ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 19. októbra 2023 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Príloha VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie – Článok 4 ods. 1 písm. a) druhá zarážka – Dočasní zamestnanci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Hlavné zamestnanie – Práca vykonávaná pre iný štát“
Vo veci C‑88/22 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 8. februára 2022,
QB, v zastúpení: pôvodne R. Wardyn, radca prawny, neskôr K. Staszkiewicz, advokátka,
odvolateľ,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: T. S. Bohr a A.‑C. Simon, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: sudcovia J.‑C. Bonichot, vykonávajúci funkciu predsedu komory, S. Rodin a L. S. Rossi (spravodajkyňa),
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 4. mája 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 QB, dočasný zamestnanec Európskej komisie, sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 8. decembra 2021, QB/Komisia (T‑71/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:868), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu o zrušenie rozhodnutia Úradu pre správu a vyplácanie individuálnych nárokov (PMO) Komisie zo 6. apríla 2020, ktorým mu tento úrad zamietol nárok na príspevok na expatriáciu (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Právny rámec
2 Článok 4 prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor, ktorý viedol k žalobe (ďalej len „služobný poriadok“), v odseku 1 stanovuje:
„Príspevok na expatriáciu sa vypláca vo výške 16 % z celkového základného platu, po pripočítaní príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa:
a) úradníkom
– ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce
a
– ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu.
…“
Okolnosti predchádzajúce sporu
3 Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 3 až 13 napadnutého rozsudku takto:
„3. Európska sieť odbornej justičnej prípravy (ďalej len ‚Európska sieť‘) je medzinárodné neziskové združenie založené podľa belgického práva, ktoré nemá právnu subjektivitu a má sídlo v Bruseli (Belgicko). Jeho cieľom je rozvíjať programy odborného vzdelávania s európskym rozmerom pre členov a zamestnancov justície. Členmi Európskej siete môžu byť orgány členských štátov zodpovedné za odbornú prípravu sudcov a prokurátorov alebo zapojené do odbornej justičnej prípravy na úrovni Európskej únie.
4 Od roku 2005 žalobca, QB, ktorý má poľskú štátnu príslušnosť, zastával funkciu sudcu na okresnom súde v Poľsku.
5 Od marca 2009 bol žalobca rozhodnutím poľského ministerstva spravodlivosti vyslaný na Krajowa Szkola Sadownictwa i Prokuratury (Štátna škola súdnictva a prokuratúry, ďalej len ‚KSSiP‘). Ide o ústrednú organizáciu poľského štátu, ktorej cieľom je zabezpečiť vzdelávanie členov všeobecných súdov a prokuratúry v Poľsku.
6 V decembri 2013 poľské ministerstvo spravodlivosti a Európska sieť uzavreli dohodu, na základe ktorej bol žalobca poverený funkciou generálneho tajomníka Európskej siete. Pokiaľ ide o miesto výkonu činnosti, predpokladalo sa, že prítomnosť žalobcu sa bude vyžadovať nielen v sídle KSSiP v Poľsku, ale aj v priestoroch Európskej siete v Bruseli a na každom inom mieste, kde sa budú vykonávať činnosti siete Európskej siete alebo kde sa prítomnosť odvolateľa bude považovať za záujem Európskej siete.
7 Od 1. januára 2014 do 31. decembra 2019 žalobca pôsobil aj ako vedúci expert Centra medzinárodnej spolupráce KSSiP. Bol poverený zabezpečením riadnej spolupráce a realizáciou činností vyplývajúcich z pristúpenia KSSiP k Európskej sieti.
8 Žalobca žil so svojou rodinou v Bruseli od 1. januára 2014 do 30. júna 2019. Po skončení mandátu v Európskej sieti v júni 2019 sa s rodinou vrátil do Poľska.
9 Žalobca nastúpil do služby v Európskej komisii ako dočasný zamestnanec 1. januára 2020.
10 [Sporným rozhodnutím] po nástupe žalobcu do služby v Komisii Úrad pre správu a vyplácanie individuálnych nárokov (PMO) priznal žalobcovi nárok na príspevok na zahraničné bydlisko, ale odmietol mu priznať príspevok na expatriáciu.
…
13 Rozhodnutím z 3. novembra 2020 (ďalej len ‚rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti‘) orgán Komisie oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy zamietol sťažnosť [podanú žalobcom proti spornému rozhodnutiu]. Spresnil, že referenčné obdobie piatich rokov, ktoré predchádzali nástupu žalobcu do funkcie v Komisii [(ďalej len ‚referenčné obdobie‘)] trvalo od 1. júla 2014 do 30. júna 2019. Zastával názor, že počas celého tohto obdobia žalobca vykonával funkciu generálneho tajomníka Európskej siete v Bruseli. Uviedol, že žalobca nespochybňuje záver PMO, podľa ktorého Európska sieť nemôže byť považovaná za medzinárodnú organizáciu v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku. Usudzoval, že hoci žalobca počas referenčného obdobia naďalej podliehal pokynom svojich nadriadených KSSiP, bol spojený s Európskou sieťou samostatným právnym vzťahom. Zdôraznil, že keďže žalobca nebol začlenený do stáleho zastúpenia Poľskej republiky v Belgicku, výkon funkcie generálneho tajomníka Európskej siete nemožno považovať za prácu vykonávanú pre poľský štát v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, takže jeho hlavné zamestnanie bolo počas referenčného obdobia vykonávané v Belgicku. Zastával názor, že keďže príspevok na expatriáciu mohol byť zamietnutý len na základe kritéria miesta výkonu hlavného zamestnania, nebolo potrebné skúmať kritérium miesta zvyčajného bydliska.“
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
4 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. februára 2021 podal QB žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.
5 Na podporu svojej žaloby uviedol tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Druhým žalobným dôvodom vytýkal Komisii, že porušila článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, pokiaľ ide po prvé o určenie miesta zvyčajného bydliska QB počas referenčného obdobia, po druhé o určenie jeho hlavného zamestnania počas tohto obdobia a o miesto výkonu tohto zamestnania a po tretie o uplatniteľnosť výnimky stanovenej v tomto ustanovení, pokiaľ ide o „prácu vykonávanú pre iný štát“. Tretí žalobný dôvod bol založený na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatňovaní podmienok nároku na príspevok na expatriáciu.
6 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom túto žalobu zamietol v celom rozsahu.
Návrhy účastníkov konania v konaní o odvolaní
7 QB svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil sporné rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– subsidiárne vrátil vec na konanie pred Všeobecným súdom a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.
8 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil QB povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
9 Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza dva odvolacie dôvody založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Všeobecný súd údajne dopustil pri výklade a uplatnení podmienok pre priznanie príspevku na expatriáciu stanovených v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
10 V prvom odvolacom dôvode odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, keď v bodoch 63 až 74 napadnutého rozsudku rozhodol, že hlavným zamestnaním odvolateľa počas referenčného obdobia bolo zamestnanie generálneho tajomníka Európskej siete a že miesto výkonu tejto činnosti sa nachádzalo v Bruseli.
11 V tejto súvislosti odvolateľ nepopiera, že počas referenčného obdobia vykonával funkciu generálneho tajomníka Európskej siete, že z tohto dôvodu vykonával množstvo administratívnych a reprezentačných úloh zahŕňajúcich značnú zodpovednosť a že jeho prítomnosť sa vyžadovala nielen v KSSiP, ale aj v priestoroch Európskej siete v Bruseli.
12 Napriek tomu však zastáva názor, že jeho hlavným zamestnaním počas referenčného obdobia bola funkcia sudcu prideleného k KSSiP v Poľsku.
13 Konkrétne po prvé tvrdí, že úlohy a funkcie, ktoré vykonával pre Európsku sieť, boli vykonávané v mene KSSiP, pričom úlohou KSSiP je vzdelávať poľských sudcov a je jedným z hlavných príjemcov odborného vzdelávania poskytovaného Európskou sieťou.
14 Po druhé odvolateľ tvrdí, že všetky činnosti Európskej siete sa vykonávajú v prospech súdnych orgánov členských štátov a že Európsku sieť treba považovať za zoskupenie týchto vnútroštátnych orgánov, čo potvrdzuje aj neexistencia právnej subjektivity Európskej siete.
15 Po tretie odvolateľ zdôrazňuje, že stanovy a rokovací poriadok Európskej siete nestanovujú pracovnoprávny ani iný právny vzťah medzi Európskou sieťou a vnútroštátnym sudcom vykonávajúcim funkciu generálneho tajomníka. Vyplýva to aj z memoranda o porozumení uzavretého medzi Európskou sieťou a poľským ministerstvom spravodlivosti, v ktorom sa uvádza, že medzi žalobcom a Európskou sieťou neexistuje žiadny právny vzťah.
16 Po štvrté odvolateľ uvádza, že z judikatúry, ktorá vyplýva z rozsudku z 21. júna 2007, Komisia/Hosman‑Chevalier (C‑424/05 P, EU:C:2007:367, bod 42), vyplýva, že „nadriadený orgán“ je relevantným faktorom pre určenie toho, pre koho osoba vykonávala prácu v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku. V tejto súvislosti sa domnieva, že počas celého referenčného obdobia si zachoval svoje postavenie sudcu a z tohto dôvodu zostal zamestnancom poľského štátu hierarchicky podriadeným KSSiP. Vykonával teda úlohy a funkcie generálneho tajomníka Európskej siete ako sudca pridelený k KSSiP v súlade so zásadami nezávislosti a nestrannosti, ktoré zakazujú sudcom zastávať paralelné zamestnanie alebo uzatvárať podobné právne vzťahy.
17 Odvolateľ vo svojej replike ďalej spochybňuje, že by bol Európskou sieťou odmeňovaný za prácu, ktorú vykonával v postavení generálneho tajomníka, pričom tvrdí, že počas celého referenčného obdobia bol odmeňovaný výlučne poľským štátom, ktorý bol jeho jediným zamestnávateľom de iure.
18 V tejto súvislosti odvolateľ okrem iného tvrdí, že generálni tajomníci Európskej siete naďalej poberajú svoje národné platy, ktoré im prináležia, pričom Európska sieť tieto platy nahrádza príslušným vnútroštátnym orgánom do výšky ročného stropu, ktorý sa nemusí nevyhnutne rovnať celkovej výške platu. Na druhej strane zdôrazňuje, že Európska sieť hradí len náklady na ubytovanie generálnych tajomníkov v Bruseli, pričom neposkytuje ostatné vecné výhody priznané zamestnancom Európskej siete, čo dokazuje, že generálni tajomníci nie sú v Európskej sieti zamestnaní.
19 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
Posúdenie Súdnym dvorom
20 V prvom odvolacom dôvode odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení kritérií umožňujúcich určiť hlavné zamestnanie dotknutej osoby a miesto výkonu tejto činnosti v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, keď v bodoch 63 až 74 napadnutého rozsudku rozhodol, že hlavným zamestnaním odvolateľa počas referenčného obdobia bolo zamestnanie generálneho tajomníka Európskej siete a že miesto výkonu tejto činnosti sa nachádzalo v Bruseli.
21 Podľa tohto ustanovenia sa príspevok na expatriáciu priznáva úradníkovi spĺňajúcemu dve kumulatívne podmienky stanovené v tomto ustanovení, ktorý po prvé nie je a nikdy nebol štátnym príslušníkom štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce (ďalej len „štát zamestnania“), a po druhé počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred jeho nástupom do služby, nemal zvyčajné bydlisko ani nevykonával svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2022, Brown/Komisia a Rada, C‑675/20 P, EU:C:2022:686, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru). Toto ustanovenie však stanovuje, že na uplatnenie tejto podmienky sa nebudú brať do úvahy „okolnosti, vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu“.
22 Vzhľadom na neexistenciu definície pojmu „hlavné zamestnanie“ v služobnom poriadku sa musí význam a rozsah tohto pojmu určiť podľa jeho obvyklého významu v bežnom jazyku, pričom sa zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používa, ako aj cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2023, Komisia/Slovensko (Právo na ukončenie zmluvy bez poplatku), C‑540/21, EU:C:2023:450, bod 63 a citovanú judikatúru].
23 V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem „hlavné zamestnanie“ označuje podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku akúkoľvek platenú a pravidelnú prácu bez ohľadu na jej súkromnú alebo verejnú povahu a bez ohľadu na to, či ide o závislú alebo samostatnú zárobkovú činnosť, ktorej výkon prevažuje vo vzťahu k akejkoľvek inej činnosti, ktorú dotknutá osoba prípadne vykonáva.
24 Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 46 svojich návrhov, na to, aby určitá činnosť patrila pod tento pojem, je nevyhnutné, aby jej táto osoba venovala väčšinu svojho pracovného času a dosahovala z nej väčšinu svojich profesijných príjmov. Nie je naopak nevyhnutné, aby sa táto práca vykonávala v rámci pracovného pomeru služobnej alebo zmluvnej povahy, ktorý by existoval konkrétne medzi dotknutou osobou a subjektom, pre ktorý sa táto činnosť vykonáva.
25 Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí pojem „hlavné zamestnanie“, konkrétne článok 4 ods. 1 písm. a) druhá zarážka prílohy VII služobného poriadku, treba na jednej strane uviesť, že hlavné zamestnanie je pre toto ustanovenie relevantné len vtedy, pokiaľ sa vykonávalo „zvyčajne“ a „na európskom území“ štátu zamestnania. Z toho vyplýva, že skutočnosti, ktoré umožňujú preukázať stálu a nepretržitú povahu tejto činnosti a určiť miesto jej výkonu, akými sú napríklad skutočnosti týkajúce sa rozvrhnutia pracovného času dotknutej osoby počas referenčného obdobia, ako aj miesta, kde bola táto osoba povolaná tento pracovný čas odpracovať, majú osobitný význam pre klasifikáciu tejto práce ako „hlavného zamestnania“ v zmysle tohto ustanovenia.
26 Až po určení hlavného zamestnania vykonávaného dotknutou osobou vzniká otázka, či túto činnosť možno kvalifikovať ako „prácu vykonávanú pre iný štát alebo medzinárodnú organizáciu“ v zmysle tohto ustanovenia a či je prípadná identifikácia subjektu, pre ktorý sa táto činnosť vykonáva, relevantná. Z toho vyplýva, že koneční príjemcovia tejto činnosti a subjekty, pre ktoré bola prípadne vykonaná, nie sú relevantné na identifikáciu hlavného zamestnania dotknutej osoby alebo miesta jej výkonu.
27 Takýto doslovný a systematický výklad pojmu „hlavné zamestnanie“ potvrdzujú ciele sledované článkom 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že cieľom príspevku na expatriáciu je kompenzovať náklady a konkrétne nevýhody vyplývajúce z nástupu do služby v inštitúciách Únie pre úradníkov, ktorí sú z tohto dôvodu nútení premiestniť svoje bydlisko zo štátu ich trvalého pobytu do štátu výkonu práce a integrovať sa do nového prostredia. Pojem expatriácia závisí takisto od subjektívnej situácie úradníka, konkrétne od stupňa jeho integrácie do nového prostredia vyplývajúceho z jeho obvyklého bydliska alebo z vykonávania hlavného zamestnania. Priznanie príspevku na expatriáciu tak smeruje k odstráneniu faktických nerovností medzi úradníkmi integrovanými do spoločnosti štátu výkonu práce a tými, ktorí integrovaní nie sú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Alvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P, EU:C:2021:240, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).
28 Z toho vyplýva, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 49 a 50 svojich návrhov, že na účely určenia, či dotknutá osoba počas referenčného obdobia vykonávala svoje hlavné zamestnanie v štáte zamestnania, takže sa v zásade musí považovať za integrovanú do spoločnosti tohto štátu, a teda nemôže mať nárok na príspevok na expatriáciu, treba zohľadniť faktické prvky, ktoré môžu ovplyvniť jej integráciu do tejto spoločnosti, a nie formálne okolnosti súvisiace s právnym alebo zmluvným postavením tejto osoby. Medzi tieto faktické prvky patrí najmä hlavné miesto skutočného výkonu úloh, ktoré si toto zamestnanie vyžaduje, pracovný čas venovaný tejto činnosti a výška odmeny za ňu, a to aj vo forme prípadných vecných výhod zodpovedajúcich požiadavke prítomnosti na pracovisku.
29 Treba ale ďalej pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Posúdenie rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Posúdenie týchto skutkových okolností a dôkazov teda – s výnimkou prípadu ich skreslenia – ako také nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia, C‑42/21 P, EU:C:2023:12, bod 60 a citovanú judikatúru).
30 V prejednávanej veci sa odvolateľ nedovoláva žiadneho skreslenia dôvodov uvedených v bodoch 63 až 66 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd v podstate konštatoval, že z dohody uzavretej medzi poľským ministerstvom spravodlivosti a Európskou sieťou vyplýva, že odvolateľ musel plniť administratívne úlohy a úlohy externého zastupovania, ktoré vyžadovali, aby trávil väčšinu svojho pracovného času v priestoroch sekretariátu Európskej siete v Bruseli, a v ktorých Všeobecný súd uviedol, že žalobca z titulu svojej funkcie generálneho tajomníka na jednej strane poberal odmenu v značnej výške, ktorá vylučovala, aby túto funkciu mohol vykonávať ako vedľajšiu činnosť popri výkone jeho funkcií sudcu v Poľsku, a na druhej strane mu boli priznané vecné výhody zodpovedajúce požiadavke prítomnosti v Bruseli, medzi ktoré patrilo najmä užívanie služobného bytu, v ktorom žalobca žil so svojou rodinou počas celého referenčného obdobia. Okrem toho je medzi účastníkmi konania nesporné, že funkcia generálneho tajomníka Európskej siete je funkciou, ktorá so sebe nesie značnú zodpovednosť a povinnosti.
31 Na podporu prvého odvolacieho dôvodu odvolateľ argumentuje po prvé tým, že úlohy a funkcie, ktoré vykonával pre Európsku sieť vo funkcii generálneho tajomníka, boli úlohami a funkciami vykonávanými v mene KSSiP ako príjemcu ponuky odborného vzdelávania Európskej siete a že všetky činnosti Európskej siete sa vykonávali v prospech subjektov členských štátov poskytujúcich justičné vzdelávanie.
32 Toto tvrdenie nemôže uspieť, keďže, ako bolo uvedené v bode 26 tohto rozsudku, identifikácia konečných príjemcov činnosti dotknutej osoby je irelevantná na účely určenia, či táto činnosť predstavuje hlavné zamestnanie, ako aj určenie miesta, kde sa vykonáva.
33 Odvolateľ sa po druhé odvoláva na neexistenciu pracovnoprávneho alebo iného právneho vzťahu medzi ním a Európskou sieťou. Ako však bolo uvedené v bodoch 23, 24 a 28 tohto rozsudku, na to, aby činnosť mohla byť považovaná za „hlavné zamestnanie“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, nie je nevyhnutné, aby bola predmetom pracovnoprávneho vzťahu medzi dotknutou osobou a subjektom, pre ktorý sa táto činnosť vykonáva, pokiaľ je vykonávaná touto osobou pravidelne a za odplatu a pokiaľ jej táto osoba venuje väčšinu svojho pracovného času a dosahuje z nej väčšinu svojich profesijných príjmov.
34 V prejednávanej veci z konštatovaní Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, ktoré boli pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku, vyplýva, že odvolateľ vykonával prácu generálneho tajomníka pravidelne a za odplatu na základe dohody medzi jeho zamestnávateľom, teda poľským ministerstvom spravodlivosti, a Európskou sieťou, a ďalej, že odvolateľ tejto práci venoval väčšinu svojho pracovného času za odmenu, ktorej výška vylučovala výkon tejto práce ako vedľajšieho zamestnania.
35 Po tretie odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že na účely určenia jeho hlavného zamestnania nezohľadnil kritérium nadradeného orgánu, ktoré vyplýva z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku z 21. júna 2007, Komisia/Hosman‑Chevalier (C‑424/05 P, EU:C:2007:367, bod 42), ako aj z jeho postavenia vnútroštátneho sudcu.
36 Toto tvrdenie však vychádza z nesprávneho výkladu tejto judikatúry. Súdny dvor totiž zohľadnil existenciu hierarchického vzťahu medzi dotknutou osobou a subjektom, pre ktorý sa práca vykonávala, len pri posúdení otázky, či možno dotknuté zamestnanie vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku, klasifikovať ako „prácu vykonávanú pre iný štát“. Ako však bolo zdôraznené v bode 26 tohto rozsudku, k tomuto posúdeniu dochádza až po určení hlavnej povahy takého zamestnania.
37 Rovnako tak skutočnosť, že odvolateľ si zachoval svoje postavenie vnútroštátneho sudcu, a teda funkciu generálneho tajomníka Európskej siete vykonával ako sudca pridelený ku KSSiP, treba uviesť, ako to v podstate uviedla aj generálna advokátka v bode 59 svojich návrhov, že táto skutočnosť by mohla byť nanajvýš relevantná pre určenie, či sa táto práca vykonávala v mene poľského štátu. Z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, teda uvedená skutočnosť nemá žiadny vplyv na určenie hlavnej povahy tejto práce ani na miesto jej výkonu.
38 Po štvrté a na poslednom mieste tvrdenie, ktorým sa spochybňuje posúdenie, podľa ktorého Európska sieť odmeňovala odvolateľa za jeho prácu generálneho tajomníka, vychádza v každom prípade takisto z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. V bode 66 uvedeného rozsudku totiž Všeobecný súd nekonštatoval, že žalobca bol odmeňovaný Európskou sieťou, ale že za jeho odmeňovanie bola v konečnom dôsledku zodpovedná Európska sieť, a to až do značnej maximálnej výšky.
39 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
40 V druhom odvolacom dôvode odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 79 až 82 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmu „práca vykonávaná pre iný štát“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku.
41 Na jednej strane odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že tento pojem sa vzťahuje len na prácu vykonávanú na stálom zastúpení štátu. V tejto súvislosti na úvod uvádza, že takýto reštriktívny výklad uvedeného pojmu sa odchyľuje od judikatúry Všeobecného súdu, podľa ktorej v prípade, že dotknutá osoba mala priame väzby na dotknutý štát alebo medzinárodnú organizáciu, sa výnimka stanovená v tomto ustanovení vzťahuje na všetky situácie vyplývajúce z práce vykonávanej pre tento štát alebo túto medzinárodnú organizáciu.
42 Odvolateľ sa ďalej domnieva, že judikatúra pripomenutá Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku na podporu uvedeného reštriktívneho výkladu sa neuplatňuje na prejednávanú vec. Táto judikatúra sa totiž týka buď osôb, ktoré mali diplomatický status výlučne z dôvodu ich manželov ako diplomatov členských štátov a ktoré vzhľadom na to, že boli viazané právnym vzťahom s belgickými subjektmi, nemali priamu väzbu na svoj štát pôvodu, alebo osôb, ktoré pracovali pre politickú jednotku štátu, a nie pre jeho ústrednú štátnu správu.
43 Odvolateľ napokon tvrdí, že vzhľadom na zásadu deľby moci vyplývajúcu najmä z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, žiadny člen súdnej moci sa nemôže stať súčasťou stáleho zastúpenia členského štátu, keďže toto zastúpenie je súčasťou výkonnej moci. Všeobecný súd teda tým, že vyložil pojem „práca vykonávaná pre iný štát“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku tak, že sa vzťahuje len na prácu vykonávanú na stálom zastúpení štátu, protiprávne vylúčil z uplatnenia tejto výnimky každého člena súdnej moci.
44 Odvolateľ ďalej tvrdí, že Všeobecný súd tým, že nezohľadnil jeho postavenie vnútroštátneho sudcu a jeho prácu vykonanú pre KSSiP, porušil toto ustanovenie. V tejto súvislosti odkazuje na argumentáciu použitú v prvom odvolacom dôvode, aby potvrdil, že vykonávaním úloh a funkcií generálneho tajomníka Európskej siete plnil úlohy, ktoré mu zverila KSSiP.
45 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
Posúdenie Súdnym dvorom
46 Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľ spochybňuje výklad pojmu „práca vykonávaná pre iný štát“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, pričom tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že tento pojem sa vzťahuje len na prácu vykonávanú na stálom zastúpení štátu a nezohľadnil jeho postavenie vnútroštátneho sudcu a prácu vykonávanú pre KSSiP.
47 V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora musí byť rozsah pojmu „práca vykonávaná pre iný štát“ posudzovaný vo svojom celku a vykladaný v závislosti od systematiky a cieľov, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (rozsudok z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, bod 42 a citovaná judikatúra).
48 V tejto súvislosti sa Súdny dvor domnieval, ako bolo pripomenuté v bode 27 tohto rozsudku, že príspevok na expatriáciu má za cieľ odstrániť faktické nerovnosti medzi úradníkmi integrovanými do tejto spoločnosti a tými, ktorí integrovaní nie sú. Vykonávanie práce pre iný štát alebo medzinárodnú organizáciu má totiž za následok udržiavanie osobitnej väzby dotknutej osoby s týmto iným štátom alebo medzinárodnou organizáciou, a to predstavuje prekážku pre vytvorenie trvalej väzby so štátom pridelenia, a teda pre dostatočné začlenenie do spoločnosti tohto štátu. V tomto rámci sa v situácii expatriácie nachádza aj úradník, ktorý mal počas referenčného obdobia bydlisko alebo vykonával zamestnanie na európskom území štátu pridelenia, na účely výkonu práce pre niektorý iný štát alebo medzinárodnú organizáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, body 43 až 46, ako aj citovanú judikatúru).
49 Súdny dvor tak rozhodol, že každá osoba, ktorá z dôvodu, že počas referenčného obdobia patrila do štruktúr iného štátu alebo medzinárodnej organizácie v štáte zamestnania, sa musí považovať za osobu vykonávajúcu prácu pre tento iný štát alebo túto medzinárodnú organizáciu, sa nachádza v situácii „expatrianta“ podľa článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky prílohy VII služobného poriadku, a to bez ohľadu na vykonávané funkcie a existenciu priameho právneho vzťahu s týmto iným štátom alebo medzinárodnou organizáciou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 1981, Vutera/Komisia, 1322/79, EU:C:1981:6, bod 8, a z 21. júna 2007, Komisia/Hosman‑Chevalier, C‑424/05 P, EU:C:2007:367, body 41, 44 a 45).
50 Súdny dvor okrem toho spresnil, že keďže pojem „práca vykonávaná pre iný štát“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje aj na prácu vykonávanú pre tretiu krajinu, pri jeho výklade treba odkázať na medzinárodné právo verejné, ktoré upravuje vzťahy medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Aj keď je rozdelenie právomocí z vnútroštátneho hľadiska rôznorodé v závislosti od inštitucionálneho usporiadania každého štátu, tento štát musí byť považovaný medzinárodným právom verejným za subjekt jednotného charakteru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, body 47 až 49).
51 V súlade s touto koncepciou sú v štáte pridelenia dotknutej osoby iné štáty zastúpené systémom jednotného diplomatického zastúpenia, ktorý je odrazom jednotnosti dotknutého štátu z medzinárodného hľadiska a zahŕňa veľvyslanectvá, diplomatické misie, ako aj stále zastúpenia pri medzinárodných organizáciách (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2007, Komisia/Hosman‑Chevalier, C‑424/05 P, EU:C:2007:367, bod 39, ako aj 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, bod 49).
52 V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že síce nie je nevyhnutné, aby osoba vykonávajúca svoje hlavné zamestnanie počas referenčného obdobia v kancelárii zastúpenia politickej jednotky členského štátu pri inštitúciách Únie v Bruseli, mohla byť považovaná za vykonávajúcu prácu pre „iný štát“, bola zamestnaná ústrednou správou tohto iného štátu, ale rozhodujúcim prvkom je naopak jej funkčné začlenenie na pôde stáleho zastúpenia tohto štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, bod 50 a citovanú judikatúru).
53 Súdny dvor totiž usudzoval, že osobitný štatút zamestnanca stáleho zastúpenia, ktorý umožňuje požívať rôzne výsady a imunity na základe Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch z 18. apríla 1961, vedie ku vzniku osobitnej väzby s dotknutým členským štátom, a zároveň vytvára prekážku, ktorá bráni tomu, aby dotknutá osoba mohla nadviazať trvalú väzbu so štátom výkonu práce, a teda aby sa dostatočne integrovala do spoločnosti tohto štátu (rozsudok z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, bod 51 a citovaná judikatúra).
54 V napadnutom rozsudku Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 78 až 80 pripomenul podstatu judikatúry citovanej v bodoch 50 až 52 tohto rozsudku, v bode 82 rozhodol, že na prácu, ktorú odvolateľ vykonával pre Európsku sieť ako generálny tajomník, sa nevzťahuje pojem „práca vykonávaná pre iný štát“, keďže okrem iného Európska sieť je medzinárodným neziskovým združením založeným podľa belgického práva, „ktoré nie je začlenené do stáleho zastúpenia členského štátu“.
55 Všeobecný súd sa týmto rozhodnutím dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nepreskúmal, či samotný odvolateľ vykonával svoje hlavné zamestnanie generálneho tajomníka Európskej siete v rámci diplomatického zastúpenia iného štátu v štáte zamestnania, a teda v službách tohto iného štátu, v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 48 až 51 tohto rozsudku.
56 Ak však odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a treba vykonať zmenu odôvodnenia (rozsudok zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia, C‑632/20 P, EU:C:2023:28, bod 48).
57 Treba preto preskúmať, či Všeobecný súd mohol v bode 83 napadnutého rozsudku oprávnene dospieť k záveru, že výnimka „práce vykonávanej pre iný štát“ stanovená v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku sa neuplatňuje na prácu vykonávanú odvolateľom v rámci Európskej siete.
58 V tejto súvislosti s vyjadrení v bodoch 3, 64 až 66 a 73 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľ platne nespochybnil, vyplýva, že Európska sieť je medzinárodným neziskovým združením podľa belgického práva, ktorého členmi sú orgány členských štátov Únie zabezpečujúce justičné vzdelávanie a ktorého účelom je rozvoj programov odborného vzdelávania určených vnútroštátnym súdom; že činnosť generálneho tajomníka Európskej siete, ktorú odvolateľ vykonával, spočívala v plnení administratívnych úloh a úloh externého zastupovania tejto organizácie; že odvolateľ ako generálny tajomník Európskej siete užíval služobný byt v Bruseli, ale – ako sám uviedol – nepožíval žiadne ďalšie výhody ani privilégiá alebo imunity; a napokon, že odvolateľ ako generálny tajomník podliehal kontrolnej právomoci riadiaceho výboru Európskej siete, ktorý mal právomoc pozastaviť výkon jeho funkcie a navrhnúť valnému zhromaždeniu tejto organizácie ukončenie jeho funkčného obdobia.
59 Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolateľ nevykonával svoje hlavné zamestnanie generálneho tajomníka Európskej siete v rámci diplomatického zastúpenia iného štátu v štáte zamestnania, a teda v službe tohto iného štátu v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 48 až 51 tohto rozsudku, ani v rámci iného orgánu zastupujúceho záujmy tohto iného štátu v štáte zamestnania.
60 Skutočnosť, že odvolateľ bol v referenčnom období sudcom prideleným ku KSSiP, nemôže spochybniť tento záver. Ako sa pritom uviedlo v bode 49 tohto rozsudku, existencia priamej právnej väzby s iným členským štátom, ako je štát zamestnania, okrem ďalších prípadov uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, sama osebe nemôže preukázať, že dotknutá osoba vykonávala hlavné zamestnanie počas referenčného obdobia pre tento iný členský štát.
61 V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 83 napadnutého rozsudku správne dospel k záveru, že výnimka „práce vykonávanej pre iný štát“ stanovená v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážke prílohy VII služobného poriadku sa neuplatňovala na hlavné zamestnanie vykonávané odvolateľom počas referenčného obdobia.
62 Tretí odvolací dôvod treba preto zamietnuť.
63 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.
O trovách
64 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.
65 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
66 Keďže QB nemal vo veci úspech, je povinný znášať svoje vlastné trovy konania a v súlade s návrhmi Komisie mu treba uložiť povinnosť nahradiť jej trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. QB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
Podpisy