ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 13. septembra 2013 (*)
„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Štúdie doručené Komisii, ktoré sa týkajú prebratia smerníc v oblasti životného prostredia – Čiastočné zamietnutie prístupu – Výnimka vzťahujúca sa na ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly – Konkrétne a individuálne preskúmanie – Súlad s Aarhuským dohovorom – Prevažujúci verejný záujem – Dôsledky prekročenia lehoty na prijatie výslovného rozhodnutia – Rozsah povinnosti aktívne šíriť informácie o životnom prostredí“
Vo veci T‑111/11,
ClientEarth, so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: P. Kirch, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne P. Oliver a C. ten Dam, neskôr P. Oliver a C. Zadra, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom bol pôvodne návrh na zrušenie implicitného rozhodnutia Komisie, ktorým bol žalobkyni zamietnutý prístup k určitým dokumentom týkajúcim sa súladu právnych úprav členských štátov s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia, neskôr návrh na zrušenie neskoršieho výslovného rozhodnutia z 30. mája 2011 čiastočne zamietajúceho prístup k časti týchto dokumentov,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia S. Soldevila Fragoso a G. Berardis,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. apríla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkový stav
1 Žalobkyňa ClientEarth je združením založeným podľa anglického práva, ktoré sa zaoberá najmä ochranou životného prostredia. Dňa 8. septembra 2010 sa obrátila na Generálne riaditeľstvo (GR) Európskej komisie pre životné prostredie so žiadosťou o prístup k dokumentom podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), ako aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Arhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, s. 13). Táto žiadosť (ďalej len „pôvodná žiadosť“) sa týkala viacerých písomností uvedených v dokumente GR pre životné prostredie s názvom „Plán hospodárenia 2010“, ktorý bol uverejnený na internetovom portáli tohto GR.
2 E‑mailom zo 16. septembra 2010 Komisia potvrdila prijatie pôvodnej žiadosti a uviedla, že táto žiadosť bola zapísaná do registra 14. septembra 2010.
3 Listom z 29. októbra 2010 Komisia čiastočne zamietla pôvodnú žiadosť. Komisia žalobkyni zaslala jeden z požadovaných dokumentov a uviedla, že na ostatné dokumenty sa vzťahujú výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 tretej zarážke a v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1049/2001, ktoré sa týkajú ochrany účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, resp. ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcií.
4 Dňa 10. novembra 2010 podala žalobkyňa podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 opakovanú žiadosť, v ktorej Komisii navrhla, aby prehodnotila svoj postoj, pokiaľ ide o viaceré dokumenty, ku ktorým bol prístup zamietnutý (ďalej len „opakovaná žiadosť“).
5 Listom z 1. decembra 2010 Komisia žalobkyňu informovala, že v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 sa lehota na odpoveď na opakovanú žiadosť predĺžila o pätnásť pracovných dní.
6 Listom z 15. decembra 2010 Komisia žalobkyni oznámila, že stále nie je schopná odpovedať na opakovanú žiadosť.
7 Listom z 20. decembra 2010 žalobkyňa Komisii oznámila, že lehota na odpoveď na opakovanú žiadosť uplynula 22. decembra 2010. Žalobkyňa požiadala Komisiu, aby predložila požadované dokumenty do 22. januára 2011, a uviedla, že v opačnom prípade zváži podanie žaloby proti implicitnému rozhodnutiu Komisie o zamietnutí opakovanej žiadosti (ďalej len „implicitné rozhodnutie“) na Všeobecný súd.
8 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. februára 2011 žalobkyňa podala prejednávanú žalobu a domáha sa zrušenia implicitného rozhodnutia.
9 Dňa 30. mája 2011 Komisia prijala výslovné rozhodnutie o opakovanej žiadosti (ďalej len „výslovné rozhodnutie“), ktoré oznámila žalobkyni v ten istý deň.
10 Vo výslovnom rozhodnutí Komisia po prvé stanovila rozsah opakovanej žiadosti. Uviedla, že táto žiadosť sa vzťahuje najmä na 63 štúdií týkajúcich sa súladu právnych predpisov viacerých členských štátov s právom Európskej únie v záležitostiach životného prostredia, ktoré v mene Komisie vypracovala externá spoločnosť a Komisii boli doručené v roku 2009, ako aj 8 dokumentov s názvom „Implementačné akčné plány“, vypracované v rokoch 2009 a 2010 pre všetky „kľúčové smernice“.
11 Komisia uviedla, že opakovaná žiadosť sa nevzťahovala na niektoré dokumenty uvedené v pôvodnej žiadosti, a dospela k záveru, že žalobkyňa o prístup k týmto dokumentom už nežiadala.
12 Po druhé Komisia konštatovala, že požadované dokumenty obsahovali informácie o životnom prostredí v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“), a uviedla, že ustanovenia tohto dohovoru sa vzťahujú na inštitúcie Únie podľa nariadenia č. 1367/2006. Keďže v článku 3 tohto nariadenia sa uvádza, že žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú inštitúcie Únie, sa spracovávajú v súlade s nariadením č. 1049/2001, Komisia sa domnievala, že opakovanú žiadosť treba preskúmať s ohľadom na obe tieto nariadenia.
13 Po tretie Komisia rozdelila dokumenty uvedené v opakovanej žiadosti do dvoch skupín. V prvej skupine sa nachádzalo 22 štúdií, ako aj 8 akčných plánov uvedených v bode 10 vyššie. Komisia priznala žalobkyni úplný prístup k týmto dokumentom, okrem mien autorov niektorých štúdií. Druhá skupina obsahovala zvyšných 41 štúdií uvedených v bode 10 vyššie (ďalej len „sporné štúdie“). Komisia priznala žalobkyni čiastočný prístup k týmto štúdiám. Konkrétne jej s ohľadom na každú spornú štúdiu zaslala prednú stranu, obsah, zoznam použitých skratiek, prílohu obsahujúcu relevantnú právnu úpravu, ako aj časti dokumentov, ktoré sa nazývali „Úvod“, „Všeobecný prehľad právneho rámca príslušného členského štátu“ a „Rámec na prebratie a implementáciu“. Naproti tomu Komisia zamietla poskytnúť prístup pri každej z týchto štúdií k častiam nazvaným „Súhrnný prehľad“, „Právna analýza opatrení na prebratie“ a „Závery“, ako aj prílohu obsahujúcu tabuľku zhody medzi právnymi predpismi príslušného členského štátu a relevantnou právnou úpravou Únie.
14 Sporné štúdie Komisia rozdelila do dvoch kategórií. Do prvej kategórie bola zaradená štúdia, ktorej posudzovanie a rokovania s dotknutým členským štátom o uplatňovaní právnych predpisov Únie sa začali nedávno. Druhá kategória obsahovala 40 štúdií, ktoré viedli k intenzívnejším rokovaniam s príslušnými členskými štátmi.
15 Po štvrté Komisia uviedla tri dôvody, pre ktoré bol prístup k niektorým častiam sporných štúdií, ako aj k menám autorov niektorých zverejnených štúdií zamietnutý.
16 Komisia v prvom rade tvrdila, že na utajované časti sporných štúdií sa vzťahovala výnimka z práva na prístup k dokumentom stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia 1049/2001, ktorá sa týka najmä ochrany účelu vyšetrovania.
17 Komisia konštatovala, že tieto štúdie boli vypracované, aby mohla skontrolovať, či boli členskými štátmi prebraté viaceré smernice, prípadne začať proti nim konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ (ďalej len „konanie o nesplnení povinnosti“). Pokiaľ ide o štúdiu zahrnutú do prvej kategórie, ako bolo uvedené v bode 14 vyššie, Komisia konštatovala, že ešte nedospela k záveru, či bola dotknutá smernica prebratá. Zverejnenie údajov a záverov uvedených v tejto štúdii, ktoré ešte neboli overené a príslušný členský štát zatiaľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť, by pre tento štát predstavovalo riziko, že by bol – možno aj neprávom – kritizovaný a došlo by k narušeniu atmosféry vzájomnej dôvery, ktorá je nevyhnutná pri posúdení vykonania predmetnej smernice. Pokiaľ ide o sporné štúdie patriace do druhej kategórie uvedenej v bode 14 vyššie, Komisia uviedla, že v niektorých prípadoch začala konanie o nesplnení povinnosti proti dotknutým členským štátom a v ostatných prípadoch sa ešte nerozhodla, či treba takéto konanie začať. Zverejnenie sporných štúdií by narušilo atmosféru vzájomnej dôvery, ktorá je potrebná na riešenie sporov medzi ňou a dotknutými členskými štátmi, keď ich chce riešiť bez nutnosti uplatnenia fázy súdneho konania.
18 Ďalej Komisia tvrdila, že na utajované časti sporných štúdií sa vzťahovala aj výnimka z práva na prístup k dokumentom stanovená v článku 4 ods. 3 prvého odseku nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka najmä ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcií.
19 V tomto ohľade Komisia uviedla, že dané štúdie boli vypracované na jej žiadosť a na čisto vnútorné účely v rámci fázy predbežného preskúmania, ktoré sa týkalo prebratia práva Únie. Komisia dodala, že by mohla nesúhlasiť so závermi uvedenými v týchto štúdiách alebo využiť iné vyšetrovacie prostriedky vrátane vypracovania vlastného interného hodnotenia či použitia informácií vyplývajúcich z rokovaní s dotknutými členskými štátmi. Komisia tvrdila, že keďže ešte nezaujala stanovisko k zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov s právom Únie ani k tomu, či začne konanie o nesplnení povinnosti, pričom pri tomto rozhodnutí disponuje širokou mierou voľnej úvahy, požadované zverejnenie by narušilo jej vnútorný rozhodovací proces, čo by ju mohlo vystaviť nevhodným vonkajším tlakom.
20 Komisia ďalej uviedla, že mená autorov niektorých zverejnených štúdií, ako aj niektoré zo sporných štúdií sú chránené výnimkou z práva na prístup k dokumentom stanovenou v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca.
21 Po piate Komisia uviedla, že uplatnenie výnimiek z práva na prístup k dokumentom stanovených v článku 4 ods. 2 tretej zarážke a v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1049/2001 by malo byť vylúčené, ak prevažujúci verejný záujem odôvodňuje zverejnenie predmetných dokumentov. Zastávala však názor, že v danom prípade by bol verejný záujem lepšie chránený, ak sa zachová atmosféra vzájomnej dôvery medzi ňou a členskými štátmi, ako aj jej diskrečná právomoc prijať v súvislosti s možnými porušeniami rozhodnutia správnej povahy. Okrem toho Komisia uviedla, že opakovaná žiadosť neobsahovala tvrdenia, ktoré by mohli preukázať existenciu prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení.
Konanie a návrhy účastníkov konania
22 Ako už bolo uvedené v bode 8 vyššie, návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 21. februára 2011 žalobkyňa podala prejednávanú žalobu a domáha sa zrušenia implicitného rozhodnutia.
23 Komisia 30. mája 2011 predložila svoje vyjadrenie k žalobe. Tvrdila, že po prijatí výslovného rozhodnutia sa žaloba stala bezpredmetnou, lebo zanikol záujem žalobkyne na zrušení implicitného rozhodnutia. Komisia navrhla, aby Všeobecný súd rozhodol o zastavení konania.
24 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. mája 2011 Dánske kráľovstvo predložilo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne. Tomuto návrhu sa vyhovelo uznesením predsedu ôsmej komory zo 14. júla 2011.
25 Dňa 29. júla 2011 podala žalobkyňa repliku. Uviedla, že Komisia jej priznala prístup k poskytnutým štúdiám a akčným plánom (pozri bod 13 vyššie), takže tieto dokumenty už neboli predmetom žaloby. Podala tiež návrh na prispôsobenie svojich žalobných návrhov v dôsledku prijatia výslovného rozhodnutia v tom zmysle, že žaloba sa už považuje len za smerujúcu proti výslovnému rozhodnutiu, a to v rozsahu, v akom jej Komisia nepriznala prístup k sporných štúdiám.
26 Dňa 7. novembra 2011 Komisia podala svoju dupliku. Navrhla, aby Všeobecný súd na účely zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania povolil vykonanie zmien v návrhoch a žalobných dôvodoch žalobkyne.
27 Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do šiestej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.
28 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. marca 2013 Dánske kráľovstvo Všeobecnému súdu oznámilo, že svoj návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne berie v prejednávanej veci späť. Uznesením predsedu šiestej komory z 9. apríla 2013 bolo Dánske kráľovstvo vymazané z registra ako vedľajší účastník.
29 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 10. apríla 2013.
30 Žalobkyňa v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil implicitné rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov konania vynaložených prípadnými vedľajšími účastníkmi.
31 V replike žalobkyňa požiadala o možnosť prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody v dôsledku prijatia výslovného rozhodnutia a navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil výslovné rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
32 Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na prijatie výslovného rozhodnutia sa konanie o implicitnom rozhodnutí zastavuje.
33 Komisia v duplike navrhuje, aby Všeobecný súd:
– povolil zmeny v návrhoch a v žalobných dôvodoch žalobkyne,
– žalobu zamietol,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
34 Na pojednávaní žalobkyňa potvrdila, že jej návrh na zrušenie sa týkal výslovného rozhodnutia v rozsahu, v akom jej Komisia čiastočne zamietla prístup k 41 sporným štúdiám, ktoré boli uvedené v zozname č. 2 tabuľky v prílohe II rozhodnutia Komisie.
Právny stav
O prispôsobení návrhov a žalobných dôvodov žalobkyne
35 Ako už bolo uvedené vyššie, implicitné rozhodnutie, ktorého sa pôvodne týkal návrh na zrušenie v rámci žaloby podanej žalobkyňou, bolo po podaní žaloby nahradené výslovným rozhodnutím. Táto zmena viedla žalobkyňu k prispôsobeniu svojich pôvodných návrhov, ako aj žalobných dôvodov na podporu týchto návrhov. Komisia nevzniesla proti tomuto prispôsobeniu námietky.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy pôvodne smerujúce proti aktu, ktorý bol nahradený v priebehu konania, možno považovať za smerujúce proti aktu, ktorý ho nahradil, pretože tento posledný akt predstavuje novú okolnosť umožňujúcu žalobkyni prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody. Za takých okolností by bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania, keby sa od žalobkyne vyžadovalo, aby podala na Všeobecný sud novú žalobu [pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. októbra 2001, British American Tobacco International (Investments)/Komisia, T‑111/00, Zb. s. II‑2997, bod 22 a tam citovanú judikatúru]. Treba preto dospieť k záveru, že žaloba sa už týka čiastočného zrušenia výslovného rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a povoliť prispôsobenie návrhov a žalobných dôvodov.
O veci samej
37 Po prispôsobení svojich návrhov a žalobných dôvodov žalobkyňa na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia uvádza sedem žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody sú založené po prvé na porušení článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001 tým, že Komisia protiprávne predĺžila lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť, po druhé na porušení článku 4 ods. 1, 2 a 4 Aarhuského dohovoru tým, že toto ustanovenie neupravuje nijakú výnimku z práva na prístup k dokumentom, ktorá by chránila účel iného typu vyšetrovania než vyšetrovania trestnoprávnej alebo disciplinárnej povahy, po tretie na porušení povinnosti aktívne šíriť informácie o životnom prostredí vyplývajúcej z článku 5 ods. 3 až 7 Aarhuského dohovoru a z článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1367/2006, po štvrté na porušení článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 tým, že Komisia prekročila mieru, v akej sa uplatňuje výnimka z práva na prístup k dokumentom stanovená týmto ustanovením, po piate na porušení článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1049/2001 tým, že pravdepodobnosť, že úplné zverejnenie sporných štúdií by narušilo rozhodovací proces Komisie, bola hypotetická a nedala sa rozumne očakávať, po šieste na porušení článku 4 ods. 2 in fine a článku 4 ods. 3 in fine nariadenia č. 1049/2001 z dôvodu existencie prevažujúceho verejného záujmu odôvodňujúceho zverejnenie a po siedme na vážnom a opakovanom porušení článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001 a článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru Komisiou, čo si vyžaduje, aby Všeobecný súd prijal odradzujúce opatrenia.
Úvodné pripomienky
38 Sedem žalobných dôvodov uvedených žalobkyňou možno rozdeliť do dvoch skupín, pričom do prvej sa zaradí druhý a štvrtý až šiesty žalobný dôvod a do druhej sa zaradí prvý, tretí a siedmy žalobný dôvod.
39 V rámci prvej skupiny žalobných dôvodov žalobkyňa napáda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V rámci druhého a štvrtého žalobného dôvodu napáda záver uvedený v tomto rozhodnutí, že na informácie, ktorých zverejnenie bolo zamietnuté, sa vzťahuje výnimka z práva na prístup k dokumentom založená na ochrane účelu vyšetrovania. V piatom žalobnom dôvode žalobkyňa spochybňuje záver, že sa na tieto informácie vzťahovala výnimka založená na ochrane rozhodovacieho procesu. Napokon v rámci šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že ak by aj boli tieto výnimky uplatniteľné, Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď nedospela k záveru o existencii prevažujúceho verejného záujmu, ktorý si vyžaduje zverejnenie požadovaných informácií.
40 V rámci druhej skupiny žalobných dôvodov žalobkyňa naopak predložila tvrdenia, ktorými sa snaží preukázať, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené bez ohľadu na to, či sú jej žalobné dôvody nesprávne. Žalobkyňa v rámci prvého a siedmeho žalobného dôvodu teda v podstate tvrdí, že k prijatiu napadnutého rozhodnutia došlo príliš neskoro, čo je podľa nej súčasťou ustálenej praxe Komisie, ktorá si zaslúži kritiku. V treťom žalobnom dôvode tvrdí, že Komisia bez ohľadu na odpoveď, ktorú bola povinná poskytnúť na opakovanú žiadosť, mala požadované informácie zverejňovať z úradnej moci.
41 V prvom rade je dôležité uviesť, že žalobkyňa netvrdí, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že na mená autorov niektorých sporných štúdií a zverejnených štúdií sa vzťahuje výnimka z práva na prístup k dokumentom stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, ktorá je založená na ochrane osobných údajov. Treba preto dospieť k záveru, že okrem pripomienok predložených v rámci druhej skupiny žalobných dôvodov žalobkyňa nenapáda rozhodnutie Komisie o nezverejnení mien. Túto skutočnosť žalobkyňa potvrdila aj na pojednávaní.
42 Ďalej treba uviesť, že inštitúcia Únie môže pri posudzovaní žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré má, kumulatívne zohľadniť viaceré dôvody zamietnutia uvedené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, body 113 a 114).
43 Ako bolo uvedené v bodoch 16 až 19 vyššie, Komisia tvrdila, že na sporné štúdie sa vzťahovala výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka ochrany účelu vyšetrovania, a zároveň výnimka stanovená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku tohto nariadenia, ktorá sa týka ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcií. Aby teda žalobkyňa preukázala, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vadu odôvodňujúcu jeho zrušenie, musí sa jej – s výhradou preskúmania druhej skupiny dôvodov – podariť v rámci druhého, štvrtého alebo piateho žalobného dôvodu preukázať, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď usúdila, že môže čiastočne odoprieť prístup k sporným štúdiám podľa každej z týchto výnimiek, alebo musí v rámci šiesteho žalobného dôvodu preukázať, že existuje prevažujúci verejný záujem, ktorý v každom prípade odôvodňuje úplné zverejnenie týchto štúdií.
44 Najskôr treba preskúmať prvú skupinu žalobných dôvodov.
O prvej skupine žalobných dôvodov
45 Ako už bolo uvedené vyššie, prvá skupina žalobných dôvodov zahŕňa druhý, ako aj štvrtý až šiesty žalobný dôvod. Najskôr treba preskúmať štvrtý žalobný dôvod a až potom druhý, piaty a šiesty žalobný dôvod.
– O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 tým, že Komisia prekročila mieru, v akej sa uplatňuje výnimka stanovená týmto ustanovením
46 Nariadenie č. 1049/2001 je podľa svojho odôvodnenia 1 súčasťou vôle vyjadrenej v článku 1 druhom odseku Zmluvy o EÚ, ktorý bol do nej vložený Amsterdamskou zmluvou, vytvoriť nové štádium v procese vytvárania čoraz užšieho zväzku medzi národmi Európy, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú čo najotvorenejším spôsobom a čo najbližšie k občanom. Ako pripomína odôvodnenie 2 uvedeného nariadenia, právo na prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií súvisí s demokratickým charakterom týchto inštitúcií (pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. júla 2011, Švédsko/MyTravel a Komisia, C‑506/08 P, Zb. s. I‑6237, bod 72 a citovanú judikatúru).
47 Preto cieľom nariadenia č. 1049/2001, ako uvádza jeho odôvodnenie 4 a článok 1, je priznať verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií (pozri rozsudok Švédsko/MyTravel a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 73 a citovanú judikatúru).
48 Isteže, toto právo podlieha určitým obmedzeniam založeným na dôvodoch verejného alebo súkromného záujmu. Presnejšie povedané, nariadenie č. 1049/2001 v súlade so svojím odôvodnením 11 stanovuje v článku 4 výnimky umožňujúce inštitúciám zamietnuť prístup k dokumentu, ak by jeho zverejnením došlo k porušeniu niektorého zo záujmov chránených týmto článkom. Keďže sa tieto výnimky odchyľujú od zásady čo najúčinnejšieho prístupu verejnosti k dokumentom, treba ich vykladať a uplatňovať reštriktívne (rozsudok Švédsko/MyTravel a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 74 a 75).
49 Ako zo spisu a s ohľadom na pripomienky účastníkov konania vyplýva, sporné štúdie sa týkajú prebratia určitých smerníc Únie v oblasti ochrany životného prostredia 19 členskými štátmi, pričom každá z nich sa týkala jedného členského štátu a jednej smernice. Okrem toho účastníci konania nepovažujú za sporné, že tieto štúdie boli vypracované na objednávku Komisie v rámci povinnosti, ktorá jej vyplýva z článku 17 ZEÚ a podľa ktorej má dohliadať na uplatňovanie práva Únie pod kontrolou Súdneho dvora. Treba teda konštatovať, že sporné štúdie neboli vypracované na informačné alebo vzdelávacie účely, ale ako nástroj na zistenie konkrétnych porušení práva Únie. Ako Komisia správne uviedla, tieto štúdie jej mali umožniť posúdiť, či členské štáty správne prebrali dotknuté smernice, prípadne začať konanie o nesplnení povinnosti proti členským štátom, ktoré sa dopustili porušenia práva.
50 Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné štúdie patria do rámca vyšetrovacích činností Komisie v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.
51 Z judikatúry však vyplýva, že skutočnosť, že sa dokument týka vyšetrovacej činnosti, nemôže v zmysle tohto ustanovenia sama osebe stačiť na odôvodnenie uplatnenia výnimky, ktorú toto ustanovenie stanovuje, vzhľadom na potrebu vykladať a uplatňovať výnimky uvedené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 reštriktívne. Toto riziko ohrozenia chráneného záujmu musí byť rozumne predvídateľné, a nie iba hypotetické (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 a C‑52/05, Zb. s. I‑4723, body 43 a 63).
52 Navyše, ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, cieľom tejto výnimky nie je chrániť samotné vyšetrovacie činnosti, ale účel týchto činností (pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu zo 6. júla 2006, Franchet a Byk/Komisia, T‑391/03 a T‑70/04, Zb. s. II‑2023, body 105 a 109, a z 12. septembra 2007, API/Komisia, T‑36/04, Zb. s. II‑3201, bod 127). V rámci vyšetrovania týkajúceho sa konania o nesplnení povinnosti je týmto účelom priviesť dotknutý členský štát k tomu, aby dobrovoľne vyhovel požiadavkám Zmluvy, alebo prípadne aby sa mu poskytla príležitosť na vysvetlenie svojho postoja (pozri v tomto zmysle rozsudok API/Komisia, už citovaný, body 121 a 133 a tam citovanú judikatúru).
53 Ako v podstate vyplýva z bodu 17 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že dôvodom, pre ktorý zverejnenie sporných štúdií môže zasiahnuť do jej vyšetrovacej činnosti, bolo, že toto zverejnenie by mohlo narušiť atmosféru vzájomnej dôvery, ktorá je potrebná jednak na posúdenie vykonávania práva Únie, pokiaľ ide o štúdiu, ktorú Komisia doteraz nemala možnosť dostatočne podrobne preskúmať, a jednak na riešenie sporov medzi ňou a členskými štátmi, keď ich chce riešiť bez nutnosti dospieť do fázy súdneho konania o nesplnení povinnosti, pokiaľ ide o ostatné štúdie, ktoré Komisia podrobne preskúmala a na základe ktorých začala v niektorých prípadoch také konanie, pričom v iných prípadoch sa ešte nerozhodla, či treba také konanie začať.
54 Žalobkyňa tvrdí, že tieto dôvody sú všeobecnej povahy a nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Preto nestačia na preukázanie, že existuje pravdepodobnosť, ktorá je reálnejšia než len hypotetická, že zverejnenie sporných štúdií by konkrétne a skutočne narušilo vyšetrovacie činnosti Komisie. Konkrétne vedomosť verejnosti o porušení práva Únie by Komisii nebránila pokračovať vo vyšetrovaní.
55 Žalobkyňa dodáva, že Komisia nespresnila, aké druhy tlakov môžu narušiť jej vyšetrovanie ani či by tieto tlaky boli vyvíjané na jej vlastné služby, alebo na orgány členských štátov. Podľa žalobkyne však členské štáty, pokiaľ by boli vystavené nedôvodnej kritike alebo tlakom, môžu v každom prípade preukázať, že dodržiavajú právo Únie. Navyše žalobkyňa tvrdí, že tým, že Komisia nevysvetlila, v čom by zverejnenie sporných štúdií konkrétne a skutočne narušilo jej vyšetrovacie činnosti, nevykladá použitú výnimku reštriktívne.
56 Napokon žalobkyňa tvrdí, že transparentnosť zvyšuje účinnosť konania o nesplnení povinnosti z dôvodu tlaku, ktorý na dotknutý členský štát vyvíja verejnosť, a musí byť zaručená, aby sa občania mohli podieľať na rozhodovacom procese a aby Komisii boli poskytované informácie.
57 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
58 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Komisia môže platne uplatňovať výnimku podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 s cieľom zamietnuť prístup k dokumentom týkajúcim sa vyšetrovania prípadného porušenia práva Únie, ktoré by mohlo viesť k začatiu konania o nesplnení povinnosti alebo skutočne viedlo k začatiu takého konania. V týchto prípadoch bolo zamietnutie prístupu považované za dôvodné, pretože dotknuté členské štáty môžu od Komisie očakávať, že zachová dôvernosť s ohľadom na tieto vyšetrovania, a to aj po uplynutí určitého času od ich skončenia (pozri rozsudok API/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 120 a tam citovanú judikatúru).
59 Z judikatúry predovšetkým vyplýva, že zverejnenie dokumentov týkajúcich sa fázy vyšetrovania počas rokovaní medzi Komisiou a dotknutým členským štátom by mohlo narušiť riadny priebeh konania o nesplnení povinnosti, pretože by mohol byť ohrozený jeho cieľ, ktorým je, ako bolo uvedené v bode 52 vyššie, priviesť dotknutý členský štát k tomu, aby dobrovoľne vyhovel požiadavkám Zmluvy, prípadne mu poskytnúť príležitosť, aby vysvetlil svoj postoj. Táto požiadavka mlčanlivosti trvá aj po predložení veci Súdnemu dvoru z dôvodu, že nemožno vylúčiť, že rokovania medzi Komisiou a dotknutým členským štátom, ktorých cieľom je, aby členský štát dobrovoľne vyhovel požiadavkám Zmluvy, môžu pokračovať počas súdneho konania až do vyhlásenia rozsudku. Sledovanie tohto cieľa, konkrétne dosiahnutia zmierlivého riešenia sporu medzi Komisiou a dotknutým členským štátom pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora, teda odôvodňuje zamietnutie prístupu k týmto dokumentom (pozri rozsudok API/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 121 a tam citovanú judikatúru).
60 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia je, ako sama správne uvádza, oprávnená zachovávať dôvernosť dokumentov získaných v rámci vyšetrovania v konaní o nesplnení povinnosti, ktorých zverejnenie by mohlo narušiť atmosféru vzájomnej dôvery, ktorá musí existovať medzi ňou a dotknutým členským štátom na účely zmierlivého riešenia prípadných zistených porušení práva Únie.
61 Treba teda konštatovať, že na účely odmietnutia zverejnenia sporných štúdií sa Komisia v zásade mohla odvolávať na výnimku uvedenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.
62 Tento záver nemožno vyvrátiť tvrdením žalobkyne, že jednak občania majú v zmysle zásad otvorenosti a transparentnosti uvedených v článkoch 1 ZEÚ a 15 ZFEÚ právo vedieť, či ich vlády dodržiavajú pravidlá Únie v oblasti životného prostredia, a jednak Komisia je povinná dohliadať na uplatňovanie týchto pravidiel, zodpovedať sa občanom za spôsob, akým plní túto úlohu, a zapájať občanov do rozhodovacieho procesu.
63 V článku 15 ods. 3 druhom pododseku ZFEÚ je totiž uvedené, že všeobecné zásady a obmedzenia, ktoré vychádzajú z verejného alebo zo súkromného záujmu a upravujú výkon práva na prístup k dokumentom, stanoví prostredníctvom nariadení Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom. Nariadenie č. 1049/2001, ktoré bolo prijaté na základe článku 15 ods. 3 ZFEÚ, teda stanovuje tieto všeobecné zásady a obmedzenia s ohľadom na právo na prístup k dokumentom, ktoré má Komisia. Medzi tieto obmedzenia patrí aj výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia, ktorá je založená na ochrane účelu vyšetrovania inštitúcií. Žalobkyňa teda nemôže vylúčiť uplatnenie tejto výnimky na základe všeobecných ustanovení Zmlúv.
64 Ďalej treba uviesť, ako už bolo uznané judikatúrou, že ak sa od inštitúcie požaduje zverejnenie dokumentu, inštitúcia je povinná v každom jednotlivom prípade posúdiť, či sa na takýto dokument vzťahujú výnimky z práva na prístup vymenované v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudok Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 35).
65 V tejto súvislosti sa jednak spresnilo, že žiadosť o prístup k dokumentom musí byť konkrétne a individuálne posúdená a musí sa skúmať obsah každého dokumentu uvedeného v tejto žiadosti, a jednak toto preskúmanie musí byť uvedené v odôvodnení rozhodnutia inštitúcie, pokiaľ ide o všetky výnimky uvedené v článku 4 ods. 1 až 3 tohto nariadenia, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T‑2/03, Zb. s. II‑1121, body 69 až 74).
66 Ako v podstate tvrdí žalobkyňa, Komisia preskúmala sporné štúdie všeobecne a abstraktne. Z napadnutého rozhodnutia totiž nevyplýva, že by Komisia výslovne preskúmala konkrétny obsah každej spornej štúdie na účely určenia, či by jej zverejnenie mohlo narušiť atmosféru vzájomnej dôvery, ktorá musí existovať medzi ňou a dotknutým členským štátom. Na rozdiel od tvrdenia Komisie skutočnosť, že došlo k čiastočnému zverejneniu týchto štúdií, nepredstavuje dôkaz toho, že boli preskúmané individuálne, keďže pri každej štúdii boli zverejnené identické časti.
67 Existuje však viacero výnimiek z povinnosti Komisie konkrétne a individuálne preskúmať dokumenty, ku ktorým sa požaduje prístup.
68 Uvedené preskúmanie totiž nemusí byť nevyhnutné, ak je vzhľadom na osobitné okolnosti veci zjavné, že prístup má byť zamietnutý, alebo naopak, povolený. Mohlo by to platiť najmä vtedy, ak boli určité dokumenty ako celok buď zjavne chránené niektorou výnimkou z práva na prístup, alebo prístupné, alebo ak už boli za podobných okolností konkrétne a individuálne posúdené Komisiou (rozsudky Verein für Konsumenteninformation/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 75, a API/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 58).
69 Navyše dotknutá inštitúcia v zásade môže oprieť svoje rozhodnutie, vrátane odôvodnenia zamietavého rozhodnutia, o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy možno uplatniť podobné všeobecné úvahy pod podmienkou, že inštitúcia preverí, či sú všeobecné úvahy uplatňujúce sa obyčajne na určitý typ dokumentov skutočne uplatniteľné na konkrétny dokument, ktorého zverejnenie sa požaduje (rozsudok Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 50).
70 Vzhľadom na osobitné okolnosti v tejto veci mohla Komisia dospieť k záveru jednak, že všetky sporné štúdie patria do rovnakej kategórie dokumentov, a jednak, že prístup k tejto kategórii dokumentov musí byť na základe uvedenej výnimky zamietnutý (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, LPN/Komisia, T‑29/08, Zb. s. II‑6021, bod 121). Ako totiž tvrdí žalobkyňa, sporné štúdie rozhodne nevypracovala Komisia, neodrážajú jej postoj ani nezakladajú jej zodpovednosť. Komisia si ich však objednala vo fáze predbežného preskúmania v konaní o nesplnení povinnosti a dôkladne skúmajú súlad právnych predpisov členských štátov s právom Únie. Uvedené štúdie teda predstavujú skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na možnosti Komisie začať rokovania s členskými štátmi bez toho, aby boli tieto rokovania vystavené vonkajším tlakom, pričom cieľom týchto rokovaní je, aby členské štáty dobrovoľne splnili požiadavky práva Únie.
71 Tento záver je potvrdený aj princípmi, ktoré Súdny dvor uznal v rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, Zb. s. I‑5885, body 54 až 62), ako ich vykladá Všeobecný súd v rozsudku LPN/Komisia, už citovanom v bode 70 vyššie.
72 V rozsudku Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovanom v bode 71 vyššie, Súdny dvor totiž v súvislosti so správnymi konaniami o preskúmaní štátnej pomoci rozhodol, že taká všeobecná domnienka o dôvernosti, ako bola uvedená v bode 69 vyššie, môže vyplývať z nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 [ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ako aj z judikatúry týkajúcej sa práva nahliadnuť do dokumentov založených v administratívnom spise Komisie. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je vzhľadom na jeho všeobecnú systematiku konaním začatým proti členskému štátu, v rámci ktorého má len tento členský štát právo na obhajobu vrátane práva, aby mu boli predložené určité dokumenty, a to na rozdiel od dotknutých osôb, ktoré nemajú v tejto súvislosti právo nahliadnuť do administratívneho spisu Komisie. Súdny dvor súčasne rozhodol, že túto okolnosť treba zohľadniť na účely výkladu výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Ak by totiž tieto dotknuté osoby boli oprávnené na základe nariadenia č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom založeným v administratívnom spise Komisie, režim preskúmavania štátnej pomoci by bol spochybnený.
73 Súdny dvor na základe toho dospel k záveru, že ak inštitúcie vykonávajú svoje činnosti v rámci výkonu správnych funkcií, ktoré sú im výslovne zverené článkom 88 ES, treba zohľadniť skutočnosť, že iné dotknuté osoby v konaniach o preskúmaní štátnej pomoci než dotknutý členský štát nemajú právo nahliadať do dokumentov založených v administratívnom spise Komisie, a teda uznať existenciu domnienky, podľa ktorej zverejnenie dokumentov založených v administratívnom spise v zásade porušuje ochranu účelov vyšetrovania s tým dôsledkom, že dotknutá inštitúcia môže byť oslobodená od povinnosti predbežného konkrétneho a individuálneho preskúmania dotknutých dokumentov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že podľa Súdneho dvora účastníci konania majú v tejto súvislosti právo preukázať, že na daný dokument sa uvedená všeobecná domnienka nevzťahuje alebo že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci jeho zverejnenie.
74 Pokiaľ ide o kontrolu, ktorú má Komisia vykonávať v rámci konania o nesplnení povinnosti, Všeobecný súd vo svojom rozsudku LPN/Komisia, už citovanom v bode 70 vyššie (bod 126), rozhodol, že táto kontrola patrí pod výkon správnej funkcie, v rámci ktorej Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy a vedie dvojstranný dialóg s dotknutými členskými štátmi. Všeobecný súd uviedol, že iné osoby než tieto členské štáty však nemajú nijaké zvláštne procesné záruky, ktorých dodržiavanie by podliehalo účinnému súdnemu preskúmaniu.
75 Všeobecný súd teda na základe analógie so situáciou dotknutých osôb v konaní o preskúmaní štátnej pomoci rozhodol, že existuje všeobecná domnienka, podľa ktorej zverejnenie dokumentov založených v administratívnom spise, ktoré sa týkajú vyšetrovania v oblasti nesplnenia povinnosti, by v zásade poškodzovalo ochranu účelu vyšetrovania, takže stačí, aby Komisia overila, či sa má táto všeobecná domnienka uplatniť na všetky dotknuté dokumenty, bez toho, aby nevyhnutne musela pristúpiť k predbežnému konkrétnemu a individuálnemu preskúmaniu obsahu každého z nich. Všeobecný súd napokon rozhodol, že v situácii, keď v čase prijatia zamietavého rozhodnutia ešte prebiehalo predmetné konanie o nesplnení povinnosti, Komisia nevyhnutne musela vychádzať zo zásady, že táto všeobecná domnienka sa uplatní na všetky dotknuté dokumenty (rozsudok LPN/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 127).
76 V tomto ohľade žalobkyňa po prvé uvádza viaceré tvrdenia na preukázanie toho, že všeobecná domnienka, že sprístupnenie „administratívneho spisu“ Komisie, ktorý sa týka konania o preskúmaní štátnej pomoci, ohrozuje ochranu účelov vyšetrovania, inšpekcie a kontroly stanovenej Súdnym dvorom v jeho rozsudku Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovanom v bode 71 vyššie, vyplýva z osobitných pravidiel týkajúcich sa „prístupu k spisu“ počas správneho konania vo veciach štátnej pomoci a uplatňuje sa iba na dokumenty týkajúce sa tejto pomoci.
77 Ako správne uviedla Komisia, tieto tvrdenia nie sú v súlade s tým, čo uviedol Všeobecný súd v rozsudku LPN/Komisia, už citovanom v bode 70 vyššie. Treba ich teda zamietnuť.
78 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že sporné štúdie nie sú súčasťou „spisu“, pretože boli vypracované vo fáze predbežného preskúmania v rámci konania o nesplnení povinnosti.
79 V tejto súvislosti treba uviesť, že sporné štúdie sú účelové dokumenty a zaoberajú sa analýzou toho, či konkrétny členský štát prebral určitú smernicu, pričom táto analýza by mala byť súčasťou spisu Komisie týkajúceho sa tohto prebratia. Ak sa konanie o nesplnení povinnosti už začalo, nemožno sa domnievať, že tieto štúdie nie sú súčasťou spisu týkajúceho sa dotknutého konania, lebo Komisia väčšinou práve na základe týchto štúdií rozhodne o začatí uvedeného konania. Pokiaľ ide o štúdie, v súvislosti s ktorými Komisia doposiaľ nezačala konanie o nesplnení povinnosti, je takisto nutné zachovávať ich dôvernosť, pričom, ako správne uvádza Komisia, informácie, ktoré majú byť zverejnené, nemožno pri začatí konania utajovať.
80 Okrem toho treba poznamenať, že výnimka založená na ochrane účelu vyšetrovania sa vzťahuje nielen na dokumenty týkajúce sa začatých konaní o nesplnení povinnosti, ale aj na dokumenty týkajúce sa vyšetrovaní, ktoré by mohli napokon viesť k začatiu takého konania (pozri bod 58 vyššie).
81 Napokon žalobkyňa tvrdí, že aj keby sa judikatúra Súdneho dvora v oblasti štátnej pomoci mohla priamo uplatniť na konania o nesplnení povinnosti, musí byť napadnuté rozhodnutie zrušené. Na rozdiel od spoločnosti, ktorá žiadala o prístup k dokumentom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovaný v bode 71 vyššie, a ktorej sa nepodarilo preukázať existenciu prevažujúceho verejného záujmu, ale len súkromný záujem ako príjemcu štátnej pomoci, žalobkyňa zastupuje prevažujúci verejný záujem týkajúci sa všetkých európskych občanov, a to ochranu životného prostredia.
82 Týmto tvrdením žalobkyňa v skutočnosti tvrdí, že zverejnenie sporných štúdií bolo odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom. Toto tvrdenie teda treba prípadne preskúmať v rámci šiesteho žalobného dôvodu, ktorý je založený na existencii takého záujmu.
83 Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výhradou preskúmania otázky uvedenej v bode 82 vyššie treba tento žalobný dôvod zamietnuť.
– O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 4 ods. 1, 2 a 4 Aarhuského dohovoru tým, že toto ustanovenie neupravuje nijakú výnimku z práva na prístup k dokumentom, ktorá by chránila účel iného typu vyšetrovania než vyšetrovania trestnoprávnej alebo disciplinárnej povahy
84 Na úvod treba pripomenúť, že z článku 216 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že pokiaľ sú medzinárodné dohody uzavreté Úniou, sú záväzné pre inštitúcie Únie, a preto majú prednosť pred aktmi Únie (rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10, Zb. s. I‑13755, bod 50).
85 Aarhuský dohovor bol podpísaný Spoločenstvom a následne schválený rozhodnutím 2005/370. Ustanovenia tohto dohovoru sú preto odvtedy neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie (rozsudok Súdneho dvora z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, Zb. s. I‑1255, bod 30).
86 Článok 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru stanovuje, že každá jeho strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení dohovoru, ktoré sa týkajú najmä informovania verejnosti vo veciach životného prostredia, s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení daného dohovoru. Článok 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru stanovuje, že každá strana tohto dohovoru v rámci vnútroštátnych právnych predpisov zabezpečí, aby orgány verejnej moci sprístupnili verejnosti informácie o životnom prostredí, o ktoré budú požiadané. Napokon Aarhuský dohovor v článku 4 ods. 3 a 4 stanovuje určité dôvody na zamietnutie žiadostí o informácie o životnom prostredí. Dôvody zamietnutia stanovené v článku 4 ods. 4 uvedeného dohovoru sa majú v súlade s druhým pododsekom tohto ustanovenia vykladať reštriktívne vzhľadom na záujem, ktorému zverejnenie informácii slúži, a podľa toho, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného prostredia.
87 Nariadenie č. 1367/2006 bolo prijaté s cieľom zabezpečiť uplatňovanie požiadaviek vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru na inštitúcie a orgány Únie. V súlade s článkom 1 ods. 1 je jeho účelom prispieť k realizácii cieľov vyplývajúcich z uvedeného dohovoru. Podľa odôvodnenia 3 tohto nariadenia „ustanovenia práva [Únie] by mali byť v súlade s [Aarhuským dohovorom]“.
88 Článok 3 nariadenia č. 1367/2006 stanovuje, že „nariadenie… č. 1049/2001 sa uplatňuje na akúkoľvek žiadosť žiadateľa o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré uchovávajú inštitúcie alebo orgány [Únie]“. Napokon článok 6 nariadenia č. 1367/2006 obsahuje osobitné ustanovenia o uplatňovaní výnimiek z práva na prístup k dokumentom stanoveným v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Podľa odôvodenia 15 nariadenia č. 1367/2006, „ak nariadenie… č. 1049/2001 ustanovuje výnimky, mali by sa rovnako uplatňovať, s výhradou podrobnejších ustanovení v tomto nariadení, na žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí“.
89 V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí preskúmala žiadosť žalobkyne o prístup k informáciám so zreteľom na nariadenia č. 1367/2006 a 1049/2001 a, ako bolo uvedené v bode 16 vyššie, svoje rozhodnutie založila na článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 a odmietla zverejniť niektoré časti sporných štúdií. Ďalej uviedla, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 nemá na tento záver vplyv, a zdôraznila, že nariadenie č. 1367/2006 stanovuje, že výnimka založená na ochrane účelu vyšetrovania, najmä pokiaľ ide o tie vyšetrovania, ktoré sa týkajú možných porušení práva Únie, sa môže uplatniť na dokumenty obsahujúce informácie o životnom prostredí, pretože zverejnenie nie je odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom.
90 Komisia preto nevykonala preskúmanie opakovanej žiadosti, pokiaľ ide o výnimku založenú na ochrane účelu vyšetrovania priamo na základe Aarhuského dohovoru, ale vykonala ho na základe ustanovení nariadení č. 1049/2001 a 1367/2006. V prejednávanom žalobnom dôvode však žalobkyňa tvrdí, že záver, ku ktorému dospela Komisia na základe tohto preskúmania, nie je v súlade s článkom 4 ods. 1, 2 a 4 Aarhuského dohovoru, čo podľa nej stačí na rozhodnutie, že napadnuté rozhodnutie musí byť v tejto časti zrušené.
91 Treba pripomenúť, že na zákonnosť aktu Únie môže mať vplyv nesúlad tohto aktu s medzinárodnou zmluvou. Pokiaľ sa súdu Únie predloží spor, v ktorom sa uplatňuje nesúlad aktu Únie s predpismi medzinárodného práva, môže túto nezlučiteľnosť preskúmať, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé Únia musí byť týmito predpismi viazaná. Po druhé súd Únie môže pristúpiť k preskúmaniu zákonnosti aktu práva Únie z hľadiska ustanovenia medzinárodnej zmluvy iba vtedy, ak tomu nebráni charakter a štruktúra tejto zmluvy, a ďalej ak sa toto ustanovenie z hľadiska svojho obsahu zdá bezpodmienečné a dostatočne presné (rozsudok Air Transport Association of America a i., už citovaný v bode 84 vyššie, body 51 až 54).
92 Treba uviesť, že Únia je Aarhuským dohovorom viazaná. Pokiaľ však ide o dôvody zamietnutia žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, tento dohovor z hľadiska svojho obsahu nie je bezpodmienečný a dostatočne presný v zmysle judikatúry uvedenej v bode 91 vyššie.
93 Ako už bolo totiž uvedené vyššie, článok 3 Aarhuského dohovoru stanovuje, že každá jeho strana musí prijať nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení dohovoru, s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení daného dohovoru.
94 Navyše z výkladu článku 4 ods. 1 v spojení s odsekom 4 tohto článku Aarhuského dohovoru vyplýva, že každá strana tohto dohovoru má širokú mieru voľnej úvahy pri úprave podmienok sprístupňovania informácií o životnom prostredí verejnosti, ktoré sa od orgánov verejnej moci požadujú.
95 Žalobkyňa tvrdí, že uplatnenie príslušných ustanovení nariadení č. 1367/2006 a 1049/2001 a najmä článku 4 ods. 2 tretej zarážky tohto druhého nariadenia Komisiou v danom prípade nie je v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 4 písm. c) Aarhuského dohovoru. Tieto posledné ustanovenia však nie sú dostatočne presné na to, aby boli priamo uplatniteľné, predovšetkým pokiaľ ide o akúkoľvek regionálnu hospodársku integračnú organizáciu, na ktorú sa poukazuje v článku 2 bode 2 písm. d) uvedeného dohovoru.
96 Tento dohovor, a najmä jeho článok 4 ods. 4 písm. c), bol zjavne koncipovaný tak, aby sa uplatňoval predovšetkým na orgány zmluvných štátov a používal pojmy, ktoré sú im vlastné, ako vyplýva z odkazu na rámec vnútroštátnych právnych predpisov uvedený v článku 4 ods. 1. Naproti tomu tento dohovor nezohľadňuje osobitosti, ktoré sú charakteristické pre regionálne hospodárske integračné organizácie, ktoré však môžu byť stranami dohovoru. Konkrétne žiadny údaj v článku 4 ods. 4 písm. c) ani v iných ustanoveniach Aarhuského dohovoru neumožňuje vykladať pojmy použité v tomto ustanovení a určiť, či medzi ne môže patriť vyšetrovanie súvisiace s konaním o nesplnení povinnosti.
97 Keďže v tejto súvislosti chýba akékoľvek spresnenie, nemožno dospieť k záveru, že Aarhuský dohovor bráni normotvorcovi Únie upraviť výnimku zo zásady prístupu k dokumentom inštitúcií v záležitostiach životného prostredia, pokiaľ sa týkajú konania o nesplnení povinnosti, ktoré je súčasťou základných mechanizmov práva Únie, ako ich stanovujú Zmluvy (rozsudok Všeobecného súdu zo 14. februára 2012, Nemecko v Komisia, T‑59/09, body 63 a 64).
98 Okrem toho by bolo nelogické, keby Aarhuský dohovor upravoval výnimky v prospech niektorých zmluvných strán, t. j. štátov, a zároveň by bránil uplatňovaniu podobných výnimiek zo strany ostatných zmluvných strán, t. j. regionálnych hospodárskych integračných organizácií, medzi ktoré na účely uvedeného dohovoru patrí Únia.
99 Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemôže uspieť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého spôsob, akým Komisia uplatnila článok 4 ods. 2 tretiu zarážku nariadenia č. 1049/2001 v napadnutom rozhodnutí, nie je v súlade s článkom 4 ods. 4 Aarhuského dohovoru, pretože podľa jej názoru toto ustanovenie neupravuje nijakú výnimku z práva na prístup k dokumentom, ktorá by chránila účel iného typu vyšetrovania než vyšetrovania trestnoprávnej alebo disciplinárnej povahy.
100 Druhý žalobný dôvod treba teda zamietnuť.
101 Vzhľadom na to, že štvrtý a druhý žalobný dôvod boli zamietnuté, treba konštatovať, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že by sa Komisia v prejednávanej veci dopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla zverejniť sporné štúdie v záujme ochrany účelu svojho vyšetrovania. Keďže tento dôvod môže sám osebe odôvodniť odmietnutie zo strany Komisie oznámiť žalobkyni nesprístupnenú časť sporných štúdií, nie je teda potrebné preskúmať, či sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že môže odoprieť aj toto zverejnenie dokumentov, aby tak chránila rozhodovací proces, ako v rámci piateho žalobného dôvodu tvrdí žalobkyňa. Treba však preskúmať tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza v rámci šiesteho žalobného dôvodu, podľa ktorých zverejnenie sporných štúdií je v každom prípade odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom.
– O šiestom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 4 ods. 2 in fine a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 z dôvodu existencie prevažujúceho verejného záujmu, ktorý odôvodňuje zverejnenie požadovaných dokumentov
102 Žalobkyňa pripomína, že výnimky z práva na prístup k dokumentom sa musia vykladať v súlade so zásadami stanovenými v článku 1 ZEÚ, podľa ktorého sa musí občanom zabezpečiť čo najširší prístup k dokumentom inštitúcií. Ďalej žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemôže zamietnuť prístup k dokumentu s cieľom chrániť záujem, na ktorý sa vzťahuje niektorá z výnimiek upravených v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, bez toho, aby po prvé overila, že neexistuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie uvedeného dokumentu, po druhé vyvážila jednotlivé proti sebe stojace záujmy a po tretie podrobne odôvodnila toto zamietavé rozhodnutie, čo Komisia podľa jej názoru v napadnutom rozhodnutí neurobila.
103 Žalobkyňa dodáva, že európski občania majú záujem vedieť, či a v akom rozsahu sa na vnútroštátnej úrovni dodržiava právo Únie v oblasti životného prostredia, a to s cieľom jednak prípadne trvať na jeho uplatnení vnútroštátnym súdom na základe prednosti a priameho účinku práva Únie a jednak požadovať zosúladenie vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie. Okrem toho transparentnosť posilňuje podľa názoru žalobkyne záujem občanov o politiku inštitúcií a ich mieru účasti, čo zase posilňuje demokratický charakter Únie a prispieva k ochrane zásad otvorenosti a transparentnosti zakotvených v článkoch 1 ZEÚ a 11 ZEÚ, ako aj v článku 15 ZFEÚ.
104 Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
105 Treba uviesť, že možnosť občanov získať náležité informácie o životnom prostredí a mať skutočné možnosti zúčastniť sa na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia zohráva v demokratickej spoločnosti podstatnú úlohu. Ako sa totiž uvádza v preambule Aarhuského dohovoru, zlepšený prístup k informáciám a vyššia účasť verejnosti na rozhodovacom procese posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť.
106 Právo verejnosti získavať informácie je vyjadrením zásady transparentnosti, ktorá sa vykonáva všetkými ustanoveniami nariadenia č. 1049/2001, ako to vyplýva z odôvodnenia 2 tohto nariadenia, podľa ktorého otvorenosť umožňuje občanom tesnejšie sa zapájať do rozhodovacieho procesu a zaručuje, že administratíva sa stáva legitímnejšou, efektívnejšou a zodpovednejšou voči občanovi a prispieva k posilneniu princípov demokracie.
107 Z judikatúry však vyplýva, že prevažujúci verejný záujem uvedený v článku 4 ods. 2 in fine a v článku 4 ods. 3 prvom pododseku in fine nariadenia č. 1049/2001, ktorý môže odôvodniť zverejnenie dokumentu, ktoré narušuje alebo vážne narušuje právne záujmy chránené výnimkami uvedenými v týchto ustanoveniach, sa v zásade musí odlišovať od vyššie uvedených zásad, na ktorých je založené uvedené nariadenie (rozsudok API/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 97).
108 Isteže, skutočnosť, že žiadateľ o prístup, ako v prejednávanej veci, neuvádza nijaký verejný záujem odlišný od vyššie uvedených zásad, automaticky neznamená, že nie je potrebné uviesť prítomné záujmy do rovnováhy. Dovolávanie sa týchto zásad môže totiž predstavovať vzhľadom na osobitné okolnosti určitého prípadu takú naliehavosť, ktorá presahuje potrebu ochrany sporných dokumentov (rozsudok API/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 97).
109 V prejednávanej veci to tak však nie je. Žalobkyňa totiž neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo v súvislosti so spornými štúdiami preukázať, že dovolávanie sa na týchto zásad predstavuje s prihliadnutím na osobitné okolnosti tohto prípadu zvláštnu naliehavosť. Žalobkyňa uviedla iba všeobecné úvahy bez akejkoľvek väzby na osobitné okolnosti prejednávanej veci, čiže len to, že občania majú právo byť informovaní o miere dodržiavania práva Únie v záležitostiach životného prostredia členskými štátmi, ako aj zúčastniť sa na rozhodovacom procese. Všeobecné úvahy totiž nemôžu preukázať, že zásada transparentnosti vykazuje v konkrétnom prípade zvláštnu naliehavosť, ktorá by mohla prevážiť nad dôvodmi odôvodňujúcimi odmietnutie zverejnenia požadovaných dokumentov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, Zb. s. I‑8533, bod 158).
110 Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.
O druhej skupine žalobných dôvodov
111 Najprv treba posúdiť spoločne prvý a siedmy žalobný dôvod, ktoré sú založené na porušení článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001, ako aj článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru tým, že Komisia protiprávne predĺžila lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť, a ďalej tretí žalobný dôvod, založený na porušení povinnosti aktívne šíriť informácie o životnom prostredí, ktorá vyplýva z článku 5 ods. 3 až 7 Aarhuského dohovoru a z článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1367/2006.
– O prvom a siedmom žalobnom dôvode, ktoré sú založené v podstate na porušení článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001, ako aj článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru tým, že Komisia protiprávne predĺžila lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť, čo je údajne ustálenou praxou Komisie, ktorú treba do budúcnosti od tohto prístupu odradiť
112 Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje:
„Opakovaná žiadosť sa bezodkladne spracuje. Do 15 pracovných dní od zaevidovania takejto žiadosti orgán buď povolí prístup k požadovanému dokumentu a v danej lehote poskytne prístup v súlade s článkom 10, alebo písomne oznámi dôvody úplného alebo čiastočného zamietnutia žiadosti. V prípade úplného alebo čiastočného zamietnutia žiadosti orgán informuje žiadateľa o opravných prostriedkoch, ktoré má k dispozícii, a to začatie súdneho konania proti orgánu a/alebo sťažnosť ombudsmanovi v súlade s podmienkami stanovenými v príslušných článkoch 230 [ES] a 195 [ES].“
113 Článok 8 ods. 2 toho istého nariadenia stanovuje:
„Vo výnimočných prípadoch, napríklad v prípade žiadosti týkajúcej sa veľmi dlhého dokumentu alebo veľkého počtu dokumentov, sa lehota ustanovená v odseku 1 môže predĺžiť o 15 pracovných dní za podmienky, že žiadateľovi sa táto skutočnosť vopred oznámi a poskytne sa mu podrobné odôvodnenie.“
114 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s týmito ustanoveniami. Opakovaná žiadosť sa totiž netýka veľmi dlhého dokumentu ani veľkého počtu dokumentov a nebola výnimočnej povahy. V takom prípade môže byť lehota na odpoveď na túto žiadosť predĺžená len o pätnásť pracovných dní. Podľa judikatúry ide o záväznú lehotu. Komisia však prijala napadnuté rozhodnutie po vyše piatich mesiacoch od uplynutia uvedenej lehoty.
115 Komisia pripúšťa, že lehotu na odpoveď na opakovanú žiadosť presiahla, ale tvrdí, že v súlade s judikatúrou toto prekročenie lehoty nevedie k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
116 Žalobkyňa na pojednávaní uznala, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že prekročenie lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť nie je dôvodom na neplatnosť rozhodnutia, ktoré príslušná inštitúcia v súvislosti s jej žiadosťou prijala. Rozhodla sa však trvať na týchto žalobných dôvodoch, ako aj na tvrdeniach predložených na ich podporu, aby poukázala na to, čo považuje za ustálenú prax Komisie, ktorá spočíva v systematickom nedodržiavaní záväzných lehôt na odpoveď, ktorými je viazaná.
117 V tejto súvislosti treba uviesť, že lehota stanovená v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 má záväzný charakter, a ak neexistujú okolnosti stanovené v článku 8 ods. 2 tohto nariadenia č. 1049/2001, nemožno ju predĺžiť, pretože inak by tento článok bol pozbavený potrebného účinku z dôvodu, že žiadateľ by nevedel, kedy môže podať žalobu alebo sťažnosť podľa článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, Zb. s. II‑5723, bod 39 a tam citovanú judikatúru). Ako tvrdí žalobkyňa, aj keď sú podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 splnené, táto lehota môže byť predĺžená len o pätnásť dní.
118 Sama žalobkyňa však pripúšťa, že uplynutie lehôt stanovených v článku 8 nariadenia č. 1049/2001 nezbavuje Komisiu právomoci prijať výslovné rozhodnutie (rozsudky Všeobecného súdu z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, Zb. s. II‑1, bod 56, a Ryanair/Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, bod 50).
119 Keby totiž normotvorca chcel spojiť takýto dôsledok s mlčaním inštitúcie, bola by o tom špecifická zmienka v predmetnej právnej úprave. V oblasti prístupu k dokumentom normotvorca stanovil dôsledky prekročenia lehoty uvedenej v článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001, a to tak, že v článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia určil, že jej nedodržanie zo strany inštitúcie zakladá právo na podanie žaloby na súd. V tejto súvislosti dôsledky, ktoré si žalobkyňa želá pripísať tomu, že Komisia prekročila lehotu stanovenú v článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001, musia byť považované za neproporcionálne. Žiadna právna zásada nespôsobuje, že by správny orgán stratil svoju právomoc odpovedať na žiadosť, a to aj mimo lehôt stanovených na tento účel. Mechanizmus zamietajúceho implicitného rozhodnutia bol stanovený s cieľom znížiť riziko, že správny orgán sa rozhodne neodpovedať na žiadosť o prístup k dokumentom a unikne akémukoľvek súdnemu preskúmaniu, a nie preto, aby sa všetky oneskorené rozhodnutia stali protiprávnymi. Naopak, správny orgán má v zásade povinnosť poskytnúť, hoci neskoro, odôvodnenú odpoveď na každú žiadosť subjektu. Takéto riešenie je v súlade s funkciou mechanizmu zamietavého implicitného rozhodnutia, ktorou je umožniť subjektom napadnúť nečinnosť správneho orgánu s cieľom získať jeho odôvodnenú odpoveď (rozsudok Co‑Frutta/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, body 57 až 59).
120 Preto treba dospieť k záveru, že prekročenie lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
121 Keďže sama žalobkyňa na pojednávaní uznala, že tento záver je správny, nie je nevyhnutné posudzovať ďalšie argumenty v opačnom zmysle, ktoré predložila v replike.
122 Napokon žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí „lehoty 15 dní stanovenej v článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru“. Toto ustanovenie však neobsahuje zmienku o žiadnej lehote, v ktorej musí rozhodnúť orgán, ktorému bola predložená žiadosť o prístup k dokumentu. Aj keby sa žalobkyňa chcela dovolávať porušenia článku 4 ods. 2 uvedeného dohovoru, ktorý stanovuje maximálnu dvojmesačnú lehotu, v ktorej musia byť informácie o životnom prostredí oznámené osobám, ktoré o ne požiadali, ak sa toto oznámenie týka veľmi dlhých dokumentov alebo zložitých informácií, nemalo by prekročenie danej lehoty Komisiou v tejto veci vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 117 až 119 vyššie.
123 Prvý a siedmy žalobný dôvod treba teda zamietnuť.
– O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti aktívne šíriť informácie o životnom prostredí, ktorá vyplýva z článku 5 ods. 3 až 7 Aarhuského dohovoru a z článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1367/2006
124 Článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1367/2006 stanovuje:
„Informácie o životnom prostredí, ktoré sa majú sprístupniť a šíriť, sa podľa potreby aktualizujú. Okrem dokumentov uvedených v článku 12 ods. 2 a 3 a článku 13 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 1049/2001 databázy alebo registre obsahujú:
a) znenia… právnych predpisov [Únie] o životnom prostredí alebo s ním súvisiace a politík, plánov a programov, ktoré sa týkajú životného prostredia;
b) správy o pokroku v súvislosti s vykonávaním položiek uvedených v písmene a), ak ich inštitúcie alebo orgány [Únie] pripravili alebo ich majú v elektronickej podobe;
…“
125 Článok 5 ods. 3 Aarhuského dohovoru stanovuje:
„Každá strana zabezpečí, že informácie o životnom prostredí budú postupne dostupné v elektronických databázach, ktoré sú verejnosti ľahko prístupné prostredníctvom verejných telekomunikačných sietí. Informácie dostupné v tejto forme by mali obsahovať:
…
c) ak je to vhodné, politiky, plány a programy v oblasti životného prostredia alebo so životným prostredím súvisiace a dohody v oblasti životného prostredia…“
126 Článok 5 ods. 5 toho istého dohovoru stanovuje:
„Každá strana, v rámci svojich právnych predpisov na účely rozširovania, prijme opatrenia, okrem iného:
a) legislatívne a koncepčné materiály, ako sú stratégie, politiky, programy a akčné plány, ktoré sa vzťahujú na životné prostredie, a správy o postupe ich napĺňania, pripravené na rôznych úrovniach verejnej správy…“
127 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že podľa vyššie uvedených ustanovení, ako aj podľa článku 1 ods. 2 a článku 11 ZEÚ bola Komisia povinná aktívne šíriť sporné štúdie.
128 V tejto súvislosti stačí uviesť, že tak Aarhuský dohovor, ako aj nariadenie č. 1367/2006 upravujú prístup verejnosti k informáciám v oblasti životného prostredia buď na základe žiadosti, alebo na základe aktívneho šírenia dotknutými orgánmi či inštitúciami. Keďže orgány a inštitúcie môžu zamietnuť žiadosť o prístup k informácii, ak táto informácia spadá do pôsobnosti určitých výnimiek, treba konštatovať, že nie sú povinné aktívne šíriť túto informáciu. V opačnom prípade by totiž predmetné výnimky boli zbavené potrebného účinku, čo zjavne nie je v súlade s duchom a so znením Aarhuského dohovoru a nariadenia č. 1367/2006.
129 Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.
130 Vzhľadom na uvedené úvahy musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.
O trovách
131 Podľa článku 87 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov.
132 V prejednávanej veci Komisia počas konania sprístupnila nemalú časť dokumentov požadovaných žalobkyňou v opakovanej žiadosti, ku ktorým bol prístup v čase podania tejto žaloby zamietnutý. Vzhľadom na výnimočné okolnosti treba rozhodnúť, že každá z účastníčok konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. ClientEarth a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.
Kanninen | Soldevila Fragoso | Berardis |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. septembra 2013.
Podpisy