzovalo, že predstavujú porušenie týchto ustanovení

212    V rámci tohto žalobného dôvodu uvádzajú žalobkyne dve výhrady. Jednak Komisii vytýkajú to, že usúdila, že všetky tri úrovne utajených kontaktov boli navzájom prepojené, predovšetkým nižšia úroveň sídla s ďalšími dvomi úrovňami (prvá výhrada). V tejto súvislosti tvrdia, že medzi týmito úrovňami, ktoré fungovali oddelene jedna od druhej, neexistoval žiadny kontakt ani spoločné stretnutie. Po druhé, žalobkyne Komisii vytýkajú, že vychádzajúc predovšetkým z údajných prepojení existujúcich medzi všetkými tromi vyššie uvedenými úrovňami usúdila, že utajené kontakty na nižšej úrovni sídla predstavujú porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (druhá výhrada).

213    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

214    Pred tým, ako sa budem zaoberať obidvomi vyššie uvedenými výhradami, je potrebné pripomenúť relevantné časti napadnutého rozhodnutia.

1)      Napadnuté rozhodnutie

215    V odôvodnení 213 napadnutého rozhodnutia Komisia v časti týkajúcej sa preskúmania otázky, ktorá sa vzťahuje na existenciu dohôd a zosúladených postupov v zmysle článku 101 ZFEÚ, poznamenala, že účastníci kartelu boli v kontakte na rôznych úrovniach a že občas mali rôzne úrovne spoločné stretnutia, napríklad pokiaľ ide o zamestnancov nižšej úrovne sídla a zamestnancov na nemeckej úrovni. Komisia vo vyššie uvedenom odôvodnení 213 upresnila, že kontakty boli navzájom prepojené svojím obsahom, svojím načasovaním, odkazmi otvorenými pre seba navzájom a zasielaním zhromaždených informácií, ktoré v tejto súvislosti poskytujú príklady zasielania informácií vymieňaných na nemeckej úrovni do jednotlivých sídiel účastníkov kartelu.

216    V odôvodneniach 315 až 317 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia, pričom konštatovala, že všetky utajené kontakty uvedené v bode 6.2 napadnutého rozhodnutia (a spadajúce do troch úrovní), ktoré boli prezentované v chronologickom poradí, slúžili ako spoločný plán, ktorého jediným protisúťažným cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Podľa Komisie bol tento cieľ dosiahnutý prostredníctvom postupov znižujúcich úrovne strategickej neistoty medzi účastníkmi, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov súvisiacich so zavádzaním nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

217    V odôvodnení 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia Komisia s cieľom potvrdiť svoj záver, podľa ktorého presunutie výmen informácií z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň nemalo vplyv na pokračujúcu povahu porušenia, konštatovala, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na rôznych úrovniach, došlo k značnému časovému prekrývaniu. Komisia uviedla, že napriek tomu, že v septembri 2004 došlo k prerušeniu kontaktov na úrovni riadiacich inštancií, pokračovali kontakty na ďalších dvoch úrovniach. Osobitne v rokoch 2003 až 2007 boli medzi konkurentmi spoločne organizované stretnutia a kontakty na nižšej úrovni sídla a na nemeckej úrovni a často dochádzalo k tomu, že sa zamestnanci sídla zúčastňovali stretnutí na nemeckej úrovni a naopak. Komisia tiež poukázala na skutočnosť, že účastníci opakovane rokovali na nižšej úrovni sídla o tom, aké informácie sa majú vymieňať a na akej úrovni.

2)      O prvej výhrade

218    Pokiaľ ide o prvú výhradu uvádzanú žalobkyňami, týkajúcu sa „prepojení“ medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov, treba konštatovať, že Komisia uviedla nasledovné skutočnosti preukazujúce existenciu takýchto prepojení: skutočnosť, že účastníci na týchto úrovniach boli zamestnancami tých istých podnikov, t. j. spoločnosti Scania a účastníkov urovnania; skutočnosť, že výmeny informácií v rámci každej úrovne mali rovnaký obsah; skutočnosť, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na rôznych úrovniach, došlo k časovému prekrývaniu; skutočnosť, že úrovne na seba navzájom odkazovali a vymieňali si zhromaždené informácie; skutočnosť, že občas dochádzalo k spoločným kontaktom a stretnutiam medzi rôznymi úrovňami, pričom Komisia osobitne poukázala na spoločné kontakty a stretnutia medzi zamestnancami na nižšej úrovni sídla a zamestnancami na nemeckej úrovni dotknutých podnikov [pozri odôvodnenia 213 a 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

219    Táto výhrada žalobkýň je založená najmä na skutočnosti, že medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov nedošlo ku spoločným kontaktom alebo stretnutiam.

220    V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že tak ako vyplýva z bodov 215 a 217 vyššie, a napokon aj z objasnení Komisie v bode 122 vyjadrenia k žalobe, Komisia nezaložila svoje konštatovanie, podľa ktorého boli úrovne utajených kontaktov navzájom prepojené, na skutočnosti, že existovali spoločné kontakty alebo stretnutia medzi úrovňou riadiacich inštancií a nižšou úrovňou sídla a medzi úrovňou riadiacich inštancií a nemeckou úrovňou. Komisia vychádzala výlučne z existencie spoločných kontaktov a stretnutí medzi nižšou úrovňou sídla a nemeckou úrovňou. Argumentácia žalobkýň, ktorej cieľom je preukázať neexistenciu spoločných kontaktov a stretnutí medzi úrovňou riadiacich inštancií a nižšou úrovňou sídla a medzi úrovňou riadiacich inštancií a nemeckou úrovňou, je preto neúčinná.

221    V druhom rade treba uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že existovali spoločné kontakty a spoločné stretnutia medzi nižšou úrovňou sídla a nemeckou úrovňou, predovšetkým v rokoch 2003 až 2007 [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia]. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto skutočnosť predstavovala jednu zo skutočností, o ktoré sa Komisia opierala pri vyvodení záveru o pokračujúcej povahe porušenia.

222    Pokiaľ ide o toto konštatovanie Komisie, zo spisu vyplýva, že stretnutia na nižšej úrovni sídla a na nemeckej úrovni sa často organizovali v rovnakom čase a na tom istom mieste za účelom prípravy obchodných veľtrhov a že účastníci na nižšej úrovni sídla boli informovaní o obsahu výmen informácií na nemeckej úrovni, že si tento obsah zasielali v rámci svojich príslušných podnikov, a že všeobecnejšie boli v kontakte s účastníkmi na výmenách informácií na nemeckej úrovni.

223    V tejto súvislosti Všeobecný súd odkazuje osobitne na dôkazy uvedené v odôvodnení 137 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa stretnutia medzi konkurentmi dňa 24. augusta 2004 v Mníchove (Nemecko). Podľa [dôverné] sa na tomto stretnutí zúčastnili zamestnanci nižšej úrovne sídla a nemeckej úrovne. Za spoločnosť Scania boli prítomní A z nižšej úrovne sídla a B z nemeckej úrovne. Na tomto stretnutí došlo k výmenám informácií o budúcich zvýšeniach cien na nemeckom trhu a o dátumoch uvedenia modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy, na trh. Powerpointová prezentácia, ktorú pripravila [dôverné] a ktorá je zmienená v odôvodnení 137 napadnutého rozhodnutia, preukazuje, že informácia vymenená na stretnutí 24. augusta 2004 bola zaslaná sídlu spoločnosti [dôverné].

224    Všeobecný súd tiež poukazuje na dôkazy uvedené v odôvodnení 147 napadnutého rozhodnutia, ktoré preukazujú, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla boli informovaní o obsahu výmen informácií o cenách, ku ktorým došlo na nemeckej úrovni na stretnutí medzi konkurentmi v Mníchove 4. a 5. júla 2005. Konkrétnejšie Všeobecný súd poukazuje na e‑mail, ktorý zaslal C z nižšej úrovne sídla spoločnosti [dôverné] zamestnancom ostatných konkurenčných podnikov, ktorí tiež patria do nižšej úrovne sídla. V tomto e‑maile C s odkazom na vyššie uvedené stretnutie zo 4. a 5. júla 2005 uvádzal najmä to, že na tomto stretnutí [dôverné] poskytla konkurentom informácie o aktuálnom sadzobníku cien [dôverné] (založenom na nemeckom trhu) a okrem iného žiadal adresátov svojho e‑mailu o to, aby urobili to isté. Zamestnanec sídla [dôverné], ktorý bol medzi adresátmi vyššie uvedeného e‑mailu, odpovedal, že jeho podnik si želá zachovať výmeny informácií o cenách na úrovni trhu (konkrétne na nemeckej úrovni), a uviedol mená zamestnancov [dôverné], ktorí majú byť kontaktovaní v rámci týchto výmen informácií. E‑mail od C bol adresovaný aj D z nižšej úrovne sídla spoločnosti Scania, ktorý sa zúčastnil na vyššie uvedenom stretnutí 4. a 5. júla 2005. Zo spisu vyplýva, že vyššie uvedený e‑mail nebol D doručený, pretože jej meno bolo nesprávne napísané (pozri odôvodnenie 147 napadnutého rozhodnutia). E‑mail C pritom preukazuje, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla, vrátane zamestnancov v spoločnosti Scania, vedeli o výmenách informácií o cenách, ku ktorým došlo na vyššie uvedenom stretnutí 4. a 5. júla 2005.

225    Všeobecný súd tiež poznamenáva, že určití zamestnanci zúčastnených podnikov, ktorí pritom síce patrili do sídla, sa zúčastňovali na výmenách informácií na nemeckej úrovni, čo potvrdzuje záver Komisie o existencii prepojení medzi nižšou úrovňou sídla a nemeckou úrovňou. Všeobecný súd poukazuje najmä na prípad C zo spoločnosti [dôverné] a E zo spoločnosti [dôverné]. Títo zamestnanci, ktorí pritom patrili do sídla, boli aktívni a organizovali výmenu informácií na nemeckej úrovni.

226    Z vyššie uvedeného vyplýva, že konštatovanie Komisie, podľa ktorého existovali kontakty medzi nižšou úrovňou sídla a nemeckou úrovňou, je z právneho hľadiska dostatočne preukázané.

227    V treťom rade, žalobkyne v rámci tohto žalobného dôvodu tiež spochybnili tvrdenie Komisie uvedené v odôvodnení 213 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého na seba úrovne utajených kontaktov navzájom otvorene odkazovali, a tvrdenie uvedené v odôvodnení 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého účastníci kartelu opakovane rokovali na nižšej úrovni sídla o tom, ktoré informácie sa majú vymieňať a na akej úrovni.

228    Tieto tvrdenia Komisie sú z právneho hľadiska dostatočne preukázané. Najmä z dôkazov uvedených v odôvodnení 116 napadnutého rozhodnutia, týkajúcich sa stretnutia medzi konkurentmi na nižšej úrovni sídla 3. a 4. júla 2001, totiž vyplýva, že zamestnanci sídla vedeli o obsahu výmen informácií na nemeckej úrovni, že usudzovali, že tieto výmeny informácií zachádzajú „príliš ďaleko“ a že sú „potenciálne nebezpečné“. Z dôkazov uvedených v odôvodnení 117 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na vyššie uvedenom stretnutí 3. a 4. júla 2001 sa konkurenti dohodli tom, že si v budúcnosti budú na nižšej úrovni sídla vymieňať informácie o výrobkoch a technické informácie, no nie informácie o cenách či porovnávacie údaje. Rovnako z dôkazov uvedených v odôvodnení 147 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 224 vyššie) vyplýva, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla rokovali o tom, aké informácie sa majú vymieňať na akej úrovni, a že niektorí z týchto zamestnancov v tejto súvislosti vyjadrili želanie, aby k výmenám informácií o cenách dochádzalo iba na nemeckej úrovni.

229    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že v rámci tohto žalobného dôvodu sa žalobkyniam nepodarilo spochybniť konštatovania Komisie uvedené najmä v odôvodneniach 213 a 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa prepojení existujúcich medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov. Ako už bolo uvedené, Komisia uviedla niekoľko skutočností preukazujúcich existenciu prepojení medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov (pozri bod 218 vyššie), ktoré neboli spochybnené, t. j. skutočnosť, že účastníci boli zamestnancami tých istých podnikov, a skutočnosť, že stretnutia, ktoré sa konali na všetkých troch úrovniach utajených kontaktov, sa časovo prekrývali, alebo ktoré boli spochybnené bez toho, aby boli napadnuté v rámci tohto žalobného dôvodu, t. j. skutočnosť, že existovali kontakty medzi zamestnancami na nižšej úrovni jednotlivých sídiel účastníkov kartelu a zamestnancami na nemeckej úrovni. So zreteľom na tieto skutočnosti sa Všeobecný súd domnieva, že všetky tri úrovne utajených kontaktov boli medzi sebou navzájom prepojené a že nekonali oddelene a nezávisle od seba.

3)      O druhej výhrade

230    Pokiaľ ide o druhú výhradu uvádzanú žalobkyňami (pozri bod 212 vyššie), treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekvalifikovala utajené kontakty na nižšej úrovni sídla (a napokon ani utajené kontakty na ostatných dvoch úrovniach, posudzovaných samostatne) ako porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ale že usúdila, že všetky kontakty na všetkých troch úrovniach boli súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia, keďže sledovali spoločný plán s protisúťažným cieľom, ktorým bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP, a to predovšetkým prostredníctvom výmen informácií, ktoré znižovali strategickú neistotu, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov súvisiacich so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, ktoré vyžadujú normy Euro 3 až Euro 6 (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

231    Treba tiež pripomenúť, že Komisia nebola povinná kvalifikovať výmeny informácií na nižšej úrovni sídla, posudzované samostatne, ako osobitné porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, na to, aby dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia (pozri bod 208 vyššie).

232    Z vyššie uvedeného vyplýva, že táto výhrada žalobkýň je založená na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého Komisia v napadnutom rozhodnutí kvalifikovala výmeny informácií na nižšej úrovni sídla ako porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Bez ohľadu na tento nesprávny predpoklad je teda so zreteľom na úvahy uvedené v bodoch 208 až 211 vyššie a s ohľadom na argumentáciu žalobkýň potrebné preskúmať, do akej miery výmeny informácií na nižšej úrovni sídla prispeli k uskutočneniu spoločného plánu uvedeného v bode 230 vyššie.

233    V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že tak ako bolo konštatované v rámci preskúmania prvej výhrady, účastníci na nižšej úrovni sídla boli informovaní o obsahu výmen informácií na nemeckej úrovni, že si tento obsah zasielali v rámci svojich príslušných podnikov a že všeobecnejšie boli v kontakte s účastníkmi na výmenách informácií na nemeckej úrovni (pozri bod 222 vyššie). Je teda zrejmé, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla tým, že boli zapojení do výmen informácií, ktoré znižovali strategickú neistotu, pokiaľ ide o budúce ceny a dátumy uvedenia modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy, na trh, prispievali k realizácii vyššie uvedeného spoločného plánu.

234    V druhom rade, dôkazy uvedené v odôvodnení 144 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa stretnutia medzi konkurentmi na nižšej úrovni sídla 3. a 4. februára 2005 v Lyone (Francúzsko), preukazujú, že na tomto stretnutí [dôverné] informovala ostatných výrobcov, vrátane spoločnosti Scania, o budúcom zvýšení ceny jedného z modelov nákladných vozidiel, ktorý vyrába, o 5 %. Treba poznamenať, že žalobkyne tvrdili, že táto informácia bola v čase vyššie uvedeného stretnutia vo verejnej sfére a že na podporu tohto tvrdenia predložili v štádiu repliky a pár dní pred pojednávaním článok v špecializovanom časopise, ktorého elektronická verzia pochádza zo 4. februára 2005. Bez ohľadu na prípustnosť tohto dôkazu sa Všeobecný súd domnieva, že vyššie uvedený článok nepreukazuje dôvodnosť tvrdenia žalobkýň, keďže rozsah informácie, ktorú poskytla [dôverné] na stretnutí 3. a 4. februára 2005, je širší, ako rozsah informácie obsiahnutej vo vyššie uvedenom článku, v ktorom sa zmieňovalo zvýšenie ceny modelu nákladného vozidla spoločnosti [dôverné] iba pre trh Spojeného kráľovstva.

235    Cenová informácia, ktorú oznámila [dôverné] na stretnutí 3. a 4. februára 2005 na nižšej úrovni sídla, preukazuje, že výmeny informácií na tejto úrovni, bez ohľadu na otázku, či predstavujú porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, prispievali k realizácii spoločného plánu uvedeného v bode 230 vyššie, keďže preukazuje, že tieto výmeny informácií sa vzťahovali aj na otázky týkajúce sa tvorby cien nákladných vozidiel, a nie iba na technické otázky.

236    V treťom rade, z interného e‑mailu spoločnosti [dôverné], ktorý zaslal F, z nižšej úrovne sídla tohto podniku, ktorý je uvedený v odôvodnení 146 napadnutého rozhodnutia a týka sa stretnutia medzi konkurentmi 4. a 5. júla 2005, vyplýva, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla, medzi ktorých patria aj zamestnanci sídla spoločnosti Scania, si vymieňali informácie týkajúce sa okrem iného dátumu uvedenia modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy Euro 4 a Euro 5, na trh. Vo vyššie uvedenom e‑maile napríklad F informoval svojich kolegov o skutočnosti, zverejnenej na stretnutí 4. a 5. júla 2005, že Scania „odhalí kompletnú ponuku motorov spĺňajúcich [normu] Euro 4 (a zopár motorov spĺňajúcich [normu] Euro 5) na podujatí [dôverné]“ a o skutočnosti, že u spoločnosti Scania už bolo uskutočnených 2 000 objednávok týkajúcich sa motorov spĺňajúcich normu Euro 4. F. tiež napríklad informoval svojich kolegov o tom, že podľa informácií, ktoré poskytla [dôverné] na vyššie uvedenom stretnutí, zvýšenie cien súvisiace so zavedením normy Euro 5 nebolo zo strany jej zákazníkov rozporované a že 6 000 nákladných vozidiel spĺňajúcich túto normu sa už predalo. Aj obsah výmeny informácií na nižšej úrovni sídla na stretnutí 4. a 5. júla 2005 preukazuje, že výmeny informácií na nižšej úrovni ústredia prispievali k uskutočneniu spoločného plánu uvedenému v bode 230 vyššie, keďže preukazuje, že uvedené výmeny sa vzťahovali aj na otázky týkajúce sa dátumu uvedenia modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú osobitné environmentálne normy, na trh.

237    Vo štvrtom rade, treba pripomenúť, že účastníci na všetkých troch úrovniach utajených kontaktov boli zamestnancami tých istých podnikov, že stretnutia na nižšej úrovni sídla sa z časového hľadiska prekrývali so stretnutiami na ďalších dvoch úrovniach a že existovali kontakty medzi zamestnancami na nižšej úrovni sídla a zamestnancami na nemeckej úrovni (pozri body 218 a 229 vyššie).

238    Na základe týchto skutočností treba konštatovať, že výmeny informácií na nižšej úrovni sídla prispievali k uskutočneniu spoločného plánu uvedeného v bode 230 vyššie, a v dôsledku toho, že Komisia bola oprávnená ich zohľadniť na účely záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia.

239    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

c)      O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcich v tom, že Komisia usúdila, že žalobkyne uzavreli dohodu alebo sa podieľali na zosúladenom postupe, týkajúcich sa načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií

240    Argumentáciu žalobkýň v rámci tohto žalobného dôvodu možno rozdeliť na tri časti, ktoré sú postupne po sebe preskúmané nižšie.

1)      O prvej časti štvrtého žalobného dôvodu, založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

241    Žalobkyne tvrdia, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí im neumožňuje pochopiť povahu a rozsah porušenia, ktoré im bolo pripísané. Jednak totiž z článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia usúdila, že žalobkyne sa dopustili porušenia najmä tým, že sa dohodli na načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií, stanovených normami Euro 3 až Euro 6, a že toto správanie automaticky predstavuje porušenie. Po druhé, zdá sa, že v napadnutom rozhodnutí sa v odôvodneniach 243 a 321 tiež tvrdí, že skutkové okolnosti týkajúce sa vyššie uvedeného zosúladeného postupu sú „prepojené“ s údajnou dohodou o cenách a hrubých cenách a sú vo vzťahu k nej „komplementárne“, čím sa tak naznačuje, že len obyčajná výmena informácií o dátumoch zavádzania technológií sama osebe nepredstavuje porušenie.

242    Žalobkyne dospeli k záveru, že táto nekoherentnosť v odôvodnení Komisie predstavuje porušenie článku 296 ZFEÚ a že na tomto základe musí byť napadnuté rozhodnutie zrušené.

243    Žalobkyne tiež vytýkajú Komisii to, že nevysvetlila dôvody, pre ktoré výmena informácií o načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií predstavuje porušenie z hľadiska cieľa.

244    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

245    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka materiálnej zákonnosti sporného aktu. Z tohto hľadiska musí byť požadované odôvodnenie prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Pokiaľ ide konkrétne o odôvodnenie individuálnych rozhodnutí, povinnosť odôvodniť takéto rozhodnutia tak má za cieľ, okrem umožnenia súdneho preskúmania, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby zistila, či rozhodnutie prípadne obsahuje vadu, na základe ktorej možno napadnúť jeho platnosť (pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Campine a Campine Recycling/Komisia, T‑240/17, neuverejnený, EU:T:2019:778, bod 321 a citovanú judikatúru).

246    Okrem toho sa požiadavka odôvodnenia musí posudzovať v závislosti od okolností prejednávanej veci, predovšetkým od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby dotknuté aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie presne uvádzalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Campine a Campine Recycling/Komisia, T‑240/17, neuverejnený, EU:T:2019:778, bod 322 a citovanú judikatúru).

247    Okrem toho povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ vyžaduje, aby argumentácia, na ktorej sa zakladá rozhodnutie, bola jasná a jednoznačná. Odôvodnenie aktu tak musí byť logické a nesmie obsahovať najmä vnútorné rozpory, ktoré bránia porozumieť dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (pozri rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 151 a citovanú judikatúru).

248    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia v bode 7.2.3. nazvanom „Obmedzenie hospodárskej súťaže“, uviedla, že cieľom protisúťažného správania v prejednávanej veci bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na území EHP.

249    V odôvodnení 237 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že hlavný prvok všetkých dohôd a zosúladených postupov v prejednávanej veci, ktorý možno kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže, spočíva v koordinácii cien a zvyšovaní hrubých cien prostredníctvom kontaktov o cenách, o dátume a dodatočných nákladoch týkajúcich sa uvedenia nových modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú emisné normy, na trh a vo výmene citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže.

250    V odôvodnení 238 písm. b) napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala, že Scania uzavrela dohody a/alebo sa s konkurentmi koordinovala, pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6.

251    V odôvodnení 239 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že všetky dohody a zosúladené postupy, na ktorých sa Scania zúčastnila, mali za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a umožnili podnikom prispôsobiť svoju cenovú stratégiu s ohľadom na informácie získané od konkurentov.

252    V odôvodnení 243 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila, že žalobkyne tým, že rokovali o dátume zavedenia nových environmentálnych noriem a o dodatočných nákladoch vyvolaných novou technológiou, získavali informácie o zámeroch svojich konkurentov, pokiaľ ide o úroveň hrubých cien. Podľa vysvetlení Komisie malo prenesenie nákladov spojených so zavádzaním novej environmentálnej technológie za následok zmeny hrubej ceny predmetných modelov nákladných vozidiel. Účastníci poznali dátum, od ktorého budú do sadzobníka hrubých cien konkurentov zahrnuté nové modely (na ktoré budú prenesené dodatočné náklady), keďže poznali dátum uvedenia týchto nových modelov na trh. V dôsledku toho bola podľa Komisie povaha rokovaní a dohôd týkajúcich sa dátumu uvedenia nových modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy, na trh prepojená a komplementárna z hľadiska utajenej dohody účastníkov konania, pokiaľ ide o ceny a zvyšovania hrubých cien.

253    Okrem toho z odôvodnení 315 až 350 napadnutého rozhodnutia, bodu 7.2.4 nazvaného „Jediné a pokračujúce porušenie“, vyplýva, že Komisia pripísala spoločnosti Scania porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ktoré kvalifikovala ako jediné a pokračujúce porušenie, ktoré spočívalo v utajených kontaktoch týkajúcich sa tvorby cien a zvyšovania hrubých cien stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v rámci EHP, ako aj načasovania a prenesenia nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až Euro 6. Podľa Komisie mali tieto utajené kontakty za cieľ obmedziť hospodársku súťaž znížením úrovne strategickej neistoty medzi konkurentmi, pokiaľ ide o budúce ceny, zvyšovania hrubých cien, načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

254    V odôvodnení 321 napadnutého rozhodnutia Komisia zopakovala svoju analýzu uvedenú v odôvodnení 243 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej je povaha rokovaní a dohôd týkajúcich sa dátumu uvedenia nových modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy, na trh prepojená a komplementárna vo vzťahu k utajenej dohode účastníkov konania, pokiaľ ide o ceny a zvyšovania hrubých cien.

255    Napokon treba pripomenúť, že podľa článku 1 napadnutého rozhodnutia:

„Nasledujúce právne subjekty spoločnosti Scania tým, že sa dohodli na cenách a zvyšovaní hrubých cien v EHP, pokiaľ ide o stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, a na načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až 6, porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 [Dohody o] EHP počas nasledujúcich období…“

256    Jednak z vyššie uvedenej prezentácie v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že v rozpore s tvrdením žalobkýň Komisia v tomto rozhodnutí osobitne nekvalifikovala zosúladený postup týkajúci sa načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií ako samostatné porušenie článku 101 ZFEÚ. Naopak je jasné, že Komisia usúdila, že vyššie uvedený zosúladený postup bol súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia, ktorého jediným protisúťažným cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel na území EHP.

257    Po druhé, najmä z odôvodnení 236, 237, 239, 243 a 321 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia usúdila, že výmeny informácií o načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií boli prepojené a komplementárne vo vzťahu k výmenám informácií o cenách a zvýšeniach hrubých cien, a že v podstate všetky tieto výmeny umožnili dotknutým podnikom prispôsobiť svoje cenové stratégie v závislosti od informácie získanej zo strany konkurentov, čo tak predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

258    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí obsahuje úvahy Komisie jasným a jednoznačným spôsobom, čo umožňuje Všeobecnému súdu vykonať súdne preskúmanie. Okrem toho obsah a podrobnosť argumentácie žalobkýň pred Všeobecným súdom preukazuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia im umožnilo účinne napadnúť toto rozhodnutie na Všeobecnom súde.

259    Na základe vyššie uvedeného treba prvú časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

2)      O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcom v tom, že Komisia usúdila, že žalobkyne uzavreli dohodu alebo sa podieľali na zosúladenom postupe týkajúcom sa načasovania uvádzania technológií v oblasti emisií na trh

260    Žalobkyne spochybňujú posúdenie Komisie, podľa ktorého uzavreli dohodu alebo sa podieľali na zosúladenom postupe týkajúcom sa načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií.

261    V tejto súvislosti žalobkyne poznamenávajú, že povinnosť, aby motory nákladných vozidiel spĺňali normy Euro, vyplýva z európskej právnej úpravy, ktorá je výrobcom nákladných vozidiel známa, a nie je dôsledkom žiadnej hospodárskej súťaže v oblasti inovácie.

262    Žalobkyne tiež tvrdia, že Scania vždy dodržiavala jednotlivé emisné normy Euro, dokonca ešte aj pred uplatnením lehôt stanovených európskou právnou úpravou, a že jej výroba bola vo všeobecnosti plánovaná približne šesť alebo sedem rokov pred konečným termínom stanoveným uvedenou právnou úpravou týkajúcou sa zavádzania technológií, ktoré spĺňajú uvedené normy. Podľa žalobkýň táto skutočnosť nie je zlučiteľná s tvrdením Komisie, podľa ktorého Scania uzavrela so svojimi konkurentmi dohodu alebo sa podieľala na zosúladenom postupe, týkajúcimi sa načasovania zavádzania technológií, ktoré spĺňajú normy Euro.

263    Žalobkyne tiež poukazujú na okolnosť, že dátumy zavádzania technológií v oblasti emisií sa medzi výrobcami nákladných vozidiel značne líšia, čo spochybňuje existenciu koordinácie medzi nimi, pokiaľ ide o tieto dátumy.

264    Žalobkyne spochybňujú aj skutočnosť, že výmeny informácií popísané v napadnutom rozhodnutí preukazujú, že uzavreli dohodu alebo sa zúčastnili na zosúladenom postupe, pokiaľ ide o zavádzanie nových technológií v oblasti emisií.

265    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

266    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pojmy „dohoda“, „rozhodnutia združení podnikov“ a „zosúladený postup“ zahŕňajú, zo subjektívneho hľadiska, podoby zosúladeného konania, ktoré majú rovnakú podstatu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú (pozri rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 23 a citovanú judikatúru).

267    Pokiaľ ide o definíciu zosúladeného postupu, Súdny dvor rozhodol, že takýto postup predstavuje formu koordinácie medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby podniky dospeli k uskutočneniu dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi (pozri rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 26 a citovanú judikatúru).

268    Kritériá koordinácie a spolupráce, ktoré predstavujú zosúladený postup, vôbec nevyžadujú vypracovanie skutočného „plánu“, skôr ich treba chápať vo svetle konceptu vlastnému ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa hospodárskej súťaže, podľa ktorého musí každý hospodársky subjekt autonómne určiť, akú politiku chce viesť na spoločnom trhu, a podmienky, ktoré zamýšľa uplatňovať na svojich klientov (pozri rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, EU:C:1998:256, bod 86 a citovanú judikatúru, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 119 a citovanú judikatúru).

269    Hoci táto požiadavka autonómie nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobovať existujúcemu alebo očakávanému konaniu ich konkurentov, zásadne bráni uskutočneniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi týmito subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa rozhodol uskutočňovať na uvedenom trhu, alebo ktoré zamýšľal na tomto trhu uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam dotknutého trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (pozri rozsudky z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, EU:C:1998:256, bod 87 a citovanú judikatúru, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 120 a citovanú judikatúru).

270    Súdny dvor teda rozhodol, že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pokiaľ zmierňuje alebo odstraňuje stupeň neistoty vo fungovaní dotknutého trhu, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi (pozri rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 121 a citovanú judikatúru).

271    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že v odôvodnení 238 písm. b) napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenie, že Scania uzavrela dohody a/alebo sa so svojimi konkurentmi koordinovala, pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6. Toto tvrdenie Komisie je založené na viacerých dôkazoch uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré preukazujú jeho dôvodnosť.

272    V prvom rade treba poukázať na zápisnicu zo stretnutia na úrovni riadiacich inštancií, konaného 6. apríla 1998 v Bruseli (Belgicko), ktorá je uvedená v odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia. Táto zápisnica jasne preukazuje, že účastníci tohto stretnutia si vymieňali informácie o cenách, ako aj o načasovaní zavádzania modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú normu Euro 3, a že sa dohodli nezaviesť technológiu spĺňajúcu túto normu predtým, ako sa toto zavedenie stane povinným. Vyššie uvedená zápisnica tiež preukazuje to, že účastníci stretnutia si vymieňali informácie o vplyve zavedenia novej technológie na ceny. Keďže uvedená zápisnica odkazuje na „všetkých členov [dôverné]“, možno vyvodiť, že Scania sa na vyššie uvedenom stretnutí 6. apríla 1998 zúčastnila.

273    V druhom rade Všeobecný súd poukazuje na stretnutie na úrovni riadiacich inštancií, konané 10. a 11. apríla 2003 v Göteborgu (Švédsko), na ktorom sa Scania zúčastnila a ktoré je uvedené v odôvodnení 127 napadnutého rozhodnutia. Rukou písané poznámky, ktoré vyhotovil zástupca spoločnosti [dôverné] zúčastňujúci sa na tomto stretnutí a ktoré sú uvedené vo vyššie uvedenom odôvodnení, preukazujú, že účastníci si vymieňali informácie o cenách a o zavádzaní technológií spĺňajúcich normu Euro 4. Podľa týchto poznámok:

„Predaj [dôverné] Euro 4. október 2004. [dôverné]/Scania ju môže zaviesť skôr, ale nechce tak urobiť. Všetci sa dohodli, že ju zavedú do [dôverné] ,Zavádzanie predajov‘.“

274    Obsah stretnutia z 10. a 11. apríla 2003, uvedeného v bode 273 vyššie, je vysvetlený vo faxe, ktorý 8. mája 2003 zaslala [dôverné] konkurentom, vrátane spoločnosti Scania, a ktorý je uvedený v odôvodnení 128 napadnutého rozhodnutia, kde sa uvádza:

„Na našom stretnutí v Göteborgu sme rokovali o zavedení špecifikácie Euro 4 na trh. Iniciatívne som začal o tejto otázke rokovať s naším kolegom [G]. Hoci [dôverné] pochybuje, že splníme všetky naše sľuby, súhlasí s uvedením na trh v septembri 2004, [dôverné]. Jednoznačne by sme ju nemali ponúkať na predaj pred týmto dátumom. Predpokladám, že všetci vždy súhlasíme a že sa budeme držať tohto dátumu. Pokiaľ tak z akéhokoľvek dôvodu neviete učiniť, prosím Vás, aby ste ma o tom obratom faxom informovali.“

275    Žalobkyne poukázali na vysvetlenia [dôverné] počas správneho konania, podľa ktorých poznámky citované v bode 273 vyššie nesvedčia o existencii dohody medzi výrobcami nákladných vozidiel, ale uvádza sa v nich len to, že všetci prijali za skutočnosť to, že motory spĺňajúce normu Euro 4 nebudú pravdepodobne zavedené pred [dôverné] v septembri 2004. Treba však usudzovať, že tieto vysvetlenia, ktoré boli poskytnuté a posteriori a ktoré odporujú jasnému zneniu poznámok zástupcu spoločnosti [dôverné] a faxu z 8. mája 2003, preukazujúcemu to, že konkurenti sa dohodli na zavedení motorov spĺňajúcich normu Euro 4 v septembri 2004, nie sú presvedčivé.

276    V treťom rade treba poukázať na e‑mail, ktorý 16. septembra 2004 poslal H, zástupca spoločnosti [dôverné], konkurentom, vrátane spoločnosti Scania, v ktorom uviedol svoje rozhodnutie nezúčastniť sa na stretnutí na úrovni riadiacich inštancií, plánovanom v Hannoveri (Nemecko). Daný e‑mail, uvedený v odôvodnení 138 napadnutého rozhodnutia, spresňoval:

„Dôvodom pre toto rozhodnutie je sklamanie. Považujem za neprípustné správanie niektorých našich kolegov (predovšetkým jedného z nich) v rámci oznámenia týkajúceho sa noriem Euro 4 a Euro 5, ako aj spôsob, akým sa títo kolegovia pokúsili poškodiť imidž priemyselného odvetvia nákladných vozidiel, a osobitne niektorých svojich kolegov…“

277    [dôverné] vysvetlila v ústnom vyhlásení predloženom počas správneho konania a uvedenom v odôvodnení 138 napadnutého rozhodnutia, že technológiu spĺňajúcu normu Euro 4 zaviedla pred dátumom dohodnutým s konkurentmi, t. j. pred septembrom 2004 (pozri body 273 a 274 vyššie), a že táto skutočnosť bola dôvodom nespokojnosti vyjadrenej zo strany zástupcu spoločnosti [dôverné] v tomto e‑maile. Zo spisu vyplýva, že v nadväznosti na túto udalosť sa výmeny informácií na úrovni riadiacich inštancií zastavili (odôvodnenie 138 napadnutého rozhodnutia).

278    E‑mail zástupcu spoločnosti [dôverné], uvedený v bode 276 vyššie, vykladaný s ohľadom na dôkazy uvedené v bodoch 273 a 274 vyššie, preukazuje existenciu dohody medzi konkurentmi, vrátane spoločnosti Scania, ktorá sa týka dátumu uvedenia technológií spĺňajúcich normu Euro 4 na trh.

279    Žalobkyne poukázali na vyhlásenie pod prísahou zástupcu spoločnosti [dôverné] a autora e‑mailu uvedeného v bode 276 vyššie, v ktorom tento vysvetlil, že jeho e‑mail bol poslaný z dôvodu napätia medzi [dôverné] a [dôverné] a že medzi výrobcami nákladných vozidiel neexistovala žiadna dohoda týkajúca sa dátumu zavedenia motorov spĺňajúcich normu Euro 4. Podľa žalobkýň podporuje vyššie uvedené vyhlásenie pod prísahou tá skutočnosť, že [dôverné] a jej zástupca vôbec nereagovali na oznámenie spoločnosti Scania o zavedení jej prvého motora spĺňajúceho normu Euro 4 na tlačovej konferencii 31. marca 2004. Podľa žalobkýň možno predpokladať, že ak by výrobcovia uzavreli dohodu o načasovaní zavádzania technológie spĺňajúcej normu Euro 4, zástupca spoločnosti [dôverné] by reagoval rovnako, pokiaľ ide o oznámenie spoločnosti Scania.

280    Táto argumentácia žalobkýň sa nezdá byť presvedčivou.

281    Jednak pokiaľ ide o vyššie uvedené vyhlásenie pod prísahou, autor e‑mailu uvedeného v bode 276 vyššie ho urobil po zopár rokoch od relevantných udalostí, na účely správneho konania, a teda in tempore suspecto. Jeho obsah tak nemôže spochybniť dôkaznú hodnotu súčasných, a objektívnejších dôkazov o udalostiach, akými je aj fax uvedený v bode 274 vyššie, a tiež ani dôkaznú hodnotu vyhlásenia [dôverné] uvedeného v bode 277 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, EU:T:2006:272, bod 277; z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený, EU:T:2008:255, bod 379, a z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 201). Všetky tieto dôkazy preukazujú existenciu dohody medzi výrobcami nákladných vozidiel, pokiaľ ide o dátum zavedenia technológie spĺňajúcej normu Euro 4.

282    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tlačovej konferencii spoločnosti Scania z 31. marca 2004, treba konštatovať, že tlačová správa predložená žalobkyňami, ktorá ani zďaleka nepotvrdzuje ich tvrdenie, oznamovala zavedenie motorov 420 koní (horse power), spĺňajúcich normu Euro 4 v septembri 2004, čo je dátum, ktorý sa zhoduje s dátumom dohodnutým medzi konkurentmi na stretnutí 10. a 11. apríla 2003 v Göteborgu (pozri body 273 a 274 vyššie).

283    V štvrtom rade poukazuje Všeobecný súd na výmeny informácií medzi konkurentmi, medzi ktorými bola aj Scania DE, ku ktorým došlo medzi 2. a 8. decembrom 2004, pričom ich predmetom boli zvýšenia cien plánované na rok 2005 (odôvodnenie 140 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti [dôverné] uviedla, že za prechod z „Eura 3 na Euro 4“ fakturuje 5 410 eur.

284    Tak ako vyplýva z odôvodnenia 141 napadnutého rozhodnutia, 2. decembra 2004 zástupca spoločnosti Scania DE, B, poslal zamestnancom konkurenčných podnikov e‑mail, v ktorom sa pýtal, kedy a za akú hrubú cenu budú dodávané motory, ktoré spĺňajú normy 4 a 5. Daný zástupca [dôverné] odpovedal tak, že poskytol požadované informácie, pričom okrem iného uviedol, že dodatočné ceny za motory spĺňajúce normu Euro 4 a normu Euro 5 budú 11 500 eur a 14 800 eur. Dňa 17. decembra 2004 zaslal B získané informácie konkurentom (odôvodnenie 142 napadnutého rozhodnutia).

285    V piatom rade treba poukázať na stretnutie z 12. septembra 2005, uvedené v odôvodnení 149 napadnutého rozhodnutia, ktorého predmetom boli predovšetkým „situácia Euro 4/5“ a „zvýšenia cien plánované na rok 2006“. Z rukou písaných poznámok vyplýva, že na tomto stretnutí si konkurenti, medzi ktorými bol zástupca spoločnosti Scania DE, I, vymieňali informácie o dátume zavedenia modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich normy Euro 4 a Euro 5 a o tvorbe ich cien.

286    V šiestom rade treba poukázať na e‑mail z 21. júla 2009, uvedený v odôvodnení 180 napadnutého rozhodnutia, v ktorom zamestnanec spoločnosti [dôverné] navrhol zapísať do programu stretnutia medzi konkurentmi, organizovaného spoločnosťou Scania DE, ktoré sa malo konať 17. a 18. septembra 2009, nasledujúci bod: „Euro VI – uvedomujem si – sme oprávnení o tom rozprávať, a chceme to?“

287    Odôvodnenie 181 napadnutého rozhodnutia pojednáva o stretnutí zo 17. a 18. septembra 2009, uvedenom v bode 286 vyššie. Z dôkazov uvedených vo vyššie uvedenom odôvodnení, ktoré žalobkyne nespochybnili, vyplýva, že konkurenti si vymieňali informácie o dátume zavedenia technológie spĺňajúcej normu Euro 6, ako aj o plánovaných zvýšeniach cien na rok 2010.

288    Z dôkazov a skutočností uvedených v bodoch 272 až 287 vyššie vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že Scania uzavrela dohody a/alebo sa koordinovala so svojimi konkurentmi, pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6.

289    Na tomto závere nič nemení argumentácia žalobkýň, uvedená v bodoch 261 až 263 vyššie. Osobitne treba poznamenať, že európska právna úprava týkajúca sa dátumov zavedenia noriem Euro v oblasti emisií sa vzťahovala len na lehoty na zavedenie uvedených noriem (pozri odôvodnenie 6 napadnutého rozhodnutia), a nezaväzovala výrobcov nákladných vozidiel k tomu, aby si vymieňali informácie týkajúce sa načasovania zavádzania výrobkov spĺňajúcich tieto normy. Okrem toho okolnosť, že Scania plánovala svoju výrobu niekoľko rokov pred konečným dátumom stanoveným európskou právnou úpravou na zavedenie konkrétnej normy Euro, nepreukazuje neexistenciu účasti z jej strany na zosúladenom postupe s ostatnými výrobcami nákladných vozidiel. Rovnako ani skutočnosť, že dátumy zavedenia technológií v oblasti emisií sa medzi výrobcami nákladných vozidiel líšia, nepreukazuje neexistenciu výmen informácií medzi nimi, pričom tieto výmeny im umožnili poznať plány ich konkurentov.

290    Na základe vyššie uvedených úvah treba druhú časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

3)      O tretej časti štvrtého žalobného dôvodu, založenej na tom, že výmeny informácií o načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií nepredstavujú porušenie z hľadiska cieľa

291    Žalobkyne tvrdia, že z dôkazov obsiahnutých v spise nanajvýš vyplýva, že účastníci konania výnimočne zdieľali informácie o načasovaní zavádzania ich príslušných technológií v oblasti emisií. Tieto zriedkavé výmeny však nepredstavujú porušenie z hľadiska cieľa. Podľa žalobkýň napadnuté rozhodnutie neposkytuje dôkaz o tom, že výmena informácií o načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií môže byť na základe svojej povahy považovaná za škodlivú pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže, bez toho, aby bolo potrebné skúmať jej následky.

292    Podľa žalobkýň je totiž ťažké pochopiť, akým spôsobom by výmena informácií o dátumoch zavedenia mohla spôsobiť akékoľvek omeškanie alebo brániť hospodárskej súťaži v ponuke predmetnej novej technológie, vzhľadom na to, že, po prvé, technický vývoj novej technológie regulácie emisií trvá približne šesť alebo sedem rokov, po druhé, všetci výrobcovia boli povinní zostaviť nové motory spĺňajúce normy Euro a zaviedli predmetné technológie pred uplynutím lehôt stanovených európskou právnou úpravou, a po tretie, pred tým, ako sa tieto normy stali povinnými, neexistoval prakticky žiaden dopyt po nákladných vozidlách spĺňajúcich normy Euro.  Podľa žalobkýň je celkom zrejmé, že cieľom výmeny informácií nebolo „oddialiť“ zavedenie technológií v oblasti emisií.

293    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

294    Treba pripomenúť, že v odôvodnení 238 písm. b) a v odôvodnení 239 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že všetky dohody a zosúladené postupy, na ktorých sa Scania zúčastnila a medzi ktoré patrili dohody alebo zosúladené postupy týkajúce sa načasovania prenesenia nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií, mali za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ a umožnili podnikom prispôsobiť svoju cenovú stratégiu s ohľadom na informácie, ktoré získali od konkurentov. Okrem toho v odôvodneniach 243 a 321 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila, že povaha rokovaní a dohôd týkajúcich sa dátumu uvedenia nových modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú environmentálne normy, na trh bola prepojená s utajenou dohodou účastníkov, pokiaľ ide o ceny a zvýšenia hrubých cien, a komplementárna vo vzťahu k nej. Treba tiež pripomenúť, že Komisia dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia, ktorého cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP a ktoré spočívalo v postupoch, ktoré znižovali úroveň strategickej neistoty medzi účastníkmi, predovšetkým pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

295    Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobkýň uvedená v bodoch 291 a 292 vyššie vychádza z celého radu nesprávnych predpokladov.

296    Ako už totiž bolo uvedené, výmeny informácií o načasovaní zavádzania technológií v oblasti emisií Komisia nekvalifikovala ako celkom osobitné porušenie. Rovnako tieto výmeny neboli kvalifikované samostatne ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, ale boli zohľadnené spoločne s ostatnými utajenými postupmi. Práve „tento súbor dohôd a zosúladených postupov“ bol v odôvodnení 239 napadnutého rozhodnutia kvalifikovaný ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, umožňujúce účastníkom prispôsobiť svoju cenovú stratégiu s ohľadom na informácie získané od konkurentov.

297    Okrem toho treba uviesť, že záver Komisie týkajúci sa existencie jediného a pokračujúceho porušenia sa nezakladá na konštatovaní, že dohody alebo zosúladené postupy týkajúce sa načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií predstavovali prekážku v ponuke nových technológií, tak ako to naznačuje argumentácia žalobkýň uvedená v bode 292 vyššie. Záver Komisie je založený na konštatovaní, že tieto utajené postupy boli komplementárne vo vzťahu k utajeným postupom týkajúcim sa cien a zvyšovaní hrubých cien. Z obsahu výmen medzi konkurentmi, uvedených v napadnutom rozhodnutí, totiž vyplýva, že zavádzanie technológií zabezpečujúcich to, aby motory nákladných vozidiel spĺňali normy Euro, mohlo mať vplyv na ceny dotknutých modelov nákladných vozidiel a spôsobiť zvýšenie týchto cien. Konkurenti medzi sebou rokovali nielen o načasovaní, ale aj o prenesení nákladov súvisiacich so zavádzaním novej technológie. Komisia preto v odôvodneniach 243 a 321 napadnutého rozhodnutia opodstatnene uviedla, že konkurenti sa v rámci toho, ako rokovali o dátume zavedenia nových technológií a o dodatočných nákladoch, ktoré tieto technológie vytvárajú, oboznámili s úrovňou plánovaných hrubých cien a s načasovaním zvyšovania týchto hrubých cien. Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkýň, uvedená v bode 292 vyššie, sa zakladá na nesprávnom pochopení napadnutého rozhodnutia a je neúčinná.

298    Pokiaľ ide o otázku, či výmena informácií medzi výrobcami nákladných vozidiel, umožňujúca im vedieť o plánovanej úrovni hrubých cien ich konkurentov a o načasovaní zvyšovania týchto hrubých cien, predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, táto otázka nie je predmetom argumentácie žalobkýň v rámci tohto žalobného dôvodu, ktorá, ako už bolo poznamenané, je založená na nesprávnom pochopení, že Komisia uvedeným výrobcom vytýkala, že bránili ponuke nových technológií (pozri bod 297 vyššie). Pre úplnosť treba pripomenúť, že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pokiaľ zmierňuje alebo odstraňuje stupeň neistoty vo fungovaní dotknutého trhu, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi (pozri bod 270 vyššie). Protisúťažný cieľ treba pripísať najmä výmene informácií spôsobilej vylúčiť neistotu v mysli dotknutých subjektov, pokiaľ ide o presný dátum, rozsah a spôsoby prispôsobenia správania na trhu, ktoré dotknuté podniky budú zavádzať (pozri rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 122 a citovanú judikatúru).

299    V prejednávanej veci treba so zreteľom na judikatúru uvedenú v bode 298 vyššie konštatovať, že výmeny informácií medzi konkurentmi, ktoré im umožňujú získať informácie o úrovni plánovaných hrubých cien a o načasovaní zvyšovania týchto hrubých cien, čím tak odstraňujú neistotu týkajúcu sa toho, ako sa v budúcnosti budú správať, predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2013, Mamoli Robinetteria/Komisia, T‑376/10, EU:T:2013:442, bod 72).

300    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné tretiu časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť. V dôsledku uvedeného sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť v celom rozsahu.

d)      O piatom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcom v tom, že Komisia kvalifikovala výmeny informácií na nemeckej úrovni ako porušenie „z hľadiska cieľa“

1)      Úvodné pripomienky

301    Žalobkyne tvrdia, že Komisia nepredložila presné a zhodujúce sa dôkazy, potvrdzujúce tvrdenie, podľa ktorého výmena informácií na nemeckej úrovni predstavuje dostatočnú prekážku hospodárskej súťaže na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie „z hľadiska cieľa“, v zmysle rozsudku z 11. septembra 2014, CB/Komisia (C‑67/13 P, EU:C:2014:2204).

302    Žalobkyne tvrdia, že analýza obsahu, cieľov a ekonomického a právneho rámca informácií vymieňaných na nemeckej úrovni preukazuje, že Komisiou vykonané hodnotenie „z hľadiska cieľa“ je poznačené nesprávnym právnym posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením.

303    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

304    Treba pripomenúť, že v odôvodnení 238 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, po prvé, že Scania uzavrela dohody a/alebo sa koordinovala s účastníkmi urovnania, pokiaľ ide o plánované zmeny hrubých cien a sadzobníky hrubých cien, ako aj načasovanie týchto zmien, a príležitostne plánované zmeny čistých cien alebo zliav ponúkaných zákazníkom, po druhé, že Scania uzavrela dohody a/alebo sa koordinovala s účastníkmi urovnania, pokiaľ ide o načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6, a po tretie, že Scania a účastníci urovnania si vymieňali ďalšie citlivé obchodné informácie, a to konkrétne informácie týkajúce sa dodacích lehôt, uskutočnených objednávok a úrovne zásob, cieľových trhových podielov, aktuálnych čistých cien a zliav, sadzobníkov hrubých cien (a to aj pred nadobudnutím ich účinnosti) a konfigurátorov nákladných automobilov.

305    Podľa odôvodnenia 212 napadnutého rozhodnutia, k utajeným postupom, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 238 uvedeného rozhodnutia, dochádzalo na všetkých troch úrovniach identifikovaných v bodoch 35 až 38 vyššie, a to najmä na nemeckej úrovni.

306    Komisia v odôvodnení 239 napadnutého rozhodnutia usúdila, že všetky dohody a zosúladené postupy uvedené v odôvodnení 238 mali za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a umožnili podnikom prispôsobiť svoju cenovú stratégiu s ohľadom na informácie získané od konkurentov.

307    Treba tiež pripomenúť, že Komisia kvalifikovala všetky tieto utajené konania ako jediné a pokračujúce porušenie, ktoré trvalo od roku 1997 do roku 2011. Podľa Komisie Scania a účastníci urovnania sledovali spoločný plán, ktorého jediným protisúťažným cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Tento cieľ bol dosiahnutý postupmi, ktoré znižovali úrovne strategickej neistoty medzi konkurentmi, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy (odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia).

308    Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci Komisia v prejednávanej veci nekvalifikovala utajené kontakty na nemeckej úrovni ako porušenie článku 101 ZFEÚ samo osebe, usúdila, že tieto kontakty predstavujú obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a sú súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia pripísaného spoločnosti Scania, ktorá prispela k jeho uskutočneniu. V rámci tohto žalobného dôvodu treba preskúmať dôvodnosť posúdenia Komisie, podľa ktorého utajené kontakty na nemeckej úrovni predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.

309    V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že niektoré typy koordinácie medzi podnikmi majú dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 49, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 113; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 34).

310    Rozlišovanie medzi „porušeniami z hľadiska cieľa“ a „porušeniami z hľadiska účinku“ je postavené na tom, že určité formy zosúladeného konania medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 50, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 114; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 35).

311    Preto je nesporné, že určité zosúladené správania, ako tie, ktoré vedú k horizontálnemu určeniu cien prostredníctvom kartelov, možno považovať za do tej miery schopné mať negatívne účinky predovšetkým na cenu, množstvo a kvalitu výrobkov a služieb, že preukázanie ich konkrétnych účinkov na trhu sa môže považovať za nepotrebné na účely uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Skúsenosť totiž ukazuje, že takéto správania vedú k zníženiam produkcie a zvýšeniam cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov predovšetkým na úkor spotrebiteľov (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 115).

312    V prípade, že analýza určitého typu koordinácie medzi podnikmi neodhalí dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, však bude potrebné skúmať jeho následky a aby bolo možné ho zakázať, požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená (rozsudky zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 34); z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 52, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 116).

313    Podľa judikatúry Súdneho dvora na účely posúdenia, či majú dohoda medzi podnikmi alebo rozhodnutie združenia podnikov dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby sa považovali za obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné sústrediť sa na obsah ich ustanovení, na ciele, ktoré majú dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext, do ktorého patria. V rámci posúdenia uvedeného kontextu je potrebné takisto zohľadniť povahu dotknutých výrobkov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry relevantného trhu alebo relevantných trhov (rozsudky z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 53, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 117; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 36).

314    Navyše, hoci úmysel dotknutých osôb nie je prvkom nevyhnutným na určenie obmedzujúcej povahy dohody medzi podnikmi, orgánom pre hospodársku súťaž ani súdom členského štátu alebo Únie nič nebráni v tom, aby tento úmysel zohľadnili (rozsudky zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 37; z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 54, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 118).

315    Pokiaľ ide konkrétnejšie o výmenu informácií medzi konkurentmi, treba pripomenúť, že kritériá koordinácie a spolupráce, ktoré zakladajú zosúladený postup, sa musia chápať vo svetle koncepcie vlastnej ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa hospodárskej súťaže, podľa ktorej si každý hospodársky subjekt musí samostatne určiť politiku, ktorú chce uplatňovať na vnútornom trhu (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 32, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Food, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 119).

316    Hoci táto požiadavka autonómie nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobovať existujúcemu alebo očakávanému konaniu ich konkurentov, zásadne bráni uskutočneniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi týmito subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa rozhodol uskutočňovať na uvedenom trhu alebo ktoré zamýšľal na tomto trhu uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam dotknutého trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 33, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 120).

317    Súdny dvor tak rozhodol, že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pokiaľ zmierňuje alebo odstraňuje stupeň neistoty o fungovaní dotknutého trhu, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi (rozsudky z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, EU:C:2003:527, bod 81; zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 35, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 121).

318    Osobitne platí, že protisúťažný cieľ treba pripísať výmene informácií spôsobilej vylúčiť neistotu v mysli dotknutých subjektov, pokiaľ ide o presný dátum, rozsah a spôsoby prispôsobenia správania na trhu, ktoré dotknuté podniky budú zavádzať (rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 122; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 41).

319    Navyše zosúladený postup môže mať protisúťažný cieľ, hoci daný postup nemá priamu súvislosť so spotrebiteľskými cenami. Zo znenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ totiž nevyplýva, že zakázané sú len zosúladené postupy, ktoré majú priamy vplyv na ceny zaplatené konečnými spotrebiteľmi (rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 123; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 36).

320    Naopak, z uvedeného článku 101 ods. 1 písm. a) ZFEÚ vyplýva, že zosúladené postupy môžu mať protisúťažný cieľ, pokiaľ „priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky“ (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 37, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 124).

321    V každom prípade článok 101 ZFEÚ smeruje, podobne ako iné pravidlá hospodárskej súťaže uvedené v Zmluve, nielen k ochrane priamych záujmov účastníkov hospodárskej súťaže alebo spotrebiteľov, ale aj k ochrane štruktúry trhu, a tým hospodárskej súťaže ako takej. Preto konštatovanie existencie protisúťažného cieľa zosúladeného postupu nemožno podmieňovať existenciou priamej súvislosti tohto postupu so spotrebiteľskými cenami (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, body 38 a 39, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 125).

322    Napokon treba pripomenúť, že zo samotného znenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že pojem zosúladený postup zahŕňa okrem zosúlaďovania postupu medzi dotknutými podnikmi konanie na trhu vyplývajúce z tohto zosúlaďovania a vzťah príčiny a následku medzi týmito dvoma skutočnosťami (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 51, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 126).

323    V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že s výhradou dôkazu opaku, ktorý zaťažuje dotknuté hospodárske subjekty, je potrebné predpokladať, že podniky zúčastňujúce sa na zosúlaďovaní postupu a naďalej pôsobiace na trhu pri určovaní svojho konania na tomto trhu zohľadňujú informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. Súdny dvor predovšetkým dospel k záveru, že takýto zosúladený postup patrí do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ bez ohľadu na to, či má protisúťažný vplyv na uvedený trh (rozsudky zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 51, a z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 127).

2)      O obsahu vymieňaných informácií

i)      O plánovaných zmenách hrubých cien a sadzobníkov hrubých cien a o načasovaní týchto zmien, uvedených v odôvodnení 238 písm. a) napadnutého rozhodnutia

324    Žalobkyne tvrdia, že informácie vymieňané na nemeckej úrovni, týkajúce sa hrubých cien, neboli takej povahy, že by mohli zmierniť „strategickú“ neistotu medzi konkurentmi.

325    V tejto súvislosti žalobkyne v prvom rade uvádzajú, že informácie o cenách, vymenené na nemeckej úrovni, sa týkali platných cien uplatňovaných distribútormi na autorizovaných predajcov v Nemecku, a netýkali sa budúcich cien alebo cenových zámerov. V druhom rade žalobkyne tvrdia, že výmeny informácií na nemeckej úrovni sa týkali cien, ktoré už boli verejné, a v treťom rade tvrdia, že vymieňané hrubé ceny nemali žiadnu informačnú hodnotu, pokiaľ ide o ceny skutočne uplatňované na konečného spotrebiteľa.

–       O tvrdení žalobkýň týkajúcom sa aktuálnej alebo budúcej povahy informácií vymieňaných na nemeckej úrovni

326    V odôvodnení 240 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že konkurenti medzi sebou rokovali o viacerých faktoroch týkajúcich sa budúcej tvorby cien a budúceho vývoja hrubých cien.

327    Žalobkyne spochybňujú záver Komisie uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sa informácie o hrubých cenách, vymieňané na nemeckej úrovni, týkali budúcich hrubých cien a cenových zámerov. Žalobkyne v podstate tvrdia, že výmena týchto informácií sa týkala platných hrubých cien, a teda nemala taký strategický význam, že by bolo možné ju kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“. Vymieňanými hrubými cenami sú údajne platné (aktuálne) ceny, keďže už pred výmenou informácií boli oznámené sieťam autorizovaných predajcov alebo sa uplatňovali na dodávky alebo objednávky, ktoré už zákazníci uskutočnili.

328    V tejto súvislosti treba konštatovať, že spis obsahuje množstvo dôkazov preukazujúcich to, že rokovania o zvyšovaní hrubých cien na nemeckej úrovni mali jasne výhľadový charakter a ich cieľom bolo odstrániť neistotu, pokiaľ ide o budúcu cenovú politiku konkurentov. Predmetom výmen informácií medzi 2. a 8. decembrom 2004, popísaných v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, tak boli zvýšenia cien plánované na rok 2005, predmetom výmen informácií, ku ktorým došlo 12. septembra 2005 a ktoré sú popísané v odôvodnení 149 napadnutého rozhodnutia, boli zvýšenia cien plánované na rok 2006, predmetom výmen informácií, ku ktorým došlo v júni a júli 2007 a ktoré sú popísané v odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia, boli zvýšenia cien na rok 2008, predmetom výmen informácií, ku ktorým došlo 12. a 13. marca 2008 a ktoré sú popísané v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia, boli zvýšenia cien plánované na obdobie pokrývajúce roky 2008 a 2009, predmetom výmen informácií, ku ktorým došlo v júli 2009 a ktoré sú popísané v odôvodnení 179 napadnutého rozhodnutia, boli plánované zvýšenia cien na rok 2010, a e‑mail zo 14. októbra 2010, popísaný v odôvodnení 190 napadnutého rozhodnutia, preukazuje výmenu informácií týkajúcu sa zvýšení cien na rok 2011. Zamestnanci spoločnosti Scania DE sa zúčastňovali na všetkých týchto výmenách informácií.

329    Okrem toho zo spisu vyplýva, že tak Scania, ako aj ostatní konkurenti, si medzi sebou oznamovali zvyšovania cien, ktoré plánovali uplatniť, v reakcii na žiadosti pochádzajúce od jedného z konkurentov za týmto účelom. V e‑maile z 2. decembra 2004, popísanom v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, tak zamestnanec spoločnosti [dôverné] na nemeckej úrovni žiadal od konkurentov informácie o zvýšeniach cien plánovaných na rok 2005, pričom uviedol: „Zvýšenia cien v roku 2005: tak ako každý rok chce šéf vedieť, či a kedy v budúcom roku zvýšite svoje ceny“. Okrem toho uviedol: „Z tohto dôvodu prosím zdieľajte túto informáciu s každým, aby sme nestrácali čas vypisovaním individuálnych žiadostí“. Rovnako v e‑maile z 20. júla 2009, popísanom v odôvodnení 179 napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týkal žiadosti o informácie vzťahujúcej sa okrem iného zvýšení cien na rok 2010, sa uvádza: „Tak ako každý rok sa v dome musí uskutočniť výhľadové plánovanie, a s ním [sa treba zaoberať] súvisiacimi otázkami.“

330    Žalobkyne spochybňujú výhľadový charakter vymenených informácií o hrubých cenách, pričom tvrdia, že informácie o cenách vymenené na nemeckej úrovni sa týkali sadzobníkov hrubých cien distribútorov, určených pre autorizovaných predajcov, ktoré už boli autorizovaným predajcom oznámené a ktoré už slúžili ako základ pre objednávky uskutočnené konečnými zákazníkmi. Na podporu tejto argumentácie poukazujú žalobkyne na dve správy vypracované kanceláriou zaoberajúcou sa ekonomickým poradenstvom, a to prvú z 20. septembra 2016, predloženú Komisii počas správneho konania (ďalej len „ekonomická správa z 20. septembra 2016“), a druhú z 9. decembra 2017, predloženú po prvýkrát na Všeobecnom súde (ďalej len „ekonomická správa z 9. decembra 2017“). Tieto správy analyzujú výmeny informácií medzi konkurentmi, do ktorých bola zapojená Scania DE (a ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách a v napadnutom rozhodnutí), a vychádzajúc z údajov poskytnutých spoločnosťou Scania údajne preukazujú, že každá z týchto výmen sa týkala sadzobníkov hrubých cien, ktoré už pred ich oznámením konkurentom spoločnosti Scania DE boli oznámené autorizovaným predajcom spoločnosti Scania v Nemecku alebo slúžili ako referencia pre uskutočňovanie objednávok konečnými zákazníkmi.

331    Všeobecný súd túto argumentáciu žalobkýň nepovažuje za presvedčivú.

332    Bez ohľadu na spoľahlivosť a presnosť údajov použitých v obidvoch správach uvedených v bode 330 vyššie, ktoré boli objednané žalobkyňami na účely ich obhajoby v rámci správneho konania a pred Všeobecným súdom, je totiž potrebné poznamenať, že viaceré výmeny informácií uvedené v napadnutom rozhodnutí preukazujú, že zvýšenia cien, o ktorých sa rokovalo počas týchto výmen, sa uplatňovali na objednávky uskutočnené po uvedených výmenách. V dôsledku uvedeného je výhľadový charakter vymieňaných informácií preukázaný aj na základe analýzy použitej žalobkyňami. V tejto súvislosti Všeobecný súd poukazuje napríklad na výmeny informácií na nemeckej úrovni, ktoré sú uvedené v odôvodneniach 140, 149, 166, 171 a 190 napadnutého rozhodnutia. Pri výmenách informácií v decembri 2004, uvedených v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, informovala [dôverné] svojich konkurentov, že sadzobníky týkajúce sa vozidiel a opcií sa zvýšia o 3 % v prípade objednávok uskutočnených po 1. apríli 2005; v rámci prezentácie spoločnosti [dôverné] na stretnutí medzi konkurentmi na nemeckej úrovni v dňoch 12. a 13. marca 2008, uvedenej v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia, informovala [dôverné] svojich konkurentov o zvýšení cien určitých modelov nákladných vozidiel, uplatňovanom na objednávky uskutočnené od apríla 2008, októbra 2008 a apríla 2009; e‑mail zo 7. novembra 2008, uvedený v odôvodnení 171 napadnutého rozhodnutia, informuje konkurentov o zvýšeniach cien uplatňovaných spoločnosťou [dôverné] v prípade objednávok uskutočnených od apríla 2009 a o zvýšeniach cien uplatňovaných spoločnosťou [dôverné] v prípade objednávok uskutočnených od februára 2009.

333    Okrem toho treba poznamenať, že aj keď výrobcovia nákladných vozidiel pred výmenou informácií o zvýšeniach hrubých cien na nemeckej úrovni oznámili svoj zámer zvýšiť hrubé ceny „interne“, to znamená svojim autorizovaným predajcom, a aj keď už na základe týchto hrubých cien prijali objednávky, neznamená to, že vymenené informácie neboli pre ich konkurentov užitočné, keďže tieto informácie neboli verejné a prezrádzali budúcu cenovú stratégiu výrobcov nákladných vozidiel, ktorí ich poskytovali.

334    Žalobkyne na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého sa výmeny informácií medzi výrobcami na nemeckej úrovni týkali platných hrubých cien, a nie budúcich cien, tvrdia aj to, že Scania DE nezmenila svoje ceny v nadväznosti na informácie (o cenách), ktoré mohla získať od svojich konkurentov. Na podporu tohto tvrdenia poukázali žalobkyne na ekonomickú správu z 9. decembra 2017, ktorá údajne preukazuje, že významný objem predaja sa uskutočnil na základe sadzobníkov po tom, ako ich Scania DE oznámila ostatným účastníkom na nemeckej úrovni.

335    Ani toto tvrdenie, ktoré treba preskúmať s ohľadom na zásady uvedené v bodoch 322 a 323 vyššie, nemožno prijať, keďže nijako nepreukazuje, že Scania na účely určenia svojej cenovej stratégie nezohľadňovala informácie získané v rámci výmen informácií na nemeckej úrovni. Skutočnosť, že sa Scania podieľala na výmenách informácií so svojimi konkurentmi po dobu štrnástich rokov a na pravidelnom základe, preukazuje strategický význam, ktorý mali tieto informácie pre spoločnosť Scania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 51).

336    S cieľom spochybniť výhľadový charakter hrubých cien vymieňaných na nemeckej úrovni uvádzajú žalobkyne ďalšie dve tvrdenia. Jednak poukazujú na vyhlásenia ostatných výrobcov nákladných vozidiel, nachádzajúce sa v spise, ktoré podľa ich názoru potvrdzujú, že výmena informácií na nemeckej úrovni sa netýkala budúcich cenových zámerov. Po druhé, tvrdia, že zamestnanci spoločnosti Scania DE, ktorí sa zúčastňovali na výmenách informácií na nemeckej úrovni, nemali za úlohu určovať ceny, a že boli presvedčení, že „výhľadové“ informácie o cenách nepatria do ich siete kontaktov. Zamestnanci spoločnosti Scania DE údajne potvrdili, že informácie, ktoré boli oznamované zamestnancom ostatných výrobcov, boli vždy vo veľkej miere rozšírené v sieťach autorizovaných predajcov spoločnosti Scania, a domnievali sa, že informácie o cenách, ktoré boli poskytované zo strany ostatných výrobcov, sa týkali „aktuálnych“, a nie budúcich cien.

337    Ani tvrdenia žalobkýň uvedené v bode 336 vyššie nemožno prijať.

338    V prvom rade vo vyhláseniach, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, výrobcovia nákladných vozidiel v podstate uviedli, že informácie o hrubých cenách, vymieňané na nemeckej úrovni, už (to znamená pred výmenami informácií) boli oznámené autorizovaným predajcom, a teda podľa uvedených výrobcov boli verejné. „Verejnosť“ informácií vymieňaných na nemeckej úrovni bude preskúmaná v bodoch 342 až 350 nižšie. V tomto štádiu analýzy treba poznamenať, že spis obsahuje dôkazy preukazujúce to, že predmetom výmen informácií na nemeckej úrovni boli najmä budúce zvýšenia hrubých cien, a toto preukazujú aj vyhlásenia samotných výrobcov. Ako totiž Komisia uvádza v odôvodneniach 89 a 91 napadnutého rozhodnutia, väčšina výrobcov potvrdila, že medzi témami rokovaní na nemeckej úrovni boli budúce zvýšenia hrubých cien a že tieto výmeny informácií mali systematický a pravidelný charakter.

339    Ďalej, vyhlásenia zamestnancov spoločnosti Scania DE vychádzajú z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého informácie o hrubých cenách, vymieňané na nemeckej úrovni, predstavovali „aktuálne“ ceny, pretože už boli oznámené sieťam autorizovaných predajcov. V každom prípade, pokiaľ ide o vnímanie výmen informácií na nemeckej úrovni zamestnancami spoločnosti Scania DE, treba pripomenúť, že podľa judikatúry pripísanie porušenia článku 101 ZFEÚ určitému podniku nepredpokladá vedomosť zamestnancov podniku, ktorého sa toto porušenie týka, ale konanie osoby, ktorá je oprávnená konať v mene podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Dole Food a Dole Germany/Komisia, T‑588/08, EU:T:2013:130, bod 581 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci, tak ako uvádza Komisia, žalobkyne nespochybňujú, že zamestnanci spoločnosti Scania DE, ktorí sa zúčastnili na výmene informácií, boli oprávnení tak urobiť. Preto tvrdenie žalobkýň založené na vyššie uvedenom vnímaní zamestnancov spoločnosti Scania DE a ich zodpovednosti pri určovaní cien nie je účinné a musí sa odmietnuť.

340    Napokon treba zamietnuť výhradu žalobkýň, podľa ktorej Komisia nezohľadnila ekonomickú správu z 20. septembra 2016, uvedenú v bode 330 vyššie. Spis nepreukazuje dôvodnosť takejto výhrady a z vyššie uvedených úvah vyplýva, že táto správa mala obmedzenú užitočnosť, keďže jej cieľom bolo podporenie nesprávneho tvrdenia, a to konkrétne tvrdenia, podľa ktorého informácie vymieňané na nemeckej úrovni boli „aktuálne“, keďže už boli oznámené sieťam autorizovaných predajcov.

341    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť celú argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa „aktuálnej“ povahy informácií vymieňaných na nemeckej úrovni.

–       O tvrdení žalobkýň týkajúcom sa verejného charakteru informácií o hrubých cenách vymieňaných na nemeckej úrovni

342    Žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na dosť dlhú dobu, ktorá plynie medzi objednávkou nákladného vozidla a jeho dodaním, informácie o hrubých cenách, vymenené na nemeckej úrovni, už boli zo strany výrobcov nákladných vozidiel oznámené ich autorizovaným predajcom a boli už zmienené pri rokovaniach medzi autorizovanými predajcami a zákazníkmi, čím tak patrili do verejnej sféry. Tieto informácie preto nemali pre konkurentov žiadny strategický význam. Žalobkyne tvrdia, že ich analýzu do určitej miery potvrdzuje poznámka pod čiarou 4 v bode 74 usmernení Komisie o uplatňovaní článku 101 ZFEÚ na dohody o horizontálnej spolupráci (Ú. v. EÚ C 11, 2011, s. 1).

343    Všeobecný súd túto argumentáciu žalobkýň nepovažuje za presvedčivú.

344    V prvom rade sa vo všeobecnosti poukazuje na to, že k výmenám cenových informácií na nemeckej úrovni dochádzalo často a po dobu viacerých rokov. Zo spisu tiež vyplýva, že tieto výmeny mali štruktúrovanú a dobre organizovanú povahu, pričom účastníci boli často požiadaní o vyplnenie excelovej tabuľky s informáciami týkajúcimi sa okrem iného plánovaných zvýšení hrubých cien, a Všeobecný súd v tejto súvislosti odkazuje napríklad na odôvodnenia 150, 166, 171, 172, 175, 179 a 188 napadnutého rozhodnutia, ako aj na vyhlásenia niektorých výrobcov počas správneho konania, uvedené v odôvodnení 91 napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na túto skutočnosť tvrdenie, podľa ktorého výmeny informácií na nemeckej úrovni nemali pre konkurentov význam na účely plánovania ich cenových stratégií, nie je prijateľné.

345    V druhom rade treba poznamenať, že žalobkyne nepreukázali, že výrobcovia nákladných vozidiel mohli získať informácie vymieňané na nemeckej úrovni iným spôsobom, než prostredníctvom priamych kontaktov medzi konkurentmi, a pripúšťajú, že nie sú schopné poskytnúť príklady oznámení o zvyšovaní cien zo zdroja dostupného všetkým. Žalobkyne nespochybňujú ani vyhlásenia niektorých konkurentov počas správneho konania, uvedené v odôvodneniach 269 a 270 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých hrubé ceny a zámery zvýšiť hrubé ceny, ktoré boli predmetom výmen informácií na nemeckej úrovni, neboli vo všeobecnosti verejné a mohli byť len sčasti extrahované zo zdrojov prístupných verejnosti, a že informácie o hrubých cenách, ktoré boli vo verejnej sfére, neboli také podrobné a presné ako informácie priamo prijaté od konkurentov.

346    V tomto istom kontexte treba tiež upresniť, že žalobkyne nepreukázali, že informácie získané autorizovanými predajcami a konečnými zákazníkmi od výrobcu nákladných vozidiel, týkajúce sa budúcich zvyšovaní hrubých cien, sa jednoducho, priamo a systematicky dostávajú k ostatným výrobcom nákladných vozidiel. V tejto súvislosti jeden výrobca nákladných vozidiel počas správneho konania upresnil, že zákazníci vo všeobecnosti nezdieľali informácie týkajúce sa plánovaných zvýšení hrubých cien konkurentov v rámci ich rokovaní s autorizovanými predajcami, keďže tieto informácie neposilňovali ich vyjednávaciu silu vo vzťahu k týmto autorizovaným predajcom (pozri odôvodnenie 279 napadnutého rozhodnutia).

347    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že oznámenie informácií, ktoré sa týkajú zvýšení uplatňovaných na sadzobníky hrubých cien, sieťam autorizovaných predajcov nespôsobuje to, že sa tieto informácie stávajú „verejnými“, keďže verejná informácia je objektívnym údajom z trhu, ktorý je možné okamžite zistiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, EU:T:2008:254, bod 236).

348    Z uvedeného tiež vyplýva, že výmena informácií na nemeckej úrovni, týkajúca sa zvýšení uplatniteľných na sadzobníky hrubých cien, bola jediným prostriedkom umožňujúcim konkurentom mať prístup k týmto informáciám jednoduchým, rýchlym a podrobným spôsobom a vytvoriť atmosféru vzájomnej istoty, pokiaľ ide o ich budúce cenové politiky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, EU:T:2008:254, bod 236).

349    Preto je potrebné potvrdiť záver Komisie v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého informácie vymenené na nemeckej úrovni neboli verejné (pozri najmä odôvodnenie 242 napadnutého rozhodnutia). Treba tiež spresniť, že v rozpore s tvrdením žalobkýň (pozri bod 342 vyššie) je tento záver Komisie v súlade s usmerneniami o uplatňovaní článku 101 ZFEÚ na dohody o horizontálnej spolupráci. V bode 74 uvedených usmernení totiž Komisia vysvetlila, že výmeny informácií o individualizovaných údajoch týkajúcich sa plánovaných budúcich cien alebo množstiev medzi konkurentmi by sa mali považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Je pravda, že v poznámke pod čiarou 4 v tomto bode 74 Komisia spresnila, že v osobitných situáciách, keď sú spoločnosti plne odhodlané predávať v budúcnosti za ceny, ktoré vopred oznámili širokej verejnosti (t. j. nemôžu ich zmeniť), by sa takéto verejné oznámenia budúcich individualizovaných cien alebo množstiev nepovažovali za zámery, a za bežných okolností by sa preto nepovažovali za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Obsah tejto poznámky pod čiarou však nie je v prejednávanej veci relevantný, keďže výrobcovia nákladných vozidiel, vrátane spoločnosti Scania, nesprístupnili informácie o cenách, vymieňané na nemeckej úrovni, širokej verejnosti, ale iba svojim sieťam autorizovaných predajcov.

350    Na základe vyššie uvedených úvah treba odmietnuť argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa verejnej povahy informácií o hrubých cenách, vymieňaných na nemeckej úrovni.

–       O tvrdení žalobkýň týkajúcom sa toho, že hrubé ceny vymieňané na nemeckej úrovni nemali informačnú hodnotu vo vzťahu k skutočne uplatňovaným cenám v rámci transakcií na trhu

351    Žalobkyne tvrdia, že informácie vymieňané na nemeckej úrovni, týkajúce sa hrubých cien, neposkytujú žiadny údaj o budúcom cenovom správaní konkurentov. Vysvetľujú, že z dôvodu zložitosti a množstva faktorov tvorby cien nákladných vozidiel nemajú hrubé ceny a sadzobníky hrubých cien žiadnu informatívnu hodnotu vo vzťahu k skutočne uplatňovaným cenám v rámci transakcií na trhu, a to v rozpore s posúdením Komisie v napadnutom rozhodnutí.

352    Toto tvrdenie žalobkýň je zopakované a podrobnejšie rozvinuté v rámci ich argumentácie týkajúcej sa hospodárskeho a právneho kontextu výmeny informácií na nemeckej úrovni. Preto bude preskúmané v rámci posúdenia tejto argumentácie.

ii)    O plánovaných zmenách čistých cien a zliav ponúkaných zákazníkom, uvedených v odôvodnení 238 písm. a) napadnutého rozhodnutia

353    Treba pripomenúť, že Komisia v odôvodnení 238 písm. a) napadnutého rozhodnutia uviedla, že Scania a účastníci urovnania si príležitostne vymieňali informácie o plánovaných zmenách čistých cien alebo o zmenách zliav ponúkaných zákazníkom. Z odôvodnenia 212 písm. a) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie prebiehalo viacero týchto výmen informácií na nemeckej úrovni.

354    Žalobkyne popierajú, že by k takýmto výmenám došlo, a tvrdia, že listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva Komisia, nepreukazujú ich existenciu.

355    Zo spisu vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu postupov uvedených v bode 353 vyššie.

356    Pokiaľ ide o výmenu informácií týkajúcich sa zliav, ich existencia je potvrdená v rukou písaných poznámkach zamestnanca spoločnosti [dôverné], ktoré sa týkajú stretnutia medzi konkurentmi 3. a 4. mája 2004 v priestoroch spoločnosti Scania DE a ktoré sú uvedené v odôvodnení 134 napadnutého rozhodnutia. V týchto poznámkach sa uvádza: „priemer cien + 5, 6, 7,5 %! žiadna zmena hrubých cien, rovnaká úroveň zliav“. Okrem toho z listinných dôkazov predložených v odôvodnení 156 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že 7. septembra 2006 zamestnanec spoločnosti [dôverné] informoval zamestnancov ostatných výrobcov na nemeckej úrovni, vrátane zamestnanca spoločnosti Scania DE, pokiaľ ide o zvýšenie cien zo strany spoločnosti [dôverné], pričom uviedol, že „od 1. októbra 2016 dôjde k zvýšeniu cien (len [dôverné]): 2 % v prípade všetkých [dôverné] modelov“ a že „sadzobníky cien sa nemenia, ale zľava od predávajúceho áno“. Rovnako z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že 10. júla 2007 zamestnanec spoločnosti [dôverné] v odpovedi na žiadosť o informácie od zamestnanca spoločnosti [dôverné], zaslanú zamestnancom konkurentov spadajúcich do nemeckej úrovne, oznámil zmenu zliav uplatňovaných spoločnosťou [dôverné]. Zamestnanci spoločnosti Scania DE sa na uvedených výmenách informácií podieľali.

357    Pokiaľ ide o výmeny informácií o čistých cenách, z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v odpovedi na žiadosť o informácie zo strany zamestnanca spoločnosti [dôverné] z 2. decembra 2004, týkajúcu sa zvýšení cien plánovaných na rok 2005, [dôverné] informovala svojich konkurentov predovšetkým o tom, že čisté ceny sa zvýšia o 1 % od 1. januára 2005 v prípade všetkých opcií a od 1. februára 2005 v prípade všetkých sérií. Spoločnosť [dôverné] spresnila, že zvýšenie cien sa uskutoční prostredníctvom zníženia zliav. Rovnako z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 149 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v kontexte stretnutia medzi konkurentmi 12. septembra 2005 na nemeckej úrovni, na ktorom sa Scania zúčastnila, [dôverné] informovala svojich konkurentov o čistom zvýšení cien o 8 až 10 % v prípade modelu nákladného vozidla [dôverné]. Okrem toho z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 179 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v odpovedi na žiadosť o informácie zamestnanca spoločnosti [dôverné] z 20. júla 2009, ktorá sa týkala okrem iného zvýšení cien na rok 2010, spoločnosť [dôverné] informovala svojich konkurentov o zvýšení čistých cien o 1,5 %, uplatňovanom na objednávky uskutočnené od októbra 2009. Výmeny informácií o čistých cenách vyplývajú aj z listinného dôkazu uvedeného v odôvodneniach 184 a 188 napadnutého rozhodnutia. Zamestnanci spoločnosti Scania DE sa na uvedených výmenách informácií podieľali.

358    Pokiaľ ide o viaceré výmeny informácií uvedené v bodoch 356 a 357 vyššie (napríklad výmeny uvedené v odôvodneniach 140, 149, 156 a 158 napadnutého rozhodnutia), žalobkyne, odvolávajúc sa na dôvodenie uvedené v bodoch 327 a 342 vyššie, poukazujú na skutočnosť, že vymieňanými informáciami boli „aktuálne“ (a nie budúce) informácie patriace do verejnej sféry. Vzhľadom na to, že toto dôvodenie už bolo Všeobecným súdom odmietnuté, argumentácia žalobkýň nespochybňuje záver vyjadrený v bode 355 vyššie.

iii) O prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6, na ktoré sa vzťahuje odôvodnenie 238 písm. b) napadnutého rozhodnutia

359    Treba pripomenúť, že Komisia v odôvodnení 238 písm. b) napadnutého rozhodnutia uviedla, že Scania a účastníci urovnania uzavreli dohody a/alebo sa koordinovali, pokiaľ ide o prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6. Z odôvodnenia 212 písm. b) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie sa na nemeckej úrovni uskutočňovali viaceré z týchto utajených postupov.

360    Žalobkyne spochybňujú, že sa dohodli na nemeckej úrovni, pokiaľ ide o prenesenie nákladov (zvýšenie hrubých cien) súvisiacich so zavádzaním technológií v oblasti emisií. Okrem toho, nepopierajúc pritom, že informácie o cenách boli vymieňané na nemeckej úrovni, spochybňujú, že ceny spojené so zavádzaním technológií, ktoré boli predmetom výmen informácií, boli budúcimi cenami alebo plánovanými cenami.

361    Zo spisu vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu utajených postupov uvedených v bode 359 vyššie a účasť spoločnosti Scania na týchto postupoch.

362    Napríklad z dôkazov uvedených v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v rámci výmeny informácií na nemeckej úrovni, ku ktorej došlo medzi 2. a 8. decembrom 2004 a na ktorej sa zúčastnil zamestnanec spoločnosti Scania DE, [dôverné] informovala svojich konkurentov o svojom zámere zvýšiť cenu za nové modely spĺňajúce normu Euro 4 o 5 410 eur. Rovnako z dôkazov uvedených v odôvodnení 141 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v odpovedi na e‑mail B, zamestnanca spoločnosti Scania DE, ktorý bol adresovaný konkurentom a požadovali sa v ňom informácie o cenách a dátumoch dodania motorov spĺňajúcich normy Euro 4 a Euro 5, J z nemeckej dcérskej spoločnosti [dôverné] odpovedal, že tento výrobca bude dodávať nákladné vozidlá spĺňajúce tieto normy od apríla alebo mája 2005 a že dodatočné ceny za motory spĺňajúce normy Euro 4 a Euro 5 budú 11 500 eur a 14 800 eur. Okrem toho z dôkazov uvedených v odôvodnení 149 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že 12. septembra 2005 sa uskutočnili výmeny informácií o cenách na stretnutí medzi konkurentmi na nemeckej úrovni. Medzi témami rokovania boli zvýšenia cien, plánované na rok 2006. I zo spoločnosti Scania DE bol na stretnutí prítomný. Z rukou písaných poznámok jedného z účastníkov stretnutia vyplýva, že [dôverné] informovala svojich konkurentov o vyšších cenách, ktoré bude tento výrobca uplatňovať z dôvodu zavádzania technológií spĺňajúcich normy Euro 4 a Euro 5. Z dôkazov uvedených v spise tiež vyplýva, že na vyššie uvedenom stretnutí z 12. septembra 2005 urobil I zo spoločnosti Scania DE podrobnú prezentáciu o zvýšeniach cien vyplývajúcich zo zavádzania technológií spĺňajúcich normy Euro 3 a Euro 4, uplatňovaných spoločnosťou Scania. Z dôkazov uvedených v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia, týkajúcich sa stretnutia medzi konkurentmi na nemeckej úrovni 12. a 13. marca 2008, tiež vyplýva, že došlo k výmenám informácií o plánovaných zvýšeniach cien. V prezentácii uskutočnenej zo strany [dôverné] sa uvádzalo zvýšenie o 2 350 eur v prípade motorov spĺňajúcich normu Euro 5 od mája 2008.

363    Pokiaľ ide o viaceré výmeny informácií uvedené v bode 362 vyššie (výmeny uvedené v odôvodneniach 141, 149 a 166 napadnutého rozhodnutia), žalobkyne s odvolaním sa na dôvodenie uvedené v bodoch 327 a 342 vyššie tvrdia, že vymieňané informácie boli aktuálne, a nie budúce, a že patrili do verejnej sféry. Vzhľadom na to, že toto dôvodenie už bolo Všeobecným súdom odmietnuté, argumentácia žalobkýň nespochybňuje záver vyjadrený v bode 361 vyššie.

iv)    O výmene iných citlivých informácií z obchodného hľadiska, uvedenej v odôvodnení 238 písm. c) napadnutého rozhodnutia

364    Treba pripomenúť, že v odôvodnení 238 písm. c) napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že Scania a účastníci urovnania si vymieňali ďalšie citlivé obchodné informácie, akými sú informácie týkajúce sa dodacích lehôt, uskutočnených objednávok a úrovne zásob, cieľových podielov na trhu, aktuálnych čistých cien a zliav, sadzobníkov hrubých cien (a to aj pred nadobudnutím ich účinnosti) a konfigurátorov nákladných vozidiel.

365    Žalobkyne predovšetkým tvrdia, že „ďalšie citlivé obchodné informácie“, ktoré sa občas vymieňali na nemeckej úrovni, boli technickej povahy a neboli schopné odstrániť strategickú neistotu medzi účastníkmi, pokiaľ ide o ich správanie na trhu. Podľa žalobkýň tieto informácie nemožno považovať samostatne alebo v spojení s ostatnými informáciami uvedenými v odôvodnení 238 napadnutého rozhodnutia za súčasť porušenia „z hľadiska cieľa“.

366    V tejto súvislosti treba poznamenať, že z odôvodnenia 237 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie výmena citlivých obchodných informácií, uvedených v bode 364 vyššie, predstavovala jeden z prostriedkov používaných konkurentmi, ktorý im umožňoval koordinovať ceny a zvyšovania hrubých cien, pričom ostatnými prostriedkami boli utajené kontakty týkajúce sa tvorby cien, načasovania a dodatočných nákladov vyplývajúcich z uvedenia nových modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich emisné normy [uvedené v odôvodnení 238 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia] na trh.

367    Z odôvodnenia 317 napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že podľa Komisie výmena citlivých obchodných informácií, uvedených v bode 364 vyššie, predstavovala jeden z prostriedkov, ktoré konkurenti používali na zníženie strategickej neistoty medzi nimi, pokiaľ ide o budúce ceny, zvýšenia hrubých cien, načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy.

368    Treba tiež poznamenať, že článok 1 výroku napadnutého rozhodnutia neodkazuje na výmeny „iných citlivých obchodných informácií“, identifikovaných v odôvodnení 238 písm. c) napadnutého rozhodnutia.

369    Okrem toho Komisia vo vyjadrení k žalobe vysvetlila, že odkaz na „ďalšie citlivé obchodné informácie“ predstavuje jeden z príkladov spôsobu, akým členovia kartelu uplatňovali svoj zosúladený postup, pokiaľ ide o budúce ceny a zvýšenia hrubých cien, ako aj načasovanie zavádzania technológií a prenesenie na to sa vzťahujúcich nákladov, a že tento odkaz nerozširuje rozsah porušenia.

370    Z vyššie uvedeného vyplýva, že preskúmanie dôvodnosti posúdení Komisie, týkajúcich sa výmen „ďalších citlivých obchodných informácií“ sa stane nadbytočným, ak sa ukáže, že sa Komisii podarilo preukázať existenciu iných utajených postupov, uvedených v odôvodnení 238 písm. a) a b) a v odôvodnení 317 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia, a obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, vyplývajúce z týchto postupov. Všeobecný súd dospel k záveru o tejto otázke v bode 394 nižšie.

371    V tejto súvislosti Všeobecný súd tiež zohľadňuje okolnosť, že závery Komisie týkajúce sa výmeny „iných citlivých obchodných informácií“ nemajú vplyv na trvanie a závažnosť porušenia, a v dôsledku toho na výšku pokuty, keďže tieto informácie sú determinované utajenými postupmi uvedenými v odôvodnení 238 písm. a) a b) a v odôvodnení 317 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia.

3)      O cieli výmen informácií na nemeckej úrovni

372    Žalobkyne tvrdia, že výmeny informácií na nemeckej úrovni sa týkali predovšetkým technických informácií o výrobkoch. Účastníci mali za cieľ ostať informovaní o technickom vývoji nákladných vozidiel, aby mohli lepšie slúžiť zákazníkom. Podľa žalobkýň boli účastníci na výmenách informácií na nemeckej úrovni na účet spoločnosti Scania DE školiteľmi v oblasti predaja a nepodieľali sa na prijímaní rozhodnutí spoločnosti Scania DE o cenách. Na podporu svojich tvrdení žalobkyne predložili vyhlásenia pod prísahou zamestnancov spoločnosti Scania DE, ktorí sa zúčastnili na výmenách informácií na nemeckej úrovni.  Poukázali tiež na odpoveď [dôverné] na oznámenie o výhradách.

373    Komisia tvrdí, že tvrdenia žalobkýň sú nedôvodné.

374    Treba poznamenať, že obsah spisu nepodporuje tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa výmeny informácií na nemeckej úrovni týkali hlavne technických otázok. Naopak, dôkazy nachádzajúce sa v spise preukazujú, že významná časť týchto výmen sa týkala informácií o cenách, ktoré v rozpore s analýzou žalobkýň mali výhľadový charakter a nepatrili do verejnej sféry. Protisúťažný cieľ výmen informácií na nemeckej úrovni je preukázaný aj tou skutočnosťou, že viaceré z týchto výmen mali pôvod v žiadostiach o informácie zo strany zamestnancov jednotlivých výrobcov, ktoré sa týkali zvýšení cien plánovaných konkurentmi do budúcnosti. V e‑maile z 2. decembra 2004, uvedenom v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, tak K zo spoločnosti [dôverné] napísal, pokiaľ ide o „zvýšenie cien v roku 2005“, „tak ako každý rok chce šéf vedieť, či a kedy v budúcom roku zvýšite svoje ceny“, a spresňuje: „Z tohto dôvodu prosím zdieľajte túto informáciu s každým, aby sme nestrácali čas vypisovaním individuálnych žiadostí“. V e‑maile z 21. júla 2009, uvedenom v odôvodnení 180 napadnutého rozhodnutia, L, zamestnanec spoločnosti [dôverné], v odpovedi na e‑mail I zo spoločnosti Scania DE, ktorý požiadal o témy rokovania na stretnutie konkurentov na nemeckej úrovni 17. a 18. septembra 2009, uviedol „spontánne návrhy tém“, pričom upresnil: „Euro VI? Uvedomujem si – môžeme a chceme sa o tomto rozprávať? – Ako môžeme všetci znova zvýšiť úroveň cien v tomto roku?“

375    Zamestnanci spoločnosti Scania DE vo svojich vyhláseniach pod prísahou vyhlásili, že sa nezúčastňujú na procese prijímania rozhodnutí o cenách v rámci tejto spoločnosti, no tieto vyhlásenia nepotvrdzujú tvrdenie, podľa ktorého sa výmeny informácií na nemeckej úrovni týkali predovšetkým technických informácií, ani tvrdenie, podľa ktorého mali vyššie uvedení zamestnanci na základe svojej účasti na týchto výmenách informácií za cieľ informovať sa o technickom vývoji.

376    Rovnako tvrdenie [dôverné], na ktoré sa odvolávajú žalobkyne a podľa ktorého informácie o cenách nepredstavovali hlavný dôvod účasti jej zamestnancov na výmenách informácií na nemeckej úrovni, a jej tvrdenie, podľa ktorého sa táto spoločnosť zaujímala o sadzobníky ostatných výrobcov z toho hlavného dôvodu, že boli jedinými dokumentmi obsahujúcimi celkový prehľad jednotlivých modelov a variácií nákladných vozidiel, nie sú podľa názoru Všeobecného súdu presvedčivé. Ako správne poznamenáva Komisia, vyššie uvedené tvrdenia [dôverné] nevysvetľujú dôvod, pre ktorý bolo na účely získania zoznamu jednotlivých modelov a variácií nákladných vozidiel potrebné si vymieňať aj informácie o budúcich zvýšeniach cien. Napokon, zo spisu vyplýva, že tento výrobca počas správneho konania (vo svojich odpovediach na žiadosť Komisie o informácie) jasne uviedol, že výmeny informácií na nemeckej úrovni sa týkali aj informácií o plánovaných zvýšeniach sadzobníkov a že tieto výmeny mali systematický a pravidelný charakter.

377    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobkýň, uvedené v bode 372 vyššie, nepovažuje Všeobecný súd za presvedčivé. Naopak, spis preukazuje dôvodnosť záveru Komisie, uvedeného v odôvodnení 307 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého výmeny informácií týkajúce sa zvýšení hrubých cien nákladných vozidiel prekračovali rámec výmeny informácií, ktoré sa nachádzali vo verejnej sfére, a ich cieľom bolo zvýšiť transparentnosť medzi účastníkmi, a v dôsledku toho znížiť neistotu spojenú s bežným fungovaním trhu.

378    Okrem toho aj za predpokladu, že by výmeny informácií na nemeckej úrovni sledovali také legitímne ciele, akými sú ciele uvádzané žalobkyňami, ktoré koexistovali s preukázaným protisúťažným cieľom, táto okolnosť by nespochybnila záver Komisie o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že utajené správanie možno považovať za obmedzujúce aj vtedy, ak jeho jediným cieľom nebolo obmedziť hospodársku súťaž, ale sledovalo aj iné, legitímne ciele (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, EU:C:2008:643, bod 21 a citovanú judikatúru).

379    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa cieľa výmen informácií na nemeckej úrovni.

4)      O kontexte výmeny informácií na nemeckej úrovni

380    Žalobkyne tvrdia, že analýza hospodárskeho a právneho kontextu, predovšetkým povahy a štruktúry trhu nákladných vozidiel, ako aj podmienok jeho fungovania, spochybňuje, že by porušenie konštatované Komisiou malo povahu „z hľadiska cieľa“.

381    Žalobkyne vysvetľujú, že nákladné vozidlá sa vyrábajú a uvádzajú na trh v mnohých podobách a variáciách, v závislosti od potrieb zákazníkov, a že ich konečná cena závisí od ich vlastností a od osobitostí vnútroštátneho trhu, na ktorom sa predávajú. Žalobkyne tiež poznamenávajú, že kupujúcimi nákladných vozidiel sú profesionáli, ktorí majú významnú vyjednávaciu silu.

382    Žalobkyne tak dospeli k záveru, že z dôvodu zložitosti nákladných vozidiel a množstva faktorov ovplyvňujúcich konečnú cenu fakturovanú zákazníkovi, ktorá sa stáva individualizovanou cenou, hrubé ceny a sadzobníky hrubých cien, vymieňané medzi konkurentmi, nemajú informatívnu hodnotu, pokiaľ ide o parametre hospodárskej súťaže (t.j. pokiaľ ide o ceny, ktoré sa majú fakturovať alebo ktoré sa skutočne uplatňujú pri transakciách na trhu), a že Komisia dostatočne nezohľadnila tento kontext pri určovaní povahy výmen informácií.

383    Žalobkyne tiež tvrdia, že Scania používa mechanizmus určovania cien, ktorý je zložitý a v ktorom sa rozhodnutia o tvorbe cien prijímajú na viacerých obchodných úrovniach, ktoré sú od seba nezávislé, a na základe slobodných rokovaní medzi sídlom spoločnosti Scania, vnútroštátnymi distribútormi, miestnymi autorizovanými predajcami a konečnými zákazníkmi. Zmena cien naprieč dodávateľským reťazcom, vyvolaná nezávislou povahou rokovaní na všetkých úrovniach, teda spôsobuje zrušenie prepojenia medzi cenami zo závodu určenými pre distribútorov a sadzobníkmi hrubých cien distribútorov, určenými pre autorizovaných predajcov, a skutočnou cenou transakcie uplatňovanej nezávislými autorizovanými predajcami na konečných zákazníkov. Na podporu svojej argumentácie poukazujú žalobkyne na ekonomickú správu z 9. decembra 2017, ktorá v prípade spoločnosti Scania preukazuje veľký rozdiel medzi hrubými cenami distribútorov, určenými pre autorizovaných predajcov, a cenami zodpovedajúcich transakcií, ako aj neexistenciu spoločného trendu pri sadzobníkoch hrubých cien a skutočných cenách transakcií. Z toho vyplýva, že konkurent si údajne nemohol vyvodiť, aká by bola približná zmena skutočnej ceny transakcie na základe zmeny v sadzobníku hrubých cien.

384    V prvom rade treba pripomenúť, že Komisia v odôvodneniach 22 až 40 napadnutého rozhodnutia predstavila štruktúru trhu nákladných vozidiel a mechanizmus určovania cien v priemyselnom odvetví nákladných vozidiel (pozri body 19 až 22 vyššie).

385    Treba tiež pripomenúť, že v odôvodneniach 51 a 52 napadnutého rozhodnutia Komisia skúma dopad zvýšení cien na európskej úrovni na ceny na vnútroštátnej úrovni (pozri body 32 a 33 vyššie). V tejto súvislosti Komisia poznamenáva, že vnútroštátni distribútori výrobcov, akým je aj Scania DE, nie sú nezávislí pri určovaní hrubých cien a sadzobníkov hrubých cien a že všetky ceny uplatňované v každej etape distribučného reťazca až ku konečnému spotrebiteľovi vyplývajú zo sadzobníkov celoeurópskych hrubých cien určovaných na úrovni sídla (odôvodnenie 51 napadnutého rozhodnutia).

386    Z toho podľa Komisie vyplýva, že zvýšenie cien v celoeurópskom sadzobníku hrubých cien, o ktorom sa rozhoduje na úrovni sídla, determinuje pohyb čistej ceny distribútora, t. j. ceny, ktorú distribútor platí sídlu za nákup nákladného vozidla. Preto má podľa Komisie zvýšenie vyššie uvedených hrubých cien zo strany sídla vplyv aj na úroveň hrubej ceny distribútora, to znamená na cenu, ktorú autorizovaný predajca zaplatí distribútorovi, hoci aj cena pre konečného spotrebiteľa nie je nevyhnutne zmenená v rovnakom pomere alebo nie je zmenená vôbec (odôvodnenie 52 napadnutého rozhodnutia).

387    Komisia práve preto pri zohľadnení tohto skutkového kontextu v rámci posúdenia protisúťažnej povahy výmen informácií, ktoré sa týkajú budúcich zvyšovaní hrubých cien, v odôvodnení 284 napadnutého rozhodnutia spresňuje, že z dôvodu zvýšenej transparentnosti trhu nákladných vozidiel a jeho veľkej koncentrácie bolo jedinou neistotou, ktorej účastníci čelili, to, či sa oficiálna cenová politika ich konkurentov zmení, a ak áno, z akého dôvodu a k akému dátumu. Komisia konštatuje, že s cieľom odstrániť túto neistotu si Scania a účastníci urovnania vytvorili dobre štruktúrovanú a systematickú výmenu strategických informácií týkajúcich sa budúceho cenového vývoja. Podľa Komisie budúce zvýšenia hrubých cien predstavovali faktor určovania cien, uplatňovaný na celoeurópske sadzobníky hrubých cien (ktoré mali k dispozícii všetci účastníci okrem [dôverné]), pričom z týchto sadzobníkov vychádzali všetky ceny uplatňované na vnútroštátnej úrovni, vrátane cien konečných transakcií (odôvodnenie 284 napadnutého rozhodnutia).

388    Komisia tiež spresňuje, že skutočnosť, podľa ktorej na základe výmeny informácií nebolo možné presne vypočítať konečné ceny nákladných vozidiel predávaných spotrebiteľom, nie je relevantná. Podľa Komisie výmena informácií odhaľujúca trend budúceho pohybu hrubých cien umožnila konkurentom pochopiť dátum a spôsob, akým sa vyvíjali ceny v Európe. Okrem toho podľa Komisie výmena podrobných sadzobníkov hrubých cien umožnila výrobcom približne odpočítať aktuálne a/alebo budúce čisté ceny na základe kombinácie jednotlivých druhov informácií, ktoré získali (odôvodnenie 285 napadnutého rozhodnutia).

389    V druhom rade treba pripomenúť, že Komisia v odôvodneniach 41 až 50 napadnutého rozhodnutia popisuje mechanizmus určovania cien v rámci spoločnosti Scania a subjekty zapojené do tohto určovania (pozri body 23 až 31 vyššie).

390    Z bodov 384 až 389 vyššie vyplýva, že v rozpore s tvrdením žalobkýň Komisia dostatočne zohľadnila kontext výmen informácií, na ktorých sa Scania zúčastnila, keď dospela k záveru o ich protisúťažnej povahe „z hľadiska cieľa“. Komisia predovšetkým zohľadnila charakteristické vlastnosti trhu nákladných vozidiel a mechanizmu tvorby ich cien, na to, aby dospela k záveru, že výmeny výhľadových informácií, uskutočnených predovšetkým na nemeckej úrovni, mali protisúťažnú povahu „z hľadiska cieľa“.

391    V treťom rade, pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň uvedenú v bode 383 vyššie, po prvé treba pripomenúť, že podľa judikatúry môže mať zosúladený postup protisúťažný cieľ aj vtedy, keď nemá priamu súvislosť so spotrebiteľskými cenami (pozri body 319 až 321 vyššie). V dôsledku toho neexistencia vplyvu, ktorý by mohlo mať zvýšenie hrubých cien, o ktorom sa rozhodlo v ktorejkoľvek etape distribučného reťazca spoločnosti Scania, na cenu zaplatenú zo strany konečného spotrebiteľa, nestačí na spochybnenie záveru Komisie, podľa ktorého výmena informácií o budúcich zmenách hrubých cien, uskutočnená predovšetkým na nemeckej úrovni, predstavovala obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, a to z dôvodu užitočnosti vymenených informácií pre zadefinovanie cenovej stratégie konkurentov.

392    Po druhé, argumentácia žalobkýň, uvedená v bode 383 vyššie, nepreukazuje neexistenciu strategickej povahy informácií o budúcich zmenách hrubých cien, poskytnutých zamestnancami spoločnosti Scania DE pri výmenách informácií na nemeckej úrovni. Tak ako totiž vyplýva z predstavenia mechanizmu určovania cien v rámci spoločnosti Scania (pozri najmä body 26, 27 a 31 vyššie), hrubé ceny uplatňované spoločnosťou Scania DE, na ktoré sa uplatňujú zľavy, predstavujú základ predajnej ceny nákladných vozidiel pre autorizovaných predajcov na nemeckom trhu. Z toho vyplýva, že vyššie uvedené budúce zmeny hrubých cien sú prvkom, ktorý ovplyvňuje cenu za prevod vlastníctva k nákladnému vozidlu spoločnosťou Scania DE na nemeckých autorizovaných predajcov a že výmeny informácií o týchto zmenách tak majú strategický charakter.

393    Po štvrté a všeobecnejšie, strategický charakter informácií týkajúcich sa budúcej zmeny hrubých cien, vymieňaných na nemeckej úrovni, preukazuje aj frekvencia, pravidelný a systematický charakter výmen, ako aj skutočnosť, ktorá nebola spochybnená a ktorá je uvedená v odôvodnení 93 napadnutého rozhodnutia, že v prípade väčšiny výrobcov boli tieto informácie často zasielané do ich príslušných sídiel a boli zohľadňované v rámci určovania ich cenových stratégií.

394    Na základe vyššie uvedených úvah treba odmietnuť argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa kontextu výmen informácií na nemeckej úrovni. Treba tiež dospieť k záveru, že to, že Komisia výmeny informácií na nemeckej úrovni kvalifikovala ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, nepredstavuje nesprávne posúdenie. Piaty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

e)      O šiestom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcom v tom, že Komisia usúdila, že geografický rozsah porušenia týkajúceho sa nemeckej úrovne sa vzťahoval na celé územie EHP

395    Žalobkyne spochybňujú konštatovanie Komisie, uvedené v odôvodnení 386 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa geografický rozsah porušenia vzťahoval na celé územie EHP počas celého jeho trvania, zahŕňajúc tak aj správanie konkurentov na nemeckej úrovni.

396    Treba pripomenúť, že Komisia v prejednávanej veci dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.

397    Pokiaľ ide o geografický rozsah porušenia, Komisia usúdila, že toto porušenie sa vzťahovalo na celé územie EHP počas celého obdobia od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 (odôvodnenie 386 napadnutého rozhodnutia).

398    Dôvodenie Komisie, z ktorého vychádza záver v odôvodnení 386 napadnutého rozhodnutia, je v odôvodneniach 388 a 389 napadnutého rozhodnutia uvedené takto:

„(388) Spoločnosť Scania a účastníci urovnania majú hrubé ceny uplatňované na európskej úrovni a sadzobníky hrubých cien. Dôkazy preukazujú, že pred a po zavedení sadzobníkov na európskej alebo celosvetovej úrovni mali konkurenti protisúťažné rokovania, ktoré pokrývali územie zmluvných strán Dohody o EHP, a dohodli sa na zvýšeniach hrubých cien s cieľom zosúladiť ceny za stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá v EHP. Dôkazy preukazujú, že pred zavedením európskych sadzobníkov cien sa rokovania netýkali iba špecifických krajín, ale že mali výslovne európsky rozsah (pozri odôvodnenia 103 a 104). Po zavedení európskych sadzobníkov hrubých cien, uplatňujúcich sa na celom území EHP, mohli konkurenti chápať európsku cenovú stratégiu na základe vymieňania si informácií o zvýšeniach hrubých cien v Nemecku (pozri odôvodnenie 175), keďže tieto zvýšenia boli odrazom zvýšení hrubých cien, uplatňovaných sídlami na ich príslušné európske sadzobníky hrubých cien.

(389) Okrem toho si dohodli a/alebo koordinovali načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblastí emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až [Euro] 6, ktoré sa uplatňovali na celom území EHP. Výmeny informácií o dátumoch zavádzania nových technologických noriem (napríklad norma Euro 3) a o súvisiacich zvýšeniach cien sa neobmedzovali na určité krajiny, ale pokrývali celý EHP (pozri odôvodnenia 100 a 103).“

399    Treba tiež pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala, že výmeny informácií medzi konkurentmi na úrovni riadiacich inštancií sa zastavili v septembri 2004 a že po tomto dátume sa vo výmene informácií medzi konkurentmi pokračovalo na nemeckej úrovni [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

400    Medzi adresátmi napadnutého rozhodnutia bola aj Scania DE, keďže Komisia usúdila, že tento subjekt bol priamo zodpovedný za výmeny protisúťažných informácií za obdobie od 20. januára 2004 do 18. januára 2011 [odôvodnenie 410 písm. b) napadnutého rozhodnutia].

401    Žalobkyne na účely podporenia svojho tvrdenia, podľa ktorého výmeny informácií medzi konkurentmi na nemeckej úrovni nemali rozsah, ktorý presahoval nemecké územie, uvádzajú v podstate dve skupiny tvrdení.

402    Jednak žalobkyne tvrdia, že informácie, ktoré Scania DE získala od svojich konkurentov, nemali význam idúci nad rámec nemeckého trhu. Okrem toho sa podľa názoru žalobkýň Scania DE nikdy nedomnievala, že tieto informácie mali taký význam a že boli spôsobilé znížiť neistotu, pokiaľ ide o európsku cenovú stratégiu jej konkurentov.

403    Po druhé, žalobkyne tvrdia, že Scania DE neposkytla svojim konkurentom informácie, ktoré mali význam presahujúci rámec nemeckého trhu, znižujúc tak ich neistotu, pokiaľ ide o cenovú stratégiu spoločnosti Scania mimo Nemecka. Okrem toho Scania DE nevyvolala u svojich konkurentov „dojem“, že poskytuje informácie majúce význam pre celý EHP.

404    Tieto dve skupiny tvrdení sú preskúmané nižšie.

1)      O geografickom rozsahu informácií získaných spoločnosťou Scania DE

405    V prvom rade zo spisu vyplýva, že výrobcovia nákladných vozidiel začali postupne uplatňovať európske sadzobníky hrubých cien od roku 2000 a že v roku 2006 mala takéto sadzobníky väčšina výrobcov, a to konkrétne [dôverné], [dôverné], [dôverné], [dôverné] a [dôverné]. Všeobecný súd dospel k záveru, že takto tomu bolo aj v prípade spoločnosti Scania, tak ako bude vysvetlené v bodoch 426 až 428 nižšie. Jedine [dôverné] nemala európsky sadzobník hrubých cien.

406    Treba tiež poukázať na to, že žalobkyne vo vzťahu k ostatným účastníkom konania nespochybňujú konštatovanie Komisie, uvedené v odôvodneniach 51 a 52 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa európske sadzobníky hrubých cien stanovujú v sídle výrobcov, a že zvýšenia cien uvedené v týchto sadzobníkoch ovplyvňujú úroveň cien na úrovni distribútorov a autorizovaných predajcov.

407    V druhom rade, spis v prejednávanej veci obsahuje skutočnosti, ktoré naznačujú, že konkurenti mali viac‑menej presnú vedomosť o existencii takýchto sadzobníkov. Z internej prezentácie spoločnosti [dôverné] z 30. marca 2006, uvedenej v odôvodnení 151 napadnutého rozhodnutia, tak vyplýva, že tento výrobca mal k dispozícii informácie týkajúce sa zvýšení cien konkurentov, vychádzajúce z európskych sadzobníkov hrubých cien spoločnosti [dôverné], spoločnosti [dôverné], spoločnosti Scania a spoločnosti [dôverné], z talianskeho sadzobníka cien spoločnosti [dôverné] a z nemeckého sadzobníka cien spoločnosti [dôverné]. Rovnako, tak ako vyplýva z odôvodnenia 160 napadnutého rozhodnutia, podľa prieskumu vykonaného zamestnancami konkurentov so sídlom v Španielsku, týkajúceho sa „štruktúry cien“, výsledky ktorého boli uvedené v tabuľke, [dôverné], [dôverné], [dôverné], [dôverné], [dôverné] a [dôverné] mali „spoločné ceny“ v Únii, zatiaľ čo [dôverné] a Scania ich nemali. Tabuľka s výsledkami prieskumu bola oznámená zamestnancom konkurentov so sídlom v Španielsku, vrátane zamestnancov spoločnosti Scania v Španielsku.

408    Pokiaľ ide o poukázanie žalobkýň na internú prezentáciu spoločnosti [dôverné] z apríla 2008, ktorá mohla naznačovať, že tento podnik si v roku 2008 nemyslel, že jeho konkurenti používajú európske sadzobníky hrubých cien, Všeobecný súd ju nepovažuje za rozhodujúcu v rámci ním vykonávaného celkového posúdenia dôkazov. Okrem toho tento podnik v roku 2010 v rámci svojej žiadosti o oslobodenie od pokút uviedol, že má k dispozícii európsky sadzobník hrubých cien a že „tak tomu môže byť aj v prípade konkurentov“, čím tak Komisii naznačil, že geografický rozsah výmen informácií môže byť európsky.

409    V treťom rade, niektorí výrobcovia, ktorí mali k dispozícii európske sadzobníky hrubých cien spoločnosti ([dôverné]) počas správneho konania spresnili, že zvýšenia cien, ktoré oznamovali na nemeckej úrovni, boli v podstate zvýšeniami uplatňovanými na uvedené európske sadzobníky, keďže vnútroštátne sadzobníky boli nahradené týmito sadzobníkmi. Všeobecný súd v tejto súvislosti odkazuje na odpovede spoločností [dôverné], [dôverné] a [dôverné] na žiadosť o informácie zo strany Komisie z 27. novembra 2012, pripojené k vyjadreniu k žalobe, a na odpoveď spoločnosti [dôverné] na žiadosť o informácie zo strany Komisie z 19. septembra 2013, ktorú táto spoločnosť predložila v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, prijaté Všeobecným súdom (pozri bod 75 vyššie). Z týchto dôkazov vyplýva, že rozsah protisúťažných informácií poskytnutých aspoň niektorými konkurentmi spoločnosti Scania počas výmen informácií na nemeckej úrovni, na ktorých sa nesporne podieľali zamestnanci spoločnosti Scania DE, prekročil nemecký trh.

410    Vo štvrtom rade, tak ako sa uvádza v odôvodnení 327 písm. c) napadnutého rozhodnutia, zo spisu vyplýva, že zamestnanci výrobcov zúčastňujúcich sa na výmenách informácií na nemeckej úrovni viackrát oznamovali tieto informácie sídlu, čo predstavuje dodatočný dôkaz preukazujúci to, že rozsah týchto výmen informácií presahoval nemecký trh (pozri odôvodnenie 213 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazuje na príklady toho, ako sa sídlu oznamovali informácie vymieňané na nemeckej úrovni). V tejto súvislosti treba odkázať najmä na obsah odôvodnenia 175 napadnutého rozhodnutia, ktoré nielenže preukazuje, že sa sídlu spoločnosti [dôverné] oznamovali informácie vymieňané na nemeckej úrovni, ale tiež potvrdzuje tvrdenie Komisie, uvedené v odôvodnení 388 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého informácie vymieňané na nemeckej úrovni, týkajúce sa zvyšovaní hrubých cien, pomáhali výrobcom pochopiť cenovú stratégiu ich konkurentov na európskej úrovni. Podľa listinného dôkazu, obsiahnutého v odôvodnení 175 napadnutého rozhodnutia, tak manažér spoločnosti [dôverné] v sídle spoločnosti napísal svojim kolegom vo vzťahu k informáciám vymeneným na nemeckej úrovni: „Týmto by som sa s Vami chcel podeliť o prehľad nemeckého trhu, pokiaľ ide o výrobné lehoty a zvýšenia cien našich konkurentov… Prinajmenšom cenová stratégia sa silne prispôsobuje celkovému európskemu prístupu konkurentov.“

411    Rovnako skutočnosť preukázaná v rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu, podľa ktorej zamestnanci na nižšej úrovni sídla vedeli o výmenách cenových informácií na nemeckej úrovni (pozri body 221 až 229 vyššie), podporuje tvrdenie Komisie týkajúce sa geografického rozsahu výmen informácií na nemeckej úrovni.

412    V piatom rade, zo spisu vyplýva, že tak ako to Komisia poznamenala v odôvodnení 327 písm. b) napadnutého rozhodnutia, so zreteľom na skutočnosť, že nemecké dcérske spoločnosti účastníkov nevyrábali nákladné vozidlá a nemali za úlohu vyvíjať technológie, keďže tieto povinnosti boli vo výlučnej právomoci sídla, bolo možné sa domnievať, že informácia vymenená na nemeckej úrovni, týkajúca sa načasovania a dodatočných nákladov vzťahujúcich sa na súlad s normami Euro 5 a Euro 6, pochádzala zo sídla a týkala sa celého EHP.

413    Konštatovanie uvedené v bode 412 vyššie je ilustrované listinným dôkazom uvedeným v odôvodnení 148 napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týka spoločnosti Scania. V e‑maile z 26. júla 2005 I, zamestnanec spoločnosti Scania DE, ktorý sa podieľal na výmenách informácií na nemeckej úrovni, poskytol E zo sídla spoločnosti [dôverné] informácie o dátume, kedy Scania predstaví celú svoju škálu motorov spĺňajúcich normu Euro 4, a o zavádzaní modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich normu Euro 5, pričom spresnil, že presné dátumy a ceny bude poznať „po dovolenkách [zamestnancov] v závode Södertälje [Švédsko]“. Keďže Södertälje je mestom, v ktorom má Scania svoje sídlo, na základe tohto spresnenia, ktoré poskytol zamestnanec spoločnosti Scania DE zamestnancovi spoločnosti [dôverné], je možné vyvodiť, že informácie, na ktoré sa zamestnanec spoločnosti Scania DE odvolával, pochádzali zo sídla, a teda mali rozsah presahujúci nemecký trh. Listinný dôkaz uvedený v odôvodnení 148 napadnutého rozhodnutia tiež preukazuje vplyv sídla spoločnosti Scania na určovanie cien uplatňovaných na nemeckom trhu, problematika čoho je rozobratá v bodoch 422 až 438 nižšie.

414    So zreteľom na úvahy uvedené v bodoch 405 až 413 vyššie, posudzované spoločne, treba konštatovať, že rozsah informácií, ktoré Scania DE získala pri výmenách na nemeckej úrovni, presahoval nemecký trh.

415    V tejto súvislosti tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa zamestnanci spoločnosti Scania DE zúčastňujúci sa na výmenách informácií na nemeckej úrovni nikdy nedomnievali, že sa informácie získané od zástupcov dcérskych spoločností ostatných výrobcov nákladných vozidiel vzťahujú na európske ceny alebo že môžu znižovať neistotu, pokiaľ ide o európsku cenovú stratégiu ostatných výrobcov, nie je podľa názoru Všeobecného súdu presvedčivé.

416    Po prvé, treba pripomenúť, že spis v prejednávanej veci obsahuje skutočnosti, ktoré naznačujú, že to, že väčšina výrobcov používala európske sadzobníky hrubých cien, nebolo tajomstvom (pozri bod 407 vyššie). V dôsledku toho je celkom dobre možné sa domnievať, že zamestnanci spoločnosti Scania DE a sídlo vo Švédsku vedeli o existencii týchto sadzobníkov, a preto si mohli vydedukovať cenovú stratégiu svojich konkurentov na základe informácií získaných na nemeckej úrovni, napríklad na základe informácií týkajúcich sa zvýšení hrubých cien, ktoré sa uplatňovali na európske sadzobníky cien konkurentov (pozri bod 409 vyššie).

417    Po druhé, Všeobecný súd nie je presvedčený tvrdením žalobkýň, podľa ktorého Scania DE, na rozdiel od ostatných účastníkov na výmenách informácií na nemeckej úrovni, nikdy nezaslala svojmu sídlu informácie získané na nemeckej úrovni. Je síce pravda, že spis neobsahuje dôkaz o tom, že by k takémuto zaslaniu skutočne došlo. Z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že I zo spoločnosti Scania DE, organizátor a účastník na stretnutí na nemeckej úrovni, ktoré sa konalo 12. a 13. mája 2008 v Koblenzi (Nemecko), zaslal svojim kolegom zo spoločnosti Scania DE informácie týkajúce sa zvýšení cien, ktoré boli vymenené na tomto stretnutí, pričom upresnil, že tieto informácie „ešte“ neboli zaslané sídlu vo Švédsku. Použitie výrazu „ešte“ naznačuje, že zámerom uvedeného zamestnanca spoločnosti Scania DE bolo oznámiť dané informácie sídlu a že toto oznámenie sídlu by nemalo výnimočnú povahu.

418    V každom prípade na základe toho, že spis obsahuje skutočnosti preukazujúce, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla spoločnosti Scania vedeli o výmene protisúťažných cenových informácií na nemeckej úrovni (pozri bod 228 vyššie) a že stretnutia na obidvoch úrovniach sa často uskutočňovali v rovnaký deň a na rovnakom mieste, nie je rozhodujúca neexistencia priameho dôkazu o tom, že zamestnanci spoločnosti Scania DE zasielali sídlu spoločnosti Scania informácie vymieňané na nemeckej úrovni. Vzhľadom na obidve vyššie uvedené skutočnosti totiž možno usúdiť, že sídlo spoločnosti Scania poznalo obsah týchto informácií.

419    Po tretie, treba poznamenať, že zamestnanci sídla niektorých výrobcov sa podieľali aj na výmenách informácií na nemeckej úrovni. Takto to bolo často aj v prípade spoločnosti [dôverné]. Okrem toho v e‑maile z 11. novembra 2004, uvedenom v odôvodnení 139 napadnutého rozhodnutia, ktorý poslal C zo sídla [dôverné] a ktorý tento adresoval zamestnancom konkurentov patriacich tak do sídla, ako aj do nemeckej úrovne, vrátane A zo sídla spoločnosti Scania a B zo sídla spoločnosti Scania DE, predstavil C dvoch nových zamestnancov zo sídla spoločnosti [dôverné], ktorí budú zodpovední za centrálnu tvorbu cien v rámci tohto výrobcu. Tieto skutočnosti týkajúce sa účasti zamestnancov patriacich do sídla na výmenách informácií, ku ktorým dochádzalo na nemeckej úrovni, predstavujú nepriamy dôkaz o tom, že nie je možné, že by sa zamestnanci spoločnosti Scania DE nedomnievali, že informácie vymenené na nemeckej úrovni majú význam pre cenovú stratégiu konkurentov na európskej úrovni.

420    Po štvrté, so zreteľom na dôkazy uvedené vyššie, vyhlásenia po prísahou zamestnancov spoločnosti Scania DE, zúčastňujúcich sa na výmenách informácií na nemeckej úrovni, ktoré podporujú tvrdenie uvedené v bode 415 vyššie, nie sú podľa Všeobecného súdu presvedčivé. Napokon, z dôvodov vysvetlených v bode 281 vyššie, tieto vyhlásenia, ktoré boli predložené po ukončení porušovania a za konkrétnym účelom podporiť stanovisko spoločnosti Scania, majú obmedzenú dôkaznú hodnotu.

421    Na základe vyššie uvedených skutočností, posudzovaných globálne (pozri bod 198 vyššie), je potrebné dospieť k záveru, že prostredníctvom účasti svojich zamestnancov na výmenách informácií na nemeckej úrovni získala Scania DE informácie, ktorých rozsah presahoval nemecký trh. Na základe tohto konštatovania sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť, a to bez ohľadu na otázku, či Scania DE poskytovala aj informácie, ktorých rozsah presahoval nemecký trh (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, EU:T:2001:185, bod 58). Všeobecný súd však považuje za vhodné preskúmať uvedenú otázku na účely posúdenia závažnosti porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktorého sa dopustila Scania, a prípadne stanovenia výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 45 a citovanú judikatúru).

2)      O geografickom rozsahu informácií poskytovaných spoločnosťou Scania DE

422    Treba pripomenúť, že Komisia v odôvodnení 388 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že po zavedení európskych sadzobníkov hrubých cien boli výrobcovia nákladných vozidiel schopní pochopiť európsku cenovú stratégiu svojich konkurentov, a to na základe výmen informácií týkajúcich sa zvýšení hrubých cien uplatňovaných na nemeckom trhu, keďže v týchto zvýšeniach sa odrážali zvýšenia uplatňované sídlami výrobcov na ich európske sadzobníky hrubých cien.

423    Žalobkyne v podstate tvrdia, že v informáciách o sadzobníkoch hrubých cien, poskytnutých pri výmenách informácií na nemeckej úrovni, sa neodrážali ceny spoločnosti Scania na európskej úrovni, a preto neprispievali k zníženiu neistoty konkurentov spoločnosti Scania, pokiaľ ide o cenovú stratégiu tejto spoločnosti mimo Nemecka.

424    V tejto súvislosti žalobkyne spresňujú, že nie je správne sa domnievať, že FGPL predstavuje sadzobník hrubých cien na úrovni EHP a že slúži ako základ pre rokovania, ktoré prebiehajú v rámci procesu tvorby cien. Na podporu svojho tvrdenia poukazujú žalobkyne na ekonomickú správu z 9. decembra 2017, ktorá podľa ich názoru preukazuje, že medzi FGPL a hrubou cenou distribútorov, určenou pre autorizovaných predajcov v Nemecku, neexistuje žiadna vzájomná súvislosť. Žalobkyne vysvetľujú, že FGPL predstavuje interný referenčný nástroj, ktorý používa sídlo spoločnosti Scania na sledovanie všeobecnej úrovne cien jednotlivých dielov nákladného vozidla v procese výroby spoločnosti Scania. Napriek svojmu názvu nepredstavuje FGPL „sadzobník“, pretože nestanovuje transferovú cenu dielov na ktorejkoľvek úrovni distribučnej siete. Žalobkyne spresňujú, že rokovania, vedené na báze rovný s rovným, medzi distribútormi a sídlom sa uskutočňujú na základe sadzobníkov čistých cien zo závodu určených pre distribútorov, ktoré má každý štát vlastné, a že práve tieto sadzobníky sa dojednávajú zakaždým, keď trhové podmienky odôvodňujú zvýšenie alebo zníženie cien. Na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa povahy FGPL predložili žalobkyne vyhlásenia pod prísahou zamestnancov sídla spoločností Scania a Scania DE. Na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa skutočnosti, že rokovania medzi distribútormi spoločnosti Scania a sídlom sa uskutočňujú na báze rovnoprávnosti a že sú ekvivalentné s rokovaniami medzi účastníkmi, ktorí konajú ako nezávislí obchodní partneri a konkurenčné centrá zisku, žalobkyne poukazujú na internú správu spoločnosti Scania, vypracovanú v roku 2010, ktorou je „Masterfile spoločnosti Scania o transferových cenách“.

425    Argumentácia žalobkýň uvedená v bode 424 vyššie svedčí o rozpore medzi popisom systému tvorby cien spoločnosti Scania, ktorý bol poskytnutý v rámci odpovedí na žiadosti o informácie zaslané Komisiou počas správneho konania, a popisom tohto systému, ktorý bol poskytnutý v odpovedi na oznámenie o výhradách a pred Všeobecným súdom.

426    Popis systému tvorby cien spoločnosti Scania v napadnutom rozhodnutí (pozri body 23 až 31 vyššie) sa zakladal na informáciách poskytnutých spoločnosťou Scania v rámci odpovedí, predovšetkým zo 16. apríla a 5. júla 2012, na žiadosti o informácie zaslané Komisiou. Graf uvedený v odôvodnení 50 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 31 vyššie), ktorý svedčí o vplyve FGPL na ceny uplatňované v jednotlivých etapách distribučného reťazca, bol tiež spoločnosťou Scania predložený v rámci vyššie uvedených odpovedí. Rovnako v rámci odpovede z 5. júla 2012 opísala Scania predovšetkým úlohu výboru pre ceny a výkonného podpredsedu [dôverné] pre predaj.

427    Naopak, argumentácia uvedená v bode 424 vyššie odráža stanovisko spoločnosti Scania predložené in tempore suspecto, a to konkrétne v jej odpovedi na oznámenie o výhradách a pred Všeobecným súdom.

428    Za týchto okolností sa Všeobecný súd rovnako ako Komisia domnieva, že odpovediam žalobkýň na žiadosti o informácie, ktoré Komisia zaslala na základe článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, treba priznať vyššiu dôkaznú silu, než vysvetleniam poskytnutým žalobkyňami neskôr, v odpovedi na oznámenie o výhradách. Podľa článku 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, podnikom, ktoré poskytli nesprávne, neúplné alebo zavádzajúce informácie ako odpoveď na žiadosť o informácie vyhotovenú na základe článku 18 ods. 2 tohto nariadenia, možno uložiť pokuty až do výšky 1 % ich celkového ročného obratu.

429    Okrem toho treba poznamenať, že žalobkyne nepredložili žiaden dokument, ktorý by potvrdzoval ich argumentáciu týkajúcu sa povahy FGPL. Tak ako Komisia uvádza v odôvodnení 299 písm. a) napadnutého rozhodnutia, bolo by logické očakávať od spoločnosti Scania, že bude schopná poskytnúť dokumentáciu potvrdzujúcu jej analýzu FGPL. Spoločnosť Scania tak neurobila a predložila iba vyhlásenia pod prísahou určitých jej zamestnancov, ktoré majú obmedzenú dôkaznú silu a podľa Všeobecného súdu nie sú presvedčivé (pozri bod 420 vyššie).

430    Pokiaľ ide o poukazovanie žalobkýň na ekonomickú správu z 9. decembra 2017, preukazujúcu neexistenciu vzájomnej súvislosti medzi FGPL a hrubými cenami distribútorov, určenými pre autorizovaných predajcov, v Nemecku (pozri bod 424 vyššie), v uvedenej správe sa konštatuje, že špecifické zmeny vo FGPL nesprevádzajú rovnaké zmeny v hrubej cene distribútorov, určenej pre autorizovaných predajcov, ktorá sa uplatňuje v Nemecku. Treba pritom poznamenať, že analýza Komisie v napadnutom rozhodnutí sa nezakladá na takejto vzájomnej súvislosti, keďže Komisia vôbec netvrdila, že zvýšenie cien vo FGPL viedlo k rovnakému zvýšeniu hrubej ceny distribútora, určenej pre autorizovaného predajcu, v Nemecku. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že zvýšenie cien uvedených vo FGPL ovplyvňuje čistú cenu pre distribútora (t.j. cenu, ktorú distribútor zaplatí sídlu) a hrubú cenu distribútora (to znamená cenu, ktorú zaplatí autorizovaný predajca distribútorovi), hoci aj cena pre koncového spotrebiteľa nebola nevyhnutne zmenená v rovnakom pomere alebo nebola zmenená vôbec (odôvodnenie 52 napadnutého rozhodnutia). Zdá sa tak, že napadnuté rozhodnutie sa nezakladá na vzájomnej súvislosti zmienenej v ekonomickej správe z 9. decembra 2017.

431    Z bodov 423 až 430 vyššie vyplýva, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého FGPL predstavuje európsky sadzobník hrubých cien, ktorý má vplyv na tvorbu cien nákladných vozidiel na úrovni vnútroštátnych distribútorov (a teda na úrovni spoločnosti Scania DE), je z právneho hľadiska dostatočne preukázané.

432    Všeobecnejšie platí, že dôkazy uvedené v spise preukazujú, že vnútroštátni distribútori spoločnosti Scania (a teda Scania DE) nie sú od sídla nezávislí pri určovaní svojej cenovej politiky voči autorizovaným predajcom.

433    V tejto súvislosti treba, po prvé, zohľadniť skutočnosť, že FGPL je vyhotovený na úrovni sídla. Z grafu uvedeného v bode 31 vyššie vyplýva, že FGPL predstavuje významnú súčasť tvorby cien, keďže všetky ceny uplatňované vo vstupných etapách distribučného reťazca spoločnosti Scania vyplývajú z tohto FGPL a zo zliav a ziskových marží, ktoré sú využívané jednotlivými subjektmi.

434    Po druhé, treba zohľadniť skutočnosť, že distribútorov spoločnosti Scania tvorili v prevažnej miere dcérske spoločnosti so 100 % účasťou sídla (pozri bod 20 vyššie), čomu tak napokon bolo aj v prípade spoločnosti Scania DE. So zreteľom na túto skutočnosť nie je Všeobecný súd presvedčený tvrdením žalobkýň, podľa ktorého boli rokovania o cenách medzi uvedenými distribútormi a sídlom rokovaniami medzi účastníkmi, ktorí konajú ako nezávislí obchodní partneri a konkurenčné centrá zisku.

435    V tejto súvislosti treba poznamenať, že dôkazy uvedené v odôvodneniach 249 a 250 napadnutého rozhodnutia, pozostávajúce z interných dokumentov výboru pre ceny (pozri bod 24 vyššie), preukazujú, že tento orgán (patriaci do sídla spoločnosti Scania) mal pozíciu sily, pokiaľ ide o určovanie úrovne zliav uplatňovaných na vnútroštátnych distribútorov. Žalobkyne sa vychádzajúc z vyhlásenia pod prísahou člena výboru pre ceny obmedzujú len na tvrdenie, že vyššie uvedené interné dokumenty odkazovali na výnimočnú udalosť, a to konkrétne na uvedenie na trh nového motora, ktorý je pre spoločnosť Scania vysoko strategický, a neodrážali obvyklú situáciu. Toto vyhlásenie pod prísahou však nemá dostatočnú dôkaznú hodnotu na spochybnenie dôkaznej hodnoty a jasného obsahu dôkazov uvedených v odôvodneniach 249 a 250 napadnutého rozhodnutia a Všeobecný súd ho nepovažuje za presvedčivé.

436    Okrem toho, pokiaľ ide o poukazovanie zo strany spoločnosti Scania na jej „Masterfile o transferových cenách“ z roku 2010 (pozri bod 424 vyššie), treba poznamenať, že cieľom tohto dokumentu je preukázať, že Scania dodržala zásadu bežných trhových podmienok (arm’s length principle) pri určovaní transferových cien v rámci skupiny (napríklad pri určovaní čistých cien pre distribútorov), v prípade daňovej kontroly. Rovnako ako Komisia (pozri odôvodnenie 296 napadnutého rozhodnutia) pritom Všeobecný súd usudzuje, že skutočnosť, že sídlo spoločnosti Scania uplatňuje transferové ceny pri dodržaní zásady bežných trhových podmienok, nepreukazuje nezávislosť distribútorov spoločnosti Scania pri rokovaniach o cenách, ale preukazuje skôr to, že tieto transferové ceny sú stanovené na úrovniach, ktoré umožňujú, aby tieto ceny neboli spochybnené príslušnými daňovými orgánmi.

437    Po tretie, skutočnosť, že Scania DE nie je nezávislá pri určovaní svojej cenovej politiky, je ilustrovaná listinným dôkazom uvedeným v odôvodnení 148 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 413 vyššie). Je tiež ilustrovaná listinnými dôkazmi uvedenými v odôvodneniach 134 a 135 napadnutého rozhodnutia, ktoré svedčia o koherentnosti informácií o zvyšovaniach hrubých cien, ktoré konkurentom poskytli zamestnanci spoločnosti Scania DE a zamestnanci spoločnosti Scania na úrovni riadiacich inštancií. Z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 134 napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že na stretnutí na nemeckej úrovni 3. a 4. mája 2004 zamestnanec spoločnosti Scania DE informoval konkurentov o tom, že ceny novej série [dôverné] nákladných vozidiel budú v priemere o 6 % vyššie, ako ceny súčasnej série [dôverné]. Z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 135 napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že zástupca spoločnosti Scania, ktorý sa zúčastnil na stretnutí z 27. a 28. mája 2004, na úrovni riadiacich inštancií, informoval konkurentov o tom, že ceny série [dôverné] nákladných vozidiel budú o 5 až 6 % vyššie, ako ceny série [dôverné]. Aj táto koherencia informácií poskytnutých pri výmenách informácií na obidvoch vyššie uvedených úrovniach utajených kontaktov je takej povahy, že môže preukázať skutočnosť, že informácie poskytnuté zamestnancami spoločnosti Scania DE pri výmenách informácií na nemeckej úrovni mali rozsah presahujúci nemecký trh.

438    So zreteľom na úlohu, ktorú zohráva sídlo spoločnosti Scania pri určovaní cenovej politiky spoločnosti Scania DE, tak ako je preukázané v bodoch 433 až 437 vyššie, sa Komisia mohla oprávnene domnievať, že protisúťažné cenové informácie, ktoré poskytli zamestnanci spoločnosti Scania DE konkurentom pri výmenách informácií na nemeckej úrovni, odrážali cenovú stratégiu stanovenú na úrovni sídla spoločnosti Scania, a teda mali rozsah presahujúci nemecký trh.

439    Tento záver Všeobecného súdu nie je spochybnený obsahom ekonomických správ z 20. septembra 2016 a 9. decembra 2017, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne.

440    Podľa žalobkýň obidve vyššie uvedené ekonomické správy preukazujú, že hrubé predajné ceny distribútorov spoločnosti Scania DE, určené pre autorizovaných predajcov, nereprezentujú ceny uplatňované v ostatných európskych krajinách, a z tohto dôvodu nemôžu znížiť neistotu, pokiaľ ide o cenovú stratégiu spoločnosti Scania v EHP. Treba však konštatovať, že pokiaľ ide o spoločnosť Scania, napadnuté rozhodnutie sa nezakladá na tvrdení, podľa ktorého existuje akákoľvek podobnosť medzi hrubými cenami distribútorov, určených pre autorizovaných predajcov, ktoré sa uplatňujú v jednotlivých európskych krajinách, keďže tak ako vyplýva z grafu uvedeného v bode 31 vyššie, hrubá cena vnútroštátneho distribútora sa určuje v závislosti od zliav uplatňovaných z FGPL a od jeho ziskovej marže. Napadnuté rozhodnutie je založené na úvahe, podľa ktorej akékoľvek zvýšenie, ktoré sa uplatní na FGPL a o ktorom sa teda rozhodlo zo strany sídla, má v rôznej miere (v závislosti od uplatnených zliav) vplyv na hrubú cenu vnútroštátneho distribútora (pozri odôvodnenia 51 a 52 napadnutého rozhodnutia).

441    V každom prípade, v rozpore s tvrdeniami žalobkýň sa Všeobecný súd domnieva, že spis z právneho hľadiska dostatočne preukazuje skutočnosť, že bez ohľadu na skutočný geografický rozsah informácií poskytnutých spoločnosťou Scania DE vyvolávala táto spoločnosť u svojich konkurentov dojem, že informácie, ktoré im poskytuje, majú rozsah a význam presahujúci nemecký trh, čím tak prispievala k spoločným cieľom sledovaným prostredníctvom výmeny protisúťažných informácií na nemeckej úrovni.

442    V tejto súvislosti Všeobecný súd odkazuje na výmenu informácií uvedenú v odôvodnení 148 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 413 vyššie). Vzhľadom na naznačenie zamestnanca spoločnosti Scania DE, že informácia o dátumoch zavádzania modelov nákladných vozidiel a o cenách, ktoré sa tento chystal oznámiť zamestnancovi spoločnosti [dôverné], pochádzala zo sídla spoločnosti Scania, je totiž rozumné vyvodzovať, že uvedený zamestnanec spoločnosti [dôverné] túto informáciu vnímal tak, že má význam presahujúci nemecký trh. Treba tiež poukázať na e‑mail z 28. októbra 2009, uvedený v odôvodnení 185 napadnutého rozhodnutia, ktorý preukazuje, že pri výmenách informácií na nemeckej úrovni získalo sídlo spoločnosti [dôverné] od spoločnosti Scania informáciu, podľa ktorej sa plánovalo zvýšenie cien o 3 %, ktoré malo nadobudnúť účinnosť 1. januára 2010, pričom toto zvýšenie súviselo s „faceliftom“ nákladných vozidiel. Vzhľadom na to, že zvýšenie cien, ktoré Scania prezradila svojmu konkurentovi, súviselo s výrobnými nákladmi nákladných vozidiel a vzhľadom na to, že Scania DE nákladné vozidlá nevyrába, tak možno vyvodiť, že [dôverné] vnímala vyššie uvedenú informáciu týkajúcu sa zvýšenia cien ako informáciu s rozsahom presahujúcim nemecký trh.

443    Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa šiesty žalobný dôvod musí zamietnuť.

f)      O siedmom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcom v tom, že Komisia usúdila, že identifikované správanie predstavuje jediné a pokračujúce porušenie a že žalobkyne sú v tejto súvislosti zodpovedné

444    Treba pripomenúť, že Komisia usúdila, že dohody a/alebo zosúladené postupy medzi spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania predstavovali jediné a pokračujúce porušenie od 17. januára 1997 do 18. januára 2011. Porušenie podľa nej spočívalo v utajenej dohode týkajúcej sa cien a zvyšovaní hrubých cien v EHP pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, ako aj týkajúcej sa načasovania a prenesenia nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6 (odôvodnenie 315 napadnutého rozhodnutia).

445    Konkrétnejšie Komisia usúdila, že prostredníctvom protisúťažných kontaktov sledovali účastníci spoločný plán s jediným protisúťažným cieľom a že Scania vedela alebo musela vedieť o všeobecnej pôsobnosti a základných charakteristických znakoch siete utajených kontaktov a mala v úmysle prispieť ku kartelu svojimi úkonmi, takže ju možno považovať za zodpovednú za porušenie ako celok (odôvodnenia 316 a 350 napadnutého rozhodnutia).

446    Žalobkyne v podstate spochybňujú existenciu jediného a pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci a pripísanie tohto porušenia v celom rozsahu žalobkyniam.

1)      O existencii jediného a pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci

i)      Úvodné pripomienky

447    Treba pripomenúť, že na účely preukázania existencie jediného a pokračujúceho porušenia musí Komisia preukázať, že jednotlivé predmetné správania patria do „spoločného plánu“, ktorý má jediný cieľ (pozri bod 196 vyššie).

448    Judikatúra identifikovala viacero kritérií relevantných na posúdenie toho, že ide o jediné porušenie, a to konkrétne zhodnosť cieľov dotknutých postupov, zhodnosť dotknutých výrobkov a služieb, zhodnosť podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili a zhodnosť spôsobov jeho vykonávania (pozri rozsudok zo 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg/Komisia, T‑147/09 a T‑148/09, EU:T:2013:259, bod 60 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 243). Okrem toho sú ďalšími relevantnými aspektmi, ktoré sa na účely tohto preskúmania môžu zohľadniť, aj zhodnosť fyzických osôb zapojených do kartelu zastupujúcich podniky a zhodnosť geografickej oblasti pôsobnosti dotknutých postupov (rozsudok zo 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg/Komisia, T‑147/09 a T‑148/09, EU:T:2013:259, bod 60).

449    Treba tiež spresniť, že pojem jediný cieľ nemožno vymedziť všeobecným odkazom na narušenie hospodárskej súťaže na trhu dotknutom porušením, keďže ovplyvnenie hospodárskej súťaže, či už ako cieľ alebo účinok, je spoločnou základnou zložkou každého správania spadajúceho do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Takáto definícia pojmu jediný cieľ môže pojem jediné a pokračujúce porušenie pripraviť o časť jeho zmyslu, keďže by mala za následok, že viaceré správania týkajúce sa určitého hospodárskeho odvetvia, ktoré článok 81 ods. 1 ES zakazuje, by sa mali systematicky kvalifikovať ako súčasti jediného porušenia (rozsudok z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, EU:T:2007:380, bod 180).

450    Napokon, ako už bolo poznamenané (pozri bod 195 vyššie), podmienka týkajúca sa pojmu jediný cieľ znamená, že musí byť overené, či neexistujú znaky charakterizujúce rôzne správania, ktoré sú súčasťou porušenia, ktoré by mohli naznačovať, že faktické správanie ostatných zúčastnených podnikov nemá ten istý protisúťažný cieľ alebo následok a v dôsledku toho nie je súčasťou „spoločného plánu“ vyplývajúceho zo zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu.

ii)    Napadnuté rozhodnutie

451    Treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že utajené kontakty na troch úrovniach, popísané v jeho odôvodnení 317, boli súčasťou spoločného plánu, ktorý mal jediný protisúťažný cieľ, a to z nasledujúcich dôvodov.

452    V prvom rade, všetky kontakty sa týkali tých istých výrobkov, a to stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel (odôvodnenie 319 napadnutého rozhodnutia).

453    V druhom rade, povaha zdieľaných informácií – informácií o cenách, o zvýšeniach hrubých cien, o plánovaných dátumoch zavádzania nákladných vozidiel spĺňajúcich nové environmentálne normy a o úmysle konkurentov preniesť súvisiace náklady na zákazníkov – zostala rovnaká počas celej dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie 320 napadnutého rozhodnutia). Komisia spresnila, že povaha rokovaní a dohôd týkajúcich sa načasovania zavádzania nových modelov nákladných vozidiel, ktoré budú spĺňať určité environmentálne normy, bola prepojená a komplementárna vo vzťahu k utajenej dohode o cenách a zvyšovaní hrubých cien (odôvodnenie 321 napadnutého rozhodnutia).

454    V tomto istom kontexte Komisia upresnila, že hoci sa už účastníci od septembra 2004 aktívne nesnažili, tak ako to robili predtým, uzavrieť konkrétnu dohodu o budúcich spoločných zvýšeniach hrubých cien alebo o konkrétnych dátumoch zavádzania nákladných vozidiel spĺňajúcich nové environmentálne normy, alebo o výške nákladov, ktoré účastníci prenášali na spotrebiteľov pri týchto nákladných vozidlách, naďalej sa dorozumievali tak, že si vymieňali rovnaký druh informácií a sledovali rovnaký cieľ, ktorým je obmedzenie hospodárskej súťaže na základe zníženia stupňa strategickej neistoty medzi nimi (odôvodnenie 322 napadnutého rozhodnutia).

455    V treťom rade, Komisia uviedla, že protisúťažné kontakty sa uskutočňovali často a týkali sa tej istej skupiny výrobcov nákladných vozidiel, a to spoločnosti Scania a účastníkov urovnania. Jednotlivci, ktorí sa podieľali na kontaktoch, patrili k tým istým výrobcom a organizovali výmeny informácií v malých skupinách zamestnancov v rámci výrobcov (odôvodnenie 323 napadnutého rozhodnutia).

456    Vo štvrtom rade, Komisia uviedla, že hoci sa úroveň a interné zodpovednosti zamestnancov podieľajúcich sa na správaní počas kartelu menili, povaha, cieľ a rozsah kontaktov a stretnutí zostali rovnaké počas celej doby trvania kartelu (odôvodnenie 325 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti Komisia vysvetlila, že utajené kontakty, ku ktorým došlo na všetkých troch úrovniach, mali protisúťažný cieľ, ktorým bolo obmedziť hospodársku súťaž na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj načasovanie a prenesenie nákladov vo vzťahu k zavádzaniu nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy (odôvodnenie 326 napadnutého rozhodnutia).

457    V odôvodnení 327 napadnutého rozhodnutia uviedla Komisia tri skutočnosti podporujúce jej záver, podľa ktorého presunutie výmen informácií (the shift in the exchanges) z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň nemalo vplyv na pokračujúcu povahu porušenia.

458    Po prvé, Komisia uviedla, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na rôznych úrovniach, došlo k značnému časovému prekrývaniu, keďže stretnutia riadiacich inštancií sa konali od roku 1997 do roku 2004; stretnutia na nižšej úrovni sídla sa pritom konali od roku 2000 do roku 2008 a diskusie na nemeckej úrovni sa konali od roku 2004. Výsledkom bolo podľa Komisie to, že napriek skutočnosti, že stretnutia riadiacich inštancií po 16. septembri 2004 nepokračovali, kontakty na ostatných dvoch úrovniach pokračovali bez prerušenia [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia]. V tejto súvislosti Komisia tiež uviedla, že jednak v období rokov 2003 až 2007 existovali kontakty medzi zamestnancami na nižšej úrovni sídla a zamestnancami na nemeckej úrovni a organizovali sa spoločné stretnutia, a jednak že účastníci opakovane rokovali na nižšej úrovni sídla o tom, ktoré informácie sa majú vymieňať a na akej úrovni [odôvodnenie 327 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

459    Po druhé, Komisia uviedla, že nemecké dcérske spoločnosti účastníkov nevyrábajú nákladné vozidlá a nie sú poverené vývojom technológií, keďže tieto úlohy patria do výlučnej právomoci sídla. Komisia sa preto domnieva, že tam, kde si zamestnanci na nemeckej úrovni vymieňali informácie o načasovaní a dodatočných nákladoch spojených so zavádzaním technológií spĺňajúcich normy Euro 5 a Euro 6, vymieňali si informácie pochádzajúce zo sídla a týkajúce sa celého EHP [odôvodnenie 327 písm. b) napadnutého rozhodnutia].

460    Po tretie, Komisia uviedla, že pokiaľ ide o viacerých účastníkov kartelu, existujú dôkazy o tom, že nemecké dcérske spoločnosti systematicky oznamovali svoje cenové zámery sídlu, a čo je ešte dôležitejšie, osobám na úrovni ústrednej správy, zapojeným do procesu výmeny informácií o cenách. V tejto súvislosti Komisia tiež uviedla, že sídlo spoločnosti Scania má právomoc určovať hrubé ceny závodu a zľavy uplatňované na distribútorov (ktorí sú dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve materskej spoločnosti) a že Scania má štruktúrovanú schému stretnutí za tým účelom, aby sa zabezpečilo rýchle vykonanie strategických rozhodnutí sídla, čo vypovedá o tom, že odôvodnene nemohlo dôjsť k tomu, že by sídlo spoločnosti Scania o týchto informáciách nevedelo.

461    Komisia v odôvodnení 328 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že zmena v karteli (the change in the cartel) bola riadená kolektívne a koordinovane medzi jednotlivými účastníkmi, s cieľom zabezpečiť kontinuitu pri výmenách informácií.

462    V piatom rade, podľa Komisie, hoci sa spôsob, akým boli informácie vymieňané, prirodzene vyvíjal v priebehu štrnástich rokov, počas ktorých trvalo porušenie, dialo sa tak postupne a základná povaha výmen zostala rovnaká: kontakty sa vyvíjali z multilaterálnych výmen informácií, stretnutí alebo osobných prezentácií smerom k multilaterálnym výmenám informácií prostredníctvom elektronickej pošty vďaka kompilácii informácií o budúcich cenách, organizovaných elektronickou poštou a prezentovaných v tabuľkovom súbore (odôvodnenie 329 napadnutého rozhodnutia).

463    Na základe týchto piatich skutočností dospela Komisia k záveru, že utajené kontakty boli vzájomne prepojené a komplementárne z hľadiska ich povahy (odôvodnenie 330 napadnutého rozhodnutia).

iii) Posúdenie

464    V prvom rade je nesporné, že predmetné utajené kontakty sa počas celej doby trvania týkali tých istých výrobkov, t. j. stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel, a že boli uskutočňované tou istou skupinou výrobcov nákladných vozidiel, to znamená spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania. Okrem toho zo spisu vyplýva, že kontakty zahŕňali malú skupinu zamestnancov v rámci každej úrovne, ktorej zloženie zostávalo relatívne stabilné, a že sa uskutočňovali pravidelne a často.

465    V druhom rade treba pripomenúť existenciu prepojení medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov, konkrétne to, že účastníci v rámci týchto úrovní boli zamestnancami tých istých podnikov, t. j. spoločnosti Scania a účastníkov urovnania, že výmeny informácií v rámci každej z úrovní mali rovnaký obsah, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na rôznych úrovniach, došlo k časovému prekrývaniu, že úrovne na seba navzájom odkazovali a vymieňali si zozbierané informácie, a že medzi danými úrovňami dochádzalo k spoločným kontaktom (pozri bod 218 vyššie). Treba tiež pripomenúť, že žalobkyniam sa v rámci tretieho žalobného dôvodu nepodarilo spochybniť konštatovania Komisie týkajúce sa existencie prepojení medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov (pozri bod 229 vyššie).

466    V treťom rade Všeobecný súd rovnako ako Komisia (pozri body 453 a 454 vyššie) konštatuje, že obsah výmen informácií medzi účastníkmi, ako aj cieľ uvedených výmen informácií, ktorým bolo znížiť neistotu medzi účastníkmi, týkajúcu sa v podstate ich budúcich cenových stratégií, zostali rovnaké. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd usúdil, že Komisia opodstatnene v odôvodneniach 243 a 321 napadnutého rozhodnutia uviedla, že povaha rokovaní a dohôd týkajúcich sa načasovania zavádzania nových modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich určité environmentálne normy bola prepojená a komplementárna vo vzťahu k utajeným postupom vzťahujúcim sa na ceny a zvyšovania hrubých cien (pozri bod 297 vyššie).

467    V štvrtom rade treba pripomenúť, že Komisia sa opodstatnene domnievala, že geografický rozsah protisúťažných výmen informácií na nemeckej úrovni sa vzťahoval na celý EHP, rovnako ako v prípade protisúťažných výmen informácií na úrovni riadiacich inštancií.

468    Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné súhlasiť s konštatovaním Komisie, podľa ktorého výmeny informácií medzi účastníkmi, popísané v odôvodnení 317 napadnutého rozhodnutia, boli súčasťou spoločného plánu s jediným protisúťažným cieľom.

469    Argumentácia žalobkýň nespochybňuje záver Všeobecného súdu. Túto argumentáciu možno rozdeliť do troch skupín. Po prvé, žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď všetky tri úrovne kontaktov medzi účastníkmi posudzovala spoločne. Po druhé, žalobkyne spochybňujú konštatovanie Komisie, podľa ktorého informácie vymenené v rámci všetkých troch úrovniach kontaktov mali rovnakú povahu, tak ako to vyplýva z odôvodnenia 320 napadnutého rozhodnutia. Po tretie, žalobkyne spochybňujú úvahu Komisie, uvedenú v odôvodnení 327 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej „presunutie“ výmen informácií z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň nemalo vplyv na pokračujúcu povahu porušenia.

–       O celkovom hodnotení všetkých troch úrovní kontaktov

470    Na účely spochybnenia existencie spoločného plánu v prejednávanej veci žalobkyne v podstate tvrdia, že v rozpore s prístupom Komisie v napadnutom rozhodnutí sa mali všetky tri úrovne kontaktov posudzovať samostatne, a nie spoločne.

471    Na odôvodnenie tohto tvrdenia žalobkyne v prvom rade tvrdia, že Komisia nepreukázala žiadnu relevantnú skutkovú súvislosť medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov. Z dôvodov uvedených v bode 465 vyššie treba túto výhradu zamietnuť.

472    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že rozsah porušenia sa musí určiť na základe skutkových okolností priamo spojených so zamestnancami, ktorí sa zúčastnili na údajnom utajenom správaní. Komisia však nepreukázala, že zamestnanci podnikov zúčastňujúcich sa na utajených kontaktoch na jednotlivých úrovniach mali vedomosť a spoločné pochopenie rozsahu utajeného správania. V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že na jednotlivých úrovniach kontaktov boli podniky zastupované rôznymi zamestnancami.

473    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmetné utajené kontakty vykonávala počas celej doby ich trvania tá istá skupina výrobcov nákladných vozidiel, a to Scania a účastníci urovnania. Okrem toho bola do týchto kontaktov zapojená na každej úrovni malá skupina zamestnancov, ktorej zloženie zostávalo relatívne stabilné, a k týmto kontaktom dochádzalo pravidelne a často. Treba tiež pripomenúť prepojenia medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov. Vzhľadom na tieto skutočnosti to, že sa na utajených kontaktoch nezúčastňovali tí istí zamestnanci, nespochybňuje záver o existencii spoločného plánu v prejednávanej veci.

474    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, uvedené v bode 472 vyššie, podľa ktorého Komisia nepreukázala, že zamestnanci podnikov zúčastňujúcich sa na utajených kontaktoch na rôznych úrovniach mali vedomosť a spoločné chápanie rozsahu utajeného správania, toto tvrdenie sa týka otázky, či sa má vedomosť o spoločnom pláne posudzovať na úrovni podniku alebo na úrovni zamestnancov podniku. Žalobkyne vytýkajú Komisii to, že túto vedomosť posudzovala na úrovni podniku, a opomenula preskúmať vedomosť na úrovni zamestnancov.

475    Táto výhrada žalobkýň nie je dôvodná.

476    Treba totiž poznamenať, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností „podnikov“ a že pod týmto pojmom treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, body 54 a 55 a citovanú judikatúru).

477    Treba tiež uviesť, že pokiaľ ide o to, či sa podnikom dá pripísať protiprávne konanie ich zamestnancov, z judikatúry vyplýva, že právomoc Komisie sankcionovať podnik predpokladá iba protiprávne konanie osoby, ktorá je vo všeobecnosti oprávnená konať v mene podniku (pozri rozsudok z 12. decembra 2014, H & R ChemPharm/Komisia, T‑551/08, EU:T:2014:1081, bod 73 a citovanú judikatúru).

478    Z judikatúry citovanej v bodoch 476 a 477 vyššie vyplýva, že otázka vedomosti o existencii spoločného plánu sa musí nevyhnutne posudzovať na úrovni zúčastnených podnikov, a nie na úrovni ich zamestnancov. Ako správne uvádza Komisia, ak by bola povinná preukázať, že každý zo zamestnancov toho istého podniku, ktorý sa zúčastnil na karteli, presne vedel o správaní ostatných zamestnancov v rámci kartelu, stalo by sa pre ňu nemožným, aby preukázala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, a to tým viac, že kartely sú svojou povahou vo všeobecnosti tajné a dôkazy vo veciach kartelu sú často zlomkovité a zriedkavé (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2011, Trade‑Stomil/Komisia, T‑53/07, EU:T:2011:360, bod 64 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci z dôvodu existencie prepojení medzi všetkými tromi úrovňami utajených kontaktov, a najmä z dôvodu, že fyzické osoby zúčastňujúce sa na všetkých troch úrovniach utajených kontaktov boli zamestnancami tých istých podnikov, možno vyvodiť, že tieto podniky mali vedomosť a spoločné chápanie spoločného plánu, a teda aj protiprávneho správania.

479    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého mala Komisia samostatne posúdiť všetky tri úrovne utajených kontaktov, sa musí odmietnuť.

–       O povahe informácií vymieňaných v rámci všetkých troch úrovní kontaktov

480    Žalobkyne spochybňujú úvahu vyjadrenú najmä v odôvodneniach 320 a 322 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej mali informácie vymenené na jednotlivých úrovniach kontaktov rovnakú povahu a sledovali rovnaký protisúťažný cieľ.

481    V tejto súvislosti sa žalobkyne v prvom rade odvolávajú na odôvodnenie 322 napadnutého rozhodnutia, ktoré poukazuje na zásadnú zmenu povahy kontaktov, a to v rozsahu, v akom sa v ňom uvádza, že od septembra 2004 sa už účastníci aktívne nesnažili, tak ako to robili pred týmto dátumom, dospieť ku konkrétnej dohode o budúcich zvýšeniach hrubých cien.

482    Toto tvrdenie žalobkýň nemôže uspieť. Je pravda, že v odôvodnení 322 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že po septembri 2004 sa účastníci už nesnažili uzavrieť výslovné dohody, ale v podstate sa obmedzovali len na výmenu informácií, ktorých cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž. Ako však správne poznamenáva Komisia, hoci táto zmena môže mať vplyv na kvalifikáciu predmetného správania ako dohody alebo zosúladeného postupu, netýka sa „povahy“ vymieňaných informácií, ktorá podľa odôvodnenia 322 napadnutého rozhodnutia zostala rovnaká a mala za cieľ znížiť stupeň strategickej neistoty účastníkov, pokiaľ ide o budúce ceny a zvýšenia hrubých cien, ako aj načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavádzaním nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú nové environmentálne štandardy.

483    V druhom rade sa žalobkyne odvolávajú na odôvodnenia 116 a 117 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa uvádza stretnutie na nižšej úrovni sídla 3. a 4. júla 2001, v rámci ktorého zamestnanci sídla účastníkov vyjadrili svoje obavy týkajúce sa výmen informácií, ktoré sa uskutočňovali na nemeckej úrovni a ktoré podľa ich názoru zachádzali príliš ďaleko, a dohodli sa na tom, že v budúcnosti si budú vymieňať iba technické informácie, a nie informácie o cenách. Podľa žalobkýň tieto odôvodnenia preukazujú, že výmeny informácií na nižšej úrovni sídla a na nemeckej úrovni nemali rovnakú povahu ani rovnaký cieľ.

484    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd už v rámci preskúmania tretieho a piateho žalobného dôvodu konštatoval, že výmeny informácií na nižšej úrovni sídla a na nemeckej úrovni prispievali k realizácii spoločného plánu a že tieto dve úrovne utajených kontaktov boli medzi sebou navzájom skutkovo prepojené, a to najmä s ohľadom na skutočnosti, že účastníci na týchto úrovniach boli zamestnancami tých istých podnikov, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na obidvoch úrovniach, došlo k časovému prekrývaniu, že medzi zamestnancami na nižšej úrovni sídla a zamestnancami na nemeckej úrovni existovali kontakty, a že zamestnanci na nižšej úrovni sídla boli informovaní o obsahu výmen informácií na nemeckej úrovni (pozri body 224 a 228 vyššie). Okrem toho spis preukazuje, že bez ohľadu na dohodu medzi účastníkmi na nižšej úrovni sídla, ku ktorej došlo v roku 2001 a podľa ktorej si už títo v budúcnosti nebudú vymieňať informácie o cenách (pozri bod 478 vyššie), k takýmto výmenám informácií došlo (pozri bod 229 vyššie). Za týchto okolností sa tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 483 vyššie musí odmietnuť. V každom prípade treba zohľadniť skutočnosť, že podľa dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré žalobkyne nespochybnili, mali stretnutia na úrovni riadiacich inštancií účastníkov, ktoré sa uskutočnili do septembra 2004, a teda súbežne so stretnutiami na nižšej úrovni sídla, jasne protisúťažný cieľ, totožný s cieľom výmen informácií na nemeckej úrovni, ku ktorým naďalej dochádzalo po roku 2004 a až do ukončenia porušovania v roku 2011.

485    Na základe vyššie uvedených úvah treba dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď v prejednávanej veci konštatovala existenciu spoločného plánu.

–       O pokračujúcej povahe porušenia

486    V prvom rade treba konštatovať, že prerušenie utajených kontaktov na úrovni riadiacich inštancií účastníkov v septembri 2004 neviedlo k tomu, že by došlo k prerušeniu utajených kontaktov na ďalších dvoch úrovniach.

487    Podľa listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 139 napadnutého rozhodnutia, dňa 11. novembra 2004 C zo sídla spoločnosti [dôverné] napísal zamestnancom ostatných výrobcov, patriacim do nižšej úrovne sídla a do nemeckej úrovne, s cieľom predstaviť im dve nové kontaktné osoby v sídle spoločnosti [dôverné], zodpovedné za centrálnu tvorbu cien výrobkov v sídle [dôverné] až [dôverné]. C požiadal konkurentov, aby mu uviedli kontaktné osoby v rámci svojich organizácií. E‑mail C bol adresovaný okrem iného A a B, patriacim do nižšej úrovne sídla a do nemeckej úrovne v rámci spoločnosti Scania. Rovnako, tak ako bolo uvedené v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, konkurenti si od 2. decembra 2004 na nemeckej úrovni vymieňali informácie o zvýšeniach cien plánovaných na rok 2005. V rámci tejto výmeny informácií I, zamestnanec spoločnosti Scania DE, poskytol K, ktorý bol organizátorom tejto výmeny informácií a zamestnancom nemeckej dcérskej spoločnosti [dôverné] tieto informácie: „Od marca 2005 zvýšime [ceny] všetkých našich sérií [dôverné] o 1,5 %“. Je tak zrejmé, že výmeny informácií účastníkov kartelu na nemeckej úrovni mali rovnaký obsah ako ich výmeny informácií na úrovni riadiacich inštancií a boli s nimi v plnom súlade.

488    V druhom rade treba konštatovať, že úvahy Komisie uvedené v odôvodnení 327 napadnutého rozhodnutia (pozri body 457 až 461 vyššie), nepredstavujú nesprávne posúdenie. Je tak nesporné, že medzi stretnutiami, ktoré sa konali na rôznych úrovniach, existovalo časové prekrývanie. Okrem toho v rámci tretieho žalobného dôvodu Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia preukázala existenciu kontaktov medzi zamestnancami na nižšej úrovni sídla a na nemeckej úrovni a skutočnosť, že zamestnanci na nižšej úrovni sídla vedeli o obsahu výmen informácií na nemeckej úrovni. Okrem toho v rámci šiesteho žalobného dôvodu Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia preukázala skutočnosť, že informácie o cenách vymieňané na nemeckej úrovni pochádzali zo sídla účastníkov a že zamestnanci na nemeckej úrovni oznamovali sídlu informácie o cenách získané v rámci ich výmen.

489    Na základe týchto skutočností Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia oprávnene usúdila, že bez ohľadu na okolnosť, že utajené kontakty na úrovni riadiacich inštancií boli v septembri 2004 prerušené, ten istý kartel (s rovnakým obsahom a rozsahom) pokračoval po tomto dátume, len s tým rozdielom, že zúčastnení zamestnanci patrili do rôznych organizačných úrovní v rámci zúčastnených podnikov, a nie do úrovne riadiacich inštancií.

490    Tvrdenia žalobkýň tento záver nespochybňujú.

491    Jednak žalobkyne vytýkajú Komisii to, že nevysvetlila spôsob, akým došlo k „presunutiu“ utajených kontaktov z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň. Tvrdia, že na to, aby sa o „presunutí“ dalo usudzovať, že predstavuje pokračovanie v predchádzajúcich postupoch, malo dôjsť k zavedeniu kontrolného mechanizmu na zabezpečenie kontinuity. Odvolávajú sa tiež na rozsudok z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia (T‑180/15, EU:T:2017:795, bod 223), v ktorom Všeobecný súd pripomenul, že v prípade, že si pokračovanie v dohode alebo zosúladených postupoch vyžaduje konkrétne pozitívne opatrenia, Komisia nemôže predpokladať pokračovanie kartelu, pokiaľ neexistuje dôkaz o prijatí takých opatrení.

492    Túto argumentáciu žalobkýň nemožno prijať. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že pojmy „presunutie“ alebo „migrácia“ výmen informácií z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň použila Komisia za tým účelom, aby naznačila, že k zmene došlo na úrovni zamestnancov zúčastňujúcich sa na utajených kontaktoch, a nie za tým účelom, aby naznačila, že došlo k nejakému prerušeniu kartelu. Okrem toho Komisia v odôvodnení 327 napadnutého rozhodnutia uviedla skutkové okolnosti preukazujúce pokračovanie v karteli po septembri 2004 (pozri body 458 až 460 vyššie) a so zreteľom na tieto okolnosti sa javí, že žiadne „konkrétne pozitívne opatrenie“ v zmysle rozsudku z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia (T‑180/15, EU:T:2017:795, bod 223) sa nevyžadovalo.

493    Po druhé, žalobkyne vytýkajú Komisii to, že v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že zamestnanci spoločnosti Scania DE, ktorí sa zúčastnili na stretnutiach na nemeckej úrovni, vedeli, že boli zapojení v nadväznosti na postupy, ku ktorým dochádzalo na ďalších dvoch úrovniach, alebo že zamestnanci spoločnosti Scania, ktorí sa zúčastnili na stretnutiach na úrovni nižších inštancií sídla, vedeli o stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií.

494    Táto argumentácia žalobkýň je založená na tvrdení, podľa ktorého sa vedomosť o spoločnom pláne musí posudzovať na úrovni zamestnancov podniku, a nie na úrovni samotného podniku. Ako však už bolo konštatované, toto tvrdenie je nesprávne (pozri body 474 až 478 vyššie).

495    Pokiaľ ide o otázku vedomosti na úrovni podniku Scania o pokračujúcej povahe porušenia napriek „presunutiu“ výmen informácií z úrovne riadiacich inštancií na nemeckú úroveň, treba pripomenúť nasledujúce skutočnosti.

496    Po prvé, treba pripomenúť dôležitú úlohu, ktorú zohráva sídlo spoločnosti Scania pri určovaní cien na úrovni vnútroštátnych distribútorov podniku, a teda na úrovni spoločnosti Scania DE, ktorá je dcérskou spoločnosťou so 100 % účasťou. Mechanizmus určovania cien v rámci spoločnosti Scania bol preskúmaný v rámci šiesteho žalobného dôvodu.

497    Po druhé, treba pripomenúť, že dôkazy uvedené v spise preukazujú, že zamestnanci v sídle spoločnosti Scania (nižšia úroveň sídla) poznali obsah výmen informácií na nemeckej úrovni (pozri bod 418 vyššie). Nie je pravdepodobné, že by riadiace inštancie tohto podniku o nich nevedeli.

498    Po tretie, treba pripomenúť, že dôkazy uvedené v spise naznačujú, že zamestnanci spoločnosti Scania DE si na nemeckej úrovni vymieňali informácie pochádzajúce zo sídla spoločnosti Scania (pozri body 413, 437, 438 a 442 vyššie).

499    Tieto tri dôkazy preukazujú, že napriek skutočnosti, že výmeny informácií na úrovni riadiacich inštancií sa v septembri 2004 skončili, podnik Scania a jeho sídlo vedeli o tom, že to isté porušovanie pokračovalo po septembri 2004, len s tým rozdielom, že zamestnanci na úrovni riadiacich inštancií sa už na utajených kontaktoch nezúčastňovali. V tejto súvislosti okolnosť uvádzaná žalobkyňami, podľa ktorej zamestnanci spoločnosti Scania DE nevedeli o existencii utajených kontaktov na úrovni riadiacich inštancií, nie je relevantná.

500    Na základe vyššie uvedených úvah treba konštatovať, že záver Komisie týkajúci sa existencie jediného a pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci nie je nesprávny.

2)      O pripísateľnosti jediného a pokračujúceho porušenia spoločnosti Scania

501    Komisia v odôvodnení 332 napadnutého rozhodnutia uviedla, že Scania sa priamo podieľala na všetkých relevantných aspektoch kartelu.

502    Okrem toho v odôvodnení 333 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala, že hoci Scania vyrábala a predávala len ťažké nákladné vozidlá, vedela alebo musela vedieť, že ostatní účastníci kartelu vyrábali aj stredné nákladné vozidlá a že utajené kontakty sa týkali obidvoch týchto typov nákladných vozidiel (stredne ťažkých a ťažkých). Komisia preto konštatovala, že Scania vedela alebo musela vedieť, že protisúťažné postupy sa týkali stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel.

503    Na základe týchto úvah Komisia v odôvodnení 334 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že Scania mala v úmysle prispieť k porušeniu a že vedela alebo musela vedieť o jeho existencii.

504    Žalobkyne s cieľom spochybniť pripísateľnosť jediného a pokračujúceho porušenia spoločnosti Scania vytýkajú Komisii to, že nepreukázala existenciu nevyhnutnej „mentálnej zložky“. Inak povedané, vytýkajú jej to, že v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že kumulatívne kritériá, ktoré boli stanovené v rozsudku z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni (C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 87) a ktorými sú záujem, vedomosť a prijatie rizika, boli v prejednávanej veci splnené, pokiaľ ide o zástupcov spoločnosti Scania, zúčastňujúcich sa na všetkých troch úrovniach kontaktov.

505    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na to, že vedomosť o existencii spoločného plánu sa musí posudzovať na úrovni zúčastnených podnikov, a nie na úrovni ich zamestnancov (pozri bod 478 vyššie), analogicky platí, že faktory určujúce pripísateľnosť jediného a pokračujúceho porušenia sa nevyhnutne tiež musia posudzovať na úrovni podniku.

506    Okrem toho, pokiaľ ide o faktory určujúce pripísateľnosť jediného a pokračujúceho porušenia určitému podniku, z rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, body 43 až 45), vyplýva, že ak sa dotknutý podnik priamo podieľal na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, Komisia je oprávnená mu pripísať porušenie ako celok bez toho, aby bola povinná preukázať splnenie kritérií, ktorými sú záujem, vedomosť a prijatie rizika.

507    V prejednávanej veci možno konštatovať, že v súlade s tým, čo je uvedené v odôvodnení 332 napadnutého rozhodnutia, sa podnik Scania priamo podieľal na všetkých relevantných aspektoch kartelu. Jeho zamestnanci sa totiž zúčastnili na utajených kontaktoch, ktoré sa uskutočnili na troch úrovniach. Podnik Scania si so svojimi konkurentmi vymieňal informácie o cenách a zvýšeniach hrubých cien, ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií spĺňajúcich normy Euro 3 až Euro 6. Scania sa aktívne zúčastňovala na karteli, organizovala stretnutia a zúčastňovala sa na výmenách e‑mailov (pozri odôvodnenie 332 napadnutého rozhodnutia).

508    Je pravda, že Scania nevyrába stredne ťažké nákladné vozidlá. Zo spisu však vyplýva, že utajené kontakty, na ktorých sa zamestnanci spoločnosti Scania zúčastnili, sa týkali stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel bez rozdielu (pozri odôvodnenie 333 napadnutého rozhodnutia). Komisia preto oprávnene pripísala podniku Scania jediné a pokračujúce porušenie, ktoré sa týka aj stredne ťažkých nákladných vozidiel, keďže tento podnik nevyhnutne mal vedomosť o tomto aspekte kartelu.

509    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že to, že sa spoločnosti Scania pripísalo celé jediné a pokračujúce porušenie, nepredstavuje nesprávne posúdenie. Z uvedeného vyplýva, že siedmy žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

4.      O ôsmom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ako aj článku 25 nariadenia č. 1/2003, spočívajúcom v tom, že Komisia uložila pokutu za správanie, ktoré podlieha premlčacej lehote, a v každom prípade nevzala do úvahy skutočnosť, že uvedené správanie nebolo pokračujúce

510    Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že skutočnosti týkajúce sa úrovne riadiacich inštancií, odôvodňujúce uloženie pokuty, sú na základe článku 25 nariadenia č. 1/2003 premlčané, keďže stretnutia na uvedenej úrovni sa skončili v septembri 2004, t. j. viac ako päť rokov pred začatím vyšetrovania Komisie. Žalobkyne dodávajú, že za týchto okolností Komisia nemá ani oprávnený záujem, v zmysle článku 7 nariadenia č. 1/2003, konštatovať existenciu porušenia súvisiaceho so správaním na úrovni riadiacich inštancií.

511    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že aj keby sa Všeobecný súd domnieval, že predmetné skutkové okolnosti predstavovali jediné a pokračujúce porušenie (quod non), napadnuté rozhodnutie by sa malo zmeniť v rozsahu, v akom nezohľadňuje prerušenia údajného porušenia, týkajúce sa úrovne riadiacich inštancií. V tejto súvislosti žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatok dôkazov o existencii stretnutí na úrovni riadiacich inštancií v roku 1999.

512    Žalobkyne okrem toho tvrdia, že vzhľadom na nedostatok dôkazov o účasti spoločnosti Scania na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií v rokoch 1999 a 2002 sa v napadnutom rozhodnutí nesprávne dospelo k záveru, že Scania sa nepretržite zúčastňovala na stretnutiach riadiacich inštancií v období od 17. januára 1997 do 24. septembra 2004. Malo sa v ňom skôr dospieť k záveru, že došlo k prerušeniu týchto stretnutí, prinajmenšom pokiaľ ide o spoločnosť Scania, v obdobiach od 3. septembra 1998 do 3. februára 2000 (17 mesiacov prerušenia) a od 20. novembra 2001 do 10. apríla 2003 (ďalších 17 mesiacov prerušenia).

513    Žalobkyne usudzujú, že napadnuté rozhodnutie sa musí zrušiť a že v každom prípade uloženie pokuty by malo byť premlčané vo vzťahu ku každému porušeniu predchádzajúcemu 10. aprílu 2003. Subsidiárne žalobkyne tvrdia, že uloženie pokuty by malo byť premlčané vo vzťahu ku každému porušeniu predchádzajúcemu 3. februáru 2000. Žalobkyne okrem toho tvrdia, že v každom prípade by stanovenie pokuty spojenej s úrovňou riadiacich inštancií malo zohľadňovať dlhé obdobia nižšej intenzity porušovania.

514    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

515    V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň týkajúce sa premlčania v oblasti uloženia pokuty zo strany Komisie, treba pripomenúť, že podľa článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003, vykladaného v spojení s článkom 23 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, právomoc Komisie ukladať pokuty podnikom za porušenia predovšetkým článku 101 ZFEÚ podlieha premlčacej lehote piatich rokov. Článok 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína premlčacia lehota plynúť dňom ukončenia porušovania. Článok 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 okrem iného stanovuje, že každý úkon Komisie vykonaný s cieľom vyšetrovania alebo stíhania porušovania preruší premlčaciu lehotu týkajúcu sa ukladania pokút.

516    V prejednávanej veci Komisia bez toho, aby sa dopustila pochybenia, konštatovala, že správanie na úrovni riadiacich inštancií bolo súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré sa skončilo 18. januára 2011. V dôsledku toho začína päťročná premlčacia lehota plynúť až od uvedeného dátumu, čo znamená, že v prejednávanej veci právomoc Komisie uložiť pokutu nepodlieha žiadnemu premlčaniu.

517    V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň týkajúce sa údajnej neexistencie dôkazov o stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií za rok 1999, treba poznamenať nasledovné.

518    Po prvé je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok dôkazov o existencii stretnutí na úrovni riadiacich inštancií za roky 1998 a 2000. Konkrétnejšie, odôvodnenie 105 napadnutého rozhodnutia obsahuje listinný dôkaz týkajúci sa stretnutia na úrovni riadiacich inštancií, ktoré sa konalo 3. septembra 1998 a počas ktorého si zástupcovia účastníkov vymenili prognózy trhu na rok 1999. Podľa tohto listinného dôkazu sa predstaviteľ sídla spoločnosti Scania, N, tohto stretnutia zúčastnil. Podobné stretnutia sa konali počas roka 2000, tak ako to vyplýva z odôvodnení 109 až 112 napadnutého rozhodnutia, na ktorých sa zúčastnil aj N zo sídla spoločnosti Scania.

519    Po druhé, z listinného dôkazu uvedeného v odôvodnení 106 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ďalšie stretnutie na úrovni riadiacich inštancií, nasledujúce po stretnutí, ktoré sa konalo 3. septembra 1998 (pozri bod 518 vyššie), bolo naplánované na január 1999.

520    Po tretie, v odôvodnení 106 napadnutého rozhodnutia Komisia odkazuje na vyhlásenie o zhovievavosti spoločnosti [dôverné], podľa ktorého sa stretnutia medzi konkurentmi v období rokov 1998 až 2001 konali prinajmenšom raz za rok. Podľa tohto vyhlásenia si účastníci na týchto stretnutiach, ktorí nepatrili do úrovne riadiacich inštancií, vymieňali informácie týkajúce sa okrem iného budúcich zvyšovaní cien. Spomedzi účastníkov na týchto stretnutiach bol identifikovaný O, generálny riaditeľ spoločnosti Scania DE.

521    Po štvrté, je potrebné rovnako ako Komisia pripomenúť, že stretnutia na úrovni riadiacich inštancií boli súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia, a že preto sa na účely posúdenia, či porušenie v roku 1999 pokračovalo, mali zohľadniť všetky stretnutia medzi konkurentmi na ktorejkoľvek organizačnej úrovni.

522    Po piate, treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide najmä o porušenie trvajúce niekoľko rokov, skutočnosť, že nebol predložený priamy dôkaz o účasti spoločnosti na tomto porušení počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby sa konštatovala jej účasť aj počas tohto obdobia, pokiaľ takýto záver vyplýva z objektívnych a jednoznačných nepriamych dôkazov, pričom neexistencia verejného dištancovania sa tejto spoločnosti môže byť v tejto súvislosti zohľadnená (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 111 a citovanú judikatúru).

523    So zreteľom na skutočnosti uvedené v bodoch 518 až 521 vyššie a na judikatúru citovanú v bode 522 vyššie treba dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď konštatovala, že jediné porušenie sa v prejednávanej veci v roku 1999 neprerušilo a že Scania sa na uvedenom porušení zúčastňovala aj počas tohto roka.

524    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého nie je preukázaná účasť spoločnosti Scania na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií za rok 2002, treba konštatovať nasledujúce.

525    Po prvé, z odôvodnenia 119 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ ide o stretnutie na úrovni riadiacich inštancií, ktoré sa konalo 7. februára 2002, bola zaslaná pozvánka pre M. zo sídla spoločnosti Scania.

526    Po druhé, z rukou písaných poznámok týkajúcich sa stretnutia na úrovni riadiacich inštancií z 27. a 28. júna 2002, ktoré vyhotovil zástupca spoločnosti [dôverné] a ktoré sú uvedené v odôvodnení 123 napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že Scania oznámila čísla týkajúce sa predaja za rok 2002 viacerým krajinám.

527    Po tretie, interná správa spoločnosti [dôverné], v ktorej sú zhrnuté informácie vymenené na stretnutí na úrovni riadiacich inštancií 18. septembra 2002 a ktorá je zmienená v odôvodnení 126 napadnutého rozhodnutia, preukazuje, že Scania poskytla informácie o zvyšovaniach svojich cien na rok 2002 a o súdnom konaní, ktorému čelila v Spojenom kráľovstve.

528    So zreteľom na skutočnosti uvedené v bodoch 525 až 527 vyššie treba dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala účasť spoločnosti Scania na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií za rok 2002.

529    Tento záver nie je spochybnený vyhlásením pod prísahou M, zástupcu spoločnosti Scania na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií, podľa ktorého sa tento, „pokiaľ si spomína“, za rok 2002 nezúčastnil na žiadnom stretnutí takéhoto druhu. Toto vyhlásenie je dosť neurčité a Všeobecný súd ho nepovažuje za presvedčivé. Okrem toho už bolo poznamenané, že dokumenty vypracované in tempore non suspecto, tak ako rukou písané poznámky vyhotovené počas stretnutia, majú väčšiu dôkaznú silu, než dokumenty, ktoré nepochádzajú z obdobia skutkových okolností, tak ako vyhlásenia pod prísahou.

530    Po štvrté, Všeobecný súd poznamenáva, že žalobkyne v poznámke pod čiarou č. 554 žaloby tvrdia, že účasť spoločnosti Scania na určitých stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, nebola preukázaná. Ide o stretnutia v Bruseli 17. januára 1997 (odôvodnenie 98 napadnutého rozhodnutia) a 6. apríla 1998 (odôvodnenie 103), v Amsterdame (Holandsko) 3. februára 2000 (odôvodnenia 108 až 110) a v Eindhovene (Holandsko) 6. septembra 2000 (odôvodnenie 111). Na podporu tohto tvrdenia poukazujú žalobkyne na vyhlásenie pod prísahou N, ktorý tvrdí, že si nespomína, že by sa na nich zúčastnil.

531    Všeobecný súd konštatuje, že v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, zmienených v bode 530 vyššie, sa uvádzajú listinné dôkazy preukazujúce účasť spoločnosti Scania na predmetných stretnutiach. Pokiaľ ide o obsah vyhlásenia pod prísahou N a jeho dôkaznú silu, Všeobecný súd odkazuje na úvahy uvedené v bode 529 vyššie. Všeobecný súd dospel k záveru, že tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 530 vyššie nie je dôvodné.

532    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy Všeobecný súd rozhodol tak, že tento žalobný dôvod zamieta, pričom spresňuje, že dôvody uvádzané žalobkyňami na podporu zmeny napadnutého rozhodnutia (pozri body 511 a 513 vyššie) nie sú dôvodné, keďže spis na Všeobecnom súde nepreukazuje žiadne prerušenie konštatovaného jediného porušenia, ani existenciu období nižšej intenzity porušovania.

5.      O deviatom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady proporcionality a zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o výšku pokuty, a v každom prípade o potrebe zníženia výšky pokuty na základe článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003

533    Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie by sa malo zmeniť, keďže uložená pokuta nie je v súlade so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Okrem toho v každom prípade žiadajú Všeobecný súd o to, aby v rámci svojej neobmedzenej právomoci nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením a znížil výšku pokuty.

534    Podľa chápania Všeobecného súdu, založeného na použití slovesa „zmeniť“, žalobkyne tento súd žiadajú o to, aby uplatnil svoju neobmedzenú právomoc, ktorá je súdu Únie priznaná článkom 31 nariadenia č. 1/2003, v súlade s článkom 261 ZFEÚ.

535    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článku 101 a 102 ZFEÚ spočíva v preskúmavaní zákonnosti aktov inštitúcií, stanovenom článkom 263 ZFEÚ, ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ a na základe návrhu žalobcov tým, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou (pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 71 a citovanú judikatúru).

536    Súd Únie, ktorý vykonáva neobmedzenú súdnu právomoc stanovenú v článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003, je preto oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím vlastným posúdením na účely stanovenia výšky sankcie (pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 75 a citovanú judikatúru).

537    Naopak rozsah tejto neobmedzenej súdnej právomoci je prísne obmedzený, na rozdiel od preskúmania zákonnosti, stanoveného v článku 263 ZFEÚ, na určenie výšky pokuty (pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 76 a citovanú judikatúru).

538    Z toho vyplýva, že neobmedzená súdna právomoc, ktorou disponuje Všeobecný súd na základe článku 31 nariadenia č. 1/2003, sa týka len jeho posúdenia pokuty uloženej Komisiou, a nie akejkoľvek úpravy skutočností zakladajúcich protiprávne konanie, ktoré Komisia v súlade s právom konštatovala v rozhodnutí, ktoré bolo Všeobecnému súdu predložené (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 77).

539    Na účely určenia výšky uloženej pokuty prináleží Všeobecnému súdu, aby sám posúdil okolnosti prejednávanej veci a druh predmetného porušenia. Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 tento postup predpokladá, že pre každý sankcionovaný podnik bude zohľadnená závažnosť predmetného porušenia, ako aj jeho dĺžka trvania, pričom je potrebné dodržať najmä zásady odôvodnenia, proporcionality, individualizácie sankcií a rovnosti zaobchádzania, pričom Všeobecný súd nie je viazaný indikatívnym pravidlami, ktoré Komisia stanovila vo svojich usmerneniach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 89 a 90).

a)      O porušení zásady proporcionality

540    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že v napadnutom rozhodnutí sa neposúdila závažnosť porušenia primeraným spôsobom, keďže sa v ňom nezohľadnilo, že zamestnanci spoločnosti Scania DE nemohli vedieť, že informácie získané od konkurentov môžu mať európsky rozsah. V dôsledku uvedeného, aj keby zamestnanci spoločnosti Scania DE chceli narušiť hospodársku súťaž na geografickom trhu (Nemecko), za ktorý boli zodpovední (quod non), pokuta uložená napadnutým rozhodnutím by nebola primeraná závažnosti zamýšľaného porušenia, keďže zohľadňuje hodnotu predaja na úrovni EHP.

541    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu proporcionality, keďže pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, nezohľadňuje skutočnosť, že v priebehu obdobia, ktoré sa vzalo do úvahy, sa kontakty medzi výrobcami nákladných vozidiel zmenili svojou povahou a intenzitou, tak ako bolo konštatované v odôvodnení 322 napadnutého rozhodnutia.

542    V treťom rade žalobkyne uvádzajú, že porušenie popísané v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia je širšie, ako porušenie, za ktoré sa ukladá pokuta vo výroku tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti porovnávajú odôvodnenie 317 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazuje na výmeny citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže, s článkom 1 jeho výroku, ktorý na takéto výmeny neodkazuje. Žalobkyne sa domnievajú, že táto prezentácia má vplyv na stanovenie výšky pokuty a že v dôsledku toho pokuta, ktorá je stanovená v napadnutom rozhodnutí, nie je primeraná porušeniu, tak ako ho Komisia mala v úmysle popísať.

543    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

544    Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň uvedenú v bode 540 vyššie, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v rámci preskúmania šiesteho žalobného dôvodu odmietol tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa zamestnanci spoločnosti Scania DE, zúčastňujúci sa na výmenách informácií na nemeckej úrovni, nikdy nedomnievali, že informácie získané počas týchto výmen sa vzťahujú na európske ceny alebo že môžu znižovať neistotu, pokiaľ ide o európsku cenovú stratégiu ostatných výrobcov (pozri bod 415 vyššie). Z toho vyplýva, že argumentácia uvedená v bode 540 vyššie nepreukazuje neprimeranosť pokuty.

545    Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň uvedenú v bode 541 vyššie, treba pripomenúť, že v odôvodnení 322 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že hoci sa už účastníci od septembra 2004 aktívne nesnažili, tak ako to robili predtým, uzavrieť konkrétnu dohodu o budúcich spoločných zvýšeniach hrubých cien alebo o konkrétnych dátumoch zavádzania nákladných vozidiel spĺňajúcich nové environmentálne normy, alebo o výške nákladov, ktoré účastníci prenášali na spotrebiteľov pri týchto nákladných vozidlách, účastníci sa naďalej dorozumievali tak, že si vymieňali rovnaký druh informácií a sledovali rovnaký cieľ, ktorým je obmedzenie hospodárskej súťaže na základe zníženia stupňa strategickej neistoty medzi nimi.

546    Treba tiež pripomenúť konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého napriek tomu, že zmena, ku ktorej došlo od septembra 2004, môže ovplyvniť kvalifikáciu predmetného správania ako dohody alebo zosúladeného postupu, netýka sa „povahy“ vymenených informácií, ktorá podľa odôvodnenia 322 napadnutého rozhodnutia zostala rovnaká (pozri bod 482 vyššie).

547    Zdá sa tak, že jediný rozdiel, pokiaľ ide o správanie účastníkov pred septembrom 2004 a po septembri 2004, spočíva v pokusoch, ktoré títo uskutočňovali pred septembrom 2004, uzavrieť osobitné dohody o cenách, pričom po tomto dátume sa od týchto pokusov upustilo. Ako však správne poznamenáva Komisia, jednak vzhľadom na zásadu, podľa ktorej môžu zosúladené postupy narušiť hospodársku súťaž rovnako ako dohody, a po druhé, vzhľadom na skutočnosť, že Komisia nezvýšila relevantný faktor závažnosti z dôvodu pokusov účastníkov uzavrieť dohody o cenách, argumentácia žalobkýň uvedená v bode 541 vyššie nepreukazuje neprimeranosť pokuty.

548    Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň uvedenú v bode 542 vyššie, treba pripomenúť, že v odôvodnení 317 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na existenciu postupov, ktoré znížili úroveň strategickej neistoty medzi účastníkmi, pokiaľ ide o budúce ceny, zvýšenia hrubých cien, ako aj načasovanie a prenesenie nákladov spojených so zavedením modelov nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy. V odôvodnení 317 písm. a) až c), a tak ako vyplýva z použitia výrazov „v tejto súvislosti“, Komisia vysvetlila, v čom uvedené postupy spočívali. V odôvodnení 317 písm. c) poukázala Komisia na zdieľanie „ďalších citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže“.

549    V článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia Komisia poukazuje na utajenú dohodu o cenách a zvyšovaniach hrubých cien, ako aj na načasovanie a prenesenie nákladov týkajúcich sa zavádzania technológií v oblasti emisií.

550    Z porovnania odôvodnenia 317 a článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v popise porušenia nie je rozdiel medzi obidvomi ustanoveniami, pričom odkaz Komisie na zdieľanie „ďalších citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže“ je len príkladom utajenej dohody o cenách a zvyšovaniach hrubých cien, ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií.

551    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žiadne z tvrdení žalobkýň nepreukazuje neprimeranosť pokuty.

b)      O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

552    Na podporu svojho tvrdenia, že uložená výška pokuty porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, uvádzajú žalobkyne tri tvrdenia.

553    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že znenie napadnutého rozhodnutia neprimerane zdôrazňuje ich úlohu pri porušení a v podstate neberie do úvahy úlohu ostatných výrobcov nákladných vozidiel, čím dochádza k skresleniu reality. Podľa žalobkýň je z dôvodu tohto znenia napadnutého rozhodnutia nemožné porovnať ich úlohu s úlohou ostatných výrobcov nákladných vozidiel pri porušení a z dôvodu tejto nemožnosti porovnania viaceré hodnotenia týkajúce sa úrovne pokuty, uskutočnené Komisiou v napadnutom rozhodnutí, porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania. Žalobkyne odkazujú na odôvodnenie 444 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia dospela k záveru o neexistencii priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností v prejednávanej veci. Žalobkyne tiež odkazujú na odôvodnenie 432 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia spresnila, že na účely stanovenia základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Scania použila rovnakú časť hodnoty jej predaja ako časť hodnoty predaja účastníkov urovnania, ktorá bola použitá v rozhodnutí o urovnaní.

554    Žalobkyne tiež tvrdia, že skutočnosť, že v porovnaní s popisom úlohy ostatných konkurentov, uvedeným v rozhodnutí o urovnaní, sa v napadnutom rozhodnutí popisuje ich úloha na predmetnom správaní presnejšie a cielene, ich znevýhodňuje v rámci žalôb o náhradu škody, ktorým sú vystavené.

555    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, vzhľadom na to, že na všetkých výrobcov uplatňuje rovnakú metódu stanovenia pokuty, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že ich podiel na trhu na európskej úrovni bol menší, než podiel ostatných výrobcov, ani skutočnosť, že rozdiel oproti lídrom na trhu bol veľmi veľký, a to najmä v Nemecku.

556    Žalobkyne tiež tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že nezohľadnilo skutočnosť, že zamestnanci spoločnosti Scania DE zohrávali pasívnu úlohu, alebo prinajmenšom že nezohrávali v predmetnom správaní prvoradú úlohu, v porovnaní s obidvomi veľkými výrobcami na trhu.

557    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže metóda použitá Komisiou pri stanovení výšky pokuty uloženej žalobkyniam je rovnaká ako metóda uplatnená na iných výrobcov nákladných vozidiel, a to napriek tomu, že žalobkyne na rozdiel od nich nevyrábajú stredne ťažké nákladné vozidlá.

558    Komisia proti argumentácii žalobkýň namieta.

559    Pred posudzovaním každého z vyššie uvedených tvrdení treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty. Podľa ustálenej judikatúry uvedená zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (rozsudky z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 132, a z 26. januára 2017, Zucchetti Rubinetteria/Komisia, C‑618/13 P, EU:C:2017:48, bod 38). Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora takisto vyplýva, že pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, uplatnenie rôznych metód výpočtu nemôže viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na karteli alebo na zosúladenom postupe v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 133, z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 62, a z 26. januára 2017, Zucchetti Rubinetteria/Komisia, C‑618/13 P, EU:C:2017:48, bod 38).

560    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 553 vyššie, po prvé, treba rovnako ako Komisia pripomenúť, že táto inštitúcia bola podľa článku 296 ZFEÚ povinná z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť napadnuté rozhodnutie, čo aj urobila. Keďže Scania bola jediným adresátom napadnutého rozhodnutia, je v poriadku, že sa posúdenie zameriava na jej úlohu v karteli. Ostatní účastníci kartelu už boli predmetom rozhodnutia o urovnaní, ktoré preukázalo ich zodpovednosť za úlohu, ktorú v karteli zohrávali.

561    Po druhé, treba uviesť, že v rozpore s tvrdením žalobkýň, nie je pravda, že znenie napadnutého rozhodnutia „neberie do úvahy“ úlohu ostatných výrobcov nákladných vozidiel v karteli. Ich správanie jasne vyplýva z chronológie udalostí, popísanej v bode 6.2 napadnutého rozhodnutia, ktorá podrobne vysvetľuje povahu a obsah výmen informácií, ako aj účastníkov na týchto výmenách. Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého nie je možné porovnať ich úlohu v karteli s úlohou ostatných účastníkov, nie je dôvodné.

562    Po tretie, Všeobecný súd na základe napadnutého rozhodnutia a spisu, ktorý mu bol predložený, konštatuje, že úloha spoločnosti Scania v karteli nebola odlišná od úlohy ostatných účastníkov konania a že žalobkyne neuviedli nijaké tvrdenie a nepredložili nijaký dôkaz, ktoré by preukazovali opak. Okrem toho, ako správne poznamenáva Komisia, každý z faktorov, ktoré boli v rámci stanovenia základnej výšky pokuty zohľadnené za účelom posúdenia závažnosti porušenia a „vstupného poplatku“, t. j. povaha porušenia, kumulovaný podiel zúčastnených podnikov na trhu, geografický rozsah porušenia a jeho uskutočňovanie, sa uplatňoval na spoločnosť Scania rovnako ako na ostatných účastníkov.

563    So zreteľom na vyššie uvedené úvahy Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia sa vo svojom rozhodnutí nedopustila nesprávneho posúdenia, keď použila rovnakú časť hodnoty predaja spoločnosti Scania ako tú, ktorá bola použitá vo vzťahu k ostatným výrobcom, a uplatnila rovnaký koeficient závažnosti (17 %) a rovnaký „vstupný poplatok“ (17 %) ako tie, ktoré boli uplatnené vo vzťahu k ostatným výrobcom v rozhodnutí o urovnaní.

564    Tvrdenie uvedené v bode 553 vyššie sa preto musí odmietnuť.

565    Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v bode 554 vyššie, treba uviesť, že okolnosť, podľa ktorej sa v napadnutom rozhodnutí v súlade s požiadavkami povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia, podrobne opisuje protiprávne správanie spoločnosti Scania, vyplýva zo skutočnosti, že Scania je jediným adresátom tohto rozhodnutia, keďže tento podnik neuznal svoju zodpovednosť za kartel, na rozdiel od ostatných účastníkov, ktorí podali formálnu žiadosť o urovnanie. Z toho vyplýva, že žalobkyne sa nenachádzajú v rovnakej situácii ako účastníci urovnania, a v dôsledku toho ich tvrdenie uvedené v bode 554 vyššie nepreukazuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

566    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 555 vyššie, treba poznamenať, že Komisia tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí o urovnaní, odkázala pri stanovení pokút najmä na hodnotu predaja tovaru, ktorého sa porušenie týka, zúčastnených podnikov v EHP, čo je napokon v súlade s jej usmerneniami k metóde stanovovania výšky pokút. V bode 6 týchto usmernení totiž Komisia vysvetlila, že kombinácia hodnoty predaja, ktorého sa porušenie týka, a trvania tohto porušovania sa považuje za vhodný ukazovateľ na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení.

567    V prejednávanej veci Všeobecný súd nemá dôvod spochybniť rozhodnutie Komisie poukazovať, pokiaľ ide o všetky zúčastnené podniky, na hodnotu ich predaja tovaru, ktorého sa porušenie týka, v EHP. Ide o rozhodnutie, ktoré je primerané na vyhodnotenie relatívneho podielu každého podniku zúčastneného na porušení a ktoré sa týkalo všetkých podnikov zúčastnených na karteli, a nielen spoločnosti Scania.

568    Okrem toho Súdny dvor potvrdil, že právo Únie neobsahuje všeobecne platnú zásadu, že sankcia musí byť proporcionálna významu podniku na trhu s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia (rozsudok z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, EU:C:2006:328, bod 101).

569    Na základe týchto úvah treba dospieť k záveru, že tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 555 vyššie nepreukazuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania zo strany Komisie, a že ho treba odmietnuť.

570    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 556 vyššie, treba ho odmietnuť, keďže zo spisu nevyplýva, že zamestnanci spoločnosti Scania DE zohrávali pasívnu či druhoradú úlohu v protiprávnom správaní konštatovanom v prejednávanej veci. Preto nie je opodstatnené znížiť výšku pokuty na tomto základe.

571    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň uvedené v bode 557 vyššie, treba poznamenať, že tak ako vyplýva z odôvodnenia 429 napadnutého rozhodnutia, Komisia pri stanovení výšky pokuty uloženej žalobkyniam zohľadnila hodnotu ich predaja ťažkých nákladných vozidiel v EHP, a to na rozdiel od toho, ako to urobila pri stanovení výšky pokút uložených účastníkom urovnania v rozhodnutí o urovnaní, v ktorom zohľadnila hodnotu predaja stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP (odôvodnenie 109 rozhodnutia o urovnaní). Z toho vyplýva, že výhrada žalobkýň, podľa ktorej Komisia nezohľadnila skutočnosť, že Scania nevyrába stredne ťažké nákladné vozidlá, nie je dôvodná.

572    So zreteľom na všetko, čo je uvedené vyššie, treba dospieť k záveru, že žiadne z tvrdení žalobkýň, týkajúcich sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, nepreukazuje, že pokuta musí byť znížená.

c)      O výške pokuty

573    Treba uviesť, že vzhľadom na neobmedzenú právomoc, ktorou disponuje Všeobecný súd v oblasti pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, nič vo výhradách, tvrdeniach a právnych a skutkových okolnostiach uvádzaných žalobkyňami v rámci všetkých vyššie preskúmaných žalobných dôvodov neumožňuje dospieť k záveru, že výšku pokuty uloženej napadnutým rozhodnutím treba zmeniť.

IV.    O trovách

574    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

575    Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie, v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Scania AB, Scania CV AB a Scania Deutschland GmbH znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

Papasavvas

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

 

      Hesse

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. februára 2022.

Podpisy


Obsah



*      Jazyk konania: angličtina.


1      Skryté dôverné údaje.