ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
zo 16. februára 2017 (*)
„Dizajn Spoločenstva – Konanie o výmaze – Zapísané dizajny Spoločenstva predstavujúce radiátorové rebrá – Skoršie dizajny – Námietka nezákonnosti – Článok 1d nariadenia (ES) č. 216/96 – Článok 41 ods. 1 Charty základných práv – Zásada nestrannosti – Zloženie odvolacieho senátu – Dôvod výmazu – Nedostatok osobitého charakteru – Článok 6 a článok 25 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 6/2002 – Vykonanie rozsudku zo strany EUIPO, ktorým sa zrušuje rozhodnutie jeho odvolacích senátov – Saturácia stavu v danej oblasti – Dátum posúdenia“
V spojených veciach T‑828/14 a T‑829/14,
Antrax It Srl, so sídlom v Resane (Taliansko), v zastúpení: L. Gazzola, avocat,
žalobkyňa,
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: pôvodne P. Bullock, neskôr L. Rampini a S. Di Natale, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:
Vasco Group NV, predtým Vasco Group BVBA, so sídlom v Dilsene (Belgicko), v zastúpení: J. Haber, avocat,
ktorých predmetom sú dve žaloby podané proti rozhodnutiam tretieho odvolacieho senátu EUIPO z 10. októbra 2014 (veci R 1272/2013‑3 a R 1273/2013‑3) týkajúcim sa konaní o výmaze medzi spoločnosťami Vasco Group a Antrax It,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: sudcovia S. Gervasoni, vykonávajúci funkciu predsedu komory, L. Madise a Z. Csehi (spravodajca),
tajomník: A. Lamote, referentka,
so zreteľom na žaloby podané do kancelárie Všeobecného súdu 29. decembra 2014,
so zreteľom na vyjadrenia EUIPO k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 18. marca 2015,
so zreteľom na vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania podané do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla 2015,
so zreteľom na repliky podané do kancelárie Všeobecného súdu 8. júna 2015,
so zreteľom na rozhodnutie z 5. augusta 2016 o spojení vecí T‑828/14 a T‑829/14 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí,
po pojednávaní zo 4. októbra 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa Antrax It Srl je majiteľkou dvoch dizajnov Spoločenstva č. 000593959‑0001 a č. 000593959‑0002, ktorých prihlášky boli podané 25. septembra 2006 na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) podľa nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142) uverejneného vo Vestníku dizajnov Spoločenstva 21. novembra 2006.
2 Sporné dizajny sú zobrazené takto:
– dizajn č. 000593959‑0001 (žaloba T‑828/14):
– dizajn č. 000593959‑0002 (žaloba T‑829/14):
3 Sporné dizajny mali byť podľa samotných prihlášok použité na radiátorové rebrá(modelli di termosifoni), ktoré sa majú používať na radiátoroch ústredného kúrenia patriacich do triedy 23.03 v zmysle dohody o zriadení medzinárodného triedenia priemyselných vzorov a modelov podpísanej v Locarne 8. októbra 1968 v znení zmien a doplnení.
4 Dňa 16. apríla 2008 podala spoločnosť, ktorej právnou nástupkyňou je Vasco Group NV, vedľajší účastník konania, na EUIPO návrhy na výmaz sporných dizajnov podľa článku 52 nariadenia č. 6/2002. Na podporu svojich návrhov uviedol vedľajší účastník konania nemecké dizajny č. 4 a 5, uvedené v hromadnej prihláške č. 40110481.8 uverejnenej 10. septembra 2002, ktorá bola rozšírená na Francúzsko, Taliansko a Benelux ako medzinárodný dizajn označený DM/060899.
5 Skoršie dizajny sú zobrazené takto:
– skorší dizajn č. 5 (námietka proti zápisu č. 000593959‑0001, zodpovedajúca žalobe T‑828/14):
– skorší dizajn č. 4 (námietka proti zápisu č. 000593959‑0002, zodpovedajúca žalobe T‑829/14):
6 Dôvod uvedený na podporu uvedených návrhov na výmaz bol dôvod stanovený v článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 6/2002 založený na tom, že sporné dizajny nespĺňajú požiadavky ochrany článkov 4 až 9 uvedeného nariadenia.
7 Rozhodnutiami z 30. septembra 2009 výmazový odbor vymazal sporné dizajny pre nedostatok novosti v zmysle článku 5 nariadenia č. 6/2002.
8 Dňa 27. novembra 2009 podala žalobkyňa na EUIPO podľa článkov 55 až 60 nariadenia č. 6/2002 odvolania proti rozhodnutiam výmazového odboru.
9 Rozhodnutiami tretieho odvolacieho senátu EUIPO z 2. novembra 2010 (veci R 1451/2009‑3 a R 1452/2009‑3) boli rozhodnutia výmazového odboru zrušené pre nedostatočné odôvodnenie s prihliadnutím na dôvody výmazu týkajúce sa nedostatku novosti, ale sporné dizajny boli pre ich nedostatok osobitého charakteru vymazané v zmysle článku 6 nariadenia č. 6/2002.
10 Žalobkyňa podala 11. februára 2011 žalobu proti týmto rozhodnutiam na Všeobecný súd.
11 Rozsudkom z 13. novembra 2012, Antrax It/ÚVHT – THC (Radiátory ústredného kúrenia) (T‑83/11 a T‑84/11, ďalej len „rozsudok z 13. novembra 2012“, EU:T:2012:592), Všeobecný súd zrušil rozhodnutia z 2. novembra 2010 z dôvodu, že tvrdenie predložené žalobkyňou týkajúce sa saturácie referenčného sektora nebolo odvolacím senátom preskúmané. V tejto súvislosti Všeobecný súd zdôraznil, že prípadná saturácia stavu v danej oblasti vyplývajúca z údajnej existencie iných dizajnov radiátorov ústredného kúrenia alebo radiátorov, ktoré majú rovnaké celkové charakterové črty ako predmetné dizajny, je relevantná pri posúdení osobitého charakteru sporných dizajnov, pretože môže spôsobiť, že informovaný užívateľ bude citlivejší na rozdiely, ktoré spočívajú v pomeroch jednotlivých rozmerov v rámci rôznych dizajnov. Všeobecný súd preto zrušil rozhodnutia z 2. novembra 2010 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia otázky saturácie stavu v danej oblasti.
12 Po vydaní rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) boli veci vrátené na EUIPO a boli im pridelené nové spisové značky, R 1272/2013‑3 a R 1273/2013‑3. Veci boli pridelené tretiemu odvolaciemu senátu EUIPO.
13 Dňa 13. februára 2014 spravodajca tretieho odvolacieho senátu v oboch veciach uvedených v bode 12 vyššie vyzval účastníkov konania, aby v lehote jedného mesiaca predložili svoje vyjadrenia a dôkazy, pokiaľ ide o existenciu alebo neexistenciu saturácie referenčného sektora a pokiaľ ide o celkový dojem, ktorý dotknutý dizajn vyvoláva u informovaného užívateľa.
14 Žalobkyňa predložila 12. marca 2014 pripomienky a dôkazy. V ten istý deň predložil pripomienky vedľajší účastník konania.
15 Rozhodnutiami z 10. októbra 2014 (ďalej len „sporné rozhodnutia“) tretí odvolací senát zamietol odvolanie a sporné dizajny vymazal.
16 Odvolací senát sa domnieval, že v súlade s článkom 61 ods. 6 nariadenia č. 6/2002 sa mal vyjadriť k otázke saturácie sektora alebo referenčného trhu v rozsahu, v akom Všeobecný súd v rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) rozhodol, že táto otázka saturácie stavu v danej oblasti, ktorá by mohla spôsobiť, že informovaný užívateľ bude citlivejší na rozdiely, ktoré spočívajú v pomeroch jednotlivých rozmerov v rámci každého z dizajnov, nebola v predtým zrušených rozhodnutiach riadne preskúmaná. Odvolací senát sa domnieval, že mal určiť, či na základe dôkazov a tvrdení predložených účastníkmi konania existovala v referenčnom sektore situácia saturácie vyplývajúca z existencie mnohých iných dizajnov, ktoré majú rovnaké všeobecné charakterové črty ako dotknuté dizajny (body 14, 17 až 19 a 25 napadnutých rozhodnutí). Odvolací senát zdôraznil, že v danom prípade sektor, ktorý mal byť predmetom tohto posúdenia, bol osobitne sektor radiátorových rebier a nie spotrebičov na vykurovanie (bod 29 napadnutých rozhodnutí).
17 V tejto súvislosti sa odvolací senát domnieval, že účastník konania, ktorý sa dovoláva saturácie stavu v danej oblasti, musí predložiť všetky jasné, presné, koherentné a aktuálne dôkazy (body 36, 41 a 50 napadnutých rozhodnutí). V podstate rozhodol, že dôkazy poskytnuté žalobkyňou na účely preukázania stavu saturácie v referenčnom sektore neboli vyčerpávajúce, mali zlú kvalitu a mali byť koherentnejšie a presnejšie. Okrem toho zdôraznil, že katalógy poskytnuté ako príloha k pripomienkam žalobkyne z 12. marca 2014 neboli datované, alebo dokonca naopak, zodpovedali rokom 2004 a 2006 (body 41 až 46 napadnutých rozhodnutí).
18 Pokiaľ ide o porovnanie kolidujúcich dizajnov, odvolací senát v podstate rozhodol, že ich podobnosti týkajúce sa tvaru a usporiadania radiátorových a výhrevných rebier prevážili nad ich minimálnymi rozdielmi v oblasti hĺbky alebo jednotlivých rozmerov, príslušných vzdialeností medzi rebrami a počtom rebier, čo vyžadovalo dôkladné preskúmanie (body 52 až 62 napadnutých rozhodnutí). Odvolací senát dospel k záveru, že sporné dizajny nemajú zvláštny osobitý charakter v zmysle článku 6 nariadenia č. 6/2002, keďže u informovaného užívateľa vyvolávajú celkový dojem, ktorý sa nelíši od dojmu, ktorý vyvoláva tvar a vzhľad skorších dizajnov (bod 64 napadnutých rozhodnutí).
Návrhy účastníkov konania
19 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutia,
– následne vyhlásil sporné dizajny za platné bez vrátenia veci EUIPO,
– „konštatoval rozpor medzi článkom 1dnariadenia č. 216/96 a článkom 41 Charty základných práv Európskej únie“,
– spoločne a nerozdielne zaviazal EUIPO a vedľajšieho účastníka konania na náhradu trov konania a vedľajšieho účastníka konania na náhradu trov konania pred EUIPO.
20 EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žaloby,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
21 Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žaloby a rozhodol o výmaze sporných dizajnov,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na konanie pred EUIPO.
Právny stav
22 Na podporu svojich žalôb o neplatnosť uvádza žalobkyňa v podstate štyri žalobné dôvody. Tieto dôvody sú v podstate založené po prvé na porušení povinnosti nestrannosti odvolacieho senátu v zmysle článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charty“) a na porušení nariadenia Komisie (ES) č. 216/96 z 5. februára 1996, ktorým sa ustanovuje rokovací poriadok odvolacích senátov Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (Ú. v. ES L 28, 1996, s. 11; Mim. vyd. 17/001, s. 221), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 2082/2004 zo 6. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 360, 2004, s. 8), po druhé na porušení článku 6 a článku 61 ods. 6 nariadenia č. 6/2002, po tretie a subsidiárne na porušení článku 6 a článku 63 ods. 1 uvedeného nariadenia, ako aj zásad legitímnej dôvery, riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania a po štvrté a subsidiárne na porušení článku 6 a článku 62 prvej vety toho istého nariadenia, týkajúcich sa povinnosti odôvodnenia.
23 Žalobkyňa na pojednávaní uviedla žalobný dôvod založený na porušení primeranej lehoty EUIPO.
24 Podľa článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod predstavujúci rozšírenie skôr uvedeného dôvodu, ktorý bol už priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na začatie konania a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť vyhlásený za prípustný [pozri rozsudok z 30. mája 2013, Moselland/ÚHVT – Renta Siete (DIVINUS), T‑214/10, neuverejnený, EU:T:2013:280, bod 69 a citovanú judikatúru]. V prejednávanom prípade žalobkyňa pred Všeobecným súdom pripustila, že jej žalobný dôvod založený na porušení primeranej lehoty sa nenachádzal v jej návrhu, ktorý uvádza článok 41 Charty len na účely tvrdenia porušenia povinnosti nestrannosti odvolacieho senátu.
25 Žalobný dôvod založený na porušení primeranej lehoty EUIPO treba preto zamietnuť ako neprípustný tak, ako to tvrdí EUIPO.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 41 ods. 1 Charty a nariadenia č. 216/96
26 Žalobkyňa v podstate namieta voči porušeniu jej práva na vybavenie jej vecí nestranne v zmysle článku 41 ods. 1 Charty a porušeniu nariadenia č. 216/96. V rámci svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tiež vznáša námietku nezákonnosti proti článku 1d nariadenia č. 216/96.
27 Všeobecný súd sa domnieva, že treba začať preskúmaním tejto námietky nezákonnosti.
O námietke nezákonnosti
28 Na úvod žalobkyňa žiada Všeobecný súd, aby posúdil a konštatoval rozpor medzi článkom 1d nariadenia č. 216/96 a článkom 41 Charty. Tento návrh vyjadrený v bodoch 19 a 20 jej žalôb sa tiež nachádza v treťom žalobnom návrhu žalobkyne.
29 EUIPO v podstate tvrdí, že tento návrh žalobkyne je neprípustný, pretože Všeobecný súd nemá v danej oblasti právomoc, má ju len Súdny dvor.
30 Najprv treba pripomenúť, že podľa znenia článku 61 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 žaloba na Všeobecný súd proti rozhodnutiam odvolacieho senátu „sa môže týkať prekročenia právomoci, porušenia podstatnej procesnej podmienky, porušenia Zmluvy, [uvedeného] nariadenia alebo akéhokoľvek pravidla práva týkajúceho sa ich použitia alebo zneužitia moci“. V danom prípade zo žaloby podanej žalobkyňou vyplýva, že odvolaciemu senátu vytýka, že uplatnil právnu úpravu, ktorá je nezákonná, pretože je nezlučiteľná s Chartou, ktorá má podľa znenia článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy. Žalobkyňa bez výslovného odkazu na článok 277 ZFEÚ vzniesla námietku nezákonnosti v zmysle uvedeného článku a navrhla Všeobecnému súdu rozhodnúť, že článok 1d nariadenia č. 216/96 sa na daný spor neuplatní (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. júla 2001, Kik/ÚHVT, T‑120/99, EU:T:2001:189, bod 20).
31 Podľa znenia článku 277 ZFEÚ sa možno neuplatniteľnosti všeobecne záväzného právneho aktu prijatého inštitúciou, orgánom alebo úradom, alebo agentúrou Únie dovolávať pred Súdnym dvorom Európskej únie z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ vrátane porušenia Zmluvy. Podľa ustálenej judikatúry je uvedený článok 277 ZFEÚ vyjadrením všeobecnej zásady zaručujúcej každému účastníkovi konania právo napadnúť platnosť skorších aktov inštitúcií Spoločenstva predstavujúcich právny základ napadnutého rozhodnutia s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré sa ho priamo a osobne týka, a to v prípade, ak tento účastník konania nemal podľa článku 263 ZFEÚ právo podať priamu žalobu proti týmto aktom, ktorých dôsledky znáša bez toho, aby mal možnosť požadovať ich zrušenie (rozsudok zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, EU:C:1979:53, bod 39). Z toho dôvodu skutočnosť, že nariadenie č. 6/2002 výslovne neuvádza výnimku nezákonnosti ako incidenčný právny prostriedok, ktorý môžu jednotlivci využiť pred Všeobecným súdom, keď navrhujú zrušenie alebo zmenu rozhodnutia odvolacieho senátu EUIPO, nebráni tomu, aby títo jednotlivci vzniesli takú námietku v rámci takej žaloby. Toto právo vyplýva zo všeobecnej zásady uvedenej vyššie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. júla 2001, Kik/ÚHVT, T‑120/99, EU:T:2001:189, bod 21).
32 Treba podotknúť, že tvrdenie EUIPO, podľa ktorého má iba Súdny dvor právomoc vyhlásiť právne akty za nezlučiteľné s právom Únie, v skutočnosti vyplýva zo zámeny s výlučnou právomocou Súdneho dvora týkajúcou sa prejudiciálnych otázok o posúdení platnosti v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ. V danom prípade nejde o otázku položenú vnútroštátnym súdom členského štátu v rámci vnútroštátneho sporu.
33 Tvrdenie EUIPO, podľa ktorého je tento návrh neprípustný, treba preto zamietnuť.
34 Žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že článok 1d nariadenia č. 216/96 v rozsahu, v akom nestanovuje povinnosť zmeny zloženia odvolacieho senátu v prípade, keď sa po zrušení rozhodnutia odvolanie vráti senátu, ktorý predtým rozhodoval, porušuje povinnosť nestrannosti v zmysle článku 41 ods. 1 Charty.
35 Článok 41 ods. 1 Charty, ktorý zakotvuje právo na riadnu správu vecí verejných, pritom stanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“.
36 Článok 1d nariadenia č. 216/96 v znení zmien a doplnení znie takto:
„1. Ak… opatrenia nevyhnutné na výkon rozsudku Súdneho dvora [Európskej únie], ktorý úplne alebo čiastočne anuluje rozhodnutie odvolacieho senátu alebo veľkého senátu, zahŕňajú nové šetrenie odvolacieho senátu vo veci, ktorá bola predmetom tohto rozhodnutia, predsedníctvo rozhodne, či bude vec postúpená tomu senátu, ktorý už v tejto veci rozhodoval, inému senátu alebo veľkému senátu.
2. Ak je vec postúpená inému senátu, jeho členmi nemôžu byť osoby, ktoré boli členmi senátu, ktorý prijal napadnuté rozhodnutie. Toto ustanovenie sa neuplatňuje v tom prípade, ak je vec postúpená veľkému senátu.“
37 Z tohto znenia nevyplýva, že ak je vec vrátená odvolaciemu senátu, ktorý prijal predtým zrušené rozhodnutie, má predsedníctvo povinnosť zostaviť odvolací senát takým spôsobom, aby nezahrnul žiadneho člena, ktorý sa podieľal na skoršom rozhodnutí.
38 Treba pripomenúť, že konanie pred odvolacím senátom EUIPO nemá súdnu, ale správnu povahu [pozri rozsudok z 20. apríla 2005, Krüger/ÚHVT – Calpis (CALPICO), T‑273/02, EU:T:2005:134, bod 62 a citovanú judikatúru].
39 Všeobecný súd už však rozhodol, že žiadne právne pravidlo ani zásada nebránia tomu, aby správny orgán poveril tých istých úradníkov opätovným preskúmaním veci na účely vykonania rozsudku, ktorým sa ruší rozhodnutie, a že nie je možné stanoviť ako všeobecnú zásadu vyplývajúcu z povinnosti nestrannosti, aby mal správny alebo súdny orgán povinnosť vrátiť vec inému orgánu alebo inak zostavenému útvaru tohto orgánu (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o preskúmanie situácie v správnom konaní, rozsudok z 11. júla 2007, Schneider Electric/Komisia, T‑351/03, EU:T:2007:212, body 185 až 188 a citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, a pokiaľ ide o zostavenie rozhodovacieho zloženia, rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, body 51 až 60 a citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva).
40 Treba preto dospieť k záveru, že vrátenie vecí po zrušení prezídiom, v súlade s článkom 1d nariadenia č. 216/96, tomu istému odvolaciemu senátu, ktorý predtým rozhodoval, bez povinnosti iného zloženia tohto odvolacieho senátu neporušuje povinnosť nestrannosti správneho orgánu v zmysle článku 41 ods. 1 Charty.
41 Námietku nezákonnosti, ako aj následne tretí žalobný dôvod žalobkyne tak treba zamietnuť.
O porušení nariadenia č. 216/96 a povinnosti nestrannosti odvolacieho senátu
42 Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa namieta aj voči porušeniu jej práva na vybavenie jej vecí nestranne v zmysle článku 41 ods. 1 Charty a implicitne voči porušeniu nariadenia č. 216/96. Po prvé tvrdí, že veci boli vrátené tomu istému odvolaciemu senátu, ktorého členom bol osobitne jeden z členov odvolacieho senátu, ktorý prijal rozhodnutia zrušené Všeobecným súdom, po druhé, že prejednávané veci mali byť vrátené rozšírenému senátu, ako to umožňujú pravidlá EUIPO, a po tretie, že odvolaciemu senátu chýbala minimálne subjektívna nestrannosť.
43 EUIPO a vedľajší účastník konania toto tvrdenie spochybňujú. Pokiaľ ide o vrátenie vecí odvolaciemu senátu, ktorý prijal zrušené rozhodnutia a ktorý má čiastočne to isté zloženie, EUIPO najprv zdôrazňuje, že také vrátenie je možnosťou stanovenou v článku 1d nariadenia č. 216/96, ďalej, že žalobkyňa pred EUIPO nenamietala voči opätovnému prideleniu odvolania tomu istému odvolaciemu senátu, a napokon, že len v prípade, ak je vec vrátená inému odvolaciemu senátu, je tento senát zložený spôsobom, aby nezahŕňal členov, ktorí sa podieľali na zrušenom rozhodnutí. Pokiaľ ide o príležitosť po zrušení vyslovenom Všeobecným súdom menovať veľký senát, EUIPO tvrdí, že podmienky stanovené v tejto súvislosti v článku 1b ods. 1 a 2 nariadenia č. 216/96 neboli v danom prípade splnené.
44 Po prvé treba zamietnuť kritiky týkajúce sa skutočnosti, že prezídium vrátilo veci tomu istému odvolaciemu senátu, ktorého členom bol konkrétne jeden z členov odvolacieho senátu, ktorý prijal rozhodnutia zrušené Všeobecným súdom. Ako to bolo uvedené v bodoch 36 a 37 vyššie, keď totiž prezídium rozhodne vrátiť veci tomu istému odvolaciemu senátu, nemá podľa nariadenia č. 216/96 žiadnu povinnosť zostaviť tento odvolací senát inak. Okrem toho z bodov 38 až 40 vyššie vyplýva, že žiadne porušenie povinnosti nestrannosti v zmysle článku 41 ods. 1 Charty nemôže vyplývať z jednoduchej skutočnosti, že veci sú vrátené subjektu, ktorý je sčasti zložený z úradníkov, ktorý ich už preskúmaval.
45 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého malo prezídium vrátiť veci veľkému senátu, treba pripomenúť dôvody z hľadiska nariadenia č. 216/96, ktoré odôvodňujú predloženie veľkému senátu prezídiom.
46 Podľa znenia článku 1b ods. 3 nariadenia č. 216/96 „predsedníctvo môže na návrh prezidenta odvolacích senátov z jeho vlastnej iniciatívy alebo na základe žiadosti niektorého člena predsedníctva postúpiť prípad, ktorým sa zaoberá niektorý odvolací senát, veľkému senátu, ak sa domnieva, že je to odôvodnené právnou obťažnosťou, dôležitosťou prípadu alebo špecifickými okolnosťami, napríklad vtedy, ak odvolacie senáty prijali rôzne rozhodnutia práve v tej právnej otázke, ktorú daný prípad nastoľuje.“ Odsek 1 toho istého článku upravuje, že odvolací senát môže prípad, ktorým sa zaoberá, postúpiť veľkému senátu na základe rovnakých kritérií.
47 V danom prípade treba uviesť, že s prihliadnutím na znenie článku 1b ods. 3 a článku 1d ods. 1 nariadenia č. 216/96 je postúpenie veľkému senátu možnosťou ponechanou na voľnej úvahe prezídia a že v každom prípade žalobkyňa neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že v danej veci boli splnené podmienky odôvodňujúce postúpenie veľkému senátu stanovené tak v článku 1b ods. 3, ako aj v článku 1d ods. 1 uvedeného nariadenia. Obmedzuje sa na zdôraznenie „dôležitosti rozhodnutia z pohľadu pripomienok Všeobecného súdu“ a „úroveň súdneho sporu v danej oblasti“ bez ďalších vysvetlení údajnej dôležitosti veci. Skutočnosť, že rozsudok z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) zrušil rozhodnutia z 2. novembra 2010 z dôvodu nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o uvedenie dôvodov týkajúcich sa saturácie stavu v danej oblasti, nepoukazuje na právnu obťažnosť, dôležitosť prípadu alebo špecifickú okolnosť odôvodňujúcu postúpenie veľkému senátu. Preto bez potreby preskúmania, či môže údajná nezrovnalosť odôvodniť zrušenie napadnutých rozhodnutí, v danej veci v nijakom prípade neexistoval dôvod odôvodňujúci postúpenie prípadu veľkému senátu.
48 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie založené na údajnom nedostatku subjektívnej nestrannosti odvolacieho senátu, treba konštatovať, že žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenie týkajúce sa akejkoľvek osobnej predpojatosti jedného alebo viacerých členov odvolacieho senátu.
49 Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 6 a článku 61 ods. 6 nariadenia č. 6/2002
50 Svojím druhým žalobným dôvodom sa žalobkyňa snaží preukázať, že odvolací senát sa dopustil nesprávnych posúdení dôkazov týkajúcich sa saturácie stavu v danej oblasti, teda osobitého charakteru sporných dizajnov v zmysle článku 6 nariadenia č. 6/2002. Odvolací senát tým porušil svoju povinnosť „prijať opatrenia, ktoré vyžaduje výkon“ rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) v súlade s článkom 61 ods. 6 uvedeného nariadenia.
51 EUIPO a vedľajší účastník konania toto tvrdenie spochybňujú.
52 Zo znenia článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 6/2002 vyplýva, že osobitý charakter sa v prípade zapísaného dizajnu Spoločenstva posúdi v závislosti od celkového dojmu, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa. Celkový dojem, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa, sa musí odlišovať od celkového dojmu vyvolaného akýmkoľvek dizajnom, ktorý už bol sprístupnený verejnosti pred dňom podania prihlášky na zápis dizajnu, alebo ak sa žiadalo o právo prednosti, pred dňom vzniku práva prednosti. Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 zdôrazňuje, že pri posudzovaní osobitého charakteru sa zohľadňuje miera tvorivej voľnosti pôvodcu pri tvorbe tohto dizajnu.
53 Ako vyplýva z judikatúry, osobitý charakter dizajnu vyplýva z celkového dojmu rozdielu alebo absencie „déjà vu“ z pohľadu informovaného užívateľa vo vzťahu k existujúcim dizajnom bez zohľadnenia rozdielov, ktoré sú naďalej nedostatočne výrazné na to, aby ovplyvnili celkový dojem, hoci idú nad rámec nevýznamných detailov, avšak s prihliadnutím na rozdiely, ktoré sú dostatočne výrazné na to, aby vznikli odlišné celkové dojmy [pozri rozsudok zo 7. novembra 2013, Budziewska/ÚHVT – Puma (Skáčuca mačkovitá šelma), T‑666/11, neuverejnený, EU:T:2013:584, bod 29 a citovanú judikatúru].
54 Pri posúdení osobitého charakteru dizajnu vo vzťahu k existujúcim dizajnom treba zohľadniť povahu výrobku, na ktorom je dizajn použitý alebo v ktorom je dizajn stelesnený, a najmä priemyselný sektor, do ktorého patrí (odôvodnenie 14 nariadenia č. 6/2002), mieru tvorivej voľnosti, ktorú má pôvodca pri tvorbe dizajnu, eventuálnu saturáciu stavu v danej oblasti, ktorá môže spôsobiť, že informovaný užívateľ bude citlivejší na rozdiely v detailoch porovnávaných dizajnov, ako aj spôsob, ako sa predmetný výrobok používa, najmä v závislosti od toho, ako sa ním pri tejto príležitosti zvyčajne manipuluje (pozri rozsudok zo 7. novembra 2013, Skáčuca mačkovitá šelma, T‑666/11, neuverejnený, EU:T:2013:584, bod 31 a citovanú judikatúru).
55 Saturácia stavu v danej oblasti, hoci ju nemožno považovať za obmedzujúcu tvorivú voľnosť pôvodcu, môže spôsobiť, ako sa ukázalo, že užívateľ bude citlivejší na rozdiely v detailoch kolidujúcich dizajnov. Dizajn tak z dôvodu saturácie stavu v danej oblasti môže mať osobitý charakter z dôvodu charakterových čŕt, ktoré pri absencii takej saturácie nemôžu spôsobiť rozdiel celkového dojmu vyvolaného u informovaného užívateľa [pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. marca 2014, Tubes Radiatori/ÚHVT – Antrax It (Radiateur), T‑315/12, neuverejnený, EU:T:2014:115, bod 87 a citovanú judikatúru, a z 29. októbra 2015, Roca Sanitario/ÚHVT – Villeroy & Boch (Páková vodovodná batéria), T‑334/14, neuverejnený, EU:T:2015:817, bod 83].
56 Pri posúdení osobitého charakteru dizajnu treba tiež zohľadniť pohľad informovaného užívateľa. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, informovaný užívateľ je osobitne obozretnou osobou, ktorá má určitú znalosť o doterajšom stave umenia, t. j. o predošlých dizajnoch týkajúcich sa dotknutých výrobkov, ktoré boli sprístupnené ku dňu podania prihlášky napadnutého dizajnu alebo prípadne ku dňu uplatňovaného práva prednosti [rozsudky z 18. marca 2010, Grupo Promer Mon Graphic/ÚHVT – PepsiCo (Zobrazenie okrúhleho predmetu na účely reklamy), T‑9/07, EU:T:2010:96, bod 62; z 9. septembra 2011, Kwang Yang Motor/ÚHVT – Honda Giken Kogyo (Motor s vnútorným spaľovaním), T‑11/08, neuverejnený, EU:T:2011:447, bod 23, a zo 6. júna 2013, Kastenholz/ÚHVT – Qwatchme (Ciferníky hodiniek), T‑68/11, EU:T:2013:298, bod 57].
57 V prejednávanom prípade bol informovaný užívateľ odvolacím senátom definovaný ako užívateľ, ktorý kupuje radiátory centrálneho kúrenia s cieľom namontovať si ich vo svojom príbytku a ktorý bez toho, aby bol odborníkom v oblasti dizajnov, akým by bol architekt alebo interiérový dekoratér, vie, aká je ponuka na trhu, a pozná vývoj štýlu a základné vlastnosti výrobku. Odvolací senát správne rozhodol, že táto definícia bola potvrdená v bodoch 41 a 42 rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592). Okrem toho účastníci konania túto definíciu nespochybnili.
58 Navyše odvolací senát rozhodol, že z dôvodu, že nie je dané žiadne osobité technické alebo právne obmedzenie, mohol pôvodca vybrať zo širokého sortimentu rôznych tvarov rebier a modelov zberačov. Odvolací senát sa tiež správne domnieval, že posúdenie, podľa ktorého nebola miera tvorivej voľnosti pôvodcu v danom prípade obmedzená, bolo potvrdené v bodoch 46 až 52 rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592).
59 Na podporu svojho druhého žalobného dôvodu založeného na nesprávnych posúdeniach dôkazov týkajúcich sa saturácie stavu v danej oblasti, ktorých sa dopustil odvolací senát, žalobkyňa uvádza v podstate dve výhrady. Svojou prvou výhradou žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa dopustil pochybenia, pokiaľ ide o okamih posúdenia saturácie stavu v danej oblasti, tým, že rozhodoval ku dňu vyhlásenia napadnutých rozhodnutí, teda k októbru 2014, hoci ju bolo treba posúdiť k okamihu podania prihlášky sporných dizajnov, teda k septembru 2006. Odvolací senát sa tak nesprávne domnieval, že dôkazy saturácie stavu v danej oblasti predložené žalobkyňou v prílohe jej pripomienok z 12. marca 2014, ktoré odkazovali na obdobie zápisu (od roku 2004 do roku 2006), neboli „aktuálne“. Toto pochybenie sa tiež preukázalo použitím prítomného času v napadnutých rozhodnutiach, ako aj rôznymi narážkami na „aktuálnu“ situáciu referenčného sektora.
60 EUIPO spochybňuje skutočnosť, že analýza saturovaného charakteru sa uskutočnila k dátumu napadnutých rozhodnutí. Navyše sa domnieva, že aj v takom prípade, keďže poskytnuté dôkazy boli nedostatočné na preukázanie saturácie sektora k dátumu napadnutých rozhodnutí, boli a fortiori tiež nedostatočné na preukázanie saturácie stavu v danej oblasti v okamihu podania prihlášky sporných dizajnov s prihliadnutím na skutočnosť, že by bolo nelogické domnievať sa, že predtým saturovaný sektor ním následne prestal byť.
61 Odvolací senát sa domnieval, že s prihliadnutím na rozsudok z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) nemožno konceptom saturácie v referenčnom sektore v danom prípade ani argumentovať, ani ho a priori či stručne preukázať, ako to niekedy bolo v minulosti. Domnieval sa, že s prihliadnutím na význam a relevantnosť právnej zásady saturácie stavu v danej oblasti a napokon na účely určenia osobitého charakteru konkrétneho dizajnu musel účastník konania, ktorý sa ňu odvolával, konkrétne žalobkyňa, predložiť dostatočne jasné, presné a koherentné dôkazy. V bode 41 napadnutých rozhodnutí dodal, že tieto dôkazy majú byť tiež „aktuálne“. Pripomenul, že v tejto súvislosti stanovil novú lehotu pre účastníkov konania na predloženie ich tvrdení a dôkazov v tomto bode. Domnieval sa, že osobitne dokumenty predložené žalobkyňou v prílohe jej pripomienok z 12. marca 2014, konkrétne výňatky z jej katalógov, výňatky z katalógu vedľajšieho účastníka konania, výňatky z piatich katalógov iných podnikov v sektore (Tubes, Tubor, The Radiator Company, Metalform a Rondra) a obraz porovnávajúci radiátor vyrobený podľa sporných dizajnov a skorších dizajnov, neboli vyčerpávajúce, keďže výňatky z katalógov preukázali len niekoľko dizajnov radiátorov ústredného kúrenia navrhnutých iba piatimi výrobcami bez prezentácie celej škály výrobkov navrhnutých týmito alebo inými výrobcami. Okrem toho odvolací senát poznamenal, že niektoré reprodukcie radiátorov mali tak zlú kvalitu, že nemohol správne posúdiť ich línie a farby, a vyjadril poľutovanie nad skutočnosťou, že obrázky boli výňatky z katalógov a nie prihlášok dizajnov.Napokon odvolací senát v bode 46 napadnutých rozhodnutí zdôraznil, že dotknuté katalógy neboli datované, alebo dokonca naopak, platili v rokoch 2004 a 2006. Odvolací senát dodal, že dôkaz vyššej úrovne hustoty v referenčnom sektore mal spočívať v koherentnejších a presnejších dôkazoch, ako sú napríklad iné katalógy a listinné dôkazy týkajúce sa výrobkov navrhnutých veľkým počtom konkurenčných podnikov, vyhlásenia znalcov v sektore, vyhlásenia od združení výrobcov a spotrebiteľov, katalógy a cenníky veľkých dodávateľov pôsobiacich v referenčnom sektore a napokon prieskumy a štúdie sektora uskutočnené tretími spoločnosťami. Odvolací senát dospel k záveru, že celá predložená dokumentácia bola nedostatočná na preukázanie stupňa saturácie stavu v danej oblasti, či dokonca na overenie pravdivosti tvrdenia žalobkyne, podľa ktorého bol referenčný sektor saturovaný. Odvolací senát dodal, že určité dizajny zobrazené na predložených dôkazoch sa už vizuálne odlišovali od iných vzoriek predložených žalobkyňou.
62 Pokiaľ ide o skoršie rozhodnutia EUIPO, ktoré sú relevantné, pokiaľ ide o existenciu saturácie v dotknutom sektore, medzi ktoré patrí osobitne rozhodnutie zo 17. apríla 2008 (vec R 976/2007‑3), v ktorom samotný odvolací senát uviedol skutočnosť, že o sektore radiátorov ústredného kúrenia (radiatori per riscaldamento) bolo „všeobecne známe“, že je saturovaný, odvolací senát v podstate rozhodol, že jeho skoršia rozhodovacia prax by bola dostatočnou indikáciou len v prípade, že by bola podložená dokumentmi jednoznačne prezentujúcimi „súčasný stav veci“, čo sa v danom prípade nestalo.
63 Ako prvé z judikatúry vyplýva, že v súlade s článkom 6 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 treba osobitý charakter sporného dizajnu preskúmať k dátumu podania prihlášky sporného dizajnu a stanoviť prípadnú existenciu saturácie stavu v danej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2015, Páková vodovodná batéria, T‑334/14, neuverejnený, EU:T:2015:817, bod 87). EUIPO to napokon nepopiera.
64 V danom prípade treba konštatovať, že odvolací senát sa dopustil pochybenia, pokiaľ ide o dátumu posúdenia prípadnej existencie saturácie stavu v danej oblasti, ako to tvrdí žalobkyňa. Odvolací senát sa v bode 46 napadnutých rozhodnutí domnieval, že ak katalógy predložené žalobkyňou boli datované, „zodpovedali rokom 2004 a 2006“ (talianske znenie napadnutých rozhodnutí znie takto: „Infine, occorre anche sottolineare che i cataloghi in questione sono non datati, o che quando presentano data, essi corrispondono agli anni 2004 e 2006“), pričom uviedol, že tieto roky neboli relevantné pre jeho posúdenie existencie saturácie stavu v danej oblasti. Minimálne katalóg z roku 2006 však zodpovedá roku prihlášky sporných dizajnov, a bol tak relevantný pre posúdenie saturácie stavu v danej oblasti. Navyše treba zdôrazniť, že odvolací senát v bode 41 napadnutých rozhodnutí potvrdil, že „s prihliadnutím na zásadný charakter tohto faktora [teda na saturáciu stavu v danej oblasti] nemohol byť predmetom žiadnej domnienky a mal byť posúdený s prihliadnutím na všetky jasné, presné, koherentné a aktuálne dôkazy“, pričom uviedol, že analyzoval saturáciu stavu v danej oblasti k okamihu napadnutých rozhodnutí. To podporuje bod 49 napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací senát uviedol:
„rozhodnutia z [rokov 2007 a 2008], ktoré predtým prijal [EUIPO] v prípade saturácie v referenčnom sektore a na ktoré sa odvoláva majiteľ, nepredstavujú dostatočnú indikáciu, ak nie sú podložené dokumentáciou jednoznačne prezentujúcou súčasný stav veci…“.
65 Výraz „súčasný stav veci“ nemôže v tejto súvislosti odkázať na rok 2006.
66 S prihliadnutím na vyššie uvedené treba preto konštatovať, že odvolací senát posúdil saturáciu stavu v danej oblasti k nesprávnemu dátumu. Na rozdiel od tvrdenia EUIPO, rôzne odkazy na súčasný stav veci uvedené v bode 64 vyššie, teda skutočnosť, že katalógy z roku 2004 a 2006 sa nepovažovali za vzťahujúce sa na správne obdobie, ako aj použitie prítomného času v relevantných bodoch napadnutých rozhodnutí, predstavujú dôkazy, ktoré keď sa posudzujú v celosti, sú dostatočné na účely preukázania takého pochybenia.
67 Okrem toho treba zamietnuť tvrdenie EUIPO, podľa ktorého v podstate v rozsahu, v akom sa odvolací senát domnieval, že sektor nebol k dátumu napadnutých rozhodnutí saturovaný, nemohol byť saturovaný osem rokov skôr, pretože by bolo nelogické vychádzať z toho, že predtým saturovaný sektor ním následne prestal byť. Po prvé je nesprávne tvrdiť, že odvolací senát sa v napadnutých rozhodnutiach domnieval, že referenčný sektor nebol k okamihu napadnutých rozhodnutí saturovaný. Jednoducho sa domnieval, že saturácia stavu v danej oblasti nebola z právneho hľadiska k dátumu napadnutých rozhodnutí dostatočne preukázaná. Po druhé toto tvrdenie uvádza jednoduché nepodložené tvrdenie, keďže EUIPO nepreukázal, prečo sa saturácia stavu v danej oblasti nemohla počas obdobia ôsmich rokov zmeniť.
68 V každom prípade treba konštatovať, že pochybenie, ktorého sa dopustil odvolací senát, nemôže viesť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí.
69 Hoci sa nesprávne vychádzalo z toho, že katalógy z rokov 2004 a 2006 sa netýkali relevantných rokov pre posúdenie, odvolací senát si aj tak dal tú námahu a preskúmal ich a dospel k záveru, že na základe iných vecných skutočností boli nedostatočné na preukázanie saturácie stavu v danej oblasti. V bode 40 napadnutých rozhodnutí tak poznamenal, že výňatky z katalógov z roku 2004 (Tubor) a z roku 2006 (The Radiator Company) boli nedostatočné, pokiaľ ide o počet prezentovaných modelov, a nepredstavovali celú škálu výrobkov navrhovaných týmito výrobcami (dva modely v katalógu Tubor a tri modely v katalógu The Radiator Company) a že obrázky z katalógu z roku 2006 The Radiator Company (modely Volcano a Volcano Verticale) mali zlú kvalitu. Navyše v jeho konštatovaní skutočnosti, že výňatky navrhovaných katalógov sa týkali iba piatich výrobcov, sa skutočne zohľadnili katalógy z rokov 2004 a 2006. Odvolací senát sa domnieval, že dôkazy mali spočívať v koherentnejších a presnejších dôkazoch, ako sú napríklad iné katalógy a listinné dôkazy týkajúce sa výrobkov navrhnutých väčším počtom konkurenčných podnikov, vyhlásenia znalcov v sektore, vyhlásenia od združení výrobcov a spotrebiteľov, katalógy a cenníky veľkých dodávateľov pôsobiacich v referenčnom sektore a napokon prieskumy a štúdie sektora uskutočnené tretími spoločnosťami, žalobkyňa však predložila len niekoľko obrázkov vyňatých z piatich katalógov podnikov vyrábajúcich radiátory. Navyše v bode 44 napadnutých rozhodnutí odvolací senát zdôraznil, že niektoré dizajny katalógov sa vizuálne odlišovali od iných poskytnutých vzoriek, konkrétne niektoré vzorky nachádzajúce sa v katalógu z roku 2006 The Radiator Company, pričom uviedol, že tieto vzorky neboli relevantné pre preukázanie existencie modelov veľmi podobných dotknutým modelom, čiže ani pre preukázanie saturácie stavu v danej oblasti. Tieto úvahy, ktoré sa týkajú nedostatočnosti počtu a irelevantnosti dôkazov, platia tiež, pokiaľ ide o posúdenie saturácie stavu v danej oblasti k dátumu podania prihlášky sporných dizajnov.
70 Treba preto napokon konštatovať, že odvolací senát správne rozhodol, že dôkazy týkajúce sa relevantného obdobia posúdenia saturácie stavu v danej oblasti (konkrétne dôkazy z roku 2006) boli nedostatočné, pokiaľ ide o ich počet, kvalitu a relevantnosť.
71 Prvej výhrade preto nemožno vyhovieť.
72 Svojou druhou výhradou žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát nezohľadnil dôkazy týkajúce sa saturácie trhu, ktoré už predložila v rámci predchádzajúcich konaní pred EUIPO, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí z 2. novembra 2010.
73 Po prvé treba pripomenúť, že po vydaní rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) vyzval spravodajca účastníkov konania, aby predložili všetky dôkazy a pripomienky, ktoré si priali predložiť k otázke saturácie stavu v danej oblasti. Žalobkyňa predložila pripomienky a dôkazy k tejto otázke 12. marca 2014. Tieto dôkazy, pripojené k pripomienkam žalobkyne z 12. marca 2014, sú riadne uvedené v bode 39 napadnutých rozhodnutí. Odvolací senát tiež v bodoch 48 až 51 napadnutých rozhodnutí uviedol skoršiu rozhodovaciu prax EUIPO k tomuto bodu.
74 Treba podotknúť, že dokumenty výslovne uvedené v napadnutých rozhodnutiach nie sú jediné, ktoré odvolací senát preskúmal, keďže bod 39 napadnutých rozhodnutí začína slovom „najmä“, výrazom, ktorý zdôrazňuje, že nasledujúci zoznam dokumentov týkajúci sa saturácie stavu v danej oblasti poskytnutý žalobkyňou nemal byť vyčerpávajúci a že analýza odvolacieho senátu sa uskutočnila na základe väčšieho súboru dokumentov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odvolací senát nemusí urobiť podrobný výklad, ktorý by vyčerpávajúco rozoberal jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi konania, a teda že odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli odvolací senát k prijatiu rozhodnutia, a príslušnému súdu poskytne dostatok prostriedkov na uskutočnenie preskúmania [pozri analogicky rozsudok z 9. júla 2008, Reber/ÚHVT – Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli (Mozart), T‑304/06, EU:T:2008:268, bod 55 a citovanú judikatúru].
75 Po druhé treba konštatovať, že súbor dôkazov saturácie stavu v danej oblasti predložený žalobkyňou sa považoval za nedostatočný na preukázanie toho, že existovala saturácia stavu v danej oblasti dotknutého sektora, ako vyplýva z bodu 41 napadnutých rozhodnutí.
76 Po tretie, pokiaľ ide o prílohy pripojené k pripomienkam žalobkyne z 3. septembra 2008, konkrétne fotografie radiátorov E.CO.TERM (od Cordivari) a Runtal, treba dospieť k záveru, že nie sú spôsobilé zmeniť konštatovanie o nedostatočnosti dôkazov uskutočnené v napadnutých rozhodnutiach. Ide o niekoľko fotografií radiátorov na iba troch stranách. Jediná fotografia zobrazujúca šesť navzájom sa prekrývajúcich radiátorov Cordivari (navyše slabo viditeľných) je z roku 1997, čo je deväť rokov pred okamihom, keď treba posúdiť saturáciu stavu v danej oblasti, a predstavuje radiátory, z ktorých štyri nemajú rovnaké celkové charakterové črty ako sporné dizajny. Konštatovanie je rovnaké, pokiaľ ide o šesť fotografií radiátorov Runtal, z ktorých dva sú veľmi odlišné od sporných radiátorov. Navyše tieto fotografie nie sú datované, alebo v prípade, ak treba vyložiť odkaz na cenník ako dátum, sú v každom prípade datované z roku 2000. Pokiaľ ide o pripomienky žalobkyne zo 6. augusta 2009, treba konštatovať, že nepredložila žiadne tvrdenie, ktoré by umožnilo preukázať, že prípadné dôkazy, ktoré sa tam nachádzajú, môžu preukázať saturáciu stavu v danej oblasti. Treba preto konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, ktoré dôkazy saturácie stavu v danej oblasti sa pri preskúmaní opomenuli a boli by dostatočne relevantné a rozhodujúce pre zmenu postoja odvolacieho senátu.
77 Z tohto dôvodu treba zamietnuť druhú výhradu, a tak druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.
O treťom a štvrtom žalobnom dôvode, vznesených subsidiárne a založených na porušení článku 6 a článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, zásad ochrany legitímnej dôvery, riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ako aj na porušení článku 6 a článku 62 prvej vety nariadenia č. 6/2002, pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia rozhodnutí EUIPO
78 Svojím tretím a štvrtým žalobným dôvodom, vznesenými subsidiárne, žalobkyňa v podstate odvolaciemu senátu vytýka, že sa odklonil od svojho vlastného skoršieho rozhodnutia zo 17. apríla 2008 (vec R 976/2007‑3) predloženého žalobkyňou ako dôkaz, teda od rozhodnutia, v ktorom odvolací senát dospel k záveru o charaktere „všeobecnej známosti“ saturácie trhu radiátorov ústredného kúrenia. Svojím štvrtým žalobným dôvodom, vzneseným subsidiárne, žalobkyňa kritizuje prehnane zhrnujúce odôvodnenie tohto odklonu v bode 51 napadnutých rozhodnutí.
79 EUIPO a vedľajší účastník konania toto tvrdenie spochybňujú.
80 V danom prípade v bodoch 48 a 49 napadnutých rozhodnutí sa odvolací senát domnieval, že bez ohľadu na závery výmazového odboru v rozhodnutí z 12. apríla 2007, ako aj závery odvolacieho senátu zo 17. apríla 2008 (vec R 976/2007‑3), spomenuté žalobkyňou, sa ňou predložené dokumenty nemohli považovať za dostatočné s cieľom dokázať, že referenčný sektor bol v tom čase tak saturovaný, že informovaný užívateľ kládol väčší dôraz na rozdiely medzi porovnávanými dizajnmi. Odvolací senát sa domnieval, že rozhodnutia predtým prijaté EUIPO týkajúce sa saturácie referenčného sektora nepredstavovali dostatočnú indikáciu, ak neboli podložené dokumentmi jednoznačne prezentujúcimi súčasný stav veci, pričom ten nemohol byť predmetom domnienky v rozsahu, v akom saturácia stavu v danej oblasti nemohla byť jednoducho založená na všeobecne známej skutočnosti. V bode 50 napadnutých rozhodnutí odvolací senát zdôraznil, že s prihliadnutím na význam pojmu saturácie stavu v danej oblasti, konkrétne v kontexte prejednávaných prípadov, bolo absolútne nevyhnutné, aby majiteľ predložil dostatočne jasný, presný a koherentný dôkazný systém a nie niekoľko obrázkov vybratých z katalógov alebo ako v prejednávanom prípade jednoduchým odkazom na skoršie rozhodnutia EUIPO či odvolacích senátov. V bode 51 napadnutých rozhodnutí odvolací senát pripomenul, že zákonnosť rozhodnutí prijatých EUIPO treba posúdiť iba na základe nariadenia č. 6/2002, ako ho vykladá súd Únie, a nie na základe skoršej rozhodovacej praxe EUIPO. Odvolací senát navyše pripomenul, že s prihliadnutím na zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných EUIPO mal skutočne zohľadniť rozhodnutia prijaté o podobných prihláškach a dôsledne sa zaoberať otázkou, či treba rozhodnúť v rovnakom zmysle, alebo nie, pričom uplatnenie týchto zásad však musí byť uvedené do súladu s dodržaním zásady zákonnosti. Majiteľ sporného dizajnu sa tak nemôže vo svoj prospech odvolávať na prípadnú nezákonnosť, ku ktorej došlo voči inej osobe, aby tak dosiahol rovnaké rozhodnutie, keďže preskúmanie treba vykonať v každom konkrétnom prípade.
81 Všeobecný súd sa domnieva, že najprv treba preskúmať štvrtý žalobný dôvod, ktorý v podstate vychádza z porušenia povinnosti odôvodnenia.
– O porušení povinnosti odôvodnenia
82 Treba pripomenúť, že podľa článku 62 prvej vety nariadenia č. 6/2002 musia byť rozhodnutia EUIPO odôvodnené. Táto povinnosť odôvodnenia má ten istý rozsah ako povinnosť, ktorá vyplýva z článku 296 ZFEÚ, podľa ktorej odôvodnenia autora aktu musia byť jasné a jednoznačné. Táto povinnosť má dvojaký cieľ, a to jednak oboznámiť dotknuté osoby s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia [pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, Gucci/ÚHVT – Chang Qing Qing (GUDDY), T‑389/11, neuverejnený, EU:T:2012:378, bod 16 a citovanú judikatúru].
83 V rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592) Všeobecný súd konštatoval, že odvolací senát neuviedol nijaké odôvodnenie, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa saturácie stavu v danej oblasti, a to dokonca ani v tom zmysle, aby ich odmietol ako nepreukázané (rozsudok z 13. novembra 2012, T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592, body 79, 87 a 97 až 99).
84 Po vydaní tohto rozsudku žalobkyňa pred odvolacím senátom najmä v jej pripomienkach z 12. marca 2014 argumentuje skoršími rozhodnutiami výmazového odboru z 12. apríla 2007 a tretieho odvolacieho senátu zo 17. apríla 2008, ktoré konštatujú saturáciu a charakter všeobecne známej saturácie sektora radiátorov.
85 S prihliadnutím na body 48 až 51 napadnutých rozhodnutí pripomenutých v bode 80 vyššie treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne sú napadnuté rozhodnutia dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré odvolací senát rozhodol, že nebude považovať za všeobecne známe, že dotknutý trh bol saturovaný, na rozdiel od toho, čo vyplýva z predchádzajúcich rozhodnutí EUIPO. V bodoch 48 a 49 napadnutých rozhodnutí odvolací senát totiž vysvetlil, že skoršie rozhodnutia EUIPO, na ktoré sa odvoláva, mohli predstavovať dostatočnú indikáciu, iba ak boli podložené dokumentmi jednoznačne prezentujúcimi „súčasný“ stav veci, pričom ten nemohol byť predmetom domnienky, keďže saturácia stavu v danej oblasti sa nemohla zakladať iba na všeobecne známej skutočnosti. Hoci odkaz na súčasný stav veci vykazuje pochybenie, pokiaľ ide o to, ktorý dátum posúdenia treba zohľadniť, odôvodnenie umožňuje jasne pochopiť, že odvolací senát rozhodol, že jeho skoršia rozhodovacia prax musí byť podložená relevantnými dôkazmi k dátumu, k akému treba posúdiť saturáciu stavu v danej oblasti. Navyše v bodoch 51 a 52 napadnutých rozhodnutí odvolací senát pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej EUIPO nie je viazaný svojou rozhodovacou praxou a podľa ktorej uplatnenie zásad rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných treba dať do súladu so zásadou zákonnosti, pričom každý prípad musí byť predmetom prísneho preskúmania. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že odvolací senát sa domnieval, že sa musel odkloniť od konštatovania uskutočneného v jeho skorších rozhodnutiach, pretože nebolo dostatočne podložené a bolo poznačené nezákonnosťou. Otázka, či je toto odôvodnenie relevantné, zahŕňa sama osebe vecnú analýzu napadnutých rozhodnutí.
86 Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého napadnuté rozhodnutia neuvádzajú, ktoré okolnosti umožnili rozhodnúť, že trh nie je alebo už nie je saturovaný, je neúčinné v rozsahu, v akom odvolací senát v napadnutých rozhodnutiach uvádza iné dôvody, ktoré vysvetľujú, prečo nedospel k rovnakému konštatovaniu, ako vyplýva zo skorších rozhodnutí EUIPO.
87 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia treba zamietnuť.
– O údajnom porušení článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 a zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných
88 Žalobkyňa odvolaciemu senátu vytýka, že v danom prípade neuplatnil konštatovanie vykonané v jeho skoršom rozhodnutí zo 17. apríla 2008 (vec R 976/2007‑3), podľa ktorého je všeobecne známe, že trh radiátorov ústredného kúrenia je saturovaný. Žalobkyňa tvrdí, že skutočnosť, že odvolací senát sa odklonil od takého skoršieho skutkového konštatovania, predstavuje porušenie článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, zásady ochrany legitímnej dôvery a zásad rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných. Žalobkyňa sa odvoláva najmä na judikatúru, podľa ktorej musí EUIPO s prihliadnutím na tieto dve uvedené zásady v rámci preskúmania prihlášky zohľadniť rozhodnutia, ktoré už boli prijaté v súvislosti s podobnými prihláškami, a v tejto súvislosti si s osobitným zreteľom položiť otázku, či je, alebo nie je vhodné rozhodnúť rovnakým spôsobom. Žalobkyňa sa domnieva, že odvolací senát, pokiaľ ide o jeho povinnosti, nemohol zmeniť názor o skutkovej otázke, ako je stav saturácie trhu, s výhradou prípadu, že nastali okolnosti, ktoré taký odklon vysvetľujú, okolnosti, ktoré v každom prípade neboli vysvetlené.
89 EUIPO a vedľajší účastník konania toto tvrdenie spochybňujú. EUIPO predovšetkým tvrdí, že to bol rozsudok z 12. marca 2014, Radiateur (T‑315/12, neuverejnený, EU:T:2014:115, point 87), ktorý zaviedol požiadavku preukázania saturácie stavu v danej oblasti pomocou dôkazov a zakázal prezumpciu saturácie referenčného sektora alebo jej považovanie za jednoducho všeobecne známu skutočnosť, ako to bolo v skorších rozhodnutiach.
90 Všeobecný súd na úvod poznamenáva, že na rozdiel od tvrdenia EUIPO rozsudok z 12. marca 2014, Radiateur (T‑315/12, neuverejnený, EU:T:2014:115), nestanovoval požiadavku preukázania stavu saturácie pomocou dôkazov a nezakazoval ho považovať za prípadne všeobecne známu skutočnosť. Poukázanie, v bode 87 tohto rozsudku, na skutočnosť, že saturácia stavu v danej oblasti môže, ako sa preukázalo, spôsobiť, že informovaný užívateľ bude citlivejší na rozdiely v detailoch dotknutých dizajnov, nebráni odvolaciemu senátu rozhodnúť, že saturácia stavu v danej oblasti bola všeobecne známa. „Preukázaná“ skutočnosť označuje iba skutočnosť známu ako pravdivú, presnú. Všeobecne známa skutočnosť je bežne „skutočnosť, ktorú [môže] poznať každý, alebo s ktorými je [možné] sa oboznámiť prostredníctvom všeobecne prístupných zdrojov“ [rozsudok z 22. júna 2004, Ruiz‑Picasso a i./ÚHVT – DaimlerChrysler (PICARO), T‑185/02, EU:T:2004:189, bod 29]. Všeobecne známa skutočnosť je tak skutočnosť uznaná ako pravdivá každým tak, že ju netreba preukazovať.
91 Navyše treba pripomenúť, že článok 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 stanovuje, že „v konaniach pred [EUIPO tento] úrad preskúma skutočnosti z vlastného podnetu“, ale že „v konaniach týkajúcich sa návrhu na výmaz je však úrad viazaný pri tomto skúmaní skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami predloženými účastníkmi a návrhmi, o ktoré sa žiada“. Toto ustanovenie je vyjadrením povinnosti náležitej starostlivosti, podľa ktorej je príslušná inštitúcia povinná starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prejednávaného prípadu [pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2011, Zino Davidoff/ÚHVT – Kleinakis kai SIA (GOOD LIFE), T‑108/08, EU:T:2011:391, bod 19 a citovanú judikatúru].
92 V prejednávanom prípade žalobkyňa nepreukázala, v čom predstavuje skutočnosť, že sa neuplatnilo konštatovanie, že saturácia referenčného sektora je všeobecne známa, porušenie uvedeného ustanovenia, keďže toto ustanovenie sa obmedzuje na stanovenie skutočností, ktoré musí EUIPO preskúmať, a nepredurčuje výsledok tohto preskúmania. Skutočnosť, že jeho konečný postoj nezodpovedá postoju zastávaného žalobkyňou, v ničom nepredstavuje porušenie článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002.
93 Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných, z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutia odvolacieho senátu EUIPO, ktoré sa vydávajú na základe nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), týkajúce sa zápisu označenia ako ochrannej známky Európskej únie patria k výkonu vymedzenej právomoci a nie právomoci správnej úvahy. Zákonnosť uvedených rozhodnutí sa preto musí posúdiť výlučne na základe tohto nariadenia a nie na základe skoršej rozhodovacej praxe, ktorá im predchádzala [rozsudok z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT, C‑412/05 P, EU:C:2007:252, bod 65, a z 24. novembra 2005, Sadas/ÚHVT – LTJ Diffusion (ARTHUR ET FELICIE), T‑346/04, EU:T:2005:420, bod 71]. Súdny dvor s ohľadom na zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných rozhodol, že EUIPO je povinný v rámci pokynov o prihláške ochrannej známky Európskej únie zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať otázku, či je, alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako. Dodal, že zásada rovnosti zaobchádzania a zásada riadnej správy vecí verejných však musia byť uvedené do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti. Preto sa osoba, ktorá podá prihlášku označenia ako ochrannej známky, nemôže vo svoj prospech odvolávať na prípadnú nezákonnosť, ku ktorej došlo voči inej osobe, aby tak dosiahla rovnaké rozhodnutie. Navyše z dôvodov právnej istoty a konkrétne riadnej správy vecí verejných musí byť skúmanie akejkoľvek prihlášky veľmi prísne a úplné, aby sa predišlo tomu, že ochranné známky budú zapísané nenáležite. Toto skúmanie sa musí vykonať v každom konkrétnom prípade. Zápis označenia ako ochrannej známky totiž závisí od špecifických kritérií uplatniteľných v rámci skutkových okolností konkrétneho prípadu, ktoré majú preveriť, či sa na dotknuté označenie vzťahuje niektorý z dôvodov zamietnutia (rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, body 74 až 77). Táto judikatúra, pripomenutá v bode 51 napadnutých rozhodnutí, sa analogicky uplatní na preskúmanie návrhov na výmaz dizajnov.
94 Pokiaľ ide konkrétnejšie o výhradu voči tomu, že odvolací senát v bode 35 napadnutých rozhodnutí zrazu zdvihol úroveň dokazovania saturácie trhu vo vzťahu k tomu, čo sa vyžadovalo v minulosti, hoci žalobkyňa už nemohla predložiť nové dôkazy, stačí poznamenať, že žalobkyňa na rozdiel od jej tvrdenia mala dostatočnú príležitosť podať dôkazy a pripomienky k saturácii stavu v danej oblasti po vydaní rozsudku z 13. novembra 2012 (T‑83/11 a T‑84/11, EU:T:2012:592), keďže spravodajca po vydaní rozsudku Všeobecného súdu vyzval účastníkov konania, aby sa v tomto zmysle vyjadrili, čo navyše žalobkyňa 12. marca 2014 spravila. Odvolací senát tak v žiadnom prípade neporušil zásadu ochrany legitímnej dôvery.
95 Tretí a štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť a následne treba zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
O trovách
96 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
97 Keďže v prejednávanom prípade žalobkyňa nemala úspech vo veci, je opodstatnené zaviazať ju, aby znášala vlastné trovy konania a nahradila aj trovy konania vynaložené EUIPO a vedľajším účastníkom konania v súlade s ich návrhmi.
98 Okrem toho vedľajší účastník konania navrhol zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania vzniknutých v správnom konaní pred EUIPO. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na základe článku 190 ods. 2 rokovacieho poriadku sa náklady nevyhnutne vynaložené účastníkmi konania v súvislosti s konaním pred odvolacím senátom považujú za trovy konania, ktoré sa nahrádzajú. Nie je to však tak pri nákladoch vynaložených v súvislosti s konaním pred výmazovým odborom. Z toho vyplýva, že návrhu vedľajšieho účastníka konania na zaviazanie žalobkyne na náhradu trov správneho konania pred EUIPO možno vyhovieť, iba pokiaľ ide o nevyhnutné náklady vynaložené vedľajším účastníkom v konaní pred odvolacím senátom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2006, Devinlec/ÚHVT – TIME ART (QUANTUM), T‑147/03, EU:T:2006:10, bod 115]. Treba spresniť, že táto povinnosť sa uplatní len na konania R 1272/2013‑3 a R 1273/2013‑3 pred odvolacím senátom.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloby sa zamietajú.
2. Antrax It Srl znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a Vasco Group vrátane trov, ktoré vynaložila Vasco Group NV na účely konaní pred odvolacími senátmi vo veciach R 1272/2013‑3 a R 1273/2013‑3.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. februára 2017.
Podpisy